Language of document : ECLI:EU:C:2018:339

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 29. mája 2018 (1)

Vec C619/16

Sebastian W. Kreuziger

proti

Land Berlin

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Právo na platenú dovolenku za kalendárny rok – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 ods. 2 – Peňažná náhrada za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru – Strata nároku na túto náhradu v prípade, ak pracovník nepožiada o poskytnutie platenej dovolenky za kalendárny rok a ak nepreukáže, že túto dovolenku nemohol čerpať z dôvodov nezávislých od jeho vôle“






1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času(2).

2.        Tento návrh bol prednesený v rámci sporu medzi pánom Sebastianom W. Kreuzigerom a jeho bývalým zamestnávateľom, Land Berlin (Spolková krajina Berlín, Nemecko), ktorého predmetom je skutočnosť, že Spolková krajina Berlín odmietla pánovi Kreuzigerovi vyplatiť peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorú si nevyčerpal pred skončením pracovného pomeru.

3.        Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť podmienky, za ktorých môže pracovník, ktorého pracovný pomer skončil, požadovať na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 vyplatenie takejto náhrady.

4.        V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 7 ods. 2 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak si pracovník nemohol vyčerpať celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok, počas trvania pracovného pomeru, má v prípade skončenia tohto pracovného pomeru nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

5.        Tiež vysvetlím, prečo sa má toto isté ustanovenie podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej pracovník v prípade skončenia pracovného pomeru stratí nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jednak nepožiadal o poskytnutie tejto dovolenky v čase, keď jeho pracovný pomer trval, a jednak nepreukáže, že nemohol čerpať uvedenú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle bez toho, aby sa predtým posúdilo, či mu zamestnávateľ skutočne umožnil vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok.

6.        Napokon spresním, že ak vnútroštátny súd rozhoduje o spore týkajúcom sa nároku pracovníka na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru, prináleží mu, aby overil, či zamestnávateľ preukáže, že prijal vhodné opatrenia na to, aby tomuto pracovníkovi zabezpečil možnosť skutočne vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok počas trvania tohto pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ preukáže, že vynaložil náležitú starostlivosť a že napriek opatreniam, ktoré prijal, sa pracovník vedome a so znalosťou veci vzdal výkonu svojho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, hoci ho mohol vykonať počas trvania pracovného pomeru, tento pracovník nemôže požadovať v prípade skončenia pracovného pomeru vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88.

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

7.        Podľa odôvodnenia 4 smernice 2003/88:

„Zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci je cieľom, ktorý by sa nemal podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.“

8.        Článok 1 ods. 3 prvý pododsek tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS [(3)], bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.“

9.        Článok 7 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [platenú dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.      Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

10.      Článok 17 tejto istej smernice stanovuje, že členské štáty sa od niektorých jej ustanovení môžu odchýliť. Výnimku však nemožno uplatniť v prípade jej článku 7.

11.      Článok 2 smernice 89/391 stanovuje:

„1.      Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).

2.      Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

…“

B.      Nemecké právo

12.      Podľa § 9 Verordnung über den Erholungsurlaub der Beamten und Richter (nariadenie o dovolenke na zotavenie úradníkov a sudcov; ďalej len „EUrlVO“)(4) z 26. apríla 1988:

„1.      Pokiaľ to je možné, úradník si vyčerpá dovolenku na zotavenie, na ktorú má nárok, vcelku. Na žiadosť dotknutej osoby sa dovolenka poskytuje v častiach. Vo všeobecnosti však treba predísť rozloženiu dovolenky do viac než dvoch období. Ak sa dovolenka úradníkovi poskytuje v častiach, musí byť táto časť najmenej dva po sebe nasledujúce týždne.

2.      Dovolenka sa spravidla musí vyčerpať v priebehu referenčného roka. Nárok na dovolenku, ktorá nebola vyčerpaná v lehote dvanástich mesiacov po uplynutí referenčného roka, zaniká. …“

13.      EUrlVO neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by pri skončení pracovného pomeru stanovovalo poskytnutie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

II.    Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.      Pán Kreuziger absolvoval od 13. mája 2008 do 28. mája 2010 ako „Rechtsreferendar“(praktikant práva) svoju prípravnú prax na právnické povolanie v rámci verejnoprávnej odbornej prípravy v Spolkovej krajine Berlín, ale bez toho, aby mal postavenie úradníka. Úspešným zložením ústnej skúšky druhej štátnej skúšky sa 28. mája 2010 jeho odborná príprava a prax v tejto spolkovej krajine skončili.

