Language of document : ECLI:EU:T:2021:609

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

z 22. septembra 2021 (*)

„Ochranná známka Európskej únie – Konanie o zrušení rozhodnutí alebo výmaze zápisov – Výmaz zápisu z registra poznačeného nesprávnym posúdením pripísateľným EUIPO – Ochranná známka zahrnutá do insolvenčného konania – Zápis prevodu ochrannej známky – Účinky insolvenčného konania alebo podobných konaní voči tretím osobám – Právomoc EUIPO – Povinnosť náležitej starostlivosti – Články 20, 24, 27 a 103 nariadenia (EÚ) 2017/1001 – Články 3, 7 a 19 nariadenia (EÚ) 2015/848“

Vo veci T‑169/20,

Marina Yachting Brand Management Co. Ltd, so sídlom v Dubline (Írsko), v zastúpení: A. von Mühlendahl, C. Eckhartt a P. Böhner, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: M. Capostagno, splnomocnená zástupkyňa,

žalovanému,

ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:

Industries Sportswear Co. Srl, so sídlom v Benátkach (Taliansko), v zastúpení: P. Cervato, advokát,

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu druhého odvolacieho senátu EUIPO z 10. februára 2020 (spojené veci R 252/2019‑2 a R 253/2019‑2) týkajúcemu sa konaní o výmaze zápisov medzi spoločnosťami Industries Sportswear a Marina Yachting Brand Management,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

v zložení: predsedníčka komory M. J. Costeira, sudcovia D. Gratsias a M. Kănčeva (spravodajkyňa),

tajomník: A. Juhasz‑Toth, referentka,

so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 23. marca 2020,

so zreteľom na vyjadrenie EUIPO k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 13. augusta 2020,

so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 5. augusta 2020,

po pojednávaní z 5. mája 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Spoločnosť Moncler Srl podala 10. augusta 2012 na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) prihlášku ochrannej známky Európskej únie podľa nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien [nahradeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].

2        Prihlasovanou ochrannou známkou bolo slovné označenie MARINA YACHTING.

3        Výrobky a služby uvedené v prihláške patria do tried 18, 25 a 35 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.

4        Po viacerých prevodoch prihlášky bola prihlasovaná ochranná známka zapísaná 28. septembra 2014 pod číslom 11111317 v mene vedľajšieho účastníka konania Industries Sportswear Co. Srl.

5        Dňa 13. októbra 2017 bol na vedľajšieho účastníka konania vyhlásený konkurz rozsudkom Tribunale di Venezia (súd v Benátkach, Taliansko) č. 142/2017, vyhlásenom v rámci insolvenčného konania č. 138/2017.

6        Dňa 18. októbra 2017 bol prevod predmetnej ochrannej známky z vedľajšieho účastníka konania na Spring Holdings Sarl zapísaný do registra EUIPO na žiadosť spoločného zástupcu oboch týchto účastníkov konania (ďalej len „spoločný zástupca“).

7        Dňa 25. októbra 2017 poverený správca vedľajšieho účastníka konania (ďalej len „správca“) informoval EUIPO, že na vedľajšieho účastníka konania bol vyhlásený konkurz, pričom predložil kópiu rozsudku Tribunale di Venezia (súd v Benátkach) z 13. októbra 2017, a že od tohto dátumu bola platobná neschopnosť účinná, a to z dôvodu zápisu tohto rozsudku do talianskeho obchodného registra (registro delle imprese). Správca tiež požiadal o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka do registra EUIPO v súlade s článkom 24 nariadenia 2017/1001, ako aj o výmaz zápisu prevodu predmetnej ochrannej známky na Spring Holdings v súlade s článkom 103 toho istého nariadenia.

8        Dňa 9. apríla 2018 EUIPO informoval správcu a spoločného zástupcu o svojom rozhodnutí vymazať zápis uvedeného prevodu, pretože tento zápis bol nesprávny, a o uverejnení opravy v ten istý deň.

9        Dňa 16. apríla 2018 podala žalobkyňa Marina Yachting Brand Management Co. Ltd žiadosť o zápis prevodu predmetnej ochrannej známky vo svoj prospech. Tvrdila, že uvedenú ochrannú známku, ktorú pôvodne previedol vedľajší účastník konania na Spring Holdings, na ňu následne táto spoločnosť previedla. Pokiaľ ide o prvý prevod, žalobkyňa predložila overenú kópiu, z 21. marca 2018, zmluvy o prevode s dátumom 26. júna 2014, a pokiaľ ide o druhý prevod, overenú kópiu, z 1. marca 2018, zmluvy o prevode s dátumom 15. decembra 2017.

10      V ten istý deň, t. j. 16. apríla 2018, boli prevody vlastníctva predmetnej ochrannej známky na spoločnosť Spring Holdings (zápis T 014185659) a potom na žalobkyňu (zápis T 014188703), zapísané do registra EUIPO.

11      Dňa 23. júna 2018 správca opätovne podal žiadosť o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania do registra a v súlade s článkom 103 nariadenia 2017/1001 požiadal o výmaz zápisov T 014185659 a T 014188703 na základe článku 42 Regio decreto n. 267 (kráľovský dekrét č. 267/1942) zo 16. marca 1942 (GU č. 81 zo 6. apríla 1942) (ďalej len „taliansky zákon o konkurze“), ktorý zbavuje spoločnosť v konkurze práva spravovať a užívať svoj majetok odo dňa vyhlásenia jej platobnej neschopnosti, teda v prípade vedľajšieho účastníka konania od 13. októbra 2017. Správca tiež spresnil, že už podal takúto žiadosť o výmaz 5. a 14. júna 2018, ale zo strany EUIPO nedostal žiadne potvrdenie o doručení.

12      Dňa 11. júla 2018 v súvislosti so žiadosťou o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania, ktorá bola podaná 25. októbra 2017, EUIPO informoval správcu o prijatí tejto žiadosti, pričom zdôraznil, že uvedená žiadosť „nikdy nebola zaznamenaná do [jeho] databázy z dôvodu technických problémov, ku ktorým došlo k tomuto dátumu“.

13      Dňa 12. júla 2018 EUIPO informoval žalobkyňu o žiadostiach o výmaz T 014552205 (výmaz zápisu T 014185659 z registra) a T 014480019 (výmaz zápisu T 014188703 z registra) a vyzval ju, aby predložila svoje pripomienky. Dňa 8. augusta 2018 žalobkyňa predložila svoje pripomienky.

14      Dňa 21. augusta 2018 EUIPO zaslal kópiu týchto pripomienok správcovi, požiadal ho o predloženie „oficiálneho dôkazu o vlastníckych právach [vedľajšieho účastníka] k [predmetnej] ochrannej známke v čase insolvenčného konania“ a vyzval ho, aby predložil svoje pripomienky. V dňoch 20. a 21. septembra 2018 správca odpovedal na túto výzvu a predložil dokumenty, ktorými odpovedal na žiadosť EUIPO o predloženie dôkazu.

15      Dňa 25. septembra 2018 EUIPO informoval žalobkyňu, že vzhľadom na dokumenty predložené správcom sa domnieva, že vedľajší účastník konania bol majiteľom predmetnej ochrannej známky v čase insolvenčného konania, a že zápisy T 014185659 a T 014188703 sa preto musia vymazať. Žalobkyňa bola vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky.

16      Dňa 20. novembra 2018 žalobkyňa predložila svoje pripomienky, v ktorých odkazovala najmä na „zmluvu o prevode“ uzavretú 26. júna 2014 medzi vedľajším účastníkom konania a spoločnosťou Spring Holdings, ako aj na „licenčnú zmluvu na práva duševného vlastníctva“ (Intellectual Property Licence Agreement) uzavretú 30. decembra 2014 medzi spoločnosťou Spring Holdings ako novým majiteľom predmetnej ochrannej známky od 26. júna 2014 a vedľajším účastníkom konania ako spoločnosti, ktorá nadobudla licenciu (ďalej len „licenčná zmluva“). Správca predložil 17. januára 2019 svoje pripomienky v odpovedi.

17      Dňa 30. januára 2019 v súlade s článkom 162 nariadenia 2017/1001 oddelenie zodpovedné za register EUIPO stanovené v článku 159 písm. c) tohto nariadenia prijalo dve rozhodnutia o spätnom výmaze zápisov T 014185659 a T 014188703 z registra, ktoré boli vykonané 16. apríla 2018, keďže nasledovali po 13. októbri 2017. Toto oddelenie sa domnievalo, že EUIPO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že nezohľadnil „základný procesný krok“ oznámený 25. októbra 2017, konkrétne žiadosť o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania, založenú na konečnom rozhodnutí Tribunale di Venezia (súd v Benátkach), ktoré nadobudlo účinnosť 13. októbra 2017. Okrem toho nariadil, aby žiadosť o zápis tohto insolvenčného konania na základe tohto rozhodnutia súdu v Benátkach bola zapísaná so spätným účinkom k 13. októbru 2017 (spis T 014459807) v súlade s článkom 24 ods. 3 nariadenia 2017/1001.

18      Dňa 31. januára 2019 žalobkyňa podala na základe článkov 66 až 71 nariadenia 2017/1001 dve odvolania proti rozhodnutiam oddelenia zodpovedného za vedenie registra EUIPO týkajúce sa výmazu zápisov T 014185659 a T 014188703.

