NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 17. októbra 2018 (1)
Vec C‑444/17
Préfet des Pyrénées‑Orientales
proti
Abdelazizovi Aribovi,
Procureur de la République,
Procureur général près la cour d’appel de Montpellier
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Kódex schengenských hraníc – Článok 32 – Kontrola vnútorných hraníc – Smernica 2008/115/ES – Pôsobnosť – Článok 2 ods. 2 písm. a) – Neoprávnený vstup štátneho príslušníka tretej krajiny – Vylúčenie z posúdenia vnútorných hraníc ako vonkajších hraníc“
Úvod
1. Podľa už ustálenej judikatúry Súdneho dvora ustanovenia smernice 2008/115/ES(2) v zásade bránia uloženiu trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len z dôvodu neoprávnenosti jeho pobytu v členskom štáte. Jedinými dvoma výnimkami, založenými na judikatúre, sú situácia, v ktorej sa uplatnilo konanie o návrate upravené smernicou 2008/115, a ak sa štátny príslušník naďalej neoprávnene zdržiaval na území tohto členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa(3), a situácia, v ktorej sa uplatnilo konanie o návrate, a dotknutá osoba znova vstúpi na uvedené územie v rozpore so zákazom vstupu(4).
2. Kľúčová otázka, ktorú kladie v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), je otázka, či by mala byť prípustná tretia výnimka v situácii, keď štátny príslušník tretej krajiny bol bez povolenia na pobyt zadržaný v blízkosti vnútorných hraníc. Je potrebné preto určiť nie zákonnosť obnovenia kontrol na vnútorných hraniciach, ale len dôsledky takéhoto obnovenia.
3. V rámci prejednávanej veci sa má Súdny dvor opäť vyjadriť k zlučiteľnosti ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje uložiť trest odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len z dôvodu jeho nelegálnej situácie, so smernicou 2008/115.
4. Moja analýza bude viesť k tomu, že navrhnem Súdnemu dvoru, aby na túto otázku odpovedal záporne. Podľa ustanovení smernice 2008/115 neexistuje rozdiel medzi zadržaním v blízkosti francúzsko‑španielskej hranice a zadržaním na Avenue des Champs‑Elysées. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že dočasné obnovenie kontrol na vnútorných hraniciach v súlade s Kódexom schengenských hraníc(5) na tom nič nemení.
Právny rámec
Právo Únie
Kódex schengenských hraníc
5. Článok 5 Kódexu schengenských hraníc uvádza:
„1. Vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín. Na hraničných priechodoch, ktoré nie sú otvorené nepretržite 24 hodín denne, sa jasne vyznačia otváracie hodiny.
Členské štáty predložia Komisii zoznam svojich hraničných priechodov v súlade s článkom 39.
…
3. Bez toho, aby boli dotknuté výnimky ustanovené v odseku 2 alebo povinnosti členských štátov v oblasti medzinárodnej ochrany, zavedú členské štáty v súlade so svojím vnútroštátnym právom sankcie za neoprávnené prekročenie vonkajších hraníc na iných miestach než na hraničných priechodoch alebo v iných časoch než počas stanovených otváracích hodín. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“
6. Článok 13 ods. 1 tohto Kódexu stanovuje:
„Hlavným cieľom hraničného dozoru je zabrániť neoprávnenému prekročeniu hraníc, čeliť cezhraničnej kriminalite a prijímať opatrenia proti osobám, ktoré prekračujú hranicu neoprávnene. Osoba, ktorá neoprávnene prekročila hranicu a ktorá nie je oprávnená zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu, sa zadrží a postupuje sa voči nej podľa smernice 2008/115/ES.“
7. Podľa článku 14 uvedeného Kódexu:
„1. Vstup na územie členských štátov sa odoprie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nespĺňa všetky podmienky na vstup stanovené v článku 6 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok 6 ods. 5 Týmto nie je dotknuté uplatňovanie osobitných ustanovení, ktoré sa týkajú práva na azyl, medzinárodnú ochranu alebo na vydanie víz na dlhodobý pobyt.
2. Vstup sa môže odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom sa uvedú presné dôvody odopretia. Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo. Rozhodnutie nadobúda účinnosť okamžite.
Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopretí vstupu prostredníctvom uvedeného formulára.
3. Osoby, ktorým sa odoprie vstup, majú právo na odvolanie. Odvolanie sa podáva v súlade s vnútroštátnym právom. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom.
Podanie takéhoto odvolania nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok.
Bez toho, aby bola dotknutá náhrada poskytovaná podľa vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené, právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup.
4. Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý.
