ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
zo 14. septembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 1215/2012 – Osobitná právomoc – Právomoc v oblasti spotrebiteľských zmlúv – Článok 18 ods. 1 – Pojem ‚druhý účastník zmluvy‘ – Článok 63 – Sídlo právnickej osoby – Nariadenie (ES) č. 593/2008 – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Určenie rozhodného práva – Článok 3 – Voľba rozhodného práva – Článok 6 – Spotrebiteľské zmluvy – Hranice – Spotrebiteľská zmluva týkajúca sa práv na časovo vymedzené užívanie turistického ubytovania na základe bodového systému“
Vo veci C‑821/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia no 2 de Fuengirola (Súd prvej inštancie č. 2 Fuengirola, Španielsko) z 3. decembra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 24. decembra 2021, ktorý súvisí s konaním:
NM
proti
Club La Costa (UK) plc, sucursal en España,
CLC Resort Management Ltd,
Midmark 2 Ltd,
CLC Resort Development Ltd,
European Resorts & Hotels SL,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predsedníčka siedmej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia F. Biltgen (spravodajca) a J. Passer,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– NM, v zastúpení: P. Maciá García, abogada,
– Midmark 2 Ltd, v zastúpení: M.‑D. Gómez Dabic a J. M. Macías Castaño, abogados,
– Club La Costa (UK) plc, sucursal en España, v zastúpení: J. Martínez‑Echevarría Maldonado, abogado,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: F. Castilla Contreras, S. Noë a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ods. 1 a článku 63 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1, ďalej len „nariadenie Brusel Ia“), ako aj článku 3 a článku 6 ods. 1 a 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi NM a spoločnosťami Club La Costa (UK) plc, sucursal en España, CLC Resort Management Ltd, Midmark 2 Ltd, CLC Resort Development Ltd a European Resorts & Hotels SL vo veci návrhu na vyhlásenie zmluvy o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností za neplatnú a na uloženie povinnosti zaplatiť finančnú čiastku ako náhradu.
Právny rámec
Právo Únie
Nariadenie Brusel Ia
3 Odôvodnenia 15, 21 a 34 nariadenia Brusel Ia stanovujú:
„(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska [alebo sídla – neoficiálny preklad] žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko [Sídlo – neoficiálny preklad] právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
…
(21) V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. …
…
(34) Treba zaručiť kontinuitu medzi <Dohovorom z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) v jeho znení zmenenom neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru], nariadením [Rady] (ES) č. 44/2001 [z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)> a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu [tohto] dohovoru… a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.“
4 Článok 7 bod 5 tohto nariadenia znie takto:
„Osobu s bydliskom [alebo sídlom – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
…
5. v sporoch týkajúcich sa činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky na súdoch podľa bydliska [adresy – neoficiálny preklad] organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky.“
5 Článok 17 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide:
…
c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.
2. Ak spotrebiteľ uzatvorí zmluvu s účastníkom, ktorý nemá bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, tento účastník sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za účastníka s bydliskom [alebo sídlom – neoficiálny preklad] v tomto členskom štáte.
…“
6 Článok 18 ods. 1 tohto istého nariadenia stanovuje:
„Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad], alebo – bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.“
7 Článok 19 nariadenia Brusel Ia znie takto:
„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou
1. dojednanou po vzniku sporu;
2. ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo
3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.“
8 Článok 24 bod 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:
1. v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza.
Avšak v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti na dočasné súkromné použitie na dobu maximálne šesť za sebou nasledujúcich mesiacov, právomoc majú tiež súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] žalovaný, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a že prenajímateľ a nájomca majú bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad] v tom istom členskom štáte[.]“
9 Článok 25 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. …“
10 Článok 63 toho istého nariadenia znie:
„1. Na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko [sídlo – neoficiálny preklad] v mieste, kde má:
a) registrované sídlo;
b) ústredie alebo
c) hlavné miesto podnikateľskej činnosti.
2. Na účely Cypru, Írska a Spojeného kráľovstva sa pod ‚sídlom‘ rozumie ‚registered office‘, alebo pri jeho absencii ‚place of incorporation‘ (miesto registrácie), alebo pri jeho absencii miesto, podľa ktorého právneho poriadku došlo k ‚formation‘ (založeniu).
…“
Nariadenie Rím I
11 Podľa odôvodnení 6, 7, 23 a 27 nariadenia Rím I platí, že:
„(6) Riadne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje, aby kolízne normy platné v členských štátoch určovali použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku bez ohľadu na to, súd ktorej krajiny vo veci koná, v záujme predvídateľnosti výsledku sporov, istoty, pokiaľ ide o rozhodné právo[,] a voľného pohybu rozsudkov.
(7) Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [č. 44/2001] a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) [(Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40)].
…
(23) Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.
