ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 10. septembra 2009 (*)
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Článok 81 ods. 1 ES – Článok 53 ods. 1 Dohody o EHP – Článok 23 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1/2003 – Skupina spoločností – Pripísateľnosť porušení – Zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže jej dcérskymi spoločnosťami – Rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskou spoločnosťou – Vyvrátiteľná domnienka v prípade vlastníctva 100 % podielu na základnom imaní“
Vo veci C‑97/08 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 27. februára 2008,
Akzo Nobel NV, so sídlom v Arnheme (Holandsko),
Akzo Nobel Nederland BV, so sídlom v Arnheme,
Akzo Nobel Chemicals International BV, so sídlom v Amersfoorte (Holandsko),
Akzo Nobel Chemicals BV, so sídlom v Amersfoorte,
Akzo Nobel Functional Chemicals BV, so sídlom v Amersfoorte,
v zastúpení: C. Swaak, M. van der Woude a M. Mollica, advokáti,
odvolatelia,
ďalší účastník konania:
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: X. Lewis a F. Castillo de la Torre, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory A. Rosas, sudcovia J. N. Cunha Rodrigues, J. Klučka, P. Lindh a A. Arabadjiev (spravodajca),
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: R. Grass,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 23. apríla 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Spoločnosti Akzo Nobel NV (ďalej len „Akzo Nobel“), Akzo Nobel Nederland BV (ďalej len „Akzo Nobel Nederland“), Akzo Nobel Chemicals International BV (ďalej len „Akzo Nobel Chemicals International“), Akzo Nobel Chemicals BV (ďalej len „Akzo Nobel Chemicals“) a Akzo Nobel Functional Chemicals BV (ďalej len „Akzo Nobel Functional Chemicals“) vo svojom odvolaní žiadajú Súdny dvor, aby zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑112/05, Zb. s. II‑5049, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol žalobu smerujúcu proti rozhodnutiu Komisie 2005/566/ES z 9. decembra 2004, ktorým sa upravuje konanie podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (prípad C.37.533 – Cholinchlorid) (Ú. v. EÚ L 190, 2005, s. 22, ďalej len „sporné rozhodnutie“).
2 V tomto rozhodnutí Komisia Európskych spoločenstiev vytýkala adresátom jediné a pokračujúce porušovanie článku 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994 aj porušovanie článku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3).
Právo Spoločenstva
3 Nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) v článku 15 ods. 2 stanovuje:
„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúce 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:
a) porušili článok [81] ods. 1 alebo článok [82] zmluvy; alebo
…“
4 Článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. 2003, L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje:
„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:
a) porušujú článok 81 alebo článok 82 Zmluvy alebo
…
Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.
…“
Skutkové okolnosti
5 Skutkové okolnosti sporu sú podľa zistení Komisie, o ktoré sa opiera Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, takéto.
6 Komisia po tom, ako v apríli 1999 prijala žiadosť o uplatnenie opatrení zhovievavosti od istého amerického výrobcu, začala vyšetrovanie v oblasti cholinchloridu na svetovej úrovni; toto vyšetrovanie sa týkalo obdobia od roku 1992 do konca roka 1998.
7 Cholinchlorid patrí do skupiny vo vode rozpustných vitamínov B‑komplex (vitamín B 4). Používa sa predovšetkým v oblasti krmív pre zvieratá ako potravinárska prídavná látka. Okrem výrobcov na trhu s cholinchloridom pôsobia jednak spracovatelia, ktorí nakupujú výrobok od výrobcov v tekutej forme a spracúvajú ho na cholinchlorid obsiahnutý v inej látke, a to buď na účet výrobcu alebo na svoj vlastný účet, a jednak distribútori.
8 Odvolatelia – päť spoločností patriacich do skupiny Akzo Nobel – patria medzi výrobcov cholinchloridu. Počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje vyšetrovanie, Akzo Nobel, materská spoločnosť skupiny, priamo alebo nepriamo vlastnila 100 % základného imania ostatných odvolateľov. Vlastnila totiž 100 % základného imania svojich dcérskych spoločností Akzo Nobel Nederland a Akzo Nobel Chemicals International. Akzo Nobel Nederland vlastnila 100 % podiel na základnom imaní svojej dcérskej spoločnosti Akzo Nobel Chemicals, ktorá zase vlastnila celé základné imanie Akzo Nobel Functional Chemicals.
9 Celosvetový konsolidovaný obrat, ktorý priznala Akzo Nobel v roku 2003, teda v hospodárskom roku bezprostredne prechádzajúcom spornému rozhodnutiu, predstavoval 13 miliárd eur.
10 Pokiaľ ide o Európsky hospodársky priestor (EHP), k vytvoreniu kartelu došlo na dvoch rôznych, ale úzko prepojených úrovniach: na celosvetovej úrovni a na európskej úrovni.