15.      Pán Kreuziger sa rozhodol, že v období od 1. januára 2010 do skončenia svojej odbornej prípravy nebude čerpať žiadnu platenú dovolenku za kalendárny rok. Dňa 18. decembra 2010 požiadal, aby mu bola poskytnutá peňažná náhrada za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok. Táto žiadosť bola najprv zamietnutá rozhodnutím predsedu Kammergericht (Vyšší krajinský súd, Nemecko) zo 7. januára 2011 a následne v nadväznosti na sťažnosť rozhodnutím Gemeinsames Juristisches Prüfungsamt der Länder Berlin und Brandenburg (Spoločný úrad pre skúšky z práva spolkových krajín Berlín a Brandenbursko, Nemecko) zo 4. mája 2011 z dôvodu, že EUrlVO taký nárok na náhradu nestanovuje, že smernica 2003/88 sa vzťahuje len na pracovníkov a že jej článok 7 v každom prípade predpokladá, že dotknutá osoba nemohla čerpať svoju dovolenku z dôvodov, ktoré jej nemožno pripísať.

16.      Pán Kreuziger podal proti týmto rozhodnutiam žalobu na Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko), ktorá bola rozsudkom z 3. mája 2013 zamietnutá. Tento súd v tomto rozsudku uviedol, že EUrlVO na jednej strane nestanovuje žiadny nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, a na druhej strane, že § 9 EUrlVO ukladá pracovníkovi povinnosť, aby si svoju dovolenku vyčerpal a aby o jej čerpanie požiadal. Pán Kreuziger však dobrovoľne takúto žiadosť nepodal, pričom vedel, že jeho pracovný pomer skončí 28. mája 2010 a jeho nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok k tomuto dňu zanikne.

17.      Pokiaľ ide o článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, tento súd sa domnieva, že pánovi Kreuzigerovi nepriznáva nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že podľa vnútroštátneho práva môže dôjsť k strate práva na platenú dovolenku zaručeného článkom 7 ods. 1 tejto smernice, ak mal pracovník možnosť čerpať svoju dovolenku, ale neurobil tak, pričom v takom prípade nemôže existovať ani sekundárny nárok na peňažnú náhradu.

18.      Pán Kreuziger podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), na vnútroštátny súd, ktorý uvádza, že EUrlVO neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré by pánovi Kreuzigerovi priznávalo nárok na peňažnú náhradu, keďže článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 nebol do vnútroštátneho práva prebraný, takže takýto prípadný nárok možno vyvodiť len z priameho účinku tejto smernice.

19.      V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd predovšetkým domnieva, že na pána Kreuzigera sa vzťahuje osobná pôsobnosť uvedenej smernice. Podľa tohto súdu to, čo platí pre úradníkov, na ktorých sa vzťahuje táto pôsobnosť, platí aj pre úradníkov v skúšobnej dobe vo verejnoprávnej odbornej príprave, predovšetkým vzhľadom na článok 1 ods. 3 prvý pododsek smernice 2003/88, ktorý spresňuje, že táto smernica sa vzťahuje na súkromné a verejné odvetvia činností v zmysle článku 2 smernice 89/391, a teda najmä na „vzdelávacie“ činnosti uvedené v tomto ustanovení článku 2 smernice 89/391.

20.      Pán Kreuziger ďalej spĺňa obidve podmienky, ktoré sú výslovne stanovené v článku 7 ods. 2 smernice 2003/88, pretože si nevyčerpal platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok, a pretože jeho pracovný pomer skončil.

21.      Napokon však vnútroštátny súd uvádza, že má pochybnosti o tom, či nad rámec týchto dvoch výslovne uvedených podmienok môže byť nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok vylúčený, ak pracovník pred skončením pracovného pomeru nepožiadal o poskytnutie dovolenky, hoci mohol, a či je takýto nárok vo všeobecnosti podmienený tým, že pracovník nemohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok pred skončením pracovného pomeru z dôvodov nezávislých od jeho vôle.

22.      Za týchto podmienok Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 7 ods. 2 smernice [2003/88] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo vnútroštátnej praxi, podľa ktorých je nárok na vyplatenie finančnej náhrady [za nevyčerpanú dovolenku] v prípade ukončenia pracovného pomeru vylúčený, ak pracovník nepodal žiadosť o poskytnutie platenej dovolenky za kalendárny rok, hoci mal tú možnosť?

