NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 15. júna 2023(1)
Vec C‑755/21 P
Marián Kočner
proti
Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva
„Odvolanie – Nariadenie (EÚ) 2016/794 – Agentúra Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) – Ochrana osobných údajov – Články 49 a 50 – Zodpovednosť Europolu za nesprávne spracúvanie údajov – Odôvodnenie 57 – Povaha zodpovednosti – Trestné konanie začaté na Slovensku proti odvolateľovi – Znalecký posudok vypracovaný Europolom na účely vyšetrovania – Extrakcia údajov z mobilných telefónov a z prídavného zariadenia USB patriacich odvolateľovi – Údajné neoprávnené zverejnenie uvedených údajov Europolom – Nemajetková ujma – Žaloba o náhradu škody – Príčinná súvislosť“
I. Úvod
1. Vo svojom odvolaní pán Marián Kočner (ďalej len „odvolateľ“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. septembra 2021, Kočner/Europol (T‑528/20, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:631), ktorým tento súd zamietol jeho žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel v dôsledku zásahu do jeho práva na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života vyplývajúceho v podstate z činnosti spracúvania údajov Agentúrou Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) v rámci trestného vyšetrovania, ktoré proti nemu začali slovenské orgány po vražde novinára a jeho snúbenice.
2. Prejednávané odvolanie ponúka Súdnemu dvoru po prvýkrát príležitosť rozhodnúť najmä o povahe mimozmluvnej zodpovednosti Europolu podľa článkov 49 a 50 nariadenia (EÚ) 2016/794(2), vykladaných s odkazom na odôvodnenie 57 tohto nariadenia, a konkrétnejšie o existencii osobitného režimu solidárnej zodpovednosti Europolu a členského štátu, v ktorom vznikla škoda v dôsledku nesprávneho spracúvania údajov Europolom alebo týmto členským štátom.
II. Právny rámec
3. Podľa odôvodnení 56, 57 a 65 nariadenia Europol:
„(56) Na Europol by sa mali vzťahovať všeobecné pravidlá o zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti uplatniteľné na inštitúcie, agentúry a orgány Únie s výnimkou pravidiel o zodpovednosti za nezákonné spracúvanie údajov.
(57) Dotknutej fyzickej osobe nemusí byť jasné, či škoda, ktorú utrpela v dôsledku nezákonného spracúvania údajov, je následkom krokov Europolu, alebo členského štátu. Europol a členský štát, v ktorom nastala udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, by preto mali byť zodpovední spoločne a bezrozdielne.
…
(65) Europol spracúva údaje, ktoré si vyžadujú zvláštnu ochranu, keďže k nim patria aj citlivé neutajované skutočnosti a utajované skutočnosti EÚ. Z tohto dôvodu by mal Europol vypracovať pravidlá dôvernosti a spracúvania takýchto informácií. Pravidlá týkajúce sa ochrany utajovaných skutočností EÚ by mali byť v súlade s rozhodnutím Rady 2013/488/EÚ[(3)].“
4. Podľa článku 17 ods. 1 tohto nariadenia Europol spracúva len tie informácie, ktoré mu poskytli najmä členské štáty v súlade s ich vnútroštátnym právom a článkom 7 uvedeného nariadenia. Podľa odseku 2 tohto článku 17 Europol môže získavať a spracúvať informácie vrátane osobných údajov priamo z verejne prístupných zdrojov vrátane internetu a verejne dostupných údajov.
5. Článok 32 toho istého nariadenia, nazvaný „Bezpečnosť spracúvania“, v odseku 1 stanovuje:
„Europol prijme primerané technické a organizačné opatrenia na ochranu osobných údajov proti náhodnému alebo nezákonnému zničeniu, náhodnej strate alebo neoprávnenému sprístupneniu, zmene a prístupu alebo akýmkoľvek iným neoprávneným formám spracúvania.“
6. Článok 49 nariadenia Europol, nazvaný „Všeobecné ustanovenia o zodpovednosti a práve na náhradu“, v odseku 3 uvádza:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 49[(4)], v prípade nezmluvnej zodpovednosti Europol v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov nahrádza všetky škody spôsobené jeho útvarmi alebo jeho zamestnancami pri vykonávaní ich povinností.“
7. Článok 50 tohto nariadenia, nazvaný „Zodpovednosť za nesprávne spracúvanie osobných údajov a právo na náhradu“, stanovuje:
„1. Každá fyzická osoba, ktorá utrpela škodu v dôsledku nezákonnej operácie spracúvania, má právo na náhradu spôsobenej škody, a to buď od Europolu v súlade s článkom 340 ZFEÚ, alebo od členského štátu, v ktorom nastala udalosť, ktorá spôsobila škodu, v súlade s jeho vnútroštátnym právom. Táto fyzická osoba podáva žalobu proti Europolu na Súdny dvor Európskej únie alebo proti členskému štátu na príslušný vnútroštátny súd tohto členského štátu.
2. Všetky spory medzi Europolom a členskými štátmi týkajúce sa konečnej zodpovednosti za náhrady priznané fyzickej osobe v súlade s odsekom 1 sa postupujú správnej rade, ktorá rozhodne dvojtretinovou väčšinou svojich členov bez toho, aby bolo dotknuté právo napadnúť toto rozhodnutie podľa článku 263 ZFEÚ.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
8. V rámci vyšetrovania vedeného slovenskými orgánmi činnými v trestnom konaní po vražde novinára a jeho snúbenice na Slovensku, ku ktorej došlo 21. februára 2018, Europol na žiadosť Národnej kriminálnej agentúry (Slovensko, ďalej len „NAKA“) prevzal 10. októbra 2018 dva mobilné telefóny, ktoré mali patriť odvolateľovi, a 17. októbra 2018 úložné zariadenie USB.
