ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)

z 13. decembra 2018 (*)

„Štátna pomoc – Služby pozemnej obsluhy – Vklady do základného imania uskutočnené spoločnosťou SEA v prospech spoločnosti Sea Handling – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vrátenie – Pojem pomoc – Pripísateľnosť štátu – Kritérium súkromného investora – Zásada kontradiktórnosti – Právo na obhajobu – Právo na riadnu správu vecí verejných – Legitímna dôvera“

Vo veci T‑167/13,

Comune di Milano (Taliansko), v zastúpení: pôvodne S. Grassani a A. Franchi, neskôr S. Grassani, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: G. Conte a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1225 z 19. decembra 2012 týkajúceho sa zvýšenia základného imania uskutočneného spoločnosťou SEA SpA v prospech spoločnosti SEA Handling SpA [Vec SA.21420 (C 14/10) (ex NN 25/10) (ex CP 175/06)] (Ú. v. EÚ L 201, 2015, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia V. Kreuschitz (spravodajca), I. S. Forrester, N. Półtorak a E. Perillo,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 28. februára 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok(1)

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      Všeobecný kontext

1        Spoločnosť SEA SpA je správcovskou spoločnosťou letísk Miláno – Linate a Miláno – Malpensa (Taliansko). V rokoch 2002 až 2010 (ďalej len „predmetné obdobie“) vlastnili jej základné imanie takmer výlučne orgány verejnej moci, konkrétne 84,56 % žalobca, Comune di Milano (Taliansko), 14,56 % Provincia di Milano (Taliansko), a 0,88 % iní verejní a súkromní akcionári. V decembri 2011 nadobudla F2i – Fondi Italiani per le infrastrutture SGR SpA (ďalej len „F2i“) na účet dvoch ňou spravovaných fondov 44,31 % základného imania spoločnosti SEA, t. j. časť obchodného podielu, ktorý vlastnil žalobca (29,75 %), a celý obchodný podiel, ktorý vlastnila Provincia di Milano (14,56 %).

2        Do 1. júna 2002 poskytovala služby pozemnej obsluhy na letiskách Miláno – Linate a Miláno – Malpensa samotná SEA. V dôsledku nadobudnutia účinnosti legislatívneho dekrétu č. 18/99 z 13. januára 1999 (Gazzetta ufficiale della Repubblica italiana č. 28 zo 4. februára 1999), ktorého cieľom bolo prebrať smernicu Rady 96/67/ES z 15. októbra 1996 o prístupe k trhu služieb pozemnej obsluhy na letiskách spoločenstva (Ú. v. ES L 272, 1996, s. 36; Mim. vyd. 07/002, s. 496) do talianskeho práva, uskutočnila SEA v súlade s povinnosťou podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice účtovné a právne oddelenie činností súvisiacich s poskytovaním služieb pozemnej obsluhy od jej iných činností. Na tento účel založila novú spoločnosť, ktorú v plnom rozsahu ovládala a ktorej názov bol Sea Handling SpA. Spoločnosť Sea Handling poskytovala služby pozemnej obsluhy na letiskách Miláno – Linate a Miláno – Malpensa od 1. júna 2002.

B.      Správne konanie

3        Listom z 13. júla 2006 bola Komisii Európskych spoločenstiev doručená sťažnosť týkajúca sa údajných opatrení pomoci, ktoré boli poskytnuté spoločnosti Sea Handling (ďalej len „predmetné opatrenia“).

4        Listom zo 6. októbra 2006 požiadala Komisia talianske orgány o poskytnutie vysvetlení vo veci sťažnosti. Po tom, čo talianske orgány požiadali o predĺženie lehoty na odpoveď a tejto žiadosti sa vyhovelo, zaslali tieto orgány požadované vysvetlenia listom z 9. februára 2007.

5        Listom z 30. mája 2007 informovala Komisia sťažovateľa, že nemá k dispozícii dostatok informácií na to, aby dospela k záveru o prevode štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a že teda v súlade s článkom 20 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), neexistujú dostatočné dôvody na ďalšie preskúmanie predmetných opatrení. Listom z 24. júla 2007 oznámil sťažovateľ Komisii doplňujúce informácie. Následne Komisia rozhodla o opätovnom preskúmaní sťažnosti.

6        Listom z 3. marca 2008 požiadala Komisia talianske orgány o to, aby jej predložili kópiu dohody s odbormi, uzavretej 26. marca 2002 (ďalej len „dohoda s odbormi z 26. marca 2002“). Talianske orgány zaslali požadovaný dokument listom z 10. apríla 2008.

7        Listom z 20. novembra 2008 zaslali talianske orgány Komisii ďalšiu dohodu s odbormi, uzavretú 13. júna 2008 (ďalej len „dohoda s odbormi z 13. júna 2008“).

8        Listom z 23. júna 2010 oznámila Komisia talianskym orgánom svoje rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“), a vyzvala talianske orgány, aby jej poskytli určité informácie a údaje potrebné na posúdenie zlučiteľnosti predmetných opatrení s vnútorným trhom. Uverejnením rozhodnutia o začatí konania v Úradnom vestníku Európskej únie, ku ktorému došlo 29. januára 2011 (Ú. v. EÚ C 29, 2011, s. 10), vyzvala Komisia zainteresované strany, aby jej predložili svoje pripomienky k predmetným opatreniam v lehote jedného mesiaca po tomto uverejnení.

9        Po tom, čo talianske orgány požiadali o predĺženie lehoty na odpoveď a tejto žiadosti sa vyhovelo, predložili tieto orgány pripomienky žalobcu k rozhodnutiu o začatí konania v liste z 20. septembra 2010.

10      Po tom, čo spoločnosti Sea Handling a SEA požiadali o predĺženie lehoty, ktorá sa ich týkala, a tejto žiadosti sa vyhovelo, predložili tieto spoločnosti svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania v liste z 21. marca 2011.

11      Listom zo 7. apríla 2011 zaslala Komisia pripomienky zainteresovaných tretích strán talianskym orgánom a vyzvala ich na predloženie pripomienok. Po tom, čo talianske orgány požiadali o predĺženie lehoty, ktorá sa ich týkala, a tejto žiadosti sa vyhovelo, predložili tieto orgány svoje pripomienky v odpovedi na pripomienky tretích strán a poskytli nové tvrdenia v podobe štúdie vypracovanej konzultantom.

12      Listom z 11. júla 2011 požiadala Komisia talianske orgány, aby jej zaslali informácie, o ktoré už žiadala v rozhodnutí o začatí konania. Po tom, čo talianske orgány dvakrát požiadali o predĺženie lehoty na odpoveď, no iba jednej z týchto žiadostí sa vyhovelo, predložili tieto orgány požadované informácie v liste z 15. septembra 2011.

13      Talianske orgány doplnili svoje predchádzajúce pripomienky v liste z 21. októbra 2011.

14      V dňoch 19. júna a 23. novembra 2012 sa uskutočnili dve stretnutia medzi útvarmi Komisie a talianskymi orgánmi. Po prvom z týchto stretnutí poskytli talianske orgány nové tvrdenia v listoch z 2. a 10. júla 2012.

C.      Napadnuté rozhodnutie

15      Dňa 19. decembra 2012 prijala Komisia rozhodnutie (EÚ) 2015/1225 týkajúce sa zvýšenia základného imania uskutočneného spoločnosťou SEA v prospech spoločnosti SEA [Handling] [Vec SA.21420 (C 14/10) (ex NN 25/10) (ex CP 175/06)], oznámené pod číslom C(2012) 9448 (Ú. v. EÚ L 201, 2015, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

16      Vo výroku napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla okrem iného to, že „zvýšenia základného imania uskutočnené spoločnosťou SEA v prospech… SEA Handling za každý účtovný rok v období 2002 – 2010 v celkovej odhadovanej výške okolo 359,644 milióna [eur], bez úrokov z vymáhanej sumy, predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ“ (článok 1) a že „táto štátna pomoc bola poskytnutá v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a je nezlučiteľná s vnútorným trhom“ (článok 2). V dôsledku uvedeného Komisia nariadila, aby „[Talianska republika] získa[la] od príjemcu späť pomoc uvedenú v článku 1“ (článok 3 ods. 1).

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

17      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 18. marca 2013 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

18      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. marca 2013 podal žalobca návrh na nariadenie predbežného opatrenia, zaregistrovaný pod spisovým číslom T‑167/13 R. Keďže žalobca vzal svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť, vec T‑167/13 R bola vymazaná z registra Všeobecného súdu uznesením z 20. júna 2013, Comune di Milano/Komisia (T‑167/13 R, neuverejnené, EU:T:2013:331), pričom sa uviedlo, že o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

19      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. mája 2013 podala F2i návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov žalobcu. Uznesením zo 4. novembra 2014, Comune di Milano/Komisia (T‑167/13, neuverejnené, EU:T:2014:936), predseda štvrtej komory Všeobecného súdu tento návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania zamietol.

20      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. júna 2013 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991. Žalobca predložil svoje pripomienky k tejto námietke 22. júla 2013. Uznesením Všeobecného súdu z 9. septembra 2014 bolo konanie o námietke spojené s konaním vo veci samej, pričom sa rozhodlo, že o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

21      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu v súlade s článkom 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do tretej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.

22      Vzhľadom na prekážku na strane jedného člena tretej komory určil predseda Všeobecného súdu iného sudcu na doplnenie komory.

23      Na návrh tretej komory rozhodol Všeobecný súd na základe článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení prejednávanej veci, ako aj vecí T‑125/13, Talianska republika/Komisia, a T‑152/13, Sea Handling/Komisia, v ktorých sa rovnako navrhovalo zrušenie napadnutého rozhodnutia, rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

24      Vzhľadom na prekážku na strane jedného člena tretej komory uvedenej v bode 22 vyššie, predseda Všeobecného súdu určil podpredsedu Všeobecného súdu na doplnenie tretej rozšírenej komory.

25      Uznesením predsedu tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu z 21. apríla 2017 a po vypočutí hlavných účastníkov konania boli veci T‑125/13, T‑152/13 a T‑167/13 spojené na účely ústnej časti konania, ako aj konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 rokovacieho poriadku.

26      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.

27      Na základe článku 19 ods. 2 rokovacieho poriadku, predseda tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu postúpil komore rozhodnutia o vylúčení vecí T‑125/13, T‑152/13 a T‑167/13 na samostatné konania na účely ústnej časti konania a konečného rozhodnutia a o vymazaní veci T‑125/13 z registra Všeobecného súdu.

28      Uznesením z 22. januára 2018, Taliansko a i./Komisia (T‑125/13, T‑152/13 a T‑167/13, neuverejnené, EU:T:2018:35), Všeobecný súd po prvé vylúčil veci T‑125/13, T‑152/13 a T‑167/13 na samostatné konania na účely ústnej časti konania a konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 ods. 3 rokovacieho poriadku, po druhé vymazal vec T‑125/13 z registra Všeobecného súdu, po tretie konštatoval, že nie je potrebné rozhodnúť o žalobe podanej spoločnosťou Sea Handling vo veci T‑152/13, a po štvrté rozhodol, že o trovách konania vo veci T‑167/13 sa rozhodne v konaní vo veci samej.

29      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní z 28. februára 2018.

30      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil články 3, 4 a 5 napadnutého rozhodnutia,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

31      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

A.      O prípustnosti

32      Komisia spochybňuje prípustnosť prejednávanej žaloby, pričom tvrdí, že žalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý a že neosvedčil „osobitný a autonómny záujem na konaní“.

33      Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či je žalobca napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 197; z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, EU:C:1986:42, bod 22, a z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C‑78/03 P, EU:C:2005:761, bod 33).

34      Z judikatúry tiež vyplýva, že právne postavenie iného subjektu, než je členský štát, ktorý má právnu subjektivitu a prijal opatrenie, ktoré bolo v konečnom rozhodnutí Komisie kvalifikované ako štátna pomoc (ďalej len „poskytovateľ pomoci“), môže byť týmto rozhodnutím osobne dotknuté, ak toto rozhodnutie uvedenému subjektu bráni vo výkone vlastných právomocí spočívajúcich najmä v poskytnutí predmetnej pomoci podľa vlastného uváženia (pozri rozsudok zo 17. júla 2014, Westfälisch‑Lippischer Sparkassen ‑ und Giroverband/Komisia, T‑457/09, EU:T:2014:683, bod 83 a citovanú judikatúru).

35      Komisia v podstate usudzuje, že hoci sú predmetné opatrenia pripísateľné žalobcovi, žalobcu nemožno považovať za poskytovateľa pomoci v zmysle judikatúry citovanej v bode 34 vyššie.

36      Žalobca namieta proti tvrdeniam Komisie, ktoré považuje za protirečivé. Podľa žalobcu, pokiaľ Komisia v napadnutom rozhodnutí usudzuje, že predmetné opatrenia sú pripísateľné žalobcovi, žalobca by sa logicky mal považovať za poskytovateľa pomoci.

