ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 16. októbra 2014 (*)
„Štátna pomoc – Elektrická energia – Zvýhodnená tarifa – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Výhoda – Povinnosť odôvodnenia – Výška pomoci – Nová pomoc“
Vo veci T‑177/10,
Alcoa Trasformazioni Srl, so sídlom v Portoscuse (Taliansko), v zastúpení: M. Siragusa, T. Müller‑Ibold, F. Salerno, G. Scassellati Sforzolini a G. Rizza, advokáti,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci a É. Gippini Fournier, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2010/460/ES z 19. novembra 2009 o opatreniach štátnej pomoci C 38/A/04 (ex NN 58/04) a C 36/B/06 (ex NN 38/06), ktoré Taliansko poskytlo v prospech spoločnosti Alcoa Trasformazioni (Ú. v. EÚ L 227, 2010, s. 62)
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia M. Kănčeva a C. Wetter (spravodajca),
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. decembra 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Alcoa Trasformazioni Srl, je spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva, ktorá vlastní dva závody vyrábajúce primárny hliník nachádzajúce sa v Portovesme na Sardínii a vo Fusine v Benátsku (Taliansko). Tieto závody previedla na žalobkyňu spoločnosť Alumix SpA v rámci svojej privatizácie.
2 Komisia Európskych spoločenstiev po preskúmaní rôznych opatrení, ktoré boli poskytnuté spoločnosti Alumix počas jej privatizácie, vrátane zvýhodnenej tarify za elektrickú energiu, ktorú priznala Ente nazionale per l’energia elettrica (ENEL), pôvodný dodávateľ elektrickej energie v Taliansku, závodom nadobudnutým žalobkyňou, zastávala vo svojom oznámení adresovanom ostatným členským štátom a ostatným dotknutým osobám podľa článku [88] ods. 2 [ES], týkajúcom sa štátnej pomoci talianskej vlády v prospech spoločnosti Alumix, ktoré bolo oznámené Talianskej republike a uverejnené 1. októbra 1996 (Ú. v. ES C 288, s. 4, ďalej len „rozhodnutie Alumix“), v súvislosti s touto tarifou, ktorá sa uplatňovala do 31. decembra 2005, názor, že nepredstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. V tejto súvislosti sa Komisia predovšetkým domnievala, že „ENEL sa fakturovaním tarify za výrobu primárneho hliníka [závodom, ktoré nadobudla žalobkyňa], ktorá pokrýva[la] jej variabilné náklady a ktorá sa podieľa[la] na jej fixných nákladoch, správa[la] [ako hospodársky subjekt konajúci za bežných trhových podmienok], keďže tieto tarify umožň[ovali] dodávať elektrickú energiu jej najdôležitejším priemyselným zákazníkom v regiónoch, v ktorých exist[ovala] nadmerná kapacita v oblasti výroby elektrickej energie“ [neoficiálny preklad].
3 Autorità per l’energia elettrica e il gas (taliansky Úrad pre elektrickú energiu a plyn, ďalej len „AEEG“) previedol rozhodnutím č. 204/99 z 29. decembra 1999 správu tarify za elektrickú energiu na miestnych distribútorov elektrickej energie. Dodávku elektrickej energie tak žalobkyni fakturovala spoločnosť ENEL, jej miestny distribútor elektrickej energie, podľa štandardnej tarify, a teda už nie podľa tarify uvedenej v článku 2 ministerskej vyhlášky z 19. decembra 1995 (GURI č. 39 zo 16. februára 1996, s. 8, ďalej len „vyhláška z roku 1995“), ktorá sa uplatňovala, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, do 31. decembra 2005. ENEL na účely kompenzácie tohto tarifného rozdielu priznala žalobkyni náhradu, uvedenú v jej faktúre za elektrickú energiu, ktorá bola financovaná prostredníctvom parafiškálneho odvodu stanoveného všetkým spotrebiteľom elektrickej energie v Taliansku.
4 Rozhodnutím AEEG č. 148/04 z 9. augusta 2004 bol verejnoprávny orgán Cassa Conguaglio per il settore elettrico (Vyrovnávací fond v elektroenergetickom odvetví, ďalej len „Vyrovnávací fond“) poverený správou tarify za elektrickú energiu namiesto miestnych distribútorov. Preto samotný vyrovnávací fond vrátil žalobkyni rozdiel medzi výškou tarify, ktorú jej fakturovala spoločnosť ENEL, a tarifou stanovenou vo vyhláške z roku 1995, a to prostredníctvom rovnakého parafiškálneho odvodu.
5 Následne bol prijatý najprv dekrét predsedu vlády zo 6. februára 2004 (GURI č. 93 z 21. apríla 2004, s. 5, ďalej len „dekrét z roku 2004“) a potom zákonný dekrét č. 35 zo 14. marca 2005 (GURI č. 111 zo 14. mája 2005, s. 4), ktorý bol zmenený na zákon po zmenách a doplneniach zákonom č. 80 zo 14. mája 2005 (riadna príloha GURI č. 91 zo 14. mája 2005, ďalej len „zákon z roku 2005“). Cieľom článku 1 dekrétu z roku 2004 bolo rozšíriť nárok na zvýhodnené tarify za elektrickú energiu najmä na spoločnosti Portovesme Srl a Eurallumina SpA. Hoci sa tento článok mohol chápať tak, že mal takisto do júna 2007 predĺžiť platnosť zvýhodnenej tarify, ktorej príjemcom bola žalobkyňa, v skutočnosti sa na žalobkyňu neuplatňoval a žalobkyňa naďalej podliehala úprave stanovenej vyhláškou z roku 1995, a to až do nadobudnutia účinnosti článku 11 ods. 11 zákona z roku 2005, ktorý platnosť zvýhodnenej tarify uplatňovanej na dva závody žalobkyne predĺžil do 31. decembra 2010.
6 AEEG, ktorý mal uvedenú tarifu každoročne preskúmavať, prijal 13. októbra 2005 rozhodnutie č. 217/05, na základe ktorého sa od 1. januára 2006 mala zvýhodnená tarifa zvýšiť maximálne o 4 % ročne v závislosti od prípadného zvýšenia cien na burzách vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko) a v Amsterdame (Holandsko).
7 Dekrét z roku 2004 ani článok 11 ods. 11 zákona z roku 2005 neboli Komisii oznámené.
8 Rozhodnutím oznámeným Talianskej republike listom z 19. júla 2006 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, týkajúce sa štátnej pomoci C 36/06 (ex NN 38/06) – Zvýhodnená tarifa za elektrickú energiu pre priemyselné odvetvia s vysokou spotrebou elektrickej energie v Taliansku (zhrnutie v Ú. v. EÚ C 214, s. 5, ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2006“).
9 Dňa 29. novembra 2006 podala žalobkyňa na Všeobecný súd žalobu smerujúcu primárne k zrušeniu tohto rozhodnutia v časti, v ktorej sa týkalo tarify za dodávku elektrickej energie priznanej jej dvom závodom na výrobu primárneho hliníka a subsidiárne k jeho zrušeniu v časti, v ktorej v ňom Komisia kvalifikovala uvedenú tarifu ako protiprávnu novú pomoc.
10 Rozsudkom z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia (T‑332/06, neuverejnený v Zbierke), Všeobecný súd túto žalobu zamietol. Uvedený rozsudok bol potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia (C‑194/09 P, Zb. s. I‑6311).
11 Výsledkom konania vo veci formálneho zisťovania bolo prijatie rozhodnutia Komisie 2010/460/ES z 19. novembra 2009 o opatreniach štátnej pomoci C 38/A/04 (ex NN 58/04) a C 36/B/06 (ex NN 38/06), ktoré Taliansko poskytlo v prospech spoločnosti Alcoa Trasformazioni (Ú. v. EÚ L 227, 2010, s. 62, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého článok 1 stanovuje, že štátna pomoc, ktorú Talianska republika protiprávne poskytla žalobkyni od 1. januára 2006, je nezlučiteľná so spoločným trhom.
