ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
zo 17. novembra 2017 (*)
„Člen Európskeho parlamentu – Odmietnutie sprístupniť priestory Parlamentu – Štátny príslušníci tretieho štátu – Nepovolenie vstupu do budov Parlamentu – Článok 21 Charty základných práv – Diskriminácia z dôvodu etnického pôvodu – Diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti – Prípustnosť žalobného dôvodu – Diskriminácia z dôvodu politického zmýšľania“
Vo veci T‑618/15,
Udo Voigt, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: P. Richter, advokát,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: N. Görlitz, S. Seyr a M. Windisch, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ a smerujúci k zrušeniu jednak rozhodnutia Parlamentu z 9. júna 2015, ktorým bolo žalobcovi odmietnuté sprístupnenie miestnosti na účely konania tlačovej konferencie 16. júna 2015, a jednak rozhodnutia Parlamentu zo 16. júna 2015, ktorým bol ruským štátnym príslušníkom odmietnutý vstup do priestorov Parlamentu,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia L. Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín (spravodajca) a I. Reine,
tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. januára 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
1 V rámci volieb z 25. mája 2014 bol žalobca, pán Udo Voigt, zvolený za poslanca Európskeho parlamentu na zozname kandidátov nemeckej strany, Nationaldemokratische Partei Deutschlands (NPD). Od svojho zvolenia sa ako poslanec, ktorý nie je členom žiadnej z politických skupín, zúčastňuje rokovaní Parlamentu.
2 Dňa 22. marca 2015 sa v Petrohrade (Rusko) konalo politické fórum s názvom „Ruské národné fórum“, na ktoré ruská strana Rodina pozvala žalobcu a ktorého sa zúčastnili aj Andrei Petrov, Fedor Biryukov a Alexander Sotnichenko, žalobcovia vo veci zapísanej do registra kancelárie Všeobecného súdu pod číslom T‑452/15.
3 V nadväznosti na toto fórum asistent pána Voigta e‑mailom z 3. júna 2015 informoval tlačové oddelenie Parlamentu o zámere poslanca zorganizovať 16. júna 2015 tlačovú konferenciu s názvom „Náš postup s cieľom zabrániť studenej a skutočnej vojne v Európe“ (ďalej len „tlačová konferencia“). Táto konferencia sa mala konať v prítomnosti šiestich účastníkov, a to žalobcu, jedného gréckeho poslanca, dvoch bývalých poslancov z Talianska a Spojeného kráľovstva, ako aj pánov Petrova a Biryukova, ktorí sú obaja ruskými štátnymi príslušníkmi a členmi ruskej strany Rodina. Asistent žalobcu na tento účel požiadal o sprístupnenie miestnosti Parlamentu a tlmočníckej infraštruktúry.
4 Naďalej v nadväznosti na fórum s názvom „Ruské národné fórum“ asistent žalobcu požiadal 9. júna 2015 generálne riaditeľstvo (GR) Parlamentu pre bezpečnosť, ktoré je príslušné v oblasti akreditácie, o vydanie preukazov oprávňujúcich na vstup 21 osobám, z čoho bolo päť ruských štátnych príslušníkov (ďalej len „ruskí hostia“), konkrétne páni Petrov, Biryukov a Sotnichenko, ako aj pani E. N. a pani P. E., pričom na programe bolo aj druhé podujatie, a to konkrétne pracovné stretnutie s názvom „Stretnutie na tému európska spolupráca“, ktoré bolo takisto naplánované na 16. júna (ďalej len „pracovné stretnutie“).
5 Dňa 9. júna 2015 GR pre bezpečnosť potvrdilo e‑mailom prijatie žiadosti o akreditáciu. Toto potvrdenie o prijatí obsahovalo referenčné číslo, na základe ktorého bolo možné vyzdvihnúť si 16. júna 2015 preukazy oprávňujúce na vstup, a prílohu, ktorá potvrdzovala, že podujatie je zlučiteľné s požiadavkami v oblasti bezpečnosti, avšak bolo v ňom spresnené, že organizátor nie je vyňatý z obvyklého postupu schvaľovania.
6 Rovnako 9. júna 2015 tlačové oddelenie e‑mailom informovalo asistenta žalobcu, že od svojich politických orgánov dostalo pokyn, aby žalobcovi neposkytlo požadované vybavenie na účely tlačovej konferencie (ďalej len „e‑mail tlačového oddelenia“). Tento e‑mail obsahoval odkaz na obmedzenia týkajúce sa vstupu, ktoré inštitúcia uložila v prípade ruských politikov a diplomatov, a na riziko, že prítomnosť pánov Petrova a Biryukova naruší činnosti inštitúcie.
7 Dňa 10. júna 2015 prijal Parlament uznesenie o stave vzťahov medzi EÚ a Ruskom [2015/2001(INI)] (Ú. v. EÚ C 407, 2016, s. 35, ďalej len „uznesenie z 10. júna 2015“), ktoré bolo predmetom diskusií od 15. januára toho istého roku.
8 Dňa 16. júna 2015 asistent žalobcu vyzdvihol preukazy oprávňujúce na vstup určené pre osoby, ktoré žalobca pozval na pracovné stretnutie. Počas rána však akreditačné oddelenie GR pre bezpečnosť e‑mailom informovalo asistenta žalobcu o tom, že vzhľadom na zoznam účastníkov tohto stretnutia a na základe pokynov prijatých zo strany kancelárie predsedu Parlamentu nebolo udelené povolenie na vstup do priestorov inštitúcie v prípade piatich ruských hostí.
II. Konanie a návrhy účastníkov konania
9 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 31. júla 2015 podal žalobca žalobu proti Parlamentu a jeho predsedovi, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
10 Uznesením z 29. októbra 2015, Voigt/Predseda Parlamentu a Parlament (C‑425/15, neuverejnené, EU:C:2015:741), Súdny dvor rozhodol, že je zjavne nepríslušný prejednávať vec, a postúpil ju Všeobecnému súdu na základe článku 54 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pričom určil, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
11 Uznesením zo 4. februára 2016, Voigt/Parlament a predseda Parlamentu (T‑618/15, neuverejnené, EU:T:2016:72), Všeobecný súd zamietol žalobu v rozsahu, v akom smerovala proti predsedovi Parlamentu.
12 Dňa 23. mája 2016 predložil žalobca repliku, pričom Parlament následne 4. júla predložil dupliku.
13 Napokon listom zo 6. decembra 2016 Všeobecný súd informoval Parlament o opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, na ktoré Parlament odpovedal následne 21. decembra.
14 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil jednak rozhodnutie Parlamentu z 9. júna 2015, ktorým bolo žalobcovi odmietnuté sprístupnenie miestnosti na účely konania tlačovej konferencie 16. júna 2015 (pozri bod 6 vyššie), a jednak rozhodnutie Parlamentu zo 16. júna 2015, ktorým bol ruským hosťom odmietnutý vstup do priestorov Parlamentu (pozri bod 8 vyššie) (ďalej len spoločne „napadnuté rozhodnutia“),
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
15 Okrem toho žalobca vo svojej žalobe žiada Všeobecný súd, aby ho informoval, či považuje za nevyhnutné, aby predložil dodatočné tvrdenia alebo dôkazy na podporu svojej žaloby.
16 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu sčasti ako zjavne neprípustnú a sčasti ako zjavne nedôvodnú,
– ďalej subsidiárne zamietol žalobu ako zjavne nedôvodnú,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
III. Právny stav
A. O prípustnosti
1. O aktívnej legitimácii žalobcu
17 Vo svojom návrhu na začatie konania žalobca uvádza, že jeho žalobu treba posudzovať tak, že bola podaná predovšetkým na základe článku 263 tretieho odseku ZFEÚ a subsidiárne na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Cieľom článku 263 tretieho odseku ZFEÚ je totiž umožniť Dvoru audítorov Európskej únie, Európskej centrálnej banke (ECB) a Výboru regiónov domáhať sa svojich práv proti aktom iných inštitúcií, pričom takáto možnosť musí byť a fortiori priznaná aj poslancom Parlamentu, ktorí disponujú vyššou demokratickou legitimitou.