37      Z článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia usudzuje, že „zvýšenia základného imania uskutočnené spoločnosťou SEA v prospech jej dcérskej spoločnosti SEA Handling… predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ“, a teda že predmetné opatrenia vykonala práve spoločnosť SEA.

38      Z odôvodnení 190 až 217 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Komisia mohla dospieť k záveru o existencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ iba na základe svojho posúdenia, podľa ktorého sú predmetné opatrenia, vykonané spoločnosťou SEA, pripísateľné žalobcovi, a teda Talianskej republike.

39      Podľa ustálenej judikatúry, pripísateľnosť štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nemožno vyvodiť iba zo samotnej skutočnosti, že záruky boli poskytnuté verejnoprávnym podnikom kontrolovaným štátom. Hoci je totiž štát spôsobilý kontrolovať verejnoprávny podnik a mať rozhodujúci vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon kontroly v konkrétnom prípade nemožno automaticky predpokladať. Je ešte nevyhnutné skúmať, či sa orgány verejnej moci nejakým spôsobom podieľali na prijatí týchto opatrení. V tomto ohľade nemožno požadovať, aby sa na základe konkrétneho vyšetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne podnietili verejnoprávny podnik, aby prijal dotknuté opatrenia pomoci. Pripísateľnosť opatrenia pomoci, prijatého verejnoprávnym podnikom, štátu možno totiž vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. Osobitne je relevantná každá indícia svedčiaca v konkrétnom prípade buď o účasti orgánov verejnej moci, alebo o tom, že neexistencia ich účasti pri prijímaní opatrenia je nepravdepodobná, a to s prihliadnutím na rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa, alebo o neexistencii účasti týchto orgánov na prijímaní tohto opatrenia (pozri rozsudok zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 31 až 33 a citovanú judikatúru).

40      Treba pritom konštatovať, že ak by sa malo prijať tvrdenie Komisie, podľa ktorého „len samotná“ účasť územnosprávneho celku na prijímaní rozhodnutí spoločnosti, ktorú kontroluje, nemôže stačiť na to, aby sa tento subjekt považoval za osobne dotknutý rozhodnutím, ktorým sa nariaďuje vrátenie výhody, poskytnutej takýmto rozhodnutím, ako protiprávnej štátnej pomoci, Komisia by nemohla dospieť k záveru, že v prejedávanej veci sú predmetné opatrenia pripísateľné Talianskej republike. Z judikatúry citovanej v bode 39 vyššie totiž vyplýva, že táto pripísateľnosť štátu predpokladá to, aby bola účasť orgánov verejnej moci významná do takej miery, že ju možno prirovnať k pokynu zo strany týchto orgánov. Z uvedeného vyplýva, že Komisia tým, že usudzuje, že predmetné opatrenia sú pripísateľné žalobcovi ako orgánu verejnej moci, nevyhnutne žalobcovi pripisuje rozhodujúcu úlohu v procese prijímania týchto opatrení.

41      Za týchto okolností žalobca oprávnene kritizuje vnútornú rozporuplnosť argumentácie Komisie, podľa ktorej napriek tomu, že sú predmetné opatrenia pripísateľné žalobcovi, žalobca nie je poskytovateľom pomoci. Naopak, ak je žalobca orgánom verejnej moci, ktorý sa zúčastnil na prijímaní predmetných opatrení do takej miery, že sú mu tieto opatrenia pripísateľné v súlade s kritériami uvedenými v bode 39 vyššie, práve žalobca sa má považovať za poskytovateľa pomoci (pozri bod 34 vyššie). V tejto súvislosti je irelevantné, že tieto opatrenia vykonala SEA, keďže podľa samotného názoru Komisie konala táto spoločnosť na podnet žalobcu.

42      Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie má významný vplyv na právomoci, ktoré mu priznáva talianska Ústava, pričom Komisia toto nespochybňuje. Ako územnosprávny celok, ktorý je najbližšie potrebám svojich obyvateľov, má povinnosť dbať o ich záujmy a ich blaho, najmä tým, že dbá o to, aby sa zabránilo vážnym dôsledkom v oblasti zamestnávania, ktoré vyplývajú z platobnej neschopnosti spoločnosti Sea Handling, a tým, že zabezpečuje kontinuitu činnosti na letiskách Miláno – Linate a Miláno – Malpensa ako základného prvku milánskej ekonomiky.

43      Napadnuté rozhodnutie sa tak žalobcu osobne dotýka v zmysle judikatúry citovanej v bode 34 vyššie, keďže mu bráni v tom, aby podľa vlastného uváženia vykonával vlastné právomoci, ktoré mu zveruje talianska Ústava a ktoré v prejednávanej veci spočívajú najmä v opatreniach zameraných na zabezpečenie finančnej stability spoločnosti Sea Handling, a teda jednak na zachovanie pracovných miest v tomto podniku a jednak na zabezpečenie kontinuity činnosti na letiskách Miláno – Linate a Miláno – Malpensa.

44      Námietku neprípustnosti Komisie v rozsahu, v akom smeruje ku konštatovaniu, že žalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý, treba preto zamietnuť.

45      Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie Komisie, založené na tom, že žalobca neosvedčil „osobitný a autonómny záujem na konaní“, z ustálenej judikatúry vyplýva, že žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná iba vtedy, ak má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech tomu, kto ju podal. Záujem žalobcu na konaní musí existovať a byť skutočný. Vzhľadom na predmet žaloby musí existovať v okamihu jej podania, inak je žaloba neprípustná, a musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 55 až 57 a citovanú judikatúru).

46      Z judikatúry však nevyplýva, že záujem na konaní musí spĺňať nielen podmienky pripomenuté v bode 45 vyššie, ale zároveň musí byť „špecifický a autonómny“, ako to uvádza Komisia.

47      V prejednávanej veci žalobca v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania Všeobecného súdu uviedol, že proti spoločnosti SEA a samotnému žalobcovi bola podaná žaloba na Tribunale di Milano (Súd v Miláne, Taliansko) určitou spoločnosťou činnou v sektore služieb pozemnej obsluhy. Táto spoločnosť požaduje náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla (vo výške okolo 93 miliónov eur) z dôvodu opatrení, ktoré SEA prijala v prospech spoločnosti Sea Handling a ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia. Žalobca na pojednávaní uviedol, že toto konanie na Tribunale di Milano (Súd v Miláne) bolo „neformálne“ prerušené až do vydania rozhodnutia Všeobecného súdu v prejednávanej veci.

48      Treba konštatovať, že zrušenie napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci by žalobcovi umožnilo brániť sa pred Tribunale di Milano (Súd v Miláne) prostredníctvom tvrdenia, že predmetné opatrenia nie sú štátnou pomocou nezlučiteľnou vnútorným trhom, ako konštatovala Komisia v tomto rozhodnutí. Toto zrušenie tak samo osebe môže mať významné právne dôsledky na obranu žalobcu pred Tribunale di Milano (súd v Miláne), takže prejednávaná žaloba by mu v závislosti od jej výsledku mohla priniesť úžitok.

49      Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba preto zamietnuť v tom rozsahu, v akom spochybňuje existenciu žalobcovho „osobitného a autonómneho záujmu na konaní“.

B.      O veci samej

1.      Zhrnutie žalobných dôvodov

50      Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza štyri žalobné dôvody.

51      Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže Komisia nesprávne konštatovala, že došlo k prevodu štátnych prostriedkov a že predmetné opatrenia sú pripísateľné Talianskej republike.

52      Druhým žalobným dôvodom žalobca poukazuje na porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže Komisia nesprávne uplatnila kritérium súkromného investora.

53      Tretí žalobný dôvod je založený na porušení podmienok zlučiteľnosti predmetných opatrení s vnútorným trhom, a to najmä v rozsahu, v akom Komisia porušila usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2; Mim. vyd. 08/001, s. 322, ďalej len „usmernenia z roku 1999“), usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. EÚ C 244, 2004, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2004“), ako aj usmernenia Spoločenstva týkajúce sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk (Ú. v. EÚ C 312, 2005, s. 1, ďalej len „usmernenia týkajúce sa leteckého sektora“).

54      Štvrtým žalobným dôvodom žalobca poukazuje na porušenie zásady kontradiktórnosti, práva na obhajobu a zásad „riadnej správy vecí verejných“ a ochrany legitímnej dôvery.

2.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu nesprávneho uplatnenia kritérií prevodu štátnych prostriedkov a pripísateľnosti predmetných opatrení štátu, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia

a)      Rozsah žalobného dôvodu

55      Vo svojom žalobnom dôvode žalobca uvádza, že Komisia porušila článok 107 ods. 1 ZFEÚ, keď v podstate usúdila, že predmetné opatrenia sú mu pripísateľné, a teda majú štátnu povahu. Konkrétne Komisia nesplnila dôkazný štandard, ktorý sa vyžaduje na účely preukázania toho, že rozhodnutia spoločnosti SEA nahradiť straty vzniknuté spoločnosti Sea Handling sú pripísateľné žalobcovi.

56      Podľa žalobcu na účely preukázania toho, že kritérium pripísateľnosti štátu bolo splnené, bolo potrebné dokázať konkrétnu účasť štátu na riadení spoločností, ktoré tento štát kontroloval. Pokiaľ majú dôkazy povahu indícií, musia byť založené na „konkrétnych a relevantných indíciách s ohľadom na okolnosti prípadu“. Pokiaľ sa opatrenia tak, ako v prejednávanej veci, týkajú obdobia viacerých rokov, t. j. predmetného obdobia, dôkaz nemožno predložiť prostredníctvom „roztrúsených indícií zozbieraných v rámci uvedeného obdobia“. Úlohou Komisie je preukázať logiku a koherentnosť medzi jednotlivými opatreniami prijatými počas predmetného obdobia. Účasť štátu mala byť preukázaná vo vzťahu ku konkrétnym opatreniam, ktoré predstavujú štátnu pomoc. Dôkazné bremeno Komisie je tým väčšie, že Komisia ukončila v máji 2007 predbežné prešetrovanie z dôvodu nedostatku dôkazov.

57      Konkrétne žalobca sa domnieva, že žiadna z indícií uvedených v napadnutom rozhodnutí, či už posudzovaná samostatne alebo v spojení s ostatnými indíciami, nemohla odôvodnene založiť pripísateľnosť predmetných opatrení Talianskej republike. Naproti tomu podľa žalobcu Komisia riadne neposúdila „opačné tvrdenia“, ktoré uviedol počas správneho konania, t. j. to, že riaditeľstvo spoločnosti SEA opakovane zamietlo žiadosti o prístup k informáciám, predložené niektorými mestskými radcami a obhajované predsedom mestskej rady. Tieto zamietnutia preukazujú neexistenciu akejkoľvek významnej úlohy žalobcu v rámci spoločnosti SEA. Komisia tak porušila aj svoju povinnosť odôvodnenia.

58      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu.

59      V tejto súvislosti treba preskúmať v prvom rade existenciu prevodu štátnych prostriedkov, v druhom rade tvrdenia žalobcu založené na tom, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť preukázať logiku a koherenciu medzi jednotlivými indíciami, o ktorých sa Komisia domnieva, že preukazujú pripísateľnosť všetkých predmetných opatrení Talianskej republike, a v treťom rade tvrdenia založené na tom, že Komisia nesplnila dôkazný štandard, ktorý sa vyžaduje na preukázanie toho, že rozhodnutia spoločnosti SEA nahradiť straty vzniknuté spoločnosti Sea Handling sú pripísateľné žalobcovi.

b)      O prevode štátnych prostriedkov

60      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby sa zvýhodnenie mohlo považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí byť poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a musí byť pripísateľné štátu (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 24, a z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 16). Z judikatúry totiž vyplýva, že ide o odlišné a kumulatívne podmienky (pozri rozsudok z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, EU:T:2006:104, bod 103 a citovanú judikatúru).

61      Pojem zásah prostredníctvom štátnych prostriedkov má za cieľ začleniť okrem výhod priamo poskytovaných štátom aj výhody poskytnuté prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril na riadenie pomoci (pozri rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 20 a citovanú judikatúru). Právo Únie totiž nemôže pripustiť, aby samotné vytvorenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo obísť pravidlá vzťahujúce sa na štátnu pomoc (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 23).

62      Okrem toho článok 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria, alebo nepatria do majetku štátu. V dôsledku toho, aj keď sumy zodpovedajúce predmetnému opatreniu nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že stále sú pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 21 a citovanú judikatúru, a z 10. mája 2016, Nemecko/Komisia, T‑47/15, EU:T:2016:281, bod 83).

