ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
z 1. marca 2018 (*)
„EFRR – Zamietnutie potvrdenia finančného príspevku na veľký projekt – Článok 41 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1083/2006 – Posúdenie prínosu veľkého projektu k dosiahnutiu cieľov operačného programu – Článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 – Prekročenie lehoty“
Vo veci T‑402/15,
Poľská republika, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: B.‑R. Killmann a M. Siekierzyńska, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2015) 3228 final z 11. mája 2015 zamietajúceho potvrdenie finančného príspevku z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) Poľskej republike na veľký projekt „Európske centrum spoločných služieb – Inteligentné logistické systémy“ v rámci prioritnej osi č. 4 operačného programu „Inovatívne hospodárstvo“,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predsedníčka komory V. Tomljenović, sudcovia A. Marcoulli (spravodajkyňa) a A. Kornezov,
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
[omissis]
Konanie a návrhy účastníkov konania
16 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. júla 2015 Poľská republika podala predmetnú žalobu. Poľská republika navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
17 Dňa 4. novembra 2015 Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe. Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal Poľskú republiku na náhradu trov konania.
18 Poľská republika 5. januára 2016 predložila repliku a Komisia 11. marca 2016 predložila dupliku.
19 Žiadny z účastníkov konania nepožadoval, aby sa konalo pojednávanie.
20 Všeobecný súd (siedma komora) podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodol, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.
Právny stav
21 Poľská republika na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody, pričom prvý žalobný dôvod je v podstate založený jednak na porušení článku 41 ods. 1 v spojení s článkom 56 ods. 3 a článkom 60 písm. a) nariadenia č. 1083/2006, ako aj na porušení zásady lojálnej spolupráce, a jednak na porušení článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006, druhý žalobný dôvod na nesprávnom posúdení stupňa šírenia inovácie a inovačného charakteru projektu, tretí žalobný dôvod na nesprávnom posúdení povahy miest vytvorených projektom a štvrtý žalobný dôvod na nesprávnom posúdení projektu z hľadiska pridanej hodnoty a stimulačného účinku.
22 Treba uviesť, že prvý žalobný dôvod sa vzťahuje na procesné a hmotnoprávne podmienky posudzovania projektu, zatiaľ čo zvyšné tri žalobné dôvody sa týkajú postupne troch dôvodov, na základe ktorých sa Komisia domnievala, že projekt neprispieva k plneniu cieľov OPIH (operačného programu „Inovatívne hospodárstvo“) v zmysle článku 41 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006, t. j. neexistencia šírenia inovácie, neexistencia vysoko kvalifikovaných miest a neexistencia pridanej hodnoty (pozri bod 15 vyššie).
[omissis]
O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate jednak na porušení článku 41 ods. 1 v spojení s článkom 56 ods. 3 a článkom 60 písm. a) nariadenia č. 1083/2006, ako aj porušení zásady lojálnej spolupráce, a jednak na porušení článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006
43 Poľská republika uvádza, že Komisia sa dopustila dvoch základných porušení. Komisia na jednej strane išla pri posudzovaní projektu nad rámec kritérií výberu. Na druhej strane Komisia nedodržala lehotu stanovenú v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006.
[omissis]
O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na nedodržaní lehoty stanovenej v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006
[omissis]
65 Článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 znie takto:
„Komisia prijme rozhodnutie čo najskôr, najneskôr však tri mesiace po predložení veľkého projektu členským štátom… pod podmienkou, že je predložený v súlade s článkom 40 [nariadenia č. 1083/2006]. V tomto rozhodnutí sa vymedzí fyzický objekt, suma, na ktorú sa uplatňuje podiel spolufinancovania pre prioritnú os…, a ročný plán alebo plány finančného príspevku z EFRR alebo Kohézneho fondu.“
66 Článok 41 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006 znie takto:
„Ak Komisia odmietne poskytnúť finančný príspevok z fondov na veľký projekt, oznámi členskému štátu svoje dôvody v lehote a za súvisiacich podmienok stanovených v odseku 2 [článku 41 tohto nariadenia].“
67 Po prvé treba určiť, či lehota uvedená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 je z hľadiska znenia a systematiky tohto ustanovenia odporúčacia alebo kogentná (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Merck, Sharp & Dohme, C‑245/03, EU:C:2005:41, bod 20).