18 Žalobca, ktorému bola na pojednávaní položená otázka, či naďalej trvá na tom, aby bol spor rozhodnutý na základe článku 263 tretieho odseku ZFEÚ, odpovedal, že Súdny dvor vyriešil túto otázku vo svojom uznesení z 29. októbra 2015, Voigt/Predseda Parlamentu a Parlament (C‑425/15, neuverejnené, EU:C:2015:741), a že toto rozhodnutie akceptuje. Je preto potrebné prijať záver, že žalobca sa vzdal uplatnenia uvedeného ustanovenia.
19 V každom prípade žalobca má aktívnu legitimáciu na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, pričom to pripúšťa aj Parlament.
2. O prípustnosti žaloby
20 Parlament sa domnieva, že žaloba nie je v súlade s článkom 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobca vymedzil dva predmety svojej žaloby, a to odmietnutie sprístupniť mu miestnosť na účely konania tlačovej konferencie a nepovolenie vstupu jeho ruským hosťom do budov Parlamentu. Úvahy uvedené v žalobe sú však nejednoznačné, keďže súvislosť žalobných dôvodov s jedným alebo s druhým z týchto dvoch rozhodnutí je neistá.
21 V prejednávanej veci zo žalobných návrhov vyplýva, že predmetom žaloby je zrušenie dvoch rozhodnutí, a to konkrétne napadnutých rozhodnutí.
22 Navyše v oddiele I s názvom „Porušenie Zmlúv“, ktorý sa nachádza v žalobe, žalobca rozlišuje medzi prvou časťou týkajúcou sa „odmietnutia sprístupniť miestnosť“ a druhou časťou týkajúcou sa „zákazu vstupu, ktorý bol vyslovený voči ruským [hosťom]“.
23 Ako uvádza Parlament, úvahy uvedené v prvej časti spomenutej vyššie odkazujú tak na tlačovú konferenciu, ako aj na pracovné stretnutie, zatiaľ čo z oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odmietnutie sprístupniť žalobcovi miestnosť Parlamentu sa týkalo výlučne tlačovej konferencie a že využitie priestorov inštitúcie na účely pracovného stretnutia nebolo odmietnuté.
24 Treba však pripomenúť, že žalobný dôvod možno vykladať so zreteľom na jeho podstatu a môže byť prípustný, pokiaľ vyplýva zo žaloby dostatočne jasne (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. septembra 2011, Land Wien/Komisia, T‑267/10, neuverejnené, EU:T:2011:499, bod 18).
25 Skutočnosť, že prvá časť oddielu I týkajúca sa „odmietnutia sprístupniť [konferenčnú] miestnosť“ odkazuje na pracovné stretnutie, možno pritom chápať na základe okolnosti, že v rámci druhej časti týkajúcej sa „zákazu vstupu, ktorý bol vyslovený voči ruským [hosťom]“ a ktorý sa vzťahuje na uvedené stretnutie, žalobca odkazuje konkrétne na „pripomienky uvedené v rámci [prvej časti]“, takže výhrady nachádzajúce v tejto prvej časti sú v podstate spoločné pre obe napadnuté rozhodnutia.
26 Parlament navyše uvádza, že v rámci oddielu II žaloby, nazvaného „Zneužitie právomoci“, žalobca nerobí medzi napadnutými rozhodnutiami nijaký rozdiel. Parlament sa domnieva, že tento oddiel je nejednoznačný, keďže žalobca sa v ňom odvoláva na šikanóznu povahu nepovolenia vstupu a odkazuje na e‑mail tlačového oddelenia, ktorý sa týka iba odmietnutia sprístupniť mu miestnosť na účely konania tlačovej konferencie.
27 Z úvah nachádzajúcich sa v oddiele II s názvom „Zneužitie právomoci“ však vyplýva, že žalobca zamýšľa podrobiť kritike obe napadnuté rozhodnutia, v dôsledku čoho v tomto oddiele nevykonal nijaké rozlišovanie.
28 Vzhľadom na uvedené nemožno žalobu považovať za nejasnú a v dôsledku toho ani za neprípustnú v celom rozsahu.
29 Napokon Parlament subsidiárne tvrdí, že ak by Všeobecný súd posúdil žalobu ako prípustnú, niektoré výhrady, ktoré formuloval žalobca v rámci svojich žalobných dôvodov, sú neprípustné. Prípustnosť týchto tvrdení bude posúdená v rámci preskúmania uvedených žalobných dôvodov.
3. O prípustnosti repliky
30 Parlament vo svojej duplike vyjadril pochybnosti o prípustnosti repliky. Tvrdí, že replika má obvykle umožniť žalobcovi spresniť svoje stanovisko alebo skonkretizovať svoju argumentáciu o dôležitej otázke a odpovedať na nové skutočnosti uvedené vo vyjadrení k žalobe. V prejednávanej veci pritom žalobca v replike jednak zopakoval skutočnosti, ktoré už boli uvedené v žalobe, a jednak uviedol nové tvrdenia, ktoré nemajú nijakú súvislosť so žalobou alebo s tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k žalobe.
31 V tejto súvislosti článok 83 rokovacieho poriadku stanovuje, že žalobu možno doplniť replikou. Okrem toho z bodu 142 praktických vykonávacích ustanovení uvedeného rokovacieho poriadku vyplýva, že „vzhľadom na to, že rámec a dôvody alebo výhrady týkajúce sa podstaty sporu boli podrobne vysvetlené… v žalobe…, replika [má] za cieľ umožniť žalobcovi… spresniť svoje stanovisko alebo skonkretizovať svoju argumentáciu o dôležitej otázke a odpovedať na nové skutočnosti uvedené vo vyjadrení k žalobe“.
32 V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, treba konštatovať, že so zreteľom na obranu replika spresňuje tvrdenia, ktoré sa nachádzajú v žalobe. Okrem toho situácia, ak by replika obsahovala nové výhrady, ktoré nemajú nijakú súvislosť s predchádzajúcimi procesnými úkonmi, nemôže viesť k neprípustnosti tejto repliky v celom jej rozsahu, ale nanajvýš by mohla viesť k zamietnutiu dotknutých výhrad, čo treba overiť v rámci preskúmania žalobných dôvodov.
33 V dôsledku toho treba považovať repliku za prípustnú.
B. O žiadosti žalobcu smerujúcej k tomu, aby ho Všeobecný súd v prípade potreby vyzval na predloženie dodatočných tvrdení alebo dôkazov
34 Treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) a f) rokovacieho poriadku žalobcovi prináleží poskytnúť zhrnutie skutkových okolností a žalobných dôvodov a predložiť dôkazy a návrhy dôkazov už pri podaní žaloby. Okrem toho podľa článku 85 ods. 2 a 3 toho istého rokovacieho poriadku hlavní účastníci konania môžu predkladať dôkazy a robiť návrhy dôkazov na podporu svojej argumentácie po prvej výmene vyjadrení iba pod podmienkou, že ich predloženie je odôvodnené.
35 Navyše článok 89 ods. 3 rokovacieho poriadku umožňuje Všeobecnému súd, aby prostredníctvom opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov konania, aby sa podrobnejšie vyjadrili k niektorým aspektom sporu alebo aby predložili každý dokument týkajúci sa veci. Rozhodnutie prijať takéto opatrenia však spadá do voľnej úvahy Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C‑360/02 P, EU:C:2004:690, bod 28).
36 Z týchto ustanovení vyplýva, že žalobcovi neprináleží, aby všeobecne žiadal Všeobecný súd o to, aby ho vyzval na predloženie tvrdení alebo dôkazov na podporu jeho žaloby.
37 V každom prípade treba uviesť, že z dôvodu opatrení na zabezpečenie priebehu konania bol žalobca listom zo 6. decembra 2016 informovaný, že na pojednávaní bude vyzvaný, aby reagoval na tvrdenia, ktoré Parlament uvedenie v odpovedi na výhrady založené na porušení zásady proporcionality, porušení zásady zákazu diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania a porušení všeobecnej zásady rovnosti.
