ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 12. septembra 2013 (*)
„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 1 ods. 1 – Pôsobnosť – Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ – Žaloba podaná orgánom verejnej moci – Náhrada škody z dôvodu spoluúčasti na daňovom úniku spáchanom treťou osobou, ktorá nie je zdaniteľnou osobou na účely DPH“
Vo veci C‑49/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Østre Landsret (Dánsko) z 25. januára 2012 a doručený Súdnemu dvoru 31. januára 2012, ktorý súvisí s konaním:
The Commissioners for Her Majesty’s Revenue & Customs
proti
Sunico ApS,
M & B Holding ApS,
Sunil Kumar Harwani,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia E. Jarašiūnas, A. Ó Caoimh, C. Toader (spravodajkyňa) a C. G. Fernlund,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: C. Strömholm, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. februára 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Sunico ApS, M & B Holding ApS a Sunil Kumar Harwani, v zastúpení: O. Spiermann, advokat,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: L. Christie, S. Ossowski a S. Lee, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Henshaw, barrister,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: D. Klingele, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a C. Barslev, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 11. apríla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs (Daňová a colná správa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ďalej len „Commissioners“) na jednej strane a spoločnosťami Sunico ApS a M & B Holding ApS a pánom Harwanim (ďalej spoločne len „Sunico“) na druhej strane, ktorý sa týka platnosti zabezpečenia nároku Commissioners formou obstavenia majetku patriaceho spoločnosti Sunico, ktorý sa nachádzal na dánskom území.
Právny rámec
Právo Únie
Nariadenie č. 44/2001
3 Odôvodnenia 6 a 7 nariadenia č. 44/2001 stanovujú:
„(6) Na dosiahnutie cieľa voľného pohybu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Spoločenstva, ktorý je záväzný a priamo použiteľný.
(7) Nariadenie musí upraviť všetky hlavné občianske a obchodné veci popri ďalších presne vymedzených veciach [Toto nariadenie musí upravovať všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem niektorých presne vymedzených vecí – neoficiálny preklad].“
4 Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia definuje pôsobnosť ratione materiae daného nariadenia takto:
„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.“
Dohoda medzi ES a Dánskom
5 Účelom dohody medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísanej v Bruseli 19. októbra 2005 (Ú. v. EÚ L 299, s. 62, ďalej len „dohoda medzi ES a Dánskom“), ktorá bola schválená v mene Európskej únie rozhodnutím Rady 2006/325/ES z 27. apríla 2006 (Ú. v. EÚ L 120, s. 22), je uplatňovať ustanovenia nariadenia č. 44/2001 a jeho vykonávacích opatrení na vzťahy medzi Európskou úniou a Dánskym kráľovstvom. Dohoda medzi ES a Dánskom nadobudla v súlade s jej článkom 12 ods. 2 platnosť 1. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 94, 2007, s. 70).
6 Preambula dohody znie takto:
„…
Berúc do úvahy, že Súdny dvor [Európskej únie] by mal mať právomoc za tých istých podmienok vydávať predbežné rozhodnutia o otázkach týkajúcich sa platnosti a výkladu tejto dohody, ktoré vznesie dánsky súd alebo tribunál, a že dánske súdy a tribunály by preto mali žiadať o vydanie predbežných rozhodnutí za rovnakých podmienok, aké majú v súvislosti s výkladom nariadenia [č. 44/2001] a jeho vykonávacích opatrení súdy a tribunály ostatných členských štátov,
…“
7 Podľa článku 2 ods. 1 tejto dohody, nazvaného „Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach“:
„Ustanovenia nariadenia [č. 44/2001], ktoré je pripojené k tejto dohode a je jej súčasťou, spolu s jeho vykonávacími opatreniami v súlade s článkom 74 ods. 2 nariadenia a – s ohľadom na vykonávacie opatrenia prijaté po nadobudnutí platnosti tejto dohody – implementovanými [Dánskym kráľovstvom] tak, ako je uvedené v článku 4 tejto dohody, a s opatreniami prijatými v súlade s článkom 74 ods. 1 nariadenia sa podľa medzinárodného práva uplatňujú na vzťahy medzi [Úniou] a [Dánskym kráľovstvom].“
8 Článok 6 ods. 1 a 6 tejto dohody, nazvaný „Právomoc Súdneho dvora [Európskej únie] v súvislosti s výkladom dohody“, stanovuje:
„1. Ak vznikne otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu tejto dohody v prípade pojednávanom pred dánskym súdom alebo tribunálom, tento súd alebo tribunál požiada Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o tejto otázke vždy, keď by bol o vydanie rozhodnutia za rovnakých okolností požiadaný [povinný požiadať – neoficiálny preklad] súd alebo tribunál iného členského štátu Európskej únie s ohľadom na nariadenie [č. 44/2001] a jeho vykonávacie opatrenia uvedené v článku 2 ods. 1 tejto dohody.
