STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 16. decembra 2014 (1)(i)
Vec C‑498/14 PPU
RG
proti
SF
[návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Cour d’appel de Bruxelles (Belgicko)]
„Naliehavé prejudiciálne konanie – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Článok 11 ods. 7 a 8 – Dieťa s obvyklým pobytom v členskom štáte, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do iného členského štátu – Rozhodnutie o nevrátení dieťaťa vydané v tomto inom členskom štáte na základe článku 13 Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 – Právne predpisy členského štátu pôvodu, ktoré vyhradzujú špecializovanému súdu výlučnú právomoc rozhodnúť v nadväznosti na také rozhodnutie – Vplyv na konanie vo veci samej vedené na inom vnútroštátnom súde, ktorý koná vo veci rodičovských práv a povinností k dieťaťu“
I – Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd v Bruseli, Belgicko) v rámci naliehavého prejudiciálneho konania, sa týka článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000(2) (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi britským štátnym príslušníkom s bydliskom v Belgicku a poľskou štátnou príslušníčkou s bydliskom v Poľsku vo veci rodičovských práv a povinností k ich dieťaťu, ktoré v čase podania návrhu na začatie konania na belgickom súde malo obvyklý pobyt v Belgicku a následne ho matka neoprávnene premiestnila do Poľska. Belgické súdy, ktoré postupne rozhodovali vo veci, uznali svoju medzinárodnú právomoc na rozhodnutie tohto sporu, pričom poľské súdy, na ktoré sa matka neskôr obrátila, toto konštatovanie nespochybnili.
3. Súbežne s týmito konaniami vo veci rodičovských práv a povinností otec podal žiadosť o vrátenie dieťaťa na základe Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí(3) (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“). Jeden z poľských súdov zamietol túto žiadosť, čo výnimočne dovoľuje článok 13 uvedeného dohovoru v spojení s článkom 11 nariadenia Brusel IIa.
4. Otec sa teda obrátil na belgický súd, ktorý má podľa vnútroštátnych procesných predpisov osobitnú právomoc na preskúmanie otázky opatrovníckeho práva k dieťaťu v nadväznosti na také rozhodnutie o nevrátení. Na základe uvedených predpisov podanie návrhu na tento súd viedlo k prerušeniu konaní vedených na všetkých ostatných belgických súdoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, čo sa v prejednávanom prípade týkalo konania vedeného na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
5. Tento súd sa pýta Súdneho dvora, či článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia Brusel IIa zakazuje, aby členský štát(4) prijal také pravidlá rozdelenia vnútroštátnych právomocí, ktoré vedú jednak k uprednostneniu právomoci špecializovaného súdu v prípade, ak sa v inom členskom štáte vydá rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o vrátenie dieťaťa, a jednak k dočasnému prerušeniu akéhokoľvek konania už začatého na inom vnútroštátnom súde, ktorý má v zásade právomoc rozhodnúť o veci samej.
II – Právny rámec
A – Haagsky dohovor z roku 1980
6. Všetky členské štáty Európskej únie sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktorý nadobudol platnosť 1. decembra 1983.
7. Článok 1 tohto dohovoru stanovuje, že jeho cieľom je „zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané“, a „zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch“. Článok 3 tohto dohovoru vymedzuje podmienky, za ktorých sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje podľa uvedeného dohovoru za neoprávnené.
8. Článok 12, ktorý je súčasťou kapitoly III tohto dohovoru nazvanej „Návrat detí“, v odseku 1 stanovuje, že „ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa“.
9. Článok 13 ods. 1 písm. b) stanovuje, že „bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že… existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“.
B – Nariadenie Brusel IIa
10. Odôvodnenia 12, 17, 18 a 33 nariadenia Brusel IIa znejú takto:
„(12) Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
…
(17) V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z [roku] 1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch. Takéto rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoje [svoj – neoficiálny preklad] obvyklý pobyt predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal návrat dieťaťa, návrat by sa mal uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.
(18) Ak súd rozhodol podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, že dieťa sa nevráti, má informovať súd, ktorý má právomoc, alebo ústredný orgán v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Ak sa na súde v uvedenom členskom štáte nezačalo konanie, tento súd alebo ústredný orgán by mali informovať účastníkov. Táto povinnosť nemá brániť ústrednému orgánu, aby informoval aj príslušné verejné orgány v súlade s vnútroštátnym právom.
…
(33) Toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty základných práv Európskej únie. Predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené [ktoré sú ustanovené – neoficiálny preklad] v článku 24 Charty základných práv Európskej únie.“
11. Z jeho článku 1 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) vyplýva, že toto nariadenie sa uplatňuje „bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na… nadobúdanie, výkon… rodičovských práv a povinností“ a najmä „[na] opatrovníck[e] práv[o] a práv[o] styku s dieťaťom“. V článku 2 bodoch 7 a 9 až 11 nariadenia Brusel IIa je vymedzené, čo na účely uplatňovania tohto nariadenia označujú pojmy „rodičovské práva a povinnosti“, „opatrovnícke právo“, „právo styku“ a „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“.
12. Oddiel 2 kapitoly II toho istého nariadenia, ktorej predmetom je „Súdna právomoc“, zahŕňa články 8 až 15, ktoré upravujú „Rodičovské práva a povinnosti“. Článok 8 stanovuje pravidlo „všeobecnej právomoci“ v prospech súdov členského štátu, na území ktorého malo dotknuté dieťa v čase podania návrhu na začatie konania v tejto oblasti obvyklý pobyt. Článok 10, ktorého predmetom je „Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“, stanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, si zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne nový obvyklý pobyt na území iného členského štátu za prísnych podmienok stanovených v tomto článku.
13. Článok 11 nariadenia, nazvaný „Návrat dieťaťa“, znie takto:
„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa Haagskeho dohovoru z [roku] 1980…, aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
…
3. Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.