12 V napadnutom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že analýza, ktorú použila v rozhodnutí Alumix, ako aj výpočty poskytnuté talianskymi orgánmi a žalobkyňou na účely preukázania, že zvýhodnená tarifa, ktorá jej bola priznaná, bola naďalej v súlade s kritériami prijatými v rozhodnutí Alumix, sú irelevantné. Uviedla, že výška pomoci, ktorá sa mala vymáhať, zodpovedala sume všetkých kompenzačných príspevkov, ktoré žalobkyni vyplatil Vyrovnávací fond.
13 Pokiaľ ide o závod nachádzajúci sa v Benátsku, Komisia v článku 2 napadnutého rozhodnutia uviedla, že vymáhanie pomoci sa malo týkať obdobia od 1. januára 2006 do 19. novembra 2009, keď došlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o závod nachádzajúci sa na Sardínii, Komisia stanovila, že sa malo vykonať len čiastočné vymáhanie, a to za obdobie od 1. januára 2006 do 18. januára 2007.
14 Z prílohy 1 A žaloby vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni oznámené 12. februára 2010.
Konanie a návrhy účastníkov konania
15 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. apríla 2010 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
16 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 22. mája 2010 žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia s cieľom dosiahnuť odklad výkonu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pomoci C 36/B/2006 (ex NN 38/2006), a rovnako v ňom navrhovala, aby bola Komisia zaviazaná na úhradu trov konania.
17 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. júla 2010 Talianska republika podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov žalobkyne.
18 Uznesením predsedu Všeobecného súdu z 9. júla 2010, Alcoa Trasformazioni/Komisia (T‑177/10 R, neuverejnené v Zbierke), bol tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý a o trovách konania sa malo rozhodnúť neskôr.
19 Komisia 4. augusta 2010 doručila do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe.
20 Uznesením z 13. septembra 2010 predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu na vstup Talianskej republiky ako vedľajšieho účastníka do konania.
21 Dňa 26. novembra 2010 Talianska republika doručila do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.
22 Upravené znenie repliky bolo doručené do kancelárie Všeobecného súdu 1. decembra 2010.
23 Dňa 1. februára 2011 boli do kancelárie Všeobecného súdu doručené pripomienky žalobkyne k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.
24 Duplika a pripomienky Komisie k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 1. marca 2011.
25 Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia [C‑446/10 P(R)], bolo odvolanie podané proti už citovanému uzneseniu z 9. júla 2010, Alcoa Trasformazioni/Komisia, zamietnuté.
26 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k šiestej komore, ktorej bola z tohto dôvodu vec pridelená. Následne bola táto vec zverená novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v tej istej komore.
27 V nadväznosti na čiastočnú obmenu Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do ôsmej komory, ktorej sa tak táto vec nanovo pridelila.
28 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.
29 Prednesy žalobkyne a Komisie a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 12. decembra 2013. Talianska republika, ktorá bola ako vedľajší účastník konania riadne predvolaná, sa bez toho, aby o tom informovala Všeobecný súd, na uvedené pojednávanie nedostavila.
30 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka pomoci C 36/B/06 (ex NN 38/06),
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
31 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
32 Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd žalobe vyhovel.
Právny stav
33 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov.
34 V podstate prvý žalobný dôvod je založený na protiprávnej kvalifikácii štátnej pomoci, keďže žalobkyni nebola priznaná výhoda, druhý je založený na protiprávnosti vyplývajúcej z nesprávneho stanovenia výšky pomoci pre prípad, že by Všeobecný súd použil kvalifikáciu štátnej pomoci, tretí – stále za predpokladu, že by sa uvedená kvalifikácia preukázala – na chybnej povahe tejto kvalifikácie regionálnej pomoci zlučiteľnej so spoločným trhom ako prevádzkovej pomoci, a ak by sa pripustilo, že išlo o prevádzkovú pomoc, na oprávnenosti takejto pomoci na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226), štvrtý na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a ustanovení Zmluvy týkajúcich sa regionálnej pomoci zlučiteľnej so spoločným trhom, piaty na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a šiesty na porušení podstatných formálnych náležitostí.
35 Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najprv šiesty žalobný dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí
36 V prvom rade sa treba vysloviť k prípustnosti šiesteho žalobného dôvodu, ktorý Komisia spochybňuje.
37 Podľa Komisie je uvedený žalobný dôvod natoľko nedostatočne rozvinutý, že nespĺňa požiadavky vyžadované článkom 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Z preskúmania žaloby a repliky však vyplýva, že hoci sú úvahy žalobkyne veľmi stručné, žalobkyňa uvádza žalobný dôvod pozostávajúci z dvoch častí, ktoré sú jasne identifikovateľné, z ktorých jedna sa týka následkov údajnej neplatnosti rozhodnutia z 19. júla 2006 o zákonnosti napadnutého rozhodnutia (bod 271 žaloby) a druhá nedostatočného odôvodnenia uvedeného rozhodnutia (bod 272 žaloby a body 73 a 74 repliky). Tento žalobný dôvod sa teda musí považovať za prípustný.
38 Je preto potrebné, aby sa v druhom rade postupne preskúmali obe časti šiesteho žalobného dôvodu.
O prvej časti šiesteho žalobného dôvodu týkajúcej sa procesnej vady, ktorá súvisí s neplatnosťou rozhodnutia z 19. júla 2006
39 Žalobkyňa tvrdila, že „konečné rozhodnutie prijaté podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ m[ohlo] byť prijaté v súlade s právnou úpravou len vtedy, ak bolo platné rozhodnutie o začatí kontradiktórneho konania vo veci formálneho zisťovania“ [neoficiálny preklad] a že „v prípade, že by rozhodnutie o začatí konania bolo zrušené, toto zrušenie by malo účinky aj na napadnuté rozhodnutie, v prípade ktorého by podmienka podstatnej formálnej náležitosti nebola splnená“ [neoficiálny preklad].
40 Žalobkyňa, ktorá bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k následkom, ktoré sa podľa nej majú vyvodiť z už citovaného rozsudku z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, ktorý bol potvrdený už citovaným rozsudkom z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, v ktorom sa pripustila plná zákonnosť rozhodnutia z 19. júla 2006, na pojednávaní vyhlásila, že netrvá na prvej časti svojho šiesteho žalobného dôvodu, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
O druhej časti šiesteho žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia povinnosti odôvodnenia
41 Vo svojej druhej časti šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia. V tejto súvislosti uvádza, že „[napadnuté] rozhodnutie má v kľúčových otázkach mnoho závažných nedostatkov odôvodnenia [neoficiálny preklad]“ (bod 272 žaloby), a odkazuje na „úvahy uvedené v prvých štyroch žalobných dôvodoch [neoficiálny preklad]“ (ten istý bod žaloby).
42 Najskôr treba zamietnuť námietku neprípustnosti Komisie týkajúcu sa druhej časti tohto žalobného dôvodu, ktorá je založená na tom, že tvrdenia žalobkyne sa týkajú len relevantnosti dôvodov, a nie toho, či odôvodnenie je alebo nie je postačujúce. Otázke povinnosti odôvodnenia sa v prvom rade venujú body 69 až 74, ako aj body 78 a 79 žaloby, ktoré sa týkajú neexistencie ekonomického posúdenia umožňujúceho preukázať, že žalobkyni bola priznaná výhoda.