9. Pokiaľ ide o tieto mobilné telefóny, 21. júna 2019 Europol predložil NAKA záverečné forenzné správy týkajúce sa operácií vykonaných na uvedených telefónoch. Podľa Europolu tomuto predloženiu predchádzalo to, že odovzdal NAKA najprv pevný disk obsahujúci zašifrované údaje extrahované z uvedených telefónov, čo potvrdzuje zápisnica z 23. októbra 2018 (ďalej len „zápisnica z 23. októbra 2018“), a následne dotknuté telefóny, čo potvrdzuje formulár o prijatí/odovzdaní dôkazov z 13. februára 2019.(5)
10. Články v tlači a na internete počas mája 2019 poskytli verejnosti k dispozícii informácie týkajúce sa odvolateľa pochádzajúce z týchto mobilných telefónov, vrátane prepisov jeho intímnej komunikácie.
11. Pokiaľ ide o úložné zariadenie USB, Europol vo svojej správe z 13. januára 2019, odovzdanej NAKA 14. februára 2019, uviedol, že odvolateľ sa od 20. júna 2018 nachádza vo väzbe pre podozrenie z finančnej trestnej činnosti a že jeho meno je okrem iných priamo prepojené na „takzvané Mafiánske zoznamy“ a „Panama Papers“(6).
12. Odvolateľ listom zo 4. mája 2020 požadoval od Europolu na základe článku 50 ods. 1 nariadenia Europol náhradu vo výške 100 000 eur z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel jednak v dôsledku zverejnenia osobných údajov, a najmä prepisov jeho komunikácie intímnej a sexuálnej povahy, v tlači a na internete, a jednak v dôsledku zápisu jeho mena do „mafiánskych zoznamov“, o ktorom informovala tlač po úniku informácií zo spisu z vnútroštátneho trestného konania vo veci vraždy uvedenej v bode 8 vyššie.
13. V nadväznosti na vyšetrovanie vedené slovenskými orgánmi činnými v trestnom konaní, uvedené v bode 8 vyššie, bol odvolateľ, ktorý bol stíhaný za spolupáchateľstvo na vražde ako objednávateľ, v prvostupňovom konaní oslobodený spod obžaloby rozsudkom, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
14. Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. augusta 2020 odvolateľ podal žalobu na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ, ako aj článku 50 ods. 1 nariadenia Europol, o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel v dôsledku konania Europolu. Požadoval jednak náhradu vo výške 50 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú mal utrpieť v dôsledku zverejnenia osobných údajov (prvý žalobný návrh) a jednak náhradu v rovnakej výške z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú mal utrpieť v dôsledku zápisu do „mafiánskych zoznamov“ (druhý žalobný návrh).
15. Všeobecný súd túto žalobu zamietol. V prípade prvého žalobného návrhu dospel k záveru, že odvolateľ nepredložil dôkaz o príčinnej súvislosti medzi uvádzanou škodou a konaním Europolu(7) a v prípade druhého žalobného návrhu usúdil, že odvolateľ nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukazovať, že „mafiánske zoznamy“ vyhotovila a viedla inštitúcia Únie a konkrétne Europol.(8) Všeobecný súd tiež v prípade oboch žalobných návrhov spresnil, že tieto závery neboli spochybnené ani odôvodnením 57 nariadenia Europol, ani článkom 49 alebo 50 tohto nariadenia.(9)
V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
16. Dňa 8. decembra 2021 odvolateľ podal odvolanie proti napadnutému rozsudku. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Všeobecnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie o trovách konania.
17. Europol, ktorého v konaní podporuje Slovenská republika ako vedľajší účastník konania, navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.
VI. Analýza
A. O odvolaní
18. Odvolateľ uvádza na podporu svojho odvolania šesť odvolacích dôvodov, pričom prvý až štvrtý dôvod sa týkajú nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku zverejnenia osobných údajov (prvý návrh v prvostupňovom konaní) a piaty a šiesty dôvod sa týkajú nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku zápisu jeho mena do „mafiánskych zoznamov“ (druhý návrh v prvostupňovom konaní).(10)
19. Europol na úvod vznáša námietku neprípustnosti prvého a piateho odvolacieho dôvodu, čo je otázka, ktorú treba preskúmať najskôr.
1. O prípustnosti prvého a piateho odvolacieho dôvodu, ktoré sa zakladajú na pochybeniach týkajúcich sa povahy zodpovednosti Europolu
20. Europol v podstate tvrdí, že prvý a piaty odvolací dôvod, ktoré sa zakladajú na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vylúčil solidárnu zodpovednosť Europolu a dotknutého členského štátu za škody spôsobené nezákonným spracúvaním údajov v dôsledku činnosti Europolu alebo tohto členského štátu, boli po prvýkrát uplatnené v štádiu repliky v prvostupňovom konaní. Ide teda o nové dôvody uplatnené počas konania, ktoré sú preto neprípustné.(11)
21. Odvolateľ sa k tomu vyjadruje tak, že tieto tvrdenia uviedol vo svojej prvostupňovej žalobe, keď spomenul odôvodnenie 57 nariadenia Europol, ako aj článok 50 ods. 1 a 2 tohto nariadenia.
22. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že odvolateľ vo svojej žalobe poukázal na zodpovednosť Europolu v súlade s článkom 49 ods. 3 a článkom 50 nariadenia Europol, ako aj s odkazom na odôvodnenie 57 tohto nariadenia, ktoré odvolateľ v celom rozsahu citoval. Vo svojej replike odvolateľ neskôr podložil toto tvrdenie, keď spresnil, že aj keby sa nepreukázalo, že Europol zodpovedal za napadnuté konanie, zodpovedal solidárne s dotknutým členským štátom za spôsobenú škodu.
23. Za týchto okolností sa domnievam, že odvolateľ uplatnil dôvod, ktorý sa v podstate týkal solidárnej zodpovednosti Europolu vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní a že prvý a piaty odvolací dôvod sú preto prípustné.
2. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku zverejnenia osobných údajov (prvý návrh v prvostupňovom konaní)
a) O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii zodpovednosti Europolu za nesprávne spracúvanie údajov
24. Odvolateľ vo svojom prvom odvolacom dôvode vytýka Všeobecnému súdu v podstate to, že vylúčil, že Europol a dotknutý členský štát solidárne zodpovedali za škody vyplývajúce z nezákonného spracúvania údajov, a to v rozpore so záväznou povahou odôvodnenia 57 nariadenia Europol.
25. Hoci odvolateľ uznáva, že znenie článku 50 ods. 1 a 2 nariadenia Europol neobsahuje výslovné ustanovenie upravujúce solidárnu zodpovednosť Europolu a dotknutého členského štátu, domnieva sa, že takáto zodpovednosť napriek tomu vyplýva z tohto ustanovenia vykladaného s prihliadnutím na odôvodnenie 57 tohto nariadenia.
26. Odvolateľ sa po prvé domnieva, že článok 50 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý upravuje riešenie sporov medzi Europolom a dotknutým členským štátom prostredníctvom správnej rady Europolu, nemožno vykladať inak, pretože toto ustanovenie by nemalo žiadny zmysel.
27. Po druhé sa solidárna zodpovednosť Europolu v tomto prípade zakladá aj na cieli dotknutej právnej úpravy, ktorý vyplýva najmä z odôvodnenia 57 nariadenia Europol a spočíva vo zvýšenej ochrane poškodeného.(12)
28. Po tretie všeobecné zásady práva Únie umožňujú vzhľadom na článok 340 ZFEÚ v každom prípade vyvodiť solidárnu zodpovednosť, aj keď neexistuje výslovná právna úprava.
29. Europol, ktorého v konaní podporuje Slovenská republika, na úvod zdôrazňuje, že solidárna zodpovednosť Únie a dotknutého členského štátu v prípade, keď konajú spoločne, nie je v zásade uznaná v článku 340 druhom odseku ZFEÚ, ale vyžaduje si výslovnú úpravu normotvorcu Únie v tomto zmysle.
30. Europol v prvom rade uvádza, že článok 50 nariadenia Europol sa nevzťahuje na spracúvanie údajov, o ktoré ide v tomto prípade, pretože sa uplatňuje výlučne na spracúvanie údajov v rámci operácií a úloh Europolu.
31. V druhom rade sa toto ustanovenie uplatňuje iba na škody spôsobené spoločne Úniou a členským štátom a nemožno ho uplatniť vtedy, keď neexistuje žiadne protiprávne konanie Europolu a nie je preukázaná príčinná súvislosť.
32. V treťom rade Europol uvádza najprv to, že hoci odôvodnenie 57 tohto nariadenia odkazuje na solidárnu zodpovednosť, nie je záväzné a neuplatňuje sa v tomto prípade. Ďalej, že pojem solidárnej zodpovednosti predpokladá, že za tú istú ujmu zodpovedá viac ako jeden subjekt, a nie že subjekt, ktorého zodpovednosť nie je preukázaná, musí zaplatiť náhradu. Napokon, že odvolateľ dokonca ani nepodal žalobu vyplývajúcu zo zodpovednosti proti dotknutému členskému štátu.(13)
33. Pripomínam, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že článok 49 ods. 3 a článok 50 ods. 1 nariadenia Europol iba spresňujú, že Europol musí nahradiť všetky škody spôsobené jeho útvarmi alebo jeho zamestnancami pri vykonávaní ich povinností v súlade s podmienkami stanovenými v článku 340 ZFEÚ, a že podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti nie je splnená.(14) V tejto súvislosti hoci odôvodnenie 57 tohto nariadenia predvída mechanizmus solidarity, tento mechanizmus nemá svoje vyjadrenie, ani základ v ustanoveniach uvedeného nariadenia.(15)
34. Pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť Únie, treba uviesť, že v súlade s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“(16). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora mimozmluvná zodpovednosť Únie podľa tohto ustanovenia predpokladá splnenie súboru podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou ujmou.(17) Kumulatívna povaha týchto podmienok znamená, že pokiaľ nie je splnená niektorá z nich, mimozmluvná zodpovednosť Únie nemôže vzniknúť.(18)
35. Pokiaľ ide konkrétnejšie o prípadnú solidárnu zodpovednosť Europolu na základe článku 50 nariadenia Europol, podotýkam, že mimozmluvná solidárna zodpovednosť v zásade znamená, že ak konanie, ktoré spôsobilo škodu, možno pripísať viacerým osobám, tieto osoby sú povinné nahradiť ju spoločne a nerozdielne.(19)
36. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rovnako platí, že výklad ustanovenia práva Únie si vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, v ktorom sa nachádza, ako aj ciele a účel, ktoré sleduje právny akt, ktorého je súčasťou. Genéza ustanovenia práva Únie môže navyše tiež poskytnúť informácie relevantné pre jeho výklad.(20)
37. V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 50 ods. 1 nariadenia Europol, toto ustanovenie v podstate stanovuje, že každá fyzická osoba, ktorá utrpela škodu v dôsledku nezákonnej operácie spracúvania údajov, má právo na náhradu spôsobenej škody, a to buď od Europolu v súlade s článkom 340 ZFEÚ (na súde Únie), alebo od členského štátu, v ktorom nastala udalosť, ktorá spôsobila škodu, v súlade s jeho vnútroštátnym právom (na príslušnom vnútroštátnom súde).
