UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 13. januára 2017 (*)
„Konanie – Určenie výšky trov konania“
Vo veci T‑88/09 DEP,
Idromacchine Srl, so sídlom v Porto Marghera (Taliansko),
Alessandro Capuzzo, bydliskom v Mirano (Taliansko),
Roberto Capuzzo, bydliskom v Spinea (Taliansko),
v zastúpení: W. Viscardini a G. Donà, advokáti,
žalobcovia,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: É. Gippini Fournier a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na určenie výšky trov konania v nadväznosti na rozsudok z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia (T‑88/09, EU:T:2011:641),
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia V. Valančius a U. Öberg,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkový stav, konanie a návrhy účastníkov konania
1 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. februára 2009 podali žalobcovia – spoločnosť Idromacchine Srl a jej spoločníci Alessandro Capuzzo a Roberto Capuzzo, z ktorých každý mal v uvedenej spoločnosti podiel 50 % – žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhali, aby bola Európskej komisii uložená povinnosť nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá im bola údajne spôsobená tým, že Komisia vo svojom rozhodnutí K(2004) 5426 v konečnom znení z 30. decembra 2004, „Štátna pomoc – Taliansko – Štátna pomoc N 586/2003, N 587/2003, N 589/2003 a C 48/2004 (ex N 595/2003) – Predĺženie 3‑ročnej lehoty na dodávku chemickej cisternovej lode – Výzva na predloženie pripomienok podľa článku 88 ods. 2 [ES]“ (Ú. v. EÚ C 42, 2005, s. 15) dospela k záveru, že v dôsledku toho, že Idromacchine dodala nádrže nespĺňajúce normy kvality a bezpečnostné normy, došlo k omeškaniu s dodávkou lodí, na ktoré sa tieto nádrže mali nainštalovať.
2 Všeobecný súd rozsudkom z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia (T‑88/09, EU:T:2011:641) zamietol žalobu o náhradu škody v rozsahu, v akom sa týkala celej údajnej materiálnej ujmy, ako nedôvodnú a vyhovel žalobe žalobcov v rozsahu, v akom sa týkala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená spoločnosti Idromacchine. Všeobecný súd tiež rozhodol, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania žalobcov, ktorí znášajú zvyšnú tretinu svojich vlastných trov konania.
3 Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 24. januára 2012 podali žalobcovia odvolanie proti rozsudku z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia (T‑88/09, EU:T:2011:641), ktoré bolo zamietnuté uznesením z 3. septembra 2013, Idromacchine a i./Komisia (C‑34/12 P, neuverejnené, EU:C:2013:552). Súdny dvor tiež uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.
4 E‑mailom z 13. februára 2014 žalobcovia oznámili Komisii, že suma, ktorú im má Komisia zaplatiť z dôvodu „nahraditeľných trov konania“ v súvislosti s uvedenou vecou, predstavuje 98 598,33 eura.
5 Komisia v nadväznosti na korešpondenciu medzi účastníkmi konania listom z 9. marca 2015 navrhla, že uhradí sumu 25 000 eur, a potom počas telefonického rozhovoru 19. mája 2015 s advokátmi žalobcov navrhla, že uhradí sumu 29 000 eur.
6 Žalobcovia e‑mailom z 9. júna 2015 ponuku Komisie odmietli.
7 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. novembra 2015 podali žalobcovia tento návrh na určenie výšky trov konania, v ktorom navrhujú, aby Všeobecný súd:
– stanovil výšku nahraditeľných trov konania vo veci T‑88/09, vrátane tohto konania o určenie výšky trov konania, na 102 264,99 eura,
– zvýšil uvedenú sumu alebo sumu, ktorú stanoví Všeobecný súd, o úroky z omeškania odo dňa vynesenia uznesenia alebo aspoň odo dňa jeho doručenia do dňa skutočnej úhrady, ktoré sa vypočítajú na základe sadzby, ktorú uplatňovala Európska centrálna banka (ECB) na svoje hlavné refinančné operácie v prvý deň mesiaca splatnosti platby, zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu, alebo subsidiárne zvýšenej o dva percentuálne body.
