NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 7. apríla 2016 (1)
Vec C‑222/15
Hőszig Kft
proti
Alstom Power Thermal Services
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi, Maďarsko)]
„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 23 ods. 1 – Voľba právomoci – Dohoda o voľbe právomoci súdov jedného konkrétneho mesta členského štátu – Všeobecné zmluvné podmienky“
1. Prejednávaná vec, ktorá sa týka občianskoprávneho konania medzi dvoma podnikmi a ktorá zahŕňa viaceré otázky súvisiace s pojmom „dohoda o voľbe právomoci“ v článku 23 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001(2), umožní Súdnemu dvoru preskúmať niektoré základné otázky v oblasti voľby právomoci podľa uvedeného nariadenia.
Právny rámec
2. Článok 1 nariadenia (ES) č. 593/2008(3), nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom druhom odseku stanovuje:
„2. Z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia sú vylúčené:
…
e) rozhodcovské zmluvy a dohody o voľbe súdu;
…“
3. Kapitola II nariadenia č. 44/2001 nesie názov „Právomoc“. Jeho oddiel 7, nazvaný „Voľba právomoci“, obsahuje dva články (23 a 24). Článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:
„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná alebo písomne potvrdená, alebo
b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.“
Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
4. Hőszig, žalobkyňa vo veci samej, je právnickou osobou so sídlom v Maďarsku, zatiaľ čo právna predchodkyňa spoločnosti Alstom Power Thermal Services (žalovaná)(4) je právnickou osobou so sídlom vo Francúzsku. Právna predchodkyňa spoločnosti Alstom chcela investovať do už jestvujúcej elektrárne vo Francúzsku v rámci programu veľkého rozsahu.
5. Právna predchodkyňa spoločnosti Alstom vyzvala okrem iných spoločností aj spoločnosť Hőszig, aby predložila ponuku, pričom súčasťou súťažných podkladov bol zoznam výrobkov, ktoré sa mali vyrobiť a ktoré tvorili predmet zmluvy, ako aj opis súvisiacich technických požiadaviek a všeobecné zmluvné podmienky právnej predchodkyne spoločnosti Alstom platné v decembri 2008. Právna predchodkyňa spoločnosti Alstom zaslala spoločnosti Hőszig tieto súťažné podklady e‑mailom z 18. augusta 2009.
6. Hőszig predložila ponuku na realizáciu projektu, na základe ktorej strany uzavreli medzi sebou rôzne zmluvy o dielo na výrobu kovových konštrukcií, ktoré sa mali vyrobiť v Maďarsku a umiestniť do elektrární nachádzajúcich sa vo Francúzsku. Strany uzavreli na diaľku zmluvy týkajúce sa projektu.
7. Prvá zo zmlúv, uzavretá 16. decembra 2010, obsahovala zoznam s nadpisom „Použitá dokumentácia“, v ktorom bolo uvedené:
„1. Táto objednávka
2. Technická špecifikácia s označením T91000001/1200 rev. C
3. Všeobecné zmluvné podmienky [právneho predchodcu spoločnosti Alstom] (december 2008)
Dokumenty sa použijú v tomto poradí.“
8. Na poslednej strane zmluvy bolo uvedené, že „v objednávke sú vymenované všetky prvoradé dokumenty a informácie potrebné na jej vykonanie. Musíte overiť, či máte také dokumenty s príslušným označením, ako aj dokumenty vyžadované uvedenými dokumentmi. V opačnom prípade si neváhajte od nás písomne vyžiadať chýbajúce dokumenty“.
9. V poslednom odseku zmluvy bolo uvedené, že „dodávateľ vyhlasuje, že pozná a prijíma podmienky tejto objednávky, platné všeobecné zmluvné podmienky pripojené v prílohe a podmienky prípadných rámcových dohôd alebo zmlúv“.
