ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 27. septembra 2012 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s bitúmenom určeným na výstavbu ciest – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Právo na obhajobu – Účinky rozsudku o zrušení voči tretím osobám“
Vo veci T‑361/06,
Ballast Nedam NV, so sídlom v Nieuwegeine (Holandsko), v zastúpení: pôvodne A. Bosman a J. van de Hel, neskôr A. Bosman a E. Oude Elferink, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet, A. Nijenhuis a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci pôvodne F. Wijckmans, F. Tuytschaever a L. Gyselen, neskôr F. Wijckmans a F. Tuytschaever, advokáti,
žalovanej,
ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 4090 v konečnom znení z 13. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne jednak návrh na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená, a jednak návrh na čiastočné zrušenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa konštatuje dĺžka trvania porušenia žalobkyne, a s tým súvisiace zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda M. Jaeger, sudcovia N. Wahl a S. Soldevila Fragoso (spravodajca),
tajomník: J. Plingers, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. júna 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa Ballast Nedam BV riadi skupinu Ballast Nedam, ktorá vykonáva činnosť v odvetví stavebníctva v Holandsku. Skupina v roku 1995 nadobudla spoločnosti zaoberajúce sa výstavbou ciest Eemsmond Wegenbouw BV a Bruil Infrastructuur BV, čím sa stala dôležitým hráčom v odvetví cestného staviteľstva v Holandsku, pričom tieto činnosti sa sústreďujú v rámci spoločnosti Ballast Nedam Grond en Wegen BV (ďalej len „BNGW“), dcérskej spoločnosti, v ktorej má obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania spoločnosť Ballast Nedam Infra BV (ďalej len „BN Infra“), v ktorej má žalobkyňa obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania. Od 1. októbra 2000 vykonávala cestné stavebné činnosti skupiny priamo žalobkyňa. Od 14. februára 2003 je Ballast Nedam Nederland BV prostrednou spoločnosťou v reťazci medzi Ballast Nedam a žalobkyňou.
2 Listom z 20. júna 2002 informovala British Petroleum Komisiu Európskych spoločenstiev o údajnej existencii kartelu na trhu s bitúmenom určeným na výstavbu ciest v Holandsku a požiadala o oslobodenie od pokút v súlade s ustanoveniami oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).
3 Komisia vykonala 1. a 2. októbra 2002 neohlásené kontroly v priestoroch určitých spoločností. Dňa 30. júna 2003 Komisia zaslala viacerým spoločnostiam vrátane BN Infra žiadosti o informácie, pričom táto spoločnosť na túto žiadosť odpovedala 4. a 12. septembra 2003. Dňa 10. februára 2004 Komisia zaslala žalobkyni žiadosť o informácie, pričom žalobkyňa na túto žiadosť odpovedala 9. marca 2004.
4 Dňa 18. októbra 2004 Komisia začala správne konanie a prijala oznámenie o výhradách, ktoré nasledujúci deň zaslala viacerým spoločnostiam vrátane žalobkyne a BN Infra, pričom žalobkyňa na toto oznámenie odpovedala 20. mája 2005.
5 Komisia prijala 13. septembra 2006 rozhodnutie K(2006) 4090 v konečnom znení o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 28. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 196, s. 40) a ktoré bolo žalobkyni oznámené 25. septembra 2006.
6 V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že spoločnosti, ktorým je určené, sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 81 ES, ktoré spočívalo v tom, že v uvedených obdobiach pravidelne spoločne stanovovali brutto cenu za predaj a nákup cestného bitúmenu v Holandsku, jednotnú zľavu z brutto ceny pre staviteľov ciest zúčastnených na karteli a menšiu maximálnu zľavu z brutto ceny pre ďalších staviteľov ciest.
7 Žalobkyňa, ako aj jej dcérska spoločnosť BN Infra boli uznané za zodpovedné za toto porušenie, pokiaľ ide o obdobie od 21. júna 1996 do 15. apríla 2002. Komisia totiž predpokladala, že žalobkyňa počas tohto obdobia uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti BN Infra a BNGW. Žalobkyni a BN Infra bola spoločne a nerozdielne uložená pokuta 4,65 milióna eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
8 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. decembra 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.
9 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.
10 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 30. júna 2011.
11 Z dôvodu prekážky v pojednávaní u člena šiestej komory predseda Všeobecného súdu na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu doplnil komoru.
12 Uznesením z 18. novembra 2011 Všeobecný súd (šiesta komora) v novom zložení opätovne otvoril ústnu časť konania a účastníkom konania oznámil, že budú vypočutí na novom pojednávaní.
13 Listami z 25. a 28. novembra 2011 žalobkyňa a Komisia oznámili Všeobecnému súdu, že sa vzdávajú práva byť opätovne vypočuté.
14 Predseda Všeobecného súdu v dôsledku toho rozhodol o skončení ústnej časti konania.
15 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,
– subsidiárne, aby zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka a konštatuje dĺžku trvania porušenia, a znížil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
16 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
17 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri tom, ako žalobkyni pripísala zodpovednosť za porušenia, ktorých sa dopustili BN Infra a BNGW, a druhý na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a práva na obhajobu, keďže Komisia v oznámení o výhradách neuviedla, že predpokladá zodpovednosť žalobkyne.
