ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 1. októbra 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Humánne lieky vydávané bez lekárskeho predpisu – Online predaj – Reklama na internetovú stránku verejnej lekárne – Obmedzenia – Zákaz zľavy v prípade objednávky presahujúcej určité množstvo a zákaz využívania plateného vyhľadávacieho odkazu – Povinnosť požadovať od každého pacienta, aby pred potvrdením jeho prvej objednávky na internetovej stránke vyplnil zdravotný dotazník – Ochrana verejného zdravia – Smernica 2000/31/ES – Elektronický obchod – Článok 2 písm. a) – Služba informačnej spoločnosti – Článok 2 písm. h) – Koordinovaná oblasť – Článok 3 – Zásada krajiny pôvodu – Výnimky – Odôvodnenie – Ochrana verejného zdravia – Ochrana dôstojnosti povolania farmaceuta – Predchádzanie nadmernej spotrebe liekov“
Vo veci C‑649/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) z 28. septembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 15. októbra 2018, ktorý súvisí s konaním:
A
proti
Danielovi B,
UD,
AFP,
B,
L,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predsedníčka tretej komory A. Prechal, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia L. S. Rossi, J. Malenovský (spravodajca) a F. Biltgen,
generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. októbra 2019,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– A, v zastúpení: K. Nordlander, advokat, a A. Robert, avocate,
– Daniel B, L, B, AFP a UD, v zastúpení: M. Guizard a S. Beaugendre, avocats,
– francúzska vláda, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, R. Coesme a E. Leclerc, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: V. Karra, A. Dimitrakopoulou a E. Tsaousi, splnomocnené zástupkyne,
– španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz, splnomocnený zástupca,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a M. L. Noort, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: F. Thiran, A. Sipos a S. L. Kalėda, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. februára 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 34 ZFEÚ, článku 85c smernice 2001/83/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 6. novembra 2001, ktorou sa ustanovuje zákonník spoločenstva o humánnych liekoch (Ú. v. ES L 311, 2001, s. 67; Mim. vyd. 13/027, s. 69), v znení zmenenom smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/62/EÚ z 8. júna 2011 (Ú. v. EÚ L 174, 2011, s. 74) (ďalej len „smernica 2001/83“) a článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou A založenou podľa holandského práva, ktorá prevádzkuje verejnú lekáreň so sídlom v Holandsku a internetovú stránku osobitne zameranú na francúzskych zákazníkov, na jednej strane a Danielom B, UD, AFP, B a L (ďalej len „Daniel B a i.“), ktorí sú prevádzkovateľmi verejných lekární, a združeniami zastupujúcimi profesijné záujmy farmaceutov usadených vo Francúzsku na druhej strane vo veci propagácie uvedenej internetovej stránky, ktorú vykonávala spoločnosť A u francúzskych zákazníkov prostredníctvom reklamnej kampane uskutočňovanej v rôznych formách a rozsiahlym spôsobom.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 98/34
3 Článok 1 prvý odsek bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18; Mim. vyd. 13/021, s. 8) (ďalej len „smernica 98/34“), stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov:
…
2. ‚služba‘; je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.“
Smernica 2000/31
4 Odôvodnenia 18 a 21 smernice 2000/31 uvádzajú:
„(18) Služby informačnej spoločnosti zahŕňajú celú škálu ekonomických činností, ku ktorým dochádza on‑line; tieto služby môžu pozostávať najmä z predaja tovaru on‑line; …
…
(21) Rozsah koordinovaného poľa je bez dopadu na budúcu harmonizáciu spoločenstva týkajúcu sa služieb informačnej spoločnosti a na budúce právne predpisy, ktoré sa prijmú na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom spoločenstva; koordinovaná oblasť zahŕňa len požiadavky týkajúce sa on‑line činností, ako sú on‑line informácie, on‑line reklama, on‑line nakupovanie, on‑line uzatváranie zmlúv…“
5 Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice znie takto:
„1. Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.
2. Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov, mimosúdneho riešenia sporov a spolupráce medzi členskými štátmi.“
6 Článok 2 písm. a) uvedenej smernice vymedzuje „služby informačnej spoločnosti“ ako služby v zmysle článku 1 prvého odseku bodu 2 smernice 98/34.
7 Článok 2 písm. h) smernice 2000/31 stanovuje:
„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:
h) ‚koordinovaná oblasť‘: požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.
i) Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať pokiaľ ide o:
– začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, udeľovania oprávnení alebo oznamovania,
– vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb.
ii) Koordinovaná oblasť sa nevzťahuje na požiadavky ako napríklad:
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký,
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na dodávku tovaru,
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.“
8 Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vnútorný trh“, stanovuje:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.
2. Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
3. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.
4. Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti [Členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 – neoficiálny preklad], ak sú splnené tieto podmienky:
a) opatrenia sú:
i) nevyhnutné pre jeden z týchto dôvodov:
– verejného záujmu, najmä z dôvodu prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, vrátane ochrany neplnoletých osôb a boja proti všetkým formám podnecovania nenávisti z dôvodu rasy, pohlavia, náboženstva alebo štátnej príslušnosti a hanobenia ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,
– ochrany zdravia obyvateľstva,
– verejnej bezpečnosti, vrátane zabezpečenia bezpečnosti a obrany štátu,
– ochrany spotrebiteľov, vrátane investorov;
ii) prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá škodí cieľom uvedeným v bode i) alebo, ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov;
iii) primerané týmto cieľom;
b) pred prijatím predmetných opatrení a bez dopadu na súdne konania, vrátane predbežných konaní a aktov vykonávaných v rámci vyšetrovania trestných činov, členský štát:
– požiadal členský štát uvedený v odseku 1, aby prijal opatrenia a tento takéto opatrenia neprijal, alebo boli neprimerané,
– oznámi [Európskej] komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1 svoj úmysel prijať takéto opatrenia.