5. Členské štáty zostavujú štatistiky o počte osôb, ktorým sa odoprel vstup, o dôvodoch odopretia, štátnej príslušnosti osôb, ktorým sa odoprel vstup, a o druhu hranice (pozemná, vzdušná alebo námorná), na ktorej sa im vstup odoprel a každý rok ich predkladajú Komisii (Eurostatu) v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 862/2007[(6)].
6. Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V.“
8. Článok 23 Kódexu schengenských hraníc, nazvaný „Kontroly v rámci územia“, stanovuje:
„Zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní:
a) výkon policajných právomocí príslušnými orgánmi členských štátov podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ nemá výkon týchto právomocí rovnaký účinok ako hraničné kontroly; toto platí aj v pohraničných oblastiach. V zmysle prvej vety sa výkon policajných právomocí nemôže považovať za rovnocenný výkonu hraničných kontrol, najmä keď policajné opatrenia:
i) nemajú za cieľ kontrolu hraníc,
ii) zakladajú sa na všeobecných policajných informáciách a skúsenostiach vo vzťahu k možným ohrozeniam verejnej bezpečnosti a ich cieľom je predovšetkým boj proti cezhraničnej kriminalite,
iii) pripravujú a vykonávajú sa spôsobom, ktorý sa zreteľne odlišuje od systematických kontrol osôb na vonkajších hraniciach,
iv) vykonávajú sa na základe náhodných kontrol;
…“
9. Článok 25 tohto Kódexu stanovuje:
„1. Ak existuje v priestore bez kontroly vnútorných hraníc závažné ohrozenie verejného poriadku alebo vnútornej bezpečnosti v niektorom z členských štátov, tento členský štát môže výnimočne obnoviť kontrolu hraníc na celej dĺžke alebo na určitých úsekoch svojich vnútorných hraníc na obmedzenú dobu najviac 30 dní, alebo na predvídateľné trvanie tohto závažného ohrozenia, ak jeho trvanie prekročí 30 dní. Rozsah a trvanie dočasného obnovenia kontroly vnútorných hraníc neprekročí nevyhnutne potrebné minimum na reakciu na závažné ohrozenie.
2. Kontrola vnútorných hraníc sa obnoví len ako posledná možnosť a v súlade s článkami 27, 28 a 29. Ak sa uvažuje o prijatí rozhodnutia o obnovení kontroly vnútorných hraníc v súlade s článkami 27, 28 alebo 29, musia sa v každom prípade zohľadniť kritériá uvedené v článkoch 26 a 30.
3. Ak závažné ohrozenie verejného poriadku alebo vnútornej bezpečnosti v dotknutom členskom štáte trvá dlhšie než je doba stanovená v odseku 1 tohto článku, môže tento členský štát po zohľadnení kritérií uvedených v článku 26 a v súlade s článkom 27, ako aj po zohľadnení akýchkoľvek nových skutočností predĺžiť dobu kontroly svojich vnútorných hraníc na základe rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1 tohto článku, na dobu v trvaní najviac 30 dní, a to aj opakovane.
4. Celková doba obnovenia kontroly vnútorných hraníc, vrátane všetkých predĺžených dôb kontroly v zmysle odseku 3 tohto článku, nesmie prekročiť šesť mesiacov. V prípade výnimočných okolností uvedených v článku 29 možno uvedenú celkovú dobu predĺžiť najviac na dva roky v súlade s odsekom 1 uvedeného článku.“
10. Článok 32 uvedeného Kódexu uvádza:
„V prípade, že sa obnoví kontrola vnútorných hraníc, uplatňujú sa primerane príslušné ustanovenia hlavy II.“
11. Články 5, 13 a 14 uvedeného Kódexu sú súčasťou jeho hlavy II s názvom „Vonkajšie hranice“, zatiaľ čo články 23, 25 a 32 sú súčasťou jeho hlavy III s názvom „Vnútorné hranice“.
Smernica 2008/115
12. Predmet smernice 2008/115 je v jej článku 1 opísaný takto:
„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“
13. Článok 2 smernice 2008/115, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.
2. Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:
a) ktorým sa v súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc odoprel vstup, alebo ktorí boli zadržaní príslušnými orgánmi v súvislosti s neoprávneným prekročením vonkajšej pozemnej, vzdušnej alebo vodnej hranice členského štátu a ktorí následne v tomto členskom štáte nezískali oprávnenie alebo právo na pobyt;
b) ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva, alebo voči ktorým prebieha extradičné konanie.
…“
14. Podľa článku 3 tejto smernice, nazvaného „Vymedzenia pojmov“:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
2. ‚nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 Kódexu schengenských hraníc alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte.
3. ‚návrat‘ je proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu, alebo nútený návrat – do:
– jeho krajiny pôvodu, alebo
– krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo
– inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme;
4. ‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo stanovuje povinnosť návratu.
5. ‚odsun‘ je vykonanie povinnosti návratu, teda fyzický transport z členského štátu.