O prvom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri pripísaní zodpovednosti za porušenia, ktorých sa dopustili BN Infra a BNGW, žalobkyni
O nesprávnom právnom posúdení založenom na výlučnom zohľadnení väzby kapitálovej účasti na účely konštatovania uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskych spoločností
– Tvrdenia účastníkov konania
18 Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia porušila článok 81 ES tým, že jej pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustili BN Infra a BNGW, pričom vychádzala len zo skutočnosti, že vlastnila obchodné podiely zodpovedajúce 100 % ich základných imaní. Súd Únie pritom jasne uviedol, že vlastníctvo obchodného podielu zodpovedajúceho 100 % základného imania dcérskej spoločnosti samo osebe nestačí na preukázanie existencie kontroly dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 28, a rozsudok Všeobecného súdu z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, body 218 a 219).
19 V prejednávanej veci sa podľa nej nikdy priamo ani nepriamo nezúčastnila tajných dohôd, počas správneho konania nikdy nevystupovala ako sprostredkovateľ BN Infra alebo BNGW a vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne uviedla, že BN Infra mala skutočnú samostatnosť. BN Infra a BNGW tak určovali svoju obchodnú politiku bez jej zásahu a bez toho, aby jej predkladali účty, pričom v čase, keď dochádzalo k porušovaniu, bola jej úloha obmedzená na aspekty, ktorých povaha bola výsostne finančná. Komisii preto prináležalo, aby preukázala, že uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie BN Infra a BNGW na relevantnom trhu a že existovala súvislosť medzi týmto vplyvom a protiprávnym správaním.
20 Na druhej strane sa žalobkyňa domnieva, že Komisia na preukázanie toho, že uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie BN Infra a BNGW, nemohla vychádzať z veľmi všeobecných okolností, ako sú konsolidácia výsledkov hospodárenia, rozhodnutia v oblasti zlúčení, použitie ziskov dcérskych spoločností, politika investícií, nákupov a predajov alebo nominovanie ich riaditeľov. Takéto kritériá totiž podľa nej zodpovedajú povinnostiam, ktoré majú všetky materské spoločnosti v zmysle holandského Občianskeho zákonníka a uznanie relevantnosti takýchto okolností by voči materským spoločnostiam viedlo k vytvoreniu nevyvrátiteľnej domnienky o zodpovednosti za pochybenie. Podľa judikatúry by vhodným kritériom bola možnosť materskej spoločnosti určovať obchodné správanie dcérskej spoločnosti prostredníctvom svojej distribučnej a cenovej politiky (rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151).
21 Podľa žalobkyne sú teda kritériá, ktoré Komisia uplatnila, týkajúce sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, materskej spoločnosti, v rozpore s prezumpciou neviny uznanou článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
22 Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkyne.
– Posúdenie Všeobecným súdom
23 Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že účasť na tajných dohodách prebiehala od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000 prostredníctvom zamestnancov BNGW, potom od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002 prostredníctvom riaditeľa BN Infra. Rozhodla sa uznať žalobkyňu za zodpovednú za porušenie, pokiaľ ide o celé obdobie, keď dochádzalo k porušovaniu, lebo mala obchodné podiely zodpovedajúce celým základným imaniam BN Infra a BNGW, a preto sa o nej predpokladalo, že na nich skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv (odôvodnenia 293 až 297 napadnutého rozhodnutia).
24 Najskôr je potrebné pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa vzťahuje na činnosti podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59) a že pojem podnik v zmysle článku 81 ES zahŕňa hospodárske jednotky, ktoré pozostávajú z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu porušenia, na ktoré sa vzťahuje uvedené ustanovenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 54 a tam citovanú judikatúru). Pod pojmom podnik v tomto kontexte sa musí rozumieť hospodárska jednotka, aj keď z právneho hľadiska je táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, Zb. s. I‑11987, bod 40).
25 Protisúťažné správanie podniku môže byť pripísané inému podniku v prípade, ak neurčoval svoje konanie na trhu samostatne, ale v podstate realizoval pokyny vydané týmto iným podnikom, a to najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby, ktoré ich spájajú (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27; z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 117, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 58). Správanie dcérskej spoločnosti teda môže byť pripísané materskej spoločnosti, pokiaľ dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, pričom tieto dva podniky tvoria jednu hospodársku jednotku (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 133 a 134).
26 Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby bolo rozhodnutie ukladajúce pokuty určené materskej spoločnosti skupiny spoločností, teda nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a o to menej účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jeden podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Treba totiž pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, a teda jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, vtedy, ak dotknuté podniky neurčujú svoje správanie na trhu samostatne (rozsudok Všeobecného súdu z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290).
27 V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť takýto rozhodujúci vplyv skutočne uplatňuje (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).
28 Za týchto podmienok na to, aby platila domnienka, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, stačí, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní obchodný podiel zodpovedajúci celému základnému imaniu dcérskej spoločnosti. Komisia môže potom voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, pokiaľ táto materská spoločnosť, ktorej prináleží túto domnienku vyvrátiť, nepredloží dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (rozsudky Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 18 vyššie, bod 29, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 61).
29 Hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaného v bode 18 vyššie, uviedol okrem držby obchodného podielu zodpovedajúceho 100 % základného imania dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu uplatňovaného materskou spoločnosťou na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností počas správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor tieto okolnosti uviedol len s cieľom spomenúť všetky skutočnosti, na ktorých Všeobecný súd založil svoje odôvodnenie v rámci tejto veci, a nie preto, aby uplatnenie vyššie uvedenej domnienky podmienil predložením doplňujúcich dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť (rozsudky Súdneho dvora Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 62, a z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 41).