…“
9 Článok 8 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby bolo povolené používanie komerčnej komunikácie, ktorá tvorí súčasť alebo predstavuje službu informačnej spoločnosti, ktorá je poskytovaná členom regulovanej profesie pod podmienkou, že bude v súlade s pravidlami príslušnej profesie, ktoré sa týkajú najmä nezávislosti, dôstojnosti a cti danej profesie, profesionálneho tajomstva a slušnosti voči klientom a ostatným členom danej profesie“.
Smernica 2001/83
10 Článok 85c smernice 2001/83, ktorý sa nachádza v hlave VIIa, s názvom „Predaj na diaľku verejnosti“, uvádza:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne predpisy zakazujúce ponuku predaja liekov na predpis verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, členské štáty zabezpečia, aby sa na predaj liekov na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, ako je vymedzené v smernici [98/34], vzťahovali tieto podmienky:
a) fyzická alebo právnická osoba, ktorá ponúka lieky, je oprávnená alebo má povolenie dodávať lieky verejnosti, a to aj na diaľku, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi členského štátu, v ktorom je táto osoba usadená;
b) osoba uvedená v písmene a) oznámila členskému štátu, v ktorom je táto osoba usadená, prinajmenšom tieto informácie:
…
c) lieky sú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi členského štátu miesta určenia v súlade s článkom 6 ods. 1;
d) bez toho, aby boli dotknuté požiadavky na informácie uvedené v smernici [2000/31], na webovej stránke ponúkajúcej lieky sú uvedené prinajmenšom tieto informácie:
…
2. Členské štáty môžu pre maloobchodnú distribúciu liekov na diaľku verejnosti na svojom území prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti stanoviť podmienky odôvodnené ochranou verejného zdravia.
…
6. Bez toho, aby bola dotknutá smernica [2000/31] a podmienky uvedené v tejto hlave, členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na to, aby zabezpečili, aby iné osoby ako uvedené v odseku 1, ktoré ponúkajú lieky na predaj na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti a ktoré pôsobia na ich území, podliehali účinným, primeraným a odrádzajúcim sankciám.“
11 Hlava VIII smernice 2001/83, nazvaná „Reklama“, obsahuje články 86 až 88 a hlava VIIIa tejto smernice, nazvaná „Informácie a reklama“, obsahuje články 88a až 100.
12 Článok 88 ods. 1 písm. a) smernice 2001/83 stanovuje:
„Členské štáty zakážu reklamu liekov pre širokú verejnosť v prípade tých liekov, ktoré:
a) sa smú vydávať len na základe lekárskeho predpisu, v súlade s hlavou VI.“
Smernica (EÚ) 2015/1535
13 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), od 7. októbra 2015 zrušila a nahradila smernicu 98/34.
14 Článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535 uvádza:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
b) ‚služba‘ je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.“
15 Podľa článku 10 druhého odseku smernice 2015/1535 sa odkazy na smernicu 98/34 považujú za odkazy na smernicu 2015/1535.
Francúzske právo
Zákonník verejného zdravia
16 Článok R. 4235‑22 Code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia) stanovuje, že „farmaceuti nesmú oslovovať zákazníkov postupmi a prostriedkami, ktoré sú v rozpore s dôstojnosťou povolania“.
17 Článok R. 4235‑64 tohto zákonníka stanovuje, že „farmaceut nesmie žiadnym spôsobom alebo postupom nabádať svojich pacientov k nadmernej spotrebe liekov“.
Nariadenie o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov
18 Bod 7.1 s názvom „Lekárenské poradenstvo“, ktorý sa nachádza v oddiele 7 s názvom „Doplnkové pravidlá pre elektronický obchod s liekmi“ prílohy k arrêté du 28 novembre 2016 relatif aux bonnes pratiques de dispensation des médicaments dans les pharmacies d’officine, les pharmacies mutualistes et les pharmacies de secours minières, mentionnées à l’article L. 5121‑5 du code de la santé publique (nariadenie z 28. novembra 2016 o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov v lekárňach, vzájomných lekárňach a banských záchranných lekárňach, uvedených v článku L. 5121‑5 Zákonníka verejného zdravia) (JORF z 1. decembra 2016, text č. 25, ďalej len „nariadenie o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov“), stanovuje:
„Internetová stránka elektronického obchodu s liekmi je navrhnutá tak, že žiadny liek nemožno vydať, pokiaľ sa pred potvrdením objednávky neumožní interaktívna výmena informácií medzi pacientom a farmaceutom príslušnej lekárne. Automatická odpoveď na otázku položenú pacientom teda nepostačuje na to, aby sa zabezpečilo poskytnutie informácií a poradenstva prispôsobených konkrétnemu prípadu pacienta.
Farmaceut potrebuje niektoré osobné údaje týkajúce sa pacienta na to, aby sa uistil o primeranosti objednávky vo vzťahu k zdravotnému stavu pacienta a aby mohol odhaliť možné kontraindikácie. Pred potvrdením prvej objednávky tak farmaceut zašle pacientovi online dotazník, v ktorom ho požiada o informácie o veku, váhe, výške, pohlaví, prebiehajúcej liečbe, alergických reakciách, kontraindikáciách a v prípade potreby aj o tehotenstve alebo dojčení. Pacient musí potvrdiť pravdivosť týchto informácií.
Dotazník je vyplnený pri prvej objednávke v priebehu procesu schvaľovania objednávky. Ak dotazník nebol vyplnený, nemožno vydať žiadny liek. Farmaceut následne potvrdí dotazník, čím preukáže, že sa pred schválením objednávky oboznámil s informáciami poskytnutými pacientom.
Pri každej objednávke sa dotazník predkladá na aktualizáciu.
