ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 11. januára 2024 (*)
„Odvolanie – Energetika – Smernica 2010/30/EÚ – Udávanie spotreby energie a iných zdrojov na štítkoch a štandardných informáciách o výrobkoch pri energeticky významných výrobkoch – Delegované nariadenie Európskej komisie, ktorým sa dopĺňa táto smernica – Označovanie vysávačov energetickými štítkami – Zrušenie – Žaloba o náhradu škody – Mimozmluvná zodpovednosť Európskej únie – Požiadavka dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom – Zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy – Relevantné prvky v prípade neexistencie miery voľnej úvahy“
Vo veci C‑122/22 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 18. februára 2022,
Dyson Ltd, so sídlom v Malmesbury (Spojené kráľovstvo),
Dyson Technology Ltd, so sídlom v Malmesbury,
Dyson Operations Pte Ltd, so sídlom v Singapure (Singapur),
Dyson Manufacturing Sdn Bhd, so sídlom v Senai (Malajzia),
Dyson Spain SLU, so sídlom v Madride (Španielsko),
Dyson Austria GmbH, so sídlom vo Viedni (Rakúsko),
Dyson sp. z o.o., so sídlom vo Varšave (Poľsko),
Dyson Ireland Ltd, so sídlom v Dubline (Írsko),
Dyson GmbH, so sídlom v Kolíne (Nemecko),
Dyson SAS, so sídlom v Paríži (Francúzsko),
Dyson Srl, so sídlom v Miláne (Taliansko),
Dyson Sweden AB, so sídlom v Štokholme (Švédsko),
Dyson Denmark ApS, so sídlom v Kodani (Dánsko),
Dyson Finland Oy, so sídlom v Helsinkách (Fínsko),
Dyson BV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko),
v zastúpení: E. Batchelor, M. Healy a T. Selwyn Sharpe, avocats a solicitors,
odvolateľky,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: J.‑F. Brakeland, B. De Meester a K. Talabér‑Ritz, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), J.‑C. Bonichot, S. Rodin a L. S. Rossi,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. apríla 2023,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 6. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Spoločnosť Dyson Ltd a štrnásť ďalších odvolateliek sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 8. decembra 2021, Dyson a i./Komisia (T‑127/19, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:870), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o náhradu škody, ktorú údajne utrpeli z dôvodu, že Európska komisia prijala delegované nariadenie (EÚ) č. 665/2013 z 3. mája 2013, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/30/EÚ, pokiaľ ide o označovanie vysávačov štítkami (Ú. v. EÚ L 192, 2013, s. 1, ďalej len „sporné nariadenie“).
Právny rámec
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/30/EÚ z 19. mája 2010 o udávaní spotreby energie a iných zdrojov energeticky významnými výrobkami na štítkoch a štandardných informáciách o výrobkoch (Ú. v. EÚ L 153, 2010, s. 1) bola zrušená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1369 zo 4. júla 2017, ktorým sa stanovuje rámec pre energetické označovanie a zrušuje smernica 2010/30/EÚ (Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 1). Odôvodnenia 5 a 8 tejto smernice uvádzajú:
„(5) Zabezpečenie presných, odborných a porovnateľných informácií o špecifickej energetickej spotrebe energeticky významných výrobkov by malo ovplyvniť koncového užívateľa, aby pri výbere uprednostňoval také výrobky, ktoré spotrebujú menej energie alebo nepriamo prispievajú k nižšej spotrebe energie a iných podstatných zdrojov počas používania. Takto sú výrobcovia pobádaní, aby uskutočnili opatrenia na znižovanie spotreby energie a iných podstatných zdrojov pri výrobkoch, ktoré vyrábajú. To by takisto malo nepriamo podnecovať účinné využitie týchto výrobkov v záujme prispenia k cieľu zvýšenia energetickej účinnosti v EÚ o 20 %. Pri nedostatku týchto informácií pôsobenie len samotných trhových mechanizmov zlyhá pri presadzovaní racionálneho využitia energie a iných podstatných zdrojov pri týchto výrobkoch.
…
(8) Informácie zohrávajú kľúčovú rolu pri pôsobení trhového mechanizmu, a preto je potrebné zaviesť jednotné označovanie pre všetky výrobky toho istého typu, aby sa potenciálnym kupujúcim poskytli doplňujúce štandardizované informácie o nákladoch spojených s prevádzkou týchto výrobkov súvisiacich so spotrebou energie a iných podstatných zdrojov a aby sa prijali opatrenia na zabezpečenie týchto informácií aj pre potenciálnych koncových užívateľov, ktorí nevidia výrobok vystavený, a teda nemajú možnosť vidieť štítok. S cieľom pôsobiť účinne a úspešne by mal byť štítok ľahko rozoznateľný pre koncových užívateľov, jednoduchý a výstižný. Na tieto účely by základom informovania koncových užívateľov o energetickej účinnosti výrobkov mala zostať existujúca štruktúra štítku. Energetická spotreba a ďalšie informácie týkajúce sa výrobkov sa musia merať v súlade s harmonizovanými normami a metódami.“
3 Podľa článku 1 ods. 1 a 2 uvedenej smernice:
„1. Touto smernicou sa ustanovuje rámec zosúladenia vnútroštátnych opatrení týkajúcich sa informácií pre koncového užívateľa najmä pomocou označovania a pomocou štandardných informácií o výrobku, o spotrebe energie a prípadne aj iných podstatných zdrojov počas používania a doplňujúcich informácií týkajúcich sa energeticky významných výrobkov, čím sa koncovým užívateľom umožní, aby si vybrali účinnejšie výrobky.
2. Táto smernica sa uplatní na energeticky významné výrobky, ktoré majú značný priamy alebo nepriamy vplyv na spotrebu energie a podľa potreby aj na iné podstatné zdroje počas používania.“
4 Podľa článku 5 písm. a) a b) tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby „dodávatelia, ktorí umiestňujú výrobky, na ktoré sa vzťahuje delegovaný akt, na trh alebo ich dávajú do prevádzky, priložili v súlade s touto smernicou a delegovaným aktom štítok a informačný list“ a aby títo poskytovatelia „skompletizovali technickú dokumentáciu, ktorá je dostatočná na umožnenie posúdenia správnosti informácií, ktor[é] štítok a informačný list obsahujú“.
5 Článok 10 smernice 2010/30 s názvom „Delegované akty“ stanovuje:
„1. Komisia stanoví podrobnosti týkajúce sa štítku a informačného listu prostredníctvom delegovaného aktu v súlade s článkami 11, 12 a 13 v súvislosti s každým typom výrobku v súlade s týmto článkom.
Ak výrobok spĺňa kritériá uvedené v odseku 2, vzťahuje sa na neho delegovaný akt v súlade s odsekom 4.
Ustanovenia v delegovaných aktoch týkajúce sa informácií o spotrebe energie a iných podstatných zdrojov počas používania uvedených na štítku a v informačnom liste umožňujú koncovým užívateľom, aby sa mohli pri nákupe kvalifikovanejšie rozhodovať, a takisto umožňujú orgánom trhového dohľadu, aby overili, či sú výrobky v súlade s poskytnutými informáciami.
…
4. Delegované akty špecifikujú najmä:
…
b) normy a metódy merania, ktoré sa majú použiť pri získavaní informácií uvedených v článku 1 ods. 1;
…
i) úroveň presnosti vo vyhláseniach [informácií – neoficiálny preklad] na štítku a v informačnom liste;
j) dátum hodnotenia a možnej revízie delegovaného aktu, pričom sa berie do úvahy rýchlosť technologického pokroku.“
6 Článok 11 tejto smernice, nazvaný „Vykonávanie delegovania právomocí“, v odseku 1 uvádza:
„Právomoc prijímať delegované akty uvedené v článku 10 sa Komisii udeľuje na obdobie piatich rokov od 19. júna 2010. Komisia predloží správu týkajúcu sa delegovaných právomocí najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím tohto päťročného obdobia. Delegovanie právomocí sa automaticky predlžuje na rovnako dlhé obdobia s výnimkou prípadov, keď ho Európsky parlament alebo Rada [Európskej únie] v súlade s článkom 12 odvolajú.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
7 Komisia na základe delegovania právomoci, ktorá jej bola priznaná smernicou 2010/30, prijala sporné nariadenie, ktorým sa vykonáva táto smernica, pokiaľ ide o označovanie vysávačov energetickými štítkami. Komisia tak zvolila skúšobnú metódu, ktorá umožňuje merať najmä energetickú náročnosť a schopnosť vysávačov odstraňovať prach, pričom skúška sa vykonala s prázdnou nádobou na zachytávanie prachu na začiatku odsávacích skúšok na rôznych typoch povrchov (ďalej len „skúška s prázdnou odpadovou nádobou“).
8 Prvá odvolateľka je výrobcom špeciálne navrhnutých vysávačov, známych ako „cyklónové“ vysávače, ktorých energetická účinnosť je vyššia ako u iných typov vysávačov. Táto účinnosť bola podhodnotená v dôsledku skúšobnej metódy zvolenej Komisiou, keďže táto metóda neumožnila zohľadniť pokles účinnosti iných typov vysávačov pri postupnom napĺňaní ich nádoby na zachytávanie prachu. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2013 sa táto odvolateľka domáhala zrušenia tohto nariadenia, pričom najmä tvrdila, že Komisia nemá právomoc stanoviť takúto skúšobnú metódu. V tejto súvislosti tvrdila, že táto metóda nezohľadňuje energetickú náročnosť vysávača „počas používania“, ako sa vyžaduje v článku 10 ods. 1 smernice 2010/30. Táto žaloba bola zamietnutá rozsudkom z 11. novembra 2015, Dyson/Komisia (T‑544/13, EU:T:2015:836).
