ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 25. júla 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Štátna pomoc – Schéma na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov – Rozhodnutie (EÚ) 2015/1585 – Platnosť vzhľadom na článok 107 ZFEÚ – Prípustnosť – Nepodanie žaloby o neplatnosť žalobcami vo veci samej“
Vo veci C‑135/16,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) z 23. februára 2016 a doručený Súdnemu dvoru 7. marca 2016, ktorý súvisí s konaním:
Georgsmarienhütte GmbH,
Stahlwerk Bous GmbH,
Schmiedag GmbH,
Harz Guss Zorge GmbH
proti
Bundesrepublik Deutschland,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, J. L. da Cruz Vilaça (spravodajca), A. Rosas a J. Malenovský, sudcovia E. Juhász, A. Borg Barthet, D. Šváby, A. Prechal a C. Lycourgos,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. decembra 2017,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Georgsmarienhütte GmbH, Stahlwerk Bous GmbH, Schmiedag GmbH a Harz Guss Zorge GmbH, v zastúpení: H. Höfler a H. Fischer, Rechtsanwälte,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci: T. Lübbig, Rechtsanwalt,
– Európska komisia, v zastúpení: T. Maxian Rusche a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. februára 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1585 z 25. novembra 2014 o schéme štátnej pomoci SA.33995 (2013/C) (ex 2013/NN), [ktorú poskytlo Nemecko na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov] (Ú. v. EÚ L 250, 2015, s. 122, ďalej len „predmetné rozhodnutie“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi štyrmi spoločnosťami skupiny Georgsmarienhütte, a to Georgsmarienhütte GmbH, Stahlwerk Bous GmbH, Schmiedag GmbH a Harz Guss Zorge GmbH na jednej strane, a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) na druhej strane, týkajúceho sa vrátenia protiprávnej pomoci po prijatí predmetného rozhodnutia, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a bola poskytnutá týmto spoločnostiam.
Nemecké právo
3 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Gesetz zur Neuregelung des Rechtsrahmens für die Förderung der Stromerzeugung aus erneuerbaren Energien (zákon o novej úprave právneho rámca týkajúceho sa podpory elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie) (BGBl. 2011 I, s. 1634, ďalej len „EEG z roku 2012“) v podstate stanovuje mechanizmus kompenzácie nákladov vzniknutých v súvislosti s elektrickou energiou z obnoviteľných zdrojov energie na spolkovej úrovni. Tento mechanizmus predovšetkým spočíva v príplatku (ďalej len „príplatok EEG“), ktorý predstavuje náklad, ktorý dodávatelia elektrickej energie v zásade prenášajú na kupujúcich a konečných spotrebiteľov elektrickej energie.
4 V rámci schémy osobitnej kompenzácie EEG z roku 2012 umožňuje podnikom s vysokou spotrebou elektrickej energie, ktoré sú energeticky náročnými odberateľmi (ďalej len „EEI“), na základe výnimky zníženie príplatku EEG na základe jeho paragrafov 40, 41 a 43. Toto zníženie má za cieľ obmedzenie energetických nákladov týchto podnikov a tým aj zachovanie ich medzinárodnej konkurencieschopnosti.
5 EEG z roku 2012 vo svojom § 40 stanovuje, že príplatok EEG sa obmedzí na základe žiadosti podanej na Bundesamt für Wirtschaft und Ausfuhrkontrolle (Spolkový úrad pre hospodárstvo a kontrolu vývozov, Nemecko) (ďalej len „BAFA“).
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
6 Žalobcami vo veci samej sú štyri spoločnosti patriace do skupiny Georgsmarienhütte. Zaoberajú sa výrobou ocele, zlievarenstvom, ako aj spracovaním ocele a v rokoch 2013 a 2014 im bolo rozhodnutiami BAFA priznané zníženie príplatku EEG.
7 Tieto rozhodnutia o znížení príplatku však boli rozhodnutiami BAFA z 25. novembra 2014 (ďalej len „rozhodnutia o čiastočnom zrušení“) pre časť dotknutých súm zrušené so spätným účinkom. BAFA takisto zamietol sťažnosti podané žalobcami vo veci samej proti týmto rozhodnutiam o čiastočnom zrušení.
8 Rozhodnutia o čiastočnom zrušení boli prijaté v rámci výkonu predmetného rozhodnutia, ktorým Európska komisia rozhodla, že predovšetkým osobitná schéma kompenzácie v prospech EEI predstavuje protiprávnu štátnu pomoc, a nariadila Spolkovej republike Nemecko, aby zabezpečila vrátenie pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom od príjemcov danej pomoci.
