ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 24. októbra 2011 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Výpoveď – Strata dôvery – Odôvodnenie – Skreslenie dôkazov“
Vo veci T‑213/10 P,
ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 24. februára 2010, P/Parlament (F‑89/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku,
P, bývalá dočasná zamestnankyňa Európskeho parlamentu, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: É. Boigelot, advokát,
odvolateľka,
ďalší účastník konania:
Európsky parlament, v zastúpení: pôvodne S. Seyr a R. Ignătescu, neskôr S. Seyr, splnomocnené zástupkyne,
žalovaný v prvostupňovom konaní,
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),
v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia J. Azizi (spravodajca) a E. Moavero Milanesi,
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Odvolateľka P sa svojím odvolaním podaným na základe článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie domáha zrušenia rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 24. februára 2010, P/Parlament (F‑89/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu smerujúcu po prvé k zrušeniu rozhodnutia Európskeho parlamentu z 15. apríla 2008 o vypovedaní jej zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, ktorou bola pridelená k nezaradeným členom Parlamentu (ďalej len „sporné rozhodnutie“), po druhé k jej opätovnému dosadeniu do funkcie, po tretie k vyplateniu jej platu od 15. júla 2008 a po štvrté k poskytnutiu náhrady za nemajetkovú ujmu a narušenie kariérneho postupu, ktoré jej údajne vznikli v dôsledku sporného rozhodnutia.
Skutkové okolnosti a konanie na prvom stupni
2 Skutkové okolnosti sú uvedené v bodoch 8 až 21 napadnutého rozsudku takto:
„8 Žalobkyňa, ktorá od roku 1999 opakovane pracovala v Parlamente, a to najmä v roku 2004 ako asistentka poslanca Parlamentu Ashleya Mota, bola od 1. marca 2005 prijatá do zamestnania ako dočasný zamestnanec platovej triedy B*3, platového stupňa 2 na pracovné miesto asistentky nezaradených členov Parlamentu.
9 V nadväznosti na rozhodnutie A. Mota pripojiť sa k skupine ,Identita, Tradícia a Zvrchovanosť‘ (ďalej len ,skupina ITS‘) bola žalobkyňa pridelená k uvedenej skupine na základe dodatku k jej zmluve, ktorý bol podpísaný 31. januára 2007.
10 Na základe dodatku k jej zmluve z 27. marca 2007 žalobkyňa zastávala funkciu generálnej tajomníčky skupiny ITS so zaradením do platovej triedy AD 14, platovej triedy 1.
11 B. Gollnisch, ktorý bol hodnotiteľom žalobkyne a predsedom skupiny ITS, poukázal 14. júla 2007 v správe o ,potvrdení vo funkcii vedúceho oddelenia ako generálnej tajomníčky‘ najmä na vzťahové problémy, nezhody, nevhodné iniciatívy a na určitý zmätok v komunikácii. Tým informoval o rozhodnutí predsedníctva skupiny ITS neponechať žalobkyňu vo funkcii generálnej tajomníčky uvedenej skupiny. Keďže B. Gollnisch sa pritom domnieval, že žalobkyňa bola schopná vykonávať funkcie spojené s vyššou platovou triedou, než je trieda, do ktorej bola zaradená pred dodatkom z 27. marca 2007, navrhol, aby bola opätovne dosadená do skupiny ITS prostredníctvom jej pridelenia do niektorej z jej zložiek.
12 Listom z 21. septembra 2007 zaslaným P. Claeysom, prvým podpredsedom a úradujúcim predsedom skupiny ITS, bola žalobkyňa informovaná, že jej zmluva bude ukončená po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty (ďalej len ,rozhodnutie o prepustení z 21. septembra 2007‘). V tomto liste, ktorý odkazuje na článok 47 písm. c) PZOZ [Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie], sa uvádza, že rozhodnutie o ukončení zmluvy sa zakladá na strate dôvery a je ,dôsledkom správy o nepotvrdení vo funkcii dočasného zamestnanca [žalobkyne ako] generálnej tajomníčky skupiny [ITS], [jej] odmietnutia sa s touto správou oboznámiť a rozhodnutia predsedníctva skupiny ITS z 5. septembra [2007, ktoré tvorí prílohu uvedeného listu]‘.
13 Listom zo 17. decembra 2007 koordinátor nezaradených členov, splnomocnenec generálneho tajomníka Parlamentu pri nezaradených členoch, informoval riaditeľku riaditeľstva pre administratívne riadenie personálu, že v dôsledku rozpustenia skupiny ITS a ,po dohode s delegáciou [nezaradených členov] Spojeného kráľovstva‘, ktorá zahrnovala A. Mota, požaduje opätovné dosadenie žalobkyne ,na jej bývalé pracovné miesto‘ v rámci sekretariátu nezaradených členov.
14 Rozhodnutie o prepustení z 21. septembra 2007 bolo vzaté späť a dodatkom s účinnosťou od 20. decembra 2007 bola žalobkyňa pridelená k nezaradeným členom a zaradená do platovej triedy AST 3, platového stupňa 3.
15 Listom, z ktorého je nesporné, že je z 27. marca 2008, hoci je na ňom uvedený dátum 27. mája 2008, koordinátor nezaradených členov požiadal generálneho tajomníka Parlamentu o prepustenie žalobkyne ,v dôsledku narušenia dôvery, tak osobnej, ako aj politickej, medzi [odvolateľkou], zamestnancom sekretariátu [ne]zaradených členov, a Ashleyom Motom, [ne]zaradeným členom a jej priamym nadriadeným‘.
16 Rozhodnutím generálneho tajomníka Parlamentu z 15. apríla 2008 bola zmluva žalobkyne vypovedaná na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ ,v dôsledku straty dôvery [voči odvolateľke], ku ktorej došlo v rámci sekretariátu‘ nezaradených členov (ďalej len ,sporné rozhodnutie‘). V rozhodnutí sa uvádza, že zmluva skončí po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty.
17 V spornom rozhodnutí je okrem iného stanovené, že žalobkyňa nemá počas výpovednej lehoty ani prístup do priestorov Parlamentu a musí ,v čo najkratšej lehote‘ odovzdať kľúče od kancelárie, ktoré má ešte u seba.
18 Listom z 8. mája 2008 právny zástupca žalobkyne požiadal Parlament o späťvzatie sporného rozhodnutia, a aby mu oznámil dôvody tohto rozhodnutia.
19 Listom vedúceho oddelenia ,Výkazníctvo‘ generálneho riaditeľstva pre personál zo 14. mája 2008 bola žalobkyňa informovaná, že ,v súlade so žiadosťou o vymáhanie pohľadávky, ktorú podal B. Gollnisch, predseda bývalej skupiny ITS…, oddelenie výkazníctva pristúpi k vymáhaniu sumy 1 320,50 eur, ktorú [žalobkyňa] neoprávnene dostala‘. Žalobkyňa bola listom generálneho tajomníka Parlamentu z 9. júna 2008 tiež upozornená na správne konanie, ktoré bolo voči nej začaté po tom, čo uvedeného generálneho tajomníka B. Gollnisch, bývalý predseda skupiny ITS, informoval, že [žalobkyňa] využila rôzne podvodné praktiky s cieľom zneužiť dôveru [B. Gollnischa], ako aj dôveru ostatných nezaradených členov predsedníctva skupiny‘.
20 Listom z 11. júla 2008 poradca žalobkyne podal na základe článku 90 ods. 2 Služobného poriadku [úradníkov Európskej únie] predchádzajúcu sťažnosť smerujúcu najmä k zrušeniu sporného rozhodnutia.
