ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata rozšírená komora)

z 9. júla 2008 (*)

„Štátna pomoc – Rekapitalizácia spoločnosti Alitalia talianskymi orgánmi – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom – Rozhodnutie prijaté na základe rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým sa zrušuje skoršie rozhodnutie – Prípustnosť – Porušenie článku 233 ES – Porušenie článkov 87 ES a 88 ES – Podmienky schválenia pomoci – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑301/01,

Alitalia – Linee aeree italiane SpA, so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: M. Siragusa, G. M. Roberti, G. Scassellati Sforzolini, F. Moretti a F. Sciaudone, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Abate a G. Conte, advokáti,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2001/723/ES z 18. júla 2001 týkajúceho sa rekapitalizácie spoločnosti Alitalia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 271, s. 28),

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia E. Martins Ribeiro, F. Dehousse, D. Šváby a K. Jürimäe,

tajomník: C. Kantza, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. októbra 2006,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Alitalia – Linee aeree italiane SpA (ďalej len „Alitalia“ alebo „žalobkyňa“) je leteckou spoločnosťou, ktorej približne 90 % kapitálu vlastnila k 1. júlu 1996 talianska štátna finančná spoločnosť Istituto per la ricostruzione industriale SpA (ďalej len „IRI“) a zostávajúcu časť vlastnili súkromní investori.

2        Začiatkom deväťdesiatych rokov trpela spoločnosť Alitalia podkapitalizáciou. Počas tohto obdobia čelila problémom, ktoré súviseli s vojnou v Zálive, s recesiou v leteckom odvetví v rokoch 1992 a 1993 a so zvýšenou hospodárskou súťažou vyplývajúcou z liberalizácie trhu leteckej dopravy. Na základe týchto udalostí bola žalobkyňa nútená znížiť svoje náklady a zvýšiť svoju produktivitu, avšak aj napriek tejto snahe nebola schopná nadobudnúť rentabilitu.

3        V dôsledku tejto situácie prijala žalobkyňa v júli 1996 plán reštrukturalizácie pre obdobie 1996-2000. Tento plán, ktorý talianske orgány oznámili Komisii listom z 29. júla 1996, pozostával z fázy reštrukturalizácie a fázy rozvoja. V časti, ktorá sa týkala financií, počítal plán s kapitálovým vkladom od IRI, a to v celkovej výške 2 750 miliárd talianskych lír (ITL), ktorý mal byť zaplatený v troch splátkach, pričom platba druhej z nich bola určená na máj 1998 a platba tretej na máj 1999.

4        Dňa 9. októbra 1996 sa Komisia rozhodla začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo veci zvýšenia základného imania stanoveného plánom (Ú. v. ES C 346, s. 13). Komisia si vyžiadala v rôznych štádiách konania stanovisko nezávislých poradcov (ďalej len „poradcovia Komisie“).

5        Pôvodný plán bol počas konania niekoľkokrát zmenený. Jeho poslednú verziu poslali talianske orgány Komisii 26. júna 1997.

6        Dňa 15. júla 1997 prijala Komisia rozhodnutie 97/789/ES týkajúce sa rekapitalizácie spoločnosti Alitalia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 322, s. 44, ďalej len „rozhodnutie z roku 1997“). Komisia zastávala názor, že kapitálový vklad IRI v prospech spoločnosti Alitalia predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ talianske orgány dodržia desať záväzkov uvedených v článku 1 rozhodnutia z roku 1997.

7        Vzhľadom na nové záväzky, ktoré prijali talianske orgány v dôsledku porušenia podmienok, ktoré boli stanovené v rozhodnutí z roku 1997 a ktoré boli zistené počas prvých šiestich mesiacov od prijatia tohto rozhodnutia, Komisia v rozhodnutí z 3. júna 1998 nevzniesla námietky proti platbe tretej splátky kapitálového vkladu IRI.

8        Návrhom, ktorý bol doručený kancelárii Súdu prvého stupňa 26. novembra 1997, podala Alitalia žalobu o zrušenie rozhodnutia z roku 1997. Vo svojom rozsudku z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia (T‑296/97, Zb. s. II‑3871, ďalej len „rozsudok Alitalia I“), Súd prvého stupňa vyhovel návrhu na zrušenie, ktorý podala Alitalia proti rozhodnutiu z roku 1997, vzhľadom na to, že Komisia neodôvodnila, z akého dôvodu uplatnila rovnakú minimálnu mieru výnosnosti (ďalej len „minimálna miera“) ako v rozhodnutí Komisie 96/278/ES z 31. januára 1996 o rekapitalizácii spoločnosti Iberia (Ú. v. ES L 104, s. 25, ďalej len „rozhodnutie Iberia“), a vzhľadom na zjavne nesprávne posúdenie, keď pri výpočte vnútornej miery výnosnosti (ďalej len „vnútorná miera“) vylúčila náklady spojené s platobnou neschopnosťou, ktoré by IRI musela v prípade likvidácie spoločnosti Alitalia znášať, a tiež nezohľadnila zmeny vykonané v pláne reštrukturalizácie v júni 1997.

9        Dňa 1. júna 2001 predložili poradcovia Komisie na jej žiadosť správu, ktorá aktualizovala ich predchádzajúcu analýzu uskutočnenú v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 1997, s cieľom zohľadniť poslednú verziu plánu reštrukturalizácie pri výpočte minimálnej miery a vnútornej miery.

10      Dňa 18. júla 2001 prijala Komisia rozhodnutie 2001/723/ES týkajúce sa rekapitalizácie spoločnosti Alitalia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 271, s. 28, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 Napadnuté rozhodnutie

11      Po tom, čo Komisia vo svojom právnom posúdení uviedla, že článok 233 ES jej v prejednávanej veci neukladá povinnosť opätovne začať konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 1997, a zopakovať celé konanie pred prijatím nového rozhodnutia, venuje 20 odôvodnení (odôvodnenia č. 15 až 34 napadnutého rozhodnutia) posúdeniu kritéria súkromného investora.

12      Pokiaľ ide o stanovenie vnútornej miery operácie, Komisia berie na vedomie povinnosť zahrnúť do výpočtu očakávaného výnosu náklady spojené s platobnou neschopnosťou, ktoré by IRI musela znášať v prípade likvidácie spoločnosti Alitalia. Komisia vo svojej analýze dospela k záveru, že vnútorná miera investície vo výške 2 750 miliárd ITL do základného imania spoločnosti Alitalia je pre IRI v roku 1997 25,2 % alebo 26,1 % podľa zohľadneného uplatneného zdanenia (odôvodnenie č. 23 napadnutého rozhodnutia).

13      Pokiaľ ide o stanovenie minimálnej miery, ktorú by vyžadoval súkromný investor konajúci podľa zásad trhu, Komisia sa na základe informácií, ktoré má k dispozícii, najmä na základe správ podaných jej poradcami, domnieva, že minimálna miera je približne 30 % vzhľadom na výšku dotknutej sumy a osobitne riziká spojené s touto operáciou, ktoré zostávajú vysoké aj napriek zlepšeniam uskutočneným v pláne v júni 1997. V tejto súvislosti uvádza, že riziká, ktoré so sebou nesie kapitálový vklad do spoločnosti Alitalia v júli 1997, sú prinajmenšom také vysoké, ako riziká, ktoré so sebou niesol kapitálový vklad, ktorý nadobudla Iberia v januári 1996. Komisia v odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje, v čom je situácia týchto dvoch podnikov aj napriek určitým rozdielom podobná.

14      V odôvodnení č. 33 napadnutého rozhodnutia dospieva Komisia k záveru, že ročná minimálna miera, ktorú by vyžadoval investor konajúci podľa zásad trhu na to, aby poskytol kapitálový vklad vo výške 2 750 miliárd ITL v prospech spoločnosti Alitalia, je za uvedených okolností vyššia ako vnútorná miera takejto operácie.

15      Na záver (odôvodnenia č. 35 až 37 napadnutého rozhodnutia) zastáva Komisia názor, že opravila dve nesprávne posúdenia a nedostatočné odôvodnenia, ktoré Súd uviedol v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Komisia odkazuje na body odôvodnenia rozhodnutia z roku 1997, ktoré sa podľa jej názoru majú považovať za neoddeliteľnú súčasť napadnutého rozhodnutia bez toho, aby ich bolo nutné opakovať (odôvodnenie č. 36 napadnutého rozhodnutia).

16      Na základe týchto odôvodnení Komisia vydala napadnuté rozhodnutie, ktorého výrok znie:

„Článok 1

Pomoc poskytnutá [Talianskou republikou] spoločnosti Alitalia…, vo forme kapitálového vkladu v celkovej výške 2 750 miliárd [ITL], ktorá je splatná v troch splátkach a ktorej cieľom je zabezpečiť reštrukturalizáciu spoločnosti v súlade s plánom oznámeným Komisii 29. júla 1996 a upraveným 26. júna 1997, je zlučiteľná so spoločným trhom a Dohodou [o Európskom hospodárskom priestore] podľa článku 87 ods. 3 [písm.] c) [ES] a článku 61 ods. 3 [písm.] c) Dohody [o Európskom hospodárskom priestore] s výhradou dodržania záväzkov a podmienok uvedených v článkoch 1, 2 a 3 rozhodnutia [z roku 1997], ktoré sú zopakované v odôvodnení č. 1 tohto rozhodnutia.

Článok 2

Komisia nemá námietky proti zaplateniu [druhej] splátky kapitálového vkladu spoločnosti Alitalia….

Článok 3

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

17      Desať podmienok, ktoré sú stanovené v článku 1 napadnutého rozhodnutia a uvedené v odôvodnení č. 1 tohto rozhodnutia, sú tieto:

„1.      správať sa k spoločnosti Alitalia ako bežný akcionár, čo jej umožní, aby sa spravovala výlučne podľa obchodných zásad, a nezasahovať do jej riadenia okrem prípadov, ktoré úzko súvisia s postavením talianskeho štátu ako akcionára;

2.      neposkytnúť spoločnosti Alitalia ďalšiu kapitálovú pomoc, ani inú pomoc v akejkoľvek forme, vrátane záruky za úvery;

3.      zaručiť, že do 31. decembra 2000 bude Alitalia využívať pomoc výlučne na účely reštrukturalizácie spoločnosti a nie na získanie nových podielov v iných leteckých dopravných spoločnostiach;

4.      nezvýhodniť akýmkoľvek spôsobom spoločnosť Alitalia voči ostatným spoločnostiam Spoločenstva, osobitne v oblasti priznávania prepravných práv (vrátane leteckých spojení do tretích krajín mimo Európsky hospodársky priestor), rozvrhu letov, služieb spojených s odbavovaním a prístupe k letiskovým zariadeniam v rozsahu, v akom by zvýhodňovanie bolo v rozpore s právom Spoločenstva. Talianske orgány osobitne potvrdzujú, že neuplatnia žiadne opatrenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, a zaručujú, že:

a)      okamžite začnú a najneskôr do 31. decembra 1998 ukončia konanie o preskúmaní dohody č. 4372 z 15. apríla 1992, schválenej dekrétom zo 16. apríla 1992… na účely dosiahnutia súladu s právnou úpravou Spoločenstva, najmä pokiaľ ide o ‚prednostné právo‘, ‚zásah vlády‘, ‚zlučiteľnosť s nariadeniami o liberalizácii leteckej dopravy‘ a ‚výsady letiska‘;

b)      došlo k de facto revízii dohody, ktorá sa týka vyššie uvedených bodov, po vzájomnej korešpondencii so spoločnosťou Alitalia na základe článku 50 dohody, podľa ktorého sa dohoda uplatní len v rozsahu, v akom je v súlade s právom Spoločenstva;

c)      Alitalia sa vzdá prednostného práva, ktoré vyplýva z článku 3 dohody;

d)      na koordinovaných alebo úplne koordinovaných talianskych letiskách bude pred začiatkom zimnej sezóny 1997/98 vymenovaný koordinátor bez akejkoľvek väzby na spoločnosť Alitalia, ktorý koná úplne nezávisle vo vzťahu k poslednej menovanej;

5.      zaručiť, že do 31. decembra 2000 kapacity ponúkané lietadlami prevádzkovanými spoločnosťou Alitalia alebo inými dopravcami v takej forme, ktorá predstavuje pre spoločnosť Alitalia obchodné riziko (‚wet‑leasing‘ dohody, ‚block-space‘ dohody, ‚joint venture‘ dohody, atď.), neprekročia nasledujúce obmedzenia:

a)      počet disponibilných sedadiel neprekročí 28 985, z ktorých 26 350 bude patriť samotnej spoločnosti Alitalia;

b)      zvýšenie počtu sedadiel na kilometre ponúkaných pre každý kalendárny rok

–        na území Európskeho hospodárskeho priestoru s výnimkou Talianska, a

–        na území Talianska

neprekročí 2,7 %, pričom zvýšenie nebude povolené, pokiaľ rast príslušných trhov zostane nižší ako 2,7 %. Ak však miera rastu príslušných trhov prekročí 5 %, ponuka môže byť zvýšená nad 2,7 % o percentuálnu sadzbu rastu vyššiu ako 5 %;

6.      zaručiť, že Alitalia disponuje analytickým účtovníctvom, ktoré umožňuje stanoviť v krátkom čase a pre každé letecké spojenie pomer ziskovosti, ktorý je definovaný ako pomer medzi celkovými príjmami a celkovými nákladmi (celková suma variabilných nákladov a fixných nákladov) na príslušné letecké spojenie;

7.      zaručiť, že do 31. decembra 2000 Alitalia neponúkne tarify, ktoré sú nižšie ako tarify, ktoré ponúkli iní súťažitelia pre podobnú ponuku na leteckých spojeniach, ktoré prevádzkuje ona;

8.      zaručiť, že Alitalia predá svoj podiel v Mal[é]v najneskôr do…;

9.      zaručiť, že Alitalia bude pokračovať vo vykonávaní plánu reštrukturalizácie, ktorý bol Komisii oznámený 29. júla 1996 a upravený 26. júna 1997, najmä pokiaľ ide o splnenie cieľov produktivity, rentability a finančného ozdravenia, ktoré sú uvedené vyššie v bode VI;

10.      predložiť Komisii do konca marca 1998, marca 1999, marca 2000 a marca 2001 výročnú správu o vývoji plánu reštrukturalizácie, o hospodárskej a finančnej situácii spoločnosti Alitalia a o dodržiavaní týchto podmienok. Správa bude obsahovať popis (typológia a totožnosť subdodávateľov) dohôd o obchodnej alebo prevádzkovej spolupráci, ktoré Alitalia uzavrela počas predchádzajúceho roka. Komisia nechá prípadne overiť informácie uvedené v každej správe nezávislým poradcom, ktorého vyberie Komisia so súhlasom talianskych orgánov.“ [neoficiálny preklad]

 Konanie

18      Alitalia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. novembra 2001 podala túto žalobu.

19      Dňa 13. februára 2002 podala Alitalia tiež žalobu o náhradu škody, smerujúcu k dosiahnutiu náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku prijatia rozhodnutia z roku 1997 a napadnutého rozhodnutia. Túto žalobu však vzala späť a uznesením predsedu tretieho senátu Súdu prvého stupňa z 8. apríla 2003, Alitalia/Komisia (T‑35/02, neuverejnené v Zbierke), došlo k vymazaniu žaloby.

20      Listom z 19. júna 2002 Komisia oznámila Talianskej republike svoje rozhodnutie týkajúce sa štátnej pomoci, ktoré bolo zapísané pod číslami C‑54/96 a N-318/02 a ktoré sa týkalo zaplatenia tretej splátky pomoci na reštrukturalizáciu spoločnosti Alitalia, ktorú Komisia schválila 18. júla 2001, a novej rekapitalizácie vo výške 1 432 miliónov eur (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2002“). Rozhodnutie z 19. júna 2002 bolo opravené rozhodnutím K(2002) 3151 v konečnom znení z 27. augusta 2002 a bolo predmetom oznámenia uverejneného v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 4. októbra 2002 (Ú. v. ES C 239, s. 2). Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. novembra 2002 sa Air One SpA, talianska letecká spoločnosť, domáhala zrušenia rozhodnutia z 19. júna 2002 (vec T‑344/02). Alitalia vstúpila do konania v danej veci ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

21      Spoločným návrhom z 5. septembra 2002 účastníci konania navrhli prerušiť toto konanie. Konanie bolo prerušené do 30. novembra 2002 uznesením Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2002.

22      Korigendum napadnutého rozhodnutia bolo uverejnené v úradnom vestníku z 8. apríla 2003 (Ú. v. EÚ L 90, s. 54). Posledná veta odôvodnenia č. 20 napadnutého rozhodnutia, v ktorej bolo uvedené, že Alitalia prijala sumu vo výške 750 miliárd ITL na celkové náklady spojené s platobnou neschopnosťou, bola odstránená. V poslednej vete odôvodnenia č. 22 napadnutého rozhodnutia boli zmenené tiež údaje, ktoré sa týkali výšky podielu IRI v spoločnosti Alitalia k 31. decembru 2000.

23      Listom z 10. marca 2004 vyzval Súd prvého stupňa spoločnosť Alitalia, aby sa vyjadrila k tvrdeniu, ktoré bolo uvedené v duplike predloženej Komisiou 24. apríla 2003, podľa ktorého už Alitalia nemala právny záujem na prejednávaní podanej žaloby. Alitalia odpovedala na túto žiadosť listom z 1. apríla 2004.

24      Na základe správy predloženej sudcom spravodajcom rozhodol Súd prvého stupňa o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa položil spoločnosti Alitalia a Komisii písomné otázky. Účastníci konania na nich odpovedali v stanovenej lehote.

25      Prednesy účastníkov konania a odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 24. októbra 2006.

 Návrhy účastníkov konania

26      Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu,

–        subsidiárne, zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej Komisia podmieňuje zlučiteľnosť sporného kapitálového vkladu dodržaním podmienok stanovených v rozhodnutí z roku 1997,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

27      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 O prípustnosti

A –  Tvrdenia účastníkov konania

28      Komisia v duplike tvrdí, že Alitalia už nemá právny záujem na podaní žaloby.

29      Po prvé Komisia tvrdí, že rekapitalizácia spoločnosti Alitalia bola v plnom rozsahu povolená a uskutočnená, pretože Komisia rozhodnutím z 19. júna 2002 nevzniesla námietky proti platbe tretej a poslednej splátky pomoci. Spoločnosť Alitalia by teda zo zrušenia napadnutého rozhodnutia nemala žiadne výhody. Naopak, toto zrušenie by zbavilo rozhodnutie z 19. júna 2002 jeho právneho základu.

30      Po druhé Komisia poznamenáva, že prejednávaná žaloba nemôže uľahčiť konanie o náhradu škody, pretože Alitalia vzala späť žalobu vo veci T‑35/02, ktorú podala na tento účel.

31      Nakoniec Komisia zdôrazňuje, že žalobu zapísanú pod číslom T‑344/02 a v súčasnosti prejednávanú Súdom prvého stupňa podala spoločnosť Air One proti rozhodnutiu z 19. júna 2002, a poukazuje na to, že Alitalia vstúpila do uvedeného konania na podporu návrhov Komisie. Zastáva teda názor, že ak Alitalia chce, aby rozhodnutie z 19. júna 2002 zostalo naďalej platné, musí prijať jeho dôsledky, pokiaľ ide o prejednávanú žalobu.

32      Alitalia vo svojej odpovedi z 1. apríla 2004 na otázky Súdu prvého stupňa, týkajúce sa tvrdenia Komisie, že už údajne stratila právny záujem na konaní, uvádza, že rozsudok, ktorý by konštatoval, že sporný kapitálový vklad nebol štátnou pomocou, by jej umožnil domáhať sa takejto pomoci v budúcnosti. Naopak, napadnuté rozhodnutie jej túto možnosť znemožňuje, pretože jej už nemôže byť za normálnych okolností poskytnutá žiadna ďalšia pomoc. Takýto rozsudok by okrem toho mohol spôsobiť, že platba tretej splátky sporného kapitálového vkladu nemala podliehať predchádzajúcemu súhlasu Komisie.

33      Rozsudok, ktorý Súd prvého stupňa vyhlási v tejto veci, bude mať okrem toho podľa spoločnosti Alitalia vplyv na vec T‑344/02. Niektoré žalobné dôvody, ktoré predložila Air One, by museli byť zamietnuté, ak by sporný kapitálový vklad už nebol kvalifikovaný ako štátna pomoc.

34      Alitalia nakoniec tvrdí, že späťvzatie žaloby vo veci T‑35/02 jej nebráni v tom, aby podala novú žalobu o náhradu škody, pretože premlčacia lehota na podanie takejto žaloby ešte neuplynula. V každom prípade zrušujúci rozsudok v prejednávanej veci by posilnil jej postavenie v prípade novej žaloby o náhradu škody, ktorú by podala na účely dosiahnutia náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku napadnutého rozhodnutia.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

35      V rámci preskúmania prípustnosti tejto žaloby je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba v prípade, že žalobca má záujem na vyhlásení neplatnosti napadnutého aktu. Tento záujem musí existovať a byť aktuálny (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. apríla 2005, Sniace/Komisia, T‑141/03, Zb. s. II‑1197, bod 25 a tam citovanú judikatúru).

36      Na to, aby taký právny záujem mohol existovať, musí byť samotné zrušenie aktu spôsobilé vyvolať právne následky, alebo inými slovami, žaloba musí byť spôsobilá, v prípade úspešného výsledku, priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44 a tam citovanú judikatúru).

37      V tomto smere je vhodné pripomenúť, že podmienky prípustnosti žaloby sa posudzujú, s výnimkou samostatnej otázky straty záujmu na konaní, v momente podania žaloby (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Shaw a Falla/Komisia, T‑131/99, Zb. s. II‑2023, bod 29 a tam citovanú judikatúru).V záujme riadneho výkonu spravodlivosti však táto úvaha týkajúca sa momentu posúdenia prípustnosti žaloby nemôže Súdu prvého stupňa brániť v konštatovaní, že už neexistuje dôvod na vydanie rozhodnutia v prípade, keď žalobca, ktorý mal pôvodne záujem na konaní, stratil osobný záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia vzhľadom na udalosti, ktoré nastali po podaní uvedenej žaloby. Na to, aby žalobca mohol pokračovať v žalobe smerujúcej k zrušeniu rozhodnutia, je totiž potrebné, aby si zachoval osobný záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2005, First Data a i./Komisia, T‑28/02, Zb. s. II‑4119, body 36 a 37 a tam citovanú judikatúru).

38      Je zjavné, že Komisia nespochybnila právny záujem spoločnosti Alitalia na podaní žaloby vo svojom vyjadrení k žalobe z 25. marca 2002. Súd prvého stupňa navyše v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (bod 74), uviedol:

„… skutočnosť, že Komisia kvalifikovala v rozhodnutí [z roku 1997] investíciu IRI do imania žalobkyne ako štátnu pomoc, zjavne nepriaznivo zasahuje do právneho postavenia žalobkyne. Táto kvalifikácia totiž Komisii umožnila, aby v rozhodnutí [z roku 1997] preskúmala zlučiteľnosť opatrenia so spoločným trhom a stanovila podmienky, ktoré sa bezprostredne dotýkajú operácií žalobkyne.“

39      Komisia vo svojej duplike z 24. apríla 2003 tvrdila, že spoločnosť Alitalia stratila právny záujem na konaní vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré od tej doby nastali. Po prvé ide o rozhodnutie z 19. júna 2002 v rozsahu, v akom Komisia v danom rozhodnutí osobitne rozhodla, že nevznesie námietky proti platbe tretej splátky vkladu spoločnosti Alitalia, a po druhé ide o uznesenie z 8. apríla 2003, Alitalia/Komisia, T‑35/02, už citované v bode 19 vyššie, ktorým predseda tretej komory Súdu prvého stupňa nariadil výmaz veci T‑35/02 v dôsledku späťvzatia žaloby spoločnosti Alitalia.

40      V rozhodnutí z 19. júna 2002 sa Komisia rozhodla „formálne vziať na vedomie platbu tretej splátky pomoci, ktorá bola poskytnutá spoločnosti [Alitalia] a schválená rozhodnutím z roku 1997, potvrdeným v roku 2001, a nevzniesť námietky proti platbe tretej splátky“. Alitalia preto získala dotknutú pomoc v plnej výške. Nevzťahovali sa na ňu už podmienky a záväzky, ktoré museli byť dodržané počas vykonávania plánu.

41      Napadnuté rozhodnutie však tým, že naďalej kvalifikuje sporný kapitálový vklad ako štátnu pomoc, má za následok, že platba tretej splátky vkladu musí byť schválená Komisiou. Napadnuté rozhodnutie je teda právnym základom pre rozhodnutie z 19. júna 2002 v rozsahu, v akom Komisia v tomto rozhodnutí nevzniesla námietky proti tejto tretej platbe.

42      Ak by Súd prvého stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia kvalifikuje sporný kapitálový vklad ako štátnu pomoc, toto zrušenie by malo právne dôsledky pre rozhodnutie z 19. júna 2002, ktoré by bolo zbavené právneho základu.

43      Účastníci konania sa však nezhodujú, pokiaľ ide o presnú povahu týchto dôsledkov.

44      Pokiaľ by napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, rozhodnutie z 19. júna 2002 by sa podľa spoločnosti Alitalia stalo bezpredmetným, pokiaľ ide o platby druhej a tretej splátky dotknutého vkladu a žalobné dôvody, ktoré v tomto zmysle predložila spoločnosti Air One v rámci svojej žaloby podanej proti rozhodnutiu z 19. júna 2002 vo veci T‑344/02, by sa stali neúčinnými. Air One by preto už nemohla tieto platby spochybňovať.

45      Komisia tvrdí, že ak by napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, musela by opätovne preskúmať novú operáciu rekapitalizácie spoločnosti Alitalia roku 2002, aby mohla určiť, či táto rekapitalizácia predstavuje štátnu pomoc.

46      Je zjavné, že v obidvoch prípadoch by žaloba Air One podaná proti rozhodnutiu z 19. júna 2002 v rozsahu, v akom sa týka platieb dotknutej štátnej pomoci, nemohla byť úspešná z dôvodu chýbajúceho právneho základu.

47      Alitalia má teda naďalej právny záujem na konaní bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie argumenty, ktoré boli v tejto súvislosti predložené.

 O veci samej

48      Alitalia odkazuje v podstate na šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na vadách konania, druhý na porušení práva na obhajobu, tretí na porušení článku 233 ES pre nesúlad napadnutého rozhodnutia s rozsudkom Alitalia I, už citovaným v bode 8 vyššie, štvrtý na porušení a nesprávnom uplatnení článkov 87 ES a 88 ES pri uplatnení kritéria súkromného investora, piaty na porušení článku 87 ods. 3 ES pri stanovení podmienok pomoci a šiesty na porušení článku 253 ES. V prvom rade je potrebné preskúmať tento šiesty žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

A –  O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

49      Tento žalobný dôvod je v podstate možné rozdeliť na dve časti, ktoré sa týkajú po prvé odôvodnenia záverov napadnutého rozhodnutia a po druhé odôvodnenia podmienok, ktoré sú v ňom stanovené.

1.     Nedostatočné odôvodnenie záverov napadnutého rozhodnutia

a)     Tvrdenia účastníkov konania

50      Po tom, čo Alitalia pripomenula judikatúru týkajúcu sa povinnosti orgánov Spoločenstva odôvodniť svoje akty, osobitne v oblasti štátnej pomoci, ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie sa nemôže opierať o rozhodnutie z roku 1997, pretože Súd prvého stupňa toto rozhodnutie zrušil, čo má spätný účinok. V dôsledku toho musí napadnuté rozhodnutie založiť svoju vlastnú legitimitu.

51      Z napadnutého rozhodnutia v žiadnom prípade jasne nevyplýva, že Komisia uplatnila kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve. Pokiaľ ide o minimálnu mieru, Komisia sa obmedzila na porovnanie s dotknutou situáciou v rozhodnutí Iberia. V napadnutom rozhodnutí nie je žiadny odkaz na konzultáciu finančných investorov týkajúcu sa poslednej verzie plánu reštrukturalizácie. Konečný obsah programu nebol zohľadnený. Alitalia odkazuje najmä na urýchlenie projektu týkajúceho sa spoločnosti Alitalia Team SpA (nízkonákladová spoločnosť), na dohody o službách spojených s odbavovaním (handling), na realizáciu projektu cenových podnetov a na odchody zamestnancov, teda aspekty, ktorých vplyv mohol byť podľa nej zistený, keďže od začatia uskutočňovania plánu uplynulo šesť mesiacov.

52      Pokiaľ ide o vnútornú mieru, Alitalia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je tak málo transparentné, že Súd prvého stupňa bude musieť sám zistiť ďalšie skutočnosti, aby mohol určiť, či bola stanovená správne. Bolo poskytnutých príliš málo údajov na to, aby sa mohol uskutočniť výpočet konečnej hodnoty spoločnosti Alitalia a výpočet nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktoré by IRI musela znášať v prípade likvidácie spoločnosti Alitalia.

53      Alitalia tvrdí, že Komisia mohla pripojiť k napadnutému rozhodnutiu správu svojich poradcov z júna 2001 alebo zahrnúť jej hlavnú časť do textu tohto rozhodnutia.

54      Alitalia zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vážne nedostatočné odôvodnenie a porušuje teda článok 253 ES.

55      Komisia vo všetkých svojich písomných vyjadreniach spochybňuje tvrdenie, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné. Dodáva, že žalobné dôvody a argumenty spoločnosti Alitalia dokazujú, že odôvodnenie splnilo účel v celom svojom rozsahu, teda umožnilo dotknutým osobám oboznámiť sa s tým, akým spôsobom orgán uplatnil Zmluvu, a tam, kde je to nutné, brániť svoje práva, a zároveň umožnilo súdu Spoločenstva, aby vykonal preskúmanie jeho zákonnosti.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

56      Podľa ustálenej judikatúry musí byť otázka, či odôvodnenie rozhodnutia spĺňa požiadavky článku 253 ES, posúdená so zreteľom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na všetky právne pravidlá, ktoré upravujú dotknutú oblasť. Komisia síce nemusí v odôvodnení rozhodnutia odpovedať na všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré uviedli dotknutí účastníci počas správneho konania, musí však zohľadniť všetky rozhodné skutočnosti prejednávanej veci, aby umožnila súdu Spoločenstva vykonať preskúmanie legality a objasniť členským štátom a dotknutým štátnym príslušníkom podmienky, za akých Komisia uplatnila Zmluvu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 94 a tam citovanú judikatúru).

57      Odpoveď na otázku, či akt Spoločenstva spĺňa povinnosť odôvodnenia stanovenú článkom 253 ES, závisí od povahy dotknutého aktu a kontextu, v akom bol prijatý. Ak bola dotknutá osoba úzko zapojená do procesu vypracovania napadnutého rozhodnutia, a teda poznala dôvody, pre ktoré správa zastávala názor, že nemusí vyhovieť jej žiadosti, rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od kontextu, ktorý bol vytvorený takouto účasťou v konaní. V takom prípade sú požiadavky judikatúry v tejto oblasti veľmi nízke (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júna 1997, Tiercé Ladbroke/Komisia, T‑504/93, Zb. s. II‑923, bod 52 a tam citovanú judikatúru).

58      Na účely preskúmania požiadavky odôvodnenia v tomto kontexte je potrebné spresniť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je konanie začaté voči členskému štátu zodpovednému za poskytnutie pomoci a že príslušné strany v zmysle článku 88 ods. 2 ES, ku ktorým patrí aj príjemca pomoci, nemôžu viesť také sporové konanie s Komisiou, ako je konanie začaté v prospech tohto členského štátu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb. s. II‑2717, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

59      V zmysle týchto zásad je potrebné posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavky článku 253 ES.

60      V tomto zmysle je nutné konštatovať, že skutočnosti a úvahy, ktoré sú podstatné v štruktúre napadnutého rozhodnutia a ktoré umožňujú zoznámiť sa s podmienkami, za akých Komisia znovu uplatnila kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve po tom, čo Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 1997, vyplývajú z napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 95).

61      Pokiaľ ide o odôvodnenie týkajúce sa stanovenia minimálnej miery, je potrebné odkázať najskôr na odôvodnenia č. 24 až 29 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sú opísané dôvody, ktoré sú založené na osobitnej situácii spoločnosti Alitalia, ktoré odôvodňujú stanovenie minimálnej miery na 30 %. Pred stanovením konkrétnych rizík pre podnik, odôvodnenie č. 25 začína takto:

„V prejednávanej veci a na základe informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, najmä na základe správ [svojich poradcov], zastáva Komisia názor, že [minimálna miera] je približne 30 % so zreteľom na výšku dotknutej sumy a osobitne riziká, ktoré táto operácia má. Táto miera vo výške najmenej 30 % totiž zahrnuje možnosť, že sa plán nevyvíja podľa očakávania a že sa ukáže, že skutočná výnosnosť investície… bude nakoniec podstatne nižšia. Navyše miera musí prevyšovať náklady na vlastný kapitál, keďže neskôr uvedené nezohľadňujú všetky riziká spojené so spoločnosťou. Aj napriek zlepšeniu v dôsledku zmien, ktoré boli uskutočnené v pláne vo februári a v júni 1997, ktoré boli Komisii oznámené 26. júna 1997, sa javí, že Alitalia je podnikom s veľmi vysokým osobitným rizikom…“

62      V odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia Komisia odôvodňuje aj minimálnu mieru, ktorá bola stanovená v prejednávanej veci porovnaním s minimálnou mierou, ktorá bola určená v rozhodnutí Iberia (pozri body 109 až 111 nižšie).

63      Napadnuté rozhodnutie obsahuje navyše formálne odôvodnenie, ktoré sa týka zohľadnenia poslednej verzie plánu reštrukturalizácie pri stanovení minimálnej miery.

64      Odôvodnenie č. 27 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„Posledné zmeny vykonané v pláne talianskymi orgánmi v júni 1997 a oficiálne oznámené Komisii 26. júna 1997 nemôžu spochybniť posúdenie výšky [minimálnej miery]. Okrem rozhodnutí talianskych orgánov, že Alitalia bude znášať náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku, obsahujú tieto zmeny zrýchlenie predpokladaného zníženia nákladov podniku, a to čo najrýchlejším prechodom zamestnancov spoločnosti Alitalia do spoločnosti Alitalia Team, zníženie z 2 800 ITL na 2 750 miliárd [ITL] celkovej sumy kapitálového vkladu, ako aj prevod podielu spoločnosti Alitalia v maďarskej spoločnosti Mal[é]v a v šiestich talianskych regionálnych letiskách. Tieto zmeny síce znížia podstatné riziká tejto operácie a zvýšia rentabilitu kapitálového vkladu, avšak sú naďalej okrajové a majú zrejme oveľa menší dopad ako prvé zmeny, ktoré vykonali talianske orgány v pláne vo februári 1997. Zmeny vykonané v pláne v júni 1997 majú totiž len malý vplyv na hlavné výsledky plánu a na dividendy, ktoré akcionári očakávajú…“

65      Napadnuté rozhodnutie obsahuje tiež tabuľku, ktorá hodnotí tento vplyv. V tomto bode je napadnuté rozhodnutie teda takisto odôvodnené.

66      Odôvodnenie týkajúce sa stanovenia vnútornej miery sa nachádza v odôvodneniach č. 19 až 23 napadnutého rozhodnutia, ktoré uvádzajú skutočnosti, na ktorých Komisia založila svoj výpočet, a najmä v odôvodnení č. 20, pokiaľ ide o náklady spojené s platobnou neschopnosťou a v odôvodnení č. 22, pokiaľ ide o konečnú hodnotu.

67      Ďalej je potrebné zdôrazniť, že Alitalia bola veľmi úzko zapojená do konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia z roku 1997, teda do konania, ktoré Súd prvého stupňa nezrušil (pozri body 96 až 101 nižšie). Alitalia mala osobitne prístup k druhej a tretej správe poradcov Komisie, ktorá ju predložila v prílohách k žalobe v prejednávanej veci.

68      Tvrdenie spoločnosti Alitalia, podľa ktorého Komisia mohla pripojiť k napadnutému rozhodnutiu správu svojich poradcov z 1. júna 2001, nie je relevantné pre odôvodnenie nedostatočného odôvodnenia v prejednávanej veci. Keďže sa týka porušenia práva na obhajobu, toto tvrdenie bude preskúmané v bodoch 164 až 177 nižšie.

69      Zohľadniť je potrebné aj skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po rozhodnutí z roku 1997 a po rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorý zrušil posledné uvedené rozhodnutie, teda rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C‑56/93, Zb. s. I‑723, bod 87). V rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, je opísaný skutkový stav veci (body 1 až 12), správne konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 1997 (body 13 až 35) a obsah rozhodnutia z roku 1997 (body 36 až 48). Napadnuté rozhodnutie bolo teda prijaté v kontexte, ktorý žalobkyňa dobre poznala (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, Zb. s. II‑2031, bod 97).

70      V dôsledku toho, pokiaľ ide o skutočnosti uvedené spoločnosťou Alitalia v tejto prvej časti žalobného dôvodu, teda o stanovenie minimálnej miery a vnútornej miery a nakoniec uplatnenie kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve, je nutné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.

71      Pokiaľ ide o zostávajúcu časť, v rozsahu, v akom Alitalia spochybňuje opodstatnenosť odôvodnenia týkajúceho sa stanovenia minimálnej miery a stanovenia vnútornej miery, je potrebné odkázať na uvedené body 178 až 370 nižšie.