38. Myslím si, že toto ustanovenie nevedie iba na základe jeho znenia k jednoznačnému výkladu povahy dotknutej zodpovednosti.
39. Jednak totiž použitie výrazu „buď… alebo“ nevedie v tejto súvislosti k jednoznačnému záveru.(21) Tento výraz by mohol znamenať rovnako dobre to, že zodpovednosť Europolu je alternatívou k zodpovednosti dotknutého členského štátu alebo to, že poškodený sa môže s celou škodou obrátiť bez rozdielu na dotknutú inštitúciu alebo na dotknutý členský štát.
40. Okrem toho k jednoznačnému záveru nevedie ani odkaz v tom istom ustanovení na článok 340 ZFEÚ a vzhľadom na odkaz obsiahnutý v uvedenom článku na „všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov“ si vyžaduje porovnávací výklad, ktorý vykonám nižšie ako súčasť teleologického výkladu dotknutého ustanovenia.(22)
41. V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, v ktorom sa nachádza článok 50 ods. 1 nariadenia Europol, podotýkam, po prvé, že odôvodnenie 56 nariadenia Europol spresňuje, že na Europol sa vzťahujú všeobecné pravidlá o zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti uplatniteľné na inštitúcie, agentúry a orgány Únie „s výnimkou pravidiel o zodpovednosti za nezákonné spracúvanie údajov“. Pokiaľ ide o toto nezákonné spracúvanie údajov, odôvodnenie 57 tohto nariadenia nemôže byť jasnejšie, keďže uvádza, že „Europol a členský štát, v ktorom nastala udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, by preto mali byť zodpovední spoločne a bezrozdielne“ z dôvodu, že „dotknutej fyzickej osobe nemusí byť jasné, či škoda, ktorú utrpela v dôsledku nezákonného spracúvania údajov, je následkom krokov Europolu, alebo členského štátu“.
42. Je samozrejme pravda, ako to pripomína Europol, že odôvodnenie aktu Únie nemá záväznú právnu silu a nemožno sa ho dovolávať ani na účel výnimky zo samotných ustanovení dotknutého aktu, ani s cieľom výkladu jeho ustanovení, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením.(23) Okrem týchto obmedzení však odôvodnenia predstavujú dôležitý výkladový nástroj, ktorý môže vysvetľovať vôľu autora tohto aktu.(24)
43. Keďže teda úmysel normotvorcu Únie zvýhodniť poškodeného zavedením solidárnej zodpovednosti Europolu a dotknutého členského štátu, vyjadrený jednoznačne v odôvodnení 57 nariadenia Europol, neodporuje zneniu článku 50 tohto nariadenia, vyvodzujem z toho záver, že tento článok sa môže (a musí) vykladať s prihliadnutím na toto odôvodnenie.
44. Tento záver potvrdzuje článok 50 ods. 2 nariadenia Europol, podľa ktorého všetky spory medzi Europolom a členskými štátmi týkajúce sa konečnej zodpovednosti za náhradu priznanú fyzickej osobe v súlade s článkom 50 ods. 1 tohto nariadenia sa postupujú správnej rade Europolu.
45. Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie Europolu, ktorý v podstate tvrdí, že na činnosti spočívajúce v prevzatí mobilných telefónov odvolateľa a dešifrovaní, ktoré na nich vykonáva, sa nevzťahuje pojem „spracúvanie osobných údajov“ v zmysle článku 50 nariadenia Europol,, nerozumiem, a Europol nevysvetľuje, z akých dôvodov by sa na činnosti dešifrovania vykonávané Europolom v tomto prípade nevzťahovala definícia uvedená v článku 88 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, podľa ktorej úlohy Europolu môžu zahŕňať „zhromažďovanie, uchovávanie, spracúvanie, analýza a výmena informácií zasielaných najmä orgánmi členských štátov alebo tretích krajín alebo subjektov“(25).
46. V treťom rade sa mi zdá zjavné, že spomedzi cieľov nariadenia Europol cieľ vyplývajúci z jeho odôvodnenia 57 má prostredníctvom solidárnej zodpovednosti Europolu a dotknutého členského štátu uľahčiť podanie žaloby o náhradu škody osobou poškodenou nesprávnym spracúvaním údajov. Tento názor potvrdzuje genéza dotknutého ustanovenia, ako aj jeho porovnávací výklad s prihliadnutím na všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov.
