ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)
zo 7. decembra 2022 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Potravinové obaly pre maloobchodný predaj – Rozhodnutie, ktorým sa mení výška pokuty – Spôsoby výpočtu pokuty – Pripísateľnosť porušujúceho správania – Usmernenia k výpočtu výšky pokút z roku 2006 – Maximálna výška pokuty – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Platobná schopnosť“
Vo veci T‑130/21,
CCPL – Consorzio Cooperative di Produzione e Lavoro SC, so sídlom v Reggio Emilia (Taliansko),
Coopbox Group SpA, so sídlom v Bibbiane (Taliansko),
Coopbox Eastern s. r. o., so sídlom v Novom Meste nad Váhom (Slovensko),
v zastúpení: E. Cucchiara a E. Rocchi, advokáti,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: P. Rossi a T. Baumé, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),
na poradách v zložení: predseda komory S. Papasavvas a sudcovia J. Costeira, M. Kănčeva, P. Zilgalvis (spravodajca) a I. Dimitrakopoulos,
tajomník: P. Nuñez Ruiz, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na uznesenie z 22. júla 2021, CCPL a i./Komisia (T‑130/21 R, neuverejnené, EU:T:2021:488),
po pojednávaní zo 16. júna 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou založenou na článku 263 ZFEÚ žalobkyne, spoločnosti CCPL – Consorzio Cooperative di Produzione e Lavoro SC, Coopbox Group SpA, a Coopbox Eastern s. r. o., navrhujú zrušenie rozhodnutia Komisie C(2020) 8940 final zo 17. decembra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým sa mení výška pokút uložených rozhodnutím Komisie C(2015) 4336 final z 24. júna 2015 v konaní podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39563 – Potravinové obaly pre maloobchodný predaj) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2015“).
Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní žaloby
2 Žalobkyne sú spoločnosti patriace do skupiny CCPL, ktoré pôsobia okrem iného v odvetví potravinových obalov.
3 CCPL je družstvo, ktoré prostredníctvom spoločnosti CCPL SpA, vlastní podiely v prevádzkových spoločnostiach vrátane spoločností Coopbox Group a Coopbox Eastern.
4 Európska komisia 24. júna 2015 prijala rozhodnutie z roku 2015, v ktorom konštatovala, že spoločnosti pôsobiace v odvetví potravinových obalov pre maloobchodný predaj sa v období rokov 2000 až 2008 podieľali na piatich samostatných porušeniach článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Podľa článku 2 daného rozhodnutia Komisia v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1) uložila pokuty v celkovej výške 33 694 000 eur, okrem iného žalobkyniam a dvom ďalším spoločnostiam, ktoré boli v tom čase súčasťou skupiny CCPL.
5 Konečná výška týchto pokút bola stanovená po tom, čo bola piatim dotknutým spoločnostiam v súlade s bodom 35 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“) znížená konečná výška pokút, ktoré im mala Komisia uložiť, o 25 %, pričom sa zohľadnila ich znížená platobná schopnosť.
6 Uznesením z 15. decembra 2015, CCPL a i./Komisia (T‑522/15 R, EU:T:2015:1012), predseda Všeobecného súdu odložil povinnosť zriadiť v prospech Komisie bankovú záruku, aby sa zabránilo okamžitému vymáhaniu pokút, ktoré boli piatim dotknutým spoločnostiam uložené, a to pod podmienkou, že jednak uhradia Komisii sumu 5 miliónov eur, ako aj všetky príjmy získané z plánovaného predaja niektorých podielov a jednak, že každé tri mesiace až do prijatia rozhodnutia vo veci samej, ako aj pri každej udalosti, ktorá by mohla mať v budúcnosti vplyv na ich schopnosť zaplatiť uložené pokuty, predložia Komisii písomnú podrobnú správu o implementácii plánu reštrukturalizácie, ktorý je súčasťou dohody o reštrukturalizácii dlhu uzatvorenej s ich veriteľmi (ďalej len „plán reštrukturalizácie“), a o sume príjmov získaných z predaja ich aktív v rámci vykonávania tohto plánu, ako aj „mimo“ neho.
7 CCPL, konajúca v mene piatich dotknutých spoločností, uskutočnila predbežné platby Komisii v celkovej výške 5 942 000 eur.
8 Všeobecný súd rozsudkom z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500), konštatoval, že pokiaľ ide o určenie zníženia výšky pokút uložených piatim dotknutým spoločnostiam, ktoré bolo priznané na základe platobnej neschopnosti, bolo rozhodnutie z roku 2015 nedostatočne odôvodnené. V dôsledku toho zrušil článok 2 ods. 1 písm. f) až h), ods. 2 písm. d) a e) a ods. 4 písm. c) a d) uvedeného rozhodnutia.
9 Listom z 18. septembra 2019 Komisia informovala CCPL okrem iného o svojom zámere prijať nové rozhodnutie o uložení pokút dotknutým spoločnostiam z jej skupiny a vyzvala ich, aby predložili svoje pripomienky.
10 Žalobkyne 20. septembra 2019 podali odvolanie proti rozsudku z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500).
11 Dotknuté spoločnosti 4. októbra 2019 požiadali Komisiu, aby preskúmala ich platobnú neschopnosť podľa bodu 35 usmernení z roku 2006 s cieľom znížiť výšku pokút, ktoré by mohla uplatniť na konci prebiehajúceho konania. S cieľom posúdiť túto žiadosť Komisia zaslala skupine CCPL žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003, ktorým táto skupina vyhovela.
12 Komisia 7. októbra 2019 v súlade s rozsudkom z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500), vrátila spoločnosti CCPL sumu 5 942 084 eur, ktorú CCPL previedla Komisii ako predbežnú platbu.
13 Dňa 17. decembra 2020 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým v podstate zamietla žiadosť žalobkýň o zníženie predmetných pokút z dôvodu platobnej neschopnosti a uložila im pokuty v celkovej výške 9 441 000 eur.
14 Uznesením z 20. januára 2021, CCPL a i./Komisia (C‑706/19 P, neuverejnené, EU:C:2021:45), Súdny dvor zamietol odvolanie žalobkýň ako zjavne neprípustné. Súdny dvor najmä uviedol, že žalobkyne by sa prípadne mohli odvolávať na dôvody a tvrdenia, ktoré Všeobecný súd zamietol v rozsudku z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500), v rámci prípadnej novej žaloby proti rozhodnutiu, ktoré by bolo prijaté po zrušení napadnutého rozhodnutia Všeobecným súdom (uznesenie z 20. januára 2021, CCPL a i./Komisia, C‑706/19 P, neuverejnené, EU:C:2021:45, bod 26).
15 Uznesením z 22. júla 2021, CCPL a i./Komisia (T‑130/21 R, neuverejnené, EU:T:2021:488), predseda Všeobecného súdu zamietol návrh žalobkýň na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
Návrhy účastníkov konania
16 Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil pokuty, ktoré im boli uložené v napadnutom rozhodnutí,
– subsidiárne, aby znížil výšku uvedených pokút,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
17 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
18 Na podporu žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody.
19 Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia a na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Tretí žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia a zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia nezohľadnila údaje, ktoré skupina CCPL poskytla na podporu tvrdenia o svojej platobnej neschopnosti.
O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení povinnosti odôvodnenia a porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003
20 Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti, z ktorých prvá je založená na nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o zodpovednosť materskej spoločnosti skupiny CCPL za konanie spoločností skupiny CCPL, a druhá na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže Komisia sa nesprávne opierala o domnienku, že CCPL mala rozhodujúci vplyv na spoločnosti skupiny CCPL.
O prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá je založená na nedostatočnom odôvodnení zodpovednosti materskej spoločnosti skupiny CCPL z dôvodu konania spoločností tejto skupiny
21 Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, keďže v ňom nie sú uvedené dôvody, pre ktoré bola zodpovednosť za konanie spoločností Coopbox Group a Coopbox Eastern pripísaná spoločnosti CCPL.
22 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
23 Treba pripomenúť, že z odôvodnenia požadovaného článkom 296 ZFEÚ musia byť jednoznačne a nepochybne zrejmé argumenty inštitúcie, ktorá prijala akt, aby mali dotknuté osoby možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby sa im umožnilo obhajovať svoje práva a aby mal súd Európskej únie možnosť vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C‑338/00 P, EU:C:2003:473, bod 124 a citovanú judikatúru).
