NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 14. januára 2016 (1)
Vec C‑438/14
Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff
proti
Standesamt der Stadt Karlsruhe,
Zentraler Juristischer Dienst der Stadt Karlsruhe
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe, Nemecko)]
„Občianstvo Únie – Odmietnutie orgánmi členského štátu zapísať do matriky šľachtické tituly a šľachtický predikát tvoriace súčasť rodného priezviska, ktoré nadobudla plnoletá osoba v inom členskom štáte – Situácia, v ktorej žalobca, ktorý má štátnu príslušnosť dvoch dotknutých členských štátov, nadobudol priezvisko na základe vlastnej žiadosti“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ v rámci sporu medzi Nabielom Petrom Bogendorffom von Wolffersdorff, nemeckým a britským štátnym príslušníkom a nemeckými orgánmi, ktoré odmietli vykonať zmenu jeho krstných mien a priezviska v jeho rodnom liste a doplniť v matrike šľachtické tituly, ktoré sú súčasťou mena, ktoré nadobudol v Spojenom kráľovstve, a to „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“(2).
2. Prejednávaná vec patrí do dlhého zoznamu vecí týkajúcich sa európskeho občianstva, ktoré súvisia s priezviskom a v ktorých boli vyhlásené rozsudky Konstantinidis (C‑168/91, EU:C:1993:115), Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539), Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559), Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), ako aj Runevič‑Vardyn a Wardyn (C‑391/09, EU:C:2011:291).
3. Napriek podobnostiam s vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), sa od nej prejednávaná vec líši v tom zmysle, že žalobcom vo veci samej je štátny príslušník dvoch členských štátov, a že nemecké právo umožňuje používať šľachtické tituly ako súčasť priezviska, hoci boli zrušené a už sa neudeľujú.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
4. Článok 18 prvý odsek ZFEÚ znie takto:
„V rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“
5. Článok 20 ZFEÚ stanovuje:
„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.
2. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanoveným v zmluvách. Majú okrem iného:
a) právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov;
…
Tieto práva sa uplatňujú v súlade s podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v zmluvách a opatreniami prijatými na ich vykonanie.“
6. Článok 21 ods. 1 ZFEÚ znie takto:
„Každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.“
B – Nemecké právo
7. V článku 123 ods. 1 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland) z 23. mája 1949 (BGBl. s. 1, ďalej len „základný zákon“) sa ustanovuje, že „právo pochádzajúce z obdobia pred prvým zasadnutím Bundestagu je platné, pokiaľ nie je v rozpore so základným zákonom“.
8. V článku 109 Ústavy Nemeckej ríše (Verfassung des Deutschen Reichs), ktorá bola prijatá 11. augusta 1919 vo Weimare a nadobudla účinnosť 14. augusta 1919 (Reichsgesetzblatt 1919, s. 1383, ďalej len „weimarská ústava“), sa ustanovuje:
„Všetci Nemci sú si pred zákonom rovní.
Muži a ženy majú v zásade rovnaké občianske práva a povinnosti.
Verejnoprávne výsady alebo nerovnosti vznikajúce narodením alebo stavom sú zrušené. Šľachtické tituly platia iba ako súčasť mena. Nesmú byť viac udeľované.
Titul môže byť udelený iba v prípade, že označuje úrad alebo povolanie; netýka sa to akademických hodností.
Štát nemôže udeľovať ani rady, ani vyznamenania.
Žiadny Nemec nesmie prijať titul alebo rad od vlády cudzieho štátu.“
9. Zákon, ktorým sa zavádza občiansky zákonník (Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch) z 21. septembra 1994 (BGBl. I, s. 2494, korigendum 1997 I, s. 1061, ďalej len „EGBGB“), v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej, ustanovuje:
„§ 5 – Osobný štatút
1. V prípade odkazu na právny poriadok štátu, ktorého je osoba príslušníkom, a táto osoba je príslušníkom viacerých štátov, použije sa právny poriadok štátu, s ktorým má osoba najužšiu väzbu, najmä prostredníctvom jej obvyklého pobytu alebo priebehu života. Ak je osoba zároveň aj nemeckým štátnym príslušníkom, prednostne sa použije tento právny poriadok.
…
§ 6 – Verejný poriadok
Právna norma cudzieho štátu sa nepoužije, ak výsledok jej uplatnenia by bol zjavne nezlučiteľný so základnými zásadami nemeckého práva. Právna norma sa nepoužije najmä vtedy, ak jej uplatnenie je nezlučiteľné so základnými právami.
…
§ 10 – Meno
1. Meno osoby upravuje zákon štátu, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom.
…
§ 48 – Zvolenie si mena nadobudnutého v inom členskom štáte Európskej únie
Ak meno osoby podlieha nemeckému právnemu poriadku, táto osoba si môže prostredníctvom vyhlásenia na matričnom úrade zvoliť meno, ktoré nadobudla počas svojho obvyklého pobytu v inom členskom štáte Európskej únie, a ktoré tam bolo zapísané do matriky, pokiaľ nie je zjavne nezlučiteľné so základnými zásadami nemeckého práva. Voľba mena má spätné účinky k okamihu zápisu do matriky druhého členského štátu, ibaže by osoba výslovne vyhlásila, že voľba mena má mať účinky iba do budúcnosti. Vyhlásenie musí byť úradne osvedčené alebo zaprotokolované. …“
III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
10. Žalobca vo veci samej sa narodil 9. januára 1963 v Karlsruhe (Nemecko) ako Nabiel Bagadi. Narodenie bolo zapísané do matriky vedenej na Matričnom úrade v Karlsruhe.
11. Pán Nabiel Bagadi nadobudol neskôr v dôsledku osvojenia nemecké rodné priezvisko „Bogendorff“, ktoré si následne spolu so svojím menom zmenil, takže jeho terajšie nemecké meno a priezvisko je „Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff“.
12. V roku 2001 sa pán Bogendorff von Wolffersdorff presťahoval do Spojeného kráľovstva, kde od roku 2002 pracoval v Londýne ako poradca pri platobnej neschopnosti.
