ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 12. septembra 2017 (*)
„Odvolanie – Inštitucionálne právo – Iniciatíva občanov, ktorou sa Európska komisia vyzýva, aby predložila legislatívny návrh týkajúci sa zrušenia verejného dlhu v prípade členských štátov, ktoré sa nachádzajú v stave núdze – Žiadosť o registráciu – Zamietnutie Komisiou – Zjavný nedostatok právomocí Komisie – Nariadenie (EÚ) č. 211/2011 – Článok 4 ods. 2 písm. b) – Povinnosť odôvodnenia – Článok 122 ZFEÚ – Článok 136 ZFEÚ – Porušenie“
Vo veci C‑589/15 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 13. novembra 2015,
Alexios Anagnostakis, bydliskom v Aténach (Grécko), v zastúpení: A. Anagnostakis, dikigoros, a F. Moyse, advokát,
odvolateľ,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: M. Konstantinidis a H. Krämer, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda A. Tizzano, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, L. Bay Larsen, E. Juhász, M. Berger a A. Prechal, sudcovia A. Rosas, J. Malenovský, D. Šváby, S. Rodin (spravodajca) a C. Lycourgos,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. decembra 2016,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. marca 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa Alexios Anagnostakis domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. septembra 2015, Anagnostakis/Komisia (T‑450/12, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:739), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie C (2012) 6289 final zo 6. septembra 2012, ktorým sa zamietla žiadosť o registráciu európskej iniciatívy občanov „Milión podpisov pre solidárnu Európu“, predložená Komisii 13. júla 2012 (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Právny rámec
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1) vo svojich odôvodneniach 1, 2, 4 a 10 stanovuje:
„(1) Zmluva o Európskej únii (Zmluva o EÚ) posilňuje občianstvo Únie a ďalej zlepšuje demokratické fungovanie Únie okrem iného tým, že stanovuje právo každého občana zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie prostredníctvom európskej iniciatívy občanov. Tento postup umožňuje občanom, aby sa priamo obracali na Komisiu so žiadosťou o to, aby predložila návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania zmlúv, čo je právo podobné právomoci Európskeho parlamentu podľa článku 225 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a Rady podľa článku 241 ZFEÚ.
(2) Postupy a podmienky požadované v prípade iniciatívy občanov by mali byť v záujme podpory účasti občanov a sprístupnenia Únie jasné, jednoduché, užívateľsky prijateľné a primerané povahe iniciatívy občanov. Mali by zabezpečovať primeranú rovnováhu medzi právami a povinnosťami.
…
(4) Komisia by mala na požiadanie poskytnúť občanom informácie a neformálne poradenstvo o iniciatívach občanov, najmä pokiaľ ide o kritériá registrácie.
…
(10) V snahe zabezpečiť súdržnosť a transparentnosť v súvislosti s navrhovanými iniciatívami občanov a zabrániť tomu, aby sa zbierali podpisy za iniciatívu občanov, ktorá nespĺňa podmienky ustanovené týmto nariadením, by sa mala zaviesť povinná registrácia týchto iniciatív na webovej stránke, ktorú sprístupní Komisia, pred zbieraním potrebných vyhlásení o podpore od občanov. Všetky navrhované iniciatívy občanov, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení, by mala registrovať Komisia. Komisia by mala vykonávať registráciu v súlade so všeobecnými zásadami riadnej správy.“
3 Článok 1 nariadenia č. 211/2011 stanovuje:
„Týmto nariadením sa ustanovujú postupy a podmienky požadované na iniciatívu občanov, ako sa stanovuje v článku 11 Zmluvy o EÚ a v článku 24 ZFEÚ.“
4 Podľa článku 2 tohto nariadenia:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
1. ‚iniciatíva občanov‘ je iniciatíva predložená Komisii v súlade s týmto nariadením, ktorou sa Komisia vyzýva, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebný právny akt Únie, a ktorú podporil najmenej jeden milión oprávnených signatárov pochádzajúcich najmenej z jednej štvrtiny všetkých členských štátov;
…
3. ‚organizátori‘ sú fyzické osoby, ktoré tvoria občiansky výbor zodpovedný za vypracovanie iniciatívy občanov a jej predloženie Komisii.“
5 Článok 4 ods. 1 až 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Pred začiatkom zbierania vyhlásení o podpore navrhovanej iniciatívy občanov od signatárov musia organizátori túto iniciatívu zaregistrovať v Komisii, pričom uvedú informácie stanovené v prílohe II, najmä predmet a ciele navrhovanej iniciatívy občanov.
Uvedené informácie sa poskytujú v jednom z úradných jazykov Únie a zapisujú sa do online registra, ktorý na tento účel sprístupní Komisia (ďalej len ‚register‘).
Organizátori poskytujú pravidelne aktualizované informácie o zdrojoch podpory a financovania navrhovanej iniciatívy občanov na evidenciu v registri a prípadne ich uverejnia na svojej webovej stránke.
Po potvrdení registrácie v súlade s odsekom 2 môžu organizátori do registra poskytnúť navrhovanú iniciatívu občanov v iných úradných jazykoch Únie. Za preklad navrhovanej iniciatívy občanov do iných úradných jazykov Únie sú zodpovední organizátori.
Komisia zriadi kontaktný bod, ktorý poskytuje informácie a poradenstvo.
2. Do dvoch mesiacov od doručenia informácií stanovených v prílohe II Komisia zaregistruje navrhovanú iniciatívu občanov pod jedinečným registračným číslom a zašle potvrdenie organizátorom, a to za predpokladu, že sú splnené tieto podmienky:
…
b) navrhovaná iniciatíva občanov nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv;
…
3. Komisia zamietne registráciu, ak nie sú splnené podmienky stanovené v odseku 2.
Ak Komisia zamietne registráciu navrhovanej iniciatívy občanov, informuje organizátorov o dôvodoch zamietnutia a o všetkých dostupných prostriedkoch súdnej a mimosúdnej nápravy.“
Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie
6 Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.