…
4. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
…
6. Ak súd vydal príkaz [rozhodnutie – neoficiálny preklad] o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamžite, buď priamo alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu [rozhodnutia – neoficiálny preklad] o nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam súdnych pojednávaní, súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, podľa vnútroštátneho práva. …
7. Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v odseku 6, musí o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu.
Bez toho, aby boli dotknuté kritéria právomoci uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak v uvedenej lehote nedostal žiadne podania.
8. Bez ohľadu na rozsudok [rozhodnutie – neoficiálny preklad] o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.“
C – Belgické právo
14. Článok 1322i belgického Súdneho poriadku (Code judiciaire), vložený zákonom z 10. mája 2007(5) a zmenený a doplnený zákonom z 30. júla 2013(6), je sformulovaný takto:
„(1) Rozhodnutie o nevrátení dieťaťa vydané v cudzine, ako aj sprievodné dokumenty zaslané belgickému ústrednému orgánu podľa článku 11 ods. 6 [nariadenia Brusel IIa] sa zašlú doporučeným listom tajomníkovi prvostupňového súdu zriadeného v sídle odvolacieho súdu, v ktorého obvode malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním.
(2) Po doručení dokumentov, najneskôr však v lehote troch pracovných dní, pošle tajomník účastníkom konania a prokuratúre súdnu zásielku s informáciami obsiahnutými v článku 11 ods. 7 [nariadenia Brusel IIa]. Súdna zásielka obsahuje… výzvu, aby účastníci konania doručili súdnej kancelárii svoje návrhy v lehote troch mesiacov od doručenia zásielky. Doručenie týchto návrhov sa rovná podaniu návrhu na prvostupňový súd pre rodinné veci.
…
(4) Podanie návrhu na súd pre rodinné veci vedie k prerušeniu konaní začatých pred druhostupňovými a prvostupňovými súdmi, ktoré prejednávajú spor vo veci rodičovských práv a povinností alebo súvisiaci spor.
…
(6) Pokiaľ sa rozhodnutím o opatrovníckom práve k dieťaťu vydaným podľa článku 11 ods. 8 [nariadenia Brusel IIa] nariaďuje návrat dieťaťa do Belgicka, toto rozhodnutie môže na návrh jedného z účastníkov konania upraviť aj právo styku s dieťaťom.
…“
15. Okrem toho článok 633f Súdneho poriadku, zmenený a doplnený uvedeným zákonom z 30. júla 2013, stanovuje, že „právomoc rozhodovať o návrhoch uvedených v článku 1322i má len súd pre rodinné veci, ktorý je zradený v sídle odvolacieho súdu, v ktorého obvode malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním“.
III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom
16. Dieťa, o ktoré ide v spore vo veci samej, sa narodilo v Poľsku 21. decembra 2011 otcovi, ktorý je britským štátnym príslušníkom a od roku 1986 býva v Belgicku, a matke, ktorá je poľskou štátnou príslušníčkou a v súčasnosti býva v Poľsku, pričom otec a matka dieťaťa nie sú zosobášení.
17. V júli alebo auguste 2012, teda keď malo dieťa približne sedem mesiacov, sa matka usadila s dieťaťom v Bruseli. Počas celej doby ich pobytu v Belgicku dieťa bývalo u svojej matky, ale pravidelne sa stretávalo so svojím otcom.
18. Počas augusta a septembra 2013 rodičia absolvovali miestnu mediáciu s cieľom dohodnúť sa na rozdelení starostlivosti o dieťa, ale po mediácii sa im nepodarilo dospieť k dohode.
19. Dňa 16. októbra 2013 sa matka vrátila s dieťaťom do Poľska, zrejme s úmyslom zostať tam, bez toho, aby s tým otec vopred súhlasil.
20. Dňa 18. októbra 2013 sa otec obrátil na Tribunal de la jeunesse de Bruxelles (Súd pre mládež v Bruseli)(7) s návrhom na rozhodnutie najmä o podmienkach výkonu rodičovských práv a povinností a o bydlisku dieťaťa.
21. Dňa 23. októbra 2013 sa otec navyše obrátil na sudcu Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa v Bruseli) príslušného na nariadenie predbežných opatrení s predbežným a naliehavým návrhom na určenie prechodného bydliska dieťaťa v mieste jeho bydliska, a to na každý druhý víkend. Keď si otec následne uvedomil, že matka odišla s dieťaťom natrvalo, zmenil svoje návrhy.
22. Súbežne s rôznym konaniami začatými vo veci rodičovských práv a povinností(8) sa otec obrátil 20. novembra 2013 na belgický ústredný orgán so žiadosťou o okamžité vrátenie dieťaťa do Belgicka na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980.
23. Sudca Tribunal de première instance de Bruxelles príslušný na nariadenie predbežných opatrení uznesením z 19. decembra 2013 zamietol námietku nedostatku medzinárodnej právomoci, ktorú vzniesla matka, a vyhovel zmeneným návrhom otca, pričom mu najmä dočasne zveril výlučný výkon rodičovských práv a povinností a určil hlavné bydlisko dieťaťa v mieste bydliska otca.
24. Okresný súd v Płońsku (Poľsko) v rozhodnutí z 13. februára 2014 konštatoval, že došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa jeho matkou a že obvyklý pobyt dieťaťa pred týmto premiestnením sa nachádzal v Belgicku, ale na základe uplatnenia výnimky stanovenej v článku 13 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru zamietol žiadosť otca o vrátenie dieťaťa.
25. Tribunal de la jeunesse de Bruxelles rozsudkom z 26. marca 2014 určil, že má medzinárodnú právomoc rozhodnúť vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach, pričom zamietol opačné tvrdenia matky založené na článku 15 nariadenia Brusel IIa.(9) Pokiaľ ide o vec samu, s predbežnou vykonateľnosťou rozhodol, že rodičovské práva a povinnosti budú rodičia vykonávať spoločne, že dieťa bude mať hlavné bydlisko v mieste bydliska matky a u otca bude mať prechodné bydlisko každý druhý víkend, pričom otec musí cestovať do Poľska na vlastné náklady.