68 V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 neobsahuje údaje, na základe ktorých by bolo možné pripísať lehote čisto odporúčací charakter. Použitie slovesa „prijať“ v indikatíve („prijme“) naopak dokazuje, že Komisia je povinná uvedenú lehotu dodržať, čo potvrdzuje najmä anglická verzia tohto ustanovenia, ktorá použitím výrazov „shall adopt“ výslovne odkazuje na povinnosť. Použitie výrazu „čo najskôr, najneskôr však“ iba potvrdzuje, že dodržanie uvedenej lehoty nie je možnosťou, ale povinnosťou Komisie, čo chcel normotvorca zdôrazniť.
69 Z toho vyplýva, že lehota uvedená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006, ako vyplýva tak zo znenia, ako aj zo systematiky uvedeného ustanovenia, je kogentnou lehotou.
70 Po druhé treba konštatovať, že v prejednávanej veci, ako správne uvádza Poľská republika (pozri bod 61 vyššie), Komisia vzhľadom na vývoj skutkových okolností uvedených v bodoch 3 až 14 vyššie prekročila trojmesačnú lehotu stanovenú v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006, ktorá sa podľa článku 41 ods. 3 tohto nariadenia uplatní na rozhodnutie o odmietnutí.
71 Treba totiž konštatovať, že v dôsledku späťvzatia prvej žiadosti o potvrdenie, ktoré viedlo k ukončeniu konania o posudzovaní tejto žiadosti, Komisii v súvislosti s druhou žiadosťou o potvrdenie najprv trvalo jedenásť mesiacov, pokiaľ zaslala 24. júna 2014 Poľskej republike list, ktorý obsahoval posúdenie danej žiadosti, a následne po odpovedi Poľskej republiky z 28. augusta 2014 jej trvalo približne osem a pol mesiaca, pokiaľ sa formálne vyjadrila k tejto žiadosti a prijala 11. mája 2015 napadnuté rozhodnutie podľa článku 41 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006.
72 Po tretie za týchto okolností treba určiť dôsledky prekročenia trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 a predovšetkým posúdiť, či už táto samotná okolnosť má automaticky viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
73 Keďže článok 41 nariadenia č. 1083/2006 vôbec neupravuje dôsledky prekročenia ním stanovenej trojmesačnej lehoty zo strany Komisie, treba v súlade s judikatúrou Súdneho dvora preskúmať účel a štruktúru tohto nariadenia, aby sa určili dôsledky uvedeného prekročenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Merck, Sharp & Dohme, C‑245/03, EU:C:2005:41, body 25 a 26).
74 Na úvod treba pripomenúť, že lehota uvedená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 je lehotou, v rámci ktorej má Komisia odpovedať na žiadosť predloženú treťou osobou, v prejednávanej veci členským štátom. Len v prípade, že by neposkytnutie odpovede v uvedenej lehote viedlo k vyhoveniu žiadosti alebo k strate právomoci Komisie rozhodnúť o nej, mohla by záporná odpoveď prijatá po uplynutí lehoty byť automaticky zrušená len na základe prekročenia tejto lehoty (pozri analogicky rozsudok z 18. marca 2009, Shanghai Excell M & E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, EU:T:2009:72, bod 116). Treba teda preskúmať, či sa má nariadenie č. 1083/2006 z hľadiska jeho účelu a štruktúry vykladať v tom zmysle, že prekročenie uvedenej lehoty vedie k vyhoveniu žiadosti alebo strate právomoci Komisie rozhodovať o nej.
75 V súvislosti s otázkou, či z účelu a štruktúry nariadenia č. 1083/2006 vyplýva, že prekročenie trojmesačnej lehoty vedie k vyhoveniu žiadosti o potvrdenie predloženej členským štátom, treba po prvé uviesť, že obsah rozhodnutia o vyhovení žiadosti vylučuje takúto možnosť.
76 Z článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 totiž vyplýva, že v rozhodnutí Komisie o vyhovení žiadosti o potvrdenie sa uvedie najmä suma, na ktorú sa uplatňuje podiel spolufinancovania operačného programu (pozri bod 33 vyššie). Samotné rozhodnutie Komisie o vyhovení takejto žiadosti stanovuje výšku základnej sumy, na ktorú sa uplatňuje podiel spolufinancovania vyplývajúci z príslušného operačného programu, a teda aj výšku finančného príspevku Únie. Ak chýba rozhodnutie Komisie, finančný príspevok Únie nemožno konkrétne vymedziť, a preto ho nemožno považovať za potvrdený.