7 Dňa 13. júla 2012 pán Anagnostakis predložil Komisii návrh európskej iniciatívy občanov (ďalej len „EIO“), nazvanej „Milión podpisov pre solidárnu Európu“.
8 Cieľom tohto návrhu bolo zakotviť v práve Únie „zásadu stavu núdze, podľa ktorej, ak je finančná a politická existencia členského štátu ohrozená faktom vrátenia nemorálneho dlhu, zamietnutie splatenia tohto dlhu je potrebné a odôvodnené“.
9 Ako právny základ na jeho prijatie sa v dotknutom návrhu EIO uvádza „hospodárska a menová politika (články 119 až 144 ZFEÚ)“.
10 Komisia po tom, čo pripomenula znenie článku 4 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 a uviedla, že preskúmala ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktoré boli uvedené v dotknutom návrhu EIO, najmä článok 136 ods. 1 ZFEÚ, ako aj „všetky ostatné možné právne základy“, sporným rozhodnutím zamietla registráciu tohto návrhu z dôvodu, že zjavne nepatrí do rámca jej právomocí predložiť návrh na prijatie právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv.
Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
11 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. októbra 2012 pán Anagnostakis podal žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia.
12 Na podporu svojej žaloby uviedol jediný žalobný dôvod zložený z viacerých častí, pričom sa zakladal na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietla registráciu dotknutého návrhu EIO na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. V tejto súvislosti v podstate tvrdil, že Komisia mohla tomuto návrhu vyhovieť tak, že by navrhla prijatie právneho aktu na základe článku 122 ods. 1 a 2 ZFEÚ a článku 136 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ako aj na základe pravidiel medzinárodného práva.
13 Všeobecný súd, ktorý ex offo preskúmal žalobný dôvod založený na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia, napadnutým rozsudkom rozhodol, že Komisia dodržala povinnosť odôvodnenia, keď prijala sporné rozhodnutie. Okrem toho usúdil, že Komisia sa nedopustila žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že dotknutý návrh EIO zjavne nepatril do rámca jej právomocí predložiť v tejto súvislosti návrh právneho aktu. V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú.
Návrhy účastníkov konania
14 Svojím odvolaním pán Anagnostakis navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil sporné rozhodnutie,
– nariadil Komisii, aby zaregistrovala dotknutý návrh EIO, a nariadil akékoľvek ďalšie opatrenie požadované právom a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
15 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil pánovi Anagnostakisovi povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
16 Odvolateľ na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení v rozsahu, v akom Všeobecný súd usúdil, že Komisia si splnila povinnosť odôvodnenia, keď prijala sporné rozhodnutie. Druhý až štvrtý odvolací dôvod sa týkajú preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia a zakladajú sa na nesprávnom výklade článku 122 ZFEÚ, článku 136 ods. 1 ZFEÚ, ako aj pravidiel medzinárodného práva.
O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o dostatočnosť odôvodnenia sporného rozhodnutia
Argumentácia účastníkov konania
17 Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 28 až 32 a 34 napadnutého rozsudku usúdil, že sporné rozhodnutie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z povinnosti odôvodnenia, ako sú zakotvené v článku 296 ZFEÚ, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
18 Všeobecný súd predovšetkým v bode 28 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že samotná skutočnosť, že Komisia v spornom rozhodnutí odkazuje na článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, predstavuje dostatočný dôvod z hľadiska judikatúry týkajúcej sa povinnosti odôvodnenia. Takýto odkaz totiž nepredstavuje podrobné a jasné odôvodnenie „zjavného“ nedostatku právomoci Komisie v zmysle uvedeného ustanovenia.
19 Podľa odvolateľa ďalej na tento účel nestačí ani konštatovanie, ktoré uviedol Všeobecný súd v bode 27 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia vykonala „podrobné preskúmanie ustanovení Zmluvy uvádzaných v návrhu (články 119 [ZFEÚ] až 144 ZFEÚ) a všetkých ostatných možných právnych základov“.
20 To isté platí v prípade odkazu na článok 136 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa nachádza v spornom rozhodnutí.
21 Napokon Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku usúdil, že odôvodnenie sporného rozhodnutia bolo dostatočné vzhľadom na povahu tohto rozhodnutia a kontext, v akom bolo prijaté. Toto odôvodnenie Všeobecného súdu totiž na jednej strane nijako nesúviselo so zjavným nedostatkom právomoci Komisie a na druhej strane nesprávne založilo príčinnú súvislosť medzi tzv. absenciou „[jasnosti a presnosti], pokiaľ ide o údajný právny základ právomoci Komisie podať návrh právneho aktu“, na ktorú sa poukázalo v bode 30 napadnutého rozsudku, a povinnosťou uviesť dôvody, ktoré sú základom sporného rozhodnutia.
22 Komisia, ktorá súhlasí s odôvodnením Všeobecného súdu, ktorého sa týka prvý odvolací dôvod, sa domnieva, že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
Posúdenie Súdnym dvorom
23 Na úvod treba pripomenúť, že článok 11 ods. 4 ZEÚ, zavedený Lisabonskou zmluvou, priznáva občanom Únie právo ujať sa za určitých podmienok iniciatívy a vyzvať Komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, v ktorých sa títo občania domnievajú, že na účely uplatňovania Zmlúv je potrebný právny akt Únie.
24 Právo ujať sa EIO predstavuje – podobne ako najmä petičné právo pred Parlamentom – nástroj týkajúci sa práva občanov podieľať sa na demokratickom živote Únie, zakotvený v článku 10 ods. 3 ZEÚ, keďže im umožňuje obrátiť sa priamo na Komisiu so žiadosťou o to, aby predložila návrh právneho aktu Únie, ktorý je potrebný na účely uplatňovania Zmlúv.