24 Okrem toho, ak pôvodné rozhodnutie Komisie bolo zmenené rozhodnutím, ktoré výslovne stanovuje, že ide o pozmeňujúce rozhodnutie k tomuto rozhodnutiu, je konanie o prijatí pozmeňujúceho rozhodnutia pokračovaním konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2017, Toshiba/Komisia, C‑180/16 P, EU:C:2017:520, bod 22).
25 Za týchto okolností možno na účely posúdenia zákonnosti pozmeňujúceho rozhodnutia zohľadniť odôvodnenie pôvodného rozhodnutia, ak nebolo dotknuté rozsudkom o zrušení a ak nie je v rozpore so znením pozmeňujúceho rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2016, Toshiba/Komisia, T‑404/12, EU:T:2016:18, bod 95).
26 V prejednávanej veci z názvu a obsahu napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva, že ide o pozmeňujúce rozhodnutie, ktorým sa mení rozhodnutie z roku 2015, pokiaľ ide o pokuty uložené žalobkyniam.
27 V článku 1 napadnutého rozhodnutia sa teda žalobkyniam ukladajú pokuty za porušenia uvedené v článku 1 rozhodnutia z roku 2015.
28 Okrem toho sa netvrdí, že by rozsudkom z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500), boli dotknuté iné prvky rozhodnutia z roku 2015 ako tie, ktoré sa týkajú platobnej schopnosti žalobkýň, ani že by ho napadnuté rozhodnutie spochybňovalo, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti CCPL za porušenia spáchané spoločnosťami skupiny CCPL, ktorá je predmetom tohto žalobného dôvodu.
29 Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 25 vyššie sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia musí vykladať vo svetle rozhodnutia z roku 2015, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti CCPL za porušenia, ktorých sa dopustili spoločnosti patriace do skupiny CCPL.
30 V odôvodnení 848 rozhodnutia z roku 2015 Komisia konštatovala, že CCPL bola počas celého trvania predmetného porušovania hlavnou materskou spoločnosťou skupiny CCPL a že jej priamy alebo nepriamy podiel v jednom alebo vo viacerých subjektoch vrátane spoločnosti Coopbox Group, ktoré sa priamo zúčastňovali na porušovaní, do 18. apríla 2006 predstavoval 100 % a od 18. apríla 2006 do ukončenia porušovania 93,864 %.
31 V odôvodnení 849 rozhodnutia z roku 2015 Komisia usúdila, že podiel 93,864 % je dostatočný na to, aby sa mohla uplatniť domnienka, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Uviedla tiež, že hoci domnienku rozhodujúceho vplyvu považuje sama za dostatočnú na stanovenie zodpovednosti dotknutých subjektov, túto domnienku posilnila analýza právnych, personálnych a hospodárskych väzieb medzi subjektmi, ktoré sú súčasťou dotknutého podniku, vykonaná v odôvodneniach 850 až 855 toho istého rozhodnutia.
32 Tieto skutočnosti tak umožňujú žalobkyniam pochopiť posúdenie, ktoré viedlo Komisiu k tomu, aby uznala CCPL zodpovednou za porušenia, ktorých sa dopustili spoločnosti skupiny CCPL, a Všeobecnému súdu preskúmať opodstatnenosť týchto dôvodov.
33 Tvrdenie žalobkýň týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti CCPL za porušenia, ktorých sa dopustili spoločnosti skupiny CCPL, treba preto odmietnuť.
O druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá je založená na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže sa Komisia nesprávne opierala o domnienku, že CCPL mala rozhodujúci vplyv na spoločnosti skupiny CCPL
34 Žalobkyne sa v podstate domnievajú, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie a zjavne nesprávne posúdenie, keďže Komisia vychádzala na účely uplatnenia článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 z domnienky, že CCPL vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosti skupiny CCPL.
35 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
36 Treba pripomenúť, že podľa znenia článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbanlivosti porušujú článok 101 ZFEÚ.
37 Podľa ustálenej judikatúry pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania. V tejto súvislosti Súdny dvor jednak spresnil, že pod pojmom podnik v tomto kontexte by sa mala rozumieť hospodárska jednotka, aj keď by táto hospodárska jednotka bola z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb, a jednak uviedol, že ak by takýto hospodársky subjekt porušoval pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti by za toto porušovanie zodpovedal (pozri rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 53 a citovanú judikatúru).
38 Okrem toho správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď táto dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P, EU:C:2021:73, bod 31 a citovanú judikatúru).
39 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní 100 % alebo takmer 100 % majetku svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, táto materská spoločnosť môže mať jednak rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti, a jednak platí vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť takýto vplyv skutočne vykonáva. Na domnienku, že materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že vlastní podiel zodpovedajúci celému alebo takmer celému majetku tejto dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia pripísať materskej spoločnosti spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P, EU:C:2021:73, bod 32 a citovanú judikatúru).
40 Pokiaľ nie je táto domnienka vyvrátená, znamená to, že skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť sa považuje za preukázané a oprávňuje Komisiu, aby voči materskej spoločnosti vyvodila zodpovednosť za správanie dcérskej spoločnosti bez toho, aby musela predložiť akýkoľvek dodatočný dôkaz. Uplatnenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu teda nie je podmienené predložením dodatočných dôkazov týkajúcich sa skutočného uplatňovania vplyvu materskej spoločnosti (pozri rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P, EU:C:2021:73, bod 33 a citovanú judikatúru).
41 Komisia navyše nie je povinná vychádzať výlučne z uvedenej domnienky. Nič totiž nebráni tejto inštitúcii, aby preukázala, že materská spoločnosť skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, prostredníctvom iných dôkazov alebo kombinácie takýchto dôkazov s uvedenou domnienkou (pozri rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P, EU:C:2021:73, bod 40 a citovanú judikatúru).
42 V prejednávanom prípade je dôležité pripomenúť, že v odôvodnení 846 rozhodnutia z roku 2015 Komisia uviedla, že na to, aby pripísala zodpovednosť za sporné porušenia spoločnosti CCPL ako materskej spoločnosti, použila domnienku zodpovednosti, podľa ktorej CCPL vykonávala rozhodujúci vplyv počas obdobia (alebo období), keď aspoň jeden subjekt priamo zapojený do porušenia bol úplne (alebo takmer úplne) ovládaný touto materskou spoločnosťou.
43 Ako už bolo pripomenuté v bodoch 30 a 31, v rozhodnutí z roku 2015 Komisia konštatovala, že CCPL bola počas celého obdobia porušovania hlavnou materskou spoločnosťou skupiny CCPL a že jej priamy alebo nepriamy podiel v jednom alebo vo viacerých subjektoch tejto skupiny, ktoré sa priamo zúčastnili na porušení, postačuje na to, aby sa mohla uplatniť domnienka, že mala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Komisia tiež uviedla, že hoci domnienku rozhodujúceho vplyvu považuje sama za dostatočnú na stanovenie zodpovednosti dotknutých subjektov, túto domnienku posilnila analýza právnych, personálnych a hospodárskych väzieb medzi subjektmi, ktoré sú súčasťou dotknutého podniku.
44 Spomedzi dôkazov preukazujúcich právne, personálne a hospodárske väzby medzi subjektmi, ktoré sú súčasťou dotknutého podniku, Komisia uviedla najmä to, že CCPL mohla vymenovať všetkých členov správnej rady aj delegovaného správcu spoločnosti CCPL SpA, že CCPL schvaľovala rozpočet spoločnosti CCPL SpA, a určovala povinnosti správcov, že správna rada spoločnosti CCPL SpA mala veľmi široké právomoci v oblasti bežného riadenia podniku a menovala predsedu, ktorého úlohou bolo zaistiť strategické smerovanie spoločnosti a dbať na správne vykonávanie rozhodnutí správnej rady, že v dohode akcionárov sa výslovne uznáva, že CCPL má v spoločnosti CCPL SpA kontrolný podiel, že menšinoví akcionári nemajú osobitné práva a že zvyšných 6,14 % kapitálu spoločnosti CCPL SpA vlastnia sami akcionári, ktorí sú vlastníkmi spoločnosti CCPL. Tiež uviedla, že rovnaký podnikový model sa vzťahuje aj na Coopbox Group.