8 Komisia vo svojich pripomienkach doručených do kancelárie Súdneho dvora 19. januára 2016 navrhla, aby Všeobecný súd:
– stanovil nutné výdavky žalobcov spojené s konaním vo veci T‑88/09 na sumu, ktorá celkovo nepresiahne 36 000 eur,
– uložil Komisii zaplatiť dve tretiny celkovej sumy nahraditeľných trov konania.
Právny stav
9 Článok 170 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že v prípade sporu o nahraditeľných trovách konania Všeobecný súd rozhodne uznesením, proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, na návrh dotknutého účastníka konania po tom, ako účastníkovi konania, ktorého sa návrh týka, poskytol možnosť predložiť pripomienky.
O nahraditeľnosti trov konania vynaložených žalobcami
10 Podľa článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku sa nahradzujú ako trovy konania nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania v súvislosti s konaním, najmä cestovné náklady a výdavky spojené s pobytom a odmena splnomocneného zástupcu, poradcu alebo advokáta.
11 Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991, ktorého obsah je zhodný s obsahom článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku, z tohto ustanovenia vyplýva, že nahraditeľné trovy sú obmedzené jednak na trovy, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom, a jednak trovy, ktoré boli na tento účel nevyhnutné (pozri uznesenie z 25. marca 2014, Marcuccio/Komisia, T‑126/11 P‑DEP, neuverejnené, EU:T:2014:171, bod 25 a citovanú judikatúru).
12 Pri určení výšky nahraditeľných trov konania Všeobecný súd zohľadní všetky okolnosti veci až do okamihu vynesenia uznesenia o určení výšky trov konania, vrátane nutných výdavkov vzťahujúcich sa na konanie o určenie výšky trov konania (uznesenie z 25. marca 2014, Marcuccio/Komisia, T‑126/11 P‑DEP, neuverejnené, EU:T:2014:171, bod 27).
13 V prejednávanej veci si žalobcovia uplatňujú rôzne výdavky a odmeny, a to odmeny advokátov účtované na základe hodinových a iných než hodinových sadzieb, náklady na telefonické hovory a telefonické konferencie, elektronickú poštu, faxy, listy a fotokópie, náklady súvisiace s vypracovaním znaleckého posudku technicko‑účtovného charakteru (ďalej len „znalecký posudok“) a cestovné výdavky a náhrady súvisiace s pojednávaním, ktoré sa konalo 8. februára 2011, ako aj paušálnu sumu vo výške 5 % odmien z dôvodu „náhrady režijných nákladov“.
14 Komisia spochybňuje skutočnosť, že náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku, odmeny súvisiace s komunikáciou a paušálna suma režijných nákladov sú nahraditeľné trovy konania.
15 Pokiaľ ide po prvé o odmeny advokátov, nikto nespochybňuje, že odmeny vzťahujúce sa na právnickú prácu v pravom zmysle slova predstavujú nahraditeľné trovy konania. V prejednávanej veci sa však žalobcovia domáhajú takisto náhrady odmien advokátov vzťahujúcich sa na osobitné plnenia účtované na jednotkovom základe, a to na telefonické hovory a konferencie, elektronickú poštu, faxy a listy.
16 V tejto súvislosti treba vychádzať z toho, že v rozsahu, v akom sa niektoré z týchto osobitných plnení citovaných v bode 15 vyššie vzťahujú na právnické práce v pravom zmysle slova, sú odmeny s nimi spojené už zahrnuté v sume odmien účtovaných na základe hodinovej sadzby a nemožno ich účtovať dodatočne, lebo inak by došlo, ako správne tvrdí Komisia, k dvojitému vyúčtovaniu odmien. Okrem toho v rozsahu, v akom sa ďalšie plnenia z tých, ktoré sú uvedené v bode 15 vyššie, týkajú doplnkových administratívnych prác, ktoré teda nemôžu byť predmetom odmien, predstavujú súvisiace režijné náklady, ktoré sú v zásade nahraditeľnými trovami konania. Ako však správne zdôrazňuje Komisia, keďže sa žalobcovia domáhajú aj paušálnej náhrady režijných nákladov, treba zabrániť tomu, aby boli tieto náklady predmetom dvojitej náhrady.