25 V súlade s článkom 24 prvým odsekom ZFEÚ boli postupy a podmienky, ktoré sa vyžadujú na predloženie EIO, spresnené v nariadení č. 211/2011. Článok 4 tohto nariadenia stanovuje podmienky registrácie navrhovanej EIO Komisiou.
26 Spomedzi týchto podmienok článok 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia stanovuje, že Komisia zaregistruje navrhovanú EIO, pokiaľ „nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv“.
27 Práve na základe tohto ustanovenia Komisia sporným rozhodnutím zamietla registráciu návrhu EIO, ktorý jej predložil odvolateľ.
28 Vzhľadom na to, že odvolateľ svojím prvým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že usúdil, že toto rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že povinnosť informovať organizátorov o dôvodoch zamietnutia registrácie ich návrhu EIO, ako je stanovená v článku 4 ods. 3 druhom pododseku nariadenia č. 211/2011, predstavuje v súvislosti s EIO osobitný výraz povinnosti odôvodnenia právnych aktov, ktorá je zakotvená v článku 296 ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa tohto článku musí byť odôvodnenie prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia v ňom byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P, EU:C:2003:125, bod 55).
29 Ako vyplýva tiež z ustálenej judikatúry, požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolností prejednávanej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na znenie tohto aktu, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (rozsudky z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 150, ako aj z 21. decembra 2016, Club Hotel Loutraki a i./Komisia, C‑131/15 P, EU:C:2016:989, bod 47).
30 Práve vzhľadom na tieto zásady, ktoré boli správne pripomenuté v bodoch 22 až 24 napadnutého rozsudku, treba preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že Komisia si splnila povinnosť odôvodnenia, keď prijala sporné rozhodnutie.
31 V prejednávanej veci je nesporné, ako uviedol Všeobecný súd v bode 28 napadnutého rozsudku, že z tohto rozhodnutia vyplýva, že zamietnutie registrácie dotknutého návrhu EIO bolo odôvodnené nedodržaním podmienky stanovenej v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. V tejto súvislosti z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že ani ustanovenia týkajúce sa hospodárskej a menovej politiky Únie, ktoré sa uvádzajú v tomto návrhu, a to konkrétne články 119 až 144 ZFEÚ, ani žiaden iný právny základ ju neoprávňovali predložiť na účely uplatňovania Zmlúv návrh právneho aktu Únie, ktorý by sledoval cieľ zamýšľaný dotknutým návrhom EIO. V tomto kontexte sa Komisia vyjadrila osobitnejšie k článku 136 ods. 1 ZFEÚ a uviedla dôvody, pre ktoré sa domnieva, že toto ustanovenie nemôže predstavovať vhodný právny základ na tento účel.
32 Na rozdiel od toho, čo sa zdá, že tvrdí odvolateľ, Všeobecný súd nekonštatoval, že každý z týchto prvkov sporného rozhodnutia, posudzovaný jednotlivo, predstavoval odôvodnenie dostatočné na to, aby boli splnené požiadavky vyplývajúce z judikatúry týkajúcej povinnosti odôvodnenia. Všeobecný súd sa v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku ani nedomnieval, že by takéto odôvodnenie samo osebe vyplývalo z povahy dotknutého aktu a z kontextu, v ktorom bol tento akt prijatý.
33 Naopak Všeobecný súd v súlade s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku preskúmal, či je odôvodnenie sporného rozhodnutia v súlade s požiadavkami podľa článku 296 ZFEÚ pri zohľadnení všetkých prvkov, ktoré obsahuje, a z hľadiska okolností prejednávanej veci, a to najmä z hľadiska povahy tohto rozhodnutia a kontextu, v ktorom bolo prijaté.
34 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 25 a 26 napadnutého rozsudku v podstate zdôraznil, že vzhľadom na samotnú povahu práva na EIO a dopad, ktorý môže mať rozhodnutie týkajúce sa zamietnutia registrácie návrhu EIO na demokratický život Únie, Komisii prináleží odôvodniť svoje rozhodnutie, ktorým sa zamieta registrácia takéhoto návrhu tak, aby boli jasne uvedené dôvody vysvetľujúce toto zamietnutie. Pokiaľ sa teda uvedené zamietnutie, ako v prejednávanej veci, zakladá na článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, musí toto odôvodnenie uvádzať dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že uvedený návrh je zjavne mimo rámca právomocí, na základe ktorých môže predložiť návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv.
35 V tomto rámci, pokiaľ v súlade s prílohou II nariadenia č. 211/2011 organizátori EIO priložia v prílohe k svojmu návrhu podrobnejšie informácie o predmete, cieľoch a kontexte tohto návrhu, Komisia má povinnosť dôkladne a nestranne preskúmať tieto informácie.
36 Všeobecný súd však v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku tiež poukázal na veľmi stručnú a nejasnú povahu dotknutého návrhu EIO, keďže v súvislosti s otázkou právneho základu na prijatie právneho aktu Únie, ktorého sa tento návrh týka, obsahuje iba celkový odkaz na články 119 až 144 ZFEÚ týkajúce sa hospodárskej a menovej politiky Únie bez toho, aby v ňom bolo poskytnuté aspoň menšie vysvetlenie alebo spresnenie, pokiaľ ide o vzťah medzi obsahom uvedeného návrhu a 26 článkami Zmluvy o FEÚ, na ktoré odkazuje.
37 V tomto ohľade, aj keď internetová stránka Komisie umožňuje iba celkovú voľbu rubriky „Hospodárska a menová politika 119‑144 ZFEÚ“, treba zdôrazniť, že v súlade s prílohou II nariadenia č. 211/2011 mohli organizátori v prílohe uviesť podrobnejšie informácie o relevantnosti týchto článkov z hľadiska obsahu dotknutého návrhu EIO, v prípade čoho netvrdia, že by tak urobili.
