UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
zo 7. júla 2014 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Životné prostredie – Smernica 94/62/ES – Obaly a odpady z obalov – Smernica 2013/2/EÚ – Rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál – Profesijné združenie – Neexistencia priamej dotknutosti – Neprípustnosť“
Vo veci T‑202/13,
Group’Hygiène, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: J.‑M. Leprêtre a N. Chahid‑Nouraï, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: A. Alcover San Pedro a J.‑ F. Brakeland, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie smernice Komisie 2013/2/EÚ zo 7. februára 2013, ktorou sa mení a dopĺňa príloha I k smernici Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. EÚ L 37, s. 10) v rozsahu, v akom Komisia zaradila do zoznamu príkladov, na ktoré sa uplatňujú kritériá spresňujúce pojem „obaly“, rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, okrem tých, ktoré slúžia ako súčasť výrobných strojov a ktoré sa nepoužívajú na prezentáciu výrobku ako predajnej jednotky,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová a E. Buttigieg (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 20. decembra 1994 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali smernicu 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. ES L 365, s. 10; Mim. vyd. 13/013, s. 349), ktorej cieľom je podľa jej článku 1 zharmonizovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa hospodárenia s obalmi a s odpadmi z obalov, aby sa na jednej strane zabránilo ich vplyvu na životné prostredie všetkých členských štátov, ako aj iných krajín, alebo sa takýto vplyv znížil, a to vysokou úrovňou ochrany životného prostredia, a na druhej strane, aby sa zabezpečil funkčný vnútorný trh a zabránilo sa prekážkam v obchodovaní a narušeniu a obmedzeniu hospodárskej súťaže v Európskej únii. Na tento účel uvedená smernica ukladá členským štátom povinnosť zaviesť opatrenia na predchádzanie vzniku odpadov z obalov a na zníženie množstva týchto odpadov určených na konečné zneškodnenie, najmä zavedením systémov jednak na spätný odber a zber použitých obalov alebo odpadov z obalov, a jednak na opätovné použitie alebo zhodnotenie zozbieraných obalov alebo odpadov z obalov.
2 Smernica 94/62 sa má v súlade so svojím piatym odôvodnením a článkom 2 vzťahovať na všetky druhy obalov uvádzaných na trh Únie.
3 Článok 3 bod 1 smernice 94/62 vymedzuje pojem „obal“.
4 V tomto ohľade bola smernica 94/62 zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/12/ES z 11. februára 2004 (Ú. v. EÚ L 47, s. 26; Mim. vyd. 13/034, s. 3), ktorej účelom je okrem iného spresniť vymedzenie pojmu „obal“ zavedením určitých kritérií a prílohy I obsahujúcej ilustračné, pozitívne aj negatívne príklady uplatňovania týchto kritérií (odôvodnenie 2 smernice 2004/12). Smernicou 2004/12 sa zmenil a doplnil článok 3 bod 1 smernice 94/62 tak, že sa doňho vložili dva pododseky vrátane štvrtého pododseku, ktorý stanovuje, že Európska komisia v súlade s postupom uvedeným v článku 21 tejto smernice preskúma, a ak to bude potrebné, zreviduje zoznam ilustračných príkladov uvedených v prílohe I. Tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, sú teraz výslovne uvedené medzi výrobkami, ktorými sa má Komisia v rámci svojho preskúmania prednostne zaoberať.
5 Na základe článku 3 bodu 1 štvrtého pododseku smernice 94/62 a v súlade s postupom podľa článku 21 tejto smernice Komisia 7. februára 2013 prijala smernicu 2013/2/EÚ, ktorou sa mení a dopĺňa príloha I k smernici 94/62 (Ú. v. EÚ L 37, s. 10, ďalej len „napadnutá smernica“). Napadnutou smernicou Komisia zaradila do zoznamu ilustračných príkladov výrobkov, uvedeného v prílohe I k smernici 94/62, okrem iného „rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál (napr. fólia, alobal, papier), okrem rúrok, túb a valcov, ktoré slúžia ako súčasť výrobných strojov a ktoré sa nepoužívajú na prezentáciu výrobku ako predajnej jednotky“ (ďalej len „rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál“).