63      Pokiaľ ide o pojem štátne prostriedky, Komisia po tom, ako pripomenula bod 37 rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294) (odôvodnenie 190 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež bod 55 rozhodnutia o začatí konania), usúdila, že v prejednávanej veci „prostriedky použité na pokrývanie strát spoločnosti Sea Handling boli verejného pôvodu, pretože pochádzali od spoločnosti SEA, ktorej podiel na základnom imaní vo výške 99,12 % vlastnili počas [predmetného] obdobia… [žalobca] a [Provincia di Milano]“ (odôvodnenie 191 napadnutého rozhodnutia, ktorého obsah zodpovedá obsahu bodu 56 rozhodnutia o začatí konania). V tejto súvislosti sa v odôvodnení 25 napadnutého rozhodnutia v podstate uvádza, že SEA je spoločnosťou založenou podľa súkromného práva (akciová spoločnosť), ktorej základné imanie vlastnili počas predmetného obdobia takmer výlučne orgány verejnej moci, konkrétne 84,56 % žalobca, 14,56 % Provincia di Milano a 0,88 % iní verejní a súkromní akcionári.

64      Žalobca neuvádza žiadne konkrétne tvrdenie s cieľom spochybniť posúdenie Komisia, v ktorom nedošlo k žiadnemu pochybeniu.

65      So zreteľom na zásady zakotvené v judikatúre, spomenuté v bodoch 60 až 62 vyššie, totiž Komisia správne zdôraznila, že obchodné podiely spoločnosti SEA, t. j. subjektu, ktorý uskutočnil všetky sporné vklady do základného imania, vlastnili takmer v plnom rozsahu a priamo orgány verejnej moci, konkrétne žalobca a Provincia di Milano. Rovnako ako v situácii vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 34), z toho vyplýva, že SEA je „verejným podnikom“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice Komisie 2006/111/ES zo 16. novembra 2006 o transparentnosti finančných vzťahov členských štátov a verejných podnikov a o finančnej transparentnosti v niektorých podnikoch (Ú. v. EÚ L 318, 2006, s. 17), to znamená „podnik[om], na ktor[ý] môžu mať orgány verejnej moci, a to priamo alebo nepriamo, dominantný vplyv prostredníctvom ich vlastnenia, finančnej účasti alebo predpisov, ktorými sa riadia“. Z článku 2 písm. b) bodu i) smernice 2006/111 totiž vyplýva, že „dominantný vplyv orgánov verejnej moci sa predpokladá vtedy, keď tieto orgány priamo alebo nepriamo vo vzťahu k podniku… vlastnia väčšiu časť upísaného kapitálu podniku“, čo je prípad prejednávanej veci.

66      Okrem toho v súlade s kritériami uznanými v bodoch 33 až 38 rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), sa Komisia v odôvodneniach 192 a 208 napadnutého rozhodnutia oprela o dodatočné aspekty kontroly, keď konštatovala, že podľa vlastných vyjadrení talianskych orgánov, „[žalobca] vykonáva[l] kontrolu nad spoločnosťou SEA vymenovaním členov jej predstavenstva a rady audítorov [dozornej rady – neoficiálny preklad]“, ktorých existenciu žalobca nespochybňuje. Treba pritom konštatovať, že z právomoci žalobcu menovať buď priamo, alebo prostredníctvom svojej väčšiny na valnom zhromaždení, členov predstavenstva a dozornej rady spoločnosti SEA, ako aj zo skutočnosti, že obchodné podiely spoločnosti SEA vlastnili takmer v plnom rozsahu orgány verejnej moci, vyplýva, že finančné prostriedky, poskytnuté spoločnosťou SEA spoločnosti Sea Handling, boli pod stálou kontrolou týchto orgánov, a tak im boli k dispozícii v zmysle rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294).

67      Komisia teda v napadnutom rozhodnutí oprávnene dospela k záveru, že vklady spoločnosti SEA do základného imania spoločnosti SEA Handling predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

c)      O logike a koherencii medzi jednotlivými indíciami

68      Pokiaľ ide o preskúmanie všetkých predmetných opatrení na účely posúdenia kritéria pripísateľnosti predmetného opatrenia štátu, treba pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí sa v jeho odôvodneniach 211 až 216 uvádza hlavne toto:

„(211)      … opatrenia na pokrytie strát, ktoré boli vykonané zvýšením kapitálu spoločnosti SEA Handling, neboli bežnými opatreniami vedenia, ale výnimočnými opatreniami. Mimoriadna povaha týchto opatrení je zrejmá aj z hospodárskeho hľadiska, a to vzhľadom na mieru predmetných súm (každá absorpcia strát bola kompenzovaná zvýšením kapitálu vo výške niekoľko miliónov eur), aj z politického hľadiska, a to vzhľadom na predpokladaný vplyv týchto opatrení na zachovanie pracovných miest.

(212)            Vzhľadom na ich výnimočnú povahu tieto opatrenia neschválilo predstavenstvo spoločnosti SEA v rámci výkonu svojich právomocí: v súlade so stanovami spoločnosti SEA a zásadami uvedenými v [talianskom] občianskom zákonníku museli byť výslovne schválené valným zhromaždením, kde je [žalobca] väčšinovým akcionárom. Niet teda pochýb o tom, že [žalobca] bo[l] o týchto opatreniach plne informovan[ý] a schváli[l] ich, ako je uvedené v zápisnici z valného zhromaždenia. Tieto opatrenia nielenže pochádzajú od [žalobcu] ako dôsledok je[ho] účasti na dohode [s odbormi] z 26. marca 2002, ale [žalobca] bo[l] aj informovan[ý] o každom opatrení na pokrytie strát spoločnosti SEA Handling, ktoré systematicky schvaľova[l]. Tieto výnimočné opatrenia teda možno bezpodmienečne pripísať štátu.

…

(215)            V tomto prípade sa Komisia – vzhľadom na rozsah opatrení a ďalšie faktory identifikované v tomto rozhodnutí a v rozhodnutí o začatí konania – domnieva, že má dostatok dôkazov na preukázanie pripísateľnosti príslušných opatrení Talianskej republike, a to vzhľadom na zapojenie [žalobcu] do opatrení na pokrytie strát spoločnosti SEA Handling, resp. vzhľadom na nepravdepodobnosť, že orgány verejnej správy zapojené neboli.

(216)            V dôsledku toho Komisia odmieta tvrdenie talianskych orgánov, že by mala jednotlivo analyzovať každé opatrenie prijaté v súvislosti s kapitálom spoločnosti SEA Handling, aby overila existenciu štátnej pomoci, a najmä pripísateľnosť akejkoľvek takejto pomoci [žalobcovi]. Faktory opísané v odôvodneniach 174 – 186 a analýza opatrení z pohľadu súkromného investora poskytujú dostatočný dôkaz, že pokrytie strát prostredníctvom zvýšenia základného imania môže byť jedine výsledkom stratégie a zapojenia zo strany orgánov verejnej správy počas celého [predmetného] obdobia… Talianske orgány samy uviedli, že zatiaľ čo rozhodnutia o pokrytí strát boli formálne prijímané na ročnej báze, existovala viacročná stratégia na pokrytie strát v období potrebnom na reštrukturalizáciu (pozri odôvodnenia 225 až 232).“

69      Čo sa týka uplatnenia kritéria súkromného investora, Komisia pod názvom „Viacročná stratégia pokrývania strát“ okrem iného v odôvodnení 222 napadnutého rozhodnutia pripomenula argumentáciu talianskych orgánov a spoločnosti SEA, podľa ktorej „zatiaľ čo rozhodnutie pokryť straty bolo formálne prijímané každý rok, viacročná stratégia absorbovať straty v období potrebnom na reštrukturalizáciu nemohla byť každoročne znovu prerokúvaná a výsledky mohli byť vyhodnocované až po uplynutí viacročného obdobia“. Okrem toho, v odôvodnení 223 tohto rozhodnutia Komisia poskytla taký výklad tejto argumentácie, že sa ňou vyjadruje, že „rozhodnutie pokrývať budúce straty bolo pôvodne prijaté v roku 2002 a potom druhýkrát v roku 2007, keď – vzhľadom na nesplnenie očakávaných cieľov – bolo prijaté rozhodnutie preskúmať pôvodnú stratégiu, v ktorej sa hovorilo o pokrývaní strát, a následne bolo rozhodnuté postupovať podľa pôvodného plánu“, a že „v podstate sa zdá, že príslušné opatrenia boli [zo strany talianskych orgánov a spoločnosti SEA] predložené ako dve zvýšenia základného imania, ktoré mali byť vykonané v ročných splátkach, ale o ktorých bolo rozhodnuté v rokoch 2002 a 2007“.

70      Z odôvodnení 225 až 232 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na to, aby Komisia dospela k záveru o pripísateľnosti predmetných opatrení talianskym orgánom, vykonala celkovú analýzu všetkých týchto opatrení, pričom konštatovala, že jednotlivé zvýšenia základného imania boli navzájom previazané a že podľa názoru samotných talianskych orgánov boli predmetom jednotnej dlhodobej stratégie. V tejto analýze sa tieto „opatrenia“ systematicky zmieňujú v pluráli a označujú sa za dôsledky dohody s odbormi z 26. marca 2002 (pozri najmä odôvodnenia 211 a 212 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie, vzhľadom na ich výnimočnú povahu neboli všetky tieto opatrenia prijaté „predstavenstvo[m] spoločnosti SEA v rámci výkonu svojich právomocí[, ale] museli byť výslovne schválené valným zhromaždením“ akcionárov spoločnosti SEA, pri plnej znalosti veci, za účasti a so súhlasom žalobcu, jej väčšinového akcionára. Napokon, Komisia s poukázaním na skutočnosti, ktoré podľa nej preukazujú to, že Sea Handling bola podnikom v ťažkostiach v zmysle usmernení z roku 1999 a z roku 2004 (odôvodnenia 174 až 186 napadnutého rozhodnutia), a na svoje úvahy vyjadrené v rámci jej posúdenia kritéria súkromného investora (odôvodnenia 222, 223 a 225 až 232 napadnutého rozhodnutia), výslovne odmietla tvrdenie talianskych orgánov, podľa ktorého bola Komisia za týmto účelom povinná jednotlivo analyzovať každé z týchto opatrení, pretože tieto opatrenia môžu byť „jedine výsledkom stratégie a zapojenia zo strany orgánov verejnej správy počas celého obdobia, ktoré je predmetom prešetrovania“ (odôvodnenie 216 napadnutého rozhodnutia). Samotné talianske orgány totiž pripustili, že existovala „viacročná stratégia absorbovať straty v období potrebnom na reštrukturalizáciu“ (odôvodnenie 222 napadnutého rozhodnutia), ktorej opatrenia boli navzájom „úzko prepojené“ a „sledovali rovnaký cieľ, a to kompenzovať straty spoločnosti SEA Handling s cieľom zabezpečiť [jej] prežitie… a obnoviť je[j] ziskovosť“ (odôvodnenie 231 napadnutého rozhodnutia).

71      V tejto súvislosti je tak, ako to zdôrazňuje Komisia, potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor už rozhodol, že keďže štátne zásahy majú rôzne formy a musia sa posúdiť na základe svojich účinkov, nemožno vylúčiť, že na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa viacero po sebe nasledujúcich zásahov štátu musí považovať za jediný zásah. Môže to tak byť okrem iného aj vtedy, keď sú po sebe nasledujúce zásahy z hľadiska ich chronológie, ich účelu a situácie podniku v čase týchto zásahov navzájom tak úzko prepojené, že ich nemožno od seba oddeliť (pokiaľ ide o kritérium prevodu štátnych prostriedkov, pozri rozsudky z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, body 103 a 104, a zo 4. júna 2015, Komisia/MOL, C‑15/14 P, EU:C:2015:362, bod 97; pokiaľ ide o uplatnenie kritéria súkromného investora, pozri tiež rozsudky z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, EU:T:1998:199, body 171 a 179, a z 15. januára 2015, Francúzsko/Komisia, T‑1/12, EU:T:2015:17, body 33 a 34).

72      V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobca sa bez poskytnutia akéhokoľvek vysvetlenia nielenže uspokojil s tvrdením, že Komisia nepreukázala logiku a koherenciu medzi indíciami, na ktoré poukázala, keď všetky opatrenia prijaté počas predmetného obdobia pripísala Talianskej republike, ale žalobcove vyjadrenia tiež odporujú pripomienkam talianskych orgánov a spoločnosti SEA, ktoré boli v tejto súvislosti predložené v rámci správneho konania a pripomenuté v odôvodnení 222 napadnutého rozhodnutia. Z týchto pripomienok, proti ktorým žalobca nenamietal, totiž vyplýva, že investičné rozhodnutia spoločnosti SEA týkajúce sa spoločnosti Sea Handling boli založené na viacročnej stratégii na pokrytie strát počas obdobia potrebného na reštrukturalizáciu. Okrem toho opakujúca sa povaha, koherentnosť a jednotnosť tohto prístupu počas obdobia ôsmich rokov naznačuje, že tieto rozhodnutia a súhlas žalobcu boli skutočne založené na strategickom rozhodnutí, ktoré bolo prijaté skôr, a to už v roku 2002.