77 Uvedené mimochodom potvrdzuje odôvodnenie 49 nariadenia č. 1083/2006, podľa ktorého Komisia by mala mať možnosť posúdiť veľké projekty a prípadne ich schváliť (pozri bod 29 vyššie). Z toho vyplýva, že v oblasti veľkých projektov je základnou ideou nariadenia č. 1083/2006 to, že ich financovanie členským štátom prostredníctvom prostriedkov z EFRR alebo Kohézneho fondu podlieha schváleniu zo strany Komisie.
78 Po druhé treba konštatovať, že pokiaľ by nariadenie č. 1083/2006 chcelo sankcionovať nedodržanie lehoty automatickým schválením žiadosti, výslovne by to uviedlo (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Merck, Sharp & Dohme, C‑245/03, EU:C:2005:41, bod 31). Tak napríklad článok 62 ods. 4 nariadenia č. 1083/2006 stanovuje, že stratégia auditu predložená Komisii monitorovacím výborom „sa považuje za prijatú“, ak Komisia v lehote troch mesiacov po jej doručení nepredloží žiadne pripomienky. Takisto článok 67 ods. 4 nariadenia č. 1083/2006 stanovuje, že záverečná správa o operačnom programe, ktorú Komisii predložil riadiaci orgán „sa považuje za prijatú“, ak Komisia neodpovie v stanovenej lehote. Takisto článok 89 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006 stanovuje, že vyhlásenie o ukončení predložené Komisii členským štátom „sa považuje za prijaté, ak Komisia nebude mať do piatich mesiacov žiadne pripomienky“.
79 Z toho vyplýva, že v rámci nariadenia č. 1083/2006 – ako vyplýva z jeho účelu a štruktúry – neposkytnutie odpovede na žiadosť o potvrdenie v lehote stanovenej v článku 41 ods. 2 tohto nariadenia nevedie k schváleniu žiadosti o potvrdenie.
80 Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami Poľskej republiky založenými na jednej strane na judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa lehoty na prijatie finančnej opravy a na druhej strane na novom konkludentnom schvaľovacom konaní upravenom v článku 102 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 1303/2013.
81 Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Súdny dvor síce, ako uvádza Poľská republika, v judikatúre týkajúcej sa právomoci Komisie prijať finančné opravy upravenej v článku 99 nariadenia č. 1083/2006 rozhodol, že prekročenie lehoty na prijatie takýchto opráv stanovenej v článku 100 ods. 5 tohto nariadenia predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, ktoré má súd Únie zohľadniť aj ex offo, a vedie k zrušeniu rozhodnutia, ktoré bolo prijaté po lehote (rozsudky zo 4. septembra 2014, Španielsko/Komisia, C‑192/13 P, EU:C:2014:2156, body 103 a 104, a z 21. septembra 2016, Komisia/Španielsko, C‑140/15 P, EU:C:2016:708, body 114 a 118), táto judikatúra sa však na prejednávanú vec neuplatní.
82 Predmetom judikatúry uvedenej v bode 81 vyššie je totiž iná lehota, ako je lehota stanovená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006.
83 Predovšetkým zatiaľ čo pri hodnotení veľkých projektov lehota upravená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 je lehotou, v rámci ktorej má Komisia odpovedať na žiadosť o spolufinancovanie, ktorú jej predložil členský štát, naopak, v rámci konania o finančnej oprave lehota stanovená v článku 100 ods. 5 tohto nariadenia je lehotou, v rámci ktorej má Komisia z vlastnej iniciatívy prijať rozhodnutie o zrušení celej finančnej účasti Únie na operačnom programe alebo jej časti. Prvá lehota je teda v podstate lehotou na schválenie finančného príspevku, zatiaľ čo druhá lehota je lehotou na zrušenie už schváleného finančného príspevku.
