ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 12. septembra 2013 (*)
„Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Pracovná zmluva – Článok 6 ods. 2 – Rozhodné právo pri neexistencii voľby práva – Právny poriadok štátu, v ktorom zamestnanec ‚obvykle vykonáva prácu‘ – Zmluva, ktorá má užšiu väzbu s iným členským štátom“
Vo veci C‑64/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa prvého protokolu z 19. decembra 1988 týkajúceho sa výkladu dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko) z 3. februára 2012 a doručený Súdnemu dvoru 8. februára 2012, ktorý súvisí s konaním:
Anton Schlecker, konajúci pod obchodným menom „Firma Anton Schlecker“,
proti
Melitte Josefe Boedekerovej,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia E. Jarašiūnas, A. Ó Caoimh, C. Toader (spravodajkyňa) a C. G. Fernlund,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– M. J. Boedeker, v zastúpení: R. de Lange, advocaat,
– holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels, splnomocnená zástupkyňa,
– rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a R. Troosters, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 16. apríla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10, ďalej len „Rímsky dohovor“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Schlecker, konajúcim pod obchodným menom „Firma Anton Schlecker“ (ďalej len „Schlecker“), ktorého spoločnosť sídli v Ehingene (Nemecko), a pani Boedeker s bydliskom v Mülheim an der Ruhr (Nemecko) a pracujúcou v Holandsku vo veci jednostrannej zmeny miesta výkonu práce zamestnávateľom a v tomto kontexte rozhodného práva pre pracovnú zmluvu.
Právny rámec
Rímsky dohovor
3 Článok 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:
„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“
4 Článok 6 tohto dohovoru, nazvaný „Individuálne pracovné zmluvy“, stanovuje:
„1. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne [kogentné – neoficiálny preklad] normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby.
2. Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje:
a) právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte; alebo
b) ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;
ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takomto prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“
Nariadenie (ES) č. 593/2008
5 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“) nahradilo Rímsky dohovor. Toto nariadenie sa uplatňuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.
6 Článok 8 ods. 4 nariadenia Rím I, nazvaný „Individuálne pracovné zmluvy“, upravuje:
„Ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseko[ch] 2 alebo 3, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 Pani Boedeker bola zamestnaná spoločnosťou Schlecker, nemeckým podnikom, ktorý má viaceré pobočky v rôznych členských štátoch a pôsobí v oblasti predaja drogériového tovaru. Pani Boedeker po tom, čo pracovala v Nemecku od 1. decembra 1979 do 1. januára 1994, uzavrela novú pracovnú zmluvu, podľa ktorej bola zamestnaná ako obchodná vedúca spoločnosti Schlecker v Holandsku. V rámci tejto pozície bola zodpovedná za riadenie spoločnosti Schlecker v tomto členskom štáte, pričom riadila približne 300 pobočiek a 1 250 zamestnancov.
8 Schlecker listom z 19. júna 2006 okrem iného informovala pani Boedeker, že jej pracovné miesto obchodnej vedúcej pre Holandsko sa od 30. júna 2006 ruší, a vyzvala ju, aby za tých istých zmluvných podmienok prevzala od 1. júla 2006 prácu vedúcej oblasti „revízie“ („Bereichsleiterin Revision“) v Dortmunde (Nemecko).
9 Pani Boedeker síce podala sťažnosť proti jednostrannému rozhodnutiu zamestnávateľa o zmene miesta výkonu jej práce, avšak 3. júla 2006 sa dostavila do Dortmundu, aby začala s plnením svojich nových úloh. Následne 5. júla 2006 nahlásila svoju práceneschopnosť z dôvodu choroby. Od 16. augusta 2006 poberala dávky z nemeckej nemocenskej poisťovne.
