Vec C‑543/17
Európska komisia
proti
Belgickému kráľovstvu
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 8. júla 2019
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 258 ZFEÚ – Opatrenia na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí – Smernica 2014/61/EÚ – Neprebratie a/alebo neoznámenie opatrení na prebratie – Článok 260 ods. 3 ZFEÚ – Návrh na uloženie povinnosti platiť denné penále – Výpočet výšky penále“
1. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Preskúmanie dôvodnosti Súdnym dvorom – Situácia, ktorú treba zohľadniť – Situácia ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku
(Článok 258 ZFEÚ)
(pozri body 23, 24)
2. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Nesplnenie povinností vyplývajúcich zo smernice – Povinnosť oznámiť opatrenia na prebratie – Rozsah
(Článok 260 ods. 3 ZFEÚ)
(pozri body 48 – 59)
3. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora o určení nesplnenia povinnosti – Nesplnenie povinnosti oznámiť opatrenia na prebratie smernice – Peňažné sankcie – Penále – Nesplnenie povinnosti pretrvávajúce až do posúdenia skutkových okolností Súdnym dvorom – Uloženie povinnosti platiť – Podmienka – Pretrvávanie nesplnenia povinnosti až do vyhlásenia rozsudku
(Článok 260 ods. 3 ZFEÚ)
(pozri body 60, 61, 78 – 82, 91 – 93)
4. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora o určení nesplnenia povinnosti – Nesplnenie povinnosti oznámiť opatrenia na prebratie smernice – Peňažné sankcie – Penále – Určenie formy a výšky – Voľná úvaha Súdneho dvora – Kritériá
(Článok 260 ods. 3 ZFEÚ)
(pozri body 83, 84)
5. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora o určení nesplnenia povinnosti – Nesplnenie povinnosti oznámiť opatrenia na prebratie smernice – Peňažné sankcie – Penále – Určenie výšky – Kritériá
(Článok 260 ods. 3 ZFEÚ)
(pozri body 85 – 89)
Zhrnutie
Súdny dvor prvýkrát vykladá a uplatňuje článok 260 ods. 3 ZFEÚ, ktorý umožňuje uložiť členskému štátu peňažnú sankciu za nesplnenie povinnosti „oznámiť opatrenie, ktorým transponoval“ smernicu Únie
V rozsudku Komisia/Belgicko (článok 260 ods. 3 ZFEÚ – Vysokorýchlostné siete) (C‑543/17) z 8. júla 2019 Súdny dvor (veľká komora) po prvýkrát vyložil a uplatnil článok 260 ods. 3 ZFEÚ(1). Súdny dvor totiž vyhovel žalobe Komisie o nesplnenie povinnosti, ktorú podala proti Belgicku, a uložil tomuto členskému štátu povinnosť platiť od vyhlásenia rozsudku penále vo výške 5 000 eur denne za čiastočné neprebratie smernice 2014/61(2) o vysokorýchlostných elektronických komunikačných sieťach a a fortiori za neoznámenie príslušných vnútroštátnych opatrení na prebratie smernice Komisii.
Členské štáty mali povinnosť transponovať smernicu 2014/61 do vnútroštátneho práva najneskôr do 1. januára 2016 a informovať Komisiu o opatreniach, ktoré v tejto súvislosti prijali.
Dňa 15. septembra 2017 Komisia podala na Súdny dvor žalobu o nesplnenie povinnosti, lebo sa domnievala, že Belgicko v stanovenej lehote úplne netransponovalo smernicu ani neoznámilo príslušné vnútroštátne opatrenia na jej prebratie. Navrhla tiež uložiť Belgicku povinnosť platiť odo dňa vyhlásenia rozsudku denné penále za nesplnenie povinnosti oznámiť opatrenia na prebratie tejto smernice. Výška penále, pôvodne stanovená na 54 639 eur, bola vzhľadom na pokrok dosiahnutý Belgickom od podania žaloby v oblasti prebratia smernice znížená na 6 071 eur. Komisia totiž spresnila, že nedostatky pretrvávajú iba na úrovni regiónu Brusel – hlavné mesto.
