ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 9. decembra 2008 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Psychické obťažovanie – Povinnosť správneho orgánu poskytnúť pomoc – Zamietnutie žiadosti o pomoc – Povinnosť starostlivosti prislúchajúca správnym orgánom – Posúdenie – Výkon hodnotenia za rok 2003 – Hodnotenie služobného postupu“

Vo veci F‑52/05,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,

Q, bývalá úradníčka Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: S. Rodrigues a Y. Minatchy, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Joris, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci pôvodne J.‑A. Delcorde, advokát, neskôr D. Waelbroeck, advokát,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kreppel (spravodajca), sudcovia H. Tagaras a S. Gervasoni,

tajomník: S. Boni, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. júna 2007,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou doručenou 4. júla 2005 kancelárii Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev sa žalobkyňa v zásade domáha po prvé zrušenia rozhodnutia, ktorým Komisia Európskych spoločenstiev nepriamo odmietla jej žiadosť o poskytnutie pomoci, po druhé zrušenia jej správ o hodnotení služobného postupu vypracovaných za obdobia od 1. januára 2003 do 31. októbra 2003 a za obdobia od 1. novembra 2003 do 31. decembra 2003 (ďalej len „REC 2003“), po tretie uloženia povinnosti Komisii nahradiť jej škodu.

 Právny rámec

2        Článok 12a Služobného poriadku zamestnancov Európskych spoločenstiev, v znení vyplývajúcom z nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2004 (ďalej len „poriadok“), stanovuje:

„1.      Zamestnanci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

2.      Zamestnanec, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Zamestnanec, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec konal čestne.

3.      ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.

4.      ‚Sexuálne obťažovanie‘ je správanie sexuálnej povahy, ktoré osoba, ktorej je určené, pokladá za neželateľné, a ktorého účelom alebo následkom je obťažovanie tejto osoby alebo vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, útočného alebo rušivého prostredia. Sexuálne obťažovanie sa pokladá za diskrimináciu na základe pohlavia.“

3        Podľa ustanovení článku 24 poriadku:

„Spoločenstvá pomôžu každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

4        Dňa 22. októbra 2003 bola Komisia oboznámená s oznámením člena Komisie pána Kinnocka na základe „Politiky vo veci psychického obťažovania“ (ďalej len „oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní“).

5        Bod 4.1.1 pododsek i) oznámenia z roku 2003 o psychickom obťažovaní nazvaný „Bezodkladné opatrenia“ stanovuje:

„Pri akomkoľvek podozrení z psychického obťažovania možno uvažovať o opatreniach na odsun. Cieľom týchto opatrení je oddeliť dotknutých účastníkov a nemožno ich zamieňať s politikou mobility. ... Keďže ide o dočasné opatrenia, tento odsun nebude závislý od existencie voľného miesta.

Tieto opatrenia na odsun, ktoré musia brať do úvahy konkrétne situácie, môžu byť okamžité a ak je to nevyhnutné trvalé. Ich cieľom je umožniť predpokladanej obeti zotaviť sa tým, že sa jej pomôže získať od veci odstup.“

6        Dňa 26. apríla 2006 Komisia prijala rozhodnutie vzťahujúce sa na politiku vo veci ochrany ľudskej dôstojnosti a boja proti psychickému obťažovaniu a sexuálnemu obťažovaniu v Komisii (ďalej len „rozhodnutie z roku 2006 o psychickom a sexuálnom obťažovaní“). Toto rozhodnutie, ktoré zrušilo a nahradilo oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní, konkrétne vo svojom bode 2.5 stanovuje:

„Podľa poriadku ide o psychické obťažovanie len v prípade, keď bude správanie údajného škodcu považované za správanie zneužívajúcej, úmyselnej, opakovanej, trvalej alebo systematickej povahy, ktorého cieľom je napríklad poškodiť dobré meno dotknutej osoby alebo ju ponižovať. Uvedené kritériá musia byť splnené spoločne. ...“

7        Podľa ustanovení článku 43 Služobného poriadku zamestnancov Európskych spoločenstiev v znení účinnom do 30. apríla 2004 (ďalej len „pôvodný poriadok“):

„Spôsobilosť, výkonnosť a správanie v službe každého úradníka... sú predmetom pravidelnej správy vypracovanej aspoň raz za dva roky, ustanovenej každým orgánom...“

8        Dňa 3. marca 2004 Komisia prijala rozhodnutie týkajúce sa všeobecných vykonávacích ustanovení článku 43 pôvodného poriadku (ďalej len „GRE“).

9        Článok 1 odseky 1 a 2 GRE stanovuje:

„1.      V súlade s článkom 43 [pôvodného] poriadku... sa vykonávanie hodnotenia organizuje začiatkom každého roka. Hodnoteným obdobím je obdobie od 1. januára do 31. decembra predchádzajúceho roku.

Na tento účel sa vypracúva výročná správa nazývaná správa o hodnotení služobného postupu v zmysle článku [1] poriadku... pre každého úradníka, ktorý pracoval alebo bol dočasne pridelený v záujme služby počas obdobia aspoň jedného nepretržitého mesiaca počas hodnoteného obdobia. ...

2.      Cieľom hodnotenia je najmä zhodnotiť výkonnosť, spôsobilosť a správanie osoby zastávajúcej dané miesto v službe. Na základe pomerného zhodnotenia sa prideľuje hodnotiaca známka ku každej z týchto troch položiek, ako je uvedené vo vzore spojenej správy v prílohe II.“

10      Účastníkmi hodnotiaceho konania sú, po prvé, hodnotiteľ, ktorým je spravidla vedúci oddelenia v pozícii priameho nadriadeného hodnoteného úradníka (článok 2 ods. 2 a článok 3 ods. 1 a 3 GRE), po druhé, overovateľ, ktorým je spravidla riaditeľ v pozícii priameho nadriadeného hodnotiteľa (článok 2 ods. 3 a článok 3 ods. 1 GRE) a po tretie, revízny hodnotiteľ, ktorým je spravidla generálny riaditeľ v pozícii priameho nadriadeného hodnotiteľa (článok 2 ods. 4 a článok 3 ods. 1 GRE).

11      Článok 4 ods. 1 GRE stanovuje, že okrem výročnej správy treba vypracovať aj medzitýmnu správu najmä v prípade, ak sa počas hodnoteného obdobia podstatným spôsobom vyvíja povaha úloh úradníka na danej pozícii.

12      Pokiaľ ide o konkrétny priebeh procesu hodnotenia, ktorý sa uplatňuje tak na výročnú správu, ako aj na medzitýmnu správu, článok 8 ods. 4 GRE stanovuje, že do ôsmich pracovných dní po výzve hodnotiteľa úradník vypracuje vlastné hodnotenie, ktoré sa stane súčasťou správy o hodnotení služobného postupu (ďalej len „REC“). Najneskôr do desiatich pracovných dní po odovzdaní vlastného hodnotenia úradníkom sa medzi hodnotiteľom a úradníkom uskutoční formálny rozhovor, ktorý sa v súlade s článkom 8 ods. 5 štvrtým pododsekom GRE týka troch prvkov: hodnotenie funkcionára počas hodnoteného obdobia, stanovenie cieľov pre rok nasledujúci po hodnotenom období a definícia vzdelávacieho plánu. Po stretnutí medzi úradníkom a hodnotiteľom spíšu hodnotiteľ a overovateľ REC. V prípade odmietnutia REC úradníkom sa uskutoční rozhovor medzi úradníkom a overovateľom, ktorý má potom možnosť buď zmeniť alebo potvrdiť REC. Hodnotený úradník môže opätovne odmietnuť takto zmenené alebo potvrdené REC čo má za následok prerokovanie veci paritnou hodnotiacou komisiou upravenou v článku 9 GRE (ďalej len „CPE“), ktorej úloha spočíva v overení toho, či bolo REC vypracované spravodlivo, objektívne, teda pokiaľ to je možné na základe skutkových okolností a v súlade s GRE a usmernením k hodnoteniu. CPE vydáva odôvodnenú správu, na základe ktorej revízny hodnotiteľ buď zmení alebo potvrdí REC. Ak sa revízny hodnotiteľ odchýli od odporúčaní uvedených v tejto správe, je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť.

13      Vzor spojenej správy v prílohe II GRE pre každú z hodnotiacich rubrík stanovuje pridelenie známky, ako aj zodpovedajúceho hodnotenia. Pokiaľ ide o známku, maximálny počet bodov je 10 pre rubriku 6.1 „Výkonnosť“, 6 pre rubriku 6.2 „Spôsobilosť (kompetencie)“ a 4 pre rubriku 6.3 „Správanie v službe“. Pokiaľ ide o hodnotenie, siaha od „nedostatočného“ po „veľmi dobré“, resp. „výnimočné“ pre rubriky 6.1 „Výkonnosť“ a 6.2 „Spôsobilosť (kompetencie)“, pričom medzi uvedenými hranicami boli hodnotenia vo vzostupnom poradí „slabý“, „dostatočný“ a „dobrý“.

14      V júli 2002 Komisia svojich zamestnancov prostredníctvom intranetu upovedomila o dokumente nazvanom „Systém osobného hodnotenia na účely služobného postupu – Usmernenie“ (ďalej len „usmernenie k hodnoteniu“). Uvedený dokument spresňuje spôsoby vypracúvania REC.

15      Bod 6.2 „Hodnotenie výkonov“ usmernenia k hodnoteniu stanovuje čo konkrétne sa týka hodnotenia výkonnosti:

„Ciele sa obvykle v priebehu roka upravujú tak, aby sa brali do úvahy všetky zmeny; je však vylúčené potrestanie úradníka v prípade, ak nemohol dosiahnuť svoje ciele z dôvodu vonkajších vplyvov. Za takej situácie treba položiť dôraz na to, čo mohla dotknutá osoba reálne vykonať a na spôsob, akým sa so situáciou vysporiadala. Rovnaké zásady sa uplatňujú v prípade, ak musela hodnotená osoba opustiť miesto v priebehu roka. Napríklad ak je chorá alebo ak ide o materskú dovolenku alebo o povinnosti mimo služby ako napríklad predvolanie na zasadanie v súdnej porote...“

16      Článok 57 prvý odsek poriadku stanovuje, že úradník má počas kalendárneho roka právo na riadnu dovolenku v trvaní aspoň 24 pracovných dní a najviac 30 pracovných dní.

17      Podľa ustanovení článku 59 ods. 1 prvého pododseku poriadku má úradník, ktorý preukáže, že mu vo výkone povinností bránila choroba alebo úraz, nárok na pracovné voľno zo zdravotných dôvodov.

 Skutkové okolnosti

A –  Roky 2000, 2001 a 2002

18      Žalobkyňa, predtým sudkyňa správneho súdu vo Švédsku, bola vo veku 47 rokov vymenovaná s účinnosťou k 16. júlu 2000 za úradníka v skúšobnej dobe v platovej triede A 5 a pridelená do oddelenia B 2 „Verejná služba Európskej únie; poriadok a disciplína“ (ďalej len „oddelenie B 2“), podriadeného riaditeľstvu B „Práva a povinnosti; sociálna politika a akcie“ (ďalej len „riaditeľstvo B“) generálneho riaditeľstva (GR) „Personál a administratíva“ Komisie.

19      Dňa 16. marca 2001 bola riaditeľom riaditeľstva B po porade s vedúcim oddelenia B 2 spísaná správa o konci skúšobnej doby týkajúca sa obdobia od 16. júla 2000 do 15. apríla 2001 (ďalej len „prvá správa o konci skúšobnej doby“). Riaditeľ riaditeľstva B v nej poznamenal, že žalobkyňa „nedokázala splniť, v primeranom čase a v jednom prípade nedokázala splniť vôbec, určité dôležité úlohy, ktoré jej boli zverené“ a že mala „určité ťažkosti vo vzťahoch s verejnou službou“. Odhalila tiež „nedostatok znalostí systému orgánov a ich hierarchie platnej v Komisii“. Napokon na záver správy navrhol predĺženie skúšobnej doby žalobkyne „s pridelením na iné miesto“.

20      Dňa 22. marca 2001 žalobkyňa spísala pripomienky voči prvej správe o konci skúšobnej doby. Pripomenula v nich najmä význam a kvalitu práce, ktorú vykonala počas doby trvania svojej skúšobnej doby a uviedla v nej, že jej v žiaden okamih neboli ani v najmenšom robené výčitky týkajúce sa jej práce. Požadovala teda, aby prvá správa o konci jej skúšobnej doby „bola preskúmaná vo vzťahu k negatívnym bodom hodnotenia“ a okrem toho vyhlásila, že je pripravená „[sama] svedčiť pred výborom pre správy a/alebo dovolávať sa ďalších svedkov [ak by sa to ukázalo] ako nevyhnutné“.

21      Prvá správa o konci skúšobnej doby, ako aj pripomienky žalobkyne boli postúpené menovaciemu orgánu (ďalej len „menovací orgán“), ktorý ich predložil 27. marca 2001 predsedovi výboru pre správy.

22      Predseda výboru pre správy postúpil prípisom z 27. marca 2001 prvú správu o konci skúšobnej doby a pripomienky žalobkyne ostatným členom výboru pre správy a navrhol im, aby v písomnom konaní do 6. apríla 2001 schválili návrh písomnej spoločnej správy k jeho prípisu.

23      Keďže členovia výboru pre správy pred koncom lehoty 6. apríla 2001 nedoručili sekretariátu výboru pre správy pripomienky k návrhu správy predsedu výboru, menovací orgán rozhodnutím z 9. apríla 2001 predĺžil skúšobnú dobu žalobkyne na obdobie od 16. apríla 2001 do 15. októbra 2001 (ďalej len „rozhodnutie o predĺžení skúšobnej doby“).

24      Žalobkyňa bola od 16 apríla 2001 pridelená do oddelenia B 4 „Odmeny a uplatňovanie nárokov“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“, potom, od 21. mája 2001, do oddelenia 001, ktoré sa neskôr stalo oddelením 03 „Sociálny dialóg“ (ďalej len „oddelenie ‚Sociálny dialóg‘“), ktoré bolo rovnako podriadené riaditeľstvu B generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“.

25      Dňa 21. mája 2001 podala žalobkyňa sťažnosť s použitím článku 90 ods. 2 poriadku voči prvej správe o konci skúšobnej doby a rozhodnutiu o predĺžení skúšobnej doby.

26      Rozhodnutím z 20. septembra 2001 menovací orgán zamietol sťažnosť spísanú 21. mája 2001 žalobkyňou. Predsa však v tomto rozhodnutí menovací orgán pripustil, že výbor pre správy „bol omylom informovaný, že [žalobkyňa] súhlasila s predĺžením skúšobnej doby v inom oddelení“ a spresnil, že tento omyl „bol výsledkom skutočnosti, že [žalobkyňa] navrhla svoje preloženie do [oddelenia B 4] v rámci oznámeného predĺženia skúšobnej doby, čo pritom nemohlo označovať jej súhlas so samotným predĺžením skúšobnej doby“. Proti prvej správe o konci skúšobnej doby a rozhodnutiu o predĺžení skúšobnej doby nebol neskôr žalobkyňou na súdoch Spoločenstva podaný žiaden opravný prostriedok.

27      Dňa 25. septembra 2001 bola riaditeľom riaditeľstva B po porade s vedúcim oddelenia „Sociálny dialóg“ spísaná správa o konci skúšobnej doby týkajúca sa obdobia od 16. apríla 2001 do 15. októbra 2001 (ďalej len „druhá správa o konci skúšobnej doby“). Správa navrhovala vymenovanie žalobkyne do stálej služby.

28      Rozhodnutím z 24. októbra 2001 menovací orgán vymenoval žalobkyňu do stálej služby s účinnosťou od 16. októbra 2001.

29      Zatiaľ čo od konca roku 2001 žalobkyňa prejavovala želanie opustiť GR „Personál a administratíva“ na účely práce v rámci iného generálneho riaditeľstva, od 1. februára 2002 bola pridelená na oddelenie A 2 „Náborová politika“, ktoré sa neskôr stalo oddelením A 4 „Náborová politika (pred EPSO)“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“.

B –  Rok 2003

30      Od 1. januára 2003 bola žalobkyňa pridelená do oddelenia 01 „Vzťahy s inštitúciami, ABM a správa dokumentov“ (ďalej len „oddelenie 01“), ktoré sa neskôr stalo oddelením D 2 (ďalej len „oddelenie D 2“) podriadeným riaditeľstvu D „Zdroje“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“.

31      V priebehu roku 2003 mala žalobkyňa v období od 5. do 28. februára a od 10. do 14. marca voľno z dôvodu choroby, zo zdravotných dôvodov pracovala na polovičný úväzok v období od 17. marca do 28. apríla, mala voľno z dôvodu choroby od 30. júna do 4. júla a od 1. septembra do 14. novembra a opäť pracovala na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov od 17. novembra do 19. decembra.

32      Napriek svojmu pracovnému zadeleniu, od 1. januára 2003 do oddelenia 01, si žalobkyňa až do júna 2003 ponechala kanceláriu, v ktorej pracovala v čase, keď bola pridelená na oddelenie A 4, v tomto prípade kanceláriu na 2. poschodí budovy Komisie na 34, rue Montoyer v Bruseli (ďalej len „budova Montoyer 34“), zatiaľ čo kancelárie zvyšku oddelenia 01 boli rozmiestnené na 7. až 10. poschodí budovy Komisie umiestnenej na 11, rue de la Science v Bruseli (ďalej len „budova Science 11“).

33      Od júna 2003 až do leta 2004 bola žalobkyni pridelená kancelária na medziposchodí umiestnenom medzi prízemím a prvým poschodím budovy Science 11.

