ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

z 31. januára 2007

Vec T‑166/04

C

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Úradníci – Výkon rozsudku Súdu prvého stupňa – Žaloba o neplatnosť – Zastavenie konania – Žaloba o náhradu škody – Nesprávny služobný postup – Strata príležitosti“

Predmet: Žaloba, ktorej predmetom je návrh na zrušenie implicitného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu smerujúceho k výkonu rozsudku Súdu prvého stupňa a, pokiaľ je to potrebné, rozhodnutia o zamietnutí jeho sťažnosti z 12. februára 2004, ako aj žiadosť o náhradu údajne vzniknutej majetkovej a nemajetkovej ujmy

Rozhodnutie: O návrhu na zrušenie už nie je potrebné rozhodnúť. Komisia je povinná zaplatiť žalobcovi pánovi C sumu 15 000 eur. Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Záujem na konaní

(Článok 233 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Žaloba – Zrušujúci rozsudok – Účinky – Povinnosť prijať vykonávacie opatrenia

(Článok 233 ES)

3.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií

(Článok 233 ES; Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

1.      Adresát rozsudku zrušujúceho akt inštitúcie je v zásade priamo dotknutý tým spôsobom, akým inštitúcia vykoná tento rozsudok. Je teda oprávnený navrhnúť, aby súd Spoločenstva určil prípadné nesplnenie povinnosti inštitúcie, ktoré pre ňu vyplývajú z uplatniteľných ustanovení.

Toto nie je taký prípad a netreba rozhodnúť, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie predložené v rámci žaloby spochybňujúcej spôsob, akým inštitúcia vykonala rozsudok zrušujúci zamietnutie kandidatúry žalobcu na voľné pracovné miesto, keď žalobca odišiel do dôchodku po podaní žaloby. Dotknutá inštitúcia totiž nemôže nanovo posúdiť kandidatúru žalobcu na predmetné pracovné miesto, takže jediné opatrenie na účely výkonu rozsudku voči nemu je poskytnutie náhrady škody. Pokiaľ však taká žaloba obsahuje aj návrh na náhradu škody, treba na účely posúdenia zákonnosti správania sa inštitúcie vychádzať zo žalobných dôvodov a tvrdení uvedených v rámci návrhu na zrušenie.

(pozri body 25 – 27, 29)

Odkaz: Súdny dvor, 28. februára 1989, Van der Stijl a i./Komisia, 341/85, 251/86, 258/86, 259/86, 262/86, 266/86, 222/87 a 232/87, Zb. s. 511, bod 18; Súd prvého stupňa, 22. apríla 1999, Brognieri/Komisia, T‑148/96 a T‑174/96, Zb. VS s. I‑A‑65, II‑329, bod 22 a citovaná judikatúra

2.      Administratíva porušuje článok 233 ES a dopúšťa sa nesprávneho služobného postupu, z ktorého vzniká jej zodpovednosť, pokiaľ z dôvodu nemožnosti výkonu rozsudku neprijme nijaké opatrenie na výkon zrušujúceho rozsudku a opomenie podniknúť akýkoľvek krok voči žalobcovi na účely urovnania sporu. Pokiaľ totiž objektívne okolnosti bránia administratíve vykonať zrušujúci rozsudok, povinnosť starostlivosti jej ukladá, aby čo najrýchlejšie upovedomila žalobcu, ako aj začala s ním dialóg na dosiahnutie spravodlivej kompenzácie jeho škody.

(pozri body 49, 52)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 12. decembra 2000, Hautem/EIB, T‑11/00, Zb. s. II‑4019, bod 43 a citovaná judikatúra

3.      Pokiaľ sa administratíva dopustí nesprávneho služobného postupu z dôvodu nesplnenia svojej povinnosti vykonať rozsudok zrušujúci zamietnutie kandidatúry žalobcu na voľné pracovné miesto, vyššia odmena a vyšší nárok na dôchodok, ktorý by žalobca dostal, ak by bol vymenovaný na predmetné pracovné miesto, sa nemôžu považovať za dostatočne určitú ujmu na vznik nároku na náhradu škody. Aj v prípade, že nešlo o nezákonnosť, čo viedlo k zrušeniu zamietnutia jeho kandidatúry, žalobca totiž nedisponoval nijakým uistením, pokiaľ ide o konečné vymenovanie, pretože táto skutočnosť je svojou povahou hypotetická v rozsahu, v akom znamená výkon širokej miery voľnej úvahy prislúchajúcej menovaciemu orgánu v oblasti prijímania a povyšovania, pokiaľ ide tak o porovnávacie hodnotenie zásluh uchádzačov, ako aj organizáciu prijímajúceho konania svojich zamestnancov.

Z nemajetkového hľadiska je naopak ujma, ktorá vznikla z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustila administratíva, skutočná a určitá. Pokiaľ totiž zásluhy žalobcu neboli riadne zohľadnené, utrpel nutne nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z pocitov, že stratil príležitosť postúpiť na predmetné pracovné miesto a získať uznanie svojej odbornosti a to z dôvodu protiprávneho konania administratívy. Pokiaľ teda administratíva neprijala nijaké opatrenie na výkon rozsudku smerujúce k posúdeniu kandidatúry žalobcu za legálnych podmienok, strata príležitosti spôsobenej žalobcovi sa stane konečnou a určitou dňom zamietnutia vykonať zrušujúci rozsudok.

Administratíva sa z tohto hľadiska nemôže dovolávať judikatúry, podľa ktorej zrušenie rozhodnutia spôsobujúceho vznik takej nemajetkovej ujmy súdom Spoločenstva v zásade postačuje na odškodnenie. Táto úvaha je totiž založená na povinnosti administratívy prijať opatrenie na výkon rozsudku.

(pozri body 66, 68, 70 – 72)

Odkaz: Súdny dvor, 27. októbra 1977, Giry/Komisia, 126/75, 34/76 a 92/76, Zb. s. 1937, bod 28; Súd prvého stupňa, 11. júna 2002, AICS/Parlament, T‑365/00, Zb. s. II‑2719, body 79 a 80