Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 25. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Európskej únie – Článok 20 ZFEÚ – Občan Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb – Pobyt rodinného príslušníka tohto občana Únie – Ohrozenie národnej bezpečnosti – Stanovisko špecializovaného vnútroštátneho orgánu – Odôvodnenie – Prístup k spisu“
V spojených veciach C‑420/22 a C‑528/22,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Szegedi Törvényszék (Župný súd Segedín, Maďarsko) zo 16. júna a 8. augusta 2022 a doručené Súdnemu dvoru 24. júna a 8. augusta 2022, ktoré súvisia s konaniami:
NW (C‑420/22),
PQ (C‑528/22)
proti
Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság,
Miniszterelnöki Kabinetirodát vezető miniszter,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia L. Bay Larsen (spravodajca), podpredseda Súdneho dvora, P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: M. Siekierzyńska, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. júla 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– NW, v zastúpení: B. Pohárnok, ügyvéd,
– PQ, v zastúpení: A. Németh a B. Pohárnok, ügyvédek,
– maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, A. Daniel a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Katsimerou, E. Montaguti a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. novembra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 20 ZFEÚ, článku 9 ods. 3 a článku 10 ods. 1 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272), ako aj článkov 7 a 24, článku 51 ods. 1 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi dvoma štátnymi príslušníkmi tretích krajín, NW a PQ, na jednej strane a Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság (Národné generálne riaditeľstvo cudzineckej polície, Maďarsko) (ďalej len „riaditeľstvo cudzineckej polície“) a Miniszterelnöki Kabinetirodát vezető miniszter (minister poverený správou kabinetu predsedu vlády, Maďarsko) na strane druhej vo veci rozhodnutia odňať NW preukaz o trvalom pobyte a nariadiť mu opustiť územie Maďarska, ako aj rozhodnutia zamietnuť žiadosť PQ o povolenie na usadenie sa v rámci štátu.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 4 ods. 1 smernice 2003/109 stanovuje:
„Členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.“
4 Podľa článku 5 tejto smernice:
„1. Členské štáty si vyžiadajú od štátnych príslušníkov tretích krajín dôkazy o tom, že oni sami a na nich závislí rodinní príslušníci majú:
a) stabilné a pravidelné zdroje, ktoré sú postačujúce pre nich a ich rodinných príslušníkov, bez zaťaženia systému sociálnej pomoci dotknutého členského štátu. Členské štáty vyhodnotia tieto zdroje s odvolaním sa na ich povahu a pravidelnosť a môžu vziať do úvahy výšku minimálneho platu a dôchodku pred podaním žiadosti o priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom;
b) zdravotné poistenie s ohľadom na všetky riziká bežne pokryté v prípade vlastných štátnych príslušníkov v príslušnom členskom štáte.
2. Členské štáty môžu vyžadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, aby vyhoveli integračným podmienkam v súlade s vnútroštátnym právom.“
5 Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„K získaniu postavenia osoby s dlhodobým pobytom, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny musí podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu, v ktorom sa zdržiava. K žiadosti musia byť priložené písomné dôkazy podľa vnútroštátneho práva, že spĺňa podmienky ustanovené v článkoch 4 a 5, ako aj na základe vyžiadania platný cestovný doklad alebo jeho overená kópia.
Ako písomné dôkazy uvedené v prvom pododseku možno uviesť aj doklady preukazujúce primerané ubytovanie.“ [neoficiálny preklad]
6 Článok 9 ods. 3 tej istej smernice spresňuje:
„Členské štáty môžu stanoviť, že osoba s dlhodobým pobytom nie je naďalej oprávnená ponechať si postavenie osoby s dlhodobým pobytom v prípadoch, ak predstavuje hrozbu pre verejný poriadok, pri zvážení závažnosti trestných činov, ktoré spáchala, ale takáto hrozba nie je dôvodom na vyhostenie…“
7 Článok 10 ods. 1 smernice 2003/109 znie:
„Každé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o postavenie osoby s dlhodobým pobytom alebo odňatie tohto postavenia musí byť odôvodnené. Každé takéto rozhodnutie sa oznámi dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v súlade s úradným postupom podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Oznámenie obsahuje poučenie o opravných prostriedkoch a lehotách na ich uplatnenie.“
8 Článok 13 tejto smernice znie:
„Členské štáty môžu vydať povolenia na pobyt s trvalou alebo neobmedzenou platnosťou za podmienok, ktoré sú priaznivejšie ako tie, ktoré sú ustanovené touto smernicou. Takéto povolenia na pobyt nezakladajú právo na pobyt v inom členskom štáte, podľa kapitoly III tejto smernice.“
Maďarské právo
9 Ustanovenie § 94 ods. 2 až 5 a szabad mozgás és tartózkodás jogával rendelkező személyek beutazásáról és tartózkodásáról szóló 2007. évi I. törvény (zákon č. I z roku 2007 o vstupe a pobyte osôb s právom voľného pohybu a pobytu) z 5. januára 2007 (Magyar Közlöny 2007/1.) spresňuje:
„2. Každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má preukaz o pobyte alebo preukaz o trvalom pobyte, ktorý mu bol vydaný ako rodinnému príslušníkovi maďarského občana…, bude na jeho žiadosť podanú pred uplynutím platnosti preukazu o pobyte alebo preukazu o trvalom pobyte vydané povolenie na usadenie sa v rámci štátu… okrem prípadu, ak:
…
c) dôvod zamietnutia stanovený v § 33 ods. 1 písm. c) a § 33 ods. 2 [a harmadik országbeli állampolgárok beutazásáról és tartózkodásáról szóló 2007. évi II. törvény (zákon č. II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín) z 5. januára 2007 (Magyar Közlöny 2007/1.)] bráni jeho usadeniu sa.
…
3. Pokiaľ ide o odsek 2 písm. c), s určenými špecializovanými štátnymi orgánmi sa musí konzultovať v súlade s pravidlami zákona č. II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín týkajúcimi sa vydávania povolení na pobyt na účely získania ich stanoviska.
4. Ak je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom maďarského občana, držiteľom platného preukazu o pobyte alebo preukazu o trvalom pobyte, tento preukaz bude odňatý
…
b) ak pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny ohrozuje verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť Maďarska.
5. Každá zvláštna otázka uvedená v odseku 4 písm. b) sa musí konzultovať s určenými špecializovanými štátnymi orgánmi v súlade s pravidlami zákona č. II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín týkajúcimi sa vydávania povolenia na pobyt, a to na účely získania ich stanoviska k tejto otázke.“
10 Ustanovenie § 33 ods. 1 a 2 zákona č. II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín stanovuje:
„1. Dočasné povolenie na usadenie sa, povolenie na usadenie sa v rámci štátu alebo povolenie na usadenie sa v Spoločenstve možno vydať každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny,
…
c) proti ktorému neexistuje žiadny dôvod zamietnutia stanovený týmto zákonom.
2. Dočasné povolenie na usadenie sa, povolenie na usadenie sa v rámci štátu alebo povolenie na usadenie sa v Spoločenstve nemožno vydať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny,
…
b) ktorého usadenie sa ohrozuje verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť Maďarska.“
11 Ustanovenie § 87/B ods. 4 tohto zákona uvádza:
„Stanovisko špecializovaného štátneho orgánu je, pokiaľ ide o zvláštnu otázku, záväzné pre orgán cudzineckej polície, na ktorý bola vec podaná.“
12 Ustanovenie § 11 a minősített adat védelméről szóló 2009. évi CLV. törvény (zákon č. CLV z roku 2009 o ochrane utajovaných skutočností) z 29. decembra 2009 (Magyar Közlöny 2009/194.) stanovuje:
„1. Dotknutá osoba je oprávnená oboznámiť sa so svojimi osobnými údajmi, ktoré majú charakter národných utajovaných skutočností, na základe povolenia na prístup udeleného orgánom oprávneným rozhodovať o utajení bez toho, aby musela podstúpiť bezpečnostnú previerku osoby. Dotknutá osoba musí pred oboznámením sa s národnými utajovanými skutočnosťami vyhotoviť písomné vyhlásenie o dôvernosti a dodržiavať pravidlá na ochranu týchto skutočností.