2.      Má sa článok 7 ods. 2 smernice [2003/88] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo vnútroštátnej praxi, podľa ktorých je nárok na vyplatenie finančnej náhrady [za nevyčerpanú dovolenku] v prípade ukončenia pracovného pomeru podmienený tým, že pracovník z dôvodov nezávislých od jeho vôle nebol schopný uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok pred ukončením pracovného pomeru?“

III. Moja analýza

23.      Svojimi dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré je podľa môjho názoru potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či by sa mal článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorých pracovník v prípade skončenia pracovného pomeru stratí nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jednak nepožiadal o poskytnutie tejto dovolenky v čase, keď jeho pracovný pomer trval, a jednak nepreukáže, že nemohol čerpať uvedenú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle.

24.      Na úvod poznamenávam, že hoci viaceré dotknuté osoby, vrátane Spolkovej krajiny Berlín, predložili svoje pripomienky, pokiaľ ide o povahu vzťahu medzi touto spolkovou krajinou a pánom Kreuzigerom ako „Rechtsreferendar“ (praktikant práva), a najmä pokiaľ ide o to, či tento vzťah patrí do pôsobnosti smernice 2003/88, je potrebné uviesť, že vnútroštátny súd sa domnieva, že na pána Kreuzigera sa táto pôsobnosť vzťahuje, preto v tejto súvislosti nekladie žiadnu otázku. Preto pokiaľ ide o túto otázku, stačí uviesť, že článok 1 ods. 3 prvý pododsek smernice 2003/88 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, a najmä na „vzdelávacie“ činnosti. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pôsobnosť smernice 2003/88 sa musí chápať v širokom zmysle.(5) Navyše odkazujem na definíciu pojmu „pracovník“ v zmysle článku 7 smernice 2003/88 a článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie(6), ktorú Súdny dvor prijal vo svojej judikatúre.(7) Prikláňam sa podobne ako Európska komisia k domnienke, že príprava na právnické povolanie je vzdelávacia činnosť, ktorá má v prejednávanej veci navyše všeobecné charakteristiky pracovného pomeru. Právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré je priznané každému úradníkovi v skúšobnej dobe v rámci vnútroštátnych predpisov platných pre úradníkov a sudcov, sa má podľa môjho názoru uplatniť v súlade s článkom 7 tejto smernice a článkom 31 ods. 2 Charty.

25.      Navyše uvádzam, že ak v uplatniteľnom nemeckom práve neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by v prípade skončenia pracovného pomeru stanovovalo peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, nárok na takúto náhradu vyplýva priamo z článku 7 ods. 2 smernice 2003/88.(8)

26.      Na účely odpovede na otázky vnútroštátneho súdu je potrebné pripomenúť, že zo samotného znenia článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 ako ustanovenia, od ktorého sa v zmysle tejto smernice nemožno odchýliť, vyplýva, že každý pracovník má právo na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, „toto právo na platenú dovolenku za kalendárny rok musí byť považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v medziach výslovne vytýčených samotnou smernicou 2003/88“(9).

27.      Navyše zo znenia smernice 2003/88 a judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „hoci členským štátom prináleží definovať podmienky výkonu a uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, nemôžu stanoviť nijakú podmienku na samotný vznik tohto práva, ktoré vyplýva priamo z uvedenej smernice“(10).

28.      Súdny dvor už viackrát rozhodoval o otázkach týkajúcich sa práva pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý pred skončením svojho pracovného pomeru nemohol vykonať svoje právo na uvedenú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle, či už z dôvodu choroby(11) alebo preto, lebo zamestnávateľ mu odmietol poskytnúť náhradu mzdy za túto dovolenku.(12)

29.      V tomto kontexte Súdny dvor stanovil pravidlo, podľa ktorého „smernica 2003/88 neumožňuje členským štátom ani vylúčiť vznik práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ani stanoviť, že právo na takú platenú dovolenku pracovníka, ktorý nemohol vykonať toto právo, zanikne uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky upraveného vnútroštátnym právom“(13).

30.      Z judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že „pracovník, ktorý nemohol z dôvodov nezávislých od jeho vôle vykonať právo na platenú dovolenku za kalendárny rok až do skončenia pracovného pomeru, má nárok na vyplatenie peňažnej náhrady podľa článku 7 ods. 2 smernice 2003/88. Výška tejto náhrady sa musí vypočítať takým spôsobom, aby tento pracovník bol v situácii porovnateľnej so situáciou, v akej by sa nachádzal, ak by uvedené právo vykonal počas trvania pracovného pomeru“(14).

31.      Podľa Súdneho dvora pravidlo, ktoré stanovuje článok 7 smernice 2003/88, ako aj článok 31 ods. 2 Charty, je teda pravidlo, podľa ktorého „nadobudnuté právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nesmie zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky, ktoré upravuje vnútroštátne právo, keď pracovník nemohol svoju dovolenku vyčerpať“(15).