…“
15. Článok 4 ods. 4 tejto smernice stanovuje:
„Pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú podľa článku 2 ods. 2 písm. a) vyňatí z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, členské štáty:
a) zabezpečia, že zaobchádzanie s nimi a úroveň ich ochrany nie sú menej priaznivé oproti tým, ktoré sú uvedené v článku 8 ods. 4 a 5 (obmedzenia uplatňovania donucovacích opatrení), v článku 9 ods. 2 písm. a) (odloženie odsunu), v článku 14 ods. 1 písm. b) a d) (urgentná zdravotná starostlivosť a zohľadnenie potrieb zraniteľných osôb) a v článkoch 16 a 17 (podmienky zaistenia) a
b) dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“
16. Článok 6 s názvom „Rozhodnutie o návrate“ v odseku 1 tej istej smernice uvádza, že „členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5“.
17. Podľa článku 16 tej istej smernice:
„1. Zaistenie sa spravidla vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Ak členský štát nemôže poskytnúť ubytovanie v špecializovanom zariadení určenom na zaistenie a musí sa obrátiť na väzenské zariadenie, zaistení štátni príslušníci tretích krajín sú oddelení od riadnych väzňov.
2. Na požiadanie sa zadržaným štátnym príslušníkom tretích krajín včas umožní nadviazanie kontaktu s právnymi zástupcami, rodinnými príslušníkmi a príslušnými konzulárnymi orgánmi.
3. Osobitná pozornosť sa musí venovať situácii zraniteľných osôb. Poskytuje sa urgentná zdravotná starostlivosť a základná liečba.
4. Relevantné a príslušné vnútroštátne, medzinárodné a mimovládne organizácie a orgány majú možnosť navštevovať zariadenia určené na zaistenie uvedené v odseku 1 v rozsahu, v akom sa používajú na zaistenie štátnych príslušníkov tretích krajín podľa tejto kapitoly. Takéto návštevy môžu podliehať súhlasu.
5. Zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín sa pravidelne poskytujú informácie o pravidlách uplatňovaných v danom zariadení a o ich právach a povinnostiach. Takéto informácie zahŕňajú aj informácie o ich práve, zakotvenom vo vnútroštátnom práve, kontaktovať organizácie a orgány uvedené v odseku 4.“
Francúzske právo
18. Článok L. 621‑2 code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d’asile (zákon o vstupe a pobyte cudzincov a o práve na azyl) v znení loi n° 2012‑1560, du 31 décembre 2012, relative à la retenue pour vérification du droit au séjour et modifiant le délit d’aide au séjour irrégulier pour en exclure les actions humanitaires et désintéressées(7) (zákon č. 2012‑1560 z 31. decembra 2012 o zaistení na účely kontroly práva na pobyt, ktorým sa mení prečin pomoci s neoprávneným pobytom v tom zmysle, že sa z neho vylučujú humanitárne a nezištné skutky) (ďalej len „Ceseda“), stanovuje:
„Odňatím slobody na jeden rok a peňažným trestom vo výške 3 750 eur sa potrestá cudzinec, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie:
(1) ak vstúpil na kontinentálne územie bez splnenia podmienok uvedených v článku 5 ods. 1 písm. a), b) alebo c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006[(8)] z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc)[(9)], a bez toho, aby mu bol povolený vstup na územie na základe článku 5 ods. 4 písm. a) a c) tohto nariadenia[(10)]; to platí aj vtedy, keď na cudzinca bolo vydané upozornenie na účely odopretia vstupu na základe vykonateľného rozhodnutia prijatého iným štátom, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru podpísaného 19. júna 1990 v Schengene;
(2) alebo ak priamo z územia štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, vstúpil na kontinentálne územie v rozpore s článkom 19 ods. 1 alebo 2, článkom 20 ods. 1 a článkom 21 ods. 1 alebo 2, s výnimkou podmienok uvedených v článku 5 ods. 1 písm. e) už citovaného nariadenia [č. 562/2006] a v písmene d), ak upozornenie na účely odopretia vstupu nevyplýva z vykonateľného rozhodnutia prijatého iným štátom, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru.
…
Na uplatnenie tohto článku môže byť trestné stíhanie začaté, len pokiaľ boli skutkové okolnosti zistené za podmienok stanovených v článku 53 Trestného poriadku.“
19. Článok 53 Trestného poriadku stanovuje:
„O pristihnutie pri páchaní zločinu alebo prečinu ide v prípade zločinu alebo prečinu, ktorý je práve páchaný alebo bol práve spáchaný. O pristihnutie pri páchaní zločinu alebo prečinu ide aj v prípade, že podozrivá osoba je v čase veľmi blízkom skutku prenasledovaná krikom verejnosti alebo je u nej zistená držba istých predmetov, alebo vykazuje stopy či indície, na základe ktorých sa možno domnievať, že sa zúčastnila na zločine alebo prečine.