26. Belgický ústredný orgán po tom, čo dostal od poľského ústredného orgánu kópiu rozhodnutia o nevrátení z 13. februára 2014 a súvisiace dokumenty, postúpil tento spis 10. apríla 2014 kancelárii Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa v Bruseli). Účastníci konania boli vyzvaní, aby predložili pripomienky, s cieľom umožniť tomuto súdu preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu v súlade s článkom 11 ods. 7 nariadenia Brusel IIa a článkom 1322i belgického Súdneho poriadku. Podaním návrhov otca 9. júla 2014 sa na základe odseku 2 uvedeného článku 1322i začalo konanie na tomto súde a na základe odseku 4 toho istého článku došlo zároveň k prerušeniu každého konania, ktoré sa už začalo na inom belgickom súde prejednávajúcom spor vo veci rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu.
27. Keďže otec podal proti rozsudku Tribunal de la jeunesse z 26. marca 2014 odvolanie, Cour d’appel de Bruxelles medzirozsudkom z 30. júla 2014, ktorý bol voči matke vyhlásený ako rozsudok pre zmeškanie, potvrdil medzinárodnú právomoc belgického súdu na rozhodnutie o otázkach rodičovských práv a povinností. Cour d’appel de Bruxelles však konštatoval, že predseda Tribunal de première instance de Bruxelles začal medzičasom konať o návrhu založenom na článku 11 ods. 6 a 7 nariadenia Brusel IIa, a preto rozhodol, že o veci samej rozhodne neskôr. Požiadal belgický ústredný orgán, aby mu zaslal celý spis postúpený uvedenému súdu prvého stupňa na základe článku 1322i belgického Súdneho poriadku. Až do skončenia konania upraveného v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia Brusel IIa predbežne nariadil matke, aby oznámila otcovi adresu svojho nového miesta bydliska, v ktorom býva s dieťaťom, a priznal otcovi právo styku s dieťaťom, ktoré sa malo vykonávať v Poľsku. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že matka sa týmto predbežným opatreniam nepodrobila.
28. V dôsledku nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona z 30. júla 2013, ku ktorému došlo 1. septembra 2014, bola vec súvisiaca s poľským rozhodnutím o nevrátení, v ktorej začal konať predseda Tribunal de première instance de Bruxelles, opätovne pridelená novému Tribunal de la famille de Bruxelles (Súd pre rodinné veci v Bruseli)(10). Tento súd konečným rozsudkom z 8. októbra 2014 postúpil uvedenú vec na návrh otca na Cour d’appel de Bruxelles s odôvodnením, že „[otec] sa obrátil na belgické súdy pred neoprávneným premiestnením dieťaťa v zmysle článku 11 ods. 7 nariadenia [Brusel IIa] a že pred [uvedeným odvolacím súdom] stále prebieha konanie vo veci samej“.
29. Cour d’appel de Bruxelles však vzhľadom na znenie článku 1322i belgického Súdneho poriadku dospel k záveru, že nemožno konštatovať, že riadne začal konať vo veci na základe uvedeného rozsudku o postúpení veci.(11) Keďže tento súd mal pochybnosti o súlade týchto vnútroštátnych predpisov s ustanoveniami nariadenia Brusel IIa a v dôsledku toho aj o svojej právomoci na rozhodnutie sporu vo veci samej, rozsudkom zo 7. novembra 2014, ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 10. novembra 2014, rozhodol o prerušení konania(12) a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Možno článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia [Brusel IIa] vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát:
– uprednostnil v prípadoch rodičovského únosu v rámci konania upraveného týmito ustanoveniami špecializáciu súdov aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu?
– odňal súdu, ktorý začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, právomoc rozhodnúť o opatrovníckom práve k dieťaťu napriek tomu, že z medzinárodného i vnútroštátneho hľadiska má právomoc na rozhodovanie o otázkach rodičovských práv a povinností k dieťaťu?“
30. Vnútroštátny súd požiadal o uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania v zmysle článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a subsidiárne skráteného konania upraveného v článku 105 uvedeného rokovacieho poriadku. Dňa 18. novembra 2014 príslušná komora rozhodla, že vec sa prejedná v naliehavom prejudiciálnom konaní.
31. Belgická vláda a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní konanom 11. decembra 2014.
IV – Analýza
A – Úvodné poznámky
32. V prvom rade považujem za užitočné vymedziť črty prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania s cieľom odlíšiť skutočnosti, ktoré nie sú sporné, od skutočností, ktoré sú pre vnútroštátny súd problematické.
33. Táto vec je v porovnaní s vecami, o ktorých Súdny dvor rozhodoval v minulosti, špecifická tým, že spočíva na konflikte právomocí medzi súdmi, ktoré nemajú sídlo v rôznych členských štátoch, ale v tom istom členskom štáte.(13) Zo spisu totiž vyplýva, že poľské súdy nespochybnili konštatovanie belgických súdov, že bola založená ich medzinárodná právomoc vo veci rodičovských práv a povinností(14) podľa článkov 8 a 10 nariadenia Brusel IIa na základe miesta, kde malo dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania na týchto súdoch pred premiestnením, ktoré sa považuje za neoprávnené.
34. Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú otázku, poukazujem na to, že sa tiež pripustilo, že v prejednávanom prípade došlo k porušeniu opatrovníckeho práva otca, ktoré nadobudol zo zákona, v zmysle článku 2 bodov 9 a 11(15) tohto nariadenia, keďže v čase, keď matka vzala dieťa so sebou do Poľska, nebolo v tejto súvislosti vydané žiadne súdne rozhodnutie.(16)
35. Dodávam, že napriek tomuto neoprávnenému premiestneniu belgické súdy, ktoré rozhodli vo veci samej, doteraz v podstate nenamietali proti tomu, aby hlavné bydlisko dieťaťa bolo určené v mieste bydliska matky(17), pričom však poznamenávam, že od vydania predmetných rozhodnutí nastali podľa otca nové skutočnosti, konkrétne súčasný nesúhlas matky s akýmkoľvek priamym vzťahom medzi otcom a dieťaťom. Naproti tomu poľský súd zamietol žiadosť otca o vrátenie dieťaťa do Belgicka na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980 v spojení s ustanoveniami nariadenia Brusel IIa.(18)
36. Práve s týmto rozhodnutím o nevrátení súvisí prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článku 11 ods. 7 a 8 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru zdvojenú otázku týkajúcu sa v podstate určenia súdu spomedzi súdov so sídlom v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím premiestnením, ktorý sa má považovať za súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o tom, aké dôsledky treba vyvodiť z takého rozhodnutia, vnútroštátnym právnym predpisom.
37. Prvá časť tejto otázky súvisí s tým, či uvedené ustanovenia oprávňujú členský štát zvoliť si špecializáciu súdov, ktoré majú v tejto súvislosti právomoc, a to aj vtedy, ak sa na inom súde tohto štátu už začalo konanie, ktorého predmetom sú rodičovské práva a povinnosti k neoprávnene premiestnenému dieťaťu. V prípade kladnej odpovede sa druhá časť vzťahuje na rozsah právomoci takého špecializovaného súdu, najmä s cieľom určiť, či právne predpisy členského štátu môžu stanoviť, že začatie konania na tomto súde vedie k prerušeniu každého iného konania s uvedeným predmetom, ktoré sa vedie v tomto štáte.
38. Zatiaľ čo vnútroštátny súd sa prikláňa k výkladu ustanovení, ktorých sa týka jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania, v tom zmysle, že tieto dve možnosti sú vylúčené, tak belgická vláda, ako aj Komisia zastávajú opačný názor. Podľa môjho názoru je z hľadiska teleologického výkladu uvedených ustanovení nariadenia Brusel IIa správne toto druhé stanovisko.
B – O problematike predloženej Súdnemu dvoru
1. O osobitnom režime dotknutého práva Únie
39. S cieľom lepšie pochopiť, o čo ide v prejednávanej veci, treba v prvom rade určiť kľúčové prvky osobitného režimu, ktorý je stanovený v článku 11 nariadenia Brusel IIa na podporu okamžitého návratu uneseného dieťaťa do krajiny, kde bývalo pred svojím neoprávneným premiestnením. Pravidlá stanovené v tejto súvislosti majú posilniť – pokiaľ ide o vzťahy medzi členskými štátmi – účinnosť mechanizmu zavedeného Haagskym dohovorom z roku 1980, aj keď sa tento dohovor ako taký v rámci Únie naďalej uplatňuje.(19)
40. Podľa odseku 1 uvedeného článku 11, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte, jeden z nositeľov opatrovníckeho práva má možnosť požiadať príslušné orgány tohto štátu o jeho návrat na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980. V odôvodnení 17 nariadenia Brusel IIa sa uvádza, že súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, „majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch“. To platí najmä vtedy, ak „existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme“, ako to stanovuje článok 13 písm. b) uvedeného dohovoru. Z odsekov 3 až 5 tohto článku 11 však vyplýva, že bezodkladný návrat dieťaťa je zásadou a že odmietnutie musí zostať výnimkou. V systéme zavedenom nariadením Brusel IIa – na rozdiel od systému vyplývajúceho z tohto dohovoru – teda nesúhlas uvedených súdov nevyhnutne neznamená koniec konania vo veci návratu.
41. Ak bolo napriek obmedzeniam uvedeným v nariadení Brusel IIa vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vrátenie, toto nariadenie stanovuje ďalšie obmedzenie, uvedené v jeho odôvodnení 17, podľa ktorého „takéto rozhodnutie by sa… mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa [svoj] obvyklý pobyt predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu“. Rozhodnutie o nevrátení dieťaťa je v istom zmysle len predbežne prijatým ochranným opatrením(20), ktoré je založené na úvahe, že dieťaťu by v prípade návratu do krajiny, z ktorej bolo neoprávnene premiestnené, hrozilo nebezpečenstvo. Sú to však súdy tohto členského štátu, ktoré majú podľa článku 8 uvedeného nariadenia zásadnú právomoc rozhodnúť vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, a z tohto dôvodu je stanovené, že v takom prípade majú – na rozdiel od mechanizmu upraveného v Haagskom dohovore z roku 1980 – „posledné slovo“(21), najmä pokiaľ ide o opatrovnícke právo k dieťaťu.
42. Dodávam, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zdôraznil, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci nariadenia Brusel IIa prináleží súdom členského štátu obvyklého pobytu, aby chránili základné práva dotknutých osôb.(22) To najmä znamená, že musia chrániť najlepší záujem dieťaťa, ktorý sa nemusí vždy zhodovať so záujmom jeho rodičov, v súlade s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, pričom povinnosti, ktoré tento článok ukladá štátom, sa v oblasti medzinárodných únosov detí vykladajú z hľadiska požiadaviek Haagskeho dohovoru z roku 1980.(23)
43. S cieľom umožniť, aby došlo k opätovnému preskúmaniu situácie dieťaťa so zreteľom na všetky relevantné okolnosti, článok 11 ods. 6 nariadenia Brusel IIa ukladá súdu členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, ktorý vydal rozhodnutie o nevrátení založené na článku 13 uvedeného dohovoru, aby o ňom jednak informoval „súd s právomocou alebo ústredný orgán členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt“(24), a jednak mu okamžite zaslal odpis tohto rozhodnutia, ako aj všetkých súvisiacich písomností, a to „podľa vnútroštátneho práva“.