C. O veci samej
1. Úvodné poznámky
a) O výhrade založenej na porušení práv žalobcu
38 Žalobca v úvodnej časti žaloby týkajúcej sa „dôvodnosti žaloby“ tvrdí, že napadnuté rozhodnutia „porušujú práva“, ktorých je ako poslanec nositeľom.
39 Za predpokladu, že toto tvrdenie predstavuje samostatný žalobný dôvod, treba ho vyhlásiť, ako tvrdí Parlament, za neprípustné. Žalobca totiž takýto dôvod v žalobe nepodložil, zatiaľ čo podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať najmä stručné zhrnutie uvedených dôvodov a musí teda aspoň stručne, avšak dostatočne jasne uvádzať právne zásady, ktoré boli podľa žalobcu porušené, ako aj zásadné skutkové okolnosti, ktoré sú základom výhrad (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, EU:T:1999:328, bod 35). Samotné všeobecné uvedenie výhrady nezodpovedá požiadavkám Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a rokovacieho poriadku (pozri analogicky rozsudky z 11. marca 1999, Herold/Komisia, T‑257/97, EU:T:1999:55, bod 68, a z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑443/11, EU:T:2014:774, bod 66).
40 V každom prípade v rozsahu, v akom dotknuté tvrdenie nepredstavuje samostatný žalobný dôvod, ale úvodnú poznámku uvádzajúcu žalobný dôvod založený na „porušení Zmlúv“, treba ho považovať za tvrdenie, ktoré sa zhoduje s týmto žalobným dôvodom, a musí byť preskúmané.
b) O žalobných dôvodoch založených na „porušení Zmlúv“ a zneužití právomoci
41 V žalobe žalobca uvádza dva žalobné dôvody založené po prvé na „porušení Zmlúv“ a po druhé na zneužití právomoci.
42 Podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 prvým pododsekom tej istej Zmluvy má totiž Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o žalobách podaných z dôvodu porušenia Zmlúv.
43 Článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku však stanovuje, že žaloba, ktorou sa začína konanie, musí obsahovať stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry je na zabezpečenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti potrebné najmä to, aby zo samotného textu žaloby vyplývali podstatné okolnosti, a to aspoň stručne, pritom však súdržným a pochopiteľným spôsobom [rozsudok z 29. septembra 2016, Bach Flower Remedies/EUIPO – Durapharma (RESCUE), T‑337/15, neuverejnený, EU:T:2016:578, body 50 a 51]. Aj keď žalobca nie je povinný výslovne uviesť konkrétne právne pravidlo, na ktorom založil svoju výhradu, musí byť splnená podmienka, že jeho argumentácia je dostatočne jasná, aby žalovaný a súd Únie mohli bez ťažkostí toto pravidlo identifikovať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, bod 47, a z 13. novembra 2008, SPM/Rada a Komisia, T‑128/05, neuverejnený, EU:T:2008:494, bod 65).
44 Z uvedených ustanovení vyplýva, že „porušenie Zmlúv“ predstavuje iba východiskový bod na podanie žaloby o neplatnosť, ktorú môže prejednávať Všeobecný súd, avšak nemôže predstavovať identifikáciu právneho základu žalobného dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 1997, Tremblay a i./Komisia, T‑224/95, EU:T:1997:187, body 80 a 81).
45 Treba teda preskúmať, či prvý žalobný dôvod vychádza z konkrétnejšieho právneho základu, než je samotné poukázanie na „porušenie Zmlúv“.
46 V prejednávanej veci z obsahu žaloby a zo zhrnutia, ktoré je k nej priložené a môže byť zohľadnené na účely jej výkladu (rozsudky z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:633, body 25 a 26, a z 12. apríla 2016, CP/Parlament, F‑98/15, EU:F:2016:76, bod 16), vyplýva, že žalobca v skutočnosti založil svoj prvý žalobný dôvod na článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín, prijatých 4. júla 2005 (ďalej len „predpisy o schôdzach politických skupín“), ako aj na porušení článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení článku 21 Charty, žalobca v ňom konkrétnejšie poukazuje na diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu jeho ruských hostí, ako aj na porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu ich štátnej príslušnosti.
47 Žalobca v replike okrem iného tvrdí, že nepovolenie vstupu ruským hosťom do Parlament predstavuje diskrimináciu z dôvodu ich politického zmýšľania. Rovnako poukazuje na to, že v dôsledku toho istého nepovolenia vstupu došlo k porušeniu všeobecnej zásady rovnosti, keďže sa dotknutými osobami zaobchádzalo odlišne než s ostatnými návštevníkmi a hosťami Parlamentu.
48 Napokon tak žaloba, ako aj replika obsahujú tvrdenie o neprimeranosti napadnutých rozhodnutí, v prípade ktorého treba najskôr určiť, či ide alebo nejde o samostatný žalobný dôvod.
49 V tejto súvislosti a na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, hoci má zásada proporcionality svoju samostatnosť, môže byť tiež neoddeliteľnou súčasťou zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Bolo už rozhodnuté, že zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie vyžadujú, aby bol rozdiel v zaobchádzaní odôvodnený na základe objektívneho a primeraného kritéria, to znamená aby bol v súlade s právne prípustným cieľom, a aby bol primeraný cieľu, ktorý dotknuté zaobchádzanie sleduje (rozsudky zo 17. októbra 2013, Schaible, C‑101/12, EU:C:2013:661, bod 77; z 23. marca 1994, Huet/Dvor audítorov, T‑8/93, EU:T:1994:35, bod 45, a z 30. januára 2003, C/Komisia, T‑307/00, EU:T:2003:21, bod 49).
50 V prejednávanej veci žalobca v žalobe formuloval svoje tvrdenie týkajúce sa neprimeranosti rozhodnutia, ktorým mu bolo odmietnuté sprístupnenie miestnosti na účely konania jeho tlačovej konferencie, ako dôsledok výhrady založenej na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín. Žalobca na pojednávaní tvrdil, že obe výhrady boli previazané. Žalobca v žalobe tiež poukázal na neprimeranosť rozhodnutia, ktorým bol ruským hosťom odmietnutý vstup do Parlamentu, v nadväznosti na svoju výhradu založenú na porušení zákazu akejkoľvek diskriminácia z dôvodu ich etnického pôvodu alebo štátnej príslušnosti. Napokon žalobca v replike odkazuje na zásadu proporcionality v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa porušenia zákazu diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania a porušenia všeobecnej zásady rovnosti. Treba preto prijať záver, že poukázanie na neprimeranosť napadnutých rozhodnutí nepredstavuje samostatný žalobný dôvod.
51 Vzhľadom na uvedené treba preskúmať:
– po prvé, pokiaľ ide o odmietnutie sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely organizácie tlačovej konferencie, žalobný dôvod založený na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín,
– po druhé, pokiaľ ide o nepovolenie vstupu ruským hosťom do Parlament:
– odkaz na žalobný dôvod založený na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín,
– žalobný dôvod založený na porušení článku 21 Charty v rozsahu, v akom týmto nepovolením vstupu došlo k diskriminácii z dôvodu etnického pôvodu dotknutých osôb alebo ich štátnej príslušnosti,
– žalobný dôvod založený jednak na porušení článku 21 ods. 1 Charty v rozsahu, v akom týmto nepovolením vstupu došlo k diskriminácii z dôvodu politického zmýšľania ruských hostí, a jednak na porušení všeobecnej zásady rovnosti,
– po tretie, pokiaľ ide o obe napadnuté rozhodnutia, žalobný dôvod založený na zneužití právomoci.