17 Ďalej je na mieste pripomenúť, že súd je povinný zohľadniť najmä celkový počet hodín práce, ktoré sa môžu zdať ako objektívne nevyhnutné v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom, bez ohľadu na počet advokátov, medzi ktorých sa mali poskytnuté plnenia rozdeliť [uznesenie z 30. októbra 1998, Kaysersberg/Komisia, T‑290/94 (92), EU:T:1998:255, bod 20; z 15. marca 2000, Enso‑Gutzeit/Komisia, T‑337/94 (92), EU:T:2000:76, bod 20, a z 28. júna 2004, Airtours/Komisia, T‑342/99 DEP, EU:T:2004:192, bod 30]. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že počet hodín účtovaných súbežne dvoma zástupcami žalobcov, okrem iného za telefonické konferencie advokátskej kancelárie s klientmi, preštudovanie spisu, preštudovanie vyjadrení žalovanej a dupliky, preštudovanie správy na pojednávanie, prípravu na pojednávanie a účasť na tomto pojednávaní, je zjavne neprimerane vysoký a nemožno ho celkovo kvalifikovať ako nutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom.
18 Po druhé, pokiaľ ide o náklady na znalecký posudok, z judikatúry vyplýva, že vo veciach zahŕňajúcich posúdenia z prevažne hospodárskeho hľadiska sa účasť ekonomických poradcov alebo znalcov, dopĺňajúca prácu právnych poradcov, môže niekedy javiť ako nevyhnutná a môže viesť k vzniku nákladov, ktorých náhradu možno priznať na základe článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. decembra 2006, WestLB/Komisia, T‑228/99 DEP, neuverejnené, EU:T:2006:405, bod 78 a citovanú judikatúru).
19 Na to, aby to tak bolo, musí byť táto účasť objektívne nevyhnutná na účely konania. Môže to tak byť najmä vtedy, keď je znalecký posudok rozhodujúci pre výsledok sporu, takže jeho predloženie niektorým z účastníkov konania ušetrí Všeobecnému súdu nutnosť nariadiť vypracovanie znaleckého posudku v rámci jeho právomocí vykonávať dokazovanie, ktoré má podľa článku 25 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 91 rokovacieho poriadku (uznesenie z 19. decembra 2006, WestLB/Komisia, T‑228/99 DEP, neuverejnené, EU:T:2006:405, bod 79).
20 V prejednávanej veci to však nie je tak. Znalecký posudok bol totiž podľa vyjadrenia žalobcov vypracovaný na to, aby kvalifikovaná a nezávislá externá osoba zabezpečila väčšiu spoľahlivosť obchodných a ekonomických údajov, z ktorých žalobcovia vychádzali pri preukazovaní ujmy a príčinnej súvislosti s konaním vytýkaným Komisii. V tejto súvislosti treba po prvé poukázať na to, že posudok v skutočnosti spočíval, ako naznačuje opis jeho predmetu samotným znalcom – audítorskou kanceláriou, iba v overení súladu číselných údajov obsiahnutých v oddieloch 1, 2 a 3 „technicko‑účtovnej“ správy o odvetví výroby kotlov, ktorú pripravili žalobcovia, s účtovnými záznamami, účtovnými súvahami, číselnými údajmi a informáciami obsiahnutými v obchodnej korešpondencii a ďalších zdrojoch citovaných v uvedenej správe. V skutočnosti teda išlo o osvedčenie správnosti, a nie o znalecký posudok.
21 Po druhé osvedčená správa sa týkala predovšetkým podrobností o majetkovej ujme, ktorú žalobcovia uplatňovali pred Všeobecným súdom. Naproti tomu, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, táto správa sa obmedzovala na návrh, aby sa vyčíslila v súlade s požiadavkami ekvity vo výške od 30 % do 50 % uplatňovanej majetkovej ujmy, ktorá bola vyčíslená na 5 459 641,28 eura, pričom neobsahovala úvahy, na základe ktorých by takéto rozpätie malo byť odôvodnené. Keďže Všeobecný súd na jednej strane zamietol všetky nároky žalobcov týkajúce sa majetkovej ujmy ako nedôvodné a na druhej strane výslovne odmietol spôsob výpočtu a výšku nemajetkovej ujmy, ako ich navrhli žalobcovia, a napokon túto výšku stanovil na 20 000 eur (rozsudok z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia, T‑88/09, EU:T:2011:641, body 74 a 76), treba dospieť k záveru, že osvedčená správa nebola na účely konania ani nutná, ani užitočná.