45 V tejto súvislosti Komisia v článku 1 ods. 1 rozhodnutia z roku 2015 konštatovala, že Coopbox Group a CCPL porušili článok 101 ZFEÚ tým, že sa od 18. júna 2002 do 17. decembra 2007 podieľali na jedinom a pokračujúcom porušení pozostávajúcom z viacerých samostatných porušení týkajúcich sa polystyrénových podnosov určených pre odvetvie potravinových obalov pre maloobchodný predaj na území Talianska.
46 V článku 1 ods. 4 rozhodnutia z roku 2015 Komisia konštatovala, že CCPL od 8. decembra 2004 do 24. septembra 2007 a Coopbox Eastern od 5. novembra 2004 do 24. septembra 2007 porušovali článok 101 ZFEÚ tým, že sa podieľali na jedinom a pokračujúcom porušení pozostávajúcom z viacerých samostatných porušení týkajúcich sa polystyrénových podnosov určených pre odvetvie potravinových obalov pre maloobchodný predaj na území Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska.
47 Na základe toho Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia uložila za porušenie uvedené v článku 1 ods. 1 rozhodnutia z roku 2015 spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti CCPL spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 4 627 000 eur, za porušenie uvedené v článku 1 ods. 2 rozhodnutia z roku 2015 spoločnosti CCPL pokutu vo výške 4 010 000 eur a za porušenie uvedené v článku 1 ods. 4 rozhodnutia z roku 2015 spoločnosti Coopbox Eastern a spoločnosti CCPL spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 789 000 eur a spoločnosti Coopbox Eastern pokutu vo výške 15 000 eur.
48 Stanovila teda zodpovednosť spoločnosti CCPL počas celého trvania porušení, a to najmä z dôvodu jej priamej alebo nepriamej účasti v jednom alebo viacerých subjektoch skupiny CCPL.
49 Žalobkyne po prvé tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď spoločnosti CCPL pripísala praktiky vykonávané spoločnosťou Coopbox Group a spoločnosťou Coopbox Eastern, ktoré CCPL vlastní prostredníctvom spoločnosti CCPL SpA, a to bez toho, aby konštatovala porušenie vo vzťahu ku spoločnosti CCPL SpA.
50 Z ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 38 vyššie však vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi.
51 V takej situácii, keď sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ, môže Komisia adresovať materskej spoločnosti rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 55 a citovanú judikatúru). Inak povedané, tým, čo oprávňuje Komisiu, aby rozhodnutie, ktorým ukladá pokuty, adresovala materskej spoločnosti, nie je nevyhnutne podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a ešte menej účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale skutočnosť, že dotknuté spoločnosti tvoria jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 88).
52 Okrem toho sa podľa judikatúry domnienka uvedená v bode 39 vyššie uplatňuje aj vtedy, keď materská spoločnosť vlastní kapitál svojej dcérskej spoločnosti nie priamo, ale prostredníctvom iných spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2011, General Química a. i./Komisia, C‑90/09 P, EU:C:2011:21, bod 86; z 8. mája 2013, Eni/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, body 48 a 49, a z 15. júla 2015, GEA Group/Komisia, T‑45/10, neuverejnený, EU:T:2015:507, bod 142).
53 Z judikatúry teda vyplýva, že Komisia môže pripísať zodpovednosť za správanie dcérskych spoločností, ktoré materská spoločnosť vlastní nepriamo, tejto materskej spoločnosti aj bez toho, aby konštatovala porušenie vo vzťahu ku sprostredkovateľským spoločnostiam.
54 Skutočnosť, že tieto dcérske spoločnosti sú vlastnené prostredníctvom spoločnosti, ktorej sa nepripisuje žiadne porušenie, nespochybňuje domnienku, že materská spoločnosť na základe svojho nepriameho podielu v týchto dcérskych spoločnostiach skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie uvedených dcérskych spoločností.
55 Z judikatúry pripomenutej v bode 37 vyššie tiež vyplýva, že za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže hospodárskou jednotkou pozostávajúcou z viacerých fyzických alebo právnických osôb zodpovedá podľa zásady osobnej zodpovednosti táto hospodárska jednotka.
56 V rozpore s tvrdeniami žalobkýň preto nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za prijaté v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti, pretože CCPL bola uznaná zodpovednou za porušenie, ktorého sa nedopustila a ktoré nebolo pripísané subjektu, prostredníctvom ktorého vlastnila subjekt, ktorý sa porušenia dopustil.
57 V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie neobsahuje nesprávne právne posúdenie v tom, že Komisia spoločnosti CCPL pripísala praktiky vykonávané spoločnosťou Coopbox Group a spoločnosťou Coopbox Eastern, ktoré CCPL vlastní prostredníctvom spoločnosti CCPL SpA, a to bez toho, aby konštatovala porušenie vo vzťahu ku spoločnosti CCPL SpA.
58 Po druhé žalobkyne tvrdia, že domnienka zodpovednosti spoločnosti CCPL za konanie spoločností skupiny CCPL nebola uplatniteľná, keďže CCPL vlastnila v spoločnosti CCPL SpA od 18. apríla 2006 do konca obdobia porušenia iba podiel vo výške 93,864 %.
59 Materská spoločnosť, ktorá vlastní takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, sa však v zásade nachádza v rovnakej situácii, ako je situácia výlučného vlastníka, pokiaľ ide o jej právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti so zreteľom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré ju s uvedenou dcérskou spoločnosťou spájajú. Komisia je preto oprávnená uplatniť na túto situáciu rovnaký dôkazný režim, a to uplatniť domnienku, že uvedená materská spoločnosť skutočne využíva svoju právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Nie je však vylúčené, že v určitých prípadoch môžu menšinoví spoločníci disponovať vo vzťahu k dcérskej spoločnosti právami umožňujúcimi spochybniť uvedenú analógiu.
60 Vzhľadom na svoj podiel vo výške 93,864 % na základnom imaní spoločnosti CCPL SpA však jednak CCPL v období od 18. apríla 2006 do konca obdobia porušenia vlastnila takmer celé základné imanie spoločnosti CCPL SpA, jednak žalobkyne ani netvrdia a už vôbec nedokazujú, že menšinoví spoločníci mali vo vzťahu ku spoločnosti CCPL SpA práva, ktoré by mohli spochybniť domnienku, že CCPL skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na konanie tejto dcérskej spoločnosti.
61 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nesprávne právne posúdenie, hoci Komisia využila domnienku zodpovednosti spoločnosti CCPL za konanie spoločností skupiny CCPL v období, keď CCPL vlastnila v spoločnosti CCPL SpA podiel iba vo výške 93,864 %.
62 Po tretie treba odmietnuť argument, že Komisia nemohla využiť domnienku zodpovednosti spoločnosti CCPL za správanie spoločností skupiny CCPL, keďže v čase prijatia rozhodnutia z roku 2015 bol podiel spoločnosti CCPL na základnom imaní spoločnosti CCPL SpA znížený ešte viac na približne 90 %.
63 Uplatnenie domnienky, ktorá umožňuje pripísať konanie dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, totiž znamená, že zodpovednosť materskej spoločnosti vyplýva z konania jej dcérskej spoločnosti počas obdobia, v ktorom došlo k porušeniu, takže výška podielu materskej spoločnosti v jej dcérskej spoločnosti ku dňu rozhodnutia, ktorým sa porušenie konštatuje, je irelevantná.
64 Po štvrté žalobkyne na jednej strane tvrdia, že Komisia mala preukázať skutočné vykonávanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosti CCPL na spoločnosti skupiny CCPL, keďže sa opierala o domnienku skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu aj o súbor dôkazov.
65 Stačí však poznamenať, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 40 vyššie, uplatnenie domnienky účinného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu nie je podmienené predložením ďalších dôkazov týkajúcich sa účinného uplatňovania vplyvu materskou spoločnosťou.
66 Z judikatúry pripomenutej v bode 41 vyššie tiež vyplýva, že Komisii nič nebráni preukázať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na svoju dcérsku spoločnosť prostredníctvom iných dôkazov alebo kombináciou takýchto dôkazov a uvedenej domnienky.
