ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 13. marca 2013 (*)
„Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Európskeho parlamentu – Systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia – Rozhodnutia zamietajúce žiadosti smerujúce k tomu, aby sa uplatňovali ustanovenia platné pred zmenou systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia v roku 2009 – Námietka nezákonnosti – Nadobudnuté práva – Legitímna dôvera – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania“
V spojených veciach T‑229/11 a T‑276/11,
lord Inglewood, s bydliskom v Penrithe (Spojené kráľovstvo), a desať ďalších žalobcov, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe, v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis, É. Marchal a D. Abreu Caldas, advokáti,
žalobcovia vo veci T‑229/11,
Marie‑Arlette Carlotti, s bydliskom v Marseille (Francúzsko), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis, É. Marchal a D. Abreu Caldas, advokáti,
žalobkyňa vo veci T‑276/11,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: N. Lorenz, M. Windisch a K. Pocheć, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorých predmetom sú návrhy na zrušenie rozhodnutí Európskeho parlamentu zamietajúce priznať žalobcom nárok poberať dobrovoľný doplnkový dôchodok buď predčasne, alebo vo veku 60 rokov, alebo vo forme paušálnej sumy,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. novembra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Predsedníctvo Európskeho parlamentu (ďalej len „predsedníctvo“) je orgán Parlamentu. Podľa článku 22 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu (Ú. v. EÚ L 44, 2005, s. 1) s názvom „Pôsobnosť predsedníctva“ rozhoduje predsedníctvo predovšetkým o finančných, organizačných a administratívnych záležitostiach týkajúcich sa poslancov parlamentu (ďalej len „poslanci“).
2 Na základe toho prijalo predsedníctvo Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Parlamentu (ďalej len „pravidlá PÚVPP“).
3 Dňa 12. júna 1990 prijalo predsedníctvo pravidlá týkajúce sa systému (dobrovoľného) doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Parlamentu (ďalej len „pravidlá z 12. júna 1990“) uvedené v prílohe VII pravidiel PÚVPP.
4 Pravidlá z 12. júna 1990 v znení uplatniteľnom v marci 2009 najmä stanovovali:
„Článok 1
1. Až do prijatia jednotného štatútu poslancov a bez ohľadu na dôchodkové nároky stanovené v prílohách I a II má každý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý aspoň dva roky prispieval do dobrovoľného dôchodkového systému, právo na doživotný dôchodok po ukončení funkcie od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahol vek 60 rokov.
…
Článok 2
1. Výška dôchodku predstavuje za každý dovŕšený rok výkonu mandátu 3,5 % zo 40 % základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a za každý dovŕšený mesiac jednu dvanástinu tejto sumy.
2. Maximálna výška dôchodku je 70 % (minimálna výška 10,5 %) zo 40 % základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
3. Dôchodok sa vypočítava a vypláca v eurách.
Článok 3
Bývalí členovia alebo členovia, ktorí odstúpili pred dovŕšením veku 60 rokov, môžu žiadať, aby sa im vyplatil starobný dôchodok okamžite alebo kedykoľvek od vzdania sa mandátu do dovŕšenia veku 60 rokov, pod podmienkou, že dosiahli vek 50 rokov. V tomto poslednom prípade sa dôchodok rovná sume vypočítanej na základe článku 2 ods. 1 vynásobenej koeficientom vypočítaným v závislosti od veku poslanca v čase, keď začal poberať dôchodok, v súlade s touto stupnicou…
Článok 4 (vyplatenie časti dôchodku vo forme paušálnej sumy)
1. Poslancom, ktorí sú alebo boli poistení v dobrovoľnom systéme dôchodkového zabezpečenia, môže byť vo forme paušálnej sumy vyplatených maximálne 25 % dôchodkových nárokov vypočítaných na základe článku 2 ods. 1.
2. Táto voľba sa musí vykonať pred dňom, ku ktorému sa začne vyplácanie, a je neodvolateľná.
3. S výhradou maximálnej sumy uvedenej v odseku 1 nemá vyplatenie paušálnej sumy vplyv na dôchodkové nároky pozostalého manžela alebo nezaopatrených detí poistenca ani tieto nároky neznižuje.
4. Výplata paušálnej sumy sa vypočíta podľa veku poslanca v okamihu vzniku nároku na dôchodok na základe tejto tabuľky…
5. Paušálna suma sa vypočíta a uhradí v eurách. Výplata sa vykoná pred prvou platbou dôchodku.
…“ [neoficiálny preklad]
5 Spolu so založením ASBL kvestormi Parlamentu „Fonds de pension – députés au Parlement européen“ (ďalej len „ASBL“), ktoré založilo investičnú spoločnosť s variabilným imaním (SICAV) podľa luxemburského práva s názvom „Fonds de pension – Députés au Parlement européen, Société d’investissement à capital variable“ poverenú technickou správou investícií, sa vytvoril doplnkový penzijný fond.
6 Štatút poslancov Parlamentu bol prijatý rozhodnutím Európskeho parlamentu 2005/684/ES, Euratom z 28. septembra 2005 (Ú. v. EÚ L 262, s. 1) a nadobudol účinnosť 14. júla 2009, teda prvý deň siedmeho volebného obdobia.
7 Štatút poslancov zaviedol pre poslancov konečný systém dôchodkového zabezpečenia, na základe ktorého majú poslanci bez príspevku nárok na starobný dôchodok po dosiahnutí 63. roku života.
8 Štatút poslancov stanovuje prechodné opatrenia uplatniteľné na systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia. Článok 27 tohto štatútu v tejto súvislosti stanovuje:
„1. Dobrovoľný dôchodkový fond, vytvorený Európskym parlamentom, bude zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti štatútu pre poslancov alebo bývalých poslancov, ktorí už v tomto fonde nadobudli práva alebo budúce nároky.
2. Nadobudnuté práva alebo budúce nároky zostávajú zachované v plnom rozsahu. Parlament môže stanoviť predpoklady a podmienky nadobudnutia nových práv alebo budúcich nárokov.
3. Poslanci, ktorí poberajú plat [stanovený štatútom], nemôžu už v rámci dobrovoľného fondu dôchodkového zabezpečenia nadobudnúť žiadne nové práva alebo budúce nároky.
4. Fond nemôžu využívať poslanci prvýkrát zvolení do Parlamentu po nadobudnutí účinnosti tohto štatútu.
…“
9 Rozhodnutiami z 19. mája a 9. júla 2008 prijalo predsedníctvo vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1, ďalej len „vykonávacie pravidlá“). Podľa ich článku 73 nadobúdajú vykonávacie pravidlá účinnosť v rovnaký deň ako štatút poslancov, teda 14. júla 2009.
10 Článok 74 vykonávacích pravidiel ustanovuje, že v súlade s prechodnými ustanoveniami v hlave IV pravidlá PÚVPP strácajú platnosť dňom nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov.
11 Článok 76 vykonávacích pravidiel s názvom „Doplnkový dôchodok“ stanovuje:
„1. Doplnkový (dobrovoľný) starobný dôchodok poskytovaný podľa prílohy VII k pravidlám PÚVPP sa podľa tejto prílohy naďalej vypláca osobám, ktoré poberali tento dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu.
2. Nárok na dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy VII, je naďalej platný. Vypláca sa za podmienok stanovených v uvedenej prílohe.
3. Nový nárok môžu po dni nadobudnutia účinnosti štatútu a v súlade s vyššie uvedenou prílohou VII naďalej získať poslanci zvolení v roku 2009, ak:
a) boli poslancami v predchádzajúcom volebnom období a
b) už získali alebo im vznikal nárok v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia a
c) členský štát, v ktorom boli zvolení, prijal v súlade s článkom 29 štatútu odchylnú právnu úpravu alebo ak sa v súlade s článkom 25 štatútu rozhodli pre vnútroštátny systém a
d) nemajú nárok na národný ani európsky dôchodok plynúci z výkonu mandátu poslancov Európskeho parlamentu.
4. Poslanci platia príspevky do doplnkového dôchodkového fondu zo svojich súkromných zdrojov.“
12 Dňa 9. marca 2009 v nadväznosti na konštatovanie zhoršenia finančnej situácie doplnkového penzijného fondu predsedníctvo rozhodlo:
– „o vytvorení pracovnej skupiny… na účely stretnutia so zástupcami správnej rady penzijného fondu s cieľom zhodnotiť situáciu,
– … o pozastavení uplatnenia článkov 3 a 4 prílohy VII pravidiel PÚVPP s okamžitou platnosťou z dôvodu preventívnych opatrení,
– … že tieto preventívne opatrenia predsedníctvo znovu preskúma v priebehu jednej z budúcich schôdzok vo svetle zistených skutočností a výsledkov stretnutí a zistení pracovnej skupiny“.
13 Dňa 1. apríla 2009 rozhodlo predsedníctvo o zmene pravidiel z 12. júna 1990 (ďalej len „rozhodnutie z 1. apríla 2009“). Zmeny zahŕňajú najmä tieto opatrenia:
– zvýšenie veku odchodu do dôchodku zo 60 na 63 rokov s účinnosťou od prvého dňa siedmeho volebného obdobia, teda od 14. júla 2009 (článok 1 pravidiel z 12. júna 1990),
– zrušenie možnosti vyplatenia časti dôchodkových nárokov vo forme paušálnej sumy s okamžitou platnosťou (článok 3 pravidiel z 12. júna 1990),
– zrušenie možnosti predčasného dôchodku od veku 50 rokov s okamžitou platnosťou (článok 4 pravidiel z 12. júna 1990).
14 Predsedníctvo na účely odôvodnenia týchto opatrení uviedlo v prvom a druhom odôvodnení rozhodnutia z 1. apríla 2009 čisté zhoršenie stavu penzijného fondu v dôsledku účinkov súčasnej finančnej a hospodárskej krízy, ako aj perspektívu, že po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov v júli 2009 sa disponibilná likvidita fondu môže stať od roku 2010 nedostatočnou na účely splnenia povinností platby dôchodkov z dôvodu zastavenia príspevkov poistencov a nedostatočnej výnosnosti investícií. Existuje riziko, že penzijný fond bude musieť v dôsledku toho predať aktíva, čo je dôvod, pre ktorý je potrebné prijať opatrenia na účely zachovania likvidity fondu v maximálnej miere.
