Vec T‑25/04

González y Díez, SA

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Štátna pomoc – Pomoc určená na pokrytie výnimočných nákladov reštrukturalizácie – Zrušenie skoršieho rozhodnutia – Skončenie platnosti Zmluvy ESUO – Právomoc Komisie – Kontinuita právneho poriadku Spoločenstva – Neexistencia porušenia podstatných formálnych náležitostí – Ochrana legitímnej dôvery – Zjavne nesprávne posúdenie“

Abstrakt rozsudku

1.      Pomoc poskytovaná štátmi – Pomoc podliehajúca ratione materiae a ratione temporis právnemu režimu Zmluvy ESUO – Skončenie platnosti Zmluvy ESUO – Zachovanie kontroly zo strany Komisie konajúcej v právnom rámci článku 88 ods. 2 ES

(Článok 88 ods. 2 ES)

2.      Akty inštitúcií – Časová pôsobnosť – Procesné predpisy – Hmotnoprávne predpisy – Rozlišovanie – Retroaktivita hmotnoprávneho ustanovenia – Podmienky

(Nariadenie Rady č. 1407/2002; oznámenie Komisie 2002/C 152/03)

3.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Akty so záväznými právnymi účinkami – Rozhodnutie Komisie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania o štátnej pomoci stanoveného v článku 88 ods. 2 ES

(Článok 88 ods. 2 ES a článok 230 ES)

4.      Akty inštitúcií – Späťvzatie – Protiprávne akty – Rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci – Podmienky

(Nariadenie Rady č. 659/1999, článok 9)

5.      Pomoc poskytovaná štátmi – Pomoc schválená Komisiou – Zneužitie príjemcom – Rozhodnutie konštatujúce zneužitie časti schválenej pomoci – Späťvzatie – Začatie nového konania vo veci formálneho zisťovania

(Článok 88 ods. 2 ES)

6.      Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o pomoci – Ochrana legitímnej dôvery dotknutých osôb týkajúca sa výhrad Komisie voči skúmaným opatreniam pomoci

(Článok 88 ods. 2 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 6)

1.      Hoci následnosť právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO spôsobila od 24. júla 2002 zmenu právnych základov, postupov a uplatniteľných hmotnoprávnych predpisov, táto zmena patrí do kontextu jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov. V tejto súvislosti zriadenie a udržiavanie režimu voľnej hospodárskej súťaže, v rámci ktorého sú zabezpečené normálne podmienky hospodárskej súťaže a z ktorého vychádzajú pravidlá v oblasti štátnej pomoci, predstavuje jeden z podstatných cieľov tak Zmluvy ES, ako aj Zmluvy ESUO. V tomto kontexte, hoci pravidlá Zmlúv ESUO a ES upravujúce disciplínu v oblasti štátnej pomoci sa v určitej miere odlišujú, pomoc poskytnutá podľa Zmluvy ESUO zodpovedá pojmu pomoci v zmysle článkov 87 ES a 88 ES. Sledovanie cieľa neskreslenej hospodárskej súťaže v oblastiach pôvodne patriacich do spoločného trhu uhlia a ocele nie je teda z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO prerušené, keďže tento cieľ sa sleduje takisto v rámci Zmluvy ES.

Kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov, ktoré riadia jeho činnosť, si teda vyžaduje, aby Európske spoločenstvo ako následník Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v rámci vlastného procesného rámca zabezpečovalo, pokiaľ ide o situácie vzniknuté podľa Zmluvy ESUO, dodržiavanie práv a povinností, ktoré vznikli eo tempore tak členským štátom, ako aj jednotlivcom podľa Zmluvy ESUO, a takisto pravidiel prijatých na jej vykonanie. Táto požiadavka platí o to viac, že skreslenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z nedodržiavania pravidiel v oblasti štátnej pomoci môže rozšíriť svoje účinky z hľadiska času aj na obdobie po skončení platnosti Zmluvy ESUO, keď už platí Zmluva ES.

Z uvedeného vyplýva, že článok 88 ods. 2 ES sa musí vykladať v tom zmysle, že umožňuje Komisii kontrolovať po 23. júli 2002 zlučiteľnosť štátnej pomoci poskytnutej v oblastiach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis so spoločným trhom, ako aj uplatňovanie povoľujúcich rozhodnutí týkajúcich sa štátnej pomoci prijatých podľa Zmluvy ESUO zo strany členských štátov, pokiaľ ide o situácie vzniknuté pred skončením platnosti Zmluvy ESUO.

(pozri body 55 – 57)

2.      Hoci procesné predpisy sa vo všeobecnosti považujú za predpisy uplatniteľné na všetky spory prebiehajúce v okamihu ich nadobudnutia platnosti, uvedené neplatí o hmotnoprávnych predpisoch. Hmotnoprávne predpisy Spoločenstva totiž musia byť na účely zabezpečenia dodržiavania zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladané ako pravidlá vzťahujúce sa na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich platnosti iba vtedy, ak z ich znenia, účelu alebo systému jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný.

Z tohto hľadiska kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a požiadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery stanovujú uplatnenie hmotnoprávnych ustanovení prijatých na základe Zmluvy ESUO na skutočnostiach patriacich do ich pôsobnosti z hľadiska ratione materiae a ratione temporis. Skutočnosť, podľa ktorej preto, lebo sa skončila platnosť Zmluvy ESUO, predmetný právny rámec v okamihu, keď sa vykonáva posúdenie skutkových okolností, už viac neplatí, nič nemení na tomto závere, keďže toto posúdenie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej v období, keď boli uplatniteľné hmotnoprávne ustanovenia prijaté na základe Zmluvy ESUO.

