ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 14. marca 2019 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Nariadenie (ES) č. 1013/2006 – Preprava odpadu – Odmietnutie Českej republiky zabezpečiť spätné prevzatie zmesi TPS‑NOLO (Geobal), ktorá bola z tohto členského štátu prepravená do Poľska – Otázka, či ide o odpad – Dôkazné bremeno – Dôkaz“
Vec C‑399/17,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 3. júla 2017,
Európska komisia, v zastúpení: P. Němečková, E. Sanfrutos Cano a L. Haasbeek, splnomocnené zástupkyne,
žalobkyňa,
proti
Českej republike, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil, T. Müller a L. Dvořáková, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta, vykonávajúca funkciu predsedníčky prvej komory, sudcovia
J.‑C. Bonichot (spravodajca), A. Arabadžiev, E. Regan a S. Rodin,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: M. Aleksejev, vedúci oddelenia,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. septembra 2018,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. novembra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Európska komisia sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Česká republika si tým, že odmietla zabezpečiť spätné prevzatie do Českej republiky zmesi TPS‑NOLO alebo Geobal [ďalej len „TPS‑NOLO (Geobal)“], ktorá bola z tohto členského štátu prepravená do Katovíc (Poľsko), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 24 ods. 2 a článku 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (Ú. v. EÚ L 190, 2006, s. 1).
Právny rámec
Nariadenie č. 1013/2006
2 Podľa znenia článku 1 nariadenia č. 1013/2006 nazvaného „Rozsah pôsobnosti“:
„1. Týmto nariadením sa zavádzajú postupy a kontrolné režimy prepravy odpadu v závislosti od pôvodu, miesta určenia a trasy prepravy, druhu prepravovaného odpadu a typu predpísaného nakladania s odpadom na mieste jeho určenia.
…“
3 Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia:
1. ‚odpad‘ je odpad, ako je definovaný v článku 1 ods. 1 písm. a) smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2006/12/ES [z 5. apríla 2006 o odpadoch (Ú. v. EÚ L 114, 2006, s. 9), zmenený od 12. decembra 2010 smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (Ú. v. EÚ L 312, 2008, s. 3), ktorej článok 3 v podstate preberá definíciu „odpadu“ uvedenú v smernici 2006/12];
…
19. ‚príslušný orgán miesta odoslania‘ je príslušný orgán pre oblasť, z ktorej sa má začať plánovaná preprava alebo z ktorej sa začala preprava;
20. ‚príslušný orgán miesta určenia‘ je príslušný orgán pre oblasť, do ktorej má smerovať alebo smeruje plánovaná preprava…;
…
22. ‚krajina odoslania‘ je akákoľvek krajina, z ktorej sa má začať plánovaná preprava alebo z ktorej sa začala preprava;
23. ‚krajina určenia‘ je akákoľvek krajina, do ktorej má smerovať plánovaná preprava alebo do ktorej smeruje preprava…;
…
35. ‚nezákonná preprava‘ je akákoľvek preprava odpadu uskutočnená:
a) bez oznámenia všetkým príslušným dotknutým orgánom podľa tohto nariadenia alebo
…
g) ktorá v súvislosti s prepravou odpadu, ako je uvedená v článku 3 ods. 2 a 4, vyplynula z:
…
iii) prepravy uskutočnenej takým spôsobom, ktorý nie je špecifikovaný v dokumente uvedenom v prílohe VII;
…“
4 Podľa článku 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1013/2006 podlieha cezhraničná preprava v rámci Únie postupu predchádzajúceho oznámenia príslušným orgánom alebo ich informovania v závislosti od povahy odpadov a ich spracovaní a ak množstvo odpadu presiahne 20 kilogramov (kg).
5 Článok 24 ods. 1 a 2 tohto nariadenia uvádza:
„1. Ak príslušný orgán odhalí prepravu ktorú považuje za nezákonnú, okamžite o tom informuje ostatné príslušné dotknuté orgány.
2. Ak je za nezákonnú prepravu zodpovedný oznamovateľ, príslušný orgán miesta odoslania zabezpečí, aby tento odpad:
a) prevzal späť oznamovateľ de facto alebo, ak sa oznámenie nepodalo,
b) prevzal späť oznamovateľ de iure alebo, ak to nie je možné,
c) prevzal späť príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene alebo, ak to nie je možné,
d) bol alternatívne vhodným spôsobom zhodnotený alebo zneškodnený v krajine určenia alebo v krajine odoslania; toto uskutoční príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene alebo, ak to nie je možné,
e) bol alternatívne vhodným spôsobom zhodnotený alebo zneškodnený v inej krajine; toto uskutoční príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene, ak s tým všetky príslušné dotknuté orgány súhlasia.
Spätné prevzatie, zhodnotenie alebo zneškodnenie sa uskutoční do 30 dní alebo v takej lehote, na ktorej sa môžu dohodnúť príslušné dotknuté orgány medzi sebou, po tom, ako sa príslušný orgán miesta odoslania dozvie alebo ho príslušný orgán miesta určenia alebo príslušný orgán tranzitu písomne upozorní na nezákonnú prepravu a informuje ho o dôvode (dôvodoch). Takéto upozornenie môže vyplývať z informácií, ktoré podali príslušnému orgánu miesta určenia alebo príslušnému orgánu tranzitu okrem iného iné príslušné orgány.
V prípade spätného prevzatia podľa písmen a), b) a c) sa podá nové oznámenie, pokiaľ príslušné dotknuté orgány nesúhlasia s tým, že stačí náležite odôvodnená žiadosť pôvodného príslušného orgánu miesta odoslania.
