ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 8. júla 2010 (*)
„Smernica 2000/78/ES – Články 8 a 9 – Vnútroštátne konanie, ktorým sa zabezpečuje dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo smernice – Lehota na začatie konania – Zásady ekvivalencie a efektivity – Zásada nezníženia úrovne skoršej ochrany“
Vo veci C‑246/09,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Landesarbeitsgericht Hamburg (Nemecko) z 3. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru 6. júla 2009, ktorý súvisí s konaním:
Susanne Bulicke
proti
Deutsche Büro Service GmbH,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia P. Lindh (spravodajkyňa), A. Rosas, A. Ó Caoimh a A. Arabadjiev,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: R. Grass,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– S. Bulicke, v zastúpení: K. Bertelsmann, Rechtsanwalt,
– nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a N. Graf Vitzthum, splnomocnení zástupcovia,
– Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci N. J. Travers, barrister,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Enegren a B. Conte, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 8 a 9 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79, ďalej len „smernica“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi S. Bulickeovou a Deutsche Büro Service GmbH (ďalej len „Deutsche Büro“) vo veci žiadosti o náhradu škody z dôvodu diskriminácie na základe veku pri prijímaní do zamestnania, za ktorej obeť sa S. Bulicke považuje.
Právny rámec
Právna úprava Únie
3 Účelom smernice je podľa jej článku 1 stanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
4 Odôvodnenia č. 28 až 30 smernice znejú takto:
„(28) V tejto smernici sú ustanovené minimálne požiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Vykonávanie tejto smernice nesmie spôsobiť zníženie už dosiahnutej úrovne ochrany v členských štátoch.
(29) Osoby, ktoré sú diskriminované z dôvodu svojho náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, by mali mať primerané prostriedky právnej ochrany. …
(30) Účinné uplatňovanie zásady rovnosti si vyžaduje primeranú súdnu ochranu proti viktimizácii.“
5 Článok 8 smernice stanovuje:
„1. Členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti predpisy, ktoré sú pre ochranu zásady rovnakého zaobchádzania výhodnejšie než ustanovenia tejto smernice.
2. Vykonávanie tejto smernice za žiadnych okolností nie je dôvodom na zníženie úrovne ochrany proti diskriminácii už poskytovanej členskými štátmi v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje táto smernica.“
6 Článok 9 smernice stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby súdne a/alebo správne konania vymáhania povinností podľa tejto smernice, keď to považujú za vhodné aj vrátane zmierovacieho konania, boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu opomenutia uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, a to aj keď sa už skončil vzťah, v ktorom sa napadnutá diskriminácia vyskytla.
…
3. Odseky 1 a 2 nemajú žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá vzťahujúce sa na lehoty podaní, ktoré sa týkajú zásady rovnakého zaobchádzania.“
Vnútroštátna právna úprava
Všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania
7 Smernica bola prebratá všeobecným zákonom o rovnakom zaobchádzaní (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz) zo 14. augusta 2006 (BGBl. 2006 I, s. 1897, ďalej len „AGG“).
8 V § 1 AGG nazvanom „Účel zákona“ sa uvádza:
„Účelom tohto zákona je zabrániť akémukoľvek znevýhodneniu na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo presvedčenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takéto znevýhodnenie odstrániť.“
9 V § 15 AGG nazvanom „Odškodnenie a náhrada ujmy“ je stanovené:
„1. V prípade porušenia zákazu diskriminácie je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu, ktorá týmto porušením vznikla. To neplatí, pokiaľ zamestnávateľ nie je za porušenie povinnosti zodpovedný.
2. Za škodu, ktorá nie je majetkovou ujmou, môže zamestnanec požadovať primerané finančné odškodnenie. Toto odškodnenie nesmie v prípade nezamestnania zamestnanca presiahnuť tri mesačné mzdy, pokiaľ by zamestnanec nebol zamestnaný, ani keby pri výberovom konaní nedošlo k diskriminácii.
3. V prípade uplatňovania kolektívnych zmlúv je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu len vtedy, ak konal úmyselne alebo s hrubou nedbanlivosťou.
