ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 17. júla 2008 (*)
„Odvetvie telekomunikácií – Siete a služby – Vyrovnanie taríf – Článok 4c smernice 90/388/EHS – Článok 7 ods. 2 smernice 97/33/ES – Článok 12 ods. 7 smernice 98/61/ES – Regulačný úrad – Priamy účinok smerníc – Trojstranný vzťah“
V spojených veciach C‑152/07 až C‑154/07,
ktorej predmetom sú tri návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podané rozhodnutím Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) z 13. decembra 2006 a doručené Súdnemu dvoru 20. marca 2007, ktoré súvisia s konaním:
Arcor AG & Co. KG (C‑152/07),
Communication Services TELE2 GmbH (C‑153/07),
Firma 01051 Telekom GmbH (C‑154/07)
proti
Spolkovej republike Nemecko,
za účasti:
Deutsche Telekom AG,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas, K. Lenaerts a L. Bay Larsen, sudcovia K. Schiemann, J. Makarczyk, P. Kūris (spravodajca), E. Juhász, A. Ó Caoimh, P. Lindh a J.‑C. Bonichot,
generálny advokát: D. Ruiz‑Jarabo Colomer,
tajomník: K. Sztranc‑Sławiczek, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. februára 2008,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Arcor AG & Co. KG, v zastúpení: T. Bosch a D. Herrmann, Rechtsanwälte,
– Communication Services TELE2 GmbH, v zastúpení: P. Rädler, Rechtsanwalt,
– Firma 01051 Telekom GmbH, v zastúpení: M. Schütze a M. Salevic, Rechtsanwälte,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Scherer a J. Hagelberg, Rechtsanwälte,
– Deutsche Telekom AG, v zastúpení: T. Mayen a U. Karpenstein, Rechtsanwälte,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: V. Jackson a M. Hoskins, splnomocnení zástupcovia,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Braun a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 1. apríla 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu jednak smernice Komisie 90/388/EHS z 28. júna 1990 o súťaži na trhoch pre telekomunikačné služby [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 192, s. 10), zmenenej a doplnenej smernicou Komisie 96/19/ES z 13. marca 1996 (Ú. v. ES L 74, s. 13, ďalej len „smernica 90/388“), jednak smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/33/ES z 30. júna 1997 o prepojení v telekomunikáciách vzhľadom na zabezpečenie univerzálnej služby a interoperability prostredníctvom uplatňovania princípov otvorenej siete (ONP) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 199, s. 32), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/61/ES z 24. septembra 1998 (Ú. v. ES L 268, s. 37, ďalej len „smernica 97/33“).
2 Tieto návrhy boli predložené v rámci troch opravných prostriedkov „Revision“, v ktorých sú účastníkmi konania spoločnosti Arcor AG & Co. KG (ďalej len „Arcor“), Communication Services TELE2 GmbH (ďalej len „TELE2“) a Firma 01051 Telekom GmbH (ďalej len „01051 Telekom“), ktoré sú prevádzkovateľmi verejných telekomunikačných sietí, proti Spolkovej republike Nemecko, ktorú zastupuje Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen (Spolková agentúra pre elektriku, plyn, telekomunikácie, poštu a železnice, ďalej len „regulačný úrad“), a za účasti Deutsche Telekom AG (ďalej len „Deutsche Telekom“) s ohľadom na rozhodnutia regulačného úradu z 29. apríla 2003, ktorým tento úrad schválil s účinnosťou od 1. júla 2003 dodatočný poplatok vo výške 0,004 eura za minútu spojenia za poskytnutie spojenia z vnútroštátnej telefónnej siete Deutsche Telekom partnerovi prepojenia ako prevádzkovateľovi telekomunikačnej siete pre miestne prepojenia [ďalej len „služba Telekom-B.2 (miestna sieť)“].