38 Za takýchto okolností však nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že nezohľadnil judikatúru pripomenutú v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku, keď v bode 31 napadnutého rozsudku usúdil, že Komisia sa mohla vysloviť iba k tomu z ustanovení uvedených ako celok v danom návrhu, ktoré sa jej zdalo najmenej irelevantné, a to k článku 136 ods. 1 ZFEÚ, bez toho, aby musela uviesť odôvodnenie osobitne z hľadiska každého z uvedených ustanovení a odôvodniť irelevantnosť každého ďalšieho ustanovenia Zmluvy o FEÚ.
39 Za týchto podmienok mohol Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku správne konštatovať, že vzhľadom na kontext, v ktorom bolo prijaté, obsahuje sporné rozhodnutie dostatočné informácie umožňujúce žalobcovi pochopiť odôvodnenie zamietnutia registrácie dotknutého návrhu EIO a súdu Únie vykonať jeho preskúmania.
40 V tomto poslednom ohľade z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že Všeobecný súd mohol skutočne vykonávať svoje preskúmanie vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, a to aj v prípade otázky, či môže článok 122 ZFEÚ predstavovať právny základ opatrenia, ktoré je predmetom dotknutého návrhu EIO, hoci tento článok nebol v tomto návrhu osobitne uvedený.
41 Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 34 napadnutého rozsudku rozhodol, že za okolností prejednávanej veci si Komisia splnila svoju povinnosť odôvodnenia, keď prijala sporné rozhodnutie.
42 Odvolateľ okrem toho spochybňuje odôvodnenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom dotknutý návrh EIO zjavne patrí do rámca právomocí Komisie podľa ustanovení, ktorých sa týka uvedené rozhodnutie. Je však potrebné konštatovať, že táto argumentácia sa netýka povinnosti odôvodnenia ako podstatnej formálnej náležitosti, ale odlišnej otázky opodstatnenosti odôvodnenia, ktorá vyplýva z vecnej zákonnosti sporného rozhodnutia (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 146 a citovaná judikatúra). Treba ju teda preskúmať v rámci odpovede na druhý až štvrtý odvolací dôvod.
43 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť prvý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.
O druhom až štvrtom odvolacom dôvode, ktoré sa zakladajú na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o preskúmanie dôvodnosti sporného rozhodnutia
Úvodné poznámky
44 Svojím druhým až štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že tým, že podal nesprávny výklad článku 122 ZFEÚ, článku 136 ods. 1 ZFEÚ, ako aj pravidiel medzinárodného práva, dospel k záveru, že podmienka uvedená v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 nebola v prejednávanej veci splnená.
45 Po prvé, pokiaľ ide o postup registrácie návrhu EIO, treba na úvod uviesť, že podľa článku 4 nariadenia č. 211/2011 prináleží Komisii preskúmať, či takýto návrh spĺňa podmienky registrácie uvedené najmä v odseku 2 písm. b) toho článku. V súlade s odsekmi 1 a 2 uvedeného článku tak musia byť zohľadnené informácie týkajúce sa predmetu a cieľov návrhu EIO, ktoré poskytujú organizátori EIO, a to buď povinne alebo dobrovoľne v súlade s prílohou II uvedeného nariadenia.
46 V tejto súvislosti treba poznamenať, že ako vyplýva z odôvodnenia 4 a článku 4 ods. 1 posledného pododseku nariadenia č. 211/2011, Komisia je v rámci tohto postupu registrácie povinná poskytnúť organizátorom EIO pomoc a poradenstvo, a to najmä pokiaľ ide o kritériá registrácie.
47 Následne treba zdôrazniť, že ako bolo pripomenuté v odôvodnení 10 tohto nariadenia, rozhodnutie týkajúce sa registrácie návrhu EIO v zmysle článku 4 uvedeného nariadenia musí byť prijaté v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných, ku ktorej sa viaže najmä povinnosť príslušnej inštitúcie vykonať náležité a nestranné preskúmanie, v rámci ktorého sa okrem iného prihliadne k relevantným skutočnostiam daného prípadu.
48 Tieto požiadavky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných, sa všeobecne uplatňujú na činnosť správneho orgánu Únie vo vzťahoch s verejnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, bod 34), a v dôsledku toho aj v kontexte práva predložiť EIO ako nástroj účasti občanov na demokratickom živote Únie.
49 Navyše v súlade s cieľmi sledovanými týmto nástrojom, ako sú uvedené v odôvodneniach 1 a 2 nariadenia č. 211/2011, ktoré spočívajú najmä v podpore účasti občanov a sprístupnení Únie, je potrebné, aby Komisia, ktorej bol predložený návrh EIO, vykladala a uplatňovala podmienku registrácie stanovenú v článku 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia tak, aby bol zabezpečený jednoduchý prístup k EIO.
50 V dôsledku toho len v prípade, ak je návrh EIO vzhľadom na svoj predmet a svoje ciele, ako vyplývajú z povinných, prípadne doplňujúcich informácií, ktoré poskytli organizátori na základe prílohy II nariadenia č. 211/2011, mimo rámca právomocí, na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv, môže Komisia zamietnuť registráciu tohto návrhu EIO na základe článku 4 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia.
51 Po druhé v nadväznosti na toto spresnenie treba vymedziť preskúmanie, ktoré môže Súdny dvor vykonať v rámci tohto odvolania.
52 Ako totiž uviedol generálny advokát najmä v bodoch 7, 31 a 40 svojich návrhov, odvolateľ počas tohto konania pred Súdnym dvorom poskytol podrobnejšie vysvetlenia týkajúce sa predmetu dotknutého návrhu EIO a na tento účel vhodného právneho základu, pričom tvrdil, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku v tejto súvislosti opakovane uviedol buď nesprávne alebo neúplne konštatovania.
