Vec C‑414/16

Vera Egenberger

proti

Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung eV

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania – Rozdiel v zaobchádzaní vyplývajúci z náboženstva alebo viery – Pracovné činnosti v cirkvách a v iných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere – Náboženstvo alebo viera tvoriace základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie – Pojem – Povaha činností a kontext, v ktorom sa vykonávajú – Článok 17 ZFEÚ – Články 10, 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 17. apríla 2018

1.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery – Zamietnutie kandidatúry na voľné pracovné miesto cirkvou alebo inou organizáciou založenou na náboženstve alebo viere – Zamietnutie založené na náboženstve alebo viere tvoriacich základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné súdne preskúmanie

(Článok 17 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, články 21 a 47; smernica Rady 2000/78, článok 4 ods. 2 a články 9 a 10)

2.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery – Pojem základná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania – Rozsah – Dodržiavanie zásady proporcionality

(Smernica Rady 2000/78, článok 4 ods. 2)

3.        Právo Únie – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery – Vzťah k smernici 2000/78 – Možnosť odvolávať sa na články 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie – Spor medzi dvoma jednotlivcami – Povinnosti a právomoci vnútroštátneho súdu – Výklad vnútroštátnej právnej úpravy v súlade s právom Únie – Hranice – Výklad vnútroštátneho práva contra legem – Povinnosť neuplatňovať nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Únie

(Charta základných práv Európskej únie, články 21 a 47; smernica Rady 2000/78, článok 1 a článok 4 ods. 2)

1.      Článok 4 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, v spojení s jej článkami 9 a 10, ako aj s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že ak cirkev alebo iná organizácia, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, na podporu aktu alebo rozhodnutia, ako je zamietnutie prihlášky na pracovné miesto v tejto cirkvi alebo organizácii, tvrdí, že náboženstvo tvorí podľa povahy dotknutých činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch tejto cirkvi alebo organizácie, musí takéto tvrdenie v prípade potreby podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu, ktoré má zabezpečiť, že v prejednávanej veci sú splnené kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 tejto smernice.

Hoci má smernica 2000/78 chrániť aj základné právo pracovníkov pred diskrimináciou na základe náboženstva alebo viery, nič to nemení na tom, že prostredníctvom svojho článku 4 ods. 2 má uvedená smernica tiež zohľadniť právo na autonómiu cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, tak ako je zaručené v článku 17 ZFEÚ a v článku 10 Charty, ktoré zodpovedá článku 9 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.

Cieľom článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 je tak zabezpečiť spravodlivú rovnováhu na jednej strane medzi právom na autonómiu cirkví a iných organizácií, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, a na druhej strane právom pracovníkov na to, aby pri ich nábore do zamestnania neboli diskriminovaní na základe náboženstva alebo viery v situáciách, keď si tieto práva môžu konkurovať.

V tomto ohľade toto ustanovenie uvádza kritériá, ktoré sa majú zohľadniť v rámci zváženia, ktoré je potrebné vykonať s cieľom zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi týmito prípadne konkurujúcimi právami.

V prípade sporu však musí takéto zabezpečenie rovnováhy podliehať prípadne kontrole nezávislým orgánom, a nakoniec, vnútroštátnym súdom.

Článok 17 ZFEÚ vyjadruje neutralitu Únie voči tomu, ako si členské štáty zorganizujú svoje vzťahy s cirkvou a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami. Tento článok, naopak, nemôže viesť k tomu, že dodržiavanie kritérií stanovených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 nebude podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu.

(pozri body 50 – 53, 58, 59, bod 1 výroku)

2.      Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že základnou, oprávnenou a odôvodnenou požiadavkou povolania, ktorá je v ňom uvedená, sa myslí nevyhnutná požiadavka, ktorá je s ohľadom na duch dotknutej cirkvi alebo organizácie objektívne podmienená povahou alebo podmienkami výkonu predmetnej pracovnej činnosti a nemôže zahŕňať úvahy, ktoré nesúvisia s týmto duchom alebo právom tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu. Táto požiadavka musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

Pokiaľ ide o výklad pojmu „základná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania“ uvedeného v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, z tohto ustanovenia výslovne vyplýva, že náboženstvo alebo viera môžu prípadne tvoriť takúto požiadavku povolania s prihliadnutím na „povahu“ dotknutých činností alebo na „kontext“, v ktorom sa vykonávajú.

Zákonnosť, pokiaľ ide o toto ustanovenie uvedené ako posledné, rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva je podmienená existenciou objektívne overiteľnej priamej súvislosti medzi požiadavkou povolania stanovenou zamestnávateľom a dotknutou činnosťou. Taká súvislosť môže vyplývať buď z povahy tejto činnosti, napríklad v prípade, ak táto činnosť spočíva v účasti na určovaní ducha dotknutej cirkvi alebo organizácie alebo prispieva k jej kazateľskému poslaniu, alebo z podmienok, v ktorých sa má uvedená činnosť vykonávať, ako je potreba zabezpečiť dôveryhodné zastupovanie cirkvi alebo organizácie navonok.

