ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 13. júna 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov – Smernica 2004/38/ES – Článok 27 – Obmedzenia práva vstupu a práva pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia – Správanie predstavujúce skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti – Zamietnutie vydania dočasného pobytového preukazu rodinného príslušníka občana Únie z dôvodu policajného záznamu – Nepriaznivá policajná správa z dôvodu zatknutia“
Vo veci C‑62/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado Contencioso‑Administrativo no 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona, Španielsko) z 9. januára 2023 a doručený Súdnemu dvoru 6. februára 2023, ktorý súvisí s konaním:
Pedro Francisco
proti
Subdelegación del Gobierno en Barcelona,
SÚDNY DVOR (desiata komora),
v zložení: predseda desiatej komory Z. Csehi, predseda piatej komory E. Regan (spravodajca) a sudca D. Gratsias,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– španielska vláda, v zastúpení: A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a E. Montaguti, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Pedrom Franciscom a Subdelegación del Gobierno en Barcelona (zastúpenie vlády v Barcelone, Španielsko) (ďalej len „príslušný orgán“) vo veci zamietnutia jeho žiadosti o dočasný pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 2 smernice 2004/38 stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
2) ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
…
b) partner, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom, a v súlade s podmienkami stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu;
…“
4 Článok 10 ods. 1 tejto smernice uvádza:
„Právo pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa dokazuje vydaním dokladu nazvaného ‚Pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie‘ nie neskôr ako šesť mesiacov od dátumu predloženia žiadosti. Potvrdenie o požiadaní o pobytový preukaz sa vydáva okamžite.“
5 Podľa článku 27 ods. 1 a 2 uvedenej smernice:
„1. S výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejnej politiky [verejného poriadku – neoficiálny preklad], verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely.
2. Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku [verejného poriadku – neoficiálny preklad] alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou úmernosti [primeranosti – neoficiálny preklad] a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé osebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.
Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné.“
6 Článok 30 tejto smernice v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Dané osoby dostanú písomné oznámenie o akýchkoľvek rozhodnutiach prijatých podľa článku 27 ods. 1 tak, aby boli schopné porozumieť ich obsahu a dôsledkom pre nich.
2. Dané osoby budú presne a úplne informované o dôvodoch verejnej bezpečnosti, verejnej politiky [verejného poriadku – neoficiálny preklad] alebo verejného zdravia, na základe ktorých sa rozhodnutia v ich prípade prijali, pokiaľ to nie je v rozpore so záujmami štátnej bezpečnosti.“
Španielske právo
7 Článok 2 Real Decreto 240/2007, sobre entrada, libre circulación y residencia en España de ciudadanos de los Estados miembros de la Unión Europea y de otros Estados parte en el Acuerdo sobre el Espacio Económico Europeo (kráľovský dekrét č. 240/2007 o vstupe, voľnom pohybe a pobyte občanov členských štátov Európskej únie a iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, v Španielsku) zo 16. februára 2007 (BOE č. 51 z 28. februára 2007), v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej len „kráľovský dekrét č. 240/2007“), stanovuje:
„Tento kráľovský dekrét sa za podmienok v ňom stanovených vzťahuje aj na ďalej uvedených rodinných príslušníkov štátneho príslušníka iného členského štátu Európskej únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3)], bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, ktorí ho sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú:
…
b) partnera, s ktorým má vzťah obdobný manželstvu zapísanému vo verejnom registri zriadenom na tento účel v členskom štáte [Únie] alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou Európskeho hospodárskeho priestoru, čo vylučuje možnosť dvoch súbežných zápisov v tomto štáte, a za predpokladu, že tento zápis nie je zrušený, čo musí byť z právneho hľadiska dostatočne preukázané. Manželstvo a zápis ako registrovaného partnera sa v každom prípade považujú za navzájom nezlučiteľné;
…“
8 Článok 2a kráľovského dekrétu č. 240/2007 uvádza:
„…
3. K žiadosti o preukaz rodinného príslušníka občana Únie je potrebné priložiť tieto dokumenty:
…
d) v prípade partnerstva, dôkaz o existencii stabilného vzťahu so štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie alebo iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a o trvaní tohto vzťahu.
