Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 10. mája 2017 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Centrale Raad van Beroep - Holandsko) – H.C. Chavez-Vilchez a i./Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank a i.
(vec C-133/15)1
(Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 20 ZFEÚ – Právo na pobyt v členskom štáte, ktoré je podmienkou na prístup k sociálnej pomoci, ako aj k prídavkom na deti – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má v každodennej a skutočnej starostlivosti svoje maloleté dieťa, ktoré je štátnym príslušníkom tohto členského štátu – Povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny preukázať nespôsobilosť druhého rodiča, ktorý je štátnym príslušníkom uvedeného členského štátu, postarať sa o dieťa – Zamietnutie práva na pobyt, ktoré môže viesť k povinnosti dieťaťa opustiť územie členského štátu alebo dokonca územie Únie)
Jazyk konania: holandčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Centrale Raad van Beroep
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyne: H.C. Chavez-Vilchez, P. Pinas, U. Nikolic, X.V. Garcia Perez, J. Uwituze, I.O. Enowassam, A.E. Guerrero Chavez, Y.R.L. Wip
Žalovaní: Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank, College van burgemeester en wethouders van de gemeente Arnhem, College van burgemeester en wethouders van de gemeente ’s-Gravenhage, College van burgemeester en wethouders van de gemeente ’s-Hertogenbosch, College van burgemeester en wethouders van de gemeente Amsterdam, College van burgemeester en wethouders van de gemeente Rijswijk, College van burgemeester en wethouders van de gemeente Rotterdam
Výrok rozsudku
Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia toho, či by dieťa, ktoré je občanom Európskej únie, muselo opustiť územie Únie ako celok a bolo by tak zbavené možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu priznáva tento článok, v prípade, že jeho rodičovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, bolo odopreté právo na pobyt v dotknutom členskom štáte, je okolnosť, že druhý rodič, ktorý je občanom Únie, je skutočne schopný a pripravený vykonávať každodennú a skutočnú starostlivosť o dieťa, relevantná, no nie je dostatočná na to, aby bolo možné konštatovať, že medzi rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a dieťaťom neexistuje taký vzťah závislosti, aby bolo toto dieťa rovnako nútené opustiť územie Únie v prípade takéhoto odopretia. V najlepšom záujme dotknutého dieťaťa sa takéto posúdenie musí zakladať na zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci, a to najmä jeho veku, fyzického a emočného vývoja, úrovne jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie, ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a tiež rizika, ktoré by odlúčenie od posledného uvedeného rodiča znamenalo pre jeho citovú rovnováhu.
Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát podmienil právo štátneho príslušníka tretej krajiny, rodiča maloletého dieťaťa, ktoré je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a ktoré je v každodennej a skutočnej starostlivosti tohto rodiča, na pobyt na svojom území tým, že tento štátny príslušník tretej krajiny musí uviesť skutočnosti umožňujúce preukázať, že v dôsledku rozhodnutia o odopretí práva na pobyt rodičovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, by dieťa nemohlo účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, keďže by muselo opustiť územie Únie ako celok. Príslušným vnútroštátnym orgánom dotknutého členského štátu však prináleží vykonať na základe skutočností, ktoré uviedol štátny príslušník tretej krajiny, prieskum nevyhnutný na to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci bolo možné posúdiť, či by rozhodnutie o odopretí malo takéto dôsledky.
____________
1 Ú. v. EÚ C 178, 1.6.2015.