…
(27) Zo všeobecnej kolíznej normy pre spotrebiteľské zmluvy by sa mali ustanoviť rôzne výnimky. Podľa jednej takejto výnimky by sa všeobecná norma nemala uplatňovať na zmluvy, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo nájom nehnuteľnosti, okrem zmlúv, ktorých predmetom sú práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností v zmysle smernice [94/47/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. októbra 1994, týkajúcej] sa ochrany kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností [(Ú. V. EÚ L 280, 1994, s. 83; Mim. vyd. 13/013, s. 315].“
12 Článok 1 toho istého nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti [Vecná pôsobnosť – neoficiálny preklad]“, v odseku 1 stanovuje:
„Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.“
13 Článok 2 uvedeného nariadenia s názvom „Všeobecné uplatnenie“ stanovuje:
„Právny poriadok určený podľa tohto nariadenia sa uplatní bez ohľadu na to, či je, alebo nie je právnym poriadkom členského štátu.“
14 Článok 3 toho istého nariadenia, nazvaný „Voľba rozhodného práva“, stanovuje:
„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
2. Zmluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sa zmluva spravuje iným právnym poriadkom ako právnym poriadkom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby uskutočnenej podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto nariadenia spravovala dovtedy. Žiadna zmena a doplnenie zvoleného rozhodného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 11, ani nemá nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.
3. Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie ustanovení práva tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.
4. Ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v jednom alebo viacerých členských štátoch, voľba iného rozhodného práva stranami ako právneho poriadku členského štátu nemá vplyv na uplatnenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sú prípadne vykonané v práve členského štátu konajúceho súdu a od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.
5. Existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.
15 Článok 4 nariadenia Rím I s názvom „Rozhodné právo pri absencii voľby“ stanovuje:
„1. Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
…
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza;
d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine;
…
2. Ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.
4. Ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu.“
16 Článok 6 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
2. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
3. Ak nie sú splnené požiadavky uvedené v odseku 1 písm. a) alebo b), určí sa rozhodné právo pre zmluvu medzi spotrebiteľom a podnikateľom podľa článkov 3 a 4.
4. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na:
a) zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu;
…
c) zmluvu, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, okrem zmluvy, ktorej predmetom je právo na časovo vymedzené užívanie nehnuteľnosti v zmysle smernice [94/47];
…“
17 Článok 9 uvedeného nariadenia, nazvaný „Imperatívne normy“, znie takto:
„1. Imperatívne normy sú [kogentné – neoficiálny preklad] normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.
2. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.
3. Môžu sa uplatniť imperatívne normy právneho poriadku krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, pokiaľ uvedené imperatívne normy robia plnenie zmluvy protiprávnym. Pri rozhodovaní, či sa majú uplatniť uvedené normy, sa do úvahy vezme ich povaha a účel, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.“
18 Článok 24 toho istého nariadenia, nazvaný „Vzťah k Rímskemu dohovoru“, stanovuje:
„1. Toto nariadenie v členských štátoch nahrádza Rímsky dohovor s výnimkou území členských štátov, ktoré spadajú pod územnú pôsobnosť uvedeného dohovoru a na ktoré sa podľa článku 299 zmluvy [o ES] nevzťahuje toto nariadenie.
2. V rozsahu, v ktorom toto nariadenie nahrádza ustanovenia Rímskeho dohovoru, každý odkaz na dohovor sa považuje za odkaz na toto nariadenie.“
19 Článok 28 nariadenia Rím I, nazvaný „Časové uplatňovanie“, stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.“
Smernica 93/13/EHS
20 Článok 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) stanovuje:
„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“
Španielske právo
21 Na spor vo veci samej sa uplatňuje Ley 42/1998, sobre derechos de aprovechamiento por turno de bienes inmuebles de uso turístico y normas tributarias (zákon č. 42/1998 o právach na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností určených na turistické účely a o daňových opatreniach) z 15. decembra 1998 (BOE č. 300 zo 16. decembra 1998, s. 42076).
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
22 Dňa 6. októbra 2018 uzavrel NM, britský spotrebiteľ s bydliskom v Spojenom kráľovstve, so spoločnosťou Club La Costa (UK) so sídlom v Spojenom kráľovstve (ďalej len „Club La Costa“), prostredníctvom jej pobočky v Španielsku, zmluvu týkajúcu sa práv na časovo vymedzené užívanie turistického ubytovania (ďalej len „sporná zmluva“), o ktorej vnútroštátny súd uvádza, že jej predmetom nie je ani vecné právo k nehnuteľnosti, ani nájomné právo.
23 NM podal žalobu proti tejto spoločnosti a ďalším spoločnostiam patriacim do tej istej skupiny, s ktorými bol tiež zmluvne prepojený, ale ktoré neboli zmluvnými stranami tejto zmluvy.
24 Všetky spoločnosti žalované vo veci samej majú sídlo v Spojenom kráľovstve, s výnimkou spoločnosti European Resorts & Hotels, ktorá má sídlo v Španielsku. Okrem toho vnútroštátny súd spresňuje, že Club La Costa nesmeruje svoju obchodnú činnosť len do Španielska, ale aj do iných krajín, najmä do Spojeného kráľovstva.
25 Sporná zmluva obsahuje doložku, ktorá okrem iného stanovuje, že patrí do výlučnej právomoci súdov Anglicka a Walesu a rozhodným právom je právo Anglicka a Walesu.
26 Vnútroštátny súd zastáva názor, že výklad práva Únie je v rámci sporu, ktorý prejednáva, týkajúceho sa platnosti alebo neplatnosti tejto zmluvy, relevantný na účely určenia, či majú španielske súdy právomoc rozhodovať o tomto spore, a ak áno, aké právo sa má použiť na posúdenie platnosti alebo neplatnosti tejto zmluvy.