44. Vzhľadom na znenie tohto odseku 6, ktorého cieľom nie je určiť, ktorému súdu spomedzi súdov so sídlom na území tohto posledného uvedeného štátu sa majú poskytnúť informácie uvedené v tomto ustanovení, a ktorý ani neumožňuje určiť tento súd, sa domnievam, že je nepochybné, že každý členský štát má právo určiť vnútroštátny súd, ktorému sa majú poskytnúť uvedené informácie, prijatím vnútroštátnej normy právomoci.
45. Odsek 7 uvedeného článku 11 navyše stanovuje, že súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie o tomto rozhodnutí o nevrátení, musí o ňom následne informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na tento súd, „v súlade s vnútroštátnym právom“, „aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu“(25). Z odseku 8 tohto článku v spojení s odôvodnením 17 nariadenia vyplýva, že bez ohľadu na pôvodné rozhodnutie o nevrátení každé následné rozhodnutie požadujúce návrat dieťaťa vydané v tejto súvislosti súdom členského štátu obvyklého pobytu, ktorý má právomoc,(26) je vykonateľné samostatne, teda bez toho, aby bolo potrebné uskutočniť postup na uznanie a výkon uvedeného rozhodnutia v členskom štáte, v ktorom sa nachádza unesené dieťa(27).
46. Tento odsek 7 sa však začína výhradou, podľa ktorej je oznamovací a rozhodovací postup, ktorý tento odsek stanovuje, nevyhnutný, „ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov“(28). Podobná, ale nie totožná formulácia sa nachádza v odôvodnení 18 nariadenia Brusel IIa, ktoré spresňuje, že „ak sa na súde v uvedenom členskom štáte nezačalo konanie, tento súd alebo ústredný orgán by mali informovať účastníkov“(29). Uvedená výhrada, ktorá sa týka prípadov súbežných konaní na úrovni uvedeného členského štátu, je podľa môjho názoru kľúčovým prvkom návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženému Súdnemu dvoru.
2. O pochybnostiach, ktoré vyvolávajú predmetné ustanovenia práva Únie
47. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že bez ohľadu na už citovanú výhradu, uvedenú v článku 11 ods. 7 nariadenia Brusel IIa, belgický zákon, ktorého účelom bolo prebrať do vnútroštátneho práva okrem iných aktov aj toto nariadenie(30), zaradil osobitné konanie upravené v uvedenom článku 11 ods. 6 až 8 do výlučnej právomoci špecializovaných vnútroštátnych súdov(31), pričom začatie konania na týchto súdoch vedie k prerušeniu konania, ktoré sa už vedie na niektorom belgickom druhostupňovom alebo prvostupňovom súde vo veci rodičovských práv a povinností k dotknutému dieťaťu(32).
48. Vzniká teda otázka, či také konanie, aké sa vedie vo veci samej na súde pre mládež a potom na Cour d’appel de Bruxelles, možno považovať za konanie, ktoré sa už začalo v členskom štáte obvyklého pobytu, na ktoré odkazuje uvedená výhrada, a teda či sú vnútroštátne normy právomoci, ktoré existujú v belgickom práve, v súlade s týmto ustanovením.
49. Na prvý pohľad môže znenie výhrady uvedenej v spomenutom odseku 7 vyvolávať dojem – ako to naznačuje vnútroštátny súd –, že normotvorca Únie chcel zachovať právomoc súdu tohto členského štátu, ktorý už prejednáva spor týkajúci sa neoprávnene premiestneného dieťaťa, aj v prípade, ak bolo v členskom štáte, v ktorom sa dieťa nachádza, vydané rozhodnutie o nevrátení, a to v súlade so zásadou zachovania právomoci (forum perpetuum)(33).
50. Taký záver možno vyvodiť aj z prípravných dokumentov k nariadeniu Brusel IIa. Vyplýva z nich, že na jednej strane Komisia pôvodne chcela stanoviť, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sa prijme také rozhodnutie o nevrátení, sa nevyhnutne začne nové konanie týkajúce sa opatrovníckeho práva v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením(34), ale na druhej strane tento prístup napokon nebol zakotvený v prijatom znení, keďže Rada Európskej únie do tohto znenia doplnila uvedenú výhradu(35).
51. Okrem toho časť predstaviteľov právnej náuky sa domnieva, že v prípade, ak súd, ktorý má právomoc, už začal konať v členskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa, ústredný orgán by mu mal priamo zaslať informácie o rozhodnutí o nevrátení a že osobitné zaslanie je potrebné len v opačnom prípade s cieľom umožniť začatie nového konania po oznámení týchto informácií dotknutým osobám.(36) Tento prístup možno podporiť aj „Praktickou príručkou pre uplatňovanie nového nariadenia Brusel II“, ktorú pre súdy členských štátov vypracovali služby Komisie v spolupráci s Európskou justičnou sieťou pre občianske a obchodné veci, aj keď to, čo sa v nej v tejto súvislosti uvádza, nie je celkom jednoznačné.(37)
52. Napriek tomu, že tieto okolnosti vyvolávajú určité pochybnosti, zastávam názor, že ďalšie – najmä, ale nie výlučne teleologické – úvahy v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora(38) musia viesť k diferencovanejšiemu výkladu článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia Brusel IIa, než aký navrhuje vnútroštátny súd.
C – O prípustnosti vnútroštátnych pravidiel, o aké ide v prejednávanej veci
1. O koncentrácii právomocí v prospech špecializovaných súdov
53. Prvým aspektom problému, ktorý vzniká v prejednávanej veci, je, do akej miery ustanovenia nariadenia Brusel IIa uvedené v prejudiciálnej otázke majú upravovať rozdelenie vnútroštátnych právomocí medzi súdy členského štátu, v ktorom malo neoprávnene premiestnené dieťa obvyklý pobyt, ak bolo v členskom štáte, v ktorom sa dieťa nachádza, prijaté súdne rozhodnutie o nevrátení.
54. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že napriek tomu, že cieľom nariadenia Brusel IIa nie je zjednotiť hmotnoprávne a procesné pravidlá rôznych členských štátov, uplatňovanie týchto vnútroštátnych pravidiel nesmie ohrozovať potrebný účinok ustanovení tohto nariadenia.(39)
55. Čo sa týka pravidiel upravujúcich právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré sú v ňom uvedené, medzi ktoré patrí článok 11 tohto nariadenia, z jeho odôvodnenia 12 vyplýva, že tieto pravidlá sú poňaté tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa. Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa výkladu ustanovení tohto predpisu opakovane zdôraznil potrebu zohľadniť pri výklade uvedených pravidiel „predovšetkým“ tento cieľ.(40)
56. Okrem toho podľa odôvodnenia 33 nariadenia Brusel IIa toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ktoré sú ustanovené v článku 24 Charty. Z odsekov 2 a 3 uvedeného článku vyplýva, že jednak pri všetkých opatreniach prijatých najmä orgánmi verejnej moci, ktoré sa týkajú dieťaťa, sa musia v prvom rade brať do úvahy jeho najlepšie záujmy a jednak každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi.(41)
57. Ustanovenia uvedeného nariadenia týkajúce sa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa sa osobitne zameriavajú na odrádzanie rodičov od páchania takých činov, pričom zbavujú vplyv prípadnej svojpomoci na rozdelenie právomocí, a na podporu urýchleného návratu dieťaťa do členského štátu, v ktorom bývalo pred premiestnením.(42) Tento cieľ rýchlosti zdôrazňujú najmä krátke procesné lehoty, ktoré sú výslovne uvedené v článku 11 nariadenia Brusel IIa.(43)
58. Vzhľadom na znenie odsekov 6 až 8 tohto článku 11 podľa môjho názoru členské štáty môžu priznať špecializovanému súdu právomoc preskúmať – na návrh jedného z účastníkov konania – otázku návratu a/alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci osobitného konania upraveného v uvedených odsekoch 7 a 8, a to aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu.
59. Tieto ustanovenia totiž obsahujú jednak výslovné odkazy na právo členských štátov(44) a jednak ustanovenie, ktoré je všeobecné a zároveň konkrétne(45), ale nie presne vymedzené(46), a ktoré priznáva členským štátom možnosť určiť súd so sídlom na ich území, ktorý má osobitnú právomoc rozhodnúť o opatrovníckom práve k dieťaťu v nadväznosti na rozhodnutie o nevrátení.
60. Vzhľadom na osobitný účel uvedených ustanovení sa domnievam, že článok 11 nariadenia Brusel IIa predstavuje skôr normu technickej povahy ako normu, ktorá má určiť, ktorý súd má právomoc(47), aj keď je súčasťou kapitoly II tohto nariadenia nazvanej „Súdna právomoc“. Cieľom odseku 7 tohto článku je podľa môjho názoru predovšetkým určiť pravidlá oznamovania informácií o rozhodnutí o nevrátení, aby účastníci konania mohli s úplnou znalosťou veci zaujať stanovisko v konaní pred súdom, ktorý má právomoc podľa práva členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa, a to s cieľom zabrániť riziku neexistencie súdu, ktorý by mal právomoc rozhodnúť v nadväznosti na také rozhodnutie, ktorého obsah musí podliehať opätovnému preskúmaniu.(48)
61. Na tomto závere podľa môjho názoru nič nemení výhrada uvedená na začiatku tohto odseku 7. V tomto zmysle je potrebné zdôrazniť špecifickosť výhrady uvedenej v odôvodnení 18 spomenutého nariadenia v porovnaní s výhradou uvedenou v tomto ustanovení. V tomto odôvodnení sa totiž uvádza, že „ak sa na súde v uvedenom členskom štáte nezačalo konanie, tento súd alebo ústredný orgán by mali informovať účastníkov“(49). Možno poznamenať, že toto odôvodnenie 18 – na rozdiel od všeobecnejšieho znenia uvedeného článku 11 ods. 7 – nestanovuje, že konanie sa mohlo začať na ktoromkoľvek zo súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa bez rozdielu, ale vyžaduje, aby sa konanie začalo na konkrétnom súde, a to na súde, ktorý má v uvedenom členskom štáte právomoc prijať spis týkajúci sa rozhodnutia o nevrátení.