4. Nárok podľa odsekov 1 a 2 je potrebné uplatniť písomne v lehote dvoch mesiacov, ibaže by sa zmluvné strany kolektívnych zmlúv dohodli inak. Lehota začína plynúť v prípade žiadosti o zamestnanie či v prípade profesijného postupu okamihom doručenia zamietavej odpovede a v ostatných prípadoch diskriminácie okamihom, keď sa zamestnanec o diskriminácii dozvedel.
5. V ostatných prípadoch zostávajú nároky voči zamestnávateľovi, ktoré vyplývajú z iných právnych predpisov, nedotknuté.
6. Porušenie zákazu diskriminácie podľa § 7 ods. 1 zo strany zamestnávateľa nezakladá nárok na vznik pracovného vzťahu, na prijatie na absolventskú prax či na profesijný postup, ibaže by taký nárok vyplynul z iného právneho dôvodu.“
Občiansky zákonník
10 V § 195 nemeckého občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“) je spresnené, že základná premlčacia lehota je tri roky.
11 V § 611a v znení platnom do 17. augusta 2006, keď nadobudol účinnosť AGG, sa uvádzalo:
„1. Zamestnávateľ nesmie zamestnanca diskriminovať na základe pohlavia pri uzatváraní dohody či prijímaní opatrení, najmä pri vzniku pracovného pomeru…
2. Ak zamestnávateľ poruší zákaz diskriminácie stanovený v odseku 1 pri vzniku pracovného pomeru, môže takto diskriminovaný uchádzač požadovať primeranú náhradu škody…
4. Nárok podľa odsek[u] 2… sa musí uplatniť v lehote, ktorá začína plynúť doručením zamietnutia žiadosti o zamestnanie, a to písomne. Dĺžka lehoty sa riadi prekluzívnou lehotou stanovenou na účely uplatnenia nárokov na náhradu škody v danom pracovnom pomere; táto lehota je minimálne dva mesiace. Ak takáto lehota nie je pre daný pracovný pomer upravená, predstavuje šesť mesiacov.
…“
Zákon o súdoch príslušných v zamestnaneckých veciach
12 V § 61b zákona o súdoch príslušných v zamestnaneckých veciach (Arbeitsgerichtsgesetz) z 2. júla 1979 (BGBl. 1979 I, s. 853, ďalej len „ArbGG“) sa stanovuje, že „žaloba o náhradu škody založená na § 15 AGG musí byť podaná v lehote troch mesiacov od písomného uplatnenia nároku“ u zamestnávateľa.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13 S. Bulicke, ktorá mala v tom čase 41 rokov, reagovala 16. novembra 2007 na inzerát, ktorý Deutsche Büro uverejnila v novinách, na obsadenie pracovného miesta. Inzerát znel takto:
„Hľadáme pre náš mladý tím v meste motivovaných spolupracovníkov/spolupracovníčky. Rád telefonuješ? Tak potom si správne u nás. Dávame Ti možnosť dokonca si zarobiť týmto spôsobom peniaze. Máš 18 – 35 rokov a ovládaš dobre nemecký jazyk a hľadáš prácu na plný úväzok?…“
14 Dňa 19. novembra 2007 bolo S. Bulickeovej telefonicky oznámené, že jej žiadosť o zamestnanie bola zamietnutá. Toto zamietnutie bolo potvrdené listom z 21. novembra 2007, v ktorom bolo spresnené, že všetky pracovné miesta už boli obsadené. Ukázalo sa však, že dve osoby vo veku 20, resp. 22 rokov boli zamestnané 19. novembra 2007.
15 Deutsche Büro uverejnila podobné inzeráty ešte 22. novembra 2007, ako aj 9. apríla, 3. septembra a 10. septembra 2008. Vo všetkých týchto inzerátoch bolo uvedené „mladý tím“ a „18 až 35 rokov“.
16 S. Bulicke podala 29. januára 2008 na Arbeitsgericht Hamburg žalobu o náhradu škody, ktorá jej bola údajne spôsobená diskrimináciou, za obeť ktorej sa považovala.
17 Rozsudkom z 10. decembra 2008 daný súd túto žalobu zamietol z dôvodu, že S. Bulicke predtým neuplatnila svoj nárok v Deutsche Büro v lehote stanovenej v § 15 ods. 4 AGG.
18 S. Bulicke sa odvolala na Landesarbeitsgericht Hamburg. Podľa tohto súdu je isté, že S. Bulicke nedodržala lehotu stanovenú § 15 ods. 4 AGG.