Po pristihnutí pri páchaní zločinu alebo prečinu môže vyšetrovanie vedené pod dohľadom prokurátora republiky za podmienok upravených v tejto kapitole prebiehať nepretržite osem dní.
Ak nevyhnutné vyšetrovanie na preukázanie pravdy o zločine alebo prečine, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody najmenej päť rokov, nemožno odložiť, prokurátor môže za rovnakých podmienok rozhodnúť o predĺžení vyšetrovania na obdobie najviac osem dní.“
20. Článok 62‑2 Trestného poriadku stanovuje:
„Zadržanie je donucujúce opatrenie, o ktorom rozhoduje príslušník justičnej polície pod dohľadom súdneho orgánu a prostredníctvom ktorého je osoba, voči ktorej existuje jedno alebo viacero dôvodných podozrení, že spáchala alebo sa pokúsila spáchať zločin alebo prečin, ktorý možno potrestať odňatím slobody, zadržaná pre potreby vyšetrujúceho orgánu.
…“
21. Článok 78‑2 Trestného poriadku stanovuje
„Dôstojníci služby kriminálnej a vyšetrovacej polície a – pod ich vedením a na ich zodpovednosť – zamestnanci a pomocní zamestnanci služby kriminálnej a vyšetrovacej polície uvedení v článkoch 20 a 21‑1 môžu vyzvať na preukázanie totožnosti akýmikoľvek prostriedkami každú osobu, u ktorej existuje presvedčivý dôvod alebo presvedčivé dôvody domnievať sa,
– že spáchala alebo sa pokúsila spáchať protiprávny čin,
– že sa pripravuje na spáchanie trestného činu,
– že môže poskytnúť informácie užitočné pre vyšetrovanie trestného činu,
– alebo že porušila povinnosti alebo zákazy, ktorým podlieha v rámci súdnej kontroly, opatrenia domáceho väzenia s elektronickým monitorovaním, trestu alebo ochranného opatrenia vykonávaného súdom pri uplatňovaní trestov,
– alebo že je predmetom pátrania nariadeného súdnym orgánom.
Na základe písomného rozhodnutia procureur de la République [prokurátor republiky] možno na účely vyšetrovania a stíhania protiprávnych činov, ktoré konkretizuje, za rovnakých podmienok kontrolovať totožnosť všetkých osôb na miestach a v časovom období určených uvedeným orgánom. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iné protiprávne činy, než sú protiprávne činy uvedené v rozhodnutí prokurátora republiky, nie je dôvodom neplatnosti nadväzujúcich postupov.
Totožnosť osôb bez ohľadu na ich správanie možno za podmienok stanovených v prvom odseku kontrolovať aj s cieľom predísť narušeniu verejného poriadku a najmä bezpečnosti osôb alebo majetku.
V zóne medzi pozemnou hranicou Francúzska so štátmi, ktoré sú stranami dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, a líniou vzdialenou 20 kilometrov od nej, ako aj vo verejne prístupných zónach prístavov, letísk a železničných alebo cestných staníc pre medzinárodnú dopravu a označených vo výnose, môže byť na účely prevencie a odhaľovania priestupkov súvisiacich s cezhraničnou trestnou činnosťou kontrolovaná totožnosť akejkoľvek osoby spôsobom uvedeným v prvom pododseku s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov stanovených zákonom. Ak táto kontrola prebieha vo vlaku uskutočňujúcom medzinárodné spojenie, možno ju vykonávať na časti jeho trasy od hranice po prvú zastávku nachádzajúcu sa viac než dvadsať kilometrov od hranice. V prípade železničných liniek, ktoré uskutočňujú medzinárodné spojenie a majú osobitné dopravné vlastnosti, možno kontrolu uskutočniť aj medzi uvedenou zastávkou a zastávkou, ktorá sa nachádza do päťdesiatich kilometrov od nej. Tieto linky a zastávky sú uvedené vo výnose ministerstva. Ak existuje úsek diaľnice vedúci zónou uvedenou v prvej vete tohto odseku a ak sa prvá mýtna brána nachádza za hranicou 20 kilometrov, môže sa kontrola odohrávať až po tento výjazd na odstavných plochách, ako aj v lokalite tejto mýtnej brány a na odstavných plochách, ktoré sú s ňou spojené. Mýtne brány, ktorých sa toto ustanovenie týka, sú uvedené vo výnose. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iný protiprávny čin, než je protiprávny čin nedodržania vyššie uvedených povinností, nie je dôvodom neplatnosti nadväzujúcich postupov. Na účely uplatňovania tohto pododseku sa kontrola povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov stanovených zákonom môže byť vykonaná iba počas obdobia nepresahujúceho šesť po sebe nasledujúcich hodín na jednom mieste a nesmie spočívať v systematickej kontrole osôb nachádzajúcich sa alebo pohybujúcich sa v oblastiach alebo miestach uvedených v tom istom pododseku.