10. V bode 23.1 „všeobecných zmluvných podmienok“, nazvanom „rozhodné právo a riešenie sporov“, bolo uvedené, že „objednávka a jej výklad sa riadia francúzskym právom. Neuplatní sa Dohovor Organizácie Spojených národov o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z 11. apríla 1980. Akýkoľvek spor, ktorý vznikne alebo súvisí s platnosťou, výkladom, plnením alebo ukončením objednávky, ktorý nemožno urovnať zmierne medzi účastníkmi zmluvy, sa predloží parížskym súdom, ktoré majú výlučnú a konečnú právomoc, vrátane skrátených konaní, súdnych príkazov a predbežných opatrení“.
11. Medzi stranami vznikol právny spor vo veci plnenia zmlúv a spoločnosť Hőszig podala žalobu na Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi), teda na súde s právomocou podľa miesta plnenia.
12. Podľa vnútroštátneho súdu sa žalobkyňa vo svojich vyjadreniach odvoláva na článok 10 ods. 2 nariadenia č. 593/2008, ktorý sa týka „vecnej platnosti“, a tvrdí, že by zjavne nebolo odôvodnené posudzovať účinky jej správania podľa francúzskeho právneho poriadku, keďže predmet zmluvy tvoria výrobky vyrábané žalobkyňou a miestom plnenia, ako aj miestom výroby je závod žalobkyne v Maďarsku, takže celý výrobný proces až po odovzdanie výrobku objednávateľovi sa uskutočnil v Maďarsku.
13. So zreteľom na vyššie uvedené žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že sa odvolala na výklad v súlade s maďarským právom, treba vzťah medzi „všeobecnými zmluvnými podmienkami“ a zmluvami preskúmať v súlade s týmto právom.
14. Žalobkyňa tvrdí, že – podľa § 205/A a § 205/B maďarského Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú začlenenia všeobecných zmluvných podmienok do zmluvy, – sa „všeobecné zmluvné podmienky“ právnej predchodkyne žalovanej nestali súčasťou zmlúv uzavretých medzi stranami.
15. Z tohto dôvodu podľa názoru žalobkyne nie je relevantná doložka týkajúca sa rozhodného práva, ktorá je súčasťou „všeobecných zmluvných podmienok“ právnej predchodkyne žalovanej, pričom v tejto súvislosti treba uplatniť článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008, podľa ktorého sa zmluva o poskytovaní služieb spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb, teda žalobkyne.
16. Pokiaľ ide o právomoc maďarského súdu, žalobkyňa sa domnieva, že – vzhľadom na to, že „všeobecné zmluvné podmienky“ právnej predchodkyne žalovanej z vyššie uvedených dôvodov nie sú súčasťou zmlúv – túto právomoc treba určiť v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého musí vec prejednať súd podľa miesta zmluvného plnenia, teda Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi).
17. Žalobkyňa subsidiárne – pre prípad, že Súdny dvor usúdi, že „všeobecné zmluvné podmienky“ právnej predchodkyne žalovanej tvoria súčasť zmlúv – tiež tvrdí, že doložka o voľbe právomoci, ktorá je súčasťou týchto všeobecných zmluvných podmienok, tiež nezodpovedá požiadavkám článku 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, keďže v tejto doložke sú spomenuté „parížske súdy“. Po prvé však Paríž nie je členským štátom, ale mestom, a po druhé pojem „parížske súdy“ neoznačuje konkrétny súd, ale súbor súdov, ktoré sa nachádzajú v územnom obvode tohto mesta.
18. Vnútroštátny súd ďalej vysvetľuje, že žalovaná tvrdí, že uplatňuje námietku nedostatku právomoci, v ktorej sa odvoláva na bod 23 „všeobecných zmluvných podmienok“ právnej predchodkyne žalovanej, ktorý sa týka „tovaru a služieb“ a ktorý upravuje otázky rozhodného práva a riešenia sporov.
19. Podľa názoru žalovanej tvoria „všeobecné zmluvné podmienky“ súčasť zmlúv a z tohto dôvodu na základe ich bodu 23 maďarský súd nemá právomoc rozhodovať spory vyplývajúce zo zmlúv. V dôsledku toho žalovaná tvrdí, že žalobkyňa nepodala žalobu na súde s právomocou rozhodnúť o prejednávanej veci.