Nové oznámenie podá osoba alebo orgán uvedený v písmenách a), b) alebo c) a v súlade s týmto poradím.
Návratu odpadu z nezákonnej prepravy nebude brániť žiadny príslušný orgán ani proti nemu nebude namietať. V prípade ak príslušný orgán miesta odoslania zorganizuje alternatívny postup podľa písmen d) a e), pôvodný príslušný orgán miesta odoslania alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene podá nové oznámenie, pokiaľ sa príslušné dotknuté orgány nedohodli, že postačí náležite odôvodnená žiadosť tohto orgánu.“
6 Podľa článku 28 nariadenia č. 1013/2006:
„1. Ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia o zaradení, pokiaľ ide o rozlíšenie, či ide o odpad alebo nie, bude sa s príslušnou vecou zaobchádzať, akoby to bol odpad. Týmto nie je dotknuté právo krajiny určenia zaobchádzať s prepravovaným materiálom podľa svojich vnútroštátnych právnych predpisov po tom, ako tento dodaný materiál príde, za predpokladu, že tieto právne predpisy sú v súlade s právom Spoločenstva alebo s medzinárodným právom.
2. Ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia na zaradení oznámeného odpadu ako uvedenom v zozname v prílohe III, IIIA, IIIB alebo IV, považuje sa tento odpad za odpad uvedený v prílohe IV.
3. Ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia na zaradení oznámenej činnosti nakladania s odpadom, či už ide o zhodnotenie alebo zneškodnenie, uplatnia sa ustanovenia o zneškodnení.
4. Odseky 1 až 3 sa uplatnia len na účely tohto nariadenia, a nie sú nimi dotknuté práva zainteresovaných strán riešiť akýkoľvek spor súvisiaci s týmito otázkami súdnou cestou.“
7 Položka A3190 na zozname A nachádzajúcom sa v časti 1 prílohy V nariadenia č. 1013/2006 je definovaná takto:
„Zvyšky dechtového odpadu (okrem asfaltových cementov) pochádzajúce z rafinácie, destilácie a akéhokoľvek pyrolytického spracovania organických materiálov“.
Smernica 2006/12
8 Odôvodnenie 2 smernice 2006/12 uvádza:
„Podstatným cieľom všetkých opatrení vzťahujúcich sa na odpadové hospodárstvo by mala byť ochrana zdravia ľudí a ochrana životného prostredia pred škodlivým účinkom spôsobovaným zberom, prepravou, úpravou, skladovaním a odstraňovaním odpadov.“
9 Článok 1 ods. 1 písm. a) tejto smernice definuje „odpad“ ako „ak[ú]koľvek látk[u] alebo predmet v kategórii ustanovenej v prílohe I, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť“.
Smernica 2008/98
10 Článok 3 smernice 2008/98 znie:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
1. ‚odpad‘ je každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť
…“
11 Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Niektorý špecifický odpad prestáva byť odpadom v zmysle článku 3 bodu 1, ak prejde činnosťou zhodnocovania vrátane recyklácie a spĺňa osobitné kritériá, ktoré sa vypracujú v súlade s týmito podmienkami:
a) látka alebo vec sa bežne používa na špecifické účely;
b) pre látku alebo vec existuje trh alebo je po nej dopyt;
c) látka alebo vec spĺňa technické požiadavky na špecifické účely a spĺňa existujúce právne predpisy a normy uplatniteľné na výrobky; a
d) použitie látky alebo veci nepovedie k nepriaznivým vplyvom na životné prostredie alebo zdravie ľudí.
Kritéria v potrebných prípadoch zahŕňajú aj limitné hodnoty pre znečisťujúce látky a zohľadnia všetky prípadné nepriaznivé vplyvy látky alebo predmetu na životné prostredie.“
Nariadenie REACH
12 Článok 2 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, 2006, s. 1), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1272/2008 zo 16. decembra 2008 (Ú. v. EÚ L 353, 2008, s. 1) (ďalej len „nariadenie REACH“) uvádza:
„Odpad, ako je vymedzený v smernici… 2006/12/ES…, nie je látkou, zmesou alebo výrobkom v zmysle článku 3 tohto nariadenia.“
13 Článok 128 nariadenia REACH stanovuje:
„1. S výhradou odseku 2 členské štáty nezakážu, neobmedzia ani nebudú brániť výrobe, dovozu, uvedeniu na trh alebo použitiu látky ako takej, látky v zmesi alebo vo výrobku, na ktorú sa vzťahuje toto nariadenie a ktorá je v súlade s požiadavkami tohto nariadenia, a kde je to vhodné, aj s aktmi Spoločenstva prijatými na vykonávanie tohto nariadenia.
2. Žiadne z ustanovení tohto nariadenia nebráni členským štátom zachovať si alebo ustanoviť vnútroštátne predpisy na ochranu pracovníkov, zdravia ľudí a životného prostredia, ktoré sa uplatnia v prípadoch, keď toto nariadenie nezosúlaďuje požiadavky na výrobu, uvádzanie na trh alebo použitie.“
Konanie pred podaním žaloby a konanie na Súdnom dvore
14 Český prevádzkovateľ prepravil na konci roku 2010 a začiatkom roku 2011 z Litvínova (Česká republika) do Katovíc (Poľsko) približne 20 000 ton TPS‑NOLO (Geobal), čo je zmes kyslých dechtov z rafinácie ropy, uhoľného popola a oxidu vápenatého.
15 Celá táto zmes alebo jej časť bola uložená na pozemku na ulici Karola Woźniaka v Katoviciach, ktorú má v prenájme poľský dovozca.