22 Skutočnosť, že dôkaz predložený Všeobecnému súdu nie je nutný ani užitočný na účely konania, nemožno samozrejme odvodzovať zo samotnej okolnosti, že žalobca nebol v spore v niektorej časti úspešný alebo že Všeobecný súd neprijal skutočnosti, ktoré mal tento dôkaz preukázať, lebo inak by bol účastník konania znevýhodnený za to, že sa pokúsil v plnom rozsahu si splniť svoju povinnosť dokázať skutočnosti, na ktoré sa odvoláva. V prejednávanej veci však osvedčenie „technicko‑účtovnej“ správy predložené žalobcami neušetrilo Všeobecnému súdu, v zmysle uvedenom v judikatúre citovanej v bode 19 vyššie, nutnosť nariadiť vypracovanie znaleckého posudku v rámci svojich právomocí vykonávať dokazovanie, ktoré má na základe článku 25 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 91 rokovacieho poriadku. Z bodov 104 až 115 rozsudku z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia (T‑88/09, EU:T:2011:641) totiž vyplýva, že pre Všeobecný súd bolo dôvodom na zamietnutie nárokov žalobcov týkajúcich sa majetkovej ujmy, ktorá má byť údajne preukázaná osvedčenou správou, to, že žalobcovia nepreukázali, že existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním Komisie a uvádzanou ujmou. Ak by žalobcovia nepredložili osvedčenie, Všeobecný súd by teda nepotreboval nariadiť vypracovanie znaleckého posudku s cieľom overiť údaje predložené žalobcami.
23 Výdavky spojené s vypracovaním znaleckého posudku teda nie sú nahraditeľnými trovami.
24 Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie žalobcov, že samotný Všeobecný súd, na ktorom sa domáhali náhrady nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku z dôvodu náhrady majetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená, potvrdil, že takéto výdavky vynaložené účastníkmi konania v súvislosti so súdnym konaním nemožno považovať za ujmu, líšiacu sa od uloženia náhrady trov konania (rozsudok z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia, T‑88/09, EU:T:2011:641, bod 98), stačí poukázať na to, že Všeobecný súd síce uviedol, že náklady na znalecký posudok sú súčasťou trov konania, avšak vôbec nezaujal stanovisko k tomu, či sa nahrádzajú v zmysle článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku.
25 Po tretie výdavky súvisiace s komunikáciou sú v zásade nahraditeľné trovy konania, s výnimkou výdavkov na internú komunikáciu medzi advokátmi žalobcov z ich kancelárií v Bruseli (Belgicko) a v Padove (Taliansko). Treba totiž pripomenúť, že výdavky na komunikáciu medzi dvoma advokátmi toho istého účastníka konania nemožno odôvodniť ako nutné výdavky (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. novembra 2012, Al Shanfari/Rada a Komisia, T‑121/09 DEP, neuverejnené, EU:T:2012:607, bod 43 a citovanú judikatúru). Pokiaľ táto komunikácia nie je identifikovaná v rámci všetkej komunikácie, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, mala by sa uprednostniť paušálna náhrada výdavkov súvisiacich s komunikáciou ako režijných nákladov.
26 Po štvrté výdavky na fotokópie, ktoré žalobcovia uplatňujú v prejednávanej veci, sú nahraditeľné trovy konania, čo Komisia nespochybňuje.
27 Po piate, pokiaľ ide o výdavky súvisiace s pojednávaním, treba poukázať na to, že „cestovné náhrady“ sa na jednej strane nejavia ako nutné, lebo odmena za účasť na pojednávaní je zohľadnená v odmenách advokátov. Na druhej strane na rozdiel od názoru Komisie sa účasť dvoch advokátov na pojednávaní vzhľadom na zložitosť prípadu nejaví ako neprimeraná, takže cestovné náklady a výdavky na pobyt, ktoré sú spojené s ich účasťou na pojednávaní, sú nahraditeľné trovy konania.
28 Po šieste je síce pravda, že na základe článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku sa režijné náklady nahrádzajú, avšak podiel vo výške 5 % odmien advokátov je v prejednávanej veci neprimeraný. Za okolností prejednávanej veci sa javí ako vhodná na určenie výšky iných režijných nákladov, ako sú výdavky na fotokópie, ktoré sa nahrádzajú, sadzba vo výške 2 % uvedených odmien.
