ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 11. januára 2024 (*)
„Odvolanie – Článok 340 druhý odsek ZFEÚ – Mimozmluvná zodpovednosť Európskej únie – Nariadenie (ES) č. 1073/1999 – Vyšetrovania vedené Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) – Externé vyšetrovanie OLAF‑u – Vec ‚Eurostat‘ – Postúpenie informácií týkajúcich sa skutkov, ktoré môžu viesť k trestným stíhaniam, zo strany OLAF‑u v prospech vnútroštátnych súdnych orgánov pred skončením vyšetrovania – Podanie trestného oznámenia Európskou komisiou pred skončením vyšetrovania OLAF‑u – Vnútroštátne trestné konanie – Definitívne zastavenie konania – Pojem ‚dostatočne závažné porušenie‘ právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom – Nemajetková a majetková ujma, ktorá údajne vznikla odvolateľom – Žaloba o náhradu škody“
Vo veci C‑363/22 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 6. júna 2022,
Planistat Europe SARL, so sídlom v Paríži (Francúzsko),
Hervé‑Patrick Charlot, bydliskom v Paríži,
v zastúpení: F. Martin Laprade, avocat,
odvolatelia,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a F. Blanc, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia Z. Csehi, M. Ilešič (spravodajca), I. Jarukaitis a D. Gratsias,
generálna advokátka: L. Medina,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa spoločnosť Planistat Europe SARL a pán Hervé‑Patrick Charlot domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. apríla 2022, Planistat Europe a Charlot/Komisia (T‑735/20, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:220), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o náhradu jednak nemajetkovej ujmy, ktorú pán Charlot údajne utrpel z dôvodu, že Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) postúpil vnútroštátnym orgánom informácie týkajúce sa skutkov s možnou trestnoprávnou kvalifikáciou, ako aj z dôvodu trestného oznámenia, ktoré Európska komisia predložila týmto orgánom, a jednak majetkovej ujmy, ktorá im vznikla z dôvodu ukončenia zmlúv uzavretých medzi spoločnosťou Planistat Europe a Komisiou.
I. Právny rámec
2 Odôvodnenia 1, 5, 10 a 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91), ktoré je na prejednávanú vec uplatniteľné ratione temporis, stanovovali:
„(1) Keďže orgány spoločenstva a členské štáty prikladajú veľký význam ochrane finančných záujmov [Európskych] spoločenstiev a boju proti podvodom a všetkým ostatným nezákonným činnostiam poškodzujúcim finančné záujmy spoločenstiev;…
…
(5) keďže zodpovednosť [OLAF‑u] stanovená Komisiou presahuje ochranu finančných záujmov tak, aby zahŕňala všetky aktivity súvisiace so zabezpečením záujmov spoločenstva pred protiprávnym správaním sa, ktoré musí vyústiť do správneho alebo trestného konania [môže viesť k správnemu alebo trestnému stíhaniu – neoficiálny preklad];
…
(10) keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom o výsadách a imunitách, pri rešpektovaní Služobného poriadku pre úradníkov a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov… a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu; keďže orgány, inštitúcie, úrady a agentúry musia na tento účel určiť podmienky, za ktorých sa takéto interné vyšetrovania vykonávajú; keďže [tento] služobný poriadok má byť zmenený a doplnený tak, aby v ňom boli zakotvené práva a povinnosti štátnych úradníkov a iných zamestnancov, pokiaľ ide o interné vyšetrovania;
…
(13) keďže je na príslušných orgánoch členských štátov, prípadne orgánoch, inštitúciách, úradoch alebo agentúrach, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú urobiť v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe správy vypracovanej [OLAF‑om]; keďže predsa len má byť povinnosťou riaditeľa [OLAF‑u] priamo doručiť justičným orgánom dotknutého členského štátu informácie, ktoré [OLAF] získal v priebehu interných vyšetrovaní týkajúcich sa situácií, ktoré majú [môžu – neoficiálny preklad] viesť k trestným konaniam [trestným stíhaniam – neoficiálny preklad].“
3 Podľa článku 2 tohto nariadenia s názvom „Administratívne vyšetrovania“:
„V zmysle tohto nariadenia termín ‚administratívne vyšetrovania‘… znamená všetky inšpekcie, kontroly a iné opatrenia uskutočňované zamestnancami [OLAF‑u] pri plnení svojich povinností v súlade s článkami 3 a 4 zamerané na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 1 a v prípade potreby na zistenie protiprávneho charakteru vyšetrovaných činností. Týmito vyšetrovaniami nie sú dotknuté právomoci členských štátov uskutočňovať trestné konanie [trestné stíhanie – neoficiálny preklad].“
4 Článok 8 uvedeného nariadenia, nazvaný „Utajenie a ochrana údajov“, stanovoval:
„1. Informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú chránené príslušnými predpismi.
2. Informácie postúpené alebo získané v priebehu interných vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú predmetom služobného tajomstva a užívajú ochranu poskytovanú predpismi vzťahujúcimi sa na orgány Európskych spoločenstiev.
Tieto informácie nesmú byť oznamované iným osobám ako pracovníkom orgánov Európskych spoločenstiev alebo členských štátov, ktorých funkcie vyžadujú, aby boli s nimi oboznámení, a taktiež nesmú byť použité na iné účely, ako na predchádzanie podvodom, korupcii alebo akejkoľvek inej protiprávnej činnosti.
3. Riaditeľ zabezpečí, aby zamestnanci [OLAF‑u] a ďalšie osoby konajúce na základe jeho splnomocnenia dodržiavali predpisy spoločenstva a členských štátov o ochrane osobných údajov, najmä ustanovenia uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov [(Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 335)].