34      Dňa 10. júna 2003 bol spísaný opis pracovnej pozície žalobkyne a bol jej oznámený.

35      Dňa 3. júla 2003 zástupca vedúceho oddelenia D 2 zaslal žalobkyni e‑mailovú správu tohto znenia:

„Diskutoval som s oddelením [D 3 ‚Ľudské a finančné zdroje ADMIN; IAS; Útvar Kabinety‘ generálneho riaditeľstva ‚Personál a administratíva‘] o probléme kancelárií. Začali diskutovať o riešení, ktoré by zodpovedalo našej požiadavke, teda preskupeniu oddelenia D 2 na dve poschodia. Keďže táto diskusia zasiahla do množstva iných zmien, neexistuje ešte okamžité riešenie, máme však veľké šance. Dúfam, že získame to, čo chceme.

Na účely okamžitého vyriešenia otázky Vašej kancelárie, [oddelenie] D 3 navrhlo, aby ste dočasne išli na 7. poschodie [budovy Science 11], vedľa... a spoločne s ... vo veľkej kancelárii (v súčasnosti kancelária archívu).

Mohli by ste mi dať vedieť, či s uvedenou ponukou súhlasíte?“

36      Dňa 7. júla 2003 žalobkyňa odpovedala zástupcovi vedúceho oddelenia D 2 zaslaním e‑mailovej správy, ktorá obsahovala túto pasáž:

„Pokiaľ ide o otázky kancelárie, úprimne, neviem. Odchádzam na dovolenku od 18. júla a vrátim sa 18. augusta. Mohli by sme počkať, aby sme zistili, či sa v auguste už nájde trvalé riešenie?“

37      Dňa 11. septembra 2003 zástupca vedúceho oddelenia D 2 napísal zástupcovi poverenému v rámci oddelenia D 3 „Ľudské a finančné zdroje ADMIN; IAS; Útvar kabinety“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“ správou majetku (ďalej len „správca majetku“), nasledovnú e‑mailovú správu:

„Spomínate si iste na diskusie, ktoré sme spoločne viedli pokiaľ ide o [potrebu nájsť] primeranú kanceláriu pre [žalobkyňu], diskusie, ktoré podľa našej dohody mali pokračovať po letných dovolenkách. Dlhodobé riešenie [spočívajúce v preskupení] celého oddelenia D 2 na 9. a 10. poschodie [budovy Sciences 11] sa v tejto chvíli nezdá byť schodné. Žiadam Vás teda, aby ste nášmu oddeleniu dali k dispozícii kanceláriu vhodnú pre [žalobkyňu] a tiež tak blízko, ako je to možné, k 9. a 10. poschodiu [budovy Science 11].

Vec je dosť súrna, keďže sa zdá, že nevhodnosť súčasnej kancelárie [žalobkyne] umiestnenej na prízemí [budovy Science 11] vážne ovplyvňuje výkonnosť [účastníčky] a vyžaduje okamžité riešenie.

Očakávam Vašu odpoveď.“

38      Keďže správca majetku bol v čase odoslania e‑mailovej správy citovanej v predošlom bode na dovolenke, zástupca vedúceho oddelenia D 2 30. septembra 2003 opätovne upriamil jeho pozornosť na problém kancelárie žalobkyne.

C –  Rok 2004

39      Dňa 2. februára 2004 žalobkyňa požiadala o riadnu dovolenku na obdobie od 1. do 5. marca 2004. Táto žiadosť bola prijatá 3. februára 2004.

40      Listom z 29. apríla 2004 doručeným oddeleniu „Opravné prostriedky“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“ 3. mája 2004 žalobkyňa adresovala Komisii „žiadosť o pomoc na základe článku 24 poriadku...], ktorá tiež predstavovala žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 poriadku – psychické obťažovanie“ (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Sťažovala sa v nej na niekoľko skutočností, ktoré považovala za psychické obťažovanie a domáhala sa zahájenia správneho vyšetrovania „neutrálnym orgánom“, ktorý nemá vzťah s GR „Personál a administratíva“. Žalobkyňa napokon požadovala zaplatenie náhrady škody vo výške 100 000 eur z dôvodu ujmy, ktorú mala utrpieť z dôvodu údajného psychického obťažovania (ďalej len „žiadosť o náhradu škody“).

41      Po odovzdaní zdravotnej správy týkajúcej sa obdobia od 16. apríla 2004 do 11. júna 2004 žalobkyňou podrobila správa dotknutú osobu zdravotnej kontrole vykonanej lekárom inštitúcie, ktorý v správe zo 7. mája 2004 uviedol, že je „plne práceschopná od 10. [mája] 2004“, ale že „pre zdravie [žalobkyne] je žiaduca zmena pracovného zaradenia“.

42      V liste z piatku 7. mája 2004 žalobkyňa zopakovala svoju žiadosť o pomoc, tak, ako bola predtým vyjadrená v jej liste z 29. apríla 2004. Okrem iného v ňom požadovala, opierajúc sa o správu o zdravotnej kontrole uvedenú v predošlom bode, prijatie „takých okamžitých a preventívnych opatrení, ako je preloženie alebo dočasné preloženie“ na iné generálne riaditeľstvo ako je GR „Personál a administratíva“, aby mohla byť chránená pred „zneužívajúcim správaním jej nadriadených“. Napokon žalobkyňa rovnako žiadala nápravu majetkových dôsledkov správania, ktoré vyčítala svojim nadriadeným.

43      V ten istý deň 7. mája 2004 o 14.53 hod. žalobkyňa zaslala novému vedúcemu oddelenia D 2, ktorý sa ujal funkcie 16. februára 2004, e‑mailovú správu obsahujúcu nasledovné pasáže:

„Neúspešne som sa pokúšala zadať do... ‚Sic Congés‘ [informačný systém navrhnutý na účely uľahčenia správy dovoleniek] žiadosť o riadnu dovolenku od 10. mája do 30. júna 2004 (podľa... ‚Sic Congés‘ už mám pracovné voľno z dôvodu choroby).

...

Očakávajúc dočasné opatrenia sa cítim nútená (kvôli svojmu zdraviu, ako aj kvôli svojej bezpečnosti) vzdialiť sa zo svojho pracovného prostredia. Práve z toho dôvodu žiadam o riadnu dovolenku.

Kvôli tomu, že som nemohla... zadať žiadosť o riadnu dovolenku [do ‚Sic Congés‘] by som Vás rada požiadala o čo najskoršie potvrdenie [prostredníctvom e‑mailovej správy], najneskôr do 16 [hod.] tohto popoludnia, [či] súhlasíte s mojou žiadosťou o riadnu dovolenku v čase od 10. mája do 30. júna 2004.“

44      V ten istý deň 7. mája 2004 okolo 16 hod. mala žalobkyňa stretnutie s vedúcim oddelenia D 2 vo veci jej žiadosti o riadnu dovolenku. Podľa žalobkyne mal vedúci vyjadriť svoj súhlas s tým, aby od 10. mája začala čerpať riadnu dovolenku.

45      V ten istý deň 7. mája 2004 o 18.01 hod. vedúci oddelenia D 2 zaslal žalobkyni e‑mailovú správu, ktorej časť znela takto:

„Keďže existuje určité množstvo Vás sa týkajúcich otázok, ktoré treba rýchlo vyriešiť, žiadam Vás – v záujme služby a pokiaľ ste ešte nenastúpili na riadnu dovolenku –, aby ste sa dostavili v pondelok ráno do kancelárie.

Pri tej príležitosti sa bude tiež riešiť otázka Vašich dovoleniek.“

46      Stále dňa 7. mája 2004 o 18.24 hod. žalobkyňa odpovedala vedúcemu oddelenia D 2 e‑mailovou správou nasledovne:

„Poukazujem na naše stretnutie vo Vašej kancelárii dnes o 16 [hodín], kde ste ma uistili o tom, že s mojou žiadosťou o riadnu dovolenku začínajúcu v pondelok... 10. mája nebude žiaden problém a že budem môcť stráviť víkend pokojne a nebudem sa musieť vracať v pondelok. Problém bol len so [‚Sic Congés‘] a podpismi... Teraz som si už rezervovala letenku na návrat do Švédska o čosi neskôr.

Lekár mi prisľúbil, že sa pokúsi nájsť iné riešenie, ak by moja žiadosť o riadnu dovolenku nebola toto popoludnie schválená. Keďže ste ma upovedomili o zmene Vášho rozhodnutia tento večer, s lekárom... sa už nemožno spojiť. Vyberiem sa preto hneď v pondelok ráno do zdravotníckeho zariadenia, aby som sa pokúsila navštíviť lekára... alebo iného zdravotníckeho pracovníka.“

47      Dňa 10. mája 2004 v odpovedi na e‑mailovú správu uvedenú v predošlom bode vedúci oddelenia D 2 zaslal žalobkyni e‑mailovú správa, ktorej časť znela:

„Želám si Vám jednoducho potvrdiť, že [riaditeľ riaditeľstva D] si želá sa s Vami v priebehu dňa stretnúť na účely prediskutovania najmä Vášho možného dočasného preloženia, ako to odporučila zdravotná služba [v piatok 7. mája 2004] vo svojej správe a na účely nadviazania na ďalšie predtým podniknuté kroky, vo Vašom záujme.“

48      V ten istý deň 10. mája 2004 sa žalobkyňa stretla s riaditeľom riaditeľstva D. Podľa žalobkyne bolo počas tohto stretnutia dohodnuté, že môže odísť na riadnu dovolenku 19. mája 2004 na tri týždne.

49      Dňa 11. mája 2004 zaslala žalobkyňa asistentovi riaditeľa riaditeľstva D e‑mailovú správu, v ktorej požadovala, aby jej bol čo najskôr potvrdený súhlas jej riaditeľstva vo veci riadnej dovolenky, ktorú si želala vziať od 19. mája do 8. júna 2004 uvedúc v tejto súvislosti, že letenka, ktorú si rezervovala na zodpovedajúce obdobie, musí byť zaplatená najneskôr zajtra, teda 12. mája 2004.

50      Ako odpoveď na e‑mailovú správu žalobkyne z 11. mája 2004 asistent riaditeľa riaditeľstva D v ten istý deň zaslal žalobkyni množstvo e‑mailových správ, v ktorých jej oznámil, že pred tým, než jej bude povolený odchod na dovolenku, je potrebné, aby sa stretla s vedúcim oddelenia D 2, aby sa mohol uskutočniť formálny dialóg upravený v článku 8 ods. 5 GRE a aby riaditeľ riaditeľstva D a vedúci oddelenia D 2 mohli spísať REC žalobkyne za obdobie od 1. januára do 31. októbra 2003 (ďalej len „REC január – október 2003“). Okrem toho v e‑mailovej správe zaslanej 12. mája 2004 žalobkyni asistent riaditeľa riaditeľstva D dodal, že riaditeľ nemôže dať žalobkyni žiadnu záruku, pokiaľ ide o súhlas s jej žiadosťou o riadnu dovolenku, keďže tento súhlas podlieha podniknutiu krokov závisiacich od niekoľkých osôb, medzi nimi samotnej žalobkyne.

51      Po tejto odpovedi žalobkyňa e‑mailovou správou z 12. mája 2004 dala asistentovi riaditeľa riaditeľstva D na vedomie, že sa zrieka riadnej dovolenky, o ktorú sa uchádzala za obdobie od 19. mája do 8. júna 2004 a že teraz žiada o odchod na riadnu dovolenku od 7. júna do 23. júla 2004.

52      Dňa 13. mája 2004 bola formálne zadaná do „Sic Congés“ žiadosť o riadnu dovolenku za obdobie od 7. júna do 23. júla 2004 a bola prijatá 19. mája. Napriek tomu, domnievajúc sa, že o tomto súhlase bola informovaná až 24. mája 2004, teda oneskorene, žalobkyňa stiahla svoju žiadosť o riadnu dovolenku.

53      Rovnako 13. mája 2004 riaditeľ riaditeľstva D odoslal životopis žalobkyne piatim generálnym riaditeľstvám (GR „Energetika a doprava“, OLAF, GR „Spravodlivosť a vnútorné veci“, GR „Zdravie a ochrana spotrebiteľov“ a GR „Hospodárska súťaž“). V sprievodnom liste k životopisu adresovanému každému z hore uvedených generálnych riaditeľstiev riaditeľ riaditeľstva D spresnil, že žalobkyňa preukázala záujem o záležitosti spadajúce do právomoci dotknutého generálneho riaditeľstva a že GR „Personál a administratíva“ vyjadrilo svoj súhlas s tým, aby tam mohla byť preložená.

54      Dňa 18. mája 2004 psychiater, ktorému zdravotná služba zverila starostlivosť o uskutočnenie psychiatrického vyšetrenia žalobkyne, vo svojej odbornej správe zdôraznil, že „problém je v rovine sociálnej (konflikt v rámci jej inštitúcie), riešenie preto treba prijať na sociálnej úrovni (preloženie do iného generálneho riaditeľstva)“.

55      Dňa 24. mája 2004 žalobkyňa zopakovala svoju žiadosť o „okamžité trvalé alebo dočasné preloženie na [generálne riaditeľstvo], ktoré nemá nič spoločné s GR [„Personál a administratíva“] alebo s [generálnym riaditeľom uvedeného generálneho riaditeľstva]“, vysvetliac, že „psychické obťažovanie, [ktorému bola podrobená] sa zjavne ešte neskončilo“.

56      Dňa 7. júna 2004 si žalobkyňa dala vypracovať lekárske osvedčenie týkajúce sa obdobia od 8. júna do 2. júla 2004.

57      Dňa 8. júna 2004 žalobkyňa zaslala vedúcemu oddelenia D 2 e‑mailovú správu, ktorou ho informovala, že je „nespôsobilá pracovať vo svojej súčasnej funkcii“ medzi 8. júnom a 2. júlom 2004. Uviedla, že práve do „Sic Congés“ zadala žiadosť o riadnu dovolenku v čase od 5. júla 2004 do 13. augusta 2004.

58      Dňa 9. júna 2004 riaditeľ riaditeľstva D zaslal žalobkyni nasledovnú e‑mailovú správu:

„Je mi ľúto, že ste chorá. Usiloval som sa skontaktovať sa s Vami vo Vašom bydlisku, pretože 8. jún bol plánovaným dňom nášho stretnutia a chcel som s Vami prediskutovať, čo by bolo potrebné teraz urobiť.

Požiadali ste o preskúmanie Vašej [REC január – október 2003] a treba, aby bola táto úloha splnená hneď, ako to bude možné a v každom prípade pred Vaším odchodom na riadnu dovolenku. Ukončenie procesu hodnotenia ovplyvňuje celé GR [„Personál a administratíva“], pretože ak nie je vykonané v určenom čase, nezískame žiaden prednostný bod a tiež perspektívy povýšenia všetkých zamestnancov budú ohrozené. ...

Možno by ste sa mohli ešte raz stretnúť s mojou sekretárkou...“

59      Správou z 11. júna 2004 riaditeľ Úradu pre vyšetrovanie a disciplínu (Office d’investigation et de discipline; ďalej len „IDOC“) generálnemu tajomníkovi Komisie oznámil, že skutočnosti tvrdené žalobkyňou v jej žiadosti o pomoc sa mu zdajú byť dostatočne závažné na to, aby odôvodnili otvorenie správneho vyšetrovania, „buď aby sa preukázala existencia zodpovednosti jednotlivcov alebo aby sa očistila nespravodlivo spochybnená česť úradníkov“. Riaditeľ IDOC dodal, že vzhľadom na tom, že žalobkyňa spochybnila celú štruktúru riadenia GR „Personál a administratíva“ vrátane jeho generálneho riaditeľa, sa mu zdá vhodné, aby generálny tajomník Komisie vykonával funkciu menovacieho orgánu v rámci správneho vyšetrovania a aby osoba mimo GR „Personál a administratíva“ bola vymenovaná za „vyšetrovateľa“ na účely vedenia uvedeného vyšetrovania.

60      Dňa 14. júna 2004 bola vedúcim oddelenia D 2 formálne odmietnutá žiadosť o dovolenku na obdobie od 5. júla 2004 do 13. augusta 2004.

61      Dňa 18. júna 2004 zdravotnícka služba uviedla, že žalobkyňa „[má byť] považovaná za osobu oprávnene neprítomnú na pracovisku až do 16. júla vrátane“.

62      Dňa 21. júna 2004 žalobkyňa zadala do „Sic Congés“ žiadosť o riadnu dovolenku na obdobie od 19. júla do 27. augusta 2004.

63      Od leta 2004 bola žalobkyni pridelená kancelária na ôsmom poschodí budovy Science 11.

64      Dňa 1. júla 2004 informoval generálny tajomník Komisie riaditeľa IDOC, že súhlasí s tým, že bude vykonávať funkcie menovacieho orgánu v rámci plánovaného správneho vyšetrovania a uviedol meno vyšetrovateľa, ktorého vybral na vedenie tohto vyšetrovania.

65      V ten istý 1. júl 2004 žalobkyňa z dôvodu, že bola informovaná, že jej žiadosť o riadnu dovolenku za obdobie od 19. júla 2004 do 27. augusta 2004 nebude odsúhlasená, zaslala e‑mailovú správu zástupcovi oddelenia B 2 a sťažovala sa, že „[jej] žiadosti o riadnu dovolenku [boli] vždy zamietnuté alebo prinajmenšom neboli podpísané v primeranom čase“ a žiadala ho, „aby jej pomohol, aby mohla odísť na dovolenku [počas leta 2004]“.

66      Dňa 5. júla 2004 žalobkyňa predložila lekárske osvedčenie týkajúce sa obdobia od 17. júla do 27. augusta 2004. Voči tomuto osvedčeniu správa nenamietala.

67      Dňa 2. augusta 2004 Komisia odsúhlasila žiadosť o riadnu dovolenku na obdobie od 19. júla 2004 do 27. augusta 2004. Táto žiadosť bola „zrušená“ 3. septembra 2004 s tým, že žalobkyňa mala v čase od 17. júla do 27. augusta 2004 voľno z dôvodu choroby.

