Language of document : ECLI:EU:T:2021:628

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 29. septembra 2021 (*)

„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Dokumenty týkajúce sa konania o vymáhaní štátnej pomoci po vydaní rozhodnutia, ktorým bola táto pomoc vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Zamietnutie prístupu – Výnimka vzťahujúca sa na ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly – Prevažujúci verejný záujem – Zásada zákazu diskriminácie – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑569/19,

AlzChem Group AG, so sídlom v Trostbergu (Nemecko), v zastúpení: A. Borsos a J. Guerrero Pérez, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Ehrbar a K. Herrmann, splnomocnené zástupkyne,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2019) 5602 final z 22. júla 2019 o zamietnutí prístupu žalobkyne k dokumentom týkajúcim sa konania o vymáhaní štátnej pomoci po vydaní rozhodnutia, ktorým bola táto pomoc vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Spielmann, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa) a R. Mastroianni,

tajomník: I. Pollalis, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. marca 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        V rozhodnutí Komisie (EÚ) 2015/1826 z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ (Ú. v. EÚ L 269, 2015, s. 71) Komisia predovšetkým uviedla, že Novácke chemické závody, a. s. (ďalej len „NCHZ“), slovenský chemický podnik, dostal v konkurznom konaní protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Rozhodla, že NCHZ, ako aj spoločnosť Fortischem, a. s. ako jej hospodársky nástupca majú túto pomoc vrátiť.

2        Žalobkyňa AlzChem Group AG je nemecký podnik pôsobiaci v chemickom priemysle, ktorý ako dotknutá osoba vstúpil do konania vedúceho k vydaniu rozhodnutia 2015/1826.

3        Rozhodnutie 2015/1826 bolo napadnuté dvomi žalobami o čiastočné vyhlásenie neplatnosti. Rozsudkom z 24. septembra 2019, Fortischem/Komisia (T‑121/15, EU:T:2019:684), Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú. Rozsudkom z 13. decembra 2018, AlzChem/Komisia (T‑284/15, EU:T:2018:950), Všeobecný súd zrušil článok 2 rozhodnutia 2015/1826.

4        Listom z 12. apríla 2019 žalobkyňa podala Európskej komisii žiadosť o prístup k dokumentom podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331). Táto žiadosť sa týkala relevantných dokumentov, ktoré mala Komisia, medzi ktoré patrili najmä súbory s tabuľkami z Excelu, dokumenty vo Worde alebo interné databázy obsahujúce informácie o stave postupu vymáhania štátnej pomoci a jej výške štátnej pomoci vymoženej Slovenskou republikou po vydaní rozhodnutia 2015/1826 (ďalej len „požadované dokumenty“).

5        Komisia zamietla túto žiadosť listom z 24. apríla 2019 z dôvodu, že patrí do pôsobnosti výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001. Uviedla tiež, že nebolo predložené nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať existenciu prevažujúceho verejného záujmu odôvodňujúceho zverejnenie požadovaných dokumentov a že čiastočný prístup nebol možný.

6        Listom z 15. mája 2019 žalobkyňa predložila Komisii opakovanú žiadosť v súlade s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Spochybnila zamietnutie Komisie, pričom najmä tvrdila, že jej žiadosť sa netýkala žiadneho z dokumentov patriacich do pôsobnosti výnimiek uvedených Komisiou a že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie požadovaných dokumentov. Okrem toho požiadala o čiastočné zverejnenie týchto dokumentov alebo o prístup k nim v priestoroch Komisie.

7        Dňa 11. júna 2019 Komisia oznámila žalobkyni, že na jej opakovanej žiadosti sa pracuje, ale že nebude vybavená v stanovenej lehote a že lehota na odpoveď na túto žiadosť bola predĺžená o pätnásť pracovných dní v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Dňa 1. júla 2019 oznámila žalobkyni, že nebolo možné zhromaždiť všetky informácie nevyhnutné na úplnú analýzu jej žiadosti a prijatie konečného rozhodnutia a že konečné rozhodnutie jej bude zaslané čo najskôr.

II.    Napadnuté rozhodnutie

8        Rozhodnutím C(2019) 5602 final z 22. júla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla žalobkyni prístup k požadovaným dokumentom, pričom uviedla, že sa na ne vzťahuje jednak výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 týkajúca sa ochrany vyšetrovania, a jednak výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001 týkajúca sa ochrany obchodných záujmov.

9        Pokiaľ ide po prvé o výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, Komisia sa domnievala, že požadované dokumenty sú súčasťou nielen správneho spisu týkajúceho sa vyšetrovania štátnej pomoci, ale že sa tiež týkajú vyšetrovania toho, ako sa uplatňuje rozhodnutie o protiprávnej štátnej pomoci.

10      Na jednej strane Komisia poznamenala, že podľa judikatúry existuje všeobecná domnienka dôvernosti, podľa ktorej zverejnenie dokumentov zo správneho spisu konania v oblasti štátnej pomoci by narušilo účely vyšetrovania takejto pomoci, aj keby bolo konanie skončené. Domnievala sa, že požadované dokumenty obsahujúce informácie o stave postupu konania o vymáhaní predmetnej štátnej pomoci, ktoré prislúchalo slovenským orgánom podľa rozhodnutia 2015/1826, boli súčasťou správneho spisu v rámci vyšetrovania tejto pomoci, ktorá nebola v celom rozsahu vrátená.

11      Na druhej strane Komisia spresnila, že v štádiu vymáhania protiprávnej štátnej pomoci sa s aktívnou pomocou dotknutého členského štátu uistila o správnom vykonaní rozhodnutia týkajúceho sa tejto pomoci, a teda že prijaté úkony a opatrenia boli neoddeliteľne spojené s jej vyšetrovaním tejto pomoci v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Okrem toho uviedla, že štádium vymáhania štátnej pomoci prebiehalo v rámci štruktúrovaného a formalizovaného postupu, ktorý predstavuje vyšetrovanie v zmysle uvedeného ustanovenia. Domnievala sa, že vzhľadom na to, že nedodržiavanie rozhodnutia o štátnej pomoci by mohlo viesť k začatiu konania o nesplnenie povinnosti, treba štádium výkonu tohto rozhodnutia považovať za konanie pred podaním žaloby podobné konaniu upravenému v článku 258 ZFEÚ, v súvislosti s ktorým Súdny dvor uznal existenciu všeobecnej domnienky dôvernosti. Sprístupnenie požadovaných dokumentov verejnosti by preto podľa nej mohlo narušiť dialóg začatý so Slovenskou republikou, v rámci ktorého bola nevyhnutná atmosféra dôvery.

12      Pokiaľ ide po druhé o výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001, Komisia uviedla, že judikatúra uznala všeobecnú domnienku dôvernosti dokumentov, ktoré sú súčasťou niektorého z jej spisov, bez ohľadu na to, či sa žiadosť o prístup týka skončeného alebo prebiehajúceho postupu kontroly. V prejednávanej veci požadované dokumenty údajne odhaľovali podrobné informácie o stave napredovania a jednotlivých etapách začatého procesu vymáhania od dotknutých podnikov. Tieto obchodné informácie boli podľa nej citlivé. Vzhľadom na dvojstrannú povahu štádia výkonu rozhodnutia o protiprávnej štátnej pomoci by predčasné zverejnenie dokumentov týkajúcich sa stavu napredovania vymáhania od dotknutých podnikov pred skutočným vymožením tejto pomoci údajne poškodilo tieto podniky a v konečnom dôsledku by narušilo ciele konania o štátnej pomoci namiesto toho, aby prispelo k transparentnosti.

13      Po tretie Komisia zamietla žiadosť o čiastočný prístup z dôvodu existencie všeobecnej domnienky dôvernosti uplatňujúcej sa na požadované dokumenty.

14      Po štvrté sa Komisia domnievala, že úvahy uvedené žalobkyňou na preukázanie existencie prevažujúceho verejného záujmu sú veľmi všeobecné. Podľa nej skutočnosť, že požadované dokumenty sa týkali vyšetrovania administratívnej povahy, a netýkali sa legislatívnych aktov, v prípade ktorých judikatúra uznala existenciu väčšej transparentnosti, ako aj skutočnosť, že uverejnila informácie týkajúce sa vymáhania predmetnej štátnej pomoci po právoplatnom skončení konania o vymáhaní, vrátane vrátenej sumy, nevymoženej sumy a sumy vymožených úrokov, ešte viac podporovala záver o neexistencii prevažujúceho verejného záujmu v prejednávanej veci.

III. Konanie a návrhy účastníkov konania

15      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. augusta 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

16      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 23. marca 2021.

17      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

18      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

IV.    Právny stav

19      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení pri uplatňovaní výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 a druhý na porušení povinnosti odôvodniť odmietnutie prístupu k požadovaným dokumentom v nedôvernej verzii alebo v priestoroch Komisie v zmysle článku 4 ods. 6 a článku 10 toho istého nariadenia.

A.      Úvodné pripomienky týkajúce sa identifikácie aktov, ktoré možno napadnúť žalobou, a lehoty na podanie žaloby

20      Žalobkyňa tvrdí, že judikatúra Všeobecného súdu týkajúca sa nariadenia č. 1049/2001 zrejme vykazuje určité nezrovnalosti a rozporuplnosť, pokiaľ ide o identifikáciu aktu, ktorý možno napadnúť žalobou, a o začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. Analýza judikatúry, najmä rozsudku z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia (T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511), podľa nej umožňuje dospieť k záveru, že začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí prístupu k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001 je určený posledným dňom, keď mala Komisia prijať rozhodnutie. Podľa žalobkyne platí, že hoci je napadnuté rozhodnutie z 22. júla 2019, lehota na podanie žaloby začína plynúť 5. júna 2019, keďže neexistencia odpovede k tomuto dátumu sa musí považovať za zamietavé rozhodnutie podľa článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia.

21      Pokiaľ ide naopak o akt, ktorý možno napadnúť žalobou, ak Komisia neprijala rozhodnutie v lehote stanovenej v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, tento akt je podľa nej podľa okolností buď implicitným rozhodnutím o zamietnutí, alebo tak implicitným, ako aj explicitným rozhodnutím, alebo explicitným rozhodnutím o zamietnutí. V prípade, že Všeobecný súd by dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie zahŕňa aj implicitné rozhodnutie o zamietnutí vyplývajúce z nevyjadrenia sa Komisie do 5. júna 2019, preto žalobkyňa navrhuje, aby sa toto rozhodnutie považovalo za neoddeliteľnú súčasť napadnutého rozhodnutia.