32.      Východiskom tohto pravidla je myšlienka, že členské štáty môžu stanoviť pravidlá výkonu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, vrátane zániku tohto práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia prenesenia dovolenky, ale pod podmienkou, že pracovník, ktorého právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zaniklo, mal skutočne možnosť výkonu práva, ktoré mu uvedená smernica priznáva.(16)

33.      Z predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy, ako ju vykladajú niektoré vnútroštátne súdy, zrejme vyplýva, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zaniká uplynutím referenčného obdobia, ak pracovník nepožiadal o jeho výkon v priebehu tohto obdobia. Tento zánik práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, o ktorého využitie pracovník nepožiadal, vedie v prípade skončenia pracovného pomeru k strate nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

34.      Takto vykladaná vnútroštátna právna úprava je podľa môjho názoru v rozpore s článkom 7 smernice 2003/88, pokiaľ zo skutočnosti, že pracovník nepožiadal o čerpanie dovolenky počas referenčného obdobia, automaticky vyvodzuje jej stratu uplynutím tohto obdobia bez toho, aby sa predtým posúdilo, či tento pracovník skutočne mohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako to vyžaduje judikatúra Súdneho dvora.

35.      No vzhľadom na účel, ktorý pripisuje smernica 2003/88 právu na platenú dovolenku za kalendárny rok, t. j. zabezpečiť pracovníkovi skutočný odpočinok, aby tak bola zabezpečená účinná ochrana jeho bezpečnosti a zdravia, zamestnávateľovi prislúcha, aby prijal vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby pracovník skutočne mohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok a aby v prípade sporu preukázal, že také opatrenia prijal.

36.      V tejto súvislosti pripomínam, že smernica 2003/88 „stanovuje… pravidlo, podľa ktorého pracovník musí mať nárok na skutočný odpočinok, aby tak bola zabezpečená účinná ochrana jeho bezpečnosti a zdravia“(17). Účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok je „umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa“(18).

37.      Zamestnávateľ má osobitnú zodpovednosť za to, aby pracovníci pod jeho vedením skutočne vykonávali právo na platenú dovolenku za kalendárny rok.

38.      Ako už Súdny dvor rozhodol, „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“(19). Podľa Súdneho dvora „vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“(20). Preto „každá činnosť alebo nečinnosť zamestnávateľa, ktorá má potenciálne odradzujúci účinok na čerpanie pracovníkom dovolenky za kalendárny rok, je tiež v rozpore s účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok“(21).

39.      Vzhľadom na túto nerovnováhu vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu je zamestnávateľ povinný prijať vhodné opatrenia, ktoré umožnia pracovníkom vykonať ich právo na platenú dovolenku za kalendárny rok. Navyše Súdny dvor podľa môjho názoru zdôraznil existenciu povinnosti zamestnávateľa, pokiaľ ide o skutočné čerpanie dovolenky pracovníkmi, pričom uviedol, že „zamestnávateľ, ktorý neumožní pracovníkovi vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, [je] povinný znášať následky“(22).

40.      Smernica 89/391, ktorá, ako to uvádza odôvodnenie 3 a článok 1 ods. 4 smernice 2003/88, sa stále uplatňuje, potvrdzuje existenciu takejto povinnosti.(23) Článok 5 ods. 1 smernice 89/391 totiž stanovuje, že „zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci po všetkých stránkach“. Okrem toho článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „v rozsahu svojej zodpovednosti vykoná zamestnávateľ opatrenia potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov“.

41.      Na účely výkladu článku 7 smernice 2003/88 je preto potrebné prihliadnuť na povinnosť, ktorú zamestnávateľom ukladá smernica 89/391.

42.      Navyše uvádzam, že Spolková republika Nemecko na pojednávaní pripustila, že zamestnávateľ je podľa zásady starostlivosti vo všeobecnosti povinný dbať o blaho svojich pracovníkov a že táto povinnosť starostlivosti zahŕňa aj to, aby pracovník mohol vykonávať svoje práva.

