ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 23. novembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/95/EÚ – Normy pre priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou – Matka maloletých detí, ktoré sú utečencami v Belgicku – Matka, ktorá je ‚rodinným príslušníkom‘ v zmysle článku 2 písm. j) tejto smernice – Žiadosť o priznanie odvodenej medzinárodnej ochrany podaná touto matkou – Zamietnutie – Neexistencia povinnosti členských štátov priznať dotknutej osobe právo požívať túto ochranu, ak individuálne nespĺňa podmienky na priznanie tejto ochrany – Článok 20 a článok 23 ods. 2 uvedenej smernice – Neuplatniteľnosť“
Vo veci C‑614/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) z 13. septembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru 24. septembra 2022, ktorý súvisí s konaním:
XXX
proti
Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia F. Biltgen, N. Wahl, J. Passer (spravodajca) a L. Arastey Sahún,
generálny advokát: G. Pitruzzella,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– XXX, v zastúpení: S. Janssens, avocate,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci S. Matray, avocate,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a J. Hottiaux, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 20 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi XXX, guinejskou štátnou príslušníčkou s bydliskom v Belgicku, na jednej strane a Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, Belgicko) na druhej strane vo veci rozhodnutia posledného uvedeného zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú XXX podala v tomto členskom štáte.
Právny rámec
3 Článok 2 písm. j) smernice 2011/95, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:
…
j) ,rodinní príslušníci‘ sú, pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu, títo rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu:
– manželský partner osoby s postavením medzinárodnej ochrany alebo jej nezosobášený partner v stabilnom vzťahu tam, kde právo alebo vnútroštátne postupy dotknutého členského štátu zaobchádzajú s nezosobášenými dvojicami spôsobom porovnateľným so zosobášenými dvojicami podľa svojho práva týkajúceho sa štátnych príslušníkov tretej krajiny,
– maloleté deti dvojíc uvedených v prvej zarážke alebo osoby s postavením medzinárodnej ochrany pod podmienkou, že sú nezosobášené, a bez ohľadu na to, či sa narodili v manželskom zväzku alebo mimo neho, alebo boli adoptované, ako je vymedzené podľa vnútroštátneho práva,
– otec, matka alebo iný dospelý, ktorý je zodpovedný za osobu s postavením medzinárodnej ochrany zo zákona alebo podľa vnútroštátnych postupov dotknutého členského štátu, ak je táto osoba maloletá a nezosobášená“.
4 Článok 3 tejto smernice s názvom „Výhodnejšie normy“ uvádza:
„Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“
5 Článok 20 uvedenej smernice, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, stanovuje:
„1. Touto kapitolou nie sú dotknuté práva stanovené v [dohovore o právnom postavení utečencov, podpísanom v Ženeve 28. júla 1951, ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 [Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], doplnenom Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, uzavretom v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967].
2. Táto kapitola sa uplatňuje na utečencov, ako aj na osoby oprávnené na doplnkovú ochranu, pokiaľ sa neuviedlo inak.
3. Pri vykonávaní tejto kapitoly členské štáty zohľadňujú osobitnú situáciu zraniteľných osôb, ako sú maloleté osoby, maloleté osoby bez sprievodu, osoby so zdravotným postihnutím, starší ľudia, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby s duševnými poruchami a osoby, ktoré boli vystavené mučeniu, znásilneniu alebo iným vážnym formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia.
…
5. Pri vykonávaní ustanovení tejto kapitoly, ktorá zahŕňa maloleté osoby, sa zohľadňuje predovšetkým najlepší záujem dieťaťa.“
6 Článok 23 smernice 2011/95 s názvom „Zachovanie celistvosti rodiny“ stanovuje:
„1. Členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny.
2. Členské štáty zaistia, aby rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, boli oprávnení požadovať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 v súlade s vnútroštátnymi postupmi, pokiaľ je to zlučiteľné s ich osobným právnym postavením rodinného príslušníka.
