ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 23. februára 2010 (*)
„Voľný pohyb osôb – Právo na pobyt – Štátna príslušníčka členského štátu, ktorá pracovala v inom členskom štáte a po skončení zárobkovej činnosti v ňom zostala – Dieťa, ktoré sa odborne vzdeláva v hostiteľskom členskom štáte – Nedostatok vlastných prostriedkov na živobytie – Nariadenie (EHS) č. 1612/68 – Článok 12 – Smernica 2004/38/ES“
Vo veci C‑480/08,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) z 10. októbra 2008 a doručený Súdnemu dvoru 7. novembra 2008, ktorý súvisí s konaním:
Maria Teixeira
proti
London Borough of Lambeth,
Secretary of State for the Home Department,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.‑C. Bonichot a P. Lindh, sudcovia C. W. A. Timmermans, A. Rosas (spravodajca), K. Schiemann, P. Kūris, E. Juhász, L. Bay Larsen, T. von Danwitz a A. Arabadjiev,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. septembra 2009,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– M. Teixeira, v zastúpení: R. Gordon, QC, a A. Berry, barrister, ktorého splnomocnila N. Clarkson, solicitor,
– London Borough of Lambeth, v zastúpení: T. Vanhegan, barrister,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: V. Jackson, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Lewis, QC,
– dánska vláda, v zastúpení: J. Liisberg a R. Holdgaard, splnomocnení zástupcovia,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Fernandes a M. F. Pinheiro, splnomocnení zástupcovia,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Maidani a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
– Dozorný orgán EZVO, v zastúpení: N. Fenger, L. Armati a I. Hauger, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 20. októbra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992 (Ú. v. ES L 245, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 69, ďalej len „nariadenie č. 1612/68“), a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Teixeirou a London Borough of Lambeth (mestský obvod Lambeth v Londýne) na jednej strane a Secretary of State for the Home Department na strane druhej vo veci zamietnutia žiadosti pani Teixeiry o pomoc s ubytovaním zo strany Secretary of State for the Home Department.
Právny rámec
Právna úprava Európskej únie
3 Piate odôvodnenie nariadenia č. 1612/68 znie:
„keďže právo na slobodu pohybu, ak sa má uplatňovať objektívne, slobodne a dôstojne, si vyžaduje, aby sa skutočne aj právne zabezpečilo rovnaké zaobchádzanie vo všetkých otázkach súvisiacich so samotným výkonom zamestnania a v možnosti prístupu k ubytovaniu a tiež odstránili prekážky mobility pracovníkov, najmä pokiaľ ide o právo pracovníka, aby ho sprevádzala jeho rodina, a o podmienky integrácie tejto rodiny v hostiteľskej krajine;“.
4 V článku 10 nariadenia č. 1612/68 sa uvádzalo:
„1. Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:
a) jeho manželka/jej manžel a potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami,
b) závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.
2. Členské štáty uľahčia prijatie každého rodinného príslušníka, ktorý nepodlieha ustanoveniam odseku 1, ak je závislou osobou vyššie uvedeného pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel.
3. Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.“
5 Článok 11 nariadenia č. 1612/68 stanovoval:
„Ak štátny príslušník členského štátu vykonáva zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť na území iného členského štátu, jeho manželka/jej manžel a jeho deti mladšie ako 21 rokov alebo od neho závislé majú právo na prístup k zamestnaniu na celom území toho istého štátu a to aj vtedy, keď nie sú štátnymi príslušníkmi ani jedného z členských štátov.“
6 Články 10 a 11 nariadenia č. 1612/68 boli na základe článku 38 ods. 1 smernice 2004/38 zrušené s účinnosťou od 30. apríla 2006.
7 Článok 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý nepatrí medzi ustanoveniami nariadenia zrušené smernicou 2004/38, stanovuje:
„Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, sa prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium [všeobecné, učňovské a odborné vzdelávanie – neoficiálny preklad] v tomto štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.
Členské štáty podporia všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium [vzdelávanie – neoficiálny preklad] za čo najlepších podmienok.“
8 Odôvodnenia č. 3 a 16 smernice 2004/38 znejú:
„(3) občianstvo Únie by malo byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, keď uplatňujú svoje právo na voľný pohyb a pobyt. Je preto potrebné, aby sa kodifikovali a preskúmali existujúce nástroje spoločenstva, ktoré sa oddelene zaoberajú pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami a tiež študentmi a inými neaktívnymi osobami, aby sa zjednodušilo a posilnilo právo všetkých občanov Únie na voľný pohyb a pobyt;
…
(16) pokiaľ sa užívatelia práva pobytu nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, nemali by byť vyhostení. Preto opatrenie vyhostenia by nemalo byť automatickým dôsledkom využívania systému sociálnej pomoci. Hostiteľský členský štát by mal preskúmať, či ide o prípad dočasných ťažkostí, a zohľadniť dĺžku trvania pobytu, osobné okolnosti a čiastku udelenej pomoci, aby zvážil, či sa užívateľ stal neprimeranou záťažou pre jeho systém sociálnej pomoci a pristúpil k jeho vyhosteniu. V žiadnom prípade by sa opatrenie vyhostenia nemalo prijať voči pracovníkom, samostatne zárobkovo činným osobám alebo uchádzačom o prácu, ako sú definovaní Súdnym dvorom, okrem dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti;“
9 Článok 7 smernice 2004/38 upravuje právo občanov Únie na pobyt dlhší ako tri mesiace v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi. V zmysle odseku 1 tohto článku:
„Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo
c) – sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania; a
– majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte a predložili príslušnému vnútroštátnemu úradu dôkaz prostredníctvom vyhlásenia alebo iným rovnocenným prostriedkom, podľa ich rozhodnutia, že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu; alebo
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).“
10 Článok 12 smernice 2004/38 s nadpisom „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie“ v odseku 3 stanovuje:
„Odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu alebo jeho úmrtia nevedie k strate práva pobytu jeho detí ani rodiča, ktorý v skutočnosti má deti v starostlivosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ak sa deti zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii s cieľom štúdia [vzdelávania – neoficiálny preklad], až do ukončenia ich štúdií [vzdelávania – neoficiálny preklad].“
11 Článok 16 smernice stanovuje, že občania Únie, ktorí sa v hostiteľskom členskom štáte legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov, nadobúdajú právo na trvalý pobyt v tomto členskom štáte.