19      Dňa 9. apríla 2019 podal správca žiadosť o zápis rozsudku, ktorý vydal 13. marca 2019 Tribunale di Venezia (súd v Benátkach), poverený insolvenčným konaním týkajúcim sa vedľajšieho účastníka konania, ktorým sa povoľuje zablokovanie predmetnej ochrannej známky ako ochranného opatrenia na základe talianskeho občianskeho súdneho poriadku. Správca uviedol, že 22. februára 2019 podal na tomto súde návrh, v ktorom ho informoval, že v priebehu konania pred EUIPO sa dozvedel o „zmluve o prevode“ a o licenčnej zmluve z roku 2014, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa (pozri bod 16 vyššie), a požadoval zablokovanie predmetnej ochrannej známky z dôvodu neplatnosti a podvodného charakteru týchto úkonov. Dňa 5. júla 2019 Tribunale di Venezia (súd v Benátkach) po vypočutí všetkých dotknutých účastníkov konania potvrdil uvedený rozsudok z 13. marca 2019.

20      Po spojení odvolaní odvolací senát rozhodnutím z 10. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolania uvedené v bode 18 vyššie.

21      V prvom rade odvolací senát v bodoch 43 až 49 napadnutého rozhodnutia najprv konštatoval, že v prejednávanej veci 13. októbra 2017 Tribunale di Venezia (súd v Benátkach) vyhlásil vedľajšieho účastníka konania, ktorého sídlo bolo v Taliansku, za platobne neschopného. Z toho vyvodil, že insolvenčné konanie týkajúce sa vedľajšieho účastníka konania podliehalo talianskemu právu, konkrétne talianskemu zákonu o konkurze, ako to potvrdil správca. Podľa tohto zákona malo rozhodnutie o vyhlásení konkurzu účinky voči dlžníkovi (platobne neschopnej spoločnosti, v tomto prípade vedľajšiemu účastníkovi konania) od okamihu jeho podania do kancelárie talianskeho súdu a voči tretím osobám (t. j. nadobúdateľom predmetnej ochrannej známky, konkrétne spoločnosti Spring Holdings a žalobkyni) od okamihu jeho zápisu do talianskeho obchodného registra podľa článku 16 talianskeho zákona o konkurze, ktorý odkazuje na článok 133 talianskeho občianskeho súdneho poriadku.

22      Odvolací senát ďalej konštatoval, že v prejednávanej veci bolo rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania vydané, podané a zapísané do talianskeho obchodného registra v ten istý deň, teda 13. októbra 2017, ako vyplývalo z tohto rozsudku a z výpisu z uvedeného registra. Z toho vyvodil, že od tohto dňa bol vedľajší účastník konania zbavený práva spravovať majetok vo svojej držbe a využívať ho v súlade s článkom 42 talianskeho zákona o konkurze a že žiadne úkony vykonané vedľajším účastníkom konania po uvedenom rozsudku nemali účinky voči jeho veriteľom podľa článku 44 toho istého zákona. Odvolací senát tiež uviedol, že k tomu istému dátumu bol vedľajší účastník konania zapísaný ako majiteľ predmetnej ochrannej známky do registra EUIPO, a okrem toho uviedol, že táto ochranná známka je uvedená v inventúrnom súpise konkurznej podstaty, ktorý prevzal údaje z registra EUIPO.

23      Okrem toho odvolací senát konštatoval, že 25. októbra 2017 správca požiadal o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania do registra EUIPO, že EUIPO nezohľadnil túto žiadosť, ktorá ešte 16. apríla 2018 nebola vybavená v čase podania žiadosti o zápis prevodu predmetnej ochrannej známky na žalobkyňu, a že EUIPO napriek tomu zapísal zmenu majiteľa tejto ochrannej známky tým, že v ten istý deň uskutočnil dva po sebe nasledujúce zápisy prevodov uvedenej ochrannej známky (v prospech spoločnosti Spring Holdings a potom v prospech žalobkyne). Odvolací senát tiež poznamenal, že niekoľko dní predtým, teda 9. apríla 2018, EUIPO rozhodol o výmaze predchádzajúceho zápisu prvého z týchto prevodov v prospech spoločnosti Spring Holdings po tom, čo ho správca informoval jednak o konkurze na vedľajšieho účastníka konania a jednak o skutočnosti, že spoločný zástupca nemohol zastupovať vedľajšieho účastníka konania ako prevádzajúcu spoločnosť.

24      V druhom rade odvolací senát v bodoch 50 až 58 napadnutého rozhodnutia najprv odpovedal na tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého EUIPO nemal tieto zápisy vymazať, keďže nezávisle od platobnej neschopnosti vedľajšieho účastníka konania predmetná ochranná známka už bola prevedená na Spring Holdings v júni 2014. Odvolací senát v tejto súvislosti konštatoval, že podľa článku 45 talianskeho zákona o konkurze sú formálne náležitosti vyžadované na to, aby sa úkon stal účinným voči tretím osobám, neúčinné, pokiaľ ide o insolvenčné konanie, ak boli splnené po vyhlásení platobnej neschopnosti. V súlade s článkom 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 pritom údajné prevody predmetnej ochrannej známky neboli zapísané do registra pred vyhlásením platobnej neschopnosti vedľajšieho účastníka konania, a teda neboli účinné voči tretím osobám, teda v prejednávanej veci správcovi. Bolo by teda irelevantné určiť, či dátum 26. jún 2014 uvedený v prvej zmluve o prevode predmetnej ochrannej známky bol určitý v zmysle talianskej právnej úpravy, o čom účastníci konania podrobne diskutovali, keďže prevod nebol zapísaný do registra EUIPO. V každom prípade, ako uznala samotná žalobkyňa, odvolací senát sa domnieval, že nemal právomoc rozhodnúť o tejto otázke, ktorá patrí do právomoci vnútroštátnych súdov. Podľa odvolacieho senátu, hoci bola pravda, že zápis prevodu do registra EUIPO nebol podmienkou platnosti tohto prevodu medzi účastníkmi konania, ako to tvrdila žalobkyňa, išlo však o podmienku na to, aby bol prevod ochrannej známky účinný voči tretím osobám, a to v prejednávanej veci správcovi.

25      Odvolací senát ďalej konštatoval, že údajné „predĺženie“ platnosti licenčnej zmluvy (ktorá podľa žalobkyne potvrdila vlastnícke právo spoločnosti Spring Holdings k predmetnej ochrannej známke) nebolo podpísané správcom, takže žalobkyňa nemohla platne tvrdiť, že správca uznal práva spoločnosti Spring Holdings k uvedenej ochrannej známke. Okrem toho uviedol, že správca napadol zmluvu o prevode medzi vedľajším účastníkom konania a spoločnosťou Spring Holdings z 26. júna 2014 na Tribunale di Venezia (súd v Benátkach).

26      Okrem toho odvolací senát konštatoval, že vzhľadom na to, že predmetná ochranná známka bola uvedená v inventúrnom súpise pripojenom k rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania, pričom EUIPO proti tomuto súpisu nebol oprávnený namietať, keďže nemohol nahradiť vnútroštátne súdy, EUIPO bol povinný zohľadniť túto skutočnosť a zapísať do registra insolvenčné konanie týkajúce sa tejto ochrannej známky v súlade so žiadosťou správcu. Podľa odvolacieho senátu bola žiadosť o zápis následných prevodov predmetnej ochrannej známky, podaná žalobkyňou po vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania, oneskorená a nepreukázala, že rozsudok o vyhlásení konkurzu bol nesprávny. Žalobkyni prináležalo predložiť EUIPO dôkaz o tom, že uvedený rozsudok nemal vplyv na uvedenú ochrannú známku na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu, čo neurobila.

27      Odvolací senát sa napokon domnieval, že EUIPO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď 16. apríla 2018 zapísal následné prevody predmetnej ochrannej známky do registra, keďže vedľajší účastník konania, prevodca v rámci prvého z týchto prevodov, bol podnikom, na ktorý bol od 13. októbra 2017 vyhlásený konkurz, o čom bol EUIPO informovaný. Spresnil, že k zjavne nesprávnemu posúdeniu teda došlo pri zápisoch, a to 16. apríla 2018, a nielen v roku 2017, ako tvrdila žalobkyňa. Dodal, že o výmaze zápisov z registra sa rozhodlo v lehote jedného roka odo dňa, keď boli tieto zápisy vykonané, t. j. 30. januára 2019, takže boli splnené podmienky potrebné na uplatnenie článku 103 nariadenia 2017/1001. V dôsledku toho sa domnieval, že rozhodnutia o výmaze zápisov T 014185659 a T 014188703 z registra boli správne.

 Návrhy účastníkov konania

28      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal EUIPO a vedľajšieho účastníka konania na náhradu trov konania.

29      EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

30      Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        potvrdil napadnuté rozhodnutie s tým dôsledkom, že EUIPO musí jednak vymazať zápisy predmetnej ochrannej známky z registra vykonané 16. apríla 2018 a opätovne zapísať vedľajšieho účastníka konania ako výlučného majiteľa tejto ochrannej známky a jednak zapísať insolvenčné konanie týkajúce sa vedľajšieho účastníka do registra od 13. októbra 2017,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny rámec

 prípustnostidruhéhožalobnéhonávrhuvedľajšiehoúčastníkakonania

31      Svojím druhým žalobným návrhom vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd potvrdil napadnuté rozhodnutie s tým dôsledkom, že EUIPO musí jednak vymazať zápisy dotknutej ochrannej známky z registra vykonané 16. apríla 2018 a opätovne zapísať vedľajšieho účastníka konania ako výlučného majiteľa tejto ochrannej známky a jednak zapísať insolvenčné konanie týkajúce sa vedľajšieho účastníka do registra od 13. októbra 2017.