…
6. Ak sa ustanovenia Zmluvy [ES] týkajúce sa rozhodnutí vydaných Súdnym dvorom zmenia a doplnia s následným vplyvom na rozhodnutia v súvislosti s nariadením [č. 44/2001], môže [Dánske kráľovstvo] upovedomiť Komisiu o svojom rozhodnutí neuplatňovať zmeny a doplnenia s ohľadom na túto dohodu. Oznámenie musí byť podané v čase nadobudnutia účinnosti zmien a doplnení alebo do 60 dní po nadobudnutí účinnosti.
V takomto prípade sa táto dohoda považuje za ukončenú. Zánik dohody nadobúda účinnosť tri mesiace po oznámení.“
Dánske právo
9 § 634 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku (retsplejeloven) stanovuje:
„Veriteľ do jedného týždňa od nariadenia zabezpečenia nároku formou obstavenia majetku začne konanie o nároku, v súvislosti s ktorým bolo toto obstavenie nariadené, a to okrem prípadu, keď sa dlžník v priebehu konania o nariadení zabezpečenia nároku alebo po ňom vzdá práva na jeho napadnutie. Počas tohto konania veriteľ taktiež uplatní osobitný nárok na potvrdenie nariadenia zabezpečenia nároku formou obstavenia majetku.“
10 § 634 ods. 5 uvedeného zákona stanovuje:
„Pokiaľ je vec, ktorá sa týka dotknutého nároku, prejednávaná pred zahraničným súdom, ktorého rozhodnutie má mať v Dánsku záväzný účinok, rozhodnutie o prípustnosti konania začatého podľa prvého odseku sa odloží, dokiaľ nebude vydané právne záväzné rozhodnutie vo veci prejednávanej v zahraničí. Súd môže okamžite rozhodnúť o otázkach týkajúcich sa potvrdenia nariadenia zabezpečenia nároku formou obstavenia majetku.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
11 Po obvinení z údajného podvodu s daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) typu „kolotoč“, ktorým došlo k úniku na tejto dani na výstupe, a to na ujmu britského rozpočtu, Commissioners začali súdne konanie tak v Spojenom kráľovstve, ako aj v Dánsku.
12 V prvom rade, čo sa týka konania začatého v Spojenom kráľovstve, Commissioners 17. mája 2010 podali žalobu na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (Spojené kráľovstvo) proti viacerým právnickým a fyzickým osobám so sídlom alebo bydliskom v Dánsku, medzi ktorými bola aj Sunico.
13 Otázka, ktorá je pred daným súdom sporná, spočíva v tom, či Commissioners môžu od nerezidentov, ako je Sunico, požadovať v rámci žaloby o náhradu škody (claim for damages) náhradu škody zodpovedajúcu sume DPH nezaplatenej jedným platiteľom tejto dane v Spojenom kráľovstve, a to z dôvodu, že títo nerezidenti sa podieľali na „zločineckej skupine, ktorej cieľom bolo dopustiť sa podvodu“ (tortious conspiracy to defraud) v zmysle anglického práva. Commissioners konkrétne tvrdia, že uvedení nerezidenti boli na území Spojeného kráľovstva uznaní za vinných z podvodu s DPH typu „kolotoč“. Commissioners tiež uviedli, že títo nerezidenti nie sú platiteľmi DPH vo Veľkej Británii, ale boli skutočnými príjemcami súm získaných mechanizmom daňového úniku.
14 Platiteľ DPH v Spojenom kráľovstve podieľajúci sa na tomto kolotoči DPH nie je účastníkom konania pred High Court of Justice ani konania vo veci samej.