2. O žalobnom dôvode smerujúcom výlučne proti odmietnutiu sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely organizácie tlačovej konferencie
52 Žalobca tvrdí, že podľa článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín majú nezávislí poslanci právo využívať priestory inštitúcie na účely organizácie tlačových konferencií v rozsahu dostupnej kapacity a pokiaľ sprístupnenie týchto priestorov nepredstavuje riziko pre bežný priebeh prác zhromaždenia. Navyše článok 8 tých istých predpisov poslancom výslovne umožňuje pozvať na svoje schôdze iné osoby, ako sú napríklad novinári. Parlament však netvrdil, že by boli prijímacie kapacity 16. júna 2015 vyčerpané. Okrem toho bolo vylúčené, aby tlačová konferencia narušila parlamentnú činnosť, a to tým viac, že žalobca už organizoval podobné podujatia bez toho, aby to predstavovalo problém. Napokon sa nezdá, že prítomnosť pánov Petrova a Biryukova mohla narušiť fungovanie Parlamentu, ako to Parlament tvrdil v e‑maile tlačového oddelenia.
53 Žalobca preto poukazuje na to, že pri absencii objektívneho dôvodu odôvodňujúceho odmietnutie sprístupniť mu miestnosť bolo toto odmietnutie neprimerané a porušilo práva, ktorých je ako poslanec nositeľom, pretože nemohol komunikovať svoju parlamentnú činnosť a najmä vysvetliť občanom, prečo uznesenie z 10. júna 2015 nesprávne prezentovalo fórum s názvom „Ruské národné fórum“, ktoré sa konalo 22. marca toho istého roku v Petrohrade.
54 Parlament spochybňuje tieto tvrdenia a tvrdí, že žalobný dôvod nie je dôvodný.
55 Zo štruktúry predpisov o schôdzach politických skupín, ako možno vyvodiť z ich názvu a článku 1 ods. 1, vyplýva, že tieto predpisy upravujú spôsob, akým „generálny sekretariát [Parlamentu] prispieva… k organizácii schôdzí politických skupín a k ich hladkému priebehu“. Uvedené predpisy tak stanovujú najmä podmienky využívania miestností Parlamentu politickými skupinami a ich orgánmi.
56 Článok 8 predpisov o schôdzach politických skupín v podstate stanovuje, že politické skupiny majú právo pozvať iné osoby na svoje schôdze.
57 Podľa článku 4 ods. 1 predpisov o schôdzach politických skupín „nezaradení poslanci môžu na účely parlamentnej činnosti využiť“ tiež miestnosti Parlamentu. Vzhľadom na toto ustanovenie a možnosť nezaradených poslancov zhromažďovať sa, hoci netvoria parlamentnú skupinu, tieto predpisy upravujú tiež spôsob, akým generálny sekretariát prispieva k organizácii schôdzí týchto poslancov. Podľa článku 4 ods. 2 uvedených predpisov žiadosti nezaradených poslancov o poskytnutie zasadacej miestnosti „podávajú koordinátori nezaradených poslancov“, ktorí sú administratívnym nástrojom, prostredníctvom ktorého títo poslanci môžu získať prístup k určitým priestorom, ktoré sú v zásade vyhradené pre skupiny.
58 Navyše z odpovedí Parlamentu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré mu adresoval Všeobecný súd, vyplýva, že tlačové konferencie organizované poslancami podliehajú odlišnej úprave, a to „predpisom o správnom využívaní miestnosti Európskeho parlamentu pre tlačové konferencie“, prijatým predsedníctvom Parlamentu 22. októbra 2007.
59 Z uvedeného vyplýva, že aj keď predpisy o schôdzach politických skupín umožňujú týmto skupinám pozývať tretie osoby na svoje schôdze, ich cieľom nie je upravovať sprístupňovanie miestností na účely konania tlačových konferencií, a to a fortiori ani z individuálnej iniciatívy jedného poslanca.
60 Tento výklad potvrdzuje skutočnosť, že sám žalobca nepodal svoju žiadosť o sprístupnenie miestnosti na účely konania tlačovej konferencie na základe článku 4 ods. 2 predpisov o schôdzach politických skupín, pretože túto žiadosť adresoval priamo tlačovému oddeleniu Parlamentu bez toho, aby sa obrátil na koordinátorov nezaradených poslancov.
61 V dôsledku toho výhrada založená na článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín musí byť zamietnutá bez toho, aby bolo v rámci uplatnenia tohto ustanovenia potrebné položiť si otázku, či mohlo byť odmietnutie zo strany Parlamentu odôvodnené absenciou disponibility alebo rizikom narušenia činnosti inštitúcie alebo či toto odmietnutie bolo neprimerané.
62 V každom prípade, aj keby sa na rozdiel od toho, čo bolo konštatované v bode 50 vyššie, mala výhrada založená na neprimeranosti odmietnutia sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely organizácie tlačovej konferencie považovať za odlišnú od žalobného dôvodu založeného na článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín, aj napriek tomu treba túto výhradu zamietnuť.
63 V e‑maile tlačového oddelenia Parlament totiž odôvodnil odmietnutie sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely konania tlačovej konferencie najmä vzhľadom na riziko, že prítomnosť pánov Petrova a Biryukova naruší činnosti inštitúcie. Žalobca však iba spochybňuje existenciu takéhoto rizika bez toho, aby predložil presvedčivé tvrdenie. V tejto súvislosti je okolnosť, že žalobca už v minulosti organizoval tlačové konferencie a pracovné stretnutia, irelevantná, pretože netvrdí, že by sa tieto podujatia konali so súhlasom Parlamentu za účasti ruských hostí a za okolností, ktoré sú porovnateľné s okolnosťami, o ktoré ide v prejednávanej veci. Navyše z bodov 119 až 122 nižšie vyplýva, že Parlament v prejednávanej veci neporušil zásadu proporcionality.
3. O žalobných dôvodoch smerujúcich výlučne proti nepovoleniu vstupu ruským hosťom do Parlamentu
a) O žalobnom dôvode založenom na odkaze na žalobný dôvod založený na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín
64 Žalobca uvádza, že nepovolenie vstupu ruským hosťom do Parlament „sa zdá byť nezlučiteľné s primárnym právom“ z dôvodov, ktoré už boli uvedené voči tomu, že mu nebola sprístupnená konferenčná miestnosť.
65 Parlament spochybňuje prípustnosť tejto výhrady z dôvodu, že žalobca nespresnil, v čom toto porušenie spočívalo.
66 Vzhľadom na znenie žaloby treba tvrdenie žalobcu chápať v tom zmysle, že tvrdenia smerujúce proti odmietnutiu sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely konania tlačovej konferencie, založené na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín a prípadne na neprimeranosti tohto opatrenia, boli takisto relevantné v prípade nepovolenia vstupu ruským hosťom do Parlamentu.
67 Táto výhrada – aj za predpokladu, že by bola prípustná – musí byť napriek tomu zamietnutá z dôvodov uvedených v bodoch 55 až 63 vyššie.
68 Výhradu založenú na porušení článku 4 predpisov o schôdzach politických skupín treba v prejednávanej zamietnuť tým viac, že aj za predpokladu, že by toto ustanovenie bolo uplatniteľné, samotné využitie miestností Parlamentu na účely konania pracovného stretnutia nebolo žalobcovi odmietnuté, keďže v tomto prípade išlo iba o vstup ruských hostí do budov inštitúcie.
b) O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 21 Charty v rozsahu, v akom nepovolením vstupu ruským hosťom do Parlamentu došlo k diskriminácii z dôvodu ich etnického pôvodu alebo štátnej príslušnosti
69 Žalobca tvrdí, že jeho ruskí hostia nepredstavujú nijaké riziko pre bežné fungovanie Parlamentu alebo pre jeho bezpečnosť. Vzhľadom na absenciu objektívneho dôvodu potom skutočnosť, že im nebol povolený vstup do budov inštitúcie, predstavuje diskrimináciu z dôvodu ich štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, v dôsledku čoho je v rozpore s článkom 21 Charty. Navyše za predpokladu, že by niektorí ruskí štátni príslušníci skutočne predstavovali riziko pre riadne fungovanie Parlamentu, stačilo by, ak by sa zákaz vstupu vzťahoval iba na nich.
70 Parlament spochybňuje, že by sa žalobca mohol odvolávať na porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu etnického pôvodu alebo štátnej príslušnosti, ktorej sa tretie osoby, a to jeho ruskí hostia, údajne stali obeťami, a v každom prípade usudzuje, že žalobný dôvod je nedôvodný.
