ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
zo 14. septembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 593/2008 – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Pôsobnosť – Zmluvy o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností – Žaloba o vyhlásenie týchto zmlúv za neplatné – Zmluvné strany so štátnou príslušnosťou k Spojenému kráľovstvu – Voľba rozhodného práva – Článok 3 – Slobodná voľba – Článok 4 ods. 1 písm. b) a c) – Rozhodné právo pri absencii voľby práva – Článok 6 – Spotrebiteľské zmluvy – Hranice“
Vo veci C‑632/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 2 de Granadilla de Abona (Súd prvej inštancie a vyšetrovací súd č. 2 Granadilla de Abona, Španielsko) z 13. októbra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 14. októbra 2021, ktorý súvisí s konaním:
JF,
NS,
proti
Diamond Resorts Europe Limited (Sucursal en España),
Diamond Resorts Spanish Sales SL,
Sunterra Tenerife Sales SL,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predsedníčka siedmej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia F. Biltgen (spravodajca) a J. Passer,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– JF a NS, v zastúpení: A. García Cami, procurador, a L. Mancera Molero, abogada,
– Diamond Resorts Europe Limited (Sucursal en España), Diamond Resorts Spanish Sales SL a Sunterra Tenerife Sales SL, v zastúpení: M.‑D. Gómez Dabic a J. M. Macías Castaño, abogados,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, splnomocnený zástupca,
– česká vláda, v zastúpení: L. Halajová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: I. Galindo Martín a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 3 a článku 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoren[ého] na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10, ďalej len „Rímsky dohovor“), ako aj článku 4 ods. 1 písm. b) a c) a článku 6 ods. 1 a článku 24 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi JF a NS na jednej strane a spoločnosťami Diamond Resorts Europe Limited (Sucursal en España) (ďalej len „Diamond Resorts Europe“), Diamond Resorts Spanish Sales SL a Sunterra Tenerife Sales SL na druhej strane vo veci návrhu na vyhlásenie zmlúv o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností uzavretých medzi žalobcami vo veci samej a spoločnosťou Diamond Resorts Europe za neplatné.
Právny rámec
Prvý protokol
3 Prvý protokol o výklade Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoren[ého] na podpis v Ríme 19. júna 1980, Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 18, ďalej len „prvý protokol“), ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 2004, v článku 1 stanovuje:
„Súdny dvor Európskych spoločenstiev má právomoc rozhodnúť o výklade:
a) [Rímskeho dohovoru];
…“
4 Článok 2 prvého protokolu stanovuje:
„Každý súd z nižšie uvedených môže požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorá vyplýva z prejednávania veci a ktorá sa týka výkladu ustanovení obsiahnutých v dokumentoch uvedených v článku 1, ak tento súd považuje zodpovedanie takejto otázky za potrebné na vydanie rozhodnutia:
a) …
– v Španielsku:
‚el Tribunal Supremo‘,
…
b) súdy zmluvných štátov, ak konajú ako odvolacie súdy.“
Právo Únie
Nariadenie Rím I
5 Odôvodnenia 6, 7, 23 a 27 nariadenia Rím I znejú takto:
„(6) Riadne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje, aby kolízne normy platné v členských štátoch určovali použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku bez ohľadu na to, súd ktorej krajiny vo veci koná, v záujme predvídateľnosti výsledku sporov, istoty, pokiaľ ide o rozhodné právo a voľného pohybu rozsudkov.
(7) Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [(Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)] (‚Brusel I‘) a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) [(Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40)].
…
(23) Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.
…
(27) Zo všeobecnej kolíznej normy pre spotrebiteľské zmluvy by sa mali ustanoviť rôzne výnimky. Podľa jednej takejto výnimky by sa všeobecná norma nemala uplatňovať na zmluvy, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo nájom nehnuteľnosti, okrem zmlúv, ktorých predmetom sú práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností v zmysle smernice [94/47/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. októbra 1994, týkajúcej] sa ochrany kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností [(Ú. v. ES L 280, 1994, s. 83; Mim. vyd. 13/013, s. 315].“
6 Článok 1 toho istého nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti [Vecná pôsobnosť – neoficiálny preklad]“, v odseku 1 stanovuje:
„Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.“
7 Článok 3 toho istého nariadenia, nazvaný „Voľba rozhodného práva“, stanovuje:
„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
2. Zmluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sa zmluva spravuje iným právnym poriadkom ako právnym poriadkom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby uskutočnenej podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto nariadenia spravovala dovtedy. Žiadna zmena a doplnenie zvoleného rozhodného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 11, ani nemá nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.
3. Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie ustanovení práva tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.
4. Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v jednom alebo viacerých členských štátoch, voľba iného rozhodného práva stranami ako právneho poriadku členského štátu nemá vplyv na uplatnenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sú prípadne vykonané v práve členského štátu konajúceho súdu a od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.
5. Existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.“
8 Článok 4 toho istého nariadenia s názvom „Rozhodné právo pri absencii voľby“ stanovuje:
„1. Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
…
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza;
d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine;
…“
9 Článok 6 nariadenia Rím I s názvom „Spotrebiteľské zmluvy“ stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
2. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
3. Ak nie sú splnené požiadavky uvedené v odseku 1 písm. a) alebo b), určí sa rozhodné právo pre zmluvu medzi spotrebiteľom a podnikateľom podľa článkov 3 a 4.
4. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na:
a) zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu;
…
c) zmluvu, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, okrem zmluvy, ktorej predmetom je právo na časovo vymedzené užívanie nehnuteľnosti v zmysle smernice [94/47];
…“
10 Článok 9 uvedeného nariadenia, nazvaný „Imperatívne normy“, znie takto:
„1. Imperatívne normy sú [kogentné – neoficiálny preklad] normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.
2. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.
3. Môžu sa uplatniť imperatívne normy právneho poriadku krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, pokiaľ uvedené imperatívne normy robia plnenie zmluvy protiprávnym. Pri rozhodovaní, či sa majú uplatniť uvedené normy, sa do úvahy vezme ich povaha a účel, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.“
11 Článok 24 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vzťah k Rímskemu dohovoru“, stanovuje:
„1. Toto nariadenie v členských štátoch nahrádza Rímsky dohovor s výnimkou území členských štátov, ktoré spadajú pod územnú pôsobnosť uvedeného dohovoru a na ktoré sa podľa článku 299 zmluvy [o ES] nevzťahuje toto nariadenie.
2. V rozsahu, v ktorom toto nariadenie nahrádza ustanovenia Rímskeho dohovoru, každý odkaz na dohovor sa považuje za odkaz na toto nariadenie.“
12 Článok 28 toho istého nariadenia, nazvaný „Časové uplatňovanie“, stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.“
Smernica 94/47
13 Účelom smernice 94/47 bola aproximácia zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o ochrane kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv týkajúcich sa priamo alebo nepriamo kúpy práva na časovo vymedzené užívanie jednej alebo viacerých nehnuteľností.
Smernica 2008/122/ES
14 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/122/ES zo 14. januára 2009 o ochrane spotrebiteľov, pokiaľ ide o určité aspekty zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte, o ďalšom predaji a o výmene (Ú. v. EÚ L 33‚ 2009, s. 10), zrušila a nahradila smernicu 94/47.
Nariadenie Brusel Ia
15 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1, ďalej len „nariadenie Brusel Ia“) zrušilo a nahradilo nariadenie č. 44/2001, ktoré predtým nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32).
16 Článok 7 bod 1 nariadenia Brusel Ia stanovuje:
„Osobu s bydliskom [alebo sídlom – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:
…
– pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť…“.
17 Článok 24 bod 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] účastníkov:
1. v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza.
Avšak v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti na dočasné súkromné použitie na dobu maximálne šesť za sebou nasledujúcich mesiacov, právomoc majú tiež súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] žalovaný, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a že prenajímateľ a nájomca majú bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] v tom istom členskom štáte.“
Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva
18 Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7), ktorá bola podpísaná v Bruseli a Londýne 24. januára 2020, nadobudla účinnosť 1. februára 2020 (ďalej len „dohoda o vystúpení“).