15 Keďže zodpovednosť týchto nerezidentov nevzniká v Spojenom kráľovstve podľa nijakých právnych predpisov o DPH, Commissioners založili svoju žalobu pred High Court of Justice na ustanoveniach právnej úpravy tohto členského štátu týkajúcich sa nárokov z deliktuálnej a kvázideliktuálnej zodpovednosti (tort) uplatniteľnej na zločineckú skupinu používajúcu nezákonné prostriedky (unlawful means conspiracy).
16 V čase doručenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania stále prebiehalo konanie pred High Court of Justice.
17 Commissioners pred podaním svojej žaloby požiadali dánske daňové orgány na základe nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenia (EHS) č. 218/92 (Ú. v. ES L 264, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 392) o informácie o uvedených nerezidentoch, ktorí sú žalovanými pred High Court of Justice.
18 Okrem toho Commissioners začali konania aj v Dánsku.
19 Dňa 18. mája 2010 na žiadosť Commissioners Fogedret i København (Súd poverený výkonom rozhodnutí v Kodani, Dánsko) povolil s cieľom zabezpečiť nárok na náhradu škody, ktorý si Commissioners uplatňovali, zabezpečenie nároku formou obstavenia majetku patriaceho spoločnosti Sunico a nachádzajúceho sa na dánskom území.
20 Sunico podala proti týmto uzneseniam o obstavení majetku odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím Østre Landsret (Dánsko) z 2. júla 2010.
21 Samostatným podaním doručeným 25. mája 2010 na Københavns byret (Obvodný súd v Kodani, Dánsko) Commissioners v súlade s § 634 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku podali návrh, aby jednak daný súd potvrdil platnosť zabezpečenia nároku formou obstavenia majetku, ktoré povolil Fogedret i København, a jednak na zaplatenie sumy 40 391 100,01 libier šterlingov (GBP) zodpovedajúcej výške uniknutej DPH.
22 Sunico navrhovala, aby bol návrh Commissioners na zaplatenie zamietnutý ako neprípustný alebo prinajmenšom ako nedôvodný, a pokiaľ ide o časť žaloby o potvrdenie zabezpečenia nároku, aby boli tieto zabezpečovacie opatrenia zrušené.
23 Uznesením z 8. septembra 2010 Københavns byret postúpil vec vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
24 Vnútroštátny súd rozhodol, že bude samostatne rozhodovať o otázke, či sa podľa § 634 ods. 5 občianskeho súdneho poriadku má prerušiť konanie vo veciach, o ktorých rozhoduje, až do právoplatného rozhodnutia vo veci, o ktorej prebieha konanie na High Court of Justice.
25 Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či žaloba, ako je žaloba podaná 17. mája 2010 pred súdmi Spojeného kráľovstva, patrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 v tom zmysle, že rozsudok vydaný súdmi Spojeného kráľovstva môže byť uznaný a vykonaný v Dánsku podľa tohto nariadenia a dohody medzi ES a Dánskom.
26 Za týchto okolností Østre Landsret rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí žaloba, ktorou orgány členského štátu požadujú náhradu škody od spoločností so sídlom a fyzických osôb s bydliskom v inom členskom štáte na základe tvrdenia – podľa práva prvého členského štátu – o zločineckej skupine, ktorej cieľom bolo zapojiť sa do podvodu spočívajúceho v úniku na DPH splatnej v prvom členskom štáte?“
O prejudiciálnej otázke
27 Na úvod treba uviesť, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
28 Ako totiž Komisia potvrdila na pojednávaní pred Súdnym dvorom, po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorá zrušila článok 68 ES, Dánske kráľovstvo nevyužilo možnosť stanovenú v článku 6 ods. 6 dohody medzi ES a Dánskom a neupovedomilo Komisiu o svojom rozhodnutí neuplatňovať túto zmenu a doplnenie Zmluvy o ES do 60 dní po nadobudnutí platnosti týchto zmien. Z toho vyplýva, že vzhľadom na zrušenie článku 68 ES sa právo klásť prejudiciálne otázky týkajúce sa súdnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré sa rozšírilo aj na súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravným prostriedkom, vzťahuje aj na vnútroštátny súd.