84 Ak sa pri hodnotení veľkých projektov neprijme rozhodnutie o žiadosti o potvrdenie v stanovenej lehote a žiadne ustanovenie neupravuje dôsledky takéhoto neprijatia rozhodnutia, považuje sa žiadosť o potvrdenie za nezodpovedanú a nemožno ju považovať za schválenú (pozri body 75 až 79 vyššie). Ak sa naopak neprijme rozhodnutie v stanovenej lehote pri finančných opravách, členskému štátu sa ponechá už schválený príspevok z fondov. Ak sa teda neprijme rozhodnutie o finančnej oprave v stanovenej lehote, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 81 vyššie, Komisia nemôže uplatniť finančnú opravu a voči členskému štátu sa takáto oprava nesmie uplatniť.
85 Na rozdiel od tvrdenia Poľskej republiky z judikatúry uvedenej v bode 81 vyššie napokon nevyplýva, že by Súdny dvor rozhodol v tom zmysle, že lehoty stanovené v článku 100 ods. 5 a v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 sú rovnakej povahy. Z uvedenej judikatúry naopak vyplýva, že Súdny dvor preskúmal len lehotu stanovenú pre prijatie rozhodnutia o finančnej oprave a že výslovne odkazoval na povahu takéhoto rozhodnutia (rozsudky zo 4. septembra 2014, Španielsko/Komisia, C‑192/13 P, EU:C:2014:2156, body 82 a 102, a z 21. septembra 2016, Komisia/Španielsko, C‑140/15 P, EU:C:2016:708, body 70, 72 a 113).
86 V súvislosti s druhým tvrdením treba pripomenúť, že nariadenie č. 1303/2013 sa na prejednávanú vec neuplatní, pretože jeho článok 152 ods. 1 stanovuje, že nariadenie č. 1083/2006 sa naďalej uplatňuje na pomoc a na operácie, vrátane operačných programov a veľkých projektov, schválených Komisiou na základe tohto nariadenia, a pretože jeho článok 152 ods. 2 dopĺňa, že žiadosti o pomoc predložené alebo schválené na základe nariadenia č. 1083/2006 zostávajú v platnosti. Okrem iného treba poukázať na to, že článok 102 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 1303/2013 zavádza konkludentné schvaľovacie konanie len v prípade, že k žiadosti predloženej členským štátom je priložené hodnotenie kvality nezávislými expertmi podľa článku 101 tretieho odseku tohto nariadenia. Toto konanie nemá paralelu v systéme upravenom v článkoch 39 až 41 nariadenia č. 1083/2006, čím sa potvrdzuje záver, podľa ktorého v rámci posledného uvedeného nariadenia mlčanie Komisie počas trojmesačnej lehoty nemožno vykladať ako konkludentné potvrdenie finančného príspevku na veľký projekt. Navyše je nepopierateľné, že v prejednávanej veci nebol projekt predložený podľa článku 102 ods. 1 nariadenia č. 1303/2013, takže sa nemôže uplatniť konkludentné schvaľovacie konanie upravené v tomto ustanovení.
87 V súvislosti s otázkou, či z účelu a štruktúry nariadenia č. 1083/2006 vyplýva, že prekročenie trojmesačnej lehoty vedie k strate právomoci Komisie rozhodovať o žiadosti o potvrdenie predloženej členským štátom, treba v prvom rade uviesť, že ak by Komisia nesmela pokračovať v preskúmavaní žiadosti o potvrdenie v situácii, keď prekročila trojmesačnú lehotu, poškodilo by to v konečnom dôsledku cieľ pôvodnej žiadosti členského štátu, t. j. dosiahnuť potvrdenie finančného príspevku z EFRR alebo Kohézneho fondu, a to z dôvodov, ktoré nemala pod kontrolou. Rovnako ak by Komisia mala začať nové konanie o posudzovaní veľkého projektu, na ktoré by sa vzťahovala nová trojmesačná lehota, prakticky by to len prehĺbilo porušovanie uvedenej lehoty, keďže by sa vydanie rozhodnutia o žiadosti o potvrdenie presunulo na neskôr. Okrem toho z dôvodu, že uvedené prekročenie lehoty neznamená schválenie žiadosti, ako to už bolo spomenuté, prípadné zrušenie rozhodnutia z dôvodu, že bolo prijaté po lehote, by taktiež viedlo len k prehĺbeniu porušovania tejto lehoty.