32      Pokiaľ ide o návrh podaný Všeobecnému súdu na potvrdenie napadnutého rozhodnutia, treba ho chápať tak, že v podstate navrhuje zamietnutie žaloby [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2016, Kicktipp/ÚHVT – Italiana Calzature (kicktipp), T‑135/14, EU:T:2016:69, bod 19 (neuverejnený) a citovanú judikatúru]. V skutočnosti sa teda zamieňa s prvým návrhom vedľajšieho účastníka konania na zamietnutie žaloby.

33      Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd vyvodil zo zamietnutia žaloby, ktoré v podstate predstavujú návrhy, aby Všeobecný súd nariadil EUIPO vykonať rôzne úkony vo svojom registri, stačí pripomenúť, že Všeobecnému súdu neprináleží udeľovať príkazy EUIPO, ktorému prináleží vyvodiť dôsledky z výroku a odôvodnenia rozsudkov súdu Európskej únie [pozri rozsudok z 11. júla 2007, El Corte Inglés/ÚHVT– Bolaños Sabri (PiraÑAM diseño original Juan Bolaños), T‑443/05, EU:T:2007:219, bod 20 a citovanú judikatúru].

34      Druhý návrh vedľajšieho účastníka konania sa teda musí zamietnuť v rozsahu, v akom navrhuje, aby Všeobecný súd dal EUIPO príkazy z dôvodu nedostatku právomoci.

 vecisamej

35      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza v podstate jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 103 nariadenia 2017/1001 v spojení s článkami 20, 24 a 27 toho istého nariadenia. V podstate tvrdí, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že podmienky zrušenia rozhodnutia alebo výmazu zápisu obsahujúceho „zrejmú chybu“ v zmysle článku 103 uvedeného nariadenia boli splnené, hoci zápisy prevodov predmetnej ochrannej známky vykonané 16. apríla 2018 splnili všetky zákonné podmienky.

36      Tento jediný žalobný dôvod sa formálne delí na štyri úzko prepojené časti, ktorými žalobkyňa po prvé tvrdí, že uvedené zápisy boli vykonané v súlade s uplatniteľným právom a neobsahujú „zrejmú chybu“ v zmysle článku 103 nariadenia 2017/1001, po druhé, že toto ustanovenie sa v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže nedošlo k „zrejmej chybe“, po tretie, že článok 27 toho istého nariadenia sa neuplatňuje, a po štvrté, že aj keby sa toto posledné uvedené ustanovenie uplatňovalo, vedľajší účastník konania a správca vedeli o prevodoch predmetnej ochrannej známky.

37      V tejto súvislosti sa Všeobecný súd domnieva, že výhrady týkajúce sa neexistencie zrejmej chyby zo strany EUIPO v zmysle článku 103 nariadenia 2017/1001, ktoré sú uvedené v prvých dvoch častiach jediného žalobného dôvodu žalobkyne, v skutočnosti predstavujú piatu samostatnú časť, ktorá musí byť logicky preskúmaná v nadväznosti na štyri ďalšie časti týkajúce sa článkov 20, 24 a 27 toho istého nariadenia.

38      Všeobecný súd sa tiež domnieva, že je potrebné prekvalifikovať päť častí jediného žalobného dôvodu žalobkyne v závislosti od ich obsahu tak, že sú v podstate založené po prvé na porušení zo strany EUIPO právomocí na základe článkov 20 a 24 nariadenia 2017/1001, po druhé na tom, že EUIPO a odvolací senát nesprávne zohľadnili rozhodnutie o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017, po tretie na neuplatniteľnosti článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v prejednávanej veci, po štvrté na uplatniteľnosti námietky znalosti stanovenej v článku 27 nariadenia 2017/1001 a na skutočnosti, že vedľajší účastník konania a správca údajne vedeli o zmluve o prevode z roku 2014 a po piate na nesprávnom uplatnení článku 103 nariadenia 2017/1001 odvolacím senátom na rozhodnutia EUIPO vymazať zápisy zo 16. apríla 2018.

39      EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú zamietnuť jediný žalobný dôvod žalobkyne a spochybňujú jej tvrdenia.

 Úvodné pripomienky

40      Na úvod treba podobne ako vedľajší účastník konania uviesť, že rodina A, ktorá zahŕňa najmä B a jeho syna C, ktorý vedie žalobkyňu, predtým riadila vedľajšieho účastníka konania, zatiaľ čo správca zastupuje kolektívny záujem veriteľov konkurznej podstaty vedľajšieho účastníka konania.

41      V prejednávanej veci prináleží Všeobecnému súdu, aby rozhodol, či sa odvolací senát správne domnieval, že rozhodnutia oddelenia zodpovedného za register EUIPO o výmaze zápisov zo 16. apríla 2018 týkajúcich sa následných prevodov predmetnej ochrannej známky sú podľa článku 103 nariadenia 2017/1001 v súlade s právom. V tejto súvislosti treba zohľadniť relevantné ustanovenia tohto nariadenia, najmä články 103, 20, 24 a 27, ako aj články 3, 7 a 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19).

42      Článok 103 nariadenia 2017/1001 s názvom „Zrušenie rozhodnutí“, ktorý sa však týka aj výmazu zápisov, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Ak [EUIPO] urobil zápis do registra alebo vydal rozhodnutie, ktoré obsahuje zrejmú chybu pripísateľnú úradu, zabezpečí výmaz zápisu alebo zrušenie rozhodnutia. Ak existuje iba jeden účastník konania a zápis alebo akt sa dotýka jeho práv, nariadi sa výmaz alebo zrušenie, aj keď chyba nebola pre daného účastníka konania zrejmá.

2.      O výmaze alebo zrušení podľa odseku 1 rozhodne z úradnej moci alebo na návrh jedného z účastníkov konania oddelenie, ktoré vykonalo tento zápis alebo vydalo rozhodnutie. Výmaz zápisu z registra alebo zrušenie rozhodnutia sa uskutoční do jedného roka odo dňa zápisu do registra alebo odo dňa prijatia rozhodnutia po vypočutí účastníkov konania a všetkých majiteľov práv k dotknutej ochrannej známke EÚ zapísaných v registri. [EUIPO] uchováva záznamy o každom takomto výmaze či zrušení.“

43      Článok 20 nariadenia 2017/1001 s názvom „Prevod“ vo svojich odsekoch 1, 3 až 5 a 11 stanovuje:

„1.      Ochranná známka EÚ môže byť prevedená nezávisle od prevodu podniku na niektoré alebo všetky tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná.

3.      … prevod ochrannej známky EÚ sa uskutoční písomne a vyžaduje si podpisy zmluvných strán s výnimkou prípadov, keď k tomu dôjde na základe vynesenia rozsudku; v opačnom prípade je prevod neplatný.

4.      Na žiadosť jednej zo strán sa prevod zapíše do registra a zverejní sa.

5.      Žiadosť o zápis prevodu obsahuje [osobitné] informácie.

11.      Kým sa prevod nezapíše do registra, právny nástupca si nemôže uplatňovať práva vyplývajúce zo zápisu ochrannej známky EÚ.“

44      Článok 13 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2018/626 z 5. marca 2018, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonávania určitých ustanovení nariadenia 2017/1001 a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/1431 (Ú. v. EÚ L 104, 2018, s. 37), spresňuje informácie, ktoré musí obsahovať žiadosť o zápis prevodu ochrannej známky podaná podľa článku 20 ods. 5 nariadenia 2017/1001.

45      Článok 24 nariadenia 2017/1001 s názvom „Insolvenčné konanie“ vo svojom odseku 1 prvom pododseku a vo svojom odseku 3 stanovuje:

„1.      Jediným insolvenčným konaním, do ktorého môže byť zahrnutá ochranná známka EÚ, je insolvenčné konanie začaté v členskom štáte, na ktorého území má dlžník centrum svojich hlavných záujmov.

3.      Ak je ochranná známka EÚ zahrnutá do insolvenčného konania, na požiadanie príslušného vnútroštátneho orgánu sa o tejto skutočnosti urobí záznam v registri a zverejní sa vo Vestníku ochranných známok Európskej únie, ktorý je uvedený v článku 116.“

46      Článok 27 nariadenia 2017/1001 s názvom „Účinky voči tretím osobám“ vo svojich odsekoch 1 a 4 stanovuje:

„1.      Právne úkony uvedené v článkoch 20, 22 a 25, týkajúce sa ochrannej známky EÚ, majú účinky voči tretím osobám vo všetkých členských štátoch až po zapísaní do registra. Pred týmto zápisom však bude mať takýto úkon účinok voči tretím osobám, ktoré nadobudli práva na ochrannú známku po dátume tohto úkonu, ale ktoré vedeli o takomto úkone k dátumu nadobudnutia práv.