67 Preto a v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, skutočnosť, že Komisia uviedla rôzne dôkazy, ktoré mali posilniť konštatovanie existencie rozhodujúceho vplyvu spoločnosti CCPL na spoločnosti skupiny CCPL, jej neukladá vyššie dôkazné bremeno, než aké by niesla, keby sa obmedzila na uplatnenie domnienky skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu.
68 Na druhej strane sa žalobkyne domnievajú, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia v tom, že domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu mala byť vyvrátená, keďže CCPL v skutočnosti nevykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosti skupiny CCPL, a to nielen v období, keď vlastnila celý základný kapitál subjektov skupiny CCPL, ktoré sa zúčastnili na porušení, ale aj v období, keď podiel spoločnosti CCPL bol nižší než 100 %.
69 Na podporu tohto argumentu žalobkyne uvádzajú, že CCPL ukončila všetky riadiace činnosti v odvetví potravinových obalov a poskytla spoločnostiam skupiny CCPL zodpovedným za toto odvetvie úplnú autonómiu v oblasti výroby a v obchodných, priemyselných a riadiacich záležitostiach. V podstate tiež uvádzajú, že delegovaný správca spoločnosti Coopbox Group určuje politiky obchodného a strategického riadenia spoločnosti úplne nezávisle.
70 Okrem toho žalobkyne tvrdia, že CCPL je družstvo, ktoré pôsobí najmä ako akcionár a vlastní podiely v prevádzkových spoločnostiach prostredníctvom spoločnosti CCPL SpA, že jeho úloha subholdingovej spoločnosti nezahŕňa žiadne zapojenie do prevádzkového a každodenného riadenia spoločností, ktoré ovláda, a že CCPL nezohráva žiadnu aktívnu úlohu pri každodennom riadení spoločností skupiny CCPL.
71 Okrem toho žalobkyne poukazujú na to, že CCPL bola hlavnou materskou spoločnosťou skupiny podnikov pôsobiacich v šiestich rôznych odvetviach činnosti, že ani Coopbox Group, ani žiadna z ďalších spoločností zapojených do sporných porušení nikdy neinformovali CCPL o protiprávnych činnostiach, ani nekonali s jej predchádzajúcim súhlasom.
72 Žalobkyne tiež tvrdia, že žiadny z troch členov správnej rady spoločnosti CCPL, ktorí boli zároveň členmi správnej rady spoločností skupiny CCPL, nevykonával v týchto spoločnostiach žiadnu prevádzkovú funkciu ani sa priamo, ani nepriamo nezúčastňoval na stretnutiach s konkurenčnými podnikmi.
73 V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že na vyvrátenie domnienky rozhodujúceho vplyvu musí materská spoločnosť v rámci žalôb podaných proti rozhodnutiu Komisie predložiť na posúdenie súdu Únie všetky dôkazy týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ktoré môžu preukázať, že netvoria jeden hospodársky subjekt (pozri rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, bod 32 a citovanú judikatúru).
74 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry prevádzková nezávislosť sama osebe nedokazuje, že dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu nezávisle od svojej materskej spoločnosti. Rozdelenie úloh medzi dcérske spoločnosti a ich materské spoločnosti a osobitne zverenie prevádzkového riadenia miestnemu vedeniu dcérskej spoločnosti je bežnou praxou veľkých podnikov, ktoré sa skladajú z mnohých dcérskych spoločností, ktoré v konečnom dôsledku vlastní tá istá hlavná materská spoločnosť (pozri v tomto smere rozsudok z 11. júla 2014, RWE a RWE Dea/Komisia, T‑543/08, EU:T:2014:627, bod 49 a citovanú judikatúru).
75 Okrem toho skutočnosťou, že CCPL nedávala spoločnosti CCPL SpA, spoločnosti Coopbox Group ani spoločnosti Coopbox Eastern pokyny týkajúce sa predmetných kartelov, alebo že dokonca o týchto dohodách ani nevedela, nie je podľa judikatúry samo osebe možné vyvrátiť domnienku rozhodujúceho vplyvu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2016, Ori Martin a SLM/Komisia, C‑490/15 P a C‑505/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:678, body 59 a 60).
76 Z toho vyplýva, že tvrdeniami, navyše nepodloženými, že CCPL ukončila všetky riadiace činnosti v odvetví potravinových obalov a poskytla spoločnostiam skupiny CCPL zodpovedným za toto odvetvie úplnú autonómiu bez toho, aby ona alebo CCPL SpA zohrávali akúkoľvek aktívnu úlohu v každodennom riadení spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern, nie je možné vyvrátiť domnienku skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu.
77 Po druhé treba pripomenúť, že súdy Únie sa domnievajú, že zastúpenie materskej spoločnosti v riadiacich orgánoch jej dcérskej spoločnosti predstavuje relevantný dôkaz o vykonávaní účinnej kontroly nad obchodnou politikou tejto dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Socitrel a Companhia Previdente/Komisia, T‑413/10 a T‑414/10, EU:T:2015:500, bod 213 a citovanú judikatúru).
78 Tvrdenia žalobkýň týkajúce sa absencie prevádzkovej úlohy troch členov správnej rady spoločnosti CCPL, ktorí boli zároveň členmi správnej rady spoločností skupiny CCPL, je preto nutné odmietnuť.
79 Z rovnakého dôvodu treba odmietnuť aj tvrdenie, že žiadny z dokumentov v spise tohto konania neobsahuje údaje o zapojení týchto členov správnej rady spoločnosti CCPL do riadiacich činností ktorejkoľvek zo spoločností skupiny CCPL.
80 Po tretie, keďže materská spoločnosť môže byť zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, aj keď v skupine pôsobí veľký počet spoločností (pozri rozsudok z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 52 a citovanú judikatúru), skutočnosť, že CCPL bola hlavnou materskou spoločnosťou skupiny podnikov pôsobiacich v šiestich rôznych odvetviach činnosti, nebráni tomu, aby jej boli pripísané porušenia spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern.
81 Vzhľadom na uvedené skutočnosti dôkazy predložené žalobkyňami ako také nepostačujú na vyvrátenie domnienky uplatnenej Komisiou, že CCPL vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosti v skupine CCPL.
82 V dôsledku toho je druhá časť prvého žalobného dôvodu nedôvodná a prvý žalobný dôvod je nutné zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania
83 Podľa žalobkýň je napadnuté rozhodnutie v podstate v rozpore so zásadami proporcionality, spravodlivosti, individualizácie a odstupňovania pokút, racionality a rovnosti zaobchádzania, keďže Komisia uplatnila hornú hranicu 10 % obratu stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 na každé porušenie osobitne a keďže tento spôsob uplatnenia hornej hranice 10 % obratu viedol Komisiu k tomu, že im uložila pokuty oveľa vyššie než pokuty uložené ostatným dotknutým podnikom.
84 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
85 V tejto súvislosti treba po prvé, pokiaľ ide o uplatnenie hornej hranice 10 % v napadnutom rozhodnutí osobitne pre každé porušenie, pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pokuta pre každý podnik zúčastňujúci sa na porušení nesmie presiahnuť 10 % jeho celkového obratu za predchádzajúci hospodársky rok.
86 Okrem toho podľa judikatúry platí, že ak sa určité protiprávne konania kvalifikujú ako jedno a to isté porušenie alebo niekoľko odlišných porušení, v zásade sa to nezaobíde bez následkov na sankciu, ktorú možno uložiť, pretože zistenie niekoľkých odlišných porušení môže viesť k uloženiu niekoľkých odlišných pokút, každej v hraniciach stanovených článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, t. j. pri dodržaní hornej hranice 10 % obratu dosiahnutého v hospodárskom roku, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia (pozri rozsudok zo 6. februára 2014, AC‑Treuhand/Komisia, T‑27/10, EU:T:2014:59, bod 230 a citovanú judikatúru).
87 Komisia tiež môže v jedinom rozhodnutí konštatovať dve rôzne porušenia a uložiť dve pokuty, ktorých celková suma presiahne hornú hranicu 10 % stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ suma každej pokuty nepresiahne uvedenú hornú hranicu. Pre uplatnenie uvedenej hornej hranice 10 % je totiž nepodstatné, či sú rôzne porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie sankcionované v rámci jediného konania alebo v rámci oddelených konaní začatých v rôznom čase, keďže horná hranica 10 % sa uplatňuje na každé porušenie článku 101 ZFEÚ (rozsudok zo 6. februára 2014, AC‑Treuhand/Komisia, T‑27/10, EU:T:2014:59, body 231 a 232).