9 V predmetnom rozhodnutí Komisia konkrétne konštatovala, že pomoc spočívajúca v znížení príplatku EEG v prospech EEI je zlučiteľná s vnútorným trhom v prípade, ak patrí do jednej zo štyroch kategórií uvedených v článku 3 ods. 1 tohto rozhodnutia. Podľa článku 3 ods. 2 uvedeného rozhodnutia každá pomoc, ktorá nepatrí do jednej z kategórií uvedených v tomto článku 3 ods. 1, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a Spolková republika Nemecko je preto podľa článkov 6 a 7 tohto rozhodnutia povinná prikročiť k vráteniu nezlučiteľnej pomoci od príjemcov spôsobom, ktorý je stanovený v prílohe III predmetného rozhodnutia.
10 Žalobcovia vo veci samej podali žalobu na Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) najmä proti rozhodnutiam o čiastočnom zrušení.
11 Na tomto súde uvedení žalobcovia spochybnili kvalifikáciu zníženia príplatku EEG ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, ktorú uskutočnila Komisia. Za týchto podmienok Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd Frankfurt nad Mohanom) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je [predmetné] rozhodnutie v rozpore so Zmluvou o [FEÚ], pretože Komisia kvalifikovala obmedzenie výšky príplatku EEG ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
12 Vo veci samej sa v podstate spochybňuje platnosť predmetného rozhodnutia v súvislosti s kvalifikáciou zníženia príplatku EEG ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ZFEÚ.
13 Komisia s odkazom na rozsudok z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90) tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že žalobcovia vo veci samej nepodali žalobu o neplatnosť proti predmetnému rozhodnutiu na Všeobecný súd Európskej únie.
14 Treba pripomenúť, že Súdny dvor v bode 17 citovaného rozsudku, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá je podobná veci samej, v podstate rozhodol, že najmä vzhľadom na úvahy týkajúce sa právnej istoty je vylúčené, aby príjemca štátnej pomoci, ktorá je predmetom rozhodnutia Komisie určeného samotnému členskému štátu, z ktorého pochádza príjemca tejto pomoci, ktorý nepochybne mohol napadnúť toto rozhodnutie na základe článku 263 ZFEÚ a ktorý nechal uplynúť záväznú lehotu stanovenú v šiestom odseku tohto ustanovenia, mohol účelne spochybniť zákonnosť uvedeného rozhodnutia pred vnútroštátnymi súdmi v rámci žaloby podanej proti vnútroštátnym opatreniam, ktoré boli prijaté na vykonanie tohto rozhodnutia (pozri tiež rozsudky z 15. februára 2001, Nachi Europe, C‑239/99, EU:C:2001:101, bod 30, a z 5. marca 2015, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português, C‑667/13, EU:C:2015:151, bod 28).
15 Súdny dvor sa konkrétne domnieval, že v takomto prípade by prijatie opačného riešenia znamenalo priznať príjemcovi štátnej pomoci možnosť obísť konečný charakter, ktorý sa musí v súlade so zásadou právnej istoty spájať s rozhodnutím po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku (rozsudky z 15. februára 2001, Nachi Europe, C‑239/99, EU:C:2001:101, bod 30, a z 5. marca 2015, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português, C‑667/13, EU:C:2015:151, bod 28, ako aj citovaná judikatúra).
16 Vylúčenie uvedené v bode 14 tohto rozsudku je však odôvodnené aj v prípade, keď sa príjemca pomoci na vnútroštátnom súde dovoláva neplatnosti rozhodnutia Komisie po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu, ktorú stanovuje článok 263 šiesty odsek ZFEÚ.
17 Pri možnosti právneho subjektu dovolávať sa v rámci žaloby podanej na vnútroštátnom súde neplatnosti ustanovení obsiahnutých v akte Únie, ktorý je podkladom pre prijatie vnútroštátneho rozhodnutia vzťahujúceho sa na daný subjekt, sa predpokladá, že buď podal v stanovenej lehote aj žalobu o neplatnosť tohto aktu Únie podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, alebo tak neurobil, lebo nepochybne nemá právo podať takúto žalobu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2010, E a F, C‑550/09, EU:C:2010:382, body 46 a 48; zo 17. februára 2011, Bolton Alimentari, C‑494/09, EU:C:2011:87, body 22 a 23, ako aj z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 67 a citovanú judikatúru).
18 Ak teda právny subjekt, ktorý chce napadnúť akt Únie, má nepochybne aktívnu legitimáciu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, je povinný využiť tento opravný prostriedok stanovený v tomto ustanovení tým spôsobom, že podá žalobu na Všeobecný súd.
19 Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 40 až 44 svojich návrhov, žaloba o neplatnosť spojená s možnosťou podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu ponúka obzvlášť vhodný procesný rámec na dôkladné a kontradiktórne preskúmanie tak skutkových, ako aj právnych otázok, najmä v takých technických a zložitých oblastiach, ako je oblasť štátnej pomoci, ako vyplýva z tretieho odôvodnenia rozhodnutia Rady 88/591/ESUO, EHS, Euratom z 24. októbra 1988 o zriadení Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 319, 1988, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 181).