2. Na žiadosť dotknutej osoby orgán oprávnený rozhodovať o utajení v lehote 15 dní rozhodne, či udelí povolenie na prístup. Orgán oprávnený rozhodovať o utajení neudelí povolenie na prístup, ak prístup k týmto skutočnostiam poškodzuje verejný záujem, na ktorom je založené utajenie. Orgán oprávnený rozhodovať o utajení musí odôvodniť neudelenie povolenia na prístup.
3. V prípade neudelenia povolenia na prístup môže dotknutá osoba napadnúť toto rozhodnutie správnou žalobou. …“
13 Ustanovenie § 12 ods. 1 tohto zákona spresňuje:
„Orgán zodpovedný za správu utajovaných skutočností môže odmietnuť dotknutej osobe právo na prístup k jej osobným údajom, ak by bol výkonom tohto práva ohrozený verejný záujem, na ktorom je utajenie založené.“
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
Vec C‑420/22
14 NW, štátny príslušník tretej krajiny, uzavrel v roku 2004 manželstvo s maďarskou štátnou príslušníčkou. V roku 2005 sa z tohto zväzku narodilo dieťa maďarskej štátnej príslušnosti. NW vychováva svoje dieťa so svojou manželkou.
15 Po tom, čo sa NW legálne zdržiaval v Maďarsku viac ako päť rokov, maďarské orgány mu vzhľadom na jeho rodinnú situáciu vydali preukaz o trvalom pobyte s platnosťou do 31. októbra 2022.
16 V stanovisku bez odôvodnenia z 12. januára 2021 Alkotmányvédelmi Hivatal (Úrad na ochranu ústavy, Maďarsko) usúdil, že pobyt NW v Maďarsku poškodzuje záujmy tohto členského štátu v oblasti národnej bezpečnosti. Tento špecializovaný orgán kvalifikoval údaje, z ktorých vychádzal pri vydaní tohto stanoviska, ako utajované skutočnosti. Uvedené stanovisko potvrdil 13. apríla 2021 minister vnútra ako druhostupňový špecializovaný orgán.
17 Rozhodnutím z 22. januára 2021 prvostupňový orgán cudzineckej polície odňal NW preukaz o trvalom pobyte a nariadil mu opustiť územie Maďarska z dôvodu, že jeho pobyt na tomto území ohrozuje národnú bezpečnosť tohto členského štátu.
18 Toto rozhodnutie bolo 10. mája 2021 potvrdené riaditeľstvom cudzineckej polície z dôvodu, že minister vnútra konštatoval, že pobyt NW na maďarskom území poškodzuje záujmy Maďarska v oblasti národnej bezpečnosti. Riaditeľstvo cudzineckej polície vo svojom rozhodnutí zdôraznilo, že podľa maďarskej právnej úpravy sa nemôže odchýliť od stanoviska ministerstva vnútra a že je teda povinné odňať NW preukaz o trvalom pobyte bez toho, aby sa zohľadnila jeho osobná situácia.
19 NW podal proti rozhodnutiu riaditeľstva cudzineckej polície z 10. mája 2021 žalobu na Szegedi Törvényszék (Župný súd Segedín, Maďarsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
20 Tento súd uvádza, že toto rozhodnutie je založené len na záväzných stanoviskách bez odôvodnenia vydaných špecializovanými štátnymi orgánmi, konkrétne Úradom na ochranu ústavy a ministrom vnútra, pričom tieto stanoviská sú založené na utajovaných skutočnostiach, ku ktorým nemal prístup ani NW, ani orgány rozhodujúce o pobyte. Tieto orgány teda nepreskúmali nevyhnutnosť a primeranosť uvedeného rozhodnutia.
21 Uvedený súd zdôrazňuje, že z judikatúry Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, sú procesné práva dotknutej osoby zaručené právomocou príslušného súdu oboznámiť sa na účely posúdenia zákonnosti rozhodnutia týkajúceho sa medzinárodnej ochrany s dôvernými informáciami, na ktorých je založené stanovisko špecializovaných orgánov. Ak ho k tomu vyzve žalobca, musí tento súd overiť, či skutočnosti a údaje, ktoré sú základom dotknutého stanoviska, odôvodňujú toto rozhodnutie, bez toho, aby mohol do svojho rozsudku zahrnúť utajované skutočnosti, s ktorými sa oboznámil.
22 Okrem toho podľa maďarskej právnej úpravy ani dotknutá osoba, ani jej právny zástupca nemajú konkrétnu možnosť vyjadriť sa k neodôvodnenému stanovisku týchto orgánov. Hoci majú právo podať žiadosť o prístup k utajovaným skutočnostiam týkajúcim sa tejto osoby, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že ochrana verejného záujmu, ktorá odôvodnila utajenie informácií, v zásade prevažuje nad súkromným záujmom dotknutej osoby, keďže existencia dôvodu na utajenie je v podstate dostatočným dôvodom na zamietnutie žiadosti dotknutej osoby o povolenie na prístup.
23 V každom prípade aj za predpokladu, že by sa takej žiadosti vyhovelo, ani dotknutá osoba, ani jej právny zástupca by nemohli v rámci správnych alebo súdnych konaní použiť utajované skutočnosti, ku ktorým by im bol udelený prístup, keďže v praxi by im bolo zamietnuté povolenie na vypracovanie písomného dokumentu obsahujúceho podstatu týchto skutočností. Súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o pobyte, nemá podľa maďarskej právnej úpravy v tejto súvislosti žiadnu právomoc.
24 Za týchto podmienok Szegedi Törvényszék (Župný súd Segedín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 10 ods. 1 smernice [2003/109] v spojení s článkom 47 [Charty] – a prípadne s článkami 7 a 24 Charty – vykladať v tom zmysle, že jednak vnútroštátny orgán, ktorý z dôvodov týkajúcich sa národnej bezpečnosti a/alebo verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti vydal rozhodnutie o odňatí predtým vydaného povolenia na dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, a jednak špecializované štátne orgány, ktoré rozhodujú o dôvernej povahe skutočností, majú povinnosť zabezpečiť, aby sa dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ako aj jeho právnemu zástupcovi zaručilo v každom prípade právo na prístup aspoň k podstate dôverných alebo utajovaných skutočností alebo údajov, o ktoré sa opiera rozhodnutie založené na uvedených dôvodoch, ako aj právo použiť tieto skutočnosti alebo údaje v konaní o tomto rozhodnutí v prípade, ak by podľa tvrdení zodpovedného orgánu takéto sprístupnenie údajov a skutočností ohrozovalo národnú bezpečnosť?
2. V prípade kladnej odpovede, čo presne sa má rozumieť pod ‚podstatou‘ dôverných dôvodov, na ktorých je založené také rozhodnutie, s ohľadom na články 41 a 47 [Charty]?