Po prvé Súdny dvor konštatoval, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej Belgicku v odôvodnenom stanovisku, ktorú Komisia na žiadosť Belgicka predĺžila, Belgicko neprijalo ani vnútroštátne opatrenia na prebratie smernice 2014/61, ani inštitúcii neoznámilo takéto opatrenia, a teda si nesplnilo povinnosti, ktoré mu z tejto smernice vyplývajú.
Po druhé pri skúmaní rozsahu článku 260 ods. 3 ZFEÚ Súdny dvor pripomenul znenie a účel tohto ustanovenia, ktoré bolo zavedené Lisabonskou zmluvou nielen s cieľom ešte viac podnietiť členské štáty, aby transponovali smernice v stanovených lehotách, ale aj zmierňovať a zrýchliť konanie o uložení peňažných sankcií členským štátom, ktoré si nesplnili svoju povinnosť oznámiť vnútroštátne opatrenia, ktorými sa preberá smernica.
Súdny dvor tak uplatnil výklad tohto ustanovenia, ktorý má dvojaký účel. Na jednej strane umožňuje zaručiť právomoci, ktorými disponuje Komisia na účely zabezpečenia účinného uplatňovania práva Únie, a zároveň chrániť právo na obhajobu, ako aj procesné postavenie, ktoré majú členské štáty na základe uplatnenia článku 258 ZFEÚ(3) v spojení s článkom 260 ods. 2 ZFEÚ(4). Na druhej strane poskytuje Súdnemu dvoru možnosť vykonávať svoju súdnu funkciu spočívajúcu v tom, že v rámci jediného konania posudzuje, či dotknutý členský štát splnil svoje povinnosti v oblasti oznámenia, prípadne hodnotí závažnosť takto zisteného nesplnenia povinnosti a uloží peňažnú sankciu, ktorú považuje za najprimeranejšiu okolnostiam prejednávanej veci.
Súdny dvor preto dospel k záveru, že „povinnosť oznámiť opatrenie, ktorým transponoval smernicu“ v zmysle článku 260 ods. 3 ZFEÚ, sa týka povinnosti členských štátov poskytnúť dostatočne jasné a presné informácie, pokiaľ ide o opatrenia na prebratie smernice. S cieľom splniť povinnosť právnej istoty a zabezpečiť prebratie všetkých ustanovení tejto smernice na celom dotknutom území sú členské štáty povinné uviesť v prípade každého ustanovenia uvedenej smernice vnútroštátne ustanovenie alebo ustanovenia zabezpečujúce jej prebratie. Ak už k tomuto oznámeniu došlo, prináleží Komisii, aby na účely uplatnenia návrhu na uloženie dotknutému členskému štátu peňažnej sankcie stanovenej v tomto ustanovení preukázala, že niektoré opatrenia na prebratie zjavne chýbajú alebo nepokrývajú celé územie dotknutého členského štátu. Naproti tomu Súdnemu dvoru neprináleží, aby v rámci súdneho konania začatého podľa článku 260 ods. 3 ZFEÚ preskúmal, či vnútroštátne opatrenia oznámené Komisii zabezpečujú správne prebratie ustanovení predmetnej smernice.
Súdny dvor dospel k záveru, že toto ustanovenie sa v prejednávanej veci uplatní, lebo Belgicko si čiastočne nesplnilo svoju oznamovaciu povinnosť. Belgicko si totiž tým, že ku dňu preskúmania skutkových okolností Súdnym dvorom stále neprijalo opatrenia potrebné na prebratie niekoľkých ustanovení smernice 2014/61(5) do svojho vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o región Brusel – hlavné mesto, ani a fortiori takéto opatrenia na prebratie neoznámilo Komisii, naďalej čiastočne nesplnilo svoje povinnosti.
V dôsledku toho po skonštatovaní, že uloženie Belgicku povinnosti zaplatiť penále predstavuje primeraný finančný prostriedok na účely zabezpečenia toho, aby si tento členský štát splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 2014/61 a zo Zmlúv, Súdny dvor v rámci svojej voľnej úvahy posúdil závažnosť a dĺžku trvania predmetného porušenia s cieľom určiť výšku penále. Na základe tejto analýzy Súdny dvor uložil Belgicku povinnosť platiť Komisii denné penále vo výške 5 000 eur, a to odo dňa vydania rozsudku až do okamihu, keď tento členský štát ukončí konštatované nesplnenie povinnosti.