O výške nahraditeľných trov konania
29 Pokiaľ ide o výšku nahraditeľných trov konania, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že keďže právo Európskej únie neobsahuje ustanovenia povahy sadzobníka, musí Všeobecný súd voľne hodnotiť okolnosti prípadu, pričom musí brať do úvahy predmet a povahu sporu, jeho dôležitosť z hľadiska práva Únie, ako aj stupeň zložitosti veci, rozsah práce, ktorú môže vyžadovať sporné konanie od splnomocnených zástupcov alebo od zúčastnených poradcov, ako aj hospodárske záujmy, ktoré spor predstavuje pre účastníkov konania (uznesenie z 19. decembra 2006, WestLB/Komisia, T‑228/99 DEP, neuverejnené, EU:T:2006:405, bod 61).
30 Pokiaľ ide v prvom rade o dotknuté hospodárske záujmy, ich význam nemožno určiť podľa celkovej výšky škody uplatňovanej žalobcami v konaní vo veci samej v rámci žaloby o náhradu škody, tak ako v prejednávanej veci. Ako totiž zdôrazňuje Komisia, takýto prístup by mohol žalobcov podnecovať k tomu, aby si uplatňovali neúmerne vysoké požiadavky. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci treba usudzovať, že dotknuté hospodárske záujmy mali len obmedzený význam.
31 V druhom rade, pokiaľ ide o význam sporu z hľadiska práva Únie, ako aj o stupeň jeho zložitosti, treba poznamenať, že spor sa týkal žaloby o náhradu škody, ktorá bola údajne spôsobená protiprávnym konaním Komisie, takže ide o oblasť, ktorá je predmetom rozsiahlej judikatúry týkajúcej sa podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie a vyčíslenia škody. Ďalej treba poukázať na to, že konanie Komisie nebolo zo skutkového hľadiska spochybnené, pričom spor sa tak obmedzoval na svoju právnu kvalifikáciu, preukázanie príčinnej súvislosti a vyčíslenie škody. Za týchto okolností sa význam a stupeň zložitosti sporu musia kvalifikovať ako stredné.
32 V treťom rade, pokiaľ ide o rozsah vykonanej práce, obmedzený význam dotknutých hospodárskych záujmov a stredný stupeň právneho významu a zložitosti sporu, nemôžu odôvodniť 486 hodín práce, ktoré advokáti žalobcov podľa vlastného tvrdenia venovali veci samej, a neumožňujú, aby Všeobecný súd považoval nimi vykázanú odmenu v celkovej výške 118 700 eur, účtovanú na základe hodinovej sadzby, za objektívne nutnú v zmysle článku 140 písm. b) rokovacieho poriadku, najmä keď výdavky na koordináciu práce jednotlivých poradcov žalobcov nemožno považovať za nutné výdavky, ktoré sa musia zohľadniť pri výpočte výšky nahraditeľných trov konania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. novembra 2012, Al Shanfari/Rada a Komisia, T‑121/09 DEP, neuverejnené, EU:T:2012:607, bod 30 a citovanú judikatúru).
33 Po prvé treba totiž poukázať na to, že celkový počet 241 hodín práce súvisiacej s preštudovaním veci samej a vyhotovením splnomocnenia a žaloby sa javí ako neprimeraný. Vzhľadom na okolnosti uvedené v bodoch 30 a 31 vyššie možno považovať za primeraný odhad času, ktorý nutne potrebuje advokát skúsený v danej oblasti na uskutočnenie uvedených úkonov, 85 hodín.
34 Po druhé žalobcovia uplatňujú štyri hodiny práce súvisiacej s vypracovaním návrhu na preskúmanie rozhodnutia Všeobecného súdu týkajúceho sa žiadosti o zachovanie anonymity a vypustenie niektorých údajov pri uverejnení rozhodnutia. Keďže sa tento návrh, ktorý bol Všeobecným súdom zamietnutý, obmedzil na prebratie skutočností a argumentov, ktoré už boli obsiahnuté v pôvodnej žiadosti o zachovanie anonymity, ktorá už bola predložená v žalobe a zamietnutá Všeobecným súdom, nemožno hodiny práce, ktoré boli tomuto návrhu venované, považovať za nutné v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom.