53 V prvom rade treba pritom zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát najmä v bode 30 svojich návrhov, že posúdenie dôvodnosti úvah, ktoré vyjadril Všeobecný súd v napadnutom rozsudku v rámci svojho preskúmania dôvodnosti sporného rozhodnutia, možno vykonať iba na základe informácií, ktoré poskytli organizátori dotknutého návrhu EIO v rámci svojej žiadosti o jeho registráciu adresovanej Komisii, a nie na základe spresnení, ktoré odvolateľ poskytol iba v rámci tohto odvolania.
54 Ako konštatoval Všeobecný súd v bode 3 napadnutého rozsudku a konkrétnejšie v jednotlivých častiach tohto rozsudku, tieto informácie iba opisujú predmet tohto návrhu spôsobom, že tento návrh spočíva v tom, aby bola do právnej úpravy Únie zakotvená „zásada stavu núdze, podľa ktorej, ak je finančná a politická existencia členského štátu ohrozená faktom vrátenia nemorálneho dlhu, zamietnutie splatenia tohto dlhu je potrebné a odôvodnené“, a celkovo odkazujú na články 119 až 144 ZFEÚ ako na právny základ jeho prijatia.
55 V druhom rade z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že v rámci konania o odvolaní je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právneho riešenia dôvodov, o ktorých sa diskutovalo na súde rozhodujúcom vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 2014, FLSmidth/Komisia, C‑238/12 P, EU:C:2014:284, bod 42, a z 22. mája 2014, ASPLA/Komisia, C‑35/12 P, EU:C:2014:348, bod 39).
56 V prejednávanej veci, ako bolo zdôraznené v bode 12 tohto rozsudku, odvolateľ sa však na podporu jediného žalobného dôvodu, ktorý uviedol v rámci svojej žaloby v konaní pred Všeobecným súdom, odvolal na článok 122 ods. 1 a 2 ZFEÚ, článok 136 ods. 1 ZFEÚ, ako aj na pravidlá medzinárodného práva.
57 Z toho vyplýva, že preskúmanie Súdnym dvorom týkajúce sa tvrdení smerujúcich k preukázaniu, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že na prijatie zásady uvedenej v dotknutom návrhu EIO neexistuje v práve Únie vhodný právny základ, sa musí obmedziť na tie tvrdenia, ktorých cieľom je preukázať, že Všeobecný súd sa dopustil pochybení pri výklade článku 122 ZFEÚ a článku 136 ods. 1 ZFEÚ, ako aj pravidiel medzinárodného práva.
O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 122 ZFEÚ
– Argumentácia účastníkov konania
58 Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá zo štyroch častí, odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 41 až 43 a 47 až 50 napadnutého rozsudku, podal nesprávny výklad článku 122 ods. 1 a 2 ZFEÚ, keď v rozpore s článkom 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 rozhodol, že tieto ustanovenia zjavne nepredstavujú právny základ na to, aby bola do právnej úpravy Únie zakotvená zásada, ktorá je predmetom dotknutého návrhu EIO.
59 Po prvé Všeobecný súd tým, že izolovane vyložil článok 122 ZFEÚ bez toho, aby ho začlenil do kontextu článkov 119 až 126 ZFEÚ, neprihliadol k duchu kapitoly 1, nazvanej „Hospodárska politika“, ktorá sa nachádza v hlave VIII tretej časti Zmluvy o FEÚ a ktorej základnou zásadou je, že hospodárske politiky členských štátov patria do právomoci vnútroštátnych vlád a musia byť zosúladené.
60 Odvolateľ najmä tvrdí, že z článku 122 ods. 1 a 2 ZFEÚ vyplýva, že opatrenia, ktoré môže Komisia navrhnúť Rade, aby ich na základe tohto článku prijala, môžu byť opravné alebo preventívne a ich cieľom je čeliť vážnym ťažkostiam alebo vážnej hrozbe takýchto ťažkostí, ktoré by mohli ohroziť ciele Únie. Všeobecný súd sa tým, že vytrhol uvedený článok z jeho kontextu, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
61 Po druhé odvolateľ zdôrazňuje, že článok 122 ods. 1 ZFEÚ, ktorý navyše stanovuje zásadu solidarity medzi členskými štátmi, priznáva Komisii širokú mieru voľnej úvahy na predkladanie návrhov na prijatie vhodných opatrení, aby bolo možné čeliť vážnym ťažkostiam jedného z týchto členských štátov. Zakotvenie zásady stavu núdze v určitom predpise Únie by predstavovalo takéto vhodné opatrenie. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd napriek všetkému usúdil, že dotknutý návrh EIO je zjavne mimo rámca právomocí Komisie, podal nesprávny výklad článku 122 ZFEÚ.
62 Po tretie odvolateľ v prvom rade spochybňuje argumentáciu Všeobecného súdu v bode 41 napadnutého rozsudku, ktorá vychádza z rozsudku z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756). Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že porovnal opatrenie, ktoré navrhla dotknutá EIO, s európskym mechanizmom pre stabilitu (ďalej len „EMS“), ktorého sa konkrétne týka uvedený rozsudok a ktorý sa zásadne odlišuje od uvedeného opatrenia. Cieľom dotknutého návrhu EIO je iba zakotviť do právnej úpravy Únie zásadu stavu núdze vzhľadom na vážne ťažkosti Helénskej republiky, ktoré vyplývajú z jej dlhu, a nie vytvoriť taký mechanizmus financovania, akým je EMS.