…“
Nariadenie o technických predpisoch
19 Oddiel 1 s názvom „Funkcie internetových stránok elektronického obchodu s liekmi“, ktorý sa nachádza v prílohe k arrêté du 28 novembre 2016 relatif aux règles techniques applicables aux sites [I]nternet de commerce électronique de médicaments prévues à l’article L. 5125‑39 du code de la santé publique (nariadenie z 28. novembra 2016 o technických predpisoch pre internetové stránky elektronického obchodu s liekmi, uvedených v článku L. 5125‑39 Zákonníka verejného zdravia) (JORF z 1. decembra 2016, text č. 26, ďalej len „nariadenie o technických predpisoch“), stanovuje, že „platené vyhľadávanie odkazov vo vyhľadávačoch alebo porovnaniach cien je zakázané“.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
20 A je spoločnosť založená podľa holandského práva, ktorá je v Holandsku zapísaná do registra na účely vykonávania činnosti prevádzky verejnej lekárne. Táto spoločnosť tiež predáva lieky a doplnkové lekárenské výrobky online prostredníctvom viacerých internetových stránok, z ktorých jedna sa osobitne zameriava na francúzskych spotrebiteľov. Lieky uvádzané na trh prostredníctvom tejto stránky získali vo Francúzsku povolenie na uvedenie na trh a sú dostupné bez lekárskeho predpisu.
21 A viedla reklamnú kampaň cielenú na francúzskych spotrebiteľov, ktorá propagovala online predaj liekov. Táto kampaň zahŕňala vkladanie reklamných letákov do balíkov zasielaných inými subjektmi uskutočňujúcimi predaj na diaľku [metóda nazývaná „asilage“ (spoločný marketing)] a zasielanie reklamných listových zásielok. A tiež na uvedenej internetovej stránke uverejňovala reklamné ponuky spočívajúce v poskytnutí zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy a zakúpila si platený odkaz vo vyhľadávačoch na internete.
22 Daniel B a i. podali žalobu proti spoločnosti A na Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž, Francúzsko), pričom sa domáhali najmä náhrady škody, ktorú podľa ich názoru utrpeli v dôsledku nekalej hospodárskej súťaže, ktorej sa mala A dopustiť tým, že neoprávnene získala výhodu vyplývajúcu z nedodržania francúzskej právnej úpravy v oblasti reklamy a online predaja liekov.
23 A namieta, že táto právna úprava sa na ňu neuplatňuje, keďže je legálne usadená v Holandsku na účely prevádzkovania lekárne, a predáva svoje výrobky francúzskym spotrebiteľom prostredníctvom elektronického obchodu.
24 Rozsudkom z 11. júla 2017 Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž) rozhodol, že vytvorenie internetovej stránky určenej pre francúzskych zákazníkov sa riadi holandským právom. Podľa tohto súdu sa však články R. 4235‑22 a R. 4235‑64 Zákonníka verejného zdravia uplatňujú aj na spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch, ktoré predávajú cez internet lieky francúzskym pacientom. A tým, že distribuovala viac ako tri milióny reklamných letákov mimo svojej lekárne, oslovovala francúzskych zákazníkov spôsobmi nedôstojnými pre povolanie farmaceuta v rozpore s týmito ustanoveniami. Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž) na základe toho dospel k záveru, že porušenie uvedených ustanovení, ktoré poskytlo spoločnosti A hospodársku výhodu v porovnaní s ostatnými subjektmi na trhu, predstavovalo akt nekalej hospodárskej súťaže.
25 A podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), v ktorom tvrdí, že články R. 4235‑22 a R. 4235‑64 Zákonníka verejného zdravia sa na ňu neuplatňujú. Tieto ustanovenia predstavujú porušenia zásady uplatňovania pravidiel krajiny pôvodu stanovenej v článku 3 smernice 2000/31 a článku 85c smernice 2001/83, ako aj zásady voľného pohybu tovaru zaručenej v článku 34 ZFEÚ, pričom tieto porušenia nie sú odôvodnené ochranou verejného zdravia.
26 Daniel B a i. v konaní na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) navrhujú potvrdiť rozsudok Tribunal de commerce de Paris (Obchodný súd Paríž) v rozsahu, v akom tento súd uplatnil na predaj liekov francúzske právne predpisy týkajúce sa reklamy a kvalifikoval hromadnú reklamnú kampaň vykonávanú spoločnosťou A ako „akt nekalej hospodárskej súťaže“, pretože jej povaha odporuje dôstojnosti povolania farmaceuta a jej obsah nabáda k nadmernej spotrebe liekov. V zostávajúcej časti tohto rozsudku sa Daniel B a i. domáhajú jeho zmeny, pričom tvrdia, že Zákonník verejného zdravia a nariadenie o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov upravujú taktiež využívanie plateného vyhľadávacieho odkazu zo strany A. Ďalej tvrdia, že obmedzenia reklamy na online predaj liekov, ktoré vyplývajú zo Zákonníka verejného zdravia, sú odôvodnené cieľom chrániť dôstojnosť a česť povolania farmaceuta. Tieto obmedzenia sú podľa nich primerané sledovaniu tohto cieľa, ktorý je sám osebe spojený s ochranou verejného zdravia.
27 Za týchto okolností Cour d’appel de Paris (Odvolací súd, Paríž) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„… Povoľuje európska právna úprava a v rámci nej najmä
– článok 34 [ZFEÚ],
– ustanovenia článku 85c smernice [2001/83] [a]
– ustanovenie o vnútornom trhu obsiahnuté v článku 3 smernice [2000/31],
členskému štátu [Európskej] únie na svojom území uplatniť na farmaceutov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu Únie, osobitné pravidlá týkajúce sa:
– zákazu oslovovať zákazníkov postupmi a prostriedkami, ktoré sa považujú za odporujúce dôstojnosti povolania v zmysle súčasného znenia článku R. 4235‑22 [Code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia)],
– zákazu nabádať pacientov k nadmernému užívaniu liekov v zmysle článku R. 4235‑64 [Code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia)],
– povinnosti dodržiavať osvedčené postupy pri vydávaní liekov definované orgánom verejnej moci členského štátu, ktoré okrem iného požadujú do postupu zadávania objednávky liekov cez internet zaradiť zdravotný dotazník a ktoré zakazujú využívať platený vyhľadávací odkaz, v zmysle [nariadenia o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov a nariadenia o technických predpisoch]?“
O prejudiciálnej otázke
Úvodné poznámky
28 Zo znenia položenej otázky vyplýva, že táto otázka sa v podstate týka súladu vnútroštátnej právnej úpravy uplatňovanej členským štátom miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte, s právom Únie.