68      Dňa 1. septembra 2004 predložila žalobkyňa lekárske osvedčenie týkajúce sa obdobia od 28. augusta do 25. septembra 2004.

69      Dňa 6. septembra 2004 dospela lekárska kontrola, ktorej bola žalobkyňa podrobená po predložení lekárskeho osvedčenia týkajúceho sa obdobia od 28. augusta do 25. septembra 2004, k záveru, že žalobkyňa bola „v ten deň plne práceschopná“, ale napriek tomu zopakovala pripomienku formulovanú 18. mája 2004 psychiatrom, ktorý v tom čase žalobkyňu vyšetroval, podľa ktorej „je pre zdravie [žalobkyne] žiaduca zmena pracoviska“.

70      Dňa 7. septembra 2004 žalobkyňa zastávajúc názor, že závery zdravotnej kontroly zo 6. septembra 2004 nie sú medicínsky zdôvodnené, predložila Komisii na prerokovanie žiadosť o posúdenie nezávislému lekárovi s použitím článku 59 ods. 1 piaty pododsek poriadku.

71      Oznámením z 8. septembra 2004 vyšetrovateľ určený generálnym tajomníkom Komisie v rámci správneho vyšetrovania požadovaného žalobkyňou získal poverenie generálneho tajomníka na „určenie skutočného podkladu vznesených obvinení, najmä pokiaľ ide o správanie úradníka alebo úradníkov, ktorých mená sú uvedené v spise, aby sa tak umožnilo zhodnotiť skutočnú situáciu a dôsledky, ktoré z nej treba prípadne vyvodiť“.

72      Dňa 15. septembra 2004 zdravotná služba informovala vedúceho oddelenia „Ľudské zdroje – ADMIN, vnútorné reformy“, že „po dohode s [lekárom liečiacim žalobkyňu] bol určený odborník, aby rozhodol spor“.

73      Na záver svojej lekárskej psychologickej správy zo 6. októbra 2004 nezávislý lekár vybratý po žiadosti o rozhodcovské konanie vznesenej žalobkyňou (ďalej len „nezávislý lekár“) konštatoval, že „účastníčka je spôsobilá opätovne pracovať, ale na inom [generálnom riaditeľstve]“ a spresnil, že „opätovné zaradenie dotknutej na jej predošlé pracovisko by len oživilo spomienky na psychické obťažovanie a destabilizovalo by účastníčku“.

74      Oznámením zo 14. októbra 2004 riaditeľ riaditeľstva C „Sociálna politika, zamestnanci v Luxemburgu, zdravie, hygiena“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“ (ďalej len „riaditeľstvo C“) oboznámil riaditeľa riaditeľstva D o záveroch nezávislého lekára a odporučil mu „pristúpiť čo najskôr k preloženiu [žalobkyne] mimo [uvedeného generálneho riaditeľstva] tak, aby sa [účastníčka] mohla opätovne ujať svojich úloh“.

75      Oznámením z 5. novembra 2004 a s odkazom na žiadosti o pomoc vznesené žalobkyňou vedúci oddelenia „Opravné prostriedky“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“ informoval žalobkyňu, že generálny tajomník Komisie zahájil vyšetrovanie zverené „vyšetrovateľovi pôsobiacemu mimo GR [,Personál a správa‘]“ a že menovací orgán sa vyjadrí k jej žiadosti o pomoc na základe správy o vyšetrovaní a v závislosti od jej znenia.

76      Oznámením z 26. novembra 2004 doručenému oddeleniu „Opravné prostriedky“ 30. novembra 2004 podala žalobkyňa sťažnosť „voči nepriamym rozhodnutiam zamietajúcim [jej] žiadosti o pomoc a ochranu, [jej] žiadosti o prijatie preventívnych a okamžitých opatrení, ako aj [jej] žiadosť o náhradu škody“ (ďalej len „sťažnosť z 26. novembra 2004“).

77      Rozhodnutím z 21. decembra 2004 bola žalobkyňa od 1. januára 2005 pridelená do oddelenia C 5 „Bezpečnosť a hygiena práce“ (ďalej len „oddelenie C 5“) podriadeného GR „Personál a administratíva“.

D –  Rok 2005

78      Dňa 6. januára 2005 mala žalobkyňa stretnutie s vedúcim oddelenia C 5, po ktorom sa s konečnou platnosťou prestala dostavovať na svoje pracovisko.

79      Dňa 21. marca 2005 bol generálny tajomník Komisie oboznámený so správou o správnom vyšetrovaní vypracovanou vyšetrovateľom. Na záver svojej správy vyšetrovateľ predniesol tieto pripomienky:

„1.      Žiadna z udalostí, o ktorej sme informovali v tejto správe, sama osebe neodhaľuje, zo strany osôb obvinených [žalobkyňou], zneužívajúce správanie úmyselne útočiace na osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu [dotknutej].

Mali sme však občas pocit, že určité kroky alebo určité správanie voči [žalobkyni] bolo na hranici zneužívania alebo presnejšie, aby sme prevzali terminológiu anglickej verzie poriadku, na hranici ‚improper behaviour‘ voči žalobkyni. Myslíme dokonca, že táto hranica mohla byť v určitých prípadoch prekročená. Napriek tomu sme nikdy nemali pocit, že by správanie alebo kroky v tejto veci boli poznačené úmyslom zo strany ich pôvodcov v tom zmysle, že by bolo ich zámerom útočiť na osobu, dôstojnosť alebo integritu [žalobkyne].

...

3.      Výsluchy, ktoré sme viedli počas tohto vyšetrovania, nás vedú k pochopeniu toho, že [žalobkyňa] sa cíti byť obeťou situácie psychického obťažovania, čo vysvetľuje, že žalobkyňa mohla svojim nadriadeným pripisovať úmysly, ktoré títo podľa nás nemajú. Môžeme v tejto súvislosti len ľutovať chyby, ktorých bola [dotknutá] predmetom. Okolnosti predĺženia jej skúšobnej doby, podmienky jej príchodu na oddelenie [D 2] alebo izolácia jej kancelárie tiež prispeli k pestovaniu konfliktného vzťahu medzi [žalobkyňou] a jej nadriadenými. Berúc do úvahy skutočnosť, že tento konfliktný vzťah trvá už niekoľko rokov, nemyslíme si, že by sa mohol vyriešiť úsilím o vzájomné porozumenie. Iba rýchle preloženie [účastníčky] mimo GR [,Personál a správa‘] by jej mohlo dať šancu, ktorej jej prináleží sa chopiť, nového začiatku.“

80      Dňa 29. marca 2005 menovací orgán zamietol sťažnosť z 26. novembra 2004. Podčiarkol, že „reagoval na rôzne žiadosti [žalobkyne] v závislosti od povahy skutkových okolností, v závislosti od ich dôležitosti a od poskytnutých dôkazov rozhodnúc sa vo vhodný okamih zahájiť vyšetrovanie na účely zistenia skutkového stavu, vyšetrovanie, ktoré prebieha“. Záverom menovací orgán uviedol, že „na záver prebiehajúceho vyšetrovania budú jeho výsledky oznámené [žalobkyni]“ a že „v závislosti od týchto výsledkov prijme, ak to bude nevyhnutné, opatrenia, ktoré sa budú javiť ako odôvodnené vo svetle uvedených výsledkov, na základe článku 24 poriadku“.

81      Dňa 15. apríla 2005 podala žalobkyňa žiadosť o priznanie invalidity. Vo svojej žiadosti uviedla, že je „už niekoľko rokov obeťou psychického obťažovania v GR [,Personál a administratíva‘]“ a že „táto situácia má vážne dopady na jej zdravie“.

82      Dňa 13. júna 2005 menovací orgán postúpil prípad žalobkyne komisii pre invaliditu.

83      Správou z 11. júla 2005 adresovanou Komisii žalobkyňa, odvolávajúc sa na svoju žiadosť o priznanie invalidity z 15. apríla 2005, uviedla, že „potvrdzuje [svoju] žiadosť o uznanie chorobných príznakov spôsobených na nej spáchanými činmi psychického obťažovania za chorobu z povolania“.

84      Počas stretnutia z 26. júla 2005 komisia pre invaliditu dospela k záveru, že žalobkyňa bola „zasiahnutá trvalou invaliditou...] a že z tohto dôvodu musí prerušiť svoju službu v Komisii“. Komisia pre invaliditu ďalej uviedla, že sa nevyjadruje k skutkovej okolnosti, či invalidita je alebo nie je výsledkom udalosti, ku ktorej došlo počas výkonu jej funkcie alebo výsledkom choroby z povolania.

85      Rozhodnutím Komisie z 23. augusta 2005 bolo rozhodnuté o odchode žalobkyne do dôchodku od 31. augusta 2005 a o tom, že získava nárok na invalidný dôchodok určený „v súlade s ustanoveniami článku 78 [tretím] pododsekom... poriadku“.

86      Správou zo 16. septembra 2005 adresovanou žalobkyni menovací orgán výslovne zamietol ňou vypracovanú žiadosť o pomoc uvedúc, na základe záverov správneho vyšetrovania, že obvinenia z psychického obťažovania nie sú podložené alebo nemohli byť preukázané.

87      Správou doručenou faxom zdravotnej službe 7. októbra 2005 komisia pre invaliditu uviedla, že „pri stálej povahe chorobných príznakov, ktoré spôsobili invaliditu, nie je nevyhnutné žiadne prieskumné zdravotné vyšetrenie“.

88      Žiadosťou predloženou 17. októbra 2005 žalobkyňa predložila Komisii na prerokovanie žiadosť smerujúcu k tomu, aby bol ako choroba z povolania uznaný „úzkostne – depresívny syndróm“, ktorým je postihnutá. Uvedené konanie ešte v deň pojednávania v tejto veci prebiehalo.

E –  Skutkové okolnosti správ o hodnotení služobného postupu vypracované za obdobie roku 2003

89      Dňa 12. mája 2004 sa medzi žalobkyňou a úradníkom, ktorý vykonával funkciu vedúceho oddelenia D 2 až do 31. októbra 2003, konal formálny dialóg upravený v článku 8 ods. 5 GRE na účely vypracovania REC január – október 2003.

90      Dňa 18. mája 2004 vedúci oddelenia D 2 až do 31. októbra 2003, v pozícii hodnotiteľa žalobkyne, vypracoval návrh REC január – október 2003. V tomto návrhu pridelil dotknutej celkovú známku 8 z 20, teda 4 z 10 za výkonnosť, 3 zo 6 za spôsobilosť a 1 zo 4 za správanie v službe.

91      Po tom, čo v rubrike 6.1 „Spôsobilosť“ v REC január – október 2003 zaznamenal ťažkosti zakúsené žalobkyňou pri oboznamovaní sa s jej zamestnaním, čo boli podľa neho ťažkosti spôsobené „nedostatkom motivácie“, hodnotiteľ uviedol, že správou z 3. septembra 2003 informoval žalobkyňu, že postúpi oddeleniu „Ľudské zdroje – ADMIN, vnútorné reformy“, ako aj zdravotnej službe otázku, či „jej zdravotná situácia v budúcnosti umožní normálny výkon jej zamestnania“. Hodnotiteľ tiež zdôraznil, že „nepozoruje zlepšenie výkonnosti [žalobkyne] medzi 3. septembrom 2003 a koncom mesiaca október [2003]“.

92      Dňa 18. mája 2004 riaditeľ riaditeľstva D v pozícii overovateľa spolupodpísal návrh REC január – október 2003.

93      Dňa 27. mája 2004 žalobkyňa požiadala o preskúmanie jej REC január – október 2003.

94      Stretnutie medzi overovateľom a žalobkyňou upravené v článku 8 ods. 10 GRE sa podľa overovateľa neuskutočnilo z dôvodu „dlhodobej neprítomnosti [žalobkyne]“.

95      Dňa 14. júla 2004 overovateľ pristúpil k „administratívnemu ukončeniu“ REC január – október 2003. Nasledujúci deň vedúci oddelenia „Ľudské zdroje – ADMIN, vnútorné reformy“ potvrdil administratívne ukončenie správy „odkazujúc na pripomienky hodnotiteľa a overovateľa na účely ochrany všetkých práv účastníčky“.

96      Dňa 8. júla 2004 bol hodnotiteľom žalobkyne vypracovaný návrh REC za obdobie od 1. novembra do 31. decembra 2003 (ďalej len „REC november – december 2003“), pričom túto funkciu už nezabezpečoval vedúci oddelenia D 2, ale riaditeľ riaditeľstva D. V tomto návrhu, vypracovanom pravdepodobne bez toho, aby žalobkyňa vypracovala svoje vlastné hodnotenie, jej rovnako pridelil celkovú známku 8 z 20, teda 4 z 10 za výkonnosť, 3 z 6 za spôsobilosť a 1 zo 4 za správanie v službe.

97      V rubrike 6.1 „Výkonnosť“ REC november – december 2003 hodnotiteľ uviedol, že dospel k záveru, že „v priebehu hodnoteného obdobia neexistoval žiaden hodnotný výsledok a žiaden výsledok nebol dosiahnutý, hoci tieto výsledky boli [žalobkyni] dostupné“. Hodnotiteľ dodal, že z jeho hľadiska ide „o výsledok nedostatku motivácie [žalobkyne], ako aj jej správania“.

98      Dňa 13. júla 2004 bol návrh REC november – december 2003 spolupodpísaný overovateľom žalobkyne, pričom túto funkciu zabezpečoval generálny riaditeľ GR „Personál a administratíva“. Overovateľ rovnako pristúpil k administratívnemu ukončeniu uvedeného REC.

99      Správou z 21. septembra 2004 vedúci oddelenia „Ľudské zdroje – ADMIN, vnútorné reformy“ informoval žalobkyňu, že v rámci povyšovania za rok 2004 sa generálny riaditeľ GR „Personál a administratíva“ rozhodol neudeliť jej žiaden prednostný bod. V tejto správe ďalej uviedol, že celková známka pridelená žalobkyni v rámci výkonu hodnotenia za rok 2003 dosiahla 8 z 20.

100    Dňa 20. decembra 2004 podala žalobkyňa sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 poriadku, ktorou požadovala zrušenie svojho REC január – október 2003, ako aj svojho REC november – december 2003.

101    Rozhodnutím zo 4. mája 2005, ktorého prijatie potvrdila žalobkyňa 7. júna 2005, menovací orgán túto žiadosť zamietol.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

102    Táto žaloba bola pôvodne doručená kancelárii Súdu prvého stupňa 4. júla 2005 pod číslom T‑252/05.

103    Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa na základe článku 3 ods. 3 2004/752/ES, Euratom: Rozhodnutie Rady z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, 2004, s. 7) postúpil túto vec Súdu pre verejnú službu Európskej únie. Žaloba bol podaná kancelárii uvedeného súdu pod číslom F‑52/05.

104    Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

„–      určil, že táto žaloba je prípustná,

–        pokiaľ je to potrebné... zrušil rozhodnutie z 29. marca 2005, ktorým Komisia zamietla sťažnosť... podanú 29. novembra 2004 proti nepriamym rozhodnutiam Komisie zamietajúcim žiadosť... o pomoc... na základe článku 24 poriadku a zamietajúcim priznanie náhrady škody, ako aj žiadosti o prijatie preventívnych a okamžitých opatrení zo 7. mája 2004 a z 24. mája 2004,

–        ... zrušil rozhodnutie Komisie zo 4. mája 2005 týkajúce sa odpovede na sťažnosť žalobkyne z 20. decembra 2004 a zrušil správy o hodnotení služobného postupu vypracované o nej za obdobie od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003,

–        ... určil zodpovednosť Európskych spoločenstiev vyplývajúcu z [hore uvedených] rozhodnutí a z vypracovania REC žalobkyne,

–        priznal žalobkyni náhradu škody z dôvodu spôsobenej ujmy vo výške 250 000 eur,

–        uložil [Komisii] povinnosť nahradiť všetky trovy konania.“

105    Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        žalobu zamietol,

–        rozhodol o trovách v zmysle právnych predpisov.

106    Po dohode oboch účastníkov týkajúcej sa pokusu o zmier ich sudca spravodajca pozval na neformálne stretnutie, ktoré sa konalo na Súde pre verejnú službu 9. októbra 2006. Dňa 17. októbra 2006 sudca spravodajca informoval účastníkov konania o návrhu na zmier. Listom z 24. októbra 2006 bol tento návrh Komisiou zamietnutý.

107    Na základe článku 64 ods. 3 písm. a) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa uplatniteľného obdobne na Súd pre verejnú službu na základe článku 3 ods. 4 rozhodnutia 2004/752 položil Súd pre verejnú službu účastníkom konania otázky. Účastníci konania žiadosti Súdu pre verejnú službu vyhoveli.

108    Faxovou správou doručenou 17. júna 2007 kancelárii Súdu pre verejnú službu žalobkyňa vyčíslila svoju majetkovú ujmu na celkom 781 906,43 eur, čo zodpovedá rozdielu medzi na jednej strane odmenou a dôchodkom, na ktorý by mala nárok, ak by sa nestala invalidnou a na strane druhej invalidným dôchodkom, ktorý poberá a dôchodkom, ktorý jej bude vyplácaný v budúcnosti.

109    Uznesením z 26. septembra 2007 Súd pre verejnú službu zamietol žiadosť Komisie smerujúcu k vymazaniu určitých pasáží objavujúcich sa v prílohách spisu správneho vyšetrovania.

 Právny stav

A –  Úvodné pripomienky k predmetu sporu

110    Predmet žaloby, tak ako je formálne prednesený žalobkyňou, vyžaduje nasledovné pripomienky.

111    Po prvé žalobkyňa sa vo svojom druhom návrhu formálne domáha zrušenia „rozhodnutia z 29. marca 2005, ktorým Komisia zamietla sťažnosť... podanú 29. novembra 2004 proti nepriamym rozhodnutiam Komisie zamietajúcim žiadosť... o pomoc... na základe článku 24 poriadku a priznanie náhrady škody, ako aj žiadosti o prijatie preventívnych a okamžitých opatrení zo 7. mája 2004 a z 24. mája 2004“. Podľa žalobkyne malo dôjsť k trom osobitným nepriamym rozhodnutiam, prvé týkajúce sa zamietnutia žiadosti o pomoc vyjadrené v správe z 29. apríla 2004, druhé zamietajúce žiadosť o náhradu škody rovnako obsiahnuté v tej istej správe, tretie zamietajúce žiadosť o preloženie mimo GR „Personál a administratíva“ vyjadrené v správach zo 7. a 24. mája 2004.