19 Vnútroštátny súd sa pýta, či § 15 ods. 4 AGG je v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, keďže na jednej strane nie je v oblasti pracovného práva stanovená nijaká prekluzívna lehota, okrem prekluzívnych lehôt dohodnutých kolektívnou zmluvou, ale len všeobecné premlčacie lehoty, akou je tá uvedená v § 195 BGB, a na druhej strane je táto lehota príliš krátka na to, aby daný uchádzač o zamestnanie mohol uplatniť svoje práva.
20 Tiež konštatoval, že lehota stanovená v § 15 ods. 4 AGG je kratšia ako tá, ktorá bola stanovená v § 611a BGB platnom do 17. augusta 2006 pre veci týkajúce sa diskriminácie na základe pohlavia. Nová právna úprava teda spôsobila zníženie už dosiahnutej úrovne ochrany.
21 Za týchto okolností Landesarbeitsgericht Hamburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Porušuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej (mimo právnej úpravy v kolektívnych zmluvách) na účely písomného uplatnenia nároku na odškodnenie a/alebo nároku na náhradu ujmy z dôvodu diskriminácie pri prijímaní do zamestnania platí dvojmesačná lehota po doručení zamietnutia – alebo podľa výkladu tohto ustanovenia: po momente, keď sa dozvedel o diskriminácii, primárne právo ES (zabezpečenie účinnej právnej ochrany) a/alebo zákaz diskriminácie podľa práva Spoločenstva na základe veku, smernicu…, keď pre rovnocenné nároky podľa vnútroštátneho práva platia trojročné premlčacie lehoty a/alebo zákaz zníženia úrovne ochrany podľa článku 8 tej istej smernice, keď skoršie vnútroštátne ustanovenie upravovalo dlhšiu prekluzívnu lehotu v prípade diskriminácie na základe pohlavia?“
O prejudiciálnej otázke
22 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenie, akým je § 15 ods. 4 AGG, ktoré stanovuje, že obeť diskriminácie na základe veku pri prijímaní do zamestnania musí uplatniť svoje nároky u toho, kto túto diskrimináciu spôsobil, v lehote dvoch mesiacov po doručení oznámenia o neprijatí, alebo podľa iného výkladu tohto ustanovenia, po tom, ako sa dozvie o diskriminácii, predstavuje správne vykonanie článkov 8 a 9 smernice.
23 Tento súd sa presnejšie pýta, či uvedené ustanovenie dodržiava jednak zásady ekvivalencie a efektivity, najmä s ohľadom na iné ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorých podobné žiadosti podliehajú dlhším lehotám, a jednak zásadu zákazu zníženia úrovne ochrany dosiahnutej skoršími ustanoveniami vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré stanovovalo dlhšiu prekluzívnu lehotu v prípade diskriminácie na základe pohlavia.
O zásadách ekvivalencie a efektivity
24 Článok 9 smernice stanovuje, že členské štáty jednak dohliadajú na to, aby súdne a/alebo správne konania vymáhania povinností vyplývajúcich zo smernice boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené porušením zásady rovnakého zaobchádzania, a jednak na to, aby tieto povinnosti členských štátov nemali vplyv na vnútroštátne pravidlá týkajúce sa lehôt na podanie žaloby, pokiaľ ide o uvedenú zásadu. Z tohto znenia vyplýva, že otázka lehôt na začatie konania na zabezpečenie dodržania povinností vyplývajúcich zo smernice nie je upravená právom Únie.
25 Podľa ustálenej judikatúry, v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb zameraných na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že takéto podmienky jednak nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 43; zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 57).
26 Dodržanie zásady ekvivalencie predpokladá, že sporné pravidlo sa uplatňuje nezávisle od toho, či žaloby, ktoré majú podobný predmet a dôvody, sú založené na porušení práva Únie alebo na porušení vnútroštátneho práva (pozri rozsudky z 1. decembra 1998, Levez, C‑326/96, Zb. s. I‑7835, bod 41; zo 16. mája 2000, Preston a i., C‑78/98, Zb. s. I‑3201, bod 55, ako aj z 29. októbra 2009, Pontin, C‑63/08, Zb. s. I‑10467, bod 45).