6 Smernica 94/62 bola do francúzskeho práva prevzatá najmä článkom L 541‑10 a nasl. a článkom R 543‑42 a nasl. zákona o životnom prostredí, ktoré boli v rámci prebratia smernice 2004/12 zmenené a doplnené vyhláškou ministerstva zo 7. februára 2012 o príkladoch uplatnenia kritérií spresňujúcich pojem „obal“ vymedzený v článku R 543‑43 zákona o životnom prostredí (JORF z 23. februára 2012, s. 3070). Z článkov L 541‑10 II a R 543‑56 zákona o životnom prostredí vyplýva, že výrobcovia alebo dovozcovia výrobkov určených na spotrebu alebo použitie v domácnostiach a predávaných v obaloch, alebo podniky zodpovedné za prvé uvedenie týchto výrobkov na francúzsky trh, sú povinní prispievať na nakladanie so všetkými odpadmi zo svojich obalov alebo zabezpečiť nakladanie s týmito odpadmi. V tejto súvislosti určia obaly, ktorých spracovanie zabezpečí na tento účel schválená organizácia alebo podnik, a ostatné obaly odoberú späť. Článok R 543‑43 I určuje kritériá vymedzujúce pojem „obal“ a stanovuje, že ilustračné príklady uplatnenia týchto kritérií spresňuje vyhláška ministra životného prostredia.
7 Napadnutá smernica bola do francúzskeho práva prebratá vyhláškou ministra zo 6. augusta 2013, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška zo 7. februára 2012 o príkladoch uplatnenia kritérií vymedzujúcich pojem „obal“ stanovených v článku R 543‑43 zákona o životnom prostredí (JORF z 27. augusta 2013, s. 14487), a ktorou boli do uvedenej vyhlášky vložené ako príklady výrobkov predstavujúcich obaly okrem iného rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál.
8 Žalobkyňa, Group’Hygiène, je profesijné združenie podľa francúzskeho práva, ktoré v súlade so svojimi stanovami zastupuje záujmy výrobcov výrobkov na jedno použitie v oblasti hygieny, zdravia a čistoty, ako sú výrobky pre hygienu a domácnosť, ktorí pôsobia na francúzskom trhu. Členovia združenia Group’Hygiène vyrábajú výrobky, ktorých nosičmi sú tuby z kartónu, ktoré sa nachádzajú uprostred roliek toaletného papieru alebo papierových utierok.
9 V januári 2013 istá súkromná ekologická organizácia schválená vo Francúzsku na zabezpečovanie nakladania s odpadmi z obalov (ďalej len „ekologická organizácia“) zažalovala na francúzskom súde niekoľkých členov žalobkyne z dôvodu, že v rámci účasti na systéme nakladania s odpadmi z obalov neuviedli odpady tvorené rúrkami, tubami a valcami používanými vo výrobkoch, ktoré uvádzajú na francúzsky trh, a v dôsledku toho nezaplatili príslušný poplatok.
Konanie a návrhy účastníkov konania
10 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. apríla 2013 žalobkyňa podala túto žalobu.
11 Samostatným podaním do kancelárie Všeobecného súdu 27. júna 2013 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
12 Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júla 2013 spoločnosti Sphère France SAS a Schweitzer SAS podali návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov žalobkyne.