88 Keďže uplatnenie hornej hranice 10 % samostatne pre každé porušenie je v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako ho vykladá judikatúra, týmto tvrdením žalobkýň nemožno preukázať, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadami proporcionality, spravodlivosti, individualizácie a odstupňovania pokuty, racionality a rovnosti zaobchádzania.
89 Pokiaľ ide po druhé o pomer pokuty uloženej žalobkyniam k ich celkovému obratu, ktorý by bol podstatne vyšší než pomer pokút uložených ostatným dotknutým podnikom, treba pripomenúť, že podľa judikatúry nie je v rozpore so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania, že sa pri uplatnení metódy výpočtu pokút stanovenej v usmerneniach z roku 2006 podniku uloží pokuta vo vyššom pomere k jeho celkovému obratu než pokuty uložené každému z ostatných podnikov. Tejto metóde výpočtu, ktorá nevychádza z celkového obratu dotknutých podnikov, je v skutočnosti vlastné to, že medzi týmito podnikmi vzniknú rozdiely, pokiaľ ide o vzťah medzi touto sumou obratu a sumami pokút, ktoré im boli uložené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 64).
90 Z judikatúry tiež vyplýva, že Komisia nie je v prípade uloženia pokút viacerým podnikom, ktoré sa dopustili rovnakého porušenia, povinná uistiť sa pri určovaní výšky pokút, že v konečnej výške pokút sa zohľadnia rozdiely medzi dotknutými podnikmi z hľadiska ich celkového obratu (pozri rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 65 a citovanú judikatúru).
91 Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, treba uviesť, že rozdiel v percentuálnom podiele pokuty na celkovom obrate dotknutých podnikov by nemohol byť sám osebe dostatočným dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od metódy výpočtu, ktorú sama stanovila. Viedlo by to totiž k zvýhodneniu určitých podnikov, a to na základe kritéria, ktoré nemá žiaden význam, pokiaľ ide o závažnosť a trvanie porušenia. Pokiaľ však ide o určenie výšky pokuty, uplatnenie rôznych metód výpočtu nemôže viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na karteli alebo zosúladenom postupe v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 66 a citovanú judikatúru).
92 Existenciou údajných rozdielov medzi pomerom medzi pokutami uloženými žalobkyniam a ich celkovým obratom na jednej strane a pomerom medzi pokutami uloženými ostatným dotknutým podnikom a ich obratom na strane druhej sa teda nemôže preukázať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania.
93 Okrem toho, pokiaľ ide o argument, že nízka výška pokuty uloženej spoločnostiam skupiny Vitembal v rozhodnutí z roku 2015 by dokazovala, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že na základe zásady rovnosti zaobchádzania sa vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 51).
94 V tejto súvislosti treba poznamenať, že žalobkyne netvrdia, že Komisia uplatnila na dotknuté podniky rozdielne metódy výpočtu. Jediný dôkaz, ktorý žalobkyne uvádzajú a ktorý sa týka celkovej výšky pokút uložených dotknutým subjektom v pomere k ich celkovému obratu, je totiž, ako je uvedené v bode 92 vyššie, nedostatočný na dokázanie údajnej diskriminácie. Keďže žalobkyne neuviedli žiadne iné dôkazy týkajúce sa skutkových a právnych okolností, ktoré Komisia zohľadnila pri výpočte výšky pokút, treba konštatovať, že nepreukázali, že finančná situácia ostatných dotknutých spoločností, najmä spoločností skupiny Vitembal, bola porovnateľná s ich vlastnou situáciou, takže v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 93 vyššie treba ich tvrdenie odmietnuť.
95 Vzhľadom na uvedené skutočnosti tvrdenia žalobkýň nedokazujú, že sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila hornú hranicu 10 % obratu stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 osobitne na každé porušenie.
96 Druhý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení povinnosti odôvodnenia a zjavne nesprávnom posúdení platobnej schopnosti žalobkýň
97 Žalobkyne tvrdia, že Komisia dostatočne neodôvodnila posúdenie ich platobnej schopnosti, a vytýkajú jej, že sa pri posúdení tejto platobnej schopnosti dopustila zjavných chýb.
98 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
99 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v bode 35 usmernení z roku 2006 sa pod nadpisom „Platobná schopnosť“ uvádza:
„Za výnimočných okolností môže Komisia na návrh prihliadnuť na platobnú neschopnosť podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte. Na zníženie pokuty nebude Komisii stačiť samotné zistenie o nepriaznivej alebo stratovej finančnej situácii podniku. Zníženie môže byť povolené len na základe objektívnych dôkazov, preukazujúcich, že uloženie pokuty podľa podmienok stanovených v týchto usmerneniach, by nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku.“
100 Podľa ustálenej judikatúry sa Komisia prijatím pravidiel postupu, ako sú usmernenia, a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako je zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 287 a citovanú judikatúru).
101 Okrem toho zníženie pokuty na základe bodu 35 usmernení z roku 2006 možno priznať len za výnimočných okolností a za podmienok, ktoré sú vymedzené v týchto usmerneniach. Na jednej strane musí byť preukázané, že uložená pokuta „by nenapraviteľne ohrozil[a] ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedl[a] by ku strate hodnoty jeho majetku“. Na druhej strane sa musí preukázať aj existencia „osobitn[ého] sociáln[eho] a ekonomick[ého] kontext[u]“. Okrem toho treba pripomenúť, že tieto dva súbory podmienok už predtým identifikovali súdy Únie (rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 288).
102 Pokiaľ ide o prvý okruh podmienok, podľa judikatúry Komisia v zásade nie je povinná zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, ktorá sa má uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uznanie takejto povinnosti by znamenalo, že podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu, by získali neodôvodnenú výhodu (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 289 a citovanú judikatúru).
103 Ak by to totiž bolo tak, hrozilo by, že tieto podniky by boli zvýhodnené na úkor iných podnikov, ktoré sú efektívnejšie a lepšie riadené. Z tohto dôvodu samotné zistenie o nepriaznivej alebo stratovej finančnej situácii dotknutého podniku nemôže stačiť na odôvodnenie návrhu, aby Komisia zohľadnila platobnú neschopnosť tohto podniku a priznala mu zníženie pokuty (rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 290).
104 Podľa ustálenej judikatúry navyše skutočnosť, že opatrenie prijaté orgánom Únie spôsobí konkurz alebo likvidáciu daného podniku, nie je sama osebe právom Únie zakázaná. Ak taký postup môže poškodiť finančné záujmy vlastníkov alebo akcionárov, neznamená to, že osobné, hmotné a nehmotné zložky tvoriace podnik tiež stratia svoju hodnotu (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 291 a citovanú judikatúru).
105 Z tejto judikatúry možno vyvodiť, že len v prípade straty hodnoty osobných, hmotných a nehmotných zložiek tvoriacich podnik, inak povedané jeho majetku, by mohlo byť opodstatnené zohľadniť pri stanovení výšky pokuty možnosť konkurzu alebo likvidácie tohto podniku v dôsledku uloženia tejto pokuty (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 292 a citovanú judikatúru).
106 Likvidácia určitej spoločnosti totiž nevyhnutne neznamená zánik predmetného podniku. Tento podnik ako taký môže naďalej existovať, a to buď v prípade rekapitalizácie spoločnosti, alebo ak celý jej majetok prevezme iný subjekt. Takéto celkové prevzatie majetku sa môže uskutočniť dobrovoľným alebo núteným predajom majetku spoločnosti v konkurze s pokračujúcou prevádzkou (rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 293).
107 Zmienku o strate hodnoty majetku dotknutého podniku v bode 35 usmernení z roku 2006 teda treba chápať tak, že sa týka situácie, v ktorej sa prevzatie podniku za podmienok uvedených v bode 106 vyššie zdá nepravdepodobné, či dokonca nemožné. V takom prípade sa majetok tohto podniku bude ponúkať na predaj samostatne a je pravdepodobné, že mnohé jeho zložky sa vôbec nepredajú alebo sa prinajlepšom predajú len za výrazne nižšiu cenu (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 294 a citovanú judikatúru).
