ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 9. júla 2013 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci EIB – Preskúmanie rozsudku Všeobecného súdu – Odmietnutie prvostupňovej žaloby ako neprípustnej – Dôchodky – Zvýšenie príspevkov na dôchodkové zabezpečenie – Lehota na podanie žaloby – Primeraná lehota“
Vo veci T‑234/11 P‑RENV‑RX,
ktorej predmetom je odvolanie proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 4. februára 2011, Arango Jaramillo a i./EIB (F‑34/10), smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia,
Oscar Orlando Arango Jaramillo, zamestnanec Európskej investičnej banky, s bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko), a 34 ďalších zamestnancov Európskej investičnej banky, ktorých mená sú uvedené v prílohe, v zastúpení: B. Cortese a C. Cortese, advokáti,
odvolatelia,
ďalší účastník konania
Európska investičná banka (EIB), v zastúpení: C. Gómez de la Cruz a T. Gilliams, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P.‑E. Partsch, advokát,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),
v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa) a A. Dittrich,
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Toto konanie nasleduje po rozsudku Súdneho dvora (štvrtej komory) z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II), ktorým Súdny dvor, po tom, ako konštatoval, že rozsudok Všeobecného súdu (odvolacia komora) z 19. júna 2012, Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, ďalej len „preskúmaný rozsudok“), ktorého predmetom bolo odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 4. februára 2011, Arango Jaramillo a i./EIB (F‑34/10, ďalej len „napadnuté uznesenie“), narúša jednotu a vnútorný súlad práva Európskej únie, zrušil preskúmaný rozsudok, a vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
Skutkové okolnosti
2 Z bodov 2 až 4 napadnutého uznesenia, už citovaného v bode 1 vyššie, vyplýva, že Oscar Orlando Arango Jaramillo a 34 ďalších odvolateľov, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sú zamestnancami Európskej investičnej banky (EIB). Od 1. januára 2007 už nie sú výplatné listiny zamestnancov EIB vydávané v tradičnej podobe na papieri, ale na elektronickom nosiči. Každý mesiac sú zadávané do informatického systému EIB s názvom „Peoplesoft“, a tak do nich môže každý zamestnanec nahliadať zo svojho pracovného počítača.
3 V sobotu 13. februára 2010 boli výplatné listiny za február 2010 zadané do informatického systému „Peoplesoft“. Tieto listiny vykazovali v porovnaní s listinami za január 2010 zvýšenie sadzby príspevkov na dôchodkové zabezpečenie, ktoré vyplývalo z rozhodnutí vydaných EIB v rámci reformy dôchodkového zabezpečenia jej zamestnancov.
Prvostupňové konanie a napadnuté uznesenie
4 Dňa 26. mája 2010 odvolatelia podali na Súd pre verejnú službu žalobu zaregistrovanú pod číslom F‑34/10, ktorou sa domáhali zrušenia ich výplatných listín za mesiac február 2010, v rozsahu, v akom obsahovali rozhodnutia EIB o zvýšení ich príspevkov na dôchodkové zabezpečenie, ako aj toho, aby súd zaviazal EIB na výplatu jedného symbolického eura z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy.
5 Samostatným podaním zaslaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu EIB podľa článku 78 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu navrhla, aby tento súd rozhodol o neprípustnosti žaloby bez preskúmania veci samej.
6 Vo svojich pripomienkach týkajúcich sa námietky neprípustnosti odvolatelia okrem iného uviedli, že vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že neexistuje žiadne písomné ustanovenie upravujúce lehoty na podávanie žalôb zamestnancov EIB, striktné uplatňovanie trojmesačnej a desaťdňovej lehoty podľa všeobecného práva by mal za následok porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy (napadnuté uznesenie, už citované v bode 1, bod 18).
7 Napadnutým uznesením, už citovaným v bode 1 vyššie, prijatým na základe článku 78 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, tento súd odmietol žalobu ako neprípustnú z dôvodu omeškania, bez pojednávania a bez toho, aby rozhodnutie o námietke neprípustnosti vyhradil na konečné rozhodnutie.
Odvolanie pred Všeobecným súdom
8 Vyjadrením podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2011 odvolatelia podali odvolanie na základe článku 9 prílohy I k Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti napadnutému uzneseniu, už citovanému v bode 1 vyššie, ktoré bolo zaregistrované pod číslom T‑234/11 P.