1) O prípustnosti žalobného dôvodu
71 Z judikatúry vyplýva, že žalobca nie je oprávnený konať v záujme samotného práva alebo inštitúcií a na podporu svojej žaloby o neplatnosť sa môže dovolávať len výhrad, ktoré sa ho osobne týkajú (rozsudok z 30. júna 1983, Schloh/Rada, 85/82, EU:C:1983:179, bod 14). Túto požiadavku však nemožno chápať tak, že znamená, že súd Únie uzná prípustnosť výhrady len pod podmienkou, že sa viaže na osobnú situáciu samotného žalobcu. Výhrady žalobcu sú v skutočnosti prípustné, pokiaľ sú spôsobilé vyvolať neplatnosť, z ktorej môže mať žalobca prospech (pozri rozsudok z 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, EU:F:2007:128, bod 38 a citovanú judikatúru).
72 V prejednávanej veci pritom údajná diskriminácia ruských hostí z dôvodu ich štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu mohla hypoteticky uškodiť aj žalobcovi, keďže bol pôvodcom ich pozvania a bolo mu zabránené, aby sa s ich účasťou konalo v Parlamente pracovné stretnutie, ktoré zorganizoval.
73 Za okolností prejednávanej veci má žalobca ako organizátor stretnutia v priestoroch Parlamentu, do ktorých ruskí hostia nemali prístup, rovnako záujem na uvedení výhrady založenej na tom, že títo hostia sa stali obeťami diskriminácie z dôvodu ich štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu.
2) O dôvodnosti žalobného dôvodu
74 Podľa článku 21 ods. 1 Charty sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu etnického pôvodu. Podľa odseku 2 tohto istého článku v rozsahu pôsobnosti Zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.
75 Vzhľadom na to, že žalobca jasne neodlišuje dva typy diskriminácie, na ktoré sa odvoláva, treba pripomenúť, že ak sa v predpise so všeobecnou pôsobnosťou používajú dva rôzne výrazy, potom v záujme koherencie a právnej istoty nie je možné takýmto výrazom pripisovať rovnaký význam. To platí a fortiori, keď – rovnako ako v prejednávanej veci – majú tieto výrazy rôzne významy v bežnom jazyku (rozsudky z 25. septembra 2013, Marques/Komisia, F‑158/12, EU:F:2013:135, bod 28, a zo 14. mája 2014, Cocco/Komisia, F‑17/13, EU:F:2014:92, bod 33).
76 Hoci štátna príslušnosť tak predstavuje právnu a politickú väzbu, ktorá existuje medzi jednotlivcom a suverénnym štátom, pojem etnický pôvod vychádza z myšlienky, že spoločenské skupiny sa vyznačujú spoločným pocitom príslušnosti k tomu istému národu alebo spoločnou náboženskou vierou, spoločným jazykom, kultúrnym a tradičným pôvodom a životným prostredím (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, CHEZ Razpredelenie Bulgaria, C‑83/14, EU:C:2015:480, bod 46).
77 Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie z dôvodu etnického pôvodu, žalobca iba poukazuje na ruskú štátnu príslušnosť svojich hostí a neuvádza, že by patrili k určitej konkrétnej etnickej skupine. A fortiori ani nepreukázal, že by rozhodnutie, ktorým bol odmietnutý vstup jeho ruským hosťom do Parlamentu, bolo prijaté z dôvodu konkrétnej etnickej príslušnosti.
78 Z toho vyplýva, že žalobca nepreukázal, že by boli podmienky uplatnenia článku 21 ods. 1 Charty splnené, a preto nemôže tvrdiť, že by jeho ruskí hostia boli diskriminovaní z dôvodu konkrétneho etnického pôvodu.
79 Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty treba na účely výkladu Charty prihliadnuť k jej vysvetlivkám (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17).
80 Podľa vysvetliviek k Charte článok 21 ods. 2 Charty „zodpovedá článku 18 [prvému odseku ZFEÚ] a musí sa uplatňovať v súlade s týmto článkom“. Navyše podľa článku 52 ods. 2 Charty práva, ktoré uznáva a ktoré sú predmetom ustanovení Zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito Zmluvami. Z toho vyplýva, že článok 21 ods. 2 Charty sa má vykladať tak, že má rovnaký rozsah ako článok 18 prvý odsek ZFEÚ.
81 Článok 18 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že „v rámci pôsobnosti [Z]mlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná“. Toto ustanovenie sa nachádza v druhej časti tejto Zmluvy s názvom „Nediskriminácia a občianstvo Únie“. Týka sa situácií, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie a v ktorých sa so štátnym príslušníkom členského štátu v porovnaní s príslušníkmi iného členského štátu zaobchádza diskriminujúco len na základe jeho štátnej príslušnosti. Tento článok sa preto nemôže uplatniť v prípade eventuálneho rozdielneho zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov a štátnymi príslušníkmi tretích štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2009, Vatsouras a Koupatantze, C‑22/08 a C‑23/08, EU:C:2009:344, body 51 a 52, a zo 7. apríla 2011, Francesco Guarnieri & Cie, C‑291/09, EU:C:2011:217, bod 20).
82 V dôsledku toho sa žalobca nemôže v súvislosti so svojimi ruskými hosťami odvolávať na článok 21 ods. 2 Charty.
83 Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 21 Charty v rozsahu, v akom nepovolením vstupu ruským hosťom do Parlamentu došlo k diskriminácii z dôvodu ich etnického pôvodu alebo štátnej príslušnosti. V každom prípade, pokiaľ ide o údajnú neprimeranosť tohto nepovolenia vstupu, ktoré nerozlišuje ruských hostí podľa rizika, ktoré predstavujú, odkazuje sa na body 119 až 122 nižšie.
c) O žalobnom dôvode založenom jednak na porušení článku 21 ods. 1 Charty v rozsahu, v akom nepovolením vstupu ruským hosťom do Parlamentu došlo k diskriminácii z dôvodu ich politického zmýšľania, a jednak na porušení všeobecnej zásady rovnosti
84 Žalobca v replike tvrdí, že nepovolenie vstupu ruským hosťom do Parlament predstavuje diskriminačné zaobchádzanie z dôvodu ich politického zmýšľania. Takisto uvádza, že „v konečnom dôsledku… musí byť zákaz vstupu v každom prípade posúdený vzhľadom na všeobecnú zásadu rovnosti“. Z dôvodu tohto rozhodnutia sa totiž s ruskými hosťami zaobchádzalo odlišne v porovnaní s inými návštevníkmi a hosťami Parlamentu.
85 Parlament spochybňuje prípustnosť týchto výhrad z dôvodu, že ide o žalobné dôvody, ktoré boli po prvýkrát a oneskorene uvedené v rámci repliky. Okrem toho výhrada založená na porušení všeobecnej zásady rovnosti je nejednoznačná a ťažko pochopiteľná.
86 Žalobca však tvrdí, že až pri čítaní vyjadrenia k žalobe, ktoré bolo predložené vo veci Petrov a i./Parlament (T‑452/15), sa dozvedel o politickom základe diskriminácie, ktorej sa stali obeťami jeho ruskí hostia.
87 Podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku uviesť nové dôvody počas konania je prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod, ktorý je doplnením dôvodu uvedeného predtým, či už priamo alebo nepriamo, v žalobe a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť vyhlásený za prípustný. Na to, aby nové tvrdenie bolo možné považovať za rozšírenie už skôr uvedeného žalobného dôvodu alebo výhrady, musí nové tvrdenie súvisieť s dôvodmi alebo výhradami, ktoré boli pôvodne uvedené v žalobe, dostatočne úzko na to, aby ich bolo možné považovať za výsledok riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia, T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671, body 23 a 27).
88 Po prvé, pokiaľ ide o zákaz akejkoľvek diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania, tento zákaz je upravený v článku 21 ods. 1 Charty, na ktorý sa žalobca odvoláva v žalobe v rámci svojho žalobného dôvodu založeného na „porušení Zmlúv“. V tejto žalobe však žalobca obmedzil svoju argumentáciu, ktorá vychádza z tohto ustanovenia, na údajné porušenie zákazu akejkoľvek diskriminácie z dôvodu etnického pôvodu. Okrem toho poukázal na diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, pričom vychádzal z článku 21 ods. 2 Charty. Vo svojom návrhu na začatie konania nikdy neuviedol porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania svojich ruských hostí.