13 Dňa 23. septembra 2013 žalobkyňa predložila pripomienky k námietke neprípustnosti.
14 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– „s okamžitým účinkom“ zrušil napadnutú smernicu v rozsahu, v akom do zoznamu príkladov obalov, uvedeného v prílohe I k smernici 94/62, pridala rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, okrem tých, ktoré sú určené na priemyselné použitie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
15 V námietke neprípustnosti Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
16 Žalobkyňa v pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti,
– „s okamžitým účinkom“ čiastočne zrušil napadnutú smernicu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
Právny stav
17 Podľa článku 114 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to niektorý účastník konania požiada, rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, pokiaľ Všeobecný súd nerozhodne inak. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu, a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
18 Komisia navrhuje vyhlásiť túto žalobu za neprípustnú, pričom vznáša tri námietky neprípustnosti založené po prvé na neexistencii záujmu žalobkyne na konaní, pretože zrušenie napadnutej smernice by neprinieslo žiadnu výhodu ani jej, ani jej členom, po druhé na skutočnosti, že napadnutá smernica nie je regulačným aktom, ktorý sa priamo týka členov žalobkyne, a nevyžaduje prijatie vykonávacích opatrení v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a po tretie na nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu neexistencie priamej a osobnej dotknutosti jej členov.
19 Keďže Group’Hygiène je združenie zastupujúce záujmy výrobcov výrobkov na jedno použitie v oblasti hygieny, zdravia a čistoty, podľa judikatúry je v zásade oprávnené podať žalobu o neplatnosť len vtedy, ak osoby, ktoré zastupuje, alebo niektoré z nich, majú samostatne aktívnu legitimáciu, alebo ak toto združenie môže uplatňovať vlastný záujem (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, bod 56 a tam citovanú judikatúru, a uznesenie Všeobecného súdu zo 4. júna 2012, Eurofer/Komisia, T‑381/11, bod 18).
20 Žalobkyňa neuplatňuje vlastný záujem na zrušení napadnutej smernice, ale tvrdí, že jej členovia majú záujem na tom, aby táto smernica bola zrušená, a sú jednotlivo aktívne legitimovaní na podanie žaloby o neplatnosť proti tejto smernici.
21 Najprv treba preskúmať aktívnu legitimáciu členov žalobkyne.
22 Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
23 Smernica je v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ určená členským štátom. Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ jednotlivci, ako sú členovia žalobkyne, môžu podať žalobu o zrušenie smernice len pod podmienkou, že buď predstavuje regulačný akt, ktorý sa ich priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, alebo sa ich priamo a osobne týka [pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu z 25. októbra 2010, Microban International a Microban (Europe)/Komisia, T‑262/10, Zb. s. II‑7697, bod 19, a zo 6. septembra 2013, Sepro Europe/Komisia, T‑483/11, bod 29].
24 Všeobecný súd považuje za vhodné začať preskúmaním námietky neprípustnosti založenej na neexistencii priamej dotknutosti, pretože táto námietka sa zakladá na podmienke prípustnosti žaloby, ktorá je spoločná druhej a tretej kategórii aktov uvedených v bode 22 vyššie.
25 Komisia v podstate tvrdí, že napadnutá smernica priamo neovplyvňuje právne postavenie členov žalobkyne. Podľa Komisie skutočnosť, že sa ich táto smernica môže dotknúť finančne, nestačí na to, aby sa dalo usúdiť, že sa ich priamo týka. Členské štáty okrem toho disponujú určitou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o dosiahnutie cieľov stanovených smernicou 94/62 v súvislosti s rúrkami, tubami a valcami, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, ktoré napadnutá smernica pridala do zoznamu príkladov výrobkov predstavujúcich obaly v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 94/62.
26 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnutá smernica automaticky znamená, že rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, sa teraz musia pokladať za obaly a v tomto ohľade neponecháva príslušným vnútroštátnym orgánom nijakú mieru voľnej úvahy. Priamym a bezprostredným dôsledkom napadnutej smernice je teda to, že členom združenia Group’Hygiène sú z dôvodu ich účasti na systéme nakladania s odpadmi z obalov, ktoré predstavujú tieto výrobky, uložené ďalšie povinnosti, predovšetkým finančnej povahy.