22      Žalobkyňa navyše zdôrazňuje potenciálne negatívne a nepredvídané účinky judikatúry týkajúcej sa lehoty na podanie žaloby o neplatnosť explicitného rozhodnutia v prípadoch, keď k jeho prijatiu dôjde až po vzniku implicitného rozhodnutia. Najmä z rozsudku z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia (T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511), a z uznesenia z 13. novembra 2012, ClientEarth a i./Komisia (T‑278/11, EU:T:2012:593), podľa nej vyplýva, že ak je aktom, proti ktorému možno podať žalobu, explicitné rozhodnutie, uvedená lehota začína plynúť odo dňa implicitného rozhodnutia. Žalobkyňa preto údajne mala preformulovať svoju žalobu proti implicitnému rozhodnutiu na základe článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 tak, aby zohľadňovala tvrdenia uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí. Pôvodná lehota na podanie žaloby, ktorú mala mať na prípravu svojej žaloby, by tak údajne bola skrátená. Skrátenie zákonných lehôt, v ktorých môžu jednotlivci uplatňovať svoje práva v súlade so Zmluvou o FEÚ, prostredníctvom judikatúry však podľa nej môže neodôvodnene obmedziť tieto práva a porušovať články 42 a 47 Charty základných práv Európskej únie.

23      Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že vzhľadom na judikatúru boli oznámenia Komisie z 11. júna a 1. júla 2019 úplne zavádzajúce a mohli jej brániť v prístupe k spravodlivosti a že ich treba odsúdiť.

24      Komisia odmieta tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nezrovnalostí a rozporuplnosti v judikatúre Všeobecného súdu, ako aj tvrdenia týkajúce sa jej potenciálneho zavádzajúceho správania.

25      V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia neodpovedala na žiadosť žalobkyne o prístup ani v pôvodnej lehote, ani v lehote na odpoveď po prvom predĺžení 11. júna 2019, čo zodpovedá situácii uvedenej v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, ale následne prijala explicitné zamietavé rozhodnutie, ktoré predstavuje napadnuté rozhodnutie.

26      V situácii, o akú ide v prejednávanej veci, opísanej v bode 25 vyššie, treba v prvom rade chýbajúcu odpoveď Komisie považovať za implicitné rozhodnutie o zamietnutí prístupu. Druhé predĺženie lehoty 1. júla 2019 totiž nemohlo platne predĺžiť lehotu, pretože podľa článku 8 nariadenia č. 1049/2001 Komisia môže predĺžiť pôvodnú lehotu iba raz a po uplynutí predĺženej lehoty sa implicitné rozhodnutie o zamietnutí prístupu považuje za prijaté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, body 38 a 40, a uznesenie z 27. novembra 2012, Steinberg/Komisia, T‑17/10, neuverejnené, EU:T:2012:625, bod 99). V tejto súvislosti treba uviesť, že lehota stanovená v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 má kogentnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, EU:T:2010:15, body 60 a 70) a nemožno ju predĺžiť nad rámec okolností stanovených v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, lebo inak by bol tento článok zbavený akéhokoľvek potrebného účinku, pretože žiadateľ by už nemohol presne vedieť, od akého dňa môže podať žalobu alebo sťažnosť podľa článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2005, Housieaux, C‑186/04, EU:C:2005:248, bod 26). Takéto implicitné rozhodnutie o zamietnutí prístupu môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa ustanovení článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. novembra 2012, Steinberg/Komisia, T‑17/10, neuverejnené, EU:T:2012:625, bod 101).

27      Ak však Komisia neskôr explicitne a s konečnou platnosťou odpovedala na opakovanú žiadosť tým, že zamietla prístup k predmetným dokumentom, implicitne pristúpila k zrušeniu implicitného rozhodnutia o zamietnutí prístupu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, body 88 a 89; uznesenie z 27. novembra 2012, Steinberg/Komisia, T‑17/10, neuverejnené, EU:T:2012:625, bod 101, a rozsudok z 26. apríla 2018, Espírito Santo Financial (Portugal)/ECB, T‑251/15, neuverejnený, EU:T:2018:234, bod 34]. Toto explicitné rozhodnutie teda môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa ustanovení článku 263 ZFEÚ.

28      Ak je implicitné rozhodnutie predmetom žaloby o neplatnosť, žalobca z dôvodu prijatia explicitného rozhodnutia stráca záujem na konaní a bude rozhodnuté, že konanie o tejto žalobe sa zastavuje [pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, body 88 a 89; z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, bod 48; z 2. júla 2015, Typke/Komisia, T‑214/13, EU:T:2015:448, bod 36, a z 26. apríla 2018, Espírito Santo Financial (Portugal)/ECB, T‑251/15, neuverejnený, EU:T:2018:234, bod 36]. Žalobca môže tiež upraviť svoje žalobné návrhy a žalobné dôvody v lehote na podanie žaloby stanovenej na tento účel v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2011, Enviro Tech Europe a Enviro Tech International/Komisia, T‑291/04, EU:T:2011:760, bod 94). Ak bolo explicitné rozhodnutie prijaté pred podaním žaloby proti implicitnému rozhodnutiu, takáto žaloba, ktorá by bola následne podaná, by bola neprípustná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, bod 47).

29      V prejednávanej veci Komisia prijala explicitné rozhodnutie, síce poľutovaniahodne po uplynutí predĺženej lehoty, ale ešte pred uplynutím lehoty na podanie žaloby proti implicitnému rozhodnutiu a pred podaním žaloby proti nemu. Prijatím tohto explicitného rozhodnutia teda Komisia pristúpila k zrušeniu implicitného rozhodnutia a rozhodnutím, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v danom prípade, je explicitné rozhodnutie o zamietnutí prístupu k požadovaným dokumentom z 22. júla 2019, ktoré je napadnutým rozhodnutím.

30      V druhom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti explicitného rozhodnutiu sa musí počítať v súlade s ustanoveniami článku 263 ZFEÚ a bez toho, aby sa mohla počítať odo dňa prijatia implicitného rozhodnutia o zamietnutí. Okrem toho žalobkyňa nesprávne tvrdí, že skutkový stav vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 13. novembra 2012, ClientEarth a i./Komisia (T‑278/11, EU:T:2012:593), bol porovnateľný so skutkovým stavom v prejednávanej veci. V uvedenej veci bola žaloba o neplatnosť, ktorej predmetom bolo implicitné rozhodnutie o zamietnutí zo 4. februára 2011, podaná až 25. mája 2011, a preto bola neprípustná z dôvodu omeškania. Z tohto uznesenia teda vôbec nevyplýva, že žaloba podaná proti explicitnému rozhodnutiu sa musí podať v lehote, ktorá sa uplatňuje v prípade žaloby o neplatnosť implicitného rozhodnutia, ktoré mu predchádza.

31      V prejednávanej veci sa lehota na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu musí počítať od polnoci 22. júla 2019. Hoci je nepochybne pravda, že ako tvrdí žalobkyňa, možno len zdôrazniť, že Komisia nemohla predĺžiť lehotu na odpoveď na konci prvého predĺženia, nič to nemení na tom, že táto okolnosť nemôže mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia odôvodňujúcu jeho zrušenie, keďže Komisia na túto žiadosť odpovedala predtým, ako žalobkyňa vyvodila dôsledky z neposkytnutia odpovede v lehotách podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2012, Komisia/Agrofert Holding, C‑477/10 P, EU:C:2012:394, bod 89, a uznesenie z 27. novembra 2012, Steinberg/Komisia, T‑17/10, neuverejnené, EU:T:2012:625, bod 102). Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa nemožno domnievať, že nemohla využiť zákonnú lehotu na prípravu svojej žaloby, ktorú bolo možné podať až do 2. októbra 2019, na základe ustanovení článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ v spojení s článkami 58 a 60 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

B.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení pri uplatnení výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001

32      Podľa žalobkyne nesprávne právne posúdenie a zjavne nesprávne posúdenie Komisie treba preskúmať z hľadiska základného práva na prístup k dokumentom, ktoré zodpovedá cieľu spočívajúcemu v posilnení legitimity správnych orgánov v rámci ich rozhodovacích činností a ktoré je zakotvené v článku 42 Charty základných práv. Akákoľvek výnimka z tohto práva alebo akékoľvek obmedzenie tohto práva by sa podľa nej mali vykladať reštriktívne. Žalobkyňa namieta rozporuplnosť stanovísk zaujatých Komisiou, pokiaľ ide o uverejnenie informácií o stave vymáhania štátnej pomoci.

33      Prvý žalobný dôvod sa delí na päť častí. V prvej časti žalobkyňa tvrdí, že žiadosť o prístup sa nevzťahovala na žiadny dokument, ktorý by sa týkal vyšetrovania alebo by bol súčasťou spisu týkajúceho sa vyšetrovania, a že preto nemala vplyv ani na účely vyšetrovania uvedené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ani na rozhodovací proces Komisie uvedený v článku 4 ods. 3 toho istého nariadenia. V druhej časti tvrdí, že žiadosť o prístup nemohla byť zamietnutá ani na základe ochrany účelu vyšetrovania, stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ani na základe ochrany rozhodovacieho procesu Komisie, stanovenej v článku 4 ods. 3 toho istého nariadenia. V tretej časti tvrdí, že žiadosť o prístup sa netýkala žiadnych informácií ani údajov obchodného záujmu, ktoré by si vyžadovali ochranu podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky toho istého nariadenia. Vo štvrtej časti namieta, že v napadnutom rozhodnutí sa diskriminačným spôsobom uplatňujú výnimky zo sprístupnenia informácií týkajúce sa vymáhania pomoci. V piatej časti tvrdí, že uplatnenie akejkoľvek výnimky zo zverejnenia je vylúčené prevažujúcim verejným záujmom.

