NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 26. apríla 2017 (1)
Vec C‑249/16
Saale Kareda
proti
Stefanovi Benköovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právomoc súdov v občianskych a obchodných veciach – Pojem ‚zmluvné veci‘ – Uplatnenie práva dlžníka na vrátenie ním uhradených úverových splátok voči spoludlžníkovi zo spoločnej úverovej zmluvy – Určenie miesta plnenia úverovej zmluvy“
1. Prejednávaná vec je pre Súdny dvor príležitosťou, aby opätovne spresnil pojmy „zmluvné veci“ a „poskytnutie služieb“ v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2).
2. Súdny dvor musí rozhodnúť, či regresný nárok uplatnený dlžníkom voči spoludlžníkovi z úverovej zmluvy spadá pod zmluvné veci. V prípade kladnej odpovede bude Súdny dvor musieť preskúmať, či takúto zmluvu možno kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb a prípadne určiť miesto charakteristického zmluvného plnenia dlžníka.
3. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 7 bod 1 tohto nariadenia treba vykladať v tom zmysle, že regresný nárok dlžníka voči spoludlžníkovi z úverovej zmluvy spadá pod zmluvné veci v zmysle tohto ustanovenia.
4. Následne vysvetlím, prečo sa domnievam, že článok 7 bod 1 písm. b) druhú zarážku uvedeného nariadenia treba vykladať v tom zmysle, že úverovú zmluvu, na základe ktorej dlžník uplatňuje regresný nárok voči spoludlžníkovi, treba kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle tohto ustanovenia, pričom miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom prejednávanej žaloby, je sídlo veriteľa, ktorý poskytol úver.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 1215/2012
5. Odôvodnenie 4 nariadenia č. 1215/2012 znie:
„Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.“
6. Podľa odôvodnení 15 a 16 tohto nariadenia:
„(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. …
(16) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, čo nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.“
7. Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
8. Článok 7 nariadenia č. 1215/2012 znie:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:
– pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,
– pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť;
c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a);
…“
2. Nariadenie (ES) č. 593/2008
9. V odôvodneniach 7 a 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)(3) sa uvádza:
„(7) Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach[(4)] (‚Brusel I‘) a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II)[(5)].
…
(17) Pokiaľ ide o rozhodné právo v prípade absencie voľby, pojmy ‚poskytovanie služieb‘ a ‚predaj tovaru‘ by sa mali vykladať rovnako, ako pri uplatňovaní článku 5 nariadenia… č. 44/2001, ak sa na predaj tovaru a poskytovanie služieb vzťahuje uvedené nariadenie. Hoci zmluva o franšíze a zmluva o distribúcii sú zmluvami o službách, uplatňujú sa na ne osobitné pravidlá.“
10. Článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Spoločný záväzok“, znie:
„Ak má veriteľ pohľadávku voči viacerým dlžníkom, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, a jeden z dlžníkov už úplne alebo čiastočne uspokojil pohľadávku, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje právnym poriadkom, ktorým sa spravuje záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi. Ostatní dlžníci sa môžu dovolávať exkulpačných dôvodov, ktoré majú voči veriteľovi, v rozsahu, ktorý umožňuje právny poriadok, ktorým sa spravujú ich záväzky voči veriteľovi.“
3. Smernica 2002/65/ES
11. Článok 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES(6) vymedzuje pojem „finančná služba“ tak, že je to „každá služba bankového, úverového, poistného, osobného dôchodkového, investičného alebo platobného charakteru“.
B. Rakúske právo
12. V § 896 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „ABGB“) sa uvádza, že solidárny spoludlžník, ktorý sám splatil dlh, má právo aj bez toho, aby došlo k postúpeniu práv, požadovať od ostatných dlžníkov náhradu, a to rovnakým dielom, pokiaľ sa nedohodnú na inom pomere.
13. § 905 ods. 2 ABGB stanovoval ešte pred tým, ako bol zmenený a doplnený na základe Zahlungsverzugsgesetz (zákon o omeškaní platieb) z 20. marca 2013(7), že peňažné plnenia má dlžník v prípade pochybnosti odovzdať veriteľovi na svoje riziko a náklady v mieste bydliska (sídla) veriteľa.