27 V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnutá smernica je tak z hľadiska svojej formy, ako aj obsahu všeobecne platný akt, ktorý sa vzťahuje na objektívne určené situácie a všeobecne aj abstraktne sa týka všetkých hospodárskych subjektov členských štátov, ktoré vykonávajú činnosť v oblasti obalov predstavovaných výrobkami zaradenými napadnutou smernicou do prílohy I k smernici 94/92 vrátane obalov predstavovaných rúrkami, tubami a valcami, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál.
28 Treba uviesť, že Súdny dvor viackrát kvalifikoval smernicu ako všeobecne platný akt (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 22. februára 1984, Kloppenburg, 70/83, Zb. s. 1075, bod 11, a z 29. júna 1993, Gibraltar/Rada, C‑298/89, Zb. s. I‑3605, bod 16; uznesenie Súdneho dvora z 23. novembra 1995, Asocarne/Rada, C‑10/95 P, Zb. s. I‑4149, bod 29). Nie je však vylúčené, že za určitých okolností sa ustanovenia takéhoto všeobecne platného aktu môžu priamo a osobne týkať jednotlivca (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, body 19 až 22; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98, T‑175/98 až T‑177/98, Zb. s. II‑2487, bod 30, a rozsudok Všeobecného súdu z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada, T‑16/04, Zb. s. II‑211, bod 96).
29 Po prvé, pokiaľ ide o podmienku priamej dotknutosti, ako je uvedená v článku 230 štvrtom odseku ES, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá aktom, ktorý je predmetom žaloby, vyžaduje, aby tento akt priamo ovplyvňoval jej právne postavenie a aby neponechával nijakú mieru voľnej úvahy osobám, ktorým je určený a ktoré sú poverené jeho uplatňovaním, pretože má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej dotknutej právnej úpravy Únie, a to bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení [rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309, bod 43; rozsudky Salamander a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 52; Arcelor/Parlament a Rada, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 97, a Microban International a Microban (Europe)/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie, bod 27].
30 To znamená, že v prípade, ak orgán určí akt Únie členskému štátu bez ohľadu na to, či je opatrenie, ktoré musí urobiť členský štát v nadväznosti na daný akt, automatické, alebo je výsledok v každom prípade nepochybný, akt sa priamo týka každej osoby, ktorá je týmto opatrením dotknutá. Pokiaľ akt naopak ponecháva členskému štátu možnosť konať alebo nekonať, dotknutej osoby sa priamo dotýka práve činnosť alebo nečinnosť členského štátu, a nie samotný akt. Inými slovami, vyvolanie účinkov uvedeného aktu nesmie závisieť od výkonu diskrečnej právomoci zo strany tretej osoby, ibaže by bolo zjavné, že túto právomoc možno uplatniť iba v určitom zmysle (uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, Zb. s. II‑3259, bod 46).
31 Keďže podmienka priamej dotknutosti stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ nebola zmenená, táto judikatúra platí aj v prejednávanej veci (uznesenie Súdneho dvora z 9. júla 2013, Regione Puglia/Komisia, C‑586/11 P, bod 31; pozri v tomto zmysle aj uznesenia Všeobecného súdu z 15. júna 2011, Ax/Rada, T‑259/10, bod 21, a z 12. októbra 2011, GS/Parlament a Rada, T‑149/11, bod 19).
32 Všeobecnému súdu teda prislúcha overiť, či napadnutá smernica sama osebe ovplyvňuje právne postavenie členov žalobkyne.
33 V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči nemu nemožno odvolávať na smernicu ako takú (rozsudky Súdneho dvora z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48, a zo 7. marca 1996, El Corte Inglés, C‑192/94, Zb. s. I‑1281, bod 15; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I‑3325, bod 25). Z toho vyplýva, že smernica, ktorá rovnako ako v prejednávanej veci zaväzuje členské štáty k tomu, aby považovali určité výrobky za odpady v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 94/62, sa nemôže sama osebe pred prijatím opatrení na jej vykonanie zo strany štátov a nezávisle od neho priamo dotýkať právneho postavenia hospodárskych subjektov v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Salamander a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 54).