4. Riaditeľ [OLAF‑u] a členovia dozorného výboru uvedeného v článku 11 zabezpečia uplatňovanie tohto článku, ako aj článkov 286 a 287 zmluvy.“
5 Článok 9 toho istého nariadenia s názvom „Vyšetrovacia správa a opatrenia uskutočnené po vyšetrovaniach“ stanovoval:
„1. [OLAF] po skončení ním vykonaného vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované zistené skutočnosti, prípadná finančná strata a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa [OLAF‑u] ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené.
2. Pri vypracúvaní týchto správ treba zohľadňovať procesné požiadavky zakotvené vo vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu. Správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi. Vzťahujú sa na ne tie isté hodnotiace pravidlá, aké sú uplatňované na administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi a majú rovnakú hodnotu ako tieto správy.
3. Správy vypracované po externom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcich sa externého vyšetrovania.
4. Správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram. Orgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania, a do konečného termínu stanoveného riaditeľom [OLAF‑u] v záveroch jeho správy pošlú riaditeľovi [OLAf‑u] správu o prijatých opatreniach.“
6 Článok 10 nariadenia č. 1073/1999, nazvaný „Postúpenie informácií [OLAF‑om]“, znel:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 8, 9 a 11 tohto nariadenia a ustanovenia nariadenia [Rady] (Euratom, ES) č. 2185/96 [z 11. novembra 1996 o kontrolách a inšpekciách na mieste, vykonávaných Komisiou s cieľom ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev pred spreneverou a inými podvodmi (Ú. v. ES L 292, 1996, s. 2; Mim. vyd. 09/001, s. 303)] môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov.
2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 8, 9 a 11 tohto nariadenia, riaditeľ [OLAF‑u] postúpi informácie získané [OLAF‑om] v priebehu interných vyšetrovaní záležitostí, ktoré majú vyústiť do trestného konania [môžu viesť k trestnému stíhaniu – neoficiálny preklad], súdnym orgánom členských štátov. V súlade s požiadavkami vyšetrovania súčasne informuje dotknuté členské štáty.
3. Bez toho, aby boli dotknuté články 8 a 9 tohto nariadenia, môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram.“
II. Okolnosti predchádzajúce sporu
7 Všeobecný súd opísal okolnosti predchádzajúce sporu v bodoch 2 až 18 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť takto.
8 V priebehu roka 1996 Štatistický úrad Európskych spoločenstiev (Eurostat) zriadil sieť predajní štatistických informácií („datashops“). V členských štátoch boli tieto „datashops“ bez právnej subjektivity v zásade integrované do národných štatistických úradov s výnimkou Belgicka, Španielska a Luxemburska, kde ich spravovali obchodné spoločnosti. Na tento účel boli medzi Eurostatom, Úradom pre vydávanie publikácií Európskych spoločenstiev (OPOCE) a subjektom, ktorý prevádzkuje „datashop“, uzavreté tripartitné dohody.
9 V rokoch 1996 až 1999 Planistat Europe, ktorú riadil pán Charlot, využívala rámcové zmluvy podpísané s Eurostatom na účely rôznych služieb, medzi ktoré patrilo najmä poskytovanie zamestnancov pre „datashops“.
10 Od 1. januára 2000 bola Planistat Europe poverená správou „datashops“ v Bruseli (Belgicko), Madride (Španielsko) a Luxemburgu (Luxembursko). Mala povinnosť odvádzať Komisii celý obrat dosiahnutý týmito tromi „datashops“.
11 V septembri 1999 vypracoval Útvar pre vnútorný audit Eurostatu správu, v ktorej poukázal na nezrovnalosti v riadení „datashops“, ktoré zabezpečovala Planistat Europe.
12 Generálne riaditeľstvo Komisie pre finančnú kontrolu zaslalo 17. marca 2000 túto správu OLAF‑u.
13 Dňa 18. marca 2003 sa OLAF po internom vyšetrovaní (IO/2000/4097), ktorého cieľom bolo preskúmať opatrenia týkajúce sa zriadenia siete „datashops“, fakturačné okruhy, využívanie finančného krytia a možnú účasť úradníkov Európskej únie, rozhodol začať externé vyšetrovanie OF/2002/0510 zamerané na Planistat Europe.
14 Dňa 19. marca 2003 OLAF postúpil francúzskym súdnym orgánom informácie týkajúce sa skutkov, ktoré by podľa jeho názoru mohli mať v rámci prebiehajúceho vyšetrovania trestnoprávnu kvalifikáciu (ďalej len „oznámenie z 19. marca 2003“). Na základe toho Procureur de la République de Paris (štátny prokurátor v Paríži, Francúzsko) začal 4. apríla 2003 trestné stíhanie pred vyšetrujúcim sudcom na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko) pre podielnictvo na sprenevere.
15 Dňa 16. mája 2003 bolo toto postúpenie informácií spomenuté v tlači a bolo predmetom písomných otázok adresovaných Komisii poslancami Európskeho parlamentu.
16 Komisia a OLAF vydali niekoľko tlačových správ, z ktorých len dve spomínali Planistat Europe. V tlačovej správe Komisie z 9. júla 2003 tak bola po prvýkrát spomenutá Planistat Europe, zatiaľ čo v správe z 23. júla 2003 Komisia potvrdila svoje rozhodnutie ukončiť zmluvy uzavreté so spoločnosťou Planistat Europe.
17 Dňa 10. júla 2003 Komisia predložila štátnemu prokurátorovi v Paríži trestné oznámenie proti X pre trestný čin sprenevery a všetky ďalšie trestné činy, ktoré by mohli vyplynúť zo skutočností uvedených v tomto trestnom oznámení, a vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody.