63 V druhom rade odvolateľ tvrdí, že posúdenie, ktoré v bode 42 napadnutého rozsudku vykonal Všeobecný súd a ktoré sa zakladá na tom, že z článku 122 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že opatrenia, ktorých sa týka uvedené ustanovenie, „sú založené na podpore medzi členskými štátmi“, je z právneho hľadiska nesprávne. Z výkladu tohto článku vyplýva, že duch solidarity medzi členskými štátmi, ktorý sa uvádza v danom článok, nie je na rozdiel od toho, k čomu dospel Všeobecný súd, rovnocenný s podporou v zmysle finančnej podpory medzi členskými štátmi.
64 Po štvrté Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku opakovane odkázal na rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756), aby dospel k záveru, že cieľ dotknutého návrhu EIO zjavne nepatrí do pôsobnosti článku 122 ods. 2 ZFEÚ.
65 V prvom rade zakotvenie zásady stavu núdze do právnej úpravy Únie nie z viacerých hľadísk porovnateľné s EMS. V druhom rade Všeobecný súd nesprávne usúdil, že postup vyhlásenia stavu núdze iniciujú členské štáty, a nie Únia. Dotknutý návrh EIO totiž naznačuje, že takéto vyhlásenie schvaľuje v duchu solidarity práve Únia. V treťom rade Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že cieľom prijatia zásady stavu núdze nie je iba dlh členského štátu voči Únii, ale aj dlhy, ktoré má uvedený štát voči iným, či už verejnoprávnym alebo súkromnoprávnym právnickým alebo fyzickým osobám. Prijatie tejto zásady by sa fakticky vzťahovalo iba na dlh členského štátu voči Únii. V každom prípade Komisia mohla poskytnúť aspoň čiastočnú odpoveď na dotknutý návrh EIO tým, že by obmedzila jeho predmet iba na tento jediný dlh, ktorý zjavne patrí do pôsobnosti článku 122 ods. 2 ZFEÚ.
66 Podľa Komisie treba druhý odvolací dôvod v rozsahu, v akom obsahuje nové tvrdenia, zamietnuť ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
67 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry voľba právneho základu aktu Únie musí byť založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť súdne preskúmané a medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah tohto aktu (rozsudky z 29. apríla 2004, Komisia/Rada, C‑338/01, EU:C:2004:253, bod 54; z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 42, a z 18. decembra 2014, Spojené kráľovstvo/Rada, C‑81/13, EU:C:2014:2449, bod 35).
68 V prvom rade v rozsahu, v akom odvolateľ vo svojom druhom odvolacom dôvode, ktorého časti treba preskúmať spoločne, vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 40 až 43 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že článok 122 ods. 1 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ na prijatie takého opatrenia, akým je opatrenie zamýšľané v dotknutom návrhu EIO, treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia môže Rada na návrh Komisie v duchu solidarity medzi členskými štátmi rozhodnúť o vhodných opatreniach z hľadiska hospodárskej situácie, a to predovšetkým, ak sa vyskytnú vážne ťažkosti v dodávke určitých produktov najmä v oblasti energetiky.
69 Po prvé, ako správne v tejto súvislosti uviedol Všeobecný súd v bode 41 napadnutého rozsudku, Súdny dvor v bode 116 rozsudku z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756), rozhodol, že článok 122 ods. 1 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ pre prípadnú finančnú pomoc Únie členským štátom, ktoré majú závažné finančné ťažkosti alebo ktorým takéto ťažkosti hrozia.
70 Hoci odvolateľ tvrdí, že EMS, ktorého sa týka vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa vo viacerých ohľadoch odlišuje od opatrenia, ktoré je zamýšľané v dotknutom návrhu EIO, nič to nemení na tom, že z uvedeného rozsudku vyplýva, že článok 122 ods. 1 ZFEÚ sa netýka opatrení, ktorých cieľom je v zásade zmierniť závažnosť finančných ťažkostí určitého členského štátu.
71 Po druhé treba konštatovať, že Všeobecný súd sa vôbec nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 42 a 43 napadnutého rozsudku usúdil, že najmä vzhľadom na duch solidarity medzi členskými štátmi, ktorým sa treba v súlade so znením článku 122 ods. 1 ZFEÚ riadiť pri prijímaní vhodných opatrení z hľadiska hospodárskej situácie v zmysle tohto ustanovenia, nemôže uvedené ustanovenie slúžiť ako základ na prijatie opatrenia alebo zásady, ktoré v podstate oprávňujú členský štát, aby jednostranne rozhodol nesplatiť v celom rozsahu alebo sčasti svoj dlh.
72 V rozsahu, v akom odvolateľ konkrétnejšie spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 43 napadnutého rozsudku, podľa ktorého by dotknutý návrh EIO oprávňoval členský štát, ktorý čelí závažným finančným ťažkostiam, „jednostranne sa rozhodnúť“ nesplatiť v celom rozsahu alebo čiastočne svoj dlh, treba uviesť, že odvolateľ až v rámci tohto konania o odvolaní poukázal na to, že možnosť členského štátu odvolať sa na stav núdze by mohla podliehať podmienkam, ktoré by stanovila Komisia. Ako však bolo zdôraznené v bode 53 tohto rozsudku, takéto poukázanie nemožno zohľadniť na účely posúdenia dôvodnosti posúdenia, ktoré vykonal Všeobecný súd v bode 43 napadnutého rozsudku.
73 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 40 až 43 napadnutého rozsudku usúdil, že článok 122 ods. 1 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ na prijatie takého opatrenia, aké je predmetom dotknutého návrhu EIO.
74 V druhom rade v rozsahu, v akom odvolateľ svojím druhým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 47 až 50 napadnutého rozsudku usúdil, že článok 122 ods. 2 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ na prijatie takéhoto opatrenia, treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia môže Rada na návrh Komisie prijať rozhodnutie, ktorým sa členskému štátu, ktorý má ťažkosti alebo je vážne ohrozený závažnými ťažkosťami spôsobenými prírodnými katastrofami alebo výnimočnými udalosťami, ktoré nemôže ovplyvniť, za určitých podmienok poskytne finančná pomoc Únie.