27 Pokiaľ však ide o zmluvy, akou je sporná zmluva, španielske súdy zaujali rozdielne prístupy.
28 Vnútroštátny súd sa domnieva jednak, že nemožno uplatniť výlučnú právomoc stanovenú v článku 24 bode 1 nariadenia Brusel Ia vzhľadom na to, že konkrétne znenie predmetu spornej zmluvy vylučuje zriadenie vecného práva k nehnuteľnosti alebo existenciu nájomného vzťahu k nehnuteľnosti, a jednak, že táto zmluva sa musí posudzovať ako „spotrebiteľská zmluva“ v zmysle článku 17 ods. 1 tohto nariadenia. Z toho vyvodzuje, že je možné uplatniť pravidlo právomoci stanovené v článku 18 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktoré ponúka spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa okrem súdu v mieste svojho bydliska aj na súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko [alebo sídlo] „druhý účastník zmluvy“.
29 V tejto súvislosti sa v španielskej judikatúre vyskytujú aj odlišné výklady, a to nielen pokiaľ ide o pojem „druhý účastník zmluvy“, ale aj pokiaľ ide o určenie miesta bydliska podľa článku 62 nariadenia Brusel Ia, ktorý odkazuje na vnútroštátne právo súdu, ktorý rozhoduje vo veci, alebo ak je „druhým účastníkom zmluvy“ právnická osoba, podľa článku 63 tohto nariadenia, ktorý definuje bydlisko alebo sídlo ako miesto, kde sa nachádza registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti tejto osoby. Konkrétnejšie, pokiaľ ide o Spojené kráľovstvo, treba pod pojmom „registrované sídlo“ rozumieť „registered office“ alebo pri jeho absencii „place of incorporation“ (miesto registrácie), alebo pri jeho absencii miesto, podľa ktorého právneho poriadku došlo k „formation“ (založeniu).
30 Podľa prvej línie judikatúry bez ohľadu na voľbu príslušného súdu, ktorú môže spotrebiteľ uplatniť na základe článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, nie je možné priznať mu právomoc rozšíriť túto voľbu podaním žaloby proti osobe, ktorá nie je účastníkom zmluvy, na súde, ktorý jej vyhovuje. V dôsledku toho treba vylúčiť medzinárodnú právomoc španielskych súdov, ak spotrebiteľ nemá bydlisko v Španielsku, a všetky žalované právnické osoby majú sídlo v Spojenom kráľovstve. To isté platí v prípade, ak niektoré spoločnosti majú sídlo v Španielsku, ale nie sú zmluvnými stranami predmetnej zmluvy, alebo ak sa táto žaloba týka spoločností so sídlom v Španielsku, ktoré uzavreli doplnkové zmluvy k zmluve, ktorej neplatnosť sa namieta.
31 Podľa druhého prúdu judikatúry sa naopak nezohľadňuje otázka, kto je „druhý účastník zmluvy“ a ako určiť jeho bydlisko alebo sídlo. Podľa tejto línie judikatúry článok 63 ods. 2 nariadenia Brusel Ia vytvára skutkovú domnienku, a „druhému účastníkovi zmluvy“ tak prináleží preukázať, že miesto jeho podnikateľskej činnosti zodpovedá jeho registrovanému sídlu, keďže v opačnom prípade, ak sa preukáže, že skupina spoločností, do ktorej patrí „druhý účastník zmluvy“, vykonáva činnosť v Španielsku, je medzinárodná právomoc španielskych súdov odôvodnená.
32 Podľa vnútroštátneho súdu však takýto výklad nie je len v rozpore so znením článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ale aj s účelom alebo štruktúrou tohto ustanovenia, ktoré síce nepochybne umožňuje spotrebiteľovi neuplatniť všeobecnú právomoc v mieste bydliska alebo sídla žalovaného, avšak nejde tak ďaleko, že by mu umožňovalo stanoviť bydlisko alebo sídlo žalovaného tak, aby bolo možné obísť pojem bydliska alebo sídla, ak sa toto bydlisko alebo sídlo zhoduje s bydliskom žalobcu.
33 Pokiaľ ide o rozhodné právo, tento súd pripomína, že podľa všeobecných ustanovení nariadenia Rím I, a to článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, sa zmluvy spravujú právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany, alebo pri absencii voľby právnym poriadkom určeným podľa rôznych kritérií uvedených v článku 4 ods. 1 a 3 tohto nariadenia, v prípade potreby doplneným o právo stanovené v tomto článku 4 ods. 4, ktorý odkazuje na právny poriadok krajiny, s ktorou má zmluva najužšiu väzbu. Okrem týchto všeobecných ustanovení uvedené nariadenie obsahuje osobitné ustanovenia, najmä ustanovenia uplatniteľné na spotrebiteľské zmluvy.
34 Podľa uvedeného súdu článok 6 nariadenia Rím I stanovuje takýto režim: zmluvné strany si môžu zvoliť rozhodné právo pre predmetnú zmluvu pod podmienkou, že takáto voľba nezbavuje dotknutého spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil v prípade absencie voľby, t. j. právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, pokiaľ druhá zmluvná strana spĺňa určité podmienky týkajúce sa spôsobu výkonu jej činností. Ak to tak nie je, uplatňujú sa všeobecné kritériá stanovené v článkoch 3 a 4 tohto nariadenia.