2.     Nedostatočné odôvodnenie podmienok uložených v rozhodnutí z roku 1997 v napadnutom rozhodnutí

a)     Tvrdenia účastníkov konania

72      Alitalia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o podmienky, podľa ktorých sa sporný kapitálový vklad mal považovať za zlučiteľný so spoločným trhom. Dodáva, že Komisia nemôže tvrdiť, že dôvody uvedené v roku 1997 zostali platné v roku 2001, pretože rozdiel medzi minimálnou mierou a vnútornou mierou už nebol 10 %, ale len 3,9 %. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje v tomto zmysle žiadny výpočet. Alitalia uvádza, že nespochybňuje podmienky, tak ako jej boli uložené v rozhodnutí z roku 1997, tvrdí však, že Komisia nemohla uložiť znovu rovnaké podmienky v rámci napadnutého rozhodnutia bez toho, aby v tomto zmysle poskytla zodpovedajúce odôvodnenie.

73      Komisia odpovedá, že odôvodnenie vykonala odkázaním na iné dokumenty, tak ako to potvrdzujú odôvodnenia č. 1 a 36 napadnutého rozhodnutia. Navyše podmienky predstavujú v skutočnosti záväzky talianskych orgánov a nemôžu byť pripisované Komisii, takže v tomto zmysle nie je odôvodnenie nevyhnutné. Komisia dodáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, hoci bolo uskutočnené s odkazom na iné dokumenty, nebránilo spoločnosti Alitalia, aby pochopila podstatu napadnutého rozhodnutia.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

74      Podmienky, podľa ktorých sa sporný kapitálový vklad mal považovať za zlučiteľný so spoločným trhom, tak ako sú uvedené v rozhodnutí z roku 1997, sú zopakované v odôvodnení č. 1 napadnutého rozhodnutia. Navyše na účely odôvodnenia odkazuje Komisia v odôvodnení č. 36 napadnutého rozhodnutia „na odôvodnenia v texte rozhodnutia z roku 1997“.

75      Alitalia tvrdí, že zjavne nepopiera podmienky tak, ako jej boli uložené v rozhodnutí z roku 1997, ale tvrdí, že Komisia nemohla uložiť znovu rovnaké podmienky v rámci napadnutého rozhodnutia bez toho, aby v tomto zmysle poskytla zodpovedajúce odôvodnenie.

76      Je preto potrebné konštatovať, že druhá časť tohto žalobného dôvodu, ktorý Alitalia predložila vo všeobecnej podobe, sa netýka formy, ktorú nespochybňuje, ale týka sa podstaty odôvodnenia skutočnosti, že v napadnutom rozhodnutí boli uložené rovnaké podmienky, aké jej boli uložené v rozhodnutí z roku 1997. Túto časť žalobného dôvodu preto bude potrebné preskúmať nižšie v rámci bodov 399 až 418. Ak to bude nevyhnutné, vykonajú sa tiež spresnenia v rámci preskúmania každej z uvedených podmienok v odpovedi na určitú konkrétnu kritiku odôvodnenia, ktorú Alitalia predložila mimo rámec tohto žalobného dôvodu.

77      Alitalia teda v tomto všeobecnom žalobnom dôvode nepreukázala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bolo nedostatočné, takže tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý v plnom rozsahu.

B –  O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 233 ES

78      Alitalia tvrdí, že Komisia porušila článok 233 ES v rámci prvej časti svojho prvého žalobného dôvodu, z dôvodu nezačatia nového prieskumného konania, ako aj v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu. Tieto žalobné dôvody je potrebné skúmať spoločne.

1.     Tvrdenia účastníkov konania

79      Alitalia uvádza, že v dôsledku zrušenia rozsudku je na základe článku 233 ES povinnosťou žalovanej inštitúcie prijať nevyhnutné opatrenia na zrušenie účinkov aktu, ktorý bol týmto rozsudkom zrušený, a v prípade právneho aktu, ktorý už bol vykonaný, to môže znamenať povinnosť postaviť žalobkyňu do situácie, v ktorej sa nachádzala pred vydaním tohto právneho aktu.

80      Podľa spoločnosti Alitalia z ustálenej judikatúry vyplýva, že na základe článku 233 ES je povinnosťou inštitúcie, aby vyhovela zrušujúcemu rozsudku tým, že zohľadní výrok, ako aj odôvodnenie rozsudku a posúdi dôkladne účinky zrušujúceho rozsudku na predchádzajúce štádiá konania. Inštitúcia môže zopakovať časť konania, a to od okamihu, kedy došlo k vade, ktorá bola súdom kritizovaná, len vtedy, ak ide o formálnu alebo procesnú vadu. Inštitúcia je povinná opätovne začať konanie ab initio, ak nemá informácie, ktoré sú nevyhnutné na vykonanie nového posúdenia zisťovanej veci.

81      Podľa žalobkyne sú však v prejednávanej veci vady vytýkané Súdom prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, tak podstatné, že Komisia musí začať nové zisťovanie.

82      Na podporu tohto tvrdenia Alitalia najskôr uvádza, že Súd prvého stupňa kritizoval posúdenie veci samej Komisiou v dvoch základných bodoch, a to, že nezohľadnila náklady spojené s platobnou neschopnosťou a takisto poslednú verziu plánu reštrukturalizácie, ktorá bola predložená v júni 1997.

83      Navyše podľa spoločnosti Alitalia by Komisia mala v každom prípade opätovne začať formálne zisťovanie podľa článku 88 ods. 2 ES, keďže nemala úplné a nesporné informácie a keďže posúdenie toho, či je pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, spôsobilo vážne problémy, ktoré neboli vyriešené počas predchádzajúceho štádia. Alitalia zastáva predovšetkým názor, že pre stanovenie minimálnej miery bol nevyhnutný nový prieskum medzi inštitucionálnymi investormi. Podľa jej názoru mala Komisia na účely získania nových analytických údajov vypracovať nový technický posudok a zabezpečiť diskusiu o danej otázke medzi spoločnosťou Alitalia a talianskymi orgánmi.

84      Komisia tiež porušila článok 233 ES tým, že skreslila obsah rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, s ktorým napadnuté rozhodnutie nebolo zlučiteľné.

85      V napadnutom rozhodnutí tak boli náklady spojené s platobnou neschopnosťou stanovené na 750 miliárd ITL, zatiaľ čo podľa rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, boli vo výške 1 140 miliardy ITL. Táto suma 750 miliárd ITL nebola predmetom diskusie, nebola uvedená v rozhodnutí z roku 1997 a nebola spoločnosťou Alitalia akceptovaná.

86      Pokiaľ ide o poslednú verziu plánu reštrukturalizácie, Alitalia tvrdí, že na účely rešpektovania rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, bola Komisia pri prepracovaní výpočtov s cieľom zohľadniť túto verziu plánu povinná vychádzať z nevyvrátiteľnosti názoru, že táto verzia zvýši rentabilitu spornej operácie a zníži jej riziká. Alitalia tvrdí, že vnútorná miera mala byť v dôsledku toho zvýšená a minimálna miera znížená. Komisia teda podľa názoru spoločnosti Alitalia nemohla dospieť k záveru, že tieto posledné zmeny mali „malý vplyv“ na vyššie uvedené parametre a mali ponechať výpočty nezmenené.

87      Pokiaľ ide o riziká, Komisia neurčila rozsah účinku posledných zmien, ktoré boli vykonané v pláne reštrukturalizácie. Minimálna miera tak zostala nezmenená. Komisia navyše nezačala opätovne štádiá, ktoré ju pôvodne viedli ku stanoveniu tejto miery na 30 %. Nezmenila svoje hodnotenie, pokiaľ ide o porovnateľnosť situácií spoločnosti Alitalia a Iberia, a nepožadovala žiadnu ďalšiu odbornú radu.

88      Pokiaľ ide o vnútornú mieru, Alitalia poznamenáva, že miera 26,1 % uvedená v odôvodnení č. 23 napadnutého rozhodnutia je zhodná s mierou, ktorá bola stanovená na základe výpočtu, ktorý Komisia pripojila k duplike vo veci T‑296/97. Tento výpočet bol teda v napadnutom rozhodnutí len „opätovne použitý“ a nezohľadňuje všetky skutočnosti poslednej verzie plánu reštrukturalizácie.

89      Úvahy Súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú nedostatočného odôvodnenia prenesenia minimálnej miery uplatnenej v rozhodnutí Iberia na spoločnosť Alitalia v rozhodnutí z roku 1997, navyše spochybňujú samotnú podstatu odôvodnenia Komisie. Podľa spoločnosti Alitalia Súd prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, nekritizoval rozhodnutie z roku 1997 len z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Kritizoval samotné porovnanie medzi spoločnosťou Alitalia a spoločnosťou Iberia. Súd prvého stupňa rozhodol, že existoval skutočný rozpor medzi voľbou Komisie uplatniť na spoločnosť Alitalia minimálnu mieru, ktorá bola uplatnená v rozhodnutí Iberia, a závermi Komisie a jej poradcov, pokiaľ išlo o menšie riziká, ktoré so sebou niesol plán reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia v porovnaní s plánom Iberia. Súd prvého stupňa v dôsledku toho rozhodol, že nebol dôvod stanoviť minimálnu mieru, ktorá bola uplatnená pre spoločnosť Alitalia, na 30 % s odkazom na mieru, ktorá bola uplatnená pre spoločnosť Iberia. Napadnuté rozhodnutie je teda implicitne v rozpore s rozsudkom Alitalia I, už citovaným v bode 8 vyššie, a nie je, tak ako mu to ukladá článok 233 ES, s ním zlučiteľné. Tým, že Komisia vypracovala nové odôvodnenie na podporu tejto neprimeranej minimálnej miery, vytvorila nové odôvodnenia, ktoré počas správneho konania neuviedla a ktoré musí teda Súd prvého stupňa odmietnuť.

90      Komisia tvrdí, že námietky predložené spoločnosťou Alitalia sú založené na nesprávnom pochopení rozsahu a účinkov rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, ako aj povinností vyplývajúcich z článku 233 ES pre Komisiu. Zrušenie vyhlásené Súdom prvého stupňa sa týka len konečného posúdenia vykonaného Komisiou a nie zistenia, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 1997. Protiprávnosť rozhodnutia z roku 1997 sa teda nevzťahuje na prípravné akty, takže Komisia mohla, a dokonca musela, zopakovať časť zisťovania od okamihu, kedy došlo k protiprávnosti, teda od okamihu konečného prijatia rozhodnutia z roku 1997.

91      Súd prvého stupňa sa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, obmedzil najmä na kritiku vady odôvodnenia a nespochybňoval, že situácie spoločnosti Alitalia a Iberia mohli byť porovnateľné. Skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí zostala uplatnená minimálna miera 30 %, bola založená na osobitnej situácii spoločnosti Alitalia a nevyplýva zo samotného a jednoduchého odkazu na vec Iberia.

92      Z odôvodnenia č. 20 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že náklady spojené s platobnou neschopnosťou boli zahrnuté do výpočtu vnútornej miery. Komisia pripomína, že tabuľka, ktorú vypracovala v rámci veci T‑296/97 a ktorú prevzala Alitalia v prílohe žaloby v prejednávanej veci, už zohľadnila zahrnutie týchto nákladov do výpočtu vnútornej miery. Komisia vysvetľuje, že sa domnieva, že súhlas spoločnosti Alitalia so sumou 750 miliárd ITL mohla vyvodiť zo skutočnosti, že túto sumu v rámci veci T‑296/97 nespochybnila a navyše na túto skutočnosť vo svojich písomných podaniach odkázala. Komisia berie na vedomie, že to tak nie je, a tvrdí, že táto skutočnosť nie je v prejednávanej veci rozhodná, pretože odôvodnenie uvedené v napadnutom rozhodnutí nie je na tejto skutočnosti založené. Komisia okrem toho upresňuje, že dôvody, ktoré ju viedli k stanoveniu sumy týchto nákladov na 750 miliárd ITL, boli uvedené v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia a boli predložené v správach jej poradcov z 21. februára a 18. júna 1997, ktoré predložila Alitalia v prílohe k jej žalobe.

93      Komisia tvrdí, že opätovne zisťovala vnútornú mieru a minimálnu mieru v zmysle zmien v poslednej verzii plánu reštrukturalizácie. Poznamenáva, že vnútorná miera, ktorá bola v rozhodnutí z roku 1997 20 %, bola stanovená v napadnutom rozhodnutí na 26,1 %, keď do svojho výpočtu zahrnula náklady spojené s platobnou neschopnosťou. V odôvodneniach č. 19 a 23 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila skutočnosti rozhodujúce pre tento výpočet.

94      Komisia ďalej zdôrazňuje, že stanovenie minimálnej miery závisí najmä od subjektívnych skutočností, akým je prístup investora k riziku, a teda, že každá nová rada, ktorá bola uskutočnená následne, by bola skreslená znalosťou o vývoji v odvetví vo všeobecnosti a konkrétne o vývoji v dotknutom podniku. Poradcovia Komisie však skutočne zohľadnili zmeny vykonané v poslednej verzii plánu reštrukturalizácie a domnievali sa, že ich hospodárske a finančné účinky nemohli zmeniť minimálnu mieru, ktorá bol pôvodne stanovená na 30 %.

95      Komisia ďalej poznamenáva, že stanovenie minimálnej miery, ktoré vyžaduje súkromný investor, predpokladá prognózu a nie následné hodnotenie. Z toho vyplýva, že výsledky z roku 1997 nemohli byť zohľadnené.

96      V každom prípade Komisia tvrdí, že aj keď zrušený akt má vecnú vadu, je možné založiť nové rozhodnutie na skoršom zistení, ak skutočnosti, ktoré je potrebné posúdiť, sú presne tie isté, ako skutočnosti, ktoré už boli zistené v pôvodnom konaní. V tomto zmysle tvrdí, že v roku 2001 nebolo možné vykonať nový prieskum medzi inštitucionálnymi investormi, aby bola spätne určená minimálna miera, ktorú by považovali za primeranú, ak by sa k nej mali vyjadriť v roku 1997 v zmysle posledných zmien uskutočnených v pláne reštrukturalizácie.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

97      Podľa článku 233 ES je inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná prijať opatrenia, ktoré vyplývajú zo zrušujúceho rozsudku.

98      Na to, aby sa dosiahol súlad so zrušujúcim rozsudkom a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, sú inštitúcie povinné dodržať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, takže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. Tieto dôvody totiž presne identifikujú ustanovenie považované za nezákonné a tiež presne vysvetľujú dôvody nezákonnosti, ktorá bola zistená vo výroku, a dotknutá inštitúcia musí na ne prihliadnuť pri nahrádzaní zrušeného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 27).

99      Konanie, v ktorom má byť takýto akt nahradený, tak môže byť opätovne uskutočnené presne od toho bodu, kedy k protiprávnosti došlo (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000, Industrie des poudres sphériques/Rada, C‑458/98 P, Zb. s. I‑8147, bod 82 a tam citovanú judikatúru).

100    Podľa ustálenej judikatúry sa zrušenie právneho aktu Spoločenstva nevyhnutne nedotýka prípravných právnych aktov (rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1998, Španielsko/Komisia, C‑415/96, Zb. s. I‑6993, bod 32; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 34). Zrušenie aktu, ktorým sa končí správne konanie, zahrnujúce niekoľko štádií, nemá nutne za následok zrušenie celého konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého aktu, bez ohľadu na vecné či procesné dôvody zrušujúceho rozsudku (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 1998, Industrie des poudres sphériques/Rada, T‑2/95, Zb. s. II‑3939, bod 91 a tam citovanú judikatúru).

101    Ak sa ukáže, že aj napriek skutočnosti, že zisťovacie opatrenia umožňovali vyčerpávajúcu analýzu zlučiteľnosti pomoci, analýza uskutočnená Komisiou nie je úplná a spôsobuje tak protiprávnosť rozhodnutia, konanie smerujúce k nahradeniu tohto rozhodnutia môže byť opätovne uskutočnené od tohto bodu tak, že sa vykoná nová analýza zisťovacích opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 34).

102    Keďže výrok rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, obsahuje zrušujúce rozhodnutie, je nutné v zmysle týchto zásad stanovených judikatúrou preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí prijala nevyhnutné opatrenia, ktoré vyplývajú z tohto rozsudku, a v rámci tejto analýzy najmä preskúmať to, či Komisia musela podľa odôvodnenia tohto rozsudku opätovne začať celé konanie od začiatku, alebo nie.

103    Po prvé je potrebné poznamenať, že na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Alitalia, judikatúra nepodmieňuje možnosť nezopakovať celé konanie, ktoré predchádzalo prijatiu aktu, ktorý nahrádza iný akt, tým, že daný akt bol zrušený z dôvodu procesných vád (rozsudok z 15. októbra 1998, Industrie des poudres sphériques/Rada, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 91).

104    V rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, Súd prvého stupňa jasne zdôraznil, že „metóda, ktorú Komisia uplatnila v rozhodnutí z roku [1997], nemôže byť ako taká kritizovaná“ (bod 99). Súd prvého stupňa však zrušil rozhodnutie z roku 1997 z dôvodu, že toto rozhodnutie bolo „nedostatočne odôvodnené, pretože uplatnilo pre investíciu IRI rovnakú minimálnu mieru, aká bola stanovená v rozhodnutí Iberia“ (bod 137). Rozhodnutie z roku 1997 zrušil aj z toho dôvodu, že sa Komisia dvakrát dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa po prvé domnievala „na základe dôvodov uvedených v rozhodnutí z roku [1997], že náklady spojené s platobnou neschopnosťou, ktoré sa vzťahujú na pôžičky poskytnuté Cofiri [ktorá je spoločnosťou patriacou do skupiny IRI], musia byť vylúčené z výpočtu vnútornej miery“ (bod 150) a po druhé, „že zmeny vykonané v pláne reštrukturalizácie v júni 1997, ktoré podľa nej znížili podstatné riziká v tomto pláne a zvýšili rentabilitu podniku, vôbec neovplyvnili výpočet minimálnej miery a vnútornej miery, a teda posúdenie otázky, či investícia IRI splnila kritériá súkromného investora“ (bod 169).

105    Je potrebné preskúmať dôvody, ktoré viedli Súd prvého stupňa k týmto záverom v rozsudku Alitalia I.

106    Po prvé, pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa týka stanovenia minimálnej miery, je potrebné poznamenať, že pred preskúmaním tohto žalobného dôvodu predloženého žalobkyňou, Súd prvého stupňa posúdil a zamietol námietky žalobkyne týkajúce sa skutočností, z ktorých Komisia a jej poradcovia vychádzali pri stanovení minimálnej miery. Súd prvého stupňa najmä zdôraznil, že „žiadna skutočnosť uvedená žalobkyňou [neumožnila] spochybniť to, že odborníci, ktorých konzultovali [poradcovia Komisie], nemali k dispozícii informácie, ktoré boli nevyhnutné na posúdenie minimálnej miery v prejednávanej veci“ (bod 121).

107    V rámci preskúmania nedostatočného odôvodnenia, Súd prvého stupňa po tom, čo pripomenul úvahy, ktoré viedli Komisiu k stanoveniu minimálnej miery vo výške 30 % v rozhodnutí Iberia (bod 128), zdôraznil, že žalobkyňa počas celého správneho konania tvrdila, že situácia nie je porovnateľná so situáciou spoločnosti Iberia a osobitne trvala na skutočnosti, že neistota, ktorá bola charakteristická pre vec Iberia, v jej prípade neexistuje (bod 131). Súd prvého stupňa však rozhodol, že „Komisia v rozhodnutí z roku [1997] nevysvetlila, prečo zastávala názor, že bolo nevyhnutné uplatniť na investície IRI rovnakú minimálnu mieru vo výške 30 %, ktorá bola uplatnená v rozhodnutí Iberia, zatiaľ čo zistenia v rozhodnutí z roku [1997] naznačovali najmä to, že niektoré rizikové faktory, ktoré viedli Komisiu k tomu, že v rozhodnutí Iberia stanovila minimálnu mieru v tej výške, ktorá bola ‚veľmi vysoká a vyššia ako miery zistené na trhu‘, v prípade spoločnosti Alitalia neexistovali, alebo existovali v menšej miere“ (bod 136). Súd prvého stupňa z toho vyvodil záver, že rozhodnutie z roku 1997 obsahuje nedostatočné odôvodnenie.

108    Z preskúmania tohto prvého dôvodu zrušenia vyplýva, že nespochybňuje preskúmanie, ktoré viedlo k stanoveniu minimálnej miery vo výške 30 %. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, Súd prvého stupňa nezastával názor, že minimálna miera nemohla byť stanovená vo výške 30 %, ani že akékoľvek porovnanie medzi spoločnosťami Iberia a Alitalia je neprípustné. Z toho vyplýva, že tento prvý dôvod zrušenia rozhodnutia z roku 1997, ktorý bol Súdom prvého stupňa zrušený, nebránil v tom, aby bol akt na základe dostupných informácií opravený takým spôsobom, že bude podrobnejšie odôvodnený.

109    Po tom, čo v napadnutom rozhodnutí Komisia dôkladne v odôvodneniach č. 25 až 29 opísala dôvody, ktoré sú založené na osobitnej situácii spoločnosti Alitalia a ktoré odôvodňujú stanovenie minimálnej miery vo výške 30 %, a v odôvodnení č. 30 uviedla, že táto miera je totožná s mierou, ktorú Komisia uplatnila v rozhodnutí Iberia, ďalej Komisia uvádza dôvod, prečo „sa domnieva, že riziká, ktoré sú spojené s kapitálovým vkladom, ktorý získala Alitalia v júli 1997, sú aspoň tak závažné, ako riziká spojené s kapitálovým vkladom, ktorý získala Iberia v januári 1996“. Komisia robí ďalšie porovnanie v odôvodnení č. 31 napadnutého rozhodnutia.

110    V tomto zmysle, pokiaľ ide o sociálnu situáciu obidvoch podnikov, ktorá bola uvedená Súdom prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, Komisia ďalej v tomto zmysle upresňuje, že „sa investorovi môže zdať veľmi podobná“. Zdôrazňuje, že „investor nepochybne vezme na vedomie, že sa sociálni partneri v obidvoch prípadoch zaviazali, že v rámci plánu budú súhlasiť do určitej miery so zvýšením produktivity a znížením nákladov na výrobu, avšak [že] zohľadní najmä sociálne problémy, ktoré ovplyvňovali obidve letecké spoločnosti počas rokov, ktoré predchádzali kapitálovým vkladom, ako aj nevyhnutnosť obidvoch spoločností zmeniť podnikovú kultúru verejného podniku, ktorý mal dlhodobo monopolné postavenie, a prispôsobiť ju novým trhovým podmienkam“ (odôvodnenie č. 31 napadnutého rozhodnutia).

111    Pokiaľ ide ďalej o reálnu povahu plánu reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia v porovnaní s neistotou, ktorá bola charakteristická pre spoločnosť Iberia, teda rozdiel, ktorý Súd prvého stupňa taktiež uviedol v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, Komisia uvádza, opäť v odôvodnení č. 31 napadnutého rozhodnutia, že „rizikové faktory, ktoré sú pre Iberia charakteristické, sú z pohľadu investora v značnej miere vyvážené dvojnásobnou neistotou, ktorú má Alitalia, pokiaľ ide o podmienky jej rozvoja v Malpensa ako významnej súčasti plánu, a pokiaľ ide o účinky liberalizácie talianskeho vnútorného trhu civilného letectva“. V tomto zmysle poznamenáva, že „španielsky vnútorný trh civilného letectva bol liberalizovaný niekoľko rokov pred talianskym domácim trhom a [že] v roku 1996 už [bolo] možné zhodnotiť účinky tejto liberalizácie na spoločnosť Iberia, zatiaľ čo vplyv otvorenia talianskeho vnútorného trhu na spoločnosť Alitalia zostával v roku 1997 naďalej veľmi neistý“. Komisia dodáva, že „Iberia má zvýhodnené postavenie na trhu medzi Európou a Latinskou Amerikou a že Alitalia nedisponuje porovnateľnou výhodou“.

112    V zmysle vyššie uvedených úvah je potrebné zastávať názor, že Komisia dodržala článok 233 ES, keď primerane odôvodnila v tomto ohľade napadnuté rozhodnutie.

113    Po druhé, pokiaľ ide o dve zjavne nesprávne posúdenia, Súd prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, najskôr konštatoval, že „v rozhodnutí z roku [1997] Komisia tvrd[ila], že pri výpočte vnútornej miery vylúčila náklady spojené s platobnou neschopnosťou“ (bod 142). Uviedol tiež dôvody, ktoré viedli Komisiu k tomuto vylúčeniu (bod 144) skôr, ako ich odmietol, a dodal, že odôvodnenie Komisie týkajúce sa nákladov spojených s platobnou neschopnosťou je cyklické (body 146 až 149). Súd prvého stupňa z toho vyvodil záver, že „Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa na základe dôvodov uvedených v rozhodnutí z roku 1997 domnievala, že náklady spojené s platobnou neschopnosťou týkajúce sa pôžičiek poskytnutých spoločnosťou Cofiri mali byť vylúčené z výpočtu vnútornej miery“ (bod 150). Súd prvého stupňa ďalej odmietol tvrdenie žalobkyne, ktoré vychádzalo z údajne nesprávneho výpočtu vnútornej miery z dôvodu, že Komisia jej uložila povinnosť znášať náklady spojené s predčasným odchodom jej 700 zamestnancov do dôchodku (body 152 až 156).

114    Je preto zjavné, že bez toho, aby bolo spochybnené preskúmanie, ako aj správnosť základných údajov získaných počas tohto konania, najmä nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, že Súd prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, kritizoval, že Komisia nezohľadnila vo výpočte vnútornej miery tieto náklady spojené s platobnou neschopnosťou.

115    Tento omyl, ku ktorému došlo pri výbere a konečnom zaobchádzaní s dostupnými informáciami, bolo možné napraviť zahrnutím týchto nákladov do výpočtu vnútornej miery. Je teda správne, že Komisia v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia uvádza, že tieto náklady musia byť v prejednávanej veci zahrnuté do výpočtu.

116    Komisia stanovuje celkové náklady spojené s platobnou neschopnosťou na sumu 750 miliárd ITL, teda sumu, o ktorej Alitalia nemôže tvrdiť, že ju zistila v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby mala možnosť o nej diskutovať. Už v správe z 21. februára 1997 (predloženej spoločnosťou Alitalia v prílohe k žalobe a považovanej Súdom prvého stupňa za neoddeliteľnú súčasť odôvodnenia rozhodnutia z roku 1997), totiž poradcovia Komisie v závere ich analýzy nákladov spojených s platobnou neschopnosťou uviedli, že ich výška by nemala prekročiť 750 miliárd ITL namiesto 1 140 miliárd ITL uvedených spoločnosťou Alitalia.

117    Je zjavné a potrebné uviesť, že, ako uznáva aj Alitalia, Súd prvého stupňa sa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, nevyjadril k vecnej správnosti tejto sumy 750 miliárd ITL. Nepotvrdil však sumu 1 140 miliárd ITL, ktorú uviedla Alitalia na podporu svojej prvej žaloby (bod 138). Z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, teda nie je možné vyvodiť záver, že s cieľom vyhovieť odôvodneniu tohto rozsudku mala Komisia zohľadniť túto alebo inú výšku nákladov spojených s platobnou neschopnosťou.

118    Navyše tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Alitalia súhlasila so sumou 750 miliárd ITL, bolo z napadnutého rozhodnutia odstránené korigendom (pozri bod 22 uvedený vyššie).

119    Ďalej je potrebné poznamenať, že v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (bod 150), dospel Súd prvého stupňa k záveru, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia „na základe dôvodov uvedených v rozhodnutí z roku [1997]“. Inými slovami, Súd prvého stupňa nevylúčil, že Komisia mohla uplatniť primeranejšie dôvody.

120    Súd prvého stupňa tiež pripomenul, že „v rámci žaloby o neplatnosť nie je príslušný… prehodnotiť vnútornú mieru investície a posúdiť, či by uvedená miera v prípade zahrnutia nákladov spojených s platobnou neschopnosťou do tohto výpočtu zostala nižšia ako minimálna miera“ (bod 151). Súd prvého stupňa teda tiež nevylúčil, že vnútorná miera zostáva nižšia ako minimálna miera.

121    V zmysle vyššie uvedených úvah tak Komisia dodržala v napadnutom rozhodnutí článok 233 ES, keď zahrnula do výpočtu vnútornej miery náklady spojené s platobnou neschopnosťou bez toho, aby opätovne vykonala preskúmanie ab initio.

122    Nakoniec, pokiaľ ide o zohľadnenie posledných zmien vykonaných v pláne reštrukturalizácie v júni 1997, Súd prvého stupňa najskôr v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, preskúmal časový sled udalostí (body 158 až 161). Následne uviedol argumenty Komisie, podľa ktorých posledné zmeny vykonané v pláne reštrukturalizácie nemohli mať rozhodujúci vplyv (bod 163). Odmietol toto tvrdenie z dôvodu, že sa týkalo udalostí, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia [z roku 1997] (bod 164). Nakoniec Súd prvého stupňa uviedol, že tak, ako to opísala Komisia, minimálna miera bola priamo úmerná riziku spojenému s investíciou a že vnútorná miera vyjadrovala podľa Komisie základnú rentabilitu operácie. Súd prvého stupňa však dodal, že „Komisia sama v rozhodnutí [z roku 1997] konštatovala, že posledné zmeny vykonané v pláne reštrukturalizácie v júni 1997 ešte znížil[i] riziká, ktoré neboli podstatné pre plán reštrukturalizácie a ešte zvýšil[i] rentabilitu kapitálového vkladu“. Dospel k záveru, že „[bolo] preto zjavné, že tieto posledné zmeny [boli] také, že mohli zvýšiť vnútornú mieru (zvýšená rentabilita) a znížiť minimálnu mieru (znížené riziká)“ (bod 167). Za týchto podmienok zastával Súd prvého stupňa názor, že Komisia mala prehodnotiť minimálnu mieru a vnútornú mieru na základe poslednej verzie plánu reštrukturalizácie, aby mohla správne posúdiť, či investícia IRI spĺňa kritérium súkromného investora (bod 168). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že „Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ak zastávala názor, že zmeny vykonané v pláne reštrukturalizácie v júni 1997, ktoré podľa nej ešte znížili riziká, ktoré boli podstatné pre tento plán a zvýšili rentabilitu podniku, nemali žiadny vplyv na výpočet minimálnej miery a vnútornej miery, a teda na posúdenie otázky, či investícia IRI spĺňa kritérium súkromného investora“ (bod 169).

123    Z vyššie uvedeného vyplýva, že k zjavne nesprávnemu posúdeniu, ktoré Súd prvého stupňa konštatoval v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, došlo v konečnom štádiu prijatia rozhodnutia, a to po posledných zmenách vykonaných v pláne reštrukturalizácie. Súd prvého stupňa nespochybňuje preskúmanie, najmä pokiaľ ide o získanie a kontrolu údajov týkajúcich sa týchto posledných zmien. Nevyjadruje sa k minimálnej miere ani k vnútornej miere, ktoré boli vypočítané v predchádzajúcich správach poradcov Komisie. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, Súd prvého stupňa neposkytuje žiadne údaje o tom, aká by mala byť ich výška. Naopak tvrdí, že nie je príslušný, aby v rámci žaloby o neplatnosť „prehodnotil minimálnu mieru a vnútornú mieru investície a vyjadril sa k otázke, či by súkromný investor uskutočnil investíciu, ktorú chcela uskutočniť IRI v čase prijatia rozhodnutia [z roku 1997]“ (bod 170).

124    Povinnosť uložená Komisii rozsudkom Alitalia I, už citovaným v bode 8 vyššie, sa teda týkala zohľadnenia poslednej verzie plánu reštrukturalizácie pri výpočte minimálnej miery a vnútornej miery. Je teda potrebné overiť, či si Komisia túto povinnosť splnila.

125    Pokiaľ ide o stanovenie minimálnej miery, z odôvodnenia č. 27 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zohľadnila zmeny plánu, ktoré sa týkali prevzatia nákladov na program predčasných odchodov do dôchodku spoločnosti Alitalia, urýchlenia zníženia nákladov na zamestnancov prostredníctvom rýchlejšieho presunu zamestnancov spoločnosti Alitalia do spoločnosti Alitalia Teams, zníženia kapitálového vkladu z 2 800 miliárd na 2 750 miliárd ITL, ako aj prevodu podielov spoločnosti Alitalia v maďarskej spoločnosti Malév a v šiestich talianskych regionálnych letiskách.

126    Komisia v odôvodnení č. 27 napadnutého rozhodnutia takisto vyčíslila účinky týchto zmien.

127    V odôvodneniach č. 25 až 28 napadnutého rozhodnutia však Komisia uviedla niekoľko okolností, ktoré podľa nej zvyšujú riziko operácie, a teda neutralizujú účinky dotknutých zmien.

128    Pokiaľ ide o stanovenie vnútornej miery, Alitalia odkazuje na to, že miera vo výške 26,1 % uvedená v odôvodnení č. 23 napadnutého rozhodnutia je len zopakovanou mierou, ktorú Komisia stanovila už skôr. Komisia teda neprehodnotila túto mieru podľa znenia poslednej verzie plánu reštrukturalizácie, tak ako to vyžadoval rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie.

129    V rozhodnutí z roku 1997 (bod VII, ôsmy pododsek) Komisia stanovila vnútornú mieru na takmer 20 %. Miera vo výške 26,1 % teda nie je zopakovaním miery, ktorá bola zohľadnená v rámci prvého konania, v ktorom bol vydaný rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie.

130    Z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, vyplýva, že Komisia tvrdila „v duplike, že táto miera, prepočítaná na základe poslednej verzie plánu, [bola] maximálne 26,1 %, dokonca aj vrátane nákladov spojených s platobnou neschopnosťou“ (bod 163). V prílohe k tomuto vyjadreniu bola pripojená tabuľka. Súd prvého stupňa nezohľadnil túto percentuálnu sadzbu preto, lebo podľa judikatúry „na posúdenia legality napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupňa zohľadnil len skutočnosti, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase prijatia napadnutého rozhodnutia“ a že „všetky tvrdenia Komisie týkajúce sa udalostí, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia z roku [1997], [musia] byť preto odmietnuté“ (bod 164).

131    Z toho vyplýva, že Komisia v štádiu dupliky vo veci T‑296/97 už prepočítala túto mieru na základe poslednej verzie plánu a stanovila ju na 26,1 %, avšak že Súd prvého stupňa bez toho, aby ju preskúmal, vylúčil možnosť zohľadniť ju z toho dôvodu, že nebola uvedená v rozhodnutí z roku 1997. Z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, teda nie je možné odvodiť, že táto miera vo výške 26,1 % nezohľadnila poslednú verziu plánu reštrukturalizácie.

132    Komisii teda nič nebránilo v tom, aby sa v tomto zmysle odvolala na tabuľku, ktorú vypracovala v rámci predchádzajúcej žaloby vo veci T‑296/07 a ktorú prevzala spoločnosť Alitalia v prílohe k žalobe v prejednávanej veci. Komisia však považovala za vhodné obrátiť sa na poradcov, ktorých poverila už pred prijatím rozhodnutia z roku 1997 a ktorých požiadala najmä o to, aby „vypočítali vnútornú mieru výnosnosti kapitálového vkladu a posúdili nevyhnutnú minimálnu mieru pri súčasnom zohľadnení odôvodnení rozsudku [Alitalia I, už citovaného v bode 8]“ (odôvodnenie č. 10 napadnutého rozhodnutia).

133    Vo svojej správe z 1. júna 2001, pripojenej v prílohe k vyjadreniu k žalobe, poradcovia Komisie uvádzajú, že peňažný tok odhadovaný v prílohe k duplike vo veci T‑296/97 zodpovedá peňažnému toku predloženému spoločnosťou Alitalia v poslednej verzii plánu z júna 1997, s výnimkou konečnej hodnoty spoločnosti na konci roka 2000, a to z dôvodov, ktoré súviseli s mierou rastu spoločnosti po tomto roku a s rozdielnou hodnotou pridelenou „bežnému“ peňažnému toku v roku 2000. Navyše negatívny peňažný tok vyplývajúci z upísania kapitálových vkladov stanovených pre jún 1997 (1 000 miliárd ITL), marec 1998 (500 miliárd ITL) a pre marec 1999 (250 miliárd ITL) bol vypočítaný na základe bezrizikovej sadzby (risk free rate). Pokiaľ ide o výšku podielov IRI, počítalo sa s dvomi scenármi, a to vo výške 79 % alebo 86 %.

134    Komisia v odôvodneniach č. 19 až 23 napadnutého rozhodnutia takisto uvádza, ako dospela k vnútornej miere 25,2 % alebo 26,1 % podľa uplatniteľného zdaňovacieho systému. V odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia upresňuje okrem iného svoj postup, akým stanovila hodnotu spoločnosti Alitalia na konci roka 2000.

135    Z toho vyplýva, že poradcovia Komisie, ani samotná Komisia jednoducho nezopakovali svoje predchádzajúce výpočty.

136    Zo správy z 1. júna 2001 navyše tiež vyplýva, že poradcovia Komisie zohľadnili obmedzenie zvýšenia základného imania, prevod iných podielov, zrýchlenie reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia a prevzatie nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku spoločnosťou Alitalia. Vyčíslili účinky týchto nových situácií na základné hospodárske údaje plánu.