43 Ďalej replika je presnejšia, a z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia sa v nej zdôrazňuje najmä neexistencia ekonomickej analýzy, ktorá by umožnila preukázať, že žalobkyni bola priznaná výhoda, trhová cena, zohľadnenie regionálneho vývoja a dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu programu Virtual Power Plant (ďalej len „program VPP“). Navyše vzhľadom na to, že žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, sa týka verejného poriadku (rozsudky Súdneho dvora z 1. júla 1986, Usinor/Komisia, 185/85, Zb. s. 2079, bod 19, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67), je prípustný, aj keď je po prvýkrát uvedený v replike [rozsudok Súdneho dvora z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, Zb. s. I‑983, body 21 a 25, a rozsudok Všeobecného súdu zo 6. júla 2011, i‑content/ÚHVT (BETWIN), T‑258/09, Zb. s. II‑3797, bod 47]. To platí najmä v prípade, ak je dôvod, ktorý je síce uvedený v žalobe, no bez dostatočných spresnení, rozšírený v štádiu repliky.
44 Následne treba žalobu posúdiť s ohľadom na repliku a vyvodiť záver, že žalobkyňa v šiestom žalobnom dôvode Komisii nevytýka nezohľadnenie vyššie uvedených skutočností, ale to, že ich v napadnutom rozhodnutí neuviedla. Prípustnosť druhej časti šiesteho žalobného dôvodu sa ako taká preukázala.
45 Najprv treba preskúmať samotný odkaz na meritórne žalobné dôvody, ktorý bol vykonaný v súvislosti s druhým až štvrtým žalobným dôvodom, a ďalej výhrady, ktoré žalobkyňa formulovala v žalobe (v rámci prvého žalobného dôvodu, na ktorý odkazuje šiesty žalobný dôvod) a ktoré sú doplnené v replike.
46 Čo sa týka prvého prípadu, v súlade s judikatúrou treba pripomenúť, že žalobný dôvod založený na porušení v tom čase uplatniteľného článku 253 ES, ktorý sa týka chýbajúceho či nedostatočného odôvodnenia, predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 67, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. januára 2004, Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, T‑158/99, Zb. s. II‑1, bod 97). Inak je to v prípade výhrad, ktoré sa v pravom zmysle slova netýkajú chýbajúceho či nedostatočného odôvodnenia, no v skutočnosti sa prekrývajú s kritikou dôvodnosti napadnutého rozhodnutia, a teda legality tohto aktu, pokiaľ ide o jeho vecnú stránku (rozsudky Všeobecného súdu Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, už citovaný, bod 97, a zo 14. januára 2009, Kronoply/Komisia, T‑162/06, Zb. s. II‑1, bod 23). Tieto výhrady možno zamietnuť len v rámci tohto žalobného dôvodu (rozsudky Všeobecného súdu Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, už citovaný, body 97 a 98, a z 27. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑257/10, bod 53).
47 Pokiaľ ide o druhý prípad, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie, ktoré vyžaduje článok 253 ES, prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje posúdenie.
48 Povinnosť odôvodnenia sa musí posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť. Komisia predovšetkým nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, aby uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, bod 16; rozsudky Všeobecného súdu z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb. s. II‑2717, body 59 a 60, a z 28. marca 2012, Ryanair/Komisia, T‑123/09, bod 178).
49 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba overiť, či Komisia dostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, čo sa týka po prvé ekonomickej analýzy, na základe ktorej dospela k záveru o existencii výhody priznanej žalobkyni, po druhé toho, aká mala byť trhová cena, po tretie skutočnosti, či preskúmala, či bolo možné priznať pomoc určenú na regionálny rozvoj, a po štvrté, čo sa týka dôvodov, ktoré ju viedli k zamietnutiu programu VPP.
50 Pokiaľ teda ide po prvé o ekonomickú analýzu, na základe ktorej Komisia dospela k záveru o existencii výhody priznanej žalobkyni, z preskúmania napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia najskôr pripomenula ekonomický kontext, do ktorého spadá rozhodnutie Alumix (odôvodnenia 33 až 38 napadnutého rozhodnutia), potom zdôraznila dôležitý vývoj, ktorým sa následne vyznačoval taliansky trh s elektrickou energiou (odôvodnenia 39 až 43 napadnutého rozhodnutia), a nakoniec jednu celú časť (bod 6.2.1 napadnutého rozhodnutia nazvaný „Existencia výhody“) venovala analýze trhu, na ktorom sa zúčastnila žalobkyňa (odôvodnenia 145 až 158 napadnutého rozhodnutia). Komisia, ktorá najmä pripomenula, že rozhodnutie Alumix, prijaté v monopolnom kontexte, sa nemohlo použiť na liberalizovaný trh s elektrickou energiou (odôvodnenie 150 napadnutého rozhodnutia), v súlade s už citovaným rozsudkom z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, (bod 71) zdôraznila, že bolo potrebné zohľadniť „podmienky prevládajúce na skutočných dotknutých trhoch“ (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia). Tiež poskytla podrobné informácie o osobitnej povahe sardínskeho trhu (odôvodnenia 155 a 226 až 231 napadnutého rozhodnutia).
51 Pokiaľ ide po druhé o trhovú cenu, Komisia uviedla, že cena, ktorú žalobkyňa získala z dôvodu zásahu talianskeho štátu, bola nižšia než cena, ktorú by získala za skutočných trhových podmienok, lebo ak by ju bola schopná získať priamo od dodávateľov elektrickej energie v dotknutých regiónoch, nebol by potrebný zásah štátu (odôvodnenie 145 napadnutého rozhodnutia). V odôvodneniach 146 až 152 napadnutého rozhodnutia uviedla dôvody, pre ktoré usúdila, že je potrebné zamietnuť výpočet trhovej ceny uskutočnený žalobkyňou, a ďalej v odôvodneniach 153 a 154 napadnutého rozhodnutia spresnila, že uvedený výpočet bol nesprávny, pretože zodpovedal marginálnym výrobným nákladom elektrární pokrývajúcich základný výkon, teda tých najekonomickejších. Komisia pritom zdôraznila, že takéto náklady bolo možné dosiahnuť na trhu len mimo špičky, pričom žalobkyňa nespotrebovávala elektrickú energiu len mimo tejto špičky, ale nepretržite 24 hodín denne. Napokon poskytla spresnenia v súvislosti s trhovou cenou na Sardínii (odôvodnenie 230 napadnutého rozhodnutia), pričom uviedla, že tarifa, ktorej príjemcom bola žalobkyňa, nespĺňala kritériá použité v rozhodnutí Alumix, aj keby sa v prejednávanej veci uplatňovali (odôvodnenie 155 napadnutého rozhodnutia).
52 Pokiaľ ide po tretie o oprávnenosť na získanie pomoci určenej na regionálny rozvoj, zo znenia odôvodnení 60 až 67 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia preskúmala túto možnosť s ohľadom na usmernenia o národnej regionálnej pomoci (odôvodnenie 60 napadnutého rozhodnutia), pričom uviedla, že Benátsko nepatrilo medzi regióny oprávnené na získanie pomoci (odôvodnenie 61 napadnutého rozhodnutia), v dôsledku čoho bol jeden zo závodov žalobkyne vylúčený. Čo sa týka druhého závodu umiestneného na Sardínii, Komisia uviedla, že tento región bol oprávnený na získanie pomoci do 31. decembra 2006 (odôvodnenie 62 napadnutého rozhodnutia), avšak už nie na základe usmernení pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (Ú. v. EÚ C 54, 2006, s. 13), s výnimkou žalobkyne, na ktorú sa malo vzťahovať dvojročné prechodné obdobie stanovené „pre postupné ukončenie existujúcich schém prevádzkovej pomoci“ (odôvodnenie 66 napadnutého rozhodnutia). Skúmala teda, či pomoc bola nevyhnutná (odôvodnenie 63 napadnutého rozhodnutia) a úmerná regionálnym nevýhodám (odôvodnenie 64 napadnutého rozhodnutia), pričom zaujala záporné stanovisko. Takisto uviedla, že pomoc sa v reálnom vyjadrení postupne neznižovala (odôvodnenie 65 napadnutého rozhodnutia), a celkovo nepovažovala za vhodné „zavedenie novej prevádzkovej pomoci na niekoľko mesiacov“ s plánovaným „postupným ukončením, majúc okrem toho na zreteli vyjadrené pochybnosti a deformujúci charakter pomoci“ (odôvodnenie 66 napadnutého rozhodnutia). Napokon „vyjadrila pochybnosti“ o možnosti poskytnúť zvýhodnenú tarifu priznanú žalobkyni „či už ako regionálnu pomoc alebo z akýchkoľvek iných dôvodov“ (odôvodnenie 67 napadnutého rozhodnutia).
