Language of document : ECLI:EU:C:2013:272

Vec C‑398/11

Thomas Hogan a i.

proti

Minister for Social and Family Affairs, Ireland,

a

Attorney General

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court (Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94/ES – Pôsobnosť – Podnikové doplnkové dôchodkové systémy – Systém s vymedzenými dávkami a vyváženými nákladmi – Nedostatok zdrojov – Minimálna úroveň ochrany – Hospodárska kríza – Vyvážený hospodársky a sociálny rozvoj – Povinnosti dotknutého členského štátu v prípade nedostatku zdrojov – Zodpovednosť členského štátu v prípade nesprávneho prebratia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 25. apríla 2013

1.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Pôsobnosť – Nároky na dávky v starobe z doplnkového dôchodkového systému zriadeného zamestnávateľom – Zahrnutie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94)

2.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Doplnkové podnikové dôchodkové systémy – Povinnosť dotknutého členského štátu prijať nevyhnutné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov – Zohľadnenie zákonného starobného dôchodku – Absencia

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)

3.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Doplnkové podnikové dôchodkové systémy – Povinnosť dotknutého členského štátu prijať nevyhnutné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov – Pôsobnosť – Nedostatočnosť finančného krytia v okamihu platobnej neschopnosti – Zahrnutie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)

4.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Doplnkové podnikové dôchodkové systémy – Ochrana nárokov na dávky v starobe – Minimálna požadovaná úroveň ochrany – Vnútroštátne opatrenia, ktorých dôsledky neumožnili bývalým zamestnancom podniku v platobnej neschopnosti získať viac ako 49 % svojich nárokov – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Hospodárska situácia dotknutého členského štátu – Vylúčenie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)

5.        Právo Európskej únie – Práva priznané jednotlivcom – Porušenie zo strany členského štátu – Povinnosť nahradiť ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcom – Podmienky – Dostatočne závažné porušenie – Povaha a rozsah jasných povinností členských štátov spresnených Súdnym dvorom – Vnútroštátne opatrenia, ktorých dôsledky neumožnili bývalým zamestnancom podniku v platobnej neschopnosti získať viac ako 49 % svojich nárokov na dávky v starobe z doplnkového podnikového dôchodkového systému

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)

1.        Smernica 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na nároky bývalých zamestnancov na dávky v starobe z doplnkového dôchodkového systému zriadeného ich zamestnávateľom.

(pozri bod 27, bod 1 výroku)

2.        Článok 8 smernice 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že na určenie, či si členský štát splnil povinnosť uvedenú v tomto článku, nemožno zohľadniť dávky zákonného dôchodku. Cieľom tohto článku je totiž zabezpečiť ochranu záujmov zamestnancov, pokiaľ ide o ich nároky na dávky v starobe v rámci podnikových doplnkových dôchodkových systémov v prípade, ak nastane platobná neschopnosť zamestnávateľa. Samotné toto ustanovenie uvádza, že sa vzťahuje výlučne na podnikové alebo medzipodnikové doplnkové dôchodkové systémy, pričom v rámci tejto ochrany spresňuje, že ide o systémy mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.

(pozri body 29, 33, bod 2 výroku)

3.        Článok 8 smernice 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby sa uplatňoval, stačí, ak v deň, keď nastane platobná neschopnosť zamestnávateľa, nemá podnikový doplnkový dôchodkový systém dostatočné finančné krytie a z dôvodu svojej platobnej neschopnosti nemá zamestnávateľ potrebné prostriedky na zaplatenie odvodov postačujúcich na to, aby sa umožnilo úplné vyplatenie dávok dlžných príjemcom. Nie je nevyhnutné, aby títo príjemcovia preukázali existenciu ostatných okolností, ktoré viedli ku kráteniu ich nárokov na dávky v starobe.

Tento článok totiž nerozlišuje medzi možnými dôvodmi, ale stanovuje všeobecnú povinnosť ochrany záujmov zamestnancov a ponecháva členským štátom prostriedok, aby v súlade s právom Únie, najmä smernicou 2003/41 o činnostiach a dohľade nad inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, vymedzili metódy, ktorými splnia túto povinnosť.

(pozri body 38, 40, bod 3 výroku)

4.        Smernica 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že opatrenia, ktoré dotknutý členský štát prijal po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 25. januára 2007, Robins a i. (C‑278/05), ktorých dôsledky neumožnili bývalým zamestnancom podniku v platobnej neschopnosti získať viac ako 49 % svojich nadobudnutých nárokov na dávky v starobe z doplnkového podnikového dôchodkového systému, neznamenajú splnenie povinností uložených touto smernicou a že hospodárska situácia uvedeného členského štátu nepredstavuje výnimočnú okolnosť, ktorá môže odôvodniť zníženú úroveň ochrany záujmov zamestnancov, pokiaľ ide o ich nároky na dávky v starobe z podnikového doplnkového dôchodkového systému.

V tejto súvislosti to totiž nie sú osobitosti opatrení prijatých členským štátom, ktoré určujú, či si riadne splnil povinnosti uvedené v článku 8 smernice 2008/94, ale výsledok vyplývajúci z uplatňovania týchto vnútroštátnych opatrení.

(pozri body 45, 47, bod 4 výroku)

5.        Smernica 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že opatrenia prijaté dotknutým členským štátom po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 25. januára 2007, Robins a i. (C‑278/05), nemali za následok to, že by bývalým zamestnancom podniku v platobnej neschopnosti umožnili získať viac ako 49 % hodnoty ich nadobudnutých nárokov na dávky v starobe z podnikového doplnkového dôchodkového systému, sama osebe predstavuje závažné porušenie povinností tohto členského štátu.

Po vyhlásení už citovaného rozsudku Robins a i., t. j. 25. januára 2007, boli členské štáty upovedomené, že správne prebratie článku 8 smernice 2008/94 si vyžaduje, aby zamestnanec získal v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z nadobudnutých nárokov na dôchodok, na ktoré platil odvody v rámci podnikového doplnkového dôchodkového systému. Za týchto okolností, hoci povaha a rozsah povinnosti, ktorá členským štátom vyplýva v zmysle článku 8 smernice 2008/94, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom, boli jasné a presné najneskôr od 25. januára 2007, dotknutý členský štát nepristúpil k riadnemu splneniu tejto povinnosti, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie tejto právnej normy v rámci prípadného preskúmania zodpovednosti tohto členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom.

Poškodení jednotlivci majú v tejto súvislosti právo na náhradu voči členskému štátu, pokiaľ sú splnené tri podmienky, a to, že bola porušená právna norma Únie, ktorej cieľom je priznať jednotlivcom práva, že porušenie tejto normy je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

(pozri body 49, 51 – 53, bod 5 výroku)