43.      Táto povinnosť musí v oblasti organizácie pracovného času viesť k tomu, že zamestnávateľ prijme vhodné konkrétne organizačné opatrenia, ktoré pracovníkom umožnia vykonať ich právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako aj k tomu, že im poskytne presnú a včasnú informáciu o tom, že ak si títo pracovníci skutočne nevyčerpajú svoju dovolenku, môžu ju uplynutím referenčného obdobia alebo povoleného obdobia na prenesenie dovolenky stratiť. Zamestnávateľ musí tiež pracovníkov informovať, že ak si nevyčerpajú svoju dovolenku počas trvania pracovného pomeru, aj keď tak mohli urobiť, nebudú si môcť v prípade skončenia pracovného pomeru uplatniť nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok. Povinnosť, ktorú má zamestnávateľ, však nemôže viesť „až k donúteniu zamestnávateľa, aby uložil pracovníkom skutočne vyčerpať doby odpočinku, na ktoré majú nárok“(24). S touto výhradou musí povinnosť, ktorú má zamestnávateľ, podľa môjho názoru viesť k pravidlám dokazovania, podľa ktorých je na zamestnávateľovi, aby v prípade sporu preukázal, že prijal vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby pracovník mohol skutočne vykonať toto právo.

44.      Vzhľadom na povinnosť zamestnávateľa, aby pracovníkom skutočne umožnil vykonať ich právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, je vnútroštátna právna úprava alebo prax, ktorá pripisuje zodpovednosť za výkon tohto práva len pracovníkom bez toho, aby sa predtým posúdilo, či tento zamestnávateľ dodržal svoju povinnosť, v rozpore s článkom 7 smernice 2003/88. Pripustiť, že vnútroštátna právna úprava alebo prax môžu stanoviť zánik nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok bez toho, aby mal pracovník možnosť skutočne vykonať toto právo, by totiž znamenalo, že uvedená právna úprava alebo prax porušuje sociálne právo priznané každému pracovníkovi priamo článkom 7 smernice 2003/88.(25) Z vyššie uvedeného vyplýva, že okolnosť, že pracovník nepožiadal o výkon svojho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok počas referenčného obdobia, nemôže uplynutím tohto obdobia ipso facto viesť k strate tohto práva, a tým k strate nároku na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru. Navyše sa zdá, že judikatúra Súdneho dvora popiera akúkoľvek relevantnosť toho, či pracovník požiadal alebo nepožiadal o čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok.(26)

45.      V dôsledku toho vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom na účel, ktorý pripisuje smernica 2003/88 právu na platenú dovolenku za kalendárny rok, preskúmal, či zamestnávateľ preukáže, že prijal vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby mal pracovník možnosť skutočne vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, pričom na tento účel vynaložil starostlivosť, ktorá sa od neho vyžaduje. Ak zamestnávateľ preukáže, že vynaložil náležitú starostlivosť a že napriek opatreniam, ktoré prijal, sa pracovník vedome vzdal výkonu svojho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, hoci ho mohol vykonať počas trvania pracovného pomeru, tento pracovník nemôže požadovať v prípade skončenia pracovného pomeru vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88. Pracovník totiž mohol svoje právo vykonať. So znalosťou veci sa ho vzdal, pričom poznal právne účinky, ktoré by v prípade skončenia pracovného pomeru mohli byť v jeho neprospech.

46.      Je pravda, že niektoré posúdenia Súdneho dvora môžu vyvolávať dojem, že článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 vykladá tak, že v prípade skončenia pracovného pomeru pracovníkom priamo a automaticky priznáva peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok. Pokiaľ ide o podmienky existencie takejto náhrady, Súdny dvor zdôraznil, že „ak dôjde ku skončeniu pracovného pomeru a už nie je možné čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 stanovuje, že pracovník má nárok na peňažnú náhradu, aby sa predišlo tomu, že z dôvodu tejto nemožnosti nebude môcť využiť uvedené právo aspoň v peňažnej forme“(27). Súdny dvor tiež rozhodol, že „v záujme zabezpečenia dodržiavania tohto základného práva pracovníka, ktoré upravuje právo Únie, nemôže Súdny dvor vykladať článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 reštriktívne, na úkor práv, ktoré pracovníkovi z tohto článku vyplývajú“(28). Navyše Súdny dvor rozhodol, že „článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, ako ho vykladá Súdny dvor, nekladie žiadnu inú podmienku vzniku nároku na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak pracovník nevyčerpal celú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok ku dňu skončenia pracovného pomeru“(29).

47.      Je však potrebné zdôrazniť, že tieto posúdenia úzko súvisia so skutkovými okolnosťami, v súvislosti s ktorými boli urobené, t. j. situáciami, v ktorých pracovník nemohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok z dôvodu choroby alebo z dôvodu svojho úmrtia.

48.      Navyše článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 nemožno v každom prípade vykladať v tom zmysle, že pracovník, ktorý sa dobrovoľne a so znalosťou veci vzdal čerpania svojej platenej dovolenky za kalendárny rok, si môže v prípade skončenia pracovného pomeru uplatniť nárok na vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jeho zamestnávateľ preukáže, že tento pracovník si skutočne mohol čerpať svoju dovolenku počas trvania pracovného pomeru.