13. V roku 2004 nadobudol pán Bogendorff von Wolffersdorff britskú štátnu príslušnosť udelením občianstva.
14. Vyhlásením („Deed Poll“) z 26. júla 2004 zaevidovaným 22. septembra 2004 na Supreme Court of England and Wales (Najvyšší súd Anglicka a Walesu, Spojené kráľovstvo), uverejneným v The London Gazette z 8. novembra 2004(3), si pán Bogendorff von Wolffersdorff zmenil svoje meno na „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“.
15. V roku 2005 sa pán Bogendorff von Wolffersdorff z dôvodu tehotenstva svojej manželky presťahoval z Londýna do Chemnitzu v Nemecku, kde sa mu 28. februára 2006 narodila dcéra.
16. Úradné oznámenie o narodení jeho dcéry, ktorá má dvojakú štátnu príslušnosť, nemeckú a britskú, sa uskutočnilo na Generálnom konzuláte Spojeného kráľovstva v Düsseldorfe 23. marca 2006. Mená dcéry uvedené v rodnom liste a britskom pase sú „Larissa Xenia“ a jej priezvisko je „Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“.
17. Matričný úrad v Chemnitze (Standesamt Chemnitz) však na základe § 10 EGBGB odmietol zapísať dcéru pána Bogendorffa von Wolffersdorff pod jej britským priezviskom.
18. Uznesením zo 6. júla 2011 Oberlandesgericht Dresden (Vrchný krajinský súd Drážďany, Nemecko) uložil orgánom mesta Chemnitz povinnosť zapísať dcéru pána Bogendorffa von Wolffersdorff pod jej britským priezviskom, pričom rozhodol takto:
„Skutočnosť, že po nadobudnutí účinnosti weimarskej ústavy šľachtické tituly už nie sú titulmi v úzkom zmysle slova, ale môžu sa používať len ako súčasť priezviska (a z tohto dôvodu sa teda stali skutočnými priezviskami, pozri Henrich/Wagenitz: Deutsches Namensrecht, 2007, 015, bod 9, ,Priezviská šľachticov‘), nezohráva žiadnu úlohu v súvislosti s používaním mena dotknutej dcéry, ktorej treba najprv určiť len priezvisko. Priezvisko znamená, že časť mena, ktorá pred nadobudnutím účinnosti weimarskej ústavy predstavovala šľachtický titul, sa musí uvádzať za krstným menom, a nie pred ním. Dotknutej dcére nebol udelený žiadny šľachtický titul, pretože v konštitučnej monarchii mal privilégium udeľovať takéto tituly len vládca pri povyšovaní do šľachtického stavu. Na rozdiel od názoru Landgerichtu (krajinský súd), weimarská ústava neobsahuje zákaz používať šľachtické tituly ako súčasť priezviska, napr. na rozdiel od rakúskeho zákona o zrušení šľachtického stavu z roku 1919, ku ktorému sa súd vyjadril 22. decembra 2010 (StAZ 2011, strana 77). V Nemecku sa tak dokonca uznáva, že aj v pomeroch republiky sa za osobitných podmienok môže priezvisko, ktoré obsahuje šľachtický titul, preniesť zmenou mena podľa verejného práva (Henrich/Wegenitz: tamže; pozri… OVG Hamburg StAZ 2007, strana 46; BVerwG DVBI. 1997, s. 616)“(4).
19. V súlade s týmito poučeniami teda dcéra pána Bogendorffa von Wolffersdorff používa ako nemecká štátna občianka rovnaké krstné mená „Larissa Xenia“ a rovnaké priezvisko „Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“, aké používa ako britská občianka.
20. Formou úradne osvedčeného vyhlásenia z 22. mája 2013 pán Bogendorff von Wolffersdorff požiadal Standesamt der Stadt Karlsruhe (Matričný úrad mesta Karlsruhe), aby podľa § 48 EGBGB zapísal jeho priezvisko a meno nadobudnuté podľa britského práva do matriky ako rodné priezvisko, čo tento úrad odmietol vykonať.
21. Za uvedených okolností pán Bogendorff von Wolffersdorff požiadal Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe), aby podľa § 49 ods. 1 zákona o osobnom štatúte (Personenstandsgesetz) nariadil Matričnému úradu mesta Karlsruhe zmeniť jeho rodný list spätne k 22. septembru 2004 tak, aby jeho krstné mená zneli „Peter Mark Emanuel“ a priezvisko „Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“.
22. Matričný úrad mesta Karlsruhe namietol proti tejto žiadosti, pričom vychádzal z výhrady verejného poriadku ustanovenej v § 48 EGBGB.
23. Za týchto okolností Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu sú povinné uznať zmenu mena príslušníka tohto členského štátu, ak je zároveň príslušníkom iného členského štátu a v tomto členskom štáte nadobudol počas svojho obvyklého pobytu z dôvodu zmeny mena nesúvisiacej so zmenou rodinného stavu slobodne zvolené meno obsahujúce viacero šľachtických titulov, pokiaľ v budúcnosti pravdepodobne nevznikne podstatná väzba s týmto štátom a v prvom členskom štáte je síce šľachtický stav ústavnoprávne zrušený, ale šľachtické tituly používané ku dňu zrušenia je prípustné používať ako prvky vytvárajúce meno?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
24. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 23. septembra 2014. Pán Bogendorff von Wolffersdorff, Zentraler Juristischer Dienst der Stadt Karlsruhe (Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe), nemecká vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky a predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní 12. novembra 2015.
V – Analýza
25. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ bránia tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli uznať zmenu mena príslušníka tohto štátu, ak je zároveň príslušníkom iného členského štátu a v tomto členskom štáte nadobudol počas svojho dlhodobého pobytu slobodne zvolené meno obsahujúce viacero šľachtických titulov.
A – O rozsahu pôsobnosti Zmluvy o FEÚ
26. Najprv treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „hoci pravidlá upravujúce zápis priezviska a mena osoby v dokumentoch o osobnom stave patria do právomoci členských štátov, tieto štáty musia pri vykonávaní danej právomoci dodržiavať právo Únie a najmä ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré je priznané každému občanovi Únie“(5).