Okolnosti predchádzajúce sporu
15 Žalobcovia, lord Inglewood a ďalších desať žalobcov, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe, ako aj Marie‑Arlette Carlotti, boli poslancami Parlamentu. V tomto postavení vstúpili do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia a prispievali do fondu počas rozličných období pred júlom 2009.
16 Žalobami podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. mája a 10. augusta 2009 začali žalobcovia konania o neplatnosť proti rozhodnutiam z 9. marca 2009 (pozri bod 12 vyššie) a z 1. apríla 2009. Uznesením z 15. decembra 2010, Albertini a i./Parlament (T‑219/09 a T‑326/09, Zb. s. II‑5935), Všeobecný súd zamietol tieto žaloby ako neprípustné najmä z dôvodu neexistencie osobnej dotknutosti žalobcov rozhodnutím z 1. apríla 2009 ako všeobecne záväzného právneho aktu.
17 Listami adresovanými Parlamentu v období od 20. januára do 15. marca 2011 žalobcovia požiadali o možnosť poberať dôchodok z doplnkového dôchodkového zabezpečenia, uplatňujúc tak pravidlá platné v čase pred prijatím rozhodnutia z 1. apríla 2009.
18 Konkrétne Georges Berthu, Guy Bono, Marie‑Arlette Carlotti, Brendan Donnelly, Catherine Guy‑Quint, William Richard Inglewood, Nicole Thomas‑Mauro, Gary Titley, Vincenzo Viola a Maartje van Putten požiadali o možnosť poberať dôchodok od veku 60 rokov. David Robert Bowe a Christine Margaret Oddy požiadali o možnosť poberať predčasný dôchodok (od veku 56 rokov v prípade D. R. Bowea a bez presného určenia okamihu začatia poberania dôchodku v prípade CH. M. Oddyho). Okrem toho D. R. Bowe požiadal o možnosť poberať doplnkový dôchodok vo forme paušálnej sumy. B. Donnelly, W. R. Inglewood, CH. M. Oddy a G. Titley uviedli, že tiež zamýšľajú požiadať o vyplatenie ich dôchodku v paušálnej sume bez formulovania takejto žiadosti v tomto štádiu.
19 Parlament informoval žalobcov o zamietnutí ich žiadostí listami odoslanými v období od 10. februára do 28. marca 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“). V týchto listoch riaditeľ oddelenia Parlamentu pre odmeny a nároky sociálneho zabezpečenia poslancov predovšetkým pripomenul, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 posunulo vek odchodu do dôchodku pre bývalých poslancov zo 60 na 63 rokov a zrušilo možnosť vyplatenia časti dôchodkových nárokov vo forme paušálnej sumy.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 20. apríla a 31. mája 2011 podali žalobcovia tieto žaloby.
21 Uznesením z 15. septembra 2011 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu po vypočutí účastníkov konania rozhodol o spojení týchto vecí na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
22 V nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté Všeobecným súdom žalobcovia a Parlament predložili 5. a 17. októbra 2012 určité dokumenty a odpovedali na otázky Všeobecného súdu.
23 V rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd položil 29. októbra 2012 Parlamentu otázky, ktoré mali byť ústne zodpovedané na pojednávaní.
24 Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil rozhodnutie z 1. apríla 2009 za nezákonné,
– zrušil napadnuté rozhodnutia,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
25 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žaloby,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
Právny stav
26 Žalobcovia na podporu svojich žalôb uvádzajú námietku nezákonnosti rozhodnutia z 1. apríla 2009, ako aj päť žalobných dôvod, ktoré v podstate podporujú uvedenú námietku nezákonnosti a ktoré sú založené po prvé, na porušení ich nadobudnutých práv a na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, po druhé, na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, po tretie, na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP, po štvrté, na zjavne nesprávnom posúdení, a po piate, na porušení dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv.
27 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obsah napadnutých rozhodnutí pozostávajúci zo zamietnutia nároku žalobcov poberať doplnkový dôchodok od veku 60 rokov, poberať ho predčasne alebo vo forme paušálnej sumy bol vymedzený rozhodnutím z 1. apríla 2009, ktoré tieto možnosti zrušilo. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutia navzájom súvisia a žalobám je možné vyhovieť iba za predpokladu, že námietka nezákonnosti je dôvodná. Naproti tomu, ak v súvislosti s rozhodnutím z 1. apríla 2009 nemožno konštatovať žiadnu nezákonnosť, žaloby je potrebné zamietnuť.
O prvom žalobnom dôvod založenom na porušení nadobudnutých práv a na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
28 Prvý žalobný dôvod vznesený žalobcami sa delí na dve časti, pričom prvá je založená na porušení ich nadobudnutých práv a druhá na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
O prvej časti založenej na porušení nadobudnutých práv žalobcov
29 Žalobcovia poukazujú na judikatúru Únie, podľa ktorej v zásade nie je možné spochybniť nadobudnuté práva. Podľa ich názoru zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 63 rokov porušuje článok 27 ods. 2 štatútu poslancov (pozri bod 8 vyššie). Žalobcovia zastávajú názor, že nárok na doplnkový dôchodok nadobudli pred 1. aprílom 2009. Tento nárok totiž vznikol v deň uplynutia minimálneho obdobia, počas ktorého boli poistenci povinní prispievať, a preto je na určenie jeho formy potrebné uplatniť likvidačné pravidlá vyplývajúce z ustanovení pravidiel z 12. júna 1990 platných v tom čase. V replike žalobcovia doplnili, že podľa rozsudku Všeobecného súdu z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament (T‑439/09, Zb. s. II‑7231), rozhodnutie z 1. apríla 2009 nie je uplatniteľné na ôsmich žalobcov, ktorý ukončili svoje poslanecké funkcie pred rokom 2009, keďže tí už svoj nárok na dôchodok nadobudli v okamihu ukončenia funkcie.
30 Parlament v podstate uvádza, že podmienky nadobudnutia nároku na doplnkový dôchodok, upravené v pravidlách z 12. júna 1990, sú kumulatívne, a preto až splnenie poslednej zo všetkých podmienok predstavuje skutočnosť, ktorá zakladá dôchodkový nárok.
31 Keďže žalobcovia uvádzajú, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 porušuje ich nadobudnuté práva, je potrebné najprv určiť, či skutočne nadobudli nárok na doplnkový dôchodok pred vstupom uvedeného rozhodnutia do platnosti.
32 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 je všeobecne záväzné, a teda je normatívnym aktom, pretože sa vzťahuje na všetkých poslancov, ktorí sú alebo sa môžu stať poistencami systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia (uznesenie Albertini a i./Parlament, už citované v bode 16 vyššie, bod 42). Ako všeobecne záväzný akt, ktorý nie je určený konkrétnemu príjemcovi, nie je uvedené rozhodnutie nutné individuálne oznámiť, ale jeho vstup do platnosti je podmienený uverejnením. Základná zásada právneho poriadku Európskej únie totiž vyžaduje, aby akt vydaný orgánmi verejnej moci nebol uplatňovaný voči osobám podliehajúcim súdnej právomoci predtým, než mali možnosť sa s ním oboznámiť (rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 1979, Racke, 98/78, Zb. s. 69, bod 15).
33 Keďže nejde o akt, pre ktorý článok 254 ES stanovuje uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie, každá iná vhodná forma uverejnenia musí byť považovaná za dostatočnú. Ako uvádza Parlament, v rozsahu, v akom rozhodnutie z 1. apríla 2009 predstavuje akt jeho vnútornej organizácie, je nutné pripustiť, že dotknuté osoby s ním boli oboznámené v súlade s pravidlami, ktoré upravujú oznámenie takýchto opatrení v rámci tejto inštitúcie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že zmena prílohy pravidiel PÚVPP môže byť poslancom vykonávajúcim svoju funkciu oznámená tradičným spôsobom prostredníctvom vnútorného oznamu Parlamentu a nemusí byť predmetom individuálneho oznámenia s potvrdením o prijatí dotknutými poslancami (rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Parlement/Ripa di Meana a i., C‑470/00 P, Zb. s. I‑4167, body 67 a 70).
34 V tejto súvislosti je potrebné zastávať názor, že uverejnenie na intranete v súlade s praxou vykonávanou v Parlamente bolo v prípade poslancov vykonávajúcich svoju funkciu dostatočné. Naopak v prípade bývalých poslancov, ktorí nemajú prístup k intranetu Parlamentu, bolo nevyhnutné uverejniť daný akt na internete. Zostáva teda preskúmať, či sa takého uverejnenie v danom prípade uskutočnilo.
35 V odpovedi na otázky Všeobecného súdu Parlament po prvé uviedol, že zápisnica zo schôdze predsedníctva Parlamentu z 1. apríla 2009 obsahujúca rozhodnutie z 1. apríla 2009 bola uverejnená na jeho internetovej stránke vo všetkých jazykových verziách 11. mája 2009. Po druhé Parlament uviedol, že uvedené rozhodnutie bolo k dispozícii na jeho internetovej stránke od 12. alebo 13. mája 2009, s výnimkou dánskej a slovenskej verzie, ktoré boli uverejnené až 27. mája 2009. Žalobcovia nepopierajú, že tieto skutočnosti, ktoré podporujú aj snímkami z internetu, preukazujú, že predmetné dokumenty boli vytvorené alebo zmenené v uvedený deň.
36 Preto je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého im rozhodnutie z 1. apríla 2009 nebolo k dispozícii z dôvodu chýbajúceho riadneho oznámenia.
37 Všeobecnú súd teda zastáva názor, že Parlament dostatočne preukázal, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 bolo uverejnené na jeho intranetovej stránke 11. mája 2009 a na jeho internetovej stránke 13. a 27. mája 2009, v závislosti od jazykovej verzie. Ako všeobecne záväzný akt musí dané rozhodnutie vstúpiť do platnosti pre všetky osoby podliehajúce súdnej právomoci, ktorých právne postavenie ovplyvňuje, v rovnaký okamih tak z dôvodu právnej istoty, ako aj z dôvodu zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. marca 2011, AJD Tuna, C‑221/09, Zb. s. I‑1655, bod 113). Okrem toho možnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci oboznámiť sa s aktom tvorí podmienku jeho použiteľnosti, tak ako to bolo pripomenuté v bode 32 vyššie, a preto je potrebné v tejto súvislosti zohľadniť dátum, keď sa posledná z dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci mohla s týmto aktom oboznámiť.