18 Dňa 10. septembra 2003 bol pán Charlot obvinený zo sprenevery a podielnictva na sprenevere.
19 Dňa 23. júla 2003 Komisia ukončila predmetné zmluvy uzavreté so spoločnosťou Planistat Europe.
20 Dňa 25. septembra 2003 OLAF ukončil tak interné vyšetrovanie IO/2000/4097, ako aj externé vyšetrovanie OF/2002/0510.
21 Dňa 9. septembra 2013 vyšetrujúci sudca na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž) vydal vo vzťahu ku všetkým obvineným v trestnom konaní začatom pred francúzskymi súdnymi orgánmi uznesenie o zastavení trestného stíhania, proti ktorému sa Komisia odvolala.
22 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) rozsudkom z 23. júna 2014 zamietol toto odvolanie Komisie a potvrdil uznesenie o zastavení konania.
23 Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) rozsudkom z 15. júna 2016 zamietol kasačný opravný prostriedok podaný Komisiou proti tomuto rozsudku z 23. júna 2014, čím sa súdne konanie skončilo.
24 Odvolatelia zaslali 10. septembra 2020 Komisii výzvu, v ktorej ju žiadali o vyplatenie sumy 11,6 milióna eur ako náhradu ujmy, ktorú údajne utrpeli najmä v dôsledku trestného oznámenia, ktoré podala, a tlačových správ uverejnených v tejto veci.
25 Dňa 15. októbra 2020 Komisia odmietla žiadosť odvolateľov, pričom konštatovala, že neboli splnené podmienky na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.
III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
26 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. decembra 2020 Planistat Europe a pán Charlot podali žalobu založenú na článku 268 ZFEÚ, ktorou sa domáhali náhrady jednak nemajetkovej ujmy, ktorú pán Charlot utrpel z dôvodu, že OLAF postúpil vnútroštátnym orgánom informácie o skutkoch, ktoré môžu mať trestnoprávnu kvalifikáciu, ako aj z dôvodu trestného oznámenia, ktoré Komisia predložila týmto orgánom pred ukončením vyšetrovania OLAF‑u, a jednak majetkovej ujmy, ktorá im údajne vznikla z dôvodu ukončenia zmlúv uzavretých medzi spoločnosťou Planistat Europe a Komisiou.
27 Na podporu tejto žaloby odvolatelia tvrdili, že OLAF a Komisia porušili povinnosť starostlivosti, zásadu riadnej správy vecí verejných a prezumpciu neviny, ako aj právo na obhajobu, ako sú zakotvené v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V podstate sa odvolávali na existenciu pochybení, ktorých sa dopustili OLAF a Komisia jednak z dôvodu postúpenia informácií o skutkoch, ktoré môžu mať trestnoprávnu kvalifikáciu, francúzskym súdnym orgánom a jednak z dôvodu, že podali trestné oznámenie proti X, ktoré viedlo k začatiu trestného konania proti odvolateľom, a že bezdôvodne v tomto konaní pokračovali. Podľa odvolateľov tieto pochybenia, ktorých sa dopustili OLAF a Komisia, mali priamu príčinnú súvislosť s nemajetkovou a majetkovou ujmou, ktorej náhradu žiadajú.
28 Všeobecný súd zamietol uvedenú žalobu ako čiastočne neprípustnú z dôvodu päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a ako čiastočne nedôvodnú.
IV. Návrhy účastníkov konania na Súdnom dvore
29 Odvolatelia vo svojom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom na jednej strane vyhlásil časť nárokov odvolateľov za premlčanú, a na druhej strane zamietol žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť Komisie,
– vyhovel žalobným návrhom predloženým v prvostupňovom konaní,
– uložil Komisii povinnosť, aby verejne uznala, že sa vo vzťahu k nim dopustila nesprávneho posúdenia, a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
30 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.
V. O odvolaní
31 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora „v odvolaní možno navrhnúť, aby bolo čiastočne alebo úplne zrušené rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti“. Okrem toho v súlade s článkom 170 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku v odvolaní možno navrhnúť, aby sa v prípade, ak sa rozhodne, že je dôvodné, čiastočne alebo úplne vyhovelo návrhom, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní, s výnimkou akéhokoľvek nového návrhu.
32 Tretí odvolací návrh odvolateľov smerujúci k tomu, aby bola Komisii uložená povinnosť verejne uznať, že sa vo vzťahu k nim dopustila nesprávneho posúdenia, však nesmeruje ani k zrušeniu rozhodnutia Všeobecného súdu, ani k tomu, aby sa vyhovelo návrhom predloženým v prvostupňovom konaní, keďže – ako vyplýva z napadnutého rozsudku a potvrdzuje sa pri čítaní žaloby v prvostupňovom konaní, ktorá sa nachádza v spise z prvostupňového konania predloženého Súdnemu dvoru v súlade s článkom 167 ods. 2 rokovacieho poriadku – odvolatelia nepredložili takýto návrh v prvostupňovom konaní. Z toho vyplýva, že tretí odvolací návrh odvolateľov predstavuje nový návrh a musí byť zamietnutý ako neprípustný.
33 V zostávajúcej časti odvolatelia na podporu svojho odvolania uvádzajú tri odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý je uvedený ako hlavný, odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil pochybenia tým, že uplatnil nesprávny výklad skutočnosti, ktorá viedla ku vzniku uvádzanej ujmy. Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý je uvedený subsidiárne, poukazujú na to, že Všeobecný súd sa dopustil pochybení týkajúcich sa vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Svojím tretím odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil pochybenia tým, že usúdil, že nebolo potrebné preskúmať existenciu údajnej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti.