47. V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o genézu článku 50 nariadenia Europol, podotýkam, že znenie tohto článku a znenie odôvodnenia 57 vychádzajú ako také z pôvodného návrhu Komisie,(26) čo posilňuje výklad, podľa ktorého uvedený článok vyjadruje úmysel normotvorcu Únie zaviesť formu solidárnej zodpovednosti Europolu a dotknutého členského štátu tak, ako je tento úmysel vyjadrený v tomto odôvodnení.(27)
48. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Europol, uplatňovanie tohto ustanovenia nemožno obmedziť na situáciu, keď ide o ujmu spôsobenú spoločne Úniou a členským štátom, pretože v takejto situácii prináleží podľa môjho názoru príslušnému súdu, aby rozhodol o príslušnej zodpovednosti subjektov alebo osôb, ktoré spôsobili škodu.(28)
49. Pokiaľ ide po druhé o porovnávací výklad článku 50 ods. 1 nariadenia Europol, pripomínam, že v súlade s týmto ustanovením môže poškodený uplatňovať zodpovednosť Europolu „v súlade s článkom 340 ZFEÚ“, ktorý vo svojom druhom odseku odkazuje na všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov.(29)
50. V tejto súvislosti sa mi zdá, že existuje určitá forma konvergencie medzi právnymi poriadkami členských štátov v otázke existencie solidárnej zodpovednosti v situáciách, v ktorých možno tú istú škodu pripísať viacerým osobám.(30) Okrem toho princípy európskeho deliktného práva sa uberajú tým istým smerom.(31)
51. Navyše podotýkam, že mechanizmus solidárnej zodpovednosti nie je právu Únie v oblasti spracovania údajov neznámy, pretože najmä článok 82 ods. 4 nariadenia 2016/679 zavádza takúto zodpovednosť v prípade, keď sa na tom istom spracúvaní zúčastňuje viac prevádzkovateľov.(32)
52. Tento záver nie je spochybnený zásadou vyplývajúcou z judikatúry, podľa ktorej v prípade súbežnej zodpovednosti Únie a členského štátu musia jednotlivci, ktorí údajne utrpeli škodu, najskôr začať konanie na vnútroštátnych súdoch.(33) Hoci sa totiž táto zásada uplatňuje v prípadoch spoločnej zodpovednosti, jej uplatňovanie v prípadoch solidárnej zodpovednosti by túto zodpovednosť zbavovalo akéhokoľvek potrebného účinku.
53. Na záver sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vylúčil, že článok 50 ods. 1 nariadenia Europol, vykladaný s prihliadnutím na odôvodnenie 57 tohto nariadenia, zavádza režim solidárnej zodpovednosti Europolu a dotknutého členského štátu za škody spôsobené nezákonným spracúvaním údajov v dôsledku činnosti Europolu alebo tohto členského štátu.
54. Navrhujem teda vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu.
55. V dôsledku toho treba zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom vylúčil akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi škodou uvádzanou odvolateľom a prípadným konaním Europolu iba z dôvodu, že počas určitého obdobia mali údaje obsiahnuté v dotknutých mobilných telefónoch k dispozícii tak Europol, ako aj slovenské orgány.
56. Zdôrazňujem však, že na to, aby bolo možné považovať Europol za solidárne zodpovedný za uvádzanú škodu, treba ešte preukázať najmä existenciu príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a touto škodou.(34) Existencia solidárnej zodpovednosti si totiž vyžaduje, aby jednotlivé škodné udalosti mohli spôsobiť uvádzanú škodu, bez ohľadu na porušenie, ktoré bolo bezprostrednou a rozhodujúcou príčinou udalosti.(35)
57. Je samozrejme pravda, že existencia tejto príčinnej súvislosti v tomto prípade je hlavnou myšlienkou tvrdení vysvetlených v rámci druhého až štvrtého a šiesteho odvolacieho dôvodu.
58. Vzhľadom na to, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd v podstate rozhodol iba o neexistencii „výlučnej“ príčinnej súvislosti medzi konaním Europolu a uvádzanou škodou, a na to, že táto analýza neumožňuje posúdiť existenciu takej príčinnej súvislosti, akú si vyžaduje solidárna zodpovednosť, sa však domnievam, že ak by Súdny dvor prijal môj návrh, aby vyhovel prvému odvolaciemu dôvodu, bolo by potrebné zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa v ňom rozhodlo o prvom návrhu v prvostupňovom konaní, a vec vrátiť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o otázke príčinnej súvislosti v rámci solidárnej zodpovednosti a prípadne aj o ostatných podmienkach, od ktorých závisí mimozmluvná zodpovednosť Únie a jej inštitúcií alebo orgánov.(36)
59. Pre prípad, ak by Súdny dvor nesúhlasil s riešením, ktoré som navrhol, však nižšie preskúmam aj ostatné odvolacie dôvody.(37)
b) O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva upravujúceho obsah vyšetrovacieho spisu
60. Odvolateľ vo svojom druhom odvolacom dôvode tvrdí, že v rozpore s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré špecifikujú obsah vyšetrovacieho spisu,(38) zápisnica z 23. októbra 2018 nebola súčasťou vyšetrovacieho spisu v jeho veci, čo preto ovplyvnilo jej dôveryhodnosť.
61. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd vychádzal zo zápisnice z 23. októbra 2018, aby dospel k záveru, že od tohto dátumu Europol nebol jediným subjektom, ktorý mal k dispozícii údaje obsiahnuté v dotknutých mobilných telefónoch, pretože tieto údaje mali k dispozícii aj slovenské orgány.(39)
62. V reakcii na to, že odvolateľ napadol autenticitu tejto zápisnice, Všeobecný súd rozhodol, že prípadné nezaloženie tohto dokumentu do spisu z trestného konania nemôže mať ako také dôsledky na jeho autenticitu a že odvolateľ nijako netvrdil, že uvedená zápisnica bola pozmenená.(40)
63. V tejto súvislosti si myslím, že tvrdenie odvolateľa o prípadnom porušení vnútroštátnych pravidiel upravujúcich obsah spisu, ktoré sa navyše netýkajú autenticity dokumentov do neho založených, je neúčinné, pretože nestačí na preukázanie toho, že Všeobecný súd nesprávne posúdil platnosť zápisnice z 23. októbra 2018, a tým menej toho, že skreslil tento dôkazný prostriedok tým, že nezohľadnil vnútroštátnu právnu úpravu, ktorú odvolateľ uvádzal v prvostupňovom konaní. Treba totiž rozlišovať medzi na jednej strane možným nesúladom tejto zápisnice s vnútroštátnymi pravidlami upravujúcimi obsah spisu, ktorý by prípadne ovplyvňoval platnosť tejto zápisnice ako súčasti tohto spisu,(41) a na druhej strane existenciou (a teda autenticitou) tej istej zápisnice a jej možnou dôkaznou hodnotou v prejednávanej veci.
64. Vzhľadom na to, že vnútroštátna práva úprava, ktorú odvolateľ uvádza, aby kompromitoval dôkaznú hodnotu spornej zápisnice, zjavne nie je relevantná, nemôže uspieť ani ďalšie tvrdenie uvádzané odvolateľom, ktoré sa zakladá na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto súvislosti.
65. Navrhujem teda zamietnuť druhý odvolací dôvod.
c) O treťom odvolacom dôvode založenom na skutkových omyloch pri posúdení príčinnej súvislosti v prípade prvého návrhu v prvostupňovom konaní
66. Odvolateľ vo svojom treťom odvolacom dôvode v prvom rade tvrdí, že zápisnica z 23. októbra 2018 (ktorej autenticita je okrem toho spochybnená) preukazuje iba odovzdanie „predbežných výsledkov“ vo forme získania a extrakcie údajov, čo nepreukazuje, že bola odovzdaná aj „komunikácia“, ktorá je predmetom tohto konania.(42)
67. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že v bode 68 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že k dátumu uvedenej zápisnice už Europol nebol jediným subjektom, ktorý mal k dispozícii sporné údaje, ktoré boli od tohto dátumu dostupné slovenským orgánom.(43)
68. Myslím si teda, že pochybnosti uvádzané odvolateľom voči presnému obsahu údajov, ktoré Europol odovzdal slovenským orgánom, a jeho nesúhlas s tým, ako Všeobecný súd vykladá výraz „predbežné výsledky“ obsiahnutý v zápisnici z 23. októbra 2018, nestačia na preukázanie existencie skutkového omylu alebo nesprávneho posúdenia, ktoré by mali za následok skreslenie dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom.
69. V druhom rade odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd nepreukázal, že Europol nemal nikdy k dispozícii spornú komunikáciu v dešifrovanej forme,(44) že aj únik v zašifrovanej forme mohol po dešifrovaní treťou neoprávnenou osobou spôsobiť uvádzanú škodu,(45) a že v tomto prípade bolo dešifrovanie zvlášť jednoduché vzhľadom na to, že Europol už extrahoval súbory so súvisiacimi heslami.
70. Hoci však nemožno vylúčiť, ako to tvrdí odvolateľ, že sporné údaje mohli uniknúť aj v zašifrovanej forme, odvolateľ nepredložil žiaden dôkaz alebo nepriamy dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že k takémuto úniku došlo v čase, keď mal dotknuté mobilné telefóny k dispozícii Europol,(46) a tým menej tomu, že posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého zašifrované údaje neboli zdrojom úniku spornej komunikácie, je postihnuté skreslením dôkazov.(47)
71. V treťom rade odvolateľ opakuje tvrdenie, že zápisnica z 23. októbra 2018 bola antedatovaná, ktoré Všeobecný súd zamietol, pretože nebolo doplnené žiadnym dôkazom, ktorý by ho osvedčil,(48) pričom nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by umožňovali vyvodiť, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav.(49)
72. V štvrtom rade odvolateľ dodáva, že dotknuté mobilné telefóny boli odovzdané na účely získania a extrakcie bez predchádzajúceho súhlasu súdu alebo nezávislého správneho orgánu, čo preukazuje existenciu príčinnej súvislosti.