3. Má sa článok 10 ods. 1 smernice 2003/109 so zreteľom na článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý preskúmava zákonnosť stanoviska špecializovaného štátneho orgánu založeného na dôverných alebo utajovaných skutočnostiach a meritórneho rozhodnutia týkajúceho sa oblasti cudzineckého práva, ktoré sa opiera o toto stanovisko, musí mať právomoc preskúmať zákonnosť (nevyhnutnosť a primeranosť) utajenia a prijať vlastné rozhodnutie, ktoré by v prípade neoprávneného utajenia umožnilo dotknutej osobe a jej právnemu zástupcovi oboznámiť sa so všetkými údajmi, na ktorých je založené stanovisko alebo rozhodnutie správnych orgánov, a použiť ich, a v prípade oprávneného utajenia by dotknutej osobe umožnilo oboznámiť sa aspoň s podstatou dôverných údajov v rámci konania v oblasti cudzineckého práva, ktoré sa jej týka, a použiť ich?
4. Majú sa článok 9 ods. 3 a článok 10 ods. 1 smernice 2003/109 v spojení s článkami 7 [a] 24, článkom 51 ods. 1 a článkom 52 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej rozhodnutie v oblasti cudzineckého práva, ktorým sa nariaďuje odňatie predtým vydaného povolenia na dlhodobý pobyt, bolo vydané na základe posúdenia, ktoré neobsahovalo odôvodnenie a ktoré
a) je založené výlučne na automatickom odkaze na záväzné stanovisko, od ktorého sa nemožno odchýliť a ktoré bolo vydané špecializovanými štátnymi orgánmi a konštatuje ohrozenie alebo narušenie národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, pričom samotné toto stanovisko neobsahovalo odôvodnenie, a
b) bolo vykonané bez dôkladného preskúmania existencie dôvodov národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku v konkrétnom prípade a bez zohľadnenia jednotlivých okolností alebo požiadaviek nevyhnutnosti a primeranosti?“
25 Uznesením z 8. augusta 2022, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené v ten istý deň, vnútroštátny súd doplnil návrh na začatie prejudiciálneho konania.
26 Vnútroštátny súd spresnil, že v tomto návrhu vychádzal z predpokladu, že NW patrí do pôsobnosti smernice 2003/109. Ak by Súdny dvor dospel k záveru, že tento predpoklad je nesprávny, bolo by potrebné určiť, či NW má mať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, keďže medzi NW a jeho maloletým dieťaťom existuje vzťah závislosti.
27 Vnútroštátny súd preto doplnil k otázkam, ktoré už boli položené Súdnemu dvoru, túto prejudiciálnu otázku:
„a) Má sa článok 20 [ZFEÚ] v spojení s článkami 7 a 24 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bráni praxi členského štátu, podľa ktorej sa rozhodnutie o odňatí povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým udelené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občanov Únie (maloletého dieťaťa, manželského partnera), s bydliskom v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, prijme bez toho, aby sa predtým preskúmalo, či dotknutý rodinný príslušník, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, má nárok na odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ?
b) Má sa článok 20 ZFEÚ v spojení s článkami 7 [a] 24, článkom 51 ods. 1 a článkom 52 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že ak existuje odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, musia správne orgány a súdy členského štátu uplatňovať právo Únie ex legge pri prijímaní rozhodnutia v oblasti cudzineckého práva, ktorým sa nariaďuje odňatie preukazu o trvalom pobyte, že výnimky týkajúce sa národnej bezpečnosti, verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zohľadňujú pri odôvodnení tohto rozhodnutia a že v prípade, keď možno preukázať, že sa takáto výnimka uplatní, vykoná sa preskúmanie nevyhnutnosti a primeranosti na účely odôvodnenia obmedzenia práva na pobyt?
c) V prípade, že by žalobca [vo veci samej] patril do pôsobnosti článku 20 ZFEÚ, [vnútroštátny] súd žiada Súdny dvor, aby odpovedal aj na prvú až štvrtú otázku… so zreteľom na tento článok.“
Vec C‑528/22
28 PQ, štátny príslušník tretej krajiny, legálne vstúpil na územie Maďarska v júni 2005 ako profesionálny futbalový hráč a odvtedy má legálny pobyt na území tohto členského štátu. Od roku 2011 žije so svojou družkou, ktorá je maďarskou štátnou príslušníčkou. Z tohto zväzku sa v rokoch 2012 a 2021 narodili dve deti maďarskej štátnej príslušnosti.
29 PQ vykonáva spolu so svojou družkou rodičovské práva a povinnosti voči ich deťom. Trvalo s nimi žije a väčšinu času zabezpečuje skutočnú starostlivosť o ne. Jeho deti majú úzke citové puto a vzťah závislosti s PQ, ktorý sa o ne od ich narodenia nepretržite stará.
30 V stanovisku bez odôvodnenia z 9. septembra 2020 Úrad na ochranu ústavy usúdil, že pobyt PQ v Maďarsku poškodzuje záujmy tohto členského štátu v oblasti národnej bezpečnosti. Tento špecializovaný orgán kvalifikoval ako utajované skutočnosti údaje, z ktorých vychádzal pri vydaní tohto stanoviska. Uvedené stanovisko potvrdil 12. februára 2021 minister vnútra ako druhostupňový špecializovaný orgán.
31 Rozhodnutím z 27. októbra 2020 prvostupňový orgán cudzineckej polície zamietol žiadosť o vydanie povolenia na usadenie sa v rámci štátu, ktorú podal PQ.
32 Toto rozhodnutie bolo 25. marca 2021 potvrdené riaditeľstvom cudzineckej polície z dôvodu, že minister vnútra konštatoval, že pobyt PQ na maďarskom území poškodzuje záujmy Maďarska v oblasti národnej bezpečnosti. Riaditeľstvo cudzineckej polície vo svojom rozhodnutí zdôraznilo, že podľa maďarskej právnej úpravy sa nemôže odchýliť od stanoviska ministerstva vnútra, a teda je povinné zamietnuť žiadosť PQ bez toho, aby sa zohľadnila jeho osobná situácia.
33 PQ podal proti rozhodnutiu riaditeľstva cudzineckej polície z 25. marca 2021 žalobu na Szegedi Törvényszék (Župný súd Segedín), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
34 Tento súd uvádza podobné úvahy ako tie, ktoré sú uvedené v bodoch 20 až 23 tohto rozsudku.
35 Za týchto podmienok Szegedi Törvényszék (Župný súd Segedín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. a) Má sa článok 20 [ZFEÚ] v spojení s článkami 7 a 24 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bráni praxi členského štátu, podľa ktorej sa rozhodnutie o odňatí povolenia na pobyt, ktoré bolo predtým udelené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občanov Únie (maloletých detí, družky), s bydliskom v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, alebo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o predĺženie práva na pobyt (v prejednávanej veci žiadosti o povolenie na usadenie sa v rámci štátu) prijme bez toho, aby sa predtým preskúmalo, či dotknutý rodinný príslušník, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, má nárok na odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ?
b) Má sa článok 20 ZFEÚ v spojení s článkami 7 [a] 24, článkom 51 ods. 1 a článkom 52 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že ak existuje odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, musia správne orgány a súdy členského štátu uplatňovať právo Únie ex legge pri prijímaní rozhodnutia v oblasti cudzineckého práva týkajúceho sa žiadosti o predĺženie práva na pobyt (v prejednávanej veci žiadosti o povolenie na usadenie sa v rámci štátu), že výnimky týkajúce sa národnej bezpečnosti, verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zohľadňujú pri odôvodnení tohto rozhodnutia a že v prípade, keď možno preukázať, že sa takáto výnimka uplatní, vykoná sa preskúmanie nevyhnutnosti a primeranosti na účely odôvodnenia obmedzenia práva na pobyt?