75 V tejto súvislosti treba najskôr konštatovať, že Všeobecný súd správne v bode 48 napadnutého rozsudku uviedol, že Súdny dvor už v bodoch 65, 104 a 131 rozsudku z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756), rozhodol, že článok 122 ods. 2 ZFEÚ síce zveruje Únii právomoc poskytnúť osobitne určenú finančnú pomoc členskému štátu, ktorý sa nachádza vo vyššie uvedenej situácii, avšak toto ustanovenie nemôže odôvodniť prijatie právnej úpravy o mechanizme nevrátenia dlhu založenom na zásade stavu núdze, a to najmä vzhľadom na všeobecnú a trvalú povahu, ktorá je pre takýto mechanizmus typická.
76 Následne, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa podľa odvolateľa dopustil Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku v súvislosti s povahou finančnej pomoci, na ktorú sa vzťahuje článok 122 ods. 2 ZFEÚ, treba uviesť, ako uviedol Všeobecný súd v uvedenom bode napadnutého rozsudku, že z bodu 118 rozsudku z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756), vyplýva, že toto ustanovenie sa týka výlučne finančnej pomoci, ktorú poskytuje Únia, a nie členské štáty.
77 V dôsledku toho mohol Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku správne konštatovať, že prijatie zásady stavu núdze, ktorá je predmetom dotknutého návrhu EIO, nemôže spadať pod pojem „pomoc, ktorú poskytuje Únia“, v zmysle uvedeného ustanovenia, keďže takáto zásada zahŕňa nielen dlh členského štátu voči Únii, ale aj dlh voči iným verejnoprávnym alebo súkromným osobám, a teda aj voči členským štátom.
78 V rozsahu, v akom sa odvolateľ snaží v tomto kontexte spochybniť zistenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa prijatie zásady stavu núdze, ako je zamýšľaná v dotknutom návrhu EIO, netýka iba dlhu členského štátu voči Únii, treba uviesť, že pred týmto konaním o odvolaní odvolateľ nikdy netvrdil, že tento návrh by sa obmedzoval iba na dlh dotknutého členského štátu voči Únii. Okrem toho jeho tvrdenie je v rozpore s ďalšími tvrdeniami uvedenými v odvolaní, podľa ktorých cieľom uvedeného návrhu je, aby v prípade členských štátov, ktoré sa nachádzajú v stave núdze, bolo možné pozastaviť alebo zrušiť časť ich dlhu, a to nielen voči Únii, ale aj voči iným členským štátom. V dôsledku toho nemožno tomuto odvolaciemu dôvodu vyhovieť.
79 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že Komisia mohla aspoň čiastočne vyhovieť dotknutému návrhu EIO, na základe ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 55 tohto rozsudku treba toto tvrdenie zamietnuť ako neprípustné, keďže bolo po prvýkrát uvedené až v štádiu konania o odvolaní.
80 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 50 napadnutého rozsudku usúdil, že také opatrenie, aké je zamýšľané v dotknutom návrhu EIO, zjavne nespadá pod opatrenia finančnej pomoci, ktoré je Rada oprávnená prijať na návrh Komisie na základe článku 122 ods. 2 ZFEÚ.
81 Z uvedených úvah vyplýva, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.
O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 136 ods. 1 ZFEÚ
– Argumentácia účastníkov konania
82 Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 57 až 60 napadnutého rozsudku podal nesprávny výklad článku 136 ods. 1 ZFEÚ. Na rozdiel od toho, k čomu dospel Všeobecný súd, zásada stavu núdze by mohla byť do právnej úpravy Únie zakotvená na základe článku 136 ZFEÚ, ktorého cieľom je najmä prispieť k „k riadnemu fungovaniu hospodárskej a menovej únie“.
83 Odvolateľ v tejto súvislosti uvádza, že tvrdenie v bode 58 napadnutého rozsudku, podľa ktorého by prijatie zásady stavu núdze viedlo k tomu, že legislatívny mechanizmus jednostranného zrušenia verejného dlhu by nahradil slobodnú vôľu zmluvných strán, čo uvedené ustanovenie zjavne nepovoľuje, je z právneho hľadiska nesprávne. Prijatie uvedenej zásady by totiž členskému štátu, ktorý čelí vážnym ťažkostiam, umožnilo, aby dočasne pozastavil splácanie všetkých svojich dlhov v záujme nasmerovania svojej hospodárskej politiky k rastu s tým, že by sa tak podporili hospodárske investície v prospech tohto rastu, čo by nesporne prispelo k riadnemu fungovaniu hospodárskej a menovej únie, ako to stanovuje článok 136 ods. 1 ZFEÚ. Odvolateľ v tomto kontexte a názorne odkazuje na rozhodnutie Európskej rady z 21. júla 2011, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie týkajúce sa zrušenia verejného dlhu členského štátu sa môže zakladať na práve Únie.
84 Navyše článok 136 ods. 1 ZFEÚ výslovne oprávňuje Radu, aby prijala opatrenia na stanovenie usmernení pre hospodársku politiku. V dôsledku toho je Komisia takisto oprávnená navrhovať Rade schválenie takýchto opatrení.
85 Z toho vyplýva, že dotknutý návrh EIO nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 a že Všeobecný súd v bode 59 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že prijatie zásady stavu núdze zjavne nepatrí do pôsobnosti článku 136 ods. 1 ZFEÚ.