137    Komisia tiež nemohla zohľadniť skutočnosti, ktoré nemala k dispozícii pri prijatí rozhodnutia z roku 1997 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 71). Nemala teda zohľadniť obdobie uskutočnenia plánu medzi rozhodnutím z roku 1997 a napadnutým rozhodnutím.

138    Z uvedeného vyplýva, pokiaľ ide o tento posledný dôvod zrušenia rozhodnutia z roku 1997 v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, že Komisia tiež dodržala článok 233 ES.

139    Podľa judikatúry citovanej vyššie v bodoch 98 až 101 a 137, keďže skutkový stav, ktorý mal byť posúdený, bol ten istý ako skutkový stav preskúmaný v rozhodnutí z roku 1997 a Súd prvého stupňa nekritizoval preskúmanie, Komisia mohla opätovne uskutočniť časť tohto konania počínajúc okamihom, kedy došlo, ako konštatoval Súd prvého stupňa, k nedostatočnému odôvodneniu a nesprávnemu posúdeniu. S cieľom dodržať článok 233 ES a rešpektovať výrok a odôvodnenie rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, potrebovala len odôvodniť voľbu rovnakej minimálnej miery ako v rozhodnutí Iberia, zahrnúť náklady spojené s platobnou neschopnosťou do výpočtu vnútornej miery a zohľadniť poslednú verziu plánu reštrukturalizácie pre výpočet minimálnej miery a vnútornej miery.

140    Žiadny z argumentov, ktoré Alitalia predložila, tento záver nespochybňuje.

141    V skutočnosti, pokiaľ ide po prvé o tvrdenie, podľa ktorého Komisia mala opätovne začať formálne zisťovanie v rozsahu, v akom nemala k dispozícii nesporné úplné informácie, je potrebné zdôrazniť, že Komisia začala formálne zisťovanie stanovené článkom 88 ods. 2 ES 9. októbra 1996 a že toto konanie bolo ukončené rozhodnutím z roku 1997.

142    Keďže rozhodnutie z roku 1997 bolo Súdom prvého stupňa zrušené, konanie smerujúce k nahradeniu takéhoto aktu tak mohlo byť opätovne uskutočnené od okamihu, kedy došlo k protiprávnosti. Po zrušení rozhodnutia z roku 1997 Súdom prvého stupňa nebola Komisia povinná opätovne začať konanie pred presným bodom, kedy došlo k sankcionovanej protiprávnosti (pozri bod 99 uvedený vyššie). V prejednávanej veci pritom protiprávnosti, ktoré Súd prvého stupňa sankcionoval, nesiahajú k začatiu konania.

143    Pokiaľ ide o ďalšie skutočnosti, že bolo údajne nevyhnutné uverejniť v úradnom vestníku nové oznámenie a opätovne začať formálne zisťovanie s cieľom znovu konzultovať finančných investorov a odborníkov po zmenách vykonaných v pláne reštrukturalizácie verziou z 26. júna 1997, je potrebné poznamenať, že žiadne ustanovenie nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) neukladá opätovne začať konanie, pokiaľ sú zmeny vykonané v pôvodnom pláne počas formálneho zisťovania, aj keď sú takéto zmeny upravené v článku 7 ods. 2 a 3 nariadenia č. 659/1999.

144    Navyše z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, vyplýva, najmä z bodov 123, 133, 143 a 163 až 167, že Súd prvého stupňa vytýkal Komisii to, že neodôvodnila alebo nezohľadnila informácie, ktoré mala k dispozícii a o ktorých vedela. Keďže mala k dispozícii informácie nevyhnutné na novú analýzu, ktorú požadoval Súd prvého stupňa, a osobitne posledné zlepšenia prijaté v pláne reštrukturalizácie v júni 1997 (bod 167), nemala Komisia povinnosť opätovne začať zisťovanie veci, ani ju dokonca doplniť o nové rady investorov a odborníkov alebo novým technickým posudkom.

145    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, z dokumentu predloženého Komisiou na žiadosť Súdu prvého stupňa, ktorý definuje úlohu zverenú jej poradcom po zrušení rozhodnutia z roku 1997, vyplýva, že ich Komisia nepoverila, aby získali nové informácie, ale aby doplnili a aktualizovali ich predchádzajúcu správu tým, že zahrnú do výpočtu vnútornej miery náklady spojené s platobnou neschopnosťou a zohľadnia prípadné účinky zmien vykonaných v pláne v poslednej verzii z júna 1997 pre výpočet vnútornej a minimálnej miery. V popise úloh, ktorými boli poradcovia Komisie poverení, je takisto spresnené to, že títo poradcovia už väčšinu práce vykonali, keďže prispeli k vyhotoveniu dupliky, ktorú Komisia predložila 13. júna 1999 vo veci T‑296/97.

146    Navyše bolo by v každom prípade v rozpore s judikatúrou, ak by Komisia mala povinnosť opätovne začať konanie, aby vyhľadávala informácie neskoršieho dátumu, než je dátum prijatia rozhodnutia z roku 1997. Na preskúmanie, či štát konal ako obozretný investor pôsobiaci v trhovej ekonomike, je potrebné pri posúdení ekonomickej racionálnosti konania štátu postupovať v kontexte obdobia, počas ktorého došlo k prijatiu podporných finančných opatrení, a teda je potrebné zdržať sa akéhokoľvek posúdenia vychádzajúceho z neskoršej situácie (pozri bod 137 uvedený vyššie).

147    Z toho vyplýva, že prvá časť žalobného dôvodu založená na existencii procesných vád a tretí žalobný dôvod založený na rozpore medzi napadnutým rozhodnutím a rozsudkom Alitalia I, už citovaným v bode 8 vyššie, nie sú opodstatnené.

C –  O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti prijať rozhodnutie v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999

1.     Tvrdenia účastníkov konania

148    V druhej časti svojho prvého žalobného dôvodu spoločnosť Alitalia uvádza, že po zrušení rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, mala Komisia dva mesiace na prijatie rozhodnutia podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999. Podľa jej názoru si však Komisia túto povinnosť nesplnila.

149    Alitalia dodáva, že zásada právnej istoty by bola porušená, ak by si orgán mohol voľne zvoliť lehoty na vykonanie rozsudku, ktorý zrušuje rozhodnutie prijaté v oblasti štátnej pomoci. To platí o to viac, že Komisia nevyužila právo podať na Súdny dvor odvolanie proti rozsudku Alitalia I, už citovanému v bode 8 vyššie, a preto sa stal rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie, konečným, takže Alitalia mohla zastávať názor, že jej právna situácia bola definitívne vyriešená.

150    Nečinnosť Komisie medzi vyhlásením rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, a prijatím napadnutého rozhodnutia, podľa nej okrem toho znamenala implicitné rozhodnutie o zlučiteľnosti spornej štátnej pomoci podľa článku 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999.

151    V replike Alitalia dodáva, že za predpokladu, že by Komisia nemusela opätovne začať zisťovanie spornej operácie, a teda by bol uplatniteľný článok 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, bola by celková doba konania v každom prípade neprimeraná. Od oznámenia návrhu pomoci totiž Komisia potrebovala takmer devätnásť mesiacov na to, aby prijala v prejednávanej veci konečné rozhodnutie. Medzi vyhlásením rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, a prijatím napadnutého rozhodnutia uplynulo tiež viac ako sedem mesiacov. Takáto lehota je neprimeraná, keďže Komisia len prehodnotila výsledky zisťovania a počas prvých štyroch mesiacov nepodnikla žiadne kroky.

152    Predpoklad, na ktorom je založená druhá časť prvého žalobného dôvodu, je podľa Komisie zjavne nesprávny. Rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie, neviedol k opakovaniu konania od fázy predbežného preskúmania, ale od okamihu formálneho zisťovania. Z toho vyplýva, že sa na Komisiu nevzťahovala záväzná lehota dvoch mesiacov, ktorú stanovuje článok 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, ale nezáväzná osemnásťmesačná lehota stanovená v článku 7 ods. 6. V prejednávanej veci je teda celková doba o niečo dlhšia ako šestnásť mesiacov, ktorá bola nevyhnutná na prijatie napadnutého rozhodnutia, kratšia ako nezáväzná lehota.

153    Judikatúra priznáva inštitúcii, ktorej akt je zrušený, primeranú lehotu na splnenie povinností vyplývajúcich zo zrušujúceho rozsudku. Lehota, ktorú mala Komisia v prejednávanej veci, teda nemôže byť automaticky odvodená z článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999. Naopak, je nutné zohľadniť povahu a význam opatrení, ktoré boli nevyhnutné na prijatie nového rozhodnutia.

154    Podľa Komisie je tvrdenie spoločnosti Alitalia, ktoré odvodzuje v replike z prekročenia „primeranej lehoty“, novým žalobným dôvodom. Vzhľadom na to, že bolo uplatnené oneskorene, je neprípustné a navyše nie je opodstatnené.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

155    Povinnosť inštitúcie Spoločenstva vykonať zrušujúci rozsudok, ktorý vyhlásil súd Spoločenstva, vyplýva z článku 233 ES. Súdny dvor uznal, že tento výkon vyžaduje prijatie niektorých správnych opatrení a obyčajne sa nemôže uskutočniť okamžite a že inštitúcia disponuje primeranou lehotou na to, aby vyhovela tomuto rozsudku, ktorý zrušuje jedno z jeho rozhodnutí. Otázka, či lehota bola primeraná, alebo nie, závisí od povahy opatrení, ktoré sa majú prijať, ako aj od okolnosti prípadu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 1997, Oliveira/Komisia, T‑73/95, Zb. s. II‑381, bod 41 a tam citovanú judikatúru).

156    Medzi vyhlásením rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8, a prijatím napadnutého rozhodnutia uplynulo v prejednávanej veci viac ako sedem mesiacov. Túto lehotu však nie je možné považovať za neprimeranú pre vyvodenie praktických dôsledkov z rozsudku Alitalia, už citovaného v bode 8, osobitne tým, že sa na základe dostupných informácií znovu uplatní kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve – čo predpokladá dôkladnú finančnú analýzu.

157    Navyše s cieľom kontrolovať nové pomoci, ktoré chcú členské štáty poskytnúť, rozlišuje článok 88 ES medzi fázami predbežného preskúmania a formálneho preskúmania. Fáza predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES má za cieľ len poskytnúť Komisii dostatočnú lehotu na zváženie a preskúmanie, aby si vytvorila prvý názor na projekty, ktoré jej boli oznámené, s cieľom prijať rozhodnutia, že tieto projekty buď nie sú pomocou, alebo že sú zlučiteľné so spoločným trhom, alebo že existujú v tejto veci pochybnosti, ktoré ju nútia pristúpiť k dôkladnému preskúmaniu (rozsudky Súdneho dvora z 11. decembra 1973 Lorenz, 120/73, Zb. s. 1471, bod 3, a z 3. mája 2001, Portugalsko/Komisia, C‑204/97, Zb. s. I‑3175, bod 34). Vzhľadom na záujem predmetného členského štátu o rýchle preskúmanie má toto preskúmanie v zásade naliehavú povahu a z tohto dôvodu je preňho stanovená záväzná lehota dvoch mesiacov, ktorej začiatok sa počíta od doručenia úplného oznámenia Komisii (rozsudky Súdneho dvora Lorenz, už citovaný, bod 4, a z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑334/99, Zb. s. I‑1139, body 49 a 50).

158    Pokiaľ ide o konanie vo veci formálneho preskúmania podľa článku 88 ods. 2 prvého pododseku ES, to je povinné v prípade, ak Komisia nenadobudne na konci predbežného preskúmania presvedčenie, že projekt nie je pomocou, alebo že je pomocou, ale je napriek tomu zlučiteľný so spoločným trhom. Toto konanie smeruje teda na jednej strane k tomu, aby umožnilo Komisii úplne objasniť všetky údaje týkajúce sa veci tak, že si zabezpečí, ako je to jej povinnosťou, všetky potrebné stanoviská pred vydaním konečného rozhodnutia, a na druhej strane k tomu, aby chránilo práva prípadne zainteresovaných tretích strán tým, že im umožní, aby boli vypočuté ich vyjadrenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 32).

159    V prejednávanej veci zastáva Súd prvého stupňa názor, že po zrušení rozhodnutia z roku 1997 nebola Komisia povinná zopakovať od začiatku celé konanie tak, aby sa vrátila ďalej ako presne k okamihu, kedy nastala sankcionovaná protiprávnosť, teda ďalej ako ku konečnej fáze formálneho preskúmania (pozri body 97 až 144 uvedené vyššie).

160    Od nadobudnutia platnosti nariadenia č. 659/1999 16. apríla 1999 platí pre formálne preskúmanie orientačná lehota 18 mesiacov, ktorá začína plynúť od začatia tohto konania. Keďže lehota 18 mesiacov, ako je stanovená v článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, je len orientačná, je potrebné v prejednávanej veci preskúmať, či priebeh formálneho preskúmania dokazuje, že Komisia nedodržala primeranú lehotu alebo konala neprimerane oneskorene (pozri v tomto zmysle rozsudok Regione autonoma della Sardegna/Komisia, body 56 a 57).

161    Komisia sa rozhodla začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES 9. októbra 1996 a 15. júla 1997 prijala rozhodnutie z roku 1997. Po zrušení tohto rozhodnutia Súdom prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, vyhlásenom 12. decembra 2000, prijala Komisia 18. júla 2001 napadnuté rozhodnutie. Z toho vyplýva, že formálne preskúmanie trvalo menej ako deväť mesiacov pred zrušujúcim rozsudkom a pokračovalo o niečo viac ako sedem mesiacov po zrušujúcom rozsudku. Celková doba formálneho preskúmania teda neprekročila lehotu, ktorú stanovuje nariadenie č. 659/1999.

162    Alitalia teda nemôže namietať porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery len zo skutočnosti, že proti rozsudku Alitalia I, už citovanému v bode 8 vyššie, nebolo podané odvolanie. Tento rozsudok totiž nevylúčil prípadné prepracovanie napadnutého rozhodnutia. Navyše lehota, ktorú mala Komisia na to, aby z tohto rozsudku vyvodila praktické dôsledky, bola dlhšia ako lehota dvoch mesiacov, počas ktorej mala podať svoje odvolanie proti tomuto rozsudku.

163    Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť prvého žalobného dôvodu založená na vadách konania musí byť tiež zamietnutá.

D –  O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

164    Alitalia namieta, že napadnuté rozhodnutie je protiprávne v rozsahu, v akom Komisia vážne porušila jej právo na obhajobu. Význam práva na obhajobu v oblasti štátnej pomoci pritom Súdny dvor výslovne potvrdil a uznal, že príjemcovia štátnej pomoci sa môžu dovolávať ochrany práva na obhajobu.

165    Alitalia tvrdí, že príjemca pomoci musí mať v každom prípade právo predložiť pripomienky.

166    Aj napriek žiadosti podanej v tomto zmysle jej však nebolo umožnené vyjadriť sa k možnosti prijať nové rozhodnutie po zrušení rozhodnutia z roku 1997, ako aj k obsahu tohto rozhodnutia. Nedošlo k diskusii s talianskymi orgánmi a spoločnosťou Alitalia, pokiaľ ide o správy poradcov Komisie. Dodržiavanie všetkých procesných záruk bolo o to nutnejšie, že Komisia nebola povinná prevziať svoje stanovisko, ktoré zaujala v rozhodnutí z roku 1997.

167    Zo skutočnosti, že správne konanie v oblasti štátnej pomoci je začaté len voči dotknutému členskému štátu, Komisia dospieva k záveru, že len daný členský štát sa môže dovolávať skutočného práva na obhajobu.

168    Právo spoločnosti Alitalia predložiť pripomienky bolo v každom prípade zaručené už v roku 1996 uverejnením rozhodnutia o začatí formálneho preskúmania. V dôsledku tohto uverejnenia Alitalia naozaj vyjadrila svoje stanovisko. Jej žaloba o zrušenie rozhodnutia z roku 1997 jej takisto umožnila obhajovať svoje tvrdenia. Keďže predmet zisťovania ostal rovnaký po rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, a skutkové okolnosti, z ktorých vychádzala Komisia v napadnutom rozhodnutí, boli presne tie isté, ako okolnosti uvedené v rozhodnutí z roku 1997, Komisia tvrdí, že nebolo nevyhnutné vyzvať spoločnosť Alitalia, aby opätovne predložila svoje pripomienky.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

169    Podľa ustálenej judikatúry rešpektovanie práva na obhajobu v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá musí byť zaručená aj vtedy, ak neexistuje žiadna osobitná úprava. Táto zásada vyžaduje, aby sa osobe, proti ktorej Komisia začala správne konanie, umožnilo v rámci konania účinne sa vyjadriť k pravdivosti a relevantnosti tvrdených okolností, námietok a okolností tvrdených Komisiou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003 Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 121 a tam citovanú judikatúru).

170    Správne konanie v oblasti štátnej pomoci je však konaním začatým proti dotknutému členskému štátu. Podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, a miestne územnosprávne celky tohto štátu, ktoré poskytujú pomoc, ako aj konkurenti príjemcov pomoci, sa považujú v tomto konaní len za „dotknuté osoby“ (pozri rozsudok Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, už citovaný v bode 169 vyššie, bod 122 a tam citovanú judikatúru).

171    Navyše je ustálenou judikatúrou, že počas preskúmania uvedeného v článku 88 ods. 2 ES Komisia musí vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky. Pokiaľ ide o túto povinnosť, Súdny dvor rozhodol, že uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku je primeraným spôsobom na to, aby sa všetky dotknuté osoby dozvedeli o začatí konania, s tým, že jediným cieľom tohto oznámenia je získať od dotknutých osôb všetky informácie, ktoré majú pomôcť Komisii pri jej budúcich krokoch (pozri rozsudok Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, už citovaný v bode 169 vyššie, body 123 a 124 a tam citovanú judikatúru).

172    Podľa tejto judikatúry sú dotknuté osoby v podstate len zdrojmi informácií pre Komisiu v rámci správneho konania začatého podľa článku 88 ods. 2 ES. Z toho vyplýva, že dotknuté osoby sa nemôžu opierať o právo na obhajobu priznané osobám, voči ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa správneho konania v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, už citovaný v bode 169 vyššie, bod 125 a tam citovanú judikatúru).

173    Vzhľadom na to, že sa Alitalia nemohla dovolávať práva na obhajobu, ktoré je priznané osobám, voči ktorým bolo začaté konanie, je teda nutné na základe tejto judikatúry preskúmať, či sa zúčastnila správneho konania v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu.

174    Zo zistení Súdu prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (body 22 až 31), v tomto zmysle vyplýva, že talianske orgány a Taliansko boli veľmi úzko zapojené do preskúmania spornej pomoci pred prijatím rozhodnutia z roku 1997, ktoré bolo nahradené napadnutým rozhodnutím po zrušení skôr uvedeného rozhodnutia. Komisia musela okrem toho založiť svoju novú analýzu výlučne na informáciách, ktoré mala k dispozícii v rozhodnom čase (pozri bod 137 uvedený vyššie), teda na informáciách, ku ktorým sa Talianska republika, ako aj Alitalia už vyjadrili, takže nebolo nutné ich znovu konzultovať. Nakoniec právo dotknutých osôb predložiť svoje pripomienky bolo zaručené uverejnením oznámenia v úradnom vestníku zo 16. novembra 1996 (Ú. v. ES C 346, s. 13) a žiadne ustanovenie nariadenia č. 659/1999 neukladá povinnosť im opätovne ponúknuť túto možnosť, pokiaľ bol pôvodný plán zmenený počas preskúmania.

175    Pokiaľ ide konkrétnejšie o argumenty týkajúce sa správy poradcov Komisie z 1. júna 2001, aj keby bolo so zreteľom na okolnosti v prejednávanom prípade potrebné vychádzať z povinnosti konzultovať talianske orgány, pokiaľ ide o túto poslednú správu, nie je možné podľa judikatúry z rozsudku Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, už citovaného v bode 169 vyššie, dospieť k záveru, že táto povinnosť sa musí vzťahovať tiež na dotknuté osoby. Dotknuté osoby sú v podstate zdrojmi informácií a nemôžu sa domáhať práva na obhajobu, ktoré je priznané osobám, voči ktorým bolo začaté konanie (pozri bod 172 uvedený vyššie).

176    V každom prípade, ako to vyplýva z bodu 145 uvedeného vyššie, cieľom veľmi obmedzenej úlohy, ktorú Komisia zverila svojim poradcom a ktorá spočívala len v aktualizovaní ich predchádzajúcej správy tým, že zohľadnia odôvodnenie rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, bolo v každom prípade len „[poskytnúť] Komisii jednoduchú technickú pomoc“ (odôvodnenie č. 10 napadnutého rozhodnutia) pri jej analýze a posúdení informácií, ktoré už mala k dispozícii, tak ako to mohol urobiť odbor Komisie. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje v odôvodneniach, ktoré sa venujú právnemu posúdeniu sporného kapitálového vkladu, výslovný odkaz na správu z 1. júna 2001. Táto správa sa tak nemôže považovať za podstatnú súčasť odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

177    Na základe všetkých týchto úvah je nutné druhý žalobný dôvod zamietnuť.

E –  O žalobnom dôvode založenom na porušení a nesprávnom uplatnení článkov 87 ES a 88 ES

178    Alitalia tvrdí, že chyby, ktorých sa Komisia dopustila v napadnutom rozhodnutí, sa v podstate týkajú práve napravenia chýb, ktoré Súd prvého stupňa konštatoval v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie. Po niekoľkých úvodných poznámkach týkajúcich sa kritéria súkromného investora spochybňuje stanovenie minimálnej miery, ako aj vnútornej miery.

1.     Stanovenie minimálnej miery

179    Alitalia vo svojom prípade namieta uplatnenie minimálnej miery, ktorá bola použitá v rozhodnutí Iberia, nezohľadnenie poslednej verzie plánu reštrukturalizácie a uplatnenie nesprávnych predpokladov.

a)     Uplatnenie minimálnej miery použitej v rozhodnutí Iberia na spoločnosť Alitalia

 Tvrdenia účastníkov konania

180    Alitalia namieta, že Komisia podrobne neporovnala jej situáciu so situáciou spoločnosti Iberia, na ktorú odkazuje na účely odôvodnenia minimálnej miery vo výške 30 %. Tvrdenia predložené Komisiou v odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia už Súd prvého stupňa odmietol v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie.

181    Alitalia okrem toho zdôrazňuje, že tieto argumenty nie sú presné. Alitalia a Iberia nie sú spoločnosťami, ktoré majú porovnateľnú veľkosť. Kapitálové vklady sú v podstate rovnaké v obidvoch prípadoch len preto, že Komisia nezohľadnila rekapitalizáciu španielskej spoločnosti. Bolo by zjavne nesprávne tvrdiť, že čím je zvýšenie majetkovej účasti významnejšie, tým je riziko vyššie. Tvrdenie, podľa ktorého sú obidve spoločnosti činné na trhu, ktorý sa zo zemepisného hľadiska nenachádza v strednej Európe, prehliada zemepisnú situáciu severného a stredného Talianska. Spoločnosti Iberia sa nepodarilo uzatvoriť skutočné odborové dohody na účely zlepšenia úrovne jednotkových nákladov, ale len využila obmedzené a krátkodobé operácie, zatiaľ čo Alitalia už mala inovatívnu a dlhodobú dohodu, s ktorou počítali tiež zástupcovia zamestnancov, aby bola zaručená ich väčšinová účasť. Liberalizácia trhu španielskej civilnej leteckej dopravy predstavovala pre spoločnosť Iberia hrozbu v rozsahu, v akom pomoc pri odbavení, ktorú ponúkala iným spoločnostiam, bola liberalizovaná, zatiaľ čo liberalizácia trhu talianskej civilnej leteckej dopravy ponúkala spoločnosti Alitalia možnosť rozvinúť projekt v tejto oblasti činnosti na vlastný účet. Projekty týkajúce sa letiska Malpensa (Taliansko) nepredstavujú základný prvok hospodárskych a finančných prognóz sporného plánu. Alitalia nechápe tiež to, prečo je skutočnosť, že na niektorých leteckých spojeniach nemá prednostné postavenie, rizikovým faktorom, ktorý môže ovplyvniť minimálnu mieru. Sociálna situácia spoločnosti Iberia, ktorá čelila neustálym štrajkom, sa líši od situácie spoločnosti Alitalia. Účinky liberalizácie trhu talianskej civilnej leteckej dopravy mali byť v spornom pláne náležite zohľadnené, a to bez prílišného optimizmu. Naopak tvrdenie, že už bolo možné celkovo posúdiť účinky liberalizácie španielskeho trhu na podieloch na trhu spoločnosti Iberia, keď Komisia prijala rozhodnutie Iberia, nie je správne.

182    Nakoniec odkaz v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia na Continental Airlines, Air Partners a Air Canada je úplne irelevantný.

183    Komisia uvádza, že spoločnosti Iberia a Alitalia sú porovnateľné v rozsahu, v akom majú obidve priemernú veľkosť a podobnú hodnotu. Alitalia je navyše znevýhodnená v tom, že nemá prednostné postavenie na trhu, ktorý je porovnateľný s Latinskou Amerikou pre spoločnosť Iberia. Okrem toho z hľadiska sociálneho prostredia je situácia spoločnosti Alitalia zložitejšia ako situácia spoločnosti Iberia. Navyše bolo v prípade spoločnosti Alitalia potrebné zohľadniť neistotu spojenú s blížiacou sa liberalizáciou talianskeho trhu v roku 1997.

184    Komisia nakoniec označuje tvrdenie, ktoré Alitalia vyvodila z investície do spoločnosti Continental Airlines spoločnosťami Air Canada a Air Partners, za zavádzajúce.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

185    Po prvé je potrebné pripomenúť, že posúdenie Komisie, či investícia spĺňa kritérium súkromného investora, so sebou nesie komplexné ekonomické posúdenie. Komisia pritom má pri prijímaní aktu, ktorý si vyžaduje komplexné ekonomické posúdenie, širokú diskrečnú právomoc a súdne preskúmanie uvedeného aktu, hoci je v zásade dôkladné, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie spadá do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, sa obmedzuje na overenie dodržania procesných pravidiel a pravidiel týkajúcich sa odôvodnenia, vecnej správnosti skutkových okolností zistených na účely uskutočnenia spochybňovanej voľby, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutkových okolností alebo neexistencie zneužitia právomoci. Súd prvého stupňa najmä nie je príslušný nahradzovať svojím ekonomickým posúdením posúdenie inštitúcie, ktorá vydala rozhodnutie (pozri rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie, bod 205 a tam citovanú judikatúru).

186    Po druhé je potrebné pripomenúť, že z analýzy vykonanej v bodoch 106 až 112 vyššie vyplýva, že Súd prvého stupňa nespochybnil v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, samotnú podstatu porovnania medzi spoločnosťami Alitalia a Iberia. Súd prvého stupňa v tomto zmysle len konštatoval nedostatočné odôvodnenie. Alitalia teda nesprávne tvrdí, že už odmietol porovnanie uvedené v odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia.

187    V zmysle týchto úvah je nutné posúdiť tvrdenia predložené účastníkmi konania v prejednávanej veci.

188    Po prvé v odôvodnení č. 30 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza niekoľko porovnateľných skutočností, ktoré sú charakteristické pre spoločnosť Alitalia, ako aj pre spoločnosť Iberia. Obidve spoločnosti majú obrat približne 4 miliardy eur, vykonávajú svoju činnosť v rovnakom hospodárskom odvetví a liberalizujúcom sa prostredí Spoločenstva, majú vnútorný trh, ktorý sa nenachádza zo zemepisného hľadiska v strednej Európe, a počas rokov pred kapitálovým vkladom, ktorý každá z nich získala, utrpeli pravidelné straty. Navyše v okamihu, kedy získali tento kapitálový vklad, nachádzali sa obidve vo veľmi zložitej finančnej situácii, ktorá bola charakteristická veľkým zadlžovaním sa a vlastnými zdrojmi, ktoré boli v podstate obmedzené na nulu. V odôvodnení č. 31 napadnutého rozhodnutia Komisia dodáva, že sociálna situácia sa v obidvoch podnikoch môže zdať investorovi veľmi podobná.

189    Alitalia však spochybňuje niektoré tieto skutočnosti.

190    Pokiaľ ide v prvom rade o skutočnosť, že niektoré vypočítané údaje uvedené spoločnosťou Alitalia nie sú porovnateľné, je nutné konštatovať, že spoločnosti Iberia a Alitalia majú, ako nakoniec Alitalia uznala, priemernú veľkosť v porovnaní s veľkými a malými leteckými spoločnosťami. V odpovedi na písomnú otázku, ktorú Súd prvého stupňa v tomto zmysle položil, predložila Komisia niekoľko tabuliek vypracovaných Association of European Airlines (AEA), združenia európskych leteckých spoločností. Z nich vyplýva, že pokiaľ ide o obrat, počet ponúkaných sedadiel na kilometre a počet prepravovaných cestujúcich na kilometre, Alitalia a Iberia sa nachádzajú v rovnakej priemernej kategórii.

191    Účastníci konania navyše na pojednávaní nespochybnili konsolidované obraty spoločností Alitalia a Iberia, ktoré predložila Komisia, a uznali, že predstavujú údaje, ktoré je možné porovnať, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.

192    Pokiaľ ide v druhom rade o skutočnosť, že Alitalia spochybnila, že obidve spoločnosti sú činné na trhu, ktorý sa nenachádza zo zemepisného hľadiska v strednej Európe, je potrebné poznamenať, že argument je založený v podstate na tvrdení, podľa ktorého severnú časť stredného Talianska nemožno považovať za trh mimo strednej Európy. Taliansky vnútorný trh však zahrnuje celé talianske územie a nielen sever krajiny, takže porovnanie nemôže byť uskutočnené tak, že je zo zemepisného hľadiska porovnaný sever Talianska a celé španielske územie.

193    Navyše nie je možné spochybniť, že Španielsko a Taliansko sú v porovnateľnej zemepisnej situácii v Európe, pretože ich vnútorný trh sa nenachádza v strednej Európe.

194    Pokiaľ ide v treťom rade o spochybnenie podobnosti sociálnej situácie v obidvoch podnikoch, ukazuje sa byť nedôvodné. Alitalia tiež nepopiera, že existovali „sociálne problémy, ktoré ovplyvnili obidve letecké spoločnosti počas rokov pred kapitálovým vkladom“ (odôvodnenie č. 31 napadnutého rozhodnutia). Minulosť týchto dvoch podnikov teda bola v tomto zmysle porovnateľná a mohla ovplyvniť investora, ako uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o budúcnosť, Alitalia síce odkazuje na svoju dlhodobú kolektívnu dohodu, ale na ten účel, aby ju porovnala nie s nečinnosťou spoločnosti Iberia, ale s jej „časovo obmedzenou a krátkodobou činnosťou“. Tento rozdiel, ktorý sa teda v podstate týka dĺžky trvania činnosti podnikov so zreteľom na budúcnosť, nemôže implikovať, že bolo zjavne nesprávne sa domnievať, že „sociálna situácia v obidvoch podnikoch sa mohla investorovi zdať veľmi podobná“.

195    Po druhé v odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôrazňuje tiež skutočnosti, ktoré odlišujú obidve spoločnosti v oblasti rizík, a uvádza, že niektoré z nich sú vyvážené inými faktormi.

196    Z odôvodnenia č. 30 napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že sumy dotknutých kapitálových vkladov sú do značnej miery rozdielne, teda 1,42 miliárd eur pre spoločnosť Alitalia a 0,522 miliárd eur pre spoločnosť Iberia, čo podľa Komisie zvyšuje riziká spojené s plánom rekapitalizácie spoločnosti Alitalia.

197    V tejto súvislosti je síce nesporné, ako uvádza Alitalia, že Iberia získala dva kapitálové vklady, jeden v roku 1992 a druhý v roku 1995, pričom Komisia sa vyjadrila v rozhodnutí Iberia len k druhému kapitálovému vkladu, teda 0,522 miliárd eur, pričom stanovila minimálnu mieru na 30 % len pre túto operáciu. V prejednávanej veci sa však operácia týka 1,42 miliárd eur. Tvrdenie, že v prípade spoločnosti Alitalia mala operácia prima facie zvýšené riziko pre investora, teda nie je možné považovať za celkom nesprávne.

198    Z odôvodnenia č. 31 napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že produktivita spoločnosti Iberia je nižšia ako produktivita spoločnosti Alitalia a že Iberia čelí neistote, pokiaľ ide o dôsledky liberalizácie španielskeho trhu služieb spojených s odbavovaním. Iberia má však prednostné postavenie na trhu leteckých spojení medzi Európou a Latinskou Amerikou. Alitalia čelí dvojnásobnej neistote, ktorá je spojená s jej vývojom v Malpensa a s liberalizáciou talianskeho trhu civilného letectva.

199    Alitalia však tvrdí, že nechápe, v čom môže skutočnosť, že nemá prednostné postavenie, pokiaľ ide o niektoré letecké spojenia, predstavovať rizikový faktor.

200    V tomto zmysle je nutné konštatovať, že takéto tvrdenie, navyše v rozpore s tvrdením Komisie v napadnutom rozhodnutí, nemôže odôvodniť zjavne nesprávne posúdenie. Alitalia nespochybnila, že nemá prednostné postavenie, pokiaľ ide o niektoré letecké spojenia, ani nespochybnila prednostné postavenie spoločnosti Iberia na dotknutých spojeniach. Okrem toho Komisia vo svojich vyjadreniach vysvetľuje, že Iberia disponovala, pokiaľ ide o Latinskú Ameriku, trhom, pre ktorý mala silnú obchodnú stratégiu, takže jej budúcnosť bola vystavená menšej neistote, alebo inými slovami rizikovým faktorom. Domnievať sa, že prednostné postavenie leteckej spoločnosti na niektorých leteckých spojeniach by jej mohlo priniesť výhodu, ktorá jej znižuje rizikový faktor, nie je zjavne nesprávna.

201    Pokiaľ ide ďalej o účinky liberalizácie španielskeho trhu služieb spojených s odbavovaním, je potrebné uviesť, že Komisia ich nepopiera, avšak zdôrazňuje, že pomoc pri odbavovaní predstavuje len 13 % obratu spoločnosti Iberia, teda percentuálny podiel, ktorý je ešte nižší so zreteľom na celú skupinu (odôvodnenie č. 31 napadnutého rozhodnutia). Alitalia pritom tento percentuálny podiel nespochybňuje. V tomto zmysle teda nie je možné hovoriť o žiadnom zjavne nesprávnom posúdení.

202    Pokiaľ ide o liberalizáciu talianskeho trhu civilného letectva, je potrebné poznamenať, že Alitalia nespochybňuje účinky, tvrdí však, že ich vo svojom pláne zohľadnila. Táto jediná okolnosť nemôže odstrániť riziko, ktoré táto liberalizácia predstavuje pre investorov, ani teda zakázať jeho zohľadnenie pri stanovení minimálnej miery. Je potrebné tiež uviesť, že liberalizácia španielskeho trhu civilného letectva bola začatá pred liberalizáciou talianskeho trhu. Komisia teda správne tvrdí, že už mohla stanoviť účinky tejto liberalizácie voči spoločnosti Iberia, zatiaľ čo vplyv otvorenia talianskeho vnútorného trhu na spoločnosť Alitalia bol v roku 1997 veľmi neistý.

203    Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa letiska v Malpensa, po odmietnutí týchto tvrdení spoločnosťou Alitalia v jej žalobe v replike pripustila, že je pravda, že prestupné letisko v Malpensa predstavuje významný strategický prvok pre rozvoj spoločnosti.

204    Z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, navyše vyplýva, že „fáza rozvoja bola založená hlavne na sprevádzkovaní prestupného letiska Malpensa od roku 1998“ (bod 12). Prestupné letisko Malpensa je navyše uvedené medzi „kľúčovými prvkami plánu“, ktoré sú spomínané v dokumente spoločnosti Alitalia, na ktorý odkazuje ten istý rozsudok (bod 120).

205    Nie je preto možné spochybniť, že rozvoj prestupného letiska v Malpensa predstavoval podstatnú súčasť plánu reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia. Skutočnosť, že Alitalia mohla na svojich účtoch zaznamenať prospech súvisiaci s rozvojom tohto prestupného letiska (hub) len za posledné dva roky tohto plánu, nemôže z pohľadu investorov odstrániť riziko, ktoré so sebou táto operácia nesie, ani teda zakázať jeho zohľadnenie pri stanovení minimálnej miery. Je teda nesporné, že toto riziko sa týkalo priamo spoločnosti Alitalia a netýkalo sa spoločnosti Iberia.

206    Nakoniec tento prieskum neodhalil zjavne nesprávne posúdenie Komisie pri porovnaní situácie spoločnosti Alitalia so situáciou spoločnosti Iberia. Z porovnateľnej povahy situácie týchto dvoch leteckých spoločností vyplýva, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, stanoviť v prejednávanej veci minimálnu mieru na 30 %, ktorá bola totožná s minimálnou mierou, ktorú stanovila vo veci Iberia. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že porovnanie dvoch spoločností je pri odôvodnení stanovenia minimálnej miery na 30 % použité len ako doplňujúci alebo potvrdzujúci prvok.

207    V odpovedi na námietku spoločnosti Alitalia, ktorou napáda odkaz na Continental Airlines, ktorý Komisia uskutočnila v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia, je potrebné ešte dodať, že Komisia pri porovnaní so situáciou tejto americkej spoločnosti zohľadňuje obdobie do novembra 1998. Ide teda o skutočnosti, ktoré nemala k dispozícii v čase prijatia rozhodnutia z roku 1997. Komisia však nemôže vykonať žiadne hodnotenie založené na neskoršej situácii (pozri bod 137 uvedený vyššie).