34 Žalobkyňa však tvrdí, že napadnutá smernica sa priamo dotkla jej členov už pred jej prevzatím a nezávisle od neho.
35 Po prvé sa žalobkyňa odvoláva na finančné dôsledky, ktoré jej členovia ponesú alebo môžu niesť v dôsledku prijatia napadnutej smernice z dôvodu, že rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, sú zaradené do zoznamu príkladov obalov. Členovia žalobkyne, ktorí používajú tieto prvky vo výrobkoch, ktoré vyrábajú, sú tak povinní zúčastňovať sa na systéme nakladania s obalmi, ktoré predstavujú tieto výrobky, a z tohto dôvodu musia platiť určité finančné príspevky. Spor prejednávaný pred francúzskym súdom, v ktorom stoja jej členovia proti ekologickej organizácii, potvrdzuje nevyhnutnosť a bezprostrednú hrozbu týchto finančných dôsledkov.
36 V tomto ohľade treba konštatovať, že takéto dôsledky nevyplývajú z napadnutej smernice, ale z jej prebratia francúzskymi orgánmi. Táto smernica totiž iba mení zoznam príkladov výrobkov, ktoré sa musia alebo nemusia považovať za obaly v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 94/62. Samotné zaradenie určitých výrobkov, konkrétne rúrok, túb a valcov, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, do zoznamu príkladov obalov neukladá hospodárskym subjektom pôsobiacim v odvetví obalov predstavovaných týmito výrobkami povinnosť zúčastňovať sa na systéme nakladania s nimi. Hoci je pravda, že dôsledkom článku 1 napadnutej smernice a prílohy I k tejto smernici je, že rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, je teraz vo vnútroštátnych právnych systémoch potrebné považovať za obaly v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 94/62, napadnutá smernica neposkytuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré prijmú vnútroštátne orgány na dosiahnutie cieľov stanovených smernicou 94/62 v súvislosti s týmito opatreniami.
37 Konkrétne povinnosť vyplývajúca z článku 7 smernice 94/92 vytvoriť systém spätného odberu, zberu a zhodnotenia odpadov z výrobkov označených napadnutou smernicou ako výrobky predstavujúce obal, sa priamo nevzťahuje na členov žalobkyne. Táto povinnosť totiž vyžaduje akt zo strany dotknutého členského štátu, ktorým by spresnil, akým spôsobom zamýšľa splniť predmetnú povinnosť, pokiaľ ide konkrétne o rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie Súdu prvého stupňa z 22. júna 2006, Freiherr von Cramer‑Klett a Rechtlerverband Pfronten/Kommisia, T‑136/04, Zb. s. II‑1805, bod 52).
38 Na postavenie členov žalobkyne teda môžu mať právne účinky vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa preberá napadnutá smernica, a nie táto smernica.
39 V dôsledku tohto napadnutú smernicu nemožno považovať za priamo sa dotýkajúcu práv týchto členov alebo výkonu ich práv.
40 Finančné dôsledky, na ktoré poukazuje žalobkyňa, v každom prípade nepostihujú právne postavenie jej členov, ale len ich skutkovú situáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok Salamander a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 62, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2006, Benkö a i./Komisia, T‑122/05, Zb. s. II‑2939, bod 47). Okrem toho, ako vyplýva z judikatúry, samotná skutočnosť, že akt môže mať vplyv na materiálnu situáciu žalobcu, nestačí na to, aby tento akt bolo možné považovať za akt, ktorý sa priamo dotýka žalobcu. Procesný subjekt tak môže oprávňovať na podanie žaloby podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ len existencia zvláštnych okolností, pokiaľ tvrdí, že akt ovplyvní jeho postavenie na trhu (rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 1969, Eridania a i./Komisia, 10/68 a 18/68, Zb. s. 459, bod 7, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 18. februára 1998, Comité d’entreprise de la Société française de production a i./Komisia, T‑189/97, Zb. s. II‑335, bod 48, a uznesenie Všeobecného súdu z 21. septembra 2011, Etimine a Etiproducts/ECHA, T‑343/10, Zb. s. II‑6611, bod 41). Keďže žalobkyňa v prejednávanej veci uviedla len to, že jej členom vzniknú v súvislosti s nakladaním s odpadmi z obalov tvorených rúrkami, tubami a valcami, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, ďalšie finančné povinnosti, existenciu takých zvláštnych okolností nepreukázala.