Právny rámec
Právna úprava Spoločenstva
3 V odôvodnení č. 5 smernice 96/19 sa uvádza:
„… aby bolo umožnené telekomunikačným subjektom pripraviť sa na hospodársku súťaž a najmä pokračovať v nevyhnutnom vyrovnávaní svojich taríf, môžu členské štáty zachovať súčasné výlučné a osobitné práva týkajúce sa hlasovej telefónie najneskôr do 1. januára 1998;… členské štáty s menej rozvinutými sieťami alebo veľmi malými sieťami musia mať možnosť využiť dočasnú výnimku, ak je odôvodnená nevyhnutnosťou vykonať štrukturálne úpravy, ale iba počas doby nevyhnutnej na vykonanie týchto úprav;… týmto členským štátom by na ich žiadosť mala byť poskytnutá dodatočná lehota v dĺžke najviac piatich rokov v prípade menej rozvinutých sietí alebo najviac dvoch rokov v prípade veľmi malých sietí, ak je táto lehota nevyhnutná na dosiahnutie potrebných štrukturálnych úprav;… členské štáty, ktoré môžu požiadať o túto možnosť, sú Španielsko, Írsko, Grécko a Portugalsko, pokiaľ ide o menej rozvinuté siete, a Luxembursko, pokiaľ ide o veľmi malé siete;…“ [neoficiálny preklad]
4 V odôvodnení č. 20 smernice 96/19 sa stanovuje:
„… členské štáty by mali čo najrýchlejšie pristúpiť k postupnému odstráneniu pretrvávajúcich neodôvodnených obmedzení vyrovnania taríf zo strany telekomunikačných subjektov, najmä tých, ktoré bránia vyrovnaniu taríf, ktoré nezávisia od nákladov a ktoré zvyšujú zaťaženie pri poskytovaní univerzálnej služby. …“ [neoficiálny preklad]
5 Článok 4c ods. 3 smernice 90/388, ktorý bol zavedený článkom 1 bodom 6 smernice 96/19, stanovuje:
„Členské štáty povoľujú vlastným telekomunikačným subjektom, aby vyrovnali svoje tarify pri zohľadnení špecifických podmienok trhu a nevyhnutnosti zabezpečiť dostupnú univerzálnu službu, a najmä im povoľujú prispôsobenie súčasných taríf, ktoré nezodpovedajú nákladom a zvyšujú zaťaženie z poskytovania univerzálnej služby tak, aby dosiahli tarify zodpovedajúce skutočným nákladom. Ak vyrovnanie taríf nemôže byť dosiahnuté do 1. januára 1998, dotknuté členské štáty predložia Komisii správu o postupnom odstránení existujúcich tarifných rozdielov. Táto správa musí obsahovať časový plán jej vykonania.“ [neoficiálny preklad]
6 Článok 7 ods. 2 smernice 97/33 stanovuje:
„Poplatky za prepojenie majú sledovať zásady transparentnosti a nákladovej orientácie. Dôkazné bremeno toho, že poplatky vychádzajú zo skutočných nákladov, vrátane primeranej miery výnosnosti investície, nesie subjekt poskytujúci prepojenie svojimi zariadeniami. Vnútroštátne regulačné orgány môžu organizáciu požiadať, aby poskytla úplné odôvodnenie svojich prepojovacích poplatkov, a keď to bude potrebné, požiadajú ju o úpravu týchto poplatkov. Tento odsek sa uplatní taktiež na subjekty uvedené v prílohe I tretej časti, ktoré boli národnými regulačnými orgánmi označené ako subjekty s významným podielom na vnútroštátnom trhu prepojenia.“ [neoficiálny preklad]
7 Článok 12 ods. 7 smernice 97/33, zavedený smernicou 98/61, stanovuje:
„Vnútroštátne regulačné úrady vyžadujú od subjektov, ktoré prevádzkujú verejné telekomunikačné siete, uvedených v prvej časti prílohy I a ktoré boli oznámené regulačnému orgánom ako subjekty s významným podielom na trhu, aby minimálne umožnili svojim účastníkom vrátane tých, ktorí používajú ISDN [digitálnu sieť integrovaných služieb], prístup k spojovacím službám akéhokoľvek prepojeného prevádzkovateľa telekomunikačných služieb prístupných pre verejnosť. Potrebné mechanizmy musia byť stanovené na tieto účely najneskôr do 1. januára 2000, alebo v krajinách, pre ktoré bolo stanovené dodatočné prechodné obdobie, čo najskôr po tomto dátume a najneskôr do dvoch rokov od neskoršieho dátumu určeného pre úplnú liberalizáciu hlasových telefónnych služieb, aby si účastník mohol vybrať služby prostredníctvom predvoľby a systému, ktorý mu umožní pri každom volaní uvedenú predvoľbu zrušiť zadaním krátkeho číselného kódu.