62. Dodávam, že také pravidlo vnútroštátneho rozdelenia vecných právomocí a špecializácie súdov samo osebe neohrozuje potrebný účinok týchto ustanovení uvedeného nariadenia ani zásady a ciele, na ktorých sú tieto ustanovenia založené, a najmä nevyhnutne neodporuje uvedenému cieľu rýchlosti, aj keď toto pravidlo môže po jeho použití vyvolať v tejto súvislosti nepriaznivé účinky, ako to vysvetlím ďalej.(50)
63. Z tohto dôvodu treba zdôrazniť, že normy belgického práva, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sú založené na cieľoch, ktoré sú v súlade s cieľmi nariadenia Brusel IIa. Ako uvádza vnútroštátny súd, belgický normotvorca chcel dosiahnuť špecializáciu súdov a koncentráciu právomocí, ktoré boli odôvodnené zložitosťou súdnych konaní týkajúcich sa medzinárodných únosov detí, úsilím zvýšiť efektivitu a rýchlosť zásahov belgických súdov v tejto oblasti a zámerom posilniť priamu spoluprácu medzi súdmi rôznych členských štátov.(51) Poukazujem na to, že prvý takýto postup bol zavedený v belgickom práve už v roku 1998 v súvislosti s vykonávaním Haagskeho dohovoru z roku 1980, ale v roku 2007 bol posilnený pri preberaní nariadenia Brusel IIa(52), takže počet súdov, ktoré majú právomoc v tejto oblasti, bol znížený z dvadsiatich siedmich na šesť, pričom existuje možnosť podať odvolanie.(53)
64. Ako sa výslovne uvádza v prípravných dokumentoch k uvedenému zákonu z 10. mája 2007(54), belgický normotvorca sa rozhodol „zosúladiť“ belgickú právnu úpravu s právnymi úpravami toho istého typu, ktoré boli predtým prijaté v iných členských štátoch, najmä vo Francúzsku(55) a v Nemecku(56). Komparatívna štúdia uskutočnená pod záštitou Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného potvrdzuje, že tento prístup bol použitý vo viacerých ďalších členských štátoch.(57)
65. Ako zdôrazňuje belgická vláda a Komisia, taký postup je v súlade s odporúčaniami na koncentráciu agendy medzinárodných únosov detí na obmedzenom počte súdov, ktoré sú uvedené v príručkách vypracovaných v rámci Únie(58) a Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného(59). Považujem za dôležité zachovať mechanizmy špecializácie súdov, ktoré boli v rámci uvedenej konferencie označené ako „najlepšie postupy“, keďže Haagsky dohovor z roku 1980 je ako taký naďalej uplatniteľný medzi členskými štátmi, aj keď ho dopĺňa nariadenie Brusel IIa(60).
66. Zastávam teda názor, že ustanovenia nariadenia Brusel IIa ako také nebránia tomu, aby sa členský štát rozhodol pre špecializáciu súdov, ktoré majú právomoc rozhodnúť vo veci samej v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. Taká špecializácia zjavne nevyvoláva nijaké ťažkosti, ak sa na návrh účastníkov konania vedie len jedno konanie vo veci opatrovníckeho práva k dieťaťu.
67. Naproti tomu treba ešte preskúmať prípadný súlad mechanizmov stanovených v právnych poriadkoch členských štátov na rozhodovanie o súbežných konaniach v tejto oblasti s uvedenými ustanoveniami. Táto otázka vzniká osobitne vzhľadom na pravidlo prerušenia každého konania týkajúceho sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré sa už začalo na inom, nešpecializovanom súde, ktoré je stanovené v belgickom práve, a najmä so zreteľom na to, aký môže byť konkrétny vplyv tohto pravidla na priebeh konaní, ktoré v zásade majú viesť k okamžitému návratu dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu.(61)
2. O prerušení každého konania vedeného na nešpecializovanom súde
68. Podľa článku 1322i ods. 4 belgického Súdneho poriadku začatie konania na špecializovanom súde, ktorý má právomoc rozhodnúť v nadväznosti na rozhodnutie o nevrátení neoprávnene premiestneného dieťaťa, konkrétne na súde pre rodinné veci v mieste bývalého obvyklého pobytu dieťaťa, od tohto okamihu vedie k prerušeniu každého konania, ktoré sa už začalo na vnútroštátnych druhostupňových a prvostupňových súdoch, ktoré prejednávajú spor vo veci rodičovských práv a povinností alebo súvisiaci spor.
69. Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či vzhľadom na osobitné požiadavky rýchlosti a efektivity(62), ktorými sa riadi uplatňovanie mechanizmu na podporu návratu neoprávnene premiestneného dieťaťa, upraveného v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia Brusel IIa, tieto ustanovenia bránia tomu, aby právna úprava členského štátu obsahovala také procesné normy.
70. Hoci členské štáty majú v procesných otázkach určitú mieru nezávislosti(63), musia nevyhnutne konať „v súlade so zásadami a cieľmi nariadenia [Brusel IIa]“, ako to pripomína Komisia vo svojom návrhu odpovede na položenú otázku.
71. Podľa judikatúry Súdneho dvora pritom cieľom mechanizmov zavedených článkom 11 nariadenia Brusel IIa, osobitne poskytovania informácií uvedeného v jeho odseku 6, nie je len zabezpečiť bezodkladný návrat dieťaťa do členského štátu, kde dieťa malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, ale tiež umožniť súdu, ktorý má právomoc v tomto štáte, posúdiť dôvody a dôkazy, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o nevrátení, pričom toto posúdenie musí v konečnom dôsledku vykonať uvedený súd.(64)
72. Cour d’appel de Bruxelles uvádza rôzne praktické a právne úvahy, najmä vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej, na základe ktorých tvrdí, že v záujme rýchlosti a efektivity je vhodné, aby o opatrovníckom práve k dieťaťu nerozhodol špecializovaný súd určený článkami 633f a 1322i belgického Súdneho poriadku, ale súd, ktorý už začal konať vo veci samej a na ktorom sa vedie konanie týkajúce sa rodičovských práv a povinností.(65)
73. V tejto súvislosti platí, že súd, ktorý už začal konať vo veci samej, môže mať – na rozdiel od špecializovaného súdu, ktorý začne konať neskôr – lepšie konkréte poznatky o situácii dotknutého dieťaťa, keď už prejednal vec, vypočul účastníkov konania a v spise má založený výsledok vyšetrovacích opatrení.(66) Okrem toho je možné, že konanie vedené na nešpecializovanom súde sa skončí rovnako rýchlo ako konanie na špecializovanom súde, ak vnútroštátne právo stanovuje – tak ako je to v prípade belgického práva(67) –, že všetky konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností sa považujú za naliehavé a prejednávajú sa v skrátenom konaní, alebo v praxi bude dokonca kratšie, ak sa uvedené konanie už nachádza v pokročilom štádiu.