21 Rozhodnutím z 18. septembra 2008 Parlament sťažnosť žalobkyne zamietol.“
3 Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 3. novembra 2008 odvolateľka navrhla, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil sporné rozhodnutie,
– opätovne ju dosadil do jej funkcie a do platovej triedy, do ktorej bola zaradená ku dňu vydania sporného rozhodnutia, so spätnou účinnosťou, a aby bola pridelená k poslancom Kilroy-Silkovi, Helmerovi a Hannanovi,
– nariadil vyplatenie jej platu od 15. júla 2008 až do dňa jej skutočného opätovného dosadenia spolu s úrokmi z omeškania s ročnou sadzbou 7 %,
– zaviazal Parlament na zaplatenie sumy 10 000 eur ako náhradu za nemajetkovú ujmu a narušenie jej kariérneho postupu,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
4 Parlament navrhol, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako sčasti neprípustnú a v zostávajúcej časti ako nedôvodnú,
– rozhodol o trovách konania podľa práva.
Napadnutý rozsudok
5 Napadnutým rozsudkom Súd pre verejnú službu zamietol žalobu v celom rozsahu.
6 Na tento účel zamietol šesť žalobných dôvodov, ktoré odvolateľka uviedla na podporu svojho návrhu na zrušenie, a to po prvé žalobný dôvod založený na porušení práv na obhajobu, po druhé žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, po tretie žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, po štvrté žalobný dôvod založený na zneužití právomoci, po piate žalobný dôvod založený na procesnej vade a po šieste žalobný dôvod založený na porušení povinnosti starostlivosti.
7 Súd pre verejnú službu sa na podporu zamietnutia prvého žalobného dôvodu založeného na porušení práv na obhajobu opieral o zásady uznané najmä v rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds (C‑111/02 P, Zb. s. I‑5475, body 50 až 60), a v rozsudku Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor (T‑406/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑213 a II‑A‑2‑1097, bod 79) (body 31 až 35 napadnutého rozsudku).
8 Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, Súd pre verejnú službu zastával najmä nasledujúci názor (body 48 až 63 napadnutého rozsudku):
„48 V prejednávanej veci je dôvodom žiadosti o prepustenie z 27. marca 2008 podanej koordinátorom nezaradených členov strata dôvery A. Mota voči žalobkyni, a preto bolo sporné rozhodnutie prijaté na tomto základe.
49 Parlament tak vo svojej odpovedi na písomné otázky položené Súdom pre verejnú službu, ako aj na pojednávaní spresnil, že A. Mote bol v čase prijatia sporného rozhodnutia priamym nadriadeným žalobkyne.
50 V súvislosti s týmto bodom treba najprv pripomenúť, ako bolo uvedené vyššie, že vzťahy medzi A. Motom a žalobkyňou boli od roku 2004 veľmi úzke, pretože bola jeho parlamentnou asistentkou.
51 Treba tiež uviesť, že z listu koordinátora nezaradených členov z 9. marca 2005, zaslaného oddeleniu výkazníctva, výslovne vyplýva, že A. Mote bol ,zodpovedný vedúci, ktorý podpisoval cestovné príkazy‘ žalobkyne, ktorá sa 1. marca 2005 stala dočasným zamestnancom Parlamentu. Parlament navyše predkladá jeden cestovný príkaz z tohto obdobia. Tento cestovný príkaz podpísal A. Mote ako ,zodpovedný vedúci pracovník‘.
52 Žalobkyňa následne v priebehu roka 2007 odišla od nezaradených poslancov, aby bola pridelená k skupine ITS. Toto pridelenie však bolo podľa písomných vyjadrení žalobkyne následkom skutočnosti, že A. Mote sa rozhodol pripojiť k uvedenej skupine.
53 Žalobkyňa navyše vložila do spisu cestovné príkazy z júla a septembra 2007, ktoré sú podpísané A. Motom. Jeden z týchto cestovných príkazov sa týka služobnej cesty do Spojeného kráľovstva v novembri 2007, ktorej účelom bola návšteva A. Mota.
54 Napokon bola žalobkyňa v decembri 2007 po dohode s delegáciou nezaradených poslancov Spojeného kráľovstva, ktorá zahrnovala A. Mota, opätovne pridelená k nezaradeným členom. V tejto súvislosti treba uviesť, že A. Mote bol jediným členom tejto delegácie, ktorý patril k skupine ITS v období, počas ktorého bola žalobkyňa k tejto skupine pridelená.
55 Aj keď je preukázané, že A. Mote bol v roku 2005 priamym nadriadeným žalobkyne, sled udalostí, ktorý bol práve opísaný, umožňuje tvrdiť, že úzky vzťah, ktorý existoval medzi žalobkyňou a A. Motom od roku 2005, pretrvával aj po ich spoločnom návrate k nezaradeným členom v roku 2007.
56 Žalobkyňa síce tvrdí, že v čase prijatia sporného rozhodnutia pracovala pre viacerých členov delegácie Spojeného kráľovstva nezaradených poslancov – Kilroya-Silka, Helmera a Hannana –, nepredkladá však nijaký doklad, ako napríklad cestovný príkaz podpísaný niektorým z uvedených členov, ktorý môže preukázať, že títo členovia boli jej priamymi nadriadenými.
…
59 Okrem toho, hoci sa žalobkyňa na pojednávaní dovolávala toho, že A. Mote vykonával trest odňatia slobody v Spojenom kráľovstve od septembra do decembra 2007 a že počas tohto obdobia pracovala najmä pre ostatných nezaradených členov, žiadosť o prepustenie podaná koordinátorom nezaradených členov je z 27. marca 2008, teda takmer tri mesiace po skončení vyššie uvedeného výkonu trestu odňatia slobody.
60 Hoci Parlament nebol schopný predložiť formálne rozhodnutie o pridelení žalobkyne k A. Motovi, predchádzajúce zhodujúce sa skutočnosti tak potvrdzujú tvrdenie Parlamentu, že A. Mote bol ku dňu prijatia sporného rozhodnutia jediným priamym nadriadeným dotknutej osoby. Okolnosť, že ostatní poslanci Parlamentu, ktorí neboli priamymi nadriadenými žalobkyne, vyjadrili v čase jej prepustenia dôveru, ktorú k nej mali, a želanie, aby s ňou mohli naďalej spolupracovať, nemá na zákonnosť sporného rozhodnutia nijaký vplyv.
61 Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že v spornom rozhodnutí došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu založenému na skutočnosti, že iní nezaradení členovia než A. Mote, ktorí sú navyše rozdielne politicky spriaznení, žalobkyni v čase prijatia sporného rozhodnutia ešte stále dôverovali. Žalobkyňa tiež nesprávne tvrdí, že sporné rozhodnutie založené na strate dôvery A. Mota voči žalobkyni nespočíva na ,platnom dôvode‘. Navyše, pokiaľ ide o tento posledný bod, treba konštatovať, že žalobkyňa v nijakom okamihu nespochybňuje, že došlo k narušeniu vzťahu dôvery s A. Motom.