112    V tejto súvislosti je nesporné, že oznámením z 29. apríla 2004 doručeným 3. mája 2004 oddeleniu „Opravné prostriedky“ žalobkyňa adresovala Komisii „žiadosť o pomoc na základe článku 24 poriadku..., ktorá tiež predstavovala žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 poriadku – psychické obťažovanie“. Sťažovala sa na niekoľko skutočností, ktoré kvalifikovala ako psychické obťažovanie a domáhala sa v ňom zahájenia správneho vyšetrovania „neutrálnym orgánom“ mimo GR „Personál a administratíva“. Žalobkyňa rovnako v uvedenom oznámení požadovala náhradu ujmy vyplývajúcej z tohto údajného psychického obťažovania.

113    Okrem toho po oznámení z 29. apríla 2004 žalobkyňa adresovala 7. a 24. mája 2004 Komisii dve nové správy, v ktorých požadovala, aby boli prijaté také „preventívne a okamžité opatrenia“ ako je jej „preloženie alebo dočasné preloženie“ mimo GR „Personál a administratíva“. Predsa však v týchto správach žalobkyňa výslovne odkazovala na oznámenie z 29. apríla 2004 a odôvodňovala svoju žiadosť o odsun psychickým obťažovaním, za ktorého obeť sa považovala vo vnútri generálneho riaditeľstva, kde bola pridelená. Teda treba mať za to, že tieto správy neobsahovali nové žiadosti, nezávislé od žiadosti o pomoc, ale spresnenia k žiadosti o pomoc, pokiaľ ide o opatrenia preventívnej a okamžitej povahy, ktoré treba prijať, v tomto prípade opatrenie na odsun.

114    Za týchto podmienok mala byť žalobkyňa posudzovaná tak, že sa v rámci svojej žiadosti o pomoc v zásade domáhala troch typov opatrení: po prvé zahájenia a vedenia správneho vyšetrovania; po druhé opatrenia na okamžitý odsun dokonca pred tým, ako budú známe výsledky správneho vyšetrovania; po tretie všetkých opatrení určených na jej trvalú ochranu len čo bude preukázané psychické obťažovanie.

115    Keďže správny orgán na konci lehoty štyroch mesiacov po podaní oznámenia z 29. apríla 2004 dňa 3. mája 2004 neodpovedal ani na žiadosť o pomoc ani na žiadosť o náhradu škody, opomenutím poskytnúť odpoveď vznikli v súlade s článkom 90 ods. 1 poriadku dve nepriame zamietajúce rozhodnutia, prvé odmietajúce vyhovieť žiadosti o pomoc, druhé odmietajúce žiadosť o náhradu škody.

116    Po druhé zo znenia tretieho návrhu vyplýva, že podľa žalobkyne mala Komisia za rok 2003 vypracovať iba jednu REC. Napriek tomu je nesporné, že na základe článku 4 ods. 1 GRE Komisia pre žalobkyňu vypracovala dve správy, prvú týkajúcu sa obdobia od 1. januára do 31. októbra 2003 (REC január – október 2003), druhú za obdobie od 1. novembra do 31. decembra 2003 (REC november – december 2003).

117    Pokiaľ ide o spresnenia vysvetlené vyššie a berúc do úvahy judikatúru, podľa ktorej má žiadosť smerujúca k zrušeniu rozhodnutia zamietajúceho sťažnosť za následok prerokovanie aktu spôsobujúceho ujmu, proti ktorému bola podaná uvedená sťažnosť, zo strany súdu Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, bod 8; rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. marca 2004, Theodorakis/Rada, T‑310/02, Zb. s. I‑A‑95 a II‑427, bod 19, a z 9. júna 2005, Castets/Komisia, T‑80/04, Zb. s. I‑A‑161 a II‑729, bod 15), je túto žalobu potrebné považovať za žalobu smerujúcu v zásade k:

–        zrušeniu nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc,

–        zrušeniu REC pre rok 2003,

–        uloženiu povinnosti Komisii nahradiť žalobkyni škodu.

118    Predsa však je dôležité zdôrazniť, že žalobkyňa na podporu toho najdôležitejšieho zo svojich návrhov a žalobných návrhov uviedla, že bola v rámci svojej funkcie predmetom psychického obťažovania.

119    Preto považuje Súd pre verejnú službu na účely rozhodnutia o rozličných návrhoch žalobkyne za užitočné preskúmať najskôr jej obvinenia týkajúce sa existencie údajného psychického obťažovania.

B –  O psychickom obťažovaní

1.     Tvrdenia účastníkov konania

120    Podľa žalobkyne bola existencia psychického obťažovania, ktorého bola obeťou zo strany nadriadených v GR „Personál a administratíva“, preukázaná súborom skutkových okolností, ktoré treba zoskupiť do šiestich kategórií.

121    Po prvé vedúci oddelenia B 2, oddelenia, do ktorého bola žalobkyňa pridelená od jej zamestnania Komisiou ako úradník v skúšobnej dobe, poskytol riaditeľovi oddelenia B poverenému spísaním prvej správy o konci skúšobnej doby nespravodlivo kritické informácie o kvalite práce žalobkyne hoci jej v priebehu prvej časti skúšobnej doby neadresoval žiadnu výčitku a vyjadril jej dokonca svoje uspokojenie. Navyše pod nepravdivou zámienkou, že súhlasila s predĺžením svojej skúšobnej doby výbor pre správy nepristúpil ani k jej výsluchu ani k výsluchu osôb, ktoré si želala nechať vypočuť. Napokon žalobkyňa poznamenala, že jedna z jej bývalých kolegýň je pripravená svedčiť o pracovných podmienkach vnútri oddelenia B 2.

122    Po druhé žalobkyňa bola od svojho pridelenia na oddelenie 01 (ktoré sa neskôr stalo oddelením D 2) po pracovnej stránke izolovaná, pretože vedúci a zástupca vedúceho tohto oddelenia sa systematicky vyhýbali tomu, aby ju oslovili a až do leta 2004 jej prideľovali kancelárie miestne izolované od zvyšku oddelenia a bez akéhokoľvek primeraného vybavenia.

123    Po tretie žalobkyni nebola pridelená medzi januárom a júnom 2003 žiadna úloha.

124    Po štvrté nadriadení žalobkyne šírili ohováračské reči o jej odborných schopnostiach.

125    Po piate riaditeľ riaditeľstva D, ako aj vedúci oddelenia D 2 na účely „psychologického destabilizovania“ žalobkyne odmietli určité ňou predložené žiadosti o riadnu dovolenku, pričom zamietnutia boli dokonca v určitých prípadoch vydané až po vyjadrení, v zásade, súhlasu. Okrem toho ďalšie žiadosti boli odsúhlasené až po oneskorení, čo donútilo aspoň v jednom prípade žalobkyňu vziať späť svoju žiadosť o dovolenku a zrušiť rezerváciu cesty.

126    Po šieste riaditeľ riaditeľstva D, ako aj vedúci oddelenia D 2 najmä za obdobie od 8. septembra 2004 do 31. marca 2005 neprávom považovali za neodôvodnených niekoľko prípadov pracovného voľna zo zdravotných dôvodov, čo malo pre žalobkyňu za následok stratu dní riadnej dovolenky za roky 2004 a 2005 a zrážky zo mzdy.

127    Na pojednávaní žalobkyňa navyše tvrdila, že Komisia vôbec nevyhovela správe nezávislého lekára, ktorý 6. októbra 2004 odporučil jej preloženie mimo GR „Personál a administratíva“.

128    Na obranu Komisia pripomína, že článok 12a ods. 3 poriadku vymenúva kritériá, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné hovoriť o psychickom obťažovaní. Podľa tohto článku je teda potrebné, aby bolo predmetné správanie zneužívajúce, aby trvalo počas určitého obdobia, aby sa s väčšou alebo menšou pravidelnosťou opakovalo s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Správanie, ktoré podstúpi úradník by malo byť teda kvalifikované ako psychické obťažovanie iba ak toto správanie objektívne smerovalo k poškodeniu úradníka alebo k úmyselnému zhoršeniu jeho pracovných podmienok. Preto podľa Komisie by malo také správanie objektívne vykazovať úmyselnú povahu tak, ako by to vyplývalo z ustálenej judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. februára 2001, De Nicola/BEI, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, Zb. s. I‑A‑49 a II‑185; z 8. júla 2004, Schochaert/Rada, T‑136/03, Zb. s. I‑A‑215 a II‑957 a zo 4. mája 2005, Schmit/Komisia, T‑144/03, Zb. s. I‑A‑101 a II‑465).

129    Komisia teda zdôrazňuje, že v danom prípade žiadna z okolností, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, nepoukazuje zo strany spolupracovníkov žalobkyne alebo zo strany nadriadených na správanie, ktoré by úmyselne smerovalo k jej poškodeniu alebo k zhoršeniu jej pracovných podmienok.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

130    Na úvod je dôležité pripomenúť, že článok 12a ods. 3 poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2004 stanovuje, že „,[p]sychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby“.

131    Okrem toho oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní, ktoré má silu internej smernice a ktoré zaväzuje Komisiu pokiaľ Komisia odôvodneným a konkretizovaným rozhodnutím jasne nepreukázala svoj úmysel odchýliť sa od nej (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 30. januára 1974, Louwage/Komisia, 148/73, Zb. s. 81, bod 12 a z 1. decembra 1983, Blomefield/Komisia, 190/82, Zb. s. 3981, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 127) zdôrazňuje, že jav psychického obťažovania „sa prejavuje v rozličných podobách, najmä šikanou, negatívnym prístupom, nátlakom, utláčaním ba i odmietaním komunikácie, teda rozličným správaním, ktoré ak sa prejaví jednorazovo, napriek tomu, že je neprijateľné, sa môže javiť bez veľkých následkov, ale ktorého opakovanie spôsobuje vážne škody u osoby, proti ktorej je namierené“. Oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní rovnako uvádza, že „inkriminované správania odhaľujú zneužívanie moci alebo zlomyseľnú manipuláciu“ a že „môžu byť činmi jednotlivca alebo skupiny osôb“.

132    Je dôležité zdôrazniť, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej a pokračujúcej činnosti. V skutočnosti článok 12a ods. 3 poriadku vyžaduje, aby sa správanie, na to, aby bolo kvalifikované ako psychické obťažovanie, prejavovalo „počas určitého obdobia, opak[ovalo] sa alebo [bolo] systematické“, kým oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní trvá na potrebe „opakovania“ tohto správania.

133    Navyše, a v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, článok 12a ods. 3 poriadku, nech už je jazyková verzia akákoľvek, nijako nevytvára z predpokladaného zlého úmyslu škodcu prvok nevyhnutný pre kvalifikáciu za psychické obťažovanie.

134    V skutočnosti článok 12a ods. 3 poriadku definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, ktoré na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správaní, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavujú „počas určitého obdobia, opakuj[ú] sa alebo [sú] systematické“ a ktoré sú „úmyselnými“. Druhá podmienka, oddelená od prvej spojkou „a“, vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova „poškod[enie] osobnos[ti], dôstojnos[ti] alebo fyzick[ej] alebo psychick[ej] integrit[y] osoby“.

135    Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyseln[ý]“ sa týka prvej podmienky a nie druhej je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správania, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 poriadku by malo vykazovať úmyselnú povahu, čo vylučuje z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami môže existovať psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 poriadku bez toho, aby mal škodca v úmysle svojim konaním poškodiť obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje iba, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali.

136    Je dôležité dodať, že výsledkom opačného výkladu článku 12a ods. 3 poriadku by bolo zbavenie tohto ustanovenia celého potrebného účinku z dôvodu ťažkostí pri preukazovaní zlého úmyslu pôvodcu psychického obťažovania. Ak ide skutočne o prípad, kedy možno taký úmysel prirodzene vyvodiť z konaní jeho pôvodcu, treba zdôrazniť, že také prípady sú zriedkavé a že vo väčšine situácií sa údajný škodca vystríha každého správania, z ktorého by sa mohol predpokladať jeho úmysel poškodiť svoju obeť alebo zhoršiť jej pracovné podmienky.

137    Treba tiež pripomenúť, že výklad článku 12a ods. 3 poriadku založený na zlom úmysle údajného škodcu by nezodpovedal definícií, ktorú „obťažovaniu“ dáva smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79). V skutočnosti po tom, čo vo svojom článku 1 zdôrazňuje, že jej cieľom je „ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“ smernica vo svojom článku 2 ods. 3 spresňuje, že „[o]bťažovanie sa má považovať za formu diskriminácie... keď k nežiaducemu správaniu súvisiacemu s niektorým z dôvodov podľa článku 1 dochádza s úmyslom alebo účinkom porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, pokorujúceho alebo urážajúceho prostredia“.

138    Použitie výrazu „s úmyslom alebo účinkom“ v smernici 2000/78 jasne ukazuje, že zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle, tak ako to potvrdzuje odôvodnenie č. 30 uvedenej smernice, zaručiť obetiam psychického obťažovania „primeranú súdnu ochranu“. V skutočnosti by taká ochrana nemohla byť zaručená, ak by psychické obťažovanie malo odkazovať iba na správanie, ktorého cieľom je útok na osobnosť človeka, so zreteľom na veľké ťažkosti, v ktorých sa ocitá obeť správania úmyselne zameraného na jej psychické obťažovanie, s preukazovaním existencie takého úmyslu, ako aj existencie pohnútky, ktorá je pôvodcom takého úmyslu.

139    Bolo by rovnako ťažko pochopiteľné, keby zákonodarca Spoločenstva po tom, čo bol podľa smernice 2000/78 názoru, že obťažovaním je správanie, ktoré, bez toho aby malo taký cieľ, má napriek tomu za účinok poškodenie dôstojnosti človeka, v roku 2004 pri príležitosti reformy poriadku rozhodol znížiť úroveň súdnej ochrany zaručenej úradníkom a ďalším zástupcom a prijatím článku 12a ods. 3 poriadku obmedziť psychické obťažovanie iba na správania, ktorých cieľom je poškodiť dôstojnosť človeka.

140    Určite že Súd prvého stupňa v niekoľkých rozsudkoch rozhodol, že na to, aby mohlo byť správanie kvalifikované ako psychické obťažovanie, by malo objektívne vykazovať úmyselnú povahu a že žalobca by mal nezávisle od subjektívneho vnímania, ktoré môže mať o udávaných skutkových okolnostiach, predložiť súbor skutkových okolností umožňujúci dokázať, že bol vystavený správaniu, ktoré objektívne smerovalo k jeho poškodeniu alebo k úmyselnému zhoršeniu jeho pracovných podmienok (rozsudky De Nicola/BEI, už citovaný vyššie, bod 286; Schochaert/Rada, už citovaný vyššie, bod 41, Schmit/Komisia, už citovaný vyššie, body 64 a 65). Predsa však hore uvedenú judikatúru nie je možné v tejto veci užitočne využiť, keďže bola v každom prípade vyhlásená vo veciach napádajúcich správanie vyskytujúce sa pred nadobudnutím účinnosti článku 12a ods. 3 poriadku. Je pravdou, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 26. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia (T‑154/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), opätovne túto judikatúru uplatnil na vec, kde správanie vyčítané správe v niektorých prípadoch nastalo po nadobudnutí účinnosti článku 12a ods. 3 poriadku. Predsa však z tohto rozsudku nevyplýva, že by Súd prvého stupňa mal výslovne v úmysle vykladať článok 12a ods. 3 poriadku tak, že by zo zlého úmyslu údajného škodcu robil podmienku existencie psychického obťažovania.

141    Napokon vyššie vysvetlený výklad článku 12a ods. 3 poriadku by nemal byť spochybnený ani ustanoveniami článku 12a ods. 4 prvou vetou poriadku vzťahujúcich sa na sexuálne obťažovanie, ani ustanoveniami rozhodnutia z roku 2006 o psychickom a sexuálnom obťažovaní.

142    V skutočnosti, pokiaľ ide o ustanovenia článku 12a ods. 4 prvú vetu poriadku, vyslovujú, že „,sexuálne obťažovanie‘ je správanie sexuálnej povahy, ktoré osoba, ktorej je určené, pokladá za neželateľné, a ktorého účelom alebo následkom je obťažovanie tejto osoby alebo vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, útočného alebo rušivého prostredia.“

143    V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že výraz „ktorého účelom alebo následkom je“ vystupuje v ustanoveniach článku 12a ods. 4 prvá veta poriadku, zatiaľ čo chýba v ustanoveniach článku 12a ods. 3 poriadku.

144    Predsa by však taký nedostatok nemal byť vykladaný tak, že znamená, že pokiaľ ide o psychické obťažovanie, iba konania majúce za „úče[l]“ poškodenie alebo zhoršenie pracovných podmienok osoby by mohli byť považované za konania predstavujúce také psychické obťažovanie. V skutočnosti, ako bolo uvedené, dokonca zo znenia článku 12a ods. 3 poriadku vyplýva, že aby išlo o psychické obťažovanie v zmysle tohto článku stačí, aby činnosti, ktoré predpokladá, a to „fyzick[é] správan[ie], hovoren[é] alebo písan[é] slov[o], gest[á]“ „poškod[ili] osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby“ nezávisle od otázky, ktorá nie je podstatná, či tieto činy boli spáchané s úmyslom škodiť.