A. O prvom odvolacom dôvode
34 Svojím prvým odvolacím dôvodom rozdeleným na dve časti, z ktorých prvá sa týka nemajetkovej ujmy a druhá majetkovej ujmy, odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd tým, že v bode 36 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolatelia Komisii vytýkajú, že pánovi Charlotovi spôsobila nemajetkovú ujmu z dôvodu jeho obvinenia v trestnom konaní pred francúzskymi orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj majetkovú ujmu z dôvodu ukončenia všetkých zmlúv uzavretých so spoločnosťou Planistat Europe, skreslil ich argumentáciu. Toto skreslenie viedlo Všeobecný súd k tomu, že sa dopustil nesprávneho posúdenia v rámci vymedzenia pochybení predstavujúcich skutočnosť, ktorá viedla ku vzniku ujmy, ktorej náhrady sa domáhajú, čo spôsobilo nesprávnosť celej jeho analýzy, a to najmä v bode 116 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol ich žalobu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.
1. O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu
a) Argumentácia účastníkov konania
35 V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil pochybenia tým, že nesprávne vymedzil skutočnosť, ktorá viedla ku vzniku údajnej nemajetkovej ujmy.
36 V tejto súvislosti tvrdia, že Všeobecný súd skreslil ich argumentáciu, keď konštatoval, že ich žaloba sa týka výlučne nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli z dôvodu, že OLAF postúpil oznámenie z 19. marca 2003, a nie nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo „širokej medializácie“ tohto postúpenia. Tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia v rámci vymedzenia pochybení predstavujúcich skutočnosť, ktorá viedla ku vzniku škody, ktorej náhrady sa domáhajú.
37 V tejto súvislosti zo žaloby v prvostupňovom konaní vyplýva, že podľa odvolateľov sa OLAF a Komisia dopustili viacerých pochybení spočívajúcich v tom, že na jednej strane oznámením z 19. marca 2003, ktoré zaslali francúzskym súdnym orgánom, sa dopustili „krivého obvinenia“ a na druhej strane podali trestné oznámenie spolu s občianskoprávnym nárokom na náhradu škody uvedené v bode 17 tohto rozsudku, ktoré bolo sprevádzané širokou medializáciou a tlačovým komuniké, v ktorom úmyselne „zverejnili“ informácie týkajúce sa tohto oznámenia a uviedli „hanlivé“ vyjadrenia. Práve kombinácia týchto pochybení poškodila česť a povesť pána Charlota, riaditeľa spoločnosti Planistat Europe.
38 Komisia sa domnieva, že argumentácia odvolateľov vyplýva z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku.
b) Posúdenie Súdnym dvorom
39 Najskôr treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia odvolatelia, Všeobecný súd neopomenul, že sa dovolávali nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli tým, že OLAF medializoval postúpenie oznámenia z 19. marca 2003. Z bodu 47 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd zohľadnil túto údajnú nemajetkovú ujmu, pričom usúdil, že mala jednorazový charakter, a preto bola premlčaná na základe článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj zásad vyplývajúcich z judikatúry, ktoré sú uvedené v bodoch 34 a 35 tohto rozsudku. Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom odvolatelia v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Všeobecnému súdu vytýkajú, že skreslil ich žalobu v prvostupňovom konaní tým, že nezohľadnil údajnú nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z medializácie tohto oznámenia, táto prvá časť vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku, a preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
40 Vzhľadom na to, že uvedenú prvú časť treba chápať tak, že je založená na skreslení argumentácie odvolateľov v rozsahu, v akom Všeobecný súd nezohľadnil, že údajná ujma vyplýva z kombinácie postúpenia uvedeného oznámenia a jeho medializácie, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné (rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, C‑478/21 P, EU:C:2023:685, bod 162, ako aj citovaná judikatúra).
41 Tieto požiadavky vyplývajúce z týchto ustanovení nespĺňa odvolanie, ktoré sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k označeniu právnych vád, ktoré sa nachádzajú v napadnutom rozsudku alebo uznesení, obmedzuje na opakovanie alebo reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností týmto súdom výslovne zamietnutých. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2023, PL/Komisia, C‑537/21 P, EU:C:2023:363, bod 125 a citovanú judikatúru).
42 V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci odvolatelia tvrdia, že ich argumentácia rozvinutá pred Všeobecným súdom bola týmto súdom v napadnutom rozsudku uvedená nesprávne, nič to nemení na tom, že tí istí odvolatelia neoznačili žiadne nesprávne právne posúdenie vyplývajúce z tohto údajne nesprávneho uvedenia, ktorým by sa vyznačoval tento rozsudok (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2015, Andechser Molkerei Scheitz/Komisia, C‑682/13 P, EU:C:2015:356, bod 59).
43 Konkrétne, ako správne poznamenala Komisia, odvolatelia neuvádzajú nijaké tvrdenie s cieľom spochybniť úvahu Všeobecného súdu, ktorá je uvedená v bode 47 napadnutého rozsudku a pripomenutá v bode 39 tohto rozsudku, alebo zásady vyplývajúce z judikatúry, ktoré sú uvedené v bodoch 34 a 35 napadnutého rozsudku.
44 V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť prvého odvolacieho dôvodu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.
2. O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu
a) Argumentácia účastníkov konania
45 V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil pochybenia tým, že dospel k záveru, že skutočnosť, ktorá viedla k údajnej majetkovej ujme, vyplývala z ukončenia zmlúv uzavretých medzi spoločnosťou Planistat Europe a Komisiou v priebehu roka 2003, hoci zo žaloby v prvostupňovom konaní jasne vyplývalo, že táto ujma spočívala v strate hodnoty podielov tejto spoločnosti, ako aj v „zadusení“ a „takmer zániku prosperujúceho podniku“ v dôsledku hanlivého správania OLAF‑u a Komisie. Uvedená ujma bola kontinuálna na rozdiel od jednorazovej ujmy, ktorá vyplynula z ukončenia týchto zmlúv. Skutočnosť, že Cour de cassation (Kasačný súd) 15. júna 2016 potvrdil uznesenie vyšetrujúceho sudcu na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž) o zastavení konania, ktorým bola potvrdená nevina pána Charlota, umožňuje a posteriori kvalifikovať toto hanlivé správanie ako „protiprávne“. Odvolatelia tak tvrdia, že Všeobecný súd mal preskúmať ich návrh na náhradu ujmy uvedený v bode 24 tohto rozsudku úplne odlišným spôsobom, najmä pokiaľ ide o premlčanie ich nároku vyplývajúceho z mimozmluvnej zodpovednosti Únie.