11 Na celosvetovej úrovni sa viacero severoamerických a európskych spoločností, medzi ktorými figurujú aj odvolatelia, podieľalo na protisúťažných činnostiach v období od júna 1992 do apríla 1994. Na stretnutiach, kde bol vytvorený kartel na európskej úrovni, ktorý trval od marca 1994 do októbra 1998, sa zúčastnili len európske spoločnosti, medzi nimi aj odvolatelia.
12 Komisia považovala dohody uzavreté na celosvetovej a európskej úrovni za komplexné a jediné pokračujúce porušovanie týkajúce sa EHP, na ktorom sa severoamerickí výrobcovia podieľali po určitú časť obdobia a európski výrobcovia po celé obdobie, na ktoré sa vzťahovalo vyšetrovanie Komisie.
13 Dňa 9. decembra 2004 Komisia prijala sporné rozhodnutie. V článku 1 tohto rozhodnutia konštatovala, že viaceré podniky – medzi nimi aj odvolatelia – porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľali na skupine dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa určovania cien, rozdelenia trhov a zosúladených činností proti konkurentom v sektore cholinchloridu v rámci EHP.
14 Pokiaľ ide o skupinu Akzo Nobel, Komisia rozhodla, že rozhodnutie bude určené všetkým odvolateľom ako solidárne zodpovedným subjektom. Akzo Nobel Nederland, Akzo Nobel Chemicals International a Akzo Nobel Chemicals alebo ich právni predchodcovia sa priamo podieľali na porušení. Akzo Nobel Functional Chemicals bol založený ako dcérska spoločnosť Akzo Nobel Chemicals v júni 1999. Z tohto dôvodu sa Komisia domnievala, že Akzo Nobel Functional Chemicals je právnym nástupcom svojej materskej spoločnosti vo vzťahu k väčšine činností v sektore cholinchloridu, ktoré pôvodne vykonávala materská spoločnosť, a že na základe tejto skutočnosti musí byť rozhodnutie určené aj jemu.
15 Pokiaľ ide konkrétne o Akzo Nobel, Komisia sa domnievala, že spolu s ostatnými právnickými osobami skupiny Akzo Nobel, ktorým je rozhodnutie určené, tvorí jednu hospodársku jednotku a že práve táto hospodárska jednotka sa zúčastnila na karteli. Komisia dospela k záveru, že uvedená spoločnosť bola schopná uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojich dcérskych spoločností, ktorých celé základné imania priamo alebo nepriamo vlastnila, a že je možné predpokladať, že tak skutočne urobila. Komisia teda dospela k záveru, že dcérske spoločnosti Akzo Nobel nemajú obchodnú autonómiu, čo ju viedlo k tomu, že rozhodnutie adresovala aj jemu, bez ohľadu na skutočnosť, že sa sám na karteli nepodieľal.
16 Komisia konštatovala, že neexistenciu obchodnej autonómie prevádzkových spoločností alebo obchodných jednotiek skupiny Akzo Nobel preukazujú tiež dokumenty, ktoré Akzo Nobel predložil v rámci správneho konania.
17 Vychádzajúc z celkového podielu odvolateľov na trhu, a najmä z údaja uvedeného v bode 9 tohto rozsudku, Komisia v článku 2 sporného rozhodnutia uložila odvolateľom spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 20,99 milióna eur za porušenia uvedené v článku 1 rozhodnutia.
Žaloby pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
18 Na podporu svojich žalôb smerujúcich k zrušeniu sporného rozhodnutia odvolatelia pred Súdom prvého stupňa uviedli tri žalobné dôvody.
19 Komisia považovala uvedenú žalobu za neprípustnú z dôvodu, že podľa nej nebola podaná v súlade s článkom 21 Štatútu Súdneho dvora a s článkom 44 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, prípadne za zjavne nedôvodnú vo vzťahu k spoločnostiam Akzo Nobel Nederland, Akzo Nobel Chemicals International a Akzo Nobel Chemicals, keďže uvedená žaloba, ktorú bolo treba chápať ako päť individuálnych žalôb, neobsahovala žalobné dôvody, ktoré by mohli odôvodniť zrušenie sporného rozhodnutia v časti, v ktorej konštatovalo zodpovednosť týchto spoločností alebo vo vzťahu k nim určovalo výšku pokuty. Subsidiárne Komisia tvrdila, že z tých istých dôvodov, bez ohľadu na to, že rozhodnutie je určené týmto spoločnostiam, je zjavné, že tieto spoločnosti nemajú záujem na konaní smerujúcom k zrušeniu uvedeného rozhodnutia.
20 Súd prvého stupňa zamietol námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, v bodoch 31 a 32 napadnutého rozsudku.
21 Pokiaľ ide o vec samu, prvý žalobný dôvod odvolateľov bol založený na tom, že Komisia nesprávne pripísala solidárnu zodpovednosť Akzo Nobel, vedúcej spoločnosti skupiny, ktorá mala priamo alebo nepriamo 100 % podiel na základnom imaní svojich dcérskych spoločností.