20. Podľa názoru žalovanej článok 10 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 umožňuje preskúmať, či je v súvislosti so súhlasom s uzavretím zmluvy odôvodnené uplatniť francúzske právo.
21. Žalovaná sa domnieva, že na základe článku 3 ods. 1 a článku 10 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 a so zreteľom na okolnosti je voľba francúzskeho práva ako rozhodného práva pre posudzovanie účinkov správania žalobkyne úplne odôvodnená, keďže právny predchodca žalovanej bol subdodávateľom úspešného uchádzača vo verejnom obstarávaní vyhlásenom vo Francúzsku v súvislosti s rozsiahlou investíciou do francúzskych elektrární, keďže francúzske právo je právnym poriadkom, ktorému žalovaná podlieha, a keďže žalovaná mala na výrobu kovových konštrukcií so žalobkyňou v súvislosti s prácami vyplývajúcimi z uvedeného verejného obstarávania široko koncipovaný zmluvný vzťah tvorený viacerými zmluvnými nástrojmi. V dôsledku toho žalovaná z vyššie uvedených dôvodov tvrdí, že voľba právneho poriadku, ktorému podlieha jedna zo strán – kupujúci –, je dokonale odôvodnená a zodpovedá obchodným zvyklostiam, najmä ak sa predmet kúpy bude používať v krajine tohto kupujúceho na veľmi prísne regulovanom trhu; pri posudzovaní správania žalobkyne je teda odôvodnené uplatniť francúzske právo.
22. Podľa žalovanej je doložka o voľbe právomoci stanovená v bode 23 „všeobecných zmluvných podmienok“ v úplnom súlade s článkom 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, keďže súdy mesta Paríž sú súdmi členského štátu (Francúzska). Skutočnosť, že parížske súdy nepredstavujú všetky francúzske súdy, nespôsobuje neplatnosť uvedenej doložky o voľbe právomoci. Žalovaná sa domnieva, že reštriktívny výklad, ktorý navrhuje žalobkyňa, nezohľadňuje odôvodnenie 14 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého sa musí rešpektovať zmluvná voľnosť účastníkov zmluvy.
23. V rámci tohto konania Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi) uznesením zo 4. mája 2015, doručeným Súdnemu dvoru 15. mája 2015, predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
„I. V súvislosti s nariadením [č. 593/2008]…:
1. Môže súd členského štátu vyložiť slovné spojenie ‚z okolností vyplýva‘, uvedené v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 593/2008, v tom zmysle, že skúmanie ‚okolností, ktoré treba vziať do úvahy‘ pri rozhodovaní o tom, či je odôvodnené, že strana nesúhlasila s uzavretím zmluvy, v súlade s právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, sa má týkať okolností uzavretia zmluvy, predmetu zmluvy a plnenia zmluvy?
1.1. Majú sa účinky v zmysle článku 10 ods. 2, vyplývajúce zo situácie opísanej v predchádzajúcom bode 1, vykladať v tom zmysle, že ak na základe odvolania sa ktorejkoľvek zo strán [na právny poriadok krajiny obvyklého pobytu] z okolností, ktoré treba vziať do úvahy, vyplýva, že udelenie súhlasu s právnym poriadkom uplatniteľným podľa odseku 1 nebolo odôvodneným účinkom jej správania, súd musí posúdiť existenciu a platnosť zmluvnej podmienky podľa právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu strany, ktorá sa odvolala na tento právny poriadok?
2. Môže súd tohto členského štátu vyložiť článok 10 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 v tom zmysle, že súd môže na základe voľnej úvahy – s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu – posúdiť, či vzhľadom na okolnosti, ktoré treba vziať do úvahy, udelenie súhlasu s rozhodným právom podľa článku 10 ods. 1 nebolo odôvodneným účinkom správania zmluvnej strany?