3. Odseky 1 a 2 nie sú uplatniteľné v prípade, keď rodinný príslušník je alebo by bol vylúčený z medzinárodnej ochrany podľa kapitol III a V.
4. Bez ohľadu na odseky 1 a 2 môžu členské štáty odmietnuť, znížiť alebo zrušiť výhody uvedené v tomto dokumente z dôvodov vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku.
5. Členské štáty môžu rozhodnúť, že sa tento článok uplatňuje aj na ostatných blízkych príbuzných, ktorí žili spolu ako súčasť rodiny v čase opustenia krajiny pôvodu a ktorí boli v tom čase celkom alebo podstatne závislí od osoby s postavením medzinárodnej ochrany.“
7 Výhody vymenované v článkoch 24 až 35 tejto smernice sa týkajú práva na pobyt, cestovných dokladov, prístupu k zamestnaniu, prístupu k vzdelaniu a k postupom uznávania kvalifikácií, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, maloletých bez sprievodu, prístupu k ubytovaniu, slobody pohybu v rámci členského štátu, prístupu k prostriedkom pre začlenenie a napokon návratu do vlasti.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 XXX, guinejská štátna príslušníčka, pricestovala do Belgicka v roku 2018 spolu so svojimi tromi deťmi. Dňa 8. augusta 2018 podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zamietnutá.
9 Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že jednému z týchto troch detí bolo priznané postavenie utečenca. Z tohto spisu tiež vyplýva, že rodina už existovala v Guinei.
10 Po zamietnutí jej žiadosti o medzinárodnú ochranu XXX podala opravný prostriedok na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), ktorá ho rozhodnutím z 8. júna 2020 zamietla.
11 Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o kasačnom opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, uvádza, že XXX, ktorá je „rodinným príslušníkom“ v zmysle článku 2 písm. j) smernice 2011/95, tvrdí, že ak nebol článok 23 tejto smernice platne prebratý do belgického práva, potom má priamy účinok, z ktorého vyplýva povinnosť Belgického kráľovstva priznať XXX medzinárodnú ochranu.
12 Hoci má vnútroštátny súd pochybnosti o dôvodnosti tohto tvrdenia, keďže tento článok 23 uvádza len priznanie výhod podľa článkov 24 až 35 uvedenej smernice a toto priznanie predstavuje maximum, ktoré môže vyplývať z prípadného priameho účinku uvedeného článku 23, domnieva sa, že vzhľadom na to, že má rozhodnúť v poslednom stupni, je v tejto súvislosti povinný obrátiť sa na Súdny dvor. Tieto úvahy vedú vnútroštátny súd k položeniu prvej a druhej prejudiciálnej otázky. Tento súd okrem toho uvádza, že sa mu zdá vhodné položiť Súdnemu dvoru tretiu otázku, ktorej znenie mu navrhla navrhovateľka vo veci samej.
13 Hoci vnútroštátny súd aj v tomto prípade pochybuje o dôvodnosti tvrdenia navrhovateľky vo veci samej, podľa ktorého z najlepšieho záujmu dieťaťa uvedeného v článku 20 smernice 2011/95 a rešpektovania rodinného života vyplýva, že podľa článku 23 tejto smernice sa medzinárodná ochrana prizná matke detí, ktorým bolo v Belgicku priznané postavenie utečenca a ktoré tam pricestovali v jej sprievode, aj keď táto matka nespĺňa podmienky potrebné na získanie tejto ochrany, keďže sa zdá, že splnenie takýchto požiadaviek by mohlo byť zabezpečené udelením povolenia na pobyt, ktoré by tejto matke umožnilo legálne žiť v Belgicku, tiež sa domnieva, že v tejto súvislosti je povinný položiť Súdnemu dvoru otázky vzhľadom na to, že rozhoduje v poslednom stupni. Za týchto podmienok sa tento súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru štvrtú prejudiciálnu otázku, ktorej znenie mu takisto navrhla navrhovateľka vo veci samej.