73      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mohla oprávnene usúdiť, že postupné vklady do základného imania, tak ako ich uskutočnila SEA v prospech spoločnosti Sea Handling každoročne počas predmetného obdobia, boli – z hľadiska ich chronológie, ich účelu a analogickej situácie podniku, ktorý bol príjemcom, ktorého značné straty pravidelne prevyšovali tretinu jeho základného imania – navzájom tak úzko prepojené, že ich na účely uplatnenia kritérií prevodu štátnych prostriedkov a pripísateľnosti nebolo možné od seba oddeliť v zmysle judikatúry uvedenej v bode 71 vyššie.

74      V dôsledku uvedeného treba odmietnuť tvrdenia žalobcu založené na tom, že Komisia porušila svoju povinnosť preukázať logiku a koherenciu medzi jednotlivými indíciami, ktorých existencia je dôvodom na to, aby sa tieto indície zohľadnili ako jeden súbor s cieľom preukázať pripísateľnosť všetkých opatrení prijatých počas predmetného obdobia Talianskej republike.

d)      O pripísateľnosti predmetných opatrení

75      Z ustálenej judikatúry, počnúc rozsudkom zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), vyplýva, že pripísateľnosť určitého opatrenia štátu nemožno vyvodiť iba zo samotnej skutočnosti, že predmetné opatrenie bolo prijaté verejným podnikom. Hoci je štát totiž spôsobilý kontrolovať verejnoprávny podnik a mať rozhodujúci vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon kontroly v konkrétnom prípade nemožno automaticky predpokladať. Verejnoprávny podnik môže konať s väčšou alebo menšou mierou nezávislosti, a to v závislosti od stupňa samostatnosti, ktorú mu štát ponechal. V dôsledku toho iba samotná skutočnosť, že verejnoprávny podnik je pod štátnou kontrolou, nestačí na to, aby boli opatrenia, ktoré prijal tento podnik, pripísané štátu. Je tiež potrebné preskúmať, či sa orgány verejnej moci majú považovať za orgány, ktoré sa určitým spôsobom podieľali na prijatí týchto opatrení. V tomto ohľade nemožno požadovať, aby sa na základe konkrétneho vyšetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne podnietili verejnoprávny podnik, aby prijal dotknuté opatrenia pomoci. Na jednej strane vzhľadom na blízke vzťahy medzi štátom a verejnoprávnymi podnikmi totiž reálne hrozí, že sa prostredníctvom týchto podnikov štátna pomoc poskytne netransparentným spôsobom a v rozpore s režimom štátnej pomoci, stanoveným Zmluvou. Na druhej strane práve z dôvodu nadštandardných vzťahov medzi štátom a verejnoprávnym podnikom bude pre tretiu osobu vo všeobecnosti veľmi ťažké v konkrétnom prípade preukázať, že opatrenia pomoci, prijaté takýmto podnikom, boli v skutočnosti prijaté na pokyn orgánov verejnej moci. Z týchto dôvodov treba pripustiť, že pripísateľnosť opatrenia spočívajúceho v poskytnutí pomoci, ktoré prijal verejnoprávny podnik, štátu možno vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. Okrem toho Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), uviedol, že akákoľvek iná indícia, naznačujúca v konkrétnom prípade účasť orgánov verejnej moci alebo nepravdepodobnosť neexistencie účasti na prijímaní opatrenia, by takisto vzhľadom na rozsah tohto opatrenia, jeho obsah a podmienky, ktoré obsahuje, prípadne mohla byť relevantná na účely prijatia záveru o pripísateľnosti opatrenia, prijatého verejnoprávnym orgánom, štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 51 až 56, a zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 31 až 34; z 10. novembra 2011, Elliniki Nafpigokataskevastiki a i./Komisia, T‑384/08, neuverejnený, EU:T:2011:650, body 50 až 54, a z 28. januára 2016, Slovinsko/Komisia, T‑507/12, neuverejnený, EU:T:2016:35, body 65 až 69).

76      Je nesporné, že v odôvodneniach 192 až 216 napadnutého rozhodnutia sa Komisia vzhľadom na relevantné kritériá uznané v rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), oprela o súbor indícií vyplývajúcich z okolností danej veci a kontext, v ktorom boli predmetné opatrenia prijaté, keď dospela k záveru, že tieto opatrenia sú pripísateľné žalobcovi, a teda Talianskej republike. Vzhľadom na vyššie citovanú judikatúru je potrebné posúdiť, či sú tieto indície dostatočne presvedčivé – tak jednotlivo, ako aj spoločne – aby tento záver odôvodnili.

1)      O dôkaznej hodnote hlavných dôkazných prostriedkov (dohody s odbormi)

77      V prvom rade treba posúdiť hlavné indície týkajúce sa pripísateľnosti, ktoré Komisia preskúmala v odôvodneniach 195 až 200 napadnutého rozhodnutia v spojení s bodmi 43 až 48 a 62 až 66 rozhodnutia o začatí konania (odôvodnenie 197 napadnutého rozhodnutia), to znamená predovšetkým dohody s odbormi z 26. marca a 4. apríla 2002, aby bol prijatý záver, že žalobca bol „zapojený“ do prijímania predmetných opatrení. Podľa posúdenia Komisie je nesporné, že žalobca sa zúčastnil na rokovaniach o novej dohode s odbormi z 26. marca 2002 a túto dohodu podpísal, hoci tvrdí, že tento podpis pochádzal od predstaviteľa, ktorý nemal povinnosť ho finančne zaväzovať. Rovnako je nesporné, že táto dohoda s odbormi stanovuje pre spoločnosť SEA jasnú a presnú povinnosť, a to najmä zachovať prinajmenšom počas obdobia piatich rokov „rovnováhu medzi nákladmi a prínosmi a všeobecný ekonomický rámec“ spoločnosti Sea Handling, „pri súčasnom zachovaní [jej] schopností riadenia a značnom zlepšení [jej] možností pôsobiť na vnútroštátnych a medzinárodných trhoch“. Komisia na základe toho správne dospela k záveru, že v zmysle tejto povinnosti bola SEA povinná vykompenzovať prípadné straty spoločnosti Sea Handling, ktoré by mohli mať vplyv na pokračovanie v jej ekonomickej činnosti, čo je v ešte presnejšom znení potvrdené v dohode s odbormi zo 4. apríla 2002, na ktorej sa žalobca nepochybne priamo nezúčastnil. Podľa tejto dohody, ktorá výslovne odkazuje na dohodu s odbormi z 26. marca 2002, sa totiž okrem iného „SEA [zaviazala]… znášať pokrytie strát s cieľom dosiahnuť rovnováhu medzi financiami a aktívami spoločnosti [Sea Handling]“. Okrem toho, rovnako podľa tejto dohody sú tieto záväzky zaručené „dohodou podpísanou [žalobcom], okrem iného ako akcionára s nadpolovičným väčšinovým podielom [v spoločnosti SEA], poskytnutými príspevkami, finančnými prostriedkami, na ktoré sa nevzťahujú právne obmedzenia a ktoré sú prevoditeľné spoločnosťou SEA… do spoločnosti [Sea Handling], a spoľahlivosťou aktív a financií spoločnosti SEA“ (odôvodnenie 196 napadnutého rozhodnutia). Napokon v dohode s odbormi z 19. júna 2003, ktorej žalobca rovnako nie je priamou zmluvnou stranou, sa opakuje obsah dohody s odbormi zo 4. apríla 2002, pričom sa zdôrazňuje okrem iného to, že „ekonomická rovnováha spoločnosti Sea Handling sa má v podstate zachovať prostredníctvom zosúladenej činnosti týkajúcej sa jej nákladov a jej príjmov“, a „potvrdzuje sa [v nej] záväzok prijatý 26. marca 2002, pokiaľ ide o poskytnutie potrebných záruk spoločenského a finančného charakteru a zachovanie pracovných miest zamestnancov spoločnosti Sea Handling“.

78      Z uvedeného vyplýva, že na základe dohody s odbormi z 26. marca 2002 existovala povinnosť spoločnosti SEA, tak ako ju potvrdila dohoda s odbormi zo 4. apríla 2002, kompenzovať prípadné budúce straty spoločnosti Sea Handling, prinajmenšom počas obdobia piatich rokov. Žalobca toto konštatovanie nemôže spochybniť tým, že tvrdí, že išlo o dokumenty politickej a odborárskej povahy, ktoré majú vágny a všeobecný charakter. Okrem toho vzhľadom na postupné vklady do základného imania, ktoré SEA uskutočnila v prospech spoločnosti Sea Handling počas predmetného obdobia na účely kompenzácie týchto strát, je preukázané, že SEA vo svojom postavení jediného akcionára spoločnosti Sea Handling skutočne vyložila tieto dohody v tom zmysle, že takúto povinnosť stanovujú (pozri bod 92 nižšie). Hoci minimálna doba trvania záväzku, stanovená v dohode s odbormi z 26. marca 2002, bola iba päť rokov, treba konštatovať, že SEA pokračovala v jeho plnení až do roku 2010.

79      Komisia z toho tak mohla právom vyvodiť záver, že táto povinnosť kompenzácie strát spoločnosti Sea Handling, existujúca na základe dohody s odbormi z 26. marca 2002, bola zmluvným základom, na ktorom boli založené neskoršie rekapitalizačné opatrenia. Komisia teda mohla tiež oprávnene v odôvodneniach 198 a 200 napadnutého rozhodnutia v podstate uviesť, že „opatrenia prijaté talianskymi orgánmi, najmä na zasadnutí 26. marca 2002, usmerňovali rozhodnutia prijaté spoločnosťou SEA vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti [Sea Handling]“ a že dohoda s odbormi z 26. marca 2002 mala v tejto súvislosti rozhodujúci vplyv, tak ako bol potvrdený dohodami s odbormi zo 4. apríla 2002 a z 19. júna 2003, pričom nebolo potrebné, aby sa predstavitelia žalobcu osobne zúčastnili na podpise uvedených dohôd s odbormi.

80      Okrem toho treba posúdiť otázku, či Komisia mala dôvod usudzovať, že už samotná preukázaná aktívna účasť žalobcu na uzavretí dohody s odbormi z 26. marca 2002 postačovala na preukázanie toho, že aj žalobca sa zúčastnil na prijímaní predmetných neskorších rekapitalizačných opatrení. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že na to, aby Komisia takúto účasť verejných orgánov na poskytnutí pomoci preukázala, netreba predložiť pozitívny dôkaz, ale stačí preukázať nepravdepodobnosť absencie účasti na prijímaní opatrenia (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 56), a to vzhľadom na reálne riziko obchádzania pravidiel štátnej pomoci, stanovených v Zmluve, prostredníctvom verejnoprávnych podnikov alebo podnikov kontrolovaných orgánmi verejnej moci (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 53 a 57). Toto riziko obchádzania a potreba zabezpečiť efektívnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci boli ďalej zdôraznené Súdnym dvorom v jeho rozsudku zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland (C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 34 a 36).

81      Ako správne uviedla Komisia, aktívna účasť žalobcu na dojednávaní a uzavretí dohody s odbormi z 26. marca 2002 je kľúčovým dôkazom účasti talianskych orgánov na prijímaní predmetných opatrení. Okrem toho, že ustanovenia tejto dohody vytvárajú pre spoločnosť SEA jasnú a presnú povinnosť kompenzovať prinajmenšom počas obdobia piatich rokov straty spoločnosti Sea Handling (pozri bod 78 vyššie), je nesporné, že vedenie žalobcu tým, že túto dohodu podpísalo ako zmluvná strana, dalo formálne svoj súhlas, a to aj vo svojom postavení väčšinového akcionára spoločnosti SEA, nielen na stanovenie tejto povinnosti, ale tiež pokiaľ ide o jej neskoršie dodržiavanie a plnenie zo strany spoločnosti SEA. Toto posúdenie je potvrdené znením dohody s odbormi zo 4. apríla 2002, ktorá výslovne odkazuje na dohodu s odbormi z 26. marca 2002 a je na nej založená, pričom sa v nej okrem iného uvádza, že táto dohoda bola „uzavretá [žalobcom] aj v postavení akcionára disponujúceho absolútnou väčšinou práv [v spoločnosti SEA]“.