145    Okrem toho, pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2006 o psychickom a sexuálnom obťažovaní, ktoré nahradilo oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní, toto rozhodnutie naznačuje, že „[p]odľa poriadku ide o psychické obťažovanie len v prípade, keď bude správanie údajného škodcu považované za správanie zneužívajúcej, úmyselnej, opakovanej, trvalej alebo systematickej povahy, ktorého cieľom je napríklad poškodiť dobré meno dotknutej osoby alebo ju ponižovať“ a dodáva, že „[u]vedené kritériá musia byť splnené spoločne“.

146    Zdalo by sa teda, že rozhodnutie z roku 2006 o psychickom a sexuálnom obťažovaní na prvý pohľad naznačuje, že iba správanie, „ktorého cieľom je napríklad poškodiť dobré meno dotknutej osoby alebo ju ponižovať“ predstavuje psychické obťažovanie. Predsa však je dôležité konštatovať, že toto rozhodnutie sa obmedzuje, tak ako preukazuje použitie výrazu „napríklad“, na poskytnutie príkladov činov, ktoré môžu byť považované za činy predstavujúce psychické obťažovanie a nemalo v úmysle naznačovať, že konanie by malo byť považované za psychické obťažovanie iba ak bolo jeho cieľom, a nie iba účinkom, zaútočiť na osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Navyše, opačný výklad rozhodnutia z roku 2006 o psychickom a sexuálnom obťažovaní by mal ten účinok, že by sa také rozhodnutie stalo z veľkej časti obsolentným z dôvodu, ako už bolo uvedené, ťažkostí osoby predložiť dôkaz úmyslu údajného škodcu poškodiť ju alebo ponížiť.

147    Vo svetle všetkých hore uvedených úvah treba rozhodnúť o výhrade k psychickému obťažovaniu vznesenej žalobkyňou, čo predpokladá preskúmanie existencie rozličných činov, ktoré vyčítala svojim nadriadeným a určenie, či tieto činy, ktoré možno zoskupiť do šiestich kategórií, mali objektívne za následok poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity žalobkyne.

148    Treba zdôrazniť, že budú vzaté do úvahy iba skutočnosti, ktoré nastali pred dňom, v ktorý nastalo nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody, teda pred 3. septembrom 2004, a ktoré sa týkajú v zásade podmienok, za ktorých žalobkyňa vykonávala svoju funkciou.

149    Určite je pravdou, že žalobkyňa rovnako tvrdí, že bola vystavená psychickému obťažovaniu počas obdobia nasledujúceho po 3. septembri 2004. Predsa však otázka existencie psychického obťažovania za toto obdobie nebude v rámci tohto konania skúmaná. V skutočnosti, na jednej strane, toto údajné psychické obťažovanie, ktoré malo byť podľa žalobkyne dôsledkom porušenia ustanovení článku 59 poriadku Komisiou pri posudzovaní jej lekárskych osvedčení nie je rovnakej povahy ako to, na ktoré sa sťažuje za obdobie predchádzajúce 3. septembru 2004. Na druhej strane je nesporné, že žalobkyňa nezačala žiadne konanie predchádzajúce sporu s cieľom získať náhradu za ujmu spojenú s údajným psychickým obťažovaním, ktoré nastalo po 3. septembri 2004. Treba však predsa spresniť, že žalobkyňa bude mať právo, ak to bude považovať za dôvodné, podať žiadosť smerujúcu k odškodneniu aj za takú ujmu.

a)     Pokiaľ ide, po prvé, o podmienky predĺženia skúšobnej doby žalobkyne

150    Žalobkyňa v zásade prednáša tri výhrady.

151    V prvej výhrade žalobkyňa tvrdí, že prítomnosť kritických pripomienok v jej prvej správe o konci skúšobnej doby možno vysvetliť skutočnosťou, že vedúci oddelenia B 2 poskytol riaditeľovi riaditeľstva B nespravodlivo negatívne informácie o kvalite jej práce, aby na bedrá žalobkyne preniesol zodpovednosť za svoje vlastné chyby pri vedení spisov.

152    V tejto súvislosti je nesporné, že riaditeľ riaditeľstva B poverený vypracovaním prvej správy o skúšobnej dobe v nej vyslovil kritické hodnotenia o práci žalobkyne. Tak poznamenal, že žalobkyňa „nedokázala splniť, v primeranom čase..., určité dôležité úlohy, ktoré jej boli zverené“ a že mala „určité ťažkosti vo vzťahoch s verejnou službou“. Rovnako u žalobkyne odhalil „nedostatok znalostí systému orgánov a ich hierarchie platnej v Komisii“.

153    Napriek tomu okrem skutočnosti, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz na podporu tvrdenia, podľa ktorého včlenenie takých hodnotení sa dalo vysvetliť skutočnosťou, že vedúci oddelenia B 2 mal v úmysle preniesť na ňu zodpovednosť za svoje vlastné chyby, zo spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu úvodného obdobia skúšobnej doby s omeškaním splnila určité úlohy, ktoré jej boli pridelené, ako je napríklad vyhotovenie návrhov správ v rámci spracovania disciplinárneho spisu. Navyše kritika profesijných kvalít žalobkyne bola rovnako vyjadrená vedúcim oddelenia „Sociálny dialóg“, v ktorom žalobkyňa medzi 18. májom a 15. októbrom 2001 vykonávala obdobie predĺženia svojej skúšobnej doby.

154    Prvú výhradu preto treba zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k výsluchu požadovanému žalobkyňou.

155    V druhej výhrade žalobkyňa kritizuje skutočnosť, že jej skúšobná doba bola predĺžená bez toho, aby jej bola predtým zo strany vedúceho oddelenia B 2 adresovaná čo i len tá najmenšia výčitka.

156    Ak je aj v tejto súvislosti pravdou, že súd rozhodol, že neexistuje žiadna povinnosť správy v ktorýkoľvek okamih adresovať úradníkovi v skúšobnej dobe, ktorého výkony sú neuspokojujúce varovanie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1985, Patrinos/CES, 3/84, Zb. s. 1421, bod 19; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. marca 1997, Rozand‑Lambiotte/Komisia, T‑96/95, Zb. s. I‑A‑35 a II‑97, bod 102) treba napriek tomu zdôrazniť, že vo svojej správe o správnom vyšetrovaní vyšetrovateľ „ľutoval okolnosti vypracovania [prvej správy o konci skúšobnej doby]“ a odsúdil najmä ako rozpornú s povinnosťou starostlivosti skutočnosť, že žalobkyňa „[nemala] možnosť ani sa vyjadriť vo vhodnej chvíli k nedostatkom, ktoré jej vedúci oddelenia vyčítal a už vôbec nemala príležitosť ich odstrániť po dohode so svojimi nadriadenými na prostriedkoch dosiahnutia tohto cieľa“. Rovnako vyšetrovateľ výslovne spomenul „nedostatok dialógu medzi [žalobkyňou] a jej nadriadenými pred oznámením, ktoré jej bolo dané v tom zmysle, že jej [prvá] správa o skúšobnej dobe bude negatívna“. Žalobkyňa preto dôvodne vyčíta Komisii, že predĺžila jej skúšobnú dobu bez toho, aby jej predtým adresovala akékoľvek varovanie.

157    Druhej výhrade preto treba vyhovieť.

158    Pokiaľ ide o tretiu výhradu, podľa ktorej výbor pre správy nesprávne informoval, že žalobkyňa súhlasila s predĺžením svojej skúšobnej doby, pričom z tohto dôvodu nepristúpil ani k jej výsluchu, ani k výsluchu osôb, ktoré si žalobkyňa želala nechať vypočuť je nesporné, tak ako to Komisia výslovne pripustila vo svojom rozhodnutí z 20. septembra 2001, ktorým zamietla sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu o predĺžení skúšobnej doby, že výbor pre správy „bol mylne informovaný, že [žalobkyňa] súhlasila s predĺžením skúšobnej doby na inom oddelení“ a že „táto chyba vyplýva zo skutočnosti, že [žalobkyňa] navrhla svoje preloženie na oddelenie [B 4] v rámci predĺženia oznámenej skúšobnej doby, pritom toto nemôže osvedčovať jej súhlas so samotným predĺžením skúšobnej doby“. Určite, že ani žiadne ustanovenie poriadku a ani žiaden iný text neukladal výboru pre správy povinnosť pristúpiť k výsluchom. Predsa však nemožno vylúčiť, že taká chybná informácia bola na počiatku rozhodnutia výboru pre správy nepristúpiť k výsluchu ani žalobkyne, ani osôb, ktoré by si ona želala nechať vypočuť.

159    Z toho vyplýva, že tretej výhrade treba tiež vyhovieť.

160    Žalobkyňa preto dôvodne tvrdí, že Komisia sa dopustila určitých chýb v rámci predĺženia jej skúšobnej doby. Napriek tomu také chyby samé osobe nepredstavujú taký stupeň závažnosti, aby ich bolo potrebné považovať za chyby, ktoré v zmysle článku 12a ods. 3 poriadku poškodili osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu žalobkyne.

b)     Pokiaľ ide, po druhé, o skutočnosť, že Komisia žalobkyňu izolovala

161    Je dôležité pripomenúť, že žalobkyňa medzi januárom 2003 a priznaním invalidity 31. augusta 2005 postupne pracovala v troch kanceláriách, pričom prvá bola umiestnená na druhom poschodí budovy Montoyer 34 (medzi januárom a júnom 2003), druhá na medziposchodí medzi prízemím a prvými poschodím budovy Science 11 (medzi júnom 2003 a letom 2004), tretia na ôsmom pochodí budovy Science 11 (od leta 2004).

162    Teda, pokiaľ ide o prvú z týchto kancelárií, zo spisu vyplýva, že bola vzdialená od kancelárie vedúceho oddelenia D 2 a že bola okrem toho umiestnená na poschodí, na ktorom z dôvodu rekonštrukčných prác bola žalobkyňa jedinou osobou, ktorá tam pracovala.

163    Pokiaľ ide o druhú kanceláriu umiestnenú na medziposchodí budovy Science 11, vyšetrovateľ, po tom čo konštatoval jej „izoláciu nie len vo vzťahu k zvyšku oddelenia, na ktoré bola [žalobkyňa] pridelená, ale tiež vo vzťahu k spolupracovníkom na iných oddeleniach alebo na iných riaditeľstvách“ zdôraznil, že „umiestnenie [tejto kancelárie], veľmi netypické a excentrické, bolo pravdepodobne prekážkou dobrej integrácie jej užívateľky do služby, do ktorej bola pridelená“ dodajúc dokonca, že „skutočnosť, že bola natrvalo umiestnená do tejto kancelárie, mohla negatívne ovplyvniť morálku [žalobkyne]“.

164    Za týchto podmienok, aj keď žalobkyňa nepreukázala, že by jej pridelené kancelárie boli bez akéhokoľvek primeraného vybavenia a okrem toho ani to, že jej nadriadení ju odmietli osloviť, treba mať za to, že Komisia sa dopustila chyby tým, že prideľovala žalobkyni izolované kancelárie až do leta 2004.

165    Predsa je však dôležité zdôrazniť, že vyšetrovateľ popri kritike uvedeného priniesol vysvetlenie tejto izolácie. V skutočnosti odhalil, že po vytvorení niekoľkých útvarov v Komisii a pohyboch zamestnancov, ktoré potom nasledovali, sa oddelenie D 2 samotné ocitlo rozptýlené na štyroch poschodiach budovy Science 11 (7., 8., 9. a 10. poschodie), čo umožňovalo z jeho hľadiska pochopiť „dôvody, pre ktoré [žalobkyňa] musela zmeniť niekoľkokrát kanceláriu“.

166    Okrem toho treba uviesť, že boli podniknuté určité kroky nadriadenými žalobkyne na účely dosiahnutia uspokojujúcejšieho riešenia, pokiaľ ide o kanceláriu, v ktorej sa musela zdržiavať.

167    Takto 3. júla 2003 zástupca vedúceho oddelenia D 2 zaslal žalobkyni e‑mailovú správu, v ktorej jej navrhol, v očakávaní spojenia celého oddelenia D 2 na 9. a 10. poschodí budovy Science 11, aby sa vysťahovala a presťahovala na 7. poschodie tejto budovy do kancelárie, v ktorej pracoval jeden z jej kolegov. Predsa však, podľa samotného textu tejto e‑mailovej správy, také vysťahovanie malo byť „dočasné“, čo vysvetľuje, že žalobkyňa e‑mailovou správou zo 7. júla 2003 na tento návrh odpovedala naznačiac, že váha a že by radšej počkala na svoj návrat z riadnej dovolenky, aby videla, či by „trvalé riešenie“ mohlo byť nájdené „v auguste“.

168    Rovnako 11. septembra 2003 zástupca vedúceho oddelenia D 2 zaslal správcovi majetku e‑mailovú správu, aby mu pripomenul potrebu riešenia otázky kancelárie žalobkyne. Po tom, čo mu pripomenul, že sa spoločne už dotkli tejto otázky pred riadnou dovolenkou v lete 2003, ho požiadal, aby „da[l] k dispozícii kanceláriu vhodnú pre [žalobkyňu] a tiež tak blízko ako je to možné k 9. a 10. poschodiu [budovy Science 11]“. Dodal, že „[v]ec je dosť súrna keďže sa zdá, že nedostatočnosť súčasnej kancelárie [žalobkyne] umiestnenej na prízemí [budovy Science 11] vážne ovplyvňuje výkonnosť [účastníčky] a vyžaduje okamžité riešenie“.

169    Teda, a hoci aj po vyššie opísaných krokoch nenasledovalo nič, pridelenie izolovaných kancelárií žalobkyni, akokoľvek bolo hodné kritiky, by nemalo byť hodnotené tak, že poškodilo osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu žalobkyne.

c)     Pokiaľ ide, po tretie, o skutočnosť, že medzi januárom a júnom 2003 nebola žalobkyni pridelená žiadna úloha

170    Z listín v spise vyplýva, že žalobkyni nebola počnúc jej pridelením do oddelenia D 2 1. januára 2003 a počas takmer celej prvej polovice roka 2003 pridelená žiadna úloha a že až 10. júna 2003 bol ustálený a žalobkyni oznámený opis jej pracovných úloh. V tejto súvislosti vyšetrovateľ podčiarkol, že „samotná skutočnosť, že úradník musel čakať takmer pol roka, aby sa presne dozvedel, čo sa od neho očakáva na pracovnej pozícii, na ktorú bol pridelený [mohla] byť rozumne vnímaná týmto úradníkom ako zneužívajúce správanie zvlášť preto, lebo sa odohralo v rámci už konfliktného vzťahu s jej pracovným prostredím“.

171    Napokon, ak Komisia poznamenala, že pobyt žalobkyne v oddelení D 2 mal byť spočiatku krátkeho trvania, pretože sa predpokladalo jej preloženie od prvých mesiacov roku 2003 na riaditeľstvo „Bezpečnosť“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“, táto okolnosť, ktorá sa napokon neuskutočnila, nie je nijako takej povahy, aby odôvodnila, že žalobkyni nebola prvé mesiace roku 2003 pridelená žiadna úloha. Rovnako skutočnosť, že žalobkyňa bola počas prvej polovice tohto roka často neprítomná z dôvodu choroby alebo riadnych dovoleniek neoprávňovala ďalej správu vyhýbať sa svojej povinnosti určiť žalobkyni úlohy.

172    Predsa však, berúc do úvahy skutkové okolnosti tejto veci, a najmä pôvodné návrhy na preloženie žalobkyne mimo oddelenia D 2, treba dospieť k záveru, že oneskorené pridelenie úloh žalobkyni by nemalo byť, samé osebe, považované za útok na jej osobu, dôstojnosť alebo jej fyzickú či psychickú integritu.

d)     Pokiaľ ide, po štvrté, o skutočnosť, že Komisia šírila znevažujúce reči o pracovnej spôsobilosti žalobkyne

173    Žalobkyňa nepredkladá žiaden dôkaz na podporu tvrdenia, podľa ktorého nadriadení GR „Personál a administratíva“ mali rozširovať znevažujúce reči o jej pracovnej spôsobilosti.

174    Sťažnosti vznesenej z tohto dôvodu nemožno preto vyhovieť.

e)     Pokiaľ ide, po piate, o skutočnosť, že Komisia odmietla určité žiadosti o riadnu dovolenku a s ostatnými súhlasila oneskorene

175    Na úvod je dôležité pripomenúť, že ak na základe článku 57 prvého pododseku poriadku „[ú]radníci majú nárok na riadnu dovolenku, trvajúcu najmenej 24 pracovných dní a najviac 30 pracovných dní za kalendárny rok“, podľa judikatúry by zamietnutie riadnej dovolenky smerujúce k zabezpečeniu dobrého fungovania služby nemalo byť ako také považované za prejav psychického obťažovania (rozsudok vo veci Schmit/Komisia, už citovaný vyššie, bod 78).

176    V tejto veci žalobkyňa Komisii vyčíta, že pred tým, než došlo 3. septembra 2004 k nepriamemu rozhodnutiu zamietajúcemu žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody, odmietla vyhovieť trom žiadostiam o riadnu dovolenku týkajúcich sa období od 10. mája do 30. júna 2004, od 19. mája do 8. júna 2004 a od 5. júla do 13. augusta 2004. Podľa žalobkyne sa také zamietnutie dalo vysvetliť vôľou správy žalobkyňu „psychicky destabilizovať“.