9 V tomto odvolaní sa odvolatelia domáhali, aby Všeobecný súd zrušil predmetné uznesenie, zamietol námietku neprípustnosti, ktorú podala EIB vo veci F‑34/10, a vrátil vec Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie vo veci samej.
10 Po tom, ako Všeobecný súd konštatoval, že účastníci konania nepodali návrh na nariadenie pojednávania v lehote jedného mesiaca od doručenia oznámenia o ukončení písomnej časti konania, rozhodol o žalobe bez pojednávania.
11 Na podporu svojho odvolania odvolatelia uviedli tri odvolacie dôvody, jeden hlavný a dva subsidiárne. Prvý odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „primeraná lehota“ pre podanie žaloby v prvostupňovom konaní, najmä na porušení zásady proporcionality, ako aj na porušení práva na účinnú súdnu ochranu. Druhý odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení pri výklade uplatniteľných procesných pravidiel, najmä tých, ktoré sa týkajú existencie nepredvídateľných okolností. Tretí odvolací dôvod sa zakladá na skreslení dôkazov predložených Súdu pre verejnú službu preukazujúcich existenciu nepredvídateľných okolností, ako aj na porušení predpisov týkajúcich sa dokazovania a opatrení na zabezpečenie priebehu prvostupňového konania.
12 V preskúmanom rozsudku, už citovanom v bode 1 vyššie, Všeobecný súd zamietol odvolanie s odôvodnením, že odvolacie dôvody odvolateľov boli čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.
13 S cieľom zamietnuť prvý odvolací dôvod uvedený ako hlavný Všeobecný súd rozhodol, že Súd pre verejnú službu v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, na situáciu odvolateľov správne uplatnil pravidlo, podľa ktorého sa trojmesačná lehota musí analogicky s lehotou stanovenou v článku 91 ods. 3 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“), v zásade považovať za primeranú na podávanie žalôb zamestnancov EIB o zrušenie aktov prijatých týmto orgánom, ktoré im spôsobuje ujmu (preskúmaný rozsudok, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 27). Všeobecný súd ďalej zastával názor, že takúto povinnosť zamestnancov EIB podať žalobu v stanovenej lehote nemožno považovať za skutočnosť, ktorá porušuje ich právo na účinný prostriedok nápravy alebo zásadu proporcionality (preskúmaný rozsudok, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 41).
Preskúmanie Súdnym dvorom
14 Na základe návrhu prvého generálneho advokáta Súdny dvor (osobitná komora podľa článku 123b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, v jeho znení platnom ku dňu tohto návrhu), dospel v rozhodnutí z 12. júla 2012 (C‑334/12 RX), k záveru, že je potrebné uskutočniť preskúmanie tohto rozsudku. Podľa tohto rozhodnutia sa preskúmanie týka otázky, či po prvé preskúmaný rozsudok, už citovaný v bode 1 vyššie, nenarúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie z toho dôvodu, že Všeobecný súd ako odvolací orgán podal výklad pojmu „primeraná lehota“ v súvislosti so žalobou o zrušenie podanou zamestnancami EIB proti aktu tohto orgánu, ktorý im spôsobil ujmu, podľa ktorého nedodržanie tejto lehoty malo za následok zmeškanie lehoty na podanie žaloby, a neprípustnosť žaloby bez toho, aby súdy Únie boli nútené prihliadnuť na osobitné okolnosti prejednávanej veci, a po druhé, či tento výklad pojmu „primeraná lehota“ nemôže narušiť právo na účinný prostriedok nápravy stanovené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389).
15 V rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovanom v bode 1 vyššie, Súdny dvor zrušil preskúmaný rozsudok, už citovaný v bode 1 vyššie, po tom, ako rozhodol, že tento rozsudok skutočne narúša jednotu práva Únie, pretože Všeobecný súd rozhodujúci o odvolaní podal výklad pojmu „primeraná lehota“ v súvislosti so žalobou o zrušenie podanou zamestnancami EIB proti aktu tohto orgánu, ktorý im spôsobil ujmu, podľa ktorého ide o trojmesačnú lehotu, ktorej nedodržanie má automaticky za následok zmeškanie lehoty na podanie žaloby a neprípustnosť žaloby bez toho, aby bol súd Únie povinný prihliadnuť na okolnosti prejednávanej veci.