14. Týmto zákonom sa do ABGB tiež vložil § 907a, ktorý stanovuje, že peňažný dlh sa má splniť v mieste bydliska alebo sídla veriteľa tak, že peňažná suma sa tu odovzdá alebo poukáže na veriteľom uvedený bankový účet.
15. Podľa § 1042 ABGB kto za iného vynaloží náklady, ktoré by tento mal podľa ustanovení tohto zákona vynaložiť sám, má právo žiadať náhradu.
16. Podľa § 1503 ods. 2 bodu 1 ABGB sa § 907a ABGB v znení Zahlungsverzuggesetz (zákon o omeškaní platieb) uplatní na právne vzťahy, ktoré vznikli od 16. marca 2013. Na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto dátumom, sa uplatňujú doterajšie predpisy. Ak však takéto skôr vzniknuté právne vzťahy predpokladajú opakujúce sa peňažné plnenie, nové predpisy platia pre tie platby, ktoré sa stanú splatnými po 16. marci 2013.
II. Spor vo veci samej
17. Pán Stefan Benkö (ďalej len „žalobca“), rakúsky štátny príslušník, si na rakúskych súdoch uplatnil voči pani Saale Karedovej (ďalej len „žalovaná“), estónskej štátnej príslušníčke a svojej bývalej partnerke, regresný nárok, resp. nárok na náhradu sumy 17 145,41 eura spolu s úrokmi a trovami konania.
18. Žalobca a žalovaná spoločne bývali v Rakúsku a v roku 2007 nadobudli dom na základe čerpania troch úverov v celkovej sume 300 000 eur (ďalej len „úver“), ktoré si vzali v rakúskej banke. Obidvaja boli príjemcami uvedených úverov a vnútroštátny súd uvádza, že obidvaja boli solidárnymi dlžníkmi.
19. Žalovaná na konci roku 2011 ukončila spolužitie a presťahovala sa do Estónska. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že jej súčasné bydlisko v Estónsku nie je známe.
20. Od júna 2012 si žalovaná svoje povinnosti z úveru neplnila. Žalobca tak musel splácať nielen svoje úverové splátky, ale aj výpadky platieb svojej bývalej partnerky, a to až do júna 2014. Práve tieto platby sú predmetom prejednávanej žaloby.
21. Prvostupňový súd Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten, Rakúsko) sa skontaktoval s estónskym veľvyslanectvom v Rakúsku, aby zistil bydlisko žalovanej, avšak bez úspechu. Za týchto okolností bol ustanovený opatrovník na účely jej zastupovania.
22. Tento ustanovený opatrovník, ktorý prevzal všetky oznámenia, vzniesol námietku nepríslušnosti v prvostupňovom konaní z dôvodu, že žalovaná má bydlisko v Estónsku, teda na území iného členského štátu. Okrem toho dospel k názoru, že skutočnosti opísané žalobcom nepatria do pôsobnosti ustanovení oddielov 2 až 7 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, čiže ustanovení o právomoci súdov, ktoré sa odchyľujú od všeobecného pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 tohto istého nariadenia. V každom prípade poukázal na nedostatok miestnej príslušnosti Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten), na ktorý sa obrátil žalobca, pretože úver financovala rakúska banka a miesto plnenia, ktoré z tejto transakcie vyplýva, čiže sídlo tejto banky, neleží v okruhu právomoci daného krajinského súdu.
23. Rozhodnutím z 5. augusta 2015 Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten) skonštatoval nedostatok medzinárodnej príslušnosti. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), ktorý rozhodnutím z 28. decembra 2015 zmenil rozhodnutie krajinského súdu z 5. augusta 2015.