29 S cieľom odpovedať na túto otázku treba v prejednávanej veci zohľadniť najmä ustanovenia smernice 2000/31.
30 V prvom rade totiž podľa článku 1 ods. 1 a 2 tejto smernice vykladaných spoločne je cieľom tejto smernice prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi tým, že v potrebnom rozsahu harmonizuje určité vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné na tieto služby.
31 Ďalej článok 2 písm. a) tejto smernice v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535 vymedzuje pojem „služba informačnej spoločnosti“ ako „každ[ú] službu, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“, pričom ako vyplýva z odôvodnenia 18 smernice 2000/31, tieto služby zahŕňajú celú škálu ekonomických činností, ku ktorým dochádza online, akou je najmä online predaj tovaru.
32 Pokiaľ ide napokon konkrétne o služby online predaja liekov, z článku 1 ods. 5 smernice 2000/31 vyplýva, že takýto predaj nepatrí medzi činnosti vylúčené z pôsobnosti tejto smernice (pozri analogicky rozsudok z 2. decembra 2010, Ker‑Optika, C‑108/09, EU:C:2010:725, bod 27). Pokiaľ ide o článok 85c smernice 2001/83 týkajúci sa predaja liekov na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, tento článok odkazuje najmä na ustanovenia smernice 2000/31 a nezakazuje predaj liekov na diaľku, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis a ktoré sú ako jediné predmetom sporu vo veci samej.
33 Z toho vyplýva, že služba online predaja liekov, o akú ide vo veci samej, môže predstavovať službu informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31, a teda patriť do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ ide o požiadavky uplatniteľné na túto službu, ktoré patria do „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice.
34 Navyše podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 môžu členské štáty, pokiaľ ide o danú službu informačnej spoločnosti patriacu do koordinovanej oblasti, prijať opatrenia odchyľujúce sa od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky uvedené v písm. a) a b) tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland, C‑390/18, EU:C:2019:1112, body 83 a 84). Výklad článku 3 ods. 4 tejto smernice, podľa ktorého je členským štátom povolené odôvodniť na základe primárneho práva požiadavku, ktorá nespĺňa podmienky stanovené v uvedenom ustanovení, by tak toto ustanovenie zbavil všetkého užitočného účinku a v konečnom dôsledku by poprel harmonizáciu tejto oblasti, ktorú táto smernica vykonala (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2015, Rina Services a i., C‑593/13, EU:C:2015:399, bod 37). Za týchto podmienok nie je potrebné posúdiť vnútroštátnu právnu úpravu dotknutú vo veci samej z hľadiska primárneho práva, a najmä článku 34 ZFEÚ.
O prípustnosti
35 Na jednej strane francúzska vláda namieta neprípustnosť prejudiciálnej otázky v rozsahu, v akom sa týka výkladu ustanovení smernice 2000/31. Súkromná osoba sa totiž nemôže dovolávať ustanovení smernice proti inej súkromnej osobe v rámci sporu horizontálnej povahy s cieľom zabrániť uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore s týmito ustanoveniami. Tento aspekt prejudiciálnej otázky má teda podľa nej hypotetickú povahu.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby posúdil osobitosti veci, najmä relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa tieto otázky týkajú výkladu právneho pravidla Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 24, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 31).
37 Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 25, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 32).
38 Treba samozrejme uviesť, že pokiaľ ide o spor medzi jednotlivcami, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora smernica nemôže sama osebe zakladať povinnosti na strane jednotlivca, a preto sa jej nemožno dovolávať voči jednotlivcovi. Súdny dvor však taktiež opakovane rozhodol, že zo smernice vyplývajúca povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako aj povinnosť týchto členských štátov prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 30 a citovaná judikatúra).
39 Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva sú teda vnútroštátne súdy, ktoré majú podať jeho výklad, predovšetkým povinné zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom vykladať ho v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu predmetnej smernice, aby dosiahli ňou stanovený výsledok a prispôsobili sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ (rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 31 a citovaná judikatúra).
40 Za týchto podmienok nie je zjavné, že by položená otázka v rozsahu, v akom sa týka smernice 2000/31, nastoľovala hypotetický problém.
41 Na druhej strane A tvrdí, že Francúzska republika nedodržala povinnosť vyplývajúcu z článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážky smernice 2000/31, a to oznámiť reštriktívne opatrenia, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.
42 V tejto súvislosti treba uviesť, že ak vnútroštátna právna úprava, ktorá poskytovateľovi služieb informačnej spoločnosti ukladá rôzne zákazy a povinnosti, obmedzuje takto slobodné poskytovanie služieb, musí dotknutý členský štát podľa uvedeného ustanovenia vopred oznámiť Komisii a členskému štátu, na ktorého území je usadený poskytovateľ dotknutej služby, svoj zámer prijať dotknuté reštriktívne opatrenia (rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland, C‑390/18, EU:C:2019:1112, bod 85).
43 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že takáto oznamovacia povinnosť je procesnou požiadavkou zásadnej povahy, ktorá odôvodňuje nepoužiteľnosť neoznámených opatrení obmedzujúcich slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti voči jednotlivcom (rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland, C‑390/18, EU:C:2019:1112, bod 94).
44 Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 37 tohto rozsudku, pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Táto prezumpcia však nemôže byť vyvrátená len samotnou okolnosťou, že jeden z účastníkov konania vo veci samej spochybňuje určitú skutočnosť, ktorej existenciu musí overiť vnútroštátny súd, a nie Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, EU:C:2006:758, bod 26, a zo 14. apríla 2016, Polkomtel, C‑397/14, EU:C:2016:256, bod 38).
45 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prejudiciálna otázka je prípustná.
O veci samej
46 Vzhľadom na spresnenia uvedené v bodoch 28 až 34 tohto rozsudku a s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na účely rozhodnutia sporu, ktorý prejednáva, treba jeho otázku chápať tak, že ňou chce zistiť, či sa má smernica 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá
– zakazuje lekárňam predávajúcim tieto lieky oslovovať zákazníkov určitými postupmi a prostriedkami, najmä tými, ktoré spočívajú v hromadnom rozosielaní poštových zásielok a letákov na reklamné účely mimo priestorov lekárne,
– zakazuje týmto lekárňam predkladať reklamné ponuky, ktorých cieľom je poskytnúť zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy,
– ukladá uvedeným lekárňam povinnosť zaradiť do postupu online objednávania liekov zdravotný dotazník,
– zakazuje tým istým lekárňam využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete.