12 Článok 24 ods. 1 osobitne stanovuje, že každý občan Únie, ktorý sa na základe tejto smernice zdržiava na území hostiteľského členského štátu, má v rámci pôsobnosti Zmluvy ES právo na rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k štátnym príslušníkom tohto členského štátu.
13 Ako vyplýva z článku 40 ods. 1 prvého pododseku smernice 2004/38, členské štáty mali zaviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 30. apríla 2006.
Vnútroštátna právna úprava
14 Ustanovenia smernice 2004/38 boli do právneho poriadku Spojeného kráľovstva prebraté nariadením o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) z roku 2006 [Immigration (European Economic Area) Regulations 2006].
15 Pokiaľ ide o pomoc s ubytovaním, zákon o bývaní z roku 1996 (Housing Act 1996) v časti VII zakotvuje pomoc pre oprávnené osoby, ktoré nemajú prístrešie a spĺňajú určité podmienky.
16 Podrobnosti tejto pomoci sú rozpracované v nariadení o (nároku na pridelenie) bývania a o bezdomovcoch z roku 2006 (Anglicko) [Allocation of Housing and Homelessness (Eligibility) (England) Regulations].
17 Podľa informácií obsiahnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa na vznik nároku na pomoc s ubytovaním v zmysle článku 6 uvedeného nariadenia, ktorý sa týka zahraničných osôb nespadajúcich pod režim prisťahovaleckej kontroly, vyžaduje, aby mal žiadateľ právo na pobyt a zvyčajné bydlisko v Spojenom kráľovstve.
18 V tomto kontexte treba za osoby s právom na pobyt v Spojenom kráľovstve považovať okrem britských štátnych príslušníkov najmä štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí na základe práva Únie vykonávajú právo na vstup a dlhší pobyt v Spojenom kráľovstve.
19 Z relevantných vnútroštátnych ustanovení vyplýva, že nárok pani Teixeiry na pomoc s ubytovaním závisí od toho, či má táto osoba právo na pobyt v Spojenom kráľovstve priznané právom Únie.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
20 M. Texeira, portugalská štátna príslušníčka, prišla do Spojeného kráľovstva v roku 1989 spolu so svojím manželom, tiež portugalským štátnym príslušníkom, a v rokoch 1989 až 1991 v tomto členskom štáte pracovala. Spoločná dcéra Patricia sa narodila v Spojenom kráľovstve 2. júna 1991. Pani Texeira a jej manžel sa neskôr rozviedli, obidvaja však zostali v Spojenom kráľovstve.
21 Od roku 1991 mala pani Teixera v Spojenom kráľovstve prerušované obdobia zamestnanosti. V čase, keď Patricia začala školskú dochádzku v Spojenom kráľovstve, nevykonávala pani Teixeira zárobkovú činnosť, pracovala však počas rôznych období trvania Patriciinej školskej dochádzky. Posledné zamestnanie v Spojenom kráľovstve mala začiatkom roku 2005.
22 Dňa 13. júna 2006 súd nariadil, že Patricia má bývať s otcom, s matkou však môže mať kontakt tak často, ako si želá. V novembri 2006 začala Patricia navštevovať vzdelávací kurz starostlivosti o deti vo Vauxhall Learning Centre(1) v londýnskom mestskom obvode Lambeth. V marci 2007 sa Patricia nasťahovala k svojej matke.
23 Dňa 11. apríla 2007 pani Teixeira požiadala o pomoc s ubytovaním pre osoby bez prístrešia na základe časti VII zákona o bývaní z roku 1996. Na podporu svojho tvrdenia, že má právo na pobyt v Spojenom kráľovstve, sa odvolávala najmä na článok 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku zo 17. septembra 2002, Baumbast a R (C‑413/99, Zb. s. I‑7091).
24 Príslušný úradník London Borough of Lambeth dospel k záveru, že pani Teixeira nemá nárok na pomoc s ubytovaním, a jej žiadosť zamietol.
25 Pani Teixeira toto rozhodnutie napadla pred úradníkom povereným preskúmavaním rozhodnutí v revíznom konaní, ktorý pôvodné rozhodnutie potvrdil, pretože sa domnieval, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 bol zmenený smernicou 2004/38 a pani Texeira sa vzhľadom na svoju ekonomickú nesebestačnosť nemôže domáhať práva na pobyt na základe tohto článku.
26 Pani Teixeira podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na County Court.
27 Pred uvedeným súdom pani Teixeira uznala, že nemá právo na pobyt v zmysle článku 7 ods. 1 smernice 2004/38, že nespĺňa podmienky článku 7 ods. 3 smernice, aby na ňu bolo možné hľadieť tak, že si zachovala štatút pracovníka, a že nemá právo trvalého pobytu podľa článku 16 uvedenej smernice.