19 Článok 66 tejto dohody, nazvaný „Rozhodné právo v zmluvných a mimozmluvných záležitostiach“, stanovuje:
„V Spojenom kráľovstve sa uplatňujú tieto akty takto:
a) nariadenie [Rím I] sa uplatňuje v súvislosti so zmluvami uzavretými pred skončením prechodného obdobia;
…“
20 Článok 126 uvedenej dohody, nazvaný „Prechodné obdobie“, stanovuje:
„Uplatňuje sa prechodné alebo implementačné obdobie, ktoré sa začne dátumom nadobudnutia platnosti tejto dohody a skončí sa 31. decembra 2020.“
Španielske právo
21 Podľa článku 1 ods. 1 Ley 42/1998 sobre derechos de aprovechamiento por turno de bienes inmuebles de uso turístico y normas tributarias (zákon č. 42/1998 o právach na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností na turistické účely a o daňových opatreniach) z 15. decembra 1998 (BOE č. 300 zo 16. decembra 1998, s. 42076), tento zákon upravuje zriadenie, výkon, prevod a zánik práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností, ktoré dáva svojmu držiteľovi možnosť počas konkrétneho obdobia každého roka výlučne užívať ubytovanie, ktoré môže byť užívané samostatne, keďže disponuje vlastným pripojením k verejnej komunikácii alebo je spojené so spoločnou časti budovy, ktorej je súčasťou, a na tento účel je trvalo vybavené vhodným nábytkom a právom na doplnkové služby. Možnosť užívania nezahŕňa úpravy bytu alebo jeho nábytku. Právo na časovo vymedzené užívanie môže byť zriadené ako vecné právo.
22 Podľa druhého dodatkového ustanovenia tohto zákona sa „na všetky zmluvy týkajúce sa práv na užívanie jednej alebo viacerých nehnuteľností nachádzajúcich sa v Španielsku počas určitého obdobia alebo v určitom roku vzťahujú ustanovenia tohto zákona bez ohľadu na miesto a dátum ich uzavretia“.
23 Podľa článku 1 ods. 1 Ley 4/2012 de contratos de aprovechamiento por turno de bienes de uso turístico, de adquisición de productos vacacionales de larga duración, de reventa y de intercambio y normas tributarias (zákon 4/2012 o zmluvách o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností na turistické účely, zmluvách o dlhodobých dovolenkových produktoch, zmluvách o ďalšom predaji a výmene, ako aj o daňových opatreniach) zo 6. júla 2012 (BOE č. 162 zo 7. júla 2012, s. 49192) sa zmluvy o uvádzaní na trh, predaji a ďalšom predaji práv na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností a o dlhodobých dovolenkových produktoch, ako aj zmluvy o výmene spravujú ustanoveniami tohto zákona, ak sú uzatvárané medzi podnikateľom a spotrebiteľom.
24 Podľa článku 2 zákona č. 4/2012 zmluva o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností znamená zmluvu uzatvorenú na obdobie dlhšie ako jeden rok, na základe ktorej spotrebiteľ za protihodnotu nadobúda právo užívať jedno alebo viac ubytovacích zariadení umožňujúcich nocľah počas viac ako jedného pobytu.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
25 Žalobcovia vo veci samej sú britskí spotrebitelia, ktorí majú bydlisko v Spojenom kráľovstve a ktorí 14. apríla 2008 a 28. júna 2010 uzavreli dve zmluvy so spoločnosťou Diamond Resorts Europe, ktorá pôsobí ako pobočka skupiny Diamond Resorts v Španielsku.
26 Podľa každej z týchto zmlúv sa mal žalobcom vo veci samej prideliť určitý počet bodov, ktorý by im umožňoval využívať na určitú dobu súbor ubytovacích zariadení v rôznych európskych krajinách, najmä v Španielsku. Na základe uvedených zmlúv neboli žalobcom vo veci samej pridelené konkrétne ubytovacie zariadenia ani konkrétne obdobie každého roka, ale skôr katalóg ubytovacích zariadení, o ktorých dostupnosť museli požiadať vopred, aby ich mohli využívať v požadovanom čase.
27 Žalobcovia vo veci samej navrhujú, aby boli tie isté zmluvy vyhlásené za neplatné z dôvodu, že nespĺňajú požiadavky stanovené zákonmi 42/1998 a 4/2012, ktoré vyžadujú najmä zápis práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností do španielskeho katastra nehnuteľností, presné určenie ubytovacích zariadení pridelených spotrebiteľom, ako aj konkretizáciu doby platnosti zmlúv. V tejto súvislosti žalobcovia vo veci samej zastávajú názor, že práva nadobudnuté na základe dotknutých zmlúv treba kvalifikovať ako „vecné práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností“.
28 Žalobcovia vo veci samej zažalovali aj iné spoločnosti patriace do tej istej skupiny ako Diamond Resorts Europe, ktoré však nie sú zmluvnými stranami zmlúv, o ktoré ide vo veci samej.
29 Diamond Resorts Europe tvrdí, že tieto zmluvy sa netýkajú vecných práv, ale osobných práv. Zastáva názor, že uvedené zmluvy sa majú spravovať anglickým právom, keďže žalobcovia vo veci samej sú štátnymi príslušníkmi Spojeného kráľovstva a majú tam obvyklý pobyt a sídlo skupiny spoločností sa tiež nachádza v Spojenom kráľovstve.