24. Žalovaná potom podala opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
III. Prejudiciálne otázky
25. Keďže má Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) pochybnosti o tom, ako treba vykladať ustanovenia práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že právo dlžníka, ktorý sám uhrádzal splátky úveru, na vrátenie peňazí (nárok na vyrovnanie/regresný nárok) zo (spoločnej) úverovej zmluvy voči ďalšiemu dlžníkovi z tejto zmluvy patrí pod zmluvné veci v rozsahu, v akom predstavuje odvodené (sekundárne) právo z úverovej zmluvy?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
Pokiaľ ide o právo dlžníka na vrátenie peňazí (na základe nároku na vyrovnanie/regresného nároku) voči ďalšiemu dlžníkovi z úverovej zmluvy, ktorá je základom nároku, má sa miesto plnenia určiť:
a) podľa článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012 (‚poskytnutie služby‘) alebo
b) podľa článku 7 bodu 1 písm. a) a c) uvedeného nariadenia podľa lex causae?
3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku písm. a):
Je poskytnutie úveru bankou charakteristickým zmluvným plnením vyplývajúcim z úverovej zmluvy a miesto plnenia pre poskytnutie tejto služby sa teda určuje podľa článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012 podľa sídla banky, ak k poskytnutiu úveru došlo výlučne v tomto mieste?
4. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku písm. b):
Je na určenie miesta plnenia porušeného zmluvného záväzku podľa článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 rozhodujúci:
a) deň prevzatia úveru obidvoma dlžníkmi (marec 2007) alebo
b) deň, keď úverový dlžník, ktorý má regresný nárok, uskutočnil v prospech banky platby, z ktorých odvodzuje svoj regresný nárok (jún 2012 až jún 2014)?“
IV. Analýza
26. V prejednávanej veci vnútroštátny súd skúma, ktorý súd je podľa nariadenia č. 1215/2012 príslušný rozhodnúť spor vo veci samej.
27. Celková zložitosť tejto veci vyplýva zo skutočnosti, že konanie vo veci samej, ktoré bolo začaté na návrh žalobcu, je konaním o regresnom nároku dlžníka voči spoludlžníkovi, ktorý vznikol na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi spoludlžníkmi a rakúskou bankou.
28. V skutočnosti je najdôležitejšou otázkou, na ktorú treba odpovedať ešte pred preskúmaním pravidiel určenia právomoci, ktoré možno odvodiť zo situácie v spore vo veci samej, to, či pri uplatnení tohto nariadenia môžeme od úverovej zmluvy „oddeliť“ právne vzťahy, ktoré vznikli medzi spoludlžníkmi uzavretím tejto zmluvy, alebo či tieto vzťahy tvoria so zmluvou neoddeliteľný celok.
29. Z nasledujúcich dôvodov sa domnievam, že právne vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi, ktoré vznikli uzavretím zmluvy, sú s touto zmluvou neoddeliteľne spojené.
30. Tieto právne vzťahy totiž vyplývajú z úverovej zmluvy, s ktorou solidárni spoludlžníci spoločne dobrovoľne súhlasili. V rámci svojich vzťahov so spoločným veriteľom teda obidvaja súhlasili s tým, že zaplatia celú dlžnú sumu. Služba spočívajúca v požičaní peňazí je neoddeliteľne spojená s povinnosťou ich vrátenia. Úver, s ktorým nie je spojená povinnosť vrátenia, je de facto dar. Spoločná a nerozdielna povinnosť vrátiť požičané peniaze je teda neoddeliteľnou súčasťou zmluvného mechanizmu.
31. Dlžník, ktorý zaplatil celý podiel ďalšieho spoludlžníka na spoločnom dlhu alebo jeho časť, môže v každom prípade vymáhať sumu, ktorú takto zaplatil, uplatnením regresného nároku. Dôvod uplatnenia regresného nároku je teda sám osebe spojený s existenciou danej zmluvy. Bolo by však neprirodzené oddeliť na účely uplatnenia nariadenia č. 1215/2012 tieto právne vzťahy od zmluvy, na základe ktorej vznikli a ktorá tvorí ich základ.(8) Rozhodnutie v opačnom zmysle by pri žalobách založených na jednej a tej istej zmluve mohlo viesť k tomu, že právomoc rozhodovať spory by mali viaceré subjekty. Vnútroštátny súd členského štátu by mal právomoc rozhodovať spory, ktoré vznikli medzi spoludlžníkmi a bankou, zatiaľ čo súd iného členského štátu by mal právomoc rozhodovať spory, ktoré vznikli medzi samotnými spoludlžníkmi.