14 Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Môže mať článok 23 [smernice 2011/95], ktorý nebol prebratý do belgického právneho poriadku s cieľom upraviť vydanie povolenia na pobyt alebo poskytnúť medzinárodnú ochranu matke dieťaťa, ktorému bolo priznané postavenia utečenca v Belgicku a ktoré vstúpilo na územie v sprievode jeho matky, priamy účinok?
2. V prípade kladnej odpovede, priznáva článok 23 [smernice 2011/95], ktorý nebol prebratý do vnútroštátneho práva, matke dieťaťa, ktorému bolo priznané v Belgicku postavenie utečenca a ktoré vstúpilo na územie v sprievode jeho matky, právo domáhať sa výhod upravených v článkoch 24 až 35 [tejto smernice], vrátane povolenia na pobyt, prostredníctvom ktorého sa jej umožní zdržiavať sa spolu s jej rodinou v súlade so zákonom na území Belgicka, alebo právo na získanie medzinárodnej ochrany, hoci táto matka jednotlivo nespĺňa podmienky vyžadované na získanie medzinárodnej ochrany?
3. Vyžaduje potrebný účinok článku 23 [smernice 2011/95] v spojení s článkami 7, 18 a 24 Charty základných práv Európskej únie, aby členský štát, ktorý neupravil svoj vnútroštátny právny poriadok tak, aby sa rodinní príslušníci osoby s takýmto postavením [v zmysle uvedenom v článku 2 písm. j) tejto smernice] v prípade, ak nie sú jednotlivo oprávnení na získanie toho istého postavenia, mohli domáhať určitých výhod, priznal týmto rodinným príslušníkom právo na odvodené postavenie utečenca, aby sa mohli domáhať uvedených výhod s cieľom zachovať celistvosť rodiny?
4. Stanovujú články 20 a 23 [smernice 2011/95] v spojení s článkami 7, 18 a 24 [Charty základných práv] členskému štátu, ktorý neupravil svoj vnútroštátny právny poriadok takým spôsobom, aby rodičia maloletého utečenca mohli požívať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 tejto smernice, povinnosť priznať týmto rodičom odvodenú medzinárodnú ochranu, s cieľom zohľadniť predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a zabezpečiť účinnosť postavenia utečenca v prípade tohto dieťaťa?“
O prejudiciálnych otázkach
15 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, konanie, ktoré je upravené v článku 267 ZFEÚ, predstavuje nástroj spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, body 43 až 45, ako aj citovaná judikatúra).
16 Súdny dvor tak opakovane pripomenul, že zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie predovšetkým predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).
17 Z údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, pritom vyplýva, že vo veci samej vnútroštátny súd rozhoduje o opravnom prostriedku týkajúcom sa rozhodnutia, ktorým bola navrhovateľke vo veci samej zamietnutá medzinárodná ochrana, o ktorú požiadala. Z tohto rozhodnutia a zo spisu naopak nijako nevyplýva, že by táto navrhovateľka konkrétne žiadala o jednu alebo viaceré výhody uvedené v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95, na ktoré odkazuje článok 23 ods. 2 tejto smernice, ani to, že by sa rozhodnutie, o ktoré ide vo veci samej, týkalo odmietnutia takýchto výhod.
18 Navrhovateľka vo veci samej sa totiž namiesto toho, aby konkrétne požiadala o určitú výhodu spomedzi tých, ktoré sú vymenované v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95, tým, že sa obráti na vnútroštátny orgán, ktorý by jej mohol priznať alebo odmietnuť priznať túto výhodu, a následne napadla prípadné odmietnutie pred príslušnými vnútroštátnymi súdmi uvedením dôvodov, pre ktoré sa domnieva, že má nárok na dotknutú výhodu alebo výhody podľa smernice 2011/95, a najmä podľa článku 23 tejto smernice, rozhodla požiadať o priznanie medzinárodnej ochrany, pričom tvrdila, že takýto nárok je jedinou možnosťou napraviť údajnú absenciu správneho prebratia tohto článku 23 do vnútroštátneho práva.