27 Túto zásadu však nie je možné vykladať tak, že núti členský štát rozšíriť svoj vlastný najpriaznivejší režim na všetky podané žaloby, ktoré boli uplatnené, ako v tejto veci, v oblasti pracovného práva (pozri v tomto zmysle rozsudky Levez, už citovaný, bod 42, a Pontin, už citovaný, bod 45).
28 S cieľom preveriť, či zásada ekvivalencie bola vo veci samej dodržaná, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý ako jediný priamo pozná vnútroštátne procesné postupy v oblasti pracovného práva, preskúmať tak predmet, ako aj zásadné črty údajne podobných vnútroštátnych opravných prostriedkov (pozri rozsudky Levez, už citovaný, bod 43; Preston a i., už citovaný, bod 56, ako aj Pontin, už citovaný, bod 45).
29 Okrem toho každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či je vnútroštátne procesné ustanovenie menej výhodné ako ustanovenia vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy, musí vnútroštátny súd s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní skúmať priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov (pozri rozsudky Levez, už citovaný, bod 44; Preston a i., už citovaný, bod 61, ako aj Pontin, už citovaný, bod 46).
30 Vzhľadom na informácie predložené vnútroštátnym súdom sa zdá, že možnosť dosiahnuť náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z porušenia zákazu diskriminácie na základe rasy alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo presvedčenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie bola zavedená AGG a že pred prijatím tohto zákona neexistovali rovnocenné procesné postupy v pravom zmysle slova.
31 Podľa vnútroštátneho súdu sa v oblasti pracovného práva neuplatňuje nijaká prekluzívna lehota, okrem prekluzívnych lehôt dohodnutých kolektívnou zmluvou, ale len všeobecné premlčacie lehoty. Uviedol však, že Arbeitsgericht Hamburg vo svojom rozsudku z 10. decembra 2008 poukázal na existenciu situácií, v ktorých sú pracovníci povinní uplatniť svoje práva v krátkych lehotách. To platí aj pre žaloby v oblasti ochrany proti výpovedi, ktoré musia byť teda podané v lehote troch týždňov od doručenia výpovede. Podobne to platí v prípade určovacích žalôb smerujúcich k neúčinnosti časového obmedzenia pracovnej zmluvy, ktoré je potrebné podať do troch týždňov od dohodnutého skončenia uvedenej zmluvy. Napokon v kolektívnych zmluvách sa často nachádzajú prekluzívne lehoty, po ktorých uplynutí práva domáhať sa žalobou svojich nárokov zanikajú, pokiaľ sa neuplatnili v krátkej lehote.
32 Podľa vnútroštátneho súdu § 611a v znení platnom do nadobudnutia účinnosti AGG stanovoval minimálnu lehotu dva mesiace na uplatnenie nárokov u zamestnávateľa v prípade diskriminácie na základe pohlavia, ak bola stanovená prekluzívna lehota na uplatnenie iných nárokov na odškodnenie vyplývajúca z daného pracovnoprávneho vzťahu. Ak nebola taká lehota stanovená, v rámci § 611a BGB sa uplatní lehota šesť mesiacov.
33 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že lehota stanovená v § 15 ods. 4 AGG sa vzťahuje len na uplatnenie nárokov u zamestnávateľa. Nemecká vláda uviedla, že táto lehota musí byť spojená s lehotou stanovenou v § 61b ArbGG. Len ak zamestnávateľ nevyhovie návrhom uplatneným v súlade s § 15 ods. 4 AGG, môže osoba, ktorá sa cíti byť poškodená diskrimináciou, podať v lehote troch mesiacov od písomnej žiadosti predloženej zamestnávateľovi, žalobu na súde príslušnom v zamestnaneckých veciach. Podanie žaloby namiesto uplatnenia nárokov u zamestnávateľa je možné pod podmienkou, že žaloba bola podaná a zamestnávateľovi bolo doručené oznámenie o začatí konania v lehote stanovenej v uvedenom § 15 ods. 4.