34      Komisia popiera tvrdenia žalobkyne.

35      Najskôr treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa vo svojich písomných podaniach, zamietnutie prístupu v napadnutom rozhodnutí vychádza z článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, a nie z článku 4 ods. 3 toho istého nariadenia. Žalobkyňa to napokon pripustila na pojednávaní, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Preto sú jej tvrdenia irelevantné v rozsahu, v akom sa týkajú údajného uplatnenia článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, a musia byť odmietnuté.

36      Článok 1 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že jeho cieľom je poskytnúť verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií Európskej únie (pozri rozsudok z 22. januára 2020, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, C‑178/18 P, EU:C:2020:24, bod 51 a citovanú judikatúru).

37      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podľa judikatúry správna činnosť Komisie si nevyžaduje rovnaký rozsah prístupu k dokumentom, ako je ten, ktorý si vyžaduje normotvorná činnosť inštitúcie Únie (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 91 a citovanú judikatúru; rozsudok zo 7. septembra 2017, AlzChem/Komisia, T‑451/15, neuverejnený, EU:T:2017:588, bod 80).

38      Z článku 4 nariadenia č. 1049/2001, ktorý v tejto súvislosti stanovuje režim výnimiek, tiež vyplýva, že toto právo na prístup podlieha aj určitým obmedzeniam z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu Keďže sa tieto výnimky odchyľujú od zásady čo najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom, treba ich vykladať a uplatňovať reštriktívne (pozri rozsudok z 22. januára 2020, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, C‑178/18 P, EU:C:2020:24, body 52 a 53 a citovanú judikatúru).

39      Ak inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie, na ktoré bola podaná žiadosť o prístup k dokumentu, rozhodnú o zamietnutí tejto žiadosti na základe jednej z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 v zásade im prislúcha poskytnúť vysvetlenia, pokiaľ ide o otázku, ako môže prístup k tomuto dokumentu konkrétne a skutočne ohroziť záujem chránený touto výnimkou, pričom riziko takéhoto ohrozenia musí byť rozumne predvídateľné, a nie čisto hypotetické (pozri rozsudok z 22. januára 2020, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, C‑178/18 P, EU:C:2020:24, bod 54 a citovanú judikatúru).

40      V určitých prípadoch Súdny dvor uznal, že tieto inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie sa v tejto súvislosti môžu opierať o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy možno uplatniť podobné všeobecné úvahy (pozri rozsudok z 22. januára 2020, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, C‑178/18 P, EU:C:2020:24, bod 55 a citovanú judikatúru).

41      Účel takýchto domnienok tak spočíva aj v možnosti, aby dotknuté inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie zohľadnili, že zverejnenie určitých kategórií dokumentov by mohlo v zásade narušiť záujem chránený výnimkou, na ktorú sa odvolávajú, a to na základe všeobecnej úvahy bez nutnosti preskúmať konkrétne a individuálne každý z požadovaných dokumentov (pozri rozsudok z 22. januára 2020, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, C‑178/18 P, EU:C:2020:24, bod 56 a citovanú judikatúru).

42      Z rovnakého dôvodu, ako judikatúra ukladá, aby výnimky z prístupu k dokumentom upravené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 boli vykladané a uplatňované reštriktívne, keďže sa odchyľujú od zásady čo najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie (rozsudky z 21. júla 2011, Švédsko/MyTravel a Komisia, C‑506/08 P, EU:C:2011:496, bod 75, a z 3. júla 2014, Rada/in ‘t Veld, C‑350/12 P, EU:C:2014:2039, bod 48), uznanie a uplatnenie všeobecnej domnienky dôvernosti sa musí poňať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 81).

43      Napokon podľa judikatúry existencia všeobecnej domnienky dôvernosti nevylučuje možnosť preukázať, že na daný dokument, ktorého zverejnenie sa požaduje, sa táto výnimka nevzťahuje alebo že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie tohto dokumentu podľa článku 4 ods. 2 poslednej časti vety nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 62, a zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C-514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 66).

44      S prihliadnutím na zásady vyplývajúce z judikatúry pripomenuté vyššie treba overiť, či Komisia nesprávne uplatnila článok 4 ods. 2 prvú a tretiu zarážku nariadenia č. 1049/2001.

45      Treba pripomenúť, že Komisia nepristúpila ku konkrétnemu a individuálnemu preskúmaniu každého z požadovaných dokumentov, ale že sa v podstate domnievala, že sa na ne vzťahujú dve všeobecné domnienky dôvernosti uplatňujúce sa na dokumenty týkajúce sa stavu postupu konania o vymáhaní štátnej pomoci a vymožených súm v nadväznosti na jej rozhodnutie nariaďujúce vymáhanie uvedenej pomoci. Domnienky uplatnené Komisiou sú založené jednak na výnimke týkajúcej sa ochrany vyšetrovania, stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, a jednak na výnimke týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov tretích osôb, stanovenej v článku 4 ods. 2 prvej zarážke toho istého nariadenia.

1.      O prvej časti a o druhej časti, ktoré sú v podstate založené na tom, že žiadosť o prístup nemohla byť zamietnutá na základe ochrany účelu vyšetrovania, stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001

46      V prvej časti žalobkyňa tvrdí, že jej žiadosť sa nevzťahovala na žiadny dokument týkajúci sa vyšetrovania alebo tvoriaci súčasť spisu týkajúceho sa vyšetrovania, či už ide o štátnu pomoc konštatovanú v rozhodnutí 2015/1826 alebo budúce rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci. Údajne sa týkala presných skutkových informácií o stave, v akom je výkon rozhodnutia 2015/1826, a teda skutočností zhromaždených po jeho prijatí. Keďže jej žiadosť sa netýkala vecných tvrdení predložených Slovenskou republikou, vyhovenie tejto žiadosti by podľa nej nebolo možné považovať za ohrozujúce vôľu členských štátov spolupracovať s Komisiou v rámci ňou vedených vyšetrovaní. Okrem toho kvalifikácia jej žiadosti Komisiou ako týkajúcej sa dokumentov alebo informácií patriacich do spisu vo veci alebo dokumentov týkajúcich sa vyšetrovania podľa nej nemá žiadnu oporu v judikatúre. Jej žiadosť teda údajne nemala vplyv na účely vyšetrovania uvedené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

47      V druhej časti žalobkyňa po prvé tvrdí, že aj za predpokladu, že by sa jej žiadosť týkala dokumentov alebo informácií formálne patriacich do relevantného spisu, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, Komisia sa nemohla odvolávať na výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 s cieľom zamietnuť ju. Podľa žalobkyne nemožno prístup k požadovaným dokumentom považovať za ohrozujúci vôľu členských štátov spolupracovať s Komisiou, pretože jej žiadosť sa netýkala analýz alebo vnútorných záznamov obsahujúcich posúdenie Komisie týkajúce sa konkrétnej veci alebo vyšetrovania.

48      Žalobkyňa v replike uvádza, že podľa Komisie sú požadované informácie o stave vymáhania štátnej pomoci spojené s inými vyšetrovaniami, najmä s vyšetrovaním týkajúcim sa konania o vymáhaní podľa článku 16 nariadenia (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), a s vyšetrovaním týkajúcim sa konania o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, analogickým odkazom na konanie „EU‑Pilot“. Komisia však podľa nej neodkázala na uvedené konania ani v liste z 24. apríla 2019, ani v napadnutom rozhodnutí a neuviedla existenciu konania začatého v tejto súvislosti proti Slovenskej republike. Teraz sa údajne nemôže odvolávať na nové skutočnosti a nové dôvody.

49      Po druhé žalobkyňa odmieta tvrdenie Komisie, že požadované dokumenty týkajúce sa stavu, v akom je vymáhanie predmetnej štátnej pomoci, nemôžu byť poskytnuté z dôvodu, že obsahujú podstatné informácie. Kvantitatívne údaje podľa nej mohli byť predložené bez zverejnenia podstatných údajov, napríklad odoslaním dokumentu, z ktorého vyplýva, že určité percento štátnej pomoci bolo vymožené alebo že nebolo vymožené nič. V každom prípade je podľa nej praxou Komisie poskytnúť podstatné informácie vo svojich odpovediach na žiadosti o prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001.

50      Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa nemôže opierať o extenzívny výklad výnimiek zo všeobecnej zásady sprístupnenia verejných dokumentov, zakotvenej v nariadení č. 1049/2001, keď vo svojej vlastnej praxi zdôrazňuje, že dôvody, na ktoré sa odvoláva, sa neuplatňujú na žiadosť o prístup. Cituje napríklad šesť vecí, v ktorých Komisia podľa nej pred začatím konaní o porušení zverejnila informácie porovnateľné s tými, ktorých získanie bolo cieľom žiadosti.

51      Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne.

52      Treba konštatovať, že žalobkyňa v prvej a druhej časti prvého žalobného dôvodu v podstate spochybňuje po prvé skutočnosť, že požadované dokumenty sa týkajú štádia vyšetrovania, a to najmä preto, lebo vyšetrovanie týkajúce sa štátnej pomoci bolo podľa nej ukončené rozhodnutím 2015/1826. V druhom rade spochybňuje skutočnosť, že by sa Komisia mohla odvolávať na výnimku týkajúcu sa ochrany účelu vyšetrovania stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

53      V napadnutom rozhodnutí Komisia odmietla prístup k požadovaným dokumentom na základe dvoch rôznych dôvodov. Na jednej strane sa domnievala, že požadované dokumenty sú súčasťou spisu týkajúceho sa štátnej pomoci konštatovanej v rozhodnutí 2015/1826, a preto sa na ne vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti, ktorá zahŕňa vyšetrovanie týkajúce sa dotknutej štátnej pomoci. Domnievala sa teda, že na uvedené dokumenty sa uplatňuje všeobecná domnienka dôvernosti týkajúca sa dokumentov v správnom spise týkajúcom sa konania na kontrolu štátnej pomoci, ako je uznaná v rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 61), a pripomenutá najmä v rozsudkoch zo 14. júla 2016, Sea Handling/Komisia (C‑271/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:557, body 36 až 38); z 13. marca 2019, AlzChem/Komisia(C‑666/17 P, neuverejnený, EU:C:2019:196, bod 31), a z 19. septembra 2018, Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑Ouest (Prístav Brest)/Komisia (T‑39/17, neuverejnený, EU:T:2018:560, bod 62).