22 Odvolatelia tvrdili, že rozhodujúci vplyv, ktorý musí materská spoločnosť uplatňovať, aby jej mohla byť pripísaná zodpovednosť za konanie jej dcérskej spoločnosti, sa musí týkať obchodnej politiky stricto sensu tejto spoločnosti.
23 Komisia teda mala preukázať po prvé možnosť materskej spoločnosti vykonávať riadiacu právomoc do tej miery, že zbaví dcérsku spoločnosť akejkoľvek nezávislosti v hlavných smeroch jej obchodnej činnosti, a po druhé skutočnosť, že k výkonu takejto právomoci naozaj došlo.
24 Z judikatúry vyplýva domnienka, že 100 % ovládaná dcérska spoločnosť uplatňuje pokyny vydané materskou spoločnosťou. Za týchto podmienok je na to, aby bola Komisia povinná vyvodiť zodpovednosť len voči dcérskej spoločnosti, potrebné, aby si táto dcérska spoločnosť z veľkej časti určovala svoju obchodnú politiku sama. Ak sa táto okolnosť preukáže, Komisii opäť prináleží, aby preukázala, že materská spoločnosť v konkrétnom prípade skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv.
25 Z toho vyplýva, že jednotná organizácia zoskupenia spoločností, akú má aj skupina Akzo Nobel, sama osebe nestačí na to, aby sa stalo zbytočným dokazovanie skutočných zásahov materskej spoločnosti.
26 Odvolatelia sa domnievali, že preukázali, že dcérske spoločnosti Akzo Nobel si svoju obchodnú politiku z veľkej časti určujú samy, a že tak vyvrátili domnienku, ktorá bola v prospech Komisie. Domnievali sa, že Komisia mala preukázať, že uvedená spoločnosť uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku ostatných odvolateľov. Komisia si však túto povinnosť nesplnila, keďže okrem vlastníctva celého základného imania sú skutočnosti, o ktoré sa Komisia oprela, aby určila solidárnu zodpovednosť Akzo Nobel za porušenie, buď irelevantné, alebo nesprávne.
27 Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, ktorý odvolatelia uviedli na podporu svojich žalôb, Súd prvého stupňa najskôr preskúmal otázku pripísateľnosti protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti a vyslovil sa takto:
„57 Najskôr je potrebné pripomenúť, že pojem podnik v zmysle článku 81 ES zahŕňa hospodárske jednotky, ktoré pozostávajú z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu takého porušenia, aké je uvedené v uvedenom ustanovení (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
58 Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty bolo určené materskej spoločnosti skupiny spoločností, teda nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a o to menej účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jediný podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Treba totiž pripomenúť, že právo hospodárskej súťaže Spoločenstva uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, a teda jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES vtedy, ak dotknuté podniky neurčujú svoje správanie na trhu samostatne (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290).
59 Takisto treba zdôrazniť, že na účely uplatnenia a výkonu rozhodnutia Komisie v oblasti hospodárskej súťaže je potrebné ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené, označiť subjekt, ktorý má právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný ‚PVC II‘, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 978).
60 V osobitnom prípade, keď má materská spoločnosť 100 % podiel na základnom imaní svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho správania, existuje jednoduchá domnienka, podľa ktorej má uvedená materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG[‑Telefunken]/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50, a rozsudok PVC II, už citovaný v bode 59 vyššie, body 961 a 984), teda že tvoria jediný podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, [...], bod 59). Z tohto dôvodu prináleží materskej spoločnosti, ktorá na súde Spoločenstva namieta proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa jej ukladá pokuta za správanie jej dcérskej spoločnosti, aby vyvrátila túto domnienku tým, že predloží dôkazy preukazujúce nezávislosť tejto dcérskej spoločnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, ďalej len „rozsudok Stora“, bod 29).
61 V tomto ohľade je potrebné zdôrazniť, že ak aj je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku Stora, už citovaného v bode 60 vyššie, uviedol okrem 100 % podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností v rámci správneho konania, pravdou tiež ostáva, že uvedené okolnosti boli Súdnym dvorom uvedené len s cieľom uviesť všetky skutočnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, keď dospel k záveru, že toto odôvodnenie sa nezakladalo výlučne na ovládaní celého základného imania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou. Preto skutočnosť, že Súdny dvor v tejto veci potvrdil posúdenie Súdu prvého stupňa, nemôže mať za následok zmenu zásady zakotvenej v bode 50 rozsudku AEG[‑Telefunken]/Komisia, už citovaného v bode 60 vyššie.
62 Za týchto podmienok na to, aby Komisia mohla dospieť k záveru, že materská spoločnosť má rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, stačí, že preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti je ovládané materskou spoločnosťou. V dôsledku toho môže Komisia vyvodzovať solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty uloženej dcérskej spoločnosti voči jej materskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť preukázala, že jej dcérska spoločnosť v podstate neuplatňuje pokyny, ktoré jej dáva, a preto sa na trhu správa nezávisle.