35 Po tretie sa javí ako neprimerane vysoký počet 148 hodín práce, ktoré žalobcovia vykázali v súvislosti s preštudovaním odpovede žalovanej a vyhotovením repliky. Vzhľadom na okolnosti uvedené v bodoch 30 a 31 vyššie a na čas považovaný za primeraný na preštudovanie veci samej a na vyhotovenie splnomocnenia a žaloby, ako je uvedený v bode 33 vyššie, možno považovať za primeraný odhad celkového času, ktorý nutne potrebuje advokát skúsený v danej oblasti na uskutočnenie týchto úkonov, 35 hodín.
36 Po štvrté žalobcovia uplatňujú 20 hodín práce súvisiacej s preštudovaním dupliky, šesť hodín práce súvisiacej s diskusiou s klientmi, dve hodiny práce súvisiacej s vyhotovením návrhu na dodatočný čas na prednes reči, štrnásť hodín práce súvisiacej s preštudovaním správy na pojednávanie a vyhotovením pripomienok k tejto správe a 47 hodín práce súvisiacej s prípravou na pojednávanie. Ako správne uvádza Komisia, táto doba práce v celkovom trvaní 89 hodín sa javí ako značne nadhodnotená. Predovšetkým je totiž preštudovanie dupliky a správy na pojednávanie neoddeliteľnou súčasťou prípravy na toto pojednávanie, správa na pojednávanie mala len trinásť strán a obsahovala zhrnutie dôvodov a tvrdení účastníkov konania, ktoré už boli advokátom žalobcov dobre známe, a samotné pojednávanie bolo jednoduché a trvalo len dve hodiny, pričom účastníkom konania nebol poskytnutý dodatočný čas na prednes reči. Za týchto okolností možno považovať za primeraný odhad celkového času, ktorý nutne potrebuje skúsený advokát na uskutočnenie týchto úkonov, 24 hodín práce. Rovnako treba uznať za nutné štyri hodiny práce spojené so samotnou účasťou na pojednávaní (dve hodiny práce pre každého z oboch advokátov žalobcov).
37 Po piate treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry nie je Všeobecný súd oprávnený rozhodnúť o výške odmien, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim advokátom, ale má určiť sumu, do výšky ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Všeobecný súd teda nie je pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania povinný zohľadniť vnútroštátny sadzobník odmien advokátov ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tejto súvislosti medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami [uznesenie z 8. novembra 1996, Stahlwerke Peine‑Salzgitter/Komisia, T‑120/89 (92), EU:T:1996:161, bod 27, a z 10. januára 2002, Starway/Rada, T‑80/97 DEP, EU:T:2002:1, bod 26].
38 V prejednávanej veci sa javí, že odmeny uplatňované advokátmi žalobcov zodpovedajú stupňu zložitosti sporu. Sadzba účtovaná za služby advokáta W. Viscardiniho vo výške 300 eur za hodinu skutočne zodpovedá sadzbám odborníka so značnými skúsenosťami v dotknutej oblasti. Účtovanie práce advokáta G. Donà vo výške 200 eur za hodinu takisto zodpovedá odmenám, ktoré všeobecne účtujú spolupracujúci advokáti, ktorí však majú istú skúsenosť. So zreteľom na judikatúru citovanú v bode 17 vyššie je teda v prejednávanej veci potrebné uplatniť jednotnú hodinovú sadzbu 250 eur za hodiny práce uznané za nutné v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom.
39 Z toho vyplýva, že trovy konania, ktoré má žalobcom nahradiť Komisia z dôvodu odmien advokátov, dosahujú celkovú výšku 37 000 eur, t. j. 21 250 eur za preštudovanie veci samej a za vyhotovenie splnomocnenia a žaloby, 8 750 eur za preštudovanie vyjadrenia žalovanej a za vypracovanie repliky, 6 000 eur za prípravu na pojednávanie a 1 000 eur za samotnú účasť na pojednávaní.
40 V štvrtom rade výdavky na fotokópie vo výške 411 eur sa nejavia ako neprimerane vysoké a Komisia ich ostatne nespochybňuje, takže ich treba uznať za nutné výdavky v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom.