32. Bolo by teda logickejšie, keby všetky otázky, ktoré vyvolalo uzavretie úverovej zmluvy, preskúmal ten istý sudca. Napokon práve tak to výslovne stanovuje nariadenie Rím I v súvislosti s rozhodným právom. Ako pripomína Európska komisia, článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Spoločný záväzok“, stanovuje okrem iného, že „ak má veriteľ pohľadávku voči viacerým dlžníkom, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, a jeden z dlžníkov už úplne alebo čiastočne uspokojil pohľadávku, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje právnym poriadkom, ktorým sa spravuje záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi“.
33. Vzhľadom na to nevidím žiadny dôvod, prečo by to malo byť inak pri určovaní súdu príslušného rozhodnúť spor vo veci regresného nároku, ktorý si uplatňuje spoludlžník z úverovej zmluvy voči ďalšiemu dlžníkovi, a to tým skôr, že recipročné uplatňovanie nariadenia Rím I a nariadenia č. 1215/2012 nás zaväzuje vykladať ich jednotne.(9) Okrem toho oddelenie právnych vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi od zmluvy, ktorou sú viazaní, by bolo v rozpore s cieľom ľahkej predvídateľnosti, ktorý sleduje nariadenie č. 1215/2012.(10) Z pohľadu solidárnych dlžníkov prináša vedomie, že spory, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s ich právnymi vzťahmi, budú podliehať rovnakým pravidlám určenia právomoci, ako sú tie, ktoré upravujú ich úverovú zmluvu, jednoznačne ľahkú predvídateľnosť.
34. Na základe všetkých uvedených skutočností teda možno dospieť k záveru, že právomoc súdu zodpovedného za preskúmanie sporu týkajúceho sa právnych vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi, vzniknutých na základe uzavretia úverovej zmluvy, sa musí vzťahovať aj na spory vzniknuté v súvislosti s touto zmluvou.
35. Keďže teda úverová zmluva nepochybne spadá pod zmluvné veci, zastávam názor, že článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 treba vykladať v tom zmysle, že regresný nárok dlžníka voči spoludlžníkovi spadá pod „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.
36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti chce vnútroštátny súd určiť miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, lebo toto miesto je uvedeným článkom určené odlišne podľa toho, či je dotknutá zmluva zmluvou o dodaní tovaru alebo zmluvou o poskytnutí služieb alebo ani jedno, ani druhé.
37. Svojou druhou a treťou otázkou sa teda vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že úverovú zmluvu, z ktorej dlžník odvodzuje svoj regresný nárok voči spoludlžníkovi, treba kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle tohto ustanovenia. V prípade kladnej odpovede je poskytnutie úveru charakteristickým zmluvným plnením vyplývajúcim z úverovej zmluvy a miestom zmluvného plnenia je teda sídlo banky?
38. Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že úverová zmluva je zmluva o poskytnutí služieb.
39. Súdny dvor už rozhodol, že „pojem služby v zmysle tohto ustanovenia predpokladá prinajmenšom to, že strana, ktorá ich poskytuje, vykonáva určitú činnosť za odmenu“.(11) Spresnil, že existencia činnosti si vyžaduje uskutočnenie pozitívnych úkonov, a nie iba zdržanie sa určitého konania.(12) Súdny dvor teda do tejto kvalifikácie nezahrnul licenčnú zmluvu, ktorou držiteľ práva duševného vlastníctva za odmenu postúpi svojej zmluvnej strane právo vykonávať ho, lebo držiteľ práva duševného vlastníctva poskytnutím práva výkonu nevykonáva žiadne plnenie a zaväzuje sa výlučne nechať druhú zmluvnú stranu slobodne vykonávať uvedené právo.(13)
40. Inak je to v prípade úverovej zmluvy. Touto zmluvou totiž poskytovateľ úveru – úverová inštitúcia – poskytuje alebo sľubuje poskytnúť príjemcovi úveru určitú sumu peňazí vo forme odloženej platby a príjemca úveru sa zasa zaväzuje vrátiť túto sumu, pričom odmena za poskytnutie tohto úveru pozostáva z úhrady úrokov, ktoré sú s ním spojené. Poskytnutie služieb teda spočíva v odovzdaní uvedenej sumy úverovou inštitúciou, ktorá obvykle vykonáva to, čo nazývame „bankovými operáciami“.