63 V rámci týchto úvodných pripomienok je tiež potrebné preskúmať hlavné tvrdenie vyjadrení žalobcov, podľa ktorého sa predpokladaný vplyv materskej spoločnosti z dôvodu ovládania celého základného imania jej dcérskej spoločnosti vzťahuje na hospodársku politiku stricto sensu tejto dcérskej spoločnosti (pozri bod 36 vyššie). Podľa žalobcov do tejto politiky patrí napríklad distribučná stratégia a cenová stratégia. Preto by podľa tohto tvrdenia materská spoločnosť mohla vyvrátiť uvedenú domnienku tým, že by preukázala, že tieto osobitné aspekty obchodnej politiky riadi práve dcérska spoločnosť, a to bez toho, aby v tomto ohľade dostávala konkrétne pokyny.
64 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v rámci analýzy existencie jediného hospodárskeho subjektu zahŕňajúceho viacero spoločností tvoriacich jednu skupinu súd Spoločenstva skúmal, či materská spoločnosť mohla ovplyvňovať cenovú politiku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, [Imperial Chemical Industries]/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 137, a Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 45), výrobné a distribučné činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223, body 37 a 39 až 41), predajné ciele, hrubé ziskové marže, predajné náklady, ‚cash flow‘, zásoby a marketing (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb. s. II‑17, bod 48). V každom prípade z toho nemožno vyvodiť, že jedine tieto aspekty spadajú pod pojem obchodná politika dcérskej spoločnosti na účely uplatnenia článkov 81 ES a 82 ES voči jej materskej spoločnosti.
65 Z tejto judikatúry v spojení s úvahami uvedenými v bodoch 57 a 58 vyššie naopak vyplýva, že materskej spoločnosti prináleží, aby Súdu prvého stupňa predložila na posúdenie všetko, čo sa týka organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi dcérskou spoločnosťou a ňou samou, o čom sa domnieva, že by mohlo preukázať, že netvoria jeden hospodársky subjekt. Z toho tiež vyplýva, že Súd prvého stupňa musí pri svojom posúdení zohľadniť všetky dôkazy, ktoré mu účastníci konania predložia, pričom ich povaha a dôležitosť sa môžu líšiť v závislosti od osobitostí vlastných jednotlivým veciam.
66 A práve na základe týchto úvah je potrebné overiť, či Akzo Nobel a jeho dcérske spoločnosti, ktorým bolo [sporné rozhodnutie] určené, predstavujú jeden hospodársky subjekt.“
28 Súd prvého stupňa teda v bodoch 67 až 85 napadnutého rozsudku preskúmal jednotlivé okolnosti uvedené v spise a rozhodol, že žalobcom sa nepodarilo vyvrátiť domnienku, podľa ktorej Akzo Nobel, materská spoločnosť vlastniaca 100 % základného imania svojich dcérskych spoločností, ktorým bolo určené sporné rozhodnutie, uplatňovala rozhodujúci vplyv na ich politiku. Z toho vyvodil, že táto spoločnosť predstavuje spolu s ostatnými žalobcami jeden podnik v zmysle článku 81 ES, pričom nie je potrebné overovať, či ovplyvňovala ich správanie, a zamietol prvý žalobný dôvod, ktorý žalobcovia uviedli na podporu svojej žaloby.
29 Pokiaľ ide o druhý a tretí žalobný dôvod, prvý založený na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tým, že výška pokuty prekračuje 10 % obratu Akzo Nobel Functional Chemicals dosiahnutého v roku 2003, a druhý na porušení povinnosti odôvodnenia v súvislosti s pripísaním solidárnej zodpovednosti Akzo Nobel, Súd prvého stupňa ich v tomto poradí zamietol v bodoch 90 a 91 a v bodoch 94 až 96 napadnutého rozsudku. V bode 97 napadnutého rozsudku potom zamietol žalobu, ktorá mu bola predložená, v celom rozsahu.
Návrhy účastníkov konania
30 Vo svojom odvolaní odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý žalobný dôvod založený na pripísaní solidárnej zodpovednosti Akzo Nobel,
– zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom pripísalo zodpovednosť za porušenie Akzo Nobel, a
– zaviazal Komisiu na náhradu všetkých trov konania, tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní, pokiaľ sa tieto trovy vzťahujú na dôvod uvedený v tomto odvolaní.
31 Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania.
O odvolaní
O prípustnosti
O záujme iných odvolateľov ako Akzo Nobel na konaní
32 Komisia v podstate tvrdí, že vzhľadom na to, že jediný odvolací dôvod sa týka výlučne zodpovednosti Akzo Nobel, táto spoločnosť má ako jediná záujem na zrušení napadnutého rozsudku. Odvolanie je neprípustné, pokiaľ ide o ostatných odvolateľov, pretože ich zodpovednosť alebo pokuta, ktorá im bola uložená, neboli napadnuté.