Okrem toho táto požiadavka povolania musí byť, ako to vyžaduje článok 4 ods. 2 smernice 2000/78, „základná, oprávnená a odôvodnená“ s ohľadom na duch cirkvi alebo organizácie. Hoci, ako bolo zdôraznené v bode 61 tohto rozsudku, v zásade neprináleží vnútroštátnym súdom rozhodnúť o duchu ako takom, ktorým je odôvodnená uvedená požiadavka povolania, prináleží im však v každom jednotlivom prípade určiť, či sú tieto tri kritériá s ohľadom na tento duch splnené.

Pokiaľ ide o tieto kritériá, treba v prvom rade spresniť, že použitie prídavného mena „základná“ povaha požiadavky pre normotvorcu Únie znamená, že príslušnosť k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch dotknutej cirkvi alebo organizácie, musí byť zjavná vzhľadom na význam dotknutej pracovnej činnosti pre šírenie tohto ducha alebo pre výkon práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu.

Pokiaľ ide v druhom rade o „oprávnenú“ povahu požiadavky, použitie tohto pojmu preukazuje, že normotvorca Únie zamýšľal zabezpečiť, aby požiadavka príslušnosti k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch dotknutej cirkvi alebo dotknutej organizácie, neslúžila na sledovanie cieľa, ktorý nesúvisí s týmto duchom alebo výkonom práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu.

Pokiaľ ide v treťom rade o „odôvodnenú“ povahu požiadavky, tento pojem zahŕňa nielen to, že kontrolu dodržiavania kritérií uvedených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 môže vykonať vnútroštátny súd, ale tiež, že cirkev alebo organizácia, ktorá stanovila túto požiadavku, musí v zmysle skutkových okolností danej veci preukázať, že údajné riziko ohrozenie jej ducha alebo práva na autonómiu je pravdepodobné a podstatné, takže zavedenie tejto požiadavky je skutočne potrebné.

(pozri body 62 – 67, 69, bod 2 výroku)

3.      Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi dvoma jednotlivcami, je povinný, ak nie je možné, aby vyložil uplatniteľné vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, zabezpečiť v rámci svojich právomocí súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov z článkov 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie a plný účinok týchto článkov, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že s prihliadnutím na všetky pravidlá vnútroštátneho práva a uplatnením ním uznaných výkladových metód prináleží vnútroštátnym súdom rozhodnúť, či a v akom rozsahu je možné vykladať vnútroštátne ustanovenie, akým je § 9 ods. 1 AGG, v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, bez toho, aby sa vykonal výklad contra legem tohto vnútroštátneho ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru).

V prípade, že nie je možné, aby tento súd vyložil vnútroštátne ustanovenie dotknuté vo veci samej v súlade so smernicou, treba jednak spresniť, že smernica 2000/78 sama osebe nezakotvuje zásadu rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní, ktorá má zdroj v rôznych medzinárodných právnych nástrojoch a ústavných tradíciách spoločných členským štátom, ale jej účelom v tejto oblasti je len zavedenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii z rôznych dôvodov, medzi ktoré patria náboženstvo a viera, ako vyplýva z jej názvu a článku 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2011, Römer, C‑147/08, EU:C:2011:286, bod 59 a citovanú judikatúru).

Zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe náboženstva alebo viery je ako všeobecná zásada práva Únie imperatívnej povahy. Tento zákaz, zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty, stačí sám osebe na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo v spore, na ktorý sa vzťahuje právo Únie (pozri, pokiaľ ide o zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, rozsudok z 15. januára 2014, Association de médiation sociale, C‑176/12, EU:C:2014:2, bod 47).

Pokiaľ ide o záväzný účinok, ktorý vyvoláva, v zásade sa článok 21 Charty nelíši od rôznych ustanovení zakladajúcich zmlúv, ktoré zakazujú diskrimináciu z rôznych dôvodov, aj keď takáto diskriminácia vyplýva zo zmlúv uzatvorených medzi jednotlivcami (pozri analogicky rozsudky z 8. apríla 1976, Defrenne, 43/75, EU:C:1976:56, bod 39; zo 6. júna 2000, Angonese, C‑281/98, EU:C:2000:296, body 33 až 36; z 3. októbra 2000, Ferlini, C‑411/98, EU:C:2000:530, bod 50, ako aj z 11. decembra 2007, International Transport Workers’ Federation a Finnish Seamen’s Union, C‑438/05, EU:C:2007:772, body 57 až 61).

Na druhej strane treba zdôrazniť, že rovnako ako článok 21 Charty, aj jej článok 47 týkajúci sa práva na účinnú súdnu ochranu je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátnym právom na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo.

Vnútroštátny súd by preto mal prípadne v rámci svojich právomocí zabezpečiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov z článkov 21 a 47 Charty a zabezpečiť plný účinok týchto článkov, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.

(pozri body 71, 75 – 79, 82, bod 3 výroku)