4.      Pokiaľ spoločné pravidlá pre členské štáty v oblasti insolvenčného konania nenadobudnú účinnosť, účinky voči tretím účastníkom insolvenčného konania alebo podobných konaní [účinky insolvenčného konania alebo podobných konaní voči tretím osobám – neoficiálny preklad] sa riadia právom toho členského štátu, v ktorom sa takéto konania začali ako prvé v zmysle vnútroštátneho práva alebo dohovorov platných pre túto oblasť.“

47      Článok 3 nariadenia 2015/848 s názvom „Medzinárodná právomoc“ vo svojom odseku 1 prvom a druhom pododseku stanovuje:

„Právomoc začať insolvenčné konanie majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka… Centrum hlavných záujmov dlžníka je miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov a ktoré je zistiteľné tretími stranami.

V prípade spoločnosti alebo právnickej osoby sa za centrum jej hlavných záujmov považuje miesto, kde má registrované sídlo, ak sa nepreukáže opak…“

48      Článok 7 nariadenia 2015/848 s názvom „Rozhodné právo“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, insolvenčné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začalo (ďalej len ‚štát, v ktorom sa začalo konanie‘).

2.      Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a ukončenie. Stanoví najmä:

b)      majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, a spôsob zaobchádzania s majetkom, ktorý dlžník nadobudol alebo ktorý mu pripadol po začatí insolvenčného konania;

m)      pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti alebo nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú kolektívny záujem veriteľov.“

49      Článok 19 nariadenia 2015/848 s názvom „Zásada“ vo svojom odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Každé súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinky v štáte, v ktorom sa začalo konanie.“

50      Treba teda uviesť, že podľa nariadenia 2017/1001 sa taliansky zákon o konkurze uplatňuje na niektoré aspekty tejto veci.

51      V prvom rade taliansky zákon o konkurze ako právo členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov vedľajšieho účastníka konania v čase vyhlásenia konkurzu, upravuje insolvenčné konanie, do ktorého je predmetná ochranná známka zahrnutá podľa článku 24 ods. 1 nariadenia 2017/1001, ako aj navyše podľa článku 7 nariadenia 2015/848. Okrem toho podľa článku 27 ods. 4 nariadenia 2017/1001 upravuje aj otázky týkajúce sa účinkov uvedeného insolvenčného konania voči tretím osobám.

52      Okrem toho v súlade s článkom 7 ods. 2 nariadenia 2015/848 taliansky zákon o konkurze okrem iného určuje v písmene b) „majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, a spôsob zaobchádzania s majetkom, ktorý dlžník nadobudol alebo ktorý mu pripadol po začatí insolvenčného konania“, a v písmene m) „pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti alebo nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú kolektívny záujem veriteľov“. Rovnako podľa článku 19 toho istého nariadenia má rozsudok o vyhlásení konkurzu, ktorý vydal Tribunale di Venezia (súd v Benátkach), právne účinky v celej Únii voči všetkým tretím osobám, a teda v prejednávanej veci voči žalobkyni a EUIPO.

53      Taliansky zákon o konkurze vo svojich článkoch 16 a 17 v podstate stanovuje, že rozsudok o vyhlásení konkurzu je účinný voči dlžníkovi (fyzickej alebo právnickej osobe, na ktorú bol vyhlásený konkurz) odo dňa jeho podania do kancelárie súdu a voči tretím osobám od jeho zápisu do talianskeho obchodného registra (v prejednávanej veci 13. októbra 2017); vo svojom článku 42 týkajúcom sa vyvlastnenia dlžníka, že správa majetku dlžníka je zverená správcovi konkurznej podstaty; vo svojom článku 44, že bez ohľadu na to, či všetky úkony uskutočnené dlžníkom po vyhlásení konkurzu, alebo ktoré neboli nadobudnuté k určitému dátumu pred vyhlásením konkurzu, sú právne neúčinné a nemajú účinky voči tretím osobám vrátane kolektívneho záujmu veriteľov, a vo svojom článku 45, že formality vyžadované na to, aby sa akt stal účinným voči tretím osobám vrátane kolektívneho záujmu veriteľov, sú neúčinné, ak boli vykonané po vyhlásení konkurzu.

54      S prihliadnutím na tieto ustanovenia je potrebné preskúmať päť častí jediného žalobného dôvodu žalobkyne.

 O prvej časti jediného žalobného dôvodu založeného na tom, že EUIPO porušil svoje právomoci podľa článkov 20 a 24 nariadenia 2017/1001

55      V prvej časti jediného žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že EUIPO musí len overiť formálne podmienky žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky najmä podľa článku 20 nariadenia 2017/1001 a že mu neprináleží skúmať hmotnoprávne otázky, ktoré nepatria do jeho právomocí.

56      V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že EUIPO prekročil svoje právomoci jednak tým, že preskúmal otázky týkajúce sa práva vlastniť majetok podľa talianskeho práva, a jednak tým, že sa neobmedzil na formálne preskúmanie dokumentov predložených na podporu žiadostí o zápis prevodov predmetnej ochrannej známky, konkrétne písomných dohôd podpísaných dotknutými stranami. EUIPO mal teda preskúmať len to, či bol predložený dostatočný dôkaz o uvedených prevodoch a či predložené dokumenty obsahovali náležitosti uvedené v žiadostiach o zápis týchto prevodov. Z judikatúry Všeobecného súdu tiež vyplýva, že EUIPO nie je oprávnený posúdiť platnosť a právne účinky prevodu ochrannej známky z hľadiska platného vnútroštátneho práva. Odvolací senát pritom prekročil svoje právomoci tým, že posúdil z vecnej stránky, či inventúrny súpis pripojený k rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania preukazoval vlastnícke právo k predmetnej ochrannej známke.

57      Podľa žalobkyne je nesporné, že žiadosť o zápis prevodov uvedenej ochrannej známky podaná 16. apríla 2018 spĺňala všetky hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky, keďže zmluvy o prevode boli uzavreté písomne a podpísané oboma stranami dotknutými každým z týchto prevodov. Hoci pripúšťa, že k tomuto dátumu, ku ktorému boli vykonané zápisy uvedených prevodov, bol zapísaným majiteľom tejto ochrannej známky vedľajší účastník konania, tvrdí však, že register nezodpovedá právnemu stavu, pretože vedľajší účastník konania v roku 2014 previedol predmetnú ochrannú známku na Spring Holdings, ktorá v decembri 2017 previedla túto ochrannú známku na žalobkyňu. Vyvodzuje z toho, že uvedené prevody boli zapísané 16. apríla 2018 v súlade s uplatniteľnými právnymi podmienkami a že EUIPO nemohol preskúmať, či dohody uzatvorené v roku 2014 (prevod v prospech spoločnosti Spring Holdings) alebo v roku 2017 (prevod v jej prospech) boli platné z hľadiska talianskeho alebo írskeho práva.

58      Na úvod treba jednak pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry uplatniteľnej na EUIPO je príslušná inštitúcia alebo agentúra povinná starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14; z 15. júla 2011, Zino Davidoff/ÚHVT – Kleinakis kai SIA (GOOD LIFE), T‑108/08, EU:T:2011:391, bod 19, a z 25. septembra 2018, Grendene/EUIPO – Hipanema (HIPANEMA), T‑435/17, neuverejnený, EU:T:2018:596, bod 79 a citovanú judikatúru]. Konkrétne, EUIPO, ktorý vedie verejný register, musí z tohto dôvodu starostlivo zohľadniť skutočnosti, ktoré môžu mať právne dôsledky pre údaje, ktoré sú zapísané v uvedenom registri.

59      Jednak podľa judikatúry citovanej žalobkyňou článok 19 nariadenia 2017/1001 v zásade nevyžaduje, aby EUIPO preskúmal a uplatňoval právne predpisy členských štátov týkajúce sa ochrannej známky Európskej únie ako predmetu vlastníctva. Z tohto ustanovenia predovšetkým nevyplýva, že by EUIPO alebo súdy Únie mali preskúmať alebo rozhodnúť o zmluvných alebo právnych otázkach vyplývajúcich z vnútroštátneho práva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2011, Chalk/ÚHVT – Reformed Spirits Company Holdings (CRAIC), T‑83/09, neuverejnený, EU:T:2011:450, bod 27].

60      Podľa tej istej judikatúry prípadný rozpor medzi dvoma prevodmi ochrannej známky vyvoláva otázky týkajúce sa zmluvného práva a práva vlastniť majetok, ktoré prekračujú rámec článku 20 nariadenia 2017/1001 a vykonávacieho nariadenia 2018/626 a ktorých riešenie nepatrí do právomocí EUIPO. Z toho vyplýva, že EUIPO neprináleží skúmať platnosť a právne účinky prevodu ochrannej známky Európskej únie podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2011, CRAIC, T‑83/09, neuverejnený, EU:T:2011:450, body 30 a 31).

61      Ako navyše EUIPO uvádza vo svojom vyjadrení k žalobe, z tejto judikatúry vyplýva, že pri rozhodovaní o žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky Európskej únie sa právomoc EUIPO v zásade obmedzuje na preskúmanie formálnych podmienok uvedených v článku 20 nariadenia 2017/1001 a článku 13 vykonávacieho nariadenia 2018/626 a nezahŕňa posúdenie hmotnoprávnych otázok, ktoré môžu vzniknúť v rámci uplatniteľného vnútroštátneho práva.

62      Podľa ustálenej judikatúry treba však pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok zo 4. februára 2016, Hassan, C‑163/15, EU:C:2016:71, bod 19 a citovanú judikatúru).