16 Dňa 11. septembra 2011 poľské orgány českému ministerstvu životného prostredia oznámili, že považujú túto prepravu odpadu za nezákonnú v zmysle článku 2 bodu 35 písm. a) nariadenia č. 1013/2006, pretože ju odosielateľ ani príjemca tohto odpadu neoznámili orgánom povereným ochranou životného prostredia.
17 V januári 2012 české ministerstvo životného prostredia poľským orgánom odpovedalo, že TPS‑NOLO (Geobal) nepovažuje za odpad, keďže je zaregistrovaná v súlade s nariadením REACH, a preto odmieta od českého odosielateľa dotknutej zmesi vyžadovať, aby ju prevzal späť.
18 Dňa 12. júna 2014 začala Komisia na základe sťažnosti týkajúcej sa tejto prepravy, ktorú jej 4. februára 2014 podalo združenie na ochranu životného prostredia, vyšetrovanie.
19 Dňa 27. novembra 2014 Komisia zaslala Českej republike výzvu, na ktorú tento členský štát odpovedal 20. februára 2015, pričom v odpovedi uviedol, že TPS‑NOLO (Geobal) nie je odpad.
20 Dňa 22. októbra 2015 Komisia zaslala Českej republike odôvodnené stanovisko, na ktoré Česká republika odpovedala 18. decembra 2015, pričom potvrdila svoje odmietnutie zabezpečiť prepravu dotknutej zmesi na svoje územie.
21 Komisia sa po tom, ako konštatovala, že Česká republika odmieta konať v súlade s jej odôvodneným stanoviskom, rozhodla podať túto žalobu.
O návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania
22 Po prednesení návrhov generálneho advokáta Komisia Súdnemu dvoru listom z 23. novembra 2018 navrhla, aby bolo v súlade s článkom 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nariadené opätovné začatie ústnej časti konania, keďže dôvody, na základe ktorých generálny advokát navrhuje odmietnuť žalobu ako neprípustnú, neboli medzi účastníkmi konania prejednané, a to ani v písomnej, ani v ústnej časti konania.
23 Treba pripomenúť, že podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
24 Súdny dvor dospel po vypočutí generálneho advokáta k záveru, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie vo veci a že táto vec nemusí byť preskúmaná z hľadiska tvrdenia, ktoré pred ním nebolo prejednané.
25 Návrh Komisie na opätovné začatie ústnej časti konania preto treba zamietnuť.
O žalobe
Argumentácia účastníkov konania
26 Komisia Českej republike vytýka, že odmietla v rozpore s článkom 24 nariadenia č. 1013/2006 vyhovieť žiadosti poľských orgánov spätne prevziať dotknutú zmes, ktorá bola údajne protiprávne prepravená na poľské územie.
27 TPS‑NOLO (Geobal) má byť podľa Komisie kvalifikovaná ako „odpad“.
28 Táto zmes sa totiž po prvé vyrába z odpadu z pôvodnej rafinérskej výroby na skládke v Ostrave (Česká republika).
29 Po druhé kyslé dechty, z ktorých je TPS‑NOLO (Geobal) vyrobená, i sama táto zmes sú nebezpečnými odpadmi.
30 Po tretie je podľa Komisie dotknutá zmes považovaná v Českej republike a v Poľsku za odpad. Česká republika podľa nej túto skutočnosť nespochybňuje. Okrem toho Nejvyšší správní soud (Česká republika) v rozhodnutí z 3. decembra 2015 podľa nej rozhodol, že látka „Geobal“ sa považuje za odpad. Navyše rozhodnutie o zmene č. 20 integrovaného povolenia skládkového komplexu v Litvínove označuje látku „Geobal 4“ ako odpad.
31 Po štvrté podľa Komisie táto látka neprestala byť z dôvodu svojej registrácie podľa nariadenia REACH odpadom. Na jednej strane je totiž odpad z pôsobnosti tohto nariadenia podľa jeho článku 2 ods. 2 vylúčený. Článok 128 nariadenia REACH, ktorý zakazuje okrem iného brániť voľnému pohybu látok, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, sa tak podľa Komisie neuplatní na látku, ktorá bola pôvodne klasifikovaná ako odpad, kým neprestane byť odpadom. Na druhej strane je registrácia na základe tohto nariadenia iba jedným z faktorov, ktorý môže byť relevantný pri posudzovaní, či látka prestala byť odpadom, ako o tom Súdny dvor rozhodol v rozsudku zo 7. marca 2013, Lapin ELY‑keskus, liikenne ja infrastruktuuri (C‑358/11, EU:C:2013:142). Nakoniec podľa článku 20 ods. 2 nariadenia REACH Európska chemická agentúra (ECHA) má právomoc vykonať iba kontrolu úplnosti každej žiadosti o registráciu, pričom táto kontrola úplnosti nezahŕňa posúdenie kvality alebo primeranosti predložených údajov.
32 Po piate podľa Komisie nie je zámer držiteľa jediným určujúcim prvkom kvalifikácie určitého materiálu ako odpad. Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 15. júna 2000, ARCO Chemie Nederland a i. (C‑418/97 a C‑419/97, EU:C:2000:318, bod 88), to, či ide o odpad, sa musí určiť s ohľadom na okolnosti každého prípadu a definícia pojmu „odpad“ sa nemá vykladať reštriktívne. Zloženie materiálu a riziko, ktoré tento materiál predstavuje pre životné prostredie a ľudské zdravie, sú dôležitými faktormi na určenie, či daný materiál je alebo nie je odpadom.