30 Žalobkyňa sa domnieva, že prístup, ktorý zvolila Komisia, je v rozpore s prezumpciou neviny uznanou článkom 6 EDĽP. V zmysle ustanovení článku 2 nariadenia č. 1/2003, ktoré vyjadruje prezumpciu neviny potvrdenú v článku 6 ods. 2 EDĽP, dôkazné bremeno v súvislosti porušením článku 81 ods. 1 ES znáša orgán, ktorý ho vytýka. Ako zdôraznila generálna advokátka Kokott v návrhoch vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie (Zb. s. I‑8241), využitie takejto domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na svoju 100 % dcérsku spoločnosť neznamená presunutie dôkazného bremena, ktoré by bolo z hľadiska týchto ustanovení problematické, ale stanovuje mieru dôkazov, ktorá sa musí dodržať, aby sa stanovilo, či zodpovednosť za porušenia prislúcha materskej spoločnosti alebo dcérskej spoločnosti. Ak skutočnosť, že materská spoločnosť vlastní obchodný podiel zodpovedajúci celému základnému imaniu svojej dcérskej spoločnosti, umožňuje predpokladať, že vplyv sa uplatňuje, táto domnienka sa považuje za domnienku v súlade s požiadavkami v oblasti dôkazného bremena, pokiaľ ju materská spoločnosť nevyvráti predložením dôkazov, ktoré vedú k opačnému záveru (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 79). Nad rámec otázky rozdelenia dôkazného bremena si teda všetci účastníci konania musia splniť povinnosť uvádzať svoje tvrdenia (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, I‑8730, bod 73, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 74).
31 Žalobkyňa sa okrem iného domnieva, že výklad, ktorý zvolila Komisia, pokiaľ ide o domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na svoju 100 % dcérsku spoločnosť, znemožňuje jej vyvrátenie.
32 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že na to, aby materská spoločnosť, ktorá má vo svojej dcérskej spoločnosti obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania, vyvrátila domnienku, že na ňu skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv, materská spoločnosť musí Komisii a neskôr prípadne súdu Únie predložiť na posúdenie všetky dôkazy, o ktorých sa domnieva, že preukazujú, že netvoria jeden hospodársky subjekt, a ktoré sa týkajú hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi jej dcérskou spoločnosťou a ňou, ktoré sa môžu v každom jednotlivom prípade meniť, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 65, a General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, body 51 a 52). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorej vyvrátenie prináleží žalobkyni.
33 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že povinnosti, ktoré materskej spoločnosti ukladá holandské právo, znemožňujú akékoľvek vyvrátenie uvedenej domnienky, treba pripomenúť, že spoločnosť sa nemôže dovolávať vnútroštátnej právnej úpravy, aby sa vyhla právnym normám Únie, keďže právne pojmy použité v práve Únie sa v zásade musia vykladať a uplatňovať jednotne v celom Spoločenstve (rozsudok Súdneho dvora z 1. februára 1972, Hagen, 49/71, Zb. s. 23, bod 6). V každom prípade vzhľadom na všetky zásady pripomenuté vyššie v súvislosti s existenciou takejto domnienky a kritériami umožňujúcimi jej vyvrátenie sa zdá, že dôkazy týkajúce sa povinností uložených holandským právom materským spoločnostiam vo vzťahu k ich dcérskym spoločnostiam podporujú domnienku, ktorú uplatnila Komisia vo vzťahu k žalobkyni, pokiaľ ide o kontrolu, ktorú žalobkyňa uplatňovala nad BN Infra a BNGW.
34 Žalobkyňa napokon tvrdí, že Komisia pri konštatovaní, že uplatňovala rozhodujúci vplyv na BN Infra a BNGW, priznala príliš veľkú dôležitosť veľmi formálnym a všeobecným okolnostiam.
35 V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že podporné nepriame dôkazy o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na správanie svojej dcérskej spoločnosti, ktoré predložila Komisia, predstavujú dodatočné dôkazy, ktoré nad rámec domnienky vychádzajúcej z toho, že žalobkyňa vlastnila obchodné podiely zodpovedajúce celým základným imaniam svojich dcérskych spoločností, síce nepotvrdzujú skutočnú vecnú účasť žalobkyne na príslušnom porušení, ale potvrdzujú jej rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností a skutočné využívanie tejto právomoci (rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687, bod 20; pozri tiež rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 62).
36 Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 32 vyššie, súd Únie uviedol, že pri posudzovaní existencie jedného hospodárskeho subjektu tvoreného materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou musí zohľadniť všetky dôkazy, ktoré mu predložili účastníci konania, týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi obidvomi spoločnosťami, ktorých povaha a význam sa môžu meniť v závislosti od osobitných vlastností každého prípadu (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 65). Hoci určité okolnosti, ako konsolidácia účtovníctva na úrovni skupiny, nie sú relevantné (rozsudok General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 108), iné okolnosti, ako úzke personálne väzby medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou alebo schopnosť materskej spoločnosti reorganizovať úlohy pridelené rôznym dcérskym spoločnostiam, aj keď samy osebe neumožňujú preukázať existenciu jedného hospodárskeho subjektu, ako celok môžu predstavovať súbor dostatočných zhodujúcich sa nepriamych dôkazov.