9 Na základe odvolania prvej odvolateľky bol tento rozsudok zrušený rozsudkom z 11. mája 2017, Dyson/Komisia (C‑44/16 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2017:357), a vec bola vrátená Všeobecnému súdu, aby rozhodol o určitých častiach žaloby o neplatnosť, a to jednak o prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na nedostatku právomoci Komisie na stanovenie skúšobnej metódy, ktorú zvolila, a jednak o treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
10 Rozsudkom z 8. novembra 2018, Dyson/Komisia (T‑544/13 RENV, ďalej len „zrušujúci rozsudok“, EU:T:2018:761), ktorý nadobudol právoplatnosť, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia porušila podstatný prvok splnomocnenia udeleného v smernici 2010/30, a to, že informácie poskytnuté spotrebiteľom sa mali týkať energetickej účinnosti prístrojov „počas používania“. Zrušil preto sporné nariadenie bez toho, aby preskúmal tretí žalobný dôvod.
Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
11 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. februára 2019 prvá odvolateľka a ďalšie odvolateľky, ktoré sú ekonomicky prepojené, podali žalobu, ktorou sa domáhali náhrady škody, ktorú údajne utrpeli z dôvodu nezákonnosti sporného nariadenia. V podstate tvrdili, že Komisia sa dopustila viacerých dostatočne závažných porušení právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, ktoré môžu viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, a to porušení článku 10 ods. 1 smernice 2010/30, zásady rovnosti zaobchádzania, zásady riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti náležitej starostlivosti a napokon práva na slobodný výkon povolania alebo podnikania.
12 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateliek a uložil im povinnosť nahradiť trovy konania, keďže sa domnieval, že žiadna z uvádzaných protiprávností, pokiaľ sa považovali za preukázané, nepredstavovala dostatočne závažné porušenie uvádzanej právnej normy.
13 Po prvé, pokiaľ ide o porušenie splnomocnenia udeleného Komisii v článku 10 ods. 1 smernice 2010/30, Všeobecný súd najprv konštatoval, že Komisia nemá žiadnu mieru voľnej úvahy, ale zdôraznil, že toto konštatovanie nepostačuje na vyvodenie záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu tohto ustanovenia, keďže sa domnieval, že je potrebné zohľadniť aj zložitosť situácií, ktoré treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy a úmyselnú alebo neospravedlniteľnú povahu pochybenia, ku ktorému došlo (napadnutý rozsudok, body 36 až 38). Všeobecný súd pri skúmaní kontextu, v ktorom došlo k nezákonnosti z týchto rôznych aspektov, postupne konštatoval, že existovali ťažkosti pri výklade a uplatňovaní vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti článku 10 ods. 1 smernice 2010/30 a všeobecnejšie tejto smernice ako celku (napadnutý rozsudok, body 45 a 97) a že viaceré skutočnosti mohli preukázať ospravedlniteľnosť pochybenia, ako aj technickú zložitosť problémov, ktoré bolo potrebné vyriešiť (napadnutý rozsudok, bod 97). Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že primerane prezieravý a starostlivý správny orgán sa môže domnievať, že sa vystavuje riziku, keď zvolí skúšobnú metódu založenú na použití naplnenej odpadovej nádoby, podľa ktorej skúška pokračuje až do okamihu naplnenia odpadovej nádoby do určitej úrovne, a nie skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou, a teda že Komisia zjavným a závažným spôsobom neprekročila hranice svojej voľnej úvahy (napadnutý rozsudok, bod 97).
14 Po druhé, pokiaľ ide o porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, vzhľadom na typ vysávačov vyrábaných jednotlivými dotknutými hospodárskymi subjektmi sa Všeobecný súd domnieval, že existencia legitímnych pochybností, pokiaľ ide o vedeckú platnosť a presnosť výsledkov, ku ktorým mohla viesť skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 harmonizovanej normy EN 60312 – 1:2013, ktorá bola prijatá Európskym výborom pre normalizáciu v elektrotechnike (Cenelec) (ďalej len „norma Cenelec“), postačovala na to, aby sa dospelo k záveru, že nezávisle od akéhokoľvek objektívneho rozdielu medzi „cyklickými“ vysávačmi a inými typmi vysávačov Komisia zjavným a závažným spôsobom neprekročila hranice svojej voľnej úvahy, ani sa nedopustila dostatočne závažného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, keď zvolila skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou (napadnutý rozsudok, body 110 a 111).
15 Po tretie, pokiaľ ide o porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, Všeobecný súd konštatoval, že Komisia neporušila poslednú uvedenú povinnosť, že nebolo preukázané, že porušila povinnosť nestrannosti alebo že sa dopustila zneužitia konania, a v konečnom dôsledku ani že porušila zásadu riadnej správy vecí verejných (napadnutý rozsudok, bod 117) a v každom prípade zjavným a závažným spôsobom neprekročila hranice svojej voľnej úvahy ani sa nedopustila dostatočne závažného porušenia zásady riadnej správy vecí verejných, a to z dôvodov podobných tým, ktoré boli uznané v súvislosti s prvými dvoma údajnými protiprávnosťami (napadnutý rozsudok, bod 118).
16 Napokon po štvrté, pokiaľ ide o porušenie práva na slobodný výkon povolania alebo podnikania, Všeobecný súd konštatoval, že nebolo preukázané nijaké porušenie slobody podnikania alebo práva vlastniť majetok (napadnutý rozsudok, bod 130) a že vo zvyšnej časti, keďže argumentácia odvolateliek bola v podstate totožná s argumentáciou uvádzanou v súvislosti s ostatnými tromi údajnými protiprávnosťami, pokiaľ ide o platnosť rozhodnutia nezvoliť si skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec, bolo potrebné ju zamietnuť z rovnakých dôvodov (napadnutý rozsudok, bod 131).
Konanie na Súdnom dvore a návrhy odvolateliek
17 Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– vyhlásil, že Komisia sa dopustila dostatočne závažného porušenia práva Únie,
– vrátil vec v zostávajúcej časti Všeobecnému súdu a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v konaní pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.
18 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
19 Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú sedem odvolacích dôvodov.
20 Prvé štyri odvolacie dôvody sa týkajú posúdenia Všeobecného súdu, podľa ktorého porušenie článku 10 ods. 1 smernice 2010/30 nepredstavovalo dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Piaty až siedmy odvolací dôvod sa týkajú posúdení Všeobecného súdu, podľa ktorých údajné porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, zásady riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosti náležitej starostlivosti a napokon porušenia slobody podnikania neboli dostatočne závažné.
O prvom odvolacom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia, porušení právnej sily rozhodnutej veci a metodologickej chybe pri preskúmaní pojmu „dostatočne závažné porušenie“ v rámci posúdenia údajného porušenia článku 10 ods. 1 smernice 2010/30
21 Prvý odvolací dôvod sa v podstate skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na neposkytnutí odpovede na žalobný dôvod odvolateliek a na porušení právnej sily rozhodnutej veci zrušujúceho rozsudku a druhá na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ a nedostatku odôvodnenia.
O prvej časti
– Argumentácia účastníkov konania
22 V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti bodu 52 napadnutého rozsudku, odvolateľky na jednej strane tvrdia, že Všeobecný súd nerozhodol o žalobnom dôvode predloženom na podporu ich žaloby o náhradu škody, ktorý bol založený na tom, že Komisia nemohla zvoliť skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou bez toho, aby porušila podstatný prvok splnomocňujúceho aktu obsiahnutého v smernici 2010/30, a že toto porušenie stačilo na konštatovanie dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, na základe ktorého môže vzniknúť zodpovednosť Únie.
23 Všeobecný súd sa totiž domnieval, že na účely rozhodnutia o tomto žalobnom dôvode bolo vzhľadom na bod 68 rozsudku o odvolaní potrebné určiť, či Komisia mohla vylúčiť skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec z dôvodu pochybností týkajúcich sa vedeckej platnosti výsledkov získaných touto metódou a presnosti informácií poskytnutých spotrebiteľom na ich základe bez toho, aby sa dopustila zjavného a závažného porušenia hraníc voľnej úvahy, ktorú v tejto súvislosti mala. Podľa odvolateliek sa však uvedený žalobný dôvod týkal len nemožnosti Komisie zvoliť skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou.
24 Na druhej strane Všeobecný súd porušil právnu silu rozhodnutej veci, ktorú má zrušujúci rozsudok. Týmto rozsudkom, v ktorom boli konkrétne vyvodené dôsledky z bodu 68 rozsudku o odvolaní, totiž Všeobecný súd rozhodol, že voľba skúšky s prázdnou odpadovou nádobou predstavuje sama osebe porušenie podstatného prvku smernice 2010/30 a že v dôsledku toho nebolo potrebné rozhodnúť o existencii vedecky platných skúšobných metód s naplnenou odpadovou nádobou.
25 Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto dvoch výhrad.
– Posúdenie Súdnym dvorom
26 V bodoch 36 až 38 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že „Komisia nedisponovala nijakou mierou voľnej úvahy, ktorá by jej umožňovala prekročiť mandát, ktorý jej bol udelený splnomocňujúcim aktom, pričom delegovaná právomoc [ktorú mala k dispozícii] musí byť v každom prípade v súlade s podstatnými prvkami splnomocňujúceho aktu“, že síce „neexistencia voľnej úvahy nepostač[ovala] na vyvodenie záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu práva Únie“, ale že je potrebné určiť, či sa Komisia „dop[ustila] dostatočne závažného porušenia povinnosti dodržiavať podstatný prvok splnomocňujúceho aktu, ktorým je požiadavka stanovená v článku 10 ods. 1 smernice 2010/30 [a na tento účel] zohľadniť zložitosť situácií, ktoré treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy a úmyselnú alebo neospravedlniteľnú povahu pochybenia, ku ktorému došlo“.