Vnútroštátne regulačné úrady dbajú na to, aby stanovenie cien za prepojenie v súvislosti so zabezpečením tejto služby odrážalo náklady a prípadne, aby poplatky, ktoré má spotrebiteľ platiť, neodrádzali od využívania tejto služby.“ [neoficiálny preklad]
Vnútroštátna právna úprava
8 § 43 ods. 6 Telekommunikationsgesetz (telekomunikačný zákon) z 25. júla 1996 (BGBl. 1996 I, s. 1120, ďalej len „TKG 1996“), v znení prvého zákona, ktorým sa mení zákon o telekomunikáciách (Erste Gesetz zur Änderung des Telekommunikationsgesetzes) z 21. októbra 2002 (BGBl. 2002 I, s. 4186), stanovuje:
„Prevádzkovatelia verejných telekomunikačných sietí s dominantným postavením na trhu podľa § 19 zákona o obmedzovaní hospodárskej súťaže [Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen] musia podľa tretej vety zabezpečiť na svojich sieťach, aby každý účastník mal možnosť vybrať si telekomunikačné služby všetkých prevádzkovateľov verejných telekomunikačných sietí, ktoré sú priamo prepojené, a to tak výberom prevádzkovateľa podľa postupu individuálneho výberu zadaním číselného kódu, ako aj prostredníctvom predvoľby prevádzkovateľa, pričom však v prípade predvoľby prevádzkovateľa musí pri každom volaní existovať možnosť zrušiť stanovenú predvoľbu zadaním číselného kódu iného prevádzkovateľa. Užívateľ musí mať taktiež možnosť vykonať rôzne nastavenia pre miestne a diaľkové hovory. V rámci uskutočnenia prepojenia sietí, ktoré je nevyhnutné na vykonanie tejto povinnosti, je vhodné dbať na to, aby sa prijatím rozhodnutí na základe tretej, štvrtej a šiestej časti tohto zákona nepoškodila atraktívnosť účinných investícií do infraštruktúr, ktoré dlhodobo zabezpečia silnejšiu hospodársku súťaž, a taktiež dbať na to, aby bola existujúca sieť účinne využívaná prostredníctvom blízkeho pripojenia tak, že bude zabezpečená možnosť prístupu do akéhokoľvek bodu siete vrátane bezprostredne vyššej úrovne. Pritom je potrebné obzvlášť dbať na to, aby sa prevádzkovateľ siete, ktorého si účastníci vybrali, primerane podieľal na nákladoch na pripojenie, ktoré bolo užívateľovi sprístupnené. Regulačný úrad môže úplne alebo čiastočne pozastaviť povinnosť stanovenú v prvej vete po dobu a v rozsahu, v akom to odôvodňujú technické príčiny. Pre prevádzkovateľov mobilných telefónnych sietí je povinnosť umožniť voľbu alebo predvoľby prevádzkovateľa pozastavená. Bude preskúmaná v rámci prebratia požiadaviek stanovených v článku 19 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367).“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že regulačný úrad na žiadosť Deutsche Telekom vydal 29. apríla 2003 rozhodnutie, ktorým schválil s účinnosťou od 1. júla 2003 do 30. novembra 2003 poplatok za pripojenie vo výške 0,004 eura za minútu spojenia za poskytnutie služby Telekom-B.2 (miestna sieť). Toto povolenie sa vzťahovalo na všetky dohodnuté alebo nariadené prepojenia do 7. mája 2003. Uvedené rozhodnutie, ktoré bolo prijaté na základe § 43 ods. 6 štvrtej vety TKG 1996, bolo odôvodnené skutočnosťou, že náklady na pripojenie účastníkov neboli pokryté príjmami za aktiváciu pripojenia účastníkov, čím vznikal deficit.