37 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že Komisia nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že žalobkyňa je ako 100 % materská spoločnosť BN Infra a BNGW, ktorá v nich uplatňovala rozhodujúci vplyv, zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustili.
O zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustili BN Infra a BNGW, žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
38 Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávnych posúdení vo vzťahu k osobitným podmienkam, z ktorých vychádzala v napadnutom rozhodnutí, aby jej pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustili BN Infra a BNGW.
39 Na úvod zdôrazňuje, že domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu sa v správnom konaní netýkala BNGW a že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k tejto spoločnosti obmedzila na uvedenie internej reorganizácie cestných stavebných činností v roku 2000. Domnieva sa preto, že ostatné dôkazy uvedené Komisiou v štádiu konania pred súdom sú neprípustné.
40 Komisia podľa nej nesprávne zohľadnila zloženie jej predstavenstva, ktoré sa skladá len z dvoch osôb, pričom táto okolnosť umožňuje preukázať len to, že nebola schopná kontrolovať správanie BN Infra a BNGW na trhu vzhľadom na veľmi veľký počet činností skupiny. Komisia podľa nej tiež nesprávne vyložila úlohy „concern council“, ktorá združuje jej predstavenstvo a generálnych riaditeľov významných oddelení skupiny a prejednáva len strategické otázky týkajúce sa celej skupiny. Prítomnosť zástupcov BN Infra a BNGW v tomto orgáne predstavuje okrem iného znak ich nezávislého postavenia v rámci skupiny, čo im v tomto orgáne umožňuje brániť svoju samostatnosť. Komisia okrem toho vychádzala z nesprávneho skutkového posúdenia, keď usúdila, že zamestnanec BN Infra, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach kartelu od októbra 2000, bol počas obdobia, keď dochádzalo k porušovaniu, členom „concern council“, keďže jej členom sa stal až vo februári 2004 pri svojom vymenovaní na miesto generálneho riaditeľa BN Infra. Skutočnosť, že má sídlo na rovnakej adrese ako BN Infra, takisto nie je relevantná, keďže tieto dve spoločnosti majú priestory v rozdielnych budovách. Napokon reorganizovanie cestných stavebných činností skupiny v októbri 2000 podľa nej nepredstavuje nijaký znak neexistencie obchodnej samostatnosti BN Infra, keďže každá materská spoločnosť má možnosť reorganizovať svoju skupinu.
41 Žalobkyňa okrem iného pripomína, že ako zdôraznila vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, je iba finančným holdingom a BN Infra a BNGW sú individuálne zodpovedné za obchodné, finančné a právne aspekty svojej prevádzky, ako aj za svoju personálnu politiku. Sú povinné predstaviť obchodný plán a predložiť ho žalobkyni, no uvádzajú sa v ňom len hrubé črty ich stratégie a finančné predpovede. Niektoré z ich rozhodnutí sa okrem toho predkladajú na jej schválenie, avšak v oblastiach vôbec nesúvisiacich s obchodnou politikou. Holandské právo obchodných spoločností podľa nej tiež ukladá každej materskej spoločnosti udržiavať určité vzťahy so svojimi dcérskymi spoločnosťami, najmä pokiaľ ide o nominovanie riaditeľov valným zhromaždením akcionárov, prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa použitia zisku, zostavenie konsolidovanej účtovnej závierky z finančných výkazov dcérskych spoločností alebo rozhodnutia o zmene štruktúry skupiny.
42 BN Infra teda podľa nej mohla od októbra 2000 úplne slobodne určovať svoje obchodné správanie, najmä v oblasti nákupu prvotných surovín, pričom výboru pre zmluvy, na ktorom sa zúčastňovala aj žalobkyňa, boli predložené iba ponuky týkajúce sa prác s určitou hodnotou alebo tých, ktoré predstavovali určité riziko. BN Infra bola okrem toho povinná požiadať o súhlas predstavenstva žalobkyne iba v prípade uzatvárania zmlúv o spolupráci, ktoré vybočovali z rámca jej bežnej prevádzky.
43 Takisto BNGW až do októbra 2000 slobodne rozhodovala o uzatváraní zákaziek na cestné stavebné práce, s výnimkou prác s hodnotou presahujúcou určitú hranicu, ktoré sa predkladali výboru pre zmluvy, ale predstavovali len malú časť jej obratu. BNGW bola okrem toho povinná zasielať predstavenstvu žalobkyne trikrát ročne len výsledky svojho hospodárenia a nikdy neuvádzala jednotlivé projekty. Napokon vedenie BNGW zastávalo funkcie v ostatných spoločnostiach skupiny vrátane BN Infra iba počas veľmi obmedzeného obdobia v roku 2000 a skutočnosť, že zamestnanec BNGW, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach kartelu, sa od októbra 2000 stal obchodným riaditeľom BN Infra, podľa nej nemá vplyv na stupeň samostatnosti, ktorú mala BNGW až do uvedeného dňa.
44 Komisia sa domnieva, že žalobkyni sa nepodarilo vyvrátiť jej domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie BN Infra a BNGW a že v každom prípade viaceré dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí subsidiárne preukazujú, že žalobkyňa skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na politiku BN Infra a BNGW.