27 Práve v tomto kontexte Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku uviedol, že „iba zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy, ktorou Komisia v tejto súvislosti disponuje, môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie“, pričom výraz „v tejto súvislosti“ sa týka skutočnosti, že Komisia sa rozhodla „vylúčiť použitie skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec vzhľadom na pochybnosti týkajúce sa vedeckej platnosti získaných výsledkov a presnosti informácií poskytnutých spotrebiteľom“.
28 Bod 52 napadnutého rozsudku teda patrí do rámca preskúmania, ktoré Všeobecný súd vykonal v bode 38 a nasl. tohto rozsudku s cieľom určiť, či sa Komisia dopustila dostatočne závažného porušenia povinnosti dodržiavať podstatný prvok splnomocňujúceho aktu, podľa ktorého sa informácia poskytnutá spotrebiteľom musí týkať energetickej účinnosti spotrebičov „počas používania“, a konkrétne v rámci svojho posúdenia v bode 46 a nasl. uvedeného rozsudku týkajúceho sa zložitosti situácie, ktorú treba upraviť, a úmyselnej alebo neospravedlniteľnej povahy pochybenia, ktorého sa dopustila Komisia. Tento bod 52 teda nemožno vykladať tak, že uznáva existenciu voľnej úvahy, ktorú Všeobecný súd výslovne vylúčil v bode 36 napadnutého rozsudku, ale predstavuje východiskový bod pre preskúmanie posúdení, ktoré Komisia vykonala a ktoré ju viedli k tomu, že prijala skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou namiesto skúšobnej metódy s naplnenou odpadovou nádobou, a tým sa dopustila protiprávnosti identifikovanej v zrušujúcom rozsudku.
29 V tejto súvislosti sa Všeobecný súd domnieval, že túto protiprávnosť možno kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie len vtedy, ak sa v rámci preskúmania všetkých okolností charakterizujúcich situáciu zistí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia vzhľadom na voľnú úvahu, ktorou obvykle disponuje v situácii, keď musí vykonať analýzy a voľby technickej povahy.
30 Po tomto preskúmaní Všeobecný súd dospel v bode 97 tohto rozsudku k záveru, že najmä vzhľadom na technickú zložitosť problémov, ktoré treba vyriešiť, „Komisia zjavným a závažným spôsobom neprekroč[ila] hranice svojej voľnej úvahy“, a v bode 99 uvedeného rozsudku uviedol, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie spočívajúca v tom, že porušenie právnej normy bolo dostatočne závažné, nebola splnená.
31 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd odpovedal na žalobný dôvod, podľa ktorého porušenie podstatného prvku splnomocňovacieho aktu zo strany Komisie, a to zákazu použiť skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou, postačuje na to, aby predstavovalo „dostatočne závažné porušenie“, pričom voči nej uplatnil opačné posúdenie a uviedol dôvody tohto posúdenia. Všeobecný súd teda neporušil v tejto súvislosti svoju povinnosť odôvodnenia.
32 Ďalej Všeobecný súd bez toho, aby porušil právnu silu rozhodnutej veci vzťahujúcej sa na zrušujúci rozsudok, preskúmal skutkové okolnosti pochybenia, ktorého sa Komisia dopustila tým, že porušila podstatný prvok splnomocňujúceho aktu, ktorým bolo kritérium týkajúce sa „informácií o spotrebe… počas jeho používania“, ktoré je uvedené v článku 10 ods. 1 treťom pododseku smernice 2010/30, s cieľom určiť, či toto pochybenie predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.
33 Všeobecný súd totiž pri svojom odôvodnení vychádzal z konštatovania vyplývajúceho z uvedeného rozsudku, podľa ktorého Komisia nedisponovala žiadnou mierou voľnej úvahy, ktorá by jej umožňovala prekročiť mandát, ktorý jej bol udelený, a zároveň okrem toho vykonal posúdenie týkajúce sa pojmu „dostatočne závažné porušenie“, odlišné od posúdenia vykonaného v rámci žaloby o neplatnosť, ktorá mu bola predtým predložená.
34 Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu teda treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti
– Argumentácia účastníkov konania
35 Odvolateľky v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 82 napadnutého rozsudku konštatoval, že je dôležité zistiť, či Komisia zjavne a závažne neprekročila hranice svojej voľnej úvahy tým, že uprednostnila použitie skúšobnej metódy založenej na používaní prázdnej odpadovej nádoby pred naplnenou odpadovou nádobou. Z tejto úvahy vyplýva, že na účely posúdenia ospravedlniteľnosti pochybenia, ktorého sa dopustila Komisia, sa Všeobecný súd domnieval, že Komisia mala na výber medzi skúšobnou metódou uvedenou v bode 5.9 normy Cenelec a skúšobnou metódou s prázdnou nádobou. Odvolateľky však zdôrazňujú, že takáto voľba neexistovala, pretože Komisia nemohla použiť túto poslednú uvedenú metódu. Komisia totiž mohla použiť akúkoľvek inú skúšobnú metódu s naplnenou nádobou alebo iniciovať navrhnutie zmeny smernice 2010/30 s cieľom odstrániť kritérium vyžadujúce, aby informácie odrážali spotrebu výrobku „počas jeho používania“.
36 Napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, keďže Všeobecný súd sa domnieval, že otázka vedeckej platnosti skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec bola rozhodujúca bez toho, aby poskytol viac vysvetlení, a hoci Komisia nepreukázala, že by v čase posudzovaných skutočností mala pochybnosti o tejto platnosti.
37 Napokon odvolateľky poukazujú na skreslenie dôkazov a porušenie pravidiel v oblasti dôkazného bremena, pričom odkazujú na úvahy uvedené v tejto súvislosti v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu.
38 Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto výhrad.
– Posúdenie Súdnym dvorom
39 V bode 46 a nasl. napadnutého rozsudku Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia otázky, či porušenie práva Únie, ktoré odôvodňovalo zrušenie sporného nariadenia, možno vzhľadom na zložitosť situácie, ktorú treba upraviť, a úmyselnú alebo neospravedlniteľnú povahu pochybenia, ku ktorému došlo, kvalifikovať ako dostatočne závažné, preskúmal kontext, v ktorom sa Komisia dopustila pochybenia tým, že zvolila skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou namiesto skúšobnej metódy s naplnenou odpadovou nádobou, pričom vzal do úvahy konkrétne okolnosti prípravy a prijatia sporného nariadenia, najmä pokiaľ ide o práce vykonané na účely stanovenia skúšobnej metódy, teda so zreteľom na skutočnosti, ktoré podľa Všeobecného súdu skutočne zohľadnila. V bode 82 tohto rozsudku sa teda Všeobecný súd nesnažil vypracovať vyčerpávajúci zoznam možností, ktoré mala Komisia k dispozícii, ale obmedzil sa na posúdenie toho, či sa Komisia v konkrétnom kontexte prijatia sporného nariadenia dopustila dostatočne závažného porušenia dotknutej právnej normy.
40 Prvá výhrada, ktorou sa Všeobecnému súdu vytýka, že sa domnieval, že Komisia bola postavená pred binárnu voľbu, teda spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.
41 Pokiaľ ide o druhú výhradu, Všeobecný súd v bode 82 napadnutého rozsudku konštatoval, že „otázka, či je skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec vedecky a technicky podložená, nie je v prejednávanej veci relevantná“. Odvolateľky jej teda neopodstatnene vytýkajú, že dostatočne neodôvodnila tvrdenie, že otázka vedeckej platnosti tejto skúšobnej metódy bola rozhodujúca.
42 Napokon treba konštatovať, že výhrady odvolateliek založené na skreslení dôkazov a porušení pravidiel v oblasti dôkazného bremena nie sú v rámci tohto odvolacieho dôvodu doplnené spresneniami potrebnými na posúdenie ich dôvodnosti.
43 Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhú časť prvého odvolacieho dôvodu je potrebné zamietnuť a v dôsledku toho aj tento odvolací dôvod v celom rozsahu.
O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ v rámci posúdenia údajného porušenia článku 10 ods. 1 smernice 2010/30
Argumentácia účastníkov konania
44 Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerozhodol, že skutočnosť, že porušená norma nepriznávala Komisii žiadnu mieru voľnej úvahy, bola zásadná a rozhodujúca pre vyvodenie záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu. Tento odvolací dôvod opierajú o päť súvislostí, ktoré považujú za výlučne rozhodujúce, a to po prvé skutočnosť, že kritérium, podľa ktorého sa informácie musia týkať spotreby výrobku počas jeho používania, je podstatným prvkom smernice 2010/30 a bolo stanovené s cieľom obmedziť voľnú úvahu Komisie, po druhé dôležitosť cieľa ochrany životného prostredia sledovaného touto smernicou, po tretie podstatný charakter uvedeného kritéria na dosiahnutie tohto cieľa, po štvrté skutočnosť, že Komisia vedela o klamlivej povahe zvolenej skúšobnej metódy a po piate nemožnosť výrobcov doplniť informácie uvedené na energetických štítkoch o ďalšie informácie.
45 V každom prípade aj za predpokladu, že by mohli byť zohľadnené aj iné okolnosti, ako sú výkladové ťažkosti alebo zložitosť právnej úpravy, Všeobecný súd ich mal zvážiť s nedodržaním kritéria, ktoré neponecháva nijakú mieru voľnej úvahy a ktoré nemohlo byť nahradené inými úvahami.
46 Komisia spochybňuje dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu.
Posúdenie Súdnym dvorom
47 Treba pripomenúť, že medzi podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ patrí požiadavka dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 29 a citovaná judikatúra).
48 Takéto porušenie je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30 a citovaná judikatúra).
49 Identifikácia takéhoto prekročenia teda predpokladá zistenie pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 43).
50 Na účely určenia, či sa má porušenie právnej normy Únie považovať za dostatočne závažné, treba odkázať na oblasť, podmienky, ako aj kontext, v ktorom inštitúcia koná (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, bod 40 a citovanú judikatúru).