38 Preto je potrebné konštatovať, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a predovšetkým skutočnosť, že niektoré z osôb dotknutých rozhodnutím z 1. apríla 2009 už nemali prístup k intranetu Parlamentu, vstúpilo uvedené rozhodnutie do platnosti pre všetkých poistencov doplnkového dôchodkového zabezpečenia 27. mája 2009. Existenciu nadobudnutých práv žalobcov je tak potrebné skúmať k tomuto dátumu.
39 V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať na jednej strane nárok na „bežný“ doplnkový dôchodok od veku 60 rokov a na druhej strane nárok na predčasný doplnkový dôchodok od veku 50 rokov, ako aj nárok na vyplatenie časti dôchodku vo forme paušálnej sumy.
– O nároku na doplnkový dôchodok od veku 60 rokov
40 V súlade s článkom 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 (pozri bod 4 vyššie) „má každý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý aspoň dva roky prispieval do… systému [doplnkového dôchodkového zabezpečenia], právo na doživotný dôchodok po ukončení funkcie od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahol vek 60 rokov.“ Z toho jasne vyplýva, že poslanec musí na to, aby nadobudol nárok na doplnkový dôchodok, splniť kumulatívne všetky z uvedených podmienok, t. j. po prvé prispievať do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia minimálne dva roky, po druhé ukončiť svoje funkcie a po tretie dosiahnuť vek 60 rokov. Fakt, že poslanec alebo bývalý poslanec splnil poslednú z uvedených podmienok, bez ohľadu na to, o ktorú z týchto podmienok ide, tak predstavuje skutočnosť spôsobujúcu vznik jeho nároku na doplnkový dôchodok.
41 Rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, tento záver nespochybňuje. Žalobcovia sa odvolávajú predovšetkým na bod 37 tohto rozsudku, ktorý znie:
„Všeobecný súd sa domnieva, že treba zohľadniť dátum 14. júl 2009 [ako relevantný dátum určenia uplatniteľného práva v prípade nároku žalobcu na dôchodok]. Skutočnosť spôsobujúca vznik nároku na doplnkový dôchodok je totiž definovaná článkom 1 ods. 1. pravidiel z 12. júna 1990 ako deň ukončenia funkcie poslanca…, čo účastníci konania nespochybňujú. Okrem toho, žalobca ukončil svoju funkciu k tomto dátumu … Treba preto považovať dátum, ku ktorému žalobca nadobudol svoje dôchodkové nároky, teda 14. júl 2009, za dátum relevantný na účely vymedzenia uplatniteľného práva v prejednávanom prípade.“
42 Hoci je v tejto súvislosti pravda, že druhá veta tohto bodu je formulovaná takým spôsobom, že ak by sa čítala samostatne, môže vzbudiť dojem, že jedine ukončenie funkcie poslanca predstavuje skutočnosť spôsobujúcu vznik nároku na doplnkový dôchodok, napriek tomu z kontextu, ako aj ďalších bodov tohto rozsudku vyplýva, že táto veta nepredstavuje všeobecnú zásadu, ale sa zameriava len na konkrétne okolnosti rozhodovanej veci, v ktorej ukončenie poslaneckej funkcie žalobcom predstavuje poslednú z podmienok uvedených v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990, ktoré mali byť splnené.
43 Po prvé druhá veta bodu 37 rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie, totiž vychádza – bez citovania znenia – z článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990, ktorý uvádza, ako bolo pripomenuté v bode 40 vyššie, tri kumulatívne podmienky nadobudnutia nároku na doplnkový dôchodok.
44 Po druhé v druhej vete bodu 38 rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie, sa konštatuje, že článok 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 sa má vykladať v tom zmysle, že dôchodkové nároky poslancov im vznikajú, „pokiaľ sú splnené v nich uvedené podmienky“. Ak by bola určujúca jedine podmienka týkajúca sa ukončenia funkcie, uvedenie „podmienok“ v množnom čísle by v tejto vete nedávalo zmysel.
45 Po tretie prvá veta bodu 50 rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie, zdôrazňuje, že „poslanci nadobúdajú právo na doplnkový dôchodok v dôchodkovom veku, stanovenom na 60 rokov, v súlade s článkom 1 pravidiel z 12. júna 1990“. Skutočnosť, že táto veta zmieňuje len jednu z podmienok uvedených v danom ustanovení, ktorá sa navyše odlišuje od predchádzajúcej podmienky, vyplýva z toho, že patrí do kontextu vyvrátenia konkrétneho tvrdenia žalobcu v danej veci, pričom dané vyvrátenie je založené na odôvodnení týkajúcom sa veku. V spojení s druhou vetou bodu 37 uvedeného rozsudku teda táto veta preukazuje, že okolnosť, keď je jedna z podmienok nadobudnutia nároku na dôchodok stanovených v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 uvedená samostatne, neznamená, že je dôležitejšia ako ostatné alebo že je jedinou určujúcou podmienkou.
46 Navyše samotní žalobcovia vo svojich žalobách – ktoré predchádzali vyhláseniu rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie – vychádzali zo skutočnosti, že splnili ďalšiu samostatnú podmienku z podmienok uvedených v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990, t. j. podmienku týkajúcu sa minimálneho obdobia prispievania do systému, keď tvrdili, že z toho dôvodu nadobudli nárok na dôchodok, bez ohľadu na ich vek a dátum ukončenia ich poslaneckej funkcie. Toto odôvodnenie zamieňajúce splnenie podmienky minimálneho obdobia prispievania s dátumom nadobudnutia nároku na dôchodok je len dodatočným preukázaním skutočnosti, že nárok na dôchodok môže byť nadobudnutý len v okamihu kumulatívneho splnenia všetkých podmienok stanovených v uvedenom článku 1 ods. 1.
47 Keďže žiadny zo žalobcov nedosiahol k 27. máju 2009 vek 60 rokov, nenadobudli k tomuto dátumu ešte nárok na doplnkový dôchodok.
– O nároku na predčasný doplnkový dôchodok od dosiahnutia veku 50 rokov a o nároku na vyplatenie časti doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy
48 V rozpore s nárokom na „bežný“ dôchodok, ktorý vzniká v okamihu, keď predmetný poslanec splnil zákonné podmienky uvedené v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 (pozri bod 44 vyššie), nadobudnutie nároku na predčasný dôchodok v súlade s bývalým článkom 3 prvou vetou uvedených pravidiel navyše predpokladá, aby dotknutá osoba dosiahla vek 50 rokov a podala v tejto súvislosti výslovnú žiadosť.
49 Hoci je pravda, že väčšina žalobcov – menovite G. Berthu, D. R. Bowe, B. Donnelly, W. R. Inglewood, Ch. R. Oddy, N. Thomas‑Mauro, V. Viola a M. van Putten ukončili k 27. máju 2009 poslaneckú funkciu a prekročili vek 50 rokov – mala právo požiadať pred vstupom rozhodnutia z 1. apríla 2009 do platnosti, t. j. pred 27. májom 2009, o poberanie predčasného doplnkového dôchodku, nik z nich takúto žiadosť k tomuto dátumu nepodal. Preto nemohli nadobudnúť nárok na predčasný dôchodok.
50 Pokiaľ ide o nárok na vyplatenie časti doplnkového dôchodku v paušálnej sume, išlo len o možnosť vyplatenia dôchodku, ktorú si poslanci poistení v tomto systéme mohli vybrať. Výber tejto možnosti predpokladal už existujúci nárok na dôchodok. Ako však bolo preukázané vyššie, žalobcovia nenadobudli k 27. máju 2009 ani nárok na doplnkový dôchodok, ani nárok na predčasný doplnkový dôchodok. Z toho vyplýva, že zrušenie možnosti vyplatenia časti dôchodku vo forme paušálnej sumy nemalo vplyv na práva nadobudnuté žalobcami.
51 Ostatné tvrdenia žalobcov tento záver nespochybňujú.
52 Po prvé žalobcovia sa odvolávajú na článok 27 ods. 2 štatútu poslancov, ktorý sa týka ochrany nadobudnutých práv v rámci systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia (pozri bod 8 vyššie), ako aj na prípis generálneho tajomníka Parlamentu z 24. novembra 2005, ktorý poukazuje na uvedené ustanovenie.
53 V tejto súvislosti postačuje uviesť, že štatút poslancov vstúpil do platnosti až od 14. júla 2009, tak ako to zdôrazňujú samotní žalobcovia vo svojich žalobách, a preto tento článok nie je uplatniteľný na rozhodnutie z 1. apríla 2009, ktoré vstúpilo do platnosti skôr. Okrem toho, ako bolo konštatované v bodoch 47, 49 a 50 vyššie, žalobcovia nemôžu preukázať ochranu žiadneho nadobudnutého práva pred vstupom uvedeného nariadenia do platnosti, t. j. pred 27. májom 2009. Preto žalobcovia nemôžu zakladať svoje tvrdenia na článku 27 ods. 2 štatútu poslancov.
54 Po druhé žalobcovia v replike tvrdia, že vzhľadom na osobitosti výkonu poslaneckej funkcie musí byť každý nasledujúci poslaneckú mandát posudzovaný samostatne tak, aby pri ukončení každého mandátu boli nároky na dôchodok vzťahujúci sa k tomuto mandátu nadobudnuté.
55 Táto výhrada sa implicitne, ale nevyhnutne zakladá na posúdení, ktoré žalobcovia nachádzajú v rozsudku Purvis/Parlament, už citovanom v bode 29 vyššie, podľa ktorého nárok na doplnkový dôchodok vzniká v okamihu ukončenia poslaneckej funkcie, bez ohľadu na ostatné podmienky uvedené v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 (pozri bod 29 vyššie). Iba za tohto predpokladu, teda osobitne pri nezohľadnení nadobudnutia bežného dôchodku vo veku 60 rokov, by žalobcovia mohli na základe ich následných mandátov automaticky nadobudnúť nárok na samostatný dôchodok za príspevky, ktoré zaplatili počas každého z ich mandátov.
56 Ako však bolo konštatované v bode 40 vyššie, nárok na doplnkový dôchodok vzniká až v okamihu, keď predmetný poslanec splní poslednú z kumulatívnych podmienok uvedených v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 bez ohľadu na skutočnosť, o ktorú z podmienok ide. Pre všetkých žalobcov v danej veci bol poslednou z týchto podmienok vek, keďže všetci prispievali počas minimálneho obdobia, všetci ukončili svoje funkcie, ale nik z nich nedosiahol vek odchodu do dôchodku (60 rokov pred 14. júlom 2009, 63 rokov po tomto dátume). Z toho vyplýva, že ak by sme aj predpokladali, že nárok na dôchodok má byť vypočítaný samostatne pre každý z nasledujúcich mandátov, tak ako to uvádzajú žalobcovia, neumožňuje to konštatovať, že žalobcovia nadobudli nárok na dôchodok pred vstupom rozhodnutia z 1. apríla 2009 do platnosti.