10 Rozhodnutím z 23. septembra 2003 regulačný úrad zrušil rozhodnutie z 29. apríla 2003, pretože už neexistoval deficit nákladov na pripojenie z toho dôvodu, že medzičasom bolo povolené zvýšenie ceny platenej konečným užívateľom za aktiváciu pripojenia účastníkov.
11 Spoločnosti Arcor, TELE2 a 01051 Telekom podali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu z 29. apríla 2003 na Verwaltungsgericht Köln (Správny súd v Kolíne).
12 Tento súd zrušil uvedené rozhodnutie v rozsudkoch z 3. novembra 2005.
13 Proti uvedeným rozsudkom podali všetci účastníci konania pred vnútroštátnym súdom vo veci C‑152/07, ako aj žalovaní a vedľajší účastníci konania pred vnútroštátnym súdom vo veciach C‑153/07 a C‑154/07 opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Nemecký spolkový správny súd).
14 Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht rozhodol prerušiť všetky tri konania vo veci samej a Súdnemu dvoru položil nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa smernica 90/388… a smernica 97/33… vykladať v tom zmysle, že v roku 2003 vnútroštátny regulačný úrad nemohol zaviazať prevádzkovateľa siete vzájomne prepojenej s verejnou telekomunikačnou účastníckou sieťou zaplatiť prevádzkovateľovi účastníckej siete s dominantným postavením príspevok na vyrovnanie deficitu vzniknutého z dôvodu poskytovania pripojenia účastníka?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je vnútroštátny súd v konaní o schválení povolenia využitia prevádzkovateľa telekomunikačnej siete povinný zohľadniť nezlučiteľnosť takejto povinnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia vnútroštátneho práva, s právom Spoločenstva?“
15 Uznesením z 1. júna 2007 predseda Súdneho dvora nariadil spojenie vecí C‑152/07 až C‑154/07 na účely písomnej aj ústnej časti konania, ako aj na vydanie rozsudku.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
16 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernice 90/388 a 97/33 bránia tomu, aby vnútroštátny regulačný úrad mohol zaviazať prevádzkovateľa siete vzájomne prepojenej s verejnou účastníckou sieťou zaplatiť prevádzkovateľovi účastníckej siete s dominantným postavením poplatok na vyrovnanie deficitu vzniknutého z dôvodu poskytovania pripojenia účastníka.
17 Je zrejmé, že poplatok za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej a ktorý je stanovený na základe § 43 ods. 6 štvrtej vety TKG 1996, sa odlišuje od poplatku za prepojenie, platí sa osobitne, pričom poplatok za prepojenie sa zakladá na inom ustanovení – § 39 TKG. Tento poplatok za pripojenie sa zaviedol pri preberaní smernice 98/61 do nemeckého práva. Výška uvedeného poplatku za pripojenie je stanovená na základe deficitu, ktorý vznikol Deutsche Telekom z dôvodu, že príjmy z poskytovania účastníckeho pripojenia nepokrývajú náklady na účinné poskytovanie tohto pripojenia.
18 Podľa vnútroštátneho súdu prislúcha povinnosť podieľať sa na nákladoch za pripojenie prevádzkovateľovi telekomunikačnej siete, ktorú si účastník vybral prostredníctvom priamej voľby alebo predvoľby. Tento poplatok však predstavuje kompenzáciu za súčasný deficit nákladov na pripojenie, ktorý znáša Deutsche Telekom, prevádzkovateľ účastníckej siete s dominantným postavením, a nie protihodnotu za plnenie poskytnuté týmto prevádzkovateľom prevádzkovateľovi telekomunikačnej siete.