28 Tvrdila, že svoje právo na pobyt v Spojenom kráľovstve odvodzuje len zo skutočnosti, že sa od marca 2007 stará o dcéru, ktorá v Spojenom kráľovstve študuje a má samostatné právo na pobyt vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vyložil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Baumbast a R, a že sa skutočne od marca 2007 o svoju dcéru starala.
29 Keďže County Court jej žalobu zamietol rozsudkom zo 16. novembra 2007, pani Teixeira sa proti tomuto rozsudku odvolala na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
30 Pred uvedeným súdom pani Teixeira najmä tvrdila, že jej dcéra má samostatné právo na pobyt v Spojenom kráľovstve podľa článku 12 článku nariadenia č. 1612/68 a že ona sama má tiež právo na pobyt v tomto členskom štáte, pretože sa skutočne stará o svoju dcéru, a že na vznik práva na pobyt na základe uvedeného článku 12 sa nevyžaduje, aby dieťa alebo osoba, ktorá sa oň stará, mali vlastné prostriedky na živobytie.
31 Odvolatelia vo veci samej tvrdia, že podmienky práva občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt v členských štátoch v súčasnosti upravuje smernica 2004/38, takže akýkoľvek výkon práva na pobyt, aj keď toto právo vyplýva z článku 12 nariadenia č. 1612/68, predpokladá, že tieto osoby spĺňajú podmienky stanovené v tejto smernici. Keďže pani Teixeira sama uznala, že nespĺňa podmienky, ktoré musia byť podľa článkov 7 a 16 uvedenej smernice splnené na vznik práva na pobyt, London Borough of Lambeth sa oprávnene domnieval, že takéto právo nenadobudla, a preto nemá nárok na pomoc s ubytovaním.
32 Odporcovia vo veci samej podporne tvrdia, že ak aj existuje možnosť, aby pani Teixeira vyvodzovala právo na pobyt z článku 12 nariadenia č. 1612/68 napriek tomu, že nespĺňa podmienky stanovené smernicou 2004/38, predpokladom takéhoto práva je, že odvolateľka vo veci samej má vlastné prostriedky na živobytie, čo v predmetnom prípade neplatí. Navyše právo na pobyt rodiča, ktorý sa stará o dieťa, zaniká v deň, keď dieťa dovŕši vek 18 rokov. Napokon vzhľadom na to, že pani Teixeira nemala v čase, keď jej dcéra začala študovať, štatút pracovníka a že pracovala len počas krátkych období, nemôže si nárokovať právo na pobyt len na základe toho, že jej dcéra študuje.
33 Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), ktorý už na Súdny dvor podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol dnes vydaný rozsudok Ibrahim a Secretary of State for the Home Department (C‑310/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), týkajúci sa práva na pobyt rodiča, ktorý nie je občanom Únie, ktorého deti však majú dánske občianstvo a študujú v Spojenom kráľovstve, aj tentokrát rozhodol, že preruší konanie vo veci samej a položí Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„V situácii, keď
– občianka Únie prišla na územie Spojeného kráľovstva,
– táto občianka Únie bola v určitých obdobiach v Spojenom kráľovstve pracovníkom,
– táto občianka Únie prestala byť pracovníkom, ale Spojené kráľovstvo neopustila,
– si táto občianka Únie nezachovala štatút pracovníka a nemá právo na pobyt podľa článku 7 smernice 2004/38…, ani právo trvalého pobytu podľa článku 16 tej istej smernice,
– dieťa tejto občianky Únie vstúpilo do vzdelávacieho procesu v čase, keď táto občianka Únie nebola pracovníkom, ale pokračovalo vo svojom vzdelávaní v Spojenom kráľovstve počas období, keď občianka Únie v Spojenom kráľovstve pracovala,
– táto občianka Únie je osobou skutočne sa starajúcou o svoje dieťa a
– táto občianka Únie a jej dieťa nemajú vlastné prostriedky na živobytie:
1. má občianka Únie právo na pobyt v Spojenom kráľovstve len v prípade, že spĺňa podmienky uvedené v smernici 2004/38…?
alebo
2. a) má občianka Únie právo na pobyt odvodené od článku 12 nariadenia… č. 1612/68 v zmysle jeho výkladu zo strany Súdneho dvora bez toho, aby musela splniť podmienky stanovené v smernici 2004/38…?
a
b) ak áno, musí mať dostatočné prostriedky, aby sa nestala príťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas plánovaného obdobia pobytu, a mať v hostiteľskom členskom štáte komplexné krytie nemocenského poistenia?
c) ak áno, muselo sa dieťa prvýkrát zapojiť do vzdelávacieho systému v čase, keď bola občianka Únie pracovníkom, aby vzniklo právo pobytu odvodené z článku 12 nariadenia… č. 1612/68, ako ho vykladá Súdny dvor, alebo stačí, že občianka Únie bola pracovníkom až nejaký čas po tom, ako sa jej dieťa začalo vzdelávať?
d) zaniká akékoľvek právo na pobyt, ktoré má občianka Únie ako osoba skutočne sa starajúca o dieťa vo vzdelávacom procese, vo chvíli, keď toto dieťa dovŕši vek 18 rokov?
3. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, je stanovisko odlišné v situácii, v ktorej sa tak ako v predmetnej veci dieťa začalo vzdelávať pred dňom, do ktorého malo dôjsť k prebratiu smernice 2004/38… zo strany členských štátov, ale matka sa stala osobou starajúcou sa o dieťa a uplatnila si svoje právo na pobyt na základe toho, že je osobou skutočne sa starajúcou o dieťa, až v marci 2007, t. j. po dni, ku ktorému malo dôjsť k prebratiu smernice?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke a druhej otázke písm. a)
34 Svojou prvou otázkou a druhou otázkou písm. a), ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či za takých okolností, o aké ide vo veci samej, štátny príslušník členského štátu, ktorý bol zamestnaný na území iného členského štátu, v ktorom sa vzdeláva jeho dieťa, sa ako rodič skutočne sa starajúci o dieťa môže dovolávať práva na pobyt v tomto členskom štáte len na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 bez toho, aby musel spĺňať podmienky stanovené v smernici 2004/38, alebo či mu právo na pobyt môže byť priznané len vtedy, ak tieto podmienky spĺňa.
35 Článok 12 nariadenia č. 1612/68 priznáva deťom štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, právo na prístup k všeobecnému, učňovskému a odbornému vzdelávaniu za rovnakých podmienok ako štátnym príslušníkom tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na území tohto štátu.
36 V už citovanom rozsudku Baumbast a R Súdny dvor za určitých podmienok a v spojení s právom na prístup k vzdelávaniu, zakotveným v článku 12 nariadenia č. 1612/68, uznal právo na pobyt dieťaťa migrujúceho pracovníka alebo migrujúceho bývalého pracovníka v prípade, keď sa chce dieťa vzdelávať v hostiteľskom členskom štáte, ako aj zodpovedajúce právo na pobyt rodiča, ktorý sa o toto dieťa skutočne stará.
37 Súdny dvor tak, po prvé, rozhodol, že deti občana Únie, ktoré sa usadili v členskom štáte v čase, keď ich rodič vykonával svoje právo na pobyt v tomto členskom štáte ako migrujúci pracovník, majú právo zdržiavať sa v tomto štáte, aby sa v ňom zapojili do systému všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68. Skutočnosť, že rodičia dotknutých detí sa medzičasom rozviedli, a skutočnosť, že rodič, ktorý vykonával právo na pobyt ako migrujúci pracovník, už v hostiteľskom členskom štáte nevykonáva zárobkovú činnosť, nemajú v tejto súvislosti žiadny význam (pozri v tomto zmysle rozsudok Baumbast a R, už citovaný, bod 63).
38 Po druhé, Súdny dvor tiež rozhodol, že keď majú deti na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 právo pokračovať v školskej dochádzke v hostiteľskom členskom štáte, zatiaľ čo ich rodičom, ktorí sa o ne starajú, hrozí strata práva na pobyt, odopretie možnosti zotrvať v hostiteľskom členskom štáte rodičom počas trvania školskej dochádzky ich detí by mohlo tieto deti obrať o právo, ktoré im priznal zákonodarca Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Baumbast a R, už citovaný, bod 71).
39 Súdny dvor najprv v bode 72 uvedeného rozsudku Baumbast a R pripomenul, že nariadenie č. 1612/68 treba vykladať vo svetle požiadavky na rešpektovanie rodinného života, ktorá je zakotvená v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a potom v bode 73 konštatoval, že právo vzdelávať sa za čo najlepších podmienok v hostiteľskom členskom štáte, priznané článkom 12 nariadenia č. 1612/68 dieťaťu migrujúceho pracovníka, má nutne za následok i to, že toto dieťa má právo byť sprevádzané osobou, ktorá sa oň skutočne stará, a že teda táto osoba musí mať počas jeho vzdelávania možnosť bývať s ním v tomto členskom štáte.
40 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či práva, ktoré boli takto priznané dieťaťu a rodičovi, ktorý sa oň skutočne stará, sú založené výlučne na článku 12 nariadenia č. 1612/68 alebo na súčasnom uplatnení článkov 10 a 12 toho istého nariadenia.
41 Ak by platil druhý uvedený predpoklad, vnútroštátny súd sa pýta, či sa vzhľadom na to, že uvedený článok 10 bol zrušený a nahradený ustanoveniami smernice 2004/38, výklad zavedený už citovaným rozsudkom Baumbast a R uplatňuje aj po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/38 a či právo na pobyt osoby, ktorá sa skutočne stará o dieťa, od tejto chvíle nemusí spĺňať podmienky výkonu práva na pobyt stanovené touto smernicou.
42 Pokiaľ ide o takú osobu, ktorá rovnako ako odvolateľka vo veci samej prestala pracovať a nezachovala si štatút pracovníka, tieto podmienky vyplývajú z článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, podľa ktorého má štátny príslušník členského štátu právo zdržiavať sa na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace bez toho, aby vykonával zárobkovú činnosť, ak má pre seba a pre svojich rodinných príslušníkov dostatočné prostriedky a komplexné nemocenské poistenie v hostiteľskom členskom štáte.
43 Ako tvrdia pani Teixeira, portugalská vláda, Komisia Európskych spoločenstiev a Dozorný orgán EZVO, v tejto súvislosti je potrebné preskúmať, či článok 12 nariadenia č. 1612/68 aj po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/38 umožňuje uznať právo na pobyt osobe, ktorá sa v hostiteľskom členskom štáte skutočne stará o dieťa migrujúceho pracovníka, ktoré sa na území tohto štátu vzdeláva.