4. Orgány posudzujú osobnú situáciu žiadateľa individuálne a prijímajú odôvodnené rozhodnutie, pričom zohľadňujú tieto kritériá:
a) pokiaľ ide o rodinných príslušníkov, orgány posudzujú stupeň finančnej alebo fyzickej závislosti, stupeň príbuzenstva so štátnym príslušníkom členského štátu Únie alebo iných zmluvných štátov Dohody o Európskom hospodárskom priestore a prípadne závažnosť ochorenia alebo zdravotného postihnutia, ktoré si vyžaduje, aby sa štátny príslušník osobne staral o rodinného príslušníka, alebo dĺžku spoločného života rodinných príslušníkov. V každom prípade sa spolužitie považuje za preukázané, ak existuje spoľahlivý dôkaz o 24 mesiacoch nepretržitého spolužitia v krajine pôvodu.
b) v prípade voľného zväzku sa za stabilných partnerov považujú tí, ktorí môžu preukázať existenciu trvalého vzťahu. V každom prípade sa takýto vzťah považuje za preukázaný na základe dôkazu o nepretržitom spolužití v trvaní najmenej jedného roka, pokiaľ nemajú spoločné deti, pričom v takom prípade postačuje dôkaz o riadne preukázanom stabilnom spolužití.
5. Každé rozhodnutie prijaté orgánmi musí byť odôvodnené.“
9 Ustanovenie § 8 ods. 1 tohto kráľovského dekrétu stanovuje:
„Rodinní príslušníci štátneho príslušníka členského štátu [Únie] alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, uvedení v článku 2 tohto kráľovského dekrétu, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi niektorého z týchto štátov, sa môžu, ak ho sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú, zdržiavať v Španielsku počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace a sú povinní požiadať a získať ‚pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie‘.“
10 Ustanovenie § 15 ods. 1 a 5 uvedeného kráľovského dekrétu znie:
„1. Ak si to vyžadujú dôvody verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, vo vzťahu k občanom niektorého členského štátu [Únie] alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, alebo vo vzťahu k ich rodinným príslušníkom možno prijať niektoré z nasledujúcich opatrení:
a) zakázať vstup na španielske územie, aj keď dotknuté osoby predložia dokumenty uvedené v článku 4 tohto kráľovského dekrétu;
b) odmietnuť zápis v centrálnom registri cudzincov alebo vydanie či obnovenie pobytových preukazov stanovených v tomto kráľovskom dekréte;
c) nariadiť vyhostenie alebo vrátenie zo španielskeho územia.
Rozhodnutie o vyhostení vo vzťahu k občanom niektorého členského štátu [Únie] alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, alebo vo vzťahu k ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, ktorí majú právo na trvalý pobyt v Španielsku, možno prijať len vtedy, ak existujú vážne dôvody verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Skôr než sa prijme rozhodnutie v tomto zmysle, zohľadní sa tiež dĺžka pobytu a sociálna a kultúrna integrácia dotknutej osoby v Španielsku, jej vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia, ako aj rozsah jej väzieb s jej krajinou pôvodu.
…
5. Jedno z opatrení uvedených v odsekoch 1 až 4 sa prijme na základe nasledujúcich kritérií:
a) musí sa prijať v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, ako aj s platnými vykonávacími predpismi v tejto oblasti;
b) keď pominú dôvody, pre ktoré bolo prijaté, možno ho z úradnej moci alebo na návrh účastníka konania zrušiť;
c) nemožno ho prijať na ekonomické účely;
d) keď sa takéto opatrenia prijmú z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, musia vychádzať výlučne z osobného správania osoby, ktorej sa toto opatrenie týka, ktorá musí v každom prípade predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti, ktorú orgán príslušný na vydanie rozhodnutia posúdi na základe správ policajných orgánov, prokuratúry a súdov, ktoré sú založené v spise. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé osebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Pán Pedro Francisco, štátny príslušník tretej krajiny, je partnerom španielskej štátnej príslušníčky. Ich zväzok je zapísaný v registri trvalých zväzkov v Katalánsku (Španielsko). Dňa 21. decembra 2021 požiadal príslušný orgán o vydanie dočasného pobytového preukazu rodinného príslušníka občana Únie.
12 V priebehu posudzovania tejto žiadosti sa príslušný orgán obrátil na Dirección General de Policía (Generálne riaditeľstvo polície, Španielsko), ktoré vydalo nepriaznivú správu z dôvodu, že pán Pedro Francisco bol 3. júla 2020 zatknutý ako údajný páchateľ trestného činu proti verejnému zdraviu, ako aj za členstvo v zločineckých organizáciách a skupinách bez toho, aby polícia vykonala akékoľvek vyšetrovanie s cieľom zistiť, či toto zatknutie viedlo k trestnému konaniu. V správe sa uvádza, že pán Pedro Francisco nemá záznam v registri trestov.