63      Konkrétne článok 20 nariadenia 2017/1001 sa má vykladať s prihliadnutím na ustanovenia patriace do toho istého oddielu nariadenia 2017/1001 s názvom „Ochranné známky EÚ ako predmety vlastníctva“ (kapitola II oddiel 4 články 19 až 29), ktorých cieľom je zabezpečiť, aby existovala možnosť „previesť ochrannú známku, poskytnúť ju ako záloh v prospech tretej osoby a možnosť, aby bola predmetom licencie“ (pozri odôvodnenie 26 uvedeného nariadenia).

64      EUIPO tak musí v rámci uplatnenia článku 20 nariadenia 2017/1001 zohľadniť najmä článok 27 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého prevody ochranných známok Európskej únie majú v zásade účinky voči tretím osobám až po ich zapísaní do registra ochranných známok Európskej únie, z čoho navyše vyplýva, že takýto zápis nemá spätný účinok.

65      Okrem toho v prípade, ak bolo ako v prejednávanej veci začaté insolvenčné konanie proti majiteľovi ochrannej známky, EUIPO musí zohľadniť ustanovenia článku 27 ods. 4 nariadenia 2017/1001, z ktorých vyplýva, že účinky takýchto konaní voči tretím osobám sa riadia vnútroštátnym právom.

66      V prejednávanej veci sa pritom konanie týkajúce sa platobnej neschopnosti vedľajšieho účastníka konania riadi talianskym právom, čo žalobkyňa nespochybňuje. Z informácií poskytnutých správcom EUIPO predovšetkým vyplýva, že články 16 a 17 talianskeho zákona o konkurze v podstate stanovujú, že rozsudok o vyhlásení konkurzu je účinný jednak voči dlžníkovi, t. j. voči fyzickej alebo právnickej osobe v konkurze od podania tohto rozsudku do kancelárie súdu, a jednak voči tretím osobám od jeho zápisu do talianskeho obchodného registra. Ďalej z článku 42 tohto zákona vyplýva, že správou spoločnosti v konkurze je poverený správca. Napokon z jeho článkov 44 a 45 vyplýva, že na jednej strane všetky úkony uskutočnené dlžníkom po vyhlásení konkurzu, alebo ku ktorým nedošlo k určitému dátumu pred vyhlásením konkurzu, sú právne neúčinné a nemajú účinky voči tretím osobám vrátane kolektívneho záujmu veriteľov, a na druhej strane, že formality potrebné na to, aby bol úkon účinný voči tým istým tretím osobám, sú neúčinné, ak boli urobené po vyhlásení konkurzu.

67      V prejednávanej veci sa tak podľa článku 27 ods. 4 nariadenia 2017/1001 dôsledky insolvenčného konania mali vyvodiť z talianskeho práva, najmä s náležitým zohľadnením jeho dôsledkov na úkony dlžníka, ku ktorým došlo po tomto vyhlásení konkurzu alebo pred uvedeným vyhlásením, pokiaľ dátum, keď k ním došlo, nie je určitý.

68      V dôsledku toho treba vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať, že hoci sa EUIPO musí obmedziť na preskúmanie formálnych podmienok platnosti žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky podľa článku 20 ods. 5 nariadenia 2017/1001 a článku 13 vykonávacieho nariadenia 2018/626, toto preskúmanie si však vyžaduje dôkladné posúdenie skutočností, ktoré môžu mať právne dôsledky pre žiadosť o zápis takéhoto prevodu vrátane existencie insolvenčného konania.

69      Povinnosť náležitej starostlivosti, ktorú má EUIPO podľa zásady pripomenutej v bode 58 vyššie, je o to naliehavejšia v prípade, ako je to v prejednávanej veci, keď pred doručením žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky Európskej únie bol EUIPO prostredníctvom skoršej žiadosti o zápis podanej v súlade s článkom 24 ods. 3 nariadenia 2017/1001 informovaný o tom, že táto ochranná známka bola zahrnutá do insolvenčného konania, teda konania o speňažení majetku majiteľa tejto ochrannej známky v prospech jeho veriteľov. V takom prípade prináleží EUIPO, aby sa zaoberal uvedenou žiadosťou o zápis prevodu s osobitnou starostlivosťou so zámerom zohľadniť cieľ „záruk[y] účinnosti“ insolvenčného konania uvedený v odôvodnení 36 nariadenia 2015/848, najmä ak správca spochybňuje existenciu, platnosť alebo určitý dátum uvedeného prevodu.

70      Žalobkyňa však v podstate tvrdí, že žiadosť o zápis prevodu ochrannej známky Európskej únie je úplne nezávislá od akejkoľvek skoršej žiadosti týkajúcej sa zápisu insolvenčného konania týkajúceho sa tej istej ochrannej známky. Tvrdí, že EUIPO má právomoc len overiť formálne podmienky prevodu a že sa musí zdržať akéhokoľvek posúdenia prípadných dôsledkov prvej žiadosti na následné žiadosti.

71      Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 58 až 69 vyššie treba pritom takúto argumentáciu zamietnuť. Ak bol totiž EUIPO informovaný o začatí insolvenčného konania zahŕňajúceho ochrannú známku Európskej únie vnútroštátnym súdom, nemôže túto skutočnosť ignorovať, ak je k neskoršiemu dátumu podaná žiadosť o zápis prevodu týkajúceho sa tej istej ochrannej známky, a to o to menej, ak navyše osoba poverená likvidáciou majetku patriaceho do konkurznej podstaty výslovne spochybňuje existenciu alebo platnosť dokumentu predloženého na podporu uvedenej žiadosti, pričom v tejto súvislosti bolo začaté súdne konanie.

72      Okrem toho v prejednávanej veci, ako bolo pripomenuté v bode 66 vyššie, podľa uplatniteľného talianskeho práva malo predmetné insolvenčné konanie za následok neúčinnosť formalít vyžadovaných na zabezpečenie toho, aby mal úkon dlžníka účinky voči tretím osobám, ak boli vykonané po vyhlásení konkurzu. V dôsledku toho, keďže toto vyhlásenie vyvolalo účinky pred podaním žiadosti o zápis predmetných prevodov a EUIPO bol o tom informovaný pred uvedenou žiadosťou, EUIPO bol povinný pozastaviť zápis týchto prevodov až dovtedy, kým vnútroštátny súd vykoná preskúmanie vo veci samej.

73      Naproti tomu prijatie argumentácie žalobkyne by v praxi znamenalo nielen obídenie vnútroštátnych ustanovení v oblasti platobnej neschopnosti a ich cieľa, ktorým je ochrana veriteľov, ale by aj zbavilo článok 24 ods. 3 nariadenia 2017/1001 veľkej časti svojho potrebného účinku.

74      Odvolací senát teda v bode 56 napadnutého rozhodnutia okrem iného správne konštatoval, že vzhľadom na to, že predmetná ochranná známka bola uvedená v inventúrnom súpise pripojenom k rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania, EUIPO bol povinný zohľadniť túto skutočnosť a zapísať insolvenčné konanie týkajúce sa tejto ochrannej známky do registra v súlade s návrhom správcu. Odvolací senát tým len pripomenul povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá prináleží EUIPO, ako je uvedená v bodoch 58 až 69 vyššie. Okrem toho odvolací senát tiež v tom istom bode svojho rozhodnutia správne pripomenul, že EUIPO nie je oprávnený spochybniť uvedený inventúrny súpis, keďže nemohol nahradiť vnútroštátne súdy.

75      Prvú časť jediného žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

 O druhej časti jediného žalobného dôvodu založenej na tom, že EUIPO a odvolací senát nesprávne zohľadnili rozsudok o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017

76      V druhej časti jediného žalobného dôvodu sa žalobkyňa v podstate domnieva, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že chýbal základný procesný krok z dôvodu, že EUIPO pri zápise prevodov predmetnej ochrannej známky 16. apríla 2018 nezohľadnil skutočnosť, že sám nevzal do úvahy skoršiu žiadosť o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania do registra, ktorú podal správca 25. októbra 2017 podľa článku 24 nariadenia 2017/1001. Žalobkyňa sa domnieva, že ku dňu podania žiadosti o zápis uvedených prevodov už vedľajší účastník konania nemohol byť považovaný za majiteľa tejto ochrannej známky, keďže táto ochranná známka bola už predtým prevedená na Spring Holdings zmluvou o prevode z 26. júna 2014, pričom táto posledná uvedená spoločnosť ju následne previedla na žalobkyňu. Podľa žalobkyne zápis insolvenčného konania podľa článku 24 nariadenia 2017/1001 nemohol mať teda nijaký vplyv, pretože v októbri 2017 a apríli 2018 vedľajší účastník konania už nemohol byť považovaný za majiteľa uvedenej ochrannej známky.