2. Má sa článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 47 [Charty] – a prípadne s článkami 7 a 24 Charty – vykladať v tom zmysle, že jednak vnútroštátny orgán, ktorý z dôvodov týkajúcich sa národnej bezpečnosti a/alebo verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti vydal rozhodnutie o odňatí predtým vydaného povolenia na dlhodobý pobyt, a jednak špecializované štátne orgány, ktoré rozhodujú o dôvernej povahe skutočností, majú povinnosť zabezpečiť, aby sa dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ako aj jeho právnemu zástupcovi zaručilo v každom prípade právo na prístup aspoň k podstate dôverných alebo utajovaných skutočností alebo údajov, o ktoré sa opiera rozhodnutie založené na uvedených dôvodoch, ako aj právo použiť tieto skutočnosti alebo údaje v konaní o tomto rozhodnutí v prípade, ak by podľa tvrdení zodpovedného orgánu takéto sprístupnenie údajov a skutočností ohrozovalo národnú bezpečnosť?
3. V prípade kladnej odpovede, čo presne sa má rozumieť pod ‚podstatou‘ dôverných dôvodov, na ktorých je založené také rozhodnutie, s ohľadom na články 41 a 47 [Charty]?
4. Má sa článok 20 ZFEÚ vzhľadom na článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý preskúmava zákonnosť stanoviska špecializovaného štátneho orgánu založeného na dôverných alebo utajovaných skutočnostiach a meritórneho rozhodnutia týkajúceho sa oblasti cudzineckého práva, ktoré sa opiera o toto stanovisko, musí mať právomoc preskúmať zákonnosť (nevyhnutnosť a primeranosť) utajenia a prijať vlastné rozhodnutie, ktoré by v prípade neoprávneného utajenia umožnilo dotknutej osobe a jej právnemu zástupcovi oboznámiť sa so všetkými údajmi, na ktorých je založené stanovisko alebo rozhodnutie správnych orgánov, a použiť ich, a v prípade oprávneného utajenia by dotknutej osobe umožnilo oboznámiť sa aspoň s podstatou dôverných údajov v rámci konania v oblasti cudzineckého práva, ktoré sa jej týka, a použiť ich?
5. Má sa článok 20 ZFEÚ v spojení s článkami 7 [a] 24, článkom 51 ods. 1 a článkom 52 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej rozhodnutie v oblasti cudzineckého práva, ktorým sa nariaďuje odňatie predtým vydaného povolenia na dlhodobý pobyt alebo ktorým sa rozhoduje o žiadosti o predĺženie práva na pobyt, bolo vydané na základe posúdenia, ktoré neobsahovalo odôvodnenie a ktoré
a) je založené výlučne na automatickom odkaze na záväzné stanovisko, od ktorého sa nemožno odchýliť a ktoré bolo vydané špecializovanými štátnymi orgánmi a konštatuje ohrozenie alebo narušenie národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, pričom samotné toto stanovisko neobsahovalo odôvodnenie, a
b) bolo vykonané bez dôkladného preskúmania existencie dôvodov národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku v konkrétnom prípade a bez zohľadnenia jednotlivých okolností alebo požiadaviek nevyhnutnosti a primeranosti?“
36 Vzhľadom na spojitosť medzi vecami C‑420/22 a C‑528/22 je vhodné tieto veci spojiť do jedného konania na účely vyhlásenia spoločného rozsudku.
O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania
37 Maďarská vláda bez toho, aby formálne spochybnila právomoc Súdneho dvora alebo prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania, tvrdí, že smernica 2003/109 nie je uplatniteľná na spor vo veci samej, ktorý bol základom vo veci C‑420/22, a že článok 20 ZFEÚ sa neuplatňuje na žiadny zo sporov vo veciach samých, čo znamená, že na tieto spory sa neuplatňuje ani Charta.
38 Pokiaľ ide v prvom rade o uplatniteľnosť smernice 2003/109 na spor vo veci samej, ktorý bol základom vo veci C‑420/22, táto vláda tvrdí, že NW bol držiteľom povolenia na pobyt na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej cieľom nie je prebratie tejto smernice a ktorá stanovuje udelenie takéhoto povolenia bez toho, aby boli splnené všetky podmienky stanovené v uvedenej smernici.
39 V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd v dotknutom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepochybne vychádzal z predpokladu, že smernica 2003/109 sa na tento spor uplatňuje. V uznesení z 8. augusta 2022 uvedenom v bode 25 tohto rozsudku sa však vnútroštátny súd domnieval, že tento predpoklad môže byť nesprávny, a vyzval Súdny dvor, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že to tak je, odpovedal na položené otázky na základe článku 20 ZFEÚ.
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že zo systému zavedeného smernicou 2003/109 jasne vyplýva, že získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom priznaného na základe tejto smernice podlieha osobitnému konaniu a okrem toho obligatórnemu splneniu podmienok spresnených v kapitole II uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Tahir, C‑469/13, EU:C:2014:2094, bod 27 a citovanú judikatúru).
41 Podľa článku 4 ods. 1 smernice 2003/109 členské štáty priznajú právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území posledných päť rokov. Získanie tohto právneho postavenia však nie je automatické. Podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice totiž dotknutý štátny príslušník tretej krajiny musí na tento účel podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu, v ktorom sa zdržiava, a k tejto žiadosti musí priložiť písomné dôkazy, že spĺňa podmienky stanovené v článkoch 4 a 5 uvedenej smernice [rozsudok z 20. januára 2022, Landeshauptmann von Wien (Strata postavenia osoby s dlhodobým pobytom), C‑432/20, EU:C:2022:39, bod 24 a citovaná judikatúra].
42 Požiadavky týkajúce sa odňatia postavenia osoby s dlhodobým pobytom uvedené v článkoch 9 a 10 smernice 2003/109 sú preto uplatniteľné na rozhodnutie o odňatí povolenia na trvalý pobyt len v rozsahu, v akom toto postavenie získal dotknutý štátny príslušník tretej krajiny na základe tejto smernice.
43 Preto ak bolo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelené povolenie na trvalý pobyt alebo povolenie s neobmedzenou platnosťou za podmienok, ktoré sú priaznivejšie ako podmienky stanovené v uvedenej smernici, ako to umožňuje článok 13 tejto smernice, na odňatie tohto povolenia na pobyt sa nevzťahujú ustanovenia tejto smernice.
44 V prejednávanej veci z odpovede vnútroštátneho súdu na žiadosť Súdneho dvora o vysvetlenie na jednej strane vyplýva, že povolenie na trvalý pobyt, ktorého sa týka spor vo veci samej, ktorý bol základom vo veci C‑420/22, nebolo udelené NW na základe maďarskej právnej úpravy preberajúcej smernicu 2003/109, ale na základe inej maďarskej právnej úpravy, a na druhej strane z neho vyplýva, že NW nepožiadal o vydanie povolenia na pobyt na základe tejto prvej uvedenej právnej úpravy.
45 Treba preto konštatovať, že odňatie povolenia na pobyt, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, ktorý bol základom vo veci C‑420/22, nepatrí do pôsobnosti smernice 2003/109.
46 Toto konštatovanie je navyše podporené tvrdením NW na pojednávaní, podľa ktorého podal 22. júna 2023 žiadosť o povolenie na pobyt na základe tejto smernice, pričom o tejto žiadosti ešte príslušný orgán nerozhodol.
47 Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑420/22 je preto neprípustný v rozsahu, v akom sa týka smernice 2003/109.
48 Pokiaľ ide v druhom rade o uplatniteľnosť článku 20 ZFEÚ na spory vo veciach samých, maďarská vláda v prvom rade tvrdí, že vo veci C‑420/22 vnútroštátny súd prekročil svoju právomoc tým, že ex offo vzniesol argumentáciu založenú na porušení tohto článku. Ďalej tvrdí, že vo veci C‑528/22 neexistuje vzťah závislosti medzi PQ a jeho maďarskými rodinnými príslušníkmi, pričom uplatniteľnosť uvedeného článku je podmienená existenciou takejto väzby. Napokon táto vláda tvrdí, že v oboch veciach je potrebné vylúčiť uplatnenie článku 20 ZFEÚ, keďže na jednej strane z predmetných rozhodnutí nevyplýva povinnosť opustiť maďarské územie a na druhej strane ani NW, ani PQ sa na tento článok pred príslušnými maďarskými orgánmi neodvolávali.