108 Pokiaľ ide o druhý okruh podmienok, ktorý sa týka existencie osobitného sociálneho a ekonomického kontextu, tento okruh sa podľa judikatúry vzťahuje na dôsledky, ktoré by zaplatenie pokuty mohlo mať najmä z hľadiska zvýšenia nezamestnanosti alebo poškodenia dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 295 a citovanú judikatúru).
109 Pokiaľ sú teda splnené vyššie uvedené kumulatívne podmienky, uloženie pokuty, ktoré by mohlo vyvolať zánik podniku, by bolo v rozpore s cieľom, ktorý sleduje bod 35 usmernení z roku 2006. Uplatnenie tohto bodu na dotknuté podniky je tak konkrétnym prejavom zásady proporcionality v oblasti sankcií za porušenia práva hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑393/10, EU:T:2015:515, bod 296 a citovanú judikatúru).
110 Vzhľadom na tieto zásady je potrebné posúdiť argumenty žalobkýň spochybňujúce zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
111 V tomto prípade sa v bode 3.4.2 napadnutého rozhodnutia uvádza, že po vykonaní ekonomickej a finančnej analýzy platobnej schopnosti žalobkýň a vplyvu prípadnej pokuty na ich hospodársku životaschopnosť Komisia v odôvodnení 90 uvedeného rozhodnutia dospela k záveru, že napriek slabým ukazovateľom platobnej schopnosti a ziskovosti skupiny CCPL a významu celkovej výšky sporných pokút vo vzťahu k veľkosti skupiny má uvedená skupina dostatočnú likviditu na zaplatenie celkovej výšky týchto pokút a že pravdepodobnosť ohrozenia samotnej hospodárskej životaschopnosti skupiny je nízka.
112 Na podporu svojho zistenia o dostatočnej likvidite Komisia v odôvodnení 90 písm. a) napadnutého rozhodnutia najprv uviedla, že v rokoch 2018 a 2019 mala skupina CCPL značné hotovostné zostatky, ktoré dosahovali 18,6 milióna eur resp. 22,8 milióna eur. V odôvodnení 90 písm. b) uvedeného rozhodnutia Komisia uviedla, že priemerný hotovostný zostatok skupiny v období rokov 2014 – 2018, t. j. približne 11,6 % priemerného ročného obratu skupiny, je dobrým ukazovateľom toho, že úroveň likvidity je dostatočná na plnenie krátkodobých záväzkov a výdavkov, na zabezpečenie kontinuity činnosti a na zabránenie dočasnému nedostatku hotovosti. V odôvodnení 90 písm. c) uvedeného rozhodnutia Komisia uviedla, že rovnaký záver by bolo možné vyvodiť na základe pomeru zostatku likvidity a tržieb. V odôvodnení 90 písm. d) toho istého rozhodnutia Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že hotovosť bola väčšinou v držbe holdingových spoločností predmetnej skupiny, ktoré nemali prakticky žiadnych zamestnancov a mali veľmi nízky obrat, je nepravdepodobné, že by zaplatenie pokuty z hotovosti dostupnej na úrovni skupiny ohrozilo hospodársku životaschopnosť dvoch hlavných prevádzkových spoločností skupiny. V odôvodnení 90 písm. e) napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že CCPL vo svojich pripomienkach a odpovediach neuviedla žiadnu konkrétnu potrebu likvidity na riešenie ťažkostí vyplývajúcich z pandémie COVID‑19 ani na realizáciu plánu reštrukturalizácie na obdobie rokov 2020 – 2023. Napokon v odôvodnení 90 písm. f) napadnutého rozhodnutia uviedla, že hoci výslovne požiadala skupinu CCPL, aby sa ku schopnosti skupiny získať finančné zdroje na zaplatenie pokút vyjadrila, táto skupina neodpovedala a ani neuviedla, prečo nemôže na túto platbu použiť hotovosť, ktorú má k dispozícii na úrovni skupiny. V tejto súvislosti Komisia dodala, že treba zohľadniť aj sumu 5 942 084 eur, ktorú 7. októbra 2019 vrátila družstvu CCPL v rámci výkonu rozsudku z 11. júla 2019, CCPL a i./Komisia (T‑522/15, neuverejnený, EU:T:2019:500).
O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia
113 Žalobkyne v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie nezohľadnenia ich záporného čistého prevádzkového kapitálu, dostatočnej likvidity skupiny CCPL napriek jej značným dlhom, vplyvu poskytnutých prognóz týkajúcej sa spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern z hľadiska likvidity ani analýzy, ktorú žalobkyne vykonali vo svojej odpovedi na piatu žiadosť o informácie, pokiaľ ide o znesiteľnosť pokuty.
114 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
115 Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má byť odôvodnenie, ktoré sa vyžaduje podľa článku 296 ZFEÚ, prispôsobené povahe predmetného aktu, pričom sa majú jasným a jednoznačným spôsobom uvádzať argumenty inštitúcie, ktorá je pôvodcom aktu, aby bolo umožnené dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatých opatrení a príslušnému súdu vykonať svoje preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolností daného prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka, na získaní týchto vysvetlení. Nevyžaduje sa, aby sa v odôvodnení špecifikovali všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Philips/Komisia, T‑92/13, neuverejnený, EU:T:2015:605, bod 102 a citovanú judikatúru).
116 V prejednávanej veci treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 90 napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo pripomenuté v bode 112 vyššie, Komisia jasne a jednoznačne odôvodnila svoj záver, že žalobkyne nepreukázali, že by neboli schopné použiť likviditu skupiny CCPL na zaplatenie pokút bez toho, aby bola ohrozená ich životaschopnosť. Posúdenie prognóz týkajúcich sa likvidity spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern, ktoré vykonala Komisia, je uvedené v odôvodneniach 86 a 92 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa čiastočne preberajú informácie poskytnuté žalobkyňami v ich odpovedi na piatu žiadosť o informácie. Okrem toho Komisia nemá všeobecnú povinnosť vyjadriť sa v uvedenom rozhodnutí o všetkých dokumentoch alebo o všetkých informáciách, ktoré si vyžiadala od strán počas správneho konania.
117 Komisia totiž nie je povinná vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam, ktorých sa pred ňou dovolávajú dotknuté osoby, ale postačuje, aby opísala právne skutočnosti a odôvodnenia, ktoré majú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia (pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Philips/Komisia, T‑92/13, neuverejnený, EU:T:2015:605, bod 103 a citovanú judikatúru).
118 Posúdenie platobnej schopnosti žalobkýň, ktoré vykonala Komisia, preto nie je odôvodnené nedostatočne.
119 Prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení platobnej schopnosti žalobkýň
120 Na úvod treba uviesť, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 102 až 107 tohto rozsudku, na preukázanie toho, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie ich platobnej schopnosti, je vecou žalobkýň, aby preukázali, že zaplatenie pokút v celkovej výške 9 441 000 eur by v rozpore s názorom Komisie nenávratne ohrozilo ich hospodársku životaschopnosť a viedlo by k tomu, že by ich majetok stratil hodnotu.
121 V prvom rade žalobkyne v podstate tvrdia, že zistenia uvedené v odôvodnení 90 písm. a), e) a f) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých žalobkyne nepredložili požadované prognózy na obdobie rokov 2020 – 2023, ktoré by odôvodňovali zohľadnenie likvidity dostupnej v rokoch 2018 a 2019, a podľa ktorých skupina CCPL neuviedla, prečo by nemohla použiť likviditu dostupnú na úrovni skupiny na zaplatenie pokuty, sú vecne nesprávne.
122 Žalobkyne predovšetkým pripomínajú obsah svojej korešpondencie s Komisiou, aby spochybnili konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že CCPL neuviedla žiadnu konkrétnu potrebu likvidity na riešenie ťažkostí vyplývajúcich z pandémie COVID‑19 ani na realizáciu plánu reštrukturalizácie na obdobie rokov 2020 – 2023.
123 Žalobkyne ďalej tvrdia, že poskytli prognózy do roku 2023 pre spoločnosti Coopbox Group a Coopbox Eastern, ktorých tržby predstavovali 94 % konsolidovaného obratu za finančný rok 2019, ktoré Komisia neanalyzovala.