O prvej časti položenej otázky
47 Prvou časťou svojej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam oslovovať zákazníkov určitými postupmi a prostriedkami, najmä tými, ktoré spočívajú v hromadnom rozosielaní poštových zásielok a letákov na reklamné účely mimo priestorov lekárne.
48 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že poskytovateľ dotknutý vo veci samej uskutočňuje reklamnú kampaň v rôznych formách a rozsiahlym spôsobom týkajúcu sa jeho služieb online predaja, a to jednak prostredníctvom hmotných nosičov, akými sú najmä poštové zásielky alebo letáky, a jednak prostredníctvom svojej internetovej stránky.
49 S cieľom odpovedať na prvú časť položenej otázky treba najskôr uviesť, že nie je potrebné zohľadniť hlavy VIII a VIIIa smernice 2001/83 týkajúce sa reklamy liekov.
50 Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, články 86 až 100 smernice 2001/83, ktoré tvoria uvedené hlavy, sú zamerané na reguláciu obsahu reklamného oznamu a spôsobov reklamy na určité lieky, ale neupravujú reklamu na služby online predaja liekov.
51 Je teda potrebné v prvom rade overiť, či sa na reklamnú činnosť, ako je opísaná v bode 48 tohto rozsudku, vzťahuje smernica 2000/31, a to v závislosti od toho, či sa táto činnosť vykonáva prostredníctvom hmotných nosičov, alebo elektronických nosičov.
52 V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 smernice 2000/31 stanovuje, že každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice.
53 Podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia pojem „koordinovaná oblasť“ zahŕňa len požiadavky uplatniteľné na služby poskytované elektronicky, akými sú podľa odôvodnenia 21 tej istej smernice aj požiadavky týkajúce sa online reklamy.
54 Reklama dotknutá vo veci samej sa však sčasti uskutočňuje prostredníctvom hmotných nosičov.
55 Vzhľadom na to treba uviesť, že cieľom takejto reklamy ako celku je nezávisle od postupu, ktorým sa v konkrétnom prípade uskutočňuje, prilákať na internetovú stránku lekárne potenciálnych spotrebiteľov a podporiť online predaj jej výrobkov.
56 Takáto reklama uskutočnená poskytovateľom sa teda javí ako doplnkový a neoddeliteľný prvok jeho služby online predaja liekov, z čoho vyplýva celý jej hospodársky zmysel.
57 Za týchto okolností by bolo neprirodzené považovať časť reklamy vykonávanej online za súčasť „koordinovanej oblasti“ a zároveň vylúčiť z tejto oblasti časť reklamy uskutočňovanej prostredníctvom hmotných nosičov.
58 Tento výklad napokon potvrdzuje článok 2 písm. h) bod i) smernice 2000/31, ktorý stanovuje, že „koordinovaná oblasť“ sa týka požiadaviek spojených s vykonávaním činnosti služby informačnej spoločnosti, akými sú požiadavky týkajúce sa najmä správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby „vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu“.
59 Z vyššie uvedeného vyplýva, že reklamná činnosť, o ktorú ide vo veci samej, predstavuje nezávisle od toho, či sa uskutočňuje prostredníctvom hmotného, alebo elektronického nosiča, doplnkový a neoddeliteľný prvok služby online predaja, a preto v celom rozsahu patrí do „koordinovanej oblasti“ v zmysle smernice 2000/31.
60 Za týchto podmienok treba v druhom rade pripomenúť, že členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, nemôže podľa článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, pokiaľ ide o uvedenú činnosť, v zásade obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
61 V tomto prípade zákaz, o ktorý ide vo veci samej, uložený členským štátom, môže obmedziť možnosť lekárne so sídlom v inom členskom štáte dostať sa do povedomia potenciálnych zákazníkov v tomto prvom členskom štáte a propagovať služby online predaja svojich výrobkov, ktoré týmto zákazníkom ponúka.
62 V dôsledku toho treba takýto zákaz vnímať ako obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti.
63 V treťom rade podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 však členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 tohto článku, a to pod podmienkou, že tieto opatrenia sú po prvé nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov, po druhé, že sú prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá škodí týmto cieľom alebo ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov, a po tretie, že sú primerané týmto cieľom.
64 Pokiaľ ide o podmienky nevyhnutnosti a proporcionality stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, treba na účely posúdenia súladu predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie zohľadniť, ako uviedol generálny advokát v bode 122 svojich návrhov, judikatúru týkajúcu sa článkov 34 a 56 ZFEÚ, keďže tieto podmienky sa vo veľkej miere prekrývajú s podmienkami, ktorým je podriadený akýkoľvek zásah do základných slobôd zaručených v týchto článkoch Zmluvy o FEÚ.
65 V tejto súvislosti francúzska vláda tvrdí, že zákaz uložený lekárňam, ktoré online predávajú lieky dostupné bez lekárskeho predpisu, oslovovať zákazníkov postupmi a prostriedkami, o aké ide vo veci samej, používanými hromadne a intenzívne, je odôvodnený ochranou dôstojnosti povolania farmaceuta.
66 Vzhľadom na dôležitosť vzťahu dôvery, ktorý musí existovať medzi zdravotníckym pracovníkom a jeho pacientom, môže ochrana dôstojnosti regulovaného povolania, na ktorú tiež odkazuje článok 8 ods. 1 smernice 2000/31, predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu spojený s ochranou verejného zdravia, ktorý môže odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, body 67 a 68).
67 V tejto súvislosti Súdny dvor už okrem iného rozhodol, že intenzívne využívanie reklamy alebo použitie agresívnych propagačných oznámení môže ohrozovať ochranu zdravia a poškodzovať dôstojnosť zdravotníckeho povolania (pozri analogicky rozsudok zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, bod 69).