16 Vzhľadom na to, že konečné vyriešenie otázky, či je žaloba odvolateľov prípustná, a najmä, či táto žaloba bola podaná v primeranej lehote, v zmysle judikatúry, ktorá je v súlade so zásadou práva na účinný prostriedok nápravy, nevyplynulo zo zisteného skutkového stavu, na ktorom sa zakladal preskúmaný rozsudok, už citovaný v bode 1 vyššie, Súdny dvor rozhodol, že vo veci nemôže rozhodnúť s konečnou platnosťou na základe článku 62b Štatútu Súdneho dvora. Súdny dvor preto rozhodol o trovách preskúmania a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby z hľadiska všetkých okolností prípadu posúdil charakter primeranej lehoty, v ktorej odvolatelia podali svoju žalobu na Súd pre verejnú službu.
O veci vrátenej po preskúmaní
Konanie
17 Podľa článku 121a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa na základe rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaného v bode 1 vyššie, začína na Všeobecnom súde nové konanie v tejto veci.
18 Kancelária Všeobecného súdu vyzvala listom z 1. marca 2013 účastníkov konania v súlade s článkom 121c ods. 1 rokovacieho poriadku, aby v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaného v bode 1 vyššie, predložili svoje písomné pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku na vyriešenie sporu.
19 Dňa 22. marca a 16. apríla 2013 EIB a odvolatelia podali svoje pripomienky do kancelárie Všeobecného súdu.
20 Vo svojich pripomienkach sa EIB domáha, aby Všeobecný súd:
– vrátil vec Súdu pre verejnú službu,
– subsidiárne zamietol odvolanie a potvrdil neprípustnosť žaloby podanej odvolateľmi na Súd pre verejnú službu z dôvodu zmeškania lehoty na podanie žaloby, vzhľadom na to, že táto žaloba bola podaná v lehote, ktorá nie je primeraná všetkých okolnostiam veci, a zaviazal odvolateľov na náhradu trov odvolacieho konania.
21 Vo svojich pripomienkach sa odvolatelia domáhajú, aby Všeobecný súd:
– vyhovel prvému odvolaciemu dôvodu a na základe toho zrušil napadnuté uznesenie, už citované v bode 1 vyššie, vzhľadom na to, že ich žaloba na Súd pre verejnú službu bola podaná v lehote primeranej všetkým okolnostiam veci,
– vrátil vec Súdu pre verejnú službu, aby rozhodol o veci samej, ako aj o trovách prvostupňového konania,
– zaviazal EIB na náhradu trov odvolacieho konania.
Právny stav
22 Na základe rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaného v bode 1 vyššie, sa na Všeobecnom súde začína nové odvolacie konanie uvedené v bode 8 a Všeobecný súd má preskúmať tri odvolacie dôvody predložené odvolateľmi na podporu odvolania, ako sú uvedené v bode 11, a vyvodiť všetky závery, ktoré tento rozsudok vyžaduje pre vyriešenie sporu.
O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „primeraná lehota“ pre podanie žaloby v prvostupňovom konaní, najmä na porušení zásady proporcionality, ako aj na porušení práva na účinnú súdnu ochranu
23 Tento žalobný dôvod sa v podstate delí na dve časti. Prvá časť sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „primeraná lehota“ pre podanie žaloby v prvostupňovom konaní. Druhá časť sa zakladá na porušení zásady proporcionality, ako aj na porušení práva na účinnú súdnu ochranu.
24 V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia vytýkajú Súdu pre verejnú službu, že v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol ich žalobu ako neprípustnú s odôvodnením, že v podstate lehota v trvaní tri mesiace, desať dní a niekoľko sekúnd na podanie žaloby v prvostupňovom konaní do kancelárie Súdu pre verejnú službu nebola primeranou lehotou. Tvrdia, že Súd pre verejnú službu dal týmto judikatúre týkajúcej sa lehôt na podávanie žalôb zamestnancov EIB (rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. februára 2001, De Nicola/EIB, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, Zb. VS s. I‑A‑49, II‑185, bod 99, a zo 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, Zb. s. II‑813, body 53 a 58) rozsah, ktorý jej nepatrí, keď de facto ignoroval zásadu dodržania primeranej lehoty, ktorá je vo svojej podstate pružná a umožňuje nastoliť konkrétnu rovnováhu medzi rôznymi existujúcimi záujmami, a nahradil ju presnou trojmesačnou lehotou, ktorá sa má striktne a vo všeobecnosti uplatňovať. Súd pre verejnú službu ďalej neprihliadol na predložené dokumenty alebo svedectvá, ktoré mali preukázať, po prvé, že ostatným adresátom, ktorí boli pripojení na iných serveroch, ako bol server, z ktorého sa uskutočnilo odoslanie, sa v lehote tri mesiace a desať dní elektronicky doručili overené kópie prvostupňovej žaloby, a po druhé, že v priestoroch advokátov odvolateľov došlo večer, keď sa prvostupňová žaloba odosielala, k poruche elektrického vedenia, ktorá sa skončila približne desať minút pred polnocou, čo viedlo k oneskoreniu odoslania. Okrem toho Súd pre verejnú službu neprihliadol na osobitné okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že EIB si úmyselne nesplnila svoju zákonnú povinnosť stanoviť presné a spoľahlivé lehoty a prijala napadnuté rozhodnutia vo forme výplatných listín za február 2010 na základe právnej úpravy, ktorá nebola zverejnená ani vtedy a ani ku dňu podania žaloby.