10 Pani Boedeker v tejto súvislosti začala v Holandsku rôzne súdne konania. V rámci jedného z nich sa obrátila najmä na Kantonrechter te Tiel (Okresný súd v Tiele) s návrhom, aby konštatoval, že jej pracovnoprávny vzťah sa spravuje holandským právom, a zároveň aby zrušil druhú pracovnú zmluvu a priznal jej náhradu škody. Medzitýmnym rozhodnutím vo veci samej, ktoré bolo neskôr potvrdené v odvolacom konaní, Kantonrechter te Tiel zrušil pracovnú zmluvu s účinnosťou od 15. decembra 2007 a priznal pani Boedeker nárok na náhradu škody v hrubej výške 557 651,52 eura. Toto rozhodnutie však mohlo mať konečnú povahu iba pod podmienkou, že sa pracovná zmluva bude spravovať holandským právom. Vzhľadom na túto skutočnosť Kantonrechter te Tiel uznal na základe ďalšieho rozhodnutia uplatniteľnosť holandského práva.
11 Gerechtshof te Arnhem (Vyšší súd v Arnheme), na ktorý podala spoločnosť Schlecker odvolanie, potvrdil tento rozsudok týkajúci sa určenia rozhodného práva pre zmluvu, pričom usúdil, že nemohlo dôjsť ku konkludentnej voľbe nemeckého práva. Predovšetkým usúdil, že pracovná zmluva sa podľa článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru spravuje holandským právom, teda právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu. Tento vnútroštátny súd tak dospel k záveru, že jednotlivé okolnosti, na ktoré poukázala spoločnosť Schlecker, týkajúce sa najmä poistenia v rámci rôznych systémov dôchodkového poistenia, zdravotného poistenia a poistenia proti invalidite, neumožňujú prijať záver, že by pracovná zmluva mala užšiu väzbu s Nemeckom, takže nemecké právo sa nemohlo uplatniť.
12 Schlecker proti tomuto rozhodnutiu Gerechtshof te Arnhem o určení rozhodného práva podala kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska).
13 Pani Boedeker v tejto súvislosti navrhuje, aby sa dohoda, ktorú podpísali zmluvné strany, spravovala holandským právom a aby bola spoločnosti Schlecker uložená povinnosť prijať pani Boedeker späť na pozíciu „obchodnej vedúcej pre Holandsko“. Naproti tomu Schlecker tvrdí, že sa uplatní nemecký právny poriadok, pretože zo všetkých okolností vyplýva užšia väzba s Nemeckom.
14 Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Hoge Raad der Nederlanden uvádza, že holandské právo poskytuje v prejednávanom prípade zamestnankyni väčšiu ochranu proti zmene miesta výkonu práce uskutočnenej zamestnávateľom, než je ochrana podľa nemeckého práva. Tento vnútroštátny súd tak vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o výklad, ktorý treba uplatniť na článok 6 ods. 2 poslednú časť vety Rímskeho dohovoru, na základe ktorého možno odmietnuť uplatnenie právneho poriadku, ktorý by sa inak uplatnil na základe hraničných ukazovateľov výslovne stanovených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) tohto dohovoru, za predpokladu, že by zo všetkých okolností vyplývalo, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.
15 Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 6 ods. 2 [Rímskeho] dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky vykladať v tom zmysle, že pokiaľ zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu nielen obvykle, ale aj dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, treba bez výnimky použiť právny poriadok tohto štátu, hoci všetky ostatné okolnosti svedčia o úzkej väzbe medzi pracovnou zmluvou a iným štátom?
2. Vyžaduje si kladná odpoveď na prvú otázku, aby zamestnávateľ a zamestnanec pri uzatváraní pracovnej zmluvy alebo aspoň pri začiatku výkonu pracovnej činnosti predpokladali alebo si aspoň boli vedomí, že práca bude dlhodobo a nepretržite vykonávaná v tom istom štáte?“
O prejudiciálnych otázkach
16 Najprv treba spresniť, že v súlade s článkom 1 prvého protokolu z 19. decembra 1988 o výklade Dohovoru z roku 1980 Súdnym dvorom (Ú. v. ES C 27, 1998, s. 47), ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 2004, má Súdny dvor právomoc rozhodovať o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Okrem toho podľa článku 2 písm. a) tohto protokolu sa Hoge Raad der Nederlanden môže obrátiť na Súdny dvor, aby rozhodol o prejudiciálnej otázke, ktorá vyplýva z prejednávanej veci pred týmto vnútroštátnym súdom a ktorá sa týka výkladu ustanovení Rímskeho dohovoru.