41 V piatom rade, pokiaľ ide o výdavky spojené s pojednávaním, ako uvádza Komisia, vzhľadom na to, že iné režijné náklady než výdavky na fotokópie sú predmetom paušálnej náhrady vypočítanej na základe percentuálneho podielu z odmien advokátov žalobcov, nie je na mieste priznávať ešte aj náhradu „dodatočných výdavkov spojených s pojednávaním“, ako požadovali žalobcovia bez toho, aby špecifikovali povahu uvedených výdavkov. So zreteľom na tieto okolnosti treba určiť výšku trov súvisiacich s pojednávaním, ktoré sa nahradia, na 1 082 eur, pričom táto suma zahŕňa výdavky na cestu a pobyt oboch advokátov žalobcov.
42 V šiestom rade, pokiaľ ide o iné režijné náklady ako výdavky na fotokópie, mali by sa nahradiť, ako už bolo uvedené v bode 28 vyššie, na paušálnom základe do výšky 740 eur, teda 2 % odmien advokátov žalobcov považovaných za nutné výdavky v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom, uvedené v bode Error! Reference source not found. vyššie.
43 V siedmom rade, pokiaľ ide o výdavky vzniknuté v súvislosti s týmto konaním o určenie výšky trov konania, ktoré žalobcovia vyčíslujú na 5 000 eur (20 hodín práce pri hodinovej sadzbe 250 eur), stačí poukázať na to, že tieto výdavky neboli nutnými výdavkami v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom, lebo Komisia v predsporovej časti konania navrhovala, že uhradí vyššiu sumu, než akú Všeobecný súd považuje za nutnú (pozri bod 5 vyššie).
44 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy by bolo správne stanoviť celkovú výšku nahraditeľných trov konania žalobcov, vzniknutých v konaní vo veci by sa samej, na 39 233 eur, a to 37 000 eur z dôvodu odmien ich vlastných advokátov v konaní vo veci samej, 411 eur z dôvodu výdavkov na fotokópie, 1 082 eur z dôvodu výdavkov spojených s pojednávaním a 740 eur z dôvodu iných režijných nákladov než výdavkov na fotokópie.
45 Z tejto celkovej sumy 39 233 eur musí Komisia v súlade s rozsudkom z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia (T‑88/09, EU:T:2011:641), uhradiť 26 155 eur, teda dve tretiny.
O tvrdení založenom na porušení práva na prístup k spravodlivosti
46 Žalobcovia tvrdia, že ak by Všeobecný súd neuznal, že výdavky, o ktorých tvrdia, že ich skutočne vynaložili, sa nahradia, malo by to za následok porušenie práva na prístup k spravodlivosti chráneného článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). Domnievajú sa, že ak bude v prejednávanej veci suma 20 000 eur, ktorú im Všeobecný súd priznal ako náhradu ich nemajetkovej ujmy, „neutralizovaná“ tým, že budú musieť nahradiť zvyšnú sumu trov konania, bude to predstavovať odopretie spravodlivosti.
47 Komisia tieto argumenty odmieta.
48 Najprv treba pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty základných práv, ktorý vo svojom prvom odseku stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, a vo svojom druhom odseku, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP, stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 40 až 42).
49 Žalobcovia však v prejednávanej veci netvrdia, že výkon ich práva na prístup k spravodlivosti bol obmedzený, ale v podstate uvádzajú, že by toto právo bolo zbavené svojej podstaty, keby časť nimi vynaložených trov konania vo veci T‑88/09, ktoré musia nahradiť, presiahla sumu náhrady škody, ktorú im v tejto veci Všeobecný súd priznal, pretože by to malo za následok, že by boli o túto náhradu škody pripravení.