34 Nezdá sa, že ustanovenie, akým je § 15 ods. 4 AGG, ktoré stanovuje, že obeť diskriminácie na základe veku pri prijímaní do zamestnania musí svoje nároky uplatniť u toho, kto túto diskrimináciu spôsobil, a žiadať od neho náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v lehote dvoch mesiacov, by bolo menej výhodné ako ustanovenia vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy v oblasti pracovného práva. Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či procesné lehoty, ktoré stanovil Arbeitsgericht Hamburg vo svojom rozhodnutí z 10. decembra 2008, predstavujú podobné lehoty. Pokiaľ sa ukáže, že jedna alebo viacero žalôb uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu alebo iné vnútroštátne žaloby, na ktoré sa pred Súdnym dvorom nepoukázalo, sú podobné žalobe o náhradu škody na základe diskriminácie, potom vnútroštátny súd posúdi, či sa na tieto žaloby vzťahujú priaznivejšie procesné podmienky (pozri analogicky rozsudok Pontin, už citovaný, bod 56). Navyše vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či je možné potvrdiť výklad navrhovaný nemeckou vládou s ohľadom na lehotu stanovenú v § 15 ods. 4 AGG v spojení s § 61b ArbGG.
35 Pokiaľ ide o zásadu efektivity, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že každý prípad, keď sa nastoľuje otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebehu a jeho osobitostiach na rôznych vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania (pozri rozsudok zo 14. decembra 1995, Peterbroeck, C‑312/93, Zb. s. I‑4599, bod 14; Unibet, už citovaný, bod 54; zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, Zb. s. I‑9579, bod 39, a Pontin, už citovaný, bod 47).
36 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že určenie primeraných prekluzívnych lehôt na podanie žaloby je v zásade v súlade s požiadavkou efektivity, keďže predstavuje uplatnenie základnej zásady právnej istoty (pozri rozsudky z 10. júla 1997, Palmisani, C‑261/95, Zb. s. I‑4025, bod 28; Preston a i., už citovaný, bod 33; z 24. septembra 2002, Grundig Italiana, C‑255/00, Zb. s. I‑8003, bod 34, ako aj Kempter, už citovaný, bod 58). Takéto lehoty totiž nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (pozri rozsudky Grundig Italiana, už citovaný, bod 34; Kempter, už citovaný, bod 58, a Pontin, už citovaný, bod 48). Pod touto podmienkou môžu členské štáty prijať kratšie alebo dlhšie lehoty (pozri rozsudok zo 17. júna 2004, Recheio – Cash & Carry, C‑30/02, Zb. s. I‑6051, bod 20). Pokiaľ ide o prekluzívne lehoty, Súdny dvor tiež rozhodol, že vo vnútroštátnych právnych úpravách, ktoré patria do pôsobnosti práva Spoločenstva, sú to práve členské štáty, ktoré majú určiť lehoty najmä vzhľadom na význam rozhodnutí, ktoré sa majú prijať, pre zúčastnené osoby, na komplexnosť postupov a právnych predpisov, ktoré sa majú uplatniť, počet osôb, ktoré môžu byť dotknuté, a ďalšie verejné a súkromné záujmy, na ktoré treba prihliadnuť (pozri rozsudok Pontin, už citovaný, bod 48).
37 Treba teda overiť, či lehota stanovená v § 15 ods. 4 AGG zodpovedá požiadavkám zásady efektivity, tak čo sa týka jej dĺžky, ako aj okamihu, od ktorého začína plynúť.
38 Uvedený § 15 ods. 4 stanovuje lehotu dvoch mesiacov na uplatnenie nárokov u zamestnávateľa. Ako uviedla nemecká vláda, je potrebné, aby nároky boli u zamestnávateľa uplatnené v krátkej lehote, a aby nebol nútený vzhľadom na režim dôkazného bremena upravený AGG uchovávať dokumentáciu o prijímaní do zamestnania počas neprimerane dlhej doby.
39 Nezdá sa, že stanovenie tejto lehoty na dva mesiace mohlo viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie.
40 Pokiaľ ide o okamih začatia plynutia lehoty na podanie žaloby, zo znenia § 15 ods. 4 AGG vyplýva, že „lehota začína plynúť v prípade žiadosti o zamestnanie… okamihom doručenia zamietavej odpovede“. V takom prípade však zamestnancovi hrozí, že v lehote dvoch mesiacov od zamietnutia jeho žiadosti o zamestnanie nedokáže zistiť, či došlo k diskriminácií, alebo rozpoznať rozsah tejto diskriminácie, ktorej bol obeťou, a to najmä z dôvodu konania zamestnávateľa, takže nebude môcť podať žalobu v súlade so smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok Levez, už citovaný, bod 31).