3. V prípade, ak sa – podľa článku 10 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 – ktorákoľvek zo strán odvolá na právny poriadok krajiny svojho obvyklého pobytu, aby preukázala, že s uzavretím zmluvy nesúhlasila, má súd členského štátu vziať do úvahy právny poriadok krajiny obvyklého pobytu tejto strany v tom zmysle, že podľa právneho poriadku tejto krajiny z dôvodu spomenutých ‚okolností‘ súhlas tejto strany s právnym poriadkom zvoleným v zmluve nepredstavoval odôvodnené správanie?
3.1. Je v tomto prípade výklad súdu členského štátu, podľa ktorého sa skúmanie ‚okolností‘ pri rozhodovaní o tom, či je odôvodnené, že strana s uzavretím zmluvy nesúhlasila, týka okolností uzavretia zmluvy, predmetu zmluvy a plnenia zmluvy, v rozpore s právom Únie?
II. V súvislosti s nariadením… [č. 44/2001]:
1. Je výklad súdu členského štátu, podľa ktorého je potrebné zvoliť si konkrétny súd, v rozpore s článkom 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, alebo – vzhľadom na odôvodnenie 14 uvedeného nariadenia – stačí, ak z formulácie jednoznačne vyplýva vôľa alebo zámer účastníkov zmluvy?
1.1. Je výklad súdu členského štátu, podľa ktorého je doložka o voľbe právomoci, ktorá je súčasťou všeobecných zmluvných podmienok jedného z účastníkov zmluvy a podľa ktorej sa účastníci zmluvy dohodli, že spory, ktoré vzniknú alebo súvisia s platnosťou, plnením alebo ukončením objednávky a ktoré nemožno urovnať zmierne medzi účastníkmi zmluvy, sa predložia súdom mesta určitého členského štátu – konkrétne parížskym súdom –, ktoré majú výlučnú a konečnú právomoc, dostatočne presná, lebo z jej formulácie – vzhľadom na odôvodnenie 14 uvedeného nariadenia – jednoznačne vyplýva vôľa alebo zámer účastníkov zmluvy v súvislosti so zvoleným členským štátom, zlučiteľný s článkom 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001?“
24. Písomné pripomienky predložila spoločnosť Alstom, ako aj maďarská vláda a Európska komisia. Poslední dvaja uvedení účastníci konania predniesli aj ústne vyjadrenia na pojednávaní 21. januára 2016.
Analýza
Úvodné poznámky
25. Vnútroštátny súd sa usiluje zistiť, či má právomoc rozhodnúť o veci, ktorú prejednáva. Súdnemu dvoru pritom predkladá dve otázky. Prvá otázka sa týka výkladu článku 10 nariadenia č. 593/2008, zatiaľ čo druhou otázkou sa požaduje usmernenie, pokiaľ ide o výklad článku 23 nariadenia č. 44/2001.
26. Článok 1 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 593/2008 výslovne vylučuje zo svojej pôsobnosti „dohody o voľbe súdu“. Z tohto dôvodu nemôže toto nariadenie hrať pri stanovení právomoci žiadnu úlohu.
27. Vnútroštátny súd sa v podstate usiluje zistiť, či článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 bráni doložke o voľbe právomoci obsiahnutej vo všeobecných zmluvných podmienkach jednej zo strán, podľa ktorej majú spory medzi stranami podliehať výlučnej a konečnej právomoci súdov konkrétneho mesta členského štátu, v tomto prípade mesta Paríž. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na túto otázku.
28. V týchto návrhoch budem na viacerých miestach citovať judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad](5) (ďalej len „Bruselský dohovor“), keďže nariadenie č. 44/2001 nahrádza Bruselský dohovor, výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za rovnocenné.(6) Konkrétne, Súdny dvor už výslovne konštatoval, že tak je to v prípade, ak ide o článok 17 prvý odsek Bruselského dohovoru a článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktoré majú takmer rovnaké znenie.(7)
29. Dohody o voľbe právomoci majú nesmierny význam v medzinárodnom sporovom konaní.(8) Účelom článku 23, ktorý bol právom označovaný za jedno z najdôležitejších ustanovení nariadenia č. 44/2001,(9) je umožniť voľnosť strán v rámci systému nariadenia č. 44/2001.(10) Jeho cieľom je zabezpečiť právnu istotu tým, že umožní spoľahlivo predvídať, ktorý súd bude mať právomoc.(11) Účinkom dohody o voľbe právomoci je vylúčiť právomoc určenú najmä článkami 2 a 5 nariadenia č. 44/2001.(12) Dá sa teda bezpečne predpokladať, že článok 23 nariadenia č. 44/2001 „má prednosť“(13) pred ostatnými ustanoveniami tohto nariadenia, ktoré sa týkajú právomoci.
30. Článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa zaoberá len voľbou právomoci, nie hmotnoprávnymi ustanoveniami zmluvy. Súdny dvor preto v rozsudku Benincasa rozhodol, že „doložka o právomoci, ktorá slúži na procesné účely, sa riadi ustanoveniami Dohovoru, ktorého cieľom je stanoviť jednotné pravidlá medzinárodnej právomoci. Naproti tomu, hmotnoprávne ustanovenia hlavnej zmluvy, do ktorej je táto doložka začlenená, a rovnako tak prípadné spory o platnosť tejto zmluvy, sa riadia lex causae určeným medzinárodným právom súkromným toho štátu, ktorého súd má právomoc“(14). Dohoda o voľbe právomoci teda nezávisí od osudu zmluvy medzi stranami.(15)
31. Okrem toho Súdny dvor už od čias rozsudku Powell Duffryn konštatuje, že pojem „dohoda o voľbe právomoci“ uvedený v článku 23 nariadenia č. 44/2001 sa musí vykladať nie ako jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého dotknutého štátu, ale ako samostatný pojem.(16)
32. Je tiež ustálenou judikatúrou, že článok 23 ods. 1 treba vykladať v tom zmysle, že voľbu súdu v dohode o voľbe právomoci možno posudzovať len na základe úvah súvisiacich s požiadavkami stanovenými v uvedenom článku. Úvahy o platnosti doložky alebo hmotnoprávnych pravidlách zodpovednosti, ktoré sú uplatniteľné v konaní pred zvoleným súdom, týkajúce sa väzby medzi určeným súdom a sporným vzťahom nesúvisia s týmito požiadavkami.(17)
33. Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie tým, že platnosť doložky o voľbe právomoci podmieňuje existenciou „dohody“ účastníkov zmluvy, stanovuje konajúcemu súdu povinnosť v prvom rade preskúmať, či doložka, ktorá mu priznáva právomoc, bola skutočne predmetom súhlasu účastníkov, ktorý sa musí vyjadriť zjavne a jednoznačne, a že forma vyžadovaná uvedeným článkom má za cieľ zaručiť, že tento súhlas je skutočne daný.(18)
34. Inými slovami, Súdny dvor sa domnieva, že existenciu dohody možno vyvodiť zo skutočnosti, že formálne požiadavky stanovené v článku 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 boli dodržané.
35. Je zrejmé, že dohoda, najmä s ohľadom na súhlas, sa popri čisto formálnych požiadavkách skladá zo svojej podstaty zo subjektívnych prvkov, čo vedie k otázke, do akej miery sa tieto subjektívne prvky riadia článkom 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 a či, alebo presnejšie, do akej miery toto ustanovenie umožňuje odkaz na vnútroštátne právne predpisy, pokiaľ ide o všetky ostatné požiadavky dohody, akými sú spôsobilosť na právne úkony, vadná vôľa(19) a tak ďalej(20). Hranica medzi konkrétnymi prvkami, ktoré patria a ktoré nepatria do rámca článku 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, preto nie je doposiaľ úplne jasná.(21)
36. Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby prejednávanú vec vyriešil na základe existujúcej judikatúry, pričom podľa môjho názoru sa netýka všeobecnej diskusie o spomenutej hranici.
37. Je zrejmé, že je vecou vnútroštátneho súdu, aby určil, či bola doložka o voľbe právomoci v skutočnosti predmetom súhlasu medzi stranami. Na základe úvah uvedených v bodoch 28 až 33 týchto návrhov a informácií, ktoré mám k dispozícii, by som usúdil, že to tak je.