53 Navyše napadnuté rozhodnutie dokonca obsahuje celú časť [bod 6.5.1 nazvaný „Zlučiteľnosť s usmerneniami pre národnú regionálnu pomoc (Sardínia)“], v ktorej je v dvadsiatich odôvodneniach zhrnuté stanovisko Komisie k tejto problematike (odôvodnenia 220 až 240 napadnutého rozhodnutia), osobitne pokiaľ ide o „prínos pre regionálny rozvoj“ (bod 6.5.1.2 a odôvodnenia 232 až 237 napadnutého rozhodnutia).
54 Pokiaľ ide po štvrté o program VPP, napadnuté rozhodnutie ho takisto uvádza na viacerých miestach. Komisia ho uviedla v rámci chronológie sporu, pričom spomenula, že zvažovala „možnosť prijatia“ uvedeného programu (odôvodnenie 18 napadnutého rozhodnutia) a vymenila si v tomto ohľade korešpondenciu s Talianskou republikou (odôvodnenia 18 až 20 napadnutého rozhodnutia). Rovnako sa poukazuje na schôdzky, ktoré sa konali s týmto členským štátom (tie isté odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Napadnuté rozhodnutie obsahuje predovšetkým pasáž venovanú tejto problematike <bod 6.5.3 nazvaný „Návrh virtuálnej elektrárne [Návrh na vytvorenie VPP – neoficiálny preklad] (Sardínia)>, rozčlenenú na dve časti, ktoré sa venujú „rozhodnutiu o talianskej VE [opisu talianskej VPP – neoficiálny preklad]“ (bod 6.5.3.1 napadnutého rozhodnutia) a „zlučiteľnosti tarify na základe [VPP]“ (bod 6.5.3.2 napadnutého rozhodnutia). Táto časť (odôvodnenia 246 až 259 napadnutého rozhodnutia) detailne opisuje program VPP a dôvody, pre ktoré Komisia „dospela k záveru, že v tomto prípade nemôže predstavovať postačujúci základ pre poskytnutie pomoci zlučiteľnej VE [že v tomto prípade VPP neposkytuje dostatočný základ pre odôvodnenie zlučiteľnosti pomoci – neoficiálny preklad] na prechodné obdobie nasledujúce po zriadení [VPP] a ešte menej na obdobie pred zriadením [VPP]“ (odôvodnenie 253 napadnutého rozhodnutia).
55 V dôsledku toho, pokiaľ ide o štyri body, ktoré žalobkyňa osobitne zdôraznila, napadnuté rozhodnutie, ktoré nie je ani zďaleka neúplné, obsahuje podrobné a kompletné odôvodnenie, ktoré umožňuje tak žalobkyni, aby sa oboznámila s odôvodneniami prijatého opatrenia, ako aj súdu Európskej únie, aby vykonal svoje preskúmanie.
56 Z toho vyplýva, že druhá časť šiesteho žalobného dôvodu sa musí zamietnuť, čo má vzhľadom na späťvzatie jeho prvej časti za následok zamietnutie uvedeného žalobného dôvodu.
57 Teraz je potrebné preskúmať piaty žalobný dôvod žalobkyne, lebo toto preskúmanie povedie Všeobecný súd k spresneniu presného rozsahu rozhodnutia Alumix.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
58 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery. Treba zdôrazniť, čo navyše pripúšťa žalobkyňa, že niektoré tvrdenia, ktoré uvádza v rámci tohto žalobného dôvodu „už boli predložené Všeobecnému súdu v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia [z 19. júla 2006]“ (bod 225 žaloby), ktorý „im nevyhovel“ (ten istý bod žaloby). Žalobkyňa navrhuje, aby tieto tvrdenia boli opätovne preskúmané najmä z dôvodu ich širšieho rozsahu a tiež preto, že napadnuté rozhodnutie nemá rovnakú povahu ako rozhodnutie z 19. júla 2006. Je potrebné, aby sa na päť častí piateho žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú po prvé legitímnej dôvery, ktorú mohla mať Talianska republika a žalobkyňa v to, že predmetná pomoc existovala, no nebola novou pomocou z dôvodu stálosti jej účinkov pre žalobkyňu, takže napadnuté rozhodnutie prestavovalo porušenie článku 88 ES (článok 108 ZFEÚ, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, je ratione temporis neuplatniteľný), po druhé legitímnej dôvery vyvolanej tým, že Komisia, ktorá bola podľa žalobkyne informovaná o zmene právneho poriadku od dátumu stanoveného vo vyhláške z roku 1995, nereagovala na prijatie nových ustanovení talianskeho práva a nechala tak žalobkyňu v domnienke, že predmetná pomoc sa mala považovať za existujúcu, po tretie časovo neobmedzenej povahy rozhodnutia Alumix, po štvrté osobitnej legitímnej povahy vyplývajúcej z toho, že tarifa upravená vo vyhláške z roku 1995 sa považovala za tarifu, ktorá nie je štátnou pomocou, a po piate posilnenia legitímnej dôvery žalobkyne postojom Komisie v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, vyjadrenom najmä v liste z 19. januára 2007, odpovedalo s prihliadnutím okrem iného aj na odpoveď Všeobecného súdu a následne Súdneho dvoru.
59 Pred preskúmaním jednotlivých častí tohto žalobného dôvodu treba pripomenúť to, čo sa myslí zásadou legitímnej dôvery a podmienkami, ktoré treba dodržať na to, aby sa mohla uplatniť.
60 Zásada ochrany legitímnej dôvery, ktorá je základnou zásadou práva Únie (rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, Zb. s. I‑6983, bod 52), umožňuje akémukoľvek hospodárskemu subjektu, u ktorého vzbudila inštitúcia podložené očakávania, sa na ňu odvolať (rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Foods Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44, a z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, Zb. s. I‑2011, bod 123; rozsudok Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Producteurs de légumes de France/Komisia, T‑328/09, bod 18). Ak je však pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať (rozsudok Súdneho dvora z 1. februára 1978, Lührs, 78/77, Zb. s. 169, bod 6, a rozsudok z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 102). Právo dovolávať sa legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky, pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia byť spôsobilé vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný, bod 19 a tam citovanú judikatúru).
61 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o uplatniteľnosť tejto zásady v oblasti štátnej pomoci, treba spresniť, že vzhľadom na ústrednú úlohu, ktorú zohráva oznamovacia povinnosť, na to, aby Komisia mohla vykonať účinnú kontrolu štátnej pomoci, ktorá má kogentnú povahu, môžu mať podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, v zásade legitímnu dôveru v legálnosť pomoci len vtedy, ak im bola pomoc poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 88 ES, a že obozretný hospodársky subjekt musí byť za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, či bol tento postup dodržaný. Konkrétne, ak sa pomoc poskytne bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, takže je podľa článku 88 ods. 3 ES protiprávna, príjemca danej pomoci nemôže mať v takom prípade legitímnu dôveru v legálnosť jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný, body 20 a 21 a tam citovanú judikatúru), s výnimkou prípadov, ak existujú mimoriadne okolnosti (rozsudok Všeobecného súdu z 30. novembra 2009, Francúzsko a FranceTélécom/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, Zb. s. II‑4315, bod 263).