73. V tejto súvislosti nerozumiem, ako prípadné porušenie noriem v oblasti získania a extrakcie sporných údajov môže samo osebe preukazovať existenciu súvislosti medzi týmto získaním alebo touto extrakciou a únikom týchto údajov na verejnosti.(50)
74. Skutočnosť, že Europol odovzdal sporné údaje slovenským orgánom, totiž podľa môjho názoru stačí na prerušenie „výlučnej“ príčinnej súvislosti medzi únikom týchto údajov a konaním Europolu, a to bez ohľadu na to, či mal Europol uvedené údaje k dispozícii v zašifrovanej alebo dešifrovanej forme a bez ohľadu na úroveň prípadného dešifrovania.(51)
75. Navrhujem teda zamietnuť tretí odvolací dôvod.
d) O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia a na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, skreslenie dôkazných prostriedkov a porušenie práva na obhajobu
76. Odvolateľ v prvej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že neodôvodnil svoje zistenie, podľa ktorého článok 50 ods. 1 a 2 nariadenia Europol nemožno považovať za základ solidárnej zodpovednosti a že porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena.
77. Z analýzy urobenej v bodoch 24 až 53 vyššie však vyplýva, že odôvodnenie Všeobecného súdu umožnilo odvolateľovi, aby pochopil dôvody, na základe ktorých sa Všeobecný súd domnieval, že článok 50 nariadenia Europol nezakladá solidárnu zodpovednosť a aby voči nim uviedol svoje tvrdenia. Uvedené odôvodnenie podľa môjho názoru umožňuje aj Súdnemu dvoru, aby vykonal svoje súdne preskúmanie.
78. Odvolateľ v druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu v podstate tvrdí, že Všeobecný súd preniesol dôkazné bremeno tým, že mu v prvostupňovom konaní uložil povinnosť preukázať, že informácie unikli z útvarov Europolu.
79. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že odvolateľ nepredložil dôkaz príčinnej súvislosti medzi uvádzanou škodou a prípadným konaním Europolu a že to stačilo na vylúčenie akejkoľvek zodpovednosti Europolu v zmysle článku 340 ZFEÚ.
80. Podľa môjho názoru bolo teda posúdenie Všeobecného súdu vykonané v zásade správne, s prihliadnutím na ustálenú judikatúru, podľa ktorej prináleží účastníkovi konania, ktorý sa dovoláva mimozmluvnej zodpovednosti Únie, aby predložil presvedčivé dôkazy o existencii dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním danej inštitúcie a uvádzanou škodou.(52)
81. Odvolateľ v tretej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil ako dôkazný prostriedok spis z vnútroštátneho trestného vyšetrovania v jeho veci, ani vyhlášku slovenského Ministerstva spravodlivosti,(53) ktorá upravuje obsah tohto spisu. Odvolateľ v podstate opakuje tvrdenie uvádzané v rámci druhého odvolacieho dôvodu, že zápisnica z 23. októbra 2018 sa v súlade s požiadavkami tejto vyhlášky mala nachádzať v spise z trestného vyšetrovania v jeho veci.
82. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako som to uviedol pri analýze druhého odvolacieho dôvodu, tvrdenie odvolateľa založené na prípadnom porušení vnútroštátnych pravidiel upravujúcich obsah spisu nie je relevantné, pretože prípadný nesúlad tejto zápisnice s vnútroštátnymi pravidlami upravujúcimi obsah spisu by nemal vplyv na jej dôkaznú hodnotu v prejednávanej veci.(54)
83. Pokiaľ ide o tvrdenie, že Europol mal tvrdiť, že fotografia zápisnice z 23. októbra 2018 preukazuje, že túto zápisnicu nemal k dispozícii a získal ju od slovenských orgánov v súdnom konaní, treba uviesť, že ide, ako to vysvetľuje odvolateľ, o „presvedčenie“ jeho advokáta, ktoré nie je podložené žiadnym nepriamym dôkazom ani dôkazom.(55)
84. Odvolateľ v štvrtej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že porušil jeho právo na obhajobu tým, že sa na pojednávaní 30. júna 2021 nemohol vyjadriť k antedatovaniu zápisnice z 23. októbra 2018. Hoci to odvolateľ výslovne nespresňuje, zdá sa, že sa odvoláva na nerešpektovanie zásady kontradiktórnosti.
85. Odvolateľ však nevysvetľuje, aké tvrdenia a skutočnosti mohol uviesť, ak by bolo dodržané jeho právo na obhajobu, ani to, že bez údajného nerešpektovania zásady kontradiktórnosti by jeho tvrdenia mohli zmeniť výsledok sporu.(56)
86. Okrem toho sa Všeobecný súd v bodoch 74 až 78 napadnutého rozsudku vyjadril k tvrdeniam odvolateľa týkajúcim sa tohto údajného antedatovania a najmä poznamenal, že tieto tvrdenia nie sú podložené žiadnym dôkazom, ktorý by ich osvedčoval, a že odvolateľ v replike netvrdil, že zápisnica z 23. októbra 2018 alebo jej kópia boli pozmenené.
87. Odvolateľ totiž uvádza iba to, že k dnešnému dňu sa nevie, kde sa nachádza originálne vyhotovenie zápisnice z 23. októbra 2018, že sa nenachádza v súdnom spise vo veci, z ktorej má pochádzať a že z dokumentov pochádzajúcich z inej trestnej veci vyplýva, že existujú aspoň dve rôzne vyhotovenia tejto zápisnice.
88. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej judikatúrou Súdneho dvora, je určenie dôkaznej hodnoty dôkazných prostriedkov ponechané na voľnú úvahu Všeobecného súdu,(57) s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazných prostriedkov, ktoré podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí zjavne vyplývať z dokumentov nachádzajúcich sa v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov,(58) o čo podľa môjho názoru v tomto prípade nejde.