57 Z toho vyplýva, že túto výhradu je potrebné zamietnuť ako bezpredmetnú bez toho, aby bolo nutné skúmať, či je, ako uvádza Parlament, neprípustná alebo neodôvodnená.
58 Po tretie žalobcovia uvádzajú tvrdenie týkajúce sa zneužívajúcej neexistencie prechodných opatrení. V tejto súvislosti stačí v tomto štádiu konštatovať, že uvedené tvrdenie nie je relevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení nadobudnutých práv. Bude teda predmetom analýzy v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu.
59 Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti treba prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na porušení nadobudnutých práv zamietnuť.
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
– O výhrade založenej na porušení zásady právnej istoty
60 Pokiaľ ide o porušenie zásady právnej istoty, žalobcovia uplatňujú tri hlavné tvrdenia. Po prvé tvrdia, že predsedníctvo tým, že prijalo rozhodnutie z 1. apríla 2009, porušilo zásadu právnej istoty viažucu sa na „zmluvu o doplnkovom dôchodku“, ako aj zásadu kontinuity zmlúv. Po druhé podľa žalobcov predsedníctvo nemalo právomoc zmeniť pravidlá z 12. júna 1990. Po tretie napadnuté rozhodnutia majú retroaktívne účinky.
61 Po prvé je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd už rozhodol, že systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia patrí výlučne do právomocí verejnej moci, ktorými disponuje Parlament na to, aby mohol plniť poslanie, ktoré mu je zverené Zmluvami. Z toho vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce z tohto systému pre Parlament a pre poistených poslancov treba v dôsledku toho vnímať v rámci štatutárneho zväzku, ktorý ich spája, a teda nemajú zmluvný pôvod, ale patria do verejného práva, pričom toto konštatovanie nespochybňuje skutočnosť, že dotknuté osoby sa dobrovoľne zapojili do uvedeného systému (pozri v tomto zmysle rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 58 až 62).
62 Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že predsedníctvo malo právomoc prijať rozhodnutie z 1. apríla 2009 (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 63 a 64).
63 Po tretie Všeobecný súd v podstate konštatoval, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 nemalo účinky pred svojím vstupom do platnosti, keďže ovplyvňuje len poslancov, ktorí k tomuto dátumu nenadobudli nárok na doplnkový dôchodok, a preto nemá retroaktívny účinok (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 65 a 66).
64 Výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty treba preto zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú.
– O výhrade založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
65 Žalobcovia tvrdia, že sa zapojili do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, opierajúc sa o jasné a vopred stanovené podmienky, a že cieľ sledovaný predsedníctvom tak nemôže mať prednosť pred ich záujmom na zachovaní ich nadobudnutých práv. Okrem toho táto legitímna dôvera bola posilnená vykonanými výpočtami ASBL, napríklad z 27. apríla 2001, ktoré boli založené na pravidlách uplatniteľných pred prijatím rozhodnutia z 1. apríla 2009. Napokon Parlament v rozhodnutí predsedníctva z 1. apríla 2009 uznal povinnosť zabezpečiť dodržiavanie záväzkov prevzatých voči poistencom systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, a to nezávisle od situácie fondu.
66 V tejto súvislosti postačuje pripomenúť, že Všeobecný súd už rozhodol, že Parlament neposkytol žiadnu záruku, ktorá by v poslancoch poistených v tomto systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia mohla vyvolať legitímnu dôveru, že podmienky tohto systému sa v budúcnosti nezmenia (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 70), že odhady poskytnuté ASBL 27. apríla 2009 nepochádzali od Parlamentu (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 71) a že záväzok predsedníctva prijatý v mene Parlamentu počas schôdze 1. apríla 2009 zaistiť nárok poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia na získanie doplnkového dôchodku, na ktorý im zostane nárok aj po vyčerpaní fondu, sa týka len zaistenia nadobudnutých nárokov na dôchodok poslancami pre pravdepodobnú situáciu, keď sa penzijný fond vyčerpal pred zaplatením všetkých dôchodkových nárokov nahromadených jeho členmi (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 73). Ako však bolo uvedené v bodoch 47, 49 a 50 vyššie, žalobcovia k 27. máju 2009 nenadobudli nárok na dôchodok.
67 Výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery treba preto zamietnuť a v dôsledku toho treba zamietnuť prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania
O výhrade založenej na porušení zásady proporcionality
68 Žalobcovia tvrdia, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 neprimeraným spôsobom poškodzuje ich záujmy. Tendencia, ktorú môžeme pozorovať v systéme povinného dôchodkového zabezpečenia, priznať nárok na dôchodok vo veku 63 rokov nie je relevantná v systéme dobrovoľného dôchodkového zabezpečenia, ktorý je predmetom tohto sporu. Navyše žalobcovia zastávajú názor, že bolo neprimerané zrušiť všetky „osobitné spôsoby vyplatenia“ upravené v bývalých článkoch 3 a 4 pravidiel z 12. júna 1990. Predovšetkým bolo možné bez spôsobenia problémov vo financovaní fondu skôr znížiť časť nároku na dôchodok vyplatenú vo forme paušálnej sumy, než zrušiť túto možnosť úplne.
69 Parlament tieto tvrdenia popiera.
70 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade so zásadou proporcionality podlieha zákonnosť právnej úpravy Únie podmienke, že prostriedky, ktoré využíva, sú vhodné na uskutočnenie cieľa, ktorý predmetná úprava legitímne sleduje, a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie, pričom ak si možno vybrať medzi viacerými primeranými opatreniami, v zásade je potrebné použiť najmenej obmedzujúce (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 1996, NMB France a i./Komisia, T‑162/94, Zb. s. II‑427, bod 69).
71 Navyše je potrebné pripomenúť, že normotvorca disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri úprave systému sociálneho zabezpečenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2006, Campoli/Komisia, T‑135/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑297, II‑A‑2‑1527, body 71 a 72, a rozsudok Súdu pre verejnú službu z 19. júna 2007, Davis a i./Rada, F‑54/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑165, II‑A‑1‑911, bod 65), akým je aj systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ktorý je predmetom tohto sporu. V takejto oblasti však môže byť zákonnosť takéhoto opatrenia dotknutá len očividne neprimeraným charakterom prijatého opatrenia vo vzťahu k cieľu, ktorý má kompetentná inštitúcia sledovať (pozri rozsudky NMB France a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie a tam citovanú judikatúru, a Campoli/Komisia, už citovaný, bod 143).
72 Nakoniec zákonnosť aktu sa musí posudzovať so zreteľom na právne a skutkové okolnosti existujúce v čase prijatia tohto aktu (pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 30. októbra 2003, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, T‑125/03 R a T‑253/03 R, Zb. s. II‑4771, bod 69 a tam citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, Zb. s. I‑3875, bod 87, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 86). Preto prípadný neskorší pozitívny vývoj aktív doplnkového penzijného fondu nemožno zohľadniť na účely preskúmania primeranosti opatrení prijatých v rámci rozhodnutia z 1. apríla 2009.
– O legitímnosti sledovaného cieľa
73 Pokiaľ ide o cieľ sledovaný rozhodnutím z 1. apríla 2009, predsedníctvo pri prijímaní tohto rozhodnutia uviedlo štyri ciele, ktoré sa majú dosiahnuť, a to:
– zaistiť, aby poslanci, ktorí prispievali do systému dobrovoľného doplnkového dôchodkového zabezpečenia, poberali dôchodok na základe tohto systému,
– v najväčšej možnej miere vylúčiť akýkoľvek finančný dôsledok pre európskych daňovníkov,
– zaistiť, aby všetky náklady boli rozdelené spravodlivým spôsobom a za riadneho zohľadnenia potreby vysvetliť rozhodnutia verejnosti,
– v najväčšej možnej miere zachovať likviditu penzijného fondu.
74 Treba prijať názor, že Parlament mohol v rámci výkonu svojej právomoci regulácie systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 63 a 64) legitímne sledovať tieto ciele. Predovšetkým je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť, že systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia sa zakladá na poistno‑matematickom výpočte, v rámci ktorého musí celkový ročný príspevok poistenca a Parlamentu v zásade pokrývať celý nárok na dôchodok nadobudnutý v tom istom roku, pričom príspevok poistenca zodpovedá jednej tretine a príspevok Parlamentu dvom tretinám (pozri v tomto zmysle rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 45). Ak sa v takomto systéme preukáže, že predpovede výnosov aktív fondu, v závislosti od ktorých boli určené príspevky, boli príliš optimistické, je potrebné dospieť k záveru, že príspevky poistencov a Parlamentu boli v minulosti príliš nízke na financovanie nárokov na príslušný dôchodok. Na vyrovnanie systému je teda v zásade odôvodnené zvýšiť príspevky tak poistencov, ako aj Parlamentu.
75 V tomto kontexte je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého skutočnosti uplatniteľné v systéme povinného dôchodkového zabezpečenia nie sú relevantné pri odôvodnení zvýšenia veku odchodu do dôchodku v systéme dobrovoľného doplnkového dôchodkového zabezpečenia. V tejto súvislosti je pravda, že z tretieho odôvodnenia rozhodnutia z 1. apríla 2009 vyplýva, že vek 63 rokov bol ako nový vek odchodu do dôchodku vybratý s odvolaním sa na dôchodkový vek upravený v článku 14 štatútu poslancov. Rovnako je pravda, ako vyplýva z prvého a druhého odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, ako aj zo všetkých okolností jeho prijatia, že rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do dôchodku v rámci systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia bolo v zásade odôvodnené zložitou finančnou situáciou v doplnkovom penzijnom fonde, predovšetkým silnou krízou likvidity, ktorá mohla vzniknúť v krátkom čase, a nie snahou zosúladiť ho s vekom odchodu do dôchodku upraveným v ostatných systémoch dôchodkového zabezpečenia. Z toho dôvodu je toto tvrdenie potrebné zamietnuť.
