UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 28. mája 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 a článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Smernica (EÚ) 2016/343 – Články 3 a 4 – Charta základných práv Európskej únie – Články 47 a 48 – Verejné vyhlásenia o vine – Vnútroštátny súd – Prijatie vyhlásenia o vine jedného z dvoch spoluobvinených za trestné činy uvedené v obžalobe formou uznesenia – Preskúmanie viny druhého spoluobvineného, ktorý vyhlásil, že je nevinný – Odsúdenie tým istým súdom, ktorý prijal vyhlásenie o vine“
Vo veci C‑709/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu (Slovenská republika) zo 17. septembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 14. novembra 2018, ktorý súvisí s trestným konaním proti
UL,
VM,
za účasti:
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory P. G. Xuereb, sudcovia T. von Danwitz (spravodajca) a A. Kumin,
generálny advokát: G. Hogan,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– VM, v zastúpení: M. Para a M. Mandzák, advokáti,
– slovenská vláda, v zastúpení: M. Kianička, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 a článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spojení s jej odôvodnením 16, ako aj článku 47 druhého odseku a článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti UL a VM vo veci údajného spáchania obzvlášť závažných zločinov podvodu a falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov formou spolupáchateľstva.
Právny rámec
Právo Únie
Charta
3 Článok 48 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ stanovuje:
„1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
Smernica 2016/343
4 Podľa odôvodnení 16 a 48 smernice 2016/343:
„(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osob[u] za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.
…
(48) Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v charte alebo [Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanom v Ríme 4. novembra 1950], ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.“
5 Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Prezumpcia neviny“, stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“
6 Článok 4 tejto smernice s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry [úkony v rámci trestného stíhania – neoficiálny preklad], ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.
2. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.
…“
Slovenské právo
7 Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
8 Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
9 V súlade s § 257 ods. 1 písm. a) a b) tohto poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve urobiť vyhlásenie, že je nevinný alebo že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
10 Ustanovenie § 257 ods. 7 Trestného poriadku stanovuje, že súd po vyhlásení obžalovaného, že je vinný, rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného o vine prijíma alebo neprijíma.
11 Podľa § 325 ods. 1 tohto poriadku ak odvolací súd rozhodne, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.
12 V súlade s § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [Najvyšší súd Slovenskej republiky] zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a tiež prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel plénum najvyššieho súdu alebo príslušné kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.
Vec sama a prejudiciálne otázky
13 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v rámci konania vo veci samej sú UL a VM stíhaní vo veci spáchania obzvlášť závažných zločinov podvodu a falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov formou spolupáchateľstva.
14 Predmetná trestná vec bola na účely konania a rozhodnutia pridelená sudcom senátu „1T“ Špecializovaného trestného súdu (Slovenská republika). Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 22. januára 2015, boli UL a VM poučení o svojich právach ako obvinení, ako aj o možnosti urobiť vyhlásenie o vine na základe § 257 ods. 1 Trestného poriadku. UL vyhlásil, že je vinný, zatiaľ čo VM vyhlásil, že je nevinný.
15 Uznesením z toho istého dňa tento súd prijal vyhlásenie o vine UL v súvislosti so skutkami uvedenými v obžalobe na základe § 257 ods. 7 Trestného poriadku.
16 Uvedený súd pokračoval v hlavnom pojednávaní, pričom najmä vykonal kontradiktórne dokazovanie týkajúce sa toho, či sa VM zúčastnil na týchto skutkoch, v akom rozsahu a akou formou. Ten istý súd okrem toho vykonal dokazovanie potrebné na rozhodnutie o vine VM a o treste, ktorý mu môže byť uložený, ako aj o treste, náhrade škody a ochranných opatreniach týkajúcich sa UL.
17 Rozsudkom z 26. októbra 2015 senát „1T“ Špecializovaného trestného súdu odsúdil UL na trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov a VM na trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov a 8 mesiacov spolu s ochrannými opatreniami za trestné činy uvedené v obžalobe spáchané formou spolupáchateľstva, pričom v prípade VM zmenil právnu kvalifikáciu z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu „podvod“ na pokračovací zločin „podvod“.
18 UL a VM podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom UL napadol uložený trest a VM namietal proti výroku o vine, treste a nariadeným ochranným opatreniam, ako aj proti uloženiu povinnosti nahradiť škodu.
19 Uznesením z 28. septembra 2017 Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu z dôvodu, že tento posledný uvedený súd tým, že viackrát uviedol krstné meno a priezvisko VM pri opise skutkov v uznesení o prijatí vyhlásenia o vine UL, prejudikoval vinu VM ešte predtým, ako vykonal dokazovanie týkajúce sa tejto osoby a pred jej definitívnym odsúdením. Keďže sa domnieval, že senát „1T“ tohto posledného uvedeného súdu tak vyvolal vážne pochybnosti, pokiaľ ide o jeho nestrannosť a dodržanie prezumpcie neviny v prípade VM, vrátil vec tomuto súdu, pričom nariadil, aby táto vec bola opätovne preskúmaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.