44 Po prvé, právo detí migrujúcich pracovníkov na rovnosť zaobchádzania pri prístupe k vzdelávaniu na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 majú len deti, ktoré majú pobyt na území členského štátu, v ktorom je alebo bol zamestnaný niektorý z ich rodičov.
45 Prístup k vzdelávaniu tak závisí od predchádzajúceho usadenia sa dieťaťa v hostiteľskom členskom štáte. Deti, ktoré sa v hostiteľskom členskom štáte usadili ako rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka, a tiež – ako uviedla generálna advokátka v bode 39 svojich návrhov – dieťa migrujúceho pracovníka, ktoré tak ako dcéra pani Teixeiry v konaní vo veci samej býva od narodenia v členskom štáte, v ktorom je alebo bol zamestnaný jeho otec alebo matka, sa môžu domáhať práva na prístup k vzdelávaniu v tomto štáte.
46 V protiklade s tým, čo tvrdí London Borough of Lambeth, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a dánska vláda, článok 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vyložil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Baumbast a R, umožňuje uznať samostatné právo dieťaťa na pobyt v spojení s jeho právom na prístup k vzdelávaniu. Konkrétne, výkon práva na prístup k vzdelávaniu nebol v čase, keď ešte platil článok 10 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia, podmienený tým, aby si dieťa počas celého trvania vzdelávania zachovalo osobitné právo na pobyt v zmysle tohto ustanovenia.
47 V bodoch 21 až 24 svojho rozsudku zo 4. mája 1995, Gaal (C‑7/94, Zb. s. I‑1031), Súdny dvor zamietol argumentáciu, že medzi článkami 10 a 11 nariadenia č. 1612/68 na jednej strane a článkom 12 toho istého nariadenia na druhej strane existuje úzka väzba v tom zmysle, že článok 12 priznáva právo na rovnosť zaobchádzania pri prístupe k vzdelávaniu v hostiteľskom členskom štáte len deťom, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v týchto článkoch 10 a 11. V bode 23 uvedeného rozsudku Gaal Súdny dvor výslovne zdôraznil, že článok 12 neobsahuje žiadny odkaz na uvedené články 10 a 11.
48 Bolo by totiž v rozpore s kontextom, v ktorom pôsobí článok 12 nariadenia č. 1612/68, ako aj s účelom, ktorý tento článok sleduje, ak by výkon práva na prístup k vzdelaniu závisel od existencie samostatného práva dieťaťa na pobyt, posudzovaného podľa iných ustanovení toho istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Gaal, už citovaný, bod 25).
49 Z toho vyplýva, že ak je raz nadobudnuté právo na prístup k vzdelávaniu, ktoré si dieťa odvodzuje z článku 12 nariadenia č. 1612/68 na základe svojho usadenia sa na území členského štátu, v ktorom je alebo bol zamestnaný jeden z jeho rodičov, právo na pobyt zostáva dieťaťu zachované a nemôže byť viac spochybnené z dôvodu nespĺňania podmienok, ktoré boli stanovené v článku 10 toho istého nariadenia.
50 Po druhé, právo detí na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu, nezávisí od toho, či si ich otec alebo matka zachovali štatút migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte. Ako vyplýva zo samotného znenia uvedeného článku 12, toto právo nie je obmedzené na deti migrujúcich pracovníkov a vzťahuje sa tiež na deti bývalých migrujúcich pracovníkov.
51 V bode 69 už citovaného rozsudku Baumbast a R Súdny dvor okrem toho výslovne uviedol, že účelom článku 12 nariadenia č. 1612/68 je hlavne zabezpečiť, aby deti pracovníka, štátneho príslušníka členského štátu, mohli vykonávať, a prípadne i dokončiť svoje vzdelanie v hostiteľskom členskom štáte, hoci tento pracovník prestal v uvedenom členskom štáte vykonávať zamestnanie.
52 Podľa ustálenej judikatúry článok 12 nariadenia č. 1612/68 vyžaduje len to, aby dieťa žilo so svojimi rodičmi alebo s jedným z nich v členskom štáte v čase, keď v ňom mal pobyt aspoň jeden z rodičov v postavení zamestnanca (rozsudky z 21. júna 1988, Brown, 197/86, Zb. s. 3205, bod 30, a Gaal, už citovaný, bod 27).
53 Článok 12 nariadenia č. 1612/68 preto treba aplikovať nezávisle od ustanovení práva Únie, ktoré výslovne upravujú podmienky výkonu práva na pobyt v inom členskom štáte.
54 Takáto autonómia článku 12 nariadenia č. 1612/68 vo vzťahu k článku 10 toho istého nariadenia, ktorý je v súčasnosti zrušený, bola východiskom pre judikatúru Súdneho dvora pripomenutú v bodoch 37 až 39 tohto rozsudku a nebola spochybnená nadobudnutím účinnosti smernice 2004/38.
55 London Borough of Lambeth, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a dánska vláda tvrdia, že od nadobudnutia účinnosti smernice 2004/38 je táto smernica jediným základom podmienok upravujúcich právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt v členských štátoch a že od tejto chvíle nemožno žiadne právo na pobyt vyvodzovať z článku 12 nariadenia č. 1612/68.
56 V tejto súvislosti žiadna okolnosť neumožňuje domnievať sa, že zákonodarca Spoločenstva chcel prijatím smernice 2004/38 zmeniť pôsobnosť uvedeného článku 12, ako ho vykladá Súdny dvor, aby do budúcna obmedzil jeho normatívny obsah len na právo na prístup k vzdelaniu.