27. Keďže občianstvo Únie upravené v článku 20 ZFEÚ nemôže mať za cieľ alebo za následok rozšírenie pôsobnosti práva Únie na čisto vnútroštátne situácie, uplatnenie článku 20 ZFEÚ predpokladá existenciu súvislosti dotknutej situácie s právom Únie.(6)
28. V prejednávanej veci sa Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe a nemecká vláda domnievajú, že keďže podľa § 5 ods. 1 EGBGB má pán Bogendorff von Wolffersdorff nemeckú štátnu príslušnosť, na zmenu jeho mena sa vzťahuje výhradne nemecký právny poriadok.
29. Súdny dvor už zamietol tvrdenie tohto typu vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539), a to vo vzťahu k belgickému medzinárodnému právu súkromnému, ktoré v prípade dvojakej štátnej príslušnosti rovnako ako § 5 ods. 1 EGBGB prednostne uplatňuje belgickú štátnu príslušnosť. Právne normy, akými sú belgická a nemecká právna úprava, nemôžu neprihliadať na súvislosť spornej situácie s právom Únie, ani na rozhodnosť ustanovení práva Únie v oblasti občianstva.
30. V bode 27 rozsudku Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539) Súdny dvor usúdil že „takáto spojitosť s právom [Únie] však existuje v súvislosti s osobami nachádzajúcimi sa v takej situácii, akou je situácia detí pána Garciu Avellu, ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu, legálne sa zdržiavajúcimi na území iného členského štátu“.
31. V bode 28 uvedeného rozsudku Súdny dvor dodal, „že proti tomuto záveru nemožno namietať okolnosťou, že dotknuté osoby vo veci samej majú tiež štátne občianstvo členského štátu, v ktorom sa zdržiavajú od svojho narodenia, ktorá je podľa orgánov tohto štátu jedinou štátnou príslušnosťou, ktorú tento štát uznáva. Členský štát nemôže obmedzovať účinky nadobudnutia štátneho občianstva iného členského štátu tým, že vyžaduje splnenie ďalšej podmienky na to, aby uznal toto štátne občianstvo na účely vykonávania základných slobôd stanovených v Zmluve [o FEÚ]“.
32. Z tejto judikatúry teda zreteľne vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia Ústredia právnych služieb mesta Karlsruhe a nemeckej vlády sa pán Bogendorff von Wolffersdorff, ktorý má britskú štátnu príslušnosť a legálne sa zdržiava v Nemecku, môže vo svojich vzťahoch s Nemeckom a bez toho, aby jeho nemecká štátna príslušnosť bránila tomuto konštatovaniu, dovolávať väzby s právom Únie, a teda uplatniteľnosti tohto práva.
33. Cezhraničný charakter predmetného sporu je ešte podstatnejší v prípade, že sa prihliadne na skutočnosť, že podľa anglického práva pán Bogendorff von Wolffersdorff nadobudol počas legálneho pobytu v Anglicku krstné mená a priezvisko, ktorých uznanie chce dosiahnuť v Nemecku, pričom si uplatnil právo na slobodný pohyb, ktoré mu vyplýva z článkov 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ.
34. Neuznanie nemeckými orgánmi všetkých prvkov mena a priezviska európskeho občana s nemecko‑britskou dvojakou štátnou príslušnosťou, ktorú nadobudol v Spojenom kráľovstve, treba preto preskúmať z hľadiska ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa občianstva, čiže článkov 18 ZFEÚ, 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ.
B – O existencii diskriminácie zakázanej článkom 18 ZFEÚ
1. Tvrdenia účastníkov konania
35. Vnútroštátny súd nastoľuje otázku, či neuznanie zmeny mena štátneho príslušníka s nemecko‑britskou dvojakou štátnou príslušnosťou môže byť v rozpore s článkom 18 ZFEÚ, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.
36. Podľa názoru Komisie zásada zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako. Keďže občania s dvojakou štátnou príslušnosťou v súvislosti so svojím priezviskom údajne čelia osobitným ťažkostiam, a teda sa odlišujú od osôb, ktoré majú štátnu príslušnosť iba jedného členského štátu, nachádzajú sa v rozdielnej situácii.
37. Komisia sa preto domnieva, že neuznanie mena, ktoré pán Bogendorff von Wolffersdorff nadobudol v Spojenom kráľovstve, zo strany nemeckých orgánov, predstavuje rovnaké zaobchádzanie s odlišnými situáciami, čo je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie podľa článku 18 ZFEÚ.
38. Nemecká vláda sa domnieva, že uplatnenie nemeckého práva na nemeckého štátneho príslušníka nemôže predstavovať diskrimináciu na základe jeho štátnej príslušnosti.
39. Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe explicitne neodkazuje na článok 18 ZFEÚ, ale domnieva sa, že judikatúra Súdneho dvora vyžadujúca uznanie mena nadobudnutého v inom členskom štáte je založená na zásade prvého zápisu mena. Táto zásada vyžaduje, aby sa prednostne používalo meno po prvýkrát právoplatne zapísané v členskom štáte. Neuznanie zmeny mena nadobudnutého v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť nadobudol žalobca neskôr, je preto v súlade s touto zásadou, a teda nie je porušením práva Únie.
2. Posúdenie
40. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že „zásada zákazu diskriminácie vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne a aby rozdielne situácie neboli posudzované rovnako“(7).
41. Ako som už uviedol,(8) Súdny dvor sa touto otázkou už v minulosti zaoberal v súvislosti s vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539) a v rámci ktorej belgické medzinárodné právo súkromné, rovnako ako nemecké medzinárodné právo súkromné,(9) určuje rozhodné právo v prípade dvojakej štátnej príslušnosti tak, že má prednosť belgická štátna príslušnosť.(10)
42. Súdny dvor preskúmal, či sa osoby, ktoré majú len belgickú štátnu príslušnosť a osoby, ktoré majú štátnu príslušnosť aj iného členského štátu, nachádzajú „v rozdielnej situácii, pričom v takomto prípade by zo zásady zákazu diskriminácie vyplývalo, že [tieto osoby] by mohli požadovať, aby sa s nimi zaobchádzalo odlišne od zaobchádzania vyhradeného osobám majúcim len belgické občianstvo“(11).