62 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba postupne preskúmať tretiu, druhú, štvrtú, prvú a piatu časť tohto žalobného dôvodu.
O tretej časti piateho žalobného dôvodu, týkajúcej sa časovo neobmedzenej povahy rozhodnutia Alumix
63 Vzhľadom na to, že Komisia sa v rozhodnutí Alumix vyjadrila ku zlučiteľnosti pomoci stanovenej vo vyhláške z roku 1995, ktorej platnosť výslovne skončila 31. decembra 2005, s právom Spoločenstva, jej rozhodnutie nemohlo mať dlhšie časové účinky než opatrenie, ktoré bolo jeho predmetom. Ako Komisia správne pripomína vo svojom vyjadrení k žalobe, takéto úvahy už boli obsiahnuté v už citovanom rozsudku z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia (body 105 a 106). Tieto úvahy boli potvrdené Súdnym dvorom, ktorý rozhodol, že zistenia Komisie v rozhodnutí Alumix nemohli viesť žalobkyňu k legitímnej domnienke, že závery tohto rozhodnutia sa vzťahujú na tarifu skúmanú v rozhodnutí z 19. júla 2006 (rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 134) a že Všeobecný súd správne uviedol, že rozhodnutie Alumix nemohlo u spoločnosti Alcoa vyvolať legitímnu dôveru, že závery uvedené v tomto rozhodnutí zostanú zachované (rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 135).
64 Tretiu časť piateho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.
O druhej časti piateho žalobného dôvodu, týkajúcej sa legitímnej dôvery vyvolanej nečinnosťou Komisie po prijatí nových ustanovení talianskeho práva
65 Treba zdôrazniť, že hoci rozhodnutie Alumix platilo len po dobu poskytovania pomoci upravenej vo vyhláške z roku 1995, nemožno nečinnosť Komisie vykladať tak, že mohla u žalobkyne vyvolať legitímnu dôveru.
66 Po prvé treba totiž poznamenať, že úvahy žalobkyne spočívajú na nesprávnom predpoklade, lebo tvrdí, že Komisia vedela o sporných ustanoveniach, pričom je tu dôležité určiť, či ich tejto inštitúcii oznámila Talianska republika. Čo sa týka dekrétu z roku 2004, z napadnutého rozhodnutia vyplýva (odôvodnenia 1 až 3 uvedeného rozhodnutia), že tento členský štát poskytol informácie až na podnet Komisie, ktorú na to upozornili rôzne články v tlači. Pokiaľ ide o zákon z roku 2005, z dokumentov v spise rovnako vyplýva, ako to bolo potvrdené na pojednávaní, že článok 11 ods. 11 uvedeného zákona, na rozdiel od jeho článku 11 ods. 12, nebol Komisii oznámený, ako to už okrem iného rozhodol Súdny dvor (rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 16). Treba tak uplatniť judikatúru pripomenutú v bode 61 vyššie, podľa ktorej príjemca pomoci nemôže mať legitímnu dôveru v legálnosť jej poskytnutia, pokiaľ je poskytnutá bez toho, že by bola vopred oznámená Komisii.
67 Je takisto zbytočné tvrdiť, že Komisia bola nečinná, keďže jej boli predmetné informácie poskytnuté v rámci ňou vedených konaní. Za týchto podmienok nemohla nečinnosť Komisie po oznámení vyvolať legitímnu dôveru, keďže nečinnosti ani oznámenie sa nepreukázali.
68 Po druhé a v každom prípade v prejednávanej veci neexistujú presné, bezpodmienečné a jednotné záruky.
69 Druhú časť piateho žalobného dôvodu preto treba tiež zamietnuť.
O štvrtej časti piateho žalobného dôvodu, týkajúcej sa legitímnej dôvery vyplývajúcej z toho, že tarifa upravená vo vyhláške z roku 1995 sa nepovažovala za štátnu pomoc
70 Z toho, čo bolo uvedené pri preskúmaní tretej časti piateho žalobného dôvodu, vyplýva, že vyhláška z roku 1995, ktorá bola časovo obmedzená, keďže jej platnosť vypršala 31. decembra 2005, ktorej sa týkalo rozhodnutie Alumix, sa mohla považovať za vyhlášku nepredstavujúcu štátnu pomoc iba za posudzované obdobie. Ako Súdny dvor rozhodol v súvislosti s analýzou, ktorú v tomto ohľade vykonal Všeobecný súd (rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 135), žalobkyňa nemohla mať legitímnu dôveru, že závery uvedené v tomto rozhodnutí zostanú zachované.
71 V dôsledku toho treba štvrtú časť piateho žalobného dôvodu zamietnuť.
O prvej časti piateho žalobného dôvodu, týkajúcej sa legitímnej dôvery vyvolanej v dôsledku existujúcej povahy predmetnej pomoci z dôvodu jej stálych účinkov voči žalobkyni
72 Z judikatúry pripomenutej v bodoch 60 a 61 vyššie vyplýva, že hospodársky subjekt sa môže odvolávať na porušenie zásady legitímnej dôvery len vtedy, ak bol riadne informovaný, primerane pozorný a obozretný. Za týchto okolností si žalobkyňa mala dať pozor na to, že zvýhodnená tarifa, ktorej bola príjemcom na základe vyhlášky z roku 1995, zo svojej podstaty odlišná od bežnej tarify, bola stanovená na dobu desiatich rokov, a nebola si vôbec istá jej obnovením. Ďalej nemohla ignorovať mechanizmus stanovenia zvýhodnenej tarify, ktorý pôvodne využívala, ani následne prehliadnuť skutočnosť, že táto tarifa prešla vývojom, s ohľadom na ktorý Komisia ešte nezaujala stanovisko. Navyše práve s ohľadom na tento vývoj je nesprávne uvádzať nemenné účinky zvýhodnenej tarify upravenej vo vyhláške z roku 1995, keďže v jej prípade došlo k viacerým posunom, najmä z dôvodu ročnej aktualizácie tarify upravenej v zákone z roku 2005, ktorá podľa výkladu AEEG nesmie prekročiť 4 % (pozri bod 6 vyššie a odôvodnenia 49 a 50 napadnutého rozhodnutia).
73 Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti legitímna dôvera žalobkyne ako riadne informovaného, primerane pozorného a obozretného hospodárskeho subjektu sa nemohla zakladať na skutočnosti, že pôvodná tarifa je trvalá a považuje sa za existujúcu pomoc, predovšetkým z toho dôvodu, že od prijatia rozhodnutia Alumix prešla výrazným vývojom, aj keď bola naďalej príjemcom preferenčnej tarify.
74 Prvú časť piateho žalobného dôvodu tak treba zamietnuť.
O piatej časti piateho žalobného dôvodu, týkajúcej sa posilnenia legitímnej dôvery žalobkyne postojom Komisie, ktorý vyjadrila počas konania vo veci formálneho zisťovania, najmä v liste z 19. januára 2007
75 Skutočnosť, že Komisia listom z 19. januára 2007 začala diskutovať s Talianskou republikou (nie však so žalobkyňou) vo veci programu VPP (odôvodnenia 18 až 20 napadnutého rozhodnutia), nielenže mohla byť len irelevantná pre povahu existujúcej pomoci, ktorá sa mala, ako si to želala žalobkyňa, priznať opatreniam, ktoré boli vykonané spornými talianskymi právnymi predpismi, a teda pre legitímnu dôveru, o ktorej sa nesprávne domnievala, že ju bola oprávnená vyvodiť zo záverov, ktoré Komisia formulovala v rozhodnutí Alumix, ale predovšetkým vzhľadom na to, že uvedený list bol len prvým krokom k rokovaniam o možnosti prijatia prechodných opatrení, nemohol zo svojej podstaty obsahovať presné, bezpodmienečné a jednotné záruky.