19 Účelom poplatku za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, je teda stanovenie dodatočného poplatku z dôvodu rozdelenia nákladov účastníckeho pripojenia, ktoré nepokrývajú „zákaznícke“ poplatky. Predmetný poplatok je platený iba prevádzkovateľmi telekomunikačných sietí, ktorí uzavreli zmluvu o prepojení s Deutsche Telekom týkajúcu sa služieb priamej voľby alebo predvoľby prevádzkovateľa na miestnych sieťach.
20 Z ustanovení článku 12 ods. 7 smernice 97/33 vyplýva, že vnútroštátne regulačné úrady musia dbať na to, aby tarifikácia za prepojenie v súvislosti s poskytovaním hlasových telefónnych služieb, ktoré umožňujú účastníkovi vybrať si služby prostredníctvom predvoľby a systému, ktorý mu umožní pri každom volaní túto predvoľbu zrušiť zadaním krátkeho číselného kódu, bola nákladovo orientovaná a aby poplatky, ktoré má spotrebiteľ platiť, neodrádzali zákazníka od využívania tejto služby.
21 Je však potrebné uviesť, že poplatok za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej a ktorý je podmienený existenciou zmluvy o prepojení pre služby predvoľby prevádzkovateľa, je platený prevádzkovateľmi telekomunikačných sietí a bol zavedený v rámci postupnej liberalizácie trhu telekomunikácií.
22 Z uvedeného vyplýva, že sa na tento poplatok vzťahuje článok 12 ods. 7 smernice 97/33, a preto sa pri stanovení jeho výšky musia splniť rovnaké podmienky ako pri poplatku za prepojenie stricto sensu, t. j. dodržiavať zásadu nákladovej orientácie cien.
23 V zmysle tejto zásady zakotvenej v článku 7 ods. 2 smernice 97/33 musí byť poplatok stanovený podľa skutočných nákladov.
24 Z tohto dôvodu je namieste konštatovať, že článok 12 ods. 7 smernice 97/33 neumožňuje vnútroštátnemu regulačnému orgánu povoliť poplatok za pripojenie, ktorého výška nebola stanovená v závislosti od nákladov, a to aj napriek tomu, že tento poplatok má rovnaké charakteristiky ako poplatok za prepojenie a je vyberaný dodatočne k tomuto poplatku.
25 Okrem toho je zrejmé, že proces vyrovnania taríf Deutsche Telekom, ktorého cieľom bolo prispôsobiť tarify tohto prevádzkovateľa skutočným nákladom a ukončiť krížové dotácie za prenájom účastníckeho vedenia, ktoré boli preukázané vnútroštátnym súdom a ktoré spočívali v určení časti odmien platených konečnými zákazníkmi za služby pripojenia na vyrovnanie deficitu nákladov na pripojenie, bol zahájený v roku 1996, ale nebol dokončený až do roku 2002.
26 Účastníci konania sa okrem toho zhodujú na tom, že povinnosti univerzálnej služby neboli v Nemecku definované, a teda neboli uložené Deutsche Telekom, pretože potreby, ktoré bolo potrebné uspokojiť, boli zabezpečené bežným fungovaním trhu.
27 Nato, aby boli tieto potreby uspokojené voľným fungovaním trhu, je však potrebné zabezpečiť, že budú zachované a zaručené pravidlá hospodárskej súťaže.
28 Je však potrebné konštatovať, že existencia takéhoto poplatku za pripojenie, akým je poplatok v spore vo veci samej, v skutočnosti umožňuje financovať deficit prevádzkovateľa účastníckej siete s dominantným postavením na trhu účastníkmi iných prevádzkovateľov prepojených sietí a že takéto financovanie, ku ktorému dochádza mimo financovania povinnosti univerzálnej služby, je v rozpore so zásadou voľnej hospodárskej súťaže.
29 V tomto smere sa v rozpore s tvrdením Deutsche Telekom nezdá, že by cieľom tohto poplatku bolo zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže medzi prevádzkovateľmi, ktorí investovali do telekomunikačnej siete, a inými prevádzkovateľmi, ktorí sa len nedávno začlenili na miestny trh. Je totiž nesporné, že jediným vplyvom poplatku za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, je ochrana prevádzkovateľa účastníckej siete s dominantným postavením na trhu, pretože mu umožňuje zachovať náklady za telefónne hovory svojich vlastných účastníkov na nižšej úrovni ako skutočné náklady, a týmto spôsobom financovať svoj vlastný deficit.