33 Po šieste Komisia uvádza, že podľa rozsudkov z 28. marca 1990, Vessoso a Zanetti (C‑206/88 a C‑207/88, EU:C:1990:145, bod 11), ako aj z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie ASBL (C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 31 a citovaná judikatúra) možnosť opakovanej ekonomickej použiteľnosti neznamená vylúčenie z pojmu odpad. Okrem toho ekonomický význam dotknutej zmesi nie je podľa Komisie preukázaný a nedá sa vyvodiť z uzatvorenej zmluvy o komisnom predaji. Táto zmluva podľa nej nedokazuje existenciu poľského dopytu po dotknutom materiáli ako paliva v cementárňach, pretože v tomto členskom štáte neprišlo k predaju skladovanej zmesi kupujúcim v súlade so zmluvnými ustanoveniami. Vzhľadom na zníženie množstva zmesi na dotknutom mieste, ktoré skonštatovali poľskí inšpektori, bola pravdepodobne časť z nej vyvezená späť.
34 Podľa Komisie v každom prípade zo samotného znenia článku 28 nariadenia č. 1013/2006 vyplýva, že keďže neprišlo k dohode medzi českými a poľskými orgánmi, musí sa s dotknutou zmesou nakladať ako s odpadom. Poľské orgány podľa nej oprávnene po uskutočnení laboratórnych testov dospeli k záveru, že dotknutá zmes je odpadom podľa prílohy IV tohto nariadenia a podľa poľskej právnej úpravy.
35 Česká republika na svoju obranu uvádza, že členské štáty nemôžu článok 28 nariadenia č. 1013/2006 uplatňovať svojvoľne. Toto ustanovenie možno uplatniť iba vtedy, keď má členský štát silné pochybnosti o tom, či je dotknutý materiál odpadom. Pokiaľ by sa mohol členský štát bez predloženia dôkazu odvolať na článok 28 tohto nariadenia, viedlo by to k závažnému porušeniu slobody pohybu. Tento výklad je podľa Českej republiky potvrdený rozsudkom z 9. júna 2016, Nutrivet (C‑69/15, EU:C:2016:425). Komisia pritom nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by dotknutá zmes bola odpadom v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 2008/98.
36 Podľa Českej republiky z definície „odpadu“ v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 2008/98 a z judikatúry Súdneho dvora (rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 26, ako aj z 15. júna 2000, ARCO Chemie Nederland a i., C‑418/97 a C‑419/97, EU:C:2000:318, body 57 a 97) vyplýva, že aby bol materiál kvalifikovaný ako odpad, je zásadný spôsob, ako s ním zamýšľa držiteľ naložiť, takže ten istý materiál môže a nemusí byť kvalifikovaný ako odpad. Na účely kvalifikovania určitého materiálu ako odpadu tak nemôže byť rozhodujúce iba jeho zloženie. Na účely kvalifikácie dotknutej zmesi tak podľa Českej republiky nemôžu byť preto laboratórne testy uskutočnené poľskými orgánmi relevantné.
37 Komisia podľa Českej republiky nemôže namietať, že Česká republika nepredložila žiadne vnútroštátne rozhodnutie o tom, že dotknutá zmes prestala byť odpadom. Tento argument Komisie totiž vychádza z článku 6 smernice 2008/98, ktorý sa ratione temporis na túto zmes neuplatňuje. Lehota na prebratie tejto smernice totiž uplynula 12. decembra 2010, pričom táto zmes bola vyrobená pred týmto dátumom.
38 Dotknutá zmes okrem toho nebola podľa Českej republiky nikdy kvalifikovaná ako odpad. Tvrdenie Komisie, že táto zmes bola v Českej republike považovaná za odpad, nie je podložené. Naopak, integrované povolenie týkajúce sa zariadení, v ktorých bola táto zmes vyrobená, jasne uvádza, že výsledkom v ňom špecifikovaného spracovania je palivo. Podľa Českej republiky existoval dopyt po tomto palive nielen v Českej republike, ale aj v Poľsku.
39 Podľa Českej republiky je najmä zjavné, že ku dňu dotknutého prevodu nebola dotknutá zmes odpadom. Jej držiteľ nemal podľa nej v úmysle sa jej zbaviť, ako to preukazuje v prvom rade registrácia tejto zmesi ako palivo v súlade s nariadením REACH pred jej vývozom do Poľska. V súlade s rozsudkom zo 7. marca 2013, Lapin ELY‑keskus, liikenne ja infrastruktuuri (C‑358/11, EU:C:2013:142) sa pritom registrácia uvedenej zmesi podľa nariadenia REACH musí zohľadniť ako faktor preukazujúci úmysel držiteľa nenaložiť s touto zmesou ako s odpadom, ale ekonomicky ju využiť.
40 V druhom rade sa podľa Českej republiky uskutočnil vývoz dotknutej zmesi do Poľska na základe zmluvy o komisnom predaji uzatvorenej s poľským podnikom usadeným v Sosnowci (Poľsko), a to na účely výroby cementu. Tvrdenie Komisie, že táto zmes bola pravdepodobne čiastočne vyvezená späť, nie je podľa Českej republiky nijako podložené. Pokuta uložená poľským držiteľom a zistenie poľských orgánov, že prišlo k podstatnému úbytku dotknutej zmesi, naopak podľa Českej republiky preukazuje, že dotknutá zmes v Poľsku našla použitie v súlade s pôvodným zámerom.
41 Skutočnosť, že podľa informácií poskytnutých poľskými orgánmi v súčasnosti neexistuje v uvedenom členskom štáte možnosť využitia tejto zmesi, nie je podľa Českej republiky nijako relevantná pre posúdenie, či dotknutá zmes bola pri svojom vývoze odpadom alebo nie. Využiteľnosť látky zaregistrovanej podľa nariadenia REACH okrem toho nie je možné obmedzovať na územie jedného členského štátu.