43. Keďže sa na belgických štátnych príslušníkov s dvojakou štátnou príslušnosťou vzťahujú dva rozdielne právne systémy, čo môže komplikovať ich situáciu a viesť k tomu, že používajú rôzne priezviská, Súdny dvor rozhodol v bode 37 uvedeného rozsudku, že „sa odlišujú od osôb, ktoré majú len belgické občianstvo a sú označené len jedným priezviskom“(12).
44. Na rozdiel od tvrdenia Ústredia právnych služieb mesta Karlsruhe preto neskoršie nadobudnutie britskej štátnej príslušnosti uvedenými osobami alebo ich terajší pobyt v Nemecku nemajú žiadny vplyv na skutočnosť, že sa nachádzajú v rozdielnej situácii.
45. Okrem toho sa domnievam, že otázka, či je situácia osoby s dvojakou štátnou príslušnosťou odlišná od situácie osoby, ktorá má len nemeckú štátnu príslušnosť, nemôže závisieť od spôsobu, akým nadobudla určené meno. Rozdielnosť týchto situácií, ktorá zakladá nárok na odlišné zaobchádzanie, aby sa zabránilo diskriminácii, vyplýva zo skutočnosti, že sa na osobu s dvojakou štátnou príslušnosťou vzťahujú dva odlišné právne systémy.
46. Z uvedeného vyplýva, že nemeckí štátni príslušníci, ktorí používajú dve rôzne priezviská, pretože sa na nich na základe ich štátnej príslušnosti vzťahujú rôzne zákony, môžu poukazovať na osobitné ťažkosti spájajúce sa s ich situáciou, ktoré ich odlišujú od osôb, ktoré majú len nemeckú štátnu príslušnosť, a to bez ohľadu na spôsob, akým im podľa právneho poriadku druhého štátu, ktorého štátnu príslušnosť majú, bolo priznané meno odlišné od mena uznaného nemeckým právnym poriadkom. Nachádzajú sa teda v rozdielnej situácii, ktorá si vyžaduje rozdielne zaobchádzanie v porovnaní s osobami, ktoré majú len nemeckú štátnu príslušnosť.
47. V tomto ohľade sa rovnako ako Komisia domnievam, že nemecké orgány zaobchádzajú s pánom Bogendorffom von Wolffersdorff rovnako ako s osobami, ktoré majú len nemeckú štátnu príslušnosť, hoci z dôvodu jeho dvojakej štátnej príslušnosti je jeho situácia odlišná od situácie týchto osôb.
48. Dochádza teda k porušeniu zásady zákazu diskriminácie zavedenej článkom 18 ZFEÚ. Ďalej preskúmam prípadné odôvodnenie tohto porušenia.(13)
C – O existencii obmedzenia článkov 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ
1. Tvrdenia účastníkov konania
49. Podľa Komisie neuznanie zmeny mena v takej situácii, o akú ide v prejednávanej veci, predstavuje obmedzenie práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov zakotvené v článkoch 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ, pretože rozdielnosť mien používaných v dvoch členských štátoch môže brániť uplatňovaniu tohto práva tým, že prináša vážne komplikácie profesijného a súkromného charakteru.
50. Komisia sa domnieva, že k tomu dochádza nielen v prípade neuznania mena daného v členskom štáte narodenia alebo bydliska, ale tiež vtedy, keď je tým dotknutá osoba, ktorá má dvojakú štátnu príslušnosť dvoch členských štátov. Keďže krstné mená a priezvisko, ktoré pán Bogendorff von Wolffersdorff používa v Spojenom kráľovstve („Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“) a v Nemecku („Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff“), nie sú totožné, táto rozdielnosť mien a priezvisk môže byť mätúca a môže viesť ku komplikáciám vyplývajúcim zo skutočnosti, že už nemôže využívať právne účinky dokumentov vystavených v jednom z týchto dvoch členských štátov.
51. Vnútroštátny súd však uvádza, že v prejednávanej veci skutkové okolnosti nenaznačujú ani závažné komplikácie pri preukazovaní totožnosti pána Bogendorffa von Wolffersdorff, ani značné prekážky, ktoré by mu spôsobovali konkrétnu ujmu v jeho súkromnom a profesijnom živote. Nemecká vláda sa na základe tohto tvrdenia domnieva, že právo na slobodný pohyb nie je v prejednávanej veci obmedzené.
52. Po prvé používanie v Spojenom kráľovstve v profesijných súvislostiach výhradne jeho britského mena znamená, že jeho britské meno v skutočnosti nemá príliš veľký význam pre jeho identifikáciu a jeho rodinnú príslušnosť v Nemecku. Po druhé toto zistenie potvrdzuje skutočnosť, že žalobca zmenil svoje meno v Spojenom kráľovstve po uplynutí viac ako šiestich rokov od podania žiadosti o zápis svojho mena na matričnom úrade v Nemecku.
53. Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe sa zameralo na rozdiel medzi vecou samou a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559). Podľa jeho názoru táto judikatúra ukladá členským štátom len povinnosť uznať zmenu mena, ktoré bolo zapísané v členskom štáte narodenia alebo bydliska. Podľa zásady prvého zápisu(14) neuznanie zmeny mena povolenej v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť nadobudol žalobca neskôr, nepredstavuje obmedzenie slobody pohybu zaručenej v článkoch 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ.
2. Posúdenie
54. Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátna právna úprava, ktorá niektorých štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu znevýhodňuje len z toho dôvodu, že uplatnili svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu, predstavuje obmedzenie slobody pohybu priznanej v článku 21 ods. 1 ZFEÚ.(15)
55. Z tej istej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že osoba, ktorá uplatnila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu, „je nútená mať v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, iné meno, ako je meno určené a zaregistrované v členskom štáte narodenia a bydliska, môže byť prekážkou výkonu [tohto] práva“(16).