20 Dňa 23. októbra 2017 predseda Špecializovaného trestného súdu pridelil vec senátu „2T“.
21 Tento senát „2T“ uviedol, že výklad prezumpcie neviny uvedený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2017 nie je zlučiteľný s výkladom uvedeným v jeho už skôr formulovanom stanovisku k zjednocovaniu výkladu. V stanovisku k zjednocovaniu výkladu prijatom 5. apríla 2017 totiž uvedený súd rozhodol, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o prijatí vyhlásenia o vine spoluobvineného bez vykonania dokazovania má účinky len voči spoluobvinenému, ktorý uznal svoju vinu, okolnosť, že takéto rozhodnutie uvádza účasť iného spoluobvineného na vytýkanom trestnom čine vo výroku alebo odôvodnení, neporušuje prezumpciu neviny.
22 Za týchto podmienok Špecializovaný trestný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je v trestnom konaní dodržané pravidlo prezumpcie neviny stanovené článkom 3, článkom 4, v spojení s bodom 16 preambuly smernice [2016/343], ak spoluobvinená osoba, ktorá v spoločnom konaní na základe podanej obžaloby po otvorení hlavného pojednávania pred súdom poprie účasť na skutku alebo skutkoch obžaloby vyhlásením, že je nevinná a následne súd uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia ďalšieho spoluobvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, čím sa vzdáva práva na vykonanie dokazovania ohľadne svojej viny, a následne, po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, súd rozhodne o podanej obžalobe spoločným rozsudkom?
Je rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia o vine jedného obžalovaného označená ďalšia obžalovaná osoba popierajúca vinu za vinnú skôr, než sa dokazovaním preukázala jej vina? Je takýto postup súdu v súlade s článkom 48 Charty?
2. Je v súlade s článkom 47 Charty, zakotvujúcim právo na spravodlivý proces a právo každého, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, postup súdu v spoločnom konaní o obžalobe podanej na viac ako jedného obvineného, ak zákonný sudca najprv uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia o vine tých obvinených, ktorí sa týmto vyhlásením vzdali práva na vykonanie kontradiktórneho dokazovania o vine a následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní na podklade podanej obžaloby ten istý zákonný sudca rozhodne vo veci všetkých obžalovaných?
Je rozhodnutím o prijatí vyhlásenia o vine založená dôvodná pochybnosť o nestrannosti sudcu, ktorý prijal také vyhlásenie spoluobžalovaného a prípadné vylúčenie tohto sudcu z trestného konania je vhodným opatrením na dodržanie pravidla prezumpcie neviny v zmysle článku 4 bodu 2 smernice [2016/343]?
3. Je zachovaná hodnota rovnosti a právneho štátu podľa článku 2 [ZEÚ], zásada rovnosti občanov pred súdnym orgánom podľa článku 9 a všeobecná zásada Únie zakotvujúca právo každého na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná podľa článku 6 ods. 3 tej istej Zmluvy v prípade, keď vnútroštátny súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, rozhodne v rozpore so zjednocujúcim stanoviskom vnútroštátneho súdneho orgánu, ktoré tento súdny orgán prijal na základe poverenia vnútroštátneho zákona k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, pretože to bolo potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania, a preto, lebo sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky?“
23 Listom z 24. septembra 2019 Súdny dvor vyzval vnútroštátny súd, aby posúdil dôsledky rozsudku z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny) (C‑377/18, EU:C:2019:670), pokiaľ ide o zachovanie jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. Vnútroštátny súd listom zo 14. októbra 2019 informoval Súdny dvor, že zotrváva na návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke a prvej časti druhej otázky
24 Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak možno odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na takúto otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
25 Toto ustanovenie treba uplatniť v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o prvú otázku a prvú časť druhej otázky.
26 Svojou prvou otázkou a prvou časťou svojej druhej otázky, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine.
27 Podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto uvedeného ustanovenia článku 4 ods. 1 prvej vety je zaručenie prezumpcie neviny. Preto by takéto súdne rozhodnutia nemali podľa tohto odôvodnenia vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná.
28 Také uznesenie, o aké ide vo veci samej, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine jedného zo spoluobvinených, patrí do kategórie „súdnych rozhodnutí, okrem rozhodnutí o vine [dotknutej osoby]“ uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, body 34 a 35].
29 Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, Súdny dvor už rozhodol, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby sa v dohode, akou je dohoda uzavretá s prokurátorom, ktorou spoluobvinený uzná svoju vinu a ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 45].
30 Súdny dvor spresnil, že na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 46].
31 Judikatúra pripomenutá v dvoch predchádzajúcich bodoch sa uplatňuje mutatis mutandis na súdne rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, vydané v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine prvej osoby za trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neuznala svoju vinu, predtým, ako pristúpi k samostatnému vykonaniu dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe a rozhodne o jej vine.
32 V prejednávanej veci z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že údaj o VM v uznesení z 22. januára 2015 bol nevyhnutný na účely prijatia vyhlásenia o vine UL, pokiaľ ide o trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s VM.