33 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že existencia záujmu odvolateľa na konaní predpokladá, že odvolanie by mohlo svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi, ktorý ho podal (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. apríla 2008, Saint‑Gobain Glass Deutschland/Komisia, C‑503/07 P, Zb. s. I‑2217, bod 48 a citovanú judikatúru).
34 V predmetnom prípade napadnutý rozsudok potvrdil sporné rozhodnutie, ktoré všetkých odvolateľov zaťažilo solidárnou povinnosťou zaplatiť pokutu vo výške 20,99 milióna eur, ktorú uložila Komisia. Z toho vyplýva, že Akzo Nobel Nederland, Akzo Nobel Chemicals International, Akzo Nobel Chemicals a Akzo Nobel Functional Chemicals majú záujem na zrušení napadnutého rozsudku (pozri analogicky uznesenie Súdu prvého stupňa z 2. augusta 2001, Saxonia Edelmetalle/Komisia, T‑111/01 R, Zb. s. II‑2335, bod 17).
35 Ak by bol totiž napadnutý rozsudok zrušený, pokiaľ ide o zodpovednosť Akzo Nobel, situácia jeho dcérskych spoločností by sa zmenila, najmä vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z pravidiel solidárnej zodpovednosti.
36 Za týchto podmienok treba námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, pokiaľ ide o záujem Akzo Nobel Nederland, Akzo Nobel Chemicals International, Akzo Nobel Chemicals a Akzo Nobel Functional Chemicals na konaní, zamietnuť.
O existencii nového dôvodu, ktorý bol prvýkrát uvedený v rámci odvolania
37 Komisia tiež tvrdí, že jediný odvolací dôvod je novým dôvodom, ktorý bol prvýkrát uvedený v rámci odvolania, a je teda neprípustný v rozsahu, v akom obsahuje body, ktoré odvolatelia neuviedli v konaní pred Súdom prvého stupňa. Uvedeným dôvodom totiž odvolatelia spochybňujú samotnú existenciu domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, ak vlastní 100 % jej základného imania, zatiaľ čo v konaní pred Súdom prvého stupňa existenciu tejto domnienky nikdy nespochybnili a tým, že sa pokúsili ju vyvrátiť, uznali, že sa vzťahuje na predmetný prípad. Takisto sú neprípustné argumenty odvolateľov súvisiace s relevantným predmetom činnosti dcérskej spoločnosti, na ktorý sa vzťahuje rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskou spoločnosťou.
38 Podľa článku 118 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa článok 42 ods. 2 toho istého poriadku, ktorý v zásade zakazuje uvádzanie nových dôvodov počas konania, použije aj na konanie pred Súdnym dvorom, ktorého predmetom je odvolanie proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa. V rámci odvolania je teda právomoc Súdneho dvora obmedzená na preskúmanie toho, ako Súd prvého stupňa posúdil žalobné dôvody, ktoré boli pred ním prejednané (pozri najmä rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 61). Ak by sa totiž umožnilo účastníkovi konania uviesť po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý nebol uvedený v konaní pred Súdom prvého stupňa, znamenalo by to umožniť mu predložiť Súdnemu dvoru širší spor, než ktorý prejednal Súd prvého stupňa. (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 165).
39 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolatelia v konaní pred Sudom prvého stupňa uviedli žalobný dôvod založený na nesprávnom pripísaní solidárnej zodpovednosti Akzo Nobel, v rámci ktorého tvrdili, že táto spoločnosť neuplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností a netvorila s nimi hospodársku jednotku. Preto sa treba domnievať, že argumenty uvedené odvolateľmi pred Súdnym dvorom a týkajúce sa domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, ak vlastní 100 % jej základného imania, rozvádzajú uvedený dôvod. Keďže totiž tieto argumenty a argumenty týkajúce sa relevantného predmetu činnosti dcérskej spoločnosti, na ktorý sa vzťahuje rozhodujúci vplyv materskej spoločnosti, predstavujú doplňujúce argumenty týkajúce sa uplatnenia pravidiel súvisiacich s pripísateľnosťou správania dcérskych spoločností spoločnosti Akzo Nobel, odvolatelia nemodifikovali predmet sporu, ktorý prejednával Súd prvého stupňa.
40 Odvolanie preto treba vyhlásiť za prípustné.
O veci samej
41 Odvolatelia uvádzajú jediný dôvod na podporu svojho odvolania, ktorým tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval pojem „podnik“ v zmysle článku 81 ES a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď zamietol žalobný dôvod založený na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie spoločnosti Akzo Nobel. Tento dôvod sa skladá z dvoch rôznych častí.