82      Za týchto okolností žalobca nemôže oprávnene tvrdiť, že konal len ako sprostredkovateľ, že jeho účasť na dohode s odbormi z 26. marca 2002 mala výlučne politickú, sociálnu, a teda inú, než ekonomickú povahu, a že jeho postavenie väčšinového akcionára spoločnosti SEA bolo v tomto kontexte čisto vedľajšie a sekundárne. Rovnako nie je presvedčivé jeho tvrdenie, podľa ktorého neexistenciu ekonomickej účasti žalobcu potvrdzuje na jednej strane skutočnosť, že podpis, ktorý uvedená dohoda nesie, je podpisom pána M., zástupcu primátora, povereného personálnou agendou a agendou práce a zdrojov, ktorý disponuje osobitnými povereniami v oblasti zamestnancov, organizácie, štatistických služieb, dohľadu v oblasti práce a zamestnávania, zásobovania a služieb hospodárskej správy, a nie podpisom zástupcu primátora povereného rozpočtom, dohľadom nad riadením a privatizáciami, alebo podpisom zástupcu primátora povereného dopravou a mobilitou, a na druhej strane to, že v jeho rozpočte neexistuje položka týkajúca sa záväzku. Takúto argumentáciu totiž nemožno prijať, lebo inak by sa orgánom verejnej moci, ktoré sa zúčastnili na poskytnutí pomoci, umožnilo obchádzať uplatňovanie zákazu na základe článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to prostredníctvom opatrení týkajúcich sa ich vnútornej organizácie alebo účtovníctva, pričom rovnako platí, že takéto opatrenia tiež môžu mať vplyv na spôsob ich účasti na verejnoprávnych alebo súkromných podnikoch. Práve z dôvodu tohto rizika obchádzania a z dôvodu záujmu na efektívnom uplatňovaní pravidiel v oblasti štátnej pomoci Súdny dvor rozhodol, že v prípade, že konateľ pri poskytnutí pomoci konal protizákonne v zmysle príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy a v rozpore s predpokladanou vôľou dotknutého orgánu verejnej moci, táto skutočnosť nemôže sama osebe vylúčiť účasť tohto orgánu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 36 až 38). Takáto úvaha platí tým viac v prípade, keď tak, ako v prejednávanej veci, člen predstavenstva koná zákonným spôsobom v zmysle príslušných vnútroštátnych právnych predpisov a so súhlasom orgánu verejnej moci, v mene ktorého má prijímať záväzky voči tretím osobám. V tejto súvislosti totiž treba uviesť, že žalobca nespochybnil zákonnosť konaní jeho predstaviteľa pri dojednávaní a uzavretí dohody s odbormi z 26. marca 2002 ani ich súlad s jeho vôľou.

83      Z uvedeného vyplýva, že dohoda s odbormi z 26. marca 2002, vykladaná s ohľadom na znenie dohody s odbormi zo 4. apríla 2002, je sama osebe rozhodujúcou indíciou na preukázanie účasti žalobcu na rozhodnutí poskytnúť spoločnosti Sea Handling predmetné rekapitalizačné opatrenia. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, sa tento dôkaz pripísateľnosti rozhodujúcim spôsobom pridáva k organizačným prepojeniam a kontrolným väzbám, ktoré existovali medzi žalobcom a spoločnosťou SEA, a medzi ktoré patrí skutočnosť, že žalobca bol vo veľkej miere väčšinovým akcionárom spoločnosti SEA, ktorý tak vlastnil väčšinu hlasovacích práv a vymenoval členov jej predstavenstva, pričom tieto väzby samy osebe vytvárali riziko alebo určitú pravdepodobnosť účasti na strategických finančných rozhodnutiach spoločnosti SEA. Vyplýva z toho tiež to, že Komisia, ktorá ani zďaleka tieto dôkazy neskreslila, vykonala správne posúdenie týchto dôkazov a dostatočne ho odôvodnila v odôvodneniach 195 až 200 napadnutého rozhodnutia v spojení s bodmi 43 až 48 a 62 až 66 rozhodnutia o začatí konania, tak aby umožnila žalobcovi toto posúdenie napadnúť a Všeobecnému súdu preveriť jeho materiálnu zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 77).

2)      O dôkaznej hodnote ďalších dôkazov

84      Okrem toho ďalšie dôkazy, o ktoré sa Komisia oprela v napadnutom rozhodnutí, aby dospela k záveru o pripísateľnosti predmetných opatrení Talianskej republike, napokon posilňujú dôvodnosť tohto záveru.

85      Po prvé je tak nepochybne pravda, že presný obsah zápisníc zo zasadnutí predstavenstva spoločnosti Sea Handling, a nie spoločnosti SEA, z 31. mája a 13. júna 2008 (odôvodnenie 201 napadnutého rozhodnutia), ktorý je medzi účastníkmi konania sporný, má iba slabú dôkaznú hodnotu. Napriek tomu vzhľadom na existenciu zhody vôle – na základe dohody s odbormi z 26. marca 2002 – medzi žalobcom, spoločnosťou SEA a odbormi, pokiaľ ide o pokrytie strát spoločnosti Sea Handling počas budúcich rokov (pozri body 78 až 83 vyššie), a organizačné prepojenia a kontrolné väzby existujúce medzi žalobcom a spoločnosťou SEA je výklad Komisie, podľa ktorého taliansky výraz „è condiviso dall’azionista di maggioranza“, uvedený v poslednej z týchto zápisníc, znamená, že plán obchodného rozvoja pre spoločnosť Sea Handling na obdobie od roku 2007 bol „odsúhlasený väčšinovým akcionárom“, t. j. žalobcom, koherentný a dôveryhodný. V každom prípade, ako uvádza Komisia, zdá sa málo pravdepodobné, že by SEA predstavila plán strategického obchodného rozvoja, ktorý má zásadný význam pre jej dcérsku spoločnosť, bez toho, aby sa predtým snažila získať súhlas jej väčšinového akcionára. Týmto tvrdením sa dá napokon tiež potvrdiť posúdenie Komisie, podľa ktorého sa žalobca naďalej zúčastňoval na strategických rozhodnutiach týkajúcich sa spoločnosti Sea Handling, a to aj počas fázy nasledujúcej po roku 2007.

86      Po druhé treba tiež odmietnuť tvrdenie žalobcu, ktorým sa snaží zmenšiť význam skutočnosti – údajne čisto ad hoc, no ktorú žalobca ako takú nespochybnil –, že primátor Milána navrhol a tiež dosiahol odstúpenie predsedu predstavenstva spoločnosti SEA v roku 2006 (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti len samotné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého je úplne normálne, aby mal väčšinový akcionár právomoc zosadiť z funkcie predsedu predstavenstva, nie je presvedčivé, pretože v prejednávanej veci napriek tomu takáto skutočnosť smeruje k preukázaniu existencie aktívnej účasti zo strany žalobcu na riadení spoločnosti SEA, a teda je relevantnou indíciou pripísateľnosti, ktorá dopĺňa ostatné indície.

87      Po tretie rovnako to platí pre bianko rezignácie, ktoré členovia predstavenstva spoločnosti SEA odovzdali primátorovi žalobcu (odôvodnenie 206 napadnutého rozhodnutia), pričom ide o skutočnosť, vo vzťahu ku ktorej žalobca nesprávne tvrdí, že bola iba zmienená v novinových článkoch, a nebola Komisiou preukázaná. Zo spoločného výkladu odôvodnení 63, 98 a 206 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že SEA pripustila existenciu týchto rezignácií, pričom však spochybnila ich relevanciu.

88      Po štvrté v rozpore s tým, čo uvádza žalobca, vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa v odôvodnení 210 napadnutého rozhodnutia presvedčivo uvádza, že predmetné opatrenia patria medzi „dôležité rozhodnutia“ alebo že „opatrenia na pokrytie strát spoločnosti SEA Handling… boli minimálne neoddeliteľnou súčasťou stratégie skupiny SEA“. Konkrétne ani význam jednotlivých každoročných vkladov do základného imania, ktoré boli nevyhnutné s ohľadom na článok 2446 talianskeho občianskeho zákonníka a zabezpečovali jej ekonomické prežitie počas predmetného obdobia, ani relevantnosť tejto charakteristiky na účely posúdenia kritéria pripísateľnosti sa nedajú relativizovať.

3)      O dôkaznej hodnote údajných „opačných tvrdení“

89      Treba konštatovať, že údajné „opačné tvrdenia“, uvádzané žalobcom, nie sú takej povahy, že by mohli buď samostatne, alebo v spojení s ostatnými opačnými tvrdeniami, spochybniť dôkaznú hodnotu celého súboru indícií pripísateľnosti, posudzovaného vyššie.

90      Po prvé v súlade s tým, čo sa uvádza v odôvodnení 209 napadnutého rozhodnutia a s tým, čo uvádza Komisia vo svojich písomných podaniach, tak odmietnutie poskytnúť členovi mestskej rady žalobcu prístup k určitým dokumentom, medzi inými aj k plánu obchodného rozvoja skupiny SEA na obdobie rokov 2005 až 2009, zo strany spoločnosti SEA, a to z dôvodov dôvernosti, bolo založené na článkoch 2422 a 2429 talianskeho občianskeho zákonníka a nesmerovalo proti samotnej žiadosti žalobcu v jeho postavení väčšinového akcionára. Uvedený člen mestskej rady, ktorý túto žiadosť o prístup podal, bol totiž v danom čase koordinátorom opozície. Okrem toho bola táto žiadosť adresovaná oddeleniu poverenému záležitosťami týkajúcimi sa súvahy, dohľadu nad riadením a privatizácie žalobcu, a nie priamo spoločnosti SEA. V dôsledku toho riaditeľ poverený sektorom plánovania a realizácie privatizácií žalobcu túto žiadosť len predložil spoločnosti SEA bez toho, aby sa pod ňu podpísal.

91      Po druhé je pravda, že korešpondencia medzi žalobcom a spoločnosťou SEA, ktorá časovo nasleduje po tomto odmietnutí prístupu, konkrétne listy zo 7., 9., 15., 20. a 27. septembra a z 5. a 6. októbra 2005, sa týka spôsobu vybavenia vyššie uvedenej žiadosti o prístup zo strany člena mestskej rady. Okrem iného z toho vyplýva, že predseda mestskej rady žalobcu namietal proti odmietnutiu prístupu, vyjadrenému spoločnosťou SEA, a to z dôvodu, že toto odmietnutie je v rozpore s príslušnými právnymi predpismi v oblasti samosprávy, a oznámil spoločnosti SEA svoj zámer toto odmietnutie napadnúť na regionálnom správnom súde. Aj za predpokladu, že by sa tento spor medzi obecnou správou, v danom prípade predsedom mestskej rady, a spoločnosťou SEA, dal považovať za skutočnosť, ktorou sa skôr potvrdzuje nezávislá a autonómna správa spoločnosti SEA, pokiaľ ide o jej ekonomickú činnosť, však treba konštatovať, že ide o aspekt ad hoc, ktorý sám osebe nie je spôsobilý spochybniť celý súbor dôkazov existencie rozhodujúceho vplyvu zo strany žalobcu na strategické otázky vo všeobecnosti, a osobitne na otázku každoročne kompenzovať straty spoločnosti Sea Handling, čo v podstate zodpovedá dôvodom uvedeným v odôvodnení 209 napadnutého rozhodnutia.

92      Po tretie žalobca poukazuje na list zo 4. novembra 2003, ktorý SEA zaslala zástupcovi primátora poverenému dopravou a mobilitou žalobcu v odpovedi na jeho list z 23. septembra 2003, v ktorom bola zaslaná žiadosť mestského radcu, pána O. – ktorý je podľa Komisie členom opozičnej strany komunistickej obnovy –, vo veci „konzultácie so zamestnancami SEA“. V tejto súvislosti Komisia správne usudzuje, že táto korešpondencia nepredstavuje relevantné „opačné tvrdenie“ voči prpísateľnosti, a to už z toho jediného dôvodu, že v úvodnej časti tohto listu SEA tvrdí, že „legitímna kontrola zo strany akcionára v spoločnostiach, v ktorých tento akcionár vlastní obchodné podiely, sa už vykonáva prostredníctvom menovania členov predstavenstva a dozornej rady, takže iné formy kontroly sa zdajú byť týmto pravidlám cudzie“. V uvedenom liste totiž SEA odmieta myšlienku takejto konzultácie so zamestnancami z dôvodu, že dohoda s odbormi z 19. júna 2003 ju nestanovovala ako podmienku jej platnosti z právneho hľadiska, čo skôr potvrdzuje existenciu povinností vyplývajúcich z tejto dohody ipso facto, vrátane povinnosti kompenzovať straty spoločnosti Sea Handling.

93      Po štvrté skutočnosť, že zástupca primátora poverený dopravou a mobilitou žalobcu na zasadnutí mestskej rady zo 16. júna 2003 informoval mestských radcov o skutočnosti, že SEA zamietla jeho žiadosť o to, aby mu boli oznámené „potrebné údaje“ týkajúce sa rokovania s odbormi, nemá taký význam, že by sa ňou s ohľadom na všetky posudzované indície dal spochybniť záver o pripísateľnosti, ku ktorému dospela Komisia.