41 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že napadnutá smernica sa priamo dotýka právneho postavenia jej členov, pretože ekologická organizácia sa na ňu môže priamo odvolávať v rámci sporov prejednávaných pred francúzskym súdom s cieľom požadovať od týchto členov príspevky z dôvodu ich účasti na systéme nakladania s obalmi tvorenými rúrkami, tubami a valcami, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál.
42 V tomto ohľade treba uviesť, ako už bolo spomenuté v bode 33 vyššie, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči nemu nemožno odvolávať na smernicu ako takú. Toto tvrdenie žalobkyne nie je teda dôvodné.
43 Po tretie nie je dôvodné ani tvrdenie žalobkyne, že jej členovia sú napadnutou smernicou priamo dotknutí nezávisle od jej prebratia, pretože členským štátom neponecháva v súvislosti s opatreniami na prebratie smernice žiadnu diskrečnú právomoc. Je pravda, ako tvrdí žalobkyňa, že napadnutá smernica neponecháva členským štátom žiadnu mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, či je teraz možné považovať rúrky, tuby a valce, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál, za obaly v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 94/62. Členské štáty však stále disponujú mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o voľbu opatrení, ktoré prijmú s cieľom dosiahnuť ciele stanovené smernicou 94/62 v súvislosti s týmito výrobkami. Prípadné účinky na právne postavenie členov žalobkyne nevyplývajú z požiadavky dosiahnuť tento výsledok, ale z voľby opatrení, ktoré sa členský štát rozhodne prijať, aby bol tento výsledok dosiahnutý (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, Zb. s. I‑1451, body 62 a 63).
44 Ani smernica 94/62, ani napadnutá smernica totiž neurčujú systém nakladania s domovým odpadom z obalov na jedno použitie, ako sú rúrky, tuby a valce používané vo výrobkoch vyrábaných členmi žalobkyne, ktorý by umožnil dosiahnuť sledované ciele. Voľbu najvhodnejšieho systému tak ponechávajú na členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 2004, Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz, C‑309/02, Zb. s. I‑11763, bod 42). Smernica 94/62 ponecháva na členských štátoch aj rozhodnutie týkajúce sa vymedzenia kategórie subjektov, ktoré sú povinné zúčastňovať sa na systémoch zabezpečujúcich spätné odobratie, zber a zhodnocovanie obalov a odpadov z obalov, zavedených na základe článku 7 ods. 1 smernice 94/62 pod podmienkou, že tieto systémy musia byť „otvorené účasti dotknutých hospodárskych subjektov a účasti príslušných orgánov verejnej moci“ (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora zo 16. februára 2006, Plato Plastik Robert Frank, C‑26/05, neuverejnené v Zbierke, bod 33). Ani smernica 94/62, ani napadnutá smernica teda nestanovujú povinnú účasť používateľov obalov, akými sú členovia žalobkyne, na systéme nakladania s obalmi, ktorý Francúzska republika zavedie v prípade rúrok, túb a valcov, okolo ktorých je ovinutý pružný materiál.
45 Skutočnosť, že vnútroštátne orgány už prijali opatrenia na základe smernice 94/62, neznamená, že miera voľnej úvahy členského štátu pri vykonávaní napadnutej smernice je čisto teoretická, pretože nemožno vylúčiť, že vnútroštátne orgány v nadväznosti na túto smernicu prijmú iné typy opatrení (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie Súdu prvého stupňa zo 14. júla 2008, Calebus/Komisia, T‑366/06, neuverejnené v Zbierke, bod 43).