– O vhodnosti opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa
76 Pokiaľ ide o vhodnosť opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa, je potrebné najprv pripomenúť ekonomickú situáciu penzijného fondu na začiatku roka 2009, ktorá bola opísaná najmä v bodoch 4 až 6 prípisu generálneho tajomníka Parlamentu z 1. apríla 2009 pre členov predsedníctva, ako aj v prvom a druhom odôvodnení rozhodnutia z 1. apríla 2009. Daná situácia bola charakteristická čistým zhoršením stavu najmä v dôsledku účinkov súčasnej finančnej a hospodárskej krízy a perspektívou, že po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov v júli 2009 sa disponibilná likvidita môže stať nedostatočnou na účely splnenia povinností platby dôchodkov z dôvodu zastavenia príspevkov poistencov, ktorí neboli znovuzvolení do Parlamentu, a nedostatočnej výnosnosti investícií.
77 Ako vyplýva z tabuľky uvedenej nižšie, osobitne vývoj hodnoty aktív fondu zaznamenal od konca roka 2006 až do začiatku roka 2009 pokles o 28,3 %:
| | 31. 12.
2006 | 30. 6.
2007 | 30. 6.
2008 | 30. 9.
2008 | 31. 12.
2008 | 28. 2.
2009 |
Hodnota aktív (EUR) | 202 153 585 | 218 083 135 | 189 406 299 | 180 628 488 | 159 047 636 | 144 973 916 |
78 Rovnako miera krytia dôchodkov na vyplatenie, ktorá bola k 30. júnu 2007 92 %, nedosahovala k 31. decembru 2008 viac ako 63 %.
79 Okrem toho podľa prípisu generálneho tajomníka Parlamentu z 1. apríla 2009 sa mesačné náklady na dôchodky na vyplatenie odhadovali na 1 000 000 eur od augusta 2009. Tiež bolo stanovené, že likvidita fondu bude od roku 2010 nedostatočná na splnenie si povinností vyplatenia dôchodkov a že v dôsledku toho bude fond nútený na vyplatenie dôchodkov predávať aktíva. Zo správ o likvidite penzijného fondu k 28. februáru 2009 totiž vyplýva, že likvidné prostriedky zhromaždené ASBL a SICAV, teda okamžite disponibilné hodnoty a bez dodatočných nákladov, na účely vyplatenia bežných záväzkov predstavovali k tomuto dátumu sumu okolo 5 000 000 eur. V súlade s prípisom generálneho tajomníka z 1. apríla 2009 bolo vyčerpanie všetkých aktív fondu stanovené na rok 2023.
80 Tieto predpovede boli stanovené na základe simulácií ex ante, ktoré uskutočnil Parlament 1. apríla 2009, pričom zohľadnil nezávislú poistno‑matematickú štúdiu, ktorú si nechal vypracovať, o posúdení situácie vo fonde k 30. júnu 2007 (ďalej len „pôvodná štúdia“), ako aj jej aktualizácie z 31. decembra 2008 a z 28. februára 2009. Tieto simulácie predpokladali, že 105 poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia požiada o dôchodok v druhej časti roka 2009. Tento počet bolo stanovený tak, že sa zohľadnili iba poistenci, ktorí mali dosiahnuť vek 60 rokov v druhom polroku 2009, a zohľadnila sa priemerná miera obnovy poslancov, ktorá bola 50 %. Ak by všetci títo 105 poslanci požiadali o vyplatenie 25 % z ich doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy, znamenalo by to pre fond dodatočné náklady okolo 7 900 000 eur, takže by bol nútený predať časť svojich aktív za veľmi znížené ceny v dôsledku hospodárskej krízy s ohľadom na slabú disponibilnú likviditu. Naproti tomu uvedené simulácie nezohľadňovali bývalých poslancov, ktorí mohli požiadať o predčasný dôchodok od veku 50 rokov, keďže táto možnosť bola v minulosti využívaná len zriedkavo.
81 S prihliadnutím na tieto skutočnosti sa zdá, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 bolo schopné realizovať alebo prinajmenšom podporiť viaceré z cieľov uvedených v bode 73 vyššie.
82 Tak zvýšenie veku odchodu do dôchodku o tri roky, ako aj zrušenie možnosti získať dôchodok čiastočne vo forme paušálnej sumy a zrušenie predčasného dôchodku odložili platby, ktoré by inak penzijný fond bol povinný uskutočniť od druhej polovice roka 2009. Tieto opatrenia tak umožnili bezprostredne sa vyhnúť kríze likvidity penzijného fondu, predaju cenných papierov za nevýhodných podmienok a nezanedbateľnému ušlému zisku, čím realizovali štvrtý z cieľov uvedených v bode 73 vyššie.
83 Navyše v rozpore s dvoma ďalšími opatreniami zvýšenie veku odchodu do dôchodku v rámci poistno‑matematickej hodnoty dôchodkov, ktoré môžu dotknutí poistenci očakávať, nebolo neutrálne, keďže celková dĺžka poberania dôchodku sa skrátila o tri roky, pričom výška mesačného dôchodku poberaná budúcimi dôchodcami ostala zachovaná. Toto opatrenie tak okrem iného umožnilo zlepšiť mieru pokrytia dôchodkov na vyplatenie v porovnaní s číslami uvedenými v bode 78 vyššie a tým podporilo prvý, druhý a tretí cieľ uvedený v bode 73 vyššie.
84 Žalobcovia vo všeobecnosti nepopierajú, že penzijný fond sa nachádzal v ťažkej ekonomickej situácii, ktorá bola opísaná v bodoch 76 až 79 vyššie, ale uvádzajú dve tvrdenia spochybňujúce rozsah uvedeného deficitu a výšku disponibilnej likvidity konštatovanej predsedníctvom.
85 Po prvé sa žalobcovia odvolávajú na časť pôvodnej štúdie uvedenej v bode 80 vyššie. Z tejto časti v podstate vyplýva, že možnosť poistenca poberať časť dôchodku vo forme paušálnej sumy je z poistno‑matematického pohľadu neutrálna a neprispieva k deficitu vo financovaní penzijného fondu.
86 V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že Všeobecný súd už konštatoval, že pôvodná štúdia vychádza predovšetkým z predpokladu ročného výnosu aktív fondu vo výške 6,99 %, ktorý sa zakladá na zobrazení vývoja predchádzajúceho 30. júnu 2007, pričom však od 30. júna 2007 do 28. februára 2009 bol skutočný vývoj hodnoty aktív konštantne negatívny. Z toho vyplýva, že závery poistno‑matematickej štúdie nie sú vôbec relevantné z hľadiska finančnej situácie doplnkového penzijného fondu k dátumu prijatia rozhodnutia z 1. apríla 2009 (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 103 a 104).
87 V druhom rade sa časť pôvodnej štúdie citovaná žalobcami týka v každom prípade jedine vyplatenia časti dôchodku vo forme paušálnej sumy, a nie predčasného dôchodku alebo zvýšenia veku odchodu do dôchodku.
88 Tvrdenie založené na časti pôvodnej štúdie tak treba zamietnuť.
89 Po druhé žalobcovia uvádzajú, že hodnota likvidných prostriedkov penzijného fondu bola k 28. februáru 2009 okolo 8 000 000 eur, a nie okolo 5 000 000 eur, ako to tvrdí Parlament (pozri bod 79 vyššie). V tejto súvislosti sa odvolávajú na zjavne nesprávne posúdenie predsedníctva. Žalobcovia vychádzajú z výmeny e‑mailovej komunikácie z marca 2011. Prvý e‑mail bol adresovaný 30. marca 2011 členom investičného výboru penzijného fondu administrátorovi penzijného fondu a obsahoval osobitne túto pasáž:
„Celková likvidná hodnota ku koncu februára 2009 bola okolo 8 miliónov eur:
Likvidita SICAV 6 885 045 eur (zahŕňa 3 869 848 eur (strana 11 bloku 2009 02 27 NAV)
Likvidita ASBL 1 172 163 eur“.
90 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd už rozhodol, že likvidná suma 8 miliónov eur citovaná vo vyššie uvedenom e‑maile z 30. marca 2011 bez pochybností vychádza zo zámeny medzi okamžite disponibilnou likviditou bez dodatočných nákladov a aktívami uloženými na investičných účtoch, ktoré však nie sú k dispozícii okamžite a bez dodatočných nákladov (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 111).
91 Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na výmene e‑mailovej komunikácie sa musí zamietnuť, rovnako ako výhrada založená na údajne zjavne nesprávnom posúdení.
– O voľbe najmenej obmedzujúceho opatrenia
92 Pokiaľ ide o voľbu najmenej obmedzujúceho opatrenia, žalobcovia v prvom rade tvrdia, že je neprimerané zrušiť akúkoľvek možnosť pre poistencov systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia získať časť dôchodku vo forme paušálnej sumy, keďže sa mohlo stanoviť, že sa obmedzí percentuálny podiel dôchodku, ktorý sa bude môcť kapitalizovať predvídateľným alebo paušálnym spôsobom.
93 Na jednej strane treba zdôrazniť, že približné výpočty uvedené v bode 79 vyššie predpokladajú, že celkový počet 105 bývalých poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ktorí mohli požiadať o dôchodok v druhej polovici roka 2009, si zvolí poberanie maximálneho podielu, teda 25 %, z dôchodku vo forme paušálnej sumy. V tejto súvislosti je teda pravda, že tieto čísla zodpovedajú najhoršej z možných situácií a že bolo možné, že skutočné výdavky fondu v druhom polroku 2009 budú nižšie. Túto hypotézu však v každom prípade nemožno vylúčiť.
94 Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 80 vyššie, uvedené výpočty nezohľadňovali prípadné žiadosti o predčasný dôchodok, čím opomenuli síce obmedzené, ale skutočné finančné riziko, ktoré tieto žiadosti predstavovali pre penzijný fond. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ekonomická situácia penzijného fondu, ako je opísaná vyššie, si vyžadovala opatrný prístup, ktorý čo najviac chránil krátkodobú likviditu fondu. Okrem toho je v tomto kontexte potrebné pripomenúť, že tak zrušenie výplaty vo forme paušálnej sumy, ako aj zrušenie predčasného dôchodku bolo z poistno‑matematického hľadiska neutrálne. V dôsledku toho je zrušenie týchto možností nutné označiť za opatrenie, ktoré obmedzuje poistencov systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia len v slabej miere.