94      V dôsledku toho „opačné tvrdenia“, uvedené žalobcom, ani samostatne ani spoločne s ostatnými indíciami nepostačujú na spochybnenie dôkaznej hodnoty indícií pripísateľnosti, preskúmaných v bodoch 77 a nasl. vyššie. Treba tak dospieť k záveru, že Komisia uniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o pripísateľnosť predmetných opatrení Talianskej republike, keď sa oprela o celý súbor závažných, konkrétnych a zhodujúcich sa indícií.

95      Pokiaľ ide o to, že žalobca v tejto súvislosti namieta nedostatok odôvodnenia, vyplýva z toho aj to, že Komisia nevyhnutne, hoci aj len implicitne, odmietla dôkaznú hodnotu týchto „opačných tvrdení“, keď v tejto súvislosti poskytla primerané a dostatočné dôvody v odôvodnení 209 napadnutého rozhodnutia. Tieto dôvody umožňujú žalobcovi, ako aj Všeobecnému súdu porozumieť odôvodneniu Komisie týkajúcemu sa pripísateľnosti predmetných opatrení Talianskej republike, a to aj v súvislosti s dôkaznou hodnotou, ktorú Komisia pripísala „opačným tvrdeniam“, a v dôsledku toho Všeobecnému súdu rozhodnúť o jeho materiálnej zákonnosti na účely súdneho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 77).

96      Z uvedeného vyplýva, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.

3.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu nesprávneho uplatnenia kritéria súkromného investora

97      V napadnutom rozhodnutí Komisia usúdila, že súkromný investor by nekonal rovnako, ako konala SEA s cieľom zaručiť obnovenie ziskovosti svojej dcérskej spoločnosti Sea Handling. Komisia totiž v podstate uviedla, že po prvé „viacročn[á] stratégi[a] pokrývania strát“ nezodpovedá správaniu obozretného súkromného investora“ (odôvodnenie 225 napadnutého rozhodnutia), pričom takýto investor nevstupuje „slepo do viacročného [právne vymožiteľného] záväzku“, ale až po tom, čo stratégiu následne opätovne preskúma v závislosti od výsledkov pokusov o obnovu, a to pred každým novým investovaním kapitálu (odôvodnenie 226 napadnutého rozhodnutia), po druhé napriek významu plánov obchodného rozvoja spoločností SEA a Sea Handling sa v nich neuvádzalo toto rozhodnutie o pokrytí strát v priebehu niekoľkých rokov a nebola v nich uvedená ani analýza alternatívnych scenárov, ktoré by bežne obozretný súkromný investor v podobnej situácii vyžadoval, ale tieto plány sa sústredili iba na časť týkajúcu sa reštrukturalizácie, a že v každom prípade by takýto investor takéto investičné rozhodnutie neprijal bez toho, aby mal k dispozícii prinajmenšom predbežný odhad výšky kapitálu, ktorý sa má investovať, alebo hĺbkový audit (odôvodnenia 228, 229, 268, 289 a 296 napadnutého rozhodnutia), po tretie takýto investor „by vyhodnotil riziko, že – od prvého zvýšenia základného imania – tieto opatrenia by mohli predstavovať protiprávnu a nezlučiteľnú [protiprávnu, a prípadne nezlučiteľnú – neoficiálny preklad] štátnu pomoc, a preto by skúmal vplyv, ktorý by prípadné vrátenie takejto pomoci malo na ziskovosť jeho investície“ (odôvodnenie 232 napadnutého rozhodnutia), po štvrté takýto investor „by nevykonal zvýšenie základného imania z roku 2002 bez dostatočne podrobného obchodného plánu založeného na spoľahlivých a riadne podložených hypotézach, ktoré by obsahovali presný opis opatrení potrebných na obnovu ziskovosti spoločnosti vrátane analýzy rozličných možných scenárov a preukázali, že daná investícia bude vytvárať výnos, s ktorým bude investor spokojný (vzhľadom na vnútorné riziká), a to v zmysle dividend, zvýšenia hodnoty akcií alebo iných výhod“ (odôvodnenie 236 napadnutého rozhodnutia), po piate takýto investor by sa neuspokojil s perspektívou obnovenia ziskovosti po skončení obdobia reštrukturalizácie trvajúceho takmer 10 rokov bez toho, aby mal predtým k dispozícii „prognózu ukazujúcu, že očakávaný výnos zo stratégie strednodobého a dlhodobého pokrývania strát – v zmysle dividend, zvýšenia hodnoty akcií, zabránenia poškodeniu dobrého mena atď. – by prevyšoval zvýšenie základného imania na kompenzáciu takýchto strát“, namiesto toho, aby uskutočnil „stiahnutie investícií zo spoločnosti SEA Handling“, alebo aby „sa snaži[l] skrátiť obdobie reštrukturalizácie s cieľom minimalizovať straty a v primeranom čase obnoviť ziskovosť“ (odôvodnenia 290, 294 a 309 napadnutého rozhodnutia), a po šieste v prípade „neexistenci[e] akéhokoľvek hodnotenia poškodenia dobrého mena spoločnosti SEA [súvisiaceho s prevodom služieb pozemnej obsluhy na externého poskytovateľa] alebo jej potenciálnej zodpovednosti alebo vyhliadok na dlhodob[é] nepriam[e obnovenie ziskovosti]“ by obozretný investor neinvestoval tak vysokú sumu, ako je suma, ktorá je predmetom príkazu na vrátenie pomoci (odôvodnenia 292 a 293 napadnutého rozhodnutia).

98      Žalobca sa domnieva, že úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí, čo sa týka uplatnenia kritéria súkromného investora, sú nepodložené a že Komisia nesplnila povinnosť uniesť dôkazné bremeno, ktorú mala v tejto súvislosti. Je potrebné zrekonštruovať jednotlivé fázy správania spoločnosti SEA, aby sa posúdil ich ekonomicky racionálny charakter z hľadiska kritéria súkromného investora, tak ako sa vykladá v judikatúre.

99      Podľa žalobcu cieľom rozhodnutia spoločnosti SEA uskutočniť prevod činností spojených so službami pozemnej obsluhy tak, že ich zverí novej spoločnosti, ktorú v celom rozsahu kontroluje, bolo jednak rešpektovať záväzky vyplývajúce z práva Únie a jednak využiť príležitosti na rozvoj vyplývajúce z liberalizácie daného sektora, ktorá sa stala nevyhnutnou na základe smernice 96/67. Sea Handling však pôvodne musela čeliť osobitne problematickej ekonomickej situácii. Aby na ňu reagovala, spustila program ozdravenia sektoru pozemnej obsluhy, pričom sa opierala o tri piliere, ktorými sú po prvé vyhľadanie strategického partnera, po druhé postupné zníženie nákladov na zamestnancov a po tretie ozdravenie tohto sektora z čisto ekonomického hľadiska, a to prostredníctvom realizácie podnikateľského plánu spoločnosti Sea Handling na obdobie rokov 2003 až 2007. Prostredníctvom realizácie týchto opatrení SEA dúfala, že bude môcť obnoviť ziskovosť svojich činností pozemnej obsluhy do troch rokov alebo najneskôr pred rokom 2007. Výsledky získané v rokoch 2003 a 2004 preukázali dôvodnosť konania spoločnosti SEA.

100    Podľa žalobcu však došlo k rôznym udalostiam, nezávislým od vôle spoločnosti SEA, a tieto udalosti spomalili realizáciu cieľa spočívajúceho v ozdravení. V ekonomické posúdeniach vykonaných počas predmetného obdobia sa však uvádzalo, že stratégia spoločnosti SEA bola ekonomicky racionálna, keďže umožňovala ozdraviť spoločnosť Sea Handling. Ekonomická štúdia z 1. júna 2011, nazvaná „Sea Handling – Uplatnenie zásady investora v trhovej ekonomike“ (ďalej len „ekonomická štúdia, na ktorú poukazuje žalobca“), toto posúdenie potvrdzuje.

101    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu.

102    Podmienky, ktoré musí opatrenie splniť na to, aby patrilo pod pojem pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, nie sú splnené, ak podnik, ktorý je jej príjemcom, mohol získať tú istú výhodu, ako je tá, ktorá mu bola poskytnutá vo forme štátnych prostriedkov, za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam, pričom toto posúdenie sa vykonáva v zásade na základe uplatnenia kritéria súkromného investora v trhovej ekonomike (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF a i., C‑124/10 P, EU:C:2012:318, bod 78; z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, EU:C:2013:32, bod 70, a z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 91).

103    Cieľom uplatnenia kritéria súkromného investora je teda určiť, či ekonomická výhoda poskytnutá v akejkoľvek forme, prostredníctvom štátnych prostriedkov, určitému podniku má z dôvodu svojich účinkov takú povahu, že môže skresliť hospodársku súťaž alebo že hrozí, že ju skreslí, a môže mať vplyv na obchodovanie medzi členskými štátmi (rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF a i., C‑124/10 P, EU:C:2012:318, bod 89; pozri tiež rozsudok z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 92 a citovanú judikatúru). Konkrétnejšie treba posúdiť, či by za podobných podmienok súkromný investor, ktorý uskutočňuje transakcie za normálnych podmienok trhovej ekonomiky a veľkosťou je porovnateľný s predmetným verejnoprávnym subjektom, poskytol predmetné vklady do základného imania. Osobitne je relevantné sa zamyslieť nad tým, či by súkromný investor za rovnakých podmienok predmetné transakcie zrealizoval (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, bod 245 a citovanú judikatúru).

104    S cieľom preskúmať, či členský štát alebo dotknutý verejnoprávny subjekt zvolil správanie obozretného súkromného investora v trhovej ekonomike, je potrebné preniesť sa do kontextu obdobia, počas ktorého sa prijali predmetné opatrenia, s cieľom posúdiť ekonomickú racionálnosť správania členského štátu alebo verejnoprávneho subjektu, a teda zdržať sa akéhokoľvek hodnotenia založeného na neskoršej situácii. Porovnanie medzi správaniami verejnoprávnych a súkromných subjektov tak musí byť stanovené s ohľadom na postoj, ktorý by mal za podobných okolností v rámci predmetnej transakcie súkromný subjekt vzhľadom na dostupné informácie, a s ohľadom na predvídateľný vývoj v danom okamihu, pričom ide o jediné skutočnosti, ktoré sú relevantné na účely uplatnenia kritéria súkromného investora. Retrospektívne konštatovanie efektívnej rentability transakcie uskutočnenej členským štátom alebo dotknutým verejnoprávnym subjektom, či neskoršie odôvodnenia výberu postupu, ktorý sa skutočne uplatnil, preto nemôžu na tento účel postačovať a sú irelevantné. Platí to najmä vtedy, keď tak ako v predmetnom prípade Komisia preskúmava existenciu štátnej pomoci vo vzťahu k opatreniam, ktoré jej neboli oznámené a ktoré boli v čase, keď vykonáva svoje preskúmanie, už dotknutým orgánom verejnej moci realizované (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF a i., C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 85, 104 a 105; z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, body 139 a 140, a z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, body 93 a 94 a citovanú judikatúru).

105    V tejto súvislosti sa v judikatúre uvádza jednak to, že v prípade, keď Komisia overuje, či sú splnené podmienky uplatniteľnosti a uplatnenia kritéria súkromného investora, môže odmietnuť preskúmať relevantné informácie, poskytnuté zo strany dotknutého členského štátu, len vtedy, ak predložené dôkazy vznikli až po prijatí rozhodnutia vykonať predmetnú investíciu, a jednak to, že informácie týkajúce sa skutočností, ktoré sa vzťahujú k obdobiu predchádzajúcemu dátumu prijatia štátneho opatrenia a ktoré boli k tomuto dátumu dostupné, sa môžu ukázať ako relevantné za predpokladu, že tieto informácie môžu objasniť otázku, či toto opatrenie predstavuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. októbra 2015, Electrabel a Dunamenti Erőmű/Komisia, C‑357/14 P, EU:C:2015:642, body 103 až 105, a z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 96 a citovanú judikatúru).

106    V súlade so zásadami týkajúcimi sa dôkazného bremena v oblasti štátnej pomoci je úlohou Komisie predložiť dôkaz o existencii pomoci. V tejto súvislosti je Komisia povinná uskutočniť konanie o preskúmaní dotknutých opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia, v ktorom sa rozhodlo o existencii, a prípadne o nezlučiteľnosti alebo protiprávnosti pomoci, mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy. Pokiaľ ide o požadovanú mieru dokazovania, povaha dôkazných prostriedkov, ktoré mala Komisia predložiť, do značnej miery závisí od povahy plánovaného štátneho opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, body 63 a 66, a z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 95 a citovanú judikatúru).