35 Ten istý súd zastáva názor, že sa nemožno domnievať, že zmluvná doložka stanovujúca uplatňovanie práva Anglicka a Walesu má za cieľ obísť akékoľvek pravidlo ochrany vyplývajúce z režimu, ktorý by sa uplatňoval v prípade absencie tejto doložky, keďže na tento režim sa tiež vzťahuje toto právo.
36 Niektoré vnútroštátne súdy sa však domnievajú, že takáto uplatniteľná právna podmienka je neplatná, keďže ide o vopred formulovanú podmienku nachádzajúcu sa vo všeobecných zmluvných podmienkach, z ktorej znenia vyplýva, že si ju vyžiadal podnikateľ, ktorý sformuloval jej znenie, a nie je výsledkom dohody, ktorú slobodne dosiahli zmluvné strany. Ani ustanovenia článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I, ani judikatúra Súdneho dvora však nebránia existencii viac alebo menej štandardizovaných ustanovení vo všeobecných zmluvných podmienkach.
37 Okrem toho tieto vnútroštátne súdy zastávajú názor, že vzhľadom na to, že cieľom článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I je ochrana spotrebiteľov, a nie ostatných zmluvných strán, tieto strany sa nemôžu dovolávať uplatnenia tohto ustanovenia, ak sa ho nedovoláva spotrebiteľ, a teda treba uplatniť článok 6 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý odkazuje na všeobecné pravidlá stanovené v článkoch 3 a 4 uvedeného nariadenia.
38 Podľa vnútroštátneho súdu by však takýto výklad bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sú právne pojmy upravené právom Únie autonómnymi pojmami, ktoré sa musia vykladať podľa zásad vlastných tomuto právu.
39 Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia n° 2 de Fuengirola (Súd prvej inštancie č. 2 Fuengirola, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. V prípade spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje článok 18 ods. 1 [nariadenia Brusel Ia], je v súlade s uvedeným nariadením taký výklad, podľa ktorého výraz ‚druhý účastník zmluvy‘ použitý v uvedenom ustanovení zahŕňa výlučne osobu, ktorá zmluvu podpísala, a tak nemôže zahŕňať iné osoby, či už fyzické alebo právnické, ako sú osoby, ktoré zmluvu skutočne podpísali?
2. Ak sa výraz ‚druhý účastník zmluvy‘ vykladá v tom zmysle, že zahŕňa len osobu, ktorá zmluvu skutočne podpísala, v prípade, že tak spotrebiteľ, ako aj ‚druhý účastník zmluvy‘ majú bydlisko mimo Španielska, je v súlade s článkom 18 ods. 1 nariadenia [Brusel Ia] taký výklad, podľa ktorého medzinárodnú právomoc španielskych súdov nemožno určiť na základe skutočnosti, že skupina podnikov, do ktorej patrí ‚druhý účastník zmluvy‘, zahŕňa spoločnosti so sídlom v Španielsku, ktoré sa nezúčastnili na podpise zmluvy alebo ktoré podpísali iné zmluvy, ako je zmluva, ktorej neplatnosť sa požaduje?
3. Ak ‚druhý účastník zmluvy‘ uvedený v článku 18 ods. 1 nariadenia [Brusel Ia] preukáže, že svoje bydlisko v Spojenom kráľovstve určil podľa článku 63 ods. 2 tohto nariadenia, je v súlade s týmto ustanovením taký výklad, podľa ktorého takto určené bydlisko vymedzuje možnosť voľby, ktorú možno vykonať podľa článku 18 ods. 1? Okrem toho je v súlade s týmto [článkom 63 ods. 2] taký výklad, podľa ktorého sa neobmedzuje len na stanovenie jednoduchej ‚skutkovej domnienky‘, alebo že táto domnienka je vyvrátená, ak ‚druhý účastník zmluvy‘ vykonáva činnosti mimo jurisdikcie svojho bydliska, alebo že je povinnosťou ‚druhého účastníka zmluvy‘ odôvodniť, že existuje súvislosť medzi jeho bydliskom určeným podľa [uvedeného článku 63 ods. 2] a miestom, kde vykonáva svoju činnosť?
Pokiaľ ide o nariadenie [Rím I]:
4. V prípade spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Rím I, je v súlade s článkom 3 tohto nariadenia taký výklad, podľa ktorého sú ustanovenia o určení rozhodného práva, ktoré sú súčasťou ‚všeobecných podmienok‘ zmluvy podpísanej zmluvnými stranami alebo ktoré sú zahrnuté v inom dokumente, na ktorý zmluva výslovne odkazuje, a ktorého dodanie spotrebiteľovi sa preukáže, platné a uplatniteľné?
5. V prípade spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Rím I, je v súlade s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia taký výklad, podľa ktorého sa ho môže dovolávať tak spotrebiteľ, ako aj druhý účastník zmluvy?
