ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 15. júla 2015 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Európske trhy s tepelnými stabilizátormi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Porušenie, ktorého sa dopustili dcérske spoločnosti – Pokuty – Solidárna zodpovednosť dcérskych spoločností a materskej spoločnosti – Prekročenie hornej hranice 10 % v prípade jednej z dcérskych spoločností – Rozhodnutie o opätovnom prijatí – Zníženie pokuty pre uvedenú dcérsku spoločnosť – Pripísanie povinnosti zaplatiť zníženú pokutu inej dcérskej spoločnosti a materskej spoločnosti – Právo na obhajobu – Právo byť vypočutý – Právo na prístup k spisu“
Vo veci T‑189/10,
GEA Group AG, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: A. Kallmayer, I. du Mont a G. Schiffers, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: R. Sauer a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci W. Berg, advokát,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2010) 727 v konečnom znení z 8. februára 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúce sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38589 – Tepelné stabilizátory), alebo subsidiárne návrh na zníženie pokút uložených žalobkyni,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia I. Labucka (spravodajkyňa) a V. Kreuschitz,
tajomník: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. septembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Tento spor sa týka rozhodnutia Komisie K(2010) 727 v konečnom znení z 8. februára 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38589 – Tepelné stabilizátory) (ďalej len „prvé rozhodnutie“). Žalobkyňa, GEA Group AG, napadla prvé rozhodnutie vo veci T‑45/10, GEA Group/Komisia.
[omissis]
Konanie a návrhy účastníkov konania
23 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. apríla 2010 podala žalobkyňa žalobu proti napadnutému rozhodnutiu.
[omissis]
55 Žalobkyňa v tejto veci navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom jej bola uložená pokuta,
– subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená v článku 1 napadnutého rozhodnutia,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
56 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
57 Všeobecný súd v ten istý deň v rozsudku GEA Group/Komisia (T‑45/10) zamietol žalobu smerujúcu proti prvému rozhodnutiu.
Právny stav
58 Žalobkyňa touto žalobou navrhuje, aby Všeobecný súd v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie a subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená.
59 Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby päť žalobných dôvodov.
60 V rámci svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila jej právo na obhajobu, pretože pred prijatím napadnutého rozhodnutia žalobkyňu nevypočula ani jej neposkytla prístup k spisu, a že Komisia vo vzťahu k nej porušila povinnosť neutrality, ktorá jej prislúcha.
[omissis]
67 Na účely posúdenia prvého žalobného dôvodu treba na úvod pripomenúť, že právo byť vypočutý, ktoré je podstatnou zložkou práva na obhajobu, predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie, ktorú treba dodržiavať v každom konaní, aj keď ide o správne konanie, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, predovšetkým pokút, a že táto zásada hlavne vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, Zb., EU:C:1979:36, bod 9; zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb., EU:C:1983:158, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb., EU:C:2004:6, body 64 až 66).
68 Treba tiež pripomenúť, že právo na prístup k spisu, spojené so zásadou práva na obhajobu, znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné na jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb., EU:C:2003:531, body 125 až 128; Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, EU:C:2004:6, bod 68, a z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb., EU:T:1995:115, bod 81).
69 Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 túto zásadu odráža, keďže stanovuje, že účastníkom konania sa zašle oznámenie o výhradách, ktoré musí jasne uviesť všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza, aby mohli dotknuté osoby skutočne zistiť, aké konanie im Komisia vytýka, ako aj dôkazy, ktoré má Komisia k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb., EU:C:2002:582, body 315 a 316, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, EU:C:2004:6, body 66 a 67).
70 Navyše dodržanie práva na obhajobu predovšetkým vyžaduje, aby podnik, proti ktorému sa vedie vyšetrovanie, mohol v priebehu správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočnosti, ako aj k dokumentom použitým Komisiou na podporu jej tvrdenia, že došlo k porušeniu Zmluvy (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, EU:C:1983:158, bod 10; z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb., EU:C:2007:53, bod 44, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb., EU:C:2007:277, bod 71).
71 Za okolností prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa nebola vypočutá ani nemala prístup k spisu.
72 Napadnuté rozhodnutie treba teda zrušiť, pretože žalobkyňa dostatočne preukázala nie to, že by napadnuté rozhodnutie malo iný obsah pri neexistencii procesných vád, t. j. v prípade, že by bola vypočutá a mala prístup k spisu, ale to, že by svoju obhajobu mohla zaistiť lepšie, ak by sa vady nevyskytli (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2013, Fluorsid a Minmet/Komisia, T‑404/08, Zb., EU:T:2013:321, bod 110 a citovanú judikatúru), pričom sa spresňuje, že je na tento účel potrebné vrátiť vec do štádia správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, to znamená k dátumu predchádzajúcemu prijatiu napadnutého rozhodnutia, konkrétne k 8. februáru 2010 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb., EU:T:2006:268, bod 377).