42 Komisia podľa České republiky nepredkladá žiadny dôkaz o tom, že prepravená zmes nebola použitá v súlade s uzatvorenou zmluvou a že bola vyvezená späť.
43 Komisia tak nepredložila žiadny dôkaz, že bola dotknutá zmes v rozhodnej dobe odpadom v zmysle článku 3 bodu 1 smernice 2008/98. Komisia teda podľa Českej republiky neuniesla povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktoré má v konaní o nesplnení povinnosti.
Posúdenie Súdnym dvorom
44 Nariadenie č. 1013/2006 zavádza postupy a kontrolné režimy prepravy odpadu najmä medzi členskými štátmi Únie.
45 Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1013/2006 podmieňuje prevody v rámci Únie týkajúce sa všetkých odpadov určených na zneškodnenie a celého radu odpadov určených na zhodnotenie, najmä tých, ktoré sú uvedené v prílohe IV tohto nariadenia, postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu. Podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia musí byť ostatná preprava odpadu oznámená vyplnením formulára uvedeného v prílohe VII tohto nariadenia, s výnimkou, ak ide o prepravu minimálneho množstva, neprekračujúceho 20 kg.
46 Článok 2 bod 35 písm. a) a g) nariadenia č. 1013/2006 kvalifikuje ako „nezákonnú prepravu“ okrem iného prepravu odpadu bez oznámenia alebo bez informovania.
47 V prípade nezákonnej prepravy z vyššie uvedených dôvodov článok 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 stanovuje, že orgán poverený uplatňovaním tohto nariadenia v členskom štáte pôvodu odpadu označený ako „príslušný orgán miesta odoslania“ musí zabezpečiť, aby lehote v trvaní v zásade 30 dní odo dňa, keď bol informovaný, odpad prevzal spať „oznamovateľ de iure“, čiže osoba, ktorá mala oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť informovania, alebo, ak to nie je možné, zabezpečil spätné prevzatie odpadu alebo ho prevzal späť sám.
48 V prejednávanej veci nebola preprava 20 000 ton TPS‑NOLO (Geobal) z Českej republiky do Poľska, uskutočnená na konci roku 2010 a začiatkom roka 2011, predmetom oznámenia ani informovania. Keď poľské orgány v septembri 2011 ohlásili túto prepravu českému ministerstvu životného prostredia, odmietlo toto ministerstvo vyžadovať od českého odosielateľa spätné prevzatie dotknutej zmesi v Poľsku, pričom uviedlo, že nejde o odpad. Práve zotrvanie na tomto odmietnutí viedlo k začatiu konania o nesplnenie povinnosti a následne k podaniu žaloby Komisie na Súdny dvor.
49 Komisia zdôrazňuje, že podľa článku 28 nariadenia č. 1013/2006 ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia o zaradení, pokiaľ ide o rozlíšenie, či v prípade predmetu prepravy ide o odpad alebo nie, ako to je v prejednávanej veci, bude sa s predmetom tejto prepravy zaobchádzať, akoby to bol odpad. Preprava zmesi dotknutej vo veci samej sa teda podľa nej mala považovať za prepravu odpadu, ktorá bola z dôvodu nesplnenia formalít pripomenutých v bode 4 tohto rozsudku nezákonná. Za týchto podmienok sa Komisia domnieva, že Česká republika, ktorej bola predložená žiadosť poľských orgánov v tomto zmysle, bola povinná zabezpečiť spätné prevzatie odpadu v súlade so znením článku 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Česká republika si tým, že tak odmietla urobiť, nesplnila svoju povinnosť.
50 Podľa Českej republiky Komisia nepredložila dôkaz o tom, že dotknutá zmes je odpad.
O dôkaznom bremene
51 V rámci konania o nesplnenie povinnosti prináleží Komisii, aby v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora preukázala existenciu údajného nesplnenia povinnosti (rozsudky z 25. mája 1982, Komisia/Holandsko, 97/81, EU:C:1982:193, bod 6, a z 11. júla 2018, Komisia/Belgicko,C‑356/15, EU:C:2018/555, bod 25). Je to totiž Komisia, kto musí Súdnemu dvoru predložiť dôkazy nevyhnutné na to, aby Súdny dvor preveril existenciu tohto nesplnenia, pričom sa nemôže odvolávať na žiadne domnienky (rozsudky z 10. júna 2010, Komisia/Portugalsko, C‑37/09, neuverejnený, EU:C:2010:331, bod 28; z 22. septembra 2011, Komisia/Španielsko, C‑90/10, neuverejnený, EU:C:2011:606, bod 47, a z 13. februára 2014, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑530/11, EU:C:2014:67, bod 60).
52 Pokiaľ v prejednávanej veci nie je dotknutá zmes odpadom, nariadenie č. 1013/2006 sa na jej prepravu z Českej republiky do Poľska neuplatní a Komisia sa nemôže dovolávať jeho nesplnenia zo strany Českej republiky. Zaradenie tejto zmesi ako odpad je preto nevyhnutné na to, aby bolo možné konštatovať nesplnenie povinnosti založené na článku 24 ods. 2 tohto nariadenia, a je tak jednou z vecí, ktorú musí Súdny dvor v prejednávanej veci preskúmať.
53 Ďalej vzhľadom na to, že podľa judikatúry pripomenutej v bode 51 tohto rozsudku sa Komisia nemôže na účely predloženia dôkazu o nesplnení povinnosti opierať o žiadne domnienky, nemôže sa táto inštitúcia na účely preukázania, že dotknutá zmes je skutočne odpad, iba odvolávať na domnienku stanovenú v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1013/2006, ani tvrdiť, že vychádza iba z nezhody medzi príslušnými orgánmi miesta odoslania a miesta určenia, pokiaľ ide o rozlíšenie, či v prípade dotknutej zmesi ide o odpad alebo nie.