124 V podstate dodávajú, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia neboli k dispozícii žiadne prognózy pre celú skupinu CCPL, a to najmä preto, že ostatné spoločnosti skupiny už na trhu nepôsobili, iba sa zbavovali svojich aktív a získané a rozdelené sumy používali na splatenie svojich dlhov v rámci plánu reštrukturalizácie.
125 Žalobkyne napokon pripomínajú obsah svojej korešpondencie s Komisiou, aby spochybnili konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že skupina CCPL neodpovedala ani neuviedla, prečo by nemohla použiť hotovosť, ktorú mala k dispozícii na úrovni skupiny, na zaplatenie pokuty.
126 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
127 V tejto súvislosti treba poznamenať, že žalobkyne uznávajú, že v priebehu správneho konania poskytli len prognózy na obdobie rokov 2020 – 2023 pre spoločnosti Coopbox Group a Coopbox Eastern, keďže údaje o prognóze pre celú skupinu CCPL neboli k dispozícii alebo relevantné.
128 Komisii preto nemožno vytýkať, že konštatovala, že žalobkyne nepredložili požadované konsolidované prognózy na obdobie rokov 2020 – 2023.
129 Pokiaľ ide o argument žalobkýň, že prognózy pre skupinu CCPL ako celok neboli relevantné, je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní platobnej schopnosti skupiny podnikov musí Komisia zohľadniť finančnú situáciu všetkých subjektov tejto skupiny, pokiaľ je možné na zaplatenie pokút mobilizovať zdroje všetkých týchto subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 2013, Rubinetteria Cisal/Komisia, T‑368/10, neuverejnený, EU:T:2013:460, bod 118, a z 11. júla 2019, Italmobiliare a i./Komisia, T‑523/15, neuverejnený, EU:T:2019:499, body 180 až 182).
130 To platí tým skôr, že na konci roka 2019 sa, ako Komisia zdôrazňuje, 96 % likvidity skupiny CCPL nachádzalo mimo spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern.
131 Preto v rozpore s tvrdením žalobkýň boli prognózy týkajúce sa iných spoločností skupiny než spoločností Coopbox Group a Coopbox Eastern, najmä údaje týkajúce sa predaja aktív, relevantné pre posúdenie platobnej schopnosti skupiny CCPL.
132 Z rovnakého dôvodu treba zamietnuť argument žalobkýň, že zdroje spoločnosti CCPL SpA nemohli byť zohľadnené pri posudzovaní platobnej schopnosti skupiny CCPL, keďže táto spoločnosť nebola adresátom napadnutého rozhodnutia.
133 Okrem toho žalobkyne tvrdia, že z ich odpovedí na žiadosti o informácie vyplýva, že finančné zdroje skupiny CCPL nebolo možné mobilizovať na zaplatenie pokuty. Treba však konštatovať, že odpoveď žalobkýň z 31. júla 2020 na piatu žiadosť Komisie o informácie, ktorá sa nachádza v prílohe A.22 a na ktorú sa žalobkyne odvolávajú, sa obmedzuje na predloženie stavu dlhu voči bankám a ich čistých aktív, ako aj na posúdenie ziskovosti, kapitalizácie, solventnosti a likvidity skupiny CCPL, a to bez uvedenia dôvodov, pre ktoré sa žalobkyne domnievali, že likviditu a zdroje skupiny CCPL nemožno použiť na zaplatenie pokút z dôvodu plánu reštrukturalizácie.
134 Za týchto okolností nemožno zistenie z napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého skupina CCPL neuviedla, prečo by nemohla použiť likviditu dostupnú na úrovni skupiny na zaplatenie pokuty, považovať za vecne nesprávne.
135 Argumenty žalobkýň, ktorými chcú dokázať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie z toho dôvodu, že Komisia vychádzala z nesprávnych skutkových zistení, keď v uvedenom rozhodnutí uviedla, že žalobkyne nepredložili požadované konsolidované prognózy na obdobie rokov 2020 – 2023 a že skupina CCPL neuviedla, prečo by nemohla použiť likviditu dostupnú na úrovni skupiny na zaplatenie pokuty, preto treba zamietnuť.
136 Po druhé žalobkyne v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie, keďže Komisia zohľadnila zostatky likvidity skupiny CCPL za finančné roky 2018 a 2019 bez toho, aby zohľadnila jej dlhy a nedostupnosť tejto likvidity na iné účely ako na splatenie jej dlhov stanovenú plánom reštrukturalizácie, hoci tieto dôkazy preukazujúce úroveň pasív výrazne prevyšujúcu úroveň aktív boli v priebehu správneho konania podrobne predložené.
137 Okrem toho žalobkyne v podstate tvrdia, že zohľadnenie priemerného zostatku likvidity v období rokov 2014 – 2018 by bolo tiež nesprávne, keďže táto likvidita nepredstavovala okamžite a voľne dostupné finančné prostriedky a musela sa použiť na splatenie ich dlhov z dôvodu ich záväzkov v zmysle plánu reštrukturalizácie.
138 Z rovnakého dôvodu žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne v tom, že sa pri preukazovaní existencie likvidity umožňujúcej zaplatenie pokút opiera o pomer zostatku likvidity a tržieb.
139 Skupina CCPL by tak už pozostávala len z holdingových alebo subholdingových spoločností, ktoré nepôsobia na trhu, z ďalších spoločností bez činnosti, ktoré sa zaoberajú len predajom svojich nehnuteľností a ktoré generujú likviditu takmer výlučne predajom svojich aktív v rámci realizácie plánu reštrukturalizácie, a z iba dvoch prevádzkových spoločností (Coopbox Group a Coopbox Eastern), ktoré ako jediné generujú prevádzkové prostriedky z bežnej činnosti predaja tovaru a služieb tretím stranám.
140 Na jednej strane žalobkyne uvádzajú, že likvidita získaná predajom aktív nie je k dispozícii, pretože je určená na splatenie dlhu podľa plánu reštrukturalizácie, a že likvidita získaná prevádzkovými spoločnosťami predstavovala len 1,4 milióna eur.
141 Na druhej strane žalobkyne tvrdia, že pomer zostatku likvidity a tržieb neumožňuje posúdiť schopnosť uspokojiť potreby likvidity, keďže likvidita závisí od konkrétnej možnosti predaja zostávajúcich aktív, od povinnosti zaradiť takmer všetky predaje do plánu reštrukturalizácie a od malého počtu a nedostatočnej atraktívnosti aktív, ktoré sú ešte k dispozícii na predaj.
142 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
143 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ako je uvedené v bode 135 vyššie, žalobkyne nepredložili požadované konsolidované prognózy na obdobie rokov 2020 – 2023 a neuviedli, prečo by nemohli použiť likviditu, ktorá je k dispozícii na úrovni skupiny, na zaplatenie pokút uložených napadnutým rozhodnutím.
144 Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať, že zohľadnila zostatky likvidity skupiny CCPL za finančné roky 2018 a 2019 bez toho, aby zohľadnila jej dlhy a nedostupnosť týchto zostatkov likvidity na iné účely než splatenie dlhov uložené plánom reštrukturalizácie.
145 Okrem toho v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 102 vyššie Komisia v zásade nie je povinná zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, ktorá sa má uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uznanie takejto povinnosti by znamenalo, že podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu, by získali neodôvodnenú výhodu.
146 V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, preto existencia dôkazov preukazujúcich úroveň pasív výrazne prevyšujúcu úroveň aktív by sama osebe nestačila na preukázanie toho, že by uloženie pokút nenávratne ohrozilo hospodársku životaschopnosť dotknutých podnikov a mohlo by spôsobiť stratu hodnoty majetku dotknutých podnikov v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006.
147 V každom prípade treba konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnenia 84 napadnutého rozhodnutia, Komisia pri posudzovaní platobnej schopnosti žalobkýň zohľadnila výšku ich dlhov.
148 Po tretie žalobkyne spochybňujú možnosť použiť na zaplatenie pokuty všetky prostriedky, ktoré zostali mimo plánu reštrukturalizácie, vrátane sumy 5 942 084 eur vrátenej Komisiou a uvedenej v bode 12 vyššie, výnosov z predaja spoločnosti Erzelli Energia Srl (ocenených v odôvodnení 91 napadnutého rozhodnutia na 1,4 milióna eur) a predaja podielov v spoločnosti Refincoop Srl v prípade predaja spoločnosti.