13 Po tom, čo bola 14. júna 2022 rozhodnutím príslušného orgánu zamietnutá jeho žiadosť o dočasný pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie, podal pán Pedro Francisco proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu na Juzgado Contencioso‑Administrativo no 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona, Španielsko), ktorý je vnútroštátnym súdom.
14 Uvedený súd má pochybnosti o relevantnosti policajného záznamu pána Pedra Francisca, konkrétne zatknutia uvedeného v bode 12 tohto rozsudku, v kontexte preskúmania tejto žiadosti. Obmedzenia slobody pohybu a pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia v súlade s článkom 27 smernice 2004/38 by mali byť úmerné a mali by vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca, ktorý by mal predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.
15 Vnútroštátny súd však pripomína, že policajný záznam sa týka len skutočností, o ktorých sa predpokladá, že sa pripisujú dotknutej osobe, pričom ich reálnosť musí byť preukázaná dôkazmi vykonanými v priebehu súdneho konania a vyhodnotenými v rozsudku. V dôsledku toho nie je možné negatívne posúdiť skutočnosti, ktorých pravdivosť nebola preukázaná, a následne dospieť k záveru, že tieto skutočnosti predstavujú skutočnú hrozbu.
16 Okrem toho sa tento súd domnieva, že ak by sa malo predpokladať, že policajné záznamy môžu slúžiť ako základ pre takéto posúdenie, bolo by vzhľadom na článok 27 smernice 2004/38 potrebné, aby príslušný orgán výslovne a podrobne uviedol skutočnosti, z ktorých vychádzajú, a všetky súdne konania, ktoré boli ich podkladom, aby sa potvrdilo, že nejde len o domnienky.
17 Za týchto okolností Juzgado Contencioso‑Administrativo no 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 27 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že policajné záznamy môžu slúžiť ako základ alebo podklad pre posúdenie, či osobné správanie dotknutej osoby predstavuje skutočnú hrozbu, zatiaľ čo účelom trestného konania je zistiť reálnosť správania?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa so zreteľom na článok 27 smernice 2004/38 predpokladať, že správny orgán musí výslovne a podrobne uviesť skutočnosti, na ktorých sa tieto policajné záznamy zakladajú, a súdne konania, ktoré boli začaté, ako aj ich priebeh, s cieľom preukázať, že nejde len o domnienky?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil zatknutie dotknutej osoby na účely posúdenia, či správanie tejto osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti, za predpokladu, že sa výslovne a podrobne zohľadnia skutočnosti, na ktorých sa toto zatknutie zakladá, ako aj jeho možné právne dôsledky.
19 Na úvod treba uviesť, že spor vo veci samej vznikol v dôsledku toho, že príslušný orgán odmietol vydať žalobcovi vo veci samej dočasný pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie, hoci článok 10 ods. 1 tejto smernice okrem iného stanovuje, že právo pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa dokazuje vydaním dokladu nazvaného „pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie“.
20 Tento žalobca je partnerom španielskej štátnej príslušníčky, pričom ich zväzok je zapísaný v katalánskom registri trvalých zväzkov, takže uvedený žalobca sa má považovať za „rodinného príslušníka občana Únie“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. b) uvedenej smernice.
21 Okrem toho, ako tvrdí Európska komisia, z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícií, nevyplýva, že španielska štátna príslušníčka, ktorej je partnerom, využila svoju slobodu pohybu v rámci Únie, v dôsledku čoho žalobca vo veci samej v zásade nemôže odvodiť právo na pobyt ani zo smernice 2004/38, ani z článku 21 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 29].
22 V súlade s článkom 267 ZFEÚ však má Súdny dvor právomoc rozhodnúť v prejudiciálnom konaní o výklade Zmlúv, ako aj aktov prijatých inštitúciami Únie. V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, upravenej v tomto článku, prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil tak potrebu prejudiciálneho konania na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, pokiaľ sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 26. októbra 2023, Lineas – Concessões de Transportes a i., C‑207/22, C‑267/22 a C‑290/22, EU:C:2023:810, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).
23 Na základe tejto judikatúry Súdny dvor už viackrát vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav vo veci samej nachádzal mimo pôsobnosti práva Únie, ale v ktorých sa ustanovenia tohto práva stali uplatniteľné prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa na riešenie situácií nepatriacich do pôsobnosti práva Únie prispôsobila právu Únie (rozsudok z 26. októbra 2023, Lineas – Concessões de Transportes a i., C‑207/22, C‑267/22 a C‑290/22, EU:C:2023:810, bod 49, ako aj citovaná judikatúra).