54 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nesprávne tvrdí, že jej neprislúcha predložiť dôkaz o tom, že dotknutú zmes je na účely tohto konania o nesplnenie povinnosti treba skutočne považovať za „odpad“.
O dôkaze nesplnenia povinnosti
55 Keďže je nesporné, že na prepravu dotknutej zmesi nebola splnená žiadna z formalít vyžadovaných pre prepravu odpadu, treba vychádzať z toho, že táto zmes bola predmetom nezákonnej prepravy v zmysle článku 2 bodu 35 nariadenia č. 1013/2006 za podmienky, že ju možno kvalifikovať ako odpad. V tom prípade mal príslušný orgán miesta odoslania zabezpečiť na žiadosť poľských orgánov jej spätné prevzatie podľa článku 24 ods. 2 tohto nariadenia. Je síce treba uviesť predpoklad stanovený v článku 24 ods. 2 písm. d) uvedeného nariadenia, podľa ktorého toto spätné prevzatie nie je možné, ale žiadny z účastníkov konania sa tejto nemožnosti nedovolával. Za týchto podmienok je na účely preukázania existencie uvádzaného nesplnenia povinnosti kvalifikácia dotknutej zmesi ako odpad rozhodujúca.
56 Podľa článku 2 bodu 1 nariadenia (ES) č. 1013/2006 je definícia pojmu „odpad“ na účely tohto nariadenia uvedená v článku 1 ods. 1 písm. a) smernice 2006/12 takto: „‚odpad‘ znamená akúkoľvek látku alebo predmet v kategórii ustanovenej v prílohe I, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť.“ Vzhľadom na to, že zoznam kategórií odpadov uvedený v prílohe I tejto smernice je výslovne demonštratívny, je v podstate len exemplifikatívny (rozsudok z 12. decembra 2013, Shell Nederland, C‑241/12 a C‑242/12, EU:C:2013:821, bod 35).
57 Smernica 2008/98, ktorá nahradila smernicu 2006/12, v podstate prevzala túto definíciu do svojho článku 3 bodu 1. Treba však uviesť, že z údajov uvedených v spise nevyplýva uplatniteľnosť tejto smernice na tento spor. Účastníci konania totiž nepredkladajú nič, čo by mohlo preukazovať, že bola uvedená smernica prebratá do českého práva ku dňu spornej prepravy, o ktorej sa účastníci konania zhodujú, že sa uskutočnila, bez ďalších spresnení, na konci roka 2010 a začiatkom roka 2011. Ako pritom Komisia na pojednávaní uznala, na účely kvalifikácie dotknutej zmesi ako odpad, alebo na vylúčenie takejto kvalifikácie, treba vychádzať z dátumu tejto prepravy, pretože zákonnosť prepravy musí byť posúdená práve k tomuto dátumu.
58 Ako však vyplýva z vyššie pripomenutej definície, kvalifikácia ako „odpad“ vyplýva predovšetkým z chovania držiteľa a z významu pojmu „zbaviť sa“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2008, Commune de Mesquer, C‑188/07, EU:C:2008:359, bod 53, a z 18. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C‑263/05, EU:C:2007:808, bod 32).
59 Čo sa týka výrazu „zbaviť sa“, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že sa má vykladať s prihliadnutím na cieľ smernice 2006/12, ktorý v súlade s jej odôvodnením 2 spočíva v ochrane zdravia ľudí a ochrane životného prostredia pred škodlivým účinkom spôsobovaným zberom, prepravou, úpravou, skladovaním a odstraňovaním odpadov, ako aj na článok 191 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého sa politika Únie v oblasti životného prostredia zameriava na vysokú úroveň ochrany a vychádza najmä zo zásady predchádzania škodám a zo zásady prevencie. Z toho vyplýva, že výraz „zbaviť sa“, a teda pojem „odpad“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) smernice 2006/12, nemožno vykladať reštriktívne (rozsudok z 12. decembra 2013, Shell Nederland, C‑241/12 a C‑242/12, EU:C:2013:821, bod 38, ako aj citovaná judikatúra).
60 Súdny dvor okrem toho rozhodol, že skutočnosť, či ide o odpad v zmysle smernice 2006/12, sa musí overiť vzhľadom na všetky okolnosti, pričom je potrebné zohľadniť cieľ tejto smernice a zabezpečiť, aby nebola ohrozená jej účinnosť (rozsudok z 12. decembra 2013, Shell Nederland, C‑241/12 a C‑242/12, EU:C:2013:821, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).
61 V prejednávanej veci treba pred posúdením dôkazov predložených Komisiou uviesť dve úvodné pripomienky. Po prvé vzhľadom na to, že ide o posúdenie toho, či je prepravená zmes odpadom, sú relevantnými okolnosťami, z hľadiska ktorých treba toto posúdenie urobiť, okolnosti ku dňu prepravy, a nie okolnosti, ktoré nastali pred a po tomto dátume. Po druhé vzhľadom na to, že podľa Komisie prislúchalo Českej republike, aby preukázala, že TPS‑NOLO (Geobal) nie je odpadom, nesústredila sa Komisia vo svojich písomnostiach ani tak na to, aby sama predložila dôkazy, že táto látka je odpad, ako skôr na zodpovedanie argumentov, ktorými sa žalovaný členský štát snažil v priebehu konania o nesplnenie povinnosti preukázať opak.
62 Medzi okolnosťami, ktoré podľa Komisie môžu preukázať, že dotknutá zmes je odpadom, uvádza Komisia po prvé skutočnosť, že sa TPS‑NOLO (Geobal) vyrába z odpadu z pôvodnej rafinérskej výroby v Ostrave.