51 Medzi skutočnosti, ktoré treba v tejto súvislosti zohľadniť, patrí najmä stupeň jasnosti a presnosti porušeného pravidla, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý táto norma ponecháva orgánu Únie (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30 a citovaná judikatúra), zložitosť situácie, ktorú treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov [rozsudok z 19. apríla 2007, Holcim (Nemecko)/Komisia, C‑282/05 P, EU:C:2007:226, bod 50 a citovaná judikatúra], ako aj ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného nesprávneho právneho posúdenia (rozsudok zo 4. decembra 2003, Evans, C‑63/01, EU:C:2003:650, bod 86 a citovaná judikatúra).
52 Z judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bodoch 48 až 51 tohto rozsudku vyplýva – ako uviedla generálna advokátka v bode 91 svojich návrhov –, že rozsah miery voľnej úvahy, ktorú porušená právna norma ponecháva orgánu Únie, je len jednou zo skutočností, ktoré treba zohľadniť na účely určenia, či sa tento orgán dopustil dostatočne závažného porušenia tejto normy. Hoci ide o relevantnú skutočnosť, ktorú treba preskúmať vo všetkých prípadoch, skutočnosť, že porušené ustanovenie neponecháva žiadnu mieru voľnej úvahy, nemusí nevyhnutne znamenať, že porušenie tohto ustanovenia je dostatočne závažné.
53 V závislosti od okolností každej veci totiž možno zohľadniť ďalšie skutočnosti so zreteľom na kontext, v ktorom došlo k zistenému porušeniu. Porušenie právnej normy, ktorá neponecháva dotknutému orgánu žiadnu mieru voľnej úvahy, sa teda s prihliadnutím na okolnosti nemusí javiť ako zjavné, a teda dostatočne závažné, najmä ak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktorý je ospravedlniteľný s ohľadom na výkladové ťažkosti prepisu obsahujúceho túto normu.
54 V dôsledku toho, hoci v určitých situáciách môže samotné porušenie práva Únie viesť k preukázaniu, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu, ak porušená norma ponecháva orgánu Únie, ktorý sa dopustil tohto porušenia, len obmedzenú, či dokonca žiadnu mieru voľnej úvahy, takéto konštatovanie môže vyplývať len zo súhrnu okolností, ktoré toto porušenie sprevádzajú, ak z preskúmania týchto okolností nevyplýva žiadna iná relevantná skutočnosť, ktorá by viedla k vylúčeniu zjavnej a závažnej povahy prekročenia tejto hranice voľnej úvahy.
55 V napadnutom rozsudku – ako bolo uvedené v jeho bode 22 – Všeobecný súd najprv určil, či Komisia disponovala voľnou úvahou, pokiaľ ide o dodržiavanie kritéria, podľa ktorého sa informácie mali týkať spotreby výrobku počas jeho používania, a v bode 36 tohto rozsudku konštatoval, že to tak nie je. Ďalej sa v bodoch 37 a 38 tohto rozsudku v podstate domnieval, že toto konštatovanie samo osebe nepostačovalo na vyvodenie záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu porušeného ustanovenia a identifikoval súbor skutočností, ktoré považoval za relevantné na účely rozhodnutia o existencii takéhoto porušenia, a to zložitosť situácií, ktoré bolo potrebné upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy a úmyselnú alebo neospravedlniteľnú povahu pochybenia, ku ktorému došlo. Ďalej zohľadnil okolnosti prejednávanej veci predtým, ako v bode 97 tohto rozsudku dospel k záveru, že Komisia neprekročila zjavným a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy.
56 Z úvah uvedených v bodoch 53 až 55 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa tým nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.
57 Z bodu 54 tohto rozsudku okrem toho vyplýva, že určenie skutočností relevantných na posúdenie existencie dostatočne závažného porušenia patrí do oblasti posúdenia, ktoré možno okrem nesprávneho právneho posúdenia napadnúť v rámci odvolania len z dôvodu skreslenia. V rámci tohto odvolacieho dôvodu však odvolateľky len implicitne uvádzajú proti skutočnostiam zohľadneným Všeobecným súdom ďalšie skutočnosti, ktoré boli podľa nich rozhodujúce.
58 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.
O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ a na porušení právnej sily rozhodnutej veci vzhľadom na neexistenciu právnej zložitosti
Argumentácia účastníkov konania
59 Tretí odvolací dôvod sa týka bodov 42, 43 a 45 napadnutého rozsudku. Vo svojej prvej časti sa v podstate zakladá na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ právnej normy Únie z dôvodu zohľadnenia skutočností, ktoré nastali po prijatí sporného nariadenia, a vo svojej druhej časti na porušení právnej sily rozhodnutej veci zrušujúceho rozsudku.
60 V prvom rade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa nemohol odvolávať na priebeh konania o neplatnosti sporného nariadenia, aby posúdil, či existujú ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, ktorými sa riadi prijatie tohto nariadenia, a okrem toho spochybňujú spôsob, akým vykonal toto posúdenie.
61 Podľa nich sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zohľadnil iné okolnosti než tie, za ktorých Komisia konala v čase prijatia sporného nariadenia, keďže z neskorších okolností nemožno vyvodiť nijaký záver. Ďalej skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku o odvolaní vrátil preskúmanie žaloby o neplatnosť Všeobecnému súdu, neodhalila žiadnu právnu zložitosť, keďže tento súd v zrušujúcom rozsudku jednoducho rozhodol, že voľba skúšobnej metódy s prázdnou odpadovou nádobou bola v rozpore so splnomocňujúcim aktom a že údajná nemožnosť použiť skúšobnú metódu s naplnenou odpadovou nádobou nemá v tejto súvislosti nijaký vplyv.
62 V druhom rade z bodu 68 rozsudku o odvolaní nevyplýva, že na to, aby bolo možné rozhodnúť o žalobe o neplatnosť ako o žalobe založenej na porušení článku 10 ods. 1 smernice 2010/30, bolo potrebné vykonať vyváženie medzi povinnosťou prijať skúšobnú metódu odrážajúcu skutočné podmienky používania a povinnosťou zabezpečiť presnosť výsledkov skúšky. Zo zrušujúceho rozsudku naopak vyplýva, že tieto dve povinnosti boli kumulatívne. Posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého existovali výkladové ťažkosti spojené so zložitosťou a nepresnosťou relevantných ustanovení tejto smernice, je teda založené na porušení právnej sily rozhodnutej veci vzťahujúcej sa na zrušujúci rozsudok, ako aj na nesprávnom výklade rozsudku o odvolaní.
63 Komisia spochybňuje dôvodnosť oboch častí tohto odvolacieho dôvodu.
Posúdenie Súdnym dvorom
64 Pokiaľ ide o prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že závažnosť porušenia právnej normy Únie, ktorého sa dopustila dotknutá inštitúcia, v rozsahu, v akom je neoddeliteľne spojený s týmto porušením, nemožno posúdiť v inom okamihu, než v ktorom došlo k uvedenému porušeniu. Z toho vyplýva, že existencia „dostatočne závažného porušenia“ právnej normy Únie sa musí nevyhnutne posudzovať vzhľadom na okolnosti, za ktorých inštitúcia v danom okamihu konala (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, body 45 a 46).
65 Hoci neexistencia alebo existencia ťažkostí pri uplatňovaní a výklade predpisov, ktorými sa riadi prijatie aktu, ktorý predstavuje porušenie právnej normy Únie, sa musí posudzovať na základe znenia dotknutej normy a s ohľadom na čas prijatia sporného aktu, nič však nebráni tomu, aby sa posudzovala s odkazom na relevantnú judikatúru, a to z dôvodu usmernení, ktoré obsahuje (pozri analogicky rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 59). V závislosti od okolností môže ísť o usmernenia obsiahnuté v rozhodnutiach, ktoré nasledovali po prijatí predmetného aktu, či sú už také, ktoré poukazujú na neexistenciu ťažkostí pri výklade predpisu, ktorý bol týmto aktom porušený, ako napríklad rozhodnutie konštatujúce, že tento predpis je acte clair, alebo sú také, ktoré naopak poukazujú na existenciu takýchto ťažkostí, ako je rozhodnutie objasňujúce dosah uvedeného predpisu alebo rozhodnutia, ktoré sa líšia vo výklade, ktorý mu treba poskytnúť.
66 V prejednávanej veci takáto judikatúra existovala, pretože článok 10 ods. 1 tretí pododsek smernice 2010/30 bol rozhodujúcim ustanovením v rámci konania o neplatnosť sporného nariadenia.
67 Všeobecný súd preto mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, považovať za relevantné odkázať v bodoch 40 až 45 napadnutého rozsudku v podstate na rozhodnutia vydané v konaní o neplatnosť najprv Súdnym dvorom v odvolacom konaní a potom Všeobecným súdom v konaní o postúpení veci, a teda aj na odôvodnenia rozsudku o odvolaní týkajúce sa vrátenia veci Všeobecnému súdu, aby rozhodol o otázke, či dodržanie článku 10 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2010/30 vyvoláva zložité otázky a ťažkosti pri uplatňovaní a výklade, najmä vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti tohto ustanovenia, pokiaľ ide o rozsah pojmu „počas jeho používania“.
68 Prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
69 Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že v bodoch 41 až 44 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal odôvodnenie zrušujúceho rozsudku z hľadiska rozsudku o odvolaní. V tejto súvislosti v bode 42 napadnutého rozsudku zdôraznil, že z rozsudku o odvolaní vyplýva, že bolo potrebné zvážiť na jednej strane povinnosť použiť metódu výpočtu, ktorá umožní zmerať energetickú náročnosť vysávačov v podmienkach čo najbližších podmienkam používania, pričom sa vyžaduje, aby bola odpadová nádoba vysávača naplnená do určitej miery, a na druhej strane požiadavky súvisiace s vedeckou platnosťou získaných výsledkov a presnosťou informácií poskytnutých spotrebiteľom, čo si vyžiadalo vrátenie veci Všeobecnému súdu, aby rozhodol o tom, či došlo k porušeniu dotknutého ustanovenia. Ďalej v bodoch 43 a 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že Všeobecný súd v zrušujúcom rozsudku vyložil odôvodnenie rozsudku o odvolaní v tom zmysle, že táto povinnosť a tieto požiadavky predstavovali dve kumulatívne podmienky, takže nesplnenie prvej podmienky postačovalo na konštatovanie, že došlo k porušeniu tohto ustanovenia, a teda na zrušenie sporného nariadenia.