45 Komisia v replike okrem iného uviedla, že žalobkyňa predložila určité dôkazy určené na vyvrátenie jej domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie BN Infra a BNGW po prvýkrát až v žalobe, čo je podľa nej v rozpore s judikatúrou Všeobecného súdu (rozsudok z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 89). V odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom týkajúcu sa rozsudku Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia (C‑407/08 P, Zb. s. I‑6371, body 89 až 92), však Komisia uviedla, že už nenamieta proti prípustnosti tvrdení žalobkyne smerujúcich k vyvráteniu uvedenej domnienky.
46 Komisia napokon uvádza, že ak by Všeobecný súd rozhodol o prípustnosti dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila po prvýkrát až v konaní pred ním a ktoré sú určené na vyvrátenie uvedenej domnienky, počas súdneho konania by musel umožniť Komisii odpovedať na tieto tvrdenia.
– Posúdenie Všeobecným súdom
47 Pri skúmaní výhrad, ktoré majú preukázať, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď žalobkyni pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustili BN Infra a BNGW, ide o určenie, či žalobkyňa predložila dôkazy, ktoré umožňujú vyvrátiť domnienku, že tieto tri spoločnosti predstavovali jeden hospodársky subjekt.
48 Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie článkov 81 ES a 82 ES, podľa judikatúry nijaké ustanovenie práva Únie neukladá osobe, ktorej je určené oznámenie o výhradách, povinnosť namietať proti jednotlivým skutkovým a právnym okolnostiam počas správneho konania, pretože v opačnom prípade to už neskôr v súdnom konaní nebude možné, keďže takéto obmedzenie je v rozpore so základnými zásadami zákonnosti a dodržiavania práva na obhajobu (rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, body 89 až 92).
49 Pokiaľ ide o otázku, či aj Komisia môže v štádiu súdneho konania predložiť dodatočné nepriame dôkazy týkajúce sa existencie jedného hospodárskeho subjektu medzi žalobkyňou a BNGW, treba pripomenúť, že hoci pri žalobe o neplatnosť podanej na základe článku 230 ES Komisia nemôže na podporu napadnutého rozhodnutia predložiť nové dôkazy preukazujúce porušenie, ktoré nie sú v tomto rozhodnutí uvedené, je oprávnená odpovedať na tvrdenia žalobkyne, pokiaľ sa žalobkyňa na základe iných dokumentov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, snaží preukázať, že tvrdenie Komisie je z vecného hľadiska nesprávne (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, body 175 a 176). Súdny dvor už navyše uznal, že autor napadnutého rozhodnutia môže v štádiu konania pred súdom predložiť spresnenia, aby doplnil odôvodnenie, ktoré už je samo osebe dostatočné, vzhľadom na to, že tieto spresnenia môžu byť užitočné na vnútorné preskúmanie dôvodov rozhodnutia súdom Únie, keďže umožňujú inštitúcii vysvetliť dôvody, ktoré stoja za jej rozhodnutím (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C‑298/98 P, Zb. s. I‑10157, bod 46).
50 Treba preto dospieť k záveru, že Komisia bola v prejednávanej veci oprávnená odpovedať na tvrdenia predložené žalobkyňou v štádiu súdneho konania, ktorými sa žalobkyňa snažila vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania svojho rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie BNGW.
51 V prvom rade treba pripomenúť, že podľa odôvodnení 293 až 297 napadnutého rozhodnutia Komisia najprv uviedla, že môže vychádzať z domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na BNGW v období od 21. júna 1996 do 30. septembra 2000, potom na BN Infra v období od 1. októbra 2000 do 15. apríla 2002. Následne uviedla, že túto domnienku podporuje viacero dôkazov týkajúcich sa štruktúry skupiny. Predstavenstvo žalobkyne sa skladá len z dvoch osôb, ktoré spolu s generálnymi riaditeľmi významných oddelení tvoria „concern council“, pričom jej členom bol zamestnanec BN Infra, ktorý sa od roku 2000 priamo zúčastňoval na stretnutiach kartelu. Komisia navyše uviedla, že žalobkyňa a BN Infra mali sídlo na rovnakej adrese. Napokon zdôraznila právomoci v súvislosti s tvorbou organizácie skupiny, ktoré mala žalobkyňa k dispozícii a ktoré využila najmä v roku 2000 reorganizovaním cestných stavebných činností.
52 Po prvé, ak sa žalobkyňa domnieva, že Komisia bola na to, aby mohla dospieť k záveru, že môže byť zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustili jej dcérske spoločnosti, povinná vychádzať z dôkazov umožňujúcich posúdenie jej úlohy v príslušnom protisúťažnom správaní, treba pripomenúť, že podľa judikatúry kontrola vykonávaná materskou spoločnosťou nad svojimi dcérskymi spoločnosťami nemusí nevyhnutne súvisieť s protiprávnym správaním (pozri bod 26 vyššie a rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie, bod 59, a General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, body 38, 102 a 103). Preto nie je potrebné skúmať, či žalobkyňa skutočne uplatňovala vplyv na protiprávne správanie BN Infra a BNGW.