…“
Skutkové okolnosti, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
22. Po tom, čo pán Abdelaziz Arib, marocký štátny príslušník, vstúpil v neznámy dátum na územie Francúzska, odišiel po opatrení odsunu, ktoré mu bolo doručené 10. augusta 2013, z Francúzska.
23. Dňa 15. júna 2016 bol pán Arib kontrolovaný v Boulou <departement Pyrénées‑Orientales [Východné Pyreneje, (Francúzsko)]>, v zóne medzi pozemnou hranicou Francúzska so Španielskom a líniou nachádzajúcou sa dvadsať kilometrov od hranice, na základe článku 78‑2 ods. 9 Trestného poriadku, keď sa nachádzal v autobuse z Maroka. Nepreukázal, že by bol držiteľom víz alebo iného povolenia na pobyt na francúzskom území.
24. Z dôvodu podozrenia, že neoprávnene vstúpil na územie Francúzska, čo je prečin uvedený v článku L. 621‑2 Ceseda, bol zadržaný.
25. Dňa 16. júna 2016 préfet des Pyrénées‑Orientales [prefekt departementu Východné Pyreneje (Francúzsko)] prijal voči pánovi Aribovi výnos ukladajúci mu povinnosť opustiť územie Francúzska a nariadil jeho administratívne zaistenie.
26. Uznesením z 21. júna 2016 sudca pre obmedzenie osobnej slobody a pre väzbu z Tribunal de grande instance de Perpignan (Prvostupňový súd Perpignan, Francúzsko) rozhodol o neplatnosti zadržania pána Ariba a akéhokoľvek následného konania, vrátane administratívneho zaistenia z dôvodu, že toto zadržanie nemohlo byť uplatnené. Pán Arib, cudzinec nachádzajúci sa v nezákonnej situácii, prekročil vnútornú hranicu medzi Francúzskom a Španielskom, čo malo mať podľa uvedeného súdu za následok uplatnenie smernice 2008/115, ktorá by neumožňovala udelenie trestu odňatia slobody za okolností, o aké ide v prejednávanej veci.
27. Prefekt departementu Východné Pyreneje podal odvolanie.
28. Uznesením z 22. júna 2016 prvý predseda Cour d’appel de Montpellier (Odvolací súd Montpellier, Francúzsko) potvrdil prvostupňové rozhodnutie sudcu pre obmedzenie osobnej slobody a pre väzbu z Tribunal de grande instance de Perpignan (Prvostupňový súd Perpignan).
29. Prefekt departementu Východné Pyreneje podal proti tomuto uzneseniu kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd. Na podporu svojho kasačného opravného prostriedku uvádza porušenie článkov 2, 14, 25, 27 a 32 Kódexu schengenských hraníc, ako aj článku 2 ods. 2 písm. a) a článkov 8 a 15 smernice 2008/115. Tvrdí najmä, že v prípade závažného ohrozenia verejného poriadku alebo vnútornej bezpečnosti môže členský štát výnimočne obnoviť kontroly na svojich vnútorných hraniciach, čím čiastočne ochromuje uplatňovanie smernice 2008/115, a že keďže za tejto okolnosti sa ochranné opatrenia v smernici 2008/115 neuplatnia, osoba, ktorá protiprávne vstúpila do Francúzska, môže byť kontrolovaná podľa ustanovení článku 78‑2 ods. 9 Trestného poriadku, a keďže je v nezákonnej situácii, môže dostať trest odňatia slobody a byť zadržaná.
30. Vnútroštátny súd sa pýta na otázku, či obnovená kontrola na vnútorných hraniciach členského štátu je porovnateľná s kontrolou na vonkajšej hranici pri jej prekračovaní štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý nemá povolenie na vstup, a či sa kontrola uskutočňuje v okamihu páchania skutku. Pýta sa preto, či členský štát, ktorý obnovil kontrolu na vnútorných hraniciach, sa môže dovolávať článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 na účely vyňatia uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny z uplatnenia tejto smernice. V prípade kladnej odpovede sa nastoľuje otázka, či sa článok 4 ods. 4 smernice 2008/115 má vykladať v tom zmysle, že nebráni uloženiu trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny za okolností, o aké ide v prejednávanej veci.
31. Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 32 [Kódexu schengenských hraníc], ktorý stanovuje, že v prípade, že sa obnoví kontrola vnútorných hraníc, uplatňujú sa mutatis mutandis príslušné ustanovenia hlavy II (o vonkajších hraniciach), vykladať v tom zmysle, že obnovená kontrola na vnútornej hranici členského štátu je rovnocenná kontrole vykonávanej na vonkajšej hranici pri jej prekročení štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý nemá povolenie na vstup?