70 Všeobecný súd na základe toho dospel v bode 45 napadnutého rozsudku k záveru, že tieto zložky odôvodnenia preukazujú, že uplatnenie článku 10 ods. 1 smernice 2010/30 na konkrétny prípad vysávačov môže vyvolať určité rozdiely v posúdení, ktoré naznačujú výkladové ťažkosti vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti tohto ustanovenia a všeobecnejšie smernice 2010/30 ako celku.
71 Všeobecný súd tým neporušil právnu silu rozhodnutej veci vzťahujúcej sa na zrušujúci rozsudok. Svoje posúdenie totiž nezaložil len na tomto rozsudku, ale porovnal odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku a v rozsudku o odvolaní. Tvrdenie odvolateliek, že na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd, rozsudok o zrušení sporného nariadenia ukazuje, že právny kontext nemá žiadnu zložitosť, treba z toho istého dôvodu zamietnuť, keďže napadnuté posúdenie sa netýka preskúmania tohto rozsudku ako takého, ale porovnania tohto rozsudku s rozsudkom o odvolaní. Navyše treba zdôrazniť, že preskúmania, ktoré Všeobecný súd vykonal jednak v zrušujúcom rozsudku v rámci žaloby o neplatnosť a jednak v napadnutom rozsudku v rámci žaloby o náhradu škody, majú rozdielnu povahu. Vo zrušujúcom rozsudku totiž rozhodoval len o tom, či došlo k porušeniu právnej normy Únie, a nie o tom, či došlo k „dostatočne závažnému porušeniu“.
72 Je preto potrebné zamietnuť aj druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú, a teda zamietnuť tretí odvolací dôvod v celom rozsahu.
O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ vo viacerých ohľadoch, pokiaľ ide o kritérium posúdenia týkajúce sa zložitosti situácií, ktoré treba upraviť
73 Štvrtý odvolací dôvod, ktorý sa v podstate skladá z ôsmich častí, je založený na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ normy práva Únie vo viacerých ohľadoch, pokiaľ ide o kritérium posúdenia týkajúce sa zložitosti situácií, ktoré treba upraviť.
O prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
74 Odvolateľky sa domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 52 napadnutého rozsudku konštatoval, že otázka vedeckej platnosti skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec bola relevantná pre posúdenie zložitosti regulačného rámca. Keďže sa totiž preukázalo, že Komisia nezohľadnila podstatný prvok smernice 2010/30, bolo z právneho hľadiska irelevantné preskúmať aj to, či Komisia mala legitímne pochybnosti o tejto metóde. Odôvodnenie Všeobecného súdu je v tomto ohľade tiež nesprávne, keďže sa domnieval, že Komisia mala na výber medzi nesprávnou skúšobnou metódou, pretože bola vykonaná s prázdnou odpadovou nádobou, a skúšobnou metódou uvedenou v bode 5.9 normy Cenelec.
75 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto časti.
– Posúdenie Súdnym dvorom
76 Treba uviesť, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 51 tohto rozsudku zložitosť situácie, ktorú treba upraviť, je relevantným prvkom pri určovaní, či porušenie právnej normy Únie možno kvalifikovať ako dostatočne závažné.
77 Okrem toho treba na jednej strane zdôrazniť, že Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že na to, aby mohol rozhodnúť o argumentácii odvolateliek bolo potrebné určiť, či Komisia mohla vylúčiť použitie skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec vzhľadom na pochybnosti týkajúce sa vedeckej platnosti získaných výsledkov a presností informácií poskytnutých spotrebiteľom. Z bodov 46, 47, 49 a 50 tohto rozsudku totiž vyplýva, že odvolateľky tvrdili, že používanie skúšobnej metódy s naplnenou odpadovou nádobou nie je nijako osobitne zložité a že skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec je vedecky platná, najmä pokiaľ ide o požiadavky presnosti, spoľahlivosti a reprodukovateľnosti meraní.
78 Na druhej strane z rozsudku o odvolaní, a najmä z jeho bodov 19 až 42, 68, 70 a 83 vyplýva, že otázka reprodukovateľnosti meraní vykonaných pomocou skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec, spojená s vedeckou platnosťou získaných výsledkov a presnosťou informácií poskytovaných spotrebiteľom, bola dôležitým prvkom v konaní o žalobe o neplatnosť, a to tak pred, ako aj po tom, čo tento rozsudok objasnil význam pojmu „počas jeho používania“, ktorý je uvedený v článku 10 ods. 1 treťom pododseku smernice 2010/30. Táto otázka bola totiž pred Všeobecným súdom prejednaná v prvej fáze tejto žaloby a z bodov 68 a 70 uvedeného rozsudku vyplýva, že je stále relevantná.
79 Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho posúdenia, keď sa rozhodol preskúmať zložitosť situácie, ktorú treba upraviť, a v tomto rámci zohľadnil uvedenú otázku.
80 V zostávajúcej časti z odpovede na prvý odvolací dôvod vyplýva, že výhrada odvolateliek týkajúca sa skutočnosti, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že Komisia mala na výber, spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.
81 Prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej a štvrtej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
82 V druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky namietajú skreslenie dôkazov a porušenie pravidiel v oblasti dôkazného bremena, ako aj nedostatočné odôvodnenie. Tvrdia, že Komisia nepreukázala, že v čase prijatia sporného nariadenia mala pochybnosti o vedeckej platnosti získaných výsledkov a presnosti informácií poskytnutých spotrebiteľom v súvislosti s testovacou metódou uvedenou v bode 5.9 normy Cenelec. Vzhľadom na neexistenciu dôkazu v tejto súvislosti Všeobecný súd teda nemohol v bode 52 napadnutého rozsudku konštatovať existenciu takýchto pochybností. Komisii sa tiež vytýka, že neuviedla dôvod, pre ktorý preskúmanie zložitosti situácie, ktorú treba upraviť, záviselo od otázky, „či Komisia odmietla vedeckú platnosť jediného spôsobu napĺňania odpadovej nádoby prachom“.
83 V rámci štvrtej časti, ktorú treba preskúmať spoločne s druhou časťou, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku nesprávne posúdil článok 7 sporného nariadenia ako relevantný prvok. V rámci svojej prvej výhrady tvrdia, že tento článok bol skreslený, keďže neobsahuje „vyhlásenie“ Komisie o nepoužívaní skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec z dôvodu existencie pochybností o jej vedeckej platnosti. Uvedený článok naopak potvrdzuje, že v čase prijatia sporného nariadenia Komisia ešte nepreskúmala možnosť použiť metódy merania s naplnenou odpadovou nádobou.
84 Vo svojej druhej výhrade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd tým, že zohľadnil uvedený článok 7, rozhodol ultra petita a porušil ich právo na procesnú obranu, keďže neexistoval dôkaz o tom, že Komisia vykonala posúdenie uvedenej skúšobnej metódy.
85 Komisia spochybňuje dôvodnosť výhrad formulovaných v týchto dvoch častiach.
– Posúdenie Súdnym dvorom
86 Pokiaľ ide o druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku uviedol:
„Z článku 7 [sporného] nariadenia vyplýva, že Komisia sa vzhľadom na stav technických poznatkov domnievala, že skúšobnú metódu [uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec] nemožno použiť na základe článku 10 ods. 4 písm. b) smernice 2010/30. Takéto vylúčenie sa má vykladať v tom zmysle, že Komisia na účely posúdenia energetickej náročnosti vysávačov implicitne usúdila, že uvedená skúšobná metóda nepredstavuje spoľahlivú, presnú a reprodukovateľnú metódu merania a výpočtu v zmysle článku 5 [sporného] nariadenia. Komisia tak uprednostnila skúšobnú metódu založenú na používaní prázdnej odpadovej nádoby, ktorá síce odráža užšiu škálu používania než metóda založená na používaní naplnenej odpadovej nádoby, ale spĺňa kritériá spoľahlivosti, presnosti a reprodukovateľnosti.“
87 Prostredníctvom týchto úvah Všeobecný súd na jednej strane presne uviedol, na akých prvkov, ktoré vyplývajú zo samotného sporného nariadenia, založil svoje konštatovanie, že Komisia mala pochybnosti, pokiaľ ide o skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec, pričom zohľadnenie týchto prvkov v nijakom prípade neporušilo pravidlá v oblasti dôkazného bremena. Na druhej strane tiež odôvodnil toto konštatovanie a poukázal na význam pripisovaný súvislostiam, ktoré viedli Komisiu k odmietnutiu tejto metódy pri posudzovaní zložitosti situácie, ktorú bolo potrebné upraviť, keďže toto rozhodnutie viedlo k voľbe metódy, ktorá sa následne ukázala ako nesprávna.
88 V prvej výhrade svojej štvrtej časti však odvolateľky tvrdia, že úvahy uvedené v bode 60 napadnutého rozsudku vychádzajú zo skreslenia článku 7 sporného nariadenia.