49 Predovšetkým vzhľadom na to, že Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, či bolo rozhodnutie vnútroštátneho súdu prijaté v súlade s vnútroštátnymi pravidlami organizácie súdov a súdnych konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 30, ako aj citovanú judikatúru), okolnosť, že vnútroštátny súd prekročil právomoci, ktoré mu priznáva maďarská právna úprava, tým, že ex offo vzniesol argumentáciu založenú na porušení článku 20 ZFEÚ, nemôže – aj keby bola preukázaná – v tejto súvislosti preukázať neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑420/22 v rozsahu, v akom sa týka výkladu tohto článku.
50 Ďalej tvrdenie, podľa ktorého neexistuje vzťah závislosti medzi PQ a maďarskými rodinnými príslušníkmi, je priamo v rozpore s konštatovaniami vnútroštátneho súdu, od ktorých sa Súdny dvor nemôže odchýliť.
51 V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré sa zakladá na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má totiž výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 61, ako aj citovaná judikatúra).
52 Napokon ostatné tvrdenia uvedené maďarskou vládou sú neoddeliteľne spojené s odpoveďami, ktoré treba dať na dodatočnú otázku vo veci C‑420/22, ako aj na prvú otázku vo veci C‑528/22.
53 Treba však pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 61 a citovaná judikatúra).
54 Z toho vyplýva, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 62 a citovaná judikatúra).
55 Vzhľadom na túto prezumpciu relevantnosti treba konštatovať, že ak, ako v prejednávanej veci, nie je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, námietka založená na neuplatniteľnosti tohto ustanovenia na spor vo veci samej sa netýka prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale meritórnej stránky položenej otázky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/16 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 114, ako aj citovanú judikatúru).
56 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy má Súdny dvor právomoc odpovedať na návrhy na začatie prejudiciálneho konania a tieto návrhy sú prípustné v rozsahu, v akom sa týkajú článku 20 ZFEÚ.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej časti dodatočnej otázky vo veci C‑420/22 a o prvej časti prvej otázky vo veci C‑528/22
57 V prvej časti dodatočnej otázky vo veci C‑420/22 a v prvej časti prvej otázky vo veci C‑528/22, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgány členského štátu odňali alebo odmietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občanov Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu a nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, bez toho, aby tieto orgány predtým preskúmali, či medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a týmito občanmi Únie existuje vzťah závislosti, ktorý by fakticky nútil uvedených občanov Únie opustiť územie Európskej únie ako celok, aby mohli sprevádzať tohto svojho rodinného príslušníka.
58 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie možnosti účinného využívania práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občana Únie [rozsudok z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 57 a citovaná judikatúra].
59 Naproti tomu ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ týkajúce sa občianstva Únie nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín žiadne autonómne právo. Prípadné práva priznané takýmto štátnym príslušníkom totiž nie sú vlastné práva týchto štátnych príslušníkov, ale ide o práva, ktoré sú odvodené od práv občana Únie. Účel a odôvodnenie uvedených odvodených práv sa zakladajú na konštatovaní, že odmietnuť ich priznanie môže viesť k obmedzeniu najmä slobody pohybu občana Únie na území Únie [rozsudok zo 7. septembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ), C‑624/20, EU:C:2022:639, bod 51 a citovaná judikatúra].
60 V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že existujú veľmi osobitné situácie, v ktorých napriek skutočnosti, že odvodené právo Únie týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín nie je uplatniteľné a dotknutý občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu, musí byť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny – rodinnému príslušníkovi uvedeného občana Únie – priznané právo na pobyt, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku občianstva Únie, pokiaľ by v dôsledku odopretia takého práva bol občan Únie nútený opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú [rozsudky z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 58, a z 22. júna 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Thajská matka maloletého holandského dieťaťa), C‑459/20, EU:C:2023:499, bod 24, ako aj citovaná judikatúra].
61 Odmietnutie priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny však môže ohroziť potrebný účinok občianstva Únie len vtedy, keď medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a dotknutým občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, existuje taký vzťah závislosti, ktorého dôsledkom je, že občan Únie je nútený sprevádzať uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny a opustiť územie Únie ako celok [rozsudky z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 59, a z 22. júna 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Thajská matka maloletého holandského dieťaťa), C‑459/20, EU:C:2023:499, bod 26, ako aj citovaná judikatúra].
62 Právo štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ ako rodinného príslušníka občana Únie je tak odôvodnené tým, že takýto pobyt je potrebný na to, aby tento občan Únie mohol účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z tohto postavenia, pokiaľ trvá vzťah závislosti s uvedeným štátnym príslušníkom [rozsudok z 22. júna 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Thajská matka maloletého holandského dieťaťa), C‑459/20, EU:C:2023:499, bod 33, ako aj citovaná judikatúra].
63 Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, priznanie práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ sa má posudzovať z hľadiska intenzity vzťahu závislosti medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, pričom takéto posúdenie musí zohľadňovať všetky okolnosti prejednávanej veci [rozsudok zo 7. septembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ), C‑624/20, EU:C:2022:639, bod 38 a citovaná judikatúra].
64 V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že vo veľmi osobitných situáciách uvedených v bode 60 tohto rozsudku článok 20 ZFEÚ len nebráni vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny, ale vyžaduje, aby mu bolo udelené právo na pobyt.
65 Z toho vyplýva, že tohto článku sa možno dovolávať nielen proti rozhodnutiam ukladajúcim štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povinnosť opustiť územie dotknutého členského štátu, ale aj proti rozhodnutiam, ktorými sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odníma alebo zamieta povolenie na pobyt [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 78; z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 65, ako aj z 22. júna 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Thajská matka maloletého holandského dieťaťa), C‑459/20, EU:C:2023:499, bod 22].
66 Vzhľadom na to, že štátny príslušník tretej krajiny sa môže domáhať priznania odvodeného práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ len vtedy, ak by v prípade neexistencie takéhoto práva na pobyt bol tento štátny príslušník, ako aj občan Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, nútený opustiť územie Únie z dôvodu vzťahu závislosti, ktorý medzi nimi existuje, o priznaní tohto práva na pobyt možno uvažovať len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, nespĺňa podmienky stanovené na to, aby na základe iných ustanovení, a najmä ustanovení uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, získal právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan Únie štátnym príslušníkom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje), C‑451/19 a C‑532/19, EU:C:2022:354, bod 47, ako aj citovanú judikatúru].
67 Hoci okolnosť, že vec sa týka rozhodnutia, ktoré nemá ako priamy účinok uloženie povinnosti dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny opustiť územie dotknutého členského štátu, nestačí na to, aby bolo vylúčené uplatnenie článku 20 ZFEÚ, nemožno sa napriek tomu platne dovolávať tohto článku, ak tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže byť priznané právo na pobyt na základe iného ustanovenia uplatniteľného v tomto členskom štáte.
68 V druhom rade, pokiaľ ide o vyšetrovanie, ktoré musia vykonať príslušné vnútroštátne orgány pred prijatím rozhodnutí, o aké ide vo veci samej, hoci členským štátom prináleží stanoviť spôsoby vykonania odvodeného práva na pobyt, ktoré musí byť vo veľmi osobitných situáciách uvedených v bode 60 tohto rozsudku priznané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe článku 20 ZFEÚ, nič to nemení na tom, že tieto procesné pravidlá nesmú ohroziť potrebný účinok tohto článku [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 51 a citovanú judikatúru].