54      Na druhej strane Komisia v podstate uviedla, že postup vymáhania môže priamo viesť k začatiu konania o nesplnenie povinnosti podľa článku 108 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ, a domnievala sa, že štádium výkonu jej rozhodnutia týkajúceho sa tejto pomoci treba považovať za konanie pred podaním žaloby, ktoré je podobné konaniu uvedenému v článku 258 ZFEÚ. Po tom, čo pripomenula, že Súdny dvor uznal existenciu všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa na dokumenty zhromaždené v rámci vyšetrovania týkajúceho sa konania o nesplnenie povinnosti, dospela k záveru, že odôvodnenie uvedené na uznanie takejto domnienky sa uplatňuje mutatis mutandis na odmietnutie zverejnenia požadovaných dokumentov. Domnievala sa teda, že na tieto dokumenty sa z dôvodu analogického uplatnenia vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti týkajúca sa dokumentov súvisiacich s konaním pred podaním žaloby o nesplnenie povinnosti v zmysle článku 258 ZFEÚ, ako je uznaná v rozsudku zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia (C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 65), a pripomenutá v rozsudkoch z 23. januára 2017, Justice & Environment/Komisia (T‑727/15, neuverejnený, EU:T:2017:18, bod 46), a z 5. decembra 2018, Campbell/Komisia (T‑312/17, neuverejnený, EU:T:2018:876, bod 29).

55      Je teda potrebné určiť, či Komisia vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodla, že na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, sa vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, a v prípade, že takáto domnienka existuje alebo sa musí uznať, či ju Komisia v prejednávanej veci uplatnila bez toho, aby bolo jej rozhodnutie poznačené nesprávnym posúdením.

a)      O existencii všeobecnej domnienky dôvernosti

56      Treba uviesť, že podľa judikatúry (pozri bod 53 vyššie), všeobecná domnienka dôvernosti, ktorá sa týka dokumentov nachádzajúcich sa v správnom spise týkajúcom sa konania o kontrole štátnej pomoci, sa výslovne vzťahuje na dokumenty z vyšetrovania vedeného Komisiou s cieľom dospieť v rozhodnutí najmä k záveru o existencii štátnej pomoci a nariadiť jej vymáhanie. Súd Únie naproti tomu doposiaľ nerozhodoval o odmietnutí prístupu k dokumentom súvisiacim so štádiom výkonu takéhoto rozhodnutia Komisie zo strany dotknutého členského štátu.

57      Hoci sa uznanie všeobecnej domnienky dôvernosti v judikatúre uvedenej v bode 53 vyššie nepochybne týka správneho spisu v rámci konania o kontrole začatého podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, s istotou sa týka len dokumentov zo správneho konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia Komisiou, v ktorom najmä dospela k záveru o existencii štátnej pomoci a nariaďuje jej vymáhanie.

58      Okrem toho, pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa štádia výkonu rozhodnutia, v ktorom Komisia nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, nepochybne môžu formálne patriť do toho istého spisu ako dokumenty z vyšetrovania vedeného Komisiou a vedúceho k prijatiu tohto rozhodnutia, ako to napokon pripúšťa žalobkyňa. Všetky dokumenty sa totiž týkajú jedného alebo viacerých vnútroštátnych opatrení. Ako však bolo pripomenuté v bode 42 vyššie, výnimky zo sprístupnenia uvedené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 sa musia vykladať a uplatňovať reštriktívne, keďže sa odchyľujú od zásady čo najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom, ktoré majú inštitúcie Únie. Preto, ako tvrdí žalobkyňa, nemožno konštatovať, že všeobecná domnienka dôvernosti v oblasti kontroly štátnej pomoci, tak ako ju uznáva judikatúra (pozri bod 53 vyššie), sa nevyhnutne vzťahuje na dokumenty týkajúce sa štádia výkonu rozhodnutia Komisie, pretože sú súčasťou toho istého správneho spisu.

59      Je preto potrebné preskúmať, či sa na dokumenty súvisiace so štádiom výkonu rozhodnutia Komisie zo strany dotknutého členského štátu môže vzťahovať aj všeobecná domnienka dôvernosti, či už domnienka v oblasti kontroly štátnej pomoci uznaná judikatúrou, ktorá by sa tak považovala za vzťahujúcu sa aj na tieto dokumenty, alebo iná všeobecná domnienka dôvernosti.

60      V tejto súvislosti treba uviesť, že súd Únie stanovil viaceré kritériá na uznanie všeobecnej domnienky dôvernosti, ktoré sa týkajú dotknutých dokumentov a narušenia záujmu chráneného predmetnou výnimkou.

1)      O dotknutých dokumentoch

61      Z judikatúry vyplýva, že na to, aby bolo možné všeobecnú domnienku dôvernosti platne namietať voči osobe, ktorá požaduje prístup k dokumentom na základe nariadenia č. 1049/2001, je nevyhnutné, aby dotknuté dokumenty patrili do rovnakej kategórie dokumentov alebo aby mali rovnakú povahu (rozsudok z 5. februára 2018, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, T‑729/15, EU:T:2018:67, bod 25; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 50, a zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 72).

62      Vo všetkých veciach, v ktorých boli vydané rozhodnutia zavádzajúce takéto domnienky, sa sporné odmietnutie prístupu týkalo súboru dokumentov jasne vymedzených tým, že spoločne boli súčasťou spisu vzťahujúceho sa na prebiehajúce správne alebo súdne konanie (rozsudok z 5. februára 2018, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, T‑729/15, EU:T:2018:67, bod 28; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, EU:C:2012:393, bod 128; zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, body 49 a 50, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, body 69 a 70).

63      V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že všetky dokumenty zo správneho spisu týkajúce sa konania o kontrole štátnej pomoci tvoria jedinú kategóriu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 64). Ako však bolo uvedené v bode 56 vyššie, súd Únie nemal možnosť vyjadrovať sa k otázke, či dokumenty vedúce k prijatiu rozhodnutia, ktorým Komisia dospela k záveru o existencii štátnej pomoci a jej vymáhaní, a dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu uvedeného rozhodnutia, patria do tej istej kategórie dokumentov. Treba však usudzovať, že aj keď môžu byť súčasťou toho istého spisu Komisie, nič to nemení na tom, že stricto sensu patria do dvoch odlišných kategórií dokumentov.

64      Naproti tomu nemožno spochybniť, že dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia Komisie nariaďujúceho vymáhanie štátnej pomoci tvoria jedinú kategóriu, keďže sú jasne vymedzené svojou spoločnou príslušnosťou k spisu vzťahujúcemu sa na správne konanie, ktoré nasleduje potom, ako bolo prijaté uvedené rozhodnutie.

2)      O porušení záujmu chráneného uvádzanou výnimkou

65      Podľa judikatúry uplatnenie všeobecných domnienok dôvernosti vyplýva z bezpodmienečnej potreby zabezpečiť riadny priebeh dotknutých konaní a zaistiť, aby neboli narušené ich účely. Uznanie takejto domnienky teda môže vychádzať z nezlučiteľnosti prístupu k dokumentom týkajúcim sa niektorých konaní s ich riadnym priebehom a z rizika ich narušenia, keďže všeobecné domnienky umožňujú zachovať nenarušený priebeh konania obmedzením zásahov tretích strán (rozsudky zo 7. septembra 2017, AlzChem/Komisia, T‑451/15, neuverejnený, EU:T:2017:588, bod 21, a z 5. februára 2018, MSD Animal Health Innovation a Intervet international/EMA, T‑729/15, EU:T:2018:67, bod 26).

66      Uznanie všeobecnej domnienky dôvernosti v prospech novej kategórie dokumentov teda predpokladá, že sa najprv preukáže, že zverejnenie tohto druhu dokumentov patriacich do tejto kategórie by rozumne predvídateľným spôsobom mohlo skutočne poškodiť záujem chránený dotknutou výnimkou (rozsudok z 28. mája 2020, Campbell/Komisia, T‑701/18, EU:T:2020:224, bod 39).

67      V tejto súvislosti treba najskôr určiť, či dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia Komisie, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, patria do štádia vyšetrovania, čo žalobkyňa spochybňuje. V prípade potreby bude ďalej potrebné posúdiť, či charakteristiky takéhoto vyšetrovania odôvodňujú uznanie všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa na uvedené dokumenty.

i)      O existencii vyšetrovania

68      Treba pripomenúť, že hoci článok 4 ods. 2 tretia zarážka nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana okrem iného cieľov vyšetrovania, pojem „vyšetrovanie“ v zmysle tohto ustanovenia nie je v tomto nariadení definovaný.

69      Podľa judikatúry je pojem vyšetrovanie, uvedený v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, autonómny pojem práva Únie, ktorý sa musí vykladať predovšetkým s ohľadom na jeho bežný význam, ako aj na jeho kontext (rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:639, bod 45). Keďže na pojem „vyšetrovanie“ sa vzťahuje výnimka zo všeobecného pravidla, podľa ktorého musia byť sprístupnené všetky dokumenty, treba ho vykladať a uplatňovať reštriktívne (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:280, bod 101).

70      Treba usudzovať, že bez toho, aby bolo nutné vyčerpávajúco definovať pojem „vyšetrovanie“ v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, vyšetrovanie predstavuje každá štruktúrovaná a formalizovaná činnosť Komisie, ktorej cieľom je zhromažďovanie a analýza informácií na účely prijatia jej stanoviska pri výkone jej úloh stanovených v Zmluve EÚ a FEÚ. Táto činnosť sa nemusí nutne týkať odhaľovania alebo stíhania porušenia alebo nezrovnalosti. Pojem „vyšetrovanie“ sa môže vzťahovať tiež na činnosť Komisie, ktorej cieľom je zisťovanie skutočností na účely vyhodnotenia určitej situácie (rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:639, body 46 a 47).

71      Napokon, ako uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o konania v oblasti štátnej pomoci, pojem „vyšetrovanie“ nemá len chrániť účely vyšetrovania týkajúceho sa určitých podnikov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑Ouest (Prístav Brest)/Komisia, T‑39/17, neuverejnený, EU:T:2018:560, bod 70].

72      Treba konštatovať, že ako tvrdí Komisia, v rámci konania o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, zhromažďuje a vyhodnocuje informácie poskytnuté dotknutým členským štátom s cieľom predovšetkým určiť, či prijal všetky opatrenia potrebné na vymoženie celej pomoci, a prípadne sa rozhodnúť obrátiť sa na Súdny dvor v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ.