86 Okrem toho podľa odvolateľa taký mechanizmus pre stabilitu a finančnú pomoc, aký povoľuje článok 136 ods. 3 ZFEÚ, môže na základe dohody členských štátov a v prípade, ak sa jeden z nich ocitne v stave núdze, zahŕňať aj pozastavenie splácania dlhu daného členského štátu. V každom prípade článok 352 ZFEÚ oprávňuje Komisiu navrhnúť také opatrenie, aké sa uvádza v dotknutom návrhu EIO, ktoré je nevyhnutné na dosiahnutie niektorého z cieľov uvedených v Zmluvách, akým je napríklad stabilita eurozóny.
87 Podľa Komisie treba tretí odvolací dôvod zamietnuť sčasti ako neprípustný a v zostávajúcej časti ako nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
88 Treba pripomenúť, že podľa článku 136 ods. 1 ZFEÚ s cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu hospodárskej a menovej únie a v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmlúv môže Rada prijať opatrenia týkajúce sa členských štátov, ktorých menou je euro, a to jednak podľa písmena a) tohto ustanovenia na posilnenie koordinácie a dohľadu nad ich rozpočtovou disciplínou a jednak podľa písmena b) uvedeného ustanovenia na vypracovanie usmernení pre hospodársku politiku pre tieto štáty, pričom zabezpečí, aby boli zlučiteľné s tými, ktoré boli prijaté pre celú Úniu, a aby sa zabezpečil dohľad nad nimi.
89 Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku usúdil, že prijatie zásady stavu núdze, tak ako je zamýšľaná v dotknutom návrhu EIO, zjavne nespadá pod opatrenia opísané v predchádzajúcom bode.
90 Všeobecný súd totiž najskôr v bode 57 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že nič nedovoľuje prijať záver, a žalobca to vôbec nepreukázal, že by prijatie opatrenia uvedeného v dotknutom návrhu EIO malo za cieľ posilniť koordináciu rozpočtovej disciplíny alebo by vyplývalo z politicko‑ekonomických usmernení, ktoré je Rada oprávnená vypracovať na účely riadneho fungovania hospodárskej a menovej únie.
91 Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku takisto správne jednak pripomenul, že z bodov 51 a 64 rozsudku z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756), vyplýva, že úloha Únie v oblasti hospodárskej politiky sa sústreďuje na prijatie koordinačných opatrení, a jednak rozhodol, že prijatie takého opatrenia, akým je opatrenie zamýšľané v dotknutom návrhu EIO, ktoré je ďaleko od toho, že by patrilo pod pojem „usmernenie pre hospodársku politiku“ v zmysle článku 136 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, by v skutočnosti viedlo k tomu, že legislatívny mechanizmus jednostranného zrušenia verejného dlhu by nahradil slobodnú vôľu zmluvných strán, čo toto ustanovenie zjavne nepovoľuje.
92 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd mohol v bode 59 napadnutého rozsudku správne potvrdiť záver Komisie, podľa ktorého návrh uznať zásadu stavu núdze, ako to zamýšľa odvolateľ, zjavne nepatrí do pôsobnosti článku 136 ods. 1 ZFEÚ.
93 V rozsahu, v akom odvolateľ napokon v rámci tretieho odvolacieho dôvodu tvrdí, že zásada stavu núdze zamýšľaná v dotknutom návrhu EIO môže byť do práva Únie zakotvená na základe článku 136 ods. 3 ZFEÚ, prípadne v spojení s článkom 352 ZFEÚ, stačí konštatovať, že toto tvrdenie bolo uvedené až v štádiu tohto konania o odvolaní, v dôsledku čoho nemôže byť v prejednávanej veci predmetom preskúmania zo strany Súdneho dvora v súlade s ustálenou judikatúrou pripomenutou v bode 55 tohto rozsudku.
94 Vzhľadom na uvedené treba tretí odvolací dôvod zamietnuť.
O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pravidiel medzinárodného práva
– Argumentácia účastníkov konania
95 Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že podal nesprávny výklad pravidiel medzinárodného práva, keďže v bode 65 napadnutého rozsudku usúdil, že existencia takej zásady medzinárodného práva, akou je v tomto prípade zásada stavu núdze, vôbec nestačí na odôvodnenie legislatívnej iniciatívy zo strany Komisie. Okrem toho Všeobecný súd nepreskúmal dôvodnosť tvrdení týkajúcich sa existencie uvedenej zásady v medzinárodnom práve.
96 Podľa Komisie, keďže odvolanie neobsahuje nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého práve Zmluvy, a nie pravidlá medzinárodného práva, musia upravovať prenesenie nevyhnutnej právomoci na Komisiu, treba tento odvolací dôvod zamietnuť ako neodôvodnený.
– Posúdenie Súdnym dvorom
97 Treba pripomenúť, že podľa zásady prenesenia právomocí zakotvenej v článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie v nich vymedzených cieľov.
98 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o inštitúcie Únie, v článku 13 ods. 2 ZEÚ sa uvádza, že každá inštitúcia Únie koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich stanovenými.
99 V dôsledku toho len v prípade, že je právomoc v Zmluvách na tento účel priznaná, môže Komisia navrhnúť prijatie právneho aktu Únie.
100 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 65 napadnutého rozsudku usúdil, že samotná existencia, hoci aj preukázaná, takej zásady medzinárodného práva, akou je zásada stavu núdze, na ktorú poukazuje odvolateľ, vôbec nestačí na odôvodnenie legislatívnej iniciatívy zo strany Komisie.
101 Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vôbec vytýkať, že nepreskúmal dôvodnosť tvrdení týkajúcich sa existencie uvedenej zásady v medzinárodnom práve.
102 V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
103 Keďže ani jednému z odvolacích dôvodov, ktoré vzniesol odvolateľ, nebolo vyhovené, je namieste zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.
O trovách
104 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.
105 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľ nemal vo svojich dôvodoch úspech a Komisia navrhla uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania týkajúce sa tohto odvolania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Alexios Anagnostakis je povinný nahradiť trovy konania.
Podpisy