73 Po prvé treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, bolo možné prejednať otázku, aké povinnosti má Komisia, pokiaľ ide o vzťah solidarity medzi spoločnosťami, ktoré sú solidárnymi dlžníkmi, pretože tvorili jediný podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ.
74 Všeobecný súd až v rozsudku z 3. marca 2011, teda viac ako rok po prijatí napadnutého rozhodnutia, rozhodol, že prislúcha výlučne Komisii, aby v rámci výkonu svojej právomoci ukladať pokuty na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovila jednotlivé podiely rôznych spoločností v rámci súm, na ktorých zaplatenie boli solidárne zaviazané, keďže boli súčasťou toho istého podniku, pričom táto úloha nemôže byť ponechaná na vnútroštátne súdy (rozsudok z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, T‑122/07 až T‑124/07, Zb., EU:T:2011:70, bod 157).
75 Táto otázka mala byť prejednaná v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, o to viac, že Súdny dvor zrušil rozsudok vo veci Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, už citovaný v bode 74 vyššie (EU:T:2011:70), keď rozhodol, že rozdelenie pokuty medzi solidárnych dlžníkov patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu (rozsudok Siemens, už citovaný v bode 41 vyššie, EU:C:2014:256, bod 62).
76 Žalobkyňa teda mohla v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a pred vyhlásením rozsudku vo veci Siemens, už citovaného v bode 41 vyššie (EU:C:2014:256), spochybniť skutočnosť, že nemala prospech zo zníženia pokuty uloženej spoločnosti ACW, s ktorou bola solidárne zodpovedná za porušenie, ktorého sa ACW dopustila, pretože v čase porušenia tvorili jediný podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ.
[omissis]
78 Po druhé a kvôli úplnosti treba uviesť, že pokuta uložená žalobkyni v napadnutom rozhodnutí sa zdá vyššia než pokuta uložená jej dcérskym spoločnostiam, hoci jej zodpovednosť je v celom rozsahu odvodená od zodpovednosti týchto dcérskych spoločností.
79 Podľa prvého rozhodnutia totiž celková suma pokuty, za ktorú bola zodpovedná žalobkyňa, bola 3 346 200 eur a kumulovaná suma pokuty uloženej jej dcérskym spoločnostiam bola 5 278 171 eur (1 913 971 eur pre CPA a 3 346 200 eur pre ACW), zatiaľ čo na základe napadnutého rozhodnutia sa tieto sumy pohybujú vo výške 3 346 200 eur, resp. 3 000 100 eur (1 913 971 eur pre CPA a 1 086 129 eur pre ACW).
80 V správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, sa pritom mohla prejednať otázka, či materskej spoločnosti možno za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, uložiť vyššiu pokutu, než je pokuta pre jej dcérsku spoločnosť, hoci zodpovednosť tejto materskej spoločnosti je v celom rozsahu odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti.
81 Táto otázka mala byť prejednaná o to viac, že po prvé po prijatí napadnutého rozhodnutia sa rozhodlo, že ak zodpovednosť materských spoločností za porušenie, ku ktorému došlo, je v celom rozsahu odvodená od zodpovednosti dcérskej spoločnosti, ktorá im postupne patrí, celková suma uložená materským spoločnostiam nemôže presiahnuť sumu, ktorá bola uložená tejto dcérskej spoločnosti (rozsudky Areva, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:C:2014:257, body 137 a 138, a z 24. marca 2011, Tomkins/Komisia, T‑382/06, Zb., EU:T:2011:112, bod 57).
82 Po druhé Súdny dvor v období po prijatí napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že pokiaľ ide o zaplatenie pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, nemožno vzťah solidarity, ktorý existuje medzi dvoma spoločnosťami vytvárajúcimi jeden hospodársky subjekt, redukovať na určitú záruku poskytnutú materskou spoločnosťou za zaplatenie pokuty uloženej dcérskej spoločnosti, a teda argumentácia, podľa ktorej nemôže byť táto materská spoločnosť zaviazaná na zaplatenie vyššej pokuty, než bola uložená jej dcérskej spoločnosti, je nedôvodná (rozsudky z 26. novembra 2013, Kendrion/Komisia, C‑50/12 P, Zb., EU:C:2013:771, bod 58, a z 19. júna 2014, FLS Plast/Komisia, C‑243/12 P, Zb., EU:C:2014:2006, bod 107).
83 Žalobkyňa tak mohla v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, namietať proti výške pokuty, ktorá jej mala byť uložená, vo vzťahu k pokutám uloženým jej dcérskym spoločnostiam za ich protiprávne správanie.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K(2010) 727 v konečnom znení z 8. februára 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúce sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38589 – Tepelné stabilizátory), sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti GEA Group AG.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. júla 2015.
Podpisy