46 Po štvrté nemožno prijať ani tvrdenie, ktoré žalobkyňa vyvodzuje z rozsudku Microban International a Microban (Europe)/Komisia, už citovaného v bode 23 vyššie, v ktorom Všeobecný súd uznal, že sporné rozhodnutie, ktorým sa stanovuje zákaz uvádzania dotknutej chemickej látky na trh, priamo ovplyvnilo právne postavenie žalobcov. Po prvé treba uviesť, že aktom napadnutým žalobcami v tejto veci bolo rozhodnutie, ktoré je podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ záväzné v celom rozsahu. V prejednávanej veci je napadnutým aktom smernica, ktorá je podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.
47 Po druhé, na rozdiel od rozhodnutia, o ktoré išlo vo veci Microban International a Microban (Europe)/Komisia, už citovanej v bode 23 vyššie, napadnutá smernica neukladá členom žalobkyne žiadny zákaz ani príkaz, ale ponecháva na členských štátoch, aby určili, aké dôsledky bude mať zaradenie určitých výrobkov do zoznamu príkladov obalov pre dotknuté hospodárske subjekty so zreteľom na ciele stanovené smernicou 94/62.
48 To isté platí o tvrdení žalobkyne založenom na rozsudku Súdu prvého stupňa zo 7. októbra 2009, Vischim/Komisia (T‑420/05, Zb. s. II‑3841), v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že žalobkyňa v tejto veci bola oprávnená podať žalobu o neplatnosť proti smernici, ktorá stanovila podmienky uvedenia účinnej látky tvoriacej súčasť prípravkov na ochranu rastlín na trh Únie. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž dotknutá smernica priamo ovplyvnila právne postavenie žalobkyne ako spoločnosti vyrábajúcej túto účinnú látku. Okolnosti veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa však líšia od okolností prejednávanej veci, pretože smernica napadnutá v rámci prejednávanej žaloby nestanovuje podmienky uvádzania obalov tvorených výrobkami, ktoré zaraďuje do zoznamu v prílohe I k smernici 94/62, na trh.
49 Okolnosti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Microban International a Microban (Europe)/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie (bod 29), ako aj veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Vischim/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie (bod 77), sa teda líšia od okolností prejednávanej veci.
50 Keďže podmienka priamej dotknutosti je podmienkou prípustnosti spoločnou žalobám smerujúcim proti aktom, ktoré nie sú určené žalobcovi a žalobám smerujúcim proti regulačným aktom, ktoré nevyžadujú prijatie vykonávacích opatrení, nie je na to, aby sa dal urobiť záver, že členovia žalobkyne nie sú v prejednávanej veci aktívne legitimovaní, potrebné skúmať otázku, či napadnutá smernica predstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ (pozri v tom to zmysle uznesenia Ax/Rada, už citované v bode 31 vyššie, bod 25, a GS/Parlament a Rada, už citované v bode 31 vyššie, bod 28).
51 So zreteľom na to, že členovia žalobkyne nie sú aktívne legitimovaní a žalobkyňa neuplatnila dotknutosť vlastného záujmu, treba v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 19 vyššie dospieť k záveru, že prejednávaná žaloba je neprípustná, pričom nie je potrebné vyjadriť sa k dôvodnosti námietky neprípustnosti založenej na neexistencii záujmu členov žalobkyne na konaní.
52 Za týchto podmienok nie je potrebné rozhodnúť o návrhu spoločností Sphère France SAS a Schweitzer SAS na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov žalobkyne (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 5. júla 2001, Conseil national des professions de l’automobile a i./Komisia, C‑341/00 P, Zb. s. I‑5263, body 33 až 37).
O trovách
53 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju okrem jej vlastných trov konania na náhradu trov konania Komisie v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Nie je potrebné rozhodnúť o návrhu spoločností Sphère France SAS a Schweitzer SAS na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania.
3. Group’Hygiène znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie.
V Luxemburgu 7. júla 2014