77      Žalobkyňa sa domnieva, že aj keby EUIPO zapísal do registra insolvenčné konanie, prevody predmetnej ochrannej známky, najprv v prospech spoločnosti Spring Holdings a potom v prospech žalobkyne, mali byť však zapísané, keďže na jednej strane všetky podmienky zápisu prevodu uvedené v článku 20 nariadenia 2017/1001 (písomná dohoda, podpisy, žiadosť o zápis) boli splnené a požadovaný dôkaz bol predložený, a na druhej strane ku dňu takéhoto zápisu do registra už vedľajší účastník konania nebol majiteľom tejto ochrannej známky, ktorú previedol na Spring Holdings. Uvádza, že zápis insolvenčného konania do registra nemohol mať za následok opätovné zahrnutie do majetku vedľajšieho účastníka konania, spoločnosti v konkurze, položiek – ako je uvedená ochranná známka –, ktoré v čase začatia insolvenčného konania už neboli súčasťou jej majetku. Dodáva, že platobná neschopnosť ako taká a zápis insolvenčného konania do registra majú účinky do budúcnosti, ako to vyplýva z článku 27 ods. 4 nariadenia 2017/1001.

78      Na úvod treba uviesť, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že Tribunale di Venezia (súd v Benátkach) vyhlásil vedľajšieho účastníka konania za platobne neschopného rozsudkom o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017 na základe talianskeho zákona o konkurze, pričom tento rozsudok bol účinný voči tretím osobám v ten istý deň v súlade s uvedeným zákonom, ktorý podľa článku 27 ods. 4 nariadenia 2017/1001 upravuje účinky tohto konania voči tretím osobám. Od tohto dátumu teda vedľajší účastník konania už nebol oprávnený previesť predmetnú ochrannú známku v súlade s článkom 20 toho istého nariadenia a EUIPO nemohol vykonať zápis požadovaného prevodu po tomto dátume.

79      Odvolací senát v bodoch 46 a 47 napadnutého rozhodnutia jednoducho pripomenul dôsledky takéhoto rozsudku o vyhlásení konkurzu pre účastníka konania zapísaného ako majiteľa ochrannej známky Európskej únie k dátumu tohto rozsudku, t. j. zákaz spravovať svoj majetok (majetok a vlastnícke práva zapísané do registra) a neplatnosť alebo neúčinnosť akéhokoľvek neskoršieho úkonu voči veriteľom (vrátane formalít požadovaných na zabezpečenie účinkov úkonov voči tretím osobám, ktoré sú neúčinné, ak boli vykonané po vyhlásení platobnej neschopnosti). Uviedol, že v prejednávanej veci bol vedľajší účastník konania 13. októbra 2017 v deň vyhlásenia uvedeného rozsudku zapísaný ako majiteľ predmetnej ochrannej známky do registra EUIPO a že táto ochranná známka bola uvedená na zozname inventúrneho súpisu konkurzu.

80      V tejto súvislosti treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odvolací senát neposúdil vo veci samej, či inventúrny súpis preukazoval vlastníctvo predmetnej ochrannej známky. Odvolací senát totiž iba zohľadnil oficiálny dokument schválený Tribunale di Venezia (súd v Benátkach), povereným insolvenčným konaním, a v bode 56 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že nebol predložený nijaký dôkaz na preukázanie toho, že tento dokument bol napadnutý na súde. Okrem toho odvolací senát v bodoch 48 a 49 tohto rozhodnutia uviedol, že EUIPO nepreskúmal žiadosť správcu, doručenú 25. októbra 2017, o zápis insolvenčného konania týkajúceho sa vedľajšieho účastníka konania do registra a že o tejto žiadosti sa 16. apríla 2018 stále nerozhodlo, t. j. k dátumu podania žiadostí o zápis prevodov uvedenej ochrannej známky vedľajšieho účastníka konania na Spring Holdings a z tejto spoločnosti na žalobkyňu.

81      Odvolací senát teda v bodoch 50 až 54 napadnutého rozhodnutia správne konštatoval, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého k prevodu predmetnej ochrannej známky vedľajším účastníkom konania na spoločnosť Spring Holdings došlo 26. júna 2014 (t. j. pred vyhlásením konkurzu na vedľajšieho účastníka konania), neumožňovalo dospieť k záveru, že zápisy prevodov uskutočnené 16. apríla 2018 boli v súlade so zákonom, a že preto je toto tvrdenie v podstate neúčinné.

82      V tejto súvislosti odvolací senát správne vychádzal z článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 týkajúceho sa účinkov právnych úkonov voči tretím osobám, ako sú prevody ochrannej známky, ktorá sa nadobúda až po ich zápise do registra. Domnieval sa, že údajný prevod predmetnej ochrannej známky vedľajším účastníkom konania, bez ohľadu na jej platnosť a určitosť jej dátumu, v každom prípade nebol zapísaný do registra EUIPO pred rozsudkom o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017 a že z tohto dôvodu nemohol mať účinok voči správcovi, ktorého bolo potrebné považovať za „tretiu osobu“, pretože nebol stranou tohto údajného prevodu. Okrem toho vzhľadom na článok 27 ods. 4 toho istého nariadenia Komisia správne vychádzala z článku 45 talianskeho zákona o konkurze, ktorý stanovuje, že všetky formality vyžadované na zabezpečenie účinkov úkonu voči tretím osobám sú neúčinné, ak boli vykonané po vyhlásení platobnej neschopnosti, ako to bolo v prejednávanej veci.

83      Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že odvolací senát nerozhodol o hmotnoprávnych otázkach patriacich do právomoci vnútroštátnych súdov a vnútroštátneho práva, akými sú vlastníctvo predmetnej ochrannej známky z hľadiska talianskeho práva alebo platnosť prevodov tejto ochrannej známky zapísaných 16. apríla 2018 z vecného hľadiska. Práve naopak, v bodoch 53 a 56 napadnutého rozhodnutia výslovne vyhlásil, že nemal v tejto súvislosti žiadnu právomoc, a riadne uznal právomoc vnútroštátnych súdov v danej oblasti.

84      Napokon v rozsahu, v akom sa žalobkyňa odvoláva na bod 30 rozsudku z 9. septembra 2011, CRAIC (T‑83/09, neuverejnený, EU:T:2011:450), treba pripomenúť, že v tomto bode uvedeného rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že prvá žiadosť o zápis prevodu dotknutej ochrannej známky vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, spĺňala požiadavky pravidla 31 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94, v spojení s týmto nariadením (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189) (teraz článok 13 vykonávacieho nariadenia 2018/626), keďže k nej bol pripojený dokument o prevode ochrannej známky zodpovedajúci požiadavkám tohto pravidla, takže uvedená žiadosť, ako aj zápis nadobúdateľa ako nového majiteľa predmetnej ochrannej známky boli platné. Všeobecný súd naopak rozhodol, že druhá žiadosť o zápis prevodu tej istej ochrannej známky nebola v súlade s týmito požiadavkami, keďže prevádzateľ nezodpovedal zapísanému majiteľovi, ktorý už bol nadobúdateľom v rámci skoršieho prevodu uvedenej ochrannej známky. V tejto súvislosti Všeobecný súd uviedol, že prípadný rozpor medzi dvoma prevodmi tejto ochrannej známky vyvolával otázky týkajúce sa zmluvného práva a vlastníckeho práva, ktoré prekročili rámec uvedeného pravidla a ktorých preskúmanie nepatrí do právomocí EUIPO.

85      Tieto úvahy však neznamenajú, že v prejednávanej veci odvolací senát posúdil platnosť prevodov predmetnej ochrannej známky z vecného hľadiska, ako to zrejme naznačuje žalobkyňa. V tejto súvislosti stačí uviesť, že v spore, o ktorom Všeobecný súd rozhodol v rozsudku z 9. septembra 2011, CRAIC (T‑83/09, neuverejnený, EU:T:2011:450), sa žalobkyňa na podporu svojej žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky neodvolávala na rozhodnutie vnútroštátneho súdu týkajúce sa insolvenčného konania podobného rozsudku, ktorý v prejednávanej veci vydal Tribunale di Venezia (súd v Benátkach). EUIPO teda nebol povinný uplatniť vnútroštátne právo a odkaz na citovaný rozsudok teda nie je relevantný. V každom prípade sa odvolací senát v napadnutom rozhodnutí obmedzil na zohľadnenie uvedeného talianskeho rozsudku a, ako už bolo uvedené v bode 83 vyššie, sám nerozhodol o vlastníctve predmetnej ochrannej známky z hľadiska talianskeho práva ani neposúdil platnosť jej prevodov z vecného hľadiska.

86      Druhú časť jediného žalobného dôvodu treba teda zamietnuť.

 O tretej časti jediného žalobného dôvodu založenej na neuplatniteľnosti článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 na prejednávanú vec

87      V tretej časti jediného žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 sa na prejednávanú vec nemôže uplatniť, keďže sa týka výlučne situácií, v ktorých si viac ako jeden účastník konania uplatňuje právo k ochrannej známke Európskej únie, to znamená dovoláva sa právnych úkonov, ktorých cieľom alebo účinkom je vytvorenie alebo prevod práv k takejto ochrannej známke. Neuplatňuje sa naopak na situáciu, o akú ide v tejto veci, keď subjekt už nie je majiteľom dotknutej ochrannej známky ku dňu začatia insolvenčného konania, ktoré sa ho týka, pretože postúpil túto ochrannú známku inému subjektu v predchádzajúcich rokoch.

88      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 27 ods. 1 prvej vety nariadenia 2017/1001 právne úkony týkajúce sa ochrannej známky Európskej únie uvedené v článkoch 20, 22 a 25 toho istého nariadenia majú účinky voči tretím osobám vo všetkých členských štátoch až po ich zapísaní do registra.

89      Treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odvolací senát sa správne domnieval, že toto ustanovenie bolo v prejednávanej veci uplatniteľné.