95 Z toho vyplýva, že ani zrušenie možnosti výplaty časti dôchodku vo forme paušálnej sumy, ani zrušenie predčasného dôchodku nemôže byť v zmysle judikatúry citovanej v bode 71 vyššie považované za očividne neprimerané na dosiahnutie cieľov uvedených v rozhodnutí z 1. apríla 2009, ktoré boli vymenované v bode 73 vyššie. Z toho vyplýva, že tieto opatrenia dodržiavajú zásadu proporcionality.
96 V druhom rade žalobcovia uvádzajú, že na úmerné zvýšenie veku odchodu do dôchodku o tri roky bolo nevyhnutné uplatniť prechodné opatrenia.
97 Po prvé je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 upravovalo prechodné opatrenia. Hoci bol vek odchodu do dôchodku v zásade zvýšený na 63 rokov od prvého dňa siedmeho volebného obdobia, teda od 14. júla 2009, poistenci, ktorí k tomuto dátumu dosiahli 60 rokov, ešte mohli v lehote troch mesiacov požiadať o priznanie dôchodku. Žalobcovia tak požadujú dodatočné prechodné ustanovenia v prospech bývalých poslancov, ktorí k 14. júlu 2009 ešte nedosiahli 60 rokov.
98 Po druhé je dôležité pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 74 vyššie, že ak sa preukáže, že predpovede výnosov aktív fondu, v závislosti od ktorých boli určené príspevky, boli príliš optimistické, je potrebné dospieť k záveru, že príspevky boli v minulosti príliš nízke na financovanie nárokov na príslušný dôchodok, a teda na vyrovnanie systému je v zásade odôvodnené zvýšiť príspevky tak poistencov, ako aj Parlamentu.
99 V tomto prípade, pokiaľ ide o príspevky Parlamentu, je potrebné zdôrazniť, že v rámci rozhodnutia z 1. apríla 2009 sa na jednej strane v prípade upravenom v článku 1 ods. 5 a 6 pravidiel z 12. júna 1990, v ktorom sa poistenec rozhodne opustiť systém a nechať si vyplatiť odvedené príspevky, Parlament vzdal ustanovení, podľa ktorých si môže nechať preplatiť pomernú časť svojich príspevkov, ktorá tak v tomto prípade ostáva v penzijnom fonde, a na druhej strane Parlament poskytol záruku nároku poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia poberať dôchodok aj v prípade vyčerpania penzijného fondu.
100 V tejto súvislosti nie je dôležité, či pred prijatím rozhodnutia z 1. apríla 2009, ako uviedli žalobcovia počas pojednávania, už existoval takýto záväzok Parlamentu. Ak by sme totiž aj predpokladali, že to tak bolo, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že napriek prijatiu opatrení uvedených v rámci tohto rozhodnutia bolo možné očakávať predčasné vyčerpanie penzijného fondu.
101 Z pôvodnej štúdie teda vyplýva, že penzijný fond bude vyplácať dôchodky zo systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia do roku 2088. Naopak poistno‑matematická správa doplnkového penzijného fondu vypracovaná v apríli 2010 a zohľadňujúca situáciu k 31. decembru 2009, voči ktorej záverom účastníci konania nenamietajú, usudzuje, že vzhľadom na opatrenia prijaté v rámci rozhodnutia z 1. apríla 2009 bol dátum vyčerpania fondu presunutý len o tri roky na rok 2026, a to najmä vďaka výnimočnému 17 % výnosu v roku 2009.
102 Parlament tak s najväčšou pravdepodobnosťou bude znáša všetky výdavky penzijného fondu v rokoch 2026 až 2088.
103 Pokiaľ ide o príspevky poistencov v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, v bode 94 vyššie už bolo uvedené, že zrušenie možnosti poberať predčasný dôchodok alebo časť dôchodku vo forme paušálnej sumy je z poistno‑matematického hľadiska neutrálne. Z toho vyplýva, že zvýšenie veku odchodu do dôchodku je jediné opatrenie s vplyvom na výšku dôchodku, ktorý môžu poistenci očakávať, a preto môže byť označené za opatrenie s vplyvom na právo zakladajúce budúci nárok poistencov.
104 Po tretie je potrebné uviesť, ako uviedol Parlament, že každé prijatie prechodných opatrení môže ohroziť podporu cieľov uvedených v rozhodnutí z 1. apríla 2009. To je pravda predovšetkým pri zvýšení veku odchodu do dôchodku, ktorého cieľom bolo najmä oddialiť o tri roky začiatok vyplácania doplnkového dôchodku pre všetkých poistencov, ktorí už nie sú členmi Parlamentu a k 14. júnu 2009 nedosiahli vek 60 rokov, čím toto opatrenie prispelo k zachovaniu likvidity fondu. Prijatie prechodných opatrení v prospech týchto poistencov by totiž priblížilo dátum, ku ktorému by mohli požiadať o vyplácanie doplnkového dôchodku.
105 V tomto kontexte je tiež potrebné zohľadniť skutočnosť, že systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Parlamentu bol v roku 2009 odsúdený na zánik. Na jednej strane totiž v súlade s článkom 27 ods. 4 štatútu poslancov (pozri bod 8 vyššie) po ukončení šiesteho volebného obdobia 13. júla 2009 systém už nemôžu využívať noví poistenci. Na druhej strane sa k tomu istému dátumu penzijný fond prestane doplňovať o príspevky veľkého počtu poistencov, ktorí neboli znovuzvolení do Parlamentu. Nakoniec v súlade s odchylným ustanovením uvedením v bode 97 vyššie tí z poistencov, ktorí neboli znovuzvolení a dosiahli vek 60 rokov alebo viac, mohli požiadať o poberanie dôchodku od 14. júla 2009.
106 Z toho vyplýva, že ak by sa stanovili výhodnejšie prechodné opatrenia, nebolo by možné progresívne vyrovnať systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Parlamentu na viacero rokov. Naopak, bolo nevyhnutné prijať opatrenia, ktoré by zabezpečovali okamžité zachovanie hladiny likvidity a zároveň by dostačovali na predchádzanie predčasnej likvidácii aktív penzijného fondu. Za týchto podmienok môže každé dodatočné ukončenie poistného vzťahu v prospech poistenca vo veku približne 60 rokov ohroziť realizáciu cieľov sledovaných rozhodnutím z 1. apríla 2009. Keďže prijatie menej obmedzujúcich opatrení by nepostačovalo na podporu jednotlivých cieľov uvedených v bode 73 vyššie v rovnakom rozsahu, bolo odôvodnené prijať opatrenia s vplyvom na právo zakladajúce budúci nárok na dôchodok, teda zvýšiť vek odchodu do dôchodku, bez stanovenia prechodných opatrení v prospech tých poistencov, ktorí sa k 14. júnu 2009 blížia k dosiahnutiu veku 60 rokov.
107 V tejto súvislosti je potrebné dodať, že zvýšenie veku odchodu do dôchodku nepresahovalo nevyhnutnú hranicu na dosiahnutie uvedených cieľov, tak ako to požaduje judikatúra citovaná v bode 70 vyššie. Ako bolo totiž uvedené v bodoch 100 a 101 vyššie, uvedené opatrenie bolo schopné len oddialiť dátum predčasného vyčerpania fondu, ktoré však možno naďalej očakávať. Z toho dôvodu nebol úplne dosiahnutý najmä cieľ „vylúčiť v najväčšej možnej miere akýkoľvek finančný dôsledok pre európskych daňovníkov“. O to viac nemôžu byť v zmysle judikatúry citovanej v bode 71 vyššie opatrenia prijaté v rámci rozhodnutia z 1. apríla 2009 označené za očividne neprimerané vzhľadom na ciele uvedené v bode 73 vyššie.
108 V treťom rade napokon žalobcovia uvádzajú, že neexistencia prechodných opatrení nemôže byť v súvislosti so zásadou proporcionality odôvodnená vzhľadom na cieľ stanovený v rozhodnutí z 1. apríla 2009, keďže toto rozhodnutie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie umožňujúce preskúmať, či tieto opatrenia mohli tento cieľ ohroziť. Žalobcovia počas pojednávania dodali, že členovia správnej rady ASBL neboli pred prijatím uvedeného rozhodnutia požiadaní o stanovisko. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci je pravda, že prvé a druhé odôvodnenie rozhodnutia z 1. apríla 2009 predstavuje len krátke zhrnutie finančnej situácie penzijného fondu, jasne preukazuje nevyhnutnosť v najväčšej možnej miere zachovať jeho likviditu. Ako však vyplýva z úvah uvedených v bodoch 104 až 106 vyššie, práve uvedená nevyhnutnosť odôvodňuje skutočnosť, že predsedníctvo nepripojilo k rozhodnutiu z 1. apríla 2009 dodatočné prechodné opatrenia. Okrem toho pred prijatím uvedeného rozhodnutia bola finančná situácia penzijného fondu, ako aj opatrenia zamýšľané na jej zlepšenie vyčerpávajúcim spôsobom prerokované na viacerých stretnutiach správcov uvedeného fondu a zástupcov ASBL, pričom posledné stretnutie sa uskutočnilo 31. marca 2009. Za týchto podmienok sa žalobcovia nemôžu v súvislosti s neexistenciou prechodných opatrení platne odvolávať na nedostatok relevantného odôvodnenia.
109 Preto je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení zásady proporcionality.
O výhrade založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
110 Žalobcovia uvádzajú, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 je diskriminačné, keďže zvyšuje vek odchodu do dôchodku bez stanovenia prechodných opatrení. V tejto súvislosti žalobcovia uvádzajú dva príklady týkajúce sa zmeny systémov dôchodkového zabezpečenia Spoločenstva, pre ktoré Rada Európskej únie stanovila prechodné opatrenia. Okrem toho dochádza k diskriminácii medzi poslancami, ktorí dosiahli vek 60 rokov pred 14. júlom 2009 a mohli poberať dodatočný dôchodok priamo od veku 60 rokov na jednej strane, a poslancami, ktorí dosiahli vek 60 rokov po tomto dátume a na ktorých nadobudnuté nároky budú uplatnené všetky obmedzenia vyplývajúce z rozhodnutia z 1. apríla 2009, na druhej strane. Poslanci, ktorí dosiahli vek 60 rokov pred 14. júlom 2009, sa v rámci nadobudnutých práv a legitímnej dôvery neodlišovali od mladších poslancov, a najmä od tých, ktorí pred týmto dátumom splnili podmienky na poberanie predčasného dôchodku alebo sa blížili k dosiahnutiu veku 60 rokov.