2. Za rovnakých okolností obnovenia kontrol na vnútorných hraniciach umožňujú tento [kódex] a smernica [2008/115] využiť v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý neoprávnene prekračuje hranicu, kde bola obnovená kontrola, využiť možnosť stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice [2008/115], ktorá členským štátom umožňuje pokračovať na ich vonkajších hraniciach v uplatňovaní zjednodušených vnútroštátnych konaní o návrate?
3. V prípade kladnej odpovede na túto poslednú otázku, bránia článok 2 ods. 2 písm. a) a článok 4 ods. 4 smernice [2008/115] vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok L. 621‑2 [Ceseda], ktorý sankcionuje trestom odňatia slobody neoprávnený vstup štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému ešte nebolo skončené konanie o návrate, na vnútroštátne územie?“
32. Prefekt departementu Východné Pyreneje, francúzska a nemecká vláda, ako aj Európska komisia predniesli svoje pripomienky. Francúzska a nemecká vláda, ako aj Komisia boli vypočuté na pojednávaní 12. júna 2018.
Analýza
33. Aj keď prejednávaná vec je treťou vecou, ktorej predmetom je v rámci sporu vo veci samej zlučiteľnosť článku L. 621 Ceseda s ustanoveniami smernice 2008/115(11), jej osobitosť spočíva v zosúladení ustanovení tejto smernice s ustanoveniami Kódexu schengenských hraníc.
Prvá a druhá otázka
34. Prvou a druhou otázkou, ktoré by sa mali preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či z článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 a článku 32 Kódexu schengenských hraníc vyplýva, že orgány členského štátu môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať smernicu 2008/115 v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny zadržaného pri nezákonnom prekročení vnútornej hranice, na ktorej boli obnovené kontroly podľa článku 25 Kódexu schengenských hraníc.(12)
35. Vzniká preto otázka, či sa ustanovenia smernice 2008/115 záväzne uplatnia v situácii, keď členský štát dočasne obnovil kontroly vnútorných hraníc podľa článku 25 Kódexu schengenských hraníc.
36. V súlade s článkom 2 ods. 2 písm. a) druhou hypotézou smernice 2008/115(13) sa členské štáty môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli zadržaní príslušnými orgánmi v súvislosti s neoprávneným prekročením vonkajšej pozemnej, vzdušnej alebo vodnej hranice členského štátu a ktorí následne v tomto členskom štáte nezískali oprávnenie alebo právo na pobyt.
Prekročenie hranice
37. Pán Arib bol zadržaný v rámci kontroly v Boulou (departement Východné Pyreneje), t. j. menej ako dvadsať kilometrov od francúzsko‑španielskej hranice.(14) Vzhľadom na to, že fyzicky sa táto kontrola uskutočnila na francúzskom území, je otázne, či pána Ariba zadržali pri príležitosti prekročenia hranice.
38. Podľa judikatúry Súdneho dvora pojem „neoprávnené prekročenie“ (vonkajšej) hranice predpokladá priamu časovú a priestorovú súvislosť s týmto prekročením hranice a predpokladá, že sa vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli zadržaní alebo zastavení príslušnými orgánmi v samotnom okamihu neoprávneného prekročenia (vonkajšej) hranice alebo po tomto prekročení v blízkosti tejto hranice.(15)
39. V prejednávanom prípade existuje podľa môjho názoru priama časová a priestorová súvislosť s prekročením francúzsko‑španielskej hranice.(16)
40. Objavuje sa teda otázka, či v tomto prípade ide o vonkajšiu hranicu tiež na účely smernice 2008/115, a konkrétne na účely jej článku 2 ods. 2 písm. a).
O článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115: vonkajšia hranica?
41. Smernica 2008/115 neobsahuje vymedzenie pojmov „vnútorná hranica“ alebo „vonkajšia hranica“. Keďže sa v nej však niekoľkokrát spomína Kódex schengenských hraníc, považujem za jasné, že sa uplatní vymedzenie uvedené v tomto kódexe.(17)
42. Podľa článku 2 bodu 1 Kódexu schengenských hraníc sa na účely tohto Kódexu rozumejú „vnútornými hranicami“ spoločné pozemné hranice(18) členských štátov [písmeno a)], letiská členských štátov pre vnútorné linky [písmeno b)], námorné, riečne a jazerné prístavy členských štátov pre pravidelné vnútorné trajektové spojenia [písmeno c)]. Pokiaľ ide o „vonkajšie hranice“, tieto sú definované ako spoločné pozemné hranice členských štátov(19) a námorné hranice členských štátov, ako aj ich letiská, riečne prístavy, námorné prístavy a jazerné prístavy, ak nie sú vnútornými hranicami.