90      V bodoch 47 až 54 napadnutého rozhodnutia totiž odvolací senát uviedol, že vlastníctvo predmetnej ochrannej známky k 13. októbru 2017, t. j. k dátumu, keď bol na zapísaného majiteľa tejto ochrannej známky, teda vedľajšieho účastníka konania, vyhlásený konkurz, bolo predmetom sporu medzi žalobkyňou a správcom, ktorý zastupoval kolektívny záujem veriteľov vedľajšieho účastníka konania, a že údajný prevod tohto majetku, ku ktorému podľa žalobkyne došlo v roku 2014, nebol v žiadnom prípade účinný voči tretím osobám vrátane správcu, keďže tento prevod nebol zapísaný do registra EUIPO pred 13. októbrom 2017.

91      Z toho vyplýva, že článok 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 je v prejednávanej veci uplatniteľný, najmä na údajnú zmluvu o prevode predmetnej ochrannej známky z roku 2014, ktorá v súlade s týmto ustanovením nebola účinná voči tretím osobám pred 13. októbrom 2017, t. j. dátumom nadobudnutia účinnosti a vymáhateľnosti rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania voči tretím osobám v súlade s talianskym právom o konkurze uplatniteľným podľa článku 27 ods. 4 toho istého nariadenia a článku 19 ods. 1 nariadenia 2015/848.

92      Tretiu časť jediného žalobného dôvodu treba teda zamietnuť.

 O štvrtej časti jediného žalobného dôvodu založenej na uplatniteľnosti námietky znalosti stanovenej v článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v prejednávanej veci a na skutočnosti, že vedľajší účastník konania a správca údajne vedeli o zmluve o prevode z roku 2014

93      Vo štvrtej časti jediného žalobného dôvodu sa žalobkyňa v podstate domnieva, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnil skutočnosť, že vedľajší účastník konania, ako aj správca vedeli o prevode predmetnej ochrannej známky, ku ktorému došlo v roku 2014, čo bolo preukázané existenciou licenčnej zmluvy týkajúcej sa tejto ochrannej známky uzavretej 30. decembra 2014 medzi vedľajším účastníkom konania a spoločnosťou Spring Holdings a predĺžením platnosti tejto licenčnej zmluvy správcom e‑mailom zo 7. decembra 2017. Vyplýva to aj z „listu o zmluve“ z 24. novembra 2017, ktorým Spring Holdings navrhla predĺženie platnosti licenčnej zmluvy do 30. novembra 2022.

94      V každom prípade podľa žalobkyne správca nemohol byť považovaný za tretiu osobu (aj keby konal v záujme veriteľov vedľajšieho účastníka konania), pretože s ňou vstúpil do zmluvného vzťahu ako strana licenčnej zmluvy. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že aj keby sa článok 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v prejednávanej veci uplatňoval, vedľajší účastník konania a samotný správca by sa nemohli odvolávať na toto ustanovenie, pretože skutočne vedeli o skoršom prevode predmetnej ochrannej známky na Spring Holdings, ku ktorému došlo v roku 2014.

95      Treba uviesť, že tieto tvrdenia sa zakladajú na námietke znalosti stanovenej v článku 27 ods. 1 druhej vete nariadenia 2017/1001, podľa ktorej aj pred jej zápisom do registra EUIPO môže byť právny úkon týkajúci sa ochrannej známky Európskej únie účinný voči tretím osobám, ktoré nadobudli práva k ochrannej známke po dátume tohto úkonu, ak o ňom v čase nadobudnutia týchto práv vedeli.

96      Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci EUIPO nemohol uplatniť túto námietku znalosti.

97      Ako už bolo uvedené v bode 74 vyššie, odvolací senát totiž v bode 56 napadnutého rozhodnutia správne konštatoval, že vzhľadom na to, že predmetná ochranná známka bola uvedená v inventúrnom súpise priloženom k rozsudku o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017, neprináležalo EUIPO namietať proti tomuto súpisu, keďže nemohol nahradiť vnútroštátne súdy a bol povinný zapísať insolvenčné konanie týkajúce sa ochrannej známky do registra. Odvolací senát ďalej v tom istom bode uvedeného rozhodnutia správne konštatoval, že žiadosť o zápis prevodov tejto ochrannej známky podaná žalobkyňou v nadväznosti na vyhlásenie konkurzu na vedľajšieho účastníka konania bola oneskorená a že žalobkyňa nepredložila dôkaz, že rozsudok o vyhlásení konkurzu bol nesprávny na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

98      V dôsledku toho neprináležalo EUIPO overiť, či ku dňu vydania rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania mohla byť voči vedľajšiemu účastníkovi konania a správcovi vznesená námietka znalosti. Z toho vyplýva, že táto časť žalobného dôvodu je neúčinná.

99      V každom prípade, pokiaľ ide o skutočnosť, že vedľajší účastník konania a správca k 13. októbru 2017 údajne vedeli o prevode predmetnej ochrannej známky vedľajším účastníkom konania na Spring Holdings, ku ktorému údajne došlo v roku 2014, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.

100    Na jednej strane, čo sa týka vedľajšieho účastníka konania, treba pripomenúť, že pokiaľ ide o cieľ pravidla stanoveného v článku 27 ods. 1 prvej vete nariadenia 2017/1001, Súdny dvor vyhlásil, že nemožnosť uplatňovať voči tretím osobám právne úkony uvedené v článkoch 20, 22 a 25 tohto nariadenia, ktoré neboli zapísané do registra, má za cieľ ochranu toho, kto má alebo môže mať práva k ochrannej známke Európskej únie ako k predmetu vlastníctva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. februára 2016, Hassan, C‑163/15, EU:C:2016:71, bod 25).

101    Je potrebné sa teda domnievať, že cieľom článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 je v prejednávanej veci ochrana akejkoľvek osoby, ktorá má alebo môže mať práva k predmetnej ochrannej známke ako k predmetu vlastníctva, teda veriteľov vedľajšieho účastníka konania, spoločnosti, na ktorú bol vyhlásený konkurz. Skutočnosť, že samotný vedľajší účastník konania vedel o prevode tejto ochrannej známky, nie je preto relevantná a nemôže ovplyvniť práva veriteľov na jeho majetok v likvidácii.

102    Na druhej strane, pokiaľ ide o správcu, treba preskúmať, či tento správca skutočne potvrdil, že vedel o prevode z roku 2014 pred 13. októbrom 2017, ako to tvrdí žalobkyňa.

103    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 sa námietka znalosti uplatňuje na tých, ktorí vzhľadom na to, že neskôr nadobudli práva k dotknutej ochrannej známke, vedeli o akte „pri nadobudnutí týchto práv“, t. j. v prejednávanej veci 13. októbra 2017, ako to uznáva samotná žalobkyňa v bode 74 žaloby.

104    V prvom rade je pritom nesporné, že správca nebol zapojený ani do zmluvy o prevode, ani do licenčnej zmluvy, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa a ktoré boli údajne uzatvorené v roku 2014.

105    Zo spisu ďalej vyplýva, že správca namietal proti platnosti uvedenej zmluvy o prevode a licenčnej zmluvy na Tribunale di Venezia (súd v Benátkach). V samotnom dokumente, z ktorého vychádza žalobkyňa, konkrétne v návrhu na začatie konania, ktorý podal správca na tento súd 13. júna 2019, sa výslovne uvádza, že správca vedel o zmluve o prevode „prvý (a jediný) raz“ v júni 2018 (teda po rozsudku o vyhlásení konkurzu 13. októbra 2017) práve z dôvodu konania pred EUIPO.

106    Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa jednoducho odkazuje na „list o dohode“, t. j. na korešpondenciu týkajúcu sa predĺženia platnosti licenčnej zmluvy z novembra a decembra 2017. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že korešpondencia, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, nasleduje po rozhodnutí o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017. V každom prípade zo spisu vyplýva, že správca zamietol tvrdenia žalobkyne, pričom tvrdil, že návrh predĺženia platnosti licenčnej zmluvy predložený spoločnosťou Spring Holdings 24. novembra 2017 bol „čisto dočasný a zjavne vylučoval žaloby proti údajnému prevodu ochranných známok“ vrátane predmetnej ochrannej známky. Ako sa výslovne uvádza v žiadosti správcu o udelenie súhlasu s týmto predĺžením platnosti, povolenie „nemalo vplyv na žiadne opatrenia prijaté na určenie toho, či bol prevod ochranných známok v súlade so zákonom a za primeranú cenu, a na preukázanie akejkoľvek inej okolnosti týkajúcej sa predmetu“. Navyše správca namietal pred odvolacím senátom proti pravdivosti e‑mailu, ktorý údajne zaslal v odpovedi na uvedený návrh a na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, pričom žalobkyňa nepreukázala, že správca tento návrh niekedy podpísal. Takéto skutočnosti tak nemôžu preukázať, že správca k 13. októbru 2017 vedel o údajnej zmluve o prevode z 26. júna 2014.

107    Odvolací senát sa teda v podstate správne domnieval, že námietka znalosti stanovená v článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 sa v prejednávanej veci neuplatňovala a že údajná zmluva o prevode a licenčná zmluva z roku 2014 boli bez ohľadu na ich platnosť a určitosť dátumu z hľadiska talianskeho práva v každom prípade neúčinné voči vedľajšiemu účastníkovi konania a správcovi k 13. októbru 2017.