68 Keďže zákaz, o ktorý ide vo veci samej, sleduje teda cieľ ochrany verejného zdravia uvedený v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, a navyše aj v článku 85c ods. 2 smernice 2001/83, treba ďalej posúdiť, či je tento zákaz spôsobilý zaručiť dosiahnutie tohto cieľa.
69 V tejto súvislosti sa právna úprava, ktorá zakazuje takému poskytovateľovi, o akého ide vo veci samej, uskutočňovať hromadnú a intenzívnu reklamnú kampaň, a to aj mimo priestorov lekárne a prostredníctvom hmotných a elektronických nosičov, zdá byť spôsobilá na dosiahnutie cieľa ochrany dôstojnosti povolania farmaceuta a v konečnom dôsledku aj cieľa ochrany verejného zdravia.
70 Ako totiž správne tvrdí španielska vláda, takáto prax predstavuje nebezpečenstvo, že lieky budú prirovnávané k bežnému spotrebnému tovaru, akým je ten, ku ktorému sa prikladajú reklamné letáky na tieto lieky. Okrem toho distribúcia reklamných prospektov vo veľkom rozsahu vytvára obraz povolania farmaceuta ako komerčnej a obchodnej činnosti, čo môže zhoršiť vnímanie tohto povolania zo strany verejnosti.
71 Pokiaľ ide o nevyhnutnosť zákazu, o ktorý ide vo veci samej, treba pripomenúť, že zdravie a život osôb sú na prvom mieste medzi vecami a záujmami chránenými Zmluvou o FEÚ a že členským štátom prináleží rozhodnúť o úrovni, na ktorej chcú zaistiť ochranu verejného zdravia, a o spôsobe, akým sa má táto úroveň dosiahnuť. Vzhľadom na to, že sa táto úroveň môže v jednotlivých členských štátoch líšiť, treba im priznať určitú mieru voľnej úvahy (rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 71).
72 Súdny dvor však už rozhodol, že bez ohľadu na túto mieru voľnej úvahy obmedzenie vyplývajúce z použitia vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý všeobecne a úplne zakazuje akúkoľvek reklamu používanú zdravotníckymi pracovníkmi na propagáciu ich činností zdravotnej starostlivosti, prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu verejného zdravia a dôstojnosti regulovaného povolania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, body 72 a 75).
73 Vzhľadom na túto judikatúru prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či zákaz, o ktorý ide vo veci samej, nevedie k tomu, že by poskytovateľovi dotknutému vo veci samej bránil v uskutočňovaní akejkoľvek reklamy mimo priestorov jeho lekárne, a to bez ohľadu na nosič tejto reklamy alebo jej rozsah. Ak by to tak bolo, tento zákaz by išiel nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaných cieľov.
74 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvú časť položenej otázky treba odpovedať tak, že smernica 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam oslovovať zákazníkov určitými postupmi a prostriedkami, najmä tými, ktoré spočívajú v hromadnom rozosielaní poštových zásielok a letákov na reklamné účely mimo priestorov lekárne, avšak pod podmienkou, že táto právna úprava nevedie k tomu, že by dotknutému poskytovateľovi bránila v uskutočňovaní akejkoľvek reklamy mimo priestorov jeho lekárne, a to bez ohľadu na nosič tejto reklamy alebo jej rozsah, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
O druhej časti položenej otázky
75 Druhou časťou svojej otázky chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či sa má smernica 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam predkladať reklamné ponuky, ktorých cieľom je poskytnúť zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy.
76 V tomto prípade zákaz, o ktorý ide vo veci samej, uložený členským štátom, môže obmedziť možnosť lekárne so sídlom v inom členskom štáte prilákať záujemcov s bydliskom v tomto prvom členskom štáte a zvýšiť atraktívnosť služby online predaja, ktorú v ňom ponúka.
77 Z toho vyplýva, že takýto zákaz treba vnímať ako obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31.
78 V súlade s článkom 3 ods. 4 písm. a) tejto smernice je teda potrebné preskúmať, či tento zákaz sleduje cieľ uvedený v tomto ustanovení a či je spôsobilý zaručiť jeho naplnenie a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
79 Francúzska vláda predovšetkým uvádza, že cieľom zákazu, o ktorý ide vo veci samej, je zabrániť nadmernej alebo nevhodnej spotrebe liekov.
80 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že takýto cieľ prispieva k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany verejného zdravia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2009, Apothekerkammer des Saarlandes a i., C‑171/07 a C‑172/07, EU:C:2009:316, body 32 až 34).
81 Vzhľadom na to, že reklamné ponuky, o aké ide vo veci samej, môžu dotknuté osoby nabádať k nákupu liekov prípadne k ich nadmernému užívaniu, treba konštatovať, že zákaz takýchto ponúk je spôsobilý zaručiť naplnenie cieľa ochrany verejného zdravia.
82 Pokiaľ ide napokon o nevyhnutnosť tohto zákazu, spoločnosť A sa domnieva, že na jeho základe sa de facto každá zľava z ceny považuje za zľavu, ktorá môže nabádať k nadmernej spotrebe liekov, keďže nestanovuje žiadnu hranicu, od ktorej by sa reklamná ponuka považovala za takú, ktorá vedie k nadmernej spotrebe. Uvedený zákaz sa navyše vzťahuje aj na doplnkové lekárenské výrobky.
83 Vzhľadom na to, že Súdny dvor nedisponuje dostatočnými informáciami o prípadnej existencii presnejších podmienok uplatnenia zákazu reklamných ponúk, a najmä o tom, či sa tento zákaz týka iba propagácie liekov, alebo tiež doplnkových lekárenských výrobkov, bude úlohou vnútroštátneho súdu v tejto súvislosti overiť, ako sa predmetný zákaz uplatňuje v praxi, a či takéto uplatňovanie ide prípadne nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu verejného zdravia.