73      Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 70 vyššie takáto činnosť predstavuje štruktúrovaný a formalizovaný postup Komisie, ktorého cieľom je zhromažďovať a analyzovať informácie, aby táto inštitúcia mohla zaujať stanovisko v rámci výkonu svojich úloh.

74      Navyše treba poznamenať, že v rámci konania o kontrole výkonu rozhodnutia Komisie, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, je v článku 28 ods. 1 nariadenia 2015/1589 stanovené, že „ak dotknutý členský štát nepostupuje v súlade s podmienečnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva článok 16 tohto nariadenia, Komisia môže túto záležitosť predložiť priamo Súdnemu dvoru… v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ“.

75      Treba uviesť, že článok 108 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ na rozdiel od článku 258 ZFEÚ nestanovuje štádium pred podaním žaloby. Ako tvrdí Komisia, štádium kontroly výkonu jej rozhodnutia, vyžadujúceho vymáhanie štátnej pomoci, treba považovať za porovnateľné so štádiom pred podaním žaloby podľa článku 258 ZFEÚ, ktoré zodpovedá činnostiam vyšetrovania v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát Wathelet vo svojich návrhoch vo veci Francúzsko/Schlyter (C‑331/15 P, EU:C:2017:280, bod 99), pojem „vyšetrovanie“ uvedený v nariadení č. 1049/2001 sa vzťahuje na konanie o nesplnenie povinnosti, ako to vyplýva z rozsudku zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia (C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 70), a zisťovania, ktoré môžu viesť k začatiu tohto konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, body 62 a 65).

76      Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, a ako uvádza Komisia, konanie o kontrole výkonu rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie štátnej pomoci zodpovedá vyšetrovaniu, ktoré Komisia vedie v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, ako je definované v judikatúre.

77      Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne, že ak by sa odôvodnenie uvedené Súdnym dvorom v rozsudku zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia (C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738), uplatňovalo na dokumenty, ktoré by Komisia prípadne mohla použiť v rámci budúcich konaní o potenciálnych porušeniach, zásada prístupu k dokumentom a nariadenie č. 1049/2001 by boli zbavené svojej podstaty. Podľa nej možno totiž takmer všetky dokumenty zhromaždené Komisiou v akejkoľvek súvislosti nesprístupniť, pretože akýkoľvek dokument by mohol byť použitý v rámci konaní, ktoré by mohli mať vplyv na prípadné vyšetrovania vedené Komisiou, nezávisle od okolností, za ktorých bol získaný. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že nejde o potenciálne vyšetrovanie, ale o konkrétne správne konanie, ktorého začiatkom je rozhodnutie Komisie vymedzujúce účely vyšetrovania nasledujúceho po jeho vydaní na účely prijatia nového rozhodnutia Komisie týkajúceho sa predloženia veci Súdnemu dvoru v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ.

78      Okrem toho, hoci nemožno poprieť, že existuje súvislosť medzi štádiom prijatia rozhodnutia týkajúceho sa štátnej pomoci a štádiom kontroly výkonu tohto rozhodnutia, keďže toto druhé štádium je dôsledkom tohto prvého štádia, nemožno usudzovať, že vzhľadom na uplatnenie výnimky uvedenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 existuje medzi týmito dvomi štádiami procesná kontinuita. Treba totiž konštatovať, že vyšetrovanie počas každej z nich sa líši, pokiaľ ide o dôvod ich začatia a ich účel. Argumentáciu Komisie v tejto súvislosti treba preto zamietnuť.

ii)    O narušení ochrany cieľov vyšetrovania

79      Na odôvodnenie odmietnutia prístupu k dokumentu, ktorého zverejnenie bolo požadované, podľa judikatúry v zásade nestačí, že tento dokument spadá pod činnosť uvedenú v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Dotknutá inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie musí takisto poskytnúť vysvetlenie, pokiaľ ide o to, ako by prístup k uvedenému dokumentu mohol konkrétne a skutočne poškodiť záujem chránený výnimkou upravenou v tomto článku (rozsudky z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, EU:C:2012:393, bod 116; zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 44, a zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 68).

80      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že štádium kontroly výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, treba považovať za porovnateľné s konaním pred podaním žaloby upraveným v článku 258 ZFEÚ (pozri bod 75 vyššie).

81      Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že možno predpokladať, že zverejnenie dokumentov týkajúcich sa konania o nesplnení povinnosti v štádiu pred podaním žaloby v tomto konaní by mohlo zmeniť povahu takého konania alebo jeho priebeh, a preto by toto zverejnenie v zásade narušilo ochranu účelu vyšetrovania v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 65, a z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia, C‑562/14 P, EU:C:2017:356, bod 40).

82      Rozhodlo sa totiž, že kontrola, ktorú mala Komisia vykonať v rámci konania o nesplnenie povinnosti, patrí do administratívnej funkcie, v rámci ktorej disponuje širokou mierou voľnej úvahy a vedie dvojstranný dialóg s dotknutými členskými štátmi. Naproti tomu iné strany než tieto členské štáty nemali osobitné procesné záruky, ktorých dodržiavanie by podliehalo účinnému súdnemu preskúmaniu (pozri rozsudok z 13. septembra 2013, ClientEarth/Komisia, T‑111/11, EU:T:2013:482, bod 74 a citovanú judikatúru).

83      Podľa judikatúry je teda Komisia oprávnená zachovávať dôvernosť dokumentov získaných v rámci vyšetrovania v konaní o nesplnení povinnosti, ktorých zverejnenie by mohlo narušiť atmosféru vzájomnej dôvery, ktorá musí existovať medzi ňou a dotknutým členským štátom na účely zmierlivého riešenia prípadných zistených porušení práva Únie (rozsudok z 13. septembra 2013, ClientEarth/Komisia, T‑111/11, EU:T:2013:482, bod 60).

84      Pokiaľ ide o konanie o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, treba zohľadniť okolnosť, že toto konanie je dvojstranné, pretože prebieha medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. V rámci tohto konania nemajú iné dotknuté osoby než tento členský štát právo nahliadnuť do dokumentov v administratívnom spise Komisie a nebola im vyhradená žiadna osobitná úloha.

85      Ak by preto iné dotknuté osoby než dotknutý členský štát boli schopné na základe nariadenia č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom zo správneho spisu Komisie, týkajúceho sa konania o kontrole výkonu rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie štátnej pomoci, takéto zverejnenie by mohlo zmeniť povahu a priebeh takéhoto dvojstranného konania tým, že by sa tretím osobám prípadne umožnilo zaujať stanovisko k informáciám, ktoré poskytol dotknutý členský štát, a narušiť tak účely ochrany.

86      V rámci konania o vymáhaní štátnej pomoci sú totiž lojálna spolupráca a vzájomná dôvera medzi Komisiou a štátom zodpovedným za poskytnutie pomoci nevyhnutné na to, aby sa im umožnilo slobodne sa vyjadriť. Ak je uvedený členský štát povinný vykonať rozhodnutie Komisie a Komisia musí dbať na výkon svojho rozhodnutia, uplatňovanie rozhodnutia o vymáhaní si vyžaduje komunikáciu medzi Komisiou a orgánmi dotknutého členského štátu, a to najmä, ale nielen vtedy, keď sa tento členský štát stretne pri vymáhaní s ťažkosťami.

87      Dvojstranný dialóg medzi Komisiou a dotknutým členským štátom pritom môže umožniť uistiť sa o jeho lojálnej spolupráci, pričom Komisia musí dbať na riadny výkon svojho rozhodnutia v čo najkratšom čase. Ako uvádza Komisia, zverejnenie dokumentov týkajúcich sa konania o kontrole výkonu rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie štátnej pomoci by ohrozilo monitorovanie tohto postupu a vôľu členských štátov poskytnúť podrobné vysvetlenia najmä o stave postupu vymáhania a ťažkostiach, ktoré sa vyskytli pri vymáhaní. Pre Komisiu by tak mohlo byť ešte ťažšie získať takéto informácie, ako aj prípadne začať rokovať a dospieť k dohode s dotknutým členským štátom, ktorou sa ukončí nesplnenie povinnosti, ktoré by tomuto členskému štátu mohlo byť vytýkané a ktoré spočíva v nevykonaní rozhodnutia Komisie, aby sa umožnilo dodržanie práva Únie a aby sa predišlo súdnemu konaniu podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 63).

88      Preto z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvádzané v rámci konania o nesplnenie povinnosti a najmä v štádiu pred podaním žaloby, pripomenuté v bodoch 81 a 83 vyššie, a vzhľadom na osobitné postavenie dotknutého členského štátu v rámci konania o kontrole výkonu rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie štátnej pomoci, treba pripustiť, že zverejnenie dokumentov týkajúcich sa tohto konania by v zásade ohrozilo dialóg, a teda spoluprácu medzi Komisiou a uvedeným členským štátom.

89      Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na uplatnenie výnimky upravenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, patria do časti správneho spisu Komisie týkajúceho sa dotknutého vnútroštátneho opatrenia alebo dotknutých vnútroštátnych opatrení, ktorú treba odlišovať od časti týkajúcej sa štádia kvalifikácie opatrenia alebo opatrení štátnej pomoci (pozri bod 63 vyššie). Rovnako sa musí rozlišovať medzi štádiom vyšetrovania, ktoré predchádza prijatiu rozhodnutia o štátnej pomoci, a štádiom kontroly výkonu tohto rozhodnutia (pozri bod 78 vyššie). Treba preto konštatovať, že na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, sa nevzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti, ktorá sa týka dokumentov nachádzajúcich sa v správnom spise týkajúcom sa konania o kontrole štátnej pomoci, ako je uznaná judikatúrou (pozri bod 53 vyššie).

90      Naproti tomu dôvody, ktoré viedli k uznaniu všeobecnej domnienky podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa uplatňuje na dokumenty zhromaždené v rámci vyšetrovania týkajúceho sa potenciálneho konania o nesplnenie povinnosti, odôvodňujú uznanie všeobecnej domnienky podľa toho istého ustanovenia, uplatňujúcej sa na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci (pozri bod 88 vyššie).

91      Preto sa treba domnievať, že Komisia nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, sa vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.