149 Tieto zdroje ponechané mimo plánu by tak boli v podstate jedinými dostupnými prostriedkami na zabezpečenie prežitia spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern, ktoré by im umožnili realizovať investície vzhľadom na absenciu alternatívnych zdrojov financovania.
150 Žalobkyne tiež zdôrazňujú, že jediná likvidita, ktorú bolo možné zohľadniť a ktorá bola na obdobie rokov 2020 – 2023 ocenená na 1,8 milióna eur, bola likvidita vytvorená jedinými dvomi prevádzkovými spoločnosťami skupiny CCPL, teda spoločnosťami Coopbox Group a Coopbox Eastern, ktoré mali mimoriadne obmedzenú schopnosť vytvárať toky likvidity, ktoré by sa mohli použiť na iné účely než na riadenie prevádzky. Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú, že likvidita spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern nepostačuje na pokrytie ich každodennej riadiacej činnosti.
151 Podľa žalobkýň by zaplatenie pokút, najmä z dôvodu použitia zdrojov, ktoré nie sú zahrnuté v pláne reštrukturalizácie, zabránilo týmto spoločnostiam pokryť určité nevyhnutné prevádzkové výdavky, ale aj realizovať investície potrebné na modernizáciu ich závodov, rozvoj ich technológií a ich prežitie.
152 Okrem toho žalobkyne spochybňujú konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení 90 písm. d) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého je nepravdepodobné, že by zaplatenie pokuty z likvidity dostupnej na úrovni skupiny ohrozilo hospodársku životaschopnosť dvoch hlavných prevádzkových spoločností skupiny.
153 Po prvé žalobkyne poukazujú na to, že likvidita k 31. decembru 2019 predstavuje sotva šestinu samotného finančného dlhu, ku ktorému treba pripočítať nefinančný dlh vrátane dlhov voči dodávateľom.
154 Po druhé žalobkyne poukazujú na to, že takmer celá skupina CCPL pozostáva zo spoločností, ktoré už nie sú aktívne na trhu, nevytvárajú príjmy a svoju veľmi malú zostatkovú likviditu vynakladajú na bežné záležitosti s cieľom splniť plán reštrukturalizácie.
155 Po tretie skutočnosť, že obe prevádzkové spoločnosti (Coopbox Group a Coopbox Eastern) majú finančné dlhy, ktoré viac ako desaťnásobne prevyšujú hodnotu ich likvidity a ktoré nepostačujú na pokrytie bežnej prevádzky, by si vyžiadala injekcie likvidity zo strany spoločnosti CCPL, takže použitie likvidity holdingových spoločností na zaplatenie pokuty by nevyhnutne poškodilo ziskovosť spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern.
156 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
157 V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 101 vyššie je na zníženie pokuty podľa bodu 35 usmernení z roku 2006 potrebné preukázať, že uložená pokuta by nenávratne ohrozila hospodársku životaschopnosť dotknutého podniku a viedla by k tomu, že by jeho majetok stratil hodnotu.
158 Keďže zníženie pokuty môže byť odôvodnené len cieľom zabrániť nenapraviteľnému ohrozeniu hospodárskej životaschopnosti dotknutého podniku a tomu, aby jeho majetok stratil hodnotu, takéto zníženie by sa v zásade nemohlo odôvodniť zámerom uskutočniť investície určené na rozvoj prevádzkových spoločností skupiny CCPL alebo platby určené na to, aby sa nezhoršila ich ziskovosť.
159 Žalobkyne totiž netvrdili, že tieto investície boli nevyhnutné pre ich fungovanie a že ich nebolo možné odložiť bez toho, aby sa nenapraviteľne ohrozila hospodárska životaschopnosť dotknutých spoločností. To isté platí pre platby uskutočnené s cieľom nepoškodiť ziskovosť dotknutých spoločností.
160 Z toho vyplýva, že argument žalobkýň týkajúci sa potreby prideliť zdroje, ktoré nie sú zahrnuté v pláne reštrukturalizácie, na realizáciu investícií do spoločnosti Coopbox Group a spoločnosti Coopbox Eastern s cieľom zabezpečiť ich fungovanie alebo ziskovosť je nutné zamietnuť.
161 Podobne je nutné zamietnuť tvrdenia, podľa ktorých sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že nezohľadnila záporný čistý prevádzkový kapitál skupiny CCPL, a to vzhľadom na to, že poskytnutie 16,4 milióna eur v rozpočte na rok 2018 na zaplatenie pokút nemožno považovať za novú likviditu, alebo argumenty týkajúce sa vyššieho vplyv pokút na ich obrat v relatívnej hodnote v porovnaní s pokutami uloženými v rozhodnutí z roku 2015.
162 Dôkazy, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 90 napadnutého rozhodnutia a ktoré sú pripomenuté v bode 112 vyššie, napríklad hotovostné zostatky za roky 2018 a 2019 dosahujúce 18,6 milióna eur, respektíve 22,8 milióna eur, priemerný zostatok likvidity za obdobie 2014 – 2018, a to približne 11,6 % priemerného ročného obratu skupiny, ktoré žalobkyne účinne nespochybňujú, predstavujú totiž podľa názoru Komisie dobrý náznak toho, že úroveň likvidity bola dostatočná na splnenie krátkodobých záväzkov a výdavkov, na zabezpečenie kontinuity činnosti a na zabránenie dočasnému nedostatku likvidity.
163 Okrem toho treba zdôrazniť, že žalobkyne po tom, čo ich Komisia informovala o svojom zámere prijať nové rozhodnutie, ktorým im uloží pokuty, dostali 7. októbra 2019 sumu 5 942 084 eur ako vrátenie sumy, ktorú predbežne zaplatili v rámci výkonu uznesenia z 15. decembra 2015, CCPL a i./Komisia (T‑522/15 R, EU:T:2015:1012). Z toho vyplýva, že dodatočná suma, ktorú treba zaplatiť, aby sa dosiahla celková suma predmetných pokút, je menej než 3,5 milióna eur.
164 Vzhľadom na celkovú finančnú situáciu skupiny CCPL, a najmä na existenciu zdrojov, ktoré nie sú zahrnuté v pláne reštrukturalizácie, čo žalobkyne účinne nespochybňujú, sa argumentmi žalobkýň nedá preukázať, že by zaplatenie pokút mohlo nenapraviteľne ohroziť hospodársku životaschopnosť skupiny CCPL.
165 Okrem toho je dôležité poznamenať, že tvrdenie žalobkýň, že likvidita, ktorú vytvárajú spoločnosti Coopbox Group a Coopbox Eastern, nepostačuje na pokrytie ich každodenných riadiacich operácií, nie je dostatočne podložené, takže ho Všeobecný súd nemôže považovať za preukázané.
166 Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyne stále nepreukázali, že zaplatenie pokút v celkovej výške 9 441 000 eur by v rozpore s názorom Komisie nenávratne ohrozilo ich hospodársku životaschopnosť a viedlo by k tomu, že by ich majetok stratil hodnotu.
167 Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
168 Subsidiárne žalobkyne žiadajú, aby Všeobecný súd prepočítal výšku pokút uložených napadnutým rozhodnutím s ohľadom na ich skutočnú platobnú schopnosť.
169 Keďže však tvrdenia, ktoré žalobkyne uviedli na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu, nepreukázali, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie, ani sa neodvolávali na podstatnú zmenu svojej situácie, najmä hospodárskej, od vydania tohto rozhodnutia, nie je potrebné, aby Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú pôsobnosť.
O trovách
170 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne v konaní neuspeli, je opodstatnené uložiť im v súlade s návrhom Komisie povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou vrátane trov týkajúcich sa konania o nariadení predbežného opatrenia.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. CCPL – Consorzio Cooperative di Produzione e Lavoro SC, Coopbox group SpA a Coopbox Eastern, s. r. o, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii, vrátane trov týkajúcich sa konania o nariadení predbežného opatrenia.
Papasavvas | Costeira | Kancheva |
Zilgalvis | | Dimitrakopoulos |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. decembra 2022.
Podpisy