49.      Výklad článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 v prospech automatického vyplácania peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok pracovníkovi v prípade skončenia pracovného pomeru bez toho, aby sa posúdilo správanie zamestnávateľa a tohto pracovníka, by bol totiž v rozpore so znením tohto ustanovenia, ako aj s účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako to zdôraznil a následne pripomenul Súdny dvor vo svojej ustálenej judikatúre. Článok 7 smernice 2003/88 je však potrebné vykladať z hľadiska jeho znenia, ako aj cieľa, ktorý sleduje.(30)

50.      V prvom rade zo znenia článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 vyplýva, že vyplatenie peňažnej náhrady, ktorá má nahradiť minimálnu dobu platenej dovolenky za kalendárny rok, je možné len v prípade skončenia pracovného pomeru. Skutočné čerpanie dovolenky je preto pravidlom a peňažná náhrada výnimkou. Navyše aj v prípade skončenia pracovného pomeru znenie tohto ustanovenia nevyjadruje myšlienku, že táto náhrada sa v prípade skončenia pracovného pomeru poskytuje automaticky, ale vyjadruje len možnosť jej poskytnutia.

51.      V druhom rade pripomínam, že účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok je „umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa“(31). Navyše je potrebné znovu pripomenúť pravidlo, podľa ktorého pracovník musí mať nárok na skutočný odpočinok.

52.      Vykladať článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 v tom zmysle, že v prípade skončenia pracovného pomeru priamo a automaticky priznáva pracovníkovi peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, by ohrozilo tento účel a požiadavku na skutočný odpočinok pracovníka, z čoho vyplýva, že využívanie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok sa má v zásade vykonávať vecne.

53.      Takýto výklad by totiž mohol pracovníkov, ktorí vedia, že ich pracovný pomer by mohol v blízkej budúcnosti skončiť, napríklad z dôvodu, že vykonávajú odbornú prípravu alebo sú zamestnaní na dobu určitú, podnecovať k tomu, aby si nečerpali dovolenku s cieľom zvýšiť svoju odmenu tým, že v prípade skončenia tohto pracovného pomeru získajú peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok. Súdny dvor však už rozhodol, že sa treba vyvarovať výkladu článku 7 smernice 2003/88, ktorý „by [bol] podnetom, aby sa pracovníci zriekli svojej dovolenky na odpočinok alebo aby boli podnecovaní sa jej zrieknuť, čo je nezlučiteľné s cieľmi [tejto] smernice“(32). Na účely rešpektovania účelu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok je preto potrebné dbať o to, aby nemohol byť článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 používaný ako nástroj, ktorý umožňuje kumulovanie dní platenej dovolenky za kalendárny rok s cieľom získať náhradu mzdy za túto dovolenku v prípade skončenia pracovného pomeru.(33)

54.      Dodávam, že ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníka nie je len v jeho individuálnom záujme, ale aj v záujme jeho zamestnávateľa, ako aj vo všeobecnom záujme.(34)

55.      Vzhľadom na tieto skutočnosti je preto potrebné relativizovať časť rozsudku z 12. júna 2014, Bollacke(35), v ktorej Súdny dvor uviedol, že „článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, ako ho vykladá Súdny dvor, nekladie žiadnu inú podmienku vzniku nároku na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak pracovník nevyčerpal celú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok ku dňu skončenia pracovného pomeru“(36). Na to, aby bola druhá podmienka, ktorú ukladá článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, to znamená, podľa ktorej „pracovník nevyčerpal celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok ku dňu skončenia [jeho pracovného pomeru]“(37), v súlade s dvojakým účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, t. j. na jednej strane si odpočinúť, a na druhej strane mať čas na oddych a zotavenie sa, ako aj s pravidlom, podľa ktorého pracovník musí mať nárok na skutočný odpočinok, sa musí nevyhnutne chápať tak, že pracovník „si pred skončením svojho pracovného pomeru nemohol vyčerpať [celú svoju] platenú dovolenku za kalendárny rok“(38). Len vtedy, ak je splnená prvá podmienka, t. j. skončenie pracovného pomeru, a takto chápaná druhá podmienka, má pracovník, ktorého pracovný pomer skončil, na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

56.      Takto vykladaný článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 teda umožňuje zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi nevyhnutnou peňažnou náhradou za právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré nemohlo byť skutočne využité počas trvania pracovného pomeru, a rešpektovaním účelu tohto práva, ktorý v zásade vyžaduje skutočné čerpanie dovolenky.