46 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
b) Posúdenie Súdnym dvorom
47 Hoci je pravda, že odvolatelia vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní tvrdili, že majetková ujma, ktorá im údajne vznikla, spočívala v strate hodnoty podielov spoločnosti Planistat Europe, ako aj v „zadusení“ a „takmer zániku prosperujúceho podniku“ v dôsledku hanlivého správania OLAF‑u a Komisie, nič to nemení na tom, že podľa samotného znenia tejto žaloby táto strata hodnoty vyplynula jednak z prerušenia a následného ukončenia zmlúv uzavretých medzi touto spoločnosťou a Komisiou a jednak z ukončenia zmlúv uzavretých s ostatnými zákazníkmi. Nemožno teda konštatovať, že v tejto súvislosti by Všeobecný súd skreslil ich argumentáciu, a tak druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť v rozsahu, v akom je založená na údajnom skreslení argumentácie odvolateľov, zamietnutá ako nedôvodná.
48 Okrem toho treba konštatovať, že pokiaľ ide o ukončenie zmlúv uzavretých medzi uvedenou spoločnosťou a Komisiou, odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú len to, že v bodoch 58 až 61 napadnutého rozsudku konštatoval, že táto majetková ujma mala jednorazový charakter, a tak nárok na náhradu tejto ujmy bol premlčaný, avšak v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku neuviedli, v čom spočívalo nesprávne právne posúdenie v rámci tohto konštatovania, v dôsledku čoho treba túto časť ich odvolania, v ktorej sa na základe zopakovania tvrdení predložených v prvostupňovom konaní domáhajú opätovného preskúmania ich žaloby pred Všeobecným súdom, zamietnuť ako neprípustnú.
49 Pokiaľ ide o majetkovú ujmu vyplývajúcu z ukončenia zmlúv uzavretých s ostatnými zákazníkmi, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolatelia nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval preukázať najmä presný okamih vzniku takejto ujmy.
50 Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené (rozsudok zo 14. októbra 2021, NRW.Bank/SRB, C‑662/19 P, EU:C:2021:846, bod 35 a citovaná judikatúra). Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, bod 68 a citovaná judikatúra).
51 Keďže odvolatelia neuvádzajú žiadne skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov, ich argumentácia musí byť v tejto súvislosti takisto zamietnutá ako neprípustná.
52 Druhú časť prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodnú a čiastočne neprípustnú.
53 V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.
B. O druhom odvolacom dôvode
54 Druhý odvolací dôvod, v rámci ktorého odvolatelia poukazujú na nesprávne právne posúdenie v súvislosti so vznikom mimozmluvnej zodpovednosti Únie, sa delí na tri časti, z ktorých prvá sa v podstate zakladá na pochybení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, a týka sa protiprávnosti hanlivého správania OLAF‑u a Komisie vo vzťahu k odvolateľom, druhá na pochybení týkajúcom sa protiprávnosti správania OLAF‑u, keďže OLAF bez dostatočných nepriamych dôkazov postúpil francúzskym orgánom informácie o skutkoch, ktoré môžu mať trestnoprávnu kvalifikáciu, a tretia na pochybení týkajúcom sa protiprávnosti správania Komisie.
1. O prvej výhrade druhej časti druhého odvolacieho dôvodu
a) Argumentácia účastníkov konania
55 V rámci prvej výhrady druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že OLAF sa nedopustil pochybenia, keď francúzskym súdnym orgánom poskytol informácie týkajúce sa skutkov, ktoré môžu mať trestnoprávnu kvalifikáciu.
56 Okrem toho odvolatelia v podstate tvrdia, že predmetná protiprávnosť bola dôsledkom porušenia povinnosti náležitej starostlivosti zo strany OLAF‑u a že mu prináležalo overiť informácie, ktoré poskytol vnútroštátnym orgánom.
57 Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 82 až 92 napadnutého rozsudku dopustil pochybenia tým, že usúdil, že z článku 10 a odôvodnenia 13 nariadenia č. 1073/1999 vyplýva, že OLAF je oprávnený postúpiť vec súdnym orgánom, a to aj pred ukončením externého vyšetrovania, ak sa domnieva, že disponuje informáciami alebo dôkazmi, ktoré by mohli odôvodniť začatie súdneho vyšetrovania alebo predstavovať dôkazy dôležité pre takéto vyšetrovanie. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 88 tohto rozsudku uviedol, že OLAF už 19. marca 2003 disponoval informáciami alebo dôkazmi umožňujúcimi prijať záver, že predmetné skutky možno kvalifikovať ako trestný čin. Všeobecný súd v bodoch 90 a 91 uvedeného rozsudku nesprávne dospel k záveru, že OLAF sa nedopustil žiadneho pochybenia, a najmä že neporušil ani zásadu riadnej správy vecí verejných, ani zásadu dodržania primeranej lehoty.
58 Podľa odvolateľov OLAF tým, že poskytol francúzskym orgánom nepravdivé informácie, nepreukázal dostatočnú opatrnosť, čím porušil svoju povinnosť overiť si údaje, a teda aj zásadu riadnej správy vecí verejných.
59 Komisia tvrdí, že prvú výhradu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako čiastočne zjavne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.