69 Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že vnútroštátne orgány nemajú povinnosť systematicky a z vlastnej iniciatívy skúmať existenciu vzťahu závislosti v zmysle článku 20 ZFEÚ, keďže dotknutá osoba musí predložiť dôkazy umožňujúce posúdiť, či sú splnené podmienky uplatnenia tohto článku [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 52 a citovanú judikatúru].
70 S cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 20 ZFEÚ však vnútroštátnym orgánom, ktoré majú rozhodnúť o práve na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, prináleží, aby posúdili, najmä na základe skutočností, ktoré mu dotknutý štátny príslušník tretej krajiny a dotknutý občan Únie musia mať možnosť slobodne predložiť, a v prípade potreby vykonali potrebné šetrenia, či medzi týmito dvoma osobami existuje vzťah závislosti, ako je opísaný v bode 60 tohto rozsudku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 53, a z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 65].
71 Preto treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 77 svojich návrhov, že ak vnútroštátne orgány zvažujú podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy odňať alebo odmietnuť vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého rodinné vzťahy s občanom Únie sú im známe, musia sa ubezpečiť – v prípade potreby zhromaždením informácií potrebných na tento účel –, že rozhodnutie, ktoré prijmú, nebude mať za následok, že tento občan Únie bude fakticky nútený opustiť územie Únie ako celok.
72 Na tento účel musia tieto orgány najmä overiť, či medzi dotknutými osobami existuje taký vzťah závislosti, aký je opísaný v bode 60 tohto rozsudku.
73 Vzhľadom na zásadu pripomenutú v bode 70 tohto rozsudku, ak uvedené orgány majú informácie o existencii rodinných vzťahov medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, okolnosť, že tento štátny príslušník tretej krajiny nepodal žiadosť o povolenie na pobyt výslovne založenú na článku 20 ZFEÚ a že sa na tento článok osobitne neodvolával pred tými istými orgánmi, nemôže tieto orgány oslobodiť od povinnosti vykonať takéto overenie.
74 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú časť dodatočnej otázky vo veci C‑420/22 a na prvú časť prvej otázky vo veci C‑528/22 odpovedať tak, že článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgány členského štátu odňali alebo odmietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občanov Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu a nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, bez toho, aby predtým preskúmali, či medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a týmito občanmi Únie existuje vzťah závislosti, ktorý by fakticky nútil uvedených občanov Únie opustiť územie Európskej únie ako celok, aby mohli sprevádzať tohto svojho rodinného príslušníka, ak na jednej strane uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nemožno priznať právo na pobyt na základe iného ustanovenia uplatniteľného v uvedenom členskom štáte a na druhej strane tieto orgány disponujú informáciami o existencii rodinných vzťahov medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a týmito občanmi Únie.
O druhej časti dodatočnej otázky a štvrtej otázke vo veci C‑420/22, ako aj o druhej časti prvej otázky a piatej otázke vo veci C‑528/22
75 V druhej časti dodatočnej otázky a v štvrtej otázke vo veci C‑420/22, ako aj v druhej časti prvej otázky a v piatej otázke vo veci C‑528/22, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby z dôvodu národnej bezpečnosti odňali alebo zamietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku, len na základe záväzného stanoviska, ktoré neobsahuje odôvodnenie, prijatého orgánom povereným špecializovanými funkciami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou, bez dôkladného preskúmania všetkých jednotlivých okolností a primeranosti tohto rozhodnutia o odňatí alebo zamietnutí.
76 V prvom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty sa môžu za určitých podmienok odchýliť od odvodeného práva na pobyt vyplývajúceho z článku 20 ZFEÚ pre rodinného príslušníka občana Únie, akým je ten uvedený v bode 60 tohto rozsudku, s cieľom zaručiť zachovanie verejného poriadku alebo ochranu verejnej bezpečnosti. Môže to tak byť v prípade, keď tento štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú či národnú bezpečnosť [rozsudok z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21, EU:C:2023:341, bod 67 a citovaná judikatúra].
77 Odmietnutie práva na pobyt založené na tomto dôvode však môže vyplývať len z konkrétneho posúdenia všetkých relevantných okolností prejednávanej veci z hľadiska zásady proporcionality, základných práv, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, a prípadne najlepšieho záujmu dieťaťa dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje), C‑451/19 a C‑532/19, EU:C:2022:354, bod 53, ako aj citovanú judikatúru].
78 Hoci právo Únie neurčuje, ktorý orgán má vykonať toto posúdenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou preskúmania, ktoré sa má uskutočniť podľa článku 20 ZFEÚ, nič to nemení na skutočnosti, že rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí vydania povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku, možno prijať až po takomto posúdení.
79 V druhom rade vzhľadom na to, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by presne definovalo konkrétne podmienky preskúmania, ktoré sa má vykonať podľa článku 20 ZFEÚ, tieto podmienky patria do vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 43, ako aj citovanú judikatúru).
80 V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie povinné zabezpečiť dodržiavanie tak požiadaviek vyplývajúcich zo všeobecnej zásady riadnej správy vecí verejných, ako aj z práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, body 35 a 44, ako aj citovanú judikatúru).
81 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe svojej žiadosti, a to bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil s cieľom umožniť dotknutej osobe brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 43, ako aj citovaná judikatúra).
82 Z vyššie uvedených úvah, najmä z úvah týkajúcich sa požiadavky zohľadnenia všetkých relevantných okolností na účely uplatnenia článku 20 ZFEÚ, ako aj povinnosti odôvodnenia rozhodnutí týkajúcich sa tohto uplatnenia, vyplýva, že vnútroštátny orgán príslušný v oblasti pobytu sa nemôže platne obmedziť na vykonanie rozhodnutia, ktoré neobsahuje odôvodnenie, prijatého iným vnútroštátnym orgánom, ktorý nevyhovel tejto požiadavke, a len na tomto základe prijať z dôvodu národnej bezpečnosti rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí vydania povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C-159/21, EU:C:2022:708, bod 79).
83 Toto konštatovanie nijako nevylučuje, aby časť informácií použitých príslušným orgánom na vykonanie posúdenia uvedeného v bode 77 tohto rozsudku mohli poskytnúť orgány poverené špecializovanými funkciami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou, a to z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť tohto orgánu (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C-159/21, EU:C:2022:708, bod 82).
84 Rovnako uvedené konštatovanie nebráni tomu, aby členský štát udelil orgánu poverenému špecializovanými funkciami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou právomoc vydať záväzné stanovisko, ktorým sa uloží odňatie alebo zamietnutie vydania takéhoto povolenia na pobyt, za predpokladu, že tento orgán dodrží povinnosť odôvodnenia a že takéto stanovisko môže prijať až po riadnom zohľadnení všetkých relevantných okolností uvedených v bode 77 tohto rozsudku.
85 Preto treba na druhú časť dodatočnej otázky a na štvrtú otázku vo veci C‑420/22, ako aj na druhú časť prvej otázky a na piatu otázku vo veci C‑528/22 odpovedať tak, že článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vnútroštátnym orgánom ukladá povinnosť, aby z dôvodu národnej bezpečnosti odňali alebo zamietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku, len na základe záväzného stanoviska, ktoré neobsahuje odôvodnenie, prijatého orgánom povereným špecializovanými funkciami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou, bez dôkladného preskúmania všetkých jednotlivých okolností a primeranosti tohto rozhodnutia o odňatí alebo zamietnutí.