108    Štvrtú časť jediného žalobného dôvodu treba teda zamietnuť.

 O piatej časti jediného žalobného dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení článku 103 nariadenia 2017/1001 odvolacím senátom na rozhodnutia EUIPO o výmaze zápisov zo 16. apríla 2018

109    V piatej časti jediného žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 103 nariadenia 2017/1001 sa v prejednávanej veci neuplatňuje vzhľadom na neexistenciu „zrejmej chyby“ pri zápise prevodu predmetnej ochrannej známky v jej prospech zo strany EUIPO 16. apríla 2018 pri dodržaní regulačných podmienok. Žalobkyňa potvrdzuje, že vedľajší účastník konania pred vyhlásením konkurzu previedol túto ochrannú známku na Spring Holdings, ktorá ju na ňu následne previedla. Navyše k chybe, na ktorú poukazuje vedľajší účastník konania, konkrétne k neuvedeniu procesného úkonu nedošlo ku dňu zápisu uvedeného prevodu, ale v októbri 2017.

110    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že znenie článku 103 nariadenia 2017/1001, ktoré nadobudlo účinnosť 1. októbra 2017, sa odlišuje od znenia článku 80 nariadenia č. 207/2009 v rozsahu, v akom sa vzťahuje na každú „zrejmú chybu“ pripísateľnú EUIPO, a nielen na akúkoľvek „zrejmú procedurálnu chybu“, ktorú mu možno pripísať, ktorú Súdny dvor definoval ako flagrantnú chybu procesnej povahy, ktorej sa dopustil EUIPO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. októbra 2019, Repower/EUIPO, C‑281/18 P, EU:C:2019:916, bod 29). Procedurálna povaha zrejmej chyby teda nie je podmienkou uplatnenia článku 103 nariadenia 2017/1001.

111    Pokiaľ ide o „zrejmú“ alebo flagrantnú povahu chyby odôvodňujúcej prijatie rozhodnutia o zrušení skoršieho rozhodnutia alebo o výmaze zápisu, kvalifikuje chyby s vysokou mierou preukázateľnosti, ktoré neumožňujú zachovať ustanovenia tohto skoršieho rozhodnutia alebo tohto zápisu bez toho, aby orgán, ktorý uvedené rozhodnutie prijal alebo uvedený zápis vykonal, následne vykonal novú analýzu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2020, Aurea Biolabs/EUIPO – Avizel (AUREA BIOLABS), T‑724/18 a T‑184/19, EU:T:2020:227, body 29 a 30 a citovanú judikatúru].

112    Všeobecnejšie, podľa judikatúry možno chybu kvalifikovať ako zrejmú iba vtedy, ak ju možno zjavne zistiť z hľadiska kritérií, ktorým normotvorca zamýšľal podriadiť výkon voľnej úvahy zo strany administratívy, a ak sú predložené dôkazy dostatočné na to, aby zbavili posúdenie vykonané týmto správnym orgánom hodnovernosti bez toho, aby sa toto posúdenie uznalo za odôvodnené a koherentné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2019, Fleig/ESVČ, T‑492/17, EU:T:2019:211, bod 55 a citovanú judikatúru).

113    V prejednávanej veci treba uviesť, že pokiaľ ide o nezapísanie insolvenčného konania, platobná neschopnosť sa musí považovať za účinnú a uplatniteľnú od dátumu stanoveného vnútroštátnym právom uplatniteľným v prejednávanej veci 13. októbra 2017, podľa článkov 44 a 45 talianskeho zákona o konkurze (pozri najmä body 53 a 66 vyššie). Okrem toho EUIPO vedel o platobnej neschopnosti vedľajšieho účastníka konania a rozhodnutím z 9. apríla 2018 (pozri bod 8 vyššie) už výslovne vyjadril svoj úmysel uplatniť ju. Keďže prvý zápis prevodu predmetnej ochrannej známky vedľajším účastníkom konania na Spring Holdings, požadovaný 18. októbra 2017 ich spoločným zástupcom, EUIPO 9. apríla 2018 vymazal so spätným účinkom, uvedenú ochrannú známku bolo potrebné považovať za ochrannú známku patriacu vedľajšiemu účastníkovi konania 13. októbra 2017, a o to viac 16. apríla 2018.

114    Treba preto konštatovať, že k „zrejmej chybe“ pripísateľnej EUIPO v zmysle článku 103 nariadenia 2017/1001 došlo, keď EUIPO 16. apríla 2018 zapísal do registra prevody predmetnej ochrannej známky na žiadosť žalobkyne, pričom nezohľadnil existenciu a uplatniteľnosť rozsudku o vyhlásení konkurzu na vedľajšieho účastníka konania z 13. októbra 2017, ktorý nezapísal na základe žiadosti správcu 25. októbra 2017 v tomto zmysle.

115    Zápisy následných prevodov predmetnej ochrannej známky do registra vykonané 16. apríla 2018 teda predstavovali „zrejmé chyby“ pripísateľné EUIPO v zmysle článku 103 nariadenia 2017/1001, keďže na jednej strane konkurz na vedľajšieho účastníka konania bol vyhlásený skôr, a to 13. októbra 2017, a na druhej strane v čase týchto zápisov EUIPO vedel o začatí insolvenčného konania týkajúceho sa majiteľa tejto ochrannej známky zapísanej do registra, t. j. vedľajšieho účastníka konania.

116    Za normálnych a bezchybných okolností, ak by bol rozsudok o vyhlásení konkurzu na majiteľa príslušnej ochrannej známky riadne zapísaný do registra v deň podania žiadosti správcu, t. j. 25. októbra 2017, každá následná žiadosť o zápis prevodu v súvislosti s tou istou ochrannou známkou by bola automaticky pozastavená a mohla by sa vykonať len s výslovným povolením správcu alebo vnútroštátneho súdu, ktorý vedie insolvenčné konanie.

117    EUIPO sa tým, že na žiadosť žalobkyne 16. apríla 2018 zapísal spochybnené prevody po tom, čo nevykonal zápis insolvenčného konania do registra týkajúceho sa majiteľa predmetnej ochrannej známky v súlade so žiadosťou správcu z 25. októbra 2017, dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, takže bol povinný čo najskôr vymazať uvedené zápisy zo 16. apríla 2018, ktoré sú postihnuté touto zrejmou chybou.

118    V tejto súvislosti Súdny dvor v podstate vyhlásil, že povinnosť zrušiť rozhodnutie alebo vymazať zápis, ktorý obsahuje zrejmú chybu pripísateľnú EUIPO, ktorú mu v súčasnosti ukladá článok 103 nariadenia 2017/1001, má zaručiť riadnu správu vecí verejných, ako aj hospodárnosť konania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 31. októbra 2019, Repower/EUIPO, C‑281/18 P, EU:C:2019:916, bod 32).

119    Okrem toho lehota jedného roka odo dňa zápisu do registra, ako je stanovená v článku 103 ods. 2 nariadenia 2017/1001, bola riadne dodržaná, keď oddelenie zodpovedné za register EUIPO 30. januára 2019 vydalo dve rozhodnutia o výmaze zápisov T 014185659 a T 014188703, vykonané 16. apríla 2018, z registra.

120    Z toho vyplýva, že podmienky vyžadované na uplatnenie článku 103 nariadenia 2017/1001 zo strany EUIPO, najmä zo strany oddelenia zodpovedného za vedenie registra, boli splnené.

121    Odvolací senát teda správne potvrdil rozhodnutie uvedeného oddelenia z 30. januára 2019 o výmaze zápisov týkajúcich sa následných prevodov predmetnej ochrannej známky vykonaných 16. apríla 2018.

122    Piatu časť jediného žalobného dôvodu je teda potrebné zamietnuť.

123    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť jediný žalobný dôvod, a teda aj žalobu v celom jej rozsahu.

 O trovách

124    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

125    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi EUIPO a vedľajšieho účastníka konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Marina Yachting Brand Management Co. Ltd znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a spoločnosti Industries Sportswear Co. Srl.

Costeira

Gratsias

Kănčeva

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. septembra 2021.

Podpisy


Obsah


Okolnosti predchádzajúce sporu

Návrhy účastníkov konania

Právny rámec

O prípustnosti druhého žalobného návrhu vedľajšieho účastníka konania

O veci samej

Úvodné pripomienky

O prvej časti jediného žalobného dôvodu založeného na tom, že EUIPO porušil svoje právomoci podľa článkov 20 a 24 nariadenia 2017/1001

O druhej časti jediného žalobného dôvodu založenej na tom, že EUIPO a odvolací senát nesprávne zohľadnili rozsudok o vyhlásení konkurzu z 13. októbra 2017

O tretej časti jediného žalobného dôvodu založenej na neuplatniteľnosti článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 na prejednávanú vec

O štvrtej časti jediného žalobného dôvodu založenej na uplatniteľnosti námietky znalosti stanovenej v článku 27 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v prejednávanej veci a na skutočnosti, že vedľajší účastník konania a správca údajne vedeli o zmluve o prevode z roku 2014

O piatej časti jediného žalobného dôvodu založenej na nesprávnom uplatnení článku 103 nariadenia 2017/1001 odvolacím senátom na rozhodnutia EUIPO o výmaze zápisov zo 16. apríla 2018

O trovách


*      Jazyk konania: angličtina.