57.      Aby som to zhrnul, navrhujem Súdnemu dvoru, aby odmietol tvrdenie, že vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru závisí od dvojitej podmienky, že jednak pracovník od svojho zamestnávateľa osobne požadoval poskytnutie spornej dovolenky, a že jednak tento pracovník preukáže, že nemohol vykonať svoje právo na platenú dovolenku za kalendárny rok z dôvodov, ktoré mu nemožno pripísať.

58.      Navrhujem Súdnemu dvoru, aby postupoval podľa inej logiky, ktorá je založená na pravidle, podľa ktorého sa musí uprednostniť skutočné čerpanie dovolenky, a na úlohe, ktorú musí zamestnávateľ v tejto súvislosti zohrávať. Vzhľadom na to je vylúčené, aby za skutočné čerpanie dovolenky niesli zodpovednosť len pracovníci, ktorí by inak na ňu stratili nárok. Takéto riešenie totiž nie je v súlade s realitou pracovnoprávnych vzťahov, ktorá sa prejavuje v nerovnováhe medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorý môže byť rôznymi spôsobmi podnecovaný k tomu, aby pracoval viac, najmä ak očakáva predĺženie svojej pracovnej zmluvy. S cieľom predísť tomuto nebezpečenstvu, ako aj tendencii pracovníkov premeniť dni svojej dovolenky na doplatok mzdy, je potrebné zamestnávateľovi uložiť povinnosť, aby prijal vhodné opatrenia, ktoré pracovníkovi umožnia skutočne využiť jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok. Ak zamestnávateľ preukáže, že tento pracovník mohol vykonať toto právo, uvedený pracovník potom nemôže požadovať v prípade skončenia pracovného pomeru vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88.

59.      V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu odpovedal tak, že článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že ak si pracovník nemohol vyčerpať celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok, počas trvania pracovného pomeru, má v prípade skončenia tohto pracovného pomeru nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

60.      Toto isté ustanovenie sa má podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej pracovník v prípade skončenia pracovného pomeru stratí nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jednak nepožiadal o poskytnutie tejto dovolenky v čase, keď jeho pracovný pomer trval, a jednak nepreukáže, že nemohol čerpať uvedenú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle bez toho, aby sa predtým posúdilo, či mu zamestnávateľ skutočne umožnil vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok.

61.      Ak vnútroštátny súd rozhoduje o spore týkajúcom sa nároku pracovníka na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru, prináleží mu, aby overil, či zamestnávateľ preukáže, že prijal vhodné opatrenia na to, aby tomuto pracovníkovi zabezpečil možnosť skutočne vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok počas trvania tohto pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ preukáže, že vynaložil náležitú starostlivosť a že napriek opatreniam, ktoré prijal, sa pracovník vedome a so znalosťou veci vzdal výkonu svojho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, hoci ho mohol vykonať počas trvania pracovného pomeru, tento pracovník nemôže v prípade skončenia pracovného pomeru požadovať vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88.

62.      Ak zo zistení, ku ktorým dospel vnútroštátny súd v prejednávanej veci, vyplýva, že Spolková krajina Berlín ako zamestnávateľ umožnila pánovi Kreuzigerovi, aby vykonal právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, a napriek tomu si pán Kreuziger nechcel svoju dovolenku vyčerpať predtým, ako úspešne zložil ústnu skúšku druhej štátnej skúšky, tento súd môže konštatovať, že bolo správne takúto náhradu zamietnuť.

IV.    Návrh

63.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), odpovedal takto:

1.      Článok 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že ak si pracovník nemohol vyčerpať celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok, počas trvania pracovného pomeru, má v prípade skončenia tohto pracovného pomeru nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.

2.      Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorých pracovník v prípade skončenia pracovného pomeru stratí nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jednak nepožiadal o poskytnutie tejto dovolenky v čase, keď jeho pracovný pomer trval, a jednak nepreukáže, že nemohol čerpať uvedenú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle bez toho, aby sa predtým overilo, či mu zamestnávateľ skutočne umožnil vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok.

3.      Ak vnútroštátny súd rozhoduje o spore týkajúcom sa nároku pracovníka na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru, prináleží mu, aby overil, či zamestnávateľ preukáže, že prijal vhodné opatrenia na to, aby tomuto pracovníkovi zabezpečil možnosť skutočne vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok počas trvania tohto pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ preukáže, že vynaložil náležitú starostlivosť a že napriek opatreniam, ktoré prijal, sa pracovník vedome a so znalosťou veci vzdal výkonu svojho práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, hoci ho mohol vykonať počas trvania pracovného pomeru, tento pracovník nemôže požadovať v prípade skončenia pracovného pomeru vyplatenie peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/88.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381.