30 Vnútroštátny súd zastáva názor, že určenie rozhodného práva pre predmetné zmluvy závisí od odpovede na otázku, ktoré ustanovenia Rímskeho dohovoru a nariadenia Rím I sú uplatniteľné, a že táto odpoveď má dôsledky na platnosť týchto zmlúv. V tejto súvislosti španielska právna úprava uplatniteľná pri podpise týchto zmlúv, t. j. zákon 42/1998, nahliadala na tieto zmluvy tak, že zakladajú vecné práva k nehnuteľnostiam a ich platnosť podmieňovala splnením všetkých formálnych požiadaviek, ktorých splnenie anglický právny poriadok nevyžaduje. Účinná španielska právna úprava, t. j. zákon 4/2012, však obsahuje hlavu II, ktorá bola vykladaná v tom zmysle, že takéto zmluvy boli považované za zmluvy združovacej povahy, a v dôsledku toho podliehali ustanoveniam tejto hlavy. Keďže formálne požiadavky stanovené týmto posledným uvedeným zákonom sú menej náročné, tieto zmluvy sú platné vo vzťahu k tomuto zákonu.
31 Podľa tohto súdu, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva, existujú rôzne možné výklady. Na jednej strane, keďže ide o vzťah medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorý má pobočku v Španielsku, dotknutá zmluva bola podpísaná v Španielsku a záväzky zmluvných strán sa týkajú nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Španielsku, treba uplatniť španielske právo.
32 Na druhej strane by bolo možné analyzovať takúto situáciu z hľadiska slobodnej voľby podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I, keďže vopred vypracovaná doložka stanovujúca, že dotknutá zmluva sa spravuje anglickým právom, sa nemá považovať za slobodne dosiahnutú dohodu týkajúcu sa uplatňovania tohto práva, ale za prvok nanútený stranou, ktorá vložila túto doložku do tejto zmluvy s cieľom vyhnúť sa uplatňovaniu španielskej právnej úpravy, konkrétne zákona 42/1998.
33 Podľa spoločnosti Diamond Resorts Europe však podľa článku 5 Rímskeho dohovoru a článku 6 nariadenia Rím I, pokiaľ ide o vzťahy zahŕňajúce spotrebiteľov, platí všeobecná zásada uplatňovania právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu dotknutého spotrebiteľa. Uplatňuje sa teda anglické právo.
34 V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či nariadenie Rím I, ktoré nahradilo Rímsky dohovor podrobnejšími ustanoveniami, možno uplatniť na zmluvy uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, alebo či sa naďalej uplatňuje skoršia právna úprava.
35 Vzhľadom na vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie tento súd zastáva názor, že je potrebné určiť, či sa ustanovenia práva Únie naďalej uplatňujú na štátnych príslušníkov tohto štátu.
36 Napokon uvedený súd nastoľuje otázku určenia povahy zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami, teda otázku, či sú predmetné práva vecnými právami alebo osobnými právami združovacej povahy. Bolo by dokonca možné kvalifikovať ich ako nájomné právo k nehnuteľnostiam, pričom v takom prípade by článok 4 nariadenia Rím I otváral dve možnosti, a to možnosť uplatnenia právneho poriadku krajiny, v ktorej sa nachádza dotknutá nehnuteľnosť, alebo možnosť uplatnenia právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa podľa toho, či je doba nájmu dlhšia alebo kratšia ako šesť mesiacov.
37 Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 2 de Granadilla de Abona (Súd prvej inštancie a vyšetrovací súd č. 2 Granadilla de Abona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa [Rímsky dohovor] a [nariadenie Rím I] chápať tak, že sa uplatňujú na zmluvy, v ktorých majú obe zmluvné strany štátnu príslušnosť k Spojenému kráľovstvu?
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
2. Má sa [nariadenie Rím I] vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na zmluvy uzatvorené pred nadobudnutím jeho účinnosti v súlade s článkom 24 tohto nariadenia? V prípade zápornej odpovede, má sa zmluva o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností prostredníctvom nákupu klubových bodov považovať za zmluvu, ktorá patrí do rámca pôsobnosti článku 4 ods. 3 alebo článku 5 [Rímskeho dohovoru] aj v prípade, keď spotrebiteľ je ten, kto si ako rozhodné právo zvolí právo iného štátu, než je štát jeho obvyklého pobytu? A ak je odpoveď taká, že by zmluva mohla byť zahrnutá do oboch právnych noriem, ktorý režim by mal prednosť?