177    Pokiaľ ide o zamietnutie žiadosti o riadnu dovolenku zo 7. mája 2004 týkajúcej sa obdobia od 10. mája do 30. júna 2004, z listín v spise, najmä z elektronických správ zaslaných 7. a 10. mája 2004 žalobkyni, vyplýva, že toto zamietnutie bolo založené na oprávnenom dôvode, konkrétne potrebe preskúmať s ňou po správe o lekárskej kontrole zo 7. mája 2004 naznačujúcej, že „pre zdravie [žalobkyne] je žiadúca zmena pracovného zaradenia“ rôzne možnosti na dosiahnutie jej preloženia mimo GR „Personál a administratíva“. Napokon je preukázané, že 10. mája 2004 sa žalobkyňa vskutku stretla s riaditeľom riaditeľstva D a že počas tohto stretnutia bolo rozhodnuté, že životopis žalobkyne bude zaslaný iným generálnym riaditeľstvám. Navyše žalobkyňa sama e‑mailovou správou z 12. mája 2004 dala asistentovi riaditeľa riaditeľstva D na vedomie, že si v skutočnosti želá vziať si riadnu dovolenku v období od 19. mája do 8. júna 2004.

178    Pokiaľ ide o žiadosť o riadnu dovolenku týkajúcu sa obdobia od 19. mája do 8. júna 2004, treba uviesť, že dôvod, pre ktorý bola táto žiadosť zamietnutá, v tomto prípade potreba pristúpiť v rámci vypracovania REC január – október 2003 k formálnemu dialógu upravenému článkom 8 ods. 5 GRE, bol rovnako oprávnený, keďže ustanovenia článku 8 ods. 14 GRE stanovujú, že „všetky výročné správy musia byť ukončené najneskôr koncom apríla“.

179    To isté a fortiori platí o žiadosti o riadnu dovolenku týkajúcej sa obdobia od 5. júla do 13. augusta 2004, ktorej odmietnutie, vysvetlené e‑mailovou správou zaslanou 9. júna 2004 riaditeľom riaditeľstva D žalobkyni, bolo odôvodnené potrebou zorganizovať po žiadosti o revíziu spísanej žalobkyňou proti jej REC január – október 2003 formálny dialóg s overovateľom s použitím článku 8 ods. 10 GRE tak, aby neboli zhoršené perspektívy povýšenia všetkých úradníkov riaditeľstva D.

180    Naproti tomu žalobkyňa právom vytýka Komisii, že meškala s vyhovením jej žiadosti o riadnu dovolenku na obdobie od 19. júla do 27. augusta 2004. V skutočnosti táto požiadavka zadaná do „Sic Congés“ 21. júna 2004 bola prijatá až 2. augusta 2004, teda viac ako dva týždne po dni, od ktorého si žalobkyňa želala byť mimo pracoviska. Je dôležité okrem toho uviesť, že táto žiadosť bola schválená a zodpovedajúce dni odpočítané od zostatku dní riadnej dovolenky žalobkyne, hoci žalobkyňa hneď od 5. júla 2004 predložila lekárske osvedčenie za obdobie od 17. júla do 27. augusta 2004, teda približne na rovnaké obdobie, ktorého sa týkala žiadosť o riadnu dovolenku a že proti tomuto osvedčeniu správny orgán nenamietala.

181    Z hore uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o otázky riadnych dovoleniek, jediné chybné správanie, ktoré treba pripísať Komisii, sa týka podmienok, za akých sa nakladalo so žiadosťou o riadnu dovolenku na obdobie od 19. júla do 27. augusta 2004. Také správanie samotné by však nemalo byť považované za správanie, ktorého účinkom bolo poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity žalobkyne.

f)     Pokiaľ ide, po šieste, o odmietnutie posúdiť ako odôvodnené neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby zo strany Komisie

182    Je nesporné, že Komisia podrobila žalobkyňu, ktorá predložila lekárske osvedčenie vzťahujúce sa na obdobie od 16. apríla do 11. júna 2004, lekárskej kontrole. Avšak po tom, čo lekárska kontrola dospela v správe zo 7. mája 2004 k záveru, že žalobkyňa je práceschopná, uvedúc pritom, že „pre zdravie [žalobkyne] je žiaduca zmena pracovného zaradenia“ z listín v spise vyplýva, že žalobkyňa nevyužila možnosť ponúkanú článkom 59 ods. 1 piatym pododsekom poriadku požiadať inštitúciu o rozhodcovské konanie.

183    Žalobkyňa teda nepreukázala, že by sa jej nadriadení pred nepriamym rozhodnutím zamietajúcim žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody dopustili protiprávnych konaní pri posudzovaní jej neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby.

184    Zo všetkého čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že ak aj určité zo skutkových okolností, o ktoré sa opiera žalobkyňa vykazujú chybnú povahu, žiadna z nich by posudzovaná izolovane nemala byť považovaná za skutkovú okolnosť predstavujúcu „nevhodné správanie“ v zmysle článku 12a ods. 3 poriadku.

185    Otázka však znie, či by tie isté skutkové okolnosti posudzované spoločne mohli byť považované za vyplývajúce z takého „nevhodné[ho] správani[a]“.

186    Na túto otázku vyšetrovateľ odpovedal záporne uvedúc, že „správanie alebo kroky v tejto veci [neboli] poznačené úmyslom zo strany ich pôvodcov v tom zmysle, že by bolo ich zámerom útočiť na osobu, dôstojnosť alebo integritu [žalobkyne]“ a spresnil, že chýba „individuálna vôľa alebo zhodná vôľa zo strany niekoľkých osôb spôsobiť [jej] ujmu“.

187    Predsa však by sa Súd pre verejnú službu nemal na také posúdenie odvolávať, keďže sa vyšetrovateľ pri jeho vyjadrení opieral o chybný výklad článku 12a ods. 3 poriadku, keď existenciu psychického obťažovania podmienil zlým úmyslom údajného škodcu.

188    Napriek tomu netreba považovať skutkové okolnosti vytýkané žalobkyňou svojim nadriadeným za také, ktoré patria medzi skutkové okolnosti uvedené v článku 12a ods. 3 poriadku. V skutočnosti tieto činy aj pri ich posúdení v celosti nemajú, dokonca ak by sa aj blížili správaniu psychického obťažovania a boli by, tak ako poznamenal vyšetrovateľ, pociťované ako také žalobkyňou, dostatočnú závažnosť na to, aby mali objektívne v deň nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody za následok poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity žalobkyne.

189    Zo všetkého hore uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nemá dôvod tvrdiť, že bola obeťou psychického obťažovania.

C –  O návrhoch smerujúcich k zrušeniu nepriamych rozhodnutí zamietajúcich žiadosť o pomoc

1.     O prípustnosti

a)     Tvrdenia účastníkov konania

190    Komisia v zásade tvrdí, že chýbajúca odpoveď na žiadosť o pomoc by nemohla uplynutím lehoty štyroch mesiacov počnúc jej podaním spôsobiť vznik žiadneho aktu spôsobujúceho ujmu dotknutej osobe. Komisia v tomto zmysle vysvetľuje, že na začiatku tejto lehoty štyroch mesiacov dokonca ani nepriamo nezamietla žiadosť o pomoc, pretože bola povinná počkať na výsledky správneho vyšetrovania aby sa k tejto žiadosti vyjadrila. Dodáva, že až 16. septembra 2005 konečne zamietla žiadosť o pomoc po tom, čo správne vyšetrovanie jasne preukázalo nepodloženú povahu obvinení z psychického obťažovania. Za týchto podmienok by hore uvedené návrhy boli neprípustné z dôvodu ich predčasnej povahy.

191    Žalobkyňa navrhuje zamietnutie námietky neprípustnosti.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

192    Článok 90 ods. 1 poriadku stanovuje:

„Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť [menovaciemu orgánu] žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka. [Menovací orgán] oznámi dotknutej osobe svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov odo dňa predloženia žiadosti. Ak po uplynutí tejto lehoty dotknutá osoba nedostala žiadnu odpoveď, má sa za to, že žiadosť bola zamietnutá; proti takémuto zamietnutiu môže podať sťažnosť v súlade s odsekom 2.“

193    V danej veci, ako už bolo uvedené, žalobkyňa sa správou z 29. apríla 2004 domáhala pomoci Komisie. Neposkytnutím odpovede na túto správu, ktorá obsahovala žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 poriadku, teda uplynutím štvormesačnej lehoty, vzniklo nepriame zamietavé rozhodnutie predstavujúce akt spôsobujúci žalobkyni ujmu.

194    Tento záver by nemal byť vyvrátený tvrdením Komisie, podľa ktorého sa na začiatku lehoty štyroch mesiacov upravenej v článku 90 ods. 1 poriadku zdržala zaujatia stanoviska k žiadosti o pomoc z dôvodu psychického obťažovania, pretože bola pred vyjadrením sa nútená počkať na výsledky správneho vyšetrovania.

195    V skutočnosti ak v prípade, že úradník, ktorý požaduje ochranu od svojej inštitúcie predloží prvé dôkazy existencie útokov, o ktorých tvrdí, že je ich predmetom, je povinnosťou správneho orgánu prijať primerané opatrenia, najmä pristúpiť k vyšetrovaniu na účely zistenia skutkového stavu, z ktorých sťažnosť vychádza (rozsudok Lo Giudice/Komisia, už citovaný vyššie, bod 136), taká povinnosť by nemala umožniť dotknutej inštitúcii odchýliť sa od ustanovení článku 90 ods. 1 poriadku, ktorý umožňuje úradníkovi vyvolať zaujatie stanoviska rozhodovacej povahy zo strany správneho orgánu v určenej lehote (rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. apríla 1990, Pfloeschner/Komisia, T‑135/89, Zb. s. II‑153, bod 17, a zo 6. novembra 1997, Ronchi/Komisia, T‑223/95, Zb. s. I‑A‑321 a II‑879, bod 31).

196    Ak je pravdou, že žiadosť o pomoc nemohla byť pred ukončením správneho vyšetrovania považovaná za definitívne zamietnutú Komisiou, zostáva pravdou, že dokonca aj pred konečným zaujatím stanoviska k takej žiadosti bola Komisia povinná prijať určité kroky, prinajmenšom preventívne. Nezavedenie takých opatrení v dôsledku mlčania správy k uvedenej žiadosti môže žalobkyni spôsobiť ujmu, ako je to v tomto prípade.

197    Za týchto podmienok nemožno vyhovieť námietke neprípustnosti, odvodzovanej z toho, že hore uvedené návrhy nesmerujú proti žiadnemu aktu spôsobujúcemu ujmu.

198    Predsa je však dôležité uviesť, že správou z 8. septembra 2004 vyšetrovateľ určený generálnym tajomníkom Komisie dostal poverenie, aby „urč[il] skutočn[ý] podkla[d] vznesených obvinení, najmä pokiaľ ide o správanie úradníka alebo úradníkov, ktorých mená sú uvedené v spise aby sa tak umožnilo zhodnotiť skutočnú situáciu a dôsledky, ktoré z nej treba prípadne vyvodiť“. Okrem toho po tom, čo medzi 6. októbrom a 22. decembrom 2004 pristúpil k sérií výsluchov, vyšetrovateľ 21. marca 2005 oboznámil generálneho tajomníka Komisie o správe vypracovanej na záver správneho vyšetrovania.

199    Treba preto konštatovať, že ak pred podaním tejto žaloby správny orgán neprijal všetky opatrenia pomoci, ktoré žalobkyňa požadovala, napriek tomu vyhovel jej žiadosti o správne vyšetrovanie.

200    Z hore uvedeného vyplýva, že je prípustné, aby žalobkyňa napadla nepriame rozhodnutie zamietajúce jej žiadosť o pomoc, s výnimkou žiadosti smerujúcej k zahájeniu vyšetrovania. Iba v tomto poslednom ohľade sú návrhy žalobkyne vzhľadom na neexistenciu aktu spôsobujúceho ujmu v okamih podania žaloby neprípustné.

2.     O veci samej

a)     Tvrdenia účastníkov konania

201    Ak žalobkyňa predkladá dva žalobné dôvody vyplývajúce, v prípade prvého, z porušenia článku 24 poriadku, v prípade druhého, z porušenia povinnosti starostlivosti, pričom tieto žalobné dôvody, ktoré v zásade spočívajú na tých istých tvrdeniach, treba preskúmať spoločne.

202    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neodpovedala na jej žiadosť o pomoc s rýchlosťou a starostlivosťou vyžadovanou okolnosťami, a najmä nepristúpila k jej preloženiu mimo GR „Personál a administratíva“, zatiaľ čo 18. mája 2004 psychiater, ktorému zdravotná služba zverila starostlivosť o vykonanie psychiatrického posudku jej osoby, vo svojom posudku zdôraznil, že „problém je v rovine sociálnej (konflikt v rámci jej inštitúcie), riešenie preto treba prijať na sociálnej úrovni (preloženie do iného generálneho riaditeľstva)“.

203    Na obranu Komisia tvrdí, že žalobkyni nespôsobila ujmu tým, že nepreložila žalobkyňu mimo GR „Personál a administratíva“, keďže žalobkyňa nebola obeťou žiadneho psychického obťažovania.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

204    Podľa ustanovení článku 24 prvého odseku poriadku „[s]poločenstvá pomôžu každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností“.

205    Treba pripomenúť, že na základe povinnosti pomoci musí pri výskyte udalosti nezlučiteľnej s poriadkom a dôstojnosťou služby správny orgán zasiahnuť so všetkou nevyhnutnou energiou a odpovedať s rýchlosťou a starostlivosťou vyžadovanou konkrétnymi okolnosťami s cieľom zistiť skutkový stav a vyvodiť z neho na základe poznania príčin vhodné dôsledky (rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, body 15 a 16; rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. apríla 1993, Tallarico/Parlament, T‑5/92, Zb. s. II‑477, bod 31, a z 5. decembra 2000, Campogrande/Komisia, T‑136/98, Zb. s. I‑A‑267 a II‑1225, bod 42).

206    Keďže psychické obťažovanie nebolo Súdom pre verejnú službu v tejto veci zistené, žalobkyňa by sa nemala sťažovať Komisii, že neprijala všetky opatrenia určené na jej ochranu proti takému obťažovaniu.

207    Predsa však je potrebné pripomenúť, že oznámenie z roku 2003 o psychickom obťažovaní uvádza, že „[p]ri akomkoľvek podozrení z psychického obťažovania možno uvažovať o opatreniach na odsun“ a že tieto opatrenia, „ktoré musia brať do úvahy konkrétne situácie“ a ktoré „môžu byť okamžité a ak je to nevyhnutné trvalé“ majú za cieľ „umožniť predpokladanej obeti zotaviť sa tým, že sa jej pomôže získať od veci odstup“.

208    V tejto veci treba poznamenať, že vo svojej správe z 29. apríla 2004 sa žalobkyňa najskôr sťažovala na vedúceho oddelenia B 2, oddelenia, na ktoré bola pridelená od svojho zamestnania Komisiou v pozícii úradníka v skúšobnej dobe, kvôli tomu, že odovzdal riaditeľovi riaditeľstva B povereného vypracovaním prvej správy o skúšobnej dobe nespravodlivo negatívne informácie o jej odborných schopnostiach s jediným cieľom pripísať jej zodpovednosť za chyby, ktorých sa sám dopustil. V tej istej správe žalobkyňa svojim nadriadeným vytkla, že ju, najmä počnúc jej pridelením 1. januára 2003 do oddelenia 01, pracovne izolovali tým, že jej pridelili kanceláriu vzdialenú od zvyšku oddelenia a bez akéhokoľvek vybavenia, že jej nezverovali činnosti súvisiace s jej kvalifikáciou, že stavali prekážky jej preloženiu mimo GR „Personál a administratíva“ a že v tomto zmysle poskytli ostatným generálnym riaditeľstvám nepriaznivé informácie o jej spôsobilostiach. V tej istej správe žalobkyňa udala skutočnosť, že bola príjemcom zoznamu členov oddelenia, na ktorom sa jej meno už nevyskytovalo. Napokon je dôležité uviesť, že medzi množstvom listín, ktoré žalobkyňa priložila k svojej žiadosti o pomoc sa vyskytoval zoznam osôb, ktoré podľa žalobkyne mohli potvrdiť existenciu udávaného psychického obťažovania.

209    Dôležitosť a závažnosť skutkových okolností uvádzaných žalobkyňou v jej žiadosti o pomoc teda odhaľovali ak nie existenciu psychického obťažovania, tak prinajmenšom „podozrenie z psychického obťažovania“ v zmysle oznámenia z roku 2003 o psychickom obťažovaní a zaväzovali Komisiu prijať, dokonca aj pred pristúpením k vyšetrovaniu a overením pravdivosti výhrad žalobkyne, „opatrenia na odsun“.

210    Je pritom nesporné, že v deň, keď nastalo nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc, nebolo Komisiou prijaté žiadne dočasné opatrenie tejto povahy a že žalobkyňa nebola predmetom žiadneho rozhodnutia o preložení mimo GR „Personál a administratíva“ alebo dokonca mimo jednotky D 2, do ktorej bola pridelená.

211    Z listín v spise však vyplýva, že počnúc jeseňou 2003 vynaložilo GR “Personál a administratíva“ určité úsilie, aby umožnilo žalobkyni nájsť zamestnanie mimo uvedeného generálneho riaditeľstva a že konkrétne riaditeľ riaditeľstva D zaslal 13. mája 2004 životopis žalobkyne piatim ďalším generálnym riaditeľstvám uvedúc, že GR „Personál a administratíva“ vyjadrilo svoj súhlas, aby mohla byť žalobkyňa v rámci svojho zamestnania preložená. Predsa by sa však tieto rôzne pokusy nemali považovať za dostatočné, keďže Komisii prináležalo nielen pomáhať žalobkyni v jej hľadaní zamestnania, ale ju aj preložiť mimo GR „Personál a administratíva“.

212    Nakoniec treba uviesť, že správou z 11. júna 2004 riaditeľ IDOC sám generálnemu tajomníkovi Komisie naznačil, že skutkové okolnosti uvádzané žalobkyňou v jej žiadosti o pomoc sa mu zdajú dostatočne závažné na to, aby odôvodnili zahájenie správneho vyšetrovania, „buď aby sa preukázala existencia zodpovednosti jednotlivcov alebo aby sa očistila nespravodlivo spochybnená česť úradníkov“.