…
63 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení sa musí zamietnuť.“
9 Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, Súd pre verejnú službu rozhodol takto (body 69 až 84 napadnutého rozsudku):
„69 Súd pre verejnú službu vo svojom rozsudku z 26. októbra 2006, Landgren/ETF (F‑1/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑123 a II‑A‑1‑459, body 73 a 74, potvrdený rozsudkom Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), rozhodol, že neexistuje nijaký naliehavý dôvod, ktorý by umožňoval, aby dočasní zamestnanci boli vylúčení z ochrany proti bezdôvodnému prepusteniu, najmä ak uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, alebo v prípade, že uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú, ak boli prepustení pred uplynutím doby, na ktorú bola táto pracovná zmluva uzavretá. Na zabezpečenie dostatočnej ochrany v tomto zmysle je potrebné jednak umožniť dotknutým osobám, aby sa ubezpečili, či ich oprávnené záujmy boli rešpektované alebo porušené, ako aj zvážiť možnosť obrátiť sa na súd a na druhej strane je potrebné umožniť súdu vykonávať svoje preskúmanie, čo znamená, že je potrebné uznať, že príslušný orgán má povinnosť odôvodnenia.
70 Treba preto spresniť rozsah povinnosti odôvodnenia vo vzťahu k prepusteniu dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. c) PZOZ.
71 Ak sa rozhodne o prepustení z dôvodu straty dôvery, dotknutá osoba nemá také procesné záruky, ako je právo byť vypočutý počas správneho konania (rozsudok Parlament/Reynolds, už citovaný, body 49 až 60). V dôsledku toho povinnosť odôvodnenia a jej dodržiavanie zo strany správnych orgánov predstavujú jedinú záruku umožňujúcu dotknutej osobe, aspoň po prijatí rozhodnutia, ktoré jej spôsobuje ujmu, účinne uplatňovať opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii na napadnutie zákonnosti uvedeného rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament, T‑237/00, Zb. VS s. I‑A‑385 a II‑1731, bod 95).
72 Narušenie vzťahu dôvery, tzn. vzťahu osobnej povahy, sa však nevyhnutne nezakladá na objektívnych skutočnostiach, na rozdiel napríklad od výberového konania, ak bolo rozhodnuté, že toto konanie zahŕňa predbežný výber uchádzačov, ktorí sú pozvaní zúčastniť sa písomných a ústnych skúšok, ako aj vypracovanie zoznamu úspešných kandidátov na základe výsledkov týchto testov výberovou komisiou (rozsudok Súdneho dvora z 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, body 43 a 44; rozsudok Bonnet/Súdny dvor, už citovaný, bod 68).
73 Samotné zistenie narušenia vzťahu dôvery tak môže postačovať na odôvodnenie prijatia rozhodnutia o prepustení. Preto ak sa rozhodnutie o prepustení zakladá len na takom zistení, požiadavka presnosti v odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ ide o uvedenie skutkových okolností, z ktorých toto narušenie vzťahu dôvery vyplýva alebo ktoré toto narušenie odôvodňujú, môže byť len obmedzená.
74 Nič to nemení na skutočnosti, že osobitne v prípade dočasných zamestnancov pridelených k nezaradeným členom Parlamentu musí odôvodnenie rozhodnutia o prepustení založeného na strate dôvery nevyhnutne poskytnúť dostatočne presné údaje o osobe, voči ktorej je vzťah dôvery narušený. Predmetný zamestnanec sa tak totiž bude môcť ubezpečiť, že rozhodnutie sa týka jeho priameho nadriadeného, tzn. ako to bolo uvedené vyššie, nezaradeného člena, s ktorým musí existovať vzťah dôvery.
75 V prejednávanej veci treba konštatovať, že sporné rozhodnutie odkazuje len ,na stratu dôvery [voči žalobkyni], ku ktorej došlo v rámci [sekretariátu]‘.
76 Z takéhoto odôvodnenia, hoci je málo podrobné, je zjavné, že dôvodom prepustenia je narušenie vzťahu dôvery.
77 Ako bolo práve uvedené, žalobkyňa mala tiež poznať osobu, voči ktorej došlo k narušeniu vzťahu dôvery. Vzhľadom na nejasnú formuláciu však sporné rozhodnutie neposkytuje v tejto súvislosti dostatočne presné informácie.
78 Navyše sporné rozhodnutie neodkazuje na žiadosť o prepustenie z 27. marca 2008, v ktorej koordinátor nezaradených členov menovite označil člena, voči ktorému bol narušený vzťah dôvery, t. j. A. Mota. Okrem toho je nesporné, že Parlament žalobkyňu s týmto návrhu neoboznámil.
79 Treba preto určiť, či žalobkyňa napriek tomu mohla v prejednávanej veci z daného kontextu jasne vyvodiť dôvody sporného rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1999, Thinus/Komisia, T‑283/97, Zb. VS s. I‑A‑69 a II‑353, bod 77; rozsudok Landgren/ETF, už citovaný, bod 78) a osobitne mať k dispozícii dostatok presných údajov o osobe, voči ktorej došlo k narušeniu vzťahu dôvery.
80 Zo samotného znenia sťažnosti z 11. júla 2008, ktorú podala žalobkyňa, však vyplýva, že žalobkyňa sa pri nahliadnutí do svojho osobného spisu mohla oboznámiť so žiadosťou o prepustenie z 27. marca 2008 podanou koordinátorom nezaradených členov. V tomto štádiu, teda pred samotným podaním jej sťažnosti, sa mohla informovať o obsahu tejto žiadosti, a mohla sa tak dozvedieť, že uvedená žiadosť a následne sporné rozhodnutie boli založené na ,narušení tak osobnej, ako aj politickej dôvery medzi [ňou] a A. Motom, [ne]zaradeným členom a jej priamym nadriadeným‘.
81 Treba tu pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia prislúcha správnym orgánom a že zamestnancovi teda v prípade nedostatočne odôvodneného rozhodnutia neprináleží, aby sa sám informoval o dôvodoch tohto rozhodnutia.
82 V prípade, ak rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, správne orgány sa nemôžu odvolávať na okolnosť, že dôvody tohto rozhodnutia boli dostupné v osobnom spise dotknutého zamestnanca, aby tak mohli dosiahnuť to, že súd v štádiu sporového konania zamietne žalobný dôvod založený na tomto nedostatočnom odôvodnení.
83 Pokiaľ však rovnako ako v prejednávanej veci zo samotného znenia sťažnosti podanej zamestnancom na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku [úradníkov Európskej únie] vyplýva, že sa tento zamestnanec oboznámil s dôvodmi rozhodnutia pri nahliadnutí do svojho osobného spisu, bolo by neprimerané zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu skutočnosti, voči ktorej síce možno namietať, že inštitúcia ho výslovne neuviedla v zamietnutí tejto sťažnosti.
84 Z predchádzajúceho vyplýva, že za osobitných okolností prejednávanej veci sa žalobný dôvod založený na nepostačujúcom odôvodnení sporného rozhodnutia musí zamietnuť.“
10 Napokon Súd pre verejnú službu zamietol štvrtý, piaty a šiesty žalobný dôvod, ktoré sú založené na zneužití právomoci, procesnej vade a porušení povinnosti starostlivosti, v bodoch 87 až 100, 103 až 109, ako aj 112 až 117 napadnutého rozsudku.
11 V rámci posúdenia štvrtého žalobného dôvodu založeného na zneužití právomoci Súd pre verejnú službu predovšetkým zastával názor, že:
„92 Vo vyššie uvedenom liste zo 17. septembra 2008 sa píše:
,[Žalobkyňa] bola prepustená v dôsledku straty dôvery… a vnútorné vyšetrovanie, ktorého výsledky nemôžu byť v tomto štádiu ešte známe, v súčasnosti prebieha.‘
…
98 Okrem toho predmetné vyšetrovanie sa vzťahuje na skutočnosti súvisiace s úlohami, ktoré žalobkyňa vykonávala v rámci skupiny ITS, zatiaľ čo koordinátor nezaradených členov vo svojom liste z 21. januára 2009 spresnil, že skutočnosti vytýkané žalobkyni, ktoré odôvodňujú narušenie vzťahu dôvery voči A. Motovi, narušovali riadny chod sekretariátu nezaradených členov‘.