92      Treba preto preskúmať, či Komisia nevychádzala z nesprávneho posúdenia, keď v prejednávanej veci uplatnila všeobecnú domnienku dôvernosti uvedenú v bode 91 vyššie.

b)      O uplatnení všeobecnej domnienky dôvernosti na požadované dokumenty

93      Ako pripúšťa žalobkyňa, v napadnutom rozhodnutí Komisia okrem iného uviedla, že nedodržanie jej rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie pomoci, zo strany dotknutého členského štátu môže viesť k začatiu konania o nesplnenie povinnosti. Preto sa domnievala, že odôvodnenie uplatnené pri uznaní existencie všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa na dokumenty zhromaždené v rámci vyšetrovania týkajúceho sa konania o nesplnenie povinnosti sa uplatní mutatis mutandis na odmietnutie zverejnenia dokumentov, o ktoré ide v prejednávanej veci.

94      Hoci je v tejto súvislosti pravda, že ako tvrdí žalobkyňa, Komisia v napadnutom rozhodnutí neodkázala na konanie o vymáhaní štátnej pomoci uvedené v článku 16 nariadenia 2015/1589, nič to nemení na tom, že dostatočne jasne odkazuje na konanie o vymáhaní pomoci, a preto je irelevantné, že necituje toto ustanovenie.

95      Ako bolo navyše uvedené v bode 4 vyššie, žalobkyňa žiadala o prístup k relevantným dokumentom Komisie obsahujúcim informácie o stave postupu vymáhania a o výške štátnej pomoci vymoženej Slovenskou republikou vzhľadom na rozhodnutie 2015/1826.

96      Preto sa treba domnievať, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, usudzovať, že na požadované dokumenty sa vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti založená na výnimke vzťahujúcej sa na ochranu účelu vyšetrovania, stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa uplatňuje na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci (pozri bod 91vyššie).

97      Tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť tento záver.

98      Žalobkyňa po prvé tvrdí, že vyhovenie jej žiadosti o prístup k požadovaným dokumentom nemôže narušiť vôľu Slovenskej republiky spolupracovať s Komisiou v rámci jej vyšetrovania. Hoci sa jej žiadosť, ako tvrdí, netýka vecných tvrdení predložených týmto štátom, platí to len v rozsahu, v akom sa tieto tvrdenia týkajú kvalifikácie vnútroštátnych opatrení preskúmaných v rozhodnutí 2015/1826. Jej žiadosť sa naproti tomu môže týkať vecných tvrdení uvedeného štátu vzťahujúcich sa na výkon uvedeného rozhodnutia.

99      Po druhé žalobkyňa tvrdí, že hoci sa v napadnutom rozhodnutí odkazuje na mnohé precedensy, žiadny z nich nie je použiteľný v prejednávanej veci. Podľa nej rozsudok z 11. decembra 2001, Petrie a i./Komisia (T‑191/99, EU:T:2001:284); uznesenie z 13. novembra 2012, ClientEarth a i./Komisia (T‑278/11, EU:T:2012:593), a rozsudok z 19. septembra 2018, Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑Ouest (Prístav Brest)/Komisia (T‑39/17, neuverejnený, EU:T:2018:560), sa týkali žiadostí o prístup k „vecným dokumentom“, ktoré vypracovala Komisia vo veci potenciálneho porušenia práva Únie, a nie osobitných informácií týkajúcich sa stavu postupu vymáhania štátnej pomoci.

100    V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia citovala tretí z rozsudkov uvedených v bode 99 vyššie s cieľom položiť svoje tvrdenie, že úkony, ktoré urobila v štádiu výkonu rozhodnutia konštatujúceho nezákonnosť štátnej pomoci, predstavujú vyšetrovanie uvedené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001. To isté platí, pokiaľ ide o rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter (C‑331/15 P, EU:C:2017:639), na ktorý chcela žalobkyňa odkázať vo svojich písomných podaniach, ako to spresnila na pojednávaní, hoci nesprávne uvádzala „rozsudok Francúzsko/Komisia“. Napokon Komisia citovala prvé dva z rozsudkov uvedených v bode 99 vyššie na podporu svojho tvrdenia, že uplatnené odôvodnenie týkajúce sa existencie všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa na dokumenty týkajúce sa vyšetrovaní, ktoré by prípadne mohli viesť ku konaniu o nesplnenie povinnosti, sa uplatňujú mutatis mutandis na dokumenty, ako sú tie v prejednávanej veci. Bolo však konštatované, že pri tomto odôvodnení Komisia nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia.

101    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že aj keby sa pripustilo, ako to navrhuje Súdny dvor v rozsudku zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia (C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738), aby sa na informácie týkajúce sa konania o porušení povinnosti mohla vzťahovať výnimka týkajúca sa ochrany účelu vyšetrovania, nevie o žiadnom konaní o porušení povinnosti, ktoré by sa začalo proti Slovenskej republike po prijatí rozhodnutia 2015/1826. V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na to, že tento štát je povinný vymáhať predmetnú štátnu pomoc v zmysle rozhodnutia 2015/1826 a že v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ sa Komisia môže v prípade nesplnenia povinnosti vymáhať priamo obrátiť na Súdny dvor, nie je vôbec potrebné, aby sa „začalo“ nové konanie v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ alebo aby sa „začalo“ konanie podľa článku 258 ZFEÚ proti tomuto štátu. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia vo svojich písomnostiach neodkazuje na konanie o nesplnenie povinnosti začaté proti Slovenskej republike, pokiaľ ide o výkon rozhodnutia 2015/1826.

102    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa nemôže opierať o extenzívny výklad výnimiek zo všeobecnej zásady sprístupnenia verejných dokumentov, zakotvenej v nariadení č. 1049/2001, keď vo svojej vlastnej praxi zdôrazňuje, že dôvody, na ktoré sa odvoláva, sa neuplatňujú na žiadosť o prístup. Cituje napríklad šesť vecí, v ktorých podľa nej Komisia pred začatím konaní o porušení uverejnila tlačové komuniké obsahujúce informácie porovnateľné s tými, ktoré chcela žalobkyňa získať svojou žiadosťou. V týchto komuniké, ako aj vo svojom liste z júna 2015, ktorým informovala spoločnosť AlzChem Trostberg AG o stave postupu vymáhania určitých pokút v oblasti kartelov zo strany tretích osôb, tak Komisia podľa nej preukázala, že možno predložiť kvantitatívne údaje bez toho, aby zverejnila podstatné údaje. V prejednávanej veci sa tak mohla obmedziť na uvedenie iba kvantitatívnych informácií týkajúcich sa stavu vymáhania predmetnej štátnej pomoci.

103    V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že v šiestich veciach citovaných žalobkyňou sa Komisia rozhodla uverejniť prostredníctvom tlačových komuniké určité informácie, ako napríklad svoje rozhodnutie podať na Súdny dvor žalobu proti každému zo šiestich dotknutých členských štátov. Ako však tvrdí Komisia, uverejnenie takýchto komuniké nebráni uplatneniu všeobecnej domnienky dôvernosti na dokumenty týkajúce sa štádia výkonu rozhodnutia 2015/1826 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2018, Campbell/Komisia, T‑312/17, neuverejnený, EU:T:2018:876, bod 38). To platí o to viac, keď tak, ako uvádza Komisia, sa ešte nerozhodla podať žalobu na Súdny dvor.

104    Na druhej strane, pokiaľ by argumentáciu žalobkyne bolo možné vykladať ako žiadosť o čiastočný prístup k predmetným dokumentom, sprístupnením len niektorých informácií, treba ju zamietnuť. Treba totiž rozlišovať pojmy dokument a informácia. Právo prístupu verejnosti k dokumentu inštitúcie sa zameriava len na dokumenty, a nie na informácie chápané všeobecnejšie, a nestanovuje inštitúcii povinnosť odpovedať na každú žiadosť o informácie podanú jednotlivcom (rozsudok z 25. apríla 2007, WWF European Policy Programme/Rada, T‑264/04, EU:T:2007:114, bod 76).

105    Navyše pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej mohla poskytnúť dokument, z ktorého vyplýva, že určité percento protiprávnej a nezlučiteľnej štátnej pomoci bolo vymožené, znamenalo by to na rozdiel od toho, čo naznačuje, poskytnúť žalobkyni podstatnú informáciu. V každom prípade, pokiaľ ide o prístup k dokumentom, na ktoré sa uplatňuje všeobecná domnienka dôvernosti, ako sú požadované dokumenty, uvedená domnienka znamená, že dokumenty, na ktoré sa táto domnienka vzťahuje, nepodliehajú povinnosti úplného alebo čiastočného zverejnenia ich obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 68, a zo 7. septembra 2017, AlzChem/Komisia, T‑451/15, neuverejnený, EU:T:2017:588, body 93 a 94 a citovanú judikatúru).

106    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvú a druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť.

2.      O štvrtej časti založenej na diskriminačnom uplatnení výnimiek zo sprístupnenia informácií týkajúcich sa vymáhania

107    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v rozpore s článkom 20 Charty základných práv diskriminačným spôsobom uplatnila výnimky zo sprístupnenia informácií týkajúcich sa vymáhania štátnej pomoci. V prvom rade tvrdí, že v šiestich veciach v oblasti štátnej pomoci Komisia zverejnila informácie týkajúce sa súm, ktoré neboli vrátené, a to pred začatím konania o nesplnenie povinnosti proti dotknutým členským štátom, zatiaľ čo prebiehali súdne konania týkajúce sa rozhodnutia v oblasti príslušnej štátnej pomoci. Uvádzaný záujem na zachovaní prebiehajúcich vyšetrovaní alebo obchodných záujmov teda podľa nej nebránil Komisii v tom, aby zverejnila mená príjemcov, ktorí boli identifikovaní alebo identifikovateľní.

108    V druhom rade sa žalobkyňa v replike odvoláva na to, že Komisia zverejnila kvantitatívne a podstatné informácie týkajúce sa stavu vymáhania pokút v oblasti kartelov, zatiaľ čo niektoré z rozhodnutí, ktorými boli uložené, boli predmetom konaní na súde Únie.

109    Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne.