3      Smernica Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349).


4      GVBl. 1988, s. 846.


5      Pokiaľ ide o smernicu 89/391, pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2015, Fenoll (C‑316/13, EU:C:2015:200, bod 20).


6      Ďalej len „Charta“.


7      Pozri najmä rozsudok z 26. marca 2015, Fenoll (C‑316/13, EU:C:2015:200, body 24 až 27).


8      Pokiaľ ide o priamy účinok článku 7 smernice 2003/88, odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach Bauer a Broßonn (C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:337, body 45 a 46). Vzhľadom na vertikálnu povahu sporu medzi pánom Kreuzigerom a Spolkovou krajinou Berlín nemožno pochybovať o tom, že je možné sa priamo odvolávať na tento článok pred vnútroštátnym súdom s cieľom zabrániť uplatneniu akéhokoľvek vnútroštátneho ustanovenia alebo praxe, ktoré by v prípade skončenia pracovného pomeru bránili vyplateniu peňažnej náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, samozrejme za predpokladu, že podmienky na takéto vyplatenie sú splnené.


9      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 32 a citovaná judikatúra).


10      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 34 a citovaná judikatúra).


11      Pozri najmä rozsudok z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. (C‑350/06 a C‑520/06, EU:C:2009:18).


12      Pozri rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914).


13      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 51 a citovaná judikatúra).


14      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 52 a citovaná judikatúra).


15      Pozri rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 56), kurzívou zvýraznil generálny advokát.


16      Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. (C‑350/06 a C‑520/06, EU:C:2009:18, bod 43); z 22. novembra 2011, KHS (C‑214/10, EU:C:2011:761, bod 26), a z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack (C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 30).


17      Rozsudok z 26. júna 2001, BECTU (C‑173/99, EU:C:2001:356, bod 44). Inými slovami, ako to uviedol generálny advokát Mengozzi v bode 17 svojich návrhov vo veci Ministerul Justiţiei a i. (C‑12/17, EU:C:2018:195), „obdobie skutočného výkonu práce musí zakladať nárok na rovnako skutočnú dobu na odpočinok“.


18      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 37 a citovaná judikatúra).


19      Pozri najmä rozsudok z 25. novembra 2010, Fuß (C‑429/09, EU:C:2010:717, bod 80 a citovaná judikatúra).


20      Tamže, bod 81.


21      Rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 39 a citovaná judikatúra).


22      Rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 63).


23      O vzťahu medzi smernicou 2003/88 a zlepšením ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov pozri najmä rozsudok z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack (C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 44 a citovaná judikatúra). Smernica 2003/88 v jej článku 1 ods. 1 v súlade s cieľom sledovaným smernicou 89/391 stanovuje „minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času“.


24      Pozri rozsudok zo 7. septembra 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑484/04, EU:C:2006:526, bod 43).


25      Pozri najmä rozsudok z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack (C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 32 a citovaná judikatúra).


26      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 62 a citovaná judikatúra).


27      Pozri najmä rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke (C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 17 a citovaná judikatúra).


28      Pozri najmä rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke (C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 22 a citovaná judikatúra).


29      Pozri najmä rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke (C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 23).


30      Pozri najmä rozsudok z 22. mája 2014, Lock (C‑539/12, EU:C:2014:351, bod 15).


31      Pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2017, King (C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 37 a citovaná judikatúra).


32      Pozri rozsudok zo 6. apríla 2006, Federatie Nederlandse Vakbeweging (C‑124/05, EU:C:2006:244, bod 32). Pozri tiež odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2006, Robinson‑Steele a i. (C‑131/04 a C‑257/04, EU:C:2006:177), založené na pravidle, podľa ktorého pracovník musí mať nárok na skutočný odpočinok.


33      Pozri v tom istom zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci King (C‑214/16, EU:C:2017:439, bod 97).


34      K tejto myšlienke pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl v spojených veciach Robinson‑Steele a i. (C‑131/04 a C‑257/04, EU:C:2005:650, bod 79).


35      C‑118/13, EU:C:2014:1755.


36      Pozri rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke (C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 23).


37      Pozri najmä rozsudok z 20. júla 2016, Maschek (C‑341/15, EU:C:2016:576, bod 27 a citovaná judikatúra), kurzívou zvýraznil generálny advokát.


38      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 20. júla 2016, Maschek (C‑341/15, EU:C:2016:576, bod 28), kurzívou zvýraznil generálny advokát.