99 Napriek tomu, že koordinátor nezaradených členov použil v liste z 21. januára 2009 výraz ,zneužitie dôvery‘ – výraz, ktorý sa vyskytuje aj v liste generálneho tajomníka Parlamentu z 9. júna 2008 týkajúcom sa správneho vyšetrovania vedeného proti žalobkyni –, skutočnosti odôvodňujúce podľa uvedeného koordinátora prepustenie žalobkyne nastali v kontexte odlišnom od kontextu skutkových okolností, z ktorého vychádzalo predmetné vyšetrovanie, keďže k týmto skutkovým okolnostiam došlo navyše neskôr.“
O odvolaní
Konanie
12 Vo vyjadrení predloženom Všeobecnému súdu 10. mája 2010 podala odvolateľka toto odvolanie. Parlament predložil svoje vyjadrenie 28. júla 2010.
13 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (odvolacia komora) konštatoval, že účastníci konania nepredložili nijaký návrh na nariadenie pojednávania v lehote jedného mesiaca od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a na základe článku 146 rokovacieho poriadku rozhodol, že o odvolaní sa rozhodne bez ústnej časti konania.
Návrhy účastníkov konania
14 Odvolateľka navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– vyhovel žalobným návrhom uvedeným v prvostupňovom konaní,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania na oboch stupňoch konania.
15 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol odvolanie sčasti ako neprípustné a sčasti ako nedôvodné,
– subsidiárne zamietol žalobu na prvom stupni,
– zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania na oboch stupňoch konania.
Právny stav
Zhrnutie odvolacích dôvodov
16 Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody.
17 Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka v podstate tvrdí, že odôvodnenie v napadnutom rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a z kontradiktórneho a nesprávneho odôvodnenia, pretože Súd pre verejnú službu uznal formálnu požiadavku odôvodnenia sporného rozhodnutia a jej nedodržanie zo strany Parlamentu v prejednávanej veci (body 69 až 78 a 83 napadnutého rozsudku), a napriek tomu dospel k záveru, že žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení tohto rozsudku sa musí zamietnuť z dôvodu, že dotknutá osoba sa oboznámila s dôvodmi uvedeného rozhodnutia pri nahliadnutí do svojho osobného spisu, hoci Parlamentu prislúchalo, aby jej najneskôr v rozhodnutí o zamietnutí jej sťažnosti poskytol presné údaje o osobe, voči ktorej došlo k údajnej strate dôvery (body 79 až 84 napadnutého rozsudku).
18 Súd pre verejnú službu totiž tým, že odmietol zrušiť sporné rozhodnutie pre porušenie povinnosti odôvodnia (bod 83 napadnutého rozsudku), nerešpektoval relevantnú judikatúru vo viacerých smeroch. Po prvé povinnosť odôvodnenia je neobmedzená, ak ide o rozhodnutie o prijatí alebo prepustení zo zamestnania, na ktoré sa vzťahuje článok 2 písm. c) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), a to aj keď je vzájomná dôvera základným prvkom zmlúv všetkých dočasných zamestnancov, ktorých sa týka toto ustanovenie uvedené ako posledné (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, Zb. s. II‑2841, bod 169). Súd pre verejnú službu tak nemohol v bode 73 napadnutého rozsudku rozhodnúť, že „samotné zistenie narušenia vzťahu dôvery môže postačovať na odôvodnenie prijatia rozhodnutia o prepustení“, a to tým viac, že v bode 74 uvedeného rozsudku spresnil, že takéto rozhodnutie musí „nevyhnutne poskytnúť dostatočne presné údaje o osobe, voči ktorej je vzťah dôvery narušený“. Podľa odvolateľky, ak by samotné zistenie narušenia vzťahu dôvery postačovalo na odôvodnenie prepustenia niektorých dočasných zamestnancov, súd Únie by nemohol riadne vykonávať svoje preskúmanie, čo by malo za následok to, že dotknuté osoby by boli zbavené náležitej ochrany proti svojvoľnému alebo zneužívajúcemu prepusteniu zo strany správnych orgánov a rozsah tejto ochrany by sa líšil v závislosti od predmetného druhu zmluvy dočasného zamestnanca, čo by viedlo k bezdôvodnej diskriminácii. Po druhé sa odvolateľka domnieva, že z bodu 79 rozsudku Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF (F‑1/05, Zb. VS p. I‑A‑1‑123 a II‑A‑1‑459), vyplýva, že správne orgány majú významnejšiu povinnosť odôvodnenia. Tým, že sporné rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti odkazujú len na údajnú stratu dôvery v rámci sekretariátu nezaradených členov Parlamentu voči odvolateľke s cieľom odôvodniť vypovedanie spornej zmluvy dočasného zamestnanca, ani jedno z týchto rozhodnutí túto požiadavku nespĺňa. Po tretie odvolateľka uvádza, že pokiaľ ide o požiadavky odôvodnenia rozhodnutí o zamietnutí kandidatúry v rámci postupov prijímania do zamestnania dočasných zamestnancov na základe článku 2 písm. c) PZOZ, bolo rozhodnuté, že osobitné odôvodnenie v rámci odpovede na sťažnosť dotknutej osoby bolo o to viac odôvodnené, pokiaľ sa táto dotknutá osoba zúčastnila na individuálnom pohovore, ktorý nebol pôvodne plánovaný, nedostala nijaké informácie o priebehu výberového konania predtým, než si ich sama vyžiadala, a vo svojej sťažnosti výslovne odkázala na obsah zoznamu úspešných kandidátov a na poradie zostavené podľa úspešnosti (rozsudok Súdneho dvora z 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, bod 47). Odvolateľka v prejednávanej veci vo svojej sťažnosti výslovne odkázala na žiadosť koordinátora nezaradených členov o jej prepustenie a na údajnú stratu dôvery A. Mota, ktorá bola v tejto žiadosti zmienená. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti však nijako nespresnilo osobu, voči ktorej bola dôvera narušená, ale naďalej vágne odkazovalo na stratu dôvery, ku ktorej došlo v rámci sekretariátu nezaradených členov Parlamentu.
19 Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka uvádza porušenie systému rozdelenia úloh a zásady inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Únie, ako aj porušenie článku 26 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a porušenie jej práva na účinnú súdnu ochranu.
20 Podľa odvolateľky Súd pre verejnú službu protiprávne zastúpil Parlament, keď namiesto neho uviedol predpokladané dôvody napadnutého rozhodnutia. Súd pre verejnú službu nemohol v bode 80 napadnutého rozsudku vychádzať z toho, že odvolateľka sa oboznámila so žiadosťou koordinátora nezaradených členov o jej prepustenie, aby vyvodil záver, že odvolateľka „tak mohla vedieť, že uvedená žiadosť, a teda aj sporné rozhodnutie, boli založené na ,narušení tak osobnej ako aj politickej dôvery medzi [ňou] a Ashleym Motom, nezaradeným poslancom a jej priamym nadriadeným“. Sporné rozhodnutie totiž treba odlišovať od tejto žiadosti o prepustenie, ktoré sú samostatnými aktmi pochádzajúcimi od rôznych autorov. Súd pre verejnú službu nemohol tiež len z tejto žiadosti vyvodiť, že „sporné rozhodnutie bolo preto prijaté na tomto základe“ (bod 48 napadnutého rozsudku). Prekročil tak svoje právomoci a porušil systém rozdelenia úloh a zásady inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Únie, keďže tento posledný uvedený súd sa stáva jediným a prvým stupňom, na ktorom sa odvolateľka môže takéhoto odôvodnenia domáhať (pozri v tomto zmysle rozsudok ETF/Landgren, už citovaný v bode 18 vyššie, bod 164).