33 Podľa tých istých informácií však platí, že hoci uznesenie vydané vnútroštátnym súdom, ktorým sa prijíma vyhlásenie o vine, o aké ide vo veci samej, samo osebe neobsahuje opis skutkov, ani ich právne posúdenie, ani právne posúdenie tohto súdu, sa týmto uznesením napriek tomu rozhoduje o vine, týkajúcej sa skutku alebo určitých skutkov uvedených v obžalobe, ktoré boli údajne spáchané v spolupáchateľstve. Ako bolo tiež spresnené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení z 28. septembra 2017 domnieval, že vzhľadom na to, že obžaloba, na ktorú sa odvoláva uznesenie senátu „1T“ Špecializovaného trestného súdu, ktorý prijal vyhlásenie o vine UL, niekoľkokrát uvádzala krstné meno a priezvisko VM, toto uznesenie prejudikovalo jeho vinu ešte predtým, ako tento posledný uvedený súd vykonal dokazovanie, a predtým, ako bol VM definitívne odsúdený.
34 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa tak zdá, že uznesenie z 22. januára 2015, ktorým senát „1T“ prijal vyhlásenie o vine UL a/alebo obžalobu, na ktorú sa toto uznesenie odvoláva, jasne neuvádzalo, že dokazovanie týkajúce sa skutkov vytýkaných VM nebolo vykonané, a že z tohto dôvodu nebola jeho vina zákonne preukázaná. Pri neexistencii takéhoto spresnenia môže toto uznesenie označovať VM za vinného, hoci jeho vina v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 48].
35 Za týchto podmienok treba na prvú otázku a prvú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.
O druhej časti druhej otázky a o tretej otázke
36 V súlade s článkom 53 ods. 2 rokovacieho poriadku ak Súdny dvor zjavne nie je príslušný rozhodnúť o veci alebo ak sú návrh alebo žaloba zjavne neprípustné, po vypočutí generálneho advokáta môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
37 Uvedené ustanovenie treba uplatniť, pokiaľ ide o druhú časť druhej otázky a tretiu otázku.
38 Druhou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že ak uznesenie, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine, nedodržiava povinnosť uvedenú v tomto článku 4 ods. 1, prípadné vylúčenie tohto sudcu z trestného konania je vhodným opatrením na účely rešpektovania prezumpcie neviny. Svojou treťou otázkou sa v podstate pýta, či všeobecné zásady práva Únie uvedené v článku 2, článku 6 ods. 3 a článku 9 ZEÚ bránia tomu, aby vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni vydal rozhodnutie v rozpore so stanoviskom k zjednocovaniu výkladu zákonov, ktoré predtým prijal na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej cieľom je zjednotiť výklad ustanovení vnútroštátneho práva.
39 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, body 24 a 25; z 2. októbra 2018, Ministerio Fiscal, C‑207/16, EU:C:2018:788, bod 45, ako aj z 19. decembra 2019, Dobersberger, C‑16/18, EU:C:2019:1110, body 18 a 19).
40 Treba okrem toho pripomenúť, že nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, o ktorom sa predpokladá, že ho vnútroštátny súd pozná. Tieto požiadavky sú okrem iného pripomenuté v odporúčaniach Súdneho dvora pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1). Je teda nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej (rozsudok z 13. decembra 2018, Rittinger a i., C‑492/17, EU:C:2018:1019, body 38 a 39, ako aj citovaná judikatúra).
41 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o druhú časť druhej otázky, vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu trestný rozsudok vyhlásený voči VM tým istým rozhodovacím zložením, ktoré prijalo vyhlásenie o vine UL, a vrátil vec samu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom nariadil, aby táto vec bola opätovne preskúmaná a rozhodnutá iným rozhodovacím zložením. Za týchto podmienok druhá časť druhej otázky, ktorou sa tento súd pýta, či prípadné vylúčenie sudcu, ktorý prijal vyhlásenie o vine v rozpore s povinnosťou uvedenou v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, predstavuje vhodné opatrenie na účely rešpektovania prezumpcie neviny, sa zdá byť zjavne hypotetická.
42 Pokiaľ ide o tretiu otázku, hoci vnútroštátny súd poukazuje na svoje posúdenie, podľa ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci samej v rozpore so stanoviskom k zjednocovaniu výkladu zákonov, ktoré prijal v skoršom rozhodnutí, vnútroštátny súd nevysvetľuje dôvody, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutie prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky je nezlučiteľné so zásadami práva Únie uvedenými v tretej otázke.
43 Okrem toho vnútroštátny súd nijako nevysvetľuje, v čom by odpoveď na druhú časť druhej otázky a na tretiu otázku mohla mať vplyv na rozhodnutie, ktoré má vydať potom, ako mu bola vrátená vec sama.
44 Vzhľadom na to treba na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatovať, že druhá časť druhej otázky a tretia otázka sú zjavne neprípustné.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
Článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.
Podpisy