110    Treba pripomenúť, že článok 20 Charty základných práv stanovuje, že „pred zákonom sú si všetci rovní“. Predtým, ako článok 6 ZEÚ priznal Charte základných práv právne záväznú povahu, Súdny dvor už rozhodol, že zásada rovnosti je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, ktoré musí dodržiavať každý súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 1977, Ruckdeschel a i., 117/76 a 16/77, EU:C:1977:160, bod 7). Dodržanie tejto zásady vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2006, Franz Egenberger, C‑313/04, EU:C:2006:454, bod 33 a citovanú judikatúru).

111    V prvom rade, ako tvrdí žalobkyňa, Komisia jej v liste z 24. apríla 2019 zamietla prístup k požadovaným dokumentom z dôvodu, že rozhodnutie 2015/1826 bolo predmetom prebiehajúceho konania, a že sa preto uplatní článok 4 ods. 2 tretia zarážka nariadenia č. 1049/2001. Treba však konštatovať, že tento dôvod nebol prevzatý do napadnutého rozhodnutia a že Komisia v rozhodnutí, ktoré prijme ako odpoveď na opakovanú žiadosť, nie je vôbec povinná zachovať právny základ použitý na podporu svojej odpovede na pôvodnú žiadosť (rozsudok z 28. marca 2017, Deutsche Telekom/Komisia, T‑210/15, EU:T:2017:224, bod 83). Preto je irelevantná skutočnosť, že v štyroch zo šiestich vecí v oblasti štátnej pomoci, citovaných žalobkyňou, v súvislosti s ktorými bolo uverejnené tlačové komuniké, boli rozhodnutia Komisie, podľa ktorých bol dotknutý členský štát povinný vymáhať dotknutú štátnu pomoc, predmetom žaloby podanej na súde Únie, ako je to v prejednávanej veci, pokiaľ ide o rozhodnutie 2015/1826.

112    Okrem toho treba odmietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nemožno pochopiť, ako sa Komisia mohla domnievať, že vyšetrovanie týkajúce sa vymáhania pomoci bolo v šiestich veciach, ktoré cituje, skončené, zatiaľ čo pojem prebiehajúce vyšetrovanie v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 sa vzťahuje na obdobia, počas ktorých prebiehajú konania pred súdom Únie. Podľa nej bola situácia v týchto šiestich veciach a v prejednávanej veci rovnaká. Okrem úvah uvedených v bode 103 vyššie treba spresniť, že hoci z rozhodnutia Komisie, ktorým sa konštatuje poskytnutie štátnej pomoci, vyplýva, že táto inštitúcia usudzuje, že jej vyšetrovanie s cieľom určiť existenciu štátnej pomoci ju viedlo k určitému záveru, naproti tomu skutočnosť, že uvedené rozhodnutie je predmetom žaloby prejednávanej na súde Únie, má za následok, že na dokumenty týkajúce sa uvedeného vyšetrovania sa naďalej vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti. To isté platí, pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa štádia vymáhania štátnej pomoci, keď sa Komisia rozhodne podať žalobu na Súdny dvor, keďže sa domnieva, že jej rozhodnutie, ktorým sa vyžaduje vymáhanie predmetnej štátnej pomoci, nebolo vykonané. Preto aj za predpokladu, že by sa Komisia mohla domnievať, že vyšetrovanie týkajúce sa vymáhania pomoci bolo ukončené v šiestich veciach, ktoré cituje, neexistuje rozdiel medzi uvedenými vecami a prejednávanou vecou, pokiaľ ide o uplatniteľnosť všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa na dokumenty súvisiace s konaním o kontrole výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci.

113    Pokiaľ však ide o šesť vecí citovaných žalobkyňou, treba konštatovať, že Komisia neposkytla prístup k dokumentom, ale prostredníctvom tlačových komuniké informovala verejnosť o svojom rozhodnutí podať žalobu na Súdny dvor proti dotknutým členským štátom z dôvodu, že podľa nej nevykonali rozhodnutia vyžadujúce vymáhanie štátnej pomoci. Preto, ako tvrdí Komisia, situácia v týchto šiestich veciach sa odlišuje od situácie v prejednávanej veci v tom, že žalobkyňa požiadala Komisiu o prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001. Navyše neexistuje nič, na základe čoho by bolo možné domnievať sa, že Komisia prijala rozhodnutie podať žalobu na Súdny dvor proti Slovenskej republike z dôvodu nevykonania rozhodnutia 2015/1826 (pozri bod 101 vyššie).

114    V druhom rade, pokiaľ ide o veci v oblasti platenia pokút citované žalobkyňou, treba konštatovať, že ako uvádza Komisia, predložené dôkazy sú nové, keďže boli dodané až v štádiu repliky. Žalobkyňa pritom neuviedla nič, čo by preukazovalo, že predložené dokumenty, ktorými sú na jednej strane žiadosť o prístup k dokumentom, ktorú podala AlzChem Trostberg podľa nariadenia č. 1049/2001, pokiaľ ide o výšku pokút skutočne zaplatených osobami, ktorým boli určené rozhodnutia Komisie v rámci vecí v oblasti práva hospodárskej súťaže Únie (príloha C.1 repliky), a na druhej strane odpoveď Komisie na túto žiadosť (príloha C.2 repliky), jej neboli dostupné v čase podania žaloby, ani nič, čo by umožňovalo preukázať dôvody, prečo uvedené dôkazy neboli predložené spolu so žalobou. Preto je ich predloženie v štádiu repliky oneskorené a prílohy C.1 a C.2 repliky sú neprípustné v zmysle článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku.

115    V každom prípade okrem toho, že na rozdiel od konania na vymáhanie v nadväznosti na rozhodnutie 2015/1826 boli tri zo siedmich citovaných vecí ukončené, že Komisia listom z 11. júna 2005, ktorý sa nachádza v prílohe C.2, neposkytla prístup k dokumentom, ale oznámila informácie, sa vymáhanie štátnej pomoci nachádza, ako uviedla Komisia, v odlišnom právnom kontexte než zaplatenie pokuty uloženej rozhodnutím, ktoré prijíma v zmysle článku 7 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Ako uvádza Komisia, povinnosť vymáhať štátnu pomoc nie je sankciou uloženou príjemcovi pomoci, a napokon ani dotknutému členskému štátu, a konanie na vymáhanie pomoci sa uskutočňuje výlučne s týmto štátom, ktorému je určené rozhodnutie o vymáhaní ako jedinému účastníkovi konania, ktorý sa dopustil porušenia práva Únie (článok 108 ods. 3 ZFEÚ), zatiaľ čo pokuta uložená podniku sankcionuje jeho porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Všetky tieto rozdiely znamenajú, že nejde o porovnateľné situácie.

116    Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že Komisii nemožno vytýkať porušenie zásady zákazu diskriminácie. V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtú časť prvého žalobného dôvodu.

3.      O piatej časti založenej na existencii prevažujúceho verejného záujmu

117    Žalobkyňa tvrdí, že aj za predpokladu, že Komisia dospela k správnemu záveru, že jej žiadosť sa týkala dokumentov, na ktoré sa vzťahujú výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, bola povinná ich zverejniť na základe existencie prevažujúceho verejného záujmu, ktorý spočíva v zaručení práva na účinný prostriedok nápravy v súlade s článkom 47 Charty základných práv.

118    V druhom rade žalobkyňa poukazuje na význam transparentnosti a verejnej kontroly činností Komisie. Výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 by sa tak podľa nej mala vykladať vzhľadom na cieľ ochrany účelu vyšetrovania a Komisia by nemala byť oprávnená ju využívať výlučne s cieľom vyhnúť sa verejnej kontrole. Aj keď žalobkyňa Komisii nevytýka, že nezačala konanie o nesplnenie povinnosti proti Slovenskej republike na základe článku 258 ZFEÚ, keďže toto rozhodnutie spadá do jej diskrečnej právomoci, táto inštitúcia je podľa nej zodpovedná voči občanom Únie za svoju nečinnosť.

119    Ochrana rozpočtov členských štátov pred škodlivými účinkami poskytovania štátnej pomoci a výkon rozhodnutí Komisie v danej oblasti predstavujú, každý zvlášť, prevažujúci verejný záujem, a nie súkromný záujem žalobkyne. Ako podľa žalobkyne poznamenala Komisia vo svojej štúdii o uplatňovaní pravidiel Únie o štátnej pomoci na vnútroštátnej úrovni, dve nemecké inštitúcie zdôraznili verejný záujem spojený s vymáhaním protiprávnej štátnej pomoci.

120    Žalobkyňa dodáva, že súd Únie podal reštriktívny výklad a pristúpil k reštriktívnemu uplatneniu nariadenia č. 1049/2001, čo kritizoval Európsky parlament, hoci každá výnimka z práva na prístup k dokumentom alebo akékoľvek obmedzenie tohto práva by sa mali vykladať reštriktívne. Keďže žiadosť žalobkyne sa podľa nej netýka dokumentu alebo informácie zo spisu Komisie o štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou v prospech NCHZ, Komisia by podľa nej nemala byť oprávnená ešte viac obmedziť základné právo občanov Únie na prístup k dokumentom.

121    Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne.

122    Treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 „orgány odmietnu prístup k dokumentu“ najmä „v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana… účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení“.

123    Ako bolo pripomenuté v bode 43 vyššie, všeobecná domnienka dôvernosti založená na výnimke vzťahujúcej sa na ochranu cieľov vyšetrovania, stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, nevylučuje možnosť preukázať, že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie dotknutých dokumentov.

124    Podľa ustálenej judikatúry prislúcha tomu, kto uvádza existenciu prevažujúceho verejného záujmu, aby konkrétnym spôsobom uviedol okolnosti odôvodňujúce zverejnenie dotknutých dokumentov (pozri rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 94 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2016, Sea Handling/Komisia, C‑271/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:557, bod 40).

125    Režim výnimiek stanovený v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, a najmä v odseku 2 tohto článku, je založený na vyvážení záujmov, ktoré sú v danej situácii v protiklade, teda na jednej strane záujmov na zverejnení dotknutých dokumentov a na druhej strane záujmov, ktoré by toto zverejnenie ohrozilo. Rozhodnutie prijaté k žiadosti o prístup k dokumentom závisí od otázky, ktorý záujem v danom prípade prevažuje (pozri rozsudok zo 7. septembra 2017, AlzChem/Komisia, T‑451/15, neuverejnený, EU:T:2017:588, bod 66 a citovanú judikatúru).