76 Z toho vyplýva, že piatu časť piateho žalobného dôvodu treba zamietnuť a v dôsledku toho zamietnuť piaty žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.
77 Ďalšie štyri žalobné dôvody budú preskúmané v poradí vyplývajúcom z písomností žalobkyne.
O prvom žalobnom dôvode založenom na protiprávnej kvalifikácii štátnej pomoci vzhľadom na neexistenciu výhody priznanej žalobkyni
78 Prvý žalobný dôvod, v ktorom žalobkyňa uvádza porušenie článku 107 ZFEÚ (v skutočnosti ide o článok 87 ES, ktorý je uplatniteľný ratione temporis), zahŕňa rôzne časti, z ktorých prvá sa venuje intenzite súdneho preskúmania v oblasti štátnej pomoci a povinnosti odôvodnenia, ktorú má v tejto oblasti Komisia. Čo sa týka tejto poslednej záležitosti, v rámci preskúmania druhej časti šiesteho žalobného dôvodu bolo rozhodnuté, že napadnuté rozhodnutie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 253 ES. Pokiaľ ide o všeobecné úvahy týkajúce sa toho, čo znamená preskúmanie súdom Únie v oblasti štátnej pomoci, nie sú k nim pripojené nijaké konkrétne výhrady týkajúce sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a je teda potrebné ich zamietnuť ako bezpredmetné.
79 Prvý žalobný dôvod možno v skutočnosti zhrnúť do troch tvrdení: Komisia mala zastávať názor, že kritériá stanovené v rozhodnutí Alumix sa uplatnia, čo by ju teda priviedlo k rovnakému záveru než v uvedenom rozhodnutí, t. j. o neexistencii štátnej pomoci (body D a E prvého žalobného dôvodu); prislúchalo jej vykonať ekonomickú analýzu, aby sa určila prípadná existencia výhody priznanej žalobkyni (bod B prvého žalobného dôvodu); to by v každom prípade znamenalo, že Komisia pri uvažovaní prijala normálne fungovanie trhu (bod C prvého žalobného dôvodu).
80 Tieto tri tvrdenia treba preskúmať postupne.
81 Pokiaľ ide o výhradu, že Komisia rozhodla, že kritériá stanovené v rozhodnutí Alumix sú v prejednávanej veci neuplatniteľné, je nevyhnutné spresniť, že tu nejde o otázku jeho časovej pôsobnosti, ktorá bola zodpovedaná pri preskúmaní piateho žalobného dôvodu, ale o otázku ekonomických a právnych zmien, ku ktorým odvtedy došlo a ktoré znemožnili opätovné prijatie podobného rozhodnutia. Ako pritom správne uvádza Komisia, „je ťažké si predstaviť podstatnejšiu zmenu, než je prechod od ceny uplatňovanej dodávateľom na tarifu dotovanú štátom“ (bod 54 vyjadrenia k žalobe).
82 Zatiaľ čo v prvom prípade sa tarifa priznaná žalobkyni mohla rovnať zľave, ktorú dodávateľ, dokonca v monopolnom postavení (v prejednávanej veci ENEL), poskytol jednému zo svojich najdôležitejších zákazníkov (pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 36 a 37 napadnutého rozhodnutia), opatrenia uvedené v napadnutom rozhodnutí obsahujú zníženie ceny stanovené talianskymi orgánmi a financované prostredníctvom parafiškálneho odvodu, ktorý umožňuje, aby sa žalobkyni vrátil rozdiel medzi bežnou tarifou fakturovanou podnikom a zvýhodnenou tarifou, ktorá jej bola priznaná. Ako však vyplýva zo samotnej povahy takto zavedenej zvýhodnenej tarify, žalobkyni sa prostredníctvom Vyrovnávacieho fondu vrátil z verejných prostriedkov rozdiel medzi tarifou, ktorú závodom fakturovala ENEL, a tarifou stanovenou vo vyhláške z roku 1995, a toto samotné konštatovanie postačuje na to, aby sa podporilo tvrdenie, že závody žalobkyne neznášali všetky náklady, ktoré by za normálnych okolností mali zaťažovať ich rozpočty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 68, a rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný, bod 83).
83 Komisia tak správne zastávala názor, že kritériá stanovené v rozhodnutí Alumix sa na prejednávanú vec nemôžu uplatňovať.
84 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, je dôležité zdôrazniť, ako to bolo uvedené pri preskúmaní druhej časti šiesteho žalobného dôvodu, že Komisia poskytla množstvo informácií ekonomickej povahy súvisiacich s vývojom trhu (ukončenie monopolu), ako aj s osobitnými znakmi závodov žalobkýň (napríklad analýza sardínskeho trhu s elektrickou energiou). Dodržala teda článok 87 ES, ktorý vyžaduje, aby Komisia preukázala, že hospodárska výhoda bola poskytnutá podniku, ktorý je príjemcom pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, body 251 a 257, a z 3. marca 2010, Bundesverband deutscher Banken/Komisia, T‑163/05, Zb. s. II‑387, bod 98). Naproti tomu nebolo potrebné, aby Komisia uviedla ďalšie tvrdenia, pretože výhoda priznaná žalobkyni vyplývala zo samotného opisu zavedeného mechanizmu. Komplexné ekonomické posúdenie, ktoré sa napríklad požaduje pri uplatnení kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve, nemohlo byť užitočné v prípade kompenzačného mechanizmu financovaného prostredníctvom parafiškálneho odvodu smerujúceho k odbremeneniu spoločnosti od platenia časti nákladov za elektrickú energiu nevyhnutných na výrobu výrobkov, ktoré táto spoločnosť uvádza na trh na území Únie. Komisia tak nebola povinná uskutočniť podrobnejšiu ekonomickú analýzu, než je tá, ktorá je uvedená v napadnutom rozhodnutí.
85 Pokiaľ ide o tretie tvrdenie žalobkyne týkajúce sa toho, že Komisia mala vykonať analýzu v rámci bežného trhu a nie existujúceho trhu, postačuje pripomenúť, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, že štátna pomoc sa mala posúdiť sama osebe a nie s ohľadom na ciele, ktoré napríklad smerujú k náprave trhu, ktorý nemá úplne konkurenčnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, Zb. s. I‑3679, bod 67 a tam citovanú judikatúru).
86 Preto treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode založenom na protiprávnosti vyplývajúcej z nestanovenia výšky pomoci
87 Tu je dôležité pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí vyhlásila, že predmetná pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom a ďalej nariadila jej čiastočné vymáhanie. Práve s týmto posledným aspektom vzniká otázka stanovenia výšky pomoci.
88 Podľa ustálenej judikatúry žiadne ustanovenie práva Únie nevyžaduje, aby Komisia, keď nariaďuje vrátenie pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom, stanovila presnú výšku pomoci, ktorá má byť vrátená. Stačí, ak rozhodnutie Komisie obsahuje údaje, ktoré umožňujú jeho adresátovi určiť túto výšku bez neprimeraných ťažkostí (rozsudky Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Španielsko/Komisia, C‑480/98, Zb. s. I‑8717, bod 25, a z 18. októbra 2007, Komisia/Francúzsko, C‑441/06, Zb. s. I‑8887, bod 29; rozsudok Všeobecného súdu z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, Zb. s. II‑2341, bod 181).