25 V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Súd pre verejnú službu v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, ignoroval ich právo na účinnú súdnu ochranu a porušil zásadu proporcionality, ktorá má stimulovať uplatňovanie ustanovení alebo právnych zásad, pokiaľ obmedzujú právo na prístup k súdu. Odchýlením sa od svojej skoršej judikatúry založenej na pružnom uplatňovaní zásady dodržiavania primeranej lehoty na podanie žaloby, ktoré bolo pre odvolateľov prospešné, Súd pre verejnú službu porušil základnú požiadavku nastolenia primeranej rovnováhy medzi právom jednotlivca na účinnú súdnu ochranu a požiadavkou právnej istoty. Tento rozpor sa naplno prejavil v rámci osobitných okolností prejednávaného prípadu opísaných v bode 24 vyššie. Vzhľadom na osobitné okolnosti sa striktné a všeobecné uplatnenie presnej trojmesačnej lehoty, ktorá nie je nikde zakotvená a ani nevyplýva z jasnej a ustálenej judikatúry, javí ako neprimerané obmedzenie ich práva na prístup k súdu, ktoré im zaručuje článok 47 Charty základných práv. Také uplatňovanie je zároveň neprimerané vzhľadom na cieľ zásady dodržania primeranej lehoty, konkrétne zabezpečenie stability právnych aktov EIB.
26 EIB namieta proti tvrdeniam odvolateľov a navrhuje v zásade zamietnutie oboch častí prvého odvolacieho dôvodu ako neprípustných a v každom prípade nedôvodných. Tvrdí, že prostredníctvom prvého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia snažia dosiahnuť, aby odvolací súd preskúmal skutkové zistenia Súdu pre verejnú službu uvedené v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, na čo však odvolací súd nemá právomoc. V každom prípade odvolací dôvod nie je dôvodný. Z judikatúry totiž vyplýva, že primeraná lehota na podanie žaloby zamestnanca EIB je trojmesačná lehota predĺžená o jednotnú desaťdňovú lehotu z dôvodu vzdialenosti, ktorá analogicky vyplýva z ustanovení Služobného poriadku týkajúcich sa podávania odvolaní. Okrem toho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a súdu Únie vyplýva, že pravidlá pre podávanie žalôb by mali byť v súlade so zásadou proporcionality a zásadou účinnej súdnej ochrany.
27 Pokiaľ ide o skutočnosť, že EIB spochybňuje prípustnosť oboch častí prvého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prvostupňový súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ prvostupňový súd zistil alebo posúdil skutkový stav, odvolací súd má právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil prvostupňový súd (rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. júla 2010, Kerstens/Komisia, T‑266/08 P, bod 37; pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 51, a z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, bod 106).
28 Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolatelia nespochybňujú skutkové zistenia Súdu pre verejnú službu v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, týkajúce sa lehoty, v rámci ktorej bola podaná žaloba na prvom stupni, ale závery, ktoré tento súd z týchto zistení vyvodil, konkrétne že lehotu, v ktorej bola táto žaloba podaná, nemožno považovať za „primeranú“. Otázka, či Súd pre verejnú službu mohol zo skutkového stavu v prejednávanej veci oprávnene vyvodiť, že odvolatelia nepodali svoju žalobu v primeranej lehote, pritom predstavuje právnu otázku, ktorú má odvolací súd právomoc preskúmať.