V tomto kontexte sa nariadenie č. 1407/2002 o štátnej pomoci pre uhoľný priemysel nemôže uplatniť na právne situácie definitívne vzniknuté pred skončením platnosti Zmluvy ESUO. Zo znenia článku 14 uvedeného nariadenia totiž jasne vyplýva, že toto nariadenie sa uplatňuje na situácie vzniknuté najskôr od 24. júla 2002. Komisia teda nemohla v bode 47 oznámenia o niektorých aspektoch týkajúcich sa posudzovania záležitostí hospodárskej súťaže vyplývajúcich zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] oprávnene uviesť, že na štátnu pomoc poskytnutú pred 23. júlom 2002 sa bez jej predchádzajúceho schválenia uplatnia ustanovenia nariadenia č. 1407/2002.

(pozri body 58, 59, 67, 68)

3.      Rozhodnutie prijaté Komisiou na skončenie konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES predstavuje akt napadnuteľný na základe článku 230 ES. Takéto rozhodnutie má totiž záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy dotknutých strán, pretože sa ním končí predmetné konanie a s konečnou platnosťou sa určí zlučiteľnosť skúmaného opatrenia s uplatniteľnými pravidlami pre štátnu pomoc. Dotknuté strany preto majú vždy možnosť napadnúť konečné rozhodnutie, ktorým sa skončilo konanie vo veci formálneho zisťovania, a musia v tejto súvislosti mať možnosť spochybniť rôzne prvky, na ktorých sa zakladá konečné stanovisko prijaté Komisiou.

Táto možnosť nezávisí od toho, či rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania má, alebo nemá právne účinky, ktoré by mohli byť predmetom žaloby o neplatnosť. Možnosť napadnúť rozhodnutie o začatí formálneho konania totiž nemôže spôsobiť obmedzenie procesných práv dotknutých strán tak, že by im zabránila napadnúť konečné rozhodnutie a odvolávať sa na podporu svojej žaloby na vady týkajúce sa všetkých častí konania vedúcich k tomuto rozhodnutiu.

(pozri body 91, 92)

4.      Zo znenia článku 9 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] vyplýva, že postup upravený týmto ustanovením sa uplatňuje výlučne na zrušenie kladných rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci prijatých na základe článku 4 ods. 2 alebo 3 alebo článku 7 ods. 2, 3 alebo 4 tohto nariadenia, prijatých na základe nepresných informácií poskytnutých v priebehu konania. Neuplatňuje sa teda na negatívne rozhodnutia konštatujúce zneužitie povolenej pomoci alebo nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom.

Vzhľadom na to možnosť Komisie zrušiť rozhodnutie týkajúce sa štátnej pomoci v nijakom prípade nie je obmedzená len na samotnú situáciu uvedenú v článku 9 nariadenia č. 659/1999. Toto ustanovenie je totiž len konkrétnym vyjadrením všeobecnej právnej zásady, podľa ktorej zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, so spätnou účinnosťou je prípustné, najmä ak predmetný správny akt bol prijatý na základe nesprávnych alebo neúplných informácií poskytnutých dotknutou osobou. Možnosť zrušiť so spätnou účinnosťou nezákonný správny akt, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, však nie je obmedzená len na túto jednu okolnosť, toto zrušenie možno vykonať vždy za predpokladu, že inštitúcia, ktorá vydala akt, splní podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť.

(pozri body 96, 97)

5.      Ak rozhodnutie Komisie konštatuje zneužitie časti schválenej pomoci, na zostávajúcu časť predmetnej pomoci, ktorá nebola predmetom konštatovania zneužitia, sa stále vzťahujú povoľujúce rozhodnutia, a preto v jej prípade platí domnienka nezneužitia.

Preskúmanie vykonané Komisiou v rámci nového formálneho konania začatého na účely zrušenia jej skoršieho rozhodnutia konštatujúceho zneužitie časti pomoci a prijatie nového rozhodnutia v tejto súvislosti sa teda musí týkať celej sumy pomoci, ktorá bola predmetom prvého preskúmania v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu tohto skoršieho rozhodnutia.

Žalobca sa tak nemôže odvolávať na legitímnu dôveru v tej súvislosti, že sumy pomoci, ktoré neboli v rámci skoršieho rozhodnutia považované za zneužité, Komisia v rámci nového formálneho konania neskúmala.

(pozri body 119 – 121)

6.      V súlade s článkom 6 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o štátnej pomoci musí dotknutým účastníkom konania umožniť zúčastniť sa účinným spôsobom na formálnom konaní, počas ktorého budú mať možnosť uplatniť svoje tvrdenia. Na tieto účely postačuje, aby boli účastníci konania oboznámení s odôvodnením, ktoré viedlo Komisiu k predbežnému záveru, že predmetné opatrenie mohlo predstavovať pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

Komisia totiž počas konania o preskúmaní štátnej pomoci musí zohľadniť legitímnu dôveru, ktorá mohla vzniknúť z informácií uvedených v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, a následne legitímnu dôveru, že svoje konečné rozhodnutie nezaloží na nedostatku podkladov, ktoré dotknutí účastníci konania nemohli na základe týchto informácií považovať za podklady, ktoré jej bolo nevyhnutné poskytnúť.

(pozri body 124, 125)