17 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru vykladať v tom zmysle, že aj v prípade, ak zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu nielen obvykle, ale aj dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, môže vnútroštátny súd na základe poslednej časti vety tohto ustanovenia odmietnuť uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom sa obvykle vykonáva práca, ak zo všetkých okolností vyplýva, že uvedená zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.
18 Súdny dvor bol tak požiadaný o výklad hraničného ukazovateľa spočívajúceho vo väzbe so štátom, kde dochádza k obvyklému výkonu práce v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, a to vzhľadom na možnosť stanovenú v poslednej časti vety tohto odseku 2 uplatniť ako rozhodné právo pre pracovnú zmluvu právo štátu, ktorý má s touto zmluvou najužšiu väzbu.
19 Pani Boedeker, rakúska vláda a Európska komisia sa v tejto súvislosti domnievajú, že súd rozhodujúci o konkrétnom prípade musí na účely určenia rozhodného práva posúdiť všetky jednotlivé skutočnosti a okolnosti prejednávaného prípadu a že skutočná doba, počas ktorej zamestnanec obvykle vykonával svoju prácu, by mohla byť v rámci tohto posúdenia rozhodujúca. Ak sa preukáže, že sa práca vykonávala dlhodobo prevažne na jedinom mieste, potom je toto konštatovanie rozhodujúcim prvkom, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva.
20 Pani Boedeker na základe článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru konkrétne navrhla uplatnenie holandského práva, ktoré vo veci samej poskytuje väčšiu ochranu proti jednostrannej zmene miesta výkonu práce zamestnávateľom. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že odchýlka stanovená v poslednej časti vety tohto odseku 2 sa má vykladať reštriktívne a má sa uplatniť, aby sa zabezpečilo uplatnenie práva, ktoré je z hmotnoprávneho hľadiska najpriaznivejšie, pričom sa zohľadní zásada ochrany zamestnanca, ktorá je základom tohto ustanovenia.
21 Naproti tomu holandská vláda tvrdí, že v prípade, ak má zmluva užšiu väzbu s iným štátom, než je štát, na ktorého území sa práca vykonáva, treba uplatniť právo štátu, s ktorým má najužšiu väzbu, v konaní vo veci samej nemecké právo. Ak by sa totiž pripustilo, že na takú zmluvu sa uplatní hraničný ukazovateľ stanovený v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, a to aj v prípade, že všetky okolnosti poukazujú na iný právny systém, odchýlka stanovená v poslednej časti vety odseku 2 uvedeného článku 6 by bola zbavená svojho významu. Táto vláda tak tvrdí, že pri uplatnení odchýlky treba zohľadniť všetky právne a skutkové okolnosti prejednávaného prípadu a zároveň prisúdiť veľký význam uplatniteľnému právu sociálneho zabezpečenia.
22 Najskôr treba pripomenúť, že článok 6 Rímskeho dohovoru stanovuje osobitné kolízne normy týkajúce sa individuálnych pracovných zmlúv, ktoré sa odchyľujú od všeobecných pravidiel obsiahnutých v článkoch 3 a 4, ktoré sa týkajú voľby rozhodného práva a kritérií na určenie rozhodného práva pri neexistencii takejto voľby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2011, Koelzsch, C‑29/10, Zb. s. I‑1595, bod 34, a z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10, Zb. s. I‑13275, bod 24).
23 Nepochybne, článok 6 ods. 1 uvedeného dohovoru stanovuje, že strany pracovnej zmluvy nemôžu svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku uplatniteľného pri neexistencii takej voľby.
24 Článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru však stanovuje osobitné hraničné ukazovatele, na základe ktorých možno pri neexistencii voľby práva zmluvnými stranami určiť lex contractus (rozsudok Voogsgeerd, už citovaný, bod 25).
25 Týmito hraničnými ukazovateľmi sú v prvom rade kritérium štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, a subsidiárne v prípade neexistencie takéhoto miesta kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“, tak ako stanovuje článok 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru (rozsudok Voogsgeerd, už citovaný, bod 26).
26 Okrem toho sa podľa poslednej časti vety uvedeného odseku 2 tieto dva hraničné ukazovatele neuplatnia, ak zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, pričom v takom prípade sa uplatní právny poriadok tohto iného štátu (rozsudok Voogsgeerd, už citovaný, bod 27).