O prvej časti jediného odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom vymedzení dôkazného bremena spočívajúceho na Komisii, pokiaľ ide o neexistenciu autonómie dcérskej spoločnosti
– Argumentácia účastníkov konania
42 Odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa v rámci zisťovania, či sa dcérske spoločnosti Akzo Nobel správajú na trhu nezávisle, alebo nie, uplatnil nesprávne právne kritérium.
43 Podľa odvolateľov zásadne záleží na Komisii, aby predložila dôkaz o tom, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci obchodný vplyv na svoju dcérsku spoločnosť. Aby sa však toto dôkazné bremeno zmiernilo, Súdny dvor vytvoril vyvrátiteľnú domnienku.
44 Súdny dvor v rozsudku Stora výslovne spresnil, že vlastníctvo 100 % základného imania dcérskej spoločnosti samo osebe neumožňuje preukázať zodpovednosť materskej spoločnosti, ak je spochybnené, že táto materská spoločnosť uplatňovala rozhodujúci obchodný vplyv na dcérsku spoločnosť. V uvedenom rozsudku tak Súdny dvor sledoval úvahy, ktoré generálny advokát Mischo uviedol v bode 48 svojich návrhov prednesených vo veci, ktorá viedla k vydaniu uvedeného rozsudku. Podľa týchto úvah, aj keď sa dôkazné bremeno spočívajúce na Komisii, ktorá musí preukázať, že materská spoločnosť skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, zmierňuje v prípade vlastníctva 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, naďalej je okrem miery účasti potrebné získať aj ďalší, doplňujúci poznatok, ten však možno odvodiť z jednotlivých nepriamych dôkazov.
45 Vlastníctvo celého základného imania dcérskej spoločnosti v kombinácii s doplňujúcimi ukazovateľmi by preto vytváralo domnienku, že dcérska spoločnosť sa na trhu nesprávala nezávisle. Komisia by sa tak nemohla zbaviť dôkazného bremena, ktoré na nej spočíva, len odkazom na skutočnosť, že materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania dcérskej spoločnosti. Musela by predložiť aj ďalšie dôkazy o tom, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť. Súd prvého stupňa túto zásadu porušil, keď rozhodol, že na to, aby Komisia mohla dospieť k záveru, že materská spoločnosť má rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, stačí, ak preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti vlastní materská spoločnosť.
46 Okrem toho v ďalších dvoch rozsudkoch, a to z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia (T‑325/01, Zb. s. II‑3319), a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia (T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947), Súd prvého stupňa správne uplatnil zásadu spomenutú v predchádzajúcom bode, keď rozhodol, že hoci je dôkaz týkajúci sa vlastníctva celého základného imania dcérskej spoločnosti silným nepriamym dôkazom toho, že materská spoločnosť má skutočne moc vplývať na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, sám osebe nestačí na to, aby bola materskej spoločnosti pripísaná zodpovednosť za správanie jej dcérskej spoločnosti, a popri miere účasti je potrebný ďalší doplňujúci dôkaz, ten však možno odvodiť z jednotlivých nepriamych dôkazov.
47 Odvolatelia tiež Súdu prvého stupňa vytýkajú, že zmiernil dôkazné bremeno spočívajúce na Komisii a tým prijal chápanie tohto dôkazného bremena, ktoré porušuje práva na obhajobu. Komisia bola totiž povinná predložiť to, čo sami označujú za doplňujúce nepriame dôkazy v zmysle rozsudku Stora, tak ako ho oni vykladajú, v štádiu oznámenia výhrad, a nie až v štádiu rozhodnutia. V oznámení o výhradách však Komisia svoj zámer určiť solidárnu zodpovednosť Akzo Nobel oprela výlučne o skutočnosť, že táto spoločnosť vlastní 100 % základného imania spoločností, ktoré sa podieľali na porušení. Naproti tomu v spornom rozhodnutí vychádzala aj z údajných doplňujúcich nepriamych dôkazov v zmysle rozsudku Stora, umelo vykonštruovaných skreslením skutočností, ktoré odvolatelia uviedli v odpovedi na oznámenie o výhradách.
48 Napokon odvolatelia kritizujú bod 62 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa usúdil, že na vyvrátenie domnienky treba dokázať, že dcérska spoločnosť v podstate neuplatňuje pokyny vydávané materskou spoločnosťou, a tým prijal riešenie, ktoré znamená, že domnienku možno vyvrátiť len vtedy, ak materská spoločnosť vydáva pokyny.
49 Komisia tvrdí, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť má vlastnú právnu subjektivitu, nepostačuje na vylúčenie možnosti pripísať jej správanie materskej spoločnosti, najmä ak dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť. Bolo by zbytočné overovať, či materská spoločnosť skutočne využila svoju moc rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti, ak 100 % základného imania dcérskej spoločnosti je v jej vlastníctve.