6. V prípade spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Rím I, je v súlade s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia taký výklad, podľa ktorého, ak sú splnené jeho podmienky, právny poriadok uvedený v tomto ustanovení bude mať v každom prípade prednosť pred právnym poriadkom uvedeným v tomto článku 6 ods. 3, hoci by tento právny poriadok mohol byť v konkrétnom prípade pre spotrebiteľa priaznivejší?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a druhej otázke
40 Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že výraz „druhý účastník zmluvy“ uvedený v tomto ustanovení sa má chápať tak, že sa vzťahuje len na fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je zmluvnou stranou dotknutej zmluvy, alebo či sa vzťahuje aj na iné osoby, ktoré nie sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, ale sú s touto osobou spojené.
41 Na úvod treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom v súlade s odôvodnením 34 nariadenia Brusel Ia toto nariadenie zrušuje a nahrádza nariadenie č. 44/2001, ktoré samo nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], zmenený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru, platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu Brusel Ia, pretože tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (rozsudok z 20. mája 2021, CNP, C‑913/19, EU:C:2021:399, bod 30 a citovaná judikatúra).
42 Treba tiež pripomenúť, že pravidlá právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv uvedené v článkoch 17 až 19 nariadenia Brusel Ia umožňujú spotrebiteľovi žalovať druhú zmluvnú stranu buď na súdoch členského štátu svojho bydliska, alebo na súdoch členského štátu, na ktorého území má sídlo alebo bydlisko druhý účastník zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 54).
43 Cieľom týchto pravidiel je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej skúseného účastníka zmluvy voči podnikateľovi, druhému účastníkovi zmluvy, aby spotrebiteľa neodrádzala od podania žaloby povinnosť podať žalobu na súde štátu, v ktorom má sídlo alebo bydlisko druhý účastník zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 34 a citovanú judikatúru).
44 V tejto súvislosti článok 17 nariadenia Brusel Ia podmieňuje uplatnenie týchto pravidiel tým, že spotrebiteľ uzavrel zmluvu na účel, ktorý sa nepovažuje za súčasť jeho podnikania alebo povolania, s osobou, ktorá vykonáva obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v členskom štáte, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo ktorá akýmkoľvek spôsobom smeruje túto činnosť do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a že zmluva patrí do rozsahu týchto činností.
45 Keďže tieto pravidlá predstavujú výnimku tak zo všeobecného pravidla právomoci uvedeného v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má sídlo alebo bydlisko žalovaný, ako aj z pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach podľa článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, ich výklad musí byť nevyhnutne striktný a nemôže ísť nad rámec prípadov, ktoré stanovuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2019, Kerr, C‑25/18, EU:C:2019:376, bod 22, ako aj z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 55 a citovanú judikatúru).
46 Pojmy používané v nariadení Brusel Ia, a najmä tie, ktoré sú používané v článku 18 ods. 1 tohto nariadenia, sa navyše majú vykladať samostatne, predovšetkým s prihliadnutím na systematiku a ciele uvedeného nariadenia v záujme zaistenia jednotného uplatnenia tohto nariadenia vo všetkých členských štátoch (rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 22).
47 V prejednávanej veci sa otázka vnútroštátneho súdu týka toho, či podmienky uvedené v bode 44 tohto rozsudku možno považovať za splnené vo vzťahu k osobe, ktorá napriek tomu, že nie je účastníkom zmluvy, ktorú dotknutý spotrebiteľ uzavrel, je s týmto spotrebiteľom prepojená inak.
48 V tejto súvislosti je na účely uplatnenia pravidiel o právomoci v oblasti spotrebiteľských zmlúv, uvedených v článkoch 17 až 19 nariadenia Brusel Ia, rozhodujúce, či sú účastníci sporu tiež zmluvnými stranami predmetnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 58).
49 Tieto články 17 až 19 výslovne odkazujú na „zmluvu uzavretú spotrebiteľom“, na „spotrebiteľ[a, ktorý] uzatvorí zmluvu s účastníkom“, na „druhého účastníka zmluvy“ uzavretej so spotrebiteľom alebo na dohody o právomoci uzavreté „medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 59).
50 Tieto odkazy svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého na uplatnenie uvedených článkov 17 až 19 musí žaloba, ktorú podá spotrebiteľ, byť podaná proti zmluvnému partnerovi tohto spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 60).
51 Súdny dvor v tomto zmysle už rozhodol, že pravidlá upravujúce právomoc, ktoré sú stanovené pre oblasť spotrebiteľských zmlúv v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, sa v súlade so znením tohto ustanovenia uplatňujú len na žalobu podanú spotrebiteľom proti druhému účastníkovi zmluvy, čo nevyhnutne predpokladá uzavretie zmluvy medzi spotrebiteľom a predmetným podnikateľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 61 a citovanú judikatúru).
52 Výklad, podľa ktorého sa pravidlá právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovené v článkoch 17 až 19 nariadenia Brusel Ia uplatnia aj v prípade neexistencie zmluvy medzi spotrebiteľom a podnikateľom, by nebol v súlade s cieľom uvedeným v odôvodnení 15 tohto nariadenia, ktorým je zabezpečiť vysoký stupeň predvídateľnosti, pokiaľ ide o určenie právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 62).
53 Možnosť spotrebiteľa žalovať podnikateľa na súde, v ktorého obvode sa nachádza bydlisko tohto spotrebiteľa, je totiž vyvážená požiadavkou, že tieto strany uzavreli zmluvu, z čoho vyplýva pre žalovaného uvedená predvídateľnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 63).