107    Navyše skúmanie zo strany Komisie, ktoré sa týka otázky, či sa dané opatrenia môžu považovať za štátnu pomoc z dôvodu, že orgány verejnej moci nekonali rovnako ako súkromný investor, si vyžaduje komplexné ekonomické posúdenie. Súdu Únie pritom neprináleží, aby v rámci preskúmania, ktoré tento súd uskutočňuje v súvislosti s komplexnými ekonomickými posúdeniami Komisie v oblasti štátnej pomoci, nahradil ekonomické posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením (pozri rozsudok z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, EU:C:2013:32, body 74 a 75 a citovanú judikatúru; rozsudky z 21. marca 2013, Komisia/Buczek Automotive, C‑405/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:186, body 48 a 49; z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 91, a z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 62 a 63), a tento súd musí obmedziť svoje preskúmanie na overenie dodržania procesných predpisov a predpisov týkajúcich sa odôvodnenia, vecnej správnosti zistených skutkových okolností, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutkových okolností, či neexistencie zneužitia právomoci (pozri rozsudky z 15. januára 2015, Francúzsko/Komisia, T‑1/12, EU:T:2015:17, bod 35 a citovanú judikatúru, a zo 16. marca 2016, Frucona Košice/Komisia, T‑103/14, EU:T:2016:152, body 144 až 146 a citovanú judikatúru).

108    Aby sa preukázalo zjavné pochybenie Komisie pri posúdení skutkového stavu, ktoré by odôvodnilo zrušenie napadnutého rozhodnutia, musia byť dôkazy predložené žalobcami dostačujúce na to, aby sa posúdenie skutkového stavu v rozhodnutí stalo neprijateľným (pozri rozsudok z 9. decembra 2015, Grécko a Ellinikos Chrysos/Komisia, T‑233/11 a T‑262/11, EU:T:2015:948, bod 82 a citovanú judikatúru).

109    Súd Únie musí nielen overiť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a súladnosť, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy ako celok predstavujú relevantné údaje, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či môžu opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri rozsudok z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, EU:C:2013:32, bod 76 a citovanú judikatúru; rozsudky z 21. marca 2013, Komisia/Buczek Automotive, C‑405/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:186, bod 50; z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 91, a z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 64).

110    Súdny dvor ďalej uviedol, že pri uplatnení kritéria súkromného veriteľa prislúcha Komisii uskutočniť celkové posúdenie, s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti daného prípadu, ktoré jej umožnia rozhodnúť, či by prijímajúci podnik zjavne nezískal porovnateľné úľavy od súkromného veriteľa. V tejto súvislosti sa na jednej strane musí považovať za relevantnú akákoľvek informácia, ktorá môže nezanedbateľným spôsobom ovplyvniť rozhodovací proces primerane opatrného a starostlivého súkromného veriteľa, nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii verejnoprávneho veriteľa, a usilujúceho sa o dosiahnutie zaplatenia súm, ktoré mu dlhuje dlžník nachádzajúci sa vo finančných ťažkostiach. Na druhej strane na účely uplatnenia kritéria súkromného veriteľa sú relevantné jedine dostupné skutočnosti a predvídateľný vývoj v okamihu prijatia tohto rozhodnutia (pozri rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 59 až 61 a citovanú judikatúru). Komisia totiž nemá povinnosť skúmať informáciu, či predložené dôkazy vznikli po prijatí rozhodnutia uskutočniť predmetnú investíciu, a tieto dôkazy neoslobodzujú dotknutý členský štát od povinnosti vyhotoviť predbežné primerané posúdenie návratnosti jeho investície skôr, ako túto investíciu uskutoční (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2017, SACE a Sace BT/Komisia, C‑472/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:885, bod 107 a citovanú judikatúru).

111    S ohľadom na tieto kritériá stanovené judikatúrou treba preskúmať, či Komisia mohla právom usúdiť, že súkromný investor by v situácii spoločnosti SEA v roku 2002 na seba obdobným spôsobom prevzal záväzok, a to s cieľom zaručiť ekonomické prežitie jej dcérskej spoločnosti Sea Handling a umožniť obnovenie jej ziskovosti.

112    V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že talianske orgány sa pokúsili preukázať, že rešpektovali kritérium súkromného investora, tým, že zdĺhavo a opakovane opisovali svoju komplexnú dlhodobú stratégiu spočívajúcu v reštrukturalizácii spoločnosti Sea Handling v rámci skupiny SEA, podporenú rozličnými plánmi obchodného rozvoja a reštrukturalizácie, ekonomickou štúdiou, na ktorú poukazuje žalobca, ako aj investíciami, ktoré podľa ich názoru poskytujú perspektívu dlhodobej ziskovosti v zmysle rozsudku z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia (C‑303/88, EU:C:1991:136, body 21 a 22). Na tento účel uvedené orgány zdôraznili nevyhnutnosť zachovať dobré meno skupiny SEA, a to najmä zabezpečením kvality služieb, potrebu maximalizovať jej celkový hospodársky výsledok a pravdepodobnosť získať veľký nepriamy výnos z odčlenenia sektora služieb pozemnej obsluhy, a previesť ho za najlepších ekonomických podmienok.

113    Naproti tomu, ako to uvádza Komisia, treba konštatovať, že talianske orgány počas správneho konania zjavne opomenuli predložiť na jednej strane vyčíslené prognózy alebo odhady kapitálových potrieb spoločnosti Sea Handling z hľadiska investora nachádzajúceho sa v situácii existujúcej v roku 2002, a to prinajmenšom na prvé päťročné obdobie, ako aj možného zisku, ktorý by takýto investor mohol dôvodne očakávať v zmysle „návratnosti investície“ a ktorý by sa dal porovnať s nákladmi vzniknutými na základe predmetných rekapitalizačných opatrení. Na druhej strane talianske orgány nevedeli preukázať neexistenciu ekonomickej racionality takých prípadných náhradných riešení, akými sú napríklad likvidácia alebo outsourcing (sčasti alebo v plnom rozsahu) sektora pozemnej obsluhy, vo vzťahu ku ktorým tieto orgány dostatočne neposúdili konkrétne čísla a výpočty na podporu svojich tvrdení, ani prípadné náklady či výhody. Z uvedeného nevyhnutne vyplýva, že talianske orgány, SEA a Sea Handling tiež upustili od toho, aby uskutočnili a predložili Komisii porovnanie pomeru „náklady – zisk“, ktoré predstavuje každý jednotlivý alternatívny scenár konania súkromného investora.

114    Po prvé ekonomická štúdia, na ktorú poukazuje žalobca a ktorá sa pritom opiera o obchodný plán na obdobie od roku 2003 do roku 2007 (t. j. „podnikateľský plán na roky 2003 až 2007“), sa tak obmedzuje iba na to, že sa v nej stručne uvádzajú prípadné alternatívne scenáre, medzi inými aj likvidácia spoločnosti Sea Handling, a tvrdí sa v nej, že takýto prístup by viedol k vzniku „značných nákladov na ukončenie činnosti“, pričom sa ich však nesnaží vyčísliť a porovnať s nákladmi vzniknutými na základe predmetných rekapitalizačných opatrení, a to napriek tomu, že sa v nej zdôrazňuje, že obozretný súkromný investor by takéto porovnanie uskutočnil. Tieto strohé a protirečivé tvrdenia uvedené v ekonomickej štúdii, na ktorú poukazuje žalobca, svedčia o tom, že SEA a talianske orgány nevykonali v roku 2002 preskúmanie žiadnej inej ekonomicky racionálnej možnosti, než je možnosť bezpodmienečnej rekapitalizácie spoločnosti Sea Handling v rámci skupiny SEA, tak ako si ju zvolila SEA, najprv na obdobie piatich rokov, s následným možným uplatňovaním aj po roku 2007. Navyše, ako Komisia správne konštatovala v odôvodnení 308 napadnutého rozsudku, táto štúdia je jedinou skutočnou analýzou „ekonomického experta“ ako tretej strany, o ktorú talianske orgány požiadali, no ktorá bola vypracovaná po prijatí predmetných opatrení. Dátum, ku ktorému pritom treba posúdiť ekonomickú racionalitu opatrenia z hľadiska kritéria súkromného investora, je dátum prijatia tohto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF a i., C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 85, 104 a 105; z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, body 139 a 140, a z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, body 93 a 94 a citovanú judikatúru). Ekonomická štúdia, na ktorú poukazuje žalobca, im tak nemôže poskytnúť „retroaktívne“ odôvodnenie na základe zlepšenia ekonomickej situácie spoločnosti SEA Handling, zistenej v roku 2011. Talianske orgány, vrátane žalobcu, totiž ani v rámci správneho konania (odôvodnenie 308 in fine napadnutého rozhodnutia), ani počas tohto súdneho konania nespochybnili, že by v roku 2002 alebo prinajmenšom pred predpokladaným koncovým dátumom v roku 2007 uskutočnili audit finančnej situácie spoločnosti Sea Handling (odôvodnenia 268 a 289 napadnutého rozhodnutia) alebo požiadali o vykonanie obdobnej ekonomickej analýzy, tentoraz výhľadovej, s cieľom preveriť ekonomickú racionalitu svojho konania.

115    Po druhé toto posúdenie potvrdzujú plány obchodného rozvoja a reštrukturalizácie spoločností SEA a SEA Handling, ktorými sú konkrétne „konsolidovaný obchodný plán 2002 – 2006“ (Business Plan Consolidato 2002 – 2006), „obchodný plán 2003 – 2007“, „strategický plán 2007 – 2012“, „strategický plán 2009 – 2016“ a „obchodný plán 2011 – 2013“ (odôvodnenia 269 až 296 napadnutého rozhodnutia). Ako Komisia v podstate uviedla v odôvodneniach 226, 229 a 290 napadnutého rozhodnutia, pričom v tejto súvislosti jej žalobca neoponoval, jednotlivé tieto plány nezmieňujú stratégiu spočívajúcu v rekapitalizácii spoločnosti SEA, hoci by aj bola nevyhnutná pre úspech plánovanej reštrukturalizácie spoločnosti Sea Handling tým, že by sa provizórne zabezpečilo jej ekonomické prežitie, ale sústredia sa iba na časť týkajúcu sa reštrukturalizácie, ktorá je zas určená na obnovenie jej ziskovosti. Ako bolo zhrnuté v odôvodnení 290 napadnutého rozhodnutia, keďže tieto plány nezohľadňovali predmetné rekapitalizačné opatrenia, neuvádzal sa v nich ani strednodobý alebo dlhodobý odhad či plánovanie ich celkových nákladov (dosahujúcich v konečnom dôsledku celkovú sumu rekapitalizácie okolo 360 miliónov eur) a možných výnosov z nich, prípadne v zmysle dividend, zachovania alebo zvýšenia hodnoty akcií, zabránenia poškodeniu značiek.

116    Z odôvodnení 292 a 293 napadnutého rozhodnutia rovnako vyplýva, že talianske orgány a SEA nevyčíslili údajnú škodu súvisiacu s poškodením dobrého mena, ktorá mohla spoločnosti SEA vzniknúť v prípade prevodu služieb pozemnej obsluhy na externého poskytovateľa, nezaručujúceho rovnakú úroveň kvality, pričom samotná SEA „uznala, že takáto strata by mohla byť ľahko potvrdená trhovou štúdiou“. Obmedzili sa totiž iba na to, že uviedli výpočet nákladov na outsourcing, ktorých odôvodnenosť Komisia spochybnila v odôvodneniach 257 až 259 napadnutého rozhodnutia.

117    Po tretie, pokiaľ ide konkrétnejšie o požadované výšky vkladov do základného imania z hľadiska obozretného súkromného investora nachádzajúceho sa v situácii roka 2002, treba konštatovať, že žalobca počas tohto súdneho konania neuviedol ďalšie podrobnosti. Okrem rozhodnutia o rekapitalizácii, prijatého v podobe dohody s odbormi z 26. marca 2002, totiž neexistuje žiadna informácia, nech už len vo forme odhadu budúceho vývoja, týkajúca sa súm, ktoré mali v tomto štádiu SEA a talianske orgány prípadne v pláne investovať do spoločnosti Sea Handling počas prvého päťročného obdobia. Ekonomická štúdia, na ktorú poukazuje žalobca, skôr potvrdzuje, že v roku 2002 nebol uskutočnený takýto odhad budúceho vývoja až do roku 2005, to znamená do dňa obnovenia ziskovosti, pôvodne predpokladaného v „obchodnom pláne 2003 – 2007“. Naopak žalobca uvádza iba vágne a všeobecné úvahy súvisiace so všeobecnou stratégiou spočívajúcou v reštrukturalizácii a údajnou potrebou ozdraviť spoločnosť Sea Handling v rámci skupiny SEA s cieľom umožniť obnovenie jej ziskovosti. Potreba stanovenia presného plánu s realistickým odhadom návratnosti investície spočívajúcej v postupných vkladoch do základného imania je však o dosť výraznejšia z dôvodu viacročného charakteru záväzkov stanovených v dohode s odbormi z 26. marca 2002. Komisia tak oprávnene usúdila, že rozhodnutie z roku 2002 o rekapitalizácii bolo prijaté bezpodmienečne a nezávisle od konkrétnych prognóz prípadnej kapitálovej potreby zo strany spoločnosti SEA Handling počas daného obdobia a vychádzalo jedine zo strát a každoročnej potreby ich budúceho pokrytia, a to bez ohľadu na ich objem, ako aj spôsob, dobu trvania a presný cieľ reštrukturalizácie spoločnosti Sea Handling. Okrem toho, rovnako po hraničnom dátume, ktorý nastal v rámci rokov 2006/2007, z dôvodu rozhodnutia o odchode spoločnosti Alitalia, spoločnosti SEA a Sea Handling nešpecifikovali, či a do akej miery je pokračovanie v stratégii spočívajúcej v rekapitalizácii skutočne spôsobilé umožniť, aby sa predaj spoločnosti Sea Handling uskutočnil v danom momente za lepších podmienok, aby sa zachovalo dobré meno skupiny SEA ako celku alebo aby aspoň počas prechodného obdobia boli poskytnuté najlepšie záruky, pokiaľ ide o poskytovanie týchto služieb, z dôvodu zachovania vertikálnej integrácie.