27 Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zmluvné strany si v prejednávanom prípade výslovne nezvolili uplatnenie konkrétneho právneho poriadku. Okrem toho účastníci konania vo veci samej nespochybnili, že pani Boedeker v rámci plnenia svojej druhej pracovnej zmluvy, ktorú uzavrela so spoločnosťou Schlecker 30. novembra 1994, obvykle vykonávala svoje činnosti v Holandsku počas viac ako jedenástich rokov bez prerušenia.
28 Vnútroštátny súd sa však domnieva, že zo všetkých ostatných hraničných ukazovateľov na základe zmluvy vyplýva užšia väzba s Nemeckom. V dôsledku toho sa pýta, či sa ustanovenia článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru majú vo vzťahu k poslednej časti vety uvedeného článku 6 ods. 2 vykladať extenzívne.
29 Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nemecké právo by mohlo byť uplatniteľné, pretože zo všetkých okolností vyplýva užšia väzba s Nemeckom, a to konkrétne zo skutočnosti, že zamestnávateľ je nemeckou právnickou osobou, že mzda sa (pred zavedením eura) vyplácala v nemeckých markách, že dôchodkové poistenie bolo zriadené v nemeckej poisťovni, že pani Boedeker mala naďalej svoje bydlisko v Nemecku, kde platila príspevky na sociálne zabezpečenie, že pracovná zmluva odkazovala na kogentné ustanovenia nemeckého práva a že zamestnávateľ nahrádzal náklady, ktoré pani Boedeker vynakladala na cestovanie z Nemecka do Holandska.
30 V prejednávanom prípade teda treba preukázať, či uplatnenie hraničného ukazovateľa stanoveného v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru možno odmietnuť len vtedy, keď nemá nijakú skutočnú rozlišovaciu hodnotu pre určenie rozhodného práva, alebo aj vtedy, keď súd konštatuje, že pracovná zmluva má užšie väzby s iným štátom.
31 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor analýzou vzťahu medzi pravidlami obsiahnutými v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) Rímskeho dohovoru rozhodol, že kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) tohto dohovoru treba vykladať extenzívne, zatiaľ čo kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“, stanovené v odseku 2 písm. b) toho istého článku sa môže uplatňovať len vtedy, ak súd, ktorý vo veci rozhoduje, nedokáže určiť štát obvyklého výkonu práce (pozri rozsudky Koelzsch, už citovaný, bod 43, a Voogsgeerd, už citovaný, bod 35).
32 Na účely určenia rozhodného práva sa musí hraničný ukazovateľ, podľa ktorého sa predmetná pracovná zmluva viaže k miestu, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoje úlohy, zohľadniť prednostne a jeho uplatnenie vylučuje, aby bol zohľadnený subsidiárny hraničný ukazovateľ týkajúci sa miesta sídla prevádzkarne, ktorá zamestnanca zamestnala (pozri v tomto zmysle rozsudky Koelzsch, už citovaný, bod 43, ako aj Voogsgeerd, už citovaný, body 32, 35 a 39).
33 Iný výklad by bol totiž v rozpore s cieľom, ktorý sleduje článok 6 Rímskeho dohovoru a ktorým je zabezpečiť primeranú ochranu zamestnanca. Ako vyplýva zo správy o Dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracovali M. Giuliano a P. Lagarde (Ú. v. ES C 282, 1980, s. 1), tento článok bol zavedený preto, aby zaviedol vhodnejšiu úpravu v oblastiach, v ktorých sa záujmy jednej zo zmluvných strán líšia od záujmov druhej zmluvnej strany, a aby [tak] zabezpečil primeranú ochranu zmluvnej strany, ktorá sa v zmluvnom vzťahu musí zo sociálno‑ekonomického hľadiska považovať za slabšiu (pozri rozsudky Koelzsch, už citovaný, body 40 a 42, ako aj Voogsgeerd, už citovaný, bod 35).