20 Treba však spresniť, že takýmto konštatovaním nie je dotknutá úloha, ktorú má návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci štruktúry súdneho systému Únie.
21 Konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania zakotvené v článku 267 ZFEÚ totiž stanovuje priamu spoluprácu medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, v rámci ktorej sa vnútroštátne súdy úzko podieľajú na riadnom uplatňovaní a jednotnom výklade práva Únie a na ochrane práv jednotlivcov poskytnutých týmto právnym poriadkom (stanovisko 1/09 z 8. marca 2011, EU:C:2011:123, bod 84).
22 Z toho vyplýva, že potreba, aby fyzická alebo právnická osoba na účely napadnutia legality aktu Únie za predpokladu, že má nepochybne aktívnu legitimáciu v zmysle článku 263 ZFEÚ štvrtého odseku, podala žalobu o neplatnosť podľa tohto článku, nemá vplyv na možnosť priznanú danej osobe napadnúť legalitu vnútroštátnych aktov vydaných na vykonanie tohto aktu na príslušných vnútroštátnych súdoch.
23 Okrem toho už bolo rozhodnuté, že príjemcu štátnej pomoci, ktorý podal pred Všeobecným súdom v lehote stanovej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie, ktorým sa táto pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, nemožno považovať za príjemcu, ktorého cieľom je obísť konečný charakter tohto rozhodnutia z dôvodu, že namieta voči jeho platnosti pred vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português, C‑667/13, EU:C:2015:151, bod 29).
24 Treba ešte pripomenúť, že v prípade, keď rozhodnutie sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, závisí od platnosti rozhodnutia Komisie, z povinnosti lojálnej spolupráce vyplýva, že s cieľom zabrániť prijatiu rozhodnutia nezlučiteľného s rozhodnutím Komisie, vnútroštátny súd musí prerušiť konanie, až kým súdy Únie nevydajú konečné rozhodnutie o žalobe o neplatnosť, ibaže sa domnieva, že za okolností prejednávanej veci je odôvodnené položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie (rozsudok zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB, C‑344/98, EU:C:2000:689, bod 57).
25 Treba zároveň uviesť, že z dôvodov uvedených v bode 19 tohto rozsudku zásada riadneho výkonu spravodlivosti v prípade súbežného predloženia veci Všeobecnému súdu v rámci žaloby o neplatnosť a Súdnemu dvoru v rámci konania o návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže odôvodniť rozhodnutie Súdneho dvora, ak to považuje za vhodné, uplatniť článok 54 tretí odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie s cieľom prerušiť pred ním prebiehajúce konanie v prospech konania začatého pred Všeobecným súdom.
26 Z hľadiska úvah vedených v bodoch 14 až 19 tohto rozsudku treba vo veci samej preskúmať otázku, či žalobcovia vo veci samej nepochybne mali aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť pred Všeobecným súdom podľa článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14, EU:C:2017:202, body 66 a 67, ako aj citovanú judikatúru), a to bez ohľadu na otázku, či uvedení žalobcovia podali svoje žaloby na vnútroštátne súdy pred uplynutím lehoty na podanie žaloby na Všeobecnom súde.
27 Z tohto hľadiska z článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva, že fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu určenému inej osobe len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka.
28 V prejednávanej veci článok 10 predmetného rozhodnutia výslovne stanovuje, že uvedené rozhodnutie je určené Spolkovej republike Nemecko.
29 Treba však v prvom rade konštatovať, že články 6 a 7 predmetného rozhodnutia ukladajú Spolkovej republike Nemecko povinnosť požadovať vrátenie poskytnutej nezlučiteľnej pomoci, takže nemecké orgány bez možnosti uplatnenia akejkoľvek voľnej úvahy boli povinné realizovať vrátenie tejto pomoci spôsobom uvedeným v prílohe III predmetného rozhodnutia.
30 Žalobcov vo veci samej preto treba považovať za priamo dotknutých týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C‑15/98 a C‑105/99, EU:C:2000:570, bod 36; zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, EU:C:2009:556, body 48 a 49, ako aj z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P, EU:C:2014:105, body 60 a 61).
31 V druhom rade treba pripomenúť, že iné subjekty ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dané rozhodnutie dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 223, a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, EU:C:2004:240, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).
32 Predovšetkým sa rozhodlo, že v prípade, že sa napadnutý akt dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, môžu tieto osoby byť osobne dotknuté týmto aktom, pokiaľ tvoria súčasť úzkeho okruhu hospodárskych subjektov (rozsudok zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, EU:C:2009:556, bod 54 a citovaná judikatúra).