56. Ak táto zásada platí v prípade osôb, ktoré majú rovnako, ako tomu bolo vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559) a Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), štátnu príslušnosť iba jedného členského štátu, tým skôr platí v prípade osôb, ktoré majú rovnako ako pán Bogendorff von Wolffersdorff štátnu príslušnosť viacerých členských štátov.
57. Meno osoby je totiž základným prvkom jej identity a súkromného života, ktorých ochrana je zaručená článkom 7 Charty základných práv Európskej únie a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.(17)
58. Ako Súdny dvor po prvý raz rozhodol vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539), „rozdiel v priezvisku môže dotknutým osobám priniesť vážne komplikácie tak profesionálneho, ako aj súkromného charakteru vyplývajúce okrem iného z ťažkostí pri využívaní právnych účinkov diplomov alebo dokumentov v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, vystavených na priezvisko uznané v inom členskom štáte, ktorého sú tiež štátnymi príslušníkmi“(18).
59. Z judikatúry nasledujúcej po rozsudku Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539) vyplýva, že „množstvo úkonov každodenného života, tak vo verejnej, ako v súkromnej sfére, vyžaduje dôkaz totožnosti“(19) a že „rozdiel v priezvisku môže vyvolať pochybnosti o totožnosti… osoby, ako aj o autenticite predložených dokumentov alebo o pravdivosti informácií, ktoré sú v nich uvedené“(20).
60. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 64), Súdny dvor rozhodol, že „je nutné zohľadniť skutočnosť, že podľa nemeckého práva nie je slovné spojenie ‚Fürstin von‘ považované za šľachtický titul, ale za časť priezviska“.
61. Preto bolo priezvisko „Fürstin von Sayn Wittgenstein“ v tejto veci považované za jediné priezvisko zložené z viacerých častí a „priezviská Fürstin von Sayn Wittgenstein a Sayn‑Wittgenstein [neboli] rovnaké“(21).
62. Takisto nie sú rovnaké mená „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“ a „Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff“. Z tohto pohľadu z rozdielu medzi dvoma menami, ktoré sa vzťahujú na tú istú osobu, v zásade môžu vzniknúť nejasnosti a komplikácie.
63. Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry sporná právna úprava „musí priniesť dotknutým osobám ‚vážne ťažkosti‘ správneho, profesionálneho a súkromného charakteru“(22), a najmä „konkrétne riziko v prípade [osoby…], že bude musieť rozptyľovať pochybnosti, pokiaľ ide o [jej] vlastnú totožnosť, ako aj autenticitu dokumentov, ktoré [predloží]“(23).
64. Podľa môjho názoru je zjavné, že toto kritérium je v prejednávanej veci splnené z tých istých dôvodov, aké uviedol Súdny dvor v bodoch 66 až 70 rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), tým skôr, že na rozdiel od pani Sayn‑Wittgensteinovej má pán Bogendorff von Wolffersdorff dvojakú nemecko‑britskú štátnu príslušnosť.
65. Ak teda skutočnosť, že pani Sayn‑Wittgensteinová musí „zmeniť všetky formálne stopy priezviska Fürstin von Sayn‑Wittgenstein zanechané vo verejnej aj súkromnej sfére, lebo úradné doklady totožnosti ju teraz označujú iným priezviskom, predstavuje ‚vážne komplikácie‘ v zmysle rozsudku Grunkin a Paul…“(24), to isté musí platiť v prípade pána Bogendorffa von Wolffersdorff, ktorý počas svojho pobytu v Spojenom kráľovstve používal v súkromnej aj profesijnej sfére svoje britské priezvisko.
66. Pán Bogendorff von Wolffersdorff je teda tým, že má dva pasy znejúce na krstné mená a priezviská, ktoré sú do značnej miery rozdielne, „[vystavený] nebezpečenstvu, že bude musieť vyvrátiť podozrenie z nepravdivého uvedenia mena vyplývajúce z rozdielu“(25) medzi jeho britskými a nemeckými krstnými menami a jeho britským a nemeckým priezviskom. Ako uviedla Komisia, toto nebezpečenstvo existuje bez ohľadu na podstatnú väzbu s iným členským štátom, v prejednávanej veci so Spojeným kráľovstvom, ktorá bude existovať aj v budúcnosti.
67. Pán Bogendorff von Wolffersdorff totiž na pojednávaní uviedol niekoľko príkladov vážnych komplikácií, s ktorými sa stretáva v Nemecku, v dôsledku rozdielu v mene medzi jeho nemeckými a britskými identifikačnými dokladmi, najmä pri cestných kontrolách alebo pri otváraní bankových účtov na súkromné alebo profesijné účely. Ďalej uviedol, že bol niekoľkokrát nútený tráviť niekoľko hodín na policajnej stanici, kým nemecké orgány preverovali pravosť a platnosť jeho britského pasu.
68. Ďalej by som chcel poukázať na nebezpečenstvo pochybností (najmä pri cestách do zahraničia) o príbuzenskom vzťahu medzi pánom Bogendorffom von Wolffersdorff a jeho maloletou dcérou Larissou Xeniou, vyplývajúce zo skutočnosti, že on aj ona majú nemecké pasy vystavené na priezviská, ktoré sú do značnej miery rozdielne.
69. Pokiaľ ide o zásadu prvého zápisu, ktorú vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní rozvinulo Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe, treba zdôrazniť, že táto zásada nemá nijakým spôsobom oporu v judikatúre vrátane rozsudku Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559). Ak boli nemecké orgány podľa tohto rozsudku povinné uznať prvé priezvisko, ktoré uvedené dieťa nadobudlo v Dánsku, a len toto priezvisko, vyplynulo to skôr zo skutkových okolností prejednávanej veci než z konštatovania všeobecne platnej zásady.