60 Podľa Komisie sa odvolatelia snažia dosiahnuť opätovné preskúmanie skutkových okolností bez toho, aby tvrdili, že boli skreslené, alebo bez toho, aby označili nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd.
61 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia uvádza, že tvrdenia odvolateľov sú nedôvodné. Čo sa týka posúdenia Všeobecným súdom, podľa ktorého OLAF disponoval ku dňu postúpenia oznámenia z 19. marca 2003 dostatočnými informáciami na to, aby uskutočnil toto postúpenie, Všeobecný súd v bodoch 87 a 89 napadnutého rozsudku správne zohľadnil jednak skutočnosť, že informácie obsiahnuté v tomto oznámení boli výsledkom vyšetrovania, ktoré sa začalo v priebehu roka 1999 na základe správy o audite vypracovanej Eurostatom, a jednak skutočnosť, že vyšetrovanie OF/2002/0510 predstavovalo externú časť interného vyšetrovania IO/2000/4097.
62 Okrem toho podľa Komisie skutočnosť, že francúzske súdy dospeli k inému záveru ako OLAF, nemôže spochybniť vyšetrovanie OLAF‑u a sama osebe neumožňuje preukázať, že by sa OLAF dopustil pochybenia, ktoré predstavuje porušenie zásady riadnej správy vecí verejných vo vzťahu k odvolateľom.
b) Posúdenie Súdnym dvorom
1) O prípustnosti
63 Treba konštatovať, že hoci predloženie niektorých tvrdení uvedených na podporu prvej výhrady druhej časti druhého odvolacieho dôvodu mohlo byť jasnejšie, nič to nemení na tom, že cieľom týchto tvrdení v podstate nie je spochybniť samotné posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom, ale záver tohto súdu, podľa ktorého zistené skutočnosti neumožnili konštatovať, že by sa OLAF dopustil pochybenia tým, že postúpil francúzskym súdnym orgánom informácie, inými slovami právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu Všeobecným súdom. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 50 tohto rozsudku je právna kvalifikácia skutkového stavu právnou otázkou, ktorá môže byť nastolená v rámci odvolania a podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.
64 Preto treba konštatovať, že prvá výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu je prípustná.
2) O veci samej
65 V prvej výhrade druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval, že OLAF neporušil zásadu riadnej správy vecí verejných, keď informoval francúzske súdne orgány pred dokončením správy vypracovanej v nadväznosti na externé vyšetrovanie.
66 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že medzi podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ patrí požiadavka dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 29).
67 Takéto porušenie je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou. Prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva orgánom Únie (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30 a citovaná judikatúra).
68 Ako pripomenula generálna advokátka v bode 42 svojich návrhov, právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty zahŕňa povinnosť náležitej starostlivosti administratívy Únie, ktorá musí konať starostlivo a opatrne, pričom nesplnenie tejto povinnosti predstavuje porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, body 91 až 93].
69 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o dôsledky zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, ktorá je s ňou spojená, a to v súvislosti s možnosťou OLAF‑u postúpiť informácie vnútroštátnym súdnym orgánom, z článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 vyplýva, že „[OLAF] môže… kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov“.
70 Z odôvodnenia 1 tohto nariadenia tiež vyplýva, že táto možnosť sa musí vykonávať so zreteľom na ciele ochrany finančných záujmov Únie a boja proti podvodom a všetkým ostatným nezákonným činnostiam poškodzujúcim finančné záujmy Únie.
71 Okrem toho podľa odôvodnenia 5 uvedeného nariadenia sa zodpovednosť OLAF‑u okrem ochrany finančných záujmov týka všetkých činností spojených s ochranou Únie pred protiprávnym konaním, ktoré môže viesť k správnemu alebo trestnému stíhaniu. Práve na dosiahnutie týchto cieľov teda OLAF vykonáva interné a externé vyšetrovania, ktorých výsledky sú podľa článku 9 toho istého nariadenia predložené v správe z vyšetrovania, ktorá sa v prípade externého vyšetrovania postupuje príslušným orgánom členských štátov alebo v prípade interného vyšetrovania dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre, a to v súlade s odsekmi 3 a 4 tohto článku.
72 V tejto súvislosti z odseku 2 uvedeného článku vyplýva, že správy vypracované OLAF‑om „na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi“.
73 Z toho vyplýva, ako to potvrdzuje odôvodnenie 13 nariadenia č. 1073/1999, že závery OLAF‑u z vyšetrovania obsiahnuté v konečnej správe nemôžu viesť automaticky k začatiu súdnych konaní, keďže príslušné orgány sa môžu rozhodnúť, ako sa má naložiť s touto správou, a sú teda jedinými orgánmi, ktoré majú právomoc prijať rozhodnutia, ktoré môžu zasiahnuť do právneho postavenia osôb, v prípade ktorých uvedená správa len odporúča začatie takýchto konaní.
74 Ako totiž uviedla generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov, informácie, ktoré poskytol OLAF, môžu doplniť a overiť vnútroštátne orgány, ktoré majú širšie vyšetrovacie právomoci ako tento úrad.
75 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že hoci je pravda, že OLAF má nielen možnosť, ale aj povinnosť postúpiť príslušným vnútroštátnym orgánom vrátane súdnych orgánov, a to aj pred ukončením jeho vyšetrovania a vypracovaním záverečnej správy, všetky relevantné informácie, ktoré by mohli odôvodniť prijatie opatrení týmito orgánmi, vrátane začatia vyšetrovania trestného činu, nič to nemení na tom, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 47 svojich návrhov, že pri prijímaní rozhodnutia pristúpiť k takémuto postúpeniu musí OLAF zohľadniť svoju povinnosť náležitej starostlivosti uvedenú v bode 68 tohto rozsudku a uplatniť určitú obozretnosť, keďže tento úrad nekoná ako „akýkoľvek oznamovateľ“, ale ako úrad s vyšetrovacími právomocami, pričom k takémuto postúpeniu informácií dochádza medzi dvoma orgánmi s takýmito právomocami. Platí to o to viac v prípade, keď postúpenie informácií vnútroštátnym orgánom môže slúžiť ako základ pre začatie súdnych, občianskoprávnych a trestných konaní.