84 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na druhú časť položenej otázky treba odpovedať tak, že smernica 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam predkladať reklamné ponuky, ktorých cieľom je poskytnúť zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy, avšak pod podmienkou, že tento zákaz je dostatočne vymedzený a zameriava sa predovšetkým na samotné lieky, a nie na obyčajné doplnkové lekárenské výrobky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
O tretej časti položenej otázky
85 Treťou časťou svojej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky ukladá povinnosť zaradiť do postupu online objednávania liekov zdravotný dotazník.
86 V prejednávanej veci dotknutá vnútroštátna právna úprava podmieňuje potvrdenie prvej objednávky liekov, ktorú pacient uskutočnil na internetovej stránke lekárne, predchádzajúcim vyplnením online zdravotného dotazníka.
87 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31 „koordinovaná oblasť“ zahŕňa požiadavky týkajúce sa vykonávania činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú napríklad požiadavky týkajúce sa obsahu služby vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na zmluvy.
88 Vzhľadom na to, že opatrenie dotknuté vo veci samej upravuje podmienky, za ktorých možno uzavrieť zmluvu o online predaji liekov dostupných bez lekárskeho predpisu, ako aj spôsob, akým sa má na internete vykonávať predajná činnosť a poradenstvo farmaceuta, treba toto opatrenie považovať za súčasť „koordinovanej oblasti“ v zmysle smernice 2000/31.
89 Článok 3 ods. 2 smernice 2000/31, podľa ktorého členský štát miesta určenia služby online predaja liekov v zásade nemôže obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu, sa teda v tejto veci bude uplatňovať.
90 Opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, zjavne môže mať odradzujúci účinok na pacientov, ktorí si chcú kúpiť lieky online, a v dôsledku toho predstavuje takéto obmedzenie.
91 V súlade s článkom 3 ods. 4 písm. a) tejto smernice je teda potrebné preskúmať, či toto opatrenie sleduje cieľ uvedený v tomto ustanovení a či je spôsobilé zaručiť jeho naplnenie a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
92 V prvom rade sa francúzska vláda na účely odôvodnenia uvedeného opatrenia odvoláva na cieľ zabezpečiť pacientovi individuálne poradenstvo, ktoré ho má chrániť pred nevhodným použitím liekov.
93 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už uznal, že takýto cieľ týkajúci sa ochrany verejného zdravia je legitímny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2003, Deutscher Apothekerverband, C‑322/01, EU:C:2003:664, bod 106).
94 Je pravda, že užívanie liekov dostupných bez lekárskeho predpisu v zásade nepredstavuje riziká podobné tým, ktoré sú spojené s užívaním liekov viazaných na lekársky predpis (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, ratiopharm, C‑786/18, EU:C:2020:459, bod 36). Nemožno však vylúčiť, že určité riziká sa spájajú aj s užívaním liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis.
95 Opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, tak sleduje cieľ ochrany verejného zdravia uvedený v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.
96 Francúzska vláda tvrdí, že zdravotný dotazník, o aký ide vo veci samej, je nevyhnutný, keďže dotknutý farmaceut neprijíma pacienta vo svojej lekárni, a teda nemá možnosť s ním priamo hovoriť. Nemôže mu preto poskytnúť poradenstvo z vlastnej iniciatívy. Za týchto okolností treba podľa nej konštatovať, že tento dotazník umožňuje farmaceutovi lepšie poznať dotknutého pacienta a tým, že odhalí prípadné kontraindikácie, mu zabezpečí vydanie najvhodnejších liekov.
97 Takéto úvahy totiž umožňujú dospieť k záveru, že opatrenie dotknuté vo veci samej je spôsobilé chrániť zdravie pacienta.
98 Pokiaľ ide napokon o nevyhnutnosť takéhoto opatrenia, A tvrdí, že nariadenie o osvedčených postupoch pri vydávaní liekov už zabezpečuje možnosť pre pacientov využívať individuálne poradenstvo tým, že od virtuálnych lekární požaduje, aby pacientom poskytovali možnosť interaktívnej výmeny informácií s farmaceutom na diaľku. A okrem toho poznamenáva, že množstvá objednané dotknutou osobou prostredníctvom jej internetovej stránky sa kontrolujú v každom jednotlivom prípade, a to na základe rôznych parametrov, medzi ktoré patrí aj história objednávok uskutočnených dotknutou osobou. Tieto kontroly sú dostatočné na to, aby zabránili riziku nadmernej spotreby liekov. Opatrenie dotknuté vo veci samej preto ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné.
99 Súdny dvor však už rozhodol, že nárast počtu interaktívnych prvkov existujúcich na internete, ktoré musí zákazník použiť predtým, ako môže pristúpiť ku kúpe liekov, predstavuje prijateľné opatrenie, ktoré do slobody pohybu tovaru zasahuje menej ako zákaz online predaja liekov a ktoré umožňuje rovnako účinne dosiahnuť cieľ spočívajúci v znížení rizika nesprávneho používania liekov nakúpených na internete (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2003, Deutscher Apothekerverband, C‑322/01, EU:C:2003:664, body 112 až 114).
100 Vzhľadom na túto judikatúru a mieru voľnej úvahy priznanú členským štátom, ktorá je pripomenutá v bode 71 tohto rozsudku, sa nezdá, že by vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, išla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa.
101 Ako navyše uviedol generálny advokát v bode 148 svojich návrhov, možnosť pre pacienta poradiť sa s farmaceutom pred zadaním objednávky, aj keď je spojená s kontrolou množstiev nakúpených dotknutou osobou, nepredstavuje rovnako účinný prostriedok ako kontrola vykonávaná prostredníctvom predbežného zhromažďovania informácií od pacienta.
102 Z toho vyplýva, že na tretiu časť položenej otázky treba odpovedať tak, že smernica 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky ukladá povinnosť zaradiť do postupu online objednávania liekov zdravotný dotazník.
O štvrtej časti položenej otázky
103 Štvrtou časťou svojej otázky chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či sa má smernica 2000/31 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky zakazuje využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete.
104 Takáto právna úprava môže obmedziť rozsah možností lekárne dostať sa do povedomia potenciálnych zákazníkov s bydliskom v inom členskom štáte a propagovať službu online predaja, ktorú týmto zákazníkom ponúka.