63 Táto skutočnosť bola na pojednávaní pred Súdnym dvorom potvrdená Českou republikou, ktorá tiež pripustila, že kyslé dechty, ktoré sú hlavnou zložkou dotknutej zmesi, pochádzajú z činnosti pôvodnej ropnej rafinérie v Ostrave a zodpovedajú „zvyšk[om] dechtového odpadu (okrem asfaltových cementov) pochádzajúc[ich] z rafinácie, destilácie a akéhokoľvek pyrolytického spracovania organických materiálov“ uvedeným v položke A3190 na zozname A nachádzajúcom sa v časti 1 prílohy V nariadenia č. 1013/2006. Tento členský štát však tvrdí, že zmiešaním týchto dechtov s uhoľným popolom a oxidom vápenatým s cieľom vytvoriť TPS‑NOLO (Geobal) prešli tieto dechty transformáciou, na základe čoho prestali byť odpadom a môžu byť použité ako palivo v cementárňach.
64 Skutočnosť, že látka je výsledkom zhodnotenia odpadu, pritom predstavuje len jednu z okolností, ktorá sa musí zohľadniť pri určení, či je táto látka stále odpadom, ale ako taká neumožňuje vyvodenie konečného záveru v tejto súvislosti (rozsudky z 15. júna 2000, ARCO Chemie Nederland a i., C‑418/97 a C‑419/97, EU:C:2000:318, bod 97, ako aj zo 7. marca 2013, Lapin ELY‑keskus, liikenne ja infrastruktuuri, C‑358/11, EU:C:2013:142, bod 58). Preto samotná skutočnosť, že TPS‑NOLO (Geobal) je vyrobená z odpadu, neumožňuje preukázať, že je sama odpadom.
65 Po druhé Komisia zdôrazňuje nebezpečenstvo kyslých dechtov, z ktorých je TPS‑NOLO (Geobal) vyrobená, ako aj samotnej zmesi.
66 Vopred treba zdôrazniť, že pojem odpad nevychádza z nebezpečenstva látok (rozsudok z 18. apríla 2002, Palin Granit a Vehmassalon kansanterveystyön kuntayhtymän hallitus, C‑9/00, EU:C:2002:232, bod 48). Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré sa majú vyvodiť z uvádzaného nebezpečenstva dotknutých kyslých dechtov, právo Únie v zásade nevylučuje, aby odpad považovaný za nebezpečný mohol prestať byť odpadom, ak niektorý spôsob využitia umožňuje jeho použiteľnosť bez ohrozenia zdravia ľudí a poškodzovania životného prostredia a ak sa okrem toho nezistí, že držiteľ daného predmetu sa ho zbavil alebo má úmysel zbaviť sa ho (rozsudok zo 7. marca 2013, Lapin ELY‑keskus, liikenne ja infrastruktuuri, C‑358/11, EU:C:2013:142, bod 60).
67 Pokiaľ ide o kvalifikáciu samotnej TPS‑NOLO (Geobal) ako nebezpečného odpadu v súlade s tvrdením Komisie, uvádza táto inštitúcia pokutu uloženú poľským súdom jednému z odberateľov tejto zmesi z dôvodu jej kvalifikácie ako nebezpečný odpad. Treba však zdôrazniť hranice tvrdenia založeného na kvalifikácii inej látky, ako je látka dotknutá vo veci samej, a za okolností, ktoré nie sú spresnené. Pokiaľ ide o dotknutú zmes, Česká republika na pojednávaní pripustila, že nepoužité množstvo, ktoré je už niekoľko rokov uchované na skládke v Katoviciach za podmienok, ktoré škodia životnému prostrediu a verejnému zdraviu, musí byť nespochybniteľne považované za odpad. Ako však bolo uvedené v bode 61 tohto rozsudku a ako uviedla Česká republika, tieto aktuálne okolnosti nie sú relevantné pre posúdenie, či bola zmes odpadom ku dňu jej prepravy.
68 Po tretie Komisia tvrdí, že TPS‑NOLO (Geobal) je v Českej republike, ako aj v Poľsku považovaná za odpad.
69 Česká republika toto tvrdenie, pokiaľ ide o situáciu v tomto členskom štáte, spochybňuje, Podľa nej Nejvyšší správní soud sa vo svojom rozsudku z 3. decembra 2015, ktorý Komisia cituje ako dôkaz o kvalifikácii TPS‑NOLO (Geobal) ako odpadu v Českej republike, k tejto otázke nevyslovil, iba vo svojom zhrnutí vyjadrení účastníkov konania uviedol, že títo účastníci konania kvalifikovali túto zmes ako odpad.
70 Komisia na podporu svojej argumentácie uvádza aj zmenu č. 20 integrovaného povolenia skládkového komplexu v Litvínove, v ktorom bola dotknutá zmes pred jej prepravou do Poľska uskladnená. Uvádza, že toto rozhodnutie označuje „Geobal 4“ za odpad. Podobnosť názvov týchto látok však nestačí na preukázanie toho, že „Geobal 4“ a dotknutá zmes sú zhodné. Ako bolo navyše pripomenuté v bode 60 tohto rozsudku, či ide o odpad treba posúdiť in concreto a s ohľadom na okolnosti každej veci.