41 Z vnútroštátneho rozhodnutia, ako aj pripomienok nemeckej vlády vplýva, že podľa teleologického výkladu § 15 ods. 4 AGG nezačína lehota stanovená v tomto ustanovení nevyhnutne plynúť doručením zamietnutia žaloby o zamestnanie, ale v momente, keď sa zamestnanec dozvedel o údajnej diskriminácii. Vzhľadom na tieto okolnosti nemôže uvedené ustanovenie viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie.
42 So zreteľom na tieto úvahy treba na prvú časť prejudiciálnej otázky odpovedať tak, že primárne právo Únie a článok 9 smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého obeť diskriminácie na základe veku pri prijímaní do zamestnania musí svoje nároky uplatniť u toho, kto túto diskrimináciu spôsobil, a žiadať od neho náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v lehote dvoch mesiacov, pod podmienkou:
– jednak že táto lehota nie je menej výhodná ako lehota vzťahujúca sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy v oblasti pracovného práva,
– jednak že určenie momentu, od ktorého uvedená lehota začína plynúť, nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných smernicou.
Je povinnosťou vnútroštátneho súdu preskúmať, či sú tieto dve podmienky splnené.
O zásade zákazu zníženia úrovne ochrany
43 Článok 8 smernice stanovuje, že vykonávanie tejto smernice nie je za žiadnych okolností dôvodom na zníženie úrovne ochrany proti diskriminácii už poskytovanej členskými štátmi v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje daná smernica.
44 Pokiaľ ide o smernicu Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368) a presnejšie o doložku 8 bod 3 tejto rámcovej dohody, zo znenia ktorej vyplýva, že vykonávanie uvedenej dohody neoprávňuje členské štáty k znižovaniu všeobecnej úrovne ochrany pracovníkov, ktorá už je zabezpečená vnútroštátnym právnym poriadkom v oblasti, na ktorú sa uvedená dohoda vzťahuje, Súdny dvor rozhodol, že zníženie úrovne garantovanej ochrany pracovníkov v oblasti zmlúv na dobu určitú nie je ako také rámcovou dohodou zakázané, ale aby sa na toto zníženie vzťahoval zákaz stanovený v doložke 8 bode 3 tejto dohody, musí toto zníženie na jednaj strane súvisieť s „vykonaním“ rámcovej dohody a na druhej strane sa týkať „všeobecnej úrovne ochrany“ pracovníkov na dobu určitú (pozri rozsudok z 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C‑378/07 až C‑380/07, Zb. s. I‑3071, bod 126 a citovanú judikatúru).
45 V každom prípade, keďže článok 1 danej smernice neupravoval pohlavie ako dôvod diskriminácie, prípadné zníženie úrovne ochrany proti diskriminácii založenej na tomto dôvode nemožno považovať za oblasti, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica.
46 V dôsledku toho sa na dĺžku lehoty na uplatnenie nárokov na náhradu škody z dôvodu diskriminácie na základe pohlavia, akou je tá, uvedená v § 611a BGB v jeho znení pred nadobudnutím účinnosti AGG, nevzťahuje pojem „úroveň ochrany proti diskriminácii“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice.
47 So zreteľom na tieto úvahy treba na druhú časť prejudiciálnej otázky odpovedať tak, že článok 8 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu prijatému na vykonanie smernice, v dôsledku ktorého sa zmení skoršia právna úprava stanovujúca lehotu na uplatnenie nárokov na náhradu ujmy v prípade diskriminácie na základe pohlavia.
O trovách
48 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Primárne právo Únie a článok 9 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého obeť diskriminácie na základe veku pri prijímaní do zamestnania musí svoje nároky uplatniť u toho, kto túto diskrimináciu spôsobil, a žiadať od neho náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v lehote dvoch mesiacov, pod podmienkou:
– jednak že táto lehota nie je menej výhodná ako lehota vzťahujúca sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy v oblasti pracovného práva,
– jednak že určenie momentu, od ktorého uvedená lehota začína plynúť, nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných smernicou.
Je povinnosťou vnútroštátneho súdu preskúmať, či sú tieto dve podmienky splnené.
2. Článok 8 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu prijatému na vykonanie smernice, v dôsledku ktorého sa zmení skoršia právna úprava stanovujúca lehotu na uplatnenie nárokov na náhradu ujmy v prípade diskriminácie na základe pohlavia.
Podpisy