54 Okrem toho, hoci Súdny dvor už uviedol, že pojem „druhý účastník zmluvy“ uvedený v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že označuje aj zmluvného partnera hospodárskeho subjektu, s ktorým spotrebiteľ uzatvoril túto zmluvu (rozsudok zo 14. novembra 2013, Maletic, C‑478/12, EU:C:2013:735, bod 32)‚ tento výklad sa zakladal na osobitných okolnostiach, za ktorých bol spotrebiteľ najprv neoddeliteľne zmluvne zaviazaný s dvomi zmluvnými partnermi (rozsudok z 26. marca 2020, Primera Air Scandinavia, C‑215/18, EU:C:2020:235, bod 64 a citovaná judikatúra).
55 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sporná zmluva, ktorej vyhlásenie za neplatnú navrhuje žalobca vo veci samej, bola uzavretá s jedinou spoločnosťou, a to so spoločnosťou Club La Costa, pričom ostatné spoločnosti žalované vo veci samej boli účastníkmi iných zmlúv uzavretých s týmto žalobcom, a teda sa na ne nemôže vzťahovať pojem „druhý účastník zmluvy“ v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia.
56 Pokiaľ ide o otázku vnútroštátneho súdu týkajúcu sa vplyvu skutočnosti, že „druhý účastník zmluvy“ patrí do skupiny spoločností, na existenciu súdnej právomoci podľa ustanovení nariadenia Brusel Ia o právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv, treba uviesť, že s výnimkou článku 17 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje alternatívny hraničný ukazovateľ v prípade, že druhý účastník spotrebiteľskej zmluvy nemá bydlisko alebo sídlo v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, články 17 až 19 uvedeného nariadenia neobsahujú žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala domnievať sa, že existuje hraničný ukazovateľ, založený na príslušnosti ku skupine spoločností.
57 Okrem toho výklad týchto článkov 17 až 19, ktorý umožňuje zohľadniť príslušnosť zmluvného partnera spotrebiteľa ku skupine spoločností tým, že tomuto spotrebiteľovi umožní podať žalobu na súdoch členského štátu, na území ktorého má sídlo každá spoločnosť patriaca do tejto skupiny, by bol zjavne v rozpore s cieľmi predvídateľnosti pravidiel právomoci stanovených v nariadení Brusel Ia, a preto by bol nezlučiteľný so zásadou právnej istoty.
58 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že výraz „druhý účastník zmluvy“ uvedený v tomto ustanovení sa má chápať tak, že sa vzťahuje len na fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je zmluvnou stranou predmetnej zmluvy, a nie na iné osoby, ktoré nie sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, aj keď sú s touto osobou prepojené.
O tretej otázke
59 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 63 ods. 1 a 2 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že určenie bydliska alebo sídla „druhého účastníka zmluvy“ v zmysle článku 18 ods. 1 podľa tohto článku 63 ods. 1 a 2 obmedzuje voľbu, ktorú môže spotrebiteľ vykonať podľa tohto článku 18 ods. 1 Okrem toho sa pýta na dôkazné bremeno na účely určenia tohto bydliska alebo sídla.
60 Na úvod treba zdôrazniť, že na rozdiel od bydliska fyzických osôb, ktoré sa podľa článku 62 nariadenia Brusel Ia výslovne určuje podľa vnútroštátneho právneho poriadku súdu, na ktorý bola podaná žaloba, sídlo spoločností a právnických osôb sa v prípade absencie takéhoto spresnenia určuje podľa autonómneho výkladu práva Únie.
61 Z odôvodnenia 15 tohto nariadenia vyplýva, že pokiaľ ide o právnické osoby, sídlo treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
62 Článok 63 ods. 1 písm. a) až c) uvedeného nariadenia tak stanovuje tri kritériá umožňujúce určiť miesto sídla spoločností a právnických osôb, a to miesto, kde majú svoje registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti.
63 Keďže tento článok 63 nestanovuje žiadnu hierarchiu medzi týmito tromi kritériami, je na spotrebiteľovi, aby si vybral spomedzi týchto kritérií na účely výberu súdu, ktorý má právomoc podľa článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia.
64 Z dôvodu cieľa, ktorý sledujú pravidlá právomoci v oblasti spotrebiteľských zmlúv stanovené týmto nariadením, ako bolo pripomenuté v bode 43 tohto rozsudku, spočívajúceho v zabezpečení primeranej ochrany spotrebiteľa ako zmluvnej strany, ktorá sa považuje za ekonomicky slabšiu a z právneho hľadiska menej skúsenú, nemožno určenie miesta sídla spoločností a právnických osôb podľa článku 63 tohto nariadenia považovať za obmedzenie oboch právomocných súdov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii podľa článku 18 ods. 1 tohto istého nariadenia.
65 Okrem toho, pokiaľ ide o pojem „registrované sídlo“ uvedený v článku 63 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel Ia, odsek 2 tohto článku poskytuje spresnenia týkajúce sa tohto pojmu, a to, že v prípade Írska, Cypru a Spojeného kráľovstva treba pod pojmom „registrované sídlo“ rozumieť „registered office“ alebo pri jeho absencii „place of incorporation“ (miesto registrácie), alebo pri jeho absencii miesto, podľa ktorého právneho poriadku došlo k „formation“ (založeniu) tejto spoločnosti.