24 V takýchto situáciách totiž existuje jasný záujem Únie na tom, aby sa s cieľom predchádzať budúcim výkladovým rozdielom vykladali ustanovenia prebrané z práva Únie jednotným spôsobom [rozsudok z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Ohrozenie verejného poriadku), C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].
25 V tejto súvislosti vnútroštátny súd uviedol, že článok 15 ods. 5 písm. d) kráľovského dekrétu č. 240/2007, ktorý definuje pojem „verejný poriadok“, pojem, ktorý je už zavedený v článku 27 smernice 2004/38, vykladá Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora. Ako však Súdny dvor už mal príležitosť uviesť, tento kráľovský dekrét, ktorého cieľom je prebratie tejto smernice do španielskeho právneho poriadku, sa uplatňuje nielen na žiadosti o zlúčenie rodiny podané štátnym príslušníkom tretej krajiny, rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý využil svoju slobodu pohybu, ktoré patria do pôsobnosti uvedenej smernice, ale podľa ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) aj na žiadosti o zlúčenie rodiny podané štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom španielskeho štátneho príslušníka, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 30].
26 V prejednávanej veci z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že v spore vo veci samej sa tak žiadosť o vydanie dočasného pobytového preukazu rodinného príslušníka občana Únie, ako aj zamietnutie žiadosti príslušným orgánom zakladali na ustanoveniach kráľovského dekrétu č. 240/2007.
27 Na základe týchto úvodných spresnení je dôležité pripomenúť, že právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt v Únii nie je nepodmienečné, ale môže podliehať obmedzeniam a podmienkam stanoveným v ZFEÚ, ako aj v predpisoch, ktoré boli prijaté na jej vykonanie (rozsudok z 13. júla 2017, E, C‑193/16, EU:C:2017:542, bod 16 a citovaná judikatúra).
28 V tomto ohľade obmedzenia tohto práva vyplývajú najmä z článku 27 ods. 1 smernice 2004/38, ktorý stanovuje, že členské štáty môžu prijímať opatrenia, ktoré obmedzujú slobodu pohybu a pobytu občana Únie alebo jedného z jeho rodinných príslušníkov, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť, najmä z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, pričom tieto dôvody nemožno uplatňovať na čisto ekonomické účely (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2017, E, C‑193/16, EU:C:2017:542, bod 17 citovanú judikatúru).
29 Hoci podľa ustálenej judikatúry členské štáty môžu v súlade so svojimi vnútroštátnymi potrebami, ktoré môžu byť v jednotlivých členských štátoch a obdobiach rôzne, v podstate voľne stanoviť, okrem iného, požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, najmä na účely odôvodnenia výnimky zo základnej zásady voľného pohybu osôb, tieto požiadavky treba vykladať reštriktívne, takže každý členský štát nemôže ich rozsah určiť jednostranne bez preskúmania zo strany inštitúcií Únie [rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 40, ako aj citovaná judikatúra].
30 Podľa článku 27 ods. 2 prvého pododseku smernice 2004/38 opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou primeranosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca.
31 Okrem toho tento článok 27 ods. 2 druhý pododsek podmieňuje prijatie takýchto opatrení tým, že správanie dotknutej osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.
32 Z toho vyplýva, že opatrenia odôvodnené dôvodmi verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa môžu podľa článku 27 ods. 1 smernice 2004/38 prijať iba vtedy, ak sa po individuálnom posúdení zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov ukáže, že osobné správanie dotknutej osoby v súčasnosti predstavuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre základný záujem spoločnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 52, ako aj citovanú judikatúru].
33 V tejto súvislosti teba uviesť, že Súdny dvor rozhodol, že na účely prijatia opatrení založených na dôvodoch verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti v zmysle článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 sa za trestné činy alebo konanie, z ktorých je daný jednotlivec obvinený a ktoré neviedli k odsúdeniu v trestnom konaní, ako je zatknutie žalobcu v konaní vo veci samej ako údajného páchateľa trestného činu, môžu predstavovať relevantné faktory za predpokladu, že sa zohľadnia v rámci individuálneho posúdenia, ktoré spĺňa požiadavky stanovené v tomto ustanovení [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 53].
34 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 27 ods. 2 prvým pododsekom druhou vetou tejto smernice trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti sa samé osebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. To isté platí a fortiori pre také skutočnosti, akou je zatknutie dotknuté vo veci samej. Hoci príslušný vnútroštátny orgán môže vziať do úvahy zatknutie, samotná existencia tohto zatknutia nemôže automaticky odôvodniť prijatie týchto opatrení.