57 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od článkov 10 a 11 nariadenia č. 1612/68 článok 12 tohto nariadenia nebol zrušený, ba ani len zmenený smernicou 2004/38. Zákonodarca Únie ňou teda nechcel zaviesť obmedzenia pôsobnosti tohto článku 12, ako ho vo svojej judikatúre vykladá Súdny dvor.
58 V prospech takéhoto výkladu hovorí aj skutočnosť, že z prípravných prác na smernici 2004/38 vyplýva, že smernica bola vypracovaná tak, aby bola v súlade s už citovaným rozsudkom Baumbast a R [KOM(2003) 199 v konečnom znení, s. 7].
59 Okrem toho, ak by článok 12 nariadenia č. 1612/68 bolo treba vykladať tak, že sa od nadobudnutia účinnosti smernice 2004/38 obmedzuje na priznanie práva na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu, a nepočíta s právom detí migrujúcich pracovníkov na pobyt, jeho zachovanie by sa od nadobudnutia účinnosti tejto smernice zdalo byť zbytočné. Článok 24 ods. 1 smernice totiž stanovuje, že každý občan Únie, ktorý sa zdržiava na území hostiteľského členského štátu, má v rámci pôsobnosti Zmluvy právo na rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k štátnym príslušníkom tohto členského štátu, a v tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že prístup k vzdelaniu spadá do pôsobnosti práva Únie (pozri najmä rozsudok z 13. februára 1985, Gravier, 293/83, Zb. s. 593, body 19 a 25).
60 Napokon je potrebné uviesť, že smernica 2004/38 má v zmysle svojho odôvodnenia č. 3 za cieľ najmä zjednodušiť a posilniť právo na voľný pohyb a pobyt všetkých občanov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2008, Metock a i., C‑127/08, Zb. s. I‑6241, bod 59). Ak by však za takých okolností, aké sú vo veci samej, bolo uplatňovanie článku 12 nariadenia č. 1612/68 závislé od splnenia podmienok uvedených v článku 7 tejto smernice, znamenalo by to, že právo detí migrujúcich pracovníkov na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účely zapojenia sa do vzdelávacieho procesu alebo pokračovania v ňom a právo na pobyt rodiča, ktorý sa o dieťa skutočne stará, by podliehali prísnejším požiadavkám, než aké sa na toto právo vzťahovali pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice.
61 Na prvú otázku a druhú otázku písm. a) je preto potrebné odpovedať tak, že štátny príslušník členského štátu, ktorý bol zamestnaný na území iného členského štátu, v ktorom sa jeho dieťa vzdeláva, sa za takých okolností, aké sú vo veci samej, môže ako rodič skutočne sa starajúci o dieťa dovolávať práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte len na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 bez toho, aby musel spĺňať podmienky stanovené v smernici 2004/38.
O druhej otázke písm. b)
62 Svojou druhou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa, ktoré vykonáva svoje právo na vzdelanie v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, závisí od splnenia podmienky, podľa ktorej musí mať tento rodič dostatočné prostriedky, aby sa počas svojho pobytu nestal záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu, ako aj komplexné nemocenské poistenie v tomto štáte.
63 London Borough of Lambeth, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a dánska vláda tvrdia, že možnosť rodičov požívať právo na pobyt na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 bola v už citovanom rozsudku Baumbast a R uznaná len z dôvodu osobitných okolností v dvoch veciach vedúcich k vydaniu tohto rozsudku, v ktorých bola splnená podmienka, aby občania Únie mali dostatočné prostriedky pre seba samých a pre svojich rodinných príslušníkov. Túto judikatúru preto nemožno aplikovať na situácie, v ktorých táto podmienka splnená nie je.
64 Tieto argumenty však nemožno prijať.
65 V jednej z vecí, v ktorých bol vydaný už citovaný rozsudok Baumbast a R, pán Baumbast, otec detí, o ktorých právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 išlo, skutočne disponoval prostriedkami, ktoré umožňovali, aby sa on sám ani jeho rodina nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto štátu. Avšak otázka, či pán Baumbast mal vlastné prostriedky na živobytie, sa riešila len v rámci tretej otázky, ktorú položil vnútroštátny súd vo veci, ktorá sa týkala pána Baumbasta v súvislosti s jeho právom na pobyt podľa článku 18 ES a smernice Rady 90/364/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu (Ú. v. ES L 180, s. 26; Mim. vyd. 20/001, s. 3).
66 Naproti tomu odpovede Súdneho dvora na prvé dve prejudiciálne otázky, ktoré sa týkali práva na pobyt detí a matky, ktorá sa o ne starala, nevychádzali z ekonomickej sebestačnosti týchto osôb, ale zo skutočnosti, že cieľ nariadenia č. 1612/68, ktorým je voľný pohyb pracovníkov, si vyžaduje čo najlepšie podmienky začlenenia rodiny pracovníka v hostiteľskom členskom štáte a ak by rodičom starajúcim sa o deti bola odopretá možnosť zotrvať v hostiteľskom členskom štáte počas trvania školskej dochádzky týchto detí, mohlo by to tieto deti obrať o právo, ktoré im priznal zákonodarca Únie (rozsudok Baumbast a R, už citovaný, body 50 a 71).