105 Za týchto podmienok treba uvedenú právnu úpravu vnímať ako obmedzenie slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti, ktoré sa odchyľuje od všeobecného zákazu vyplývajúceho z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31.
106 V súlade s článkom 3 ods. 4 písm. a) tejto smernice treba preto preskúmať, či zákaz, o ktorý ide vo veci samej, sleduje cieľ uvedený v tomto ustanovení a či je spôsobilý zaručiť jeho naplnenie a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
107 Z vyjadrení na pojednávaní pred Súdnym dvorom vyplýva, že francúzska vláda podľa všetkého odôvodňuje zákaz využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete tým, že existuje nebezpečenstvo, že ich využívanie bude mať vplyv na vyvážené rozmiestnenie lekární po celom vnútroštátnom území, keďže takýto platený odkaz môže viesť k tomu, že umiestňovanie liekov na trh bude sústredené do rúk veľkých lekární.
108 V tejto súvislosti Súdny dvor už uznal, že cieľ spočívajúci v zabezpečení spoľahlivého a kvalitného zásobovania obyvateľstva liekmi na vnútroštátnom území môže odôvodniť obmedzenie obchodu medzi členskými štátmi v rozsahu, v akom tento cieľ prispieva k ochrane zdravia a života ľudí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 68 a citovanú judikatúru).
109 Keďže zákaz, o ktorý ide vo veci samej, sleduje teda cieľ ochrany verejného zdravia uvedený v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, treba posúdiť, či je spôsobilý zaručiť dosiahnutie tohto cieľa a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel.
110 Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ je neistota o existencii alebo rozsahu rizík na zdravie ľudí, je dôležité, aby dotknutý členský štát mal možnosť prijať ochranné opatrenia bez toho, aby musel čakať, kým sa existencia týchto rizík naplno prejaví. Okrem toho dotknutý členský štát môže prijať opatrenia, ktoré čo najviac znižujú ohrozenie verejného zdravia, vrátane ohrozenia spoľahlivého a kvalitného zásobovania obyvateľstva liekmi (rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 72 a citovaná judikatúra).
111 Prináleží však členským štátom, aby v každom jednotlivom prípade predovšetkým predložili dôkazy o spôsobilosti a nevyhnutnosti prijatého opatrenia, ktoré sa odchyľuje od základnej slobody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, body 69 a 70, ako aj citovanú judikatúru).
112 Treba však uviesť, že francúzska vláda nepodložila svoje všeobecné tvrdenie uvedené v bode 107 tohto rozsudku nijakým konkrétnym dôkazom. Takéto tvrdenie preto nemôže spĺňať požiadavku na predloženie dôkazov spresnenú v predchádzajúcom bode.
113 V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, aby objektívne preskúmal, či dôkazné prostriedky, ktoré mu budú prípadne predložené, umožňujú rozumne usúdiť, že zvolené prostriedky sú spôsobilé na uskutočnenie sledovaných cieľov, a či je možné dosiahnuť tieto ciele menej obmedzujúcimi opatreniami (pozri analogicky rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 70 a citovanú judikatúru).
114 Z toho vyplýva, že na štvrtú časť položenej otázky treba odpovedať tak, že smernica 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky zakazuje využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete, pokiaľ nie je pred vnútroštátnym súdom riadne preukázané, že takáto právna úprava je spôsobilá zaručiť naplnenie cieľa ochrany verejného zdravia a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
115 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že smernica 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam oslovovať zákazníkov určitými postupmi a prostriedkami, najmä tými, ktoré spočívajú v hromadnom rozosielaní poštových zásielok a letákov na reklamné účely mimo priestorov lekárne, pod podmienkou, že táto právna úprava nevedie k tomu, že by dotknutému poskytovateľovi bránila v uskutočňovaní akejkoľvek reklamy mimo priestorov jeho lekárne, a to bez ohľadu na nosič tejto reklamy alebo jej rozsah, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu,
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam predkladať reklamné ponuky, ktorých cieľom je poskytnúť zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy, avšak pod podmienkou, že tento zákaz je dostatočne vymedzený a zameriava sa predovšetkým na samotné lieky, a nie na obyčajné doplnkové lekárenské výrobky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu,
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky ukladá povinnosť zaradiť do postupu online objednávania liekov zdravotný dotazník,
– bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky zakazuje využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete, pokiaľ nie je pred vnútroštátnym súdom riadne preukázané, že takáto právna úprava je spôsobilá zaručiť naplnenie cieľa ochrany verejného zdravia a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
O trovách
116 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), sa má vykladať v tom zmysle, že:
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam oslovovať zákazníkov určitými postupmi a prostriedkami, najmä tými, ktoré spočívajú v hromadnom rozosielaní poštových zásielok a letákov na reklamné účely mimo priestorov lekárne, pod podmienkou, že táto právna úprava nevedie k tomu, že by dotknutému poskytovateľovi bránila v uskutočňovaní akejkoľvek reklamy mimo priestorov jeho lekárne, a to bez ohľadu na nosič tejto reklamy alebo jej rozsah, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu,
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zakazuje lekárňam predkladať reklamné ponuky, ktorých cieľom je poskytnúť zľavy z celkovej ceny objednávky liekov pri prekročení určitej sumy, avšak pod podmienkou, že tento zákaz je dostatočne vymedzený a zameriava sa predovšetkým na samotné lieky, a nie na obyčajné doplnkové lekárenské výrobky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu,
– nebráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky ukladá povinnosť zaradiť do postupu online objednávania liekov zdravotný dotazník,
– bráni tomu, aby členský štát miesta určenia služby online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, uplatňoval voči poskytovateľovi tejto služby usadenému v inom členskom štáte vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá lekárňam predávajúcim takéto lieky zakazuje využívať platené odkazy vo vyhľadávačoch a porovnaniach cien na internete, pokiaľ nie je pred vnútroštátnym súdom riadne preukázané, že takáto právna úprava je spôsobilá zaručiť naplnenie cieľa ochrany verejného zdravia a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
Podpisy