66 Vzhľadom na skutočnosť, že účelom článku 63 nariadenia Brusel Ia je poskytnúť autonómnu definíciu miesta sídla spoločností a právnických osôb s cieľom zvýšiť transparentnosť spoločných pravidiel a zabezpečiť ich jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch, nemožno ani súhlasiť s tým, že spresnenia uvedené v článku 63 ods. 2 predstavujú len skutkové domnienky, ktoré môžu byť vyvrátené dôkazmi o opaku pod hrozbou ohrozenia cieľa predvídateľnosti pravidiel právomoci stanovených týmto nariadením.
67 Vzhľadom na už uvedené skutočnosti treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 63 ods. 1 a 2 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že určenie bydliska „druhého účastníka zmluvy“ v zmysle článku 18 ods. 1 tohto nariadenia podľa tohto článku 63 ods. 1 a 2 nepredstavuje obmedzenie voľby, ktorú môže spotrebiteľ vykonať podľa tohto článku 18 ods. 1 V tejto súvislosti spresnenia uvedené v článku 63 ods. 2 týkajúce sa pojmu „registrované sídlo“ predstavujú autonómne definície.
O štvrtej otázke
68 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 nariadenia Rím I vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bola doložka o voľbe rozhodného práva uvedená vo všeobecných zmluvných podmienkach alebo v inom dokumente, na ktorý táto zmluva odkazuje a ktorý bol odovzdaný spotrebiteľovi.
69 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nariadenie Rím I vo svojej kapitole II stanovuje jednotné pravidlá, ktoré zakotvujú zásadu, že vôľa zmluvných strán má prednosť.
70 V tejto súvislosti sa v súlade so všeobecným pravidlom, ktoré je stanovené v článku 3 nariadenia Rím I, zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Prvý odsek tohto článku však vyžaduje, že voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu.
71 Pokiaľ ide o doložky o výbere rozhodujúceho práva, spotrebiteľ požíva osobitnú ochranu vytvorenú smernicou 93/13 a spočívajúcu na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred podnikateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2015, Van Hove, C‑96/14, EU:C:2015:262, bod 26 a citovanú judikatúru).
72 V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že doložka o voľbe rozhodného práva uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej je pre predmetnú zmluvu rozhodné právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto doložka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation, C‑191/15, EU:C:2016:612, bod 71), t. j. kogentné ustanovenia práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
73 V tejto súvislosti totiž článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I stanovuje, že zmluvné strany spotrebiteľskej zmluvy si môžu zvoliť rozhodné právo pre túto zmluvu, pričom však spresňuje, že táto voľba nemôže viesť k tomu, že spotrebiteľ bude zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby na základe článku 6 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že takáto zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, ShareWood Switzerland, C‑595/20, EU:C:2022:86, body 15 a 16).
74 V dôsledku toho je doložka o voľbe práva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, platná len v rozsahu, v akom neuvádza dotknutého spotrebiteľa do omylu tým, že v ňom vyvoláva dojem, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje len toto právo, bez toho, aby bol touto doložkou oboznámený so skutočnosťou, že podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I požíva aj ochranu, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia práva, ktoré by sa použilo v prípade neexistencie tejto doložky, teda kogentné ustanovenia práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
75 V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že sporná zmluva prostredníctvom vopred formulovaného ustanovenia stanovuje, že rozhodným je právny poriadok Anglicka a Walesu, čo sa tak zdá byť zhodné s právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu žalobcu vo veci samej, ktorým je tiež právny poriadok Anglicka a Walesu.
76 Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 nariadenia Rím I sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni doložke o voľbe rozhodného práva uvedenej vo všeobecných zmluvných podmienkach alebo v inom dokumente, na ktorý táto zmluva odkazuje a ktorá bola odovzdaná spotrebiteľovi, a to pod podmienkou, že spotrebiteľ je touto doložkou oboznámený so skutočnosťou, že podľa článku 6 ods. 2 tohto nariadenia v každom prípade požíva ochranu, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
O piatej a šiestej otázke
77 Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 nariadenia Rím I vykladať v tom zmysle, že v prípade vyhlásenia doložky o voľbe práva v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú sa jednak obe zmluvné strany, vrátane podnikateľa, môžu odvolávať na toto ustanovenie s cieľom určiť rozhodné právo pre uvedenú zmluvu, a jednak, že takto určený právny poriadok sa uplatní aj vtedy, keď právny poriadok uvedený v tomto článku 6 ods. 3, teda právo rozhodné pre tú istú zmluvu podľa článkov 3 a 4 tohto nariadenia, môže byť pre spotrebiteľa priaznivejšie.
78 V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 6 nariadenia Rím I nemá len osobitný, ale aj taxatívny charakter, a kolízne normy stanovené v tomto článku tak nemožno zmeniť alebo doplniť inými kolíznymi normami uvedenými v tomto nariadení, okrem prípadu, že by osobitné ustanovenie nachádzajúce sa v uvedenom článku na ne výslovne odkazovalo (pozri analogicky rozsudok z 20. októbra 2022, ROI Land Investments, C‑604/20, EU:C:2022:807, body 40 a 41).
79 Ako vyplýva z odôvodnenia 23 nariadenia Rím I, je dôležité chrániť zmluvné strany, ktoré sa považujú za slabšie, prostredníctvom kolíznych noriem, ktoré ich záujmy chránia lepšie než všeobecné normy.