208    Odkaz uskutočnený v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia na americkú spoločnosť Continental Airlines je teda nutné považovať za irelevantný bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmavať tvrdenia spoločnosti Alitalia, ktoré sa ho týkajú. Irelevantnosť tohto doplnkového a čisto potvrdzujúceho údaja sa však nemôže dotknúť odôvodnenia Komisie, ani legality napadnutého rozhodnutia.

b)     Nedostatočné riadne zohľadnenie účinkov poslednej verzie plánu pri výpočte minimálnej miery

 Tvrdenia účastníkov konania

209    Alitalia poznamenáva, že Komisia v odôvodnení č. 27 napadnutého rozhodnutia uznáva rozhodnutie, že posledné zmeny uskutočnené v pláne reštrukturalizácie v júni 1997 „znižujú… riziká podstatnej operácie“. Podľa spoločnosti Alitalia malo toto zistenie viesť Komisiu k tomu, aby stanovila minimálnu mieru nižšiu ako mieru, ktorá bola stanovená predtým.

210    Alitalia dodáva, že na účely posúdenia rizika investície do podniku a minimálnej miery, ktorá z neho vyplýva, analytici zohľadňujú jeho zadlženosť vo vzťahu k vlastným kapitálovým zdrojom. Aby tento ukazovateľ bol premenený na skutočný ukazovateľ o finančnom riziku, je nevyhnutné, aby bol porovnaný jeho pomer zadlženosť/vlastné zdroje (gearing; ďalej len „stupeň zadlženosti“) s priemerným pomerom zadlženosti porovnateľných podnikov. Keďže však je stupeň zadlženosti spoločnosti Alitalia porovnateľný so stupňom zadlženosti jej najvýznamnejších konkurentov, nemôže patriť, na rozdiel od tvrdenia Komisie v odôvodnení č. 28 napadnutého rozhodnutia, medzi informácie, ktoré môžu prípadne viesť k vyššej minimálnej miere, než je obvykle uplatniteľná pre investície v tomto odvetví.

211    Komisia tvrdí, že nie je relevantné porovnávať stupeň zadlženosti spoločnosti Alitalia v čase skončenia plánu reštrukturalizácie v roku 2000 so stupňom zadlženosti ostatných spoločností, tak ako to robila Alitalia.

212    Komisia tvrdí, že v odôvodnení č. 28 napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje skutočnosť, že posledné zmeny uskutočnené v pláne nemali vplyv na úroveň stupňa zadlženosti a na jeho význam, ktorý má v rámci skutočností, nad ktorými uvažuje súkromný investor pri rozhodnutí, či investovať, alebo nie.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

213    Komisia v odôvodnení č. 27 napadnutého rozhodnutia uvádza, že posledná verzia plánu reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia znižuje podstatné riziká operácie a zvyšuje rentabilitu kapitálového vkladu. Zastáva však názor, že zmeny uskutočnené plánom „zostávajú marginálne a sú oveľa menej významné ako prvé zmeny plánu, ktoré uskutočnili talianske orgány vo februári 1997“.

214    Je potrebné pripomenúť (pozri body 125 až 136 uvedené vyššie a odôvodnenia č. 10 a 27 napadnutého rozhodnutia), že Komisia vypočítala dosah týchto zmien a že pri tejto príležitosti prevzala výpočty uskutočnené svojimi poradcami v ich správe z 1. júna 2001, ktorá je uvedená v prílohe k vyjadreniu k žalobe. Alitalia neuviedla žiadnu presnú vecnú námietku týkajúcu sa uvedených výpočtov.

215    V odôvodnení č. 28 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza:

„Je nutné dodať, že zadlženosť spoločnosti Alitalia a pomer zadlženosť/vlastné zdroje (gearing) za rok 2000 neboli podstatne zmenené. Tieto posledné údaje sú z pohľadu investora rozhodujúce pre posúdenie prevzatia rizika. Zmeny plánu, ktoré boli uskutočnené v júni 1997, sa v podstate naďalej nedotýkajú posúdenia, ktoré uskutočnil investor, ktorý koná len na základe obchodných kritérií, so zreteľom na trvanie rizík spojených s operáciou, tak ako sú opísané vyššie.“

216    Z odpovede účastníkov konania na písomné otázky položené Súdom prvého stupňa vyplýva, že Alitalia nepopiera skutočnosť, že v poslednej verzii plánu nebol stupeň zadlženosti významne zmenený, avšak uvádza, že takáto zmena nebola nevyhnutná, pretože stupeň jej zadlženosti zodpovedal priemernej hodnote v odvetví.

217    Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že stupeň zadlženosti pre rok 2000 nebol významne zmenený. Skutočnosť, že stupeň zadlženosti spoločnosti Alitalia mohol zodpovedať, tak ako to tvrdí Alitalia, priemernej hodnote v odvetví, na tomto konštatovaní nič nemení.

218    V dôsledku toho Alitalia nepreukázala, že Komisia nezohľadnila dostatočne vážne vplyv poslednej verzie plánu reštrukturalizácie pri stanovení minimálnej miery.

c)     Zohľadnenie nesprávnych predpokladov vo výpočte minimálnej miery

 Tvrdenia účastníkov konania

219    Alitalia zastáva názor, že minimálna miera musí byť stanovená podľa nákladov na majetkovú účasť podniku, teda podľa očakávanej výnosnosti rizikovej kapitálovej investície do tohto podniku. Táto výnosnosť je sama osebe určená na základe vzorca, ktorý odráža všeobecné investičné riziko a osobitné investičné riziko v určitom podniku.

220    Alitalia nechápe, ako Komisia môže vypočítať náklady na vlastnú majetkovú účasť vo výške 14 % a takisto stanoviť minimálnu mieru na 30 %. Alitalia sa domnieva, že náklady na majetkovú účasť vo výške 14 %, ktoré sú stanovené podľa modelu hodnotenia investičného majetku (capital asset pricing model) (CAPM), ktorý zohľadňuje rizikové prvky pre odvetvie leteckej dopravy, ako aj osobitný rizikový faktor podniku. Zo správy poradcov Komisie z 18. júna 1997 vyplýva, že dospeli k tomuto percentuálnemu podielu na základe toho, že vychádzali z obzvlášť vysokého „koeficientu β“ vo výške 1,23, ktorý vyjadruje vzťah medzi variabilitou trhovej výnosnosti a variabilitou výnosnosti dotknutého podniku kótovaného na burze, čo už odráža posúdenie hodnoty, pokiaľ ide o riziko, ktoré so sebou nesie sporná investícia.

221    Alitalia v tomto zmysle kritizuje rôzne rizikové faktory, ktoré Komisia uvádza v odôvodneniach č. 25 a 26 napadnutého rozhodnutia.

222    Alitalia ďalej tvrdí, že zaznamenala kladné hospodárske výsledky v období, ktoré predchádzalo plánu, avšak že nemala niekoľko rokov čisté kladné výsledky z dôvodu nerovnováhy medzi vlastnými zdrojmi a zdrojmi tretích osôb, teda nerovnováhe, ktorú mal plán reštrukturalizácie v úmysle osobitným spôsobom napraviť. Alitalia navyše mala počas prvého polroku 1997 priaznivejší hospodársky výsledok, ako plán predpokladal. IRI sa nakoniec nachádzala v postavení holdingovej spoločnosti, ktorá je už akcionárom spoločnosti v osobitnej situácii, čo jej umožnilo mať na účely zhodnotenia investície lepšiu znalosť a lepšiu schopnosť pochopiť túto spoločnosť.

223    V odpovedi na hodnotenie Komisie, podľa ktorého je hypotéza týkajúca sa plánu budúceho rozvoja produktivity, prevádzkových nákladov, koeficientov zaplnenia sedadlovej kapacity a jednotkových príjmov spoločnosti založená dosť optimisticky, Alitalia namieta, že poradcovia Komisie prijali predpoklady stanovené v pláne spoločnosti bez toho, aby uviedli iné zdroje, ktoré by ich mohli vyvrátiť. Samotná Komisia pripustila, že plán, tak ako bol od januára 1997 vylepšený a prijatý, bol realistický.

224    Pokiaľ ide o úlohu prestupného letiska Malpensa pri očakávanej obnove, Alitalia uvádza, že táto skutočnosť zohrávala v pláne veľmi malú rolu, aj keď bol dotknutý projekt pre spoločnosť nepochybne veľmi významný. V tomto zmysle zdôrazňuje, že účinky sprevádzkovania tohto prestupného letiska sa mohli ukázať najskôr po roku 2000 a neboli z opatrnosti zahrnuté do výpočtu konečnej hodnoty. Pokiaľ ide o vzdialenosť, ktorá oddeľuje Malpensu od Milána (Taliansko), je porovnateľná so vzdialenosťou medzi inými európskymi letiskami a mestami, na ktoré sú napojené, ako napríklad Gatwick alebo Stansted (Spojené kráľovstvo), Mníchov (Nemecko) a Oslo (Nórsko). To isté platí pre čas potrebný na dosiahnutie letiska Malpensa z Milána.

225    Pokiaľ ide o liberalizáciu talianskeho vnútorného trhu, Alitalia tvrdí, že plán dôkladne zohľadnil stratu podielu na trhu, ktorá bola pre spoločnosť Alitalia väčšia ako pre ostatných európskych leteckých dopravcov, tým, že stanovil pokles priemerného jednotkového zisku na 23 %. Alitalia ďalej uvádza, že nie je relevantným tvrdenie Komisie, podľa ktorého taliansky vnútorný trh bol skutočne liberalizovaný až na konci roku 1995 a že bude do značnej miery neisté, ako bude Alitalia schopná čeliť hospodárskej súťaži.

226    Alitalia tvrdí, že jej jednotkové prevádzkové náklady sa vyrovnali nákladom jej hlavných konkurentov. Podľa jej názoru Komisia v napadnutom rozhodnutí zastáva iný názor, aký mala v tomto zmysle v rozhodnutí z roku 1997, pretože preskúmava ex post vývoj výsledkov spoločnosti.

227    Nakoniec, pokiaľ ide o vážne sociálne problémy, ktoré Alitalia mala v rokoch 1995 a 1996, zdôrazňuje, že zmenená politika podniku sa konkrétne odrazila v kolektívnych zmluvách uzavretých v roku 1996. Počas celého preskúmania sa neuskutočnil žiadny štrajk.

228    Komisia tvrdí, že stanovenie minimálnej miery je v prejednávanej veci operáciou, ktorá musí byť zaradená do historického kontextu stanoveného na základe perspektívneho posúdenia, so zreteľom na psychologický a subjektívny stupeň sklonu k riziku, alebo odvrátenie sa od rizika v určitom odvetví, ktoré je osobitné a ktoré sa vyznačuje takouto vzájomnou závislosťou, ako odvetvie leteckej dopravy. Výpočet minimálnej miery musí podľa jej názoru zohľadniť riziká podstatné v dotknutom pláne.

229    Náklady na majetkovú účasť, ktoré boli podľa CAPM odhadnuté na 14 %, nemajú nič spoločné s minimálnou mierou a naopak je potrebné ich zohľadniť pri výpočte vnútornej miery. Koeficient β bol použitý výlučne v rámci celkového výpočtu podielu spoločnosti IRI v spoločnosti Alitalia k 31. decembru 2000. Tento koeficient vyjadruje osobitné riziko podniku v kontexte burzy a nemal osobitný význam, keďže Alitalia nebola dostatočne kótovaná.

230    Komisia tvrdí, že výsledky spoločnosti Alitalia za prvý polrok 1997 sú irelevantné, pretože neboli známe v čase prijatia rozhodnutia z roku 1997.

231    Tvrdenie spoločnosti Alitalia, ktoré smeruje k preukázaniu obmedzeného vplyvu prestupného letiska Malpensa, je úplne v rozpore s očakávaniami, ktoré táto spoločnosť vyjadrovala v prvej verzii plánu reštrukturalizácie. Komisia takisto spochybňuje tvrdenia založené na porovnávaní prestupného letiska Malpensa s letiskami Gatwick, Stansted, Mníchov a Oslo.

232    Podľa Komisie je liberalizácia talianskeho vnútorného trhu pre spoločnosť Alitalia veľmi významná, pretože Talianska republika je jediným veľkým členským štátom Spoločenstva, ktorý najviac využil všetky možnosti, ktoré ponúka nariadenie Rady (EHS) č. 2408/92 z 23. júla 1992 [o] prístupe leteckých dopravcov spoločenstva k letovým trasám v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 240, s. 8; Mim. vyd. 07/001, s. 420), aby ochránil svoj trh výlučne v prospech svojej národnej spoločnosti. V dôsledku toho nemohlo byť v roku 1997, teda v čase liberalizácie a ukončenia monopolného postavenia, vylúčené riziko závažných negatívnych dosahov pre spoločnosť Alitalia. Navyše medzi troma prípadmi citovanými spoločnosťou Alitalia je len prípad Španielskeho kráľovstva relevantný, pretože Spojené kráľovstvo a Spolková republika Nemecko liberalizovali svoj trh v čase, ktorý sa líšil od referenčného obdobia 1992-1995, ktoré zvolila Alitalia.

233    Komisia uvádza, že jednotkové prevádzkové náklady uvedené v odôvodnení č. 26 štvrtej zarážke napadnutého rozhodnutia sa vzťahujú na obdobie 1996-1997 a nie na rok 2000, teda na rok dokončenia plánu. Komisia preto tvrdí, že je nesporné, že jednotkové náklady spoločnosti Alitalia boli vyššie o 12 %, ako je priemer jej európskych konkurentov.

234    Komisia nakoniec tvrdí, že skutočnosť, že nedošlo ku štrajkom, nie je rozhodujúca. Minimálna miera by bola totiž vyššia ako 30 %, ak by počas preskúmania ku štrajkom došlo.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

235    Alitalia uvádza námietky, ktoré sa týkajú spôsobu výpočtu minimálnej miery, a spochybňuje výber rizík, ktoré Komisia zohľadnila na účely stanovenia tejto miery.

–       Spôsob výpočtu minimálnej miery

236    V rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (body 98 a 99), Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia na účely posúdenia, či investície IRI spĺňajú kritérium súkromného investora, a teda na účely hodnotenia, či táto investícia obsahuje prvky štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, sa inšpirovala zásadami svojho oznámenia o uplatnení článkov [87 ES] a [88 ES] a článku 61 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) na štátnu pomoc v odvetví letectva (Ú. v. ES C 350, 1994, s. 5) (ďalej len „oznámenie o letectve“). Komisia totiž v rozhodnutí z roku 1997 (bod VII) porovnala výšku investície IRI s hodnotou očakávaného peňažného toku z projektu aktualizovanou na základe minimálnej miery, ktorú by požadoval súkromný investor. Dospela k záveru, že vnútorná miera bola v prejednávanej veci nižšia ako minimálna miera a že v dôsledku toho investícia nesplnila kritérium súkromného investora. Súd prvého stupňa dodal, že metódu použitú Komisiou v rozhodnutí z roku 1997 nie je možné ako takú kritizovať.

237    V odôvodnení č. 25 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že „[v] prejednávanej veci a na základe informácií, ktoré má k dispozícii, najmä správy jej poradcov, [zastáva] názor, že [minimálna miera] je približne 30 % z dôvodu výšky dotknutej sumy a najmä rizík, ktoré táto operácia so sebou nesie“. Dodáva, že „táto miera vo výške najmenej 30 % totiž zahrnuje možnosť, že sa plán nevyvíja podľa očakávania a že sa ukáže, že skutočná výnosnosť investície bude nakoniec podstatne nižšia“. Ďalej uvádza, že „miera musí navyše presahovať náklady na majetkovú účasť, pretože tie nezohľadňujú všetky riziká spojené so spoločnosťou“.

238    Pokiaľ ide o námietky spoločnosti Alitalia, že medzi mierou 14 % stanovenou pre náklady na majetkovú účasť a minimálnou mierou je pomer 1:2, z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia zohľadnila náklady na majetkovú účasť spoločnosti Alitalia, ktoré boli vypočítané použitím CAPM, aby po prvé vypočítala hodnotu podielu IRI v spoločnosti Alitalia v decembri 2000 (odôvodnenie č. 22 napadnutého rozhodnutia) a aby potom určila na základe týchto údajov vnútornú mieru (odôvodnenie č. 23 napadnutého rozhodnutia) a nie minimálnu mieru.

239    Znenie druhej a tretej správy poradcov Komisie, ktoré sú pripojené v prílohe k žalobe, tiež potvrdzuje, že táto miera vo výške 14 % bola vypočítaná na účely posúdenia jedného z prvkov, ktoré musia byť pri stanovení vnútornej miery zohľadnené.

240    Keďže miera 14 % slúži na výpočet vnútornej miery a nie na výpočet minimálnej miery, Alitalia v rámci svojej kritiky nesprávne napáda stanovenie minimálnej miery na 30 % a odkazuje na pomer 1:2 medzi týmito dvomi mierami.

241    V odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia a vo svojich vyjadreniach Komisia navyše zdôrazňuje, že náklady na majetkovú účasť, vypočítané na základe koeficientu β pre spoločnosť Alitalia, zohľadňujú riziká vyplývajúce z celkovej situácie spoločnosti, najmä v kontexte burzy, ako aj riziká, ktoré prináležia k dotknutému odvetviu. Komisia tvrdí, že keďže Alitalia nebola v rokoch 1996-1997 dostatočne kótovaná, odhad 14 % a koeficientu β pre spoločnosť Alitalia vypočítaného v roku 2000 je výsledkom operácie, ktorá je nutne teoretická a založená na koeficiente β pre iné porovnateľné letecké spoločnosti. Zdôrazňuje, že takto vypočítaný koeficient β nemôže odrážať osobitné riziko spoločnosti Alitalia v rokoch 1996-1997 a že vážené priemerné náklady na majetkovú účasť definovanú na tomto základe „nezohľadňujú osobitné riziko spoločnosti Alitalia“ (odôvodnenie č. 22 napadnutého rozhodnutia).

242    Minimálna miera zohľadňuje „dotknutú sumu a osobitnejšie riziká spojené s operáciou“ (odôvodnenie č. 25 napadnutého rozhodnutia). Metóda Komisie je teda koherentná, a to o to viac, že samotná Alitalia vyhlasuje, že stanovenie minimálnej miery nie je výsledkom použitia matematického vzorca, ale použitia empirických výskumov, pri ktorých sa nesmie zabudnúť na investičné ciele investora porovnateľného s verejným investorom (pozri tiež odôvodnenie č. 24 napadnutého rozhodnutia).

243    Nakoniec Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zastávala názor, že osobitné postavenie IRI ako holdingovej spoločnosti, ktorá je už akcionárom spoločnosti, jej neumožnilo mať na účely zhodnotenia investície lepšiu znalosť a lepšiu schopnosť pochopiť túto spoločnosť. Je totiž potrebné zdôrazniť, že IRI je holdingovou spoločnosťou, ktorú úplne vlastní taliansky štát. Referenčné parametre pre výpočet minimálnej miery však nie sú parametrami štátu, ale trhu. Navyše tým, že IRI už bola akcionárom spoločnosti Alitalia, mohla mať záujem na nadhodnotení spoločnosti. Z toho vyplýva, že nie je možné predpokladať, že podiel IRI na kapitáli spoločnosti Alitalia jej nutne priznáva lepšiu schopnosť posúdiť minimálnu mieru, ktorú by vyžadoval súkromný investor konajúci podľa zásad trhu.

244    V dôsledku toho námietky predložené spoločnosťou Alitalia týkajúce sa metódy použitej Komisiou nie sú opodstatnené.

–       Riziká zohľadnené Komisiou

245    Keďže Alitalia spochybňuje riziká, ktoré Komisia zohľadnila v napadnutom rozhodnutí pre stanovenie minimálnej miery, je potrebné ich jednotlivo preskúmať.

246    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého v odvetví leteckej dopravy sú marže tradične nízke a výkyvy v ziskoch a stratách vysoké (odôvodnenie č. 25 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia), Alitalia ho nespochybňuje ako také. Jej argument sa týka skôr skutočnosti, že riziká spojené s činnosťou v odvetví už boli zohľadnené z iného pohľadu.

247    Najskôr je nutné poznamenať, že v napadnutom rozhodnutí sú tieto rizikové faktory, ktoré sú zohľadnené použitím koeficientu β vo vzorci CAPM, obmedzené na stanovenie jedného z prvkov vnútornej miery, a to konečnej hodnoty na konci roka 2000 (odôvodnenie č. 22 napadnutého rozhodnutia). Navyše koeficient β nevyjadruje konkrétne riziko spojené s dotknutým odvetvím. Ako Alitalia uznáva, koeficient β umožňuje zmerať vzájomný vzťah medzi variabilitou výnosnosti trhu a variabilitou výnosnosti podniku, ktorých sa posúdenie týka.

248    Toto stanovenie minimálnej miery sa navyše neuskutočňuje rovnakým spôsobom ako stanovenie vnútornej miery, ktoré vyplýva skôr z uplatnenia matematického vzorca. Ide o empirické a perspektívne posúdenie minimálnej miery, ktorú by vyžadoval súkromný investor konajúci podľa zásad trhu, aby so zreteľom na riziká, ktoré táto operácia so sebou nesie, takúto finančnú operáciu uskutočnil (pozri bod 242 uvedený vyššie). Za týchto okolností by bol súkromný investor oprávnený zohľadniť medzi osobitnými rizikami spojenými s dotknutou operáciou skutočnosť, že ide o odvetvie leteckej dopravy, v ktorom sú marže tradične nízke a výkyvy v ziskoch a stratách vysoké.

249    Komisia sa teda nedopustila nesprávneho posúdenia, keď toto riziko spomenula v odôvodnení č. 25 napadnutého rozhodnutia.

250    Po druhé je zjavné, že Alitalia nespochybňuje, že nemala veľmi kladné hospodárske výsledky (odôvodnenie č. 25 druhá zarážka napadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že cieľom sporného plánu malo byť najmä zabrániť podkapitalizácii, nemení nič na nepriaznivej finančnej situácii spoločnosti Alitalia, ktorá predstavovala riziko, ktoré mohol súkromný investor zohľadniť skôr, ako upísal akékoľvek zvýšenie kapitálu.

251    Toto zistenie nemôže byť ovplyvnené skutočnosťou, že Alitalia mala počas prvého polroka 1997 priaznivejší prevádzkový výsledok, ako očakával plán reštrukturalizácie. Aj keby bolo možné na základe týchto údajov predpokladať budúce výsledky plánu, boli v každom prípade známe až po posúdení rizika v rámci rozhodnutia z roku 1997 a nemohli byť teda zohľadnené (pozri bod 137 uvedený vyššie).

252    Pokiaľ ide o odhad výsledkov prvého štvrťroka 1997, ktorý ukázal lepšiu nápravu, ako sa predpokladalo, je nutné zdôrazniť, že vychádzal z nerevidovaných predbežných údajov, čo spoločnosť Alitalia nespochybnila. Skutočnosť, že dotknuté údaje neboli spoľahlivé v spojení s veľmi krátkou dĺžkou posudzovaného obdobia, oprávňovala Komisiu na to, aby zastávala názor, že tieto údaje nespochybňujú jej posúdenie rizika spojeného s chýbajúcimi významnými kladnými prevádzkovými výsledkami spoločnosti Alitalia od konca osemdesiatych rokov, aj napriek zlepšeniu od roku 1994.

253    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je plán založený skôr na optimistických predpokladoch v oblasti vývoja produktivity, prevádzkových nákladov, koeficientov zaplnenia sedadlovej kapacity a jednotkových príjmov spoločnosti (odôvodnenie č. 26 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia), je nutné konštatovať, že správa poradcov Komisie z 18. júna 1997, ktorá je pripojená v prílohe k žalobe, spomína určité zmeny, ktoré boli uskutočnené v predchádzajúcom pláne, a zdôrazňuje, že zmenený plán je opatrnejší ako pôvodný plán. Táto správa však ďalej spomína skutočnosť, že plán naďalej obsahuje niekoľko optimistických skutočností a že by bolo zložité dosiahnuť niektoré ciele. Uvedené skutočnosti sú presne tie isté, aké sú spomenuté v odôvodnení č. 26 prvej zarážke napadnutého rozhodnutia a pre ktoré hovorí toto rozhodnutie o „skôr optimistických“ predpokladoch.

254    Navyše v dodatočnej správe, pripojenej v prílohe k správe z 18. júna 1997, hodnotia poradcovia Komisie všeobecnú realizovateľnosť plánu reštrukturalizácie a primeranosť sporného kapitálového vkladu. Vysvetľujú, že v ich predchádzajúcich správach analyzovali vlastnosti plánu na účely výpočtu miery výnosnosti, ktorú by potenciálny investor rozumne vyžadoval na to, aby do spoločnosti Alitalia investoval. Poradcovia Komisie dodávajú, že v tomto kontexte boli skutočnosti, ktoré považovali za „optimistické“, využité pre výpočet na výpočet miery výnosnosti, ktorú vyžaduje súkromný investor. Ďalej však tvrdia, že tieto skutočnosti neznamenajú, že plán nebol realizovateľný.

255    Z toho vyplýva, že Alitalia nemôže spochybniť zohľadnenie optimistických predpokladov vo svojom pláne reštrukturalizácie uplatnením skutočnosti, že v tejto doplňujúcej správe poradcovia Komisie dospeli k záveru, že plán bol všeobecne realizovateľný. Táto doplňujúca správa, ako aj hlavná správa z 18. júna 1997 totiž poukazujú práve na tieto optimistické prvky.

256    V každom prípade skutočnosť, že niektoré konkrétne predpoklady sa považujú za optimistické, nemôže byť ako taká považovaná za skutočnosť, ktorá je v rozpore s posúdením všeobecnej realizovateľnosti plánu reštrukturalizácie.

257    Nakoniec, na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, kontroly, ktoré uskutočnili na účely preskúmania stavu vývoja, Komisia ani jej poradcovia nie vždy konštatovali, že boli splnené ciele produktivity a prevádzkových nákladov. Osobitne z úryvku správy vyhotovenej poradcami Komisie v júli 1999, ktorú Alitalia predložila v prílohe k replike, totiž vyplýva, že prevádzkové náklady boli vyššie ako prognózy plánu a že aj napriek zlepšeniu v niektorých prípadoch oproti roku 1997 produktivita nedosiahla ciele.

258    V každom prípade toto tvrdenie spoločnosti Alitalia a údaje predložené na jeho podporu musia byť odmietnuté v rozsahu, v akom sú založené na skutočnostiach ex post.

259    Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zahrnula medzi doplňujúce rizikové faktory, ktoré mohol súkromný investor zohľadniť, skutočnosť, že plán je založený na optimistických predpokladoch v oblasti rozvoja produktivity, prevádzkových nákladov, koeficientov zaplnenia sedadlovej kapacity a jednotkových príjmov spoločnosti.

260    Po štvrté, pokiaľ ide o riziká spojené so skutočnosťou, že osobitné možnosti nového letiska Malpensa, ako aj podmienky jeho uvedenia do prevádzky zostávajú vo veľkej miere neznáme (odôvodnenie č. 26 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia), je potrebné odkázať na body 203 a 204 uvedené vyššie, z ktorých vyplýva, že letisko Malpensa bolo kľúčovým prvkom plánu reštrukturalizácie. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď tvrdila, že očakávaná obnova záleží z veľkej časti na uvedení letiska Malpensa do prevádzky po roku 1998.

261    Alitalia nenamietala tvrdenie Komisie, že hoci nové letisko Malpensa by ponúklo oveľa viac letov, než aké ponúkalo letisko Linate (Taliansko), ktoré už bolo veľmi predimenzované, lety by boli dostupné aj konkurentom spoločnosti Alitalia. Rozvoj hospodárskej súťaže pritom predstavuje riziko pre spoločnosť Alitalia.

262    Pokiaľ ide o porovnanie vzdialeností s inými európskymi letiskami, je potrebné v tomto zmysle zdôrazniť, že vzdialenosť medzi letiskom v Mníchove a centrom Mníchova, teda 37 kilometrov, nie je porovnateľná so vzdialenosťou medzi letiskom Malpensa a centrom Milána, či už sa vychádza z údajov predložených Komisiou, teda 55 kilometrov, alebo 48 kilometrov, tak ako to tvrdí Alitalia. V prípade ďalších troch letísk je možné považovať túto vzdialenosť za porovnateľnú. Malpensa teda patrí medzi letiská, ktoré sú najvzdialenejšie od centra mesta, ktorému slúžia. Porovnanie uskutočnené spoločnosťou Alitalia však naráža na niektoré námietky týkajúce sa porovnateľnosti veľkosti dotknutých letísk alebo ich miesta v uvedenom letiskovom systéme. Letisko Oslo totiž nie je rovnako veľké ako milánske letisko a po druhé letiská Gatwick a Stansted nie sú hlavnými letiskami Londýna (Spojené kráľovstvo), na rozdiel od letiska Malpensa, ktoré malo byť hlavným letiskom pre Miláno. Riziko spojené so vzdialenosťou teda mohlo byť považované za vyššie v prípade letiska Malpensa.

263    V každom prípade vysoké riziko spojené s otvorením letiska Malpensa po roku 1998 bolo zhrnuté v poslednej vete odôvodnenia č. 26 druhej zarážky napadnutého rozhodnutia takto:

„Osobitné možnosti nového letiska, ako aj podmienky jeho uvedenia do prevádzky totiž zostávajú vo veľkej miere neznáme.“

264    Alitalia to nenamieta. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho pochybenia, keď zastávala názor, že uvedenie prestupného letiska Malpensa do prevádzky predstavuje dodatočný rizikový faktor, ktorý súkromný investor mohol zohľadniť.

265    Po piate, pokiaľ ide o liberalizáciu talianskeho vnútorného trhu (odôvodnenie č. 26 tretia zarážka napadnutého rozhodnutia), je nesporné, že k nej došlo až na konci roka 1995.

266    Vo svojich tvrdeniach, ktoré smerujú k odôvodneniu zisku vo výške 23 %, ktorý použila vo svojom pláne, však Alitalia používa na porovnanie Spojené kráľovstvo, Nemecko a Španielsko.

267    Je však potrebné poukázať na to, že ani Spojené kráľovstvo, ani Nemecko neboli počas referenčného obdobia v porovnateľnej situácii ako Taliansko. Tieto dve krajiny totiž otvorili svoj vnútorný trh, v prípade Spojeného kráľovstva na začiatku, v prípade Nemecka na konci osemdesiatych rokov. Podľa údajov, ktoré predložila Alitalia, následne úplne liberalizovali svoje trhy na úrovni Spoločenstva, a to Spojené kráľovstvo v roku 1993 a Nemecko v roku 1997. Túto situáciu nie je možné porovnávať so situáciou Talianska, ktoré pristúpilo k liberalizácii dvoch trhov – vnútorného a trhu Spoločenstva – takmer súčasne, teda v rokoch 1996 a 1997, čo spoločnosť Alitalia prinútilo, aby čelila novej hospodárskej súťaži súčasne na obidvoch frontoch. Táto situácia teda zvýšila prevádzkové riziká z pohľadu súkromného investora.

268    Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď medzi rizikové faktory, ktoré mohol súkromný investor zohľadniť, spomenula liberalizáciu talianskeho vnútorného trhu na konci roka 1995 a neistoty o tom, ako bude Alitalia, ktorá mala do tej doby monopolné postavenie, schopná čeliť hospodárskej súťaži.

269    Po šieste, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že jednotkové náklady spoločnosti Alitalia zostávajú vyššie ako jednotkové náklady jej hlavných konkurentov v Spoločenstve (odôvodnenie č. 26 štvrtá zarážka napadnutého rozhodnutia), je potrebné poukázať na to, že toto znenie nevylučuje možnosť zlepšenia situácie. Naopak, zdá sa, že použitie slovesa „zostávajú“ ju dokonca navrhuje.

270    Komisia tvrdí, že svoje posúdenie založila na údajoch, ktoré jej boli oznámené v roku 1996. Alitalia poznamenáva, že tieto údaje odkazujú v skutočnosti na rok 1994, pretože jej náklady sa následne znížili. Na preukázanie tohto zlepšenia predkladá v prílohe svojej repliky štatistické údaje, ktoré pochádzajú z publikácie AEA.

271    Je potrebné pripomenúť, že Komisia musela použiť údaje, ktoré mala k dispozícii pri prijatí rozhodnutia z roku 1997 (pozri bod 137 uvedený vyššie). Štatistické údaje, ktoré predložila Alitalia, sú použité z dôvernej publikácie AEA, ktorej kópia priložená ku spisu neobsahuje oficiálny dátum, hoci dátum 26. júna 1998 je písaný rukou. Komisia tvrdí, že táto publikácia vyšla až na konci roka 1997 a že ju Alitalia po prvýkrát predložila v štádiu repliky v tomto konaní. Alitalia teda nepreukázala, že Komisia poznala alebo mohla poznať tieto údaje pri prijatí rozhodnutia z roku 1997.

272    Nie je preto možné Komisii vytýkať, že vychádzala z údajov, ktoré mala k dispozícii pri prijatí rozhodnutia z roku 1997, ani to, že vychádzala zo skutočnosti, že jednotkové náklady spoločnosti Alitalia zostávajú vyššie ako 12 % v porovnaní s konkurenčnými podnikmi, tak ako to bolo uvedené v rozhodnutí z roku 1997.

273    Po siedme, pokiaľ ide o tvrdenie, že spoločnosť mala v rokoch 1995 a 1996 vážne sociálne problémy a všeobecnejšie, že hrozilo, že bude zložité uskutočniť zmenu „politiky podniku“ (odôvodnenie č. 26 piata zarážka napadnutého rozhodnutia), je nutné konštatovať, že prvá skutočnosť je nesporná a že mohla viesť súkromného investora k tomu, aby považoval nevyhnutnú zmenu podniku za rizikovú, a to aj napriek uzavretiu kolektívnych zmlúv, ktoré nemohli odstrániť všetky neistoty týkajúce sa reakcie zamestnancov.

274    Po preskúmaní rizík uvedených Komisiou na účely podpory stanovenia minimálnej miery na 30 % je potrebné dospieť k záveru, že sa Komisia v tomto zmysle nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

275    Žalobný dôvod založený na porušení a nesprávnom uplatnení článkov 87 ES a 88 ES pri stanovení minimálnej miery je teda potrebné zamietnuť.

2.     Stanovenie vnútornej miery

276    V tomto kontexte Alitalia spochybňuje výšku nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktoré Komisia zahrnula do výpočtu vnútornej miery, stanovenie vnútornej miery na základe poslednej verzie plánu, parametre použité Komisiou a účinky premeny pôžičiek na kapitál na výpočet vnútornej miery.

a)     Výška nákladov spojených s platobnou neschopnosťou

277    Otázka zahrnutia nákladov spojených s platobnou neschopnosťou už bola rozobratá v bodoch 113 až 121 vyššie, avšak len z pohľadu porušenia článku 233 ES v zmysle rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie. Tu ide o určenie, či Komisia vo svojom posúdení nevychádzala z nepresných skutočností, alebo či sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

 Tvrdenia účastníkov konania

278    Alitalia predovšetkým tvrdí, že na rozdiel od tvrdenia Komisie v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia nikdy nesúhlasila so sumou 750 miliárd ITL, vypočítanou Komisiou.

279    Alitalia poznamenáva, že prvá splátka kapitálového vkladu jej umožnila splatiť IRI 900 miliárd ITL krátkodobej pôžičky, ktoré by nebolo možné splatiť, ak by spoločnosť bola v úpadku. Suma 900 miliárd ITL predstavuje minimálne a nie maximálne obmedzenie nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktorým tak bolo možné zamedziť. So zreteľom na zaplatenie týchto 900 miliárd ITL je ocenenie nákladov spojených s platobnou neschopnosťou na 750 miliárd ITL nepochopiteľné a neodôvodnené.

280    Konkrétnejšie, Alitalia vysvetľuje, akým spôsobom vypočítala náklady, ktoré by IRI znášala v prípade úpadku spoločnosti, na 1 140 miliárd ITL, teda údaj, ktorý podľa nej predstavuje priemernú hodnotu medzi minimálnymi a maximálnymi výškami nákladov spojených s platobnou neschopnosťou. Alitalia tvrdí, že náklady spojené s platobnou neschopnosťou uvedené v napadnutom rozhodnutí teda musia byť zvýšené o 236 miliárd ITL, čo zvýši vnútornú mieru o viac ako 4 %.

281    Alitalia nesúhlasí s tým, že by precenila riziká krátkodobej straty za zálohy zaplatené na účely získania leteckej flotily. Podľa nej nie sú zálohy na stroje v prípade úpadku vymožiteľné.

282    Alitalia takisto nepodcenila predajnú hodnotu flotily. Jej odhad je v tomto prípade založený na predajných hodnotách uvedených v odborných publikáciách, z ktorých je potrebné podľa jej názoru odrátať výšku 25 a 45 % podľa toho, či sa predaj uskutoční počas existencie podniku, alebo ide o nútený predaj. Pri súčasnom predaji viac ako dvoch alebo troch lietadiel musí byť hodnota znížená aspoň o 12 % a posúdenie musí byť vykonané pre každý typ lietadla. Nakoniec, keďže percentuálny podiel zníženia hodnoty, ktorý sa nemôže prekročiť, je 10 až 15 % pre veľkopredaj vo vzťahu k maloobchodnej cene, ku ktorej je potrebné pripočítať 20 % stanovených Komisiou, čo celkovo predstavuje 30 až 35 %, Alitalia takisto tvrdí, že Komisia na podporu svojich tvrdení nepredložila žiadny dôkaz.