29 Svojou otázkou sa tento súd v podstate pýta, či sa pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa žalobu, ktorou orgán verejnej moci jedného členského štátu požaduje od fyzických a právnických osôb s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte náhradu škody spôsobenej zločineckou skupinou, ktorej cieľom bolo dopustiť sa podvodu s DPH splatnou v prvom členskom štáte.
30 Sunico, ktorá si želá pokračovať v konaní pred vnútroštátnym súdom, tvrdila, že rozsudok vydaný súdmi v Spojenom kráľovstve v konaní o žalobe o náhradu škody podanej proti nej nemôže vyvolať záväzné účinky v Dánsku. Takýto rozsudok by v súlade s nariadením č. 44/2001 nemal byť vykonateľný v Dánsku, pretože návrh na náhradu škody, ktorý podali Commissioners, sa zakladá na skutočnosti, že tretia osoba, platiteľ DPH v Spojenom kráľovstve nezaplatil túto daň, takže prejednávaný návrh na náhradu škody by sa mal riadiť anglickým právom o DPH. Sunico tvrdí, že uvedená žaloba preto nespadá do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, keďže žaloby v daňových záležitostiach sú výslovne vylúčené.
31 Commissioners navrhujú prerušiť konanie vo veciach prebiehajúcich pred vnútroštátnym súdom a tvrdia, že rozsudok vydaný súdmi Spojeného kráľovstva na základe žaloby o náhradu škody podanej proti spoločnosti Sunico by mal byť vykonateľný v Dánsku v súlade s nariadením č. 44/2001 a dohodou medzi ES a Dánskom.
32 Na úvod treba pripomenúť, že keďže vo vzťahoch medzi členskými štátmi nariadenie č. 44/2001 v súčasnosti nahradilo dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) (ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad tohto dohovoru Súdnym dvorom platí aj pre uvedené nariadenie, pokiaľ možno jeho ustanovenia a ustanovenia Bruselského dohovoru považovať za rovnocenné (pozri najmä rozsudok z 11. apríla 2013, Sapir a i., C‑645/11, bod 31). Okrem toho z odôvodnenia 19 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že treba zaručiť kontinuitu medzi výkladom Bruselského dohovoru a týmto nariadením.
33 V tejto súvislosti treba konštatovať, že pôsobnosť nariadenia č. 44/2001 je rovnako ako pôsobnosť Bruselského dohovoru obmedzená na pojem „občianske a obchodné veci“. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto pôsobnosť je vymedzená najmä so zreteľom na okolnosti, ktoré charakterizujú povahu právnych vzťahov medzi účastníkmi sporu alebo predmet tohto sporu (pozri najmä rozsudky z 18. októbra 2011, Realchemie Nederland, C‑406/09, Zb. s. I‑9773, bod 39, a Sapir a i., už citovaný, bod 32).
34 Súdny dvor teda dospel k záveru, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu patriť do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci (pozri najmä rozsudok Sapir a i., už citovaný, bod 33 a citovanú judikatúru).
35 S cieľom zistiť, či ide o taký prípad v spore, akým je spor vo veci samej, treba preto preskúmať, čo tvorí základ žaloby, ktorú v Spojenom kráľovstve podali Commissioners pred High Court of Justice, a aké sú podmienky jej podania (pozri analogicky rozsudky zo 14. novembra 2002, Baten, C‑271/00, Zb. s. I‑10489, bod 31, a z 15. mája 2003, Préservatrice foncière TIARD, C‑266/01, Zb. s. I‑4867, bod 23).
36 V tejto súvislosti treba konštatovať, že skutkový základ, z ktorého vychádza návrh predložený pred uvedeným súdom, predstavuje údajné podvodné konanie spoločnosti Sunico a ostatných nerezidentov žalovaných pred daným súdom, ktorým sa vytýka, že sa na území Spojeného kráľovstva podieľali na reťazovom obchode predaja tovaru, ktorého cieľom bolo vytvoriť mechanizmus daňového úniku typu „kolotoč DPH“, ktorý umožňoval únik na tejto dani, ktorá bola splatná na výstupe platiteľom tejto dane v uvedenom členskom štáte, a byť tak skutočnými príjemcami súm získaných týmto daňovým únikom.