89 Tento článok, na ktorý Všeobecný súd odkázal v bode 60 napadnutého rozsudku, znel takto:
„Komisia preskúma toto nariadenie z hľadiska technického pokroku najneskôr päť rokov po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia. V rámci preskúmania sa posúdia najmä…, či je možné používať pri meraní ročnej spotreby energie, zachytávania prachu a reemisií prachu metódy, pri ktorých sa uprednostňuje skôr meranie s čiastočne naplnenou, ako prázdnou odpadovou nádobou na zachytávanie prachu.“
90 V prvom rade treba uviesť, že Všeobecný súd v uvedenom bode 60 nezamýšľal parafrázovať znenie tohto ustanovenia, ale vyvodiť z neho závery, ako to naznačuje slovné spojenie „z článku 7 [sporného] nariadenia vyplýva“.
91 V druhom rade tento bod nadväzuje na rôzne konštatovania týkajúce sa smernice 2010/30, sporného nariadenia a uverejnenia normy Cenelec v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré sú uvedené v bodoch 55 až 58 napadnutého rozsudku, v rámci ktorých sú uvedené nasledujúce úvahy, ako naznačujú slová „v tejto súvislosti“, ktorými začína bod 59 uvedeného rozsudku.
92 Po prvé Všeobecný súd tak uviedol, že smernica 2010/30 vyžaduje, aby Komisia používala harmonizované normy a metódy merania na účely určenia spôsobov výpočtu relevantných ukazovateľov, ako je energetická spotreba (napadnutý rozsudok, bod 55). Po druhé sa odvolával na rôzne časti sporného nariadenia, a to na jeho odôvodnenie 4 a jeho článok 5 s názvom „Metódy merania“, v ktorom sa uvádza, že informácie, ktoré sa majú poskytnúť, treba získať použitím spoľahlivých, presných a reprodukovateľných metód merania a výpočtu, ktoré zohľadňujú najmodernejšie metódy merania a výpočtu, pričom odkazoval na prílohu VI tohto nariadenia. Pripomenul najmä, že bod 1 tejto prílohy na tento účel odkazuje na harmonizované normy, ktorých referenčné čísla boli uverejnené v úradnom vestníku, a spresnil, že tieto normy musia byť v súlade s definíciami, podmienkami, rovnicami a technickými parametrami stanovenými v tejto prílohe (napadnutý rozsudok, bod 56). Napokon po tretie Všeobecný súd uviedol, že odkazy na normu Cenelec boli uverejnené v oznámení v úradnom vestníku, v ktorom bolo spresnené, že bod 5.9 tejto normy bol vylúčený z dotknutej citácie, z čoho vyplývalo, že na účely uplatnenia prílohy VI sporného nariadenia bola harmonizovaná norma týkajúca sa výpočtu schopnosti odstraňovať prach a ročnej spotreby energie vysávačov určená na základe skúšok s prázdnou odpadovou nádobou (napadnutý rozsudok, body 57 a 58).
93 Zo všetkých skutočností uvedených v bodoch 90 až 92 tohto rozsudku vyplýva, že závery vyvodené Všeobecným súdom z článku 7 sporného nariadenia, zasadené do kontextu a ním objasnené, nie sú nezlučiteľné so znením tohto článku.
94 Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, že článok 7 sporného nariadenia možno chápať v tom zmysle, že Komisia v čase prijatia sporného nariadenia nepreskúmala skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec, ale plánovala ju preskúmať neskôr, treba pripomenúť, že okolnosť, že časť spisu predloženého Všeobecnému súdu môže byť vykladaná odlišne od výkladu, ktorý prijal Všeobecný súd, nemôže stačiť na preukázanie skreslenia tohto posledného uvedeného výkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2015, Komisia/ANKO, C‑78/14 P, EU:C:2015:732, bod 55). Okrem toho treba uviesť, že použitie výrazov „preskúmanie“ a „z hľadiska technického pokroku“ v tomto článku spôsobuje, že výklad navrhovaný odvolateľkami je nepravdepodobný, ale naopak potvrdzuje výklad Všeobecného súdu.
95 Napokon výhradu, že Všeobecný súd úvahami uvedenými v bode 60 napadnutého rozsudku rozhodol ultra petita a v rozpore s právom odvolateliek na obhajobu, treba zamietnuť z dôvodu, že Všeobecný súd na základe týchto úvah iba posúdil význam časti spisu, ktorý mu bol predložený. Treba totiž konštatovať, že sporné nariadenie bolo nevyhnutne ústredným prvkom žaloby o náhradu škody, ktorá bola podaná na Všeobecný súd, a bolo zjavne súčasťou tohto spisu, o ktorom odvolateľky vedeli a mohli sa k nej vyjadriť. Všeobecnému súdu teda prináležalo zohľadniť toto nariadenie a prípadne z neho vyvodiť závery, ktoré považoval za užitočné na účely posúdenia relevantnosti jednotlivých tvrdení účastníkov konania, pokiaľ ide o skutkovú okolnosť súvisiacu so zložitosťou situácie, ktorú bolo potrebné upraviť.
96 Druhú a štvrtú časť štvrtého odvolacieho dôvodu je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodné.
O tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
97 V tretej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú tvrdenie uvedené na konci bodu 53 napadnutého rozsudku, podľa ktorého mala Komisia na prijatie delegovaných aktov stanovených smernicou 2010/30 v súlade s jej článkom 11 ods. 1 obdobie piatich rokov počínajúce od 19. júna 2010.
98 Na jednej strane odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne zohľadnil toto ustanovenie pri svojom posúdení zložitosti právnej úpravy, pretože sa domnieval, že z toho vyplývajúci „časový tlak“ mohol odôvodniť prijatie sporného nariadenia, ktoré stanovuje skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou, hoci uvedené ustanovenie nestanovilo Komisii žiadnu záväznú lehotu.
99 Na druhej strane sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že toto obdobie piatich rokov, ktoré mala Komisia na prijatie sporného nariadenia, malo vplyv na jej správanie, keďže v tejto súvislosti nebol predložený nijaký dôkaz.
100 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto časti.
– Posúdenie Súdnym dvorom
101 V bode 53 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd obmedzil na pripomenutie obsahu niektorých častí preambuly a normatívnej časti smernice 2010/30, vrátane jej článku 11 ods. 1, bez toho, aby z nich vyvodil akýkoľvek záver.
102 Výhrada, že Všeobecný súd sa tým domnieval, že tento článok vyvíjal na Komisiu „časový tlak“, keďže jej ukladal povinnosť prijať sporné nariadenie v určitej lehote, je teda založená na nesprávnom výklade tohto bodu.
103 Okrem toho pokiaľ sa možno domnievať, že odvolateľky poukazujú aj na úvahy uvedené v bode 95 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že zo samotného znenia tohto bodu vyplýva, že tieto úvahy boli uvedené len pre úplnosť po tom, čo Všeobecný súd v bode 94 tohto rozsudku na základe všetkých predtým uvedených úvah dospel k záveru, že Komisia sa mohla bez toho, aby zjavným a závažným spôsobom prekročila hranice svojej voľnej úvahy, domnievať, že skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec nebola schopná zaručiť vedeckú platnosť a presnosť informácií poskytovaných spotrebiteľom, a namiesto toho zvoliť skúšobnú metódu, ktorá spĺňa kritériá platnosti a presnosti informácií.
104 Všeobecný súd bol v každom prípade oprávnený zohľadniť uvedené úvahy, keďže Komisia sa mohla bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustila v súvislosti s podmienkou uvedenou v článku 10 ods. 1 treťom pododseku smernice 2010/30, domnievať, že bola povinná prijať právnu úpravu týkajúcu sa vysávačov. Druhý pododsek tohto odseku totiž stanovoval, že na každý výrobok spĺňajúci kritériá uvedené v odseku 2 tohto článku, medzi ktoré patril aj tento druh výrobkov, sa mal vzťahovať delegovaný akt Komisie.
105 Tretiu časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť.
O piatej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
106 Piata časť štvrtého odvolacieho dôvodu obsahuje dve výhrady. Vo svojej prvej výhrade odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku skreslil ich tvrdenie týkajúce sa splnomocnenia, ktoré Komisia udelila výboru Cenelec. Vo svojej druhej výhrade tvrdia, že neodôvodnil tvrdenie uvedené v bode 68 tohto rozsudku, podľa ktorého by vypracovanie skúšobnej metódy týkajúcej sa schopnosti odstraňovať prach založenej na používaní naplnenej odpadovej nádoby na účely výpočtu energetickej náročnosti viedlo k ťažkostiam, a ani im neumožnil sa v tejto súvislosti vyjadriť.
107 Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto výhrad.
– Posúdenie Súdnym dvorom
108 V bode 71 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poukázal na správu výboru Cenelec označenú ako záverečná správa, v ktorej tento orgán poznamenal, že Komisia sa na účely vykonania sporného nariadenia rozhodla neprijať postup týkajúci sa schopnosti odstraňovať prach z kobercov a tvrdých podláh. Všeobecný súd poznamenal, že hoci tento výbor uviedol, že tento postup je súčasťou normy Cenelec, týka sa rôznych bodov tejto normy, ktoré nie sú súčasťou harmonizovaných noriem uvedených v bode 1 prílohy VI tohto nariadenia. Z toho vyvodil, že argumentácia odvolateliek týkajúca sa týchto bodov je irelevantná na účely určenia, či Komisia mohla odmietnuť použitie skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec bez toho, aby zjavným a závažným spôsobom prekročila hranice svojej voľnej úvahy.
109 Vo svojej prvej výhrade odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd tým nesprávne vyložil tvrdenie, ktoré uviedli a ktoré označujú ako „jediné tvrdenie, ktoré Dyson predložila v súvislosti so splnomocnením M353“.
110 Treba konštatovať, že odvolateľky nespresňujú časť alebo časti ich písomných podaní, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preto Súdnemu dvoru neumožňujú preskúmať dôvodnosť svojich tvrdení.
111 Táto výhrada sa teda musí zamietnuť ako neprípustná.
112 V rámci svojej druhej výhrady odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd neodôvodnil svoje posúdenie uvedené v bode 68 napadnutého rozsudku, podľa ktorého by vypracovanie skúšobnej metódy týkajúcej sa schopnosti vysávačov odstraňovať prach založenej na používaní naplnenej odpadovej nádoby na účely výpočtu energetickej náročnosti viedlo k ťažkostiam.