19 Treba však konštatovať, že ako v podstate správne rozhodla Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) vo svojom rozhodnutí z 8. júna 2020, ktoré bolo napadnuté pred vnútroštátnym súdom, a to aj bez ohľadu na to, či článok 23 smernice 2011/95 bol alebo nebol správne prebratý do vnútroštátneho práva, dotknutá osoba nemôže v žiadnom prípade požívať medzinárodnú ochranu, keďže individuálne nespĺňa podmienky stanovené právom Únie na priznanie takejto ochrany.
20 Súdny dvor totiž rozhodol, že smernica 2011/95 nestanovuje takéto odvodené rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, ktorí individuálne nespĺňajú podmienky na priznanie uvedeného postavenia. V tejto súvislosti z článku 23 tejto smernice vyplýva, že táto smernica sa obmedzuje na to, že ukladá členským štátom povinnosť upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby sa takíto rodinní príslušníci mohli v súlade s vnútroštátnymi postupmi a v rozsahu, v akom je to v súlade s osobným právnym postavením týchto rodinných príslušníkov, dožadovať určitých výhod, ktoré okrem iného zahŕňajú vydanie povolenia na pobyt, prístup k zamestnaniu alebo prístup ku vzdelaniu a ktorých cieľom je zachovať celistvosť rodiny [rozsudky zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 68, a z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny), C‑91/20, EU:C:2021:898, bod 36]. Z tých istých dôvodov článok 20 smernice 2011/95, ktorý uvádza všeobecné pravidlá, pričom v odseku 3 stanovuje povinnosť zohľadniť osobitnú situáciu zraniteľných osôb a v odseku 5 povinnosť zohľadniť predovšetkým najlepší záujem dieťaťa, nemožno vykladať tak, že ukladá členským štátom povinnosť priznať rodičovi maloletého dieťaťa, ktoré požíva medzinárodnú ochranu, postavenie utečenca.
21 Je pravda, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát na základe výhodnejších vnútroštátnych ustanovení, ako sú ustanovenia uvedené v článku 3 smernice 2011/95, priznal odvodene a na účely zachovania celistvosti rodiny postavenie utečenca „rodinným príslušníkom“ osoby požívajúcej takúto ochranu pod podmienkou, že to je zlučiteľné s touto smernicou.
22 Táto možnosť je však prenechaná členským štátom, pričom belgický zákonodarca, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, ju nevyužil vo vzťahu k rodinným príslušníkom osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí jednotlivo nespĺňajú podmienky na priznanie tejto ochrany.
23 Navyše z bodov 12 a 13 tohto rozsudku vyplýva, že samotný vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť založiť právo na medzinárodnú ochranu, o aké ide vo veci samej, na článkoch 20 a 23 smernice 2011/95, ale keďže v prejednávanej veci má rozhodnúť v poslednom stupni, usúdil, že je povinný položiť v tejto súvislosti Súdnemu dvoru otázku.
24 Za týchto podmienok a vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 15 a 16 tohto rozsudku a na predmet sporu vo veci samej, ako bol spresnený v bodoch 17 a 18 tohto rozsudku, treba na položené prejudiciálne otázky odpovedať len v rozsahu, v akom sa tieto otázky týkajú určenia, či osoba nachádzajúca sa v situácii navrhovateľky vo veci samej má právo na medzinárodnú ochranu, pričom v zostávajúcej časti je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný.
25 Vzhľadom na vyššie uvedené a najmä na skutočnosti pripomenuté v bodoch 20 až 22 tohto rozsudku treba na položené otázky odpovedať tak, že články 20 a 23 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladajú povinnosť priznať rodičovi dieťaťa, ktoré má postavenie utečenca v členskom štáte, pričom tento rodič je „rodinným príslušníkom“ v zmysle článku 2 písm. j) tejto smernice, právo na medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte.
O trovách
26 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Články 20 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
členským štátom neukladajú povinnosť priznať rodičovi dieťaťa, ktoré má postavenie utečenca v členskom štáte, pričom tento rodič je „rodinným príslušníkom“ v zmysle článku 2 písm. j) tejto smernice, právo na medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte.
Podpisy