30 Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že článok 4c smernice 90/388 nestanovuje lehotu na splnenie povinnosti vyrovnania taríf, pričom však z tohto článku vyplýva, že viacero prvkov smernice 96/19 naznačuje, že k predmetnému vyrovnaniu by malo dochádzať konštantným rytmom s cieľom umožniť otvorenie trhu v oblasti telekomunikácií hospodárskej súťaži. Zo spoločného výkladu odôvodnení č. 5 a 20 smernice 96/19, ako aj článku 4c smernice 90/388, zavedeného smernicou 96/19, vyplýva, že členské štáty mali povinnosť odstrániť prekážky vyrovnaniu taríf v čo najkratšej lehote od nadobudnutia účinnosti smernice 96/19 a najneskôr do 1. januára 1998 (rozsudok zo 7. januára 2004, Komisia/Španielsko, C‑500/01, Zb. s. I‑583, bod 32). Ak vyrovnanie nebolo dosiahnuté do 1. januára 1998, dotknuté členské štáty mali predložiť Komisii správu o postupnom odstránení existujúcich tarifných rozdielov, pričom táto správa musí obsahovať časový plán vykonania tejto správy. Táto fáza mala byť ukončená pred 1. januárom 2000.
31 Je však potrebné konštatovať, že § 43 ods. 6 TKG 1996 v znení, ktoré nadobudlo účinnosť 1. decembra 2002, začal vyvíjať svoje účinky po 1. januári 2000, teda v posledný deň na dosiahnutie vyrovnania taríf, pretože Spolková republika Nemecko nepredložila Komisii plán na dosiahnutie vyrovnania. V každom prípade takéto ustanovenie, aké je vo štvrtej vete uvedeného § 43 ods. 6, nemotivuje prevádzkovateľa účastníckej siete, ktorý vyberá poplatky za pripojenie stanovené týmto článkom, aby odstránil vzniknutý deficit tým, že upraví svoje tarify.
32 Z uvedeného vyplýva, že smernica 90/388 neumožňuje regulačnému úradu povoliť, aby prevádzkovateľ účastníckej siete s dominantným postavením na trhu vyberal poplatok za pripojenie k poplatku za prepojenie za rok 2003.
33 Z uvedeného vyplýva, že na prvú položenú otázku treba odpovedať, že článok 12 ods. 7 smernice 97/33 a článok 4c smernice 90/388 v spojení s odôvodneniami č. 5 a 20 smernice 96/19 sa musia vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny regulačný úrad nemôže zaviazať prevádzkovateľa siete vzájomne prepojenej s verejnou účastníckou sieťou zaplatiť prevádzkovateľovi účastníckej siete s dominantným postavením poplatok za pripojenie doplňujúci poplatok za prepojenie, ktorý je určený na vyrovnanie deficitu vzniknutého dominantnému prevádzkovateľovi z dôvodu poskytovania pripojenia účastníkov za rok 2003.
O druhej otázke
34 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku, ktorou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa jednotlivec môže za okolností, akými sú okolnosti v sporoch vo veci samej, odvolávať na tomto súde na článok 4c smernice 90/388 a článok 12 ods. 7 smernice 97/33.
35 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry smernica sama osebe môže jednotlivcovi stanovovať iba práva, a nemôže mu ukladať povinnosti. Jednotlivec sa preto nemôže odvolávať na smernicu proti členskému štátu, ak ide o povinnosť štátu, ktorá priamo súvisí so splnením inej povinnosti, ktorá podľa smernice prináleží tretej osobe (pozri rozsudok zo 7. januára 2004, Wells, C‑201/02, Zb. s. I‑723, bod 56 a citovanú judikatúru).