89 Skutočnosť, že žalobca sa vo svojej žalobe neodvolával na takúto diskrimináciu, má v prejednávanej veci osobitný význam. Nepovolenie vstupu ruským hosťom do Parlamentu totiž nemôže byť izolované od svojho kontextu. Konkrétne zo spisu vyplýva, že v čase podávania žaloby mal žalobca k dispozícii e‑mail tlačového oddelenia, v ktorom mu Parlament odmietol poskytnúť vybavenie potrebné na jeho tlačovú konferenciu, ktorá sa mala konať tiež 16. júna 2015. Toto odmietnutie sa pritom zakladalo na dvoch dôvodoch. Po prvé v e‑maile tlačového oddelenia boli pripomenuté obmedzenia týkajúce sa vstupu, ktoré inštitúcia uložila jednak v prípade ruských diplomatov a jednak v prípade ruských politikov, a to konkrétnejšie členov Gosudarstvenaja Duma Federaľnojo Sobrania Rossijskoj Federacii (Štátna duma Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie) a Soviet Federacii Federaľnojo Sobrania Rossijskoj Federacii (Rada Federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie), tak ako to vypláva z odpovedí Parlamentu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedené v bode 13 vyššie. Po druhé v tom istom e‑maile sa poukazuje riziko, že prítomnosť pánov Petrova a Biryukova by narušila činnosti inštitúcie. Navyše cieľom sporného nepovolenia vstupu bolo zabrániť ruským hosťom vo vstupe do budov Parlamentu, ktorý je politickou inštanciou, aby sa na pozvanie žalobcu zúčastnili stretnutia na politickú tému, a to „európska spolupráca“. Okrem toho páni Petrov a Biryukov majú významné postavenie v rámci ruskej politickej strany Rodina a pán Sotnichenko bol predstavený ako profesor na univerzite medzinárodných vzťahov. Navyše dotknuté stretnutie sa malo konať v nadväznosti na politické fórum, a to konkrétne „Ruské národné fórum“, ktorého sa zúčastnili uvedené osoby a ktoré Parlament podrobil kritike v uznesení z 10. júna 2015. Napokon žalobca na pojednávaní tvrdil, že účelom podujatí zo 16. júna 2015, na ktoré boli pozvané dotknuté osoby, bolo, aby tieto osoby vyjadrili svoje politické názory na „európsku spoluprácu“ jednak s cieľom poskytnúť v prípade fóra s názvom „Ruské národné fórum“ vysvetlenie, ktoré je odlišné od toho, čo bolo uvedené v uznesení z 10. júna 2015, a jednak s cieľom pokračovať v práci, ktorú začali. Za týchto podmienok by žalobca, ktorý je politicky angažovaný a primerane obozretný, mal venovať pozornosť politickému kontextu, ktorý sprevádza sporné nepovolenie vstupu.
90 Navyše z procesného hľadiska sa žalobca nemôže odvolávať na skutočnosť, že až pri čítaní vyjadrenia k žalobe, ktoré bolo predložené vo veci Petrov a i./Parlament (T‑452/15), odhalil politický základ diskriminácie, ktorej sa stali obeťami jeho ruskí hostia.
91 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že každá vec podaná na Všeobecný súd má svoj vlastný spis obsahujúci najmä originály podaní a písomností predložených účastníkmi konania v predmetnej veci a že každý z týchto spisov je úplne samostatný. Je to vyjadrené v bode 25 praktických vykonávacích ustanovení rokovacieho poriadku, podľa ktorého „procesnú písomnosť a jej prílohy predložené vo veci, vložené do spisu tejto veci, nemožno zohľadniť pre potreby prípravy inej veci“ (pozri analogicky uznesenie z 15. októbra 2009, Hangzhou Duralamp Electronics/Rada, T‑459/07, EU:T:2009:403, bod 12, a rozsudok z 18. novembra 2015, Einhell Germany a i./Komisia, T‑73/12, EU:T:2015:865, bod 36).
92 Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry okrem výnimočných prípadov, kedy by sprístupnenie dokumentu mohlo ohroziť riadny výkon spravodlivosti, môžu účastníci konania voľne sprístupňovať svoje vlastné vyjadrenia tretím osobám v tomto konaní. V rovnakom zmysle a s tou istou výhradou by mohol účastník konania súhlasiť s tým, že vyjadrenie, ktoré predložil v rámci tohto konania, môže byť použité iným účastníkom tohto konania v rámci iného konania (uznesenie z 15. októbra 2009, Hangzhou Duralamp Electronics/Rada, T‑459/07, EU:T:2009:403, bod 14, a rozsudok z 18. novembra 2015, Einhell Germany a i./Komisia, T‑73/12, EU:T:2015:865, bod 38).
93 V prejednávanej veci je však preukázané, že žalobca požiadal Parlament o povolenie použiť v rámci tohto konania vyjadrenie k žalobe, ktoré Parlament predložil vo veci T‑452/15.
94 Takisto treba konštatovať, že skutočnosť, že v replike bolo poukázané na porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania ruských hostí, nie je rozšírením žalobného dôvodu v žalobe, ktoré by bolo výsledkom riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní, ale predstavuje nový žalobný dôvod.V dôsledku toho treba tento žalobný dôvod považovať za neprípustný, pretože nie je založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v počas konania.
95 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené takisto v replike a založené na porušení všeobecnej zásady rovnosti, Parlament sa domnieva, že toto tvrdenie je ťažko pochopiteľné v rozsahu, v akom sa v ňom poukazuje na zaobchádzanie so „žalobcami“ v porovnaní so zaobchádzaním, ktoré je vyhradené pre ostatných návštevníkov a hostí Parlamentu, pričom žalobca sa ako poslanec nenachádza v situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou týchto žalobcov. Tento odkaz na „žalobcov“ je však zjavne chybou v písaní. Parlament sa ďalej vo svojich písomných podaniach nedopustil pochybenia.
96 Navyše, pokiaľ ide o údajnú oneskorenosť tvrdenia založeného na porušení všeobecnej zásady rovnosti, treba uviesť, že v rámci žalobného dôvodu založeného na zneužití právomoci, žalobca vo svojej žalobe predovšetkým tvrdí, že napadnuté rozhodnutia boli „úplne svojvoľné a diametrálne odporujúce zákazu diskriminácie, ktorý stanovilo primárne právo“. Toto tvrdenie však odkazovalo na „dôvody uvedené vyššie“, t. j. na úvahy týkajúce sa údajných diskriminácií z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu ruských hostí. Žalobca sa pri podávaní svojej žaloby nikdy neodvolával na samotné porušenie všeobecnej zásady rovnosti vzhľadom na zaobchádzanie, ktoré bolo vyhradené všetkým ostatným návštevníkom a hosťom Parlamentu.
97 V dôsledku toho, hoci žalobca zamýšľal rozšíriť vo svojej replike rozsah svojho žalobného dôvodu založeného na porušení akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu svojich ruských hostí tým, že sa vo všeobecnosti odvolal na všeobecnú zásadu rovnosti vzhľadom na zaobchádzanie, ktoré bolo vyhradené ostatným návštevníkom a hosťom Parlamentu, treba žalobný dôvod založený na porušení uvedenej zásady považovať za nový žalobný dôvod, ktorý nie je výsledkom riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní. Tento žalobný dôvod treba v tomto rozsahu a vzhľadom na to, že sa nezakladá na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo počas konania, považovať takisto za neprípustný.