21 Súd pre verejnú službu tiež porušil článok 26 služobného poriadku, ktorého cieľom je chrániť jednak „zásadu kontradiktórnosti pri najširšom dodržiavaní práva na riadnu a spravodlivú obhajobu“ a jednak „právo na odôvodnenie založené na známych skutočnostiach“. Podľa odvolateľky sa tieto zásady uplatňujú o to viac na súd, takže tento súd nemôže voči nej uplatniť údajné odôvodnenie sporného rozhodnutia založené na žiadosti koordinátora nezaradených členov o jej prepustenie, s ktorou „nebola nikdy pred jej zaradením oboznámená“.
22 Napokon sa odvolateľka domnieva, že keďže Súd pre verejnú službu zastúpil Parlament, keď uviedol dôvody sporného rozhodnutia, neboli vo vzťahu k nej splnené „minimálne podmienky práva na účinnú súdnu ochranu“ ani jej nebola poskytnutá „dostatočná ochrana proti bezdôvodnému prepusteniu“. Povinnosť odôvodnenia má však za cieľ chrániť dotknutú osobu tým, že sa jej poskytnú dostatočné údaje o tom, aby zistila, či predmetný akt má vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť, a ďalej tým, že súdu je umožnené preskúmať zákonnosť tohto aktu (pozri tiež bod 71 napadnutého rozsudku). Táto povinnosť tak prispieva k zabezpečeniu práva na účinnú súdnu ochranu (rozsudok ETF/Landgren, už citovaný v bode 18 vyššie, bod 148). Súd pre verejnú službu teda porušil tak právo odvolateľky na dostatočné odôvodnenie v rámci správneho konania, ako aj jej právo na účinnú súdnu ochranu.
23 Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, pričom toto tvrdenie dokladá viacerými dokumentmi v spise, že napadnutý rozsudok má vady spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení a v skreslení dôkazov. Súd pre verejnú službu sa totiž nevyslovil k týmto dokumentom a obmedzil sa na tvrdenie, že skutočným dôvodom prepustenia odvolateľky bolo narušenie dôvery s A. Motom, čo je dôvod, ktorý však vyplýva len z listu koordinátora nezaradených členov, a nie zo sporného rozhodnutia.
24 Na podporu svojej výhrady založenej na skreslení dôkazov odvolateľka uvádza, že na rozdiel od toho, čo uviedol Súd pre verejnú službu, sa tvrdenie, že A. Mote bol ku dňu prijatia sporného rozhodnutia jej priamym nadriadeným, neopiera o nijaký relevantný dôkaz. Jednak cestovné príkazy, ktoré podpísal A. Mote a z ktorých vychádzal Súd pre verejnú službu, spadajú do obdobia pred opätovným dosadením odvolateľky k nezaradeným členom Parlamentu, takže nemôžu slúžiť na podporu tohto tvrdenia. Ďalej Súd pre verejnú službu konštatoval, že k opätovnému dosadeniu odvolateľky došlo „po dohode s delegáciou nezaradených členov Spojeného kráľovstva, ktorá zahrnovala A. Mota“. K opätovnému dosadeniu v novembri 2007 však v skutočnosti došlo „na žiadosť delegácie nezaradených členov Spojeného kráľovstva“, konkrétne na žiadosť Helmera a Kilroya-Silka. Navyše, keďže M. Mote v tom čase vykonával trest odňatia slobody v Spojenom kráľovstve, nebola odvolateľka opätovne pridelená k nemu, ale k Helmerovi a Kilroyovi-Silkovi. Súd pre verejnú službu tým, že „nespresnil“ tieto podstatné skutkové okolnosti, založil svoje posúdenie na nesprávnom výklade skutkového stavu a v bode 60 napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že „A. Mote bol ku dňu [prijatia] sporného rozhodnutia jediným priamym nadriadeným dotknutej osoby“.
25 Okrem toho podľa odvolateľky Súd pre verejnú službu zamietol bez riadneho odôvodnenia dôkazy, ktoré mu predložila na podporu žalobného dôvodu založeného na zneužití právomoci. Uznal, že „časový súbeh je preukázaný (prvé objektívne kritérium)“. Ďalej v bode 92 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu skreslil obsah listu zo 17. septembra 2008, či dokonca vynechal jednu časť, a nahradil ju „…“, hoci tento list odkazoval na prepustenie odvolateľky „v dôsledku vyjadrenia straty dôvery niektorými nezaradenými členmi“. Súd pre verejnú službu sa tiež nemohol dôvodne opierať o list koordinátora nezaradených členov z 21. januára 2009, ktorý „jednak nepochádzal od orgánu oprávneného uviesť dôvody [sporného] rozhodnutia a jednak nebol vyhotovený [in] tempore non suspecto, keďže [bol] z obdobia nasledujúceho po vzniku sporu a podaní žaloby na prvom stupni“. V bodoch 98 a 99 napadnutého rozsudku sa Súd pre verejnú službu napriek tomu opieral o tento list, aby zamietol žalobný dôvod založený na zneužití právomoci, keď zastával názor, že „skutočnosti odôvodňujúce podľa uvedeného koordinátora [nezaradených členov] prepustenie odvolateľky nastali v kontexte odlišnom od kontextu skutkových okolností, z ktorého vychádzalo predmetné vyšetrovanie, keďže k týmto skutkovým okolnostiam došlo navyše neskôr“.
26 Parlament navrhuje odvolanie zamietnuť.
O prvom, druhom a treťom odvolacom dôvode v rozsahu, v akom sa zakladajú na nesprávnom právnom posúdení, kontradiktórnom, nesprávnom a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, porušení systému rozdelenia úloh a zásady inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Únie, porušení článku 26 služobného poriadku a na porušení práva na účinnú súdnu ochranu
27 Treba pripomenúť, že dodržiavanie dosahu povinnosti odôvodnenia zo strany správnych orgánov je právnou otázkou, ktorá podlieha v rámci odvolania preskúmaniu Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 453, a z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 30; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, neuverejnený v Zbierke, body 50 až 52).
28 Ako uznal Všeobecný súd, povinnosť odôvodnenia na základe článku 25 druhého odseku služobného poriadku sa uplatňuje na rozhodnutia o výpovedi zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, ktorá je upravená PZOZ (rozsudok ETF/Landgren, už citovaný v bode 18 vyššie, body 143 až 171), ako je zmluva, o ktorú ide v prejednávanej veci. Toto ustanovenie stanovuje, že „každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi“ a že „každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené“.
29 Osobitne, pokiaľ ide o dôvod prepustenia pre stratu alebo narušenie vzájomnej dôvery medzi dočasným zamestnanom a politickou skupinou Parlamentu, ku ktorej bol pričlenený, v prípade, ak neexistuje povinnosť odôvodnenia, nie je možné ani minimálne preskúmanie zo strany súdu Únie. Okolnosť, že orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) nemá nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výkon žiadosti politickej skupiny, nijako neobmedzuje dosah povinnosti odôvodnenia. V takom prípade musí odôvodnenie rozhodnutia OOUPZ prinajmenšom odrážať dôvody žiadosti politickej skupiny, na základe ktorých OOUPZ musí rozhodnúť o ukončení zmluvy. Žiadosť skupiny môže totiž sama osebe obsahovať vady spôsobujúce jej protiprávnosť a musí sa umožniť jej účinné súdne preskúmanie. Napokon skutočne len vzhľadom na odôvodnenie môže dotknutá osoba jednak posúdiť relevantnosť súdneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu spôsobujúcemu jej ujmu a jednak súd Únie môže vykonať svoje preskúmanie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament, T‑237/00, Zb. VS s. I‑A‑385 a II‑1731, bod 96; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Bonnet/Súdny dvor, už citovaný v bode 7 vyššie, bod 52).