53 Po druhé dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa, aby preukázala, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie BN Infra a BNGW, neumožňujú vyvrátenie domnienky uplatňovania takéhoto vplyvu. Tvrdenie, že jej predstavenstvo sa skladalo len z dvoch osôb, čo sťažovalo sledovanie množstva činností skupiny, totiž na vyvrátenie tejto domnienky samo osebe nepostačuje, keďže neumožňuje preukázať, že žalobkyňa sa vzdala uplatňovania svojej právomoci kontrolovať BN Infra a BNGW. Takisto tvrdenia žalobkyne, že prítomnosť riaditeľov BN Infra a BNGW v „concern council“ predstavuje znak ich nezávislého postavenia v rámci organizácie skupiny, nemôže stačiť na preukázanie toho, že im prenechala úplnú samostatnosť pri určovaní svojho správania na trhu, keďže existencia „concern council“ sama osebe znamená, že žalobkyňa sa úzko podieľala na určovaní strategických cieľov svojich dcérskych spoločností. Okrem toho skutočnosť, že BN Infra a BNGW viedli po určitú hranicu relatívne samostatnú obchodnú politiku, sama osebe nepostačuje na vyvrátenie konštatovania, že žalobkyňa ako 100 % akcionár skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie BN Infra a BNGW. Toto tvrdenie totiž nie je rozhodujúce na vyvrátenie domnienky, že po prekročení uvedenej hranice skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv. Napokon okolnosť, že vedenie BNGW zastávalo funkcie v ostatných spoločnostiach skupiny vrátane BN Infra len počas veľmi obmedzeného obdobia, nepostačuje na preukázanie samostatnosti BNGW vo vzťahu k žalobkyni. Toto tvrdenie totiž nedopĺňa dôkazy umožňujúce vyvrátenie domnienky v súvislosti s obdobím, počas ktorého vedenie BNGW zastávalo tieto funkcie.
54 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že je len finančným holdingom, ktorý nezasahuje do prevádzkových činností BN Infra a BNGW. Pojem holding sa vzťahuje na rôzne situácie, ale vo všeobecnosti možno holding definovať ako spoločnosť, ktorá má podiely v jednej alebo vo viacerých spoločnostiach, aby ich kontrolovala (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 60). Hoci domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu v zásade možno spochybniť, ak sa materská spoločnosť správa ako výsostne finančný holding, zo spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa tak žalobkyňa nesprávala. Valné zhromaždenie akcionárov žalobkyne bolo poverené nominovaním riaditeľov dcérskych spoločností a schvaľovaním určitého počtu ich dôležitých strategických rozhodnutí, ako je použitie zisku, podávanie žalôb, bankové úvery, investície alebo dokonca spolupráca s inými podnikmi. Takisto existencia „concern council“ znamená, že žalobkyňa sa úzko podieľala na určovaní strategických cieľov svojich dcérskych spoločností a štruktúry skupiny, ako to okrem iného preukazuje reštrukturalizácia cestných stavebných činností v roku 2000. Dcérske spoločnosti boli napokon povinné predkladať žalobkyni trikrát ročne množstvo informácií, ako sú obchodný plán, ponuky prác s hodnotou nad určitú hranicu a svoje finančné výkazy. Tieto dôkazy ako celok preukazujú, že úloha žalobkyne prekračovala rámec jednoduchého finančného holdingu.
55 V každom prípade zo všetkých týchto dôkazov a konkrétne z existencie dôležitých hospodárskych a organizačných väzieb medzi žalobkyňou a jej dcérskymi spoločnosťami vyplýva, že Komisia mohla oprávnene dospieť k záveru, že tieto dcérske spoločnosti nie sú samostatné a v dôsledku toho existuje jeden hospodársky subjekt.
56 Okolnosť, že žalobkyňa a BN Infra majú sídlo na rovnakej adrese, hoci ide o rozdielne budovy, a vo vzťahu k tretím osobám vystupovali pod rovnakým označením, môže takisto predstavovať nepriamy dôkaz, ktorý, podporený inými nepriamymi dôkazmi, umožňuje konštatovanie existencie jedného hospodárskeho subjektu. Napokon okolnosť, že zamestnanec BN Infra, ktorý sa od októbra 2000 priamo zúčastňoval na stretnutiach kartelu, sa stal v roku 2004, teda po skončení obdobia, keď dochádzalo k porušovaniu, členom „concern council“, predstavuje dodatočný nepriamy dôkaz o existencii hierarchických väzieb a úzkych vzťahov medzi BN Infra a žalobkyňou. V tejto súvislosti treba okrem iného uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedla, že tento zamestnanec bol počas obdobia, keď dochádzalo k porušovaniu, členom „concern council“.
57 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že dôkazy predložené žalobkyňou v štádiu správneho konania a súdneho konania neumožňujú vyvrátenie domnienky, že žalobkyňa tým, že vlastnila obchodné podiely zodpovedajúce 100 % základného imania BN Infra a BNGW, na ne skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv. Preto treba potvrdiť záver uvedený v napadnutom rozhodnutí, že žalobkyňa tvorí spolu BN Infra a BNGW jeden podnik v zmysle článku 81 ES, pričom nie je potrebné preveriť, či uplatňovala vplyv na protiprávne správanie BN Infra a BNGW.
O druhom dôvode, zloženom na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu
Tvrdenia účastníkov konania
58 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že v oznámení o výhradách neuviedla, že predpokladá zodpovednosť žalobkyne na základe skutočnosti, že v období od 21. júna 1996 do 1. októbra 2000 skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na BNGW, porušila článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a jej právo na obhajobu. Domnieva sa preto, že pokuta by sa mala znížiť proporcionálne k dĺžke trvania porušenia, a teda by mala byť stanovená vo výške 1 213 650 eur.
59 Komisia totiž podľa nej v oznámení o výhradách neuviedla, že BNGW považuje za dcérsku spoločnosť BN Infra, ani to, že sa domnieva, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na BNGW. Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a súd Únie pritom podľa nej vyžadujú, aby mohla osoba, ktorej je určené oznámenie o výhradách, v rámci správneho konania vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 66).