76 Z toho vyplýva, že na to, aby OLAF dodržal svoju povinnosť náležitej starostlivosti, musí sa pred tým, než vnútroštátnym orgánom postúpi podľa nariadenia č. 1073/1999 informácie, ubezpečiť v súlade s odôvodnením 10 tohto nariadenia, že tieto informácie sú dostatočne vierohodné a pravdepodobné na to, aby odôvodnili to, že tieto orgány prijmú opatrenia patriace do ich právomoci, vrátane prípadného začatia súdneho vyšetrovania.
77 Z toho vyplýva, ako uviedla generálna advokátka v bode 49 svojich návrhov, že Všeobecný súd, ak má – tak ako v prejednávanej veci – určiť, či OLAF dodržal svoju povinnosť náležitej starostlivosti, pokiaľ ide o postúpenie informácií vnútroštátnym orgánom, musí overiť, či v čase tohto postúpenia mal OLAF k dispozícii viac informácií než len obyčajné tušenie, pričom však nevyžaduje presvedčivý dôkaz, v prípade ktorého nie sú potrebné žiadne vyšetrovacie úkony.
78 V prejednávanej veci preto prináleží Všeobecnému súdu jednak overiť vierohodnosť a obsah informácií alebo skutočností uvedených v oznámení z 19. marca 2003, ako aj úmysel, s ktorým boli tieto informácie alebo skutočnosti postúpené francúzskym súdnym orgánom, a jednak určiť, či uvedené informácie alebo skutočnosti mohli odôvodniť začatie súdneho vyšetrovania alebo predstavovať dôkazy užitočné na účely takéhoto vyšetrovania. Na tento účel prináleží Všeobecnému súdu, aby overil, či OLAF mal k dispozícii dostatočne presné vecné dôkazy preukazujúce existenciu opodstatnených dôvodov v prospech záveru, že postúpené informácie obsahovali skutky s možnou trestnoprávnou kvalifikáciou.
79 Všeobecný súd pritom v bode 87 napadnutého rozsudku na jednej strane konštatoval, že z oznámenia z 19. marca 2003 vyplýva, že informácie v ňom obsiahnuté sú výsledkom vyšetrovania, ktoré sa začalo na základe správy Eurostatu o internom audite zo septembra 1999, teda takmer tri a pol roka predtým, a na druhej strane konštatoval, že toto oznámenie obsahuje inštitucionálny rámec, v ktorom sa vyšetrovanie uskutočnilo, uvádza skutočnosti, ktoré boli predmetom vyšetrovania, počnúc vytvorením siete „datashops“ v rokoch 1995 a 1996, vysvetľuje finančné vzťahy v rámci tejto siete a podrobne uvádza zistenia, ku ktorým sa dospelo počas vyšetrovania. V bode 88 tohto rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že OLAF už 19. marca 2003 disponoval informáciami alebo dôkazmi, z ktorých bolo možné vyvodiť, že predmetné skutky môžu byť kvalifikované ako trestný čin.
80 Všeobecný súd tak neoveril ani vierohodnosť a obsah informácií alebo skutočností uvedených v oznámení z 19. marca 2003, ani zámer, s ktorým boli tieto informácie alebo skutočnosti postúpené francúzskym súdnym orgánom, ani to, či uvedené informácie alebo skutočnosti mohli odôvodniť začatie súdneho vyšetrovania alebo predstavovať dôkazy užitočné na účely takéhoto vyšetrovania. V tomto rozsahu sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
81 V dôsledku toto treba vyhovieť prvej výhrade druhej časti druhého odvolacieho dôvodu.
2. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu
a) Argumentácia účastníkov konania
82 V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd mal uznať existenciu krivého obvinenia zo strany OLAF‑u a Komisie, ktoré spadá pod pojem ohováranie a ktoré je v 25 z 27 krajín Únie tak trestným činom, ako aj občianskoprávnym deliktom. Všeobecný súd sa v bodoch 74 a 76 napadnutého rozsudku dopustil pochybenia, keď usúdil, že odvolatelia sa s cieľom poukázať na existenciu krivého obvinenia odvolávali na ustanovenia francúzskeho trestného práva, judikatúru francúzskych súdov a francúzsku právnu náuku. Všeobecný súd mal tvrdenia odvolateľov posúdiť z hľadiska práva na súkromie zakotveného v článku 7 Charty a práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty. V tejto súvislosti bola francúzska judikatúra týkajúca sa krivého obvinenia uvedená len ako príklad s cieľom preukázať, že takéto pochybenie porušuje všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov.
83 Komisia sa domnieva, že tieto tvrdenia sú neprípustné, keďže neboli uvedené v prvostupňovom konaní. V rámci svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolatelia totiž uvádzali existenciu krivého obvinenia a výslovne sa odvolávali na francúzsky Code pénal (Trestný zákonník) a príslušnú vnútroštátnu judikatúru. V ich žalobe sa nenachádza žiadna argumentácia týkajúca sa existencie ohovárania, ktorým by bola porušená všeobecná zásada práva Únie. Okrem toho táto žaloba neumožňovala identifikovať žiadnu argumentáciu týkajúcu sa existencie ohovárania v rozpore s ustanovením alebo všeobecnou zásadou práva Únie. V každom prípade sú uvedené tvrdenia nedôvodné, keďže krivé obvinenie predpokladá, že skutočnosti, o ktorých sa vie, že sú nepravdivé, sa zverejňujú s úmyslom spôsobiť ujmu, čo odvolatelia v tomto prípade nepreukázali.
b) Posúdenie Súdnym dvorom
84 Pokiaľ ide o prípustnosť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak by sa účastníkovi konania v konaní pred Súdnym dvorom umožnilo po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, umožnilo by sa mu tým predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má v odvolacom konaní obmedzenú právomoc, spor v širšom rozsahu, ako bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd. V rámci odvolania je totiž právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia dôvodov prejednávaných pred Všeobecným súdom (rozsudok z 27. apríla 2023, Casa Regina Apostolorum della Pia Società delle Figlie di San Paolo/Komisia, C‑492/21 P, EU:C:2023:354, bod 100 a citovaná judikatúra).