89 Napadnuté rozhodnutie tieto požiadavky splňovalo, lebo ako sa okrem iného uvádza v už citovanom uznesení z 9. júla 2010, Alcoa Trasformazioni/Komisia, (bod 11), bez toho, aby v ňom bola špecifikovaná presná výška pomoci, ktorú treba vymáhať, uvádza metódu, podľa ktorej sa má táto výška vypočítať. Výška tejto pomoci sa rovná rozdielu medzi zmluvnou cenou a zvýhodnenou cenou, čo zodpovedá kompenzačnému príspevku, ktorý žalobkyňa dostala v príslušnom období (odôvodnenie 285 napadnutého rozhodnutia). Článok 1 napadnutého rozhodnutia výslovne odkazuje na toto odôvodnenie. Článok 2 uvedeného rozhodnutia spresňuje, že výška tejto pomoci je úročená a určuje spôsob výpočtu týchto úrokov. Napokon z preskúmania uvedeného článku vyplýva, že Komisia v prípade závodu usadeného na Sardínii upustila od vymáhania pomoci za obdobie od 19. januára 2007 do 19. novembra 2009.
90 Z tohto dôvodu sa druhý žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnej kvalifikácii pomoci ako prevádzkovej pomoci a subsidiárne o oprávnenosti získania takejto pomoci na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci
91 Teraz je dôležité spresniť obmedzenú povahu tretieho žalobného dôvodu žalobkyne, pretože sa týka len závodu nachádzajúceho sa na Sardínii, keďže Benátsko nie je regiónom, ktorý bol oprávnený získať národnú regionálnu pomoc na základe článku 87 ods. 3 písm. a) ES. Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 240 uvedeného rozhodnutia) a vo vyjadrení k žalobe spresňuje, že Sardínia prestala byť na konci roku 2006 regiónom, ktorý bol oprávnený získať pomoc. Z toho vyplýva, že dve časti tretieho žalobného dôvodu treba preskúmať len v rozsahu, v akom sa týkajú protiprávnej povahy pomoci poskytnutej sardínskemu závodu v období pred týmto dátumom.
O nesprávnej kvalifikácii predmetnej pomoci ako prevádzkovej pomoci
92 Žalobkyňa v rámci svojho spochybnenia analýzy Komisie, podľa ktorej predmetná pomoc bola nezlučiteľná so spoločným trhom, tvrdí, že nešlo o prevádzkovú pomoc, ktorá je sama osebe v zásade vylúčená z pôsobnosti usmernení o národnej regionálnej pomoci (body 4.15 až 4.17 uvedených usmernení). Poukazuje najmä na dočasný charakter dotknutého opatrenia a na jeho predovšetkým regionálnu povahu. Takúto argumentáciu však nemožno prijať. Žalobkyňa totiž bola príjemcom zvýhodnenej tarify počas pätnástich rokov (od nadobudnutia účinnosti vyhlášky z roku 1995 až do oznámenia napadnutého rozhodnutia, a osobitne jeho článku 4, na základe ktorého mala Talianska republika zrušiť všetky budúce platby predmetnej pomoci). Ďalej zvýhodnená tarifa sa netýkala len Sardínie, ale aj Benátska. V každom prípade, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, prevádzkovou pomocou je pomoc, ktorej cieľom je odbremeniť podnik od nákladov, ktoré by musel obvykle znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo bežných činností (rozsudky Súdneho dvora z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, Zb. s. I‑6857, bod 30, a z 21. júla 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, C‑459/10 P, bod 34; rozsudok Kronoply/Komisia, už citovaný, bod 75). Predmetná pomoc, ktorá žalobkyni umožnila znížiť náklady súvisiace so spotrebou elektrickej energie, ktorá zo svojej podstaty patrí do rámca bežnej prevádzky, tak bola prevádzkovou pomocou. Platilo to o to viac, lebo vzhľadom na proces výroby, ktorý bol zvlášť energetiky náročný (odôvodnenie 74 napadnutého rozhodnutia), mal nákup elektrickej energie pre fungovanie žalobkyne zásadný význam.
93 Prvá časť tretieho žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.
Subsidiárne o oprávnenosti získania predmetnej pomoci na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci
94 Rovnako čo sa týka prevádzkovej pomoci, vo výnimočných prípadoch sa mohla povoliť pomoc určená pre regióny, ktoré ju boli oprávnené získať na základe článku 87 ods. 3 písm. a) ES, pod podmienkou, že bude odôvodnená svojím prínosom pre regionálny rozvoj a svojou povahou a že jej výška bude primeraná znevýhodneniam, ktoré mala zmierniť. Táto pomoc mala byť časovo obmedzená a mala sa postupne znižovať. Žalobkyňa subsidiárne zastáva názor, že Komisia mala preto pripustiť, že jej sardínsky závod bol oprávnený túto pomoc získať. Túto argumentáciu nemožno prijať.
95 V prvom rade táto samotná skutočnosť, že predmetná pomoc sa postupne neznižovala (odôvodnenia 65 a 239 napadnutého rozhodnutia), stačila na to, aby Komisia odmietla považovať pomoc za oprávnenú na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci, a to napriek tomu, že zvýšenie tarify bolo obmedzené na 4 %. Treba totiž zdôrazniť, že maximálne ohraničené zvýšenie nominálnej hodnoty zvýhodnenej tarify nevedie ipso facto k zníženiu kompenzačnej sumy poskytnutej príjemcovi uvedenej tarify, lebo skutočné náklady hospodárskeho subjektu na elektrickú energiu môžu zostať vyššie než tie, ktoré fakturuje uvedenému príjemcovi na základe preferenčnej tarify, aj keď je zvýšená o 4 %. V dôsledku toho, ako správne uviedla Komisia bez toho, aby to bolo spochybnené, zvýhodnená tarifa sa postupne znižovala len v prípade poklesu priemerných cien v čistom vyjadrení v rámci Únie, a vo všetkých ďalších prípadoch sa postupne zvyšovala.
96 Komisia ďalej úplne presvedčivým spôsobom uviedla dôvody, pre ktoré sa predmetná pomoc dlhodobo neposkytovala na regionálny rozvoj. V odôvodneniach 235 a 236 napadnutého rozhodnutia tak pripomenula, že samotná žalobkyňa pripustila nedostatok životaschopnosti sardínskeho závodu, ak by nebol príjemcom zvýhodnenej tarify, a preukázala, že aj po zohľadnení budúceho vplyvu vybudovania nových infraštruktúr (plynovod a podmorský kábel) na trhovú cenu, by bola poskytnutá cena porovnateľná s cenou uplatňovanou v ostatných častiach Talianska, no nemohla by nijako dosiahnuť cenu 30 eur za MWh, ktorá je „potrebná na dosiahnutie [zabezpečenie – neoficiálny preklad] ziskovosti jej taviarne“ (odôvodnenie 235 napadnutého rozhodnutia). Závod žalobkyne, ktorý mal ďaleko od toho, aby sa vďaka predmetnej pomoci stal hnacou silou budúceho rozvoja ostrova, bol sám osebe od zvýhodnenej tarify závislý.
97 Napokon vzhľadom na to, že usmernenia o národnej regionálnej pomoci vyžadujú, aby pomoc, ktorá má byť oprávnená, bola primeraná znevýhodneniam, ktoré má zmierniť, Komisia preskúmala, či zvýhodnená tarifa predstavovala značný rozdiel pri ostatných kategóriách klientov medzi Sardíniou a talianskym polostrovom. Uviedla pritom, že príspevok poskytnutý žalobkyni bol omnoho vyšší než akýkoľvek iný rozdiel, ktorý bol zistený inde (odôvodnenie 238 napadnutého rozhodnutia). Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že predmetná pomoc bola primeraná, a teda oprávnená.