60 Žalobkyňa sa domnieva, že dve zmienky o BNGW v oznámení o výhradách (bod 342 a poznámka pod čiarou 518) samy osebe nepostačujú. Komisia totiž jednak nesprávne označila BNGW za právneho nástupcu BN Infra a jednak nikde neoznačila BNGW za samostatný právny subjekt, ktorý bol súčasťou kartelu a na ktorého obchodnú politiku žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv. Rovnako samotné pripomenutie všeobecných pravidiel pripisovania zodpovednosti materským spoločnostiam za porušenia, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, Komisiou nemôže podľa nej nahradiť identifikáciu príslušných dcérskych spoločností. Žalobkyňa sa napokon domnieva, že skutočnosť, že vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách všeobecným spôsobom uviedla BNGW, nepostačuje na vyvodenie záveru, že Komisia splnila požiadavky stanovené judikatúrou týkajúce sa obsahu oznámenia o výhradách (rozsudky Súdneho dvora ARBED/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 23, a zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773, bod 85).
61 Žalobkyňa na pojednávaní okrem iného uviedla, že v každom prípade by nemala byť povinná zaplatiť pokutu v prípade, ak Všeobecný súd rozhodne vo veci T‑362/06 o zrušení napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pripísania zodpovednosti za správanie BNGW spoločnosti BN Infra, keďže zodpovednosť materskej spoločnosti nemôže byť väčšia ako zodpovednosť jej dcérskej spoločnosti.
62 Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkyne. Na pojednávaní v odpovedi na tvrdenia žalobkyne týkajúce sa dôsledkov, ktoré sa majú vyvodiť z prípadného čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci T‑362/06, Komisia uviedla, že pokuta uložená žalobkyni by mala byť v každom prípade potvrdená, keďže disponuje voľnou úvahou, pokiaľ ide o otázku, ktoré subjekty podniku považuje za zodpovedné za porušenie.
Posúdenie Všeobecným súdom
– O porušení práva na obhajobu
63 Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 znie:
„Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.“
64 Podľa judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 67). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že oznámenie o výhradách musí vzhľadom na svoju dôležitosť jednoznačne určovať právnickú osobu, ktorej môžu byť uložené pokuty, a musí jej byť určené (rozsudky Súdneho dvora zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, body 143 a 146, a ARBED/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 21; rozsudok Akzo Nobel/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 87). Okrem toho je potrebné, aby oznámenie o výhradách uvádzalo, na základe akého postavenia sa podniku vytýkajú uvádzané skutočnosti (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 39).
65 Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne vernou kópiou oznámenia o výhradách (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 68). Porušenie práva na obhajobu preto treba konštatovať len vtedy, ak konečné rozhodnutie pripisuje dotknutým podnikom iné porušenia ako tie, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, alebo ak obsahuje odlišné skutkové okolnosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, body 26 a 94, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia, T‑39/92 a T‑40/92, Zb. s. II‑49, body 49 až 52). O taký prípad nejde, ak sa údajné rozdiely medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím netýkajú iného správania ako toho, v súvislosti s ktorým sa dotknuté podniky už vyjadrili, a teda ktoré nesúvisí so žiadnou novou výhradou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 191).
66 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na to, aby sa namietalo porušenie práva na obhajobu týkajúce sa výhrad zopakovaných v napadnutom rozhodnutí, sa dotknuté podniky nemôžu uspokojiť len s tým, že jednoducho uvedú existenciu rozdielov medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím bez toho, aby presne a konkrétne uviedli, v čom každý z týchto rozdielov v predmetnom prípade predstavuje novú výhradu, v súvislosti s ktorou nemali príležitosť byť vypočuté (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 192). Podľa judikatúry sa totiž porušenie práva na obhajobu musí skúmať v závislosti od osobitných okolností každého prípadu, pretože závisí v podstate od výhrad uvádzaných Komisiou na účely určenia porušenia vytýkaného dotknutým podnikom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, ICI/Komisia, T‑36/91, Zb. s. II‑1847, bod 70).
67 Žalobkyňa sa domnieva, že si Komisia v prejednávanej veci nesplnila povinnosti tým, že v oznámení o výhradách neuviedla, že predpokladala jej zodpovednosť na základe skutočnosti, že v období od 21. júna 1996 do 1. októbra 2000 uplatňovala rozhodujúci vplyv na BNGW.
68 Z oznámenia o výhradách vyplýva, že Komisia najprv všeobecne pripomenula, že každá dotknutá skupina spoločností predstavuje jeden podnik a že materská spoločnosť skupiny mohla uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností (bod 324). Následne uviedla, že vzhľadom na to, že žalobkyňa sa zúčastňovala na stretnutiach kartelu prostredníctvom riaditeľa BNGW (bod 236 oznámenia o výhradách), potom BN Infra (bod 339 oznámenia o výhradách) a že žalobkyňa mala kontrolu nad obchodným podielom zodpovedajúcim celému základnému imaniu BN Infra (predtým Ballast Nedam Wegenbouw BV a BNGW) prostredníctvom spoločnosti Ballast Nedam Nederland, predpokladala uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na správanie týchto dvoch dcérskych spoločností. Komisia napokon predložila určité dodatočné dôkazy týkajúce sa existencie jedného podniku tvoreného žalobkyňou a BN Infra (bod 340 oznámenia o výhradách). Vzhľadom na všetky tieto okolnosti Komisia rozhodla, že oznámenie o výhradách má byť určené BN Infra za jej vlastnú priamu účasť (a priamu účasť jej predchodcov) na dohodách, ako aj žalobkyni za jej účasť prostredníctvom účinného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na správanie BN Infra (bod 342 oznámenia o výhradách).