85 V prejednávanej veci však treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, odvolatelia vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní tvrdili, že krivé obvinenie vyplývajúce z postúpenia predmetných informácií francúzskym súdnym orgánom bolo sprevádzané hanlivou komunikáciou, a to z dôvodu únikov informácií do tlače v súvislosti s týmto postúpením, a že v tomto ohľade výslovne poukázali najmä na porušenie práva na riadnu správu vecí verejných, ako je zakotvené v článku 41 Charty, ako aj na porušenie práva na obhajobu, prezumpcie neviny a povinnosti zachovávať dôvernosť, ktoré sú takisto zakotvené v Charte.
86 Preto treba zamietnuť tvrdenia Komisie týkajúce sa prípustnosti prvej časti druhého odvolacieho dôvodu.
87 Pokiaľ ide o jej dôvodnosť, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolatelia vychádzali z ustanovení francúzskeho trestného práva, z judikatúry francúzskych súdov, ako aj z francúzskej právnej náuky v danej oblasti. V bode 75 tohto rozsudku však konštatoval, že hoci je pravda, že súdy Únie majú výlučnú právomoc rozhodovať o žalobách o náhradu škody spôsobenej inštitúciami Únie, výklad a právny rámec skutočností uvádzaných odvolateľmi podľa francúzskeho trestného práva nepatrí do právomoci súdov Únie. Za týchto okolností Všeobecný súd v bode 76 uvedeného rozsudku tvrdenia odvolateľov týkajúce sa existencie krivého obvinenia zamietol ako neúčinné.
88 Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 83 svojich návrhov, toto odôvodnenie Všeobecného súdu vychádza zo zjavne nesprávneho výkladu žaloby v prvostupňovom konaní. Z tejto žaloby totiž vyplýva, ako už bolo uvedené v bode 85 tohto rozsudku, že odvolatelia na podporu svojej argumentácie založenej na protiprávnosti správania OLAF‑u a Komisie z dôvodu krivého obvinenia poukázali na všeobecné zásady práva Únie, najmä na právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty. Hoci sa odvolatelia na podporu tejto argumentácie odvolávali na francúzske právo, išlo zjavne len o príklad.
89 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uvedenú argumentáciu zamietol ako neúčinnú.
90 Preto treba vyhovieť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu.
91 Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhú výhradu druhej časti tohto odvolacieho dôvodu, tretiu časť uvedeného odvolacieho dôvodu a tretí odvolací dôvod, treba preto zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd týmto rozsudkom zamietol žalobu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel pán Charlot v dôsledku trestného konania, ktoré bolo voči nemu vedené pred francúzskymi súdnymi orgánmi. V zostávajúcej časti treba odvolanie zamietnuť.
VI. O vrátení veci Všeobecnému súdu
92 V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.
93 V prejednávanej veci, ako bolo konštatované v rámci preskúmania prvej výhrady druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, sa Všeobecný súd v bodoch 82 až 92 a 104 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nepreskúmal ani vierohodnosť a obsah informácií a skutočností uvedených v oznámení z 19. marca 2003, ani zámer, s ktorým boli tieto informácie alebo skutočnosti postúpené francúzskym súdnym orgánom, ani to, či uvedené informácie alebo skutočnosti mohli odôvodniť začatie súdneho vyšetrovania alebo predstavovať dôkazy užitočné na účely takéhoto vyšetrovania. Okrem toho z preskúmania prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vyplýva, že Všeobecný súd sa v bodoch 74 až 76 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ako neúčinnú argumentáciu, v rámci ktorej odvolatelia OLAF‑u a Komisii vytýkajú, že sa dopustili krivého obvinenia.
94 V napadnutom rozsudku Všeobecný súd pritom dospel k záveru, že nedošlo k dostatočne závažnému porušeniu právnej normy Únie, bez toho, aby preskúmal ostatné podmienky, ktoré sú kumulatívne nevyhnutné na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C‑282/05 P, EU:C:2007:226, bod 57, a z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 108].
95 Za týchto podmienok Súdny dvor konštatuje, že prejednávaný spor týkajúci sa návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel pán Charlot v dôsledku trestného konania, ktoré bolo voči nemu vedené pred francúzskymi súdnymi orgánmi, nedovoľuje rozhodnúť vo veci a že je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby mohol pristúpiť k novému preskúmaniu prípadnej existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Ak toto preskúmanie odhalí existenciu takéhoto porušenia, prináleží Všeobecnému súdu, aby preskúmal ostatné podmienky potrebné na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.
VII. O trovách
96 Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu na ďalšie konanie, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. apríla 2022, Planistat Europe a Charlot/Komisia (T735/20, EU:T:2022:220), sa zrušuje v rozsahu, v akom Všeobecný súd týmto rozsudkom zamietol žalobu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel pán HervéPatrick Charlot v dôsledku trestného konania, ktoré bolo voči nemu vedené pred francúzskymi súdnymi orgánmi.V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.Vec sa vracia na rozhodnutie Všeobecnému súdu Európskej únie.O trovách konania sa rozhodne neskôr.Podpisy