126    Tvrdenia žalobkyne treba analyzovať s ohľadom na tieto zásady.

127    V prejednávanej veci žalobkyňa uvádza v prvom rade prevažujúci verejný záujem spočívajúci v zaručení práva na účinný prostriedok nápravy v súlade s článkom 47 Charty základných práv. Túto výhradu však netreba skúmať, pretože žalobkyňa, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, potvrdila, že neexistuje priama súvislosť medzi zamietnutím prístupu k požadovaným dokumentom a účinnosťou súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty základných práv. Uviedla tiež, že Všeobecný súd nemá zohľadňovať odkaz na existenciu prevažujúceho verejného záujmu spočívajúceho v zaručení práva na účinný prostriedok nápravy, ako je uvedený v názve piatej časti prvého žalobného dôvodu, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

128    V druhom rade žalobkyňa s odkazom na odôvodnenie 2 nariadenia č. 1049/2001 uvádza význam transparentnosti a verejnej kontroly činností Komisie, ktorá by nemala byť oprávnená využívať výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke toho istého nariadenia iba s cieľom zakryť svoju nečinnosť a vyhnúť sa verejnej kontrole.

129    Treba uviesť, že záujem týkajúci sa transparentnosti nepochybne predstavuje verejný záujem v rozsahu, v akom má objektívnu a všeobecnú povahu (rozsudok z 11. decembra 2018, Arca Capital Bohemia/Komisia, T‑440/17, EU:T:2018:898, bod 76; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑480/11, EU:T:2015:272, bod 78 a citovanú judikatúru). Ako však bolo pripomenuté v bode 37 vyššie, pokiaľ ide o transparentnosť a verejnú kontrolu činnosti Komisie, súdy Únie uznali, že jej administratívna činnosť si nevyžaduje rovnaký rozsah prístupu k dokumentom, ako je ten, ktorý si vyžaduje normotvorná činnosť inštitúcie Únie. V prejednávanej veci požadované dokumenty zjavne patria do rámca správneho konania, konkrétne konania na vymáhanie štátnej pomoci v nadväznosti na rozhodnutie Komisie.

130    Okrem toho všeobecné úvahy týkajúce sa zásady transparentnosti a práva verejnosti na informácie o práci inštitúcií nemôžu odôvodniť zverejnenie dokumentov týkajúcich sa konania o kontrole výkonu rozhodnutia Komisie, ktoré môže viesť k podaniu žaloby na Súdny dvor v súlade s článkom 108 ods. 2 druhým pododsekom ZFEÚ a je porovnateľné so štádiom pred podaním žaloby v rámci konania o nesplnenie povinnosti (pozri bod 75 vyššie) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, body 91 a 93).

131    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak sa Komisia domnieva, že členský štát si nesplnil svoje povinnosti, prislúcha jej posúdiť vhodnosť úkonov proti tomuto štátu, určiť ustanovenia, ktoré mal porušiť, a zvoliť moment, kedy voči nemu začať konanie upravené v článku 108 ods. 2 druhom pododseku ZFEÚ. V dôsledku toho žalobkyňa alebo občan nemajú právo žiadať od Komisie, aby zaujala stanovisko v určitom zmysle, ani právo napadnúť odmietnutie Komisie začať konanie proti Slovenskej republike (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, body 60 a 61).

132    Preto cieľ, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, aby odôvodnila zverejnenie požadovaných dokumentov, spočívajúci vo výkone kontroly nad činnosťou Komisie v rámci dotknutého konania o kontrole výkonu rozhodnutia 2015/1826, znamená na rozdiel od toho, čo tvrdí, poprieť existenciu diskrečnej právomoci, ktorú má táto inštitúcia v rámci konania uvedeného v článku 108 ods. 2 druhom pododseku ZFEÚ, zatiaľ čo v prípade takéhoto konania je cieľom všeobecnej domnienky dôvernosti vzťahujúcej sa najmä na dokumenty chrániť užitočnosť činnosti Komisie v rámci dotknutého konania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, body 61, 63 a 65).

133    Ako navyše správne uviedla Komisia, táto inštitúcia dbá na to, aby informovala verejnosť o vývoji spisov týkajúcich sa konkrétnych porušení prostredníctvom uverejňovania tlačových komuniké (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2017, Justice & Environment/Komisia, T‑727/15, neuverejnený, EU:T:2017:18, bod 60).

134    Okrem toho sa žalobkyňa v podstate odvoláva na verejný záujem týkajúci sa výkonu rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci, ako aj verejný záujem na ochrane rozpočtu členských štátov proti škodlivým účinkom poskytovania štátnej pomoci a povinnosti vrátiť protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom do rozpočtu členských štátov, ktorým je určené rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci. Toto tvrdenie však nemôže uspieť. Ako tvrdí Komisia, poskytnutie prístupu žalobkyni k požadovaným dokumentom neumožňuje zaručiť verejný záujem na ochrane rozpočtu členských štátov vymáhaním protiprávnej štátnej pomoci.

135    Žalobkyňa napokon tvrdí, že súd Únie pristúpil k reštriktívnemu uplatneniu nariadenia č. 1049/2001, hoci každá výnimka z práva na prístup k dokumentom alebo akékoľvek obmedzenie tohto práva sa musia vykladať reštriktívne a že v podstate sa na jej žiadosť nevzťahuje výnimka týkajúca sa ochrany účelu vyšetrovania. V rozsahu, v akom spochybňuje skutočnosť, že na jej žiadosť o prístup sa mohla vzťahovať výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, sa jej argumentácia týka inej otázky než tej, či v prípade uplatnenia výnimky prevažujúci verejný záujem umožňuje vylúčiť takéto uplatnenie. V rámci tejto časti je teda irelevantná. Navyše bola preskúmaná a zamietnutá v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu.

136    Piatu časť prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť, ako aj prvý žalobný dôvod ako celok bez toho, aby bolo potrebné preskúmať jeho tretiu časť, keďže výnimka, ktorej cieľom je ochrana vyšetrovaní uskutočňovaných inštitúciami Únie, bola samostatným a dostatočným základom na odôvodnenie prijatia napadnutého rozhodnutia a prípadné pochybenie týkajúce sa druhého dôvodu uvedeného rozhodnutia, týkajúce sa výnimky zameranej na ochranu obchodných záujmov, ktorá je predmetom tretej časti prvého žalobného dôvodu, by v každom prípade nemalo vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia.

C.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodniť odmietnutie poskytnúť prístup k požadovaným dokumentom v nedôvernom znení alebo v priestoroch Komisie

137    Žalobkyňa uvádza, že v opakovanej žiadosti navrhla sprístupniť dokumenty v nedôvernom znení alebo v priestoroch Komisie. Tá sa však domnievala, že z dôvodu uplatnenia všeobecnej domnienky dôvernosti na čiastočné zverejnenie nebolo možné povoliť čiastočný prístup. Žalobkyňa sa domnieva, že vzhľadom na to, že vyvrátila všetky dôvody, ktoré by mohli opodstatniť odmietnutie zverejnenia požadovaných dokumentov, vrátane všeobecných domnienok dôvernosti, na ktoré sa odvoláva Komisia, z jej argumentácie a contrario vyplýva, že Komisia mala vyhovieť jej žiadosti prinajmenšom tým, že jej mala poskytnúť čiastočný prístup v súlade s článkom 4 ods. 6 alebo prístup vo svojich priestoroch v súlade s článkom 10 nariadenia č. 1049/2001. Komisia však podľa nej v tejto súvislosti neuviedla dôvody svojho zamietnutia.

138    Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne.

139    Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ musí byť prispôsobené charakteru sporného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá prijala akt, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a súdu Únie pristúpiť k výkonu preskúmania (pozri rozsudok z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C‑408/04 P, EU:C:2008:236, bod 56 a citovanú judikatúru).

140    Okrem toho treba pripomenúť, že porušenie povinnosti odôvodnenia predstavuje žalobný dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí, ktorý sa ako taký odlišuje od žalobného dôvodu založeného na nepresnosti odôvodnenia sporného rozhodnutia, ktorého preskúmanie je súčasťou preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, a z 19. júna 2009, Qualcomm/Komisia, T‑48/04, EU:T:2009:212, bod 179). Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody poznačené chybami, je nimi postihnutá zákonnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 181 a citovanú judikatúru).

141    V napadnutom rozhodnutí Komisia preskúmala možnosť poskytnúť žalobkyni čiastočný prístup k dotknutým dokumentom v súlade s článkom 4 ods. 6 nariadenia č. 1049/2001. Spresnila však, že na požadované dokumenty sa vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti založená na výnimkách stanovených v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke toho istého nariadenia a že takáto domnienka vylučuje možnosť povoliť čiastočný prístup k spisu. V tejto súvislosti odkázala na rozsudok zo 14. júla 2016, Sea Handling/Komisia (C‑271/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:557, bod 61).

142    Preto treba konštatovať, že Komisia uviedla dôvody, prečo zamietla žiadosť žalobkyne na získanie prístupu k dokumentom v nedôvernom znení alebo vo svojich priestoroch. Žalobkyni tak umožnila pochopiť dôvody, prečo bola táto žiadosť zamietnutá, a Všeobecnému súdu umožnila pristúpiť k výkonu preskúmania. Napadnuté rozhodnutie je preto v tejto súvislosti dostatočne odôvodnené.

143    Okrem toho v rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že vyvrátila všetky dôvody, ktoré by mohli opodstatniť odmietnutie zverejnenia požadovaných dokumentov, Komisia mala vyhovieť jej žiadosti o prístup k týmto dokumentom v nedôvernom znení alebo vo svojich priestoroch, treba konštatovať, že nenamieta chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ale spochybňuje jeho dôvodnosť. Táto argumentácia nemôže v žiadnom prípade uspieť. Keďže Komisia mohla bez toho, aby sa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia, zamietnuť žiadosť žalobkyne o prístup k požadovaným dokumentom s odvolaním sa na všeobecnú domnienku dôvernosti, argumentácia žalobkyne vychádza z nesprávneho predpokladu.

144    Druhý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

145    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba zamietnuť žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

V.      O trovách

146    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      AlzChem AG je povinná nahradiť trovy konania.

Spielmann

Spineanu‑Matei

Mastroianni

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. septembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.