30 Rozsah tejto povinnosti odôvodnenia sa musí posúdiť v závislosti od konkrétnych okolností, najmä od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a možného záujmu adresáta o poskytnutie vysvetlení, a na posúdenie dostatočného odôvodnenia je nutné situovať do právneho a skutkového kontextu, v ktorom bol napadnutý akt prijatý. Rozhodnutie je teda dostatočne odôvodnené, pokiaľ bolo prijaté v kontexte, ktorý bol dotknutému zamestnancovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté (pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu z 15. septembra 2005, Casini/Komisia, T‑132/03, Zb. VS s. I‑A‑253 a II‑1169, bod 36; zo 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 127 a 128, a zo 4. júla 2007, Lopparelli/Komisia, T‑502/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 75 a tam citovanú judikatúru).
31 Okrem toho povinnosť odôvodniť rozsudky, ktorá prináleží Súdu pre verejnú službu na základe článku 36 Štatútu Súdneho dvora v spojení s článkom 7 ods. 1 prílohy I toho istého štatútu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 2009, Krcova/Súdny dvor, T‑498/07 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 34), mu neukladá povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné pod podmienkou, že zúčastneným osobám umožní oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré boli predmetné opatrenia prijaté, a odvolaciemu súdu poskytne dostatok informácií potrebných na to, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie Súdneho dvora z 21. januára 2010, Iride a Iride Energia/Komisia, C‑150/09 P, neuverejnený v Zbierke, bod 42, a tam citovanú judikatúru). Túto povinnosť totiž nemožno vykladať tak, že zahrnuje povinnosť Súdu pre verejnú službu podrobne sa vyjadriť ku každému tvrdeniu uplatnenému žalobcom, predovšetkým vtedy, ak nie je dostatočne jasné a presné a nie je podložené podrobnými dôkazmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 2. marca 2010, Doktor/Rada, T‑248/08 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 64 a tam citovanú judikatúru).
32 Napokon otázka, či odôvodnenie rozsudku Súdu pre verejnú službu je kontradiktórne alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorú ako takú možno uviesť v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie Súdneho dvora z 24. júna 2010, Kronoply/Komisia, C‑117/09 P, neuverejnené v Zbierke, bod 52 a tam citovanú judikatúru).
33 Vzhľadom na tieto zásady treba preskúmať, či Súd pre verejnú službu bol v prejednávanej veci oprávnený dospieť k záveru, že sporné rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, a ďalej, či Súd pre verejnú službu si v napadnutom rozsudku splnil svoju povinnosť odôvodnenia v tejto súvislosti.
34 Pokiaľ ide o prvú výhradu uvedenú v rámci prvého odvolacieho dôvodu založeného na nezohľadnení nedostatočnej povahy odôvodnenia sporného rozhodnutia, treba konštatovať, že samotná odvolateľka pripúšťa, že Súd pre verejnú službu zohľadnil všetky zásady vyplývajúce z judikatúry, ktoré sú uvedené v bodoch 27 až 29 vyššie, upravujúce povinnosť správnych orgánov odôvodniť rozhodnutie o vypovedaní zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú. To platí predovšetkým pre požiadavku, podľa ktorej musí byť toto odôvodnenie obsiahnuté v spornom akte ako takom a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, vrátane podstatných skutkových a právnych okolností, na ktorých spočíva, tak, ,aby sa zúčastnené osoby mohli oboznámiť z dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu aktu, a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri v tomto zmysle body 69, 71, 72 a 79 napadnutého rozsudku).
35 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu v podstate oprávnene konštatoval, že hlavný dôvod prepustenia, na ktorom sa zakladá sporné rozhodnutie, a to narušenie vzťahu dôvery medzi dočasným zamestnancom a jeho priamym nadriadeným, mal byť uvedený v odôvodnení uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle body 72 až 74 napadnutého rozsudku). Okrem toho bez ohľadu na otázku, či A. Mote bol v prejednávanej veci v čase prijatia sporného rozhodnutia skutočne priamym nadriadeným odvolateľky, ktorej zodpovedanie patrí do posúdenia meritórnej zákonnosti a nie do posúdenia dodržania povinnosti dostatočného odôvodnenia ako podstatnej formálnej náležitosti, Súd pre verejnú službu mohol z judikatúry citovanej v bode 29 vyššie dôvodne vyvodiť, že v tomto prípade povinnosť odôvodnenia vyžaduje, aby bol identifikovaný priamy nadriadený, voči ktorému bol narušený vzťah vzájomnej dôvery (pozri v tomto zmysle bod 74 napadnutého rozsudku). Len vtedy, ak je totiž táto podmienka splnená, je dotknutá osoba schopná pochopiť celý dosah prijatého rozhodnutia, ktoré sa jej týka, a prípadne spochybniť existenciu takéto narušenia vzájomnej dôvery.
36 Z toho vyplýva, že Súd pre verejnú službu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že z odôvodnenia sporného rozhodnutia malo nielen vyplývať narušenie vzťahu dôvery ako dôvod prepustenia, ale tiež malo dotknutej osobe umožniť poznať osobu, voči ktorej bol tento vzťah dôvery narušený.
37 Na rozdiel však od toho, čo tvrdí odvolateľka, predchádzajúce posúdenie nemohlo Súdu pre verejnú službu zabrániť, aby overil, či zásady vyplývajúce z judikatúry, ktoré sú uvedené v bode 30 vyššie, ho oprávňovali na vyvodenie záveru, že dotknutá inštitúcia napriek tomu dodržala svoju povinnosť odôvodnenia, pretože odvolateľka poznala kontext, do ktorého spadá sporné rozhodnutie, čo jej umožnilo pochopiť dosah prijatého opatrenia, ktoré sa jej týka. Odvolateľka teda nemôže Súdu pre verejnú službu dôvodne vytýkať, že použil kontradiktórny a nesprávny prístup, keď v bode 79 napadnutého rozsudku odkázal na túto judikatúru s cieľom „určiť, či v prejednávanej veci celkový kontext napriek tomu odvolateľke umožňoval jasne zistiť dôvody sporného rozhodnutia… a osobitne disponovať dostatočne presnými údajmi o osobe, voči ktorej bol vzťah dôvery narušený“.
38 V tejto súvislosti treba jednak spresniť, že odvolateľka nepopiera, že po nahliadnutí do svojho osobného spisu na konci apríla 2008 – teda dlho predtým, než 11. júla 2008 podala svoju sťažnosť, ako aj pred prijatím rozhodnutia o zamietnutí jej sťažnosti 18. septembra 2008 – sa skutočne oboznámila s totožnosťou člena, voči ktorému bol podľa tvrdení Parlamentu narušený vzťah dôvery, čo je dôvod, na ktorom bolo výslovne založené sporné rozhodnutie. Ďalej táto znalosť jej zjavne umožnila podrobne napadnúť dôvodnosť tohto dôvodu tak v jej sťažnosti, ako aj v jej žalobe na prvom stupni.