O prvej a druhej otázke vo veci C‑420/22, ako aj o druhej a tretej otázke vo veci C‑528/22
86 V prvej a druhej otázke vo veci C‑420/22, ako aj v druhej a tretej otázke vo veci C‑528/22, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa všeobecná zásada riadnej správy vecí verejných a článok 47 Charty v spojení s článkom 20 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí povolenia na pobyt prijaté vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku 20, zakladá na informáciách, ktorých zverejnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, môže mať tento štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho právny zástupca prístup k týmto informáciám len po získaní povolenia na tento účel, nesmie byť oboznámený ani s podstatou dôvodov, na ktorých sú takéto rozhodnutia založené, a v žiadnom prípade nesmie použiť na účely správneho alebo súdneho konania informácie, ku ktorým mohol mať prístup.
87 Na úvod treba konštatovať, že keďže právo Únie neobsahuje osobitné pravidlo vymedzujúce podmienky prístupu k spisu týkajúcemu sa konania o práve na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, konkrétne podmienky postupov zavedených na tento účel patria do právneho poriadku každého členského štátu v medziach vyplývajúcich zo zásad a práva pripomenutých v bodoch 79 a 80 tohto rozsudku.
88 Z toho vyplýva najmä to, že dodržanie práv dotknutej osoby na obhajobu musí byť zaručené tak v priebehu správneho konania, ako aj v prípadnom súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 44, ako aj citovanú judikatúru).
89 Pokiaľ ide po prvé o správne konanie, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že dodržiavanie práv na obhajobu znamená, že adresátovi rozhodnutia, ktoré významnou mierou ovplyvňuje jeho záujmy, musia správne orgány členských štátov pri prijímaní opatrení patriacich do pôsobnosti práva Únie umožniť, aby mohol účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí (rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 45, ako aj citovaná judikatúra).
90 Účelom tejto požiadavky je umožniť príslušnému orgánu, najmä v rámci konania týkajúceho sa uplatnenia článku 20 ZFEÚ, aby splnil svoju povinnosť uvedenú v bode 85 tohto rozsudku tým, že vykoná individuálne posúdenie všetkých relevantných okolností pri plnej znalosti veci, čo si vyžaduje, aby adresát rozhodnutia mohol opraviť chybu alebo uviesť také skutočnosti týkajúce sa svojej osobnej situácie, ktoré môžu ovplyvniť prijatie alebo neprijatie rozhodnutia alebo jeho obsah (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 46, ako aj citovanú judikatúru).
91 Keďže uvedená požiadavka nevyhnutne predpokladá, že tomuto adresátovi sa ponúkne, v prípade potreby prostredníctvom poradcu, konkrétna možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami, na ktorých chce správny orgán založiť svoje rozhodnutie, rešpektovanie práv na obhajobu má za následok právo na prístup ku všetkým spisovým materiálom v priebehu správneho konania (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 47, ako aj citovanú judikatúru).
92 Pokiaľ ide v druhom rade o súdne konanie, rešpektovanie práv na obhajobu znamená, že žalobcovi sa umožní prístup nielen k dôvodom rozhodnutia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté, ale aj ku všetkým skutočnostiam v spise, z ktorých správny orgán vychádzal, aby sa k týmto skutočnostiam mohol účinne vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 48, ako aj citovanú judikatúru).
93 Okrem toho zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v článku 47 Charty, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými súdu, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo predpokladá, že osoba, ktorej sa týka rozhodnutie o pobyte patriace do pôsobnosti práva Únie, musí mať možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami zo svojho spisu, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti tomuto rozhodnutiu (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 49, ako aj citovanú judikatúru).
94 Treba však pripomenúť, že práva na obhajobu nie sú absolútne a že právo na prístup k spisu, ktoré je ich nevyhnutnou súčasťou, môže byť obmedzené na základe vyvažovania práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy dotknutej osoby na jednej strane a záujmov uvedených na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti, na strane druhej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 50, ako aj citovanú judikatúru).
95 Toto vyváženie však vzhľadom na nevyhnutnú potrebu dodržiavať článok 47 Charty nemôže viesť k tomu, že práva dotknutej osoby na obhajobu budú zbavené akejkoľvek účinnosti a že jej právo na opravný prostriedok vyplývajúce z tohto článku 47 bude zbavené svojho obsahu najmä tým, že dotknutá osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani s podstatou dôvodov, na ktorých je založené rozhodnutie prijaté voči tejto osobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).
96 Uvedené vyvažovanie naopak môže viesť k tomu, že niektoré skutočnosti uvedené v spise sa dotknutej osobe neoznámia, ak by ich sprístupnenie mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, okrem iného v tom zmysle, že by mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť budúce plnenie úloh týchto orgánov, prípadne im úplne zabrániť (rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 52, ako aj citovaná judikatúra).
97 Preto, aj keď členské štáty môžu najmä v prípade, keď si to vyžaduje národná bezpečnosť, nepriznať dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu v rámci konania podľa článku 20 ZFEÚ, nemôžu bez toho, aby porušili zásadu efektivity, všeobecnú zásadu riadnej správy vecí verejných a právo na účinný prostriedok nápravy, uviesť túto osobu do situácie, v ktorej by sa ani ona, ani jej právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností uvedených v tomto spise (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 53).
98 V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že v prípade, keď bolo sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely správneho konania alebo prípadného súdneho konania (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 54).
99 Na druhej strane, keďže z návrhov na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok maďarskej vlády vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej vychádza z úvahy, že práva na obhajobu dotknutej osoby sú dostatočne zaručené možnosťou príslušného súdu mať prístup k spisu, je potrebné zdôrazniť, že toto právo nemôže nahradiť prístup dotknutej osoby alebo jej právneho zástupcu k informáciám uvedeným v tomto spise (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 57).
100 Rešpektovanie práv na obhajobu v súdnom konaní totiž znamená, že dotknutá osoba môže, ak je to potrebné prostredníctvom poradcu, presadzovať svoje záujmy vyjadrením svojho stanoviska k týmto informáciám (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 58).
101 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku vo veci C‑420/22, ako aj na druhú a tretiu otázku vo veci C‑528/22 odpovedať tak, že všeobecná zásada riadnej správy vecí verejných a článok 47 Charty v spojení s článkom 20 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí vydať povolenie na pobyt prijaté vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku 20, zakladá na informáciách, ktorých zverejnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, môže mať tento štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho právny zástupca prístup k týmto informáciám len po získaní povolenia na tento účel, nesmie byť oboznámený ani s podstatou dôvodov, na ktorých sú takéto rozhodnutia založené, a v žiadnom prípade nesmie použiť na účely správneho alebo súdneho konania informácie, ku ktorým mohol mať prístup.
O tretej otázke vo veci C‑420/22 a o štvrtej otázke vo veci C‑528/22
102 V tretej otázke vo veci C‑420/22 a štvrtej otázke vo veci C‑528/22, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty v spojení s článkom 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby súd, ktorému prináleží preskúmať zákonnosť rozhodnutia o pobyte podľa tohto článku 20 založeného na utajovaných skutočnostiach, mal právomoc overiť zákonnosť utajenia týchto informácií a povoliť dotknutej osobe prístup ku všetkým uvedeným informáciám, ak sa domnieva, že toto utajenie je nezákonné, alebo k podstate týchto informácií, ak sa domnieva, že uvedené utajenie je zákonné.
103 Treba konštatovať, že pravidlá týkajúce sa utajenia a odtajnenia informácií na základe vnútroštátnych právnych predpisov nie sú predmetom pravidiel harmonizovaných aktom Únie.
104 Rovnako právo Únie neobsahuje ustanovenia, ktoré by presne definovali právomoci, ktoré musí mať vnútroštátny súd príslušný na preskúmanie opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu o práve na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.
105 Nič to však nemení na tom, ako vyplýva z bodov 79 a 80 tohto rozsudku, že tieto právomoci musia byť definované vnútroštátnou právnou úpravou, najmä s ohľadom na článok 47 Charty.