35 V prípade, že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo dokonca k trestnému konaniu, uvedené zatknutie odráža len existenciu podozrenia voči dotknutej osobe, takže o to viac je potrebné preskúmanie, ktoré zohľadňuje všetky relevantné faktory charakterizujúce jej situáciu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, body 54 a 55].
36 Okrem toho nemožno konštatovať, že správanie zatknutej osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti, pokiaľ neexistujú súhlasné, objektívne a presné dôkazy, ktoré by potvrdzovali spoľahlivosť podozrení voči tejto osobe vyplývajúcich z tohto zatknutia.
37 V rámci celkového posúdenia osobného správania daného jednotlivca s cieľom určiť, či toto správanie predstavuje takúto hrozbu, je teda potrebné zohľadniť faktory, na ktorých sa uvedené zatknutie zakladá, a najmä povahu a závažnosť trestných činov alebo konaní, ktoré sú tomuto jednotlivcovi vytýkané, stupeň jeho osobnej účasti na nich, ako aj prípadnú existenciu dôvodov na zbavenie sa trestnej zodpovednosti. Toto celkové posúdenie musí zohľadňovať aj čas, ktorý uplynul od údajného spáchania týchto trestných činov alebo týchto konaní, a následné správanie uvedeného jednotlivca [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, bod 66].
38 Z toho vyplýva, že príslušný vnútroštátny orgán môže zohľadniť zatknutie, ktorého sa daný jednotlivec stal predmetom, za predpokladu, že vykoná vlastné celkové posúdenie osobného správania tohto jednotlivca v súlade s článkom 27 ods. 2 smernice 2004/38. Tento orgán musí na jednej strane výslovne a podrobne zohľadniť prinajmenšom skutočnosti, na ktorých sa toto zatknutie zakladá, a na druhej strane zohľadniť prípadné začaté súdne konania alebo absenciu týchto konaní, ako aj ich možné dôsledky.
39 Takýto výklad navyše potvrdzuje článok 30 tejto smernice, ktorého odsek 1 stanovuje, že každé rozhodnutie prijaté na základe jej článku 27 ods. 1 musí byť písomne oznámené dotknutej osobe tak, aby bola schopná porozumieť obsah a účinky, zatiaľ čo odsek 2 tohto článku 30 spresňuje, že dotknutá osoba musí byť presne a úplne informovaná o dôvodoch verejnej bezpečnosti, verejného poriadku alebo verejného zdravia, na základe ktorých sa rozhodnutie týkajúce sa dotknutej osoby prijalo, pokiaľ to nie je v rozpore so záujmami štátnej bezpečnosti, čo je okolnosť, ktorá sa vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nezdá byť relevantná vo veci samej.
40 Okrem toho treba pripomenúť, že príslušný vnútroštátny orgán má v rámci svojho posúdenia zohľadniť aj skutočnosť, že ako z článku 27 ods. 2 uvedenej smernice a z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, opatrenie obmedzujúce právo na voľný pohyb občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka môže byť odôvodnené len vtedy, ak rešpektuje zásadu proporcionality, čo zahŕňa určenie, či toto opatrenie je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Takéto posúdenie predpokladá vyváženie hrozby, ktorú správanie dotknutej osoby predstavuje pre základné záujmy hostiteľskej spoločnosti na jednej strane a ochrany práv, ktoré občanom Únie a ich rodinným príslušníkom vyplývajú z tejto smernice na druhej strane. V rámci tohto posúdenia sa musia zohľadniť základné práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, a to najmä právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, tak ako ho stanovuje článok 7 Charty základných práv Európskej únie a článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinoch), C‑331/16 a C‑366/16, EU:C:2018:296, body 61 až 63, ako aj citovanú judikatúru].
41 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 27 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil zatknutie dotknutej osoby na účely posúdenia, či správanie tejto osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti, za predpokladu, že v rámci celkového posúdenia tohto správania sa výslovne a podrobne zohľadnia skutočnosti, na ktorých sa toto zatknutie zakladá, ako aj jeho možné právne dôsledky.
O trovách
42 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Článok 27 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil zatknutie dotknutej osoby na účely posúdenia, či správanie tejto osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti, za predpokladu, že v rámci celkového posúdenia tohto správania sa výslovne a podrobne zohľadnia skutočnosti, na ktorých sa toto zatknutie zakladá, ako aj jeho možné právne dôsledky.
Podpisy