98 Treba dodať, že článok 21 Charty, ktorý slúži ako základ žalobného dôvodu založeného na zákaze diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, je osobitným vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2015, Léger, C‑528/13, EU:C:2015:288, bod 48), a že tak táto zásada, ako aj zákaz akejkoľvek diskriminácie sú dve rôzne označenia jednej a tej istej všeobecnej právnej zásady, ktorá zakazuje posudzovať jednak rovnaké prípady rozdielne a jednak rozdielne prípady rovnako, pokiaľ to neodôvodňujú objektívne dôvody [rozsudok z 27. januára 2005, Europe Chemi‑Con (Deutschland)/Rada, C‑422/02 P, EU:C:2005:56, bod 33].
99 Takisto v rozsahu, v akom vzhľadom na túto judikatúru treba skutočnosť, že v replike bola uvedená všeobecná zásada rovnosti, považovať za iný spôsob vyjadrenia žalobného dôvodu založeného na zákaze akejkoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, musí byť dotknutá výhrada zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bode 74 a nasl. vyššie.
100 V každom prípade žalobný dôvod založený jednak na porušení článku 21 ods. 1 Charty v rozsahu, v akom nepovolením vstupu ruským hosťom žalobcu do priestorov Parlamentu došlo k diskriminácii z dôvodu ich politického zmýšľania, a jednak na porušení všeobecnej zásady rovnosti je nedôvodný, pretože z bodov 108 až 122 nižšie vyplýva, že napadnuté rozhodnutia sa zakladajú na objektívnom a primeranom dôvode s väzbou na zákonne prípustný cieľ, pričom sú primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu.
4. O žalobnom dôvode smerujúcom proti obom napadnutým rozhodnutiam a založenom na zneužití právomoci
101 Žalobca tvrdí, že prijatím napadnutých rozhodnutí došlo k zneužitiu právomoci, čo Parlament spochybňuje.
102 Podľa ustálenej judikatúry pojem zneužitie právomoci má konkrétny rozsah, ktorý označuje situáciu, keď správny orgán uplatňuje svoje právomoci na iný účel než ten, na ktorý mu boli zverené. O zneužitie právomoci pri rozhodnutí ide iba vtedy, keď sa na základe objektívnych, relevantných a súhlasných nepriamych dôkazov zdá, že rozhodnutie bolo prijaté na dosiahnutie iného ako stanoveného cieľa. V tejto súvislosti sa na podporu svojich tvrdení nestačí odvolávať na určité skutkové okolnosti, ale treba tiež poskytnúť dostatočne presné, objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy spôsobilé podporiť ich pravdivosť alebo aspoň ich pravdepodobnosť. V opačnom prípade nemožno spochybniť vecnú správnosť tvrdení dotknutej inštitúcie. Celkové posúdenie nepriamych dôkazov o zneužití právomoci tak nemôže spočívať na jednoduchých tvrdeniach alebo na nedostatočne presných či neobjektívnych a nerelevantných nepriamych dôkazoch (pozri uznesenie z 19. decembra 2013, da Silva Tenreiro/Komisia, T‑32/13 P, EU:T:2013:721, body 31 až 33 a citovanú judikatúru).
103 V prvom rade žalobca tvrdí, že „z dôvodov uvedených vyššie“ prijatím napadnutých rozhodnutí došlo k zneužitiu právomoci, keďže tieto rozhodnutia sú „úplne svojvoľné a diametrálne odporujúce zákazu diskriminácie“.
104 V rozsahu, v akom však žalobca vychádza z údajných nezrovnalostí, ktoré sú uvedené v žalobných dôvodoch založených na „porušení Zmlúv“, treba pripomenúť, že keďže tieto žalobné dôvody boli zamietnuté vyššie, nemôže mať tento odkaz úspech.
105 V druhom rade žalobca uznáva, že bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu predstavujú zákonne prípustné ciele, ktoré môžu odôvodniť napadnuté rozhodnutia. Naproti tomu spochybňuje, že by napadnuté rozhodnutia skutočne takéto ciele sledovali.
106 Žalobca totiž tvrdí, že jeho ruskí hostia nepredstavujú nebezpečenstvo pre bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu. Hoci je Parlament miestom politickej výmeny, cieľom nepovolenia ich vstupu do Parlamentu bolo v skutočnosti zabrániť im vo vstupe z dôvodu ich politického zmýšľania a členstva v strane, ktoré nevyhovujú väčšine zhromaždenia.
107 Treba poznamenať, že žalobca týmto tvrdením zamýšľa vyvodiť dôkaz o zneužití právomoci z nepresnosti odôvodnení napadnutých rozhodnutí.
108 V tejto súvislosti treba uviesť, že z bodu 89 vyššie vyplýva, že hoci ruskí hostia žalobcu neboli členmi Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie a Rady Federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, napadnuté rozhodnutia boli odôvodnené skutočnosťou, že ich prítomnosť na pôde Parlamentu by mohla narušiť poriadok a bezpečnosť inštitúcie, ako aj jej riadne fungovanie vo všeobecnom kontexte udalostí, ktoré boli základom pre uvedené obmedzenia týkajúce sa vstupu.
109 Konkrétnejšie Parlament vzhľadom na uznesenie z 10. júna 2015 poukazuje na osobitný kontext politických vzťahov medzi Ruskou federáciou a Úniou v čase skutkových okolností. Odkazuje tak na situáciu na Ukrajine a na to, že Ruská federácia uverejnila čiernu listinu obsahujúcu mená súčasných a bývalých poslancov Parlamentu a úradníkov Únie, čo Parlament viedlo k tomu, že obmedzil prístup ruských politikov a diplomatov k svojej infraštruktúre.
110 Vzhľadom na osobitný kontext, ktorý v danom čase charakterizoval politické vzťahy medzi Ruskou federáciou a Úniou, na jednej strane a vzhľadom na to, že podľa Parlamentu došlo k zintenzívneniu vzťahov medzi európskymi populistickými stranami a ruskými nacionalistickými silami, na druhej strane, Parlament zdôraznil, že páni Petrov, Biruykov a Sotnichenko sa zúčastnili na fóre s názvom „Ruské národné fórum“, ktoré zhromaždenie veľmi prísne odsúdilo. Parlament takisto zdôraznil, že páni Petrov a Biruykov sú aktívnymi členmi ruskej strany, ktorá sa považuje za nacionalistickú. Ďalej uviedol, že páni Petrov, Biruykov a Sotnichenko boli definitívne protagonistami, ktorí boli pozvaní, jednak aby na pôde inštitúcie predniesli stanovisko odlišné od stanoviska uvedeného v uznesení z 10. júna 2015 k fóru s názvom „Ruské národné fórum“ a jednak aby pokračovali v práci, ktorá bola na tomto fóre začatá, čo žalobca potvrdil počas pojednávania (pozri bod 89 vyššie).
111 Žalobca však uvádza, že „právo pána domu“, ktoré prináleží predsedovi Parlamentu a na ktoré sa odvoláva Parlament, nemožno uplatňovať s cieľom zabrániť stretnutiam, ktorých predmet odporuje väčšine, pretože práve parlamenty sú miestom politickej výmeny.
112 Článok 22 rokovacieho poriadku Parlamentu zveruje predsedovi inštitúcie nevyhnutnú právomoc na zabezpečenie všeobecnej bezpečnosti v priestoroch Parlamentu s cieľom zabrániť akémukoľvek narušeniu riadneho priebehu parlamentných činností alebo toto narušenie zastaviť, ako aj s cieľom chrániť dôstojnosť inštitúcie. Navyše Parlament dôvodne tvrdí, že nemá povinnosť podporovať vo svojich priestoroch politické aktivity strany, ktorá pochádza z tretej krajiny. V dôsledku toho Parlament nie je povinný prijímať členov alebo sympatizantov takejto politickej strany, aby mohli v jeho priestoroch vyjadriť svoje názory. Všeobecnejšie z článku 14 ZEÚ vyplýva, že právo podieľať sa na výkone legislatívnych a rozpočtových funkcií, funkcie politickej kontroly a poradnej funkcie v rámci Parlamentu je vyhradené pre zástupcov občanov Únie volených vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním, pričom článok 15 ods. 6 písm. d) ZEÚ a článok 230 prvý odsek ZFEÚ osobitne zaručujú právo predsedu Európskej rady a predsedu Európskej komisie byť vypočutý. Navyše, hoci článok 115 rokovacieho poriadku Parlamentu stanovuje, že rozpravy sú verejné a že schôdze výborov sú tiež zvyčajne verejné, článok 157 uvedeného rokovacieho poriadku spresňuje, že osoby z radov verejnosti, ktoré majú povolený vstup na galérie, musia zotrvať na mieste a zachovávať ticho. Rovnako zo štruktúry Zmlúv a z predpisov na ich vykonanie, ako aj z potreby zabezpečiť slobodný výkon právomocí zverených Parlamentu vyplýva, že Parlament nie je miestom, kde by mala celá verejnosť neobmedzenú možnosť vyjadriť sa.
113 Žalobca tiež poukazuje na to, že preukazy oprávňujúce na vstup boli jeho ruským hosťom vydané, v dôsledku čoho nadobudol dojem, že ak by sa nekonala tlačová konferencia, mohlo by sa pracovné stretnutie uskutočniť v priestoroch inštitúcie s ich účasťou. Vydanie týchto preukazov dokazuje, že nepredstavovali osobitné riziko, zatiaľ čo zvrat v postoji Parlamentu odhalil šikanóznu povahu napadnutých rozhodnutí a zbytočnú komplikáciu jeho práce poslanca, ktorá z toho vyplynula.
114 Hoci je pravda, že Parlament potvrdil prijatie žiadosti o akreditáciu na účely pracovného stretnutia v e‑maile GR pre bezpečnosť z 9. júna 2015 a že tento e‑mail obsahoval referenčné číslo umožňujúce vyzdvihnúť preukazy oprávňujúce na vstup určené pre ruských hostí žalobcu, treba pripomenúť, že tento e‑mail pochádzal od GR pre bezpečnosť, zatiaľ čo rozhodnutie, ktorým bol ruským hosťom žalobcu odmietnutý vstup do budov, sa zakladalo na posúdení politického kontextu, ktoré presahovalo právomoci administratívnych útvarov Parlamentu a prináležalo výlučne politickým inštanciám inštitúcie. Navyše e‑mail GR pre bezpečnosť z 9. júna 2015 obsahoval prílohu, v ktorej bolo spresnené, že organizátor podujatia nebol vyňatý z obvyklého postupu schvaľovania, ktorý platí v rámci inštitúcie. Zjavný rozpor medzi udelením referenčného čísla, na základe ktorého bolo možné vyzdvihnúť si preukazy oprávňujúce na vstup, a tým, že ruským hosťom nebol povolený vstup do Parlamentu, sa vysvetľuje odlišnosťou úloh, ktoré majú administratívne útvary a politické inštancie. V dôsledku toho nemožno tvrdiť, Parlament výlučne zo šikanóznych dôvodov vyvolal dojem, že by sa sporné stretnutie mohlo konať v jeho priestoroch.
115 Vzhľadom na uvedené, keďže prijatie takých opatrení, akým je nepovolenie vstupu určitým osobám do Parlamentu s cieľom zabrániť akémukoľvek narušeniu jeho činnosti, predpokladá predbežné posúdenie rizík vzhľadom na dostupné údaje, ktoré nevyhnutne zahrnujú určitú mieru nepresnosti, nezdá sa, že by cieľ spočívajúci v zaručení bezpečnosti a riadneho fungovania Parlamentu nemal dôvodnú väzbu s odôvodnením, ktoré uviedol Parlament.
116 Napokon žalobca tvrdí, že získal nepriamy dôkaz o zneužití právomoci, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že nepovolenie vstupu do Parlamentu išlo v každom prípade nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné. Poukazuje tak na to, že predseda Parlamentu má k dispozícii bezpečnostnú službu, ktorá je spôsobilá zabrániť akýmkoľvek formám provokácie. Navyše skutočnosť, že nepovolenie vstupu do Parlamentu sa týkalo všetkých pozvaných ruských štátnych príslušníkov, hoci podľa e‑mailu tlačového oddelenia, jedine páni Petrov a Biruykov predstavovali riziko pre bezpečnosť a riadne fungovanie inštitúcie, je dôkazom toho, že toto nepovolenie vstupu je prejavom určitého druhu „kolektívneho trestu“.
117 Treba však pripomenúť, že žalobca nepreukázal ani netvrdil, že každá osoba má bezpodmienečný prístup do priestorov Parlamentu na účely politickej propagandy alebo s cieľom viesť diskusie o politickom smerovaní zhromaždenia. Naproti tomu, ako bolo uvedené v bode 112 vyššie, Parlament bez toho, aby to bolo spochybnené, uviedol, že právo Únie nepriznáva verejnosti neobmedzenú možnosť vstupovať do jeho budov a využívať ich s cieľom vyjadriť svoje názory.
118 Za týchto podmienok okolnosť, že predseda Parlamentu radšej zabránil ruským hosťom žalobcu v tom, aby vstúpili do priestorov inštitúcie s cieľom vyjadriť sa počas politického stretnutia, než aby sa spoliehal na schopnosť svojich bezpečnostných služieb zasiahnuť, nemožno v medzinárodnom kontexte, ktorý bol pripomenutý v bodoch 109 a 110 vyššie, považovať za nepriamy dôkaz o zneužití právomoci. Ako potvrdil Parlament na pojednávaní, platí to tým viac, že sporné nepovolenie vstupu, ktoré súviselo s daným kontextom, malo iba dočasnú povahu.
119 Žalobca, aby preukázal, že nepovolenie vstupu skutočne predstavuje kolektívny a neprimeraný trest, sa nemôžu odvolávať ani na to, že toto nepovolenie vstupu sa vzťahovalo na „celú skupinu ruských návštevníkov“, teda aj na pani E. N. a pani P. E. Nepovolenie vstupu do Parlamentu v prípade týchto dvoch osôb je totiž vysvetlené skutočnosťou, že jedna sprevádzala pána Biruykova ako manželka a druhá bola tlmočníčkou, ako to vyplýva z diskusií počas pojednávania.
120 Napokon žalobca tiež neúspešne spochybňuje kolektívnu povahu nepovolenia vstupu jeho ruským hosťom do Parlamentu, pričom vychádza zo skutočnosti, že z e‑mailu tlačového oddelenia vyplýva, že pán Sotnichenko nepredstavoval pre samotný Parlament osobitné riziko.
121 Takéto tvrdenie však nemožno vyvodiť z okolnosti, že v e‑maile tlačového oddelenia, ktorým sa odmietlo sprístupniť žalobcovi miestnosť na účely organizácie jeho tlačovej konferencie, Parlament usúdil, že páni Petrov a Biryukov predstavovali riziko pre riadne fungovanie inštitúcie bez toho, aby uviedol prípad pána Sotnichenka. Z e‑mailu, ktorý zaslal 3. júna 2015 asistent žalobcu tlačovému oddeleniu Parlamentu vo veci organizácie tejto konferencie, totiž vyplývalo, že dotknutá osoba sa nemala tejto konferencie zúčastniť.
122 Okrem toho Parlament uviedol, že pán Sotnichenko sa rovnako ako páni Petrov a Biryukov zúčastnil fóra s názvom „Ruské národné fórum“, čo nebolo spochybnené, a že práve táto účasť bola dôvodom na to, aby aj v jeho prípade bol v kontexte opísanom v bodoch 109 a 110 vyššie odmietnutý vstup do budov inštitúcie na účely účasti na pracovnom stretnutí.
123 Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepredložil dostatočne presné, objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, že bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu nepredstavovali cieľ, ktorý jeho predseda skutočne sledoval, keď prijal napadnuté rozhodnutia. Žalobný dôvod založený na zneužití právomoci musí byť takisto zamietnutý.
124 Vzhľadom na to, že nijaký zo žalobných dôvodov nie je dôvodný, treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
IV. O trovách
125 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
126 Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Parlamentu, vrátane tých trov, ktoré súvisia s konaním pred Súdnym dvorom.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Udo Voigt znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu, vrátane tých, ktoré súvisia s konaním pred Súdnym dvorom.
Kanninen | Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín | Reine |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. novembra 2017.
Podpisy