Vec C‑512/08

Európska komisia

proti

Francúzskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 49 ES – Sociálne zabezpečenie – Zdravotná starostlivosť plánovaná v inom členskom štáte a vyžadujúca si použitie špeciálnych lekárskych prístrojov – Požiadavka predchádzajúceho povolenia – Plánovaná starostlivosť poskytovaná v inom členskom štáte – Rozdiely medzi platnou výškou krytia v členskom štáte poistenia a členskom štáte pobytu – Právo poistenca na dodatočnú intervenciu príslušnej inštitúcie, dopĺňajúcu intervenciu inštitúcie členského štátu pobytu“

Abstrakt rozsudku

Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vnútroštátna právna úprava týkajúca sa náhrady liečebných nákladov vynaložených v inom členskom štáte

(Článok 49 ES)

Členský štát, ktorého vnútroštátna právna úprava podriaďuje, s výnimkou osobitných situácií spojených najmä so zdravotným stavom poistenca alebo naliehavou povahou požadovanej starostlivosti, úhradu starostlivosti plánovanej v inom členskom štáte zo strany príslušnej inštitúcie podľa režimu krytia platného v členskom štáte, kam patrí, a vyžadujúcej si použitie špeciálnych lekárskych prístrojov mimo nemocničnej infraštruktúry, predchádzajúcemu povoleniu, si spĺňa povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 49 ES.

Hoci totiž takáto právna úprava môže odrádzať, dokonca až brániť poistencom dotknutého systému, aby sa obracali na poskytovateľov zdravotníckych služieb so sídlom v inom členskom štáte s cieľom využiť predmetnú starostlivosť, a teda predstavuje pre poistencov, ako aj pre poskytovateľov obmedzenie slobodného poskytovania služieb, neznamená to, že táto požiadavka sa vzhľadom na nebezpečenstvá pre organizovanie politiky verejného zdravia a pre finančnú rovnováhu systému sociálneho zabezpečenia zdá byť za terajšieho stavu práva Únie odôvodneným obmedzením. Tieto nebezpečenstvá sa spájajú so skutočnosťou, že bez ohľadu na to, či špeciálne lekárske prístroje, taxatívne vymenované v dotknutej vnútroštátnej právnej úprave, majú byť inštalované a používané v nemocničnom alebo inom prostredí, musí sa umožniť, aby boli predmetom politiky plánovania, akou je politika definovaná touto vnútroštátnou právnou úpravou, pokiaľ ide najmä o ich počet a ich zemepisné rozmiestnenie, aby sa prispelo k zabezpečeniu účelnej, stálej, vyváženej a dostupnej ponuky starostlivosti vysokej kvality na celom vnútroštátnom území, ale v rámci možností tiež k predchádzaniu akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi.

Vnútroštátna právna úprava, potvrdená aspoň jedným rozhodnutím vnútroštátneho najvyššieho súdu, ktorá stanovuje všeobecnú zásadu úhrady starostlivosti poskytnutej poistencovi systému sociálneho zabezpečenia v inom členskom štáte alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o európskom hospodárskom priestore, zo strany príslušnej vnútroštátnej inštitúcie za rovnakých podmienok ako pri poskytovaní starostlivosti v dotknutom členskom štáte a s obmedzením do výšky nákladov skutočne vynaložených poistencom, pri neexistencii dôkazu o správnej praxi odporujúcej právu Únie a prípadných sťažností podaných v tejto oblasti poistencami systému sociálneho zabezpečenia, nevytvára situáciu, ktorá by mohla zbaviť poistencov dotknutého systému sociálneho zabezpečenia práva na dodatočnú náhradu za situácie uvedenej v rozsudku z 12. júla 3002, Vanbraekel a i., C‑368/98, podľa ktorej je náhrada nákladov vynaložených na služby nemocničnej starostlivosti poskytnuté v členskom štáte pobytu, ktorá je vypočítaná podľa predpisov účinných v tomto štáte, nižšia ako suma, ktorá by osobe podrobujúcej sa nemocničnej starostlivosti v tomto štáte patrila pri uplatnení právnej úpravy účinnej v členskom štáte účasti na poistení. Všeobecnosťou svojich pojmov toto ustanovenie zahŕňa právo na dodatočnú náhradu na účet príslušnej vnútroštátnej inštitúcie za situácie spomínanej v uvedenom rozsudku.

(pozri body 27, 28, 32, 37, 42, 43, 51, 57, 58, 67 – 69)