39 Podmienka dostatočnej znalosti kontextu v zmysle judikatúry citovanej v bode 30 vyššie zo strany odvolateľky bola nepochybne splnená. V každom prípade podľa ustálenej judikatúry je možné napraviť nedostatočnú povahu – avšak nie úplnú neexistenciu – odôvodnenia, a to aj počas konania, pokiaľ dotknutá osoba pred podaním svojej žaloby už mala k dispozícii, rovnako ako v prejednávanej veci, skutočnosti predstavujúce začiatok odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Doktor/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 93 a tam citovanú judikatúru). Za týchto okolností nemožno prijať výhrady odvolateľky, ktoré sú založené na nedostatočnom odôvodnení sporných rozhodnutí a zamietnutí sťažnosti, ako aj na oboznámení sa s relevantnými dôvodmi len z vlastnej iniciatívy.
40 Z predchádzajúcich úvah navyše vyplýva, že Súd pre verejnú službu nenahradil protiprávne dôvody (pozri druhý odvolací dôvod) ani v napadnutom rozsudku nedostatočne neodôvodnil skutočnú existenciu dôvodu prepustenia uvedeného proti odvolateľke (pozri tretí odvolací dôvod). Vzhľadom na dôkazy obsiahnuté v spise sa Súd pre verejnú službu totiž obmedzil na vyvodenie nevyhnutných následkov z judikatúry citovanej v bodoch 29 a 30 vyššie.
41 V tejto súvislosti treba zamietnuť tvrdenie odvolateľky, že Súd pre verejnú službu nemohol zo žiadosti koordinátora nezaradených členov z 27. marca 2008, ktorý výslovne odkazuje na narušenie vzťahu dôvery voči M. Motovi, vyvodiť, že sporné rozhodnutie bolo založené práve na tomto dôvode. V tomto kontexte treba pripomenúť, že odvolateľka nespochybnila, a to ani v prvostupňovom konaní, ani v rámci svojho odvolania, skutočnosť, že jej vzťah dôvery voči M. Motovi bol skutočne narušený (pozri bod 61 in fine napadnutého rozsudku), ale spochybnila len to – a to výlučne v rámci svojho odvolania –, že M. Mote bol ešte jej priamym nadriadeným. Z toho vyplýva, že odvolateľka vedela, že k tomuto narušeniu vzťahu dôvery, na ktorom bolo založené sporné rozhodnutie, mohlo dôjsť len voči M. Motovi, čo je potvrdené samotným znením jej sťažnosti.
42 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba okrem toho vyvodiť záver, že úvahy Súdu pre verejnú službu uvedené v sporných bodoch napadnutého rozsudku sú dostatočne jasné, zrozumiteľné a úplné a sú spôsobilé odôvodniť závery, ktoré majú potvrdiť.
43 V rozsahu, v akom sa odvolateľka navyše dovoláva porušenia článku 26 služobného poriadku, treba uviesť, že toto ustanovenie nemôže spochybniť záver, že Parlament v prejednávanej veci dodržal svoju povinnosť odôvodnenia. V tejto súvislosti odvolateľka tým, že sa odvoláva na dodržanie zásady kontradiktórnosti a práva na obhajobu, spochybňuje implicitne avšak nevyhnutne posúdenie Súdu pre verejnú službu uvedené v bodoch 31 až 35 napadnutého rozsudku na podporu zamietnutia prvého žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení práv na obhajobu, ktoré však odvolateľka ako také v rámci tohto odvolania nenapadla. V každom prípade vzhľadom na zásady uvedené v rozsudkoch Parlament/Reynolds, už citovanom v bode 7 vyššie (body 50 až 60), a Bonnet/Súdny dvor, už citovanom v bode 7 vyššie (bod 79), podľa ktorých dotknutá osoba nemusí byť pred prijatím rozhodnutia o ukončení pracovnoprávneho vzťahu založeného na vzájomnej dôvery vypočutá, toto tvrdenie nemožno prijať. Navyše, pokiaľ ide o odkaz odvolateľky na judikatúru podávajúcu výklad článku 26 služobného poriadku v tom zmysle, že jeho cieľom je zabezpečiť dodržiavanie práv dotknutého úradníka na obhajobu tým, že sa zabráni tomu, aby sa rozhodnutia správnych orgánov, ktoré zasahujú do jeho správneho postavenia, zakladali na skutočnostiach týkajúcich sa jeho správania, o ktorom nie je zmienka v jeho osobnom spise (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. februára 1994, Lacruz Bassols/Súdny dvor, T‑109/92, Zb. VS s. I‑A‑31 a II‑105, bod 68 a tam citovanú judikatúru), postačuje konštatovať, že rozhodujúci dokument, a to žiadosť koordinátora nezaradených členov o prepustenie navrhovateľky z 27. marca 2008 obsahujúca dôvod prepustenia a označujúca totožnosť dotknutého poslanca, bola skutočne vložená do osobného spisu odvolateľky pred podaním jej sťažnosti.
44 Napokon tvrdenie založené na práve na účinnú súdnu ochranu nemôže tiež spochybniť posúdenie Súdu pre verejnú službu, pokiaľ ide o dodržanie povinnosti odôvodnenia. Judikatúra citovaná v bode 31 vyššie totiž uznala riešenie spresňujúce dosah povinnosti odôvodnenia práve vo vzťahu k dôvodu, že ak sa dotknutá osoba oboznámila s kontextom, v ktorom bol sporný akt prijatý, je schopná ho napadnúť na súde Únie, hoci tento akt nie je ako taký dostatočne odôvodnený.
45 Prvý, druhý a tretí odvolací dôvod treba preto zamietnuť v rozsahu, v akom poukazujú na nesprávne právne posúdenie, kontradiktórne, nesprávne a nepostačujúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, porušenie systému rozdelenia úloh a zásady inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Únie, porušenie článku 26 štatútu a na porušenie práva na účinnú súdnu ochranu.
O treťom odvolacom dôvode v rozsahu, v akom sa zakladá na skreslení dôkazov
46 Na úvod treba pripomenúť, že z článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ktorý preberá znenie článku 58 uvedeného štatútu, vyplýva, že odvolanie je obmedzené na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch nepríslušnosti Súdu pre verejnú službu, vadách konania pred Súdom pre verejnú službu, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa, alebo porušení práva Únie Súdom pre verejnú službu (pozri analogicky uznesenie Súdneho dvora z 9. novembra 2007, Lavagnoli/Komisia, C‑74/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 20; pozri rozsudok Doktor/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 39 a tam citovanú judikatúru).
47 Len Súd pre verejnú službu má preto právomoc zisťovať skutkový stav okrem prípadu, keď vecná nesprávnosť jeho zistení vyplýva z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a tento skutkový stav posúdiť. Posúdenie skutkového stavu s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Súdu pre verejnú službu tak nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu odvolacím súdom (pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie Súdneho dvora z 27. apríla 2006, L/Komisia, C‑230/05 P, neuverejnený v Zbierke, body 45 a 46 a tam citovanú judikatúru; pozri rozsudok Doktor/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, body 40 a 41 a tam citovanú judikatúru).
48 Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo treba vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (pozri rozsudok Doktor/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 42 a tam citovanú judikatúru), či dokonca uplatniť nové dôkazy (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 17 a tam citovanú judikatúru).
49 Vzhľadom na tieto zásady treba posúdiť dôvodnosť výhrad odvolateľky, ktoré sú založené na skreslení dôkazov obsiahnutých v spornom spise.
50 Treba pripomenúť, že podľa odvolateľky tvrdenie Súdu pre verejnú službu, že M. Mote bol v čase prijatia sporného rozhodnutia jej priamym nadriadeným, sa neopiera o nijaký relevantný dôkaz.