213    Za týchto okolností žalobkyňa odôvodnene tvrdí, že Komisia neodpovedala so všetkou požadovanou starostlivosťou na jej žiadosť o pomoc tým, že nepristúpila, dokonca ani pred zahájením správneho šetrenia, k opatreniu na odsun.

214    Z toho vyplýva, že nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc treba zrušiť v rozsahu, v akom toto rozhodnutie odmietlo prijať dočasné opatrenie na odsun.

D –  O návrhoch smerujúcich k zrušeniu REC 2003

1.     Tvrdenia účastníkov konania

215    Komisia namieta neprípustnosť hore uvedených návrhov z dôvodu, že sťažnosť smerujúca proti REC 2003 bola podaná oneskorene. Podčiarkuje, že žalobkyňa, ktorá mala prostredníctvom listu z 21. septembra 2004 vedomosť o definitívnom ukončení jej REC 2003, predložila svoju sťažnosť oddeleniu „Opravné prostriedky“ generálneho riaditeľstva „Personál a administratíva“ až 5. januára 2005, teda po uplynutí lehoty troch mesiacov upravenej článkom 90 ods. 2 poriadku. Komisia dodáva, že žalobkyňa sa vzhľadom na svoju „osobitnú situáciu“ mohla počas svojich ciest na pracovisko informovať u GR „Personál a administratíva“ o presnom stave vývoja svojich REC 2003 alebo aspoň nahliadnuť do svojho spisu objavujúceho sa v informačnom systéme „SysPer 2“ (ďalej len „SysPer 2“). Vzhľadom na to, že jej REC 2003 boli ukončené 13. a 14. júla 2004, žalobkyňa bola teda schopná sa s nimi oboznámiť hneď potom alebo, v každom prípade, najneskôr keď dostala list z 21. septembra 2004 informujúci ju o administratívnom ukončení REC 2003.

216    Subsidiárne, pre prípad, že by Súd pre verejnú službu považoval hore uvedené návrhy za prípustné, Komisia pripomína, že žalobkyňa po predložení tejto žaloby získala nárok na invalidný dôchodok a že by teda už neodôvodnila záujem na požadovaní zrušenia jej REC 2003.

217    Vo svojej replike žalobkyňa tvrdí, že jej návrhy smerujúce k zrušeniu jej REC 2003 sú prípustné.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

218    Pokiaľ ide o prípustnosť hore uvedených návrhov, treba pripomenúť, že z článku 90 ods. 2 poriadku vyplýva, že každá osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu sťažnosť smerujúcu proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu a že taká sťažnosť musí byť podaná v lehote troch mesiacov. Táto lehota začína plynúť odo dňa oznámenia rozhodnutia príjemcovi a v každom prípade najneskôr odo dňa, od ktorého mal o ňom vedomosť ak ide o opatrenie individuálneho charakteru.

219    Okrem toho na to, aby bolo rozhodnutie riadne oznámené v zmysle článku 90 ods. 2 poriadku, musí byť svojmu prijímateľovi nielen zaslané, ale ten musí byť tiež schopný užitočne sa oboznámiť s jeho obsahom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1976, Jänsch/Komisia, 5/76, Zb. s. 1027, bod 10; rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. októbra 2006, Buendía Sierra/Komisia, T‑311/04, Zb. s. II‑4137, bod 121).

220    Napokon prináleží správe, ktorá sa odvoláva na omeškania sťažnosti, aby preukázala deň, v ktorý bolo rozhodnutie oznámené, teda uvedené do pozornosti jeho príjemcu (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júna 1994, X/Komisia, T‑94/92, Zb. s. I‑A‑149 a II‑481, bod 22).

221    V tejto veci Komisia tvrdí, že lehota troch mesiacov upravená v článku 90 ods. 2 poriadku začala plynúť 21. septembra 2004, čo je dátum objavujúci sa na správe, ktorou vedúci oddelenia „Ľudské zdroje – ADMIN, vnútorné reformy“ informoval žalobkyňu, že v rámci povyšovania v roku 2004 sa generálny riaditeľ GR „Personál a administratíva“ rozhodol, zohľadniac celkovú známku 8 z 20, ktorá jej bola pridelená v rámci výkonu hodnotenia za rok 2003, nepriznať jej žiaden prednostný bod. Predsa však, okrem skutočnosti, že žiadna listina v spise neumožňuje zistiť deň, v ktorý bola táto správa oznámená, je dôležité zdôrazniť, že táto správa, keďže REC 2003 k nej neboli priložené, by nemala byť považovaná za správu, ktorá by umožnila dotknutému užitočne sa oboznámiť s týmito REC.

222    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa žalobkyňa vzhľadom na svoju „osobitnú situáciu“ mohla počas svojich ciest na pracovisko informovať u GR „Personál a administratíva“ o presnom stave vývoja svojich REC 2003 alebo aspoň nahliadnuť do svojho spisu objavujúceho sa v informačnom systéme „SysPer 2“, nemožno ho prijať, keďže, ako bolo pripomenuté vyššie, lehota pre sťažnosť proti aktu spôsobujúcemu ujmu začína na základe článku 90 ods. 2 poriadku plynúť až odo dňa oznámenia aktu príjemcovi alebo v každom prípade najneskôr odo dňa, kedy sa s aktom oboznámil.

223    Za týchto podmienok, keďže Komisia nepredložila dôkaz o dni, v ktorý boli REC 2003 oznámené žalobkyni alebo uvedené do jej pozornosti, námietka neprípustnosti vychádzajúca z oneskorenosti hore uvedených návrhov musí byť zamietnutá.

224    Z hore uvedeného vyplýva, že návrhy smerujúce k zrušeniu REC 2003 boli, v deň podania tejto žaloby, prípustné.

225    Predsa by však táto úvaha nemala zabrániť Súdu pre verejnú službu v tom, aby preskúmal, či žalobkyňa má po podaní tejto žaloby naďalej osobný záujem na zrušení jej REC 2003 (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. apríla 2001, Torre a i./Komisia, T‑159/98, Zb. s. I‑A‑83 a II‑395, bod 30 a z 31. mája 2005, Dionyssopoulou/Rada, T‑105/03, Zb. s. I‑A‑137 a II‑621, bod 18 a tam citovaná judikatúra).

226    Treba z tohto dôvodu pripomenúť, že, keďže ide o interný dokument, prvoradou funkciou správy o známkovaní, nazývanej REC v systéme hodnotenia účinnom vnútri Komisie, je zabezpečiť pre správu pravidelnú informáciu o plnení služobných povinnosti jej úradníkmi (rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1980, Grassi/Rada, 6/79 a 97/79, Zb. s. 2141, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. mája 1997, Burban/Parlament, T‑59/96, Zb. s. I‑A‑109 a II‑331, bod 73).

227    Vo vzťahu k úradníkovi plní správa o známkovaní dôležitú úlohu v priebehu jeho služobného postupu, najmä z hľadiska dočasného prideľovania a povyšovania. Teda v zásade ovplyvňuje záujem známkovanej osoby iba do okamihu definitívneho ukončenia výkonu jej pracovných úloh. Po tomto ukončení nemá teda už úradník záujem na konaní o žalobe podanej proti správe o známkovaní, s výnimkou preukázania existencie osobitnej okolnosti odôvodňujúcej osobný a skutočný záujem na dosiahnutí zrušenia spomínanej správy (rozsudok Dionyssopoulou/Rada, už citovaný vyššie, point 20).

228    V tejto veci je nesporné, že žalobkyňa odišla do dôchodku a bol jej priznaný nárok na invalidný dôchodok rozhodnutím menovacieho orgánu z 23. augusta 2005 s účinkom od 31. augusta 2005. Navyše komisia pre invaliditu uviedla, že „pri stálej povahe chorobných príznakov, ktoré spôsobili invaliditu nie je nevyhnutné žiadne prieskumné zdravotné vyšetrenie“. Takže úprava REC 2003 by nemohla mať na služobný postup žalobkyne žiadne následky. Okrem toho, žalobkyňa nepreukázala a ani sa nedovolávala existencie osobitnej okolnosti odôvodňujúcej zachovanie osobného a skutočného záujmu na zrušení.

229    Tento záver by nemal byť spochybnený riešením uvedeným Súdom pre verejnú službu v rozsudku z 25. septembra 2008, Strack/Komisia, F‑44/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke. V skutočnosti, ak vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok súd rozhodol, že úradník, aj keď mu bol priznaný nárok na invalidný dôchodok, si ponechal záujem požadovať zrušenie rozhodnutia zamietajúceho jeho kandidatúru na voľné pracovné miesto, je dôležité zdôrazniť, že v uvedenej veci nebolo konštatované, na rozdiel od tohto sporu, že chorobné príznaky, ktoré privodili invaliditu uvedeného úradníka by mali stálu povahu a že by nebolo potrebné žiadne prieskumné zdravotné vyšetrenie.

230    Za týchto podmienok už netreba rozhodovať o návrhu na zrušenie REC 2003.

E –  O návrhoch domáhajúcich sa náhrady škody

231    Návrhy domáhajúce sa náhrady škody prednesené žalobkyňou sa v zásade rozdeľujú na tri skupiny. Žalobkyňa sa v skutočnosti domáha náhrady za ujmy vyplývajúce po prvé z psychického obťažovania, ktorého bola obeťou, po druhé z nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc, po tretie z nezákonnosti REC 2003 a podmienok, za ktorých bola o nich upovedomená.

1.     O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmy vyplývajúce z údajného psychického obťažovania

a)     Tvrdenia účastníkov konania

232    Žalobkyňa tvrdí, že psychické obťažovanie, ktorého bola obeťou, vážne ovplyvnilo jej zdravotný stav, ako to jasne preukázali lekárske osvedčenia jej ošetrujúceho lekára, lekárske správy zdravotnej služby a správa nezávislého lekára vybratého v rámci rozhodcovského konania upraveného v článku 59 ods. 1 poriadku. Jeho dôsledkom bola vážna psychická ujma predstavovaná jej nespôsobilosťou bežným spôsobom vykonávať jej pracovné úlohy v jej oddelení, ako aj majetková ujma v podobe straty príležitostí na služobný postup a na legitímne právo na povýšenie.

233    Na obranu Komisia navrhuje zamietnutie hore uvedených návrhov na náhradu škody vysvetľujúc, že žalobkyňa nebola predmetom žiadneho psychického obťažovania.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

234    Z ustálenej judikatúry v oblasti verejnej služby vyplýva, že vznik zodpovednosti Spoločenstva je podmienený splnením súhrnu podmienok, konkrétne nezákonnosťou konania vytýkaného inštitúciám, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a uplatňovanou škodou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1987, Delauche/Komisia, 111/86, Zb. s. 5345, bod 30; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, Rasmussen/Komisia, T‑234/97, Zb. s. I‑A‑507 a II‑1533, bod 71, a zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. s. I‑A‑203 a II‑903, bod 51).

235    Je dôležité teda preskúmať, či možno Komisii vytknúť nezákonné konanie, potom, v prípade kladnej odpovede, určiť existenciu prípadnej škody predstavujúcej príčinnú súvislosť s nezákonným konaním.

 O existencii nezákonného konania

236    Ak, tak ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa neopodstatnene tvrdí, že bola obeťou psychického obťažovania, zostáva pravdou, ako to napokon uviedol vyšetrovateľ, že niektoré skutkové okolnosti, ktorých sa dovoláva žalobkyňa na podporu svojej žiadosti o náhradu škody sú, posudzované v celosti, takej povahy, že odhaľujú určitú mieru porušenia povinnosti starostlivosti zo strany Komisie. Ide najmä o podmienky predĺženia skúšobnej doby žalobkyne (body 155 až 160 tohto rozsudku), pridelenie žalobkyne do izolovaných kancelárií (body 161 až 169 tohto rozsudku), neurčenie žiadnych úloh medzi januárom a júnom 2003 (body 170 až 172) alebo ešte podmienky, za akých sa nakladalo so žiadosťou o riadnu dovolenku vzťahujúcu sa na obdobie od 19. júla do 27. augusta 2004 (body 180 a 181 tohto rozsudku).

237    Z toho vyplýva, že prvá podmienka vyžadovaná pre vznik zodpovednosti Komisie, konkrétne existencia nezákonného konania, je splnená.

 O existencii ujmy v spojení s nezákonným konaním

238    Pokiaľ ide o údajnú majetkovú ujmu, žalobkyňa tvrdí, že utrpela stratu odmeny z dôvodu jej odchodu do invalidného dôchodku. Žalobkyňu teda treba posudzovať tak, že vznesením takého nároku vlastne tvrdí, že jej odchod do invalidného dôchodku bol dôsledkom choroby z povolania spôsobenej nesprávnym služobným postupom, ktorého sa dopustil správny orgán.

239    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že, tak ako tento súd už rozhodol (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 193), Súd pre verejnú službu nemá právomoc rozhodovať o príčinnej súvislosti existujúcej medzi služobnými podmienkami úradníka a chorobou, ktorú uvádza. V skutočnosti článok 18 pravidiel o poistení úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania (ďalej len „poistné pravidlá“) uvádza, že rozhodnutie vzťahujúce sa na uznanie pôvodu choroby v povolaní prijíma menovací orgán na základe záverov uskutočnených lekárom alebo lekármi určenými inštitúciou a, ak to úradník požaduje, po porade s lekárskou komisiou upravenou v článku 22 poistných pravidiel. Článok 11 ods. 2 poistných pravidiel stanovuje, že v prípade trvalej úplnej invalidity úradníka, ktorá je výsledkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania sa mu vyplatí paušálna čiastka upravená v článku 73 ods. 2 písm. b) poriadku, konkrétne paušálna čiastka zodpovedajúca osemnásobku ročného základného platu úradníka vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré prijal počas 12 mesiacoch pred úrazom.

240    Režim zavedený na vykonanie článku 73 poriadku teda predpokladá paušálnu náhradu v prípade pracovného úrazu alebo choroby z povolania bez toho, aby bolo nevyhnutné, aby dotknutá osoba preukazovala akékoľvek zavinenie zo strany inštitúcie. Judikatúra spresňuje, že iba za okolností, keď sa ukazuje, že služobný režim neumožňuje primerané odškodnenie za utrpenú ujmu je úradník oprávnený požadovať dodatočnú náhradu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, bod 13, a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 22; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Lucaccioni/Komisia, T‑165/95, Zb. s. I‑A‑203 a II‑627, bod 74 a z 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, Zb. s. I‑A‑259 a II‑1263, bod 95).

241    V tejto veci z listín v spise vyplýva, že žalobkyňa správou zaslanou 17. októbra 2005 postúpila Komisii žiadosť smerujúcu na základe článku 73 poriadku k uznaniu „úzkostne – depresívneho syndrómu“, ktorým podľa nej trpela za chorobu z povolania. Konanie o uznanie pôvodu chorobných príznakov, ktorými žalobkyňa trpí za chorobu z povolania však ešte prebieha. Z toho vyplýva, že hore uvedená žiadosť o náhradu škody je predčasná a nemožno jej vyhovieť.

242    Naopak, pokiaľ ide o psychickú ujmu, ktorej bola žalobkyňa obeťou, pochybenia Komisie v jej povinnosti starostlivosti prispeli k izolácii žalobkyne v jej oddelení a spôsobili jej ujmu, ktorej spravodlivá náhrada sa uskutoční priznaním sumy 500 eur.

2.     O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmu vyplývajúcu z nezákonnosti nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc

a)     O prípustnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

243    Komisia namieta proti prípustnosti návrhov smerujúcich k náhrade škody za ujmu spôsobenú nepriamym rozhodnutím zamietajúcim žiadosť o pomoc. Tvrdí, že keďže návrhy smerujúce k zrušeniu tohto rozhodnutia sú neprípustné z dôvodu ich predčasnosti, návrhy smerujúce k náhrade škody za ujmu spôsobenú týmto rozhodnutím by mali byť v dôsledku toho zamietnuté ako neprípustné.

244    Žalobkyňa tvrdí, že hore uvedené návrhy na náhradu škody sú prípustné.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

245    V systéme procesných prostriedkov, ktorý bol zavedený článkami 90 a 91 služobného poriadku, je žaloba o náhradu škody, ktorá predstavuje autonómny opravný prostriedok vo vzťahu k žalobe o neplatnosť, prípustná len vtedy, ak jej predchádzalo konanie pred podaním žaloby v súlade s ustanoveniami služobného poriadku. Toto konanie sa líši podľa toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 poriadku alebo z činnosti správneho orgánu, ktorá nemá rozhodovaciu povahu. V prvom prípade prináleží dotknutej osobe, aby v stanovených lehotách predniesla správnemu orgánu sťažnosť smerujúcu proti aktu, o ktorý ide. Naopak v druhom prípade musí správne konanie začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 poriadku smerujúcej k získaniu odškodnenia a pokračuje, ak k tomu dôjde, sťažnosťou smerujúcou proti rozhodnutiu zamietajúcemu žiadosť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. júna 1996, Y/Súd prvého stupňa, T‑500/93, Zb. s. I‑A‑335 a II‑977, bod 64).

246    Keďže existuje priama spojitosť medzi žalobou o určenie neplatnosti a žalobou o náhradu škody, žaloba o náhradu škody je prípustná ako doplnok žaloby o určenie neplatnosti bez toho, aby jej musela nevyhnutne predchádzať žiadosť vyzývajúca menovací orgán k náprave údajne utrpenej ujmy a sťažnosť napádajúca opodstatnenosť priameho alebo nepriame zamietnutia žiadosti (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júla 1993, Camara Alloisio a i./Komisia, T‑17/90, T‑28/91 a T‑17/92, Zb. s. II‑841, bod 46, a Y/Súdny dvor, už citovaný vyššie, bod 66).