70. Neuznanie zo strany orgánov členského štátu, v prejednávanej veci Spolkovej republiky Nemecko, všetkých prvkov mena jedného zo štátnych príslušníkov tohto štátu v podobe, v akej bolo určené v druhom členskom štáte, ktorého je uvedený štátny príslušník tiež štátnym príslušníkom, preto predstavuje obmedzenie slobôd, ktoré sa každému občanovi Únie priznávajú v článkoch 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ.
D – O odôvodnení odmietnutia zápisu
71. Zostáva ešte preskúmať, či porušenie článku 18 ZFEÚ a obmedzenie slobody pohybu zaručenej v článku 21 ZFEÚ môže byť odôvodnené.
72. Z tohto hľadiska vnútroštátny súd uvádza štyri hľadiská, ktoré by prípadne mohli odôvodniť odmietnutie zápisu mena, a to zásadu kontinuity mena, skutočnosť, že k zmene mena v Spojenom kráľovstve došlo z vlastnej vôle, dĺžku zvoleného priezviska a skutočnosť, že šľachtické tituly boli zrušené.
1. O zásade kontinuity mena
73. Vnútroštátny súd zastáva názor, že ak zmena mena a priezviska z vlastnej vôle nie je v nemeckom právnom poriadku povolená, je to najmä z toho dôvodu, že meno musí predstavovať spoľahlivý a trvalý poznávací znak.
74. Súdny dvor však v bodoch 30 a 31 rozsudku Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559) rozhodol, že zásadám stanovenia mena určitým a kontinuálnym spôsobom „uveden[ým] na podporu štátnej príslušnosti ako hraničného určovateľa pri určovaní priezviska, akokoľvek môžu byť samy osebe legitímne, však neprináleží taká dôležitosť, [že by mohli] odôvodniť to, že príslušné orgány členského štátu… zamietnu uznať priezvisko [dotknutej osoby] v podobe, v akej už bolo určené a zaregistrované v inom členskom štáte“.
75. Pokiaľ totiž štátna príslušnosť ako hraničný určovateľ sleduje zabezpečenie určenia mena osoby kontinuálnym a stabilným spôsobom, treba konštatovať tak, ako rozhodol Súdny dvor v bode 32 uvedeného rozsudku, že „by takýto hraničný určovateľ priniesol opačný výsledok, ako je ten, ktorý sleduje“, pretože pán Bogendorff von Wolffersdorff bude vždy, keď prekročí hranicu medzi Spojeným kráľovstvom a Nemeckom, používať iné meno, a to ani neuvádzam situáciu, kedy by sa usadil v inom členskom štáte a mohol by si slobodne zvoliť jedno alebo druhé meno.
2. O dobrovoľnosti zmeny mena
76. Podľa vnútroštátneho súdu rozdiel v mene, ktorý existuje medzi britským a nemeckým pasom pána Bogendorffa von Wolffersdorff, nemožno pripísať okolnostiam jeho narodenia, jeho osvojeniu alebo inej zmene jeho postavenia. Tento rozdiel naopak spôsobil so znalosťou veci pán Bogendorff von Wolffersdorff bez toho, aby počas konania uviedol dôvody, ktoré by preukázali, že voľba jeho mena je pochopiteľná, ba i nevyhnutná. Vnútroštátny súd, ktorý usúdil, že rozhodnutie zmeniť si v Spojenom kráľovstve meno bolo vecou osobnej preferencie, si kladie otázku, či si voľba pána Bogendorffa von Wolffersdorff zasluhuje ochranu.
77. Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe na pojednávaní poukázalo na skutočnosť, že nemecké právo neustanovuje možnosť slobodnej voľby priezviska, akú uskutočnil pán Bogendorff von Wolffersdorff v Spojenom kráľovstve a že by ju nepovolilo ani v prípade, že by britské meno neobsahovalo žiadny šľachtický titul.(26) Uviedlo tiež, že dobrovoľnosť zmeny mena je v rozpore s nemeckým verejným poriadkom, pretože nemecké právo nepovoľuje zmenu tohto typu.
78. S týmto tvrdením nesúhlasím, pretože vedie k úplnému a takmer automatickému neuznaniu mena legitímne používaného v inom členskom štáte.
79. Ako tvrdí Komisia, osoba podliehajúca súdnej právomoci si zaslúži ochranu dokonca aj v prípade dobrovoľnej zmeny svojich mien a priezviska, v prejednávanej veci prostredníctvom vyhlásenia nazývaného „Deed Poll“.(27)
80. Po prvé, ako rozhodol Súdny dvor v bode 52 rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), „meno a priezvisko osoby sú základným prvkom jej identity a súkromného života, ktorých ochrana je zaručená článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
81. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „uznávajúc…, že môžu existovať skutočné dôvody na to, aby si jednotlivec zmenil meno, ESĽP pripúšťa, že zákonné obmedzenia podobnej možnosti môžu byť odôvodnené tým, že sú vo verejnom záujme; napríklad v záujme zabezpečenia presnej evidencie obyvateľstva alebo zachovania prostriedkov osobnej identifikácie a spojenia nositeľov daného mena s rodinou“(28).
82. Na rozdiel od tvrdenia Ústredia právnych služieb mesta Karlsruhe preto obmedzenie článkov 18 ZFEÚ a 21 ZFEÚ nemožno odôvodniť dobrovoľnosťou zmeny mena, ktorá sama osebe nepredstavuje poškodenie všeobecného záujmu.
83. Po druhé jednotlivci si zaslúžia ochranu dokonca aj v prípade, keď z akéhokoľvek dôvodu požiadali o zmenu svojho mena, pretože komplikácie profesijného a súkromného charakteru spôsobené používaním rôznych mien v rôznych členských štátoch – ako napríklad ťažkosti pri využívaní právnych účinkov listín alebo dokumentov v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, vystavených na priezvisko uznané v inom členskom štáte, ktorého sú tiež štátnymi príslušníkmi(29) – existujú bez ohľadu na spôsob, akým osoba nadobudla priezvisko, ktoré jej bolo dané.