33 Skutoční príjemcovia individuálnej pomoci poskytnutej na základe schémy pomoci, ktorej vrátenie nariadila Komisia, sú z tohto dôvodu osobne dotknutí v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Povinnosť zaistiť vrátenie pomoci uložená rozhodnutím Komisie týkajúcim sa schémy pomoci dostatočne individualizuje všetkých príjemcov dotknutej schémy v rozsahu, v akom sú od okamihu prijatia tohto rozhodnutia vystavení riziku, že zvýhodnenia, ktoré získali, búdu od nich vymáhané, pričom ich právna situácia je tým dotknutá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 53 a 56, ako aj z 21. decembra 2011, A2A/Komisia, C‑320/09 P, neuverejnený, EU:C:2011:858, body 58 a 59).
34 Je nesporné, že žalobcovia vo veci samej mali prospech z individuálnych rozhodnutí, ktorými im BAFA umožnila získať zníženie príplatku EEG.
35 Práve toto zníženie Komisia kvalifikovala ako „pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom“ a jej vrátenie bolo nariadené spôsobom stanoveným v predmetnom rozhodnutí.
36 Žalobcovia vo veci samej teda nie sú dotknutí predmetným rozhodnutím len tým, že sú EEI patriaci do energetického sektora, na ktorý sa vzťahuje schéma pomoci skúmaná v uvedenom rozhodnutí. Žalobcovia vo veci samej sú individuálne dotknutí ako skutoční príjemcovia pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorú Komisia nariadila vrátiť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C‑15/98 a C‑105/99, EU:C:2000:570, bod 34, a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, EU:C:2004:240, bod 39).
37 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia vo veci samej nepochybne boli oprávnení domáhať sa zrušenia predmetného rozhodnutia.
38 Je síce nesporné, že každý zo žalobcov vo veci samej podal na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie C(2013) 4424 final z 18. decembra 2013 o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo veci opatrení zavedených Spolkovou republikou Nemecko v prospech elektrickej energie pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov [Štátna pomoc SA. 33995 (2013/C) (ex 2013/NN)].
39 Keďže konanie vo veci formálneho zisťovania bolo medzitým ukončené prijatím predmetného rozhodnutia, Všeobecný súd uzneseniami z 9. júna 2015, Stahlwerk Bous/Komisia (T‑172/14, neuverejnené, EU:T:2015:402); z 9. júna 2015, Georgsmarienhütte/Komisia (T‑176/14, neuverejnené, EU:T:2015:414); z 9. júna 2015, Harz Guss Zorge/Komisia (T‑177/14, neuverejnené, EU:T:2015:395), a z 9. júna 2015, Schmiedag/Komisia (T‑183/14, neuverejnené, EU:T:2015:396) rozhodol o zastavení konania o žalobách podaných žalobcami vo veci samej z dôvodu ich bezpredmetnosti.
40 Okrem toho tieto žaloby boli doplnené o návrhy na prispôsobenie žalobných návrhov, ktoré žalobcovia vo veci samej podali v priebehu konania s cieľom dosiahnuť uvedenými žalobami zrušenie predmetného rozhodnutia. Všeobecný súd však v uzneseniach citovaných v predchádzajúcom bode tieto návrhy zamietol ako neprípustné z dôvodu, že predmetné rozhodnutie nebolo zmenené alebo nahradené rozhodnutím o začatí formálneho zisťovania citovaným v bode 38 tohto rozsudku a že nemalo rovnaký predmet.
41 Okrem toho treba zdôrazniť, že Všeobecný súd rovnakým spôsobom v bodoch 23 alebo 24 uznesení citovaných v bode 39 tohto rozsudku spresnil, že zamietnutie návrhov na prispôsobenie žalobných návrhov na zrušenie predmetného rozhodnutia nemalo vplyv na možnosť žalobcov vo veci samej podať žalobu proti uvedenému rozhodnutiu.
42 Žalobcovia vo veci samej však novú žalobu na Všeobecný súd nepodali.
43 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že vzhľadom na to, že žalobcovia vo veci samej nepochybne mali právo podať žalobu o neplatnosť v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ proti predmetnému rozhodnutiu, ale toto právo nevyužili, sa nemôžu dovolávať neplatnosti tohto rozhodnutia na podporu svojich žalôb podaných na vnútroštátnom súde proti vnútroštátnym opatreniam vydaným na vykonanie uvedeného rozhodnutia.
44 Keďže za týchto podmienok platnosť predmetného rozhodnutia nebola na vnútroštátnom súde oprávnene spochybnená, nie je predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) rozhodnutím z 23. februára 2016, je neprípustný.
Podpisy