29 Námietku neprípustnosti, ktorú EIB vzniesla proti prvému odvolaciemu dôvodu, preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
30 Na účely preskúmania podstaty prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „primeraná lehota“ pre podanie žaloby v prvostupňovom konaní treba uviesť, že Zmluva o FEÚ ani Služobný poriadok EIB prijatý jej správnou radou podľa článku 29 vnútorného poriadku EIB neobsahujú nijaké usmernenia týkajúce sa lehoty na podanie žaloby v sporoch medzi EIB a jej zamestnancami. Rovnováha medzi právom na účinnú súdnu ochranu, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie a vyžaduje, aby mal jednotlivec k dispozícii dostatočnú lehotu na posúdenie zákonnosti aktu, ktorý mu spôsobil ujmu a prípadne na prípravu žaloby, na jednej strane a požiadavkou právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby sa akty prijaté orgánmi Únie po uplynutí určitej doby stali konečnými, na druhej strane však vyžaduje, aby sa tieto spory predložili pred súd Únie v primeranej lehote (pozri rozsudky De Nicola/EIB, už citovaný v bode 24 vyššie, body 97 až 99 a tam citovanú judikatúru, a Dunnett a i./EIB, už citovaný v bode 24 vyššie, body 51 až 53 a tam citovanú judikatúru; uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2002, D/EIB, T‑275/02 R, Zb. VS s. I‑A‑259, II‑1295, body 31 a 32).
31 Podľa judikatúry „primeraný“ charakter lehoty, či už ide o dĺžku správneho alebo súdneho konania, alebo o otázku lehoty, ktorá ako v prejednávanej veci, priamo ovplyvňuje prípustnosť žaloby, sa musí vždy posúdiť vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, najmä na význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci a správanie účastníkov konania (pozri rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaný v bode 1 vyššie, body 28 až 37 a tam citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že vo všeobecnosti pojem primeraná lehota nemožno chápať ako osobitnú prekluzívnu lehotu a trojmesačnú lehotu stanovenú v článku 91 ods. 3 služobného poriadku preto nemožno analogicky uplatňovať ako prekluzívnu lehotu na zamestnancov EIB, keď podávajú žalobu o neplatnosť proti jej aktu, ktorý im spôsobuje ujmu (pozri rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 39 a tam citovanú judikatúru).
32 Z uvedeného vyplýva, že samotná skutočnosť, že zamestnanec EIB podal žalobu o zrušenie jej aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, v lehote, ktorá presahuje tri mesiace a desať dní, nestačí na prijatie záveru, že ide o zmeškanie lehoty na podanie tejto žaloby, pretože súd Únie musí v každom prípade posúdiť primeraný charakter lehoty v závislosti od okolností veci.
33 Samotná skutočnosť, že v rozsudkoch De Nicola/EIB, už citovanom v bode 24 vyššie (body 118 až 120), a Dunnett a i./EIB, už citovanom v bode 24 vyššie (body 57 a 58), Súd prvého stupňa zastával názor, že primerané lehoty boli tie, ktoré neprekročili tri mesiace a desať dní, neznamená, že dlhšie lehoty nemožno považovať za „primerané“ v závislosti od okolností prejednávanej veci, keďže súd Únie rozhodol v konkrétnom prípade bez toho, aby posudzoval, či sa aj dlhšie lehoty ešte mohli považovať za primerané. Naopak, skutočnosť, že v uznesení D/EIB, už citovanom v bode 30 vyššie (body 38 až 40), predseda Súdu prvého stupňa zastával názor, že päťmesačná lehota nebola vzhľadom na okolnosti veci primeraná, neumožňuje prijať záver, že kratšia lehota, ktorá by však bola dlhšia ako tri mesiace a desať dní, by nemohla byť považovaná za primeranú, alebo a fortiori, že by aj táto lehota za iných okolností nemohla byť považovaná za primeranú.
34 V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu rozhodol, že žaloba na prvom stupni nebola podaná v primeranej lehote, a preto musela byť odmietnutá ako neprípustná z dôvodu zmeškania lehoty na podanie žaloby len na základe toho, že žaloba bola podaná len niekoľko sekúnd alebo zlomkov sekundy po uplynutí trojmesačnej lehoty predĺženej o jednotnú desaťdňovú lehotu z dôvodu vzdialenosti podľa článku 100 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, ktorá analogicky zodpovedá lehote na podanie žaloby podľa článku 91 ods. 3 služobného poriadku. Vzhľadom na jeho výklad pojmu „primeraná lehota“ v kontexte podania žaloby o neplatnosť zamestnancami EIB proti aktu tejto inštitúcie, ktorý im spôsoboval ujmu, ako lehoty tri mesiace a desať dní, ktorej nedodržanie malo automaticky za následok zmeškanie lehoty na podanie žaloby a jej neprípustnosť bez toho, aby v súlade so svojou zákonnou povinnosťou prihliadol na okolnosti veci, najmä na význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci a správanie EIB a odvolateľov, Súd pre verejnú službu sa v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, dopustil nesprávneho právneho posúdenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaný v bode 1 vyššie, body 22, 27, 28, 46 a 54).