74. Za týchto okolností podľa všetkého zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa, aby súd, ktorý už začal konať, mohol pokračovať v skúmaní veci, ktorú už prejednáva, a rozhodnúť tak o mieste hlavného bydliska dieťaťa, ako aj o súvisiacich otázkach, najmä o práve styku rodiča, u ktorého dieťa nebude mať hlavné bydlisko.
75. Belgická vláda to navyše podľa pripomienok, ktoré predložila v konaní pred Súdnym dvorom, nepopiera. Zdôrazňuje skutočnosť, že článok 1322i ods. 4 belgického Súdneho poriadku vedie len k prerušeniu konania vedeného na nešpecializovanom súde, ktorý už začal konať vo veci rodičovských práv a povinností, a nie k zániku právomoci tohto súdu, pričom poznamenávam, že právne predpisy iných členských štátov to stanovujú.(68)
76. Táto vláda – podľa môjho názoru správne – tvrdí, že článok 11 ods. 7 nariadenia Brusel IIa nebráni tomu, aby právne predpisy členského štátu priznali špecializovanému súdu právomoc rýchlo rozhodnúť o otázke návratu bez toho, aby tento súd musel zároveň nevyhnutne preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu, aj keď tieto otázky sú vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora vo všeobecnosti úzko späté.(69)
77. Uvedená vláda spresňuje, že v belgickom práve platí, že ak sa vydá rozhodnutie o návrate, konanie vo veci samej týkajúce sa opatrovníckeho práva, ktoré sa viedlo – v prvom alebo druhom stupni – na súde, ktorý začal konať skôr, a ktoré bolo prerušené, musí pokračovať.
78. Belgická vláda dodáva, že v prejednávanom prípade špecializovaný súd, ktorý bol upovedomený o rozhodnutí o nevrátení, už skôr rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorý bol napadnutý odvolaním, a že sa preto z dôvodu devolutívneho účinku odvolania stanoveného v belgickom práve(70) domnieval, že je povinný postúpiť vec odvolaciemu súdu(71), keďže jeden z účastníkov konania v tomto prípade navrhol, aby tento súd prvého stupňa rozhodol o celom spore a nie len o otázke návratu.
79. Poznamenávam, že v prejednávanom prípade uvedený špecializovaný súd vydal toto rozhodnutie o postúpení veci tri mesiace po začatí konania na tomto súde, pričom počas tohto obdobia bolo konanie vedené na Cour d’appel de Bruxelles prerušené.
80. Treba pritom zabezpečiť, aby pri vykonávaní nariadenia Brusel IIa členskými štátmi tomuto nariadeniu nehrozila strata jeho potrebného účinku, najmä preto, lebo cieľ okamžitého návratu dieťaťa by bol podľa noriem práva členského štátu, v ktorom malo dieťa pred neoprávneným premiestnením obvyklý pobyt, podriadený novému konaniu začatému na špecializovanom súde bez ohľadu na to, v akom štádiu sa nachádza konanie, ktoré sa už začalo na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach.(72)
81. Ako Súdny dvor už zdôraznil, „toto ohrozenie treba zvažovať o to viac, že pokiaľ ide o deti s nízkym vekom [ako je dieťa, o ktorom sa rozhoduje v konaní vo veci samej], nemožno biologický vek vzhľadom na rozumovú a psychologickú vyspelosť týchto detí a rýchlosť, akou sa vyvíja, merať podľa všeobecných kritérií“(73). Treba teda osobitne dbať na to, aby sa zabezpečila možnosť prípadného návratu dieťaťa a obnovenia väzieb s rodičom, od ktorého je dieťa odlúčené, za dobrých podmienok.(74)
82. Okrem toho je zjavne v záujme dieťaťa, aby súdom, ktorý má právomoc prijať rozhodnutie o opatrovníckom práve, bol súd, ktorý má k dispozícii jednak „všetky informácie a všetky relevantné skutočnosti na tento účel“, najmä pokiaľ ide o „vzťahy dieťaťa s oboma rodičmi, ako aj ich rodičovské schopnosti a ich osobnosti“, a jednak „čas potrebný na ich objektívne a pokojné posúdenie“(75).
83. Tento prístup zodpovedá zmyslu nariadenia Brusel IIa a potvrdzujú ho požiadavky, ktoré vyplývajú z odôvodnenia 33 tohto nariadenia, ktoré sa týka rešpektovania práv dieťaťa stanovených v článku 24 Charty. V dôsledku toho sa domnievam, že je potrebné vykladať článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia Brusel IIa v tom zmysle, že tieto ustanovenia nezakazujú prijatie vnútroštátnych procesných noriem, akých sa týka prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ich účinky nenarúšajú zásady a ciele uvedeného nariadenia, a to najmä tie, ktoré súvisia so základnými právami dotknutého dieťaťa, podľa ktorých sú prvoradými požiadavkami primeraná dĺžka a hmotnoprávna účinnosť konaní.
V – Návrh
84. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour d’appel de Bruxelles, odpovedal takto:
Článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že – pokiaľ budú skutočne dodržané zásady a ciele uvedeného nariadenia – v zásade nebráni tomu, aby členský štát prijal vnútroštátne predpisy, z ktorých vyplýva, že:
– na jednej strane konanie nadväzujúce na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vrátenie neoprávnene premiestneného dieťaťa, vydané súdom iného členského štátu, ktoré tieto ustanovenia upravujú, patrí do výlučnej právomoci špecializovaných súdov a
– na druhej strane začatie konania na jednom z týchto špecializovaných súdov vedie k prerušeniu každého konania týkajúceho sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré sa vedie na inom súde tohto členského štátu, a to aj v prípade, ak tento iný súd ku dňu skoršieho začatia konania na tomto súde mal z medzinárodného i vnútroštátneho hľadiska právomoc rozhodnúť vo veci samej.
i V súlade so žiadosťou o anonymizáciu boli mená nahradené písmenami po sprístupnení tohto textu na internete.