51 Tvrdenie odvolateľky, že Súd pre verejnú službu zjavne nezohľadnil všetky relevantné dôkazy obsiahnuté v spise, aby dospel k takému záveru, nemožno prijať.
52 Po prvé, ako vyplýva z bodu 53 napadnutého rozsudku, Súd pre verejnú službu oprel svoje posúdenie o cestovné príkazy z júla a septembra 2007, na ktorých bolo uvedené, že odvolateľka bola pridelená k útvaru A. Mota, ktorý ich podpísal, pričom jeden z nich sa týkal služobnej cesty odvolateľky v novembri 2007 do Londýna na účely návštevy A. Mota v Altone. Samotná navrhovateľka okrem toho predložila všetky tieto cestovné príkazy v konaní na prvom stupni. V súlade s tým, čo Súd pre verejnú službu konštatoval v bode 56 napadnutého rozsudku, odvolateľka nepredložila podobný dôkaz o jej pridelení k inému poslancovi prináležiacemu k nezaradeným členom, pokiaľ ide o obdobie od decembra 2007 do apríla 2008.
53 Po druhé odvolateľka vo svojej sťažnosti ani vo svojej žalobe na prvom stupni výslovne nespochybnila skutočnosť, že v čase prijatia sporného rozhodnutia A. Mote zastupoval útvar, ku ktorému bola formálne pridelená, alebo skutočnosť, že A. Mote bol jej priamym nadriadeným, keďže jej argumentácia sa obmedzovala na tvrdenie, že v tomto období pracovala pre iných poslancov patriacich k nezaradeným členom a že vzťah dôvery s týmito poslancami nebol narušený. Odvolateľka totiž po prvýkrát poprela svoje formálne pridelenie k A. Motovi s cieľom spochybniť zákonnosť záverov Súdu pre verejnú službu uvedených v bodoch 60 a 61 napadnutého rozsudku až v rámci tohto odvolania.
54 Po tretie otázka, či k opätovnému dosadeniu odvolateľky došlo buď „po dohode s delegáciou nezaradených členov Spojeného kráľovstva, ktorá zahrnovala A. Mota“, ako konštatuje Súd pre verejnú službu v bode 54 napadnutého rozsudku, alebo „na žiadosť delegácie nezaradených členov Spojeného kráľovstva“, a konkrétne na žiadosť Helmera a Kilroya-Silka, ako to tvrdí odvolateľka (pozri bod 24 vyššie), nie je rozhodujúca na posúdenie, či toto opätovné dosadenie bolo spojené s formálnym pridelením odvolateľky výlučne k týmto naposledy uvedeným členom, pretože nijaký dokument v spise takéto opätovné pridelenie nepotvrdzuje. V dodatku, ktorý nadobudol účinnosť od 20. decembra 2007, bola totiž odvolateľka pridelená k nezaradeným členom ako celku bez toho, aby bol spresnený jej priamy nadriadený.
55 V tejto súvislosti nemôže uspieť tvrdenie odvolateľky, že takéto opätovné pridelenie k A. Motovi nebolo v danom období možné z dôvodu jeho výkonu trestu odňatia slobody v Spojenom kráľovstve, čo by preukazovalo, že bola pridelená k Helmerovi a Kilroyovi-Silkovi. Je nesporné, že A. Mote bol po ukončení výkonu trestu odňatia slobody v novembri 2007 naďalej členom nezaradených poslancov a že odvolateľka ho dokonca krátko navštívila pred jej opätovným dosadením, ku ktorému došlo 20. decembra 2007. Ďalej najmä z bodov 53, 55 a 59 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd pre verejnú službu zohľadnil všetky tieto skutočnosti, aby dospel k svojmu záveru, ktorý je uvedený v bodoch 60 a 61 daného rozsudku.
56 Tvrdenia odvolateľky teda nie sú spôsobilé preukázať skreslenie dôkazov zo strany Súdu pre verejnú službu.
57 Pokiaľ ide o posúdenie žalobného dôvodu založeného na zneužití právomoci Súdom pre verejnú službu, odvolateľka uvedenému súdu najmä vytýka, že v bode 92 napadnutého rozsudku skreslil obsah listu zo 17. septembra 2008, keď citoval len určitú časť jeho znenia a vynechal časť „v dôsledku vyjadrenia straty dôvery niektorými neradenými členmi“. Odvolateľka pritom nevysvetľuje, do akej miery mohla skrátená citácia tohto textu mať vplyv na posúdenie dôvodnosti predmetného žalobného dôvodu zo strany Súdu pre verejnú službu. Toto tvrdenie sa preto musí zamietnuť.
58 Navyše odvolateľka nie príliš pochopiteľne Súdu pre verejnú službu vytýka po prvé to, že sa opieral o list koordinátora nezaradených členov z 21. januára 2009, ktorý „jednak nepochádzal od orgánu oprávneného uviesť dôvody [sporného] rozhodnutia a jednak nebol vyhotovený [in] tempore non suspecto, keďže [bol] z obdobia nasledujúceho po vzniku sporu a podaní žaloby na prvom stupni“, a po druhé, že v bodoch 98 a 99 napadnutého rozsudku sa napriek tomu opieral o tento list, aby zamietol žalobný dôvod založený na zneužití právomoci, keď zastával názor, že „skutočnosti odôvodňujúce podľa uvedeného koordinátora [nezaradených členov] prepustenie odvolateľky nastali v kontexte odlišnom od kontextu skutkových okolností, z ktorého vychádzalo predmetné vyšetrovanie, keďže k týmto skutkovým okolnostiam došlo navyše neskôr“.
59 Bez ohľadu na ťažkosti pri pochopení tejto výhrady odvolateľka nepreukázala, v čom toto posúdenie Súdu pre verejnú službu predstavuje skreslenie niektorých dôkazov, ktoré by mohlo ovplyvniť jeho záver o existencii zneužitia právomoci. To platí o to viac, že Súd pre verejnú službu v podstate sám konštatoval, že k predmetným skutkovým okolnostiam došlo po prijatí sporného rozhodnutia, takže nemohli odhaliť prípadné zneužitie právomoci, ku ktorému došlo v okamihu tohto prijatia.
60 V dôsledku toho sa tretí odvolací dôvod musí tiež zamietnuť v rozsahu, v akom je založený na skreslení dôkazov.
61 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
62 V súlade s článkom 148 prvým odsekom rokovacieho poriadku, keď odvolanie nie je dôvodné, o trovách konania rozhodne Všeobecný súd.
63 Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku toho istého poriadku, uplatniteľného na základe článku 144 tohto poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
64 Keďže odvolateľka nemala vo veci úspech a Parlament požadoval náhradu nákladov, znáša odvolateľka svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania vynaložené Parlamentom v rámci tohto konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. P. znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu v rámci tohto konania.
Jaeger | Azizi | Moavero Milanesi |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. októbra 2011.
Podpisy
Obsah
Skutkové okolnosti a konanie na prvom stupni
Napadnutý rozsudok
O odvolaní
Konanie
Návrhy účastníkov konania
Právny stav
Zhrnutie odvolacích dôvodov
O prvom, druhom a treťom odvolacom dôvode v rozsahu, v akom sa zakladajú na nesprávnom právnom posúdení, kontradiktórnom, nesprávnom a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, porušení systému rozdelenia úloh a zásady inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Únie, porušení článku 26 služobného poriadku a na porušení práva na účinnú súdnu ochranu
O treťom odvolacom dôvode v rozsahu, v akom sa zakladá na skreslení dôkazov
O trovách