113 Treba však uviesť, že Všeobecný súd v bode 72 napadnutého rozsudku uviedol, že „jedna z ťažkostí spojených so skúšobnou metódou [uvedenou v bode 5.9 normy Cenelec] spočíva v potrebe vopred definovať, čo predstavuje naplnenú odpadovú nádobu“, a v bode 73 tohto rozsudku uviedol, že táto metóda „tak obsahuje tri možné definície toho, čo možno chápať pod pojmom ‚naplnená odpadová nádoba‘“. Ďalej v bodoch 75 až 79 toho istého rozsudku poukázal na zápisnicu z práce Medzinárodnej elektrotechnickej komisie (IEC) a na poznámku, ktorá predchádza opisu skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec, teda na dokumenty z obdobia pred prijatím sporného nariadenia, o ktorých Všeobecný súd usúdil, že podporujú tvrdenie Komisie, podľa ktorého prístup spočívajúci v použití troch možných definícií naplnenej odpadovej nádoby nie je spôsobilý zaručiť jednotnosť a porovnateľnosť výsledkov, pretože môže zahŕňať rozdielne úrovne naplnenia v závislosti od vysávačov.
114 Týmito úvahami Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil tvrdenie uvedené v bode 68 napadnutého rozsudku.
115 Odvolateľky navyše netvrdia, že Všeobecný súd vychádzal zo skutočností, ktoré sa nenachádzali v spise, ktorý mu bol predložený a ku ktorým sa nemohli vyjadriť.
116 Z toho vyplýva, že druhá výhrada sa musí zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodná, takže piatu časť treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.
O šiestej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
117 Šiesta časť štvrtého odvolacieho dôvodu obsahuje sedem výhrad.
118 Vo svojej prvej výhrade odvolateľky Všeobecnému súdu na jednej strane vytýkajú, že skreslil skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec, keď v bode 73 napadnutého rozsudku uviedol, že obsahuje tri možné definície toho, čo treba chápať pod pojmom „naplnená odpadová nádoba“. Tvrdia, že táto metóda zahŕňa len jednu definíciu s tromi podmienkami.
119 Na druhej strane sa domnievajú, že Všeobecný súd nemohol rozhodnúť, že Komisia bola oprávnená odmietnuť uvedenú metódu z dôvodu, že obsahuje tri možnosti zastavenia, zatiaľ čo nariadenie Komisie (EÚ) č. 666/2013 z 8. júla 2013, ktorým sa vykonáva smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/125/ES, pokiaľ ide o požiadavky na ekodizajn vysávačov (Ú. v. EÚ L 192, 2013, s. 24), stanovovalo, že skúšky týkajúce sa životnosti motorov vysávačov sa vykonávajú s odpadovou nádobou naplnenou na 50 %, čo predstavovalo variant tej istej metódy bez toho, aby Komisia spochybnila jej vedeckú platnosť.
120 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
121 Treba konštatovať, že výhrada skreslenia skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec je založená na neúplnom výklade dotknutej časti napadnutého rozsudku.
122 Všeobecný súd totiž najprv v bode 72 tohto rozsudku uviedol, že táto metóda spočíva v meraní schopnosti odstraňovať prach počas toho, keď spotrebič nasáva skúšobný prach, až kým nie je splnená jedna z troch stanovených podmienok, t. j. keď indikátor na vysávači signalizuje, že je potrebné vyprázdniť alebo vymeniť odpadovú nádobu na prach, keď pozorovaný tlak vo vnútri spotrebiča klesol o 40 % v porovnaní s tlakom zaznamenaným na začiatku skúšky, alebo keď množstvo skúšobného prachu nasatého do spotrebiča dosiahne 100 gramov na liter „maximálneho použiteľného objemu“ odpadovej nádoby na prach. Až následne v bode 73 tohto rozsudku v rámci vysvetlenia uviedol, že uvedená metóda „obsahuje tri možné definície toho, čo možno chápať pod pojmom ‚naplnená odpadová nádoba‘“. Toto vysvetlenie založené na výraze „možné definície“ však nemožno prirovnať k výkladu, ktorý by bol zjavne v rozpore s dotknutou pasážou bodu 5.9 uvedenej normy.
123 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, treba poznamenať, že Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku uviedol, že druhy meraní, ktorých sa týka sporné nariadenie a nariadenie č. 666/2013, nie sú porovnateľné, pretože na rozdiel od meraní energetickej náročnosti si skúška životnosti motorov stanovená v druhom nariadení nevyžaduje preskúmanie vzťahu medzi schopnosťou odstraňovať prach a spotrebou energie.
124 Prvá výhrada sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.
125 Vo svojej druhej výhrade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd skreslil poznámku, ktorá predchádzala opisu skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec rôznymi úvahami uvedenými v bodoch 76 až 79 tohto rozsudku.
126 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
127 Odvolateľky uvádzajú, že dotknutá poznámka neobsahuje rozličné prvky uvedené v úvahách týkajúcich sa tejto poznámky, ktoré sa nachádzajú v bodoch 77 a 78 napadnutého rozsudku. Ako však vyplýva zo znenia týchto bodov, Všeobecný súd v nich nemal v úmysle zopakovať, hoci aj preformulované, pasáže z tejto poznámky, ale poukázať na jej predmet a vyvodiť z týchto pasáží určité praktické dôsledky týkajúce sa užitočnosti tejto metódy s prihliadnutím na iné skutočnosti, ktoré predtým identifikoval. Všeobecný súd okrem toho uvedenými úvahami zjavne neprekročil hranice primeraného posúdenia uvedenej poznámky.
128 Pokiaľ ide o bod 79 napadnutého rozsudku, odvolateľky len vyjadrujú nesprávny predpoklad, že Všeobecný súd v ňom mohol vyjadriť neplatnosť skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec, pričom iba parafrázoval pasáž dotknutej poznámky bez toho, aby z nej vyvodil akýkoľvek záver.
129 Druhá výhrada sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.
130 Vo svojej tretej výhrade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku skreslil správu spoločnosti AEA Energy & Environment s názvom „Report to the Commission, Preparatory studies for Eco‑Design Requirements of EUPs (II), Lot 17 Vacuum Cleaners“ z februára 2009.
131 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
132 Treba uviesť, že v bode 82 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v rámci preskúmania zložitosti situácie, ktorú bolo potrebné upraviť, a úmyselnej alebo neospravedlniteľnej povahy pochybenia, ktorého sa dopustila Komisia, konštatoval, že je dôležité zistiť, či sa Komisia tým, že uprednostnila použitie skúšobnej metódy s prázdnou odpadovou nádobou pred skúšobnou metódou s naplnenou odpadovou nádobou, dopustila zjavného a závažného prekročenia hraníc svojej voľnej úvahy. Všeobecný súd v ňom tiež vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku konštatoval, že skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec síce umožňuje posúdiť energetickú náročnosť vysávačov v podmienkach používania, ktoré sú bližšie bežným podmienkam používania, ako sú tie, ktoré vyplývajú z použitia prázdnej odpadovej nádoby, táto metóda však vyvoláva neistotu, pokiaľ ide o presnosť informácií, ktoré sa majú poskytnúť spotrebiteľom. V bode 83 uvedeného rozsudku dodal, že toto konštatovanie podporujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré vymenoval a komentoval v bodoch 84 až 91 tohto rozsudku.
133 Z toho vyplýva, že úvahy týkajúce sa týchto ďalších skutočností, vrátane tých, ktoré sú uvedené v bode 85 napadnutého rozsudku, majú doplňujúcu povahu.
134 Tretia výhrada sa preto musí zamietnuť ako neúčinná.
135 Vo svojej štvrtej výhrade odvolateľky tvrdia, že napadnutý rozsudok obsahuje rozporuplné odôvodnenie.
136 Tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 76 až 79 tohto rozsudku konštatoval, že Komisia mala pochybnosti o vedeckej platnosti skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec, čo je nezlučiteľné s tvrdeniami uvedenými v bodoch 81 a 82 uvedeného rozsudku, podľa ktorých „z povahy procesu normalizácie vyplýva, že skutočnosť, že skúšobná metóda bola začlenená do harmonizovanej normy, akou je norma Cenelec, umožňuje predpokladať vedeckú a technickú platnosť tejto metódy“ a ďalej že „otázka, či je skúšobná metóda [uvedená v bode 5.9 normy Cenelec] vedecky a technicky podložená, nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže Komisia nespochybnila tieto skutočnosti pri prijímaní [sporného] nariadenia“.
137 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
138 Treba konštatovať, že táto výhrada spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Body 76 až 79 tohto rozsudku totiž nemajú význam, ktorý im pripisujú odvolateľky, keďže Všeobecný súd sa v nich obmedzil na preskúmanie obsahu poznámky pochádzajúcej od Cenelec, pokiaľ ide o ťažkosti pri určovaní úrovne naplnenia odpadovej nádoby vysávača, ktorá by mohla slúžiť ako referenčná hodnota na meranie jeho energetickej náročnosti, ako je uvedené v bodoch 72 a 73 uvedeného rozsudku.
139 Štvrtá výhrada sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.
140 Vo svojej piatej výhrade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 75 a 87 napadnutého rozsudku nesprávne zohľadnil dokumenty, v súvislosti s ktorými Komisia pripustila, že ich jej útvary zodpovedné za vypracovanie dotknutej právnej úpravy nemali k dispozícii. V tejto súvislosti odkazujú na body 5 až 15 vyjadrenia k žalobe predloženého Komisiou v konaní pred Všeobecným súdom.