283    Alitalia okrem toho namieta, že nadhodnotila náklady spojené s likvidáciou. Do svojho výpočtu týchto nákladov približne vo výške 10 % realizovateľnej hodnoty zahrnuje Alitalia lehoty, ktoré sú nevyhnutné na skončenie konaní, a náklady konkurzných konaní. Pokiaľ ide o tieto náklady, Alitalia tvrdí, že nemohla spochybniť sumu stanovenú Komisiou, pretože táto suma nebola uvedená a pretože jej výpočet bol podľa správy poradcov Komisie z 18. júna 1997 založený na ich vlastných skúsenostiach.

284    Alitalia nakoniec odkazuje na skutočnosť, že jej likvidácia by negatívne ovplyvnila finančnú situáciu IRI tým, že by mala za následok zhoršenie ocenenia zadlženosti spoločnosti Alitalia a zvýšila by náklady spojené s konkurzom. Z opatrnosti však tento dosah nevyčíslila.

285    Na záver Alitalia uvádza, že na základe zohľadnenia nákladov spojených s platobnou neschopnosťou v priemernej hodnote 1 140 miliárd ITL by bola výnosnosť investície vo výške 33 %.

286    Komisia poznamenáva, že Alitalia nesúhlasila so zohľadnením sumy 750 miliárd ITL a súčasne vysvetľuje, ako dospela k tomuto záveru.

287    Pokiaľ ide o dôvody, ktoré ju viedli ku stanoveniu tejto sumy, Komisia uvádza, že sú spomenuté v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia, ako aj v správach jej poradcov z 21. februára a 18. júna 1997. Tvrdí, že tabuľka, ktorú vypracovala v rámci konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie, a ktorú Alitalia opätovne predložila v prílohe k žalobe, už do výpočtu vnútornej miery zahrnula náklady spojené s platobnou neschopnosťou.

288    Komisia okrem toho namieta tvrdenie spoločnosti Alitalia, že systematicky používala extrémne hodnoty pre stanovenie vnútornej miery. V tomto zmysle uvádza príklady parametrov priaznivých pre spoločnosť Alitalia, ktoré pri tomto výpočte použila.

289    Komisia poznamenáva, že akýkoľvek omyl, ktorého oprava by nezvýšila vnútornú mieru nad minimálnu mieru vo výške 30 %, by nemala vplyv na legalitu napadnutého rozhodnutia. Komisia v rôznych tabuľkách ukazuje na rozdielnosti, ktoré existujú medzi jej posúdením a posúdením spoločnosti Alitalia, a pripisuje ich k ohodnoteniu flotily, ktorá predstavovala záruku na pôžičky, a posúdeniu platieb nezaručených veriteľov, ktoré vyplývajú z likvidácie aktív.

290    Komisia ďalej zastáva názor, že skutočnosť, že prvou splátkou kapitálovej pomoci boli splatené pôžičky vo výške 900 miliárd ITL, neodôvodňuje stanovenie nákladov spojených s platobnou neschopnosťou na rovnakú sumu.

291    Komisia namieta posúdenie spoločnosti Alitalia z viacerých aspektov. Predkladá tabuľku, ktorá zdôrazňuje rozdielnosti medzi účastníkmi konania v oblasti hodnotenia platieb určených veriteľom, a uvádza, že sa týkajú častí „Zálohy na stroje“, „Flotila“, „Pohľadávky“, „Náklady spojené s konkurzom“.

292    Pokiaľ ide o zálohy na stroje, Komisia zastáva názor, že sú vymožiteľné v plnej výške. Ustanovenia zmluvy, ktoré stanovujú možnosť vypovedať zmluvy o dodávkach lietadiel, totiž nevylučujú platby záloh. Okrem toho by v zmysle dostupných informácií nebolo odôvodnené vychádzať z celkovej straty z týchto úverov, ani vylúčiť možnosť previesť zmluvy na iné spoločnosti.

293    Pokiaľ ide o hodnoty flotily v prípade úpadku, Komisia uvádza, že posúdenie musí byť založené na hodnotách z roku 1996 a nie z roku 1999 alebo 2000, ako nesprávne uvádza Alitalia. Komisia tvrdí, že vychádzala z dôkladného posúdenia správy svojich poradcov z júna 1997, podľa ktorej sa trhová hodnota lietadiel znížila rádovo o 10 až 20 %. Na účely overenia jej hodnotenia využili poradcovia Komisie za pomoci znalca z odvetvia odbornú príručku, ktorá podrobne uvádza ceny linkových lietadiel. Percentuálny podiel zníženia hodnoty, ktorý nemôže byť prekročený, zodpovedá zníženiu o 20 % vo vzťahu k veľkoobchodnej cene, teda cene, ktorá je už znížená o 8 alebo 9 % vo vzťahu k maloobchodnej cene.

294    Pokiaľ ide o náklady spojené s konkurzom, Komisia ich odhaduje vo výške 64 až 92 miliárd ITL, zatiaľ čo Alitalia zastáva názor, že sa pohybujú medzi 287 a 427 miliárd ITL. Komisia tvrdí, že na účely správneho výpočtu týchto nákladov je podľa talianskych právnych predpisov možné rozlišovať medzi dvomi schémami rôznych konkurzov, a to dobrovoľnou likvidáciou, alebo kolektívnym konkurzným konaním. Dobrovoľnú likvidáciu vykonáva externý likvidátor a jeho náklady predstavujú 1 % predaných aktív, ku ktorým sa pripočítajú náklady na odmenu vo výške 0,75 % konečných odhadnutých pasív, pričom tieto údaje boli prevzaté zo sadzobníka talianskych účtovníkov. V prípade kolektívneho konkurzného konania získajú správca konkurznej podstaty alebo súdny komisár až 0,9 % predaných aktív, k čomu sa pripočíta odmena vo výške najviac 0,37 % odhadnutých pasív (články 1 a 2 nariadenia ministerstva č. 570 z 20. júla 1992). V obidvoch prípadoch je potrebné ďalej preskúmať náklady spojené so znaleckými posudkami, ktoré umožňujú stanoviť realizovateľnú hodnotu majetku, ktorý je predmetom likvidácie. Tieto náklady môžu byť vypočítané na základe sadzobníkov rôznych predpisov, ktoré sa vzťahujú na odborníkov. V prípade spoločnosti Alitalia je potrebné odkázať na sadzobník inžinierov a architektov, ktorý v takomto prípade stanoví nárok vo výške 0,05 % z každého ohodnoteného predmetu. Na základe maximálnych sadzieb pre likvidátora alebo správcu konkurznej podstaty a znalca sú náklady spojené s likvidáciou podľa Komisie 2,2 % z celkovej sumy predaných aktív v prípade likvidácie alebo 1,49 % celkovej sumy predaných aktív v rámci kolektívneho konkurzného konania.

295    Pokiaľ ide o zohľadnenie časového faktora pri výpočte nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, Komisia uvádza, že nie je správne tvrdiť, že pre ukončenie likvidácie všetkých aktív spoločnosti Alitalia bola nevyhnutná doba šiestich rokov. Tento údaj totiž vyplýva z uplatnenia priemerných štatistík – ktoré sa však vzťahujú len okrajovo na akciové spoločnosti a veľké priemyslové skupiny – na úplne odlišný subjekt, a to na veľkú národnú spoločnosť. Aj keď sa zohľadní táto priemerná doba šiestich rokov, nie je vôbec pravdivé ani preukázateľné to, že celková suma vyplývajúca z konania musí byť prijatá len raz, a to na jeho konci, pretože veritelia môžu byť vyplácaní počas likvidácie majetku. Je preto nemožné presne a vierohodne posúdiť účinok časového faktora. Ak by sme okrem toho chceli zohľadniť stratu z úverov z dôvodu časového faktora, bolo by potrebné odkázať nie na nominálnu hodnotu samotných úverov, ale na aktualizovanú hodnotu úveru, ktorá by bola o dosť nižšia.

296    Komisia nakoniec poznamenáva, že dosah likvidácie spoločnosti Alitalia na IRI nie je významný. Jedinými výdavkami spojenými s nákladmi spojenými s platobnou neschopnosťou sú totiž dlhy, za ktoré ručí IRI do výšky 41 miliárd ITL. Táto suma predstavuje sotva 0,16 % finančného dlhu skupiny IRI, čo sa v žiadnom prípade nemôže porovnávať so zvýšením kapitálu o 2 750 miliárd ITL, takže to nemá dosah na celkové posúdenie skupiny IRI.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

297    Predovšetkým je potrebné poznamenať, že Komisia 8. apríla 2003 uverejnila korigendum napadnutého rozhodnutia, v ktorom vzala na vedomie skutočnosť, že Alitalia nesúhlasila s ocenením nákladov spojených s platobnou neschopnosťou na 750 miliárd ITL (pozri bod 22 uvedený vyššie).

298    Odôvodnenia tejto sumy sú uvedené v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia, aj v správe poradcov Komisie z 18. júna 1997, ktorá je spomenutá v tom istom odôvodnení a ku ktorej mala Alitalia prístup (pozri body 66 a 67 uvedené vyššie). Toto odôvodnenie bolo ďalej spresnené v písomných podaniach Komisie, najmä vo vyjadrení k žalobe. Nie je preto možné domnievať sa, že suma 750 miliárd ITL nebola odôvodnená.

299    Alitalia však spochybňuje výpočet nákladov spojených s platobnou neschopnosťou vo výške 750 miliárd ITL, rovnako ako Komisia spochybňuje sumu 1 140 miliárd ITL, ktorú v tomto zmysle uviedla Alitalia. Ich spor sa v podstate týka spôsobu, akým bolo zohľadnené splácanie krátkodobých pôžičiek vo výške 900 miliárd ITL, vrátenie záloh na nákup nových strojov, cena flotily v prípade úpadku a stanovenie nákladov spojených s konkurzom.

300    Po prvé, pokiaľ ide o spor medzi účastníkmi konania, či pôžička vo výške 900 miliárd ITL zaplatená pomocou prvej splátky kapitálovej pomoci predstavovala minimálne alebo maximálne obmedzenie nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktorej bolo možné zabrániť, nie je to pre posúdenie opodstatnenosti sumy, ktorú stanovila Komisia pre celkové náklady spojené s platobnou neschopnosťou, podstatné. Žiadna skutočnosť uvedená účastníkmi konania okrem toho neodôvodňuje, aby zaplatená suma 900 miliárd ITL bola sama osebe považovaná za minimálne alebo maximálne obmedzenie nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktorej bolo možné zabrániť.

301    Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či zálohy zaplatené za nákup nových lietadiel sú vymožiteľné, je potrebné uviesť, že, ako Alitalia uznala, Komisia pri prijatí rozhodnutia z roku 1997 nevedela o memorande o porozumení uzavretom medzi výrobcom lietadiel McDonnell Douglas a spoločnosťou Alitalia, podľa ktorého spoločnosť Alitalia odstúpila od nákupu piatich lietadiel a McDonnell Douglas si ponechal zálohu vo výške 500 000 amerických dolárov (USD) za každé lietadlo. Komisia tak túto skutočnosť nemohla zohľadniť.

302    Navyše, aj keby tento príklad bolo potrebné zohľadniť v rámci preskúmania Súdom prvého stupňa v tejto oblasti, Alitalia nemôže v žiadnom prípade odôvodniť vyvodenie akéhokoľvek následku z neschopnosti získať späť zálohu zaplatenú za týchto päť lietadiel pre ďalšie objednávky, osobitne, ak sama zdôrazňuje vysokú osobnú povahu tohto memoranda o porozumení.

303    Alitalia tiež odkazuje na skutočnosť, že „všeobecné“ kúpne zmluvy na lietadlá, ktoré uzavrela, nepredpokladali vrátenie prípadne zaplatených záloh. V tomto zmysle však nepredložila žiadny dôkaz.

304    V skutočnosti klauzula o vypovedaní zmluvy z dôvodu platobnej neschopnosti (Termination for insolvency), dojednaná v zmluve o nákupe aktív (Asset Purchase Agreement), ktorá bola uzavretá medzi spoločnosťou Airbus Industrie a spoločnosťou Alitalia v roku 1989 a predložená v prílohe k žalobe, totiž nevylučuje zaplatenie týchto záloh. Výslovne nedefinuje práva predávajúceho voči insolventnému kupujúcemu. Nestanovuje tiež, že kupujúcemu sa má v plnej výške zaplatiť záloha. V každom prípade jediná zmluva nestačí na preukázanie všeobecnej praxe.

305    Alitalia teda nepreukázala, že v čase prijatia rozhodnutia z roku 1997 existovala predchádzajúca ustálená prax, podľa ktorej všetky zálohy zaplatené na nákup nových lietadiel neboli vrátené. Nie je preto možné domnievať sa, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď pri svojich výpočtoch nevychádzala z toho, že nie je možné získať späť celú výšku týchto zálohových platieb.

306    Navyše je potrebné zdôrazniť, že v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdom prvého stupňa spoločnosť Alitalia pri konštatovaní, že bolo úplne nemožné, aby získala späť tieto zálohové platby, nepovažovala za užitočné vyjadriť sa k účinkom čiastočného získania týchto zálohových platieb na sumu nákladov spojených s platobnou neschopnosťou a na výpočet vnútornej miery. Z názorného príkladu uskutočneného Komisiou vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa však vyplýva, že možnosť získať zaplatené zálohy do výšky 50 % by vôbec neovplyvnila vnútornú mieru a zvýšila by sa o 1 %, ak by zálohy neboli vymožiteľné vôbec, alebo len vo výške 25 %.

307    Z toho vyplýva, že aj keby sa zásada, že zaplatené zálohy boli v celom rozsahu vymožiteľné, považovala za nesprávnu, tento omyl by sa nedotkol konečného zistenia Komisie, podľa ktorého je vnútorná miera nižšia ako minimálna miera. Tento omyl je neúčinný a nemôže postačovať na odôvodnenie zrušenia napadnutého rozhodnutia, pretože za osobitných okolností prejednávaného prípadu nemohol mať rozhodujúci vplyv na výsledok (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 2002, Graphischer Maschinenbau/Komisia, T‑126/99, Zb. s. II‑2427, bod 49 a tam citovanú judikatúru).

308    Po tretie, pokiaľ ide o predajné hodnoty lietadiel, Komisia prostredníctvom odkazu na správu svojich poradcov z 18. júna 1997 v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia uvádza, že suma uvedená talianskymi orgánmi je podhodnotená.

309    V tejto správe je uvedené:

„Alitalia, in assessing the current market value of its used aircraft, reduced the current value indicated in aircraft catalogues, applying a discount ranging between 25 and 45 %. Lower discount rates (10-20 %) might be more reasonable, if one also considers that Alitalia, in its calculation, includes, in addition to the discounts, the financial effects of a one-year selling process.“

310    Z vyjadrenia k žalobe okrem iného vyplýva, že na účely overenia prvého odhadu z roku 1997 využili poradcovia Komisie s pomocou znalcov z odvetvia cenník vychádzajúci z odbornej publikácie, ktorá uvádza podrobnú cenu lietadiel. Táto publikácia navrhuje nasledujúce kritérium:

„Fleet values are discounted from wholesale price (average price paid by dealers or airlines for four or more aircraft) at one half of one per cent times number of aircraft in fleet not to exceed 20 per cent discount.“

311    Je zjavné, že Alitalia nezakladá zníženie ceny medzi 25 a 45 % na žiadnom dôkaze. Tvrdí, že publikácie v odvetví uvádzajú percentuálnu sadzbu zníženia ceny v prípade súčasného predaja dvoch alebo viac lietadiel, ale neupravujú prípad výnimočných predajov. Jej prípad je teda výnimočný a vyžaduje obzvlášť veľké zníženie ceny, ktorú definuje sama bez toho, aby na podporu svojich tvrdení uplatnila dokumentáciu. Je pravda, že Alitalia odkázala na vyjadrenia prednesené pánom B., predsedom International Aircraft Remarketing LLC, na konferencii v roku 2001.

312    Okrem pomerne osobnej povahy neskôr uvedeného posúdenia, ktoré pochádza z roku 2001 a nie z danej doby, je potrebné však zdôrazniť, že zníženie ceny, ktoré uvádza vo svojich vyjadreniach, a to zníženie ceny medzi 15 a 30 %, sa približuje skôr priemernému zníženiu ceny, ktoré použila Komisia (20 %), než zníženiu ceny, ktoré uviedla spoločnosť Alitalia (priemerne 35 %).

313    Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď použila zníženie ceny o 20 % z predajnej ceny stanovenej odbornými publikáciami, v ktorých sa zohľadňuje typ lietadla a jeho súčasný alebo starší dizajn.

314    Ďalej je potrebné poznamenať, že Alitalia si protirečí, ak na jednej strane tvrdí, že je nutné zahrnúť dodatočné zníženie ceny v prípade hromadného predaja veľkého počtu lietadiel toho istého typu a na druhej strane uvádza, že predaj tak veľkého množstva nenastane zo dňa na deň a že výpočty musia zohľadniť časový faktor.

315    Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Alitalia, že predaj v rámci súdneho výkonu rozhodnutia môže viesť k výrazným zľavám a že opačný príklad uvedený Komisiou má nedostatočnú dôkaznú hodnotu z dôvodu požadovaného typu daného lietadla, je možné najlepšie vyvodiť záver z diskusie medzi účastníkmi konania, že pre ten istý typ lietadla, aj keď veľmi vyhľadávaného, môže byť cena získaná v prípade predaja v rámci úpadkového konania o niečo nižšia alebo vyššia ako ceny označené v odborných publikáciách.

316    Z tabuľky predloženej v tomto zmysle spoločnosťou Alitalia v replike totiž vyplýva, že predajná cena získaná v rámci úpadkového konania by bola v každom prípade vyššia ako veľkoobchodná cena uvedená v odbornej publikácii, ktorá je tu citovaná na účely porovnania. Komisia však pri svojich výpočtoch vychádza z veľkoobchodných cien a na tieto veľkoobchodné ceny je potrebné uplatniť zľavu maximálne 20 % (pozri bod 310 uvedený vyššie). Tieto dva príklady uvedené spoločnosťou Alitalia potvrdzujú teda názor Komisie, podľa ktorého predajná cena lietadiel v prípade úpadku nie je nutne oveľa nižšia. Príklady uvedené spoločnosťou Alitalia v žiadnom prípade nepodporujú jej tvrdenie o zľave medzi 25 a 40 % (alebo v priemere 35 %).

317    Nakoniec Komisia správne zdôrazňuje, že je potrebné zohľadniť hodnotu lietadla za predajnú cenu platnú v čase rozhodnutia z roku 1997.

318    Alitalia teda nepreukázala, že uplatnením zľavy 20 % z veľkoobchodnej predajnej ceny lietadiel, uvedenej v odborných publikáciách na posúdenie hodnoty jej lietadla, sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

319    Po štvrté, pokiaľ ide o náklady spojené s konkurzom, uvedené v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia, Komisia talianskym orgánom tiež vytýka to, že ich nadhodnotili. Správa poradcov Komisie z 18. júna 1997, ktorú spomína, stanovuje navyše toto:

„Alitalia determined the liquidation costs (essentially the compensation of the official receiver and the expenses he [is] supposed to [incur]) as a percentage (10 %) of the realised assets. According to the official professional fees and to our experience, the mentioned amount appears too high.“

320    Najskôr je potrebné uviesť, na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia v odôvodnení nákladov spojených s konkurzom, že Komisia ani jej poradcovia sa neobmedzili na odkaz na ich vlastné skúsenosti, ale že tiež označili platné profesionálne sadzby.

321    Z vyjadrenia k žalobe však vyplýva, že výpočet nákladov spojených s konkurzom je v podstate založený na týchto profesionálnych sadzbách a že skúsenosti sa prikladá len malý význam. Komisia v skutočnosti použila oficiálne cenníky účtovníkov pre externého likvidátora a sadzby vyhlášky ministerstva č. 570 z 20. júla 1992 pre správcov konkurznej podstaty, ako aj sadzby inžinierov a architektov, teda sadzby, ktoré použila na hodnoty majetku uvedených v odhade nákladov spojených s platobnou neschopnosťou (Estimated insolvency statements) z 31. marca 1996, ktorý predložila Alitalia. Spoločnosť Alitalia teda disponovala nevyhnutnými údajmi potrebnými na spochybnenie výpočtu nákladov spojených s likvidáciou, ktorý vykonala Komisia. V tomto zmysle teda nemôže namietať nedostatočné odôvodnenie.

322    Alitalia okrem toho nespochybnila použitie týchto sadzieb talianskych profesionálnych predpisov. Tvrdí, že náklady spojené s likvidáciou sa nesmú obmedziť na výpočet uskutočnený Komisiou, ale musia zohľadniť lehoty nevyhnutné na začatie konkurzného konania a skúsenosť získanú v tejto oblasti IRI v rámci jej skupiny.

323    Pokiaľ ide o zohľadnenie časového faktora, ak sa aj uzná, že je správne, že konanie tejto povahy by mohlo trvať šesť rokov, nie je možné domnievať sa, že náklady spojené s likvidáciou sú rozložené rovnomerne počas tohto obdobia a že predaj aktív sa uskutoční najskôr na konci tohto obdobia.

324    V každom prípade Alitalia nevysvetlila, v čom a v akom rozsahu súvisí tento časový faktor s percentuálnou sadzbou 10 % nákladov spojených s konkurzom, ktoré uvádza. Alitalia totiž v replike prepočítala celkové náklady spojené s platobnou neschopnosťou tým, že aktualizovala pohľadávky, ktoré mohli byť podľa nej uspokojené. V dôsledku toho okrem skutočnosti, že tento nový odhad nákladov spojených s platobnou neschopnosťou musí byť odmietnutý, pretože bol po prvýkrát uvedený až v štádiu repliky, netýka sa presne nákladov spojených s likvidáciou.

325    Pokiaľ ide o príklady predložené spoločnosťou Alitalia s odkazom na skúsenosť, ktorú získala IRI v rámci jej skupiny, Komisia uvádza bez toho, aby to Alitalia spochybnila, že sa týkali dobrovoľných likvidácií a nie konkurzov. Nejde teda o významné údaje.

326    V každom prípade spoločnosť Alitalia nepredložila žiadne spresnenie týkajúce sa použitej metódy a výpočtov, ktoré ju viedli k odhadu nákladov spojených s likvidáciou na 10 % aktív. Okrem toho nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri svojom posúdení nákladov spojených s konkurzom.

327    Zo všetkých týchto vyššie uvedených úvah vyplýva, že sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovila náklady spojené s platobnou neschopnosťou na 750 miliárd ITL.

b)     Posúdenie vnútornej miery na základe poslednej verzie plánu reštrukturalizácie

 Tvrdenia účastníkov konania

328    Alitalia tvrdí, že stanovením v odôvodnení č. 27 napadnutého rozhodnutia, že zmeny prijaté v pláne v júni 1997 majú len nepatrný vplyv na hlavné výsledky plánu a dividendy, ktoré akcionári očakávajú, Komisia úplne odmieta zohľadniť skutočnosť, že došlo k urýchlenému založeniu nízkonákladovej spoločnosti Alitalia Team a začatiu hlavných projektov prerušenia a optimalizácie nákladov, ktoré znížili riziko, s ktorým bolo spojené plnenie cieľov rentability plánu.

329    Alitalia v úvode uvádza ako podstatu nesprávneho posúdenia Komisie skutočnosť, že použila sadzbu 79 % ako percento podielu IRI na základnom imaní spoločnosti. Na základe vnútroštátnych predpisov v rozhodnom čase malo byť toto percento 86 %.

330    Alitalia poznamenáva, že skutočnosti, ktoré vysvetľujú výpočet vnútornej miery, ktorý uskutočnila Komisia v napadnutom rozhodnutí, sú uvedené len v odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia, ktorý však poskytuje údaje, ktoré sú veľmi okrajové a ktoré neumožňujú v žiadnom prípade celkom pochopiť uskutočnené operácie. Niektoré parametre uvedené v napadnutom rozhodnutí sú tie isté ako tie, ktoré sú uvedené v tabuľke pripojenej v duplike v rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu z roku 1997.

331    Alitalia tvrdí, že Komisia musí vysvetliť, ako na základe pôvodnej a súčasnej verzie plánu dospela k miere 26,1 %.

332    V odpovedi Komisia uviedla, že strategické činnosti stanovené v poslednej verzii plánu zlepšujú jeho perspektívy, avšak nemôžu ako také predstavovať dôkaz o jeho skutočných možnostiach uskutočnenia. Obsah nového plánu mal len obmedzený vplyv na posúdenie vnútornej miery.

333    Podľa Komisie bol spôsob výpočtu v dvoch prípadoch, a to v prípade percentuálnej sadzby podielu IRI v spoločnosti Alitalia vo výške 79 % alebo 86 %, ovplyvnený neistotou, ktorá existovala v júli 1997, pokiaľ ide o uplatniteľné daňové predpisy. Pri výpočte vnútornej miery však musela zohľadniť percento priaznivejšie z týchto dvoch (86 %) a dospela k záveru, že vnútorná miera bola najviac 26,1 %.

334    Komisia poznamenáva, že v odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia sa nanešťastie nachádza vecný omyl, ktorý sa týka hodnoty podielu IRI v spoločnosti Alitalia v decembri 2000, ktorý nebol 4 206 miliárd ITL ani 4 330 miliárd ITL, ale 4 179 miliárd ITL alebo 4 550 miliárd ITL. Komisia však vypočítala vnútornú mieru na 25,2 % alebo 26,1 % na základe správnych údajov.

335    Pokiaľ ide o metódu výpočtu, ktorá jej umožnila dospieť k tomuto výsledku, Komisia odkazuje na vysvetľujúcu tabuľku uvedenú vo vyjadrení k žalobe.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

336    Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa nezohľadnenia poslednej verzie plánu reštrukturalizácie, je potrebné odkázať na body 124 až 138 uvedené vyššie.

337    Pokiaľ ide o opravu vecného omylu uvedeného Komisiou, je nutné odkázať na bod 22 uvedený vyššie.

338    Pokiaľ ide o podrobnosti o parametroch a spôsobe, ktorý Komisia využila pre výpočet vnútornej miery, bude preskúmaný v rámci nasledujúcej časti tohto žalobného dôvodu (body 352 až 361 uvedené nižšie).

339    Námietka spoločnosti Alitalia týkajúca sa použitia percentuálnej sadzby 79 % namiesto 86 % ako percenta podielu IRI v spoločnosti Alitalia nie je presvedčivá. Z odôvodnenia č. 23 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že vnútorná miera je 25,2 % alebo 26,1 % podľa toho, či je zohľadnený prvý alebo druhý prípad, a nie na základe jedinej sadzby 79 %. Komisia teda v napadnutom rozhodnutí v každom prípade zohľadnila sadzbu 86 %. V tomto zmysle, aj keby sa použil vyšší údaj vyplývajúci z použitej sadzby 86 %, zostáva vnútorná miera nižšia ako minimálna miera.

340    Nakoniec v rozsahu, v akom tvrdenia spoločnosti Alitalia smerujú k uplatneniu neexistujúceho alebo nedostatočného odôvodnenia, Súd prvého stupňa už rozhodol, že Alitalia nemôže odkazovať na nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa výpočtu vnútornej miery (pozri bod 66 uvedený vyššie). Pokiaľ ide o podstatu veci, odôvodnenia č. 19 až 23 napadnutého rozhodnutia umožňujú pochopiť spôsob a základné údaje, ktoré Komisia použila pre výpočet vnútornej miery. Prvé dve správy poradcov Komisie, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia z roku 1997, na ktoré odkazuje napadnuté rozhodnutie, uvádzajú podrobnosti.

341    Rozsudok Alitalia I, už citovaný v bode 8 vyššie (bod 163), okrem toho odkazuje na skutočnosť, že Komisia v duplike potvrdila, že vnútorná miera prepočítaná na základe poslednej verzie plánu dosiahla výšku 26,1 % zahrnutím nákladov spojených s platobnou neschopnosťou. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti odkázal na dupliku a prílohu dupliky, predložené v rámci konania vo veci T‑296/97. Alitalia v žalobe podanej v prejednávanej veci pritom potvrdzuje, že mala prístup k tomuto dokumentu a pripája ho v prílohe k tejto žalobe.

342    V odpovedi na tvrdenie predložené spoločnosťou Alitalia v žalobe Komisia navyše predkladá ďalšie spresnenie týkajúce sa parametrov, ktoré použila pre výpočet vnútornej miery. Z toho vyplýva, že spoločnosť Alitalia nemôže tvrdiť, že nedisponovala nevyhnutnými skutočnosťami s cieľom spochybniť stanovenie vnútornej miery uskutočnené Komisiou.

c)     Námietka, že niektoré parametre použité Komisiou sú nesprávne

 Tvrdenia účastníkov konania

343    Po prvé, vychádzajúc zo zásady, že výpočet vnútornej miery, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, je totožný s výpočtom, ktorý Komisia predložila v prílohe k duplike predloženej vo veci T‑296/97, Alitalia tvrdí, že výpočet hodnoty podniku je chybný, pretože zohľadňuje hrubú prevádzkovú maržu (ďalej len „HPM“), ktorá je uvedená v predposlednej verzii plánu, a nie maržu poslednej verzie plánu, teda 1 485 miliárd ITL.

344    Po druhé Alitalia tvrdí, že pri výpočte splátok kapitálového vkladu, stanovených pre roky 1996 a 1997, nemohla Komisia použiť bezrizikovú sadzbu 6,6 %. Výpočet vnútornej miery nepredpokladá aktualizáciu peňažných tokov, ale ich opätovné investovanie na úrovni vnútornej miery. Stanoviť predpoklad aktualizácie bez rizika by sa rovnalo tvrdeniu, že existuje zákonná povinnosť, ktorá ukladá investorovi uskutočniť kapitálový vklad v každom prípade zo zmluvných dôvodov, a že investor môže spoľahlivo uskutočniť platbu na úrovni, ktorá je porovnateľná s centrálnou bankou krajiny s ustáleným hospodárstvom. V prejednávanej veci však IRI nebola povinná zaplatiť bez ohľadu na vývoj investície. Alitalia okrem toho tvrdí, že IRI mala ako podnik náklady zadlženia vyššie ako bezriziková sadzba.

345    Po tretie Alitalia uvádza, že prognózy plánu obsahovali rezervy na nepredvídateľné položky (contingency costs), ktoré predstavovali 30 % príjmov na účely predvídania prípadných oneskorení pri uskutočnení plánu. Domnieva sa však, že výpočet peňažných tokov referenčného roku by nemal takéto sumy zahrnovať, pretože vývoj projektov predbieha prognóze. V odôvodnení Komisie existuje rozpor, ktorý na jednej strane neznižuje očakávanú mieru výnosnosti ani v zmysle poslednej verzie plánu, ktorá obsahuje významné prvky nepredvídateľnosti (contingency), tým, že trvá na stanovení miery vo výške 30 %, a na druhej strane vo výpočte hodnoty spoločnosti Alitalia nechce zohľadniť skutočnosť, že rizikové skutočnosti by sa mali na konci znížiť.

346    Po štvrté Alitalia uvádza, že dlhodobá miera rastu peňažných tokov vo výške 4,5 %, ktorú použila Komisia, sa negatívne dotýka konečnej hodnoty podniku k 31. decembru 2000. Komisia dospela k tejto sadzbe na základe použitia predovšetkým dvoch kľúčových parametrov, a to zmeny priemerného zisku a multiplikátora leteckej dopravy, ktorých hodnoty sú nižšie ako tie, ktoré sú stanovené externými zdrojmi. Komisia nezohľadnila pozitívny účinok letiska Malpensa na dopravu spoločnosti Alitalia. Spoločnosť Alitalia tvrdí, že odvetvie leteckej dopravy ešte v Európe nedosiahlo svoj vrchol rastu. Aj keby však chcela odkázať na situáciu v Spojených štátoch amerických, prognóza rastu prepravy cestujúcich na severoamerickom trhu by bola 6,6 %. Podľa spoločnosti Alitalia bolo teda rozumné očakávať minimálny rast 6,5 %, teda skutočný rast 3,9 %, počas prvých piatich rokov, a potom stabilizáciu týchto údajov na 4,5 % a 1,95 %.

347    Podľa spoločnosti Alitalia jednoduchá oprava týchto troch posledných uvedených údajov znamená vnútornú mieru 42,3 %, a to aj pri zachovaní nákladov spojených s platobnou neschopnosťou vo výške 750 miliárd ITL.

348    Komisia zdôrazňuje, že hodnota podniku bola založená na HPM vo výške 1 785 miliárd ITL. Vo svojom vyjadrení k žalobe opakuje výpočty, ktoré ju viedli ku stanoveniu vnútornej miery na 26,1 %.

349    Tvrdí, že použitie metódy aktualizácie budúcich splátok pomoci pri bezrizikovej sadzbe 6,6 % je odôvodnené samotnou povahou tokov. Zvýšenie majetkovej účasti spoločnosti, ku ktorej sa IRI už upísala, predstavuje pre spoločnosť Alitalia náklady, ktorých povaha bola jasná a pre ktoré bola stanovená lehota na zaplatenie, a ktoré je možné posudzovať len z hľadiska „nákladov obetovanej príležitosti“. Okrem toho požiadavka spoločnosti Alitalia na vrátenie zostávajúcich splátok kapitálového vkladu na 61,9 % nie je zlučiteľná so správnou predstavou posúdenia investičného projektu, pretože pripisuje platbám, ktoré ešte má zrealizovať IRI, veľmi zníženú hodnotu v porovnaní s realitou.

350    Pokiaľ ide o rezervy na nepredvídateľné položky, Komisia zdôrazňuje, že v poslednej verzii plánu predstavuje 47 miliárd ITL, ktoré, ak sú porovnané s HPM 1 485 miliárd ITL, majú obmedzený vplyv vo výške 3,2 %. Ďalej tvrdí, že prvok opatrnosti sa mal predpokladať tiež na bežný rok z dôvodu ambicióznej povahy plánu nápravy, zvýšeného počtu projektov, neistej situácie, v ktorej sa spoločnosť nachádzala, ako aj všeobecných trendov odvetvia. Názor spoločnosti Alitalia sa rovná tvrdeniu, že splnila všetky svoje ciele v roku 2000, takže žiadna opatrnosť nie je potrebná.

351    Komisia taktiež zdôrazňuje, že opatrnosť sa vyžaduje pri stanovení miery rastu peňažných tokov. Odvetvie letectva v Európe je takmer zrelé, takže podstatné zlepšenie jeho vývoja už nie je možné očakávať. Podľa niektorých autorov faktor rastu alebo „faktor g“ predstavuje len zníženú mieru inflácie. V osobitnom prípade spoločnosti Alitalia zníženie inflačných účinkov, stanovených na 2,5 %, umožňuje na základe použitia Fischerovej rovnice dospieť k reálnej miere rastu 1,95 %. Komisia cituje tiež dohodu o posúdení podnikov z Guatri, podľa ktorej z niekoľkých medzinárodných údajov, najmä amerických, vyplýva, že faktor g je vo všeobecnosti chápaný medzi 0 a 5 %, pričom hodnoty nachádzajúce sa medzi 1 a 3 % sú najčastejšie. Komisia taktiež uvádza omyl vo vzorci použitom spoločnosťou Alitalia pre výpočet konečnej hodnoty, keďže zabudla vynásobiť čitateľ hodnotou (1 + g) v súlade so vzorcom Gordon.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

352    Po prvé, pokiaľ ide o HPM, je nutné konštatovať, že výpočty, ktoré viedli Komisiu ku stanoveniu vnútornej miery na 26,1 % a ktoré Komisia uvádza vo vyjadrení k žalobe, zohľadňujú údaj 1 485 miliárd ITL, ktorý je uvedený v poslednej verzii plánu reštrukturalizácie. Komisia ďalej v duplike predkladá výpočty, z ktorých vyplýva, že ak by boli založené na HPM predposlednej verzie plánu, a to 1 462 miliárd ITL, dosiahnutá vnútorná miera by bola 24,6 %. Alitalia teda nesprávne tvrdí, že bola zohľadnená chybná HPM.

353    Po druhé, pokiaľ ide o uplatnenie bezrizikovej miery 6,6 % pri výpočte pre zníženie rezerv na nepredvídateľné položky, v danom čase IRI už upísala zvýšenie základného imania v spoločnosti Alitalia, a to nezávisle na pozitívnom alebo negatívnom vývoji situácie a výsledkov jej investície. Tento kapitálový vklad teda nie je pre spoločnosť Alitalia neistý. Keďže investor môže uskutočniť platbu s vysokou mierou spoľahlivosti, peňažné toky medzi IRI a spoločnosťou Alitalia neboli porovnateľné s inými tokmi, na ktoré sa vzťahovala neistota uskutočnenia plánu reštrukturalizácie. Za podobných okolností sa zdá, že použitie spochybnenej bezrizikovej miery je opodstatnené. V dôsledku toho sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že využila bezrizikovú mieru pre výpočet aktualizácie splátok navýšenia základného imania od IRI.

