Vec T‑865/16
Fútbol Club Barcelona
proti
Európskej komisii
Rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 26. februára 2019
„Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá španielskymi orgánmi v prospech určitých profesionálnych futbalových klubov – Preferenčná sadzba zdanenia na príjmy uplatnená na kluby, ktorým je umožnené využiť štatút neziskovej organizácie – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Sloboda usadiť sa – Výhoda“
1. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom – Voľná úvaha – Rešpektovanie koherencie medzi ustanoveniami Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci a inými ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa fungovania vnútorného trhu – Konanie vo veci formálneho zisťovania začaté vo vzťahu k opatreniu, ktoré môže ohrozovať slobodu usadiť sa – Povinnosť preskúmať samostatné porušenie slobody usadiť sa – Neexistencia
(Články 49 a 107 ZFEÚ)
(pozri body 29 – 37)
2. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Priznanie výhody príjemcom – Vnútroštátne opatrenie, ktoré vyhradzuje prístup k daňovému režimu uplatniteľnému na neziskové organizácie pre určité profesionálne futbalové kluby – Dôkaz o existencii výhody, ktorý je povinná predložiť Komisia – Posúdenie vo vzťahu k rôznym zložkám uvedeného daňového režimu ako celku
(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)
(pozri body 44 – 67)
3. Pomoc poskytovaná štátmi – Správne konanie – Povinnosti Komisie – Náležité a nestranné preskúmanie – Zohľadnenie čo najúplnejších a najspoľahlivejších dôkazov – Rozsah povinnosti
(Článok 108 ods. 2 ZFEÚ)
(pozri body 49, 69)
Zhrnutie
Rozsudkom Fútbol Club Barcelona/Komisia (T‑865/16), vyhláseným 26. februára 2019, Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/2391 zo 4. júla 2016 o štátnej pomoci SA.29769 (2013/C) (ex 2013/NN), ktorú implementovalo Španielsko v prospech niektorých futbalových klubov, z dôvodu, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu hospodárskej výhody poskytnutej príjemcom predmetného opatrenia.
Napadnuté rozhodnutie sa týkalo španielskeho zákona prijatého v roku 1990, ktorý zaväzoval všetky španielske profesionálne športové kluby, aby sa transformovali na športové spoločnosti s ručením obmedzeným, s výnimkou športových klubov, ktoré dosiahli pozitívny hospodársky výsledok za účtovné obdobia predchádzajúce prijatiu tohto zákona. Žalobca Fútbol Club Barcelona, ako aj tri ďalšie profesionálne futbalové kluby, ktoré spadajú do pôsobnosti tejto výnimky, si tak zvolili pokračovať v činnosti vo forme neziskových právnických osôb a z tohto dôvodu mali osobitnú sadzbu zdanenia ich príjmov. Keďže táto osobitná sadzba zdanenia zostala až do roku 2016 nižšia ako sadzba uplatniteľná na športové spoločnosti s ručením obmedzeným, Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že táto právna úprava zavedením daňovej výsady v oblasti dane z príjmov právnických osôb v prospech štyroch dotknutých klubov predstavovala protiprávnu a nezlučiteľnú schému pomoci a nariadila Španielskemu kráľovstvu ukončiť ju a vymôcť individuálnu pomoc vyplatenú príjemcom uvedenej pomoci.
Vo svojom rozsudku Všeobecný súd najprv zamietol žalobný dôvod založený na porušení článku 49 ZFEÚ v rozsahu, v akom Komisia podľa žalobcu mala konštatovať, že povinnosť uložená profesionálnym športovým klubom pretransformovať sa na športové spoločnosti s ručením obmedzeným bola v rozpore s uvedeným článkom. V tejto súvislosti všeobecný súd pripomenul, že Komisia nie je oprávnená v rámci konania začatého v oblasti štátnej pomoci na to, aby dospela k záveru o existencii samostatného porušenia článku 49 ZFEÚ a vyvodzovala z neho právne následky, ktoré vznikajú, mimo hypotézy, že nezlučiteľnosť predmetného opatrenia pomoci vyplýva z porušenia článku 49 ZFEÚ.
Všeobecný súd ďalej preskúmal žalobný dôvod založený na pochybeniach, ktorých sa Komisia dopustila pri skúmaní výhody, ktorú právna úprava priznáva štyrom dotknutým klubom. Po tom, čo pripomenul, že Komisia má povinnosť zvážiť celkovo komplexné opatrenia na určenie toho, či poskytujú oprávneným spoločnostiam hospodársku výhodu, ktorú by inak neboli dosiahli za normálnych trhových podmienok, Všeobecný súd spresnil, že je to tak aj pri preskúmaní schémy pomoci. V tejto súvislosti, hoci v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie všeobecných a abstraktných charakteristík predmetnej schémy bez toho, aby bola povinná skúmať každý osobitný prípad uplatnenia, s cieľom overiť, či táto schéma obsahuje náležitosti štátnej pomoci, toto preskúmanie sa musí týkať rôznych dôsledkov, ako výhodných, tak aj nevýhodných pre príjemcov predmetnej schémy, ak jednoznačná povaha údajnej výhody vyplýva zo samotných charakteristík systému.
Keďže vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej sa týka napadnuté rozhodnutie, možno v odvetví španielskeho profesionálneho športu zhrnúť na zúženie osobnej pôsobnosti daňového režimu neziskových organizácií, Všeobecný súd preskúmal, či Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že daňový režim neziskových organizácií bol ako celok spôsobilý postaviť subjekty, ktoré ho boli oprávnené používať, do výhodnejšej situácie, než keby museli vykonávať svoju činnosť vo forme športových spoločností s ručením obmedzeným. Podľa Všeobecného súdu o taký prípad však nejde. Všeobecný súd totiž po tom, čo zdôraznil, že Komisia mala v čase prijatia napadnutého rozhodnutia k dispozícii informácie zdôrazňujúce osobitosť daňového režimu neziskových organizácií, pokiaľ ide o stanovenie stropu daňového odpočtu na preinvestovanie mimoriadneho zisku na menej výhodnej úrovni, ako bola uplatniteľná na športové spoločnosti s ručením obmedzeným, Všeobecný súd sa domnieval, že tvrdenia uvádzané Komisiou neumožňujú vylúčiť, že tieto menšie možnosti daňového odpočtu neziskových organizácií vyvažujú výhodu vyplývajúcu z nižšej nominálnej sadzby dane, ktorú tieto organizácie využívajú. Keďže Komisia z právneho hľadiska dostatočne neuniesla dôkazné bremeno, podľa ktorého by sporné opatrenie priznávalo výhodu svojim príjemcom, Všeobecný súd konštatoval porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ a zrušil napadnuté rozhodnutie.