84. Po tretie nemecké orgány nemôžu neuznať zmenu mena legitímne nadobudnutého štátnym príslušníkom Nemecka v inom členskom štáte, len z dôvodu ľubovoľnosti alebo dobrovoľnosti tejto zmeny. Zákaz zneužitia práva umožňuje členským štátom dostatočne účinne bojovať proti tomu, čo nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach nazýva „turizmom na účely zmeny mena“.
85. Ako totiž rozhodol Súdny dvor v bode 24 rozsudku Centros (C‑212/97, EU:C:1999:126), „členský štát má právo prijať opatrenia, aby zabránil tomu, že pri využití možností daných Zmluvou sa budú niektorí jeho štátni príslušníci snažiť vyhnúť sa uplatneniu ich vnútroštátneho práva, a aby jednotlivci nemohli zneužívať alebo podvodne sa odvolávať na ustanovenia [práva Únie]“.
86. To znamená, že pokiaľ môžu nemecké orgány preukázať, že pán Bogendorff von Wolffersdorff sa presťahoval do Spojeného kráľovstva a niekoľko rokov sa tam zdržiaval s jediným zámerom, a to umelo vytvoriť okolnosti na zmenu svojich krstných mien a svojho priezviska, s cieľom splniť podmienky uplatnenia § 48 EGBGB, neuznanie britského mena pána Bogendorffa von Wolffersdorff nemôže byť odôvodnené iba tým, že k uvedenej zmene došlo z jeho vlastnej vôle.
87. Okrem toho sa rovnako ako Komisia domnievam, že v tomto prípade nedošlo k zneužitiu práva a že zo znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd je naklonený domnienke, že pán Bogendorff von Wolffersdorff mal skutočne v období od roku 2001 do roku 2005 centrum svojich záujmov v Londýne. Jeho väzba so Spojeným kráľovstvom, ktorého je štátnym príslušníkom, nebola ani fiktívna, ani nepredstavovala zneužitie práva.
88. Pokiaľ ide o tvrdenie Ústredia právnych služieb mesta Karlsruhe, podľa ktorého je zmena mena z vlastnej vôle v rozpore s nemeckým verejným poriadkom, treba zdôrazniť, že Súdny dvor síce rozhodol, že obmedzenie článkov 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ(30) môže byť odôvodnené verejným poriadkom, avšak tento pojem nezahŕňa všetky kogentné pravidlá vnútroštátneho práva, od ktorých sa jednotlivci nesmú odchýliť. Ako Súdny dvor naopak rozhodol v bode 86 rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), „na verejný poriadok sa možno odvolávať[,] len ak existuje skutočné a dostatočne závažné ohrozenie jedného zo základných záujmov spoločnosti“.
89. Podľa môjho názoru je zrejmé, že nemecký právny poriadok síce nepovoľuje slobodnú zmenu mena z vlastnej vôle, ale toto pravidlo nespĺňa vysokú požiadavku na odvolanie sa na verejný poriadok v zmysle rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806).
3. O dĺžke mena
90. Vnútroštátny súd sa domnieva, že požiadavkou nemeckého právneho poriadku je aj zamedzovanie príliš dlhým a zložitým priezviskám. V tejto súvislosti tvrdí, že meno, ktoré si zvolil žalobca vo veci samej „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“, je na nemecké pomery nezvyčajne dlhé.
91. S touto úvahou však nemožno súhlasiť. Ako rozhodol Súdny dvor v bode 36 rozsudku Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559), „takéto úvahy o administratívnej praktickosti však nemôžu postačovať na to, aby odôvodnili prekážku voľného pohybu“. V prejednávanej veci teda treba túto úvahu zamietnuť.
4. O zrušení šľachtických titulov
92. S odkazom na rozsudok Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806) sa Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe a nemecká vláda domnievajú, že pridanie bývalých šľachtických titulov „Graf“ (gróf) a „Freiherr“ (barón) k priezvisku môže byť v rozpore s nemeckým verejným poriadkom a v neprijateľnom rozpore so zásadou rovnosti Nemcov pred zákonom a s ústavnoprávnym rozhodnutím o zrušení šľachtického stavu konkretizovaným v článku 109 treťom odseku weimarskej ústavy v spojení s článkom 123 základného zákona.
93. Najprv treba uviesť, že pán Bogendorff von Wolffersdorff nežiada len o zmenu svojho priezviska, ale aj o zmenu svojich krstných mien z „Nabiel Peter“ na „Peter Mark Emanuel“. Prípadné odôvodnenie neuznania zmeny založené na odmietnutí šľachtických titulov sa teda v každom prípade týka len zmeny priezviska.
94. Treba tiež spresniť, že slová „Graf“ a „Freiherr“, ktoré sú súčasťou britského priezviska pána Bogendorff von Wolffersdorff, nie sú šľachtické tituly ani v anglickom, ani v nemeckom právnom poriadku. Konkrétne v anglickom právnom poriadku to nie sú šľachtické tituly, ktoré udeľuje panovník Spojeného kráľovstva. Šľachtické tituly to nie sú ani v nemeckom právnom poriadku, pretože ako sa spresňuje v článku 109 treťom odseku weimarskej ústavy, šľachtické tituly sa zrušujú.
95. Keďže však slová „Graf“ a „Freiherr“ v nemeckom jazyku znamenajú „gróf“ a „barón“ v uvedenom poradí, tvrdenie nemeckej vlády o zrušení šľachtických titulov treba chápať tak, že sa poukazuje na dojem šľachtického pôvodu, ktorý tieto slová vyvolávajú.
96. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 85 rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806) rozhodol, že „objektívne hľadiská súvisiace s verejným poriadkom môžu odôvodniť skutočnosť, že členský štát odmietne uznať priezvisko jedného zo svojich štátnych príslušníkov, ktoré dostal v inom členskom štáte“.(31)
97. V bode 86 tohto rozsudku Súdny dvor pripomenul, že „pojem verejný poriadok sa má na účely odôvodnenia odchýlky zo základnej slobody chápať striktne v tom zmysle, že [jeho] rozsah nemôže určiť jednostranne každý členský štát bez kontroly zo strany orgánov Európskej únie… Z toho vyplýva, že na verejný poriadok sa možno odvolávať len v prípade skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti…“.(32)
98. Keďže zrušenie šľachtického stavu predstavuje uplatnenie všeobecnejšej zásady rovnosti všetkých nemeckých občanov pred zákonom zavedenej článkom 109 prvým odsekom weimarskej ústavy a Súdny dvor už v minulosti konštatoval, že „právny poriadok Únie nepochybne smeruje k zaisteniu dodržiavania zásady rovnosti ako všeobecnej zásady práva[,] [pričom] uvedená zásada je tiež zakotvená v článku 20 Charty základných práv“(33), bolo by možné usúdiť, že registrácia v krajine s republikánskym zriadením týkajúca sa mena nadobudnutého v inom členskom štáte, ktoré obsahuje slová vyjadrujúce bývalé šľachtické tituly, je v rozpore s verejným poriadkom tejto krajiny.
99. Ako som však už vysvetlil v bode 177 svojich návrhov vo veci Gazprom (C‑536/13, EU:C:2014:2414), pojem verejný poriadok sa vzťahuje na „pravidlá a hodnoty, ktoré právny poriadok, podľa ktorého sa má rozhodnutie uznať a vykonať, nemôže opomínať, pretože také opomenutie by bolo neprijateľné z hľadiska slobodného a demokratického právneho štátu“.
100. To znamená, že na to, aby bola norma normou verejného poriadku, musí byť kogentným pravidlom takým dôležitým pre dotknutý právny poriadok, že v kontexte prejednávanej veci sa od neho nemožno nijako odchýliť.
101. Ako však uvádza vnútroštátny súd, na rozdiel od rakúskeho právneho poriadku, o ktorý išlo v rozsudku Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), nemecký právny poriadok, a najmä článok 109 tretí odsek weimarskej ústavy, neobsahuje striktný zákaz ďalšieho používania šľachtických titulov.
102. Naopak, uvedené ustanovenie weimarskej ústavy síce ustanovuje, že „verejnoprávne výsady alebo nerovnosti vznikajúce narodením alebo stavom sú zrušené“, ale dodáva, že „šľachtické tituly platia iba ako súčasť mena“. V súlade s praxou zavedenou v Nemecku šľachtické tituly sú prípustné iba v prípade, že sú uvedené za krstným menom.(34)
103. Za týchto okolností mi nie je jasné, ako by mohlo byť britské meno pána Bogendorffa von Wolffersdorff, čiže „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“, v rozpore s nemeckým verejným poriadkom, ani ako by sa mohlo označiť za skutočné a dostatočne závažné ohrozenie verejného poriadku, pretože šľachtické tituly sa napriek tomu, že boli zrušené, môžu používať ako priezviská za prísnych podmienok upravených v článku 109 treťom odseku weimarskej ústavy a v judikatúre.
104. Šľachtické tituly ako také sú buď v rozpore s verejným poriadkom a ich používanie je pre všetkých Nemcov zakázané rovnako ako v Rakúsku, alebo nie sú v rozpore s verejným poriadkom a všetci Nemci ich môžu používať ako priezvisko, ktoré musia uvádzať za krstným menom, a nie pred ním, ako to bolo do roku 1918.
105. Taký bol aj názor Oberlandesgericht Dresden (Vrchný krajinský súd Drážďany), ktorý uznesením zo 6. júla 2011 uložil orgánom mesta Chemnitz povinnosť zaregistrovať dcéru pána Bogendorffa von Wolffersdorff pod jej britským menom, ktoré znie „Larissa Xenia Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“.(35) Ak to v jej prípade nie je v rozpore s verejným poriadkom, potom mi nie je jasné, prečo by to malo byť v rozpore s verejným poriadkom v prípade jej otca.
106. V tomto názore ma utvrdzujú aj nejasné odpovede nemeckej vlády na moje otázky na pojednávaní, ktorých účelom bolo zistiť s použitím hypotetických príkladov, či cudzie meno obsahujúce skutočné cudzie šľachtické tituly alebo slová, ktoré v nemeckom jazyku znamenajú šľachtický titul, ale v cudzom jazyku tento význam nemajú, je v rozpore s nemeckým verejným poriadkom. Nemecká vláda neposkytla presné odpovede, ale nástojila na skutočnosti, že odpoveď závisí od jednotlivých konkrétnych prípadov. Pritom ak z nemeckého verejného poriadku skutočne vyplýva zákaz používania šľachtických titulov, odpoveď mala byť jednoduchá a rovnaká vo všetkých hypotetických prípadoch.
107. Okrem toho táto argumentácia nemeckej vlády vedie k tomu, že používanie šľachtických titulov za vyššie uvedených podmienok je vyhradené iba skutočným titulom udeľovaným za čias Nemeckého cisárstva do roku 1918, a to s cieľom boja proti falošným titulom vymysleným jednotlivcami. Aj keď skutočné a dostatočne závažné ohrozenie verejného poriadku sa dá len ťažko dokázať a podľa nemeckej vlády meno obsahujúce takýto „falošný titul“ by mohli legitímne používať ďalšie generácie, tvrdenie založené na ochrane skutočných šľachtických titulov by bolo paradoxné z hľadiska hodnôt demokracie a rovnosti, z ktorých vychádza aj weimarská ústava, a najmä jej článok 109 a ktorých cieľom je podľa názoru nemeckej vlády chrániť „republikánsky poriadok“(36).
108. V tomto kontexte sa domnievam, že odôvodnenie založené na zrušení šľachtických titulov treba zamietnuť.
VI – Návrh
109. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) takto:
Články 18 ZFEÚ, 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ by sa mali vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu sú povinné uznať zmenu mena štátneho príslušníka tohto členského štátu v prípade, že je tento štátny príslušník zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu a ak v tomto inom členskom štáte nadobudol meno, ktoré si slobodne zvolil, a ktoré obsahuje niekoľko šľachtických titulov, pokiaľ vnútroštátne právo prvého členského štátu síce zrušilo šľachtické tituly, avšak umožňuje používať ich ako súčasť priezviska.