111 Parlament tieto tvrdenia popiera.
112 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania dochádza, ak sa s dvoma kategóriami osôb, ktorých skutkové a právne situácie nemajú podstatné odlišnosti, zaobchádza rozdielne alebo ak sa s odlišnými situáciami zaobchádza rovnako (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 1994, La Pietra/Komisia, T‑100/92, Zb. VS s. I‑A‑83, II‑275, bod 50, a zo 16. apríla 1997, Kuchlenz‑Winter/Komisia, T‑66/95, Zb. s. II‑637, bod 55; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2004, E/Komisia, T‑251/02, Zb. VS s. I‑A‑359, II‑1643, bod 123).
113 Okrem toho v oblasti, v ktorej normotvorca disponuje širokou mierou voľnej úvahy, sa súd pri preskúmavaní dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie obmedzí na overenie, že dotknutá inštitúcia nevykonala svojvoľné alebo zjavne neprimerané rozlišovanie (pozri rozsudky Campoli/Komisia, už citovaný v bode 71 vyššie, bod 97, a Davis a i./Rada, už citovaný v bode 71 vyššie, bod 65 a tam citovanú judikatúru).
114 V danom prípade v prvom rade žalobcovia porovnávajú zmenu systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia so zmenou systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie, ktorá nastala v nadväznosti na nadobudnutie účinnosti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), a so zmenou systému dôchodkového zabezpečenia členov Európskej komisie a členov súdov Únie, ktorá nastala v nadväznosti na nadobudnutie účinnosti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1292/2004 z 30. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia č. 422/67/EHS a č. 5/67/Euratom k funkčným požitkom predsedu a členov Komisie a predsedu, sudcov, generálnych advokátov a tajomníka Súdneho dvora a predsedu, členov a tajomníka Súdu prvej inštancie (Ú. v. EÚ L 243, s. 23; Mim. vyd. 01/005, s. 116). Žalobcovia smerujú k preukázaniu, že tak ako osoby, ktorých sa tieto nariadenia týkajú, mali právo na prechodné opatrenia.
115 V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o prechodné ustanovenia upravujúce nároky členov Komisie a súdov Únie, ktoré vznikli pred 1. májom 2004, je v rámci nariadenia č. 1292/2004 potrebné konštatovať, že dané prechodné ustanovenia nemôžu v tejto veci slúžiť ako referenčný rámec, keďže sa netýkajú zvýšenia veku odchodu do dôchodku, ale jedine zníženia ročných sadzieb prírastku dôchodkových práv.
116 Po druhé, pokiaľ ide o zmenu systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie, zvýšenie veku odchodu do dôchodku zo 60 na 63 rokov upravené nariadením č. 723/2004 bolo platné pre úradníkov zamestnaných k 1. máju 2004 len pod podmienkou, že ešte nedosiahli vek 30 rokov. Pre úradníkov, ktorí k tomuto dátumu dosiahli vek 30 až 49 rokov, je odchod do dôchodku odstupňovaný v závislosti od ich veku v rozhraní medzi 62 rokmi a 8 mesiacmi a 60 rokmi a 2 mesiacmi. Nakoniec pre úradníkov, ktorí k 1. máju 2004 dosiahli vek 50 rokov alebo v službe odpracovali aspoň 20 rokov, bol vek odchodu do dôchodku stanovený na 60 rokov.
117 V podstate prechodné opatrenia prijaté v rámci nariadenia č. 723/2004 obsahujú jednak vyňatie určitých úradníkov zamestnaných k dátumu vstupu do platnosti zmien a jednak uplatnenie odstupňovania zmien v závislosti od veku úradníka zamestnaného k dátumu ich vstupu do platnosti.
118 V tomto kontexte je však po prvé dôležité uviesť, že starobný dôchodok, ktorý môžu úradníci Únie očakávať, predstavuje vo väčšine prípadov najdôležitejšiu alebo jedinú časť príjmu v starobe, na ktorú majú nárok na základe svojej profesionálnej činnosti. Naopak mandát poslanca Parlamentu vo všeobecnosti nemožno charakterizovať ako jedinú profesionálnu činnosť. Bežne je totiž vykonávaný po inej profesionálnej činnosti alebo pred ňou. Preto doplnkový dôchodok zo sporného systému predstavuje pre bývalých poslancov vo všeobecnosti len časť príjmu v starobe, pričom títo poslanci v rámci svojej profesionálnej činnosti zvyčajne nadobudli aj iné nároky na dôchodok. Z toho vyplýva, že zmena systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia neovplyvňuje poistencov rovnakým spôsobom ako zmena systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie.
119 Po druhé sa zmena systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie, ktorá bola prijatá v rámci nariadenia č. 723/2004, zakladá na odlišných dôvodoch, než sú uvedené v rozhodnutí z 1. apríla 2009, na zmenu systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Parlamentu.
120 Pokiaľ ide totiž o zvýšenie veku odchodu do dôchodku v rámci systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie, odôvodnenie 29 nariadenia č. 723/2004 uvádza, že „demografické zmeny a meniaca sa veková štruktúra príslušného obyvateľstva čoraz väčšmi zaťažujú systém dôchodkového zabezpečenia spoločenstva a vyžadujú, aby sa zvýšila veková hranica odchodu do dôchodku a aby sa znížila ročná miera prírastku pre výpočet práv na dôchodok, avšak v súlade s prechodnými opatreniami pre zamestnancov, ktorí už sú v činnej službe“. Z tohto odôvodnenia jasne vyplýva, že zvýšenie veku odchodu do dôchodku úradníkov, ako aj zníženie ročných sadzieb prírastku dôchodkových práv predstavuje prispôsobenie systému dôchodkového zabezpečenia progresívnemu demografickému vývoju, a nie reakciu na hlbokú krízu uvedeného systému. V tejto situáciu je možné, dokonca nevyhnutné upraviť prechodné opatrenia v prospech úradníkov zamestnaných v okamihu vstupu zmien do platnosti.
121 Naopak, ako už bolo uvedené v bode 75 vyššie, z prvého a druhého odôvodnenia rozhodnutia z 1. apríla 2009, ako aj zo všetkých okolností jeho prijatia vyplýva, že uvedené rozhodnutie, a najmä rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do dôchodku v rámci systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, bolo v zásade odôvodnené bezprostrednou krízou likvidity v doplnkovom penzijnom fonde. Táto kríza nebola výsledkom progresívneho demografického vývoja, ale je výsledkom spojeného účinku na jednej strane finančnej krízy, ktorá značne znížila hodnotu aktív fondu, a na druhej strane nerovnováhy medzi zníženými príjmami do systému vo forme absencie príspevkov splatných novými poistencami od siedmeho volebného obdobia začínajúceho v roku 2009 a zvýšenými výdavkami z dôvodu nastávajúceho odchodu na dôchodok veľkého množstva poslancov, ktorí neboli opätovne zvolení. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že uvedená nerovnováha bola so systémom doplnkového dôchodkového zabezpečenia spätá z dôvodu jeho prechodného charakteru, ktorý mal za následok jeho postupný zánik od vstupu štatútu poslancov do platnosti 14. júla 2009 na začiatku siedmeho volebného obdobia.
122 Na rozdiel od situácie systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov Únie v roku 2004 bola situácia doplnkového penzijného fondu na začiatku roka 2009 charakteristická osobitnou naliehavosťou, ktorá oprávňovala zníženie využitia prechodných opatrení v prospech poistencov systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia na striktné minimum. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že vzhľadom na skutočnosť, že od 14. júla 2009 neboli do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia prijímaní noví poistenci, týkali sa opatrenia prijaté v rámci rozhodnutia z 1. apríla 2009 v skutočnosti len poslancov už poistených k tomuto dátumu v tomto systéme. Za týchto okolností by prijatie dodatočných prechodných opatrení v prospech bývalých poistencov, ktoré by bolo možné porovnať s opatreniami prijatými pre úradníkov v rámci nariadenia č. 723/2004, prijaté opatrenia úplne zbavilo zmyslu.
123 Z toho vyplýva, že zmeny v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia boli odôvodnené osobitne naliehavou situáciou na začiatku roka 2009, ktorá sa týkala likvidity a úrovne pokrytia nárokov na dôchodok, pričom situácia žalobcov nebola podobná situácii úradníkov Únie, ktorí boli dotknutí zmenami systému ich dôchodkového zabezpečenia upravenými v nariadení č. 723/2004.
124 Keďže sa na jednej strane poslanci a na druhej strane úradníci Únie nachádzali v značne odlišnej skutkovej a právnej situácii, v prípade prijatia prechodných opatrení sa s nimi mohlo zaobchádzať odlišne.
125 V druhom rade žalobcovia porovnávajú na jednej strane poslancov, ktorí pred 14. júlom 2009 dosiahli vek 60 rokov a mohli poberať dôchodok vo veku 60 rokov, a na druhej strane poslancov, ktorí dosiahli 60 rokov po tomto dátume a mohli poberať dôchodok až vo veku 63 rokov. Ak teda mohla prvá skupina poberať dodatočný dôchodok od 1. augusta 2009, druhá skupina musela počkať najmenej do 1. augusta 2012. Malý rozdiel vo veku tak mohol viesť k rozdielu troch rokov pri poberaní doplnkového dôchodku, a to podľa tvrdení účastníkov konania platilo pre stovku poistencov z viac ako tisíc poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
126 Takáto situácia vznikla spojením odsekov 1 a 1a článku 1 pravidiel z 12. júna 1990, zmenených rozhodnutím z 1. apríla 2009. Uvedené rozhodnutie totiž upravilo hranicu, konkrétne 14. júla 2009, na vstup zvýšenia veku odchodu do dôchodku na 63 rokov do platnosti, pričom poistenci, ktorí dosiahli 60 rokov pred týmto dátumom a neboli (znovu)zvolení ako poslanci na siedme volebné obdobie, mohli poberať dodatočný dôchodok od 14. júla 2009.
127 Parlament počas pojednávania v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedol, že hoci je pravda, že negatívne účinky vyplývajúce z opatrení prijatých rozhodnutím z 1. apríla 2009 sa týkajú len 10 % poistencov v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, považoval toto opatrenie za menej obmedzujúce v porovnaní s opatreniami, ktoré by mali vplyv na výšku mesačného dôchodku, čo by sa týkalo všetkých poistencov vrátane tých, ktorí už poberajú doplnkový dôchodok.