35 Treba preto vyhovieť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Súd pre verejnú službu dopustil v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, pri výklade pojmu „primeraná lehota“ pre podanie žaloby v prvostupňovom konaní.
36 Z uvedeného dôvodu a bez toho, aby bolo treba rozhodnúť o druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a o druhom a treťom odvolacom dôvode, treba vyhovieť odvolacím návrhom a zrušiť napadnuté uznesenie, už citované v bode 1 vyššie.
O vrátení veci Súdu pre verejnú službu
37 V súlade s článkom 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie odôvodnené, Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu a sám rozhodne vo veci. Ak stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, vráti prípad na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu.
38 Súd pre verejnú službu nevykonal v napadnutom uznesení, už citovanom v bode 1 vyššie, všetky posúdenia vyžadované v súlade s právom na prijatie rozhodnutia o primeranom charaktere lehoty na podanie žaloby a o prípustnosti tejto žaloby. Konečné riešenie otázky prípustnosti žaloby odvolateľov tak nevyplýva z posúdenia skutkového stavu, na ktorom sa napadnuté uznesenie, už citované v bode 1 vyššie, zakladá. Za týchto okolností stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť. Treba preto vec vrátiť Súdu pre verejnú službu, aby o nej rozhodol.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že vec sa vracia Súdu pre verejnú službu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Uznesenie Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 4. februára 2011, Arango Jaramillo a i./EIB, sa zrušuje.
2. Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. júla 2013.
Podpisy
Príloha
María Esther Badiola, s bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko),
Marcella Bellucci, s bydliskom v Luxemburgu,
Stefan Bidiuc, s bydliskom v Grevenmacheri (Luxembursko),
Raffaella Calvi, s bydliskom v Schuttrange (Luxembursko),
Maria José Cerrato, s bydliskom v Luxemburgu,
Sara Confortola, s bydliskom vo Verone (Taliansko),
Carlos D’Anglade, s bydliskom v Luxemburgu,
Nuno Da Fonseca Pestana Ascenso Pires, s bydliskom v Luxemburgu,
Andrew Davie, s bydliskom v Medernachu (Luxembursko),
Marta De Sousa e Costa Correia, s bydliskom v Itzigu (Luxembursko),
Nausica Di Rienzo, s bydliskom v Luxemburgu,
José Manuel Fernandez Riveiro, s bydliskom v Sandweileri (Luxembursko),
Eric Gällstad, s bydliskom v Rameldange (Luxembursko),
Andres Gavira Etzel, s bydliskom v Luxemburgu,
Igor Greindl, s bydliskom v Canachu (Luxembursko),
José Doramas Jorge Calderón, s bydliskom v Luxemburgu,
Monica Lledó Moreno, s bydliskom v Sandweileri,
Antonio Lorenzo Ucha, s bydliskom v Luxemburgu,
Juan Antonio Magaña‑Campos, s bydliskom v Luxemburgu,
Petia Manolova, s bydliskom v Bereldange (Luxembursko),
Ferran Minguella Minguella, s bydliskom v Gonderange (Luxembursko),
Barbara Mulder‑Bahovec, s bydliskom v Luxemburgu,
István Papp, s bydliskom v Luxemburgu,
Stephen Richards, s bydliskom v Blaschette (Luxembursko),
Lourdes Rodriguez Castellanos, s bydliskom v Sandweileri,
Daniela Sacchi, s bydliskom v Mondorf‑les‑Bains (Luxembursko),
Maria Teresa Sousa Coutinho da Silveira Ramos, s bydliskom v Almargem do Bispo (Portugalsko),
Isabelle Stoffel, s bydliskom v Mondorf‑les‑Bains,
Fernando Torija, s bydliskom v Luxemburgu,
María del Pilar Vargas Casasola, s bydliskom v Luxemburgu,
Carolina Vento Sánchez, s bydliskom v Luxemburgu,
Pé Verhoeven, s bydliskom v Bruseli (Belgicko),
Sabina Zajc, s bydliskom v Conterne (Luxembursko),
Peter Zajc, s bydliskom v Conterne.