67 Pokiaľ Súdny dvor v bode 74 už citovaného rozsudku Baumbast a R pripomenul, že vzhľadom na kontext a ciele nariadenia č. 1612/68 a zvlášť jeho článku 12 toto ustanovenie nemôže byť vykladané zužujúco a nesmie byť zbavené potrebného účinku, v každom prípade na základe tohto rozsudku nemožno tvrdiť, že priznanie sporného práva na pobyt závisí od splnenia podmienky finančnej nezávislosti, lebo Súdny dvor svoje odôvodnenie na takejto podmienke nezaložil ani len implicitne.
68 Výklad, podľa ktorého právo na pobyt detí v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom sa vzdelávajú, a právo na pobyt rodiča, ktorý sa o tieto deti skutočne stará, nezávisia od splnenia podmienky, aby mali dostatočné prostriedky a komplexné nemocenské poistenie, je podporený aj článkom 12 ods. 3 smernice 2004/38, ktorý stanovuje, že odchod alebo úmrtie občana Únie nespôsobujú stratu práva na pobyt jeho detí alebo rodiča, ktorý sa o ne skutočne stará, pokiaľ deti bývajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané v školskom zariadení na účely vzdelávania, a to bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a až do skončenia vzdelávania.
69 Toto ustanovenie – hoci ho nie je možné aplikovať na spor vo veci samej – ilustruje osobitný význam, ktorý smernica 2004/38 pripisuje situácii detí, ktoré sa vzdelávajú v hostiteľskom členskom štáte, a rodičov, ktorí sa o ne starajú.
70 Na druhú otázku písm. b) preto treba odpovedať tak, že právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa, ktoré vykonáva svoje právo na vzdelanie v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, nezávisí od splnenia podmienky, podľa ktorej musí mať tento rodič dostatočné prostriedky, aby sa počas svojho pobytu nestal záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu, ako aj komplexné nemocenské poistenie v tomto štáte.
O druhej otázke písm. c)
71 Svojou druhou otázkou písm. c) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, závisí od splnenia podmienky, aby niektorý z rodičov dieťaťa vykonával v uvedenom členskom štáte zárobkovú činnosť ako migrujúci pracovník v čase, keď sa dieťa začalo vzdelávať.
72 Článok 12 nariadenia č. 1612/68 sa podľa vlastného znenia vzťahuje tak na deti, ktorých rodič „je zamestnaný“ na území hostiteľského členského štátu, ako aj na deti, ktorých rodič tam „bol zamestnaný“. Nič v znení tohto článku nenaznačuje, že by sa jeho pôsobnosť obmedzovala len na situácie, keď mal jeden z rodičov dieťaťa štatút migrujúceho pracovníka presne v čase, keď sa dieťa začalo vzdelávať, ani to, že by deti bývalých migrujúcich pracovníkov mali iba obmedzené právo na prístup k vzdelaniu v hostiteľskom členskom štáte.
73 Ako bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, právo dieťaťa na prístup k vzdelaniu na základe uvedeného článku 12 nezávisí od toho, či si dotknutý rodič zachová štatút migrujúceho pracovníka. Deti bývalých migrujúcich pracovníkov sa teda môžu domáhať práv na základe článku 12 rovnako ako deti občanov Únie, ktorí majú štatút migrujúcich pracovníkov.
74 Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 37 tohto rozsudku stačí, aby dieťa, ktoré sa vzdeláva v hostiteľskom členskom štáte, bolo v tomto štáte usadené v čase, keď v ňom niektorý z jeho rodičov vykonával svoje právo na pobyt ako migrujúci pracovník. Právo dieťaťa zdržiavať sa v tomto štáte na účely vlastného vzdelávania podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 a v dôsledku toho aj právo na pobyt rodiča, ktorý sa oň skutočne stará, teda nemôžu závisieť od splnenia podmienky, aby v čase, keď sa dieťa začalo vzdelávať, niektorý z jeho rodičov vykonával v hostiteľskom členskom štáte pracovnú činnosť ako migrujúci pracovník.
75 Na druhú otázku písm. c) je preto potrebné odpovedať, že právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, nezávisí od splnenia podmienky, aby niektorý z rodičov dieťaťa vykonával v uvedenom členskom štáte pracovnú činnosť ako migrujúci pracovník v čase, keď sa dieťa začalo vzdelávať.
O druhej otázke písm. d)
76 Svojou druhou otázkou písm. d) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa.
77 Zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, vyplýva, že táto otázka dopadu plnoletosti dieťaťa na právo na pobyt, ktoré má jeho rodič ako osoba, ktorá sa oň skutočne stará, je motivovaná skutočnosťou, že dcéra pani Teixeiry mala v čase podania žiadosti o pomoc s ubytovaním 15 rokov a medzičasom dovŕšila vek 18 rokov a podľa právnej úpravy platnej v Spojenom kráľovstve tak nadobudla plnoletosť. Túto otázku treba preskúmať vo vzťahu k článku 12 nariadenia č. 1612/68, pretože ako vyplýva z odpovede na prvú otázku a na druhú otázku písm. a), práve o toto ustanovenie možno oprieť právo na pobyt osoby, ktorá sa nachádza v takej situácii, ako pani Teixeira.
78 V prvom rade je potrebné uviesť, že dosiahnutie plnoletosti nemá priamy dopad na práva, ktoré dieťaťu priznáva článok 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vykladá Súdny dvor.
79 Právo na prístup k vzdelaniu stanovené v článku 12 nariadenia č. 1612/68 rovnako ako súvisiace právo dieťaťa na pobyt totiž vzhľadom na svoj predmet a účel zostávajú zachované až do času, keď dieťa skončí svoje vzdelávanie.