88 V druhom rade z článku 78 ods. 4 nariadenia č. 1083/2006 citovaného v bode 34 vyššie vyplýva, že členský štát môže začať realizovať veľký projekt a predložiť Komisii s ním spojené výdavky ešte pred vydaním takéhoto rozhodnutia o žiadosti o potvrdenie Komisiou, a teda bez ohľadu na lehotu stanovenú pre prijatie takéhoto rozhodnutia. Ak si členský štát zvolí túto možnosť, koná na svoje vlastné riziko, keďže Komisia môže prijať rozhodnutie o odmietnutí potvrdenia finančnej pomoci Únie poskytnutej na veľký projekt. Keďže členský štát na účely realizácie svojich projektov regionálneho rozvoja a s nimi spojeným oznamovaním výdavkov Komisii nie je povinný čakať na rozhodnutie Komisie, aby sa tieto výdavky Únia zaviazala uhradiť, prekročenie lehoty stanovenej na prijatie takéhoto rozhodnutia nezbavuje Komisiu právomoci rozhodovať o žiadosti o potvrdenie.
89 V treťom rade z judikatúry vyplýva, že pokiaľ – ako vo veci samej – normotvorca nespája mlčanie správy s následkom straty právomoci prijať rozhodnutie, žiadna právna zásada nestanovuje, že by správa stratila svoju právomoc odpovedať na žiadosť, a to aj po uplynutí lehôt stanovených na tento účel (pozri analogicky rozsudok z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, EU:T:2010:15, body 57 a 59).
90 Z toho vyplýva, že v rámci nariadenia č. 1083/2006, ako to vyplýva z jeho účelu a štruktúry, absencia odpovede na žiadosť o potvrdenie v lehote, ktorá je stanovená v článku 41 ods. 2 tohto nariadenia, nevedie k strate právomoci Komisie rozhodnúť o žiadosti o potvrdenie.
91 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že nariadenie č. 1083/2006 nemožno vykladať v tom zmysle, že akékoľvek prekročenie lehoty stanovenej v článku 41 ods. 2 tohto nariadenia automaticky vedie len z tohto dôvodu k zrušeniu rozhodnutia o odmietnutí, ktoré bolo prijaté po uplynutí lehoty.
92 V štvrtom rade treba preskúmať, či v predmetnej veci zistené prekročenie trojmesačnej lehoty má viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
93 Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že nedodržanie takej lehoty, aká je stanovená v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006, môže viesť k zrušeniu aktu prijatého na záver konania len vtedy, ak existuje možnosť, že by uvedené konanie mohlo na základe tejto nezrovnalosti viesť k inému výsledku. Aj keď od osoby, ktorá sa odvoláva na takúto nezrovnalosť, nemožno požadovať, aby preukázala, že bez takejto nezrovnalosti by dotknutý akt mal priaznivejší obsah, pokiaľ ide o jej záujmy, takáto osoba musí konkrétnym spôsobom preukázať, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená (pozri analogicky rozsudky zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 140, a z 12. júna 2015, Health Food Manufacturers’ Association a i./Komisia, T‑296/12, EU:T:2015:375, bod 71).
94 V prejednávanej veci Poľská republika konkrétnym spôsobom nepreukázala a ani netvrdila, že nie je vylúčené, že by správne konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by bolo ukončené v trojmesačnej lehote stanovenej v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006. Keďže Poľská republika nepreukázala, že ak by sa neprekročila uvedená lehota, mohlo by konanie o posúdení projektu viesť k inému výsledku, nemôže za okolností prejednávanej veci viesť dané prekročenie k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
95 Za týchto okolností vzhľadom na to, že Komisia porušila článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 tým, že rozhodla po uplynutí trojmesačnej lehoty, treba pripomenúť, že náhradu prípadnej škody spôsobenej prekročením lehoty stanovenej v článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 pre rozhodnutie o žiadosti o potvrdenie možno uplatniť pred Všeobecným súdom prejednávajúcim žalobu o náhradu škody (pozri analogicky rozsudok z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, EU:T:2010:15, body 60 a 71), pokiaľ sú splnené všetky podmienky, od ktorých závisí vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie a uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 106).
96 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhá časť prvého žalobného dôvodu založená na porušení článku 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 nie je dôvodná a treba ju zamietnuť.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Poľská republika je povinná nahradiť trovy konania.
Tomljenović | Marcoulli | Kornezov |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 1. marca 2018.
Podpisy