50 V tejto súvislosti treba uviesť, že s výnimkou prípadu právnej pomoci, ktorý nie je v prejednávanej veci relevantný, musí každý, kto podáva návrh na začatie konania pred súdom, ktoré vyžaduje zastúpenie advokátom, vynaložiť náklady na takéto zastúpenie a rovnako ďalšie náklady spojené s uplatňovaním svojich práv, ako napríklad náklady na vypracovanie osvedčenia alebo znaleckých posudkov na preukázanie opodstatnenosti nárokov, ktoré si uplatňuje na súde. Skutočnosť, že v prípade iba čiastočného úspechu žaloby môže časť týchto nákladov zostať na ťarchu žalobcu, vyplýva zo všeobecného pravidla náhrady trov konania, ktoré je konkretizované najmä v článku 87 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991, podľa ktorého je v takých prípadoch možné trovy konania rozdeliť. Rovnako tak skutočnosť, že niektoré výdavky vynaložené účastníkom konania nemusia byť uznané ako nahraditeľné trovy konania, a tieto výdavky tak zostanú na ťarchu tohto účastníka konania, vyplýva z článku 170 rokovacieho poriadku, podľa ktorého Všeobecný súd rozhoduje o určení výšky nahraditeľných trov konania v prípade sporu medzi účastníkmi konania. Uplatnenie týchto ustanovení nemôže predstavovať porušenie práva na prístup k spravodlivosti, a to ani v prípadoch, keď suma trov konania, ktorá zostane na ťarchu žalobcu, rovnako ako v prejednávanej veci, presiahne sumu, ktorú mu Všeobecný súd priznal v konaní vo veci samej. Otázka výšky trov konania, ktoré zostanú na ťarchu žalobcu, je totiž odlišná a nezávislá od otázky, aký je rozsah povinnosti žalovaného účastníka konania, ktorá mu bola uložená v konaní vo veci samej.
51 Tento záver nemožno vyvrátiť rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia a v ktorom sa v podstate skonštatovalo, že uplatnenie pravidiel týkajúcich sa trov súdneho konania, v dôsledku ktorých je žalobca pripravený o takmer celú náhradu škody, na ktorej poskytnutie bol určitý štát odsúdený za jeho protiprávne predbežné zadržanie, je porušením jeho práva na prístup k spravodlivosti. V tejto súvislosti stačí poukázať na to, že v uvedenej veci išlo o trovy súdneho konania vymerané štátom, ktorému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody, čo mohlo vyvolať dojem, že štát dostal späť to, čo poskytol na nápravu porušenia EDĽP (rozsudok ESĽP z 12. júla 2007, Stankov v. Bulharsko, CE:ECHR:2007:0712JUD006849001, § 51 až § 67). Keďže je však konanie pred súdmi Únie v zásade bezplatné, v prejednávanej veci musia žalobcovia znášať iba časť odmien a nákladov na svojich vlastných advokátov, čo sú len sumy, ktoré sa už svojou povahou vymykajú akémukoľvek vplyvu Komisie.
52 Tvrdenie založené na porušení práva na prístup k spravodlivosti je preto potrebné zamietnuť.
O návrhu týkajúcom sa úrokov z omeškania
53 Žalobcovia sa domáhajú, aby suma trov konania, ktoré sa nahradia, bola zvýšená o úroky z omeškania odo dňa vynesenia uznesenia alebo aspoň odo dňa jeho doručenia do dňa skutočného uhradenia uvedených nákladov konania.
54 V tejto súvislosti treba uviesť, že konštatovanie prípadnej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a stanovenie ich sadzby patrí do pôsobnosti Všeobecného súdu na základe článku 170 ods. 1 a 3 rokovacieho poriadku (uznesenie z 23. mája 2014, Marcuccio/Komisia, T‑286/11 P‑DEP, neuverejnené, EU:T:2014:312, bod 25).
55 Podľa ustálenej judikatúry treba návrhu na zvýšenie dlžnej sumy v rámci konania o určení výšky trov konania o úroky z omeškania vyhovieť vo vzťahu k obdobiu odo dňa doručenia uznesenia o určení výšky trov konania do dňa skutočnej náhrady trov konania (pozri uznesenie z 24. októbra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑176/04 DEP II, neuverejnené, EU:T:2011:616, bod 38 a citovanú judikatúru).
56 Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Všeobecný súd považuje za vhodné vypočítať uplatniteľnú sadzbu úrokov na základe sadzby uplatňovanej ECB na jej hlavné refinančné operácie, platnej v prvý kalendárny deň mesiaca splatnosti úhrady zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
nariadil:
1. Celková suma trov konania, ktorú je Európska komisia povinná nahradiť spoločnosti Idromacchine Srl, Alessandrovi Capuzzovi a Robertovi Capuzzovi, sa stanovuje na 26 155 eur.
2. Táto suma sa zvyšuje o úroky z omeškania odo dňa doručenia tohto uznesenia do dňa skutočnej úhrady celkovej dlžnej sumy, vypočítanej na základe sadzby uplatňovanej Európskou centrálnou bankou na jej hlavné refinančné operácie, platnej v prvý kalendárny deň mesiaca splatnosti úhrady zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu.
V Luxemburgu 13. januára 2017