71 Pokiaľ ide o kvalifikáciu TPS‑NOLO (Geobal) v poľskom práve, treba uviesť, že poľská vláda sa nezúčastnila ani písomnej, ani ústnej časti konania, a že jej stanovisko Súdny dvor pozná iba z dvoch listov, a to z 21. júla 2015 a z 11. mája 2016, zaslaných Poľskou republikou Komisii, ktorá ich založila do spisu predloženého Súdnemu dvoru. Z nich vyplýva, že v tomto členskom štáte sa táto zmes považovala v daných dňoch za odpad, ktorého použitie ako palivo bolo zakázané. Česká republika však na pojednávaní uviedla, že použitie uvedenej zmesi ako paliva v cementárňach bolo v Poľsku zakázané až od mája 2011, čiže po uskutočnení prepravy, a toto tvrdenie nikto nespochybnil. Uzatvorená zmluva o komisnom predaji okrem toho vyzerá, že preukazuje, že ku dňu jej podpisu v decembri 2010 mala TPS‑NOLO (Geobal) v Poľsku podľa dotknutého poľského dovozcu využitie a ekonomickú hodnotu.
72 Po štvrté Komisia tvrdí, že z registrácie dotknutej zmesi podľa nariadenia REACH pred jej prepravou sa nedá vyvodiť, že prestala byť odpadom.
73 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 2 tohto nariadenia odpad nie je látkou, zmesou alebo výrobkom v zmysle článku 3 tohto nariadenia. Je pravda, ako uviedla Komisia, že dotknutá zmes mohla byť nezákonne registrovaná podľa nariadenia REACH v rozpore so svojou kvalifikáciou ako odpad. Tento predpoklad však nemôže byť dôkazom o tom, že je táto zmes odpadom. Registrácia látky v súlade s nariadením REACH nedovoľuje, aby bol urobený akýkoľvek opačný záver, ale je relevantná pre určenie toho, či táto látka prestala byť odpadom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, Lapin ELY‑keskus, liikenne ja infrastruktuuri, C‑358/11, EU:C:2013:142, body 63 a 64).
74 Po piate Komisia upozorňuje na zloženie dotknutej zmesi a na riziko, ktoré podľa nej predstavuje pre životné prostredie alebo ľudské zdravie. V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že analýzy tejto zmesi, na ktoré sa odvoláva Komisia, bez toho, aby ich predložila, boli uskutočnené poľskými orgánmi nekontradiktórnym spôsobom a že Česká republika nie je schopná urobiť kontrolnú expertízu, keďže sa uvedená zmes nachádza na poľskom území. Ďalej, ako vyplýva z definície odpadu, určitá látka je odpadom nie z dôvodu svojej povahy, ale v dôsledku úmyslu či povinnosti jej držiteľa sa jej zbaviť, čiže na základe vôle držiteľa alebo normotvorcu. Z toho vyplýva, že chemické zloženie dotknutej látky môže byť nanajvýš orientačným údajom o jej povahe ako odpadu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2004, Van de Walle a i., C‑1/03, EU:C:2004:490, bod 42). Nakoniec riziká, ktoré predstavuje určitá látka pre životné prostredie alebo ľudské zdravie, nemajú rozhodujúci vplyv na jej kvalifikáciu ako odpad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2000, Arco Chemie Nederland a i., C‑418/97 a C‑419/97, EU:C:2000:318, bod 66).
75 Po šieste Komisia tvrdí, že aj kedy bola TPS‑NOLO (Geobal) opakovane ekonomicky použiteľná, táto okolnosť nie je nezlučiteľná s jej kvalifikáciou ako odpad (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 1990, Vessoso a Zanetti, C‑206/88 a C‑207/88, EU:C:1990:145, bod 13, ako aj z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 31). Túto argumentáciu však naopak nemožno považovať za dôkaz ani za nepriamy dôkaz o povahe dotknutej zmesi ako odpadu.
76 Komisia okrem toho ekonomickú použiteľnosť dotknutej zmesi spochybňuje. Zo zníženia množstva zmesi na dotknutom mieste konštatovaného poľskými inšpektormi vyvodzuje, že kupujúci neuskutočnil v Poľsku predaj tejto zmesi, ako stanovovala uzatvorená zmluva, a že táto zmes bola čiastočne vyvezená späť. Z toho vyvodzuje, že v tomto členskom štáte neexistoval po uvedenej zmesi ako palive v cementárňach dopyt.
77 Podľa údajov poskytnutých poľskými orgánmi bolo množstvo TPS‑NOLO (Geobal) uloženého v Katoviciach počas roka 2016 približne už iba 6 000 ton, z celkových 20 000 ton tejto zmesi prepravených počas roka 2011. Z tohto jediného zistenia však iba ťažko ide vyvodiť, že neprišlo ku komisnému predaju dotknutej zmesi a že táto zmes bola čiastočne vyvezená späť. Ako uvádza Česká republika, zníženie množstva zmesi na dotknutom mieste sa môže tiež vysvetliť jej použitím ako paliva v poľských cementárňach v súlade s jej určením, dokiaľ bolo toto použitie dovolené. V každom prípade tvrdenia Komisie v tomto bode nie sú podložené nijakými dôkazmi.
78 Na základe predchádzajúcich úvah vyplýva, že nemožno rozhodnúť, že Komisia podala právne dostatočným spôsobom dôkaz o tom, že je dotknutá zmes odpadom v zmysle smernice 2006/12. Nepreukázala tak, že jej preprava z Českej republiky do Poľska na konci roka 2010 a začiatkom roka 2011 bola ku dňu svojho uskutočnenia prepravou odpadu v zmysle nariadenia č. 1013/2006, a následne nepreukázala ani to, že by si Česká republika nesplnila povinnosti vyplývajúce z ustanovení článku 24 ods. 2 v spojení s článkom 28 ods. 1 tohto nariadenia. Žaloba Komisie musí byť teda zamietnutá.
O trovách
79 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Česká republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy