Predbežné znenie
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)
z 26. júna 2024 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Odmena – Rodinné prídavky – Príspevok na vzdelanie – Odmietnutie poskytnutia – Článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku – Odborná príprava – Vyššie vzdelávanie – Delegovanie právomocí – Prevzatie delegovaných právomocí naspäť – Príslušný menovací orgán“
Vo veci T‑698/21,
Georgios Paraskevaidis, bydliskom vo Wezembeek‑Oppem (Belgicko), v zastúpení: S. Pappas, D.‑A. Pappa a A. Pappas, avocats,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a M. Alver, splnomocnení zástupcovia,
a
Európskej komisii, v zastúpení: T. S. Bohr a I. Melo Sampaio, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),
v zložení: predseda S. Papasavvas, sudcovia L. Truchot, H. Kanninen, R. Frendo (spravodajkyňa) a M. Sampol Pucurull,
tajomník: A. Marghelis, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania, predovšetkým:
– námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. januára 2022,
– uznesenie z 15. júla 2022, ktorým sa konanie o námietke neprípustnosti spája s konaním vo veci samej,
po pojednávaní zo 4. októbra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou založenou na článku 270 ZFEÚ sa žalobca, pán Georgios Paraskevaidis, domáha po prvé zrušenia rozhodnutia Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) zo 4. februára 2021, zopakovaného v oznámení PMO z 1. marca 2021, podľa ktorého mu nevznikol žiadny nárok na príspevok na vzdelanie vo vzťahu k vzdelávaniu, ktorého sa zúčastňovala jeho dcéra v období od novembra 2019 do augusta 2020, ako aj rozhodnutia, ktorým sa stanovuje splátkový kalendár na vrátenie neoprávnene prijatých súm, oznámeného 9. marca 2021 (ďalej spoločne len „rozhodnutia PMO“), a po druhé zrušenia rozhodnutia menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) Rady Európskej únie z 19. júla 2021, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti uvedeným rozhodnutiam (ďalej len „rozhodnutie o sťažnosti“).
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobca je úradníkom v Rade.
3 Rozhodnutím Rady (EÚ) 2019/792 z 13. mája 2019, ktorým sa Európska komisia – Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) – poveruje výkonom určitých právomocí zverených menovaciemu orgánu a orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy (Ú. v. EÚ L 129, 2019, s. 3, ďalej len „rozhodnutie z 13. mája 2019“), Rada poverila PMO okrem iného výkonom právomocí týkajúcich sa poskytovania a spravovania príspevkov na vzdelanie. V súlade s článkom 1 ods. 2 tohto rozhodnutia sa PMO vzdá výkonu právomocí, ktoré sú naň delegované, v prospech Rady, ak o to v jednotlivých prípadoch požiada MO alebo orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy Rady.
4 V období od 25. novembra 2019 do 30. augusta 2020 sa dcéra žalobcu zúčastnila programu odbornej prípravy v odbore psychopedagogika (ďalej len „program odbornej prípravy“). Na základe článku 3 prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) bol žalobcovi počas trvania programu odbornej prípravy vyplácaný príspevok na vzdelanie (ďalej len „príspevok na vzdelanie“).
5 PMO 4. februára 2021 oznámil žalobcovi rozhodnutie, ktorým mu bol odmietnutý nárok na príspevok na vzdelanie z dôvodu, že Európsky systém kreditov pre odborné vzdelávanie a prípravu (ECVET), na ktorý program odbornej prípravy oprávňoval, nebol na úrovni vyššieho vzdelávania. V dôsledku toho sa sumy, ktoré mu boli vyplatené ako príspevok na vzdelanie, museli vrátiť.
6 Dňa 1. marca 2021 v nadväznosti na žiadosť žalobcu o preskúmanie podanú 27. februára 2021 PMO zopakoval rozhodnutie uvedené v bode 5 vyššie, pričom zdôraznil, že dcéra žalobcu dostala len 21 jednotiek ECVET, pričom však revidovaný záver 237/05 týkajúci sa priznávania príspevku na vzdelanie a výkladu pojmu pravidelné a celodenné navštevovanie vzdelávacieho zariadenia v zmysle článku 3, ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku, ktorý bol schválený kolégiom vedúcich administratívnych útvarov na jeho 284. zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 1. júla 2020 (ďalej len „revidovaný záver 237/05“), konštatoval, že podmienka týkajúca sa pravidelného celodenného navštevovania vzdelávacieho zariadenia zodpovedá priznaniu 30 kreditov v rámci Európskeho systému prenosu a zhromažďovania kreditov (ECTS).
7 PMO 9. marca 2021 zaslal žalobcovi splátkový kalendár na vrátenie neoprávnene prijatých súm z titulu príspevku na vzdelanie.
8 Dňa 31. marca 2021 žalobca prostredníctvom online formulára zaslaného cez systém Rady pre správu personálnych záležitostí podal na Radu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiam PMO (ďalej len „sťažnosť“), pričom okrem iného spochybňoval uplatniteľnosť revidovaného záveru 237/05. Dňa 21. apríla 2021 podal sťažnosť v rovnakom znení na Komisiu.
9 Listom z 23. apríla 2021 Rada na základe článku 1 ods. 2 rozhodnutia z 13. mája 2019 požiadala PMO, aby sa vzdal výkonu právomocí MO, ktoré naň boli delegované, pokiaľ ide o sťažnosť žalobcu. PMO tejto žiadosti vyhovel listom z 10. júna 2021 (ďalej len „prevzatie delegovaných právomocí naspäť“).
10 Dňa 19. júla 2021 Rada, ktorá pritom informovala žalobcu o prevzatí delegovaných právomocí naspäť, sťažnosť zamietla. Rada v podstate uviedla, že nárok na príspevok na vzdelanie podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku nevznikol, keďže program odbornej prípravy má odborný charakter a nevedie k získaniu diplomu. Rada dodala, že za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o uplatniteľnosti minimálnej hranice 30 kreditov ECTS stanovenej revidovaným záverom 237/05.
II. Návrhy účastníkov konania
11 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za prípustnú v celom rozsahu,
– zrušil rozhodnutia PMO, ako aj rozhodnutie o sťažnosti,
– uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.
12 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje proti nej,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
III. Právne posúdenie
A. O prípustnosti
14 Žalobou sa navrhuje zrušenie viacerých rozhodnutí dvoch rôznych inštitúcií, ktorými bolo žalobcovi odmietnuté priznanie príspevku na vzdelanie. Rozhodnutia PMO boli vydané v rámci Komisie, zatiaľ čo rozhodnutie o sťažnosti vydal MO Rady v nadväznosti na prevzatie delegovaných právomocí naspäť v priebehu konania pred podaním žaloby.
15 Komisia namieta neprípustnosť žaloby v rozsahu, v akom smeruje proti nej, a to z dôvodu, že nie je príslušným MO, ktorý vydal rozhodnutie o sťažnosti, pričom toto rozhodnutie je jediným aktom spôsobujúcim ujmu žalobcovi. Domnieva sa, že vzhľadom na prevzatie delegovaných právomocí naspäť Radou, ako aj zmenu právnych tvrdení, ktorými bolo odôvodnené rozhodnutie o sťažnosti, toto rozhodnutie nahradilo rozhodnutia PMO.
16 Rada vo vyjadrení k žalobe tiež uviedla, že z dôvodu prevzatia delegovaných právomocí naspäť môže byť žaloba podaná len proti nej.
17 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vzhľadom na samotný účel konania pred podaním žaloby, ktorým je umožniť administratíve preskúmať svoje rozhodnutia, sa toto konanie vyznačuje vývojom, takže v systéme opravných prostriedkov stanovenom v článkoch 90 a 91 služobného poriadku môže administratíva pri zamietnutí sťažnosti zároveň zmeniť dôvody, na základe ktorých prijala napadnutý akt (pozri rozsudok z 26. marca 2014, CP/Parlament, F‑8/13, EU:F:2014:44, bod 21 a citovanú judikatúru). Cieľom konania o sťažnosti je totiž umožniť MO opätovné preskúmanie napadnutého aktu s ohľadom na výhrady uvádzané sťažovateľom, pričom prípadne dôjde k zmene dôvodov, o ktoré sa opiera jeho výrok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, body 32 a 33).
18 Doplnenie odôvodnenia v štádiu rozhodnutia o sťažnosti je teda v súlade s účelom článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorý stanovuje práve to, že má ísť o odôvodnené rozhodnutie. Z tohto ustanovenia však nevyhnutne vyplýva, že orgán, ktorý má rozhodnúť o sťažnosti, nie je viazaný odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2017, Skareby/ESVČ, T‑585/16, EU:T:2017:613, bod 19 a citovanú judikatúru).
19 Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smerujúca proti zamietnutiu sťažnosti, za následok začatie konania súdu o akte spôsobujúcom ujmu, proti ktorému sa sťažnosť podala, okrem prípadu, keď je dosah zamietnutia sťažnosti odlišný od dosahu aktu, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemusí byť – s ohľadom na jeho obsah – čisto len potvrdením aktu napadnutého žalobcom. Je to tak v prípade, ak rozhodnutie o sťažnosti obsahuje opakované preskúmanie situácie žalobcu na základe nových právnych a skutkových okolností alebo ak sa ním mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu, ktorým sa napadnutý akt nahrádza (pozri rozsudok z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 34 a citovanú judikatúru).
20 V prejednávanej veci bolo rozhodnutie o sťažnosti prijaté Radou po tom, čo Rada požiadala PMO, aby sa vzdal svojich právomocí MO v súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia z 13. mája 2019. Rada potvrdila odmietnutie poskytnutia príspevku na vzdelanie. Odôvodnenie rozhodnutia o sťažnosti sa však odlišuje od odôvodnenia, ktoré je uvedené v rozhodnutiach PMO. Hoci tak PMO vychádzal z revidovaného záveru 237/05, keď konštatoval, že program odbornej prípravy nespĺňal kvantitatívne kritérium v podobe minimálnej hranice 30 kreditov ECTS na to, aby mohol byť kvalifikovaný ako vyššie vzdelávanie, Rada uvedené kritérium úplne vylúčila, keď vychádzala z kvalitatívneho kritéria, ktoré analýzu zameriava na samotnú povahu programu odbornej prípravy.
21 Preto treba konštatovať, že Rada rozhodnutím o sťažnosti úplne zmenila dôvody uvedené v rozhodnutiach PMO, a to na základe opätovného preskúmania situácie žalobcu. Uvedené rozhodnutie má teda samostatný obsah a odlišný rozsah než rozhodnutia PMO a nemožno ho považovať za rozhodnutie, ktorým sa tieto rozhodnutia čisto len potvrdzujú.
22 Z toho vyplýva, že rozhodnutie o sťažnosti nahradilo rozhodnutia PMO a v prejednávanej veci predstavuje akt spôsobujúci ujmu.
23 V dôsledku uvedeného je žaloba neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiam PMO, t. j. proti Komisii, v rámci ktorej boli tieto rozhodnutia vydané.
B. O veci samej
24 Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza v podstate tri žalobné dôvody, z ktorých:
– prvý je založený na porušení zásady zákonnosti jednak z dôvodu neexistencie právneho základu ratione temporis a jednak z dôvodu protiprávneho retroaktívneho uplatnenia revidovaného záveru 237/05,
– druhý je založený na námietke nezákonnosti namierenej proti revidovanému záveru 237/05, ktorým sa zavádza rozlišovanie medzi programami odbornej prípravy a programami vedúcimi k získaniu diplomu, ako aj na netom, že vedúci administratívy nemali právomoc na stanovenie uvedeného rozlišovania, a
– tretí je založený na porušení článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku.
25 V štádiu repliky žalobca uvádza štvrtý žalobný dôvod, ktorý je založený na nezákonnosti prevzatia delegovaných právomocí naspäť, pričom v dôsledku tejto nezákonnosti je spochybnená právomoc Rady prijať rozhodnutie o sťažnosti.
26 Všeobecný súd najprv preskúma prvý a druhý žalobný dôvod spoločne, následne štvrtý žalobný dôvod, a napokon tretí žalobný dôvod.
1. O prvom a druhom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení zásady zákonnosti vo vzťahu k revidovanému záveru 237/05 z dôvodu jeho retroaktívneho uplatnenia a na protiprávnom rozlišovaní medzi programami odbornej prípravy
27 Žalobca svojím prvým žalobným dôvodom v podstate spochybňuje retroaktívne uplatnenie revidovaného záveru 237/05 a poukazuje tak na neexistenciu právneho základu ratione temporis, pokiaľ ide o rozhodnutia PMO.
28 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobca vznáša proti revidovanému záveru 237/05 námietku nezákonnosti, a to v rozsahu, v akom tento záver rozlišuje medzi programami odbornej prípravy a programami vedúcimi k získaniu diplomu. Žalobca tiež tvrdí, že vedúc administratívy nemali právomoc na stanovenie uvedeného rozlišovania.
29 Rada proti argumentácii žalobcu namieta.
30 V tejto súvislosti treba konštatovať, že – tak ako vyplýva z bodov 6 a 10, ako aj z bodov 19 a 20 vyššie – hoci rozhodnutia PMO vychádzali z revidovaného záveru 237/05, ktorého sa prvý a druhý žalobný dôvod týkajú, MO Rady v rozhodnutí o sťažnosti úplne zmenil právne okolnosti podporujúce analýzu na účely prijatia záveru, že nárok na príspevok na vzdelanie nevznikol.
31 Konkrétne bolo v rozhodnutí o sťažnosti odmietnuté uplatnenie revidovaného záveru 237/05, ktorý predstavoval právny základ rozhodnutí PMO, pričom sa v tomto rozhodnutí zdôraznilo, že nie je potrebné vyjadriť sa k uplatniteľnosti minimálnej hranice 30 kreditov ECTS, uvedenej v danom revidovanom závere.
32 Z toho vyplýva, že prvý a druhý žalobný dôvod sa týkajú výlučne rozhodnutí PMO.
33 Ako však bolo konštatované v bode 23 vyššie, žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka zrušenia rozhodnutí PMO, a preto prvý a druhý žalobný dôvod, ktoré sa ich týkajú, musia byť zamietnuté ako neúčinné.
2. O štvrtom žalobnom dôvode, ktorý je založený na tom, že Rada nemala neprávomoc odvolať delegovanie právomocí na PMO a vydať rozhodnutie o sťažnosti
a) O prípustnosti štvrtého žalobného dôvodu
34 Rada spochybňuje prípustnosť štvrtého odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že podľa článku 84 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uvedenie nového žalobného dôvodu, ktorý nevyplýva z právnych alebo skutkových okolností, ktoré vyšli najavo po podaní žaloby, nie je počas konania prípustné. Rada, ktorá žalobcu informovala o prevzatí delegovaných právomocí naspäť v rozhodnutí o sťažnosti, sa pritom domnieva, že žalobný dôvod uvedený žalobcom v štádiu repliky je oneskorený, a preto je neprípustný.
35 V tejto súvislosti treba uviesť, že uvedenie nového žalobného dôvodu síce v zásade musí spĺňať požiadavky stanovené v článku 84 rokovacieho poriadku, no tieto požiadavky nie sú uplatniteľné, pokiaľ žalobný dôvod, ktorý pritom možno kvalifikovať ako nový, je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 2016, La Ferla/Komisia a ECHA, T‑392/13, EU:T:2016:478, bod 65, a z 24. septembra 2019, Janukovič/Rada, T‑301/18, neuverejnený, EU:T:2019:676, bod 64).
36 Ako pritom tvrdí žalobca, žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci subjektu, ktorý vydal akt spôsobujúci ujmu, je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, a teda ho možno uviesť v ktoromkoľvek štádiu konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2018, Pipiliagkas/Komisia, T‑689/16, neuverejnený, EU:T:2018:925, bod 39 a citovanú judikatúru, a z 28. septembra 2022, Grieger/Komisia, T‑517/21, neuverejnený, EU:T:2022:588, bod 89 a citovanú judikatúru).
37 Štvrtý žalobný dôvod je preto prípustný.
b) O dôvodnosti štvrtého žalobného dôvodu
38 Žalobca tvrdí, že rozhodnutie o sťažnosti je nezákonné z toho dôvodu, že subjekt, ktorý toto rozhodnutie vydal, nemal právomoc. V tejto súvislosti žalobca uvádza v podstate dve výhrady.
39 V prvom rade žalobca tvrdí, že Rada mohla odvolať delegovanie právomocí na PMO len v celom rozsahu, a nie v individuálnom prípade. V tejto súvislosti tvrdí, že články 90c a 91a služobného poriadku bránia akémukoľvek prevzatiu delegovaných právomocí naspäť v prípade, že PMO už vykonal právomoci MO, ktoré sú predmetom delegovania. Taktiež dodáva, že uvedené prevzatie delegovaných právomocí naspäť vyvoláva otázky týkajúce sa zásady právnej istoty.
40 V druhom rade žalobca namieta porušenie podstatných formálnych náležitostí z toho dôvodu, že v nadväznosti na jeho sťažnosť nedošlo zo strany Rady k uverejneniu individuálneho rozhodnutia o prevzatí právomoci naspäť.
41 Rada proti týmto tvrdeniam namieta.
1) O prvej výhrade založenej na tom, že Rada nemala právomoc na prevzatie delegovaných právomocí naspäť v individuálnom prípade
42 Podľa článku 2 ods. 2 služobného poriadku môže jedna alebo viacero inštitúcií poveriť jednu spomedzi seba alebo medziinštitucionálny orgán vykonávaním niektorých alebo všetkých právomocí udelených MO, s výnimkou rozhodnutí, ktoré sa týkajú vymenovania, povýšenia alebo preloženia úradníkov. V prejednávanej veci Rada podľa článku 1 ods. 1 písm. a) prvej zarážky rozhodnutia z 13. mája 2019 využila túto možnosť tým, že delegovala na PMO okrem iného svoje právomoci MO poskytovať príspevky na vzdelanie a vybavovať žiadosti o ne podané jej zamestnancami.
43 Pokiaľ ide o oblasti, v ktorých bol uplatnený článok 2 ods. 2 služobného poriadku, článok 90c služobného poriadku stanovuje, že sťažnosti sa podávajú MO poverenému výkonom právomocí, zatiaľ čo podľa článku 91a služobného poriadku sa odvolania podávajú proti inštitúcii, ktorej je MO, poverený výkonom právomocí, zodpovedný.
44 Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci platí, že právomoc prijať akékoľvek rozhodnutie o sťažnosti podanej v oblasti príspevkov na vzdelanie vo vzťahu k zamestnancom Rady mal v zásade MO Komisie.
45 Okrem toho podľa judikatúry je delegovanie právomoci aktom, ktorý zbavuje delegujúci orgán delegovanej právomoci, a má tak za následok prenesenie právomoci, ktoré a priori zakazuje delegujúcemu orgánu uplatniť prenesenú právomoc, pretože v opačnom prípade sa bude jeho rozhodnutie vyznačovať nedostatkom právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2018, Janssen‑Cases/Komisia, T‑688/16, EU:T:2018:822, bod 31 a citovanú judikatúru).
46 Treba však na jednej strane uviesť, že normotvorca v služobnom poriadku výslovne nevylúčil možnosť prevzatia právomocí delegovaných delegujúcou inštitúciou naspäť na základe článku 2 ods. 2 služobného poriadku.
47 Na druhej strane judikatúra pripúšťa, že delegujúci orgán môže opätovne uplatňovať právomoc, pričom sa v nej uvádza, že zásada právnej istoty, na ktorej je založená formálna povaha delegovania právomoci, vyžaduje, aby tento orgán najprv prijal výslovný akt, na základe ktorého znovu znovunadobúda delegovanú právomoc. Platí tak, že rovnako ako si delegovanie právomoci vyžaduje prijatie výslovného aktu, ktorým dochádza k prenosu predmetnej právomoci, aj prevzatie delegovaných právomocí naspäť sa musí uskutočniť na základe prijatia výslovného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2018, Janssen‑Cases/Komisia, T‑688/16, EU:T:2018:822, bod 31 a citovanú judikatúru).
48 Okrem toho z judikatúry vyplýva, že zásada riadnej správy vecí verejných predpokladá okrem iného to, aby rozdelenie právomocí v oblasti personálneho riadenia bolo jasne vymedzené a riadne uverejnené (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 9. júla 2008, Kuchta/ECB, F‑89/07, EU:F:2008:97, bod 62).
49 V prejednávanej veci po prvé článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 13. mája 2019 ukladal PMO do 31. decembra 2021 povinnosť oznámiť Rade akúkoľvek prijatú sťažnosť, ktorá smeruje proti rozhodnutiu týkajúcemu sa jej zamestnanca. V rovnakom ustanovení sa uvádza, že „ak v jednotlivých prípadoch menovací orgán alebo orgán oprávnený na uzatváranie zmlúv Rady o to požiada, PMO sa vzdá výkonu právomocí delegovaných podľa odseku 1 tohto článku a v tomto prípade svoje právomoci vykonáva menovací orgán alebo orgán oprávnený uzatvárať zmluvy Rady“. Toto ustanovenie tak výslovne oprávňovalo Radu na to, aby požiadala PMO o vzdanie sa právomocí MO, ktoré naň boli delegované, a to na ten účel, aby ich znova vykonávala Rada.
50 Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 13. mája 2019 výslovne oprávňoval Radu na prevzatie delegovaných právomocí naspäť práve v individuálnych prípadoch a v nadväznosti na podanie sťažnosti.
51 Po druhé je nesporné, že rozhodnutie z 13. mája 2019 bolo riadne uverejnené v úradnom vestníku.
52 Po tretie Rada vykonala svoju právomoc až po predchádzajúcom vydaní výslovného aktu, ktorým 23. apríla 2021 požiadala PMO o to, aby sa v prejednávanej veci vzdal výkonu delegovaných právomocí, pričom PMO tejto žiadosti 10. júna 2021 vyhovel (pozri bod 9 vyššie).
53 Z úvah uvedených v bodoch 49 až 52 vyššie vyplýva, že prevzatie delegovaných právomocí naspäť rešpektovalo požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty, predovšetkým v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 47 a 48 vyššie.
54 Za týchto okolností platí, že predovšetkým skutočnosť, že v článku 90c služobného poriadku sa uvádza, že žiadosti a sťažnosti týkajúce sa delegovaných právomocí sa podávajú MO poverenému výkonom právomocí, nemožno považovať za legislatívny zákaz prevzatia takýchto právomocí naspäť ich nositeľom, či už vo všeobecnosti alebo v individuálnom prípade. Uvedené ustanovenie nemožno považovať ani za ustanovenie, ktoré by zakazovalo prevzatie delegovaných právomocí naspäť v priebehu konania pred podaním žaloby, ako to tvrdí žalobca, a to predovšetkým vzhľadom na jeho povahu vyznačujúcu sa vývojom, tak ako je pripomenuté v judikatúre citovanej v bode 17 vyššie.
55 Prvú výhradu, ktorá je založená na tom, Rada nemala právomoc na prevzatie delegovaných právomocí v individuálnom prípade, preto treba zamietnuť.
2) O druhej výhrade založenej na neuverejnení individuálneho rozhodnutia o prevzatí delegovaných právomocí naspäť
56 Žalobca vytýka Rade neuverejnenie individuálneho rozhodnutia o prevzatí právomoci naspäť v nadväznosti na jeho sťažnosť.
57 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane v súlade s článkom 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku, tak ako sú vykladané v rámci ustálenej judikatúry, musí žaloba obsahovať uvádzané dôvody a tvrdenia, ktoré musia byť vyjadrené dostatočne jasne a presne na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si svoju obranu a súdu rozhodnúť prípadne aj bez potreby požadovať ďalšie informácie. Pokiaľ uvedené nie je splnené, nejasná alebo vágna výhrada je neprípustná (pozri rozsudok z 23. marca 2022, ON/Komisia, T‑730/20, neuverejnený, EU:T:2022:155, bod 44 a citovanú judikatúru).
58 V prejednávanej veci žalobca tvrdí, že Rada tým, že neuverejnila rozhodnutie o odvolaní delegovania právomoci, pokiaľ ide o sťažnosť, porušila podstatnú formálnu náležitosť. Neuvádza však právny základ, ktorý by stanovoval akúkoľvek povinnosť uverejniť individuálne rozhodnutie, a tiež ani podrobnejšie a dostatočne jasne a presne nerozvinul svoju argumentáciu vo vzťahu k tejto výhrade.
59 Z toho vyplýva, že druhú výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú na základe článku 76 rokovacieho poriadku.
60 V každom prípade aj za predpokladu, že by žalobca svojou druhou výhradou chcel namietať to, že mu nebolo sprístupnené individuálne rozhodnutie o prevzatí delegovaných právomocí týkajúcich sa sťažnosti naspäť, treba uviesť, že k nemu došlo 10. júna 2021, t. j. v deň, keď PMO listom oznámil Rade svoj súhlas s tým, že sa vzdáva výkonu delegovaných právomocí. Je pravda, že tento list nebol žalobcovi doručený a žalobca bol o ňom upovedomený až v čase doručenia rozhodnutia o sťažnosti 19. júla 2021, t. j. o päť a pol týždňa neskôr (pozri body 9 a 10 vyššie).
61 Podľa ustálenej judikatúry však omeškanie s oznámením individuálneho rozhodnutia jeho adresátovi nemôže viesť k jeho zrušeniu, keďže oznámenie je aktom nasledujúcim po prijatí rozhodnutia, a preto nemá žiadny vplyv na jeho obsah (rozsudky z 29. októbra 1981, Arning/Komisia, 125/80, EU:C:1981:248, bod 9, a zo 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, EU:T:2007:37, bod 79).
62 Napokon, tak ako vyplýva z bodu 8 vyššie, žalobca podal svoju sťažnosť najprv na Radu a až o tri týždne neskôr na Komisiu, pričom jej predložil kópiu sťažnosti podanej na Radu.
63 Okrem toho žalobca netvrdí, a už vôbec nepreukazuje, že skutočnosť, že rozhodnutie o sťažnosti bolo prijaté Radou, a nie Komisiou, by mohla sama osebe porušiť jednu zo záruk, ktoré mu priznáva služobný poriadok, alebo pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov.
64 V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že pri prevzatí právomocí delegovaných Radou naspäť nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, a teda že žalobca nemôže dôvodne tvrdiť, že rozhodnutie o sťažnosti bolo prijaté nepríslušným orgánom.
65 Štvrtý žalobný dôvod tak musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
3. O treťom žalobnom dôvode, ktorý je založený na porušení článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku
66 Tretí žalobný dôvod, ktorý sa člení na dve časti, je založený na porušení článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku.
67 V rámci prvej časti žalobca tvrdí, že v zmysle revidovaného záveru 237/05 je podmienka, aby zariadenie vyššieho vzdelávania bolo navštevované „celodenne“, v podstate splnená len vtedy, ak navštevované štúdium zodpovedá 30 kreditom ECTS. Uvedený revidovaný záver tak uložil dodatočnú protiprávnu podmienku tým, že uplatnenie článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku obmedzil len na programy akademického vzdelávania, pričom tak vylúčil akúkoľvek odbornú prípravu, ktorá oprávňuje na priznanie jednotiek ECVET.
68 Ako pritom vyplýva z bodov 30 až 32 vyššie, MO Rady úplne odmietol uplatniť revidovaný záver 237/05, ktorý predstavoval právny základ rozhodnutí PMO, a preto treba prvú časť tretieho žalobného dôvodu týkajúcu sa týchto rozhodnutí zamietnuť ako neúčinnú.
69 Na podporu druhej časti tretieho žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že rozhodnutie o sťažnosti porušilo článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku tým, že zaviedlo rozlišovanie medzi vyšším vzdelávaním a vzdelávaním vo forme odbornej prípravy.
70 Rada tieto tvrdenia popiera.
71 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku sa príspevok na vzdelanie vypláca na každé nezaopatrené dieťa, ktoré má aspoň päť rokov a pravidelne a celodenne navštevuje základnú alebo strednú školu, ktorá účtuje poplatky, alebo zariadenie vyššieho vzdelávania.
72 V rozhodnutí o sťažnosti pritom Rada uviedla, že žalobca nemá nárok na príspevok na vzdelanie. Na jednej strane mal vzdelávací program charakter odbornej prípravy a viedol k udeleniu jednotiek ECVET, a nie kreditov ECTS. Na druhej strane tento program nezakladá nárok na vysokoškolský titul druhého alebo tretieho stupňa, a teda nie je vysokoškolským vzdelávaním v zmysle gréckeho vzdelávacieho systému. Rada na základe toho dospela k záveru, že program odbornej prípravy nemožno považovať za „vyššie vzdelávanie“ v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku.
73 V priebehu tohto konania Rada tvrdila, že článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku, ktorý zakladá nárok na poskytnutie príspevku na vzdelanie, sa má vykladať s ohľadom na článok 2 ods. 3 písm. b) uvedenej prílohy, ktorý stanovuje priznanie príspevku na nezaopatrené dieťa, ktoré sa zúčastňuje na vzdelávaní alebo odbornej príprave.
74 Podľa Rady skutočnosť, že pojem „odborná príprava“ je uvedený v článku 2 ods. 3 písm. b) prílohy VII k služobnému poriadku týkajúcom sa príspevku na nezaopatrené dieťa, no nie je uvedený v článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku, ktorý sa týka príspevku na vzdelanie, preukazuje, že pojem „odborná príprava“ je autonómnym pojmom odlišným od pojmu „vyššie vzdelávanie“, ktorým okrem iného článok 3 ods. 1 uvedenej prílohy podmieňuje priznanie príspevku na vzdelanie. Vyššie vzdelávanie teda nemôže zahŕňať aj odbornú prípravu, a preto nárok na príspevok na vzdelanie nevzniká v prípade, že dotknuté dieťa sa zúčastňuje takejto prípravy.
75 V tejto súvislosti Všeobecný súd poukazuje na to, že – tak ako vyplýva z bodu 71 vyššie – článok 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku vyžaduje predovšetkým tri podmienky na priznanie príspevku na vzdelanie, a to po prvé navštevovanie zariadenia vyššieho vzdelávania, po druhé pravidelnosť uvedeného navštevovania a po tretie, aby toto navštevovanie bolo celodenné. V článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku sa teda vôbec neuvádza povaha vzdelávania ako takého.
76 V rozpore s tým, čo tvrdí Rada, pritom platí, že hoci normotvorca v rámci článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku neuviedol povahu vzdelávania poskytovaného zariadením vyššieho vzdelávania, zatiaľ čo v rámci článku 2 ods. 3 písm. b) tejto prílohy tak urobil, ani Rade, ani Všeobecnému súdu neprináleží, aby túto povahu povýšili na dodatočnú podmienku.
77 Všeobecný súd už rozhodol, že je síce pravda, že rozlišovanie medzi vzdelávaním a odbornou prípravou, ktoré sa uvádza v článku 2 ods. 3 písm. b) prílohy VII k služobnému poriadku, umožňuje vylúčiť vyplácanie príspevku na vzdelanie stanoveného v článku 3 ods. 1 uvedenej prílohy v prípade, že nezaopatrené dieťa sa zúčastňuje na odbornej príprave bez akejkoľvek súvislosti so vzdelávacím zariadením. Toto rozlišovanie naopak nebráni vyplácaniu príspevku na vzdelanie v prípade, že nezaopatrené dieťa sa zúčastňuje na odbornej príprave poskytovanej vzdelávacím zariadením, ktoré toto dieťa navštevuje pravidelne a celodenne (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. januára 1993, Wery/Parlament, T‑86/91, EU:T:1993:7, body 44, 45, 50 a 51).
78 V dôsledku toho skutočnosť, že vzdelávací program má charakter odbornej prípravy, nemá vplyv na priznanie príspevku na vzdelanie podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku pod podmienkou, že ho poskytuje vzdelávacie zariadenie.
79 Tento výklad je podporený odôvodnením 3 nariadenia Komisie (EÚ) č. 317/2013 z 8. apríla 2013, ktorým sa menia a dopĺňajú prílohy k nariadeniam (ES) č. 1983/2003, (ES) č. 1738/2005, (ES) č. 698/2006, (ES) č. 377/2008 a (EÚ) č. 823/2010, pokiaľ ide o Medzinárodnú štandardnú klasifikáciu vzdelania (ISCED) (Ú. v. EÚ L 99, 2013, s. 1), podľa ktorého je potrebné, aby inštitúcie Únie používali klasifikácie vzdelania, ktoré sú v súlade s revidovanou Medzinárodnou štandardnou klasifikáciou vzdelania ISCED 2011. Bod 2 druhý odsek revidovaného záveru 237/05 totiž odkazuje na ISCED na účely vymedzenia pojmu celodenné navštevovanie zariadenia vyššieho vzdelávania.
80 Na pojednávaní pritom Rada uznala, že jednak ISCED definuje vyššie vzdelávanie ako vzdelávanie, ktoré zahŕňa to, čo sa bežne chápe ako akademické vzdelávanie, a súčasne aj to, čo zodpovedá nadstavbovému odbornému vzdelávaniu, a jednak že Egejská univerzita (Grécko), v rámci ktorej bol vzdelávací program poskytovaný, je zariadením vyššieho vzdelávania.
81 Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Rada nemohla žalobcovi odmietnuť poskytovanie príspevku na vzdelanie z dôvodu, že vzdelávací program nemožno považovať za „vyššie vzdelávanie“ v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku.
82 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na jednej strane treba vyhovieť druhej časti tretieho žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušiť rozhodnutie o sťažnosti a na druhej strane treba vo zvyšnej časti žalobu zamietnuť.
IV. O trovách
83 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
84 V súlade s článkom 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však v prípade, že si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd rozhodne, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.
85 V prejednávanej veci žalobca nemal úspech, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiam PMO, a teda proti Komisii.
86 Všeobecný súd sa však domnieva, že v prejednávanej veci prechodné ustanovenie uvedené v článku 1 ods. 2 rozhodnutia z 13. mája 2019 v spojení s článkami 90c a 91a služobného poriadku (pozri body 43 a 49 vyššie) mohlo spôsobiť určitú nejednoznačnosť, pokiaľ ide o akt spôsobujúci ujmu v prejednávanej veci.
87 Za týchto okolností, hoci žalobca nemal úspech vo svojich návrhoch v rozsahu, v akom smerujú proti Komisii, spravodlivému posúdeniu všetkých okolností prejednávanej veci zodpovedá rozhodnutie, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
88 Keďže Rada nemala úspech vo veci samej, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobcu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti Európskej komisii.
2. Rozhodnutie Rady Európskej únie z 19. júla 2021, ktorým bola zamietnutá sťažnosť pána Georgiosa Paraskevaidisa podaná proti rozhodnutiam Úradu Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov zo 4. februára 2021, 1. marca 2021 a 9. marca 2021, sa zrušuje.
3. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
4. Rada znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli pánovi Paraskevaidisovi.
5. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Papasavvas | Truchot | Kanninen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. júna 2024.
V. Di Bucci