37 Pokiaľ ide o právny základ návrhu Commissioners, ich žaloba proti spoločnosti Sunico sa nezakladá na právnej úprave Spojeného kráľovstva týkajúcej sa DPH, ale na údajnom zapojení sa Sunico do zločineckej skupiny, ktorej cieľom bolo dopustiť sa podvodu, čo v danom členskom štáte patrí do právneho rámca týkajúceho sa deliktuálnej alebo kvázideliktuálnej zodpovednosti.
38 Rovnako z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Sunico a ostatní nerezidenti žalovaní pred High Court of Justice nie sú platiteľmi DPH v Spojenom kráľovstve, takže nie sú zdaniteľné osoby na účely tejto dane podľa právnej úpravy tohto členského štátu.
39 Ako Komisia a vláda Spojeného kráľovstva uviedli, Commissioners v danom právnom vzťahu nemajú nijaké zvláštne právomoci, ktoré by sa odlišovali od právomocí vyplývajúcich z predpisov uplatniteľných na vzťahy medzi súkromnoprávnymi osobami. Konkrétne, ako uviedla generálna advokátka v bode 44 svojich návrhov, Commissioners nemajú možnosť na rozdiel od obvyklého postupu pri výkone svojich právomocí v rámci verejnej moci sami vydať exekučný titul, ktorý by im umožňoval vymáhať pohľadávku, ale na tento účel sú za okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, odkázaní na riadnu súdnu cestu.
40 Z toho vyplýva, že právny vzťah medzi Commissioners a Sunico nie je právnym vzťahom založeným na verejnom práve – v prejednávanom prípade daňovom práve – zahŕňajúcom výkon právomocí v rámci verejnej moci.
41 Isteže, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že suma náhrady škody, ktorú Commissioners požadujú, zodpovedá výške DPH na výstupe splatnej zdaniteľnou osobou v Spojenom kráľovstve. Skutočnosť, že sa rozsah deliktuálnej zodpovednosti Sunico voči Commissioners a výška daňovej pohľadávky, ktorú Commissioners majú voči zdaniteľnej osobe, zhodujú však nemožno samu osebe považovať za dôkaz toho, že žaloba Commissioners pred High Court of Justice patrí do pôsobnosti výkonu verejnej moci, ktorú by Commissioners vykonávali voči spoločnosti Sunico, keďže je nesporné, že právny vzťah existujúci medzi Commissioners a Sunico sa neriadi právnou úpravou Spojeného kráľovstva v oblasti DPH, ale právnou úpravou tohto členského štátu týkajúcou sa deliktuálnej alebo kvázideliktuálnej zodpovednosti.
42 Napokon, čo sa týka otázky, či žiadosť o informácie, ktorú Commissioners zaslali dánskym orgánom na základe nariadenia č. 1798/2003 pred podaním žaloby na High Court of Justice, má vplyv na povahu právnych vzťahov medzi Commissioners a Sunico, treba uviesť, že z písomností v spise, ktorým disponuje Súdny dvor, nevyplýva, že Commissioners v rámci konania prebiehajúceho pred High Court of Justice využili dôkazy získané prostredníctvom svojich právomocí orgánu verejnej moci.
43 Vnútroštátnemu súdu však prináleží preskúmať, ako to zdôraznila aj generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov, či nedošlo k takémuto využitiu dôkazov, a či sa teda Commissioners v rámci svojej žaloby proti spoločnosti Sunico a ostatným nerezidentom žalovaným pred High Court of Justice nachádzali v rovnakej situácii ako súkromnoprávna osoba.
44 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa žalobu, ktorou orgán verejnej moci jedného členského štátu požaduje od fyzických a právnických osôb s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte náhradu škody spôsobenej zločineckou skupinou, ktorej cieľom bolo dopustiť sa podvodu s DPH splatnou v prvom členskom štáte.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa žalobu, ktorou orgán verejnej moci jedného členského štátu požaduje od fyzických a právnických osôb s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte náhradu škody spôsobenej zločineckou skupinou, ktorej cieľom bolo dopustiť sa podvodu s daňou z pridanej hodnoty splatnou v prvom členskom štáte.
Podpisy