36 Naopak, samotné negatívne dôsledky na práva tretích osôb, aj keď sú tieto dôsledky určité, neodôvodňujú to, aby sa jednotlivcovi bránilo dovolávať sa ustanovení smernice voči predmetnému členskému štátu (pozri rozsudok Wells, už citovaný, bod 57 a citovanú judikatúru).
37 Ako uviedol generálny advokát v bode 104 svojich návrhov, v sporoch vo veci samej, ktoré sa prejednávajú na vnútroštátnom súde, smerujú návrhy súkromných osôb proti dotknutému členskému štátu, ktorý vystupuje prostredníctvom vnútroštátneho regulačného úradu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie a je jediným orgánom príslušným na stanovenie výšky poplatku za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, ako aj poplatku za prepojenie, ku ktorému sa poplatok za pripojenie pridáva.
38 Je teda namieste konštatovať, že Deutsche Telekom je treťou osobou vo vzťahu k sporu, ktorý sa prejednáva na vnútroštátnom súde, a negatívne dôsledky pre neho môžu vyplývať iba zo skutočnosti, že tento prevádzkovateľ bol príjemcom poplatku za pripojenie, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, a že v prípade zrušenia tohto poplatku bude musieť zvýšiť svoje vlastné tarify pre účastníkov. V tomto prípade teda nemôže byť odstránenie výhod považované za povinnosť, ktorá prináleží tretím osobám podľa smerníc, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia vo veci samej.
39 Vzhľadom na uvedené je vhodné preskúmať, či článok 4c smernice 90/388 a článok 12 ods. 7 smernice 97/33 spĺňajú podmienky na vytvorenie priameho účinku.
40 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne (pozri rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 103 a citovanú judikatúru).
41 Na jednej strane článok 4c ods. 3 smernice 90/388 spĺňa tieto kritériá, pretože jasne stanovuje, že vyrovnanie taríf malo byť v zásade dosiahnuté pred 1. januárom 1998 alebo najneskôr do 1. januára 1998 a že táto povinnosť nie je nijako podmienená.
42 Na druhej strane to isté je možné tvrdiť o článku 12 ods. 7 smernice 97/33, pretože toto ustanovenie definuje limity, ktoré musia byť dodržané pri stanovení poplatkov, akými sú poplatky v spore vo veci samej.
43 Ustanovenia článku 4c smernice 90/388 a článku 12 ods. 7 smernice 97/33 teda spĺňajú všetky podmienky, ktoré sa vyžadujú na to, aby mali priamy účinok.
44 Z uvedeného vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať, že článok 4c smernice 90/388 a článok 12 ods. 7 smernice 97/33 majú priamy účinok a jednotlivci sa na ne môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi na to, aby napadli rozhodnutie vnútroštátneho regulačného úradu.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Článok 12 ods. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/33/ES z 30. júna 1997 o prepojení v telekomunikáciách vzhľadom na zabezpečenie univerzálnej služby a interoperability prostredníctvom uplatňovania princípov otvorenej siete (ONP), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/61/ES z 24. septembra 1998, a článok 4c smernice Komisie 90/388/EHS z 28. júna 1990 o súťaži na trhoch pre telekomunikačné služby, zmenenej a doplnenej smernicou Komisie 96/19/ES z 13. marca 1996 v spojení s odôvodneniami č. 5 a 20 smernice 96/19, sa musia vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny regulačný úrad nemôže zaviazať prevádzkovateľa siete vzájomne prepojenej s verejnou účastníckou sieťou zaplatiť prevádzkovateľovi účastníckej siete s dominantným postavením poplatok za pripojenie doplňujúci poplatok za prepojenie, ktorý je určený na vyrovnanie deficitu vzniknutého dominantnému prevádzkovateľovi z dôvodu poskytovania pripojenia účastníkov za rok 2003.
2. Článok 4c smernice 90/388, zmenený a doplnený smernicou 96/19, a článok 12 ods. 7 smernice 97/33, zmenený a doplnený smernicou 98/61, majú priamy účinok a jednotlivci sa na ne môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi na to, aby napadli rozhodnutie vnútroštátneho regulačného úradu.
Podpisy