Súhlas
38. S cieľom zistiť, či medzi stranami došlo k súhlasu, ktorý bol vyjadrený zjavne a jednoznačne, ako to požaduje vyššie uvedená judikatúra Súdneho dvora, treba preskúmať, či boli dodržané formálne požiadavky článku 23 ods. 1.
39. Dve otázky vyžadujú bližšie preskúmanie, a to či bola dodržaná písomná forma predpísaná článkom 23 ods. 1 písm. a), a ak áno, či je označenie „parížske súdy“ dostatočne presné.
40. Povedal by som, že na obe tieto otázky treba odpovedať kladne.
41. Súdny dvor rozhodol, že „ak je doložka o voľbe právomoci zahrnutá do všeobecných obchodných podmienok jednej zo strán, vytlačených na zadnej strane zmluvy, požiadavka[, že dohoda musí byť písomná,] podľa prvého odseku článku 17 Dohovoru je splnená len v prípade, že zmluva podpísaná oboma stranami obsahuje výslovný odkaz(22) na tieto všeobecné podmienky“(23).
42. Bod 23 všeobecných zmluvných podmienok právneho predchodcu spoločnosti Alstom, na ktorý zmluva priamo odkazovala, zjavne a jednoznačne uvádza, že parížske súdy majú mať právomoc.
43. Pokiaľ ide o otázku, či je pojem „parížske súdy“ dostatočne presný, povedal by som, že to tak je. Súdny dvor rozhodol, že článok 17 Bruselského dohovoru nemožno vykladať v tom zmysle, že je nutné, aby sa doložka o súdnej právomoci formulovala takým spôsobom, aby bolo možné určiť príslušný súd na základe jej samotného znenia. Je postačujúce, keď doložka uvádza objektívne okolnosti, na základe ktorých sa strany dohodli zvoliť si súd alebo súdy, ktorým majú v úmysle predložiť spory, ktoré vznikli alebo ktoré môžu medzi nimi vzniknúť. Tieto okolnosti, ktoré musia byť dostatočne presné, aby umožnili súdu prejednávajúcemu danú vec zistiť, či má právomoc, môžu podľa prípadu vyplývať z konkrétnych okolností danej veci.(24) Navyše, pokiaľ ide o tvrdenie, že existuje niekoľko súdov v oblasti Paríža, ktoré sú potenciálne príslušné rozhodovať o otázkach, akou je otázka, ktorá je predmetom prejednávanej veci, Súdny dvor v rozsudku Meeth(25) rozhodol, že článok 17 Bruselského dohovoru nemožno vykladať v tom zmysle, že má v úmysle znemožniť účastníkom zmluvy právo dohodnúť sa na dvoch alebo viacerých súdoch na účely riešenia prípadných sporov, ktoré môžu vzniknúť.(26)
44. Zostáva otázka, na základe ktorého práva sa má určiť, ktorý parížsky súd je príslušný. Tu by som rád odkázal na generálneho advokáta Capotorti vo veci Meeth, ktorý uviedol s ohľadom na doložku určujúcu súdy konkrétnej krajiny, že „zdá sa mi jasné, že takto formulovaná doložka odkazuje implicitne na systém pravidiel miestnej príslušnosti, ktorá súvisí s hodnotou [pohľadávky] a predmetom plnenia, platný v dotknutom štáte, aby sa presne určil súd, na ktorom sa má žaloba podať“(27). Zdá sa, že Súdny dvor to vo svojom rozsudku v uvedenej veci(28) bral ako samozrejmosť a ďalej sa tejto téme hlbšie nevenoval. Podľa môjho názoru platia rovnaké úvahy aj tu. Otázku, ktorý parížsky súd je presne príslušný, upravuje francúzske procesné právo.(29)
Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 a Haagsky dohovor z roku 2005
45. Ako je dobre známe, nariadenie č. 44/2001 bolo nahradené nariadením (EÚ) č. 1215/2012(30). Posledné uvedené nariadenie sa podľa prechodných ustanovení uvedených v jeho článku 66 nevzťahuje na spor vo veci samej.(31) Vzhľadom na to ale, že jedným z hlavných cieľov prepracovania bolo zvýšiť účinnosť dohôd o voľbe právomoci, hoci s ohľadom na vzťah s prekážkou začatej veci(32), navrhujem krátko sa pozrieť na nové znenie.
46. Článok 25 nariadenia č. 1215/2012 teraz stanovuje, že „ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná“ (33).
47. Dalo by sa tvrdiť, že táto nová formulácia teraz pokrýva všetky otázky hmotného práva vrátane požiadaviek týkajúcich sa dohody a že sa nová formulácia preto snaží zvrátiť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa voľného určovania, či bol súhlas v skutočnosti daný.(34) Bol by som však opatrný pri predpoklade, že to tak je. Zdá sa, že slovo „pokiaľ“ smeruje k tomu, že sa s platnosťou dohody o voľbe právomoci počíta.(35) Navyše neexistuje žiadny náznak v legislatívnej histórii prepracovania, že k nemu došlo so zámerom zmeniť alebo ovplyvniť judikatúru Súdneho dvora v tejto súvislosti.(36) Naopak, súčasné znenie podľa všetkého odzrkadľuje prístup, ktorý prijal generálny advokát Slynn vo veci Elefanten Schuh, podľa ktorého sa na účely preukázania existencie dohody o voľbe právomoci vo veciach neupravených právom Únie(37) má odkazovať na právo členského štátu, ktorého súdy boli zvolené.(38) Naproti tomu na základe článku 23 nariadenia č. 44/2001 by sa mal zastávať názor, že táto otázka je otázkou práva členského štátu, ktorého súdy začali konať vo veci.
48. V každom prípade v prejednávanej veci nič nenaznačuje, že by existovali pochybnosti o hmotnoprávnej platnosti dohody o voľbe právomoci. Netreba preto odkazovať na žiadne hmotné právo.
49. Hlavným dôvodom, prečo bolo vyššie citované znenie doplnené k ustanoveniu, ktoré je teraz článkom 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, podľa môjho názoru je zladiť tento článok so znením článku 5 Haagskeho dohovoru o dohodách o voľbe súdu(39), ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2015(40). Podľa prvého odseku tohto ustanovenia „súd alebo súdy zmluvného štátu určené v dohode o výlučnej právomoci súdu majú právomoc rozhodovať spory, na ktoré sa vzťahuje dohoda, pokiaľ na základe právnych predpisov tohto štátu dohoda nie je neplatná“(41).
50. Európska únia je členom Haagskej konferencie o medzinárodnom práve súkromnom(42), ako aj zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru o dohodách o voľbe súdu.(43) Vzhľadom na to, že oblasť pokrytá dohovorom patrí do oblasti, kde Únia na základe nariadení č. 44/2001 a 1215/2012 vykonala svoju právomoc, existuje záujem na maximálnom zladení dohovoru a systému zriadeného Úniou týmito nariadeniami.
51. Všeobecnejšie povedané, na základe článku 3 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 2005 o dohode o voľbe súdov platí, že dohoda o právomoci súdu, ktorou sa určujú súdy jedného zmluvného štátu alebo jeden, resp. viac konkrétnych súdov jedného zmluvného štátu, sa považuje za výlučnú, pokiaľ sa strany výslovne nedohodli inak. Navyše, ako Komisia správne poznamenáva, dôvodová správa k dohovoru(44) sa vyslovene zaoberá otázkou dohody odkazujúcej na súdy štátu všeobecne alebo na jeden alebo viaceré konkrétne súdy štátu.(45)
Návrh
52. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na druhú otázku, ktorú položil Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi), odpovedal takto:
Doložka obsiahnutá vo všeobecných zmluvných podmienkach jednej zo strán, na ktoré sa odkazuje v zmluve medzi stranami, priznávajúca súdom konkrétneho mesta v niektorom členskom štáte výlučnú a konečnú právomoc na riešenie sporov, ktoré nemožno vyriešiť zmierom medzi účastníkmi zmluvy, sa má vykladať ako „dohoda o voľbe právomoci“ v zmysle článku 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.