89. Navrhujem teda zamietnuť štvrtý odvolací dôvod.
3. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa nemajetkovej ujmy spôsobenej zápisom mena odvolateľa do „mafiánskych zoznamov“ (druhý návrh v prvostupňovom konaní)
a) O piatom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii zodpovednosti Europolu za nesprávne spracúvanie údajov
90. Odvolateľ vo svojom piatom odvolacom dôvode, ktorý v celom rozsahu odkazuje na prvý odvolací dôvod, v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že vylúčil, že Europol a dotknutý členský štát solidárne zodpovedali za škodu, ktorá vznikla nezákonným spracúvaním údajov, a to v rozpore so záväznou povahou odôvodnenia 57 nariadenia Europol.
91. Ako vyplýva z analýzy prvého odvolacieho dôvodu,(59) Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom vylúčil, že článok 50 ods. 1 nariadenia Europol, vykladaný s prihliadnutím na odôvodnenie 57 tohto nariadenia, zavádza režim solidárnej zodpovednosti medzi Europolom a dotknutým členským štátom za škodu spôsobenú nezákonným spracúvaním údajov Europolom alebo týmto členským štátom.
92. Poznamenávam však, že v prípade druhého žalobného návrhu Všeobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že odvolateľ nepredložil žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by mohol preukazovať, že „mafiánske zoznamy“, do ktorých bolo zapísané jeho meno, vyhotovila a viedla inštitúcia Únie a konkrétne Europol.
93. Podľa môjho názoru nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, nemôže spochybniť toto zistenie, pokiaľ nie je spochybnené tvrdeniami uvádzanými v rámci šiesteho odvolacieho dôvodu, ktorý preskúmam nižšie.
94. Za týchto okolností navrhujem zamietnuť piaty odvolací dôvod ako neúčinný.
b) O šiestom odvolacom dôvode založenom na skutkových omyloch pri posúdení príčinnej súvislosti v prípade druhého návrhu v prvostupňovom konaní
95. Odvolateľ vo svojom šiestom odvolacom dôvode v podstate tvrdí, že Europolu nič neumožňovalo konštatovať prepojenie medzi ním a tzv. „mafiánskymi zoznamami“.
96. Ako však zdôraznil Všeobecný súd, Europol vo svojej správe z 13. januára 2019(60) iba uviedol, že meno odvolateľa bolo medzi inými „priamo prepojené na takzvané Mafiánske zoznamy a Panama Papers“, pričom ho nezapísal do žiadneho zoznamu, a konštatoval, že články v tlači predchádzajúce tejto správe už poukázali na prípadné mafiánske praktiky odvolateľa.(61)
97. Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami odvolateľa, ktorý v podstate tvrdí iba to, že Europol nevysvetlil dôvod, pre ktorý konštatoval prepojenie medzi odvolateľom a „mafiánskymi zoznamami“ a že týmto konaním porušil zásadu proporcionality vzhľadom na to, že „právo viesť mafiánske zoznamy“ nemá žiadny základ vo vnútroštátnom práve alebo v práve Únie.
98. V týchto tvrdeniach totiž odvolateľ vychádza z nepreukázaného predpokladu, že Europol ho skutočne zapísal do týchto „mafiánskych zoznamov“, pričom nespochybňuje záver Všeobecného súdu nachádzajúci sa v bode 102 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že „mafiánske zoznamy“, do ktorých bolo jeho meno zapísané, vyhotovila a viedla inštitúcia Únie a konkrétne Europol.
99. Navrhujem teda zamietnuť šiesty odvolací dôvod a v dôsledku toho zamietnuť odvolanie, pokiaľ ide o odvolacie dôvody týkajúce sa druhého návrhu v prvostupňovom konaní.
B. O žalobe v prvostupňovom konaní
100. Ako vyplýva z predchádzajúcej analýzy, navrhujem zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa ním rozhodlo o prvom žalobnom návrhu v prvostupňovom konaní, a zamietnuť odvolanie v rozsahu, v akom sa týka druhého žalobného návrhu v prvostupňovom konaní.
101. Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak tento súd zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
102. Domnievam sa, že o takýto prípad nejde v prejednávanej veci.
103. Myslím si totiž, že nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v rozsahu, v akom neuznal existenciu solidárnej zodpovednosti Europolu a dotknutého členského štátu za škodu spôsobenú nezákonným spracúvaním údajov v dôsledku činnosti Europolu alebo tohto členského štátu, si vyžaduje nové skutkové posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa existencie príčinnej súvislosti medzi konaním Europolu a ujmou uvádzanou odvolateľom(62) a prípadne ostatných podmienok, od ktorých závisí mimozmluvná zodpovednosť Únie a jej inštitúcií alebo orgánov.(63)
C. O trovách
104. Vzhľadom na to, že navrhujem, aby bola vec vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania účastníkov konania o odvolaní v súlade s článkom 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku použije na konanie o odvolaní, sa rozhodne neskôr.
VII. Návrh
105. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 29. septembra 2021, Kočner/Europol (T‑528/20, neuverejnený, EU:T:2021:631) v rozsahu, v akom sa týka prvého žalobného návrhu,
– vrátil vec Všeobecnému súdu na meritórne rozhodnutie o prvom žalobnom návrhu,
– v zostávajúcej časti odvolanie zamietol,
– rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.