118    Po štvrté žalobca uviedol, že okrem časti týkajúcej sa veľkých zásahov s cieľom reštrukturalizácie sa predmetné plány obchodného rozvoja a reštrukturalizácie venovali aj časti týkajúcej sa rekapitalizácie. Takto v podstate žalobca uviedol iba to, že časť týkajúca sa reštrukturalizácie podliehala v priebehu rokov a v závislosti od významných zmien okolností podstatným zmenám, ktoré údajne nebolo možné predvídať, pričom však obdobné tvrdenie neuviedol vo vzťahu k rekapitalizačným opatreniam, ktorých rozsah nevyhnutne závisel od objemu ročných strát, ktoré zaznamenala Sea Handling.

119    Za týchto okolností teda argumentácia žalobcu, ktorá sa vzťahuje na jedinú časť reštrukturalizácie, ako aj na údajné pochybenia a opomenutia, ktorých sa Komisia v tejto súvislosti dopustila, nemôže preukázať existenciu zjavných pochybení v rámci jej posúdenia nedodržania kritéria súkromného investora, pokiaľ ide o predmetné rekapitalizačné opatrenia, ktoré boli založené na zásadnom rozhodnutí, prijatom v roku 2002, ani spochybniť dôvodnosť tvrdenia Komisie, podľa ktorého SEA mohla prijať a realizovať prísnejší alebo kratší reštrukturalizačný plán, s cieľom obmedziť straty spoločnosti Sea Handling na minimálnu úroveň (odôvodnenia 247, 290, 294 a 309 napadnutého rozhodnutia).

120    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Komisia bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla dospieť k zisteniam pripomenutým v bode 97 vyššie.

121    Žiadne z tvrdení uvádzaných žalobcom neumožňuje tento záver spochybniť.

122    V prvom rade, pokiaľ ide o neexistenciu iných riešení, vrátane prevodu úseku služieb pozemnej obsluhy, z odôvodnení 248 až 255 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zamietla námietky spoločnosti SEA hlavne ako nedostatočne podrobné, nedôveryhodné a sčasti neúčinné. Na jednej strane Komisia tak odmietla tvrdenie, podľa ktorého by externí prevádzkovatelia mali záujem iba o určité, najziskovejšie služby, čo okrem skutočnosti, že dva pokusy o čiastočný predaj skončili neúspechom, nie je podložené „žiadnymi konkrétnymi dôkazmi, keď v Taliansku, a najmä na letiskách Malpensa a Linate, m[alo] povolenie ponúkať svoje služby veľký počet prevádzkovateľov“ (odôvodnenia 248 až 250 napadnutého rozhodnutia). Na druhej strane, pokiaľ ide o kapacitu externých prevádzkovateľov, Komisia spochybnila účinnosť a dôveryhodnosť okrem iného „trochu neurčit[ých] tvrden[í] spoločnosti SEA týkajúc[ich] sa údajnej negatívnej hospodárskej situácie iných poskytovateľov pôsobiacich na letiskách v Miláne alebo úrovne zdrojov, ktoré na týchto letiskách skutočne používali“, a „tvrdenie, že žiadny prevádzkovateľ nemal potrebné zdroje“, pričom však „podľa spoločnosti SEA m[alo] povolenie na prevádzku na letiskách Malpensa a Linate 84 poskytovateľov“. Okrem toho Komisia poukázala na neexistenciu konkrétneho dôkazu o tom, „že externý prevádzkovateľ by nebol schopný splniť požiadavky na kvalitu považované za zásadné pre správne fungovanie obchodného modelu spoločnosti SEA“ (odôvodnenia 251, 252 a 254 napadnutého rozhodnutia). Napokon Komisia spoločnosti SEA vytýkala to, že nepreukázala neexistenciu „možn[osti] využiť outsourcing pre časť činností než pre všetky tieto činnosti“ (odôvodnenia 253 a 254 napadnutého rozhodnutia).

123    Vo vzťahu k tejto podrobnej analýze žalobca uvádza iba vágne a nepodložené tvrdenia. Bez odôvodnenia totiž iba tvrdí, že neexistovali prevádzkovatelia, ktorí by boli schopní predložiť komplexnú ponuku služieb pozemnej obsluhy, a že služby, ktoré prevádzkovatelia pozemnej obsluhy, nachádzajúci sa na milánskych letiskách, boli schopní ponúkať, boli málo spoľahlivé a mali nízku kvalitu. Opakuje tak iba tvrdenia, ktoré už boli uvedené počas správneho konania a ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnene odmietla.

124    V druhom rade, pokiaľ ide o nevhodnosť outsourcingu služieb poskytovaných spoločnosťou Sea Handling, zo zhrnutia tvrdení talianskych orgánov, uvedených v odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia, vyplýva:

„Okrem pravdepodobnosti, že pokrytie strát spoločnosti SEA Handling prinesie značný nepriamy zisk, existovali aj iné aspekty, ktoré bolo treba vziať do úvahy, vrátane: a) možnosti získať nepriame hospodárske výhody z obchodných vzťahov s dcérskou spoločnosťou; b) problémov súvisiacich s externými zdrojmi vo vnútroštátnom kontexte vzhľadom na prijaté hospodárske záväzky a záväzky poskytnuté orgánom verejnej správy; c) ochrany dobrého mena skupiny a d) plnenia povinností voči štátu vyplývajúcich z dohody a zo zákona.“

125    Rovnako počas správneho konania SEA podľa zhrnutia uvedeného v odôvodnení 115 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že „odčlenenie činností pozemnej obsluhy viedlo k zvýšeniu jej nákladov vzhľadom na jej povinnosť zabezpečovať riadenie mimoriadnych a nepredvídaných udalostí“ a že sa domnieva, že „napríklad dosiahnuté úspory z rozsahu vyplývajúce zo schopnosti spoločnosti SEA využiť marginálne náklady na zamestnanca SEA Handling na zabezpečenie nepretržitých služieb, namiesto nových nákladov na zriadenie a udržiavanie špecializovanej skupiny, predstavovali 10,7 milióna [eur] v roku 2003 a 8,7 milióna [eur] v roku 2010“.

126    Z odôvodnení 256 až 260 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia spochybnila opodstatnenosť výpočtov nákladov na outsourcing, predložených spoločnosťou SEA, a to z dôvodu, že tieto výpočty boli založené na „náhodnom“ násobiacom koeficiente a na „nereálnom“ výpočte počtu zamestnancov, uvádzanom v jednotkách ekvivalentu plného pracovného času (FTE). V tejto súvislosti Komisia poukázala na neexistenciu realistickejšieho odhadu, založeného na výpočte skutočných nákladov, ktoré by Sea Handling za bežných okolností vyfakturovala spoločnosti SEA za jej služby, a na výpočte počtu FTE, ktoré sa v priemere skutočne vyskytli v priebehu roka. Napokon, Komisia spoločnosti SEA vytýkala to, že neporovnala údajné náklady na outsourcing s nákladmi súvisiacimi s predmetnými rekapitalizačnými opatreniami (pokrytie strát), „ktorým sa dalo vyhnúť outsourcingom niektorých alebo všetkých činností pozemnej obsluhy konkurencieschopnejšiemu prevádzkovateľovi“.

127    Žalobca sa vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde v podstate obmedzil iba na pripomenutie tvrdení, ktoré už uviedli talianske orgán počas správneho konania, tak ako sú pripomenuté v odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 124 vyššie), pričom však neuviedol konkrétne tvrdenia, ktorými by sa dalo spochybniť posúdenie Komisie, uvedené v napadnutom rozhodnutí. Osobitne treba pripomenúť, že talianske orgány, SEA alebo Sea Handling nikdy nespresnili, aké by boli hypotetické náklady a výnosy z outsourcingu, a teda z poskytovania služieb pozemnej obsluhy zo strany externého prevádzkovateľa, a ani nepredložili porovnanie takejto bilancie náklady – zisk s nákladmi a výnosmi spojenými tak s predmetnými rekapitalizačnými opatreniami, ako aj so zachovaním riešenia spočívajúceho vo vertikálnej integrácii spoločnosti Sea Handling v rámci skupiny SEA.

128    Okrem toho, ako sa uvádza v odôvodnení 293 napadnutého rozhodnutia, ktoré ako také žalobca nespochybňuje, talianske orgány a SEA upustili od toho, aby počas správneho konania prostredníctvom konkrétnych čísel na podporu svojich tvrdení spresnili rozsah údajnej škody súvisiacej s poškodením dobrého mena, ktorá mohla skupine SEA vzniknúť v prípade outsourcingu služieb pozemnej obsluhy, ktorej požadovaná úroveň kvality by nebola zaručená alebo kontrolovaná spoločnosťou SEA (odôvodnenie 292 napadnutého rozhodnutia; pozri bod 116 vyššie).

129    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa dôsledky obchodných rozhodnutí spoločnosti SEA dajú posudzovať iba z dlhodobého hľadiska, takže SEA nemohla upustiť od svojho rozhodnutia bez toho, aby si nechala čas potrebný na posúdenie jeho výsledku, stačí konštatovať, že otázka, ktorá je relevantná z hľadiska kritéria súkromného investora, neznie tak, či SEA mala upustiť od určitých rozhodnutí bez toho, aby poznala ich dlhodobé dôsledky, ale či uskutočnila odhady nákladov a ziskov v čase svojho rozhodnutia o zvýšení základného imania svojej dcérskej spoločnosti Sea Handling, čomu tak v prejednávanej veci zjavne nebolo (pozri body 112 až 116 vyššie). Rovnako výsledky dosiahnuté spoločnosťou Sea Handling, nech sú aj od roku 2008 kladné, ktoré časovo nasledujú po investičnom rozhodnutí z roku 2002, nemožno ani zohľadniť na účely preskúmania dodržania kritéria súkromného investora (pozri body 104 a 110 vyššie), ani nimi nemožno napraviť neexistenciu posúdenia nákladov a ziskov stratégie, zvolenej spoločnosťou SEA, ktoré by sa uskutočnilo ex ante.

130    Vo štvrtom rade skutočnosť, že stratégia spočívajúca v ozdravení spoločnosti Sea Handling nenarušila finančnú stabilitu spoločnosti SEA a že spoločnosť SEA poskytla dividendy, nepostačuje na preukázanie toho, že zvýšenia základného imania, ku ktorým došlo, boli uskutočnené tak, ako by ich uskutočnil súkromný investor, a je teda neúčinná.

131    V piatom a poslednom rade ekonomická štúdia, na ktorú poukazuje žalobca, nepreukazuje, že zvýšenia základného imania spĺňajú kritérium súkromného investora. Ako bolo pripomenuté v bode 114 vyššie, táto štúdia sa obmedzuje na to, že sa v nej iba stručne spomínajú prípadné alternatívne scenáre, medzi inými aj likvidácia spoločnosti Sea Handling, a uvádza sa v nej, že takýto prístup by viedol k vzniku „značných nákladov na ukončenie činnosti“, pričom sa ich však ani nesnaží vyčísliť a porovnať ich s nákladmi vzniknutými na základe predmetných opatrení, a to napriek tomu, že sa v nej zdôrazňuje, že obozretný súkromný investor by takéto porovnanie uskutočnil.

132    Žalobca teda nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď odmietla tvrdenie, podľa ktorého bolo kritérium súkromného investora v prejednávanej veci dodržané. Druhý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

[omissis]

IV.    O trovách

212    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Comune di Milano je povinné nahradiť trovy konania vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.

Van der Woude Kreuschitz Forrester

Półtorak       Perillo

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.

1      Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.