80 Keďže podľa ustálenej judikatúry pôsobnosť článku 12 nariadenia č. 1612/68 zahŕňa aj vyššie stupne vzdelania (pozri najmä rozsudky z 15. marca 1989, Echternach a Moritz, 389/87 a 390/87, Zb. s. 723, body 29 a 30, ako aj Gaal, už citovaný, bod 24), deň, keď dieťa skončí svoje vzdelávanie, môže nastať až po dosiahnutí plnoletosti.
81 V už citovanom rozsudku Gaal sa Súdny dvor vyjadril k otázke, či sa pojem „dieťa“ v zmysle článku 12 nariadenia č. 1612/68 vzťahuje len na deti do 21 rokov veku alebo nezaopatrené deti migrujúceho pracovníka, aby rozhodol, či sa práva na rovnosť zaobchádzania zakotveného v tomto článku môže v súvislosti s príspevkom na vzdelávanie dovolávať dieťa takéhoto pracovníka vo veku 21 alebo viac rokov, ktoré už nie je v opatere rodiča.
82 Súdny dvor najprv v bode 24 už citovaného rozsudku Gaal pripomenul, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 12 nariadenia č. 1612/68 vyžaduje, aby dieťa migrujúceho pracovníka mohlo pokračovať vo svojom vzdelávaní s cieľom jeho úspešného dokončenia, a potom v bode 25 toho istého rozsudku rozhodol, že článok 12 sa vzťahuje aj na finančnú pomoc pre študentov, ktorí sa nachádzajú na vyššom stupni vzdelávania, aj keď už dovŕšili vek 21 alebo viac rokov a nie sú v opatere rodičov.
83 Podľa tejto judikatúry by obmedzenie uplatňovania uvedeného článku 12 vekovou hranicou alebo štatútom nezaopatreného dieťaťa bolo v rozpore nielen so znením tohto ustanovenia, ale aj s jeho duchom (rozsudok Gaal, už citovaný, bod 25).
84 Po druhé je potrebné preskúmať, či okolnosť, že práva vyplývajúce dieťaťu z článku 12 nariadenia č. 1612/68 boli takto priznané bez akejkoľvek podmienky veku plnoletým deťom alebo deťom, ktoré už nie sú v opatere migrujúceho pracovníka, umožňuje rodičovi, ktorý sa stará o plnoleté dieťa, aby sa s ním zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte až do skončenia jeho vzdelávania.
85 V bode 73 už citovaného rozsudku Baumbast a R Súdny dvor rozhodol, že právo vzdelávať sa za čo najlepších podmienok v hostiteľskom členskom štáte, priznané dieťaťu migrujúceho pracovníka, by bolo ohrozené, ak by osoba, ktorá má dieťa skutočne v starostlivosti, nemala počas jeho vzdelávania možnosť bývať s ním v tomto členskom štáte.
86 Aj keď v zásade platí domnienka, že dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, môže mať vlastné prostriedky na živobytie, právo na pobyt rodiča starajúceho sa o dieťa, ktoré vykonáva svoje právo vzdelávať sa v hostiteľskom členskom štáte, môže v každom prípade trvať aj po dosiahnutí tohto veku, ak dieťa aj naďalej potrebuje prítomnosť a starostlivosť rodiča, aby mohlo pokračovať vo svojom vzdelávaní a dokončiť ho. Či je to tak skutočne vo veci samej, musí posúdiť vnútroštátny súd.
87 Na druhú otázku písm. d) je preto potrebné odpovedať tak, že právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi starajúcemu sa o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, ibaže by dieťa naďalej potrebovalo prítomnosť a starostlivosť tohto rodiča, aby mohlo pokračovať vo svojom vzdelávaní a dokončiť ho.
O tretej prejudiciálnej otázke
88 Túto otázku kladie vnútroštátny súd iba za predpokladu, že by prvá otázka bola zodpovedá kladne, to znamená, že by sa osoba, ktorá sa nachádza v takej situácii ako pani Teixeira, nemohla dovolávať práva na pobyt na základe smernice 2004/38.
89 S prihliadnutím na odpoveď na prvú otázku a na druhú otázku písm. a) nie je na tretiu otázku potrebné odpovedať.
O trovách
90 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Štátny príslušník členského štátu, ktorý bol zamestnaný na území iného členského štátu, v ktorom sa jeho dieťa vzdeláva, sa za takých okolností, aké sú vo veci samej, môže ako rodič skutočne sa starajúci o dieťa dovolávať práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte len na základe článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992, bez toho, aby musel spĺňať podmienky stanovené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS.
2. Právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa, ktoré vykonáva svoje právo na vzdelanie v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, nezávisí od splnenia podmienky, podľa ktorej musí mať tento rodič dostatočné prostriedky, aby sa počas svojho pobytu nestal záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu, a komplexné nemocenské poistenie v tomto štáte.
3. Právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, nezávisí od splnenia podmienky, aby niektorý z rodičov dieťaťa vykonával v uvedenom členskom štáte pracovnú činnosť ako migrujúci pracovník v čase, keď sa dieťa začalo vzdelávať.
4. Právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte prislúchajúce rodičovi skutočne sa starajúcemu o dieťa migrujúceho pracovníka, keď sa toto dieťa v tomto štáte vzdeláva, zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, ibaže by dieťa naďalej potrebovalo prítomnosť a starostlivosť tohto rodiča, aby mohlo pokračovať vo svojom vzdelávaní a dokončiť ho.
Podpisy