50 Súdny dvor túto zásadu v rozsudku Stora nespochybnil. Pripustil, že ak je dcérska spoločnosť v 100 % vlastníctve materskej spoločnosti, predpokladá sa, že materská spoločnosť využila svoju moc vplývať na správanie dcérskej spoločnosti. Ak Súdny dvor v rozsudku Stora usúdil, že bolo legitímne, aby Súd prvého stupňa vychádzal z tejto domnienky, najmä po tom, ako konštatoval, že materská spoločnosť sa počas správneho konania prezentovala ako jediný partner Komisie vo veci predmetného porušenia, podľa Komisie Súdny dvor na túto poslednú uvedenú skutočnosť odkázal subsidiárne ako na dodatočnú okolnosť v prospech pripísania porušenia materskej spoločnosti.
51 Súd prvého stupňa použil túto domnienka v sérii rozsudkov, ktoré odkazujú na rozsudok Stora, pričom jej použitie nepodmienil predložením doplňujúcich nepriamych dôkazov. Už citované rozsudky DaimlerChrysler/Komisia a Bolloré a i./Komisia použitie tejto domnienky nespochybňujú. V týchto dvoch rozsudkoch si totiž Súd prvého stupňa zamenil pojem kontrola nad dcérskou spoločnosťou s pojmom výkon tejto kontroly, pričom pri vlastníctve celého základného imania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou sa predpokladá len výkon kontroly. Navyše, doplňujúce nepriame dôkazy boli preskúmané v rámci analýzy dôkazov predložených na vyvrátenie domnienky.
52 Pokiaľ ide o argument týkajúci sa porušenia práv na obhajobu, Komisia si myslí, že existencia domnienok nie je v práve Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže neobvyklá. Tým, že Komisia dotknutému podniku oznámi, že má v úmysle vychádzať z domnienky, ponúka mu príležitosť zaujať v tomto bode stanovisko a predložiť jej všetky dôkazy na podporu svojho stanoviska. Vzhľadom na to, že podnik vlastní všetky informácie týkajúce sa jeho vnútorného fungovania, toto rozdelenie dôkazného bremena je úplne logické.
53 Pokiaľ ide o kritiku bodu 62 napadnutého rozsudku, Komisia tvrdí, že vychádza z nesprávneho pochopenia jednej vety vytrhnutej z kontextu. Súd prvého stupňa chcel povedať, že dcérska spoločnosť je nezávislým hospodárskym subjektom, ak sa neriadi pokynmi materskej spoločnosti. Tak to môže byť buď preto, lebo žiadne pokyny nie sú vydané, alebo preto, lebo sa nimi dcérska spoločnosť neriadi.
– Posúdenie Súdnym dvorom
54 Na úvod treba zdôrazniť, že právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59) a že pojem „podnik“ zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri najmä rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný, bod 112; z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, Zb. s. I‑289, bod 107, ako aj z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03 P, Zb. s. I‑6295, bod 25).
55 Súdny dvor rovnako spresnil, že pod pojmom „podnik“ v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, Zb. s. I‑11987, bod 40).
56 Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušovanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 145; zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 78, ako aj z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 39).
57 Porušenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 60, a z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, bod 38). Takisto je dôležité, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú uvádzané skutočnosti.
58 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný, body 132 a 133; Geigy/Komisia, už citovaný, bod 44; z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72, Zb. s. 215, bod 15, ako aj Stora, už citovaný, bod 26), berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri analogicky už citované rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, bod 117, ako aj ETI a i., bod 49).
59 Je to tak preto, lebo v takej situácii sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku. Skutočnosť, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení.
60 V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný, body 136 a 137), jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky AEG‑Telefunken/Komisia, už citovaný, bod 50, a Stora, už citovaný, bod 29).
61 Za týchto podmienok stačí, ak Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti je vo vlastníctve materskej spoločnosti, aby sa predpokladalo, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri v tomto zmysle rozsudok Stora, už citovaný, bod 29).
62 Ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 61 napadnutého rozsudku, hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku Stora uviedol okrem 100 % podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností v rámci správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor tieto okolnosti uviedol len s cieľom spomenúť všetky okolnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, a nie preto, aby použitie domnienky uvedenej v bode 60 tohto rozsudku podmienil predložením doplňujúcich nepriamych dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskej spoločnosti.
63 Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že v prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.
64 Preto vzhľadom na to, že Komisia nebola povinná, pokiaľ ide o pripísateľnosť porušenia, predložiť v štádiu oznámenia výhrad iné dôkazy ako dôkaz toho, že materská spoločnosť vlastní základné imanie svojich dcérskych spoločností, tvrdenie odvolateľov o porušení práva na obhajobu nie je možné prijať.