43. Je vhodné spresniť, že pojem „členské štáty“ označuje len členské štáty Únie, ktoré sa zúčastňujú na schengenskom acquis, ako aj zúčastnené tretie štáty.(20)
44. Predmetná francúzsko‑španielska hranica je vzhľadom na tieto definície vnútornou hranicou.
45. Na základe znenia článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 by sa analýza mala zastaviť na tomto mieste. Francúzska republika nemôže rozhodnúť, že nebude uplatňovať smernicu 2008/115 na pána Ariba.
46. To jasne vyplýva aj z výkladu článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Affum(21). V tomto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že obe situácie uvedené v článku 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice sa týkajú výlučne prekročenia vonkajšej hranice členského štátu, ako je definovaná v článku 2 bode 2 Kódexu schengenských hraníc, a netýkajú sa teda prekročenia spoločnej hranice členských štátov, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru. Súdny dvor dospel k záveru, že toto ustanovenie preto nemôže umožniť členským štátom vyňať štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, z pôsobnosti smernice 2008/115 z dôvodu ich neoprávneného vstupu cez vnútornú hranicu.(22)
O obnovení kontrol na vnútorných hraniciach
47. Mali by sa určiť prípadné dôsledky obnovenia kontrol na vnútorných hraniciach na uplatniteľnosť smernice 2008/115.
48. V tejto súvislosti podľa Francúzskej republiky a Spolkovej republiky Nemecko z článku 32 Kódexu schengenských hraníc vyplýva, že francúzsko‑španielska hranica musí byť v tomto prípade považovaná za vonkajšiu hranicu.
49. Tento názor nemôžem prijať.
50. Ak sa podľa článku 32 Kódexu schengenských hraníc obnoví kontrola vnútorných hraníc, uplatňujú sa príslušné ustanovenia hlavy II uvedeného Kódexu (vonkajšie hranice) mutatis mutandis, to však neznamená, že pojem „vonkajšia hranica“ úplne nahrádza pojem „vnútorná hranica“ (na účely Kódexu schengenských hraníc alebo iných právnych nástrojov, akým je smernica 2008/15).
51. Hlava III Kódexu schengenských hraníc upravuje vnútorné hranice. Všeobecné pravidlo, ktoré je dôvodom existencie a kľúčovým ustanovením tohto Kódexu, je uvedené v hlave III článku 22: vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb.(23) Okrem absencie kontrol na vnútorných hraniciach sa hlava III Kódexu schengenských hraníc (kapitola I – články 22 až 24) zaoberá dočasným obnovením kontroly vnútorných hraníc (kapitola II – články 25 až 35).
52. Práve v tejto súvislosti článok 32 Kódexu schengenských hraníc stanovuje, že v prípade, ak sa obnoví kontrola vnútorných hraníc, príslušné ustanovenia hlavy II sa uplatňujú mutatis mutandis. Toto ustanovenie sa teda jasne vzťahuje na ostatné ustanovenia Kódexu schengenských hraníc. Smernica 2008/115 sa v ňom vôbec nespomína.
53. Znenie článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 je jasné: toto ustanovenie skutočne hovorí o vonkajšej hranici.
54. Toto znenie sa mi zdá byť potvrdené predmetom a účelom tohto ustanovenia. Výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 je podriadená celkovému cieľu tejto smernice, ktorý podľa jej článku 1 spočíva v stanovení spoločných noriem a postupov, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.(24) Ak teda členské štáty môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať smernicu 2008/115, je to na účely (ešte) účinnejšieho vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny.
55. Ak členské štáty využívajú túto možnosť(25) uvedenú v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 neuplatňovať túto smernicu na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, je to preto, že je oveľa jednoduchšie vrátiť štátneho príslušníka tretích krajín od vonkajšej hranice.
56. Ako uvádza vnútroštátny súd a tiež ako to konštatoval Súdny dvor,(26) článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 umožňuje členským štátom naďalej uplatňovať na ich vonkajších hraniciach zjednodušené vnútroštátne konania o návrate bez toho, aby museli dodržať všetky štádiá postupov stanovených uvedenou smernicou, s cieľom rýchlejšie vyhostiť štátnych príslušníkov tretích krajín zadržaných pri prekročení týchto hraníc.
57. Napriek tomu sa situácia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa už nachádza v schengenskom priestore, jasne odlišuje od situácie podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115.
58. Okrem toho členské štáty nechránia rovnaké právne záujmy na vonkajších a vnútorných hraniciach.
59. Členský štát, ktorý je podľa Kódexu schengenských hraníc zodpovedný za kontrolu vonkajších hraníc tohto priestoru, koná v záujme všetkých členských štátov schengenského priestoru. Naopak, členský štát, ktorý sa rozhodne obnoviť kontroly na vnútorných hraniciach, to uskutočňuje vo vlastnom záujme.
60. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku tak, že článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 a článok 32 Kódexu schengenských hraníc sa majú vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu nemôžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať smernicu 2008/115 v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, zadržaného počas neoprávneného prekročenia vnútornej hranice, na ktorej boli obnovené kontroly podľa článku 25 Kódexu schengenských hraníc.
Tretia otázka
61. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade kladnej odpovede na druhú otázku bránia ustanovenia článku 2 ods. 2 písm. a) a článku 4 ods. 4 smernice 2008/115 vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok L. 621‑2 Ceseda, ktorý sankcionuje trestom odňatia slobody neoprávnený vstup štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému ešte nebolo skončené konanie o návrate stanovené touto smernicou, na vnútroštátne územie.
62. So zreteľom na moju odpoveď na prvú a druhú otázku je táto otázka hypotetická. Z tohto dôvodu ju preskúmam len pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil so mnou, pokiaľ ide o odpoveď na prvé dve otázky vnútroštátneho súdu.
63. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že v zásade v prípade, aký je formulovaný v tejto otázke, podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 sa táto smernica neuplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny. Preto sú v súlade s článkom 4 ods. 4 smernice 2008/115 členské štáty povinné zabezpečiť, aby zaobchádzanie a úroveň ochrany priznaná štátnym príslušníkom tretích krajín neboli menej priaznivé ako tie, ktoré sú stanovené najmä v článkoch 16 a 17 (podmienky zaistenia).(27)
64. Ako to zdôraznil Súdny dvor vo veci Affum, účel článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115, ako vyplýva z vývoja tejto smernice, spočíva v umožnení členským štátom naďalej uplatňovať na ich vonkajších hraniciach zjednodušené vnútroštátne konania o návrate bez toho, aby museli dodržať všetky štádiá postupov stanovených uvedenou smernicou, s cieľom rýchlejšie vyhostiť štátnych príslušníkov tretích krajín zadržaných pri prekročení týchto hraníc.(28) To tiež okrem toho vysvetľuje dôvod existencie článku 4 ods. 4 smernice 2008/115, ktorý podľa Súdneho dvora „upravuje… podrobne výkon možnosti stanovenej v jej článku 2 ods. 2 písm. a)“(29) a ktorého „cieľom je v tomto kontexte zaručiť, že zjednodušené vnútroštátne postupy budú rešpektovať minimálne záruky stanovené smernicou 2008/115“(30).
65. Podľa môjho názoru z tejto analýzy vyplýva, že v očiach normotvorcu Únie využitie členským štátom možnosti stanovenej v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 logicky predpokladá, že tento členský štát uplatňuje zjednodušené vnútroštátne konanie o návrate.
66. Preto je lákavé uplatniť judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Affum v situácii, ktorú upravuje článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 a domnievať sa, že nie je možné uväzniť štátneho príslušníka tretej krajiny.
67. Nemyslím si však, že taký výklad by mohol uspieť, lebo ide nad rámec znenia článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115 tým, že do neho doplňuje dodatočnú podmienku. V skutočnosti judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pozbavenia osobnej slobody neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny,(31) riadená predovšetkým úvahami týkajúcimi sa potrebného účinku smernice 2008/115(32), najmä článku 6 ods. 1(33) a článku 8 ods. 1(34), odkazuje práve na pôsobnosť tejto smernice. Ak teda členský štát uplatňuje článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115, situácia štátneho príslušníka sa už neriadi touto smernicou a už nemožno použiť úvahy týkajúce sa jej potrebného účinku.
68. Preto, aj keď je možné legitímne pochybovať o tom, že zadržanie môže prispieť k rýchlejšiemu odsunu dotknutej osoby, táto otázka nie je vznesená vzhľadom na to, že tu nie je daná pôsobnosť smernice 2008/115.
69. Preto navrhujem odpovedať na tretiu otázku (hypotetickú), že ustanovenia článku 2 ods. 2 písm. a) a článku 4 ods. 4 smernice 2008/115 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok L. 621‑2 Ceseda, ktorý sankcionuje trestom odňatia slobody neoprávnený vstup štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému ešte nebolo skončené konanie o návrate, na vnútroštátne územie.
Návrh
70. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto:
Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a článok 32 nariadenia (EÚ) 2016/399 Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), sa majú vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu nemôžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať smernicu 2008/115 v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, zadržaného alebo zastaveného počas neoprávneného prekročenia vnútornej hranice, na ktorej boli obnovené kontroly podľa článku 25 Kódexu schengenských hraníc.