354    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Alitalia, týkajúce sa rezerv na nepredvídateľné položky, odkazuje v podstate na nevyhnutnosť zohľadniť stav vývoja plánu a tiež na dvojité zohľadnenie tohto rizika v minimálnej miere. Pokiaľ ide o prvú skutočnosť, je však nutné pripomenúť, že s cieľom zhodnotiť vnútornú mieru musela Komisia vychádzať zo skutočností, ktoré mala k dispozícii pri prijatí rozhodnutia z roku 1997 (pozri bod 137 uvedený vyššie). Nemohla teda zohľadniť spôsob vývoja plánu a prípadné neskoršie zníženie rizika, aj keby bolo preukázané. Pokiaľ ide o ostatné skutočnosti, zohľadnenie všeobecného rizika investície súkromným investorom vo výpočte minimálnej miery nemôže ako také zakázať zahrnúť do výpočtu vnútornej miery rezervy na nepredvídateľné položky, ktoré môžu byť za daných okolností odôvodnené. So zreteľom na obsah operácie, a najmä na zadlženosť spoločnosti, význam plánu nápravy a vývoj v odvetví v roku 1997, sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovila sumu 47 miliárd ITL ako rezervu na nepredvídateľné položky.

355    Po štvrté námietky spoločnosti Alitalia týkajúce sa miery rastu peňažných tokov nie sú takisto presvedčivé. Na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého bolo rozumné očakávať minimálny rast 6,5 % (alebo skutočný rast 3,9 %), Alitalia totiž odkazuje len na výročnú správu International Air Transport Association (IATA) – ktorú nepredkladá – podľa ktorej odhad rastu prepravy cestujúcich na severoamerickom trhu predstavuje 6,6 % ročne, ako aj za rok 2001 – ktorú takisto nepredkladá – podľa ktorej rast obratu amerických leteckých spoločností bol v rokoch 1996 a 2000 vo výške 3,7 % ročne. Námietka spoločnosti Alitalia týkajúca sa priemerného zisku a multiplikátora leteckej dopravy, ktoré uvádza Komisia, je založená na štúdii spoločnosti Boeing.

356    V správe z 18. júna 1997 poradcovia Komisie preskúmali hodnoty zohľadnené spoločnosťou Alitalia pre tieto dve skutočnosti a vysvetľujú pre každú z nich svoju voľbu:

„On the basis of our analysis, we determined the GNP multiplier in 1.4. This value is consistent with the US Dept of Transportation analysis on the US market for the period 1980-1995.

The most important reasons behind our decision are the following:

–        higher values (UBS, Boeing) refer to the world-wide market;

–        Alitalia’s most relevant markets (domestic and international) can be considered, after the US one, amongst the more mature, with lower prospective growth rates;

–        as a consequence, in the long term, the US market multiplier (which has recently reduced) seems to be more realistic.

With reference to the real yield growth rate adopted by Alitalia on the basis of the Boeing studies, some considerations can be made:

–        in the long term, a study from McDonnell Douglas foresees an average decline of 1.47 %;

–        both the mentioned studies (McDonnell Douglas, Boeing) were prepared by aircraft manufacturers; therefore they can be considered optimistic;

–        the estimates were prepared referring to the world-wide market, while the Alitalia market has to be considered much more competitive than the average;

–        AEA historical data appear to be lower than those from Boeing and the forecasts for the period 1996-2000 are more prudent.

On the basis of the above and our experience, it appears that the negative trend of the yield could be worse.“

357    Komisia navyše podporuje svoju voľbu skutočnej miery rastu vo výške 1,95 % uvedením dohody o posúdení podnikov z Guatri, podľa ktorej z niekoľkých medzinárodných údajov, najmä amerických, vyplýva, že faktor rastu sa vo všeobecnosti nachádza medzi 0 a 5 %. Komisia ďalej reprodukuje tabuľku pochádzajúcu z rovnakého zdroja, z ktorej vyplýva, že priemerné hodnoty sa nachádzajú medzi 1 a 3 %. Voľbu Komisie teda nie je možné považovať za extrémnu.

358    Vplyv rozvoja letiska Malpensa na mieru rastu spoločnosti Alitalia bolo nepochybne zložité posúdiť na základe dostupných údajov v júli 1997. Opatrnosť, ktorú Komisia venovala týmto okolnostiam, nemôže predstavovať zjavne nesprávne posúdenie (pozri body 260 až 264 uvedené vyššie). Navyše otvorenie talianskeho leteckého trhu hospodárskej súťaži malo za následok veľa neznámych skutočností, ktoré mohli spôsobiť pochybnosť o tom, či rast spoločnosti Alitalia bude väčší ako v zostávajúcom odvetví. Táto hypotéza nemohla byť prinajmenšom považovaná za preukázanú.

359    So zreteľom na všetky tieto skutočnosti a široký priestor pre voľnú úvahu, ktorými Komisia disponovala v tejto komplexnej hospodárskej oblasti, sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovila mieru rastu peňažných tokov na 4,5 % (alebo skutočný rast na 1,95 %).

360    Nakoniec je potrebné poznamenať, že sa zdá, že Alitalia v replike uznala omyl, ktorý Komisia zdôraznila vo vzorci, ktorý použila pre výpočet konečnej hodnoty.

361    Táto analýza teda neodhalila žiadne zjavne nesprávne posúdenie pri parametroch, ktoré Komisia použila pre výpočet vnútornej miery.

d)     Vplyv premeny pôžičiek na kapitál na výpočet vnútornej miery

 Tvrdenia účastníkov konania

362    Keďže veľká časť kapitálovej pomoci 1 000 miliárd ITL slúžila na zaplatenie pôžičky od IRI vo výške 900 miliárd ITL a musí sa považovať za premenu pôžičiek na kapitál, kapitálový vklad, ktorý spoločnosť IRI mala v úmysle vykonať, bol podľa spoločnosti Alitalia v skutočnosti len 1 850 miliárd ITL.

363    Pri zohľadnení tejto sumy je vnútorná miera 28,7 %. Vzrastie dokonca na 30,1 % na základe úpravy HPM vo výške 1 462 miliárd ITL, ktoré nesprávne použila Komisia. Okrem toho minimálna miera mala byť stanovená na minimum, pretože vklad kapitálu bol obmedzený.

364    Komisia odpovedá, že vnútorná miera zostane v každom prípade nižšia ako minimálna miera, keďže by bola 28,7 %. Komisia spochybňuje názor spoločnosti Alitalia, podľa ktorého by v prípade neuskutočnenia konverzie došlo ku strate celého kapitálu v rámci konkurzného konania. Podľa prognóz Komisie by totiž konverzia umožnila uspokojiť veriteľov, ktorý nemali zabezpečené pohľadávky, do výšky 30 %.

365    Komisia okrem toho uvádza, že kapitálová pomoc 2 750 miliárd ITL do spoločnosti Alitalia a zaplatenie pôžičiek Cofiri predstavujú dve rozdielne operácie. V prejednávanej veci celková suma investície je 2 750 miliárd ITL, z ktorých 1 850 miliárd je vo forme kapitálového vkladu a 900 miliárd vo forme premeny pôžičiek na kapitál.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

366    V rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (bod 145), Súd prvého stupňa konštatoval, že „nebolo spochybnené, že veľká časť kapitálovej pomoci 1 000 miliárd ITL uskutočnená v roku 1996 slúžila na zaplatenie pôžičiek IRI vo výške približne 900 miliárd ITL a že táto operácia mohla byť považovaná za premenu pôžičiek na kapitál“.

367    Účastníci konania síce súhlasia s kvalifikáciou operácie ako premeny pôžičiek na kapitál, majú však rozdielny názor, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Podľa spoločnosti Alitalia suma zaplatených pôžičiek sa musí jednoducho odrátať od sumy kapitálového vkladu, ktorý chcela spoločnosť IRI uskutočniť.

368    Nie je možné mať pochybnosti o tom, že zaplatenie pôžičiek a sporná kapitálová pomoc predstavujú dve rozdielne operácie, ktoré z toho dôvodu nemôžu byť zlúčené do jedného plánu, aj keby sa z aritmetického hľadiska poskytnutá suma vo všeobecnosti rovnala požičanej sume. Premena pôžičiek na kapitál mení povahu nadobudnutého majetku a účinky, ktoré z toho pre držiteľa vyplývajú. S pôžičkami sa totiž spájajú úroky v určitej výške a splatnosti, zatiaľ čo výnosnosť akcií je neistá. Poradie veriteľov v prípade konkurzu je navyše iné, pretože akcionár je až za ďalšími veriteľmi. Z toho vyplýva, že z pohľadu súkromného investora sú riziká spojené s obidvomi operáciami rozdielne. Kapitálová pomoc IRI vo výške 1 000 miliárd ITL v roku 1996, hoci slúžila z veľkej časti na zaplatenie pôžičiek spoločnosti Cofiri približne vo výške 900 miliárd ITL, naďalej predstavuje pre IRI investíciu, ktorá musí byť ako taká zohľadnená pri stanovení vnútornej miery. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď jednoducho neodpočítala zaplatené pôžičky od celkovej sumy investície, a to 2 750 miliárd ITL.

369    Otázka, či by v prípade neuskutočnenia premeny pôžičiek na kapitál došlo ku strate celého kapitálu, alebo nie, nie je rozhodná pre posúdenie dôsledku uvedenej premeny pôžičiek na kapitál pre výpočet vnútornej miery tak, ako ju uskutočnila Komisia. Ďalej je nutné dodať, že vnútorná miera, ktorú Alitalia vypočítala na základe údaja 1 850 miliárd ITL, teda odpočítaním sumy premeny pôžičiek na kapitál, zostáva v každom prípade nižšia ako minimálna miera.

370    Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa zdá, že sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri stanovení vnútornej miery.

F –  O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 3 ES

371    V rámci tohto žalobného dôvodu Alitalia kritizuje skutočnosť, že podmienky stanovené v rozhodnutí z roku 1997 predtým, ako boli Súdom prvého stupňa zrušené, boli zopakované v napadnutom rozhodnutí bez uskutočnenia nového preskúmania. Zastáva názor, že tieto podmienky sú neprimerané, diskriminačné, protiprávne a neodôvodnené.

372    Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod je neprípustný z dôvodu neexistencie právneho záujmu na konaní. Je preto potrebné preskúmať prípustnosť tohto žalobného dôvodu.

1.     O prípustnosti

a)     Tvrdenia účastníkov konania

373    Komisia tvrdí, že dané podmienky neboli uložené v napadnutom rozhodnutí, ani v rozhodnutí z roku 1997, sú to však v skutočnosti záväzky stanovené talianskymi orgánmi. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že tieto záväzky nepredstavujú vonkajší prvok projektu, ku ktorému sa, pokiaľ ide o zlučiteľnosť, vyjadrila, ale že sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Tieto záväzky nie sú pripísateľné Komisii, ale talianskym orgánom.

374    Za týchto okolností, z rozsudku Súdu prvého stupňa z 30. januára 2002, Nuove Industrie Molisane/Komisia (T‑212/00, Zb. s. II‑347), podľa Komisie vyplýva, že výrok napadnutého rozhodnutia sa nedotýka záujmov spoločnosti Alitalia, a tá teda nemá právny záujem na konaní. Podobné odôvodnenie stanovil generálny advokát Mischo vo svojich návrhoch predchádzajúcich z rozsudku Súdneho dvora z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia (C‑242/00, Zb. s. I‑5603, I‑5605).

375    V duplike Komisia spochybňuje tiež „užitočnosť“ námietok týkajúcich sa daných podmienok. Tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v roku 2001, približne sedem mesiacov po vykonaní plánu reštrukturalizácie stanoveného na 31. december 2000, ktoré implikovalo súčasné ukončenie záväzkov vyplývajúcich pre spoločnosť Alitalia podľa spochybnených podmienok. Ich prípadné zrušenie nemá v dôsledku toho pre spoločnosť Alitalia žiadnu výhodu, či už z hospodárskeho, alebo právneho hľadiska.

376    Alitalia zastáva názor, že rozsudok, ani návrhy, na ktoré odkazuje Komisia, nemôžu podporiť tento názor. V rozsudku Nuove Industrie Molisane/Komisia, už citovanom v bode 374 vyššie, totiž Súd prvého stupňa vôbec nevylúčil možnosť daného podniku napadnúť prvky rozhodnutia, ktoré sa ho negatívne dotýkajú, za predpokladu, že tie vyplývajú zo záväzkov daných vnútroštátnymi orgánmi Komisii.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

377    Z článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dotknutá pomoc je vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom „s výhradou dodržania záväzkov a podmienok uvedených v článkoch 1, 2 a 3 rozhodnutia [z roku 1997], ktoré sú zopakované v odôvodnení tohto rozhodnutia“.

378    Navyše popis vývoja správneho konania v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (body 13 až 35), vysvetľuje, že talianske orgány sa v liste z 26. júna 1997 zaviazali, že budú dodržiavať určité podmienky. Z toho istého rozsudku však vyplýva (body 29 a 30), že Komisia najskôr oznámila spoločnosti Alitalia a talianskym orgánom, že nemôže prijať kladné rozhodnutie založené na kritériu súkromného investora v trhovom hospodárstve v tejto veci. Následne zaslala spoločnosti Alitalia neformálny dokument, ktorý obsahoval možné zmeny pre zlepšenie plánu reštrukturalizácie a tiež uvedenie podmienok, od ktorých záviselo schválenie štátnej pomoci spoločnosti Alitalia.

379    V duplike Komisia ďalej uvádza, že oznámenie o letectve (bod 38) stanovuje, že „Komisia nebude schopná povoliť pomoc, iba ak za veľmi prísnych podmienok“. Vysvetľuje, že neustále aplikovala tieto pravidlá tým, že podmienila všetky skôr povolené pomoci, pokiaľ ide o iné spoločnosti, podmienkam podobným tým, ktoré uložila spoločnosti Alitalia. Komisia dodáva, že z tohto dôvodu, ak by nepodmienila pomoc poskytnutú spoločnosti Alitalia podmienkam, ktoré sú v tomto konaní kritizované, napadnuté rozhodnutie by bolo protiprávne z dôvodu porušenia článku 87 ES, oznámenia o letectve, ako aj všeobecných právnych zásad, akou je zásada rovnosti zaobchádzania.

380    Komisia teda nemôže namietať, že tieto podmienky jej nie sú pripísateľné, ale len vyplývajú zo záväzkov talianskych orgánov. Tieto podmienky boli nepochybne predmetom diskusií medzi Komisiou, spoločnosťou Alitalia a talianskymi orgánmi a tieto orgány sa zaviazali, že ich budú rešpektovať. Skutočnosťou zostáva, že Komisia má výlučnú právomoc, pokiaľ ide o konštatovanie prípadnej nezlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon-Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 40). V rámci tejto výlučnej právomoci Komisia mohla – dokonca musela, ako tvrdí – spojiť toto rozhodnutie o zlučiteľnosti s určitými podmienkami.

381    Za týchto okolností sa žalobný dôvod smerujúci proti podmienkam, ktorých dodržiavaním napadnuté rozhodnutie podmieňuje zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, nemôže považovať za neprípustný z toho dôvodu, že tieto podmienky nie sú pripísateľné Komisii.

382    Judikatúra citovaná Komisiou tento záver nespochybňuje.

383    Ak je pravda, že v rozsudku Nuove Industrie Molisane/Komisia, už citovanom v bode 374 vyššie, Súd prvého stupňa vyhlásil žalobu za neprípustnú, nevychádzal na tento účel z tvrdenia predloženého Komisiou, podľa ktorého si napadnutý upravený koeficient zvolili priamo talianske orgány a nie samotná Komisia. Tento rozsudok teda nie je možné vykladať v tom zmysle, že vylučuje možnosť podniku, ktorý je príjemcom pomoci, spochybniť na súde Spoločenstva podmienky, ktoré sú spojené s rozhodnutím, ktoré je v jeho neprospech, za predpokladu, že tieto podmienky boli predmetom konania medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi a dokonca záväzkov prijatých týmito orgánmi.

384    V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, rozsudok Nuove Industrie Molisane/Komisia, už citovaný v bode 374 vyššie, nie je navyše založený na skutočnosti, že rozhodnutie o schválení pomoci nemôže porušiť práva členského štátu a podniku, ktorý je príjemcom pomoci. Naopak, Súd prvého stupňa zastával v tomto rozsudku názor, že samotná skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyhlasuje oznámenú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom, a teda v podstate nezasahuje nepriaznivo do právneho postavenia žalobkyne v danej veci, nezbavuje ju povinnosti preskúmať, či posúdenie Komisie spôsobuje záväzné právne účinky, ktorými môžu byť dotknuté záujmy žalobkyne. Súd prvého stupňa citoval v tomto zmysle podobne aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. marca 2000, Coca-Cola/Komisia (T‑125/97 a T‑127/97, Zb. s. II‑1733, bod 79).

385    Pokiaľ ide o rozsudok z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 374 vyššie, na rozdiel od prejednávanej veci prebiehal spor medzi členským štátom a Komisiou. Žaloba Spolkovej republiky Nemecko bola vyhlásená za neprípustnú, pretože Súdny dvor rozhodol, že samotné napadnuté rozhodnutie sa negatívne nedotýkalo Spolkovej republiky Nemecko, a teda nepriaznivo nezasahovalo do jej právneho postavenia. V prejednávanej veci však nie je možné tvrdiť, že samotné talianske orgány požadovali, aby im boli uložené podmienky, ktorými napadnuté rozhodnutie podmieňuje vyhlásenie zlučiteľnosti s pomocou, a že napadnuté rozhodnutie nie je z toho dôvodu pre Taliansku republiku nepriaznivé. Tieto úvahy platia o to viac pre spoločnosť Alitalia, do ktorej právneho postavenia napadnuté rozhodnutie najnepriaznivejšie zasahuje, tak ako to bolo uvedené v bode 38 vyššie.

386    Pokiaľ ide o „užitočnosť“ žalobného dôvodu týkajúceho sa dotknutých podmienok, je potrebné najskôr pripomenúť, že v rámci svojho hlavného žalobného návrhu spoločnosť Alitalia považuje protiprávnosť týchto podmienok za dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu, teda zrušenie, na ktorom má právny záujem, ako to vyplýva z bodov 35 až 47 uvedených vyššie. Alitalia má teda právny záujem na preukázaní protiprávnosti dotknutých podmienok.

387    Na druhom mieste je potrebné pripomenúť, že akt, ktorý už bol vykonaný, môže mať naďalej právne následky. Akt totiž mohol spôsobiť právne následky počas obdobia, kedy bol v platnosti, a tieto účinky nie vždy pominú z dôvodu zrušenia aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. marca 1999, Gencor/Komisia, T‑102/96, Zb. s. II‑753, bod 41). Nakoniec podmienky, ktoré ukladajú okrem iného obmedzenia ponúkaných kapacít a prevodov podielov, ovplyvnili práva spoločnosti Alitalia počas uskutočňovania plánu reštrukturalizácie. Uloženie takýchto niektorých podmienok, ako je prevod podielov, malo okrem toho trvalé následky na postavenie spoločnosti Alitalia, ktoré trvali aj po skončení vykonania plánu reštrukturalizácie.

388    Alitalia má teda právny záujem na spochybnení dotknutých podmienok.

2.     O veci samej

389    Alitalia predkladá niektoré námietky proti podmienkam uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Niektoré sú všeobecné a iné sa týkajú niektorých konkrétne uvedených podmienok. Je preto potrebné preskúmať ich samostatne.

a)     Všeobecné námietky proti podmienkam uvedeným v napadnutom rozhodnutí

 Tvrdenia účastníkov konania

390    Alitalia tvrdí, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí obmedzuje na zopakovanie podmienok, ktoré sú uvedené v rozhodnutí z roku 1997. Vzhľadom na to, že toto rozhodnutie bolo Súdom prvého stupňa zrušené, nemajú tieto podmienky právny základ. Alitalia uvádza, že nespochybňuje podmienky, tak ako jej boli uložené v rozhodnutí z roku 1997, tvrdí však, že Komisia nemohla opätovne uložiť rovnaké podmienky v rámci napadnutého rozhodnutia bez toho, aby to v tomto zmysle primeraným spôsobom odôvodnila.

391    Alitalia takisto namieta, že Komisia mala opätovne preskúmať sporné podmienky so zreteľom na poslednú verziu plánu a zvýšenie rentability, ktorú mala táto verzia v pláne realizovať. Táto povinnosť vyplýva zo skutočnosti, že Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 1997, okrem iného z toho dôvodu, že Komisia toto rozhodnutie neprijala na základe poslednej verzie plánu reštrukturalizácie.

392    Alitalia tvrdí, že tieto podmienky sú v každom prípade neprimerané, diskriminačné, protiprávne a neodôvodnené. V rozsahu, v akom plán reštrukturalizácie dodržiaval kritériá oznámenia o letectve, mal byť ako taký schválený bez toho, aby bolo potrebné uložiť dodatočné podmienky. Tieto podmienky tak kládli spoločnosti mimoriadne závažné záväzky a obmedzenia, a to v rozpore s pokynmi (oznámenie o letectve a oznámenie Komisie členským štátom o uplatnení článkov [87 ES] a [88 ES] a článku 5 smernice Komisie 80/723/EHS o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi (Ú. v. ES C 307, 1993, s. 3)), ktoré upravujú stanovenie podmienok len v dvoch prípadoch. Stanovením týchto podmienok sa Komisia dopustila závažnej diskriminácie voči spoločnosti Alitalia v porovnaní s ostatnými leteckými spoločnosťami, ktoré boli nedávno predmetom konania v oblasti štátnej pomoci a osobitne so spoločnosťou Air France. Komisia nikdy nestanovila súčasne niekoľko tak významných a striktných obmedzení týkajúcich sa nezávislého riadenia spoločnosti. Takéto podmienky nemôžu predstavovať odpoveď na údajné zneužívanie dominantného postavenia zo strany spoločnosti Alitalia, ktoré malo byť predmetom iného konania.

393    Komisia tvrdí, že na účely primeraného preskúmania napadnutých podmienok, ktoré sú výsledkom dlhých úvah a trojstranných rokovaní medzi talianskymi orgánmi, spoločnosťou Alitalia a Komisiou, je potrebné posudzovať mimoriadne závažnú situáciu, v akej sa spoločnosť nachádzala v roku 1996.

394    Pokiaľ ide o údajnú protiprávnosť dotknutých podmienok, Komisia uvádza, že spoločnosť Alitalia si zrejme neuvedomovala veľmi úzky vzťah medzi podmienkami a plánom, keďže podmienky predstavujú podstatu plánu. V rámci svojej kritiky spoločnosť Alitalia vôbec neberie ohľad na záujem Spoločenstva, kým toto predstavuje nevyhnutnú podmienku na konštatovanie zlučiteľnosti štátnej pomoci podľa ustanovenia článku 87 ods. 3 písm. c) ES a bodu 41 oznámenia o letectve.

395    Pokiaľ ide o údajne neprimeranú povahu dotknutých podmienok, Komisia uvádza, že bez ohľadu na podmienky č. 4 a 8, ktoré sú špecifické pre prípad Alitalia, je väčšina z týchto podmienok obvyklá a sú stanovené vo všetkých schváleniach pomoci na reštrukturalizáciu. Len tri z nich, a to podmienky č. 3, 5 a 7, majú skutočný hospodársky a finančný dosah, ktorý v žiadnom prípade nemá škodlivé účinky, ktoré uviedla spoločnosť Alitalia bez toho, aby predložila akýkoľvek dôkaz. V tejto súvislosti by bolo celkom neodôvodnené zdôrazňovať akúkoľvek formu neprimeranosti.

396    Pokiaľ ide o údajnú nevyhnutnosť preskúmať podmienky v dôsledku zmeny plánu, Komisia zdôrazňuje, že Alitalia neupresňuje uvedené podmienky, ani skutočné účinky, ktoré mala preskúmať. Uvedené podmienky boli okrem iného schválené po posledných zmenách prijatých v pláne a so zreteľom na tieto zmeny. Keďže konečná miera rentability plánu vzrástla z 25,7 na 26,1 %, nie je možné z toho vyvodiť žiadny významný vplyv na obsah podmienok.

397    Pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie, Komisia odkazuje na odôvodnenie č. 36 napadnutého rozhodnutia.

398    Pokiaľ ide o údajnú diskrimináciu, osobitne v porovnaní s Air France, ktorú utrpela spoločnosť Alitalia, Komisia tvrdí, že Alitalia zrejme popiera skutočnosť, že Komisia stanovila kritériá určitých podmienok podľa rozhodnutia Komisie 94/653 z 27. júla 1994 o oznámenom navýšení základného imania spoločnosti Air France (Ú. v. ES L 254, s. 73, ďalej len „rozhodnutie Air France“) na výslovnú žiadosť talianskych orgánov, práve na základe zásady rovnosti zaobchádzania.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

399    Po prvé, pokiaľ ide o námietku nedostatočného právneho základu dotknutých podmienok, je nutné konštatovať, že tie majú svoj základ predovšetkým v oznámení plánu reštrukturalizácie talianskymi orgánmi a tiež v článku 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999. Posledné ustanovenie totiž stanovuje:

„Komisia môže pripojiť ku kladnému rozhodnutiu podmienky, podľa ktorých sa pomoc môže považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom a môže stanoviť povinnosti, aby sa umožnilo monitorovanie súladu s rozhodnutím.“

400    Dotknuté podmienky teda nie je možné považovať za podmienky, ktoré nemajú právny základ.

401    Po druhé, pokiaľ ide o údajnú povinnosť opätovne preskúmať podmienky, berúc ohľad na poslednú verziu plánu, z rozsudku Alitalia I, už citovaného v bode 8 vyššie (bod 33), vyplýva, že záväzky talianskych orgánov uvedené v liste z 26. júna 1997 (pripojenom k vyjadreniu k žalobe), ktoré sú totožné s podmienkami uvedenými v napadnutom rozhodnutí, zaslali talianske orgány Komisii v tom istom čase ako konečnú verziu plánu reštrukturalizácie.

402    Z tohto súčasného zaslania poslednej verzie plánu a záväzkov talianskych orgánov, a teda podmienok uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú totožné s týmito záväzkami, vyplýva, že tieto podmienky si nevyžadovali opätovné preskúmanie na účely ich prijatia v tejto poslednej verzii plánu.

403    Len pre úplnosť je potrebné k tomuto bodu poznamenať, že cieľom všetkých dotknutých podmienok nebol návrat k rentabilite podniku. Mnoho z nich malo v úmysle zamedziť narušeniu hospodárskej súťaže, takže zvýšenie vnútornej miery nemuselo nutne viesť k ich prijatiu. Alitalia však nepredložila žiadny presný argument, ktorý zohľadňuje túto skutočnosť.

404    Po tretie, pokiaľ ide o údajnú protiprávnosť dotknutých podmienok, Komisia môže v zásade stanoviť v rozhodnutí o schválení pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES podmienky, ktorých cieľom je zaručiť, že schválená pomoc nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. septembra 1995, TWD/Komisia, T‑244/93 a T‑486/93, Zb. s. II‑2265, bod 55, a British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 288).

405    Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že Komisia je oprávnená stanoviť si na účely výkonu voľnej úvahy svoj vlastný postup prostredníctvom aktov, akými sú predmetné usmernenia, za predpokladu, že budú obsahovať orientačné pravidlá, ktoré bude táto inštitúcia sledovať, a že nevybočia z rámca ustanovení Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Schmitz-Gotha Fahrzeugwerke/Komisia, T‑17/03, Zb. s. II‑1139, bod 42).

406    Oznámenie o letectve, na ktoré odkazuje odôvodnenie č. 15 napadnutého rozhodnutia, však vyžaduje, aby pomoc na reštrukturalizáciu bola súčasťou plánu, ktorý je určený na ozdravenie leteckej spoločnosti takým spôsobom, aby sa mohla stať v rozumnom čase opäť životaschopnou. Komisia môže schváliť pomoc na reštrukturalizáciu len vo veľmi výnimočných prípadoch a za veľmi striktných podmienok (bod 38 ods. 1 a 2 a bod 41).

407    Z toho vyplýva, že v rozhodnutí prijatom na základe článku 87 ods. 3 písm. c) ES, akým je napadnuté rozhodnutie, Komisia môže uložiť akúkoľvek podmienku, ktorú považuje za nevyhnutnú na zaručenie toho, aby podnik, ktorý je príjemcom pomoci, bol po svojej reštrukturalizácii životaschopný.

408    Naproti tomu žiadne z vyššie uvedených ustanovení nevyžaduje, aby všetky podmienky uložené v tomto rámci boli nevyhnutné na zaručenie životaschopnosti podniku. Naopak, z oznámenia o letectve vyplýva, že Komisia musí tiež vynaložiť všetko úsilie na to, aby v čo najväčšom rozsahu obmedzila narušenie hospodárskej súťaže (bod 41), a usilovať sa o to, aby vláda nezasahovala do riadenia spoločnosti z iných dôvodov ako z tých, ktoré vyplývajú z jej vlastníckych práv (bod 38 ods. 5), a aby sa pomoc používala výlučne na účely programu reštrukturalizácie a nebola neprimeraná vo vzťahu k jej potrebám (bod 38 ods. 6).

409    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, bod 38 ods. 3 oznámenia o letectve vôbec nestanovuje, že Komisia môže uložiť podmienky len v dvoch prípadoch, a to pokiaľ to vyžaduje návrat k životaschopnosti alebo ak existuje nadbytočná kapacita na trhu. Znenie tohto bodu totiž stanovuje:

„Ak si návrat k finančnej životaschopnosti alebo situácia na trhu vyžaduje zníženie kapacity, musí to byť zahrnuté v programe.“

410    V rozsahu, v akom sa zdá, že Alitalia môže odkazovať na usmernenia spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach z 9. októbra 1999 (Ú. v. ES C 288, s. 2; Mim. vyd. 08/001, s. 322), je potrebné pripomenúť, že nie sú uplatniteľné na prejednávanú vec, pretože plán reštrukturalizácie oznámili Komisii talianske orgány listom z 26. júla 1996. Len pre úplnosť, tieto pokyny nepodporujú názor spoločnosti Alitalia. Bod 3.2.2 písm. c), i) usmernení spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach totiž stanovuje, že „tam, kde existuje v rámci spoločenstva alebo EHP štrukturálny nadbytok výrobnej kapacity na trhu ‚obsluhovanom‘ príjemcom, plán reštrukturalizácie musí byť prínosom – proporcionálne k výške získanej pomoci a jej dosahu na trh – k zlepšeniu trhových podmienok tým, že nezvratne zníži trhovú kapacitu.“ Bod 3.2.2. písm. c), ii) uvedených usmernení upresňuje, že „tam, kde na druhej strane neexistuje na úrovni spoločenstva alebo EHP žiadny štrukturálny nadbytok výrobnej kapacity na trhu ‚obsluhovanom‘ príjemcom, Komisia tak či onak prešetrí, či by sa nemali požadovať kompenzačné opatrenia“.

411    Komisia môže teda uložiť podmienky aj v prípade, kedy neexistuje štrukturálny nadbytok výrobnej kapacity. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, Komisia teda nemusela preukázať existenciu štrukturálneho nadbytku výrobnej kapacity na to, aby mohla uložiť podmienky na schválenie pomoci.

412    Po štvrté, pokiaľ ide o všeobecný argument týkajúci sa neprimeranej povahy dotknutých podmienok, samotná skutočnosť, že miera rentability sa zvýšila v poslednej verzii plánu, nemôže znamenať, že Komisia mala prijať takýto plán bez podmienok. Ako už bolo zdôraznené, Komisia sa musí usilovať o to, aby bolo obmedzené narušenie hospodárskej súťaže spôsobené týmto plánom. Môže teda na tento účel uložiť podmienky na schválenie plánu.

413    Navyše tvrdenie spoločnosti Alitalia zostáva všeobecným bez akéhokoľvek presného dôkazu, ktorý by podporil jej názor. Alitalia nepreukázala, v čom sú uložené podmienky vzhľadom na jej situáciu neprimerané. Nie je tiež možné predpokladať, že situácia, v akej sa nachádzala, bola porovnateľná so situáciou uvedených spoločností, ktoré už boli predmetom rozhodnutia Komisie. Aj za predpokladu, že jej nezávislé riadenie by bolo značne obmedzené, nemôže to stačiť na preukázanie neprimeranej povahy podmienok, ktoré jej boli uložené.

414    Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa stanovenia podmienok, ktoré diskriminujú spoločnosť Alitalia vo vzťahu k jej konkurentom, najmä spoločnosti Air France, je potrebné sa k nemu vrátiť v rámci preskúmania osobitných námietok proti niektorým podmienkam. V tejto fáze je však potrebné vo všeobecnosti pripomenúť, že Súd prvého stupňa odmietol podobnú námietku v rozsudku British Airways a i./Komisia, už citovanom v bode 56 vyššie (bod 443). V tomto rozsudku zastával Súd prvého stupňa názor, že so zreteľom na takéto vymedzenie plánu reštrukturalizácie Komisia nebola povinná podať osobitné vysvetlenie týkajúce sa porovnania plánu spoločnosti Air France a plánu reštrukturalizácie iných leteckých spoločností, akými sú Lufthansa a British Airways. Tieto plány sa totiž týkali iných spoločností reštrukturalizovaných v iných obdobiach. V dôsledku toho nepostačuje takéto porovnanie na preukázanie diskriminácie, a to so zreteľom na rozmanitosť kontextu.

415    Po šieste, pokiaľ ide o odôvodnenie týchto podmienok a nemožnosť ich opätovne uložiť v rámci napadnutého rozhodnutia, je potrebné odkázať na body 74 až 77 uvedené vyššie.

416    Ďalej je potrebné pripomenúť, že na účely prijatia a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa Komisia musela vrátiť do kontextu doby, v ktorej boli opatrenia finančnej pomoci prijaté, a teda zohľadniť skutočnosti, ktoré mala k dispozícii pri prijatí rozhodnutia z roku 1997, takže nemohla zohľadniť neskoršie okolnosti (pozri bod 137 uvedený vyššie).

417    Komisia okrem toho dospela v napadnutom rozhodnutí k záveru, že minimálna miera je vyššia ako vnútorná miera, a to aj napriek zvýšeniu neskôr uvedenej. Konečný záver, a to kvalifikácia dotknutej operácie ako štátnej pomoci, teda zostáva totožný so záverom posúdenia uskutočneného v rozhodnutí z roku 1997. Toto kvalifikovanie za štátnu pomoc má pritom za následok posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, s ktorým sú spojené predmetné podmienky. Vzhľadom na to, že tieto podmienky priamo nesúvisia s vnútornou mierou, zvýšenie vnútornej miery nezaväzovalo Komisiu k tomu, aby ich zmenila a primerane túto zmenu odôvodnila.

418    Je preto potrebné odmietnuť všetky všeobecné námietky predložené spoločnosťou Alitalia týkajúce sa podmienok obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí.

b)     Osobitné námietky predložené proti niektorým podmienkam obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí

419    Alitalia osobitne namieta podmienky 2 až 8 obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Je preto potrebné preskúmať každú z nich samostatne.

 Podmienka č. 2: Zákaz novej pomoci

–       Tvrdenia účastníkov konania

420    Podmienka, podľa ktorej sa talianske orgány musia zaviazať, že „už neudelia spoločnosti Alitalia novú kapitálovú pomoc, ani inú pomoc v akejkoľvek podobe, vrátane vo forme záruky na úvery“, je podľa spoločnosti Alitalia v dôsledku jej všeobecnej povahy svojvoľná a pre ňu mimoriadne zaťažujúca, najmä v čase, kedy celé dotknuté odvetvie čelí mimoriadne závažnej kríze.

421    Táto podmienka je v rozpore s logikou oznámenia o letectve. Komisia v ňom totiž iba tvrdí, že pomoc na reštrukturalizáciu môže byť v zásade udelená len raz. Upresňuje v ňom, že žiadna dodatočná pomoc nemôže byť nevyhnutná počas trvania programu, avšak „ponecháva otvorené dvere do budúcnosti“.

422    Alitalia nakoniec uvádza, že je nesprávne tvrdiť, že táto podmienka je uložená vo všetkých rozhodnutiach, ktoré schvaľujú pomoc na reštrukturalizáciu v prospech konkurenčných leteckých spoločností. Vo svojom rozhodnutí z 22. júla 1992 o kapitálovej pomoci a celkovom programe reštrukturalizácie a investície v prospech spoločnosti Iberia totiž Komisia uložila ako podmienku na schválenie pomoci najmä to, že pomoc „má byť posledná počas trvania strategického plánu“.

423    Komisia zastáva názor, že podmienka č. 2 je v celom rozsahu odôvodnená a nie je možné ju kvalifikovať ako svojvoľnú alebo mimoriadne zaťažujúcu. Táto podmienka je uvedená vo všetkých rozhodnutiach, ktoré schvaľujú pomoc na reštrukturalizáciu v prospech leteckých spoločností.

424    Komisia tvrdí, že zákaz pomoci vyplýva z článku 87 ods. 1 ES a je zjavné, že individuálne rozhodnutie nemôže zmeniť Zmluvu. Uložená podmienka sa podľa Komisie musí chápať a vykladať v tomto kontexte. Táto podmienka má nutne relatívny rozsah, pretože je uplatniteľná len počas reštrukturalizácie spoločnosti Alitalia a nebráni udeleniu horizontálnej pomoci pre rôzne investície nesúvisiace s tými, ktoré sú zahrnuté v pláne reštrukturalizácie, s výhradou zosúladenia s článkom 87 ods. 3 ES.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

425    Účastníci konania majú odlišný názor, pokiaľ ide o rozsah zákazu novej pomoci uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Alitalia ju považuje za časovo neobmedzenú, všeobecnú a svojvoľnú podmienku.

426    Všeobecná povaha zákazu štátnej pomoci vyplýva z článku 87 ods. 1 ES a nie z napadnutého rozhodnutia. Tento zákaz v žiadnom prípade nebráni členským štátom v tom, aby oznámili Komisii podľa článku 88 ods. 3 ES nové projekty pomoci. Vzhľadom na to, že Komisia je zodpovedná za preskúmanie tohto článku, definovala pokyny, ktoré upravujú jej posúdenie projektov pomoci niektorých typov alebo v niektorých odvetviach vrátane letectva podľa oznámenia o letectve.