41. Z toho vyplýva, že úverová transakcia je finančná služba. Ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, vyplýva to práve z článku 2 písm. b) smernice 2002/65, ktorý vymedzuje pojem „finančná služba“ tak, že je to „každá služba bankového, úverového, poistného, osobného dôchodkového, investičného alebo platobného charakteru“.
42. V dôsledku samotnej skutočnosti, že činnosť zmluvnej strany, ktorá poskytuje službu, spadá pod finančné odvetvie, nemožno zmluvy týkajúce sa služieb spadajúcich pod túto činnosť vyňať z pôsobnosti článku 7 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012. Zdá sa, že práve z tohto dôvodu normotvorca zahrnul uvedený typ služieb do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia o právomoci súdov. Ako upozornili vnútroštátny súd a Komisia, článok 63 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 stanovil výnimku z uplatňovania pravidiel určenia právomoci v zmluvných veciach v prípade, že sa miesto poskytnutia služieb nachádza v Luxembursku. Podľa odseku 3 tohto článku sa však ustanovenia toho istého článku neuplatnia na zmluvy o poskytnutí finančných služieb, čo znamená, že sa tieto zmluvy spravujú pravidlom osobitnej právomoci v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia, ktorý v súčasnosti zodpovedá článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012.
43. Úverovú zmluvu je preto podľa môjho názoru potrebné kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky tohto nariadenia.
44. Teraz už len zostáva určiť miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby. Podľa článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky uvedeného nariadenia je miestom zmluvného plnenia miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť. V skutočnosti treba určiť miesto plnenia záväzku, ktorý je charakteristický pre zmluvu, pričom tento záväzok je hraničným ukazovateľom na určenie súdnej právomoci.(14)
45. Domnievam sa, že v prejednávanej veci je týmto charakteristickým záväzkom v rámci úverovej zmluvy samotné poskytnutie úveru. Ďalší záväzok obsiahnutý v takejto zmluve, a to záväzok príjemcu úveru tento úver splatiť, totiž môže existovať len vtedy, keď dôjde k poskytnutiu služby zo strany poskytovateľa úveru, pričom splatenie úveru bude len jeho dôsledkom.
46. Pokiaľ ide o samotné miesto plnenia charakteristického záväzku, domnievam sa, že len miesto, kde má veriteľ svoje sídlo, môže zabezpečiť ľahkú predvídateľnosť a splniť ciele blízkosti a jednotnosti, ktoré sleduje článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012.(15) Toto miesto bude totiž známe účastníkom hneď po uzatvorení zmluvy a bude tiež miestom patriacim pod právomoc súdu, ktorý bude mať najužšiu väzbu s touto zmluvou.
47. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sa teda domnievam, že článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že úverovú zmluvu, z ktorej dlžník odvodzuje svoj regresný nárok voči spoludlžníkovi, treba kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle tohto ustanovenia. Miestom plnenia záväzku, ktorý je predmetom prejednávanej žaloby, je miesto, kde má veriteľ, ktorý poskytol úver, svoje sídlo.
V. Návrh
48. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:
1. Článok 7 bod 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že regresný nárok dlžníka voči spoludlžníkovi z úverovej zmluvy patrí pod „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.
2. Článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– úverovú zmluvu, z ktorej dlžník odvodzuje svoj regresný nárok voči spoludlžníkovi, treba kvalifikovať ako zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle tohto ustanovenia a
– miestom plnenia záväzku, ktorý je predmetom prejednávanej žaloby, je miesto, kde má veriteľ, ktorý poskytol úver, svoje sídlo.