247    V tejto veci je dôležité zdôrazniť, že návrhy smerujúce k náhrade škody za ujmu spôsobenú nepriamym rozhodnutím zamietajúcim žiadosť o pomoc predstavujú priamu spojitosť s návrhmi smerujúcimi k zrušeniu tohto rozhodnutia. Tieto návrhy teda boli posúdené ako prípustné okrem časti, v ktorej smerujú proti zamietnutiu urýchlenia správneho vyšetrovania. V tomto rozsahu sú hore uvedené návrhy na náhradu škody rovnako prípustné.

b)     O veci samej

 Tvrdenia účastníkov konania

248    Žalobkyňa tvrdí, že z dôvodu nezákonnosti nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc utrpela majetkovú a psychickú ujmu. Pokiaľ ide najmä o majetkovú ujmu tvrdí, že zdržanie sa prijatia akéhokoľvek opatrenia pomoci Komisiou spolu s psychickým obťažovaním, ktorého bola obeťou, viedli k jej invalidite takým spôsobom, že jej ujma dosiahla celkovú sumu 781 906,43 eur, čo zodpovedá rozdielu medzi na jednej strane odmenou a dôchodkom, ktorý by dostávala, ak by neodišla do invalidného dôchodku a na druhej strane invalidným dôchodkom, ktorý dostáva a starobným dôchodkom, ktorý jej bude vyplácaný v budúcnosti.

249    Na obranu Komisia namieta, že keďže žalobkyňa nepreukázala nezákonnosť vytýkaného konania, žiadosť o náhradu škody by mala byť vyhlásená za nedôvodnú. Subsidiárne žalobkyňa nepredniesla konkrétny dôkaz takej povahy, ktorý by preukázal existenciu a a fortiori rozsah skutočnej ujmy, rovnako ako príčinnú súvislosť medzi údajnou ujmou a údajným vytýkaným správaním. Napokon, ak by Súd pre verejnú službu považoval žiadosti o zrušenie predložené žalobkyňou za podložené, tieto zrušenia by boli samé osebe takej povahy, aby psychickú ujmu napravili.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

250    Tak ako bolo uvedené vyššie, Komisia poznačila nezákonnosťou svoje nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc tým, že preventívne neprijala žiadne opatrenie na odsun žalobkyne mimo GR „Personál a administratíva“, zatiaľ čo dôležitosť a závažnosť skutkových okolností uvádzaných žalobkyňou v jej žiadosti o pomoc odhaľovali „podozrenie z psychického obťažovania“ v zmysle oznámenia z roku 2003 o psychickom obťažovaní.

251    Navyše treba uviesť, že v deň, v ktorý vzniklo nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc, ešte nebolo správne vyšetrovanie zahájené, pretože až 8. septembra 2004 vyšetrovateľ získal poverenie generálneho tajomníka Komisie na vedenie takého vyšetrovania a prvé ním vedené výsluchy začali až v októbri 2004.

252    Pokiaľ ide o existenciu škody v spojitosti s nezákonným konaním, ktorého sa dopustila Komisia, žalobkyňa najskôr uvádza, že jej odchod do dôchodku z dôvodu invalidity bol dôsledkom choroby z povolania, ktorá bola sama spôsobená odmietnutím pomoci zo strany správy. Predsa však, ako už bolo uvedené, konanie o uznanie pôvodu chorobných príznakov, ktorými žalobkyňa trpela, za chorobu z povolania ešte prebieha. Z toho vyplýva, že žiadosť o odškodnenie za majetkovú ujmu, ktorú žalobkyňa utrpela, je predčasná a nemožno jej vyhovieť.

253    Naopak, pokiaľ ide o existenciu psychickej ujmy, treba pripomenúť, že zamietnutie prijatia dočasných opatrení Komisiou, ako aj omeškanie, s ktorým bolo zahájené správne vyšetrovanie, uviedli žalobkyňu do stavu neistoty a znepokojenia, pričom táto sa mohla obávať, že Komisia nevezme do úvahy jej žiadosť o pomoc a že chybné správanie, ktorým dovtedy trpela zo strany inštitúcie sa môže predlžovať. Žalobkyňa preto dôvodne tvrdí, že nepriame rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc jej spôsobilo vážnu psychickú ujmu, ktorá nemôže byť napravená zrušením vysloveným Súdom pre verejnú službu.

254    Za týchto podmienok bude spravodlivým odškodnením za túto psychickú ujmu, keď bude Komisii uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15 000 eur.

3.     O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmu vyplývajúcu na jednej strane z údajnej nezákonnosti postihujúcej REC 2003 a na druhej strane z nezrovnalostí v podmienkach, za ktorých sa o nich dozvedela žalobkyňa

a)     O prípustnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

255    Komisia tvrdí, že návrhy smerujúce k uloženiu povinnosti správnemu orgánu napraviť ujmu vyplývajúcu z nezákonnosti REC 2003 sú neprípustné z dôvodu neprípustnosti návrhov smerujúcich k zrušeniu uvedených REC.

256    Žalobkyňa navrhuje námietku neprípustnosti zamietnuť.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

257    Treba rozlišovať medzi na jednej strane žiadosťou smerujúcou k náhrade škody za ujmu vyplývajúcu z nezákonnosti postihujúcej REC 2003 a na druhej strane žiadosťou smerujúcou k náhrade škody za podmienky, za akých sa žalobkyňa o REC 2003 dozvedela.

–       O prípustnosti návrhov na náhradu škody založených na údajnej nezákonnosti REC 2003

258    Návrhy na náhradu škody smerujúce k odškodneniu za ujmu vyplývajúcu z údajnej nezákonnosti REC 2003 predstavujú priame spojenie s návrhmi smerujúcimi k zrušeniu REC 2003. Takže, tak ako bolo pripomenuté vyššie, v deň podania tejto žaloby boli návrhy smerujúce k zrušeniu REC 2003 prípustné. Z toho vyplýva, že návrhy na náhradu škody boli v čase, keď žalobkyňa podala svoju žalobu, rovnako prípustné.

259    Treba okrem toho dodať, že hoci žalobkyňa už nemala z dôvodu svojho odchodu do dôchodku legitímny záujem dosiahnuť zrušenie REC 2003, napriek tomu má naďalej záujem požadovať vyhlásenie rozsudku k zákonnosti týchto aktov v rámci žiadosti smerujúcej k získaniu náhrady škody za ujmu v pracovnej oblasti a psychickú ujmu, ktoré mala utrpieť v dôsledku správania Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 1990, Moritz/Komisia, T‑20/89, Zb. s. II‑769, bod 18, ktorý nebol v odvolacom konaní zrušený pokiaľ ide o preskúmanie prípustnosti a z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑249/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 47, ktorý je predmetom prebiehajúceho odvolacieho konania na Súdnom dvore, vec C‑525/07 P). Odchod žalobkyne do dôchodku preto nemal za následok stratu predmetu návrhov na náhradu škody žalobkyne.

–       O prípustnosti návrhov na náhradu škody založených na nezrovnalostiach v podmienkach, za akých sa žalobkyňa dozvedela o REC 2003

260    Na úvod je dôležité pripomenúť, že ak správny orgán oznámi akt nesprávnym spôsobom, dopúšťa sa nesprávneho služobného postupu.

261    Z toho vyplýva, že žalobkyňa musela, aby sa domáhala náhrady škody za ujmu, ktorú údajne utrpela z dôvodu nezrovnalosti pri oboznámení s jej REC 2003, podať žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 poriadku nasledovanú, v prípade zamietnutia tejto žiadosti, sťažnosťou v zmysle článku 90 ods. 2 poriadku. V tejto veci je však nesporné, že žalobkyňa nepodala v tomto zmysle osobitnú žiadosť. Preto musia byť návrhy na náhradu škody založené na údajnej nezrovnalosti podmienok oznámenia REC 2003 zamietnuté ako neprípustné, keďže nebol rešpektovaný postup predchádzajúci sporu predpísaný poriadkom.

262    Treba teda preskúmať iba opodstatnenosť návrhov na náhradu škody založených na údajnej nezákonnosti REC 2003.

b)     O veci samej

 Tvrdenia účastníkov konania

263    Medzi rozličnými žalobnými dôvodmi vznesenými proti REC 2003 žalobkyňa tvrdí, že REC 2003 boli poznačené zjavným nesprávnym posúdením. V skutočnosti tým, že jej pridelili tak v REC január – október 2003 ako aj v REC november – december 2003 celkovú známku 8 z 20, jej hodnotitelia nevzali do úvahy ani skutočnosť, že jej medzi januárom a júnom 2003 nebola pridelená žiadna úloha ani okolnosť, že bola obeťou psychického obťažovania, ktoré vyvolalo zhoršenie jej zdravotného stavu a zabránilo jej normálne vykonávať jej funkciu.

264    Žalobkyňa dospieva k záveru, že nezákonnosť REC 2003 jej spôsobila psychickú ujmu, ako aj ujmu v zamestnaní, pričom neskôr uvedená ujma spočíva v „strate príležitosti na jej služobný postup a na jej legitímne právo na povýšenie“.

265    Komisia namieta proti obvineniu žalobkyne, podľa ktorého REC 2003 boli postihnuté zjavným nesprávnym posúdením.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–       O existencii nezákonnosti

266    Z článku 8 ods. 5 štvrtého pododseku GRE vyplýva, že hodnotiteľ nemá pri hodnotení výkonnosti, spôsobilosti a správania v službe úradníka počas hodnoteného obdobia „[brať] do úvahy prípadné odôvodnené neprítomnosti na pracovisku [uvedeného] úradníka“. Okrem toho usmernenie k hodnoteniu, ktorým sa Komisia sama zaviazala ako pravidlom správania v bode 6.2 stanovuje, že „je však vylúčené potrestanie úradníka v prípade, ak nemohol dosiahnuť svoje ciele z dôvodu vonkajších vplyvov“, napríklad „ak je chor[ý] alebo ak ide o materskú dovolenku“, a že „[z]a takej situácie treba položiť dôraz na to, čo mohla dotknutá osoba reálne vykonať a na spôsob, akým sa so situáciou vysporiadala“.

267    V tejto veci po tom, čo v rubrike 6.1 „Výkonnosť“ REC január – október 2003 uviedli, že žalobkyňa sa nedokázala až do 3. septembra 2003 „oboznámiť so [svojim] zamestnaním“ najmä z dôvodu „nedostatku motivácie“ a uviedli, že „[nepozorovali] zlepšenie jej výkonnosti medzi 3. septembrom a koncom mesiaca október“, hodnotitelia pridelili účastníčke z výkonnosti známku 4 z 10 zodpovedajúcu hodnoteniu „slabý“. Rovnako, pokiaľ ide o REC november – december 2003, hodnotitelia pridelili žalobkyni z jej výkonnosti známku 4 z 10 zdôrazniac, že „v priebehu hodnoteného obdobia neexistoval žiaden hodnotný výsledok a žiaden výsledok nebol dosiahnutý“ a že „celková výkonnosť za obdobie [musí] byť teda zhodnotená ako ‚slabá‘“.

268    Z listín v spise, najmä z dokumentu vytvoreného Komisiou samotnou a vzťahujúceho sa na neprítomnosti žalobkyne na pracovisku v priebehu roku 2003 teda vyplýva, že žalobkyňa mala opodstatnené pracovné voľno z dôvodu choroby medzi 1. septembrom a 31. októbrom 2003, potom medzi 1. novembrom a 14. novembrom 2003 a medzi 17. novembrom a 19. decembrom 2003 pracovala zo zdravotných dôvodov na polovičný pracovný úväzok.

269    Treba teda z toho vyvodiť, že tak v REC január – október 2003 ako aj v REC november – december 2003 pridelili hodnotitelia známku 4 z 10 za výkonnosť bez toho, aby zohľadnili skutočnosť, že táto výkonnosť bola nevyhnutné ovplyvnená odôvodnenými neprítomnosťami žalobkyne na pracovisku z dôvodu choroby.

270    Z toho vyvodzovanému žalobnému dôvodu, teda že REC 2003 boli postihnuté zjavným nesprávnym posúdením, treba vyhovieť.

271    Za týchto podmienok a bez toho, aby bolo potrebné preskúmavať ostatné výhrady uvádzané žalobkyňou, treba konštatovať, že REC 2003 boli vypracované nezákonne.

–       O ujme

272    Pokiaľ ide o majetkovú ujmu, ktorá by mala vyplývať z nezákonnosti REC 2003, treba pripomenúť, že dokonca aj za predpokladu, že by bolo preukázané pochybenie príslušnej inštitúcie, zodpovednosť Spoločenstva by mala vzniknúť len ak by sa žalobkyni podarilo preukázať existenciu jej ujmy (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa Lucaccioni/Komisia, už citovaný vyššie, bod 57). Žalobkyňa však neobjasňuje, ako nezákonnosť jej REC 2003 ovplyvnila priebeh jej služobného postupu pred odchodom do dôchodku, ku ktorému došlo 31. augusta 2005. Najmä nepreukázala a dokonca ani neuviedla, že by táto nezákonnosť mala akýkoľvek dopad na skutočnosť, že nebola povýšená pri povyšovaní v roku 2004.

273    Pokiaľ ide o psychickú ujmu, ktorej odškodnenie sa rovnako požaduje, konštatovanie Súdu pre verejnú službu, že REC 2003 sú, kvôli ich postihujúcemu zjavnému nesprávnemu posúdeniu poznačené nezákonnosťou by nemalo samé osobe predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu za takú ujmu, v takom rozsahu, v akom uvedené REC obsahujú výslovne negatívne hodnotenia schopností žalobkyne. V skutočnosti, ako už bolo uvedené, hodnotiteľ v REC január – október 2003 naznačil, že žalobkyni sa nepodarilo „oboznámiť so svojim zamestnaním“ najmä z dôvodu „nedostatku motivácie“, kým v REC november – december 2003 zdôraznil, že „v priebehu hodnoteného obdobia neexistoval žiaden hodnotný výsledok a žiaden výsledok nebol dosiahnutý“. Priznanie sumy 2 500 eur bude tiež predstavovať primerané odškodnenie psychickej ujmy utrpenej žalobkyňou.

4.     Záver

274    Z hore uvedeného vyplýva, že Komisii sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 18 000 eur.

 O trovách

275    Na základe článku 122 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu sa ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného poriadku vzťahujúce sa na trovy konania a súdne výdavky uplatňujú iba na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, teda od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto poriadku sa budú primerane uplatňovať príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

276    Podľa ustanovení článku 87 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť, že každý účastník znáša svoje vlastné trovy ak účastníci nemali úspech pri jednom alebo niekoľkých návrhoch alebo vo výnimočných prípadoch.

277    Keďže Komisia nemala úspech vo väčšine svojich žalobných návrhov, treba jej uložiť povinnosť, aby okrem vlastných trov konania zaplatila aj tri štvrtiny trov konania vynaložených žalobkyňou.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie Európskych spoločenstiev zamietajúce žiadosť o pomoc podanú 29. apríla 2004 zo strany Q je zrušené v časti, v ktorej zamietlo prijať dočasné opatrenie na odsun.

2.      Komisia Európskych spoločenstiev je povinná zaplatiť Q sumu 18 000 eur.

3.      Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

4.      Komisia Európskych spoločenstiev je povinná zaplatiť okrem svojich vlastných trov konania tri štvrtiny trov konania vynaložených Q.

5.      Q je povinná zaplatiť štvrtinu vlastných trov konania.

Kreppel Tagaras Gervasoni

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. decembra 2008.

Tajomník       Predseda komory

W. Hakenberg       S. Gervasoni

Obsah

Právny rámec

Skutkové okolnosti

A –  Roky 2000, 2001 a 2002

B –  Rok 2003

C –  Rok 2004

D –  Rok 2005

E –  Skutkové okolnosti správ o hodnotení služobného postupu vypracované za obdobie roku 2003

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  Úvodné pripomienky k predmetu sporu

B –  O psychickom obťažovaní

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

a)  Pokiaľ ide, po prvé, o podmienky predĺženia skúšobnej doby žalobkyne

b)  Pokiaľ ide, po druhé, o skutočnosť, že Komisia žalobkyňu izolovala

c)  Pokiaľ ide, po tretie, o skutočnosť, že medzi januárom a júnom 2003 nebola žalobkyni pridelená žiadna úloha

d)  Pokiaľ ide, po štvrté, o skutočnosť, že Komisia šírila znevažujúce reči o pracovnej spôsobilosti žalobkyne

e)  Pokiaľ ide, po piate, o skutočnosť, že Komisia odmietla určité žiadosti o riadnu dovolenku a s ostatnými súhlasila oneskorene

f)  Pokiaľ ide, po šieste, o odmietnutie posúdiť ako odôvodnené neprítomnosti na pracovisku z dôvodu choroby zo strany Komisie

C –  O návrhoch smerujúcich k zrušeniu nepriamych rozhodnutí zamietajúcich žiadosť o pomoc

1.  O prípustnosti

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

2.  O veci samej

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

D –  O návrhoch smerujúcich k zrušeniu REC 2003

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

E –  O návrhoch domáhajúcich sa náhrady škody

1.  O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmy vyplývajúce z údajného psychického obťažovania

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O existencii nezákonného konania

O existencii ujmy v spojení s nezákonným konaním

2.  O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmu vyplývajúcu z nezákonnosti nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc

a)  O prípustnosti

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

b)  O veci samej

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

3.  O návrhoch smerujúcich k náhrade škody za ujmu vyplývajúcu na jednej strane z údajnej nezákonnosti postihujúcej REC 2003 a na druhej strane z nezrovnalostí v podmienkach, za ktorých sa o nich dozvedela žalobkyňa

a)  O prípustnosti

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O prípustnosti návrhov na náhradu škody založených na údajnej nezákonnosti REC 2003

–  O prípustnosti návrhov na náhradu škody založených na nezrovnalostiach v podmienkach, za akých sa žalobkyňa dozvedela o REC 2003

b)  O veci samej

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O existencii nezákonnosti

–  O ujme

4.  Záver

O trovách

Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Spoločenstva zatiaľ neuverejnených v Zbierke sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu

* Jazyk konania: francúzština.