128 V tejto súvislosti je po prvé potrebné zdôrazniť, že poistenci, ktorí k dátumu vstupu rozhodnutia z 1. apríla 2009 do platnosti už poberali doplnkový dôchodok, už k tomuto dátumu plne nadobudli svoje nároky naň, čo však neplatilo pre žalobcov, ako bolo uvedené v bode 47 vyššie.
129 Keďže na jednej strane žalobcovia a na druhej strane poistenci, ktorí už k dátumu vstupu do platnosti rozhodnutia z 1. apríla 2009 poberali doplnkový dôchodok, sa nachádzali v odlišnej skutkovej a právnej situácii, mohlo sa s nimi zaobchádzať odlišne.
130 Po druhé, pokiaľ ide o prechodné opatrenia upravené v prospech poistencov, ktorí v období od vstupu rozhodnutia z 1. apríla 2009 do platnosti, t. j. 27. mája 2009, do konca šiesteho legislatívneho obdobia, t. j. 13. júla 2009, dosiahli vek 60 rokov (pozri bod 97 vyššie), je potrebné uviesť, že v prípade zmeny právneho poriadku je bežné, dokonca nevyhnutné stanoviť hranicu, od ktorej sa nové právo uplatňuje na prebiehajúcu skutkovú situáciu. Stanovenie hranice je tak v zásade zákonné, hoci jej neodvratným účinkom je odlišné zaobchádzanie v prípade situácií, ktoré sa z časového hľadiska odlišujú len nepatrne.
131 Okrem toho je potrebné uviesť, že poslední uvedení poistenci, ktorí môžu poberať doplnkový dôchodok od veku 60 rokov, sa líšia od skupiny žalobcov, ktorí musia dosiahnuť vek 63 rokov, keďže prví už dosiahli vek odchodu do dôchodku pred koncom šiesteho volebného obdobia 13. júla 2009. Spĺňali tak všetky podmienky stanovené v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 na poberanie doplnkového dôchodku, až na jednu výnimku týkajúcu sa ukončenia funkcie poistencov, ktorí boli členmi Parlamentu počas šiesteho volebného obdobia. Naopak žalobcovia k 14. júlu 2009, teda k dátumu zmeny právneho poriadku, ešte podľa pravidiel platných v danom okamihu nedosiahli vek odchodu do dôchodku.
132 Ako správne uviedol Parlament, požiadavka veku uvedená v rozhodnutí z 1. apríla 2009 vychádza nielen z objektívnej, primeranej a od vôle normotvorcu nezávislej skutočnosti, ale je spojená s celým systémom dôchodkového zabezpečenia ako určujúci prvok odchodu na dôchodok a vyplácania dôchodku. Z toho vyplýva, že takáto požiadavka sama osebe nemôže byť v kontexte zmeny systému dôchodkového zabezpečenia považovaná za diskriminačnú alebo neprimeranú.
133 Za týchto okolností sa rozdielne zaobchádzanie so žalobcami v porovnaní s poslancami, ktorí k 14. júlu 2009 dosiahli 60 rokov, nemôže označiť za svojvoľné alebo zjavne neprimerané v zmysle judikatúry citovanej v bode 113 vyššie.
134 Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, ako aj druhý žalobný dôvod ako celok.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP
135 Žalobcovia tvrdia, že predsedníctvo porušilo článok 29 pravidiel PÚVPP v rozsahu, v akom pred prijatím rozhodnutia z 1. apríla 2009 nepožiadalo o stanovisko generálneho tajomníka Parlamentu a kolégium kvestorov Parlamentu.
136 Parlament voči týmto tvrdeniam namieta.
137 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd už rozhodol jednak, že článok 29 pravidiel PÚVPP sa týka iba výkladu a uplatnenia uvedených pravidiel a nie ich zmien, a jednak, že v súlade s ustanoveniami interného nariadenia Parlamentu majú kvestori na schôdzach predsedníctva poradný hlas (rozsudok Purvis/Parlament, už citovaný v bode 29 vyššie, body 120 až 122).
138 Keďže žalobcovia v replike dodali, že povinnú konzultáciu s kvestormi nemožno považovať za platne splnenú v prípade, ak kvestori mali na schôdzach predsedníctva len poradný hlas, čo by bolo v rozpore s ustálenou praxou Parlamentu a zbavilo by tak článok 29 pravidiel PÚVPP potrebného účinku, je po prvé potrebné konštatovať, ako vyplýva z výrazu „navyše“, ktorým sa začína bod 122 rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie, že Všeobecný súd len na doplnenie vychádzal z tvrdenia o účasti kvestorov na schôdzach predsedníctva v zmysle interného nariadenia Parlamentu. Tvrdenie, podľa ktorého sa článok 29 pravidiel PÚVPP nevzťahuje na zmeny uvedených pravidiel, totiž samo osebe postačuje na zamietnutie žalobného dôvodu založeného na porušení tohto ustanovenia.
139 Po druhé, hoci sa žalobcovia odvolávajú na ustálenú prax Parlamentu, ani neuviedli, čo je predmetom tejto praxe, ani nepredložili skutočnosti preukazujúce jej existenciu.
140 Po tretie žalobcovia potvrdzujú, že ak by sa formálna konzultácia kvestorov uskutočnila, tí by požiadali o stanovisko právneho servisu a poistno‑matematických odborníkov, čo spravili v roku 1999 pri zmene pravidiel z 12. júna 1990. Bez ohľadu na skutočnosť, že toto tvrdenie sa zakladá na obyčajnom predpoklade žalobcov týkajúcom sa iniciatívy, ktorú môžu vyvinúť spolupracovníci kvestorov, ich odvolanie sa na činnosť kvestorov, ktorá sa uskutočnila v roku 1999, je v rozpore s obsahom spisu. Ako totiž vyplýva z poznámok spolupracovníka kvestorov z 29. augusta 1998, ktoré žalobcovia predložili predsedníctvu, preskúmanie zmien právnym servisom sa v tom období uskutočnilo na žiadosť predsedníctva, a nie na žiadosť kvestorov.
141 Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod žalobcov je potrebné zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení
142 Žalobcovia uvádzajú, že dôvod uvedený v treťom odôvodnení rozhodnutia z 1. apríla 2009 zvýšiť na 63 rokov nadobudnutie nároku na doplnkový dôchodok, ktorý sa zakladá na vývoji v oblasti starobných dôchodkov v členských štátoch, je nezákonný a že zvýšenie veku na nadobudnutie nároku na dôchodok porušuje článok 27 ods. 2 štatútu poslancov.
143 Parlament voči týmto tvrdeniam namieta.
144 Pokiaľ ide po prvé o porušenie článku 27 ods. 2 štatútu poslancov, v bode 53 vyššie bolo konštatované, že uvedený štatút ešte v okamihu prijatia rozhodnutia z 1. apríla 2009 nebol v platnosti, a preto toto rozhodnutie nemohlo porušiť ustanovenia tohto štatútu.
145 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa dôvodu uvedeného v rámci tretieho odôvodnenia rozhodnutia z 1. apríla 2009, v bode 75 vyššie bolo konštatované, že rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do dôchodku v rámci systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia bolo v zásade odôvodnené zložitou finančnou situáciou v doplnkovom penzijnom fonde. Keďže tento motív postačuje na odôvodnenie zvýšenia veku odchodu do dôchodku, ako bolo konštatované v bodoch 70 až 109 vyššie, skutočnosť, či predsedníctvo legitímne prijalo dodatočné dôvody, nemá na tento spor vplyv. Toto tvrdenie je preto potrebné zamietnuť ako neúčinné.
146 Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv
147 Žalobcovia, vychádzajúc z existencie zmluvného vzťahu medzi nimi a Parlamentom, tvrdia, že rozhodnutia 1. apríla 2009 je arbitrárne a predstavuje porušenie zmluvy.
148 V tejto súvislosti postačuje pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 61 vyššie, odvolávajúc sa na konštatovania uvedené v rámci rozsudku Purvis/Parlament, už citovaného v bode 29 vyššie, že práva a povinnosti, ktoré vyplývajú zo systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia pre Parlament a pre poistencov uvedeného systému, treba vnímať v rámci štatutárneho zväzku, ktorý ich spája, a teda nemajú zmluvný pôvod.
149 V dôsledku toho je namieste piaty žalobný dôvod zamietnuť.
150 Keďže všetky žalobné dôvody, ktoré žalobcovia uviedli na podporu svojej námietky nezákonnosti rozhodnutia z 1. apríla 2009, treba zamietnuť, je potrebné zamietnuť túto námietku. Z toho vyplýva, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 predstavovalo platný základ napadnutých rozhodnutí. V súlade s tým, čo sa uviedlo v bode 27 vyššie, je preto potrebné žalobu zamietnuť ako celok.
O trovách
151 V súlade s ustanovením článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia vo veci nemali úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Parlamentu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloby sa zamietajú.
2. Lord Inglewood a ďalší desiati žalobcovia, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe, ako aj Marie‑Arlette Carlotti sú povinní nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | Van der Woude |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. marca 2013.
Podpisy
Príloha
Georges Berthu, s bydliskom v Longré (Francúzsko),
Guy Bono, s bydliskom v Saint‑Martin‑de‑Crau (Francúzsko),
David Robert Bowe, s bydliskom v Leeds (Spojené kráľovstvo),
Brendan Donnelly, s bydliskom v Londýne (Spojené kráľovstvo),
Catherine Guy‑Quint, s bydliskom v Cournon d’Auvergne (Francúzsko),
Christine Margaret Oddy, s bydliskom v Coventry (Spojené kráľovstvo),
Nicole Thomas‑Mauro, s bydliskom v Épernay (Francúzsko),
Gary Titley, s bydliskom v Boltone (Spojené kráľovstvo),
Maartje van Putten, s bydliskom v Amsterdame (Holandsko),
Vincenzo Viola, s bydliskom v Palerme (Taliansko).
Obsah
Právny rámec
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
O prvom žalobnom dôvod založenom na porušení nadobudnutých práv a na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
O prvej časti založenej na porušení nadobudnutých práv žalobcov
– O nároku na doplnkový dôchodok od veku 60 rokov
– O nároku na predčasný doplnkový dôchodok od dosiahnutia veku 50 rokov a o nároku na vyplatenie časti doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
– O výhrade založenej na porušení zásady právnej istoty
– O výhrade založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania
O výhrade založenej na porušení zásady proporcionality
– O legitímnosti sledovaného cieľa
– O vhodnosti opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa
– O voľbe najmenej obmedzujúceho opatrenia
O výhrade založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv
O trovách