69 Zo všetkých týchto okolností vyplýva, že hoci formulácie uvedené v oznámení o výhradách mohli byť jasnejšie, najmä pokiaľ ide o vzťah medzi BN Infra a BNGW, Komisia poskytla žalobkyni dostatok dôkazov na pochopenie skutkového stavu a okolností použitých na podporu jej tvrdenia o existencii porušenia a jednoznačne spresnila právnické osoby, ktorým by mohli byť uložené pokuty. Samotná skutočnosť, že Komisia v oznámení o výhradách neuviedla nijaký dodatočný dôkaz týkajúci sa existencie jedného podniku tvoreného žalobkyňou a BNGW, totiž nepostačuje na vyvodenie záveru, že jasne neuviedla, že chce vychádzať z domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na obchodné správanie BN Infra a BNGW. Všeobecný súd preto na základe informácií uvedených v oznámení o výhradách dospel k záveru, že žalobkyňa nemohla nevedieť, že ako materská spoločnosť BNGW môže byť osobou, ktorej bude určené konečné rozhodnutie Komisie.
70 Okrem toho treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách v súvislosti s týmto tvrdením uvedeným v oznámení o výhradách uviedla, že BN Infra nie je právnou nástupkyňou BNGW, ale jej materskou spoločnosťou s obchodným podielom zodpovedajúcim 100 % základného imania, a predložila tvrdenia, ktoré mali preukázať samostatnosť BNGW vo vzťahu k nej.
71 Za týchto okolností Všeobecný súd dospel k záveru, že žalobkyňa mala už od štádia oznámenia o výhradách možnosť pochopiť rozsah výhrady formulovanej Komisiou, pokiaľ ide o jej účasť na porušení v postavení materskej spoločnosti BNGW, a účinne tak zabezpečiť svoju obhajobu.
– O účinkoch rozsudku o zrušení vo veci T‑362/06
72 Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že vzhľadom na to, že sa s BN Infra považujú za spoločnosti tvoriace ten istý podnik v zmysle článku 81 ES, v dôsledku zníženia výšky pokuty uloženej BN Infra by podľa nej mala byť pokuta, ktorá jej bola uložená solidárne ako materskej spoločnosti, takisto znížená.
73 V každom prípade bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti týchto tvrdení, treba pripomenúť, že zrušenie článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia Všeobecným súdom vo veci T‑362/06 v rozsahu, v akom ním bolo pripísané protiprávne správanie BNGW a BN Infra od 21. júna 1996 do 1. októbra 2000, vyplýva zo skutočnosti, že Komisia porušila právo BN Infra na obhajobu tým, že v oznámení o výhradách neuviedla, že ju považuje za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila BNGW, ako materskú spoločnosť BNGW, a nie ako jej právnu nástupkyňu. Hoci Všeobecný súd usúdil, že Komisia tým porušila právo BN Infra na obhajobu, naproti tomu nedospel k záveru o neexistencii protiprávneho správania BNGW.
74 Z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 295) pritom vyplýva, že Komisia predpokladala uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na BNGW z dôvodu nepriameho vlastnenia obchodného podielu zodpovedajúceho jej celému základnému imaniu.
75 Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že Komisia jej nemohla pripísať protiprávne správanie BNGW v období od 21. júna 1996 do 1. októbra 2000 ani ju určiť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty. Podľa ustálenej judikatúry Komisia disponuje voľnou úvahou v súvislosti s rozhodnutím, ktoré subjekty v rámci podniku považuje za zodpovedné za porušenie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, T‑65/89, Zb. s. II‑389, bod 154, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 290). Nič preto nebráni tomu, aby bola žalobkyňa určená za solidárne zodpovednú za správanie BNGW.
76 Napokon treba uviesť, že žalobkyňa nespochybnila existenciu porušenia, ktorého sa dopustila BNGW v období od 21. júna 1996 do 1. októbra 2000, a že v zmysle bodu 57 vyššie sa jej nepodarilo vyvrátiť domnienku, že na základe vlastníctva obchodného podielu zodpovedajúceho 100 % základného imania BNGW na ňu skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv.
77 Z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že argumentácia žalobkyne týkajúca sa dôsledkov, ktoré sa majú vyvodiť z čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci T‑362/06, musí byť zamietnutá.
78 Treba preto zamietnuť druhý žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu ako celok.
O trovách
79 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veci nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Ballast Nedam NV je povinná nahradiť trovy konania.
Jaeger | Wahl | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2012.
Podpisy
Obsah
Skutkové okolnosti
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
O prvom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri pripísaní zodpovednosti za porušenia, ktorých sa dopustili BN Infra a BNGW, žalobkyni
O nesprávnom právnom posúdení založenom na výlučnom zohľadnení väzby kapitálovej účasti na účely konštatovania uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskych spoločností
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustili BN Infra a BNGW, žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhom dôvode, zloženom na porušení článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
– O porušení práva na obhajobu
– O účinkoch rozsudku o zrušení vo veci T‑362/06
O trovách