106 Súdny dvor však rozhodol, že by bolo nezlučiteľné so základným právom na účinný prostriedok nápravy, ak by súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým sa teda nemohli vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 56).
107 Členské štáty však môžu vo výnimočných prípadoch z dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti štátu a na účely zabránenia tomu, aby bola dotknutá osoba presne a úplne informovaná o dôvodoch, ktoré tvoria základ rozhodnutia o pobyte, stanoviť postupy a pravidlá procesného práva, ktoré umožnia skĺbiť na jednej strane legitímne hľadiská bezpečnosti štátu týkajúce sa povahy a zdrojov informácií, na ktoré sa prihliadalo pri prijímaní takého rozhodnutia, a na druhej strane potrebu zaručiť osobe podliehajúcej súdnej právomoci dodržanie jej procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 57).
108 Súdny dvor považoval za zlučiteľný s článkom 47 Charty systém, v ktorom sa príslušný súd môže oboznámiť so všetkými dôvodmi a súvisiacimi dôkazmi, na základe ktorých bolo predmetné rozhodnutie prijaté, ako aj preskúmať, či dôvody súvisiace s bezpečnosťou štátu, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny orgán, skutočne bránia úplnému oznámeniu týchto dôvodov a dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, body 58 a 59).
109 Pokiaľ ide o súdne preskúmanie týchto dôvodov, Súdny dvor sa domnieval, že na účely zabezpečenia dodržiavania článku 47 Charty stačí, aby príslušný súd mohol v prípade, keď sa domnieva, že uvedené dôvody nie sú platné, poskytnúť vnútroštátnemu orgánu možnosť oznámiť dotknutej osobe chýbajúce dôvody a dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 63).
110 Ak sa vnútroštátny orgán v takom prípade rozhodne neoznámiť všetky dôvody a súvisiace dôkazy, musí príslušný súd, aby dodržal článok 47 Charty, preskúmať zákonnosť predmetného rozhodnutia len na základe dôvodov a dôkazov, ktoré boli oznámené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 63).
111 Naopak v prípade, keď príslušný súd rozhodne, že dôvody uvádzané vnútroštátnym orgánom bránia úplnému oznámeniu týchto dôvodov a dôkazov, Súdny dvor konštatoval, že príslušný súd môže zohľadniť tieto dôvody a dôkazy tak, že primerane zváži relevantné požiadavky, a uviedol, že ak má tento súd v úmysle takto postupovať, musí dbať na to, aby bola podstata dôvodov, na ktorých je založené predmetné rozhodnutie, oznámená dotknutej osobe spôsobom, ktorý náležite zohľadňuje nevyhnutnú dôvernosť dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, body 64 až 68).
112 Súdny dvor však tiež spresnil, že ak je táto povinnosť oznámiť informácie porušená, uvedený súd je podľa vnútroštátneho práva povinný vyvodiť z toho príslušné dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 68).
113 Z uvedeného na jednej strane vyplýva, že príslušný súd musí prípadne zvážiť oznámenie všetkých alebo časti dôvodov a dôkazov bez ohľadu na ich prípadné utajenie, a na druhej strane, že členské štáty môžu dotknutým orgánom vyhradiť právomoc oznámiť alebo neoznámiť tieto dôvody alebo dôkazy za predpokladu, že príslušný súd má právomoc vyvodiť dôsledky z rozhodnutia, ktoré tieto orgány v tejto súvislosti nakoniec prijali.
114 V každom prípade, ak vnútroštátny orgán neodôvodnene bráni oznámeniu všetkých alebo niektorých skutočností, na ktorých je založené predmetné rozhodnutie, takéto riešenie môže zabezpečiť úplné dodržiavanie článku 47 Charty, v rozsahu, v akom zaručuje, že nesplnenie procesných povinností týmto orgánom nepovedie k tomu, že súdne rozhodnutie bude založené na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa žiadateľ nemohol oboznámiť, a ku ktorým sa nemohol vyjadriť.
115 Preto, ako uviedol generálny advokát v bode 130 svojich návrhov, nemožno konštatovať, že z tohto článku vyplýva, že súd príslušný na preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa uplatňovania článku 20 ZFEÚ musí mať nevyhnutne právomoc odtajniť určité informácie a sám oznámiť tieto informácie žiadateľovi, keďže takéto odtajnenie a takéto oznámenie nie je nevyhnutné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
116 V dôsledku toho treba na tretiu otázku vo veci C‑420/22 a na štvrtú otázku vo veci C‑528/22 odpovedať tak, že článok 47 Charty v spojení s článkom 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby súd, ktorému prináleží preskúmať zákonnosť rozhodnutia o pobyte podľa tohto článku 20 založeného na utajovaných skutočnostiach, mal právomoc overiť zákonnosť utajenia týchto informácií a povoliť dotknutej osobe prístup ku všetkým uvedeným informáciám, ak sa domnieva, že toto utajenie je nezákonné, alebo k podstate týchto informácií, ak sa domnieva, že uvedené utajenie je zákonné. S cieľom zabezpečiť rešpektovanie práv tejto osoby na obhajobu však tento súd musí v prípade potreby vyvodiť dôsledky z každého rozhodnutia príslušných orgánov neoznámiť všetky dôvody tohto rozhodnutia a súvisiace dôkazy, alebo ich časť.
O trovách
117 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Veci C‑420/22 sa C‑528/22 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.
2. Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgány členského štátu odňali alebo odmietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občanov Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu a nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, bez toho, aby predtým preskúmali, či medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a týmito občanmi Únie existuje vzťah závislosti, ktorý by fakticky nútil uvedených občanov Únie opustiť územie Európskej únie ako celok, aby mohli sprevádzať tohto svojho rodinného príslušníka, ak na jednej strane uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nemožno priznať právo na pobyt na základe iného ustanovenia uplatniteľného v uvedenom členskom štáte a na druhej strane tieto orgány disponujú informáciami o existencii rodinných vzťahov medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a týmito občanmi Únie.
3. Článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby z dôvodu národnej bezpečnosti odňali alebo zamietli vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku, len na základe záväzného stanoviska, ktoré neobsahuje odôvodnenie, prijatého orgánom povereným špecializovanými funkciami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou, bez dôkladného preskúmania všetkých jednotlivých okolností a primeranosti tohto rozhodnutia o odňatí alebo zamietnutí.
4. Všeobecná zásada riadnej správy vecí verejných a článok 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 20 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí vydať povolenie na pobyt prijaté vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý môže mať odvodené právo na pobyt podľa tohto článku 20, zakladá na informáciách, ktorých zverejnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, môže mať tento štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho právny zástupca prístup k týmto informáciám len po získaní povolenia na tento účel, nesmie byť oboznámený ani s podstatou dôvodov, na ktorých sú takéto rozhodnutia založené, a v žiadnom prípade nesmie použiť na účely správneho alebo súdneho konania informácie, ku ktorým mohol mať prístup.
5. Článok 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby súd, ktorému prináleží preskúmať zákonnosť rozhodnutia o pobyte podľa tohto článku 20 založeného na utajovaných skutočnostiach, mal právomoc overiť zákonnosť utajenia týchto informácií a povoliť dotknutej osobe prístup ku všetkým uvedeným informáciám, ak sa domnieva, že toto utajenie je nezákonné, alebo k podstate týchto informácií, ak sa domnieva, že uvedené utajenie je zákonné. S cieľom zabezpečiť rešpektovanie práv tejto osoby na obhajobu však tento súd musí v prípade potreby vyvodiť dôsledky z každého rozhodnutia príslušných orgánov neoznámiť všetky dôvody tohto rozhodnutia a súvisiace dôkazy, alebo ich časť.
Podpisy