141 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
142 V bode 15 svojho vyjadrenia k žalobe v konaní pred Všeobecným súdom Komisia uviedla, že „vyššie uvedené skutočnosti viedli… k prijatiu [sporného] nariadenia“. Dokumenty uvedené v bodoch 75 a 87 napadnutého rozsudku nepatria medzi takto uvedené skutočnosti.
143 Treba však konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, vyhlásenie uvedené v bode 15 tohto vyjadrenia neznamenalo, že útvary Komisie boli v čase prijatia sporného nariadenia oboznámené iba so skutočnosťami uvedenými v predchádzajúcich bodoch tohto vyjadrenia. Nemožno sa teda napríklad domnievať, že Komisia nevedela o posúdení vplyvu, ktoré nechala vykonať, ani o konzultáciách, ktoré zorganizovala na účely prijatia tohto nariadenia, hoci táto analýza a tieto konzultácie nie sú uvedené v dotknutej časti uvedených pripomienok.
144 Piata výhrada, ktorá je teda založená na nesprávnom predpoklade, sa preto musí zamietnuť ako nedôvodná.
145 Vo svojej šiestej výhrade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 86 až 91 napadnutého rozsudku zohľadnil irelevantné skutočnosti, keďže nastali po prijatí sporného nariadenia.
146 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
147 Treba konštatovať, že táto výhrada sa týka doplňujúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako vyplýva z bodov 132 a 133 tohto rozsudku, ktoré Všeobecný súd uviedol len na účely potvrdenia úvah, ktoré uviedol už skôr na základe skutočností týkajúcich sa okolností, za ktorých Komisia konala v čase prijatia sporného nariadenia.
148 Šiesta výhrada sa teda musí zamietnuť ako neúčinná.
149 Vo svojej siedmej a poslednej výhrade odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že skreslil dôkazy a prijal rozporuplné odôvodnenie, keď v bode 82 napadnutého rozsudku konštatoval, že v čase prijatia sporného nariadenia Komisia preskúmala a odmietla vedeckú platnosť skúšobnej metódy uvedenej v bode 5.9 normy Cenelec. Na jednej strane však toto tvrdenie nie je podložené žiadnym dôkazom. Na druhej strane sa Všeobecný súd na začiatku toho istého bodu domnieval, že Komisia vedeckú platnosť tejto metódy nespochybnila.
150 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto výhrady.
151 Bod 82 napadnutého rozsudku znie takto:
„… otázka, či je skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec vedecky a technicky podložená, nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže Komisia nespochybnila tieto skutočnosti pri prijímaní [sporného] nariadenia, ale v podstate sa domnievala, že uvedená skúšobná metóda nebola vhodná na účely posúdenia energetickej náročnosti vysávačov vzhľadom na kritériá spoľahlivosti, presnosti a reprodukovateľnosti. …“
152 Treba konštatovať, že týmito vyjadreniami sa Všeobecný súd nedomnieval, že Komisia odmietla vedeckú platnosť tejto metódy, takže výhrada odvolateliek spočíva na nepresnom predpoklade.
153 Siedma výhrada preto nie je dôvodná a musí sa teda rovnako ako šiesta časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť v celom rozsahu.
O siedmej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
154 V siedmej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodu 92 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita, keď konštatoval, že právna úprava týkajúca sa označovania vysávačov štítkami nie je porovnateľná s právnou úpravou týkajúcou sa označovania iných elektrospotrebičov štítkami, čo zvýšilo zložitosť situácie, ktorú bolo potrebné upraviť, pričom Komisia netvrdila, že len vysávače vykazovali ťažkosti pri simulácii naplnenia. Všeobecný súd okrem toho neodôvodnil toto posúdenie ani neumožnil odvolateľkám vyjadriť sa k tejto otázke.
155 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto časti.
– Posúdenie Súdnym dvorom
156 Bod 92 napadnutého rozsudku znie takto:
„Tieto ťažkosti, ktoré sú špecifické pre technológiu a spôsob používania vysávačov, umožňujú tiež odmietnuť argumentáciu, v ktorej žalobkyne tvrdia, že Komisia nebola vystavená zložitej situácii, pretože na účely označovania energetickými štítkami už mala príležitosť prijať skúšobné normy odrážajúce podmienky bežného používania domácich elektrospotrebičov, ako sú rúry, práčky, sušičky a ohrievače vody.“
157 Z formulácie použitej Všeobecným súdom vyplýva, že úvahami uvedenými v tomto bode chcel reagovať na tvrdenie odvolateliek a ďalej, že odkázal na všetky konštatovania, ktoré vykonal predtým a ktoré sa týkali osobitostí vysávačov, najmä pokiaľ ide o premenlivosť úrovne naplnenia odpadovej nádoby a zložitosť vypracovania skúšobnej metódy, ktorá to zohľadňuje a zároveň je reprodukovateľná, v porovnaní s inými výrobkami uvedenými v tomto bode.
158 Všeobecný súd tým nerozhodol ultra petita, ani neporušil právo odvolateliek na obhajobu. Okrem toho z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil odmietnutie ich tvrdenia.
159 Túto siedmu časť štvrtého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O ôsmej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
160 Ôsma a posledná časť štvrtého odvolacieho dôvodu je založená na nedostatku reakcie na tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec Komisia zvolila v rámci nariadenia č. 666/2013, zatiaľ čo v rámci sporného nariadenia ju odmietla. Odvolateľky v tejto súvislosti tvrdili, že obe tieto nariadenia podmieňovali skúšobné metódy rovnakej požiadavke vedeckej platnosti, takže Komisia tým, že zvolila skúšobnú metódu uvedenú v bode 5.9 normy Cenelec v rámci nariadenia č. 666/2013, uznala jej vedeckú platnosť. Všeobecný súd sa však obmedzil na konštatovanie, že nebolo dôvodné, aby odvolateľky vyvodzovali analógiu medzi uvedenými nariadeniami vzhľadom na rozdiely existujúce medzi meraniami energetickej náročnosti a skúškami životnosti, a preto nereagoval na ich tvrdenie.
161 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto časti.
– Posúdenie Súdnym dvorom
162 Treba pripomenúť, že v bode 82 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, že na rozdiel od toho, čo tvrdili odvolateľky, nebola otázka, či je skúšobná metóda uvedená v bode 5.9 normy Cenelec vedecky podložená, v prejednávanej veci irelevantná. Týmito úvahami Všeobecný súd v každom prípade reagoval na tvrdenie odvolateliek, ako ho predkladajú v rámci odvolania.
163 Je teda potrebné zamietnuť aj ôsmu časť štvrtého odvolacieho dôvodu, a preto zamietnuť tento odvolací dôvod v celom rozsahu.
O piatom až siedmom odvolacom dôvode založených na nesprávnom výklade pojmu „dostatočne závažné porušenie“ v rámci posúdenia údajného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, ako aj slobody podnikania
Argumentácia účastníkov konania
164 V piatom až siedmom odvolacom dôvode odvolateľky kritizujú posúdenia Všeobecného súdu, podľa ktorých iné protiprávnosti uvádzané na podporu ich žaloby o náhradu škody než porušenie článku 10 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2010/30 nepredstavujú „dostatočne závažné porušenia“. Týmito ďalšími protiprávnosťami sú porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, ako aj porušenie slobody podnikania.
165 Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto odvolacích dôvodov.
Posúdenie Súdnym dvorom
166 Tri žalobné dôvody žaloby o náhradu škody týkajúce sa údajných porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zásady riadnej správy vecí verejných, povinnosti náležitej starostlivosti a slobody podnikania, ako sú opísané v bodoch 102 a 109, v bode 113 a v bode 120 napadnutého rozsudku, sa v podstate zakladali na skutočnosti, že Komisia sa rozhodla zvoliť skúšobnú metódu s prázdnou odpadovou nádobou, a nie s naplnenou odpadovou nádobou, čím porušila podstatný prvok smernice 2010/30, pričom tieto ďalšie porušenia boli dôsledkom porušenia článku 10 ods. 1 tretieho pododseku tejto smernice. Vychádzali teda z rovnakého kontextu ako porušenie tohto posledného uvedeného ustanovenia.
167 Vo svojej odpovedi na každý z týchto troch žalobných dôvodov Všeobecný súd odkázal najmä na celé svoje posúdenie alebo jeho časť týkajúce sa porušenia článku 10 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2010/30, na základe ktorého dospel k záveru, že nepredstavuje dostatočne závažné porušenie ustanovenia práva Únie, pričom toto posúdenie bolo neúspešne napadnuté v rámci prvých štyroch odvolacích dôvodov tohto odvolania.
168 Ako vyplýva z bodov 50 a 51 tohto rozsudku, konštatovanie existencie dostatočne závažného porušenia normy práva Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, závisí od skutočností, ktoré sú relevantné vzhľadom na kontext, v ktorom k tomuto porušeniu došlo.
169 Keďže v prejednávanej veci okolnosti, ktoré boli uvedené na podporu žalobných dôvodov žaloby o náhradu škody, ktorých sa týka piaty až siedmy odvolací dôvod, zodpovedajú protiprávnej voľbe Komisie vykonanej v rámci sporného nariadenia, skutkový kontext jednotlivých protiprávností vytýkaných Komisii v žalobe o náhradu škody je v podstate rovnaký. Z toho vyplýva, že posúdenia Všeobecného súdu kritizované v rámci týchto odvolacích dôvodov, podľa ktorých ani iné porušenia vytýkané Komisii než je porušenie článku 10 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2010/30, ktoré však vyplývajú z tohto posledného uvedeného porušenia, neboli dostatočne závažné, sú v každom prípade z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené jeho záverom, že porušenie článku 10 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2010/30 nebolo dostatočne závažné.
170 Z toho vyplýva, že piaty až siedmy odvolací dôvod sa musia zamietnuť.
171 V dôsledku toho treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
172 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.
173 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch a Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu všetkých trov tohto odvolacieho konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Dyson Ltd a štrnásť ďalších odvolateliek znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.
Podpisy