80 Okrem toho – a vzhľadom na skutočnosť, že pravidlá stanovené v článku 6 tohto nariadenia majú chrániť spotrebiteľa – je otázka, ktorá z dvoch zmluvných strán predmetnej zmluvy sa na ne odvoláva, irelevantná, a tak sa na tieto pravidlá môže odvolávať aj podnikateľ.
81 Článok 6 ods. 1 nariadenia Rím I tak stanovuje, že zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení.
82 Navyše článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I výslovne stanovuje, že zmluvné strany si môžu podľa článku 3 tohto nariadenia zvoliť rozhodné právo pre takúto zmluvu pod podmienkou, že táto voľba nemôže viesť k tomu, že spotrebiteľ bude zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo rozhodné v prípade absencie voľby na základe článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia.
83 Len za predpokladu, že predmetná zmluva nespĺňa podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia Rím I, článok 6 ods. 3 tohto nariadenia spresňuje, že rozhodné právo pre túto zmluvu sa určí podľa článkov 3 a 4 uvedeného nariadenia, pričom v takom prípade môže súd rozhodujúci vo veci určiť toto právo najmä s prihliadnutím na krajinu, s ktorou má uvedená zmluva najužšiu väzbu.
84 Z toho vyplýva, že ak spotrebiteľská zmluva spĺňa tieto podmienky a zmluvné strany si pre túto zmluvu platne nezvolili rozhodný právny poriadok, tento právny poriadok sa musí určiť podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I.
85 Z dôvodu osobitného a taxatívneho charakteru pravidiel na určenie rozhodného právneho poriadku uvedených v tomto článku 6 nemožno uplatňovať žiadny iný právny poriadok, ani keby toto iné právo určené najmä na základe hraničných ukazovateľov stanovených v článku 4 tohto nariadenia bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie.
86 Opačný výklad, podľa ktorého by bolo možné odchýliť sa od kolíznych noriem stanovených v nariadení Rím I na určenie rozhodného práva pre spotrebiteľskú zmluvu z dôvodu, že by pre spotrebiteľa bolo výhodnejšie iné právo, by nevyhnutne viedol k značnému zásahu do všeobecnej požiadavky predvídateľnosti rozhodného práva, a teda do zásady právnej istoty v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa spotrebiteľov (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 35).
87 Normotvorca Únie tým, že stanovil rozhodné právo podľa krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, totiž zastával názor, že toto právo poskytuje spotrebiteľovi primeranú ochranu, pričom toto určenie nemusí nevyhnutne viesť k uplatneniu práva, ktoré je pre spotrebiteľa najpriaznivejšie vo všetkých prípadoch (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 34).
88 Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na piatu a šiestu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 nariadenia Rím I sa má vykladať v tom zmysle, že ak spotrebiteľská zmluva spĺňa podmienky uvedené v tomto ustanovení a nebolo pre ňu platne zvolené rozhodné právo, toto právo sa musí určiť v súlade s uvedeným ustanovením, ktorého sa môžu dovolávať obe zmluvné strany uvedenej zmluvy, vrátane podnikateľa, a to bez ohľadu na okolnosť, že rozhodné právo pre tú istú zmluvu určené podľa článkov 3 a 4 tohto nariadenia môže byť pre spotrebiteľa výhodnejšie.
O trovách
89 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
1. Článok 18 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
sa má vykladať v tom zmysle, že:
výraz „druhý účastník zmluvy“ uvedený v tomto ustanovení sa má chápať tak, že sa vzťahuje len na fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je zmluvnou stranou predmetnej zmluvy, a nie na iné osoby, ktoré nie sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, aj keď sú s touto osobou prepojené.
2. Článok 63 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1215/2012
sa má vykladať v tom zmysle, že:
určenie bydliska „druhého účastníka zmluvy“ v zmysle článku 18 ods. 1 tohto nariadenia podľa tohto článku 63 ods. 1 a 2 nepredstavuje obmedzenie voľby, ktorú môže spotrebiteľ vykonať podľa tohto článku 18 ods. 1 V tejto súvislosti spresnenia uvedené v článku 63 ods. 2 týkajúce sa pojmu „registrované sídlo“ predstavujú autonómne definície.
3. Článok 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I):
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni doložke o voľbe rozhodného práva uvedenej vo všeobecných zmluvných podmienkach alebo v inom dokumente, na ktorý táto zmluva odkazuje a ktorá bola odovzdaná spotrebiteľovi, a to pod podmienkou, že spotrebiteľ je touto doložkou oboznámený so skutočnosťou, že podľa článku 6 ods. 2 tohto nariadenia v každom prípade požíva ochranu, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
4. Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008
sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak spotrebiteľská zmluva spĺňa podmienky uvedené v tomto ustanovení a nebolo pre ňu platne zvolené rozhodné právo, toto právo sa musí určiť v súlade s uvedeným ustanovením, ktorého sa môžu dovolávať obe zmluvné strany uvedenej zmluvy, vrátane podnikateľa, a to bez ohľadu na okolnosť, že rozhodné právo pre tú istú zmluvu určené podľa článkov 3 a 4 tohto nariadenia môže byť pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Podpisy