34 Vzhľadom na to, že cieľom článku 6 Rímskeho dohovoru je zaistiť primeranú ochranu zamestnanca, toto ustanovenie musí zabezpečiť, aby sa na pracovnú zmluvu uplatnil právny poriadok štátu, s ktorým má táto zmluva najužšiu väzbu. Ako však uviedol generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, tento výklad nemôže viesť k tomu, že vo všetkých prípadoch sa uplatní právny poriadok, ktorý sa zdá byť pre zamestnanca najvýhodnejší.
35 Ako vyplýva zo znenia a z cieľa článku 6 Rímskeho dohovoru, súd musí vždy rozhodné právo určiť na základe osobitných hraničných ukazovateľov, ktoré sa nachádzajú v odseku 2 písm. a) a b) tohto článku a ktoré spĺňajú všeobecnú požiadavku predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty v zmluvných vzťahoch (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2009, ICF, C‑133/08, Zb. s. I‑9687, bod 62).
36 Ako však uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, ak zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť uplatnenie hraničných ukazovateľov uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) Rímskeho dohovoru a uplatniť právny poriadok tohto iného štátu.
37 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že vnútroštátny súd môže zohľadniť ostatné okolnosti pracovnoprávneho vzťahu, ak sa zdá, že tieto okolnosti týkajúce sa jedného alebo dvoch hraničných ukazovateľov stanovených v článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru vedú k záveru, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát, ktorý bol určený na základe ukazovateľov stanovených v článku 6 ods. 2 písm. a) alebo b) tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok Voogsgeerd, už citovaný, bod 51).
38 Tento výklad je tiež v súlade so znením nového ustanovenia o kolíznych normách týkajúcich sa pracovných zmlúv, ktoré boli zavedené nariadením Rím I, ktoré sa však ratione temporis na prejednávanú vec neuplatní. Podľa článku 8 ods. 4 tohto nariadenia, ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odsekoch 2 alebo 3 tohto článku, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny (pozri analogicky rozsudok Koelzsch, už citovaný, bod 46).
39 Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd musí určiť právny poriadok, ktorý je uplatniteľný na zmluvu, tým, že odkáže na hraničné ukazovatele vymedzené v článku 6 ods. 2 prvej časti vety Rímskeho dohovoru a predovšetkým na kritérium miesta obvyklého výkonu práce stanovené v tomto odseku 2 písm. a). Podľa poslednej časti vety toho istého odseku, ak má zmluva užšiu väzbu s iným štátom, než je štát, v ktorom dochádza k obvyklému výkonu práce, treba odmietnuť uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom dochádza k výkonu práce, a uplatniť právny poriadok tohto iného štátu.
40 Vnútroštátny súd musí na tento účel zohľadniť všetky okolnosti, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah, a posúdiť tú alebo tie okolnosti, ktoré sú podľa neho najvýznamnejšie. Ako zdôraznila Komisia a uviedol generálny advokát v bode 66 svojich návrhov, súd, ktorý má rozhodnúť o konkrétnom prípade, však nemôže automaticky dospieť k záveru, že pravidlo stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa nemá uplatniť len z dôvodu, že ostatné relevantné okolnosti, odhliadnuc od skutočného miesta výkonu práce, vzhľadom na svoj počet určujú iný štát.
41 Spomedzi významných hraničných ukazovateľov treba naproti tomu zohľadniť najmä štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Navyše vnútroštátny súd musí tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok.
42 Z uvedeného vyplýva, že článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že aj v prípade, ak zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu obvykle, dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, môže vnútroštátny súd na základe poslednej časti vety tohto ustanovenia odmietnuť uplatnenie právneho poriadku platného v tomto štáte, ak zo všetkých okolností vyplýva, že uvedená zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.
43 Za týchto podmienok nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku.
44 Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že aj v prípade, ak zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu obvykle, dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, môže vnútroštátny súd na základe poslednej časti vety tohto ustanovenia odmietnuť uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom sa obvykle vykonáva práca, ak zo všetkých okolností vyplýva, že uvedená zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa má vykladať v tom zmysle, že aj v prípade, ak zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu obvykle, dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, môže vnútroštátny súd na základe poslednej časti vety tohto ustanovenia odmietnuť uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom sa obvykle vykonáva práca, ak zo všetkých okolností vyplýva, že uvedená zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.
Podpisy