98 Keďže tieto kritériá neboli splnené, Komisia správne zastávala názor, že oprávnenosť zvýhodnenej tarify na Sardínii na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci bola vylúčená.
99 Z toho vyplýva, že druhá časť tretieho žalobného dôvodu sa musí tiež zamietnuť a následne aj tretí žalobný dôvod v celom rozsahu.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ, pokiaľ ide o program VPP
100 Žalobkyňa zastáva názor, že listom z 19. januára 2007 a vo väčšom rozsahu svojím postojom k posúdeniu programu VPP Komisia závažným a zjavným spôsobom porušila zásadu riadnej správy vecí verejných a článok 107 ods. 3 ZFEÚ (v skutočnosti vzhľadom na dátum prijatia napadnutého rozhodnutia článok 87 ods. 3 ES).
101 Najprv treba pripomenúť, že medzi záruky poskytované právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14, a rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2009, Estónsko/Komisia, T‑263/07, Zb. s. II‑3463, bod 99).
102 Následne treba zdôrazniť, že Komisia v odôvodnení 281 napadnutého rozhodnutia pripustila, že hoci dĺžka diskusií o programe VPP, ktoré začali v roku 2007, bola z veľkej miery zapríčinená oneskorenou reakciou Talianskej republiky, „nebol[a] v súlade so zásadou riadnej správy veci verejných a ovplyvnil[a] príjemcove správanie sa v ďalšom priebehu prešetrovania [v období nasledujúcom po prešetrovaní – neoficiálny preklad]“.
103 Aj keď Všeobecný súd nie je nijako viazaný posúdením Komisie, týkajúcim sa jej vlastného správania, a musí vykonať svoje vlastné preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, je však pri uvedenom preskúmaní viazaný výrokom, ako aj presným predmetom napadnutého rozhodnutia.
104 Keďže zaváhania Komisie a jej nedostatočná rýchlosť pri preskúmaní programu VPP, pokiaľ ide o závod žalobkyne na Sardínii, predstavovali porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, treba uviesť, že Komisia usúdila, že „je vhodné nepožadovať vrátenie pomoci poskytnutej sardínskej prevádzke [sardínskemu podniku – neoficiálny preklad] za obdobie od dátumu odoslania listu, teda od 19. januára 2007 až do [dátumu – neoficiálny preklad]… [napadnutého] rozhodnutia“ (odôvodnenie 282 napadnutého rozhodnutia). Článok 2 ods. 1 napadnutého rozhodnutia odráža túto analýzu. Žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ktorý nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v súvislosti s otázkou zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom a nemá nijaký vplyv na výšku pomoci, ktorej vymáhanie nariadila Komisia za obdobie po 18. januári 2007 v prípade sardínskeho závodu, sa preto musí sčasti zamietnuť ako neopodstatnený.
105 Zo znenia uvedeného žalobného dôvodu však vyplýva, že žalobkyňa v ňom uplatňuje širší záber v časti nazvanej „Vedenie administratívneho postupu Komisiou“, ktorý je podľa nej založený najmä na tvrdení o prieťahoch vyplývajúcom z priblíženia týchto skutočností:
– obsah rozhodnutia Alumix, v ktorom Komisia považovala opatrenia vykonané prostredníctvom vyhlášky z roku 1995 za opatrenia, ktoré nepredstavujú štátnu pomoc,
– nečinnosť Komisie po tom, čo bola informovaná o zmenách pôvodnej pomoci,
– skutočnosť, že v súvislosti s dekrétom z roku 2004, začala prešetrovania voči novým príjemcom zvýhodnenej tarify, no nie voči nej,
– prijatie rozhodnutia z 19. júla 2006,
– prijatie napadnutého rozhodnutia po tom, čo zamietla program VPP.
106 Tieto jednotlivé skutočnosti, ktorými sa možno zaoberať oddelene alebo spoločne, nemôžu predstavovať porušenie zásady riadnej správy vecí verejných. Po prvé bolo totiž pripomenuté, že rozhodnutie Alumix neumožňovalo žalobkyni, aby sa domnievala, že jeho pôsobnosť na poskytnutie zvýhodnenej tarify, ktorej bola príjemcom, prekročí desať rokov stanovených vo vyhláške z roku 1995. Po druhé Komisii nemožno vytýkať, že nedodržala zásadu riadnej správy vecí verejných, pokiaľ tejto inštitúcii nebolo z dôvodu konania, ktoré možno výlučne pripísať tretej osobe, umožnené riadne vykonávať svoju administratívnu činnosť. V prejednávanej veci je však nesporné, že z dôvodu, že Talianska republika nevykonala oznámenie o dekréte z roku 2004 a o článku 11 ods. 11 zákona z roku 2005, Komisia nemohla zaujať stanovisko, čo predstavuje protiprávne konanie, ktoré by zaujala v prípade, ak by bol dodržaný postup oznamovania štátnej pomoci. Navyše ako bolo uvedené v bodoch 65 až 67 vyššie, nepreukázalo sa, že Komisia bola nečinná po tom, čo talianske orgány prijali nové ustanovenia, ale tieto orgány požiadala o informácie, ktoré považovala za nevyhnutné. Po tretie Všeobecný súd, ako aj Súdny dvor rozhodli o zákonnosti rozhodnutia z 19. júla 2006 aj v rozsahu, v akom oddelili časť týkajúcu sa žalobkyne od časti týkajúcej sa nových príjemcov zvýhodnenej tarify upravenej v dekréte z roku 2004. Po štvrté, ako bolo pripomenuté v bode 104 vyššie v súvislosti s oneskorením v dôsledku začatia diskusií o programe VPP, a potom jeho zamietnutia, Komisia bola presvedčená o tom, že ho musí zohľadniť a upustila od vymáhania príslušnej výšky pomoci, čo určite nemôže predstavovať nesprávny administratívny postup.
107 Napokon pokiaľ ide o údajné porušenie článku 87 ods. 3 ES spočívajúce v tom, že Komisia neposúdila účinky programu VPP na Sardínii, treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí správne zastávala názor, že uvedený program neposkytuje postačujúci základ pre odôvodnenie zlučiteľnosti pomoci, či už počas prechodného obdobia, ktoré bude nasledovať po jeho vykonaní, a tým skôr ani pokiaľ ide o obdobie pred jeho vykonaním (odôvodnenie 253 napadnutého rozhodnutia). Keďže Sardínia prestala byť na konci roku 2006 regiónom, ktorý by bol oprávnený na získanie pomoci na základe tohto ustanovenia, a keďže na začiatku roku 2007 začali prebiehať diskusie medzi Komisiou a Talianskou republikou, nemohol byť článok 87 ods. 3 ES porušený z toho dôvodu, že Komisia upustila od zohľadnenia uvedeného programu, najmä preto, že všeobecnou zásadou stanovenou v článku 87 ods. 1 ES je zásada zákazu štátnej pomoci a že výnimky z tejto zásady sa vykladajú striktne (rozsudky Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia, C‑277/00, Zb. s. I‑3925, bod 20, a z 23. februára 2006, Atzeni a i., C‑346/03 a C‑529/03, Zb. s. I‑1875, bod 79; rozsudok Všeobecného súdu z 2. decembra 2008, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, T‑362/05 a T‑363/05, neuverejnený v Zbierke, bod 80).
108 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod možno len zamietnuť.
109 Keďže sa nevyhovelo žiadnemu z týchto šiestich žalobných dôvodov, treba žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
O trovách
110 Keďže Komisia navrhla zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania a žalobkyňa nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia. V súlade s článkom 87 ods. 4 uvedeného rokovacieho poriadku je Talianska republika, ktorá je vedľajším účastníkom konania, povinná uhradiť vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Alcoa Trasformazioni Srl znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
3. Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. októbra 2014.
Podpisy