427    Z bodu 38 ods. 2 oznámenia o letectve vyplýva, že Komisia „obvykle vyžaduje písomnú záruku vlády o tom, že dotknutá pomoc bude predstavovať posledný príspevok z verejných prostriedkov, v akejkoľvek podobe, počas trvania programu, a to v súlade s ustanoveniami práva Spoločenstva“.

428    Ak je podmienka č. 2 vykladaná v zmysle týchto ustanovení, nemôže sa považovať za všeobecnú a svojvoľnú podmienku.

429    Pokiaľ ide o neexistenciu časového obmedzenia podmienky č. 2 bez toho, aby bol dotknutý článok 87 ods. 1 ES, sú záväzky, ktoré boli prijaté talianskymi orgánmi a prevzaté v spochybnených podmienkach, tak ako to vyplýva z oznámenia o letectve a ako to potvrdila Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe, obmedzené na dobu trvania plánu reštrukturalizácie. Rozsah podmienky č. 2 je teda ako taký nutne časovo obmedzený.

430    Pokiaľ ide o existenciu takejto podmienky vo všetkých ostatných rozhodnutiach Komisie, ktoré sú rovnakého typu a ktoré schvaľujú pomoc na reštrukturalizáciu v prospech leteckých spoločností, Alitalia ju nesprávne spochybňuje tým, že odkazuje na rozhodnutie Komisie z 22. júla 1992 o schválení pomoci na reštrukturalizáciu v prospech spoločnosti Iberia. Ako samotná spoločnosť Alitalia uviedla v replike, jednou z podmienok totiž bolo, že pomoc bude „posledná počas trvania strategického plánu“. Komisia teda správne tvrdí, že v uvedenom rozhodnutí je zákaz formulovaný trochu odlišným spôsobom v porovnaní s napadnutým rozhodnutím, ale že podstata je totožná, pretože podmienka je v obidvoch prípadoch obmedzená na trvanie plánu reštrukturalizácie (pozri predchádzajúci bod). Jediný príklad uvedený spoločnosťou Alitalia teda nemení nič na existencii takejto podmienky vo všetkých rozhodnutiach Komisie tohto druhu.

431    Alitalia sa nepokúšala preukázať, že existencia tejto podmienky bola odôvodnená v prípade iných uvedených spoločností, ale nie v jej prípade.

432    Podmienka č. 2 teda nie je postihnutá žiadnou z vád, ktoré Alitalia uvádza, a námietky predložené v tomto zmysle musia byť v tomto dôsledku zamietnuté.

 Podmienka č. 3: Zákaz nadobudnutia podielov v iných leteckých spoločnostiach

–       Tvrdenia účastníkov konania

433    Alitalia namieta neprimeranú a diskriminačnú povahu podmienky č. 3, podľa ktorej talianske orgány musia „[zaručiť], že do 31. decembra 2000 bude Alitalia využívať pomoc výlučne na účely reštrukturalizácie spoločnosti a nie na účely nadobudnutia nových podielov v iných leteckých dopravných spoločnostiach“.

434    Alitalia tvrdí, že rozhodnutie Komisie 94/118/ES z 21. decembra 1993 o poskytnutí pomoci skupine Aer Lingus Írskom (Ú. v. ES L 54, 1994, s. 30) (ďalej len „rozhodnutie Aer Lingus“) a rozhodnutie Komisie 94/696/ES zo 7. októbra 1994 o pomoci poskytnutej Gréckom spoločnosti Olympic Airways (Ú. v. ES L 273, s. 22) (ďalej len „rozhodnutie Olympic Airways“) len zakazujú týmto spoločnostiam nadobudnúť podiely v iných leteckých spoločnostiach Spoločenstva a EHP. Dodáva, že žiadny zákaz tohto typu nie je uvedený v rozhodnutí Komisie 91/555/EHS z 24. júla 1991 o pomoci, ktorú belgická vláda zamýšľa poskytnúť leteckému dopravcovi Spoločenstva Sabena (Ú. v. ES L 300, s. 48) (ďalej len „rozhodnutie Sabena“).

435    Alitalia tiež uvádza, že jej situácia nie je porovnateľná so situáciou spoločnosti Air France, ktorá bola zjavne kritickejšia, a teda zákaz mohol byť v prípade poslednej uvedenej odôvodnený. Zastáva názor, že tento zákaz je, pokiaľ ide o jej prípad, celkom neprimeraný, pretože je nesporné, že suma a intenzita pomoci sú prispôsobené požiadavkám reštrukturalizácie a zabezpečujú vyšší stupeň návratnosti, ako je návratnosť obvyklá v tomto odvetví.

436    Alitalia dodáva, že neprimeraná a diskriminačná povaha podmienky č. 3 je zjavnejšia, pokiaľ je spojená s podmienkou č. 8, ktorá požaduje, aby spoločnosť Alitalia postúpila svoj podiel v Malév. V tomto zmysle Komisia nezaviazala spoločnosť Air France, aby sa zbavila zahraničných hlavných činností podniku.

437    Komisia tvrdí, že podmienky č. 3, 5, a 7, ktoré predstavujú pevný základ reštrukturalizácie, musia byť „zohľadnené ako celok“, pretože majú rovnaký cieľ, a to obnoviť rentabilitu a konkurencieschopnosť spoločnosť Alitalia do roku 2000, ako aj obmedziť narušenie hospodárskej súťaže, ktoré je zahrnuté v pomoci. Dosahujú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti Alitalia a spoločným záujmom.

438    Komisia ďalej vysvetľuje, že rozsah zákazu nadobudnúť nové podiely vychádza z liberalizácie v oblasti letectva na úrovni trhu EHP v roku 1997. Komisia v tomto zmysle odkazuje na oznámenie o letectve.

439    Komisia poznamenáva, že rozhodnutia Aer Lingus a Olympic Airways, na ktoré odkazuje Alitalia, boli prijaté pred touto liberalizáciou. Navyše tieto spoločnosti mali v podstate územný rozsah činnosti a nie sú hlavnými subjektmi na svetovom trhu. Nie je to tak v prípade Air France. Rozhodnutie Air France však obsahuje rovnaký zákaz, ako je zákaz stanovený v napadnutom rozhodnutí so zreteľom na spoločnosť Alitalia, čo je odôvodnené skutočnosťou, že obidve posledné uvedené spoločnosti presadzujú svetové stratégie a čiastočne súťažia na rovnakom trhu.

440    Nakoniec Komisia tvrdí, že podmienka č. 3 nepredstavuje neodôvodnené obmedzenie týkajúce sa využívania vlastných prostriedkov spoločnosti Alitalia, avšak že je logickým dôsledkom povinnosti spoločnosti Alitalia využiť pomoc v súlade s bodom 38 ods. 4 oznámenia o letectve výlučne na reštrukturalizáciu a nie na jej rozvoj.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

441    Je nesporné, že odvetvie leteckej dopravy v Spoločenstve bolo liberalizované postupne, pričom program liberalizácie bol dokončený v roku 1997. Táto liberalizácia predstavuje hlavný prvok oznámenia o letectve, tak ako to dokazuje jeho úvod. Pod názvom „Liberalizácia leteckej dopravy v Spoločenstve“ Komisia stanovuje:

„1. Letecká doprava v Spoločenstve sa vyznačovala značným zásahom štátu a bilateralizmom.

…

Rada však teraz ukončila svoj program liberalizácie leteckej dopravy v Spoločenstve. V rámci zvýšenej hospodárskej súťaže v Spoločenstve existuje zjavná potreba striktnejšieho uplatnenia pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci.

2. Opatrenia týkajúce sa liberalizácie trhu a hospodárskej súťaže, ktoré nadobudli účinnosť, zásadne zmenili hospodárske prostredie leteckej dopravy.

…

V prostredí s väčšou hospodárskou súťažou môže mať štátna pomoc strategický význam, ktorý je podstatný pre vlády na účely ochrany hospodárskych záujmov ich vlastných leteckých spoločností. To by mohlo viesť k súťaži o poskytnutie dotácií, ktoré môžu ohroziť spoločný záujem, ako aj základné ciele procesu liberalizácie.“

442    V bode 38 ods. 2 oznámenia o letectve Komisia ďalej zohľadňuje skutočnosť, že „dosiahnutie spoločného trhu letectva v roku 1997 značne zvýši hospodársku súťaž na spoločnom trhu“. Dodáva, že za týchto podmienok „môže schváliť pomoc na reštrukturalizáciu len vo výnimočných prípadoch a za veľmi striktných podmienok“. Komisia to opakuje na konci bodu 41.

443    V bode 38 ods. 4 oznámenia o letectve Komisia uvádza, že „program financovaný prostredníctvom štátnej pomoci nie je možné považovať za program, ktorý nie je v rozpore so spoločným záujmom… pokiaľ jeho cieľom nie je rozvoj, čo znamená, že jeho cieľom nemôže byť zvýšenie kapacity a ponuka dotknutej leteckej spoločnosti na škodu jej priamych európskych konkurentov“.

444    Nakoniec v bode 38 ods. 6 oznámenia o letectve Komisia uvádza, že pomoc „musí byť použitá výlučne na účely programu reštrukturalizácie a nesmie byť neprimeraná vo vzťahu k potrebám“. Z toho vyvodzuje záver, že „spoločnosť teda nesmie počas obdobia reštrukturalizácie nadobúdať podiely v iných leteckých spoločnostiach“.

445    Z toho vyplýva, že podmienka č. 3 uložená spoločnosti Alitalia sa výslovne nachádza medzi takými podmienkami, ktoré sú nutné na schválenie pomoci Komisiou, ako sú spresnené v oznámení o letectve, na ktoré odkazuje napadnuté rozhodnutie. Tieto podmienky, ktoré sa nachádzajú v kontexte liberalizácie trhu leteckej dopravy, definovala Komisia v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES, podľa ktorého pomoc na reštrukturalizáciu môže byť zlučiteľná so spoločným trhom, ak nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom. Skutočnosť, že Komisia zohľadnila liberalizáciu obchodu a spoločný záujem, je preto v súlade s právom Spoločenstva.

446    Uplatnenie podmienky č. 3 nie je voči spoločnosti Alitalia diskriminačné.

447    Je síce pravda, že v rozhodnutiach Aer Lingus a Olympic Airways Komisia len zakázala týmto spoločnostiam nadobúdať podiely v akomkoľvek leteckom dopravcovi Spoločenstva alebo EHP. Ako poznamenáva Komisia, tieto rozhodnutia však predchádzajú liberalizácii trhu a prijatiu oznámenia o letectve (december 1994). Tieto úvahy sú o to viac významnejšie v prípade rozhodnutia Sabena, ktoré síce neobsahovalo zákaz takejto povahy, ale bolo prijaté v roku 1991. Vzhľadom na to, že sa nenachádza v rovnakom kontexte, podmienky stanovené v týchto rozhodnutiach teda nemôžu byť porovnateľné s podmienkami uloženými v napadnutom rozhodnutí.

448    Len pre úplnosť, aj keby bolo potrebné zohľadniť skutočnosti predchádzajúce liberalizácii trhu a prijatiu oznámenia o letectve, je spoločnosť Alitalia svojou veľkosťou a trhom, ktorého sa týka, bližšia spoločnosti Air France, ako spoločnostiam Aer Lingus alebo Olympic Airways. V rozhodnutí Air France však Komisia podmieňuje schválenie pomoci podmienkou rovnakého rozsahu, ako bola uložená spoločnosti Alitalia v napadnutom rozhodnutí, a to podmienkou, že „počas trvania plánu využije spoločnosť Air France pomoc na účely reštrukturalizácie spoločnosti a nie na účely nadobudnutia nových podielov v iných leteckých spoločnostiach“.

449    Podmienku č. 3 teda nie je možné považovať za neprimeranú a diskriminačnú vo vzťahu k spoločnosti Alitalia a námietky predložené v tomto zmysle musia byť teda zamietnuté.

 Podmienka č. 4: Zákaz prednostného zaobchádzania so spoločnosťou Alitalia

–       Tvrdenia účastníkov konania

450    Podmienka č. 4 napadnutého rozhodnutia ukladá talianskym orgánom povinnosť, aby zrušili niektoré zvýhodnenia, ktoré má spoločnosť Alitalia. Podľa spoločnosti Alitalia však úprava uplatniteľná na leteckú dopravu v Taliansku, najmä Dohovor č. 4372 z 15. apríla 1992, schválený dekrétom zo 16. apríla 1992, je úplne v súlade s relevantnými ustanoveniami práva Spoločenstva. Podmienka č. 4 je teda neodôvodnená a nesprávna. Navyše neexistujú žiadne dôvody pre uloženie tejto podmienky.

451    Okrem toho list talianskeho ministra dopravy po prvé spresnil, že Alitalia sa vzdala svojho prednostného práva, v súlade s tým, čo bolo stanovené v rozhodnutí z roku 1997, po druhé, že nevyužívané prepravné práva spoločnosti Alitalia jej boli odobraté a po tretie, že objektívne ciele, na ktorých základe museli byť udelené prepravné práva odňaté spoločnosti Alitalia alebo sprístupnené z iného dôvodu, boli definované.

452    Nakoniec Alitalia má pochybnosti, o tom, že rozhodnutie Komisie prijaté na základe článkov 87 ES a 88 ES mohlo mať vplyv na udelenie prepravných práv z tretích krajín nachádzajúcich sa mimo EHP alebo do nich. Tieto práva sú totiž upravené riadnymi dohodami podľa medzinárodného práva, ktoré nespadajú do právomoci Komisie.

453    Komisia odpovedá, že daný zákaz vychádza zo všeobecného zákazu diskriminácie v článku 12 ES, tak ako je doplnený úpravou, ktorá stanovuje liberalizáciu leteckého odvetvia. Komisia nemôže schváliť pomoc, ktorá je v rozpore s pravidlom alebo zásadou práva Spoločenstva a v dôsledku toho je nezlučiteľná s právom Spoločenstva.

454    Podľa Komisie Dohovor č. 4372 priznáva spoločnosti Alitalia niekoľko výhod uvedených v článku 1 ods. 4 rozhodnutia z roku 1997. Dodáva, že tieto výhody mali za následok legitímne námietky zo strany spoločností, ktoré boli vedľajšími účastníkmi konania, tak ako to dokazuje bod IV rozhodnutia z roku 1997. Komisia odkazuje tiež na bod VI ods. 4 rozhodnutia z roku 1997, ktorý stanovuje, že talianske orgány uznali existenciu zvýhodneného postavenia spoločnosti Alitalia v oblasti prepravných práv, rozvrhu letov, pomoci pri odbavovaní a prístupe k zariadeniam letiska. Táto diskriminácia trvala do januára 1998.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

455    Podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES môže Komisia vyhlásiť pomoc na reštrukturalizáciu za zlučiteľnú so spoločným trhom len vtedy, ak nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom. Komisia teda bola v prejednávanej veci povinná overiť si, či bola táto podmienka splnená, najmä ak dotknuté osoby, ktoré predložili pripomienky v rámci formálneho preskúmania, ktoré predchádzalo prijatiu rozhodnutia z roku 1997, a ktoré bolo následne opätovne začaté na účely prijatia napadnutého rozhodnutia, výslovne požadovali ukončenie zvýhodneného postavenia, ktoré mala spoločnosť Alitalia v rôznych ohľadoch.

456    Dohovor č. 4372 však nebol v súlade s právom Spoločenstva pri preskúmaní uskutočnenom Komisiou pred prijatím rozhodnutia z roku 1997. V liste z 26. júna 1997, pripojenom v prílohe k vyjadreniu k žalobe, talianske orgány totiž zaručili, že „okamžite začnú a najneskôr do 31. decembra 1998 ukončia preskúmanie“ uvedeného dohovoru. Keďže existencia „de facto preskúmania“ dohovoru č. 4372 predpokladala, že tento dohovor sa uplatní len v rozsahu, v akom je v súlade s právom Spoločenstva, nemohla sa považovať za dostatočnú pre zmenu práva a zaručenie jeho uplatnenia.

457    Alitalia preto nemôže tvrdiť, že dohovor č. 4372 bol od začiatku v súlade s právom Spoločenstva, alebo že preskúmanie uskutočnené na tento účel bolo ukončené prijatím rozhodnutia z roku 1997. Podmienka č. 4 teda bola nevyhnutná na to, aby pomoc nezmenila podmienky obchodu a bola zlučiteľná so spoločným trhom. Táto podmienka bola teda odôvodnená a spoločnosť Alitalia, ktorá bola veľmi úzko zapojená do konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia z roku 1997, neskôr do formálneho preskúmania začatého na účely prijatia napadnutého rozhodnutia, nemôže tvrdiť, že nepoznala jeho odôvodnenie.

458    Komisia nemôže odkazovať na list zo 6. februára 1998 zaslaného Komisii talianskym ministrom dopravy, ktorý bol zopakovaný v oznámení Komisie z 18. septembra 1998 o druhej splátke pomoci na reštrukturalizáciu spoločnosti Alitalia, schválenej Komisiou 15. júla 1997 (Ú. v. ES C 290, s. 3), pretože je neskorší ako prijatie rozhodnutia z roku 1997 a nemôže teda byť zohľadnený na účely posúdenia oprávnenej povahy tejto podmienky k tomuto dátumu. To isté platí o skutočnosti, ktorú uvádza Komisia, že toto zvýhodnené postavenie trvalo až do jeho preskúmania v rámci technických rokovaní v júli a auguste 1999.

459    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého rozhodnutie Komisie, ktoré bolo prijaté na základe článkov 87 ES a 88 ES, nemohlo mať vplyv na udelenie prepravných práv z krajín nachádzajúcich sa mimo EHP, je nutné konštatovať, že táto situácia nie je zahrnutá v dotknutej podmienke, ktorá sa týka najmä „udeľovania prepravných práv (vrátane tých, ktoré sa týkajú tretích krajín mimo EHP)“.

460    Pokiaľ ide o prepravy do tretích krajín, je potrebné zdôrazniť, že letecké spoločnosti sa takisto nachádzajú v súťažnom postavení v prípade spojení do tretích krajín mimo EHP, takže Komisia musí toto zohľadniť pri svojom posúdení dotknutej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 273).

461    Je potrebné tiež uviesť, že podmienka č. 4 ukladá talianskym orgánom povinnosť, aby nezvýhodňovali spoločnosť Alitalia, najmä v oblasti udeľovania prepravných práv. Komisia teda priamo nezasahuje do tohto udelenia. Námietka, podľa ktorej Komisia nemá právomoc v tomto zmysle, je teda bezpredmetná.

462    Námietky spoločnosti Alitalia týkajúce sa podmienky č. 4 musia byť preto zamietnuté.

 Podmienka č. 5: Obmedzenie kapacity

–       Tvrdenia účastníkov konania

463    Alitalia tvrdí, že podmienka č. 5 stanovuje dvojitú podmienku v oblasti kapacity ponúkanej lietadlami, ktoré prevádzkuje, a to obmedzenie počtu disponibilných sedadiel a obmedzenie ročného rastu počtu ponúkaných sedadiel na kilometre. Táto podmienka je neprimeraná, diskriminačná a v rozpore s podmienkou č. 1, podľa ktorej Alitalia musí mať nezávislé riadenie, aby mohla v čo najväčšom rozsahu využívať možnosti rozvoja trhu. Táto podmienka ju oslabuje tým, že jej bráni v konaní s nevyhnutnou pružnosťou na trhu. Pri stanovení týchto podmienok Komisia neposúdila správne individuálnu situáciu spoločnosti Alitalia, ani hospodársky kontext, v ktorom koná. Komisia ďalej odôvodňuje obmedzenie uložené spoločnosti výlučne formálnym odôvodnením, ktoré je založené na bode 38 ods. 4 oznámenia o letectve.

464    Alitalia ďalej uvádza, že parameter použitý pre podmienku č. 5 písm. a), ktorým je obmedzenie počtu disponibilných sedadiel, je osobitne obmedzujúci, najmä v porovnaní s parametrom uloženým v rozhodnutí Air France, v ktorom Komisia len stanovila limit vo vzťahu k počtu sedadiel v lietadle. To platí o to viac, že obmedzenie sa použije v prejednávanej veci na lietadlá celej skupiny Alitalia. Dotknutá podmienka sa navyše týka takisto krajín nachádzajúcich sa mimo EHP a odkláňa sa teda od oznámenia o letectve.

465    Spoločnosť Alitalia tvrdí, že podmienka č. 5 písm. b), ktorá obmedzuje ročný rast ponúkaných sedadiel na kilometre, zjavne vznikla na základe podmienky č. 8 v rozhodnutí Air France. Táto podmienka však vôbec nie je odôvodnená a je diskriminačná v rozsahu, v akom sa uplatní na hospodársky zdravý podnik. Táto podmienka má prísnejší obsah, ako je to v prípade Air France, pretože sa týka celej spoločnosti Alitalia, zatiaľ čo rozhodnutie Air France rozlišovalo medzi Air France, Air Charter a Air Inter. Obmedzenie uložené spoločnosti Alitalia sa týka tiež vnútroštátnej prepravy a zavádza tak dodatočný prvok prísnosti. Miera obmedzenia rastu spoločnosti Alitalia bola navyše prevzatá priamo z rozhodnutia Air France bez akéhokoľvek vysvetlenia. Komisia nakoniec pre roky 1999 a 2000 ešte sprísnila limit stanovený v rozhodnutí z roku 1997.

466    Komisia zdôrazňuje, že obmedzenie kapacity a zákaz ponúkať najnižšie ceny (zákaz „price leadership“) „sú dve strany jednej mince“. Ceny a kvantita sú totiž podľa jej názoru dve hlavné premenné, z ktorých podniky vo všeobecnosti vychádzajú pri definovaní ich priemyselných a obchodných stratégií. Ovplyvnením jednej z nich je možné dosiahnuť odlišné účinky, aj za predpokladu, že sledujú ten istý cieľ obmedzenia ponuky. O týchto dvoch premenných je teda možné rokovať a v prípade spoločnosti Alitalia boli predmetom dlhých rokovaní, ktoré prebehli za plnej účasti zástupcov spoločnosti Alitalia. Tieto podmienky sú teda výsledkom dôkladných, komplexných a premyslených posúdení trhu, ktoré vykonala Komisia pri dodržaní potreby výmeny názorov a v súčinnosti s externými poradcami. Komisia pripomína, že v podobnej situácii môže Súd prvého stupňa konštatovať len zjavne nesprávne posúdenie skutkového stavu alebo uplatnenie Zmluvy.

467    Komisia tvrdí, že pokiaľ ide o dôvod existencie obmedzenia kapacity, už vysvetlila, že v súlade s bodom 38 ods. 3 a 4 oznámenia o letectve spočíva v možnosti podniku obnoviť svoju životaschopnosť.

468    Námietka spoločnosti Alitalia spočívajúca v tom, že bola diskriminovaná vo vzťahu k spoločnosti Air France, pokiaľ ide o obmedzenie disponibilných sedadiel, je výsledkom nedorozumenia, pretože rozhodnutie Air France stanovuje obmedzenie pre ponúkané sedadlá na kilometre, ako aj pre počet povolených letov.

469    Námietka týkajúca sa údajného zákazu uzavrieť obchodné partnerstvo je takisto úplne irelevantná, pretože spoločnosť Alitalia mohla uzavrieť obchodné partnerstvo na základe podmienky č. 5.

470    Komisia zastáva názor, že argumenty spoločnosti Alitalia, týkajúce sa obmedzenia miery ročného rastu ponúkaných sedadiel na kilometre, nezohľadňujú povinnosť spoločnosti Alitalia zohľadniť záujem Spoločenstva. Rozdielnosti týkajúce sa podmienok uložených spoločnosti Air France v roku 1994 sú vysvetlené novými okolnosťami, ktoré nastali, ako sú uvedené v oznámení o letectve. V dôsledku zmien, ktoré nastali na trhu, nie je situácia obidvoch spoločností vždy porovnateľná.

471    Komisia takisto zastáva názor, že pokiaľ rast kapacity a ponuky dotknutej spoločnosti nemôže byť vyšší ako rast trhu, musí byť nevyhnutne nižší, alebo maximálne rovnaký ako táto miera, a preto argument spoločnosti Alitalia, že nebol nedodržaný bod 38 ods. 4 oznámenia o letectve, nie je zrozumiteľný. Stanovením miery na 2,7 % s rôznymi možnými úpravami Komisia v plnej miere rešpektovala vyššie uvedené ustanovenie.

472    Nakoniec, pokiaľ ide o rozlíšenie uvedené v rozhodnutí Air France medzi Air France a Air Inter, Komisia uvádza, že tým, že neuložila poslednej uvedenej obmedzenie rastu, ktoré bolo uložené skôr uvedenej, prijala nevyhnutné opatrenie preto, aby schválená pomoc nezvýhodnila Air Inter, a že námietky predložené v tomto zmysle boli navyše Súdom prvého stupňa zamietnuté so spresnením v rozsudku British Airways a i./Komisia, už citovanom v bode 56 vyššie.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

473    Po prvé podmienka č. 5, ktorá obmedzuje kapacitu ponúkanú spoločnosti Alitalia, si vzájomne neodporuje s podmienkou č. 1. Podmienka č. 1 totiž stanovuje, že talianske orgány sa musia „správať voči spoločnosti Alitalia ako bežný akcionár, čo jej umožní, aby bola riadená výlučne podľa obchodných zásad, a nezasahovať do jej riadenia okrem dôvodov, ktoré úzko súvisia s postavením talianskeho štátu ako akcionára“. Podmienka č. 1 je určená talianskemu štátu, aby bol obmedzený jeho zásah do riadenia spoločnosti Alitalia. Jej hlavným cieľom je zaručiť obvyklé správanie sa talianskeho štátu ako akcionára a nie, ako žalobkyňa uvádza, priznať spoločnosti Alitalia nezávislé riadenie.

474    V každom prípade, Alitalia nemôže za týchto okolností uplatňovať nárok na úplnú riadiacu autonómiu. Táto autonómia by bola v rozpore s článkom 87 ods. 3 písm. c) ES, a teda s podmienkou, že pomoc na reštrukturalizáciu nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom.

475    Bod 38 ods. 4 oznámenia o letectve stanovuje, že keďže „každá pomoc schválená v odvetví letectva mení podmienky obchodu medzi členskými štátmi“, program financovaný štátnou pomocou sa môže považovať za program, ktorý nie je v rozpore so spoločným záujmom, len vtedy, ak „jeho cieľom nie je rast kapacity a ponuky dotknutej spoločnosti na úkor jej priamych európskych konkurentov“. To isté ustanovenie uvádza, že „v každom prípade nemôže program viesť k rastu počtu lietadiel alebo ponúkaných sedadiel na dotknutých trhoch, ktorý je vyšší ako rast týchto trhov“.

476    Je potrebné dodať, že bod 38 ods. 3 oznámenia o letectve stanovuje, že „ak návrat k finančnej životaschopnosti alebo situácia na trhu vyžaduje zníženie kapacity, musí to byť stanovené v programe“.

477    Ustanovenia Zmluvy v spojení s ustanoveniami, ktoré na tomto základe Komisia uviedla v oznámení o letectve, teda oprávňujú Komisiu k tomu, aby stanovila podmienky v oblasti kapacity tak, aby bol zaručený návrat k životaschopnosti spoločnosti Alitalia a ochrana spoločného záujmu.

478    Pokiaľ ide o skutočnosť, že spoločnosť Alitalia mala byť rôznymi formami diskriminovaná najmä v porovnaní s Air France, je potrebné zdôrazniť, že hoci nie je možné vylúčiť, že Komisia mohla porovnávať opatrenia reštrukturalizácie, ktoré chcela prijať spoločnosť Alitalia, s opatreniami prijatými inými leteckými spoločnosťami, nič to nemení na tom, že reštrukturalizácia podniku musí byť zameraná na jeho vlastné problémy a že skúsenosti získané inými spoločnosťami v rozličných hospodárskych a politických kontextoch a v iných obdobiach môžu byť irelevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 135)

479    Komisia správne uvádza, že kontext rozhodnutia Air France a kontext napadnutého rozhodnutia sa líšia v rozsahu, v akom sa reštrukturalizácia Air France uskutočnila počas obdobia rokov 1994 a 1996 a reštrukturalizácia spoločnosti Alitalia počas obdobia rokov 1996 a 2000. Posledná uvedená sa totiž nachádza v kontexte úplnej liberalizácie trhu, a teda veľkej hospodárskej súťaže, v ktorej prísnejšie uplatnenie pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci zodpovedá zjavnej potrebe, tak ako to zdôrazňuje oznámenie o letectve. Tento odlišný kontext stačí na to, aby ohrozil význam porovnania medzi podmienkami, ktoré boli uložené obidvom spoločnostiam.

480    Navyše, a v každom prípade, spoločnosť Alitalia nesprávne tvrdí, že v rozhodnutí Air France stanovila Komisia iba maximálny počet lietadiel v jej flotile. Z článku 1 ods. 8, 11 a 12 rozhodnutia Air France totiž vyplýva, že Komisia uložila Air France a Air Charter obmedzenia pre počet ponúkaných sedadiel na kilometre, ako aj pre počet schválených leteckých spojení.

481    Navyše v tejto veci musela pomoc využiť výlučne Air France a jej dcérske spoločnosti, s výnimkou Air Inter (pozri článok 1 ods. 1 rozhodnutia Air France). Toto obmedzenie bolo potvrdené Súdom prvého stupňa v rozsudku British Airways a i./Komisia, už citovanom v bode 56 vyššie. Alitalia teda nemôže odvodzovať argument zo skutočnosti, že podmienky stanovené v rozhodnutí Air France sa neuplatnili na Air Inter.

482    Ďalej je potrebné uviesť rozpornú povahu tvrdenia spoločnosti Alitalia, týkajúceho sa porovnania jej prípadu s prípadom Air France. Niekoľkokrát totiž odkazuje na skutočnosť, že jej situácia je porovnateľná so situáciou Air France, a preto sa na ňu mali uplatniť rovnaké a nie striktnejšie podmienky, ako napr. obmedzenie disponibilných sedadiel [podmienka č. 5 písm. a)]. Pokiaľ však ide o mieru ročného rastu počtu sedadiel na kilometre [podmienka č. 5 písm. b)], tvrdí naopak, že Komisia na ňu nesprávne uplatnila rovnaké obmedzenie ako na Air France, pretože jej situácia nebola porovnateľná.

483    Pokiaľ ide o mieru rastu 2,7 %, uloženú v podmienke č. 5, je nutné po prvé konštatovať, že oznámenie o letectve sa obmedzuje na stanovenie hornej hranice pre zvýšenie počtu lietadiel alebo ponúkaných sedadiel na dotknutých trhoch v porovnaní s rastom týchto trhov (pozri bod 475 uvedený vyššie). Stanovenie nižšej miery rastu dotknutých trhov teda nie je v rozpore s oznámením o letectve.

484    Po druhé táto miera 2,7 % sa uplatní podľa napadnutého rozhodnutia „na zvýšenie počtu sedadiel na kilometre ponúkané pre každý kalendárny rok“, a to „na území EHP s výnimkou Talianska“ a „na území Talianska“. Ide teda len o ďalší parameter všeobecnej situácie a rastu spoločnosti Alitalia. Údaje predložené spoločnosťou Alitalia v odpovedi na otázky, ktoré jej položil Súd prvého stupňa k tomuto bodu, sa však všeobecným spôsobom „týkajú miery rastu spoločnosti Alitalia“ bez ďalšieho spresnenia. Údaje uvedené v predložených tabuľkách sa navyše týkajú medzinárodnej siete a nie EHP.

485    Alitalia teda nepreukázala neprimeranú povahu tejto miery uvedenej v podmienke č. 5, ktorá môže navyše stúpať.

486    V každom prípade je potrebné dodať, že parametre stanovené Komisiou, akými sú počet disponibilných sedadiel a miera ročného rastu počtu ponúkaných sedadiel na kilometre, ktoré sa nemôžu prekročiť, spadajú do komplexného hospodárskeho posúdenia. Komisia teda disponuje v tomto zmysle rozsiahlou diskrečnou právomocou.

487    Alitalia pritom nepredložila dôkaz o zjavnej chybe v posúdení Komisie, týkajúcom sa jej vlastnej situácie a jej kontextu.

488    Alitalia najmä nemôže namietať, že podmienka č. 5 písm. b) je neodôvodnená a diskriminačná v rozsahu, v akom sa uplatní na hospodársky životaschopný podnik. Situácia, ktorú mala Komisia zohľadniť pri prijatí rozhodnutia z roku 1997 a ktorá je opísaná najmä v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (body 5 až 7), bola totiž charakteristická skôr nemožnosťou nájsť cestu k rentabilite, keďže zadlženosť viedla k významným finančným nákladom a značným stratám.

489    Alitalia tiež nesprávne odkazuje na údajný zákaz uzatvárať obchodné partnerstvo, ktorý vyplýva z podmienky č. 5. V odôvodnení č. 1 napadnutého rozhodnutia sa totiž zdôrazňuje záväzok talianskych orgánov predložiť správu obsahujúcu popis „dohôd o obchodnej alebo prevádzkovej spolupráci, ktoré uzavrela spoločnosť Alitalia počas predchádzajúceho roka“ (podmienka č. 10). Po druhé výslovne odkazuje na kapacitu ponúkanú lietadlám, ktoré prevádzkuje Alitalia alebo „iní prepravcovia v takej forme, ktorá predstavuje pre Alitalia obchodné riziko (‚wet‑leasing‘ dohody, ‚block-space‘ dohody, ‚joint-venture‘ dohody atď.)“. Uzavretie takýchto dohôd teda nebolo v žiadnom prípade vylúčené.

490    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa uvedená podmienka uplatní na krajiny nachádzajúce sa mimo EHP, je potrebné pripomenúť, že táto podmienka sa týka počtu disponibilných sedadiel, ktorý nesmie prekročiť flotilu spoločnosti Alitalia, ako aj obmedzeného rastu počtu sedadiel na kilometre ponúkané „na území EHP s výnimkou Talianska“ a „na území Talianska“.

491    Aj v prípade, že by bola pravda, že maximálny počet bol pre roky 1999 a 2000 znížený, nie je toto zníženie v žiadnom prípade významné v rozsahu, v akom nastalo po skutočnostiach, ktoré je potrebné zohľadniť.

492    Nakoniec, pokiaľ ide o odôvodnenie podmienky č. 5, toto odôvodnenie vyplýva z napadnutého rozhodnutia a z rozhodnutia z roku 1997, na ktoré napadnuté rozhodnutie odkazuje a umožňuje pochopiť dôvody, ktoré viedli Komisiu k jej uloženiu (pozri bod 74 uvedený vyššie).

493    V dôsledku toho všetky námietky týkajúce sa podmienky č. 5 musia byť zamietnuté.

 Podmienka č. 6: Vedenie analytického účtovníctva

–       Tvrdenia účastníkov konania

494    Alitalia tvrdí, že podmienka č. 6, ktorá jej ukladá povinnosť viesť analytické účtovníctvo pre každé letecké spojenie, ktoré prevádzkuje, je neprimeraná a neodôvodnená.

495    Táto podmienka vyžaduje celkovú reorganizáciu systému účtovníctva spoločnosti Alitalia, čo predstavuje značne komplexnú operáciu, ktorá vyžaduje významné administratívne náklady. Je neprimeraná, pretože rozhodnutie z roku 1997 už predpokladalo, že Alitalia zruší značné množstvo letov. Okrem toho rentabilita letov nemôže byť posudzovaná prostredníctvom odkazu na jediný let, ale musí sa posudzovať vo všeobecnom kontexte celkovej siete spoločnosti.

496    Alitalia tvrdí, že podmienka č. 6 je v rozpore s praxou leteckých spoločností, ktoré spravujú svoje účtovníctvo „podľa zásady network analysis“, teda s prehľadom o všetkých rôznych prevádzkovaných spojeniach. Žiadne z rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci v leteckom odvetví navyše nestanovuje takúto podmienku. Táto podmienka sa tak odkláňa, bez akéhokoľvek odôvodnenia, od praxe leteckých spoločností a Komisie.

497    Alitalia ďalej tvrdí, že Komisia nemá právomoc stanoviť takúto podmienku v rozsahu, v akom jej uplatnenie nie je obmedzené na vnútorné linky na území EHP.

498    Nakoniec Alitalia tvrdí, že nie je možné odôvodniť podmienku č. 6 na základe podmienky č. 10 (riadne uskutočnenie plánu, potvrdené výročnými správami). Tvrdí, že mohla splniť povinnosť stanovenú podmienkou č. 10 tým, že by predložila údaje týkajúce sa všetkých ňou prevádzkovaných letov. V každom prípade, uložiť jej takúto povinnosť len s cieľom uľahčiť úlohy poradcov Komisie, nie je odôvodnené.

499    Komisia odpovedá, že zavedenie analytického účtovníctva si vyžadovala zásada transparentnosti a požiadavka kontrolovateľnej povahy rôznych štádií uskutočnenia plánu. Táto metóda umožňuje najmä vo veľmi krátkych lehotách overiť si vývoj rentability každého leteckého spojenia vrátane spojení mimo územia EHP, ktoré majú vplyv na rentabilitu spoločnosti. Táto podmienka predstavuje logický následok alebo predpoklad riadneho plnenia podmienky č. 10 spoločnosťou Alitalia, čo posledná uvedená nespochybňuje.