65 Pokiaľ ide o kritiku bodu 62 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že z neho vôbec nevyplýva, že Súd prvého stupňa obmedzil možnosti vyvrátenia domnienky uvedenej v bode 60 tohto rozsudku iba na prípady, keď materská spoločnosť vydala pokyny. Naopak, z bodov 60 a 65 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa v tejto súvislosti svoj postoj koncipoval pomerne široko, keď usúdil že záleží na materskej spoločnosti, aby mu predložila všetky dôkazy o organizačných, hospodárskych a právnych väzbách medzi ňou a dcérskou spoločnosťou, ktorými možno preukázať, že tieto dve spoločnosti netvoria jeden hospodársky subjekt.
66 Z uvedeného vyplýva, že prvú časť jediného dôvodu, ktorý odvolatelia uvádzajú na podporu svojho odvolania, treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti jediného žalobného dôvodu založenej na nesprávnom vymedzení pojmu „obchodná politika“ dcérskej spoločnosti
– Argumentácia účastníkov konania
67 Podľa odvolateľov Súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z toho, že obchodná politika dcérskej spoločnosti, na ktorú materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv, zahŕňa iné aspekty než tie, ktoré sa spomínajú v bode 64 napadnutého rozsudku, a že pri preukazovaní autonómie dcérskej spoločnosti majú význam dôkazy týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi dcérskou spoločnosťou a materskou spoločnosťou.
68 Obchodná politika sa týka správania na trhu a obmedzuje sa na produkciu výrobkov a služieb, ktoré podnik predáva spotrebiteľom za určitých podmienok, na určitom území a v určitom čase. Nezahŕňa iné aspekty.
69 Ak by sa pojem „obchodná politika“ rozšíril nad rámec správania dcérskej spoločnosti na trhu, podľa odvolateľov by to znamenalo zavedenie režimu objektívnej zodpovednosti, ktorý by bol v rozpore so zásadou subjektívnej zodpovednosti garantovanou judikatúrou Súdneho dvora.
70 Komisia tvrdí, že otázka, či je vhodné vychádzať zo širšieho alebo z užšieho vymedzenia pojmu „obchodná politika“, nie je relevantná vo vzťahu k problematike určenia existencie jediného podniku, v rámci ktorej Súdny dvor zohľadňuje skôr hospodárske a organizačné väzby existujúce medzi danými spoločnosťami.
71 Pokiaľ ide o tvrdenie o zavedení objektívnej zodpovednosti, Komisia sa domnieva, že v práve Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže neexistuje zásada objektívnej zodpovednosti, keďže rozhodnutia Komisie neprisudzujú spoločnostiam zodpovednosť bez toho, aby ju preukázali. Nie je v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti považovať materskú spoločnosť za zodpovednú za konanie dcérskej spoločnosti, ktorej základné imanie je v 100 % vlastníctve materskej spoločnosti.
– Posúdenie Súdnym dvorom
72 Ako bolo uvedené v bode 58 tohto rozsudku, správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť.
73 Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 87 až 94 svojich návrhov, z toho vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti na trhu nemôže byť jediným prvkom umožňujúcim založiť zodpovednosť materskej spoločnosti, ale že je len jedným zo znakov existencie hospodárskej jednotky.
74 Z toho istého bodu 58 tohto rozsudku vyplýva, že pri zisťovaní, či dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu nezávisle, treba vziať do úvahy nielen prvky uvedené v bode 64 napadnutého rozsudku, ale aj všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú túto dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré sa môžu z prípadu na prípad meniť, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu.
75 Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o to, v ktorej oblasti materská spoločnosť uplatňuje vplyv na svoju dcérsku spoločnosť.
76 Tvrdenie odvolateľov o objektívnej zodpovednosti nemôže tento záver spochybniť.
77 V tomto ohľade treba uviesť, že ako vyplýva z bodu 56 tohto rozsudku, právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže je založené na zásade osobnej zodpovednosti hospodárskeho subjektu, ktorý sa dopustil porušenia. Ak je však materská spoločnosť súčasťou tejto hospodárskej jednotky, ktorá, ako bolo povedané v bode 55 tohto rozsudku, môže byť tvorená viacerými právnickými osobami, možno ju považovať za solidárne zodpovednú spolu s ostatnými právnickými osobami tvoriacimi túto jednotku za porušenia práva hospodárskej súťaže. Ak sa aj materská spoločnosť priamo nezúčastňuje na porušovaní, v takom prípade uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérske spoločnosti, ktoré sa na ňom zúčastnili. Z toho vyplýva, že v takomto kontexte nemožno zodpovednosť materskej spoločnosti považovať za objektívnu zodpovednosť.
78 Z toho vyplýva, že druhú časť jediného dôvodu, ktorý odvolatelia uvádzajú na podporu svojho odvolania, nemožno prijať, a preto odvolací dôvod musí byť v celom rozsahu zamietnutý ako nedôvodný.
O trovách
79 Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania a títo nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Spoločnosti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Nederland BV, Akzo Nobel Chemicals International BV, Akzo Nobel Chemicals BV a Akzo Nobel Functional Chemicals BV sú povinné nahradiť trovy konania.
Podpisy