3. Bez ohľadu na odpovede na druhú otázku, má sa zmluva o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností prostredníctvom nákupu klubových bodov považovať za zmluvu, ktorou sa nadobúdajú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo osobné práva združovacieho typu?
– V prípade, ak sa rozhodne, že sa nadobúdajú vecné práva, ktoré ustanovenia sa na účely určenia rozhodného práva uplatňuje prednostne aj v prípade, keď spotrebiteľ je ten, kto si ako rozhodné právo zvolí právo iného štátu, než je štát jeho obvyklého pobytu, článok 4 [ods. 1] písm. c), alebo článok 6 ods. 1 nariadenia [Rím I]?
– V prípade, ak sa rozhodne, že sa nadobúdajú osobné práva, majú sa považovať za nájom nehnuteľností v zmysle článku 4 [ods. 1] písm. c) [tohto nariadenia] alebo ako práva na služby v zmysle [tohto] článku 4 [ods. 1] písm. b)? A v každom prípade, uplatňuje sa článok 6 ods. 1 [uvedeného nariadenia] prednostne vo vzťahu k spotrebiteľom alebo užívateľom aj v prípade, keď spotrebiteľ je ten, kto si ako rozhodné právo zvolí právo iného štátu, než je štát jeho obvyklého pobytu?
4. Majú sa ustanovenia o rozhodnom práve uvedené v [Rímskom dohovore] a [nariadení Rím I] vo všetkých predchádzajúcich prípadoch vykladať tak, že je s nimi v súlade vnútroštátna právna úprava, ktorá uvádza, že ‚všetky zmluvy, ktoré sa týkajú práv súvisiacich s užívaním jednej alebo viacerých nehnuteľností nachádzajúcich sa v Španielsku počas určeného alebo určiteľného obdobia v roku, podliehajú ustanoveniam tohto zákona bez ohľadu na miesto a dátum ich uzavretia‘?“
O právomoci Súdneho dvora
38 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 1 prvého protokolu má Súdny dvor právomoc rozhodovať o výklade Rímskeho dohovoru.
39 Článok 2 písm. a) tohto prvého protokolu obsahuje taxatívny zoznam súdov zmluvných štátov, ktoré môžu požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorá vznikla vo veci prejednávanej pred nimi a ktorá sa týka najmä výkladu ustanovení tohto dohovoru, ak považujú zodpovedanie takejto otázky za potrebné na vydanie rozhodnutia. Podľa tohto článku 2 písm. b) sa táto možnosť priznáva aj súdom zmluvných štátov, keď rozhodujú o odvolaní.
40 Na jednej strane však treba konštatovať, že Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 2 de Granadilla de Abona (Súd prvej inštancie a vyšetrovací súd č. 2 Granadilla de Abona) nie je uvedený na tomto zozname, ktorý, pokiaľ ide o Španielske kráľovstvo, uvádza len „Tribunal Supremo“ (Najvyšší súd). Na druhej strane vnútroštátny súd ako prvostupňový súd v rámci sporu vo veci samej ani nerozhoduje o odvolaní v zmysle uvedeného článku 2 písm. b).
41 Z toho vyplýva, že podmienky stanovené v článku 2 prvého protokolu nie sú splnené a že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu Rímskeho dohovoru.
42 Súdny dvor má však naďalej právomoc rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade ustanovení nariadenia Rím I, ktoré sú uvedené v týchto otázkach, v súvislosti s ktorým neexistuje obmedzenie, pokiaľ ide o súdy oprávnené obrátiť sa na Súdny dvor.
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
43 Hoci španielska vláda zaujala stanovisko ku každej z prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom, na úvod tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný v celom rozsahu z dôvodu, že nespĺňa podmienky stanovené v článku 267 ZFEÚ a článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže vnútroštátny súd neuviedol ustanovenia zmlúv, o ktoré ide vo veci samej.
44 Treba pripomenúť, že v súlade ustálenou judikatúrou, v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 13. januára 2022, Regione Puglia, C‑110/20, EU:C:2022:5, bod 23 a citovaná judikatúra).
45 Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 13. januára 2022, Regione Puglia, C‑110/20, EU:C:2022:5, bod 24 a citovaná judikatúra).
46 Hoci v prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje presné znenie zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, a neposkytuje presnú právnu kvalifikáciu predmetných povinností, nič to nemení na tom, že vnútroštátny súd jednak presne uviedol vzťah medzi ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad žiada, a sporom, o ktorom rozhoduje, a jednak vysvetlil, v čom riešenie tohto sporu závisí od odpovedí Súdneho dvora na položené otázky.
47 Okrem toho v súlade s článkom 94 rokovacieho poriadku návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje dostatok skutkových a právnych okolností, aby umožnil nielen oprávneným subjektom predložiť pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ale aj Súdnemu dvoru užitočne odpovedať na položené otázky.
48 V dôsledku toho treba zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla španielska vláda v rozsahu, v akom sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania v celom rozsahu, a vyhlásiť tento návrh za prípustný.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
49 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sú ustanovenia nariadenia Rím I uplatniteľné na zmluvy, ktorých obe zmluvné strany majú štátnu príslušnosť k tomu istého štátu, v tomto prípade k Spojenému kráľovstvu.
50 V tejto súvislosti zo znenia článku 1 nariadenia Rím 1 vyplýva, že toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
51 Ustanovenia tohto nariadenia sa teda uplatňujú na každý zmluvný vzťah obsahujúci cezhraničný prvok bez toho, aby článok 1 uvedeného nariadenia obsahoval spresnenie alebo požiadavku, pokiaľ ide o prípadnú väzbu tohto cezhraničného prvku so štátnou príslušnosťou alebo bydliskom alebo sídlom dotknutých zmluvných strán.
52 Z toho vyplýva, že hoci obe zmluvné strany, ktoré uzavreli zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, majú rovnakú štátnu príslušnosť, tieto zmluvy môžu patriť do pôsobnosti nariadenia Rím I, keďže sa vyznačujú jedným alebo viacerými ďalšími cezhraničnými prvkami.
53 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že uvedené zmluvy, ktoré boli uzavreté medzi dvoma štátnymi príslušníkmi Spojeného kráľovstva a spoločnosťou založenou podľa práva Anglicka a Walesu, mali byť plnené v rôznych európskych krajinách, najmä v Španielsku.
54 Okrem toho treba uviesť, že vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie nemá vplyv na uplatnenie ustanovení nariadenia Rím I na spor vo veci samej.
55 Pokiaľ ide o pravidlá uplatniteľné počas prechodného obdobia stanovené v článku 66 písm. a) a článku 126 dohody o vystúpení, boli vypracované vo vzťahu k veciam prejednávaným pred súdmi a inštitúciami Spojeného kráľovstva, a teda nemajú vplyv na situáciu španielskeho súdu, ktorý prejednáva spor vo veci samej.
56 Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenia nariadenia Rím I sú v rámci sporu prejednávaného pred súdom členského štátu uplatniteľné na zmluvy, ktorých obe zmluvné strany majú štátnu príslušnosť k Spojenému kráľovstvu, pokiaľ obsahujú cezhraničný prvok.
O druhej a tretej otázke
57 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ktoré ustanovenie nariadenia Rím I sa má uplatniť na účely určenia rozhodného práva pre zmluvu o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností vo forme nákupu klubových bodov.
58 Presnejšie chce tento súd vedieť, či sa takáto zmluva má považovať za zmluvu o nadobudnutí vecných práv k nehnuteľnosti, čo by viedlo k uplatneniu článku 4 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia, alebo za zmluvu o nadobudnutí osobných práv, pričom v takom prípade by sa uplatnil buď článok 4 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, alebo článok 4 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia, keďže túto zmluvu by bolo potrebné považovať za zmluvu, ktorej predmetom je nájom nehnuteľnosti alebo poskytovanie služieb.
59 V každom prípade sa uvedený súd pýta, či v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je potrebné prednostne uplatniť ustanovenia článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I, a pýta sa na vplyv slobodnej voľby dotknutého spotrebiteľa, ak si tento spotrebiteľ zvolí iné rozhodné právo, než je právo krajiny jeho obvyklého pobytu.
60 Pred zodpovedaním týchto otázok treba spresniť pôsobnosť ratione temporis nariadenia Rím I.
61 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 28 nariadenia Rím I sa toto nariadenie vzťahuje iba na zmluvné vzťahy, ktoré vznikli na základe vzájomného súhlasu zmluvných strán, ktorý sa prejavil od 17. decembra 2009. Normotvorca Únie totiž vylúčil okamžitú uplatniteľnosť uvedeného nariadenia, ktorá by viedla k tomu, že by do jeho pôsobnosti patrili budúce účinky zmlúv uzavretých pred týmto dátumom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15, EU:C:2016:774, body 31 a 33).
62 Z judikatúry vyplýva, že uplatnenie nariadenia Rím I závisí od dátumu uzavretia dotknutej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice, C‑307/19, EU:C:2021:236, bod 56 a citovanú judikatúru).
63 Ustanovenia nariadenia Rím I sa teda uplatňujú výlučne na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009, a nie na budúce účinky zmlúv uzavretých pred týmto dátumom.
64 Prvá zmluva dotknutá vo veci samej, ktorá bola podpísaná 14. apríla 2008, teda nepatrí do časovej pôsobnosti nariadenia Rím I.
65 Výklad ustanovení nariadenia Rím I, ktorý Súdny dvor poskytne vnútroštátnemu súdu v odpovedi na otázky položené týmto súdom, sa teda bude týkať len druhej zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, podpísanej 28. júna 2010 (ďalej len „sporná zmluva“).
66 Pokiaľ ide o otázku určenia rozhodného práva pre zmluvu o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností vo forme nákupu klubových bodov, treba pripomenúť, že z odôvodnenia 6 nariadenia Rím I vyplýva, že jeho cieľom je stanoviť kolízne normy určujúce použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku bez ohľadu na to, súd ktorej krajiny vo veci koná, v záujme predvídateľnosti výsledku sporov, istoty, pokiaľ ide o rozhodné právo, a voľného pohybu rozsudkov.
67 Nariadenie Rím I tak vo svojej kapitole II stanovuje jednotné pravidlá, ktoré zakotvujú zásadu, podľa ktorej má prednosť vôľa zmluvných strán, ktorým je v článku 3 tohto nariadenia priznaná sloboda voľby rozhodného práva pre zmluvu.
68 V tejto súvislosti musí podľa článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia voľba rozhodného práva byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu.
69 Pri absencii voľby rozhodného práva zmluvnými stranami článok 4 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje hraničné ukazovatele pre rôzne druhy zmlúv, medzi ktoré patria zmluvy uvedené vnútroštátnym súdom, a to zmluvy, ktorých predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, a zmluvy o poskytovaní služieb.
70 V prejednávanej veci však zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že sporná zmluva určuje anglické právo ako právo uplatniteľné na túto zmluvu a že táto zmluva bola uzavretá so spotrebiteľom.
71 Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I si zmluvné strany zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a podnikateľom môžu zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, pričom táto voľba nemôže viesť k tomu, že spotrebiteľ bude zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby na základe článku 6 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že takáto zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, ShareWood Switzerland, C‑595/20, EU:C:2022:86, body 15 a 16).
72 Okrem toho je potrebné, aby predmetná zmluva spĺňala podmienky stanovené v tomto článku 6 ods. 1, t. j. že spotrebiteľ uzavrel túto zmluvu na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jeho predmetu činnosti alebo výkonu povolania, že podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo že akýmkoľvek spôsobom smeruje túto činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny, a že uvedená zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
73 V prejednávanej veci za predpokladu, že sporná zmluva spĺňa podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, voľba rozhodného práva zmluvnými stranami nemôže mať podľa tohto článku 6 ods. 2 za následok zbavenie dotknutého spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy práva krajiny jeho obvyklého pobytu.
74 V situácii, o akú ide vo veci samej, však k takému prípadu nemôže dôjsť, keďže rozhodným právom je právo krajiny, v ktorej majú dotknutí spotrebitelia obvyklý pobyt, teda anglické právo.
75 Výklad, podľa ktorého by bolo možné odchýliť sa od kolíznych noriem stanovených v nariadení Rím I na účely určenia rozhodného práva pre spotrebiteľské zmluvy z dôvodu, že pre spotrebiteľa by bol výhodnejší iný právny poriadok, by nevyhnutne viedol k značnému zásahu do všeobecnej požiadavky predvídateľnosti práva, a teda do zásady právnej istoty v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa spotrebiteľov (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 35).
76 Okrem toho, keďže článok 6 nariadenia Rím I má nielen osobitný, ale aj taxatívny charakter, kolízne normy stanovené v tomto článku môžu byť zmenené alebo doplnené inými kolíznymi normami uvedenými v tomto nariadení len v prípade, že konkrétne ustanovenie nachádzajúce sa v tomto článku na tieto kolízne normy výslovne odkazuje (pozri analogicky rozsudok z 20. októbra 2022, ROI Land Investment, C‑604/20, EU:C:2022:807, body 40 a 41).
77 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že:
– článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I sa má vykladať v tom zmysle, že ak spotrebiteľská zmluva spĺňa podmienky stanovené v tomto článku 6 ods. 1, zmluvné strany tejto zmluvy si môžu v súlade s článkom 3 tohto nariadenia zvoliť rozhodné právo pre uvedenú zmluvu, avšak pod podmienkou, že táto voľba nezbavuje dotknutého spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo rozhodné v prípade absencie voľby na základe uvedeného článku 6 ods. 1, ktorý stanovuje, že takáto zmluva sa spravuje právom krajiny, v ktorej má spotrebiteľ obvyklý pobyt,
– vzhľadom na osobitný a taxatívny charakter toho istého článku 6 ods. 2 sa od tohto ustanovenia nemožno odchýliť v prospech právnej úpravy, ktorá je údajne priaznivejšia pre spotrebiteľa.
O štvrtej otázke
78 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa právo Únie má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej všetky zmluvy týkajúce sa časovo vymedzeného užívania nehnuteľností podliehajú ustanoveniam tejto právnej úpravy bez ohľadu na voľbu rozhodného práva, ktorú pre dotknutú zmluvu vykonali zmluvné strany.
79 Treba pripomenúť, podobne ako to urobila väčšina účastníkov konania, ktorí predložili písomné pripomienky vo veci samej, že podľa článku 9 nariadenia Rím I ustanovenia tohto nariadenia nemôžu mať vplyv na uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku konajúceho súdu, ktoré predstavujú kogentné normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžadujú ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa vzťahuje, bez ohľadu na to, aké právo je rozhodné pre zmluvu podľa tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, EU:C:2013:663, bod 48).
80 Vnútroštátny súd sa však bez toho, aby sa odvolával na článok 9, obmedzuje na to, že v rámci svojej štvrtej otázky cituje výňatok z druhého dodatkového ustanovenia zákona 42/1998, podľa ktorého sa na všetky zmluvy upravujúce práva týkajúce sa časovo vymedzeného užívania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Španielsku vzťahujú ustanovenia tohto zákona bez toho, aby odkázal na znenie zákona 4/2012, ktorý zrejme stanovuje menej obmedzujúce ustanovenia týkajúce sa takéhoto užívania a ktorého súčasnú uplatniteľnosť tento súd nevylučuje, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
81 Vzhľadom na to, že toto rozhodnutie neobsahuje ani presné znenie relevantných ustanovení predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy, ani východisko na vysvetlenie procesných aspektov povinností uložených touto právnou úpravou alebo výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali zohľadnenie dôvodov verejného záujmu, ktoré majú tieto ustanovenia chrániť, Súdny dvor sa nemôže oboznámiť s dôvodmi, ktoré viedli vnútroštátny súd k otázke zlučiteľnosti uvedenej právnej úpravy s právom Únie.
82 Za týchto podmienok a vzhľadom na skutočnosť, že štvrtá otázka nespĺňa požiadavky článku 94 rokovacieho poriadku, nie je v možnostiach Súdneho dvora poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na túto otázku. Uvedenú otázku teda treba vyhlásiť za neprípustnú.
O trovách
83 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
1. Ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sú v rámci sporu prejednávaného pred súdom členského štátu uplatniteľné na zmluvy, ktorých obe zmluvné strany majú štátnu príslušnosť k Spojenému kráľovstvu, pokiaľ obsahujú cezhraničný prvok.
2. Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008
sa má vykladať v tom zmysle, že:
– ak spotrebiteľská zmluva spĺňa podmienky stanovené v tomto článku 6 ods. 1, zmluvné strany tejto zmluvy si môžu v súlade s článkom 3 tohto nariadenia zvoliť rozhodné právo pre uvedenú zmluvu, avšak pod podmienkou, že táto voľba nezbavuje dotknutého spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo rozhodné v prípade absencie voľby na základe uvedeného článku 6 ods. 1, ktorý stanovuje, že takáto zmluva sa spravuje právom krajiny, v ktorej má spotrebiteľ obvyklý pobyt,
– vzhľadom na osobitný a taxatívny charakter toho istého článku 6 ods. 2 sa od tohto ustanovenia nemožno odchýliť v prospech právnej úpravy, ktorá je údajne priaznivejšia pre spotrebiteľa.
Podpisy