500    Komisia uvádza, že podmienka č. 6 sa nenachádza v ďalších rozhodnutiach, pretože dotknuté spoločnosti nemali problémy podobné problémom spoločnosti Alitalia.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

501    Podmienka č. 6 ukladá talianskym orgánom povinnosť „zaručiť, že Alitalia disponuje analytickým účtovníctvom, ktoré umožňuje stanoviť v krátkom čase a pre každé letecké spojenie pomer ziskovosti, ktorý je definovaný ako pomer medzi celkovými príjmami a celkovými nákladmi (celková suma variabilných nákladov a fixných nákladov) na príslušné letecké spojenie“.

502    V úvode je potrebné poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Alitalia, podmienka č. 6 jej neukladá, striktne povedané, viesť analytické účtovníctvo samostatne pre každé letecké spojenie, ale len viesť účtovníctvo, ktoré umožní rýchlo stanoviť pomer ziskovosti pre každé spojenie, čo nie je v žiadnom prípade to isté. Tvrdenie spoločnosti Alitalia je teda založené na výklade, ktorý sa odkláňa od dotknutej podmienky.

503    So zreteľom na túto podmienku je potrebné pripomenúť, že podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES Komisia môže vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom len tú pomoc na reštrukturalizáciu, ktorá nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom. Musí byť teda schopná overiť účinok dotknutých opatrení na obchod. Oznámenie o letectve navyše v bode 38 ods. 8 stanovuje, že „štruktúra každej pomoci musí byť transparentná a kontrolovateľná“. Povinnosť viesť analytické účtovníctvo sa teda nachádza v tomto rámci. Toto účtovníctvo predstavuje jeden z nástrojov, ktorý musí Komisii umožniť overiť „akým spôsobom je program reštrukturalizácie financovaný prostredníctvom štátnej pomoci skutočne uskutočňovaný“ (bod 40 oznámenia o letectve).

504    Pokiaľ ide o ďalšie námietky predložené spoločnosťou Alitalia, týkajúce sa podmienky č. 6, vedenie analytického účtovníctva, ktoré umožňuje určiť pre každé spojenie pomer ziskovosti, nie je možné považovať za skutočnosť, ktorá je v rozpore s praxou posudzovania rentability podniku založeného na všetkých rôznych prevádzkovaných spojeniach. Jedno nevylučuje druhé a môže predstavovať jeho základ alebo ho dopĺňať.

505    Aj keď táto podmienka predstavuje dodatočný náklad pre spoločnosť Alitalia, nie je možné ju považovať za neprimeranú so zreteľom na to, že pre Komisiu je nevyhnutné mať možnosť rýchlo si overiť skutočné uskutočnenie plánu, najmä na účely platby ďalších splátok, a to o to viac, že plán v jeho prijatej forme stanovil, ako uvádza samotná Alitalia, že spoločnosť zruší značný počet spojení a frekvencií, ktoré sú považované za málo výnosné. Uskutočnenie tohto opatrenia vyžaduje teda vedenie účtovníctva, ktoré preukáže rentabilitu každého spojenia.

506    Podmienka č. 6 nemá ten istý cieľ ako podmienka č. 10. Cieľom poslednej uvedenej podmienky je totiž kontrolovať z globálneho hľadiska uskutočnenie plánu, životaschopnosť podniku a dodržiavanie uložených podmienok, zatiaľ čo cieľom podmienky č. 6 je umožniť disponovať s presnými informáciami, ktoré sa týkajú rentability každého spojenia. Nie je preto možné predpokladať, že podmienka č. 10 by umožnila Komisii rýchlo určiť pomer ziskovosti každého spojenia. Podľa bodu 38 ods. 1 oznámenia o letectve však pri posúdení programu musí byť Komisia obzvlášť opatrná, najmä „pokiaľ ide o zrušenie stratových letov“. Bolo by to nemožné, ak by nemala k dispozícii presný mechanizmus, ktorý by jej umožnil posúdiť, či každý z týchto letov nedosahoval zisk.

507    Po druhé skutočnosť, že ostatné rozhodnutia Komisie v tejto oblasti nestanovujú takúto podmienku, nie je možné ako takú považovať za diskriminačnú voči spoločnosti Alitalia. Všeobecný kontext sa totiž vyvíjal (pozri body 441, 447 a 449 uvedené vyššie). Vedenie účtovníctva, ako ho viedla spoločnosť Alitalia, sa mohlo navyše odlišovať od účtovníctva iných dotknutých spoločností, takže stanoviť osobitnú podmienku v jej prípade mohlo byť nevyhnutné. Z rozsudku British Airways a i./Komisia, už citovaného v bode 56 vyššie (bod 135), vyplýva, že Komisia nie je povinná opakovať rovnaké podmienky, aké uplatňovala v minulosti, avšak musí zohľadniť kontext operácie a osobitnú situáciu každého podniku.

508    Po tretie Alitalia nesprávne tvrdí, že Komisia nemá právomoc stanoviť takúto podmienku v rozsahu, v akom jej uplatnenie nie je obmedzené na letecké spojenie na území EHP. Letecké spoločnosti so sídlom na území EHP spolu totiž takisto súťažia o lety do krajín mimo EHP. Komisia teda bola oprávnená prijať opatrenie na účely kontroly, či Alitalia rešpektuje hospodársku súťaž na dotknutých leteckých spojeniach (pozri bod 460 uvedený vyššie).

509    V dôsledku toho námietky spoločnosti Alitalia týkajúce sa podmienky č. 6 musia byť zamietnuté.

 Podmienka č. 7: Zákaz „price leadership“

–       Tvrdenia účastníkov konania

510    Alitalia ďalej namieta podmienku č. 7, podľa ktorej do 31. decembra 2000 nesmie navrhnúť tarify nižšie ako tie, ktoré navrhli jej konkurenti pre porovnateľnú ponuku na leteckých spojeniach, ktoré prevádzkuje.

511    Alitalia namieta, že zákaz „price leadership“ nie je uvedený v dokumente, ktorý Komisia zaslala talianskym orgánom 14. mája 1997. Z toho vyplýva, že táto podmienka nebola prediskutovaná a že predstavuje porušenie práva na obhajobu.

512    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že podmienka č. 7 je navyše neprimeraná a diskriminačná v porovnaní so zaobchádzaním Komisie s inými leteckými spoločnosťami. Alitalia zdôrazňuje, že v rozhodnutí Air France obmedzila Komisia tento zákaz „price leadership“ len na letecké spojenia prevádzkované spoločnosťou Air France na území EHP, zatiaľ čo v jej prípade sa zákaz týka všetkých spojení, ktoré prevádzkuje, vrátane spojení mimo územia EHP. Okrem toho dĺžka trvania uloženého zákazu je pre spoločnosť Alitalia dlhšia, ako pre Air France. Táto prísnosť vo vzťahu k spoločnosti Alitalia je o to menej odôvodniteľná, že Alitalia sa nachádza v oveľa menej závažnej situácii, v akej sa nachádzala Air France.

513    Zákaz „price leadership“ poškodzuje viac spoločnosť Alitalia ako spoločnosť Air France, pretože v prípade skôr uvedenej sa nachádza v kontexte konečného otvorenia trhu hospodárskej súťaži a neobmedzenej slobody v preprave a stanovení cien.

514    Diskriminačná povaha podmienky č. 7 vyplýva tiež zo skutočnosti, že zákaz „price leadership“ nebol uložený ani v rozhodnutí Iberia z roku 1992, ani v rozhodnutí Aer Lingus a že tento zákaz sa obmedzil len na pravidelné spojenie medzi Aténami (Grécko) a Štokholmom (Švédsko) a medzi Aténami a Londýnom v rozhodnutí Olympic Airways.

515    Alitalia okrem toho spochybňuje právomoc Komisie nariadiť takéto opatrenie, vzhľadom na to, že správanie upravené touto podmienkou nemá priamy dosah na obchod Spoločenstva. V tomto zmysle odkazuje na oznámenie o letectve.

516    Alitalia ďalej tvrdí, že podmienka č. 7 je protiprávna v rozsahu, v akom je jej cieľom zamedziť konaniu „tým, že odhliada od akéhokoľvek konkrétneho overenia jeho skutočnej protiprávnosti“. Alitalia nachádza podporu svojho názoru, podľa ktorého „price leadership“ sa musí posudzovať z prípadu na prípad, v postoji, ktorý zaujala samotná Komisia, pokiaľ ide o nedodržanie takéhoto zákazu zo strany spoločnosti Air France.

517    Alitalia tvrdí, že rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1993, Matra/Komisia (C‑225/91, Zb. s. I‑3203, bod 41), potvrdzuje opodstatnenosť tohto žalobného dôvodu.

518    Nakoniec Alitalia poznamenáva, že podmienka č. 7 je v rozpore s logikou napadnutého rozhodnutia. Tento zákaz totiž môže mať vážny vplyv na ziskovosť spoločnosti. Predovšetkým by bránil spoločnosti Alitalia, aby zodpovedajúcim spôsobom čelila rastúcej hospodárskej súťaži na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni, začala nové letecké spojenia a nové služby kyvadlovej dopravy pre frekventované letecké spojenia.

519    Podľa Komisie zákaz „price leadership“ smeruje k zamedzeniu toho, aby spoločnosť, ktorá je príjemcom verejných zdrojov, získala podiely na trhu na úkor konkurenčných spoločností, ktoré nemajú túto možnosť. Tento zákaz slúži na to, aby zaviedol pravidlá hospodárskej súťaže a prispel k dosiahnutiu cieľa, ktorým je zníženie výrobnej kapacity uvedenej v oznámení o letectve. Komisia pripomína, že takúto podmienku uložila v rozhodnutiach Olympic Airways a Air France.

520    Komisia dodáva, že zákaz „price leadership“ bol predmetom dlhých diskusií a bol navrhnutý talianskymi orgánmi v liste z 26. júna 1997. Samotné talianske orgány uprednostnili zákaz „price leadership“ pred väčším obmedzením kapacity. Zákaz bol okrem toho rozšírený na lety na všetkých spojeniach na výslovnú žiadosť spoločnosti Alitalia, namiesto toho, aby sa týkal len obmedzení niekoľkých letov. Zásahy talianskych orgánov a spoločnosti Alitalia počas správneho konania teda vysvetľujú zistené rozdiely v porovnaní s rozhodnutím Air France. Zákaz „price leadership“ nie je navyše uvedený ani v rozhodnutí z 22. júla 1992 o schválení pomoci na reštrukturalizáciu v prospech spoločnosti Iberia, ani v rozhodnutí Aer Lingus z roku 1993, pretože tieto rozhodnutia boli prijaté pred liberalizáciou trhov. V rozhodnutí Olympic Airways sa zákaz týka len leteckých spojení, ktoré spôsobujú osobitné problémy.

521    Pokiaľ ide o právomoc uložiť podmienky, Komisia uvádza, že podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES je príslušná stanoviť akúkoľvek nevyhnutnú podmienku, ktorá umožní spoločnosti Alitalia obnoviť svoju hospodársku a finančnú životaschopnosť. Príslušnosť, ktorú odvodzuje z tohto ustanovenia, je nezávislá od článku 82 ES. V rámci toho istého ustanovenia má navyše právomoc stanoviť podmienky, ktoré sa týkajú letov mimo územia EHP v rozsahu, v akom hospodárska súťaž medzi spoločnosťami Spoločenstva existuje nielen na leteckých spojeniach vnútri Spoločenstva, ale aj smerujúcich z a do tretích krajín. Z článku 71 ods. 1 písm. a) ES a článku 80 ods. 2 ES tiež vyplýva, že tieto spojenia spadajú do rozsahu pôsobnosti spoločnej dopravnej politiky.

522    Nakoniec Komisia poznamenáva, že keď sa Alitalia sťažuje, že v dôsledku nemožnosti „price leadership“ nemohla získať nových zákazníkov na nových spojeniach alebo vyzývať ich, aby lietali častejšie, zrejme chce byť príjemcom pomoci s cieľom získať väčší podiel na trhu tým, že obmedzí hospodársku súťaž.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

523    Po prvé, pokiaľ ide o porušenie práv na obhajobu, v bodoch 169 až 172 uvedených vyššie už bolo uvedené, že správne konanie v oblasti štátnej pomoci je začaté len proti dotknutému členskému štátu, ktorý ako jediný využíva ochranu práv na obhajobu. Podstatnou úlohou dotknutých osôb, ku ktorým patrí príjemca pomoci, je úloha zdroja informácií pre Komisiu. Z toho vyplýva, že dotknuté osoby sa nemôžu opierať o právo na obhajobu priznané osobám, proti ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa správneho konania v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti každého konkrétneho prípadu. Alitalia teda nemôže odkazovať na porušenie svojich práv na obhajobu. Alitalia bola navyše úzko spojená so správnym konaním, ktoré predchádzalo prijatiu rozhodnutia z roku 1997, a toto konanie nebolo zrušené.

524    Po druhé tvrdenie spoločnosti Alitalia týkajúce sa skutočnosti, že bola diskriminovaná vo vzťahu k ostatným leteckým spoločnostiam uvedeným v predchádzajúcich rozhodnutiach Komisie, naráža na neporovnateľnú povahu všeobecného kontextu, v ktorom boli tieto rozhodnutia prijaté a na individuálnu situáciu dotknutých spoločností (pozri bod 507 uvedený vyššie). Bolo by v rozpore s konkrétnym posúdením správania sa podnikov, ktoré vyžaduje spoločnosť Alitalia, aby bola Komisia povinná opätovne použiť rovnaké podmienky vo všetkých svojich rozhodnutiach v oblasti štátnej pomoci v odvetví leteckej dopravy.

525    Navyše tvrdenie spoločnosti Alitalia obsahuje opäť nezrovnalosť (pozri bod 482 uvedený vyššie). Na jednej strane, pokiaľ ide o otázky dotknutých spojení a dĺžky trvania zákazu, žiada zaobchádzanie rovnakým spôsobom ako voči Air France – čo by predpokladalo porovnateľnú situáciu. Na druhej strane využíva ďalšie hľadisko odlišného – a teda neporovnateľného – kontextu, a to kontextu liberalizácie trhu, ktorá medzičasom nastala na základe všeobecného povolenia leteckým spoločnostiam stanoviť svoje vlastné tarify.

526    V rozsahu, v akom Alitalia odkazuje na liberalizáciu trhu s leteckou dopravou, z oznámenia o letectve jasne vyplýva, že táto okolnosť musí viesť Komisiu k tomu, aby bola prísnejšia pri schvaľovaní štátnej pomoci a stanovení podmienok. Bod 41 oznámenia o letectve tak napríklad stanovuje:

„Úplné dosiahnutie spoločného trhu leteckej dopravy v roku 1997 významným spôsobom zvýši hospodársku súťaž na spoločnom trhu. Za týchto podmienok Komisia môže schváliť pomoc na reštrukturalizáciu vo veľmi výnimočných prípadoch a za veľmi striktných podmienok.“

527    Po tretie, pokiaľ ide o právomoc Komisie uložiť takú podmienku, akou je podmienka č. 7, je táto právomoc založená na článku 87 ods. 3 písm. c) ES, ktorý oprávňuje Komisiu k tomu, aby vyhlásila štátnu pomoc na reštrukturalizáciu za zlučiteľnú so spoločným trhom len vtedy, ak nemení podmienky obchodu v takej miere, ktorý by bola v rozpore so spoločným záujmom. Ako Komisia uvádza v bode 37 druhom pododseku oznámenia o letectve „v zmysle tejto poslednej podmienky je potrebné v kontexte leteckej dopravy vykladať skutočnosť, že Komisia musí stanoviť podmienky, ktoré musia byť obvykle splnené na to, aby mohla byť schválená výnimka“. Komisia v tomto zmysle disponuje diskrečnou právomocou. Aj keď zákaz „price leadership“ nie je výslovne uvedený v oznámení o letectve, zjavne prispieva k dosiahnutiu cieľa, aby pomoc nemenila podmienky obchodu v neprijateľnej miere, v súlade so Zmluvou.

528    Po štvrté, ak je pravda, že zo všeobecnej štruktúry Zmluvy vyplýva, že konanie stanovené v článkoch 87 ES a 88 ES nemôže nikdy viesť k výsledku, ktorý by bol v rozpore s osobitnými ustanoveniami Zmluvy, nič to nemení na tom, že konanie začaté podľa článku 81 ES a nasl. a konanie začaté podľa článku 87 ES a nasl. predstavujú nezávislé konania, ktoré sú upravené osobitnými pravidlami (pozri v tomto zmysle rozsudok Matra/Komisia, už citovaný v bode 517 vyššie, body 41 a 44). Na konanie v tejto veci sa nevzťahuje článok 82 ES, ale článok 87 ES. Tvrdenia spoločnosti Alitalia, týkajúce sa nevyhnutnosti odstrániť protisúťažné konanie z prípadu na prípad, nie sú teda relevantné.

529    Po piate, ako už bolo uvedené v bode 460 vyššie, Alitalia nesprávne tvrdí, že Komisia nemá právomoc uložiť podmienku, ktorá sa týka spojení prevádzkovaných mimo územia EHP. Uplatnenie tejto podmienky je odôvodnené, pretože Alitalia takisto súťaží, pokiaľ ide o tieto lety, s ostatnými leteckými spoločnosťami so sídlom s Spoločenstve.

530    Po šieste tvrdenie spoločnosti Alitalia, podľa ktorého je podmienka č. 7 v rozpore s logikou napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom by mohla vážnym spôsobom ohroziť rentabilitu spoločnosti Alitalia, nemôže uspieť. Podľa bodu 38 ods. 1 a 2 oznámenia o letectve je totiž cieľom pomoci návrat k životaschopnosti spoločnosti. Na rozdiel od toho, čo sa pravdepodobne spoločnosť Alitalia domnieva, cieľom nebolo umožniť tejto spoločnosti, aby sa rozšírila, začala nové letecké spojenia a nové služby kyvadlovej dopravy pre frekventované letecké spojenia.

531    Pokiaľ ide o odôvodnenie tejto podmienky, je nutné odkázať na body 74 až 77 uvedené vyššie. V napadnutom rozhodnutí, rovnako ako v rozhodnutí z roku 1997, Komisia odkazuje najmä na články 87 ES a 88 ES a na oznámenie o letectve, ktoré zaväzuje Komisiu k tomu, aby zabezpečila, že pomoc nebude mať za následok prenesenie problémov zo spoločnosti na jej konkurentov. Toto odôvodnenie teda umožňuje pochopiť dôvody, ktoré viedli Komisiu k uloženiu tejto podmienky.

532    Keďže toto preskúmanie nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť podmienky č. 7, námietky predložené proti tejto podmienke musia byť preto zamietnuté.

 Podmienka č. 8: Prevod podielu v Malév

–       Tvrdenia účastníkov konania

533    Alitalia tvrdí, že podmienka č. 8 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej je povinná previesť svoj podiel v Malév, nie je dostatočne odôvodnená. Táto povinnosť je v rozpore s podmienkami uvedenými v rozhodnutí z roku 1997, podľa ktorých Alitalia musí sledovať politiku preorientovania svojich činností na účely koncentrácie na svoje hlavné činnosti a „nebude… schopná previesť aktíva týkajúce sa jej hlavných činností bez toho, aby ohrozila úspech plánu“ (bod VIII osemnásty pododsek). Alitalia tvrdí, že jej podiel v Malév predstavoval majetok nerozlučne spojený s jej hlavnými činnosťami.

534    Alitalia uvádza, že táto podmienka je tiež diskriminačná, pretože v rozhodnutí Air France nariadila Komisia francúzskej spoločnosti, aby postúpila hotelový reťazec Le Méridien, teda aby ukončila činnosť, ktorá nebola strategická.

535    Nakoniec Alitalia poznamenáva, že podmienka č. 8 nie je založená na právnom základe v rozsahu, v akom cieľom plánu reštrukturalizácie je umožniť návrat k rentabilite a nie dosiahnuť rovnakú alebo vyššiu rentabilitu ako v súkromnom odvetví. Aj keby táto podmienka neexistovala, plán reštrukturalizácie by mohol zachrániť leteckú spoločnosť tak, aby sa mohla v rozumnom čase stať životaschopnou, teda bez poskytnutia akejkoľvek ďalšej pomoci podľa bodu 38 ods. 1 oznámenia o letectve.

536    Komisia v odpovedi uvádza, že prevod podielu spoločnosti Alitalia v Malév bol dohodnutý a uznaný spoločnosťou Alitalia počas správneho konania. Keďže súčinnosť medzi spoločnosťou Alitalia a Malév bola mimoriadne malá, dotknutý podiel mohol byť považovaný za majetok, ktorý nie je strategický. Postúpenie podielu je zjavne nevyhnutné na upevnenie finančnej časti plánu reštrukturalizácie. Komisia ďalej uvádza, že Alitalia neuviedla dôvody, pre ktoré mohlo postúpenie spôsobiť vážnu ujmu.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

537    Pokiaľ ide o tvrdenie, že podmienka č. 8 je v rozpore s niektorými úvahami obsiahnutými v rozhodnutí z roku 1997, je potrebné zdôrazniť, že Alitalia cituje posledné uvedené rozhodnutie len čiastočne. V rozhodnutí z roku 1997 totiž Komisia nezastávala názor, že podiel v Malév je hlavnou činnosťou spoločnosti Alitalia. Predaj tohto podielu bol naopak považovaný za príspevok k reorganizácii hlavných činností zo strany spoločnosti Alitalia, ako to vyplýva z nasledujúcej skutočnosti:

„Podobne ako väčšina konkurenčných spoločností, ktoré úspešne čelili kríze v leteckej doprave na začiatku deväťdesiatych rokov, Alitalia okrem toho sleduje politiku reorganizácie svojich činností smerom k podstate podnikania, teda samotnej leteckej preprave. Po postúpení podielov v Società Aeroporti di Roma v roku 1995 počíta plán najmä s budúcim predajom sídla spoločnosti Magliana, ako aj predajom podielov spoločnosti Alitalia v Alfa Romeo Avio, SISAM, navigačnom informačnom systéme Galileo, Mal[é]v a šiestich talianskych regionálnych letiskách.

Na týchto základoch musia mimoriadne kladné výsledky očakávané do roku 2000 uspokojiť potreby spoločnosti v rámci prevádzkového kapitálu a financovania nevyhnutných investícii pre dlhodobé činnosti spoločnosti a ponúknuť možnosti životaschopnosti z dlhodobého hľadiska. Musia tiež vzbudiť dôveru investorov a otvoriť cestu k rozvoju partnerstva s ostatnými spoločnosťami.

…

Preorientovaním svojich aktivít na svoje hlavné činnosti a uskutočnením významných investícií prispeje Alitalia k uspokojeniu finančných potrieb prostredníctvom vlastných zdrojov.

…

Zdá sa, že zdroje pochádzajúce z pomoci sú nevyhnutné v rozsahu, v akom ich Alitalia nemôže nahradiť dostatočnými zdrojmi pochádzajúcimi z predaja aktív. Ako už bolo uvedené vyššie, spoločnosť už začala politiku obmedzovania investícií a reorganizácie jej hlavných činností. Takto získané zdroje vo výške približne 600 miliárd [ITL] síce umožňujú znížiť sumu zvýšenia majetkovej účasti, ktoré sa má vykonať, avšak nemajú žiadny vzťah k potrebám financovania, ktoré sú potrebné pre úspech plánu. Spoločnosť preto nemôže postúpiť ďalšie aktíva týkajúce sa jej hlavnej činnosti bez toho, aby ohrozila úspech plánu.“

538    Cieľom predaja Malév teda podľa rozhodnutia z roku 1997 bolo pokryť vlastné finančné potreby a umožniť znížiť výšku pomoci. Je to možné takto chápať z odôvodnenia uvedeného v rozhodnutí z roku 1997, na ktoré výslovne odkazuje napadnuté rozhodnutie (pozri body 74 až 77 uvedené vyššie).

539    Alitalia navyše nepredkladá žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Komisia sa nemohla domnievať, že jej minoritný podiel v Malév (30 %) predstavuje aktíva, ktoré nie sú strategické, a že predaj týchto aktív bol nevyhnutný na zníženie kapitálovej pomoci, ako aj pre zaručenie primeranosti pomoci vo vzťahu k potrebám vyplývajúcim z plánu. Z toho vyplýva, že nie je možné zastávať názor, že sa Komisia v tomto zmysle dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

540    Okrem toho z napadnutého rozhodnutia, ani z ustanovení, na ktoré odkazuje Komisia, ani z jej dokumentov v rámci tohto konania nevyplýva, že jediným cieľom podmienok uložených v napadnutom rozhodnutí bolo zvýšenie rentability plánu reštrukturalizácie.

541    V skutočnosti sa Komisia pôvodne domnievala, že plán reštrukturalizácie spoločnosti, ktorý bol oznámený 29. júla 1996, nebol dostatočný pre zaručenie prijatia kladného rozhodnutia. Alitalia ďalej informovala Komisiu o tom, že by si želala zmeniť tento plán. Po preskúmaní týchto zmien teda Komisia následne listom z 18. apríla 1997 oznámila talianskym orgánom, že nemôže v tejto veci prijať kladné rozhodnutie založené na kritériu súkromného investora v trhovom hospodárstve, vzhľadom na podstatné problémy týkajúce sa zohľadnenia nákladov spojených s platobnou neschopnosťou, ktoré by IRI znášala v prípade úpadku spoločnosti Alitalia, a vysokého hospodárskeho rizika, ktoré bolo s plánom stále spojené. Začala sa teda tretia etapa, počas ktorej sa uskutočnili rokovania medzi talianskymi orgánmi a Komisiou. Tieto rokovania umožnili definovať dodatočné zlepšenie plánu v niektorých bodoch, a to v zrýchlení procesu zníženia nákladov, obmedzení zvýšenia majetkovej účasti a postúpení podielov, ktoré vlastnila Alitalia v maďarskej spoločnosti Malév, ako aj v šiestich talianskych regionálnych letiskách.

542    Z toho vyplýva, že plán nespĺňal pôvodne podmienky na to, aby sa mohol považovať za zlučiteľný so spoločným trhom. Postúpenie podielov, ktoré mala Alitalia v Malév, bolo súčasťou zlepšenia, ktoré Komisii umožnilo, po rokovaní so svojimi poradcami, zastávať názor, že tento plán bol realistický a umožnil návrat k rentabilite spoločnosti Alitalia v primeranom čase. Toto postúpenie teda predstavovalo podmienku, bez ktorej nie je možné vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom.

543    Alitalia teda nemôže tvrdiť, že podmienka č. 8 smeruje len k zlepšeniu rentability plánu a že dokonca aj keby táto podmienka neexistovala, plán mohol ozdraviť spoločnosť tak, aby sa mohla stať v primeranom čase životaschopnou. Alitalia však toto vôbec nepreukázala.

544    Žiadna z námietok predložených proti podmienke č. 8 teda nie je odôvodnená.

 Implicitná podmienka: Prevzatie nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku

–       Tvrdenia účastníkov konania

545    Alitalia uvádza, že pôvodná verzia plánu reštrukturalizácie počítala s predčasným odchodom do dôchodku 700 zamestnancov. Následne po žiadostiach Komisie o vysvetlenie, ktorá zastávala názor, že náklady na toto opatrenie samy osebe predstavujú štátnu pomoc, talianske orgány spresnili, že to tak nie je nielen preto, že toto opatrenie bolo všeobecne uplatniteľné, ale aj preto, že príjemcom tohto opatrenia nebol podnik, ale jeho zamestnanci. Tým, že talianske orgány upozornila na to, že začne ad hoc konanie, sa Komisii podarilo prikázať talianskym orgánom, aby spoločnosť Alitalia niesla všetky náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku.

546    Keďže Alitalia nemohla získať kladné rozhodnutie Komisie bez toho, aby znášala náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku, Alitalia naznačila, že bola pripravená znášať tieto náklady za podmienky, že Komisia pripustí, že operácia zodpovedá kritériu súkromného investora.

547    Alitalia zdôrazňuje, že vo svojej žalobe vo veci T‑296/97 vytýkala Komisii to, že bola potrestaná za výsledok výpočtu vnútornej miery tým, že boli zohľadnené náklady na toto opatrenie a že jej uložila túto predchádzajúcu podmienku bez toho, aby z toho vyvodila pozitívne dôsledky pre spoločnosť. V rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie, sa však Súd prvého stupňa vyjadril len v námietke týkajúcej sa výpočtu vnútornej miery a nie k spôsobu, akým Komisia konala.

548    Na základe týchto úvah Alitalia predkladá dve námietky proti napadnutému rozhodnutiu. Po prvé Komisia si v roku 2001 nepoložila otázku o možnosti zachovania postoja, ktorý zaujala v roku 1997. V tejto veci nedošlo ku vzájomnej diskusii, a to aj napriek skutočnosti, že sa situácia zmenila. Ak mala Komisia v rozhodnom čase pochybnosť o zlučiteľnosti režimu so spoločným trhom, mala ju teraz podľa spoločnosti Alitalia vyvrátiť, alebo potvrdiť začatím konania.

549    Po druhé Komisia neodôvodnene spojila v napadnutom rozhodnutí schválenie investície spoločnosti IRI v spoločnosti Alitalia s podmienkou, že Alitalia sa zaviaže zaplatiť náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku 700 zamestnancov, teda s podmienkou, ktorá je protiprávna v rozsahu, v akom je založená na nesprávnom výklade príslušnej talianskej právnej úpravy, na povrchnom posúdení režimu predčasných odchodov do dôchodku, na diskriminačnom uplatnení zásad Zmluvy voči spoločnosti Alitalia a na neprimeranom uplatnení právomoci zo strany Komisie, ktoré donútili spoločnosť Alitalia k tomu, aby sa podriadila jej vôli a zrealizovala platbu pred rozhodnutím z roku 1997.

550    Komisia zastáva názor, že Alitalia sa snaží o opätovné začatie diskusie, ktorú už Súd prvého stupňa vyriešil v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie. Uvádza, že prijatie dotknutých záväzkov spoločnosťou je nesporné, pretože boli uznané v prvom rade talianskymi orgánmi, ktoré si zjavne želali, aby Komisia už podrobne nepreskúmavala predčasné odchody do dôchodku v zmysle štátnej pomoci. Dodáva, že sa nemohla vyhnúť začatiu konania podľa článku 88 ods. 2 ES, ak by mala vážne pochybnosti o povahe dotknutého programu, a to bez akéhokoľvek donútenia.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

551    Súd prvého stupňa v rozsudku Alitalia I, už citovanom v bode 8 vyššie (body 152 až 156), rozhodol:

„Po druhé žalobkyňa uvádza, že Komisia ju svojvoľne prinútila k tomu, aby prevzala náklady, ktoré patria štátu podľa nariadenia č. 546 z 23. októbra 1996 (zmeneného na zákon č. 640 z 20. decembra 1996), na predčasný odchod do dôchodku 700 jej zamestnancov, čím podľa výpočtu poradcov Komisie znížila prinajmenšom o dva body mieru rentability investície spoločnosti IRI.

Ako však Komisia správne poznamenáva, žalobkyňa sa pred prijatím rozhodnutia z roku [1997] neodvolateľne zaviazala, že prevezme náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku 700 zamestnancov… Z tohto dôvodu právne posúdenie a výrok rozhodnutia z roku [1997] neobsahuje žiadnu zmienku o rozhodnutí žalobkyne o tom, že bude znášať tieto náklady. Komisia to spomína len v časti pod názvom „Skutkový stav“ v rozhodnutí z roku [1997].

Aj keby žalobkyňa pôvodne prevzala dotknutý záväzok za podmienky, že konečné rozhodnutie uzná, že rekapitalizácia predstavuje investíciu, ktorá je v súlade s kritériom súkromného investora, je nutné konštatovať, že záväzok uložený v júli 1997 sa stal neodvolateľným… Komisia si tak mala overiť, či investícia spĺňala kritérium súkromného investora pri zohľadnení tejto novej skutočnosti.

Nakoniec žalobkyňa sa mohla počas správneho konania brániť proti údajnému nátlaku Komisie, aby prevzala dotknutý záväzok, alebo mohla, ako v prípade ostatných podmienok, zamedziť tomu, aby prevzala neodvolateľný jednostranný záväzok. Ak by tak žalobkyňa konala počas správneho konania, Komisia by sa vyjadrila k otázke týkajúcej sa nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku 700 zamestnancov v rozhodnutí z roku [1997], alebo v inom rozhodnutí, ktorého legalita mohla byť posúdená Súdom prvého stupňa.

Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, že vnútorná miera bola nesprávne vypočítaná z toho dôvodu, že Komisia nútila spoločnosť Alitalia, aby prevzala náklady spojené s predčasným odchodom do dôchodku 700 jej zamestnancov, musí byť zamietnuté.“

552    Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa vyjadril nielen k nesprávnemu výpočtu vnútornej miery z dôvodu zohľadnenia nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku, ale aj k údajnému nátlaku Komisie smerujúcemu k tomu, aby spoločnosť Alitalia prevzala dotknutý záväzok. Súd prvého stupňa zastával názor, že Alitalia sa mohla brániť tomuto tlaku alebo mohla zabrániť tomu, aby prevzala „neodvolateľný“ jednostranný záväzok. Tvrdenie týkajúce sa nátlaku teda musí byť zamietnuté a nemôže byť preskúmané v rámci tohto konania.

553    Alitalia tiež nesprávne namieta, že bolo nevyhnutné, aby Komisia opätovne preskúmala v roku 2001 postoj, ktorý zaujala v rozhodnutí z roku 1997. Na účely prijatia svojho nového rozhodnutia po zrušení rozhodnutia z roku 1997 Súdom prvého stupňa sa Komisia totiž musela preniesť do kontextu rozhodnutia z roku 1997 a posúdiť oznámený plán so zreteľom na skutočnosti, ktorými v rozhodnom čase disponovala (pozri bod 137 uvedený vyššie).

554    Nakoniec je nutné zdôrazniť, že začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES podlieha striktným pravidlám. Keďže Alitalia prevzala neodvolateľný záväzok prevzatia nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku, Komisia už nemohla začať konanie proti Talianskej republike, aby preskúmala tento program predčasného odchodu do dôchodku z hľadiska štátnej pomoci.

555    Je preto potrebné zamietnuť námietky spoločnosti Alitalia týkajúce sa tejto implicitnej podmienky súvisiacej s predčasným odchodom do dôchodku.

556    Keďže nebola uznaná ani jedna námietka, ktoré predložila spoločnosť Alitalia proti sporným podmienkam, piaty žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

557    Z toho vyplýva, že prvý a druhý bod žalobných návrhov musia byť zamietnuté.

558    V zmysle vyššie uvedených úvah musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

559    Nie je potrebné vyhovieť návrhu predloženému spoločnosťou Alitalia o vykonanie dokazovania. Komisia totiž predložila správu svojich poradcov z 1. júna 2001 v prílohe k vyjadreniu k žalobe. Navyše rôzne prvky napadnutého výpočtu a posúdenia vyplývajú zo spisu, najmä z príloh pripojených k žalobe spoločnosti Alitalia.

 O trovách

560    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže spoločnosť Alitalia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Alitalia – Linee Aeree Italiane SpA je povinná nahradiť trovy konania.

Vilaras Martins Ribeiro Dehousse

Šváby       Jürimäe

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. júla 2008.

Tajomník       Predseda komory

E. Coulon       M. Vilaras

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Napadnuté rozhodnutie

Konanie

Návrhy účastníkov konania

O prípustnosti

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O veci samej

A –  O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

1.  Nedostatočné odôvodnenie záverov napadnutého rozhodnutia

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

2.  Nedostatočné odôvodnenie podmienok uložených v rozhodnutí z roku 1997 v napadnutom rozhodnutí

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 233 ES

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti prijať rozhodnutie v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

D –  O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

E –  O žalobnom dôvode založenom na porušení a nesprávnom uplatnení článkov 87 ES a 88 ES

1.  Stanovenie minimálnej miery

a)  Uplatnenie minimálnej miery použitej v rozhodnutí Iberia na spoločnosť Alitalia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

b)  Nedostatočné riadne zohľadnenie účinkov poslednej verzie plánu pri výpočte minimálnej miery

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

c)  Zohľadnenie nesprávnych predpokladov vo výpočte minimálnej miery

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

–  Spôsob výpočtu minimálnej miery

–  Riziká zohľadnené Komisiou

2.  Stanovenie vnútornej miery

a)  Výška nákladov spojených s platobnou neschopnosťou

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

b)  Posúdenie vnútornej miery na základe poslednej verzie plánu reštrukturalizácie

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

c)  Námietka, že niektoré parametre použité Komisiou sú nesprávne

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

d)  Vplyv premeny pôžičiek na kapitál na výpočet vnútornej miery

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

F –  O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 3 ES

1.  O prípustnosti

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

2.  O veci samej

a)  Všeobecné námietky proti podmienkam uvedeným v napadnutom rozhodnutí

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

b)  Osobitné námietky predložené proti niektorým podmienkam obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí

Podmienka č. 2: Zákaz novej pomoci

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 3: Zákaz nadobudnutia podielov v iných leteckých spoločnostiach

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 4: Zákaz prednostného zaobchádzania so spoločnosťou Alitalia

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 5: Obmedzenie kapacity

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 6: Vedenie analytického účtovníctva

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 7: Zákaz „price leadership“

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Podmienka č. 8: Prevod podielu v Malév

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

Implicitná podmienka: